Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. december 2023

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 39C/19/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117220114
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2023:2117220114.20

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci sporu žalobcov: 1. F. N., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom T., t.č. bytom M. Q. XX, T., 2. Z. M. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T., t.č.
bytom M. Q. XX, T., 3. A. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T., t.č. bytom M. Q. XX, T., 4. N. C. rod. R.,
nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomT.,t.č.bytomM.Q.XX,T.,5.M.O.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomT.,t.č.
bytom M. Q. XX, T., 6. F. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T., t.č. bytom M. Q. XX, T., žalobcovia v 5. a
6. rade zastúpení zákonným zástupcom - žalobkyňou v 1. rade, 7. N. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
T., t.č. bytom M. Q. XX, T., všetci žalobcovia zastúpení: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária,
s.r.o., IČO: 36 865 281, Hlavná 31, Trnava, proti žalovaným: 1. Reedukačné centrum Hlohovec, IČO:

00 163 309, Zámok 1, Hlohovec, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s.r.o., IČO:
47 256 371, Hollého 20, Hlohovec, 2. Detská fakultná nemocnica s poliklinikou Banská Bystrica, IČO:
37 957 937, L. Svobodu 4, Banská Bystrica, zastúpený: JUDr. Tatiana Čárska, advokátka, Komenského
18B, Banská Bystrica, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovaný v 2. rade m á voči žalobcom v 1.-7. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %.

III. Štát m á voči žalobcom v 1.-7. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1.-7. rade sa žalobou na ochranu osobnosti zo dňa 18.09.2017, doručenou súdu dňa
18.09.2017, domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť
ospravedlniť sa žalobcom, priznal žalobcom právo zverejniť výroky právoplatného rozhodnutia v tlači a
uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcom v 1.-7. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške od 15.000,- eur do 50.000,- eur, ako aj priznania náhrady trov konania.

2. Podaním zo dňa 09.10.2023, doručeným súdu dňa 09.10.2023, zobrali žalobcovia v 1.-7. rade po
otvorení pojednávania žalobu v celom rozsahu späť vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, a preto súd
uznesením č.k. 39C/19/2017-463 zo dňa 02.11.2023 konanie vedené proti žalovanému v 1. rade zastavil
(výrok I.) a priznal žalovanému v 1. rade voči žalobcom v 1.-7. rade spoločne a nerozdielne nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.). Uznesenie bolo napadnuté odvolaním žalobcov iba v

časti výroku o náhrade trov konania, a teda v časti zastavenia konania voči žalovanému v 1. rade sa
uznesenie stalo právoplatným. Z uvedeného dôvodu bola predmetom tohto rozhodnutia žaloba iba vo
vzťahu k žalovanému v 2. rade.3. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že dňa 08.12.2014 bol na základe uznesenia Okresného súdu
Zvolen o predbežnom opatrení sp.zn. 13P/42/2014 zo dňa 01.12.2014 maloletý C. R., nar. XX.XX.XXXX
umiestnený do Q. centra v U.. Pri prijatí maloletého do RC v U. bolo zistené, že na základe rozhodnutia

riaditeľa K. strednej odbornej školy obchodu a služieb v X. bol na školský rok XXXX/XXXX prijatý na
uvedenú školu na štúdium 1. ročníka v učebnom odbore - pomocník v kuchyni. Nakoľko do RC v U.
sú prijímané deti plniace si základnú školskú dochádzku na ZŠ pri RC v U., túto skutočnosť riaditeľ
RC U. oznámil sociálnej kuratele ÚPSVaR vo T. listom zo dňa 10.12.2014 s požiadavkou o oznámenie
nasledovných skutočností Okresnému súdu T. a odvolaní sa voči rozhodnutiu. Nad maloletým bola na

základe rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici o predbežnom opatrení dňa 04.02.2015 sp.zn.
16Cop/14/2015 nariadená ústavná starostlivosť u žalovaného v 1. rade. Dňa 12.02.2015 bol maloletý
za účasti sociálneho kurátora premiestnený do RC D. z neznámych dôvodov policajnou eskortou. Tento
spôsob prevážania maloletého dieťaťa z jedného reedukačného centra do druhého považujú žalobcovia
za neprípustné a maximálne stresujúce pre akékoľvek dieťa v obdobnej situácii. Dňa 03.04.2015 (Veľký
piatok) maloletý utiekol z RC D. v papučiach a bez bundy za žalobkyňou v 1. rade na adresu jej

pobytu. Na bruchu mal viditeľne hojace sa rany od odrenín. Žalobkyňa v 1. rade sa okamžite snažila
skontaktovať s pracovníkmi RC D., aby im oznámila, že maloletý je v poriadku a je u nej doma, avšak
bezvýsledne. Žalobkyňa v 1. rade si uvedomovala, že žalovaný v 1. rade je povinný o nedovolenom
prerušení pobytu maloletého informovať tak súd, ako aj policajný zbor a príslušný ÚPSVaR, preto
synovi vysvetlila, že sa musí v zmysle rozhodnutia súdu vrátiť naspäť do centra. Žalobkyňa v 1. rade

umožnila synovi veľkonočné sviatky stráviť doma, aby sa upokojil, avšak oznámila mu, že ihneď po
nich pôjdu spoločne k žalovanému v 1. rade. Nasledujúce dva dni sa žalobkyňa v 1. rade opakovane
snažila telefonicky skontaktovať s pracovníkmi žalovaného v 1. rade, ale nepodarilo sa jej to. Žalobkyňu
v 1. rade nikto o úteku maloletého z kompetentných orgánov neinformoval, preto sú žalobcovia toho
názoru, že pracovníci žalovaného v 1. rade jeho útek ani nepostrehli, resp. úmyselne neoznámili.

Maloletý sa v strachu z návratu k žalovanému v 1. rade dňa 06.04.2015 (Veľkonočný pondelok) pokúsil
o samovraždu požitím nie presne zisteného množstva tabletiek psychiatrických liekov, kedy zanechal
aj list na rozlúčku s obsahom: „Ja sa tam už nikdy nevrátim. Mám vás rád prepáčte mi. Maťka milujem
ťa. Beny“. Privolanou RZP bol transportovaný do Nemocnice T., z ktorej bol po zhodnotení jeho stavu a
možného ďalšieho priebehu preložený na oddelenie anestézie a intenzívnej medicíny žalovaného v 2.

rade. Porucha vedomia maloletého sa prehlbovala až do stavu kómy s obrazom opuchu mozgu, preto
mu bola vykonaná obojstranná dekompresívna kraniotómia, t.j. odstránenie časti lebečných kostí na
uvoľnenie tlaku v lebke. Počas nasledujúcich dní bol maloletý udržiavaný v umelom spánku na umelej
pľúcnej ventilácii (zaintubovaný). Po stabilizácii stavu maloletého nasledovalo jeho postupné odpájanie
od podpory umelej pľúcnej ventilácie a od 18.04.2015 maloletý dýchal sám. Dňa 06.05.2015 bol maloletý

v stabilizovanom stave preložený na oddelenie detskej pediatrie žalovaného v 2. rade na doliečenie
infektu dýchacích ciest. Po dvoch dňoch od preloženia sa stav maloletého zhoršil, výrazne kašľal a mal
ťažkosti s dýchaním, ktoré prechádzalo až do sipotu, čo spôsobovalo u maloletého psychický nekľud.
Žalobkyňa v 1. rade spolu so starými rodičmi maloletého opakovane upozorňovali personál žalovaného
v 2. rade na tieto ťažkosti a dožadovali sa zistenia ich príčin ako aj nasadenia adekvátnej liečby. Dňa

07.05.2015 sa k zdravotným ťažkostiam pridružili aj horúčky. Dňa 10.05.2015 žalobkyňa v 1. rade
počas návštevy maloletého u žalovaného zistila, že jeho ťažkosti s dýchaním sú intenzívnejšie ako aj
jeho psychický nekľud. Zanechala mu mobilný telefón, aby jej v prípade potreby mohol zatelefonovať.
V ten istý deň prišli maloletého navštíviť aj jeho starí rodičia, ktorí opakovane upozorňovali personál
žalovaného v 2. rade, že sa mu zle dýcha. Odpoveďou personálu bolo, aby mu starí rodičia otvorili na

izbe okno, pričom počas návštevy neprišiel za maloletým žiaden zo službukonajúcich lekárov či sestier.
Maloletý po odchode starých rodičov volal žalobkyni v 1. rade, ktorá za ním poslala nevlastného starého
otca (otca svojho manžela), ktorého personál žalovaného v 2. rade po jednohodinovom čakaní, napriek
tomu, že bol čas návštevných hodín, nevpustil za maloletým. Žalovaný v 2. rade nevenoval dostatočnú
pozornosť ťažkostiam s dýchaním, ale zameral sa na psychický stav maloletého, kedy maloletého

pacifikoval popruhmi (pripútaním o posteľ). V čase približne o 19:05 hod. maloletý opätovne telefonicky
kontaktoval žalobkyňu v 1. rade a sťažoval sa na to, že je pripútaný. Žalobkyňa v 1. rade sa synovi
snažila vysvetliť, že už za ním nemôže prísť osobne a pokúsila sa ho upokojiť. Žalobkyňa v 1. rade
napriek rozlúčeniu sa s maloletým neukončila hovor, ale zostala počúvať, či sa jej syn upokojil. V pozadí
však počula ako maloletý prosí službukonajúcu sestru, aby ho odpútala, že potrebuje ísť na toaletu, čo

mu však nebolo umožnené so slovami, že si môže sám za situáciu, v ktorej sa nachádza. Nasledujúci
deň (11.05.2015) v čase približne o 00:20 hod. boli maloletému podané neuroleptiká na potlačenie
psychického napätia (opäť sa neriešili ťažkosti s dýchaním). V čase približne o 02:15 hod. ostatné
matky, ktoré boli so svojimi deťmi taktiež hospitalizované u žalovaného v 2. rade, privolali pracovníkovžalovaného v 2. rade z dôvodu, že maloletý prestal dýchať. Lekármi oddelenia začala resuscitácia, avšak
napriek tomu, že bola úspešná, maloletý dňa 21.05.2015 v čase o 00:00 hod. zomrel. Žalobkyňa v 1.
rade bola matkou maloletého, žalobcovia v 2. až 6. rade boli súrodencami maloletého, žalobca v 7.

rade bol nevlastným otcom maloletého. Žalobcovia ďalej v žalobe odôvodňovali protiprávne konanie
žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade. K protiprávnemu konaniu žalovaného v 2. rade žalobcovia
uviedli, že podľa nich bola maloletému žalovaným v 2. rade poskytnutá zdravotná starostlivosť non
lege artis. K protiprávnemu konaniu žalovaného v 2. rade podľa žalobcov došlo tým, že žalovaný
nevykonal zdravotné výkony na správne určenie postintubačnej stenózy trachey so zabezpečením

jej včasnej a účinnej liečby, čo mohlo zabrániť úmrtiu maloletého, zároveň v spojení s pripútaním k
lôžku. Podozrenie na zúženie priedušnice (stenózu trachey) vyslovili pracovníci žalovaného v 2. rade
až pri intubácii maloletého pre zástavu dychu dňa 11.05.2015, kedy bolo nutné použiť kanylu s menším
priemerom, ako by zodpovedalo postave maloletého. Konzultovaný lekár krčného oddelenia žalovaného
v 2. rade predpokladal podľa vyšetrenia stenózu trachey v dĺžke až 2,5 cm a šírke 8 mm. Po tom,
čo došlo k zástave dýchania, žalovaný nariadil vykonať súbor vyšetrení vrátane CT, ktoré odhalilo,

že maloletý mal skutočne zúženú priedušnicu. Stenóza trachey je veľmi závažný patologický stav,
ktorý sa prejavuje stridorom (chrapľavý zvuk), dýchavicou až respiračnou insuficienciou (predstavuje
syndróm charakterizovaný poruchou výmeny O2 a CO2 v respiračnom systéme). Stenóza trachey
môže byť vrodená alebo získaná, ktorá sa ďalej člení na malígnu a benígnu, a tá na postintubačnú,
posttracheostomickú a posttraumatickú. V súvislosti s používaním intubačných a tracheostomických

kanýl a rizikom vzniku stenóz je nebezpečný vysoký tlak v balóniku kanyly a stagnácia sekrétu nad ním.
Vysoký tlak v balóniku vedie k ischémii sliznice a ulceráciam, k zjazveniu a stenóze. Pri tracheostómiách
sú rizikové vysoko uložené a zle urobené tracheostómie, taktiež nesprávne zvolená veľkosť kanyly,
krátka kanyla a páčenie tracheostomickej kanyly ramenom ventilátora. Preto je veľmi dôležitá (životu
nevyhnutná) správna ošetrovateľská starostlivosť o tracheostomickú a intubačnú kanylu. K stenózam

patrí tiež tracheomalácia, ktorá spôsobuje funkčnú stenózu trachey. Ide o stratu pevnosti chrupaviek
trachey, pri ktorej vzniká kolaps dýchacích ciest pri dýchaní. Ďalšou je expiračná stenóza trachey,
kedy dochádza k prolapsu pars membranacea trachey do jej lumenu, tak, že ho zužuje až uzatvára
(najmä pri kašli a úsilnom dýchaní). Rozvoj ochorenia môže byť postupný, nakoľko stenóza môže byť
dlho kompenzovaná. Postupne sa však (rovnako ako u maloletého) objavuje dýchavica pri námahe,

s progresiou zúženia pribudne dýchavica už aj v pokoji, stridor a respiračná insuficiencia. Stenóza na
4-5 mm je kritická. Vyšetrovacími metódami pri stenóze trachey sú využívané najmä anamnestické
zisťovania predchádzajúcej intubácie pri operáciách, dlhodobú intubáciu (obdobie umelého spánku u
maloletého po dobu takmer dvoch týždňov), tracheostómiu a predchádzajúce úrazy. Presné informácie
o lokalizácii a rozsahu stenózy, zmenách v okolí trachey podáva CT vyšetrenie. Ďalším dôležitým

vyšetrením je bronchoskopia. Ak ide o kritickú stenózu, pri prvej pomoci je potrebné pacienta uložiť
do Fovlerovei polohy (od obyčajného polosedu sa líši tým, že postihnutý je opretý a rukami sa
zapiera o podložku. To zmierňuje bolesť a uľahčuje dýchanie), podávať kyslík, sedatíva a transportovať
pacienta na špecializované pracovisko. Pri vysokých subglotických stenózach je kritický stav možné
vyriešiť tracheostómiou. V prípade maloletého pracovníci žalovaného v 2. rade jednoznačne podcenili

sprievodné príznaky stenózy trachey - problém s dýchaním pripomínajúcim až sipot, kašlaním, horúčkou
a únavou, kedy sa maloletý nedokázal pohybovať bez pomoci invalidného vozíka. Tak žalobkyňa v
1. rade ako aj starí rodičia vrátane maloletého upozorňovali žalovaného v 2. rade od jeho prekladu
na oddelenie detskej pediatrie, kedy ešte bol maloletý v stabilizovanom stave (dňa 06.05.2015) na
všetky zdravotné ťažkosti, ktoré sú príznakmi stenózy trachey. Žalovaný v 2. rade však napriek tomu,

že maloletý bol po dobu takmer dvoch týždňoch zaintubovaný v umelom spánku, kedy dýchal za
podpory umelej pľúcnej ventilácie, nadľahčoval celú situáciu a pripisoval ťažkosti jeho psychiatrickému
ochoreniu (do pokusu o samovraždu nebol žalovaným v 1. rade považovaný za psychiatrický stav),
preto nariadil bez súhlasu zákonného zástupcu drastické riešenie pre maloleté dieťa - pripútanie
o lôžko, ktorým obmedzil maloletého v pohybe, a to bez zjavného dôvodu, čo v prípade stenózy

zabránilo/znemožnilo presunúť sa do Fovlerovej polohy, ktorá mohla prispieť k zmierneniu príznakov
stenózy trachey, ktorá v tomto prípade viedla k duseniu a následnej zástave srdca (pokiaľ človek
dýcha bije mu srdce - opačne to neplatí). Pripútanie na lôžko bez súhlasu zákonného zástupcu bolo
príčinou, ktorá zabránila maloletému vo vysporiadaní sa s dusením spôsobeným neliečenou stenózou
trachey (nedbalosť žalovaného v 2. rade bola príčinou fyzických problémov maloletého, ktoré vytvorili

samostatný reťazec príčin a následkov, ktoré viedli k jeho úmrtiu). Z vyššie uvedených dôvodov
majú žalobcovia za to, že u maloletého došlo k odbornému pochybeniu v diagnostickom a liečebnom
procese s tým, že maloletému nebola včas odhalená stenóza trachey a nebola mu včasne nasadená
adekvátna liečba, čo v spojení s pripútaním na lôžku a znemožnením pohybu o to viac prispelo kznásobeniu rozsahu príznakov stenózy trachey (dýchavica s dusením a kašeľ). V týchto prípadoch
smrteľnú komplikáciu môže spôsobiť práve neskorá diagnostika stenózy trachey, pretože dlhodobé
zúženie priedušnice ovplyvňuje organizmus pacienta a má negatívny vplyv na jeho kardiovaskulárny

systém. V danom prípade (ne)konanie žalovaného v 2. rade viedlo k duseniu maloletého, ktoré spôsobilo
zástavu srdca a po resuscitácii v končenom dôsledku viedlo k jeho úmrtiu dňa 21.05.2015 (protiprávne
konanie) a neoprávnenému zásahu do rodinného a súkromného života žalobcov. Príčina uvedená v
pitevnejsprávemaloletého(zástavasrdcaspôsobenáopuchommozgupootraveliekmi-vtomtoprípade
za úmrtie v celom rozsahu zodpovedá iba žalovaný v 1. rade) je nesprávna, keďže v pitevnej správe

sa vôbec nebrala do úvahy vyššie uvedená konkurujúca, resp. vylučujúca príčina úmrtia maloletého
(vyplývajúca z anamnestických poznatkov zaznamenaných žalovaným v 2. rade a aj príbuznými), ktorú
však vzhľadom na odstup času od dusenia spôsobeného stenózou trachey po čas úmrtia (11 dní)
nebolo možné pri pitve detekovať (detekovať nebolo možné ani zástavu v dôsledku opuchu mozgu), a
to vzhľadom k tomu, že sprievodné príznaky pri úmrtí z dôvodu stenózy trachey s následným dusením
a opuchom mozgu so zástavou srdca sú totožné ako pri zástave srdca spôsobenej opuchom mozgu

po otrave liekmi). Medzi porušením povinnosti (protiprávnym konaním) žalovaných a zásahom do
osobnostných práv žalobcov tak existuje priama príčinná súvislosť, keďže nebyť tohto (ne)konania
(nedbanlivosti žalovaných - ak by si žalovaní v 1. rade plnil riadne svoje povinnosti uložené mu
zákonom a ak by žalovaný v 2. rade postupoval lege artis medicine) nedošlo by k úmrtiu maloletého a
prerušeniu rodinných púť medzi maloletým a žalobcami. V zmysle ustálenej súdnej praxe je na ustálenie

zodpovednosti konkrétneho subjektu postačujúce, ak je daná vyššia miera zodpovednosti, tzn. ide o
pravdepodobnosť, že (ne)konanie zodpovednostného subjektu sa podieľalo na škodlivom následku
podstatnou mierou. (Ne)konanie žalovaných bolo conditio sine qua non k zásahu do dôstojnosti a úmrtiu
maloletého a zásahu do osobnostných práv žalobcov. Žalobcovia majú za to, že vyššie uvedeným
postupom žalovaných došlo aj k neoprávnenému zásahu do práv maloletého na dôstojnosť (§ 15

Občianskeho zákonníka) a žalobcov na súkromie, ktoré je súčasťou fyzickej integrity človeka a ako
také je chránené čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 8 ods. 1 Dohovoru, chrániacich súkromný život,
pretože súkromný život v pojatí Európskeho súdu pre ľudské práva zahŕňa fyzickú a duševnú integritu.
Je nesporné, že v tomto prípade je daný zásah mimoriadne závažný, veľmi hlboký, no predovšetkým
nereparovateľný. Protiprávnym konaním žalovaných došlo k zásahom do osobnostných práv žalobcov,

ktoré spočívajú v tom, že v živote žalobcov po maloletom zostalo len prázdne miesto a osamelosť a
žalobcovia boli neoprávnené zbavení potešenia zo spoločnosti človeka, ktorého milovali. Vzhľadom na
intenzitu, rozsah a trvanie nepriaznivých následkov je podľa názoru žalobcov evidentné, že žiadna forma
morálneho zadosťučinenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepostačuje k tomu,
aby bola primerane vyvážená a zmiernená nemajetková ujma na strane žalobcov, ktorých právo na

ochranu osobnosti bolo porušené zásahom s neodstrániteľnými následkami. Žalobcovia vzhľadom k
rozsahu a intenzite zásahu do osobnostných práv, a okolnostiam, za akých došlo k úmrtiu maloletého
žiadajú, aby im bola v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka poskytnutá účinná sanácia nemajetkovej
ujmy, a to vo forme primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom na vyššie vedené
skutočnostimajúžalobcoviazato,žejedostatočnepreukázanénaplnenievšetkýchpredpokladovvzniku

zodpovednosti žalovaných (aspoň jedného žalovaného alebo obidvoch) za nemajetkovú ujmu, keďže
úmrtie maloletého nebolo dielom náhody, ale bolo spôsobené okolnosťami, ktoré boli povinní ovplyvniť,
resp. im zabrániť žalovaní, ktorí však týmto okolnostiam z nedbanlivosti nezabránili (žalovaní boli povinní
konať s primeranou starostlivosťou v prospech maloletého, k čomu však nedošlo).

4. Žalovaný v 2. rade sa k žalobe vyjadril v tom zmysle, že žalobe predchádzali: a) medializácia
úmrtia maloletého žalobkyňou v 1. rade v regionálnych novinách vo Zvolene ako aj v televízii Markíza,
kde žalobkyňa v 1. rade uviedla, že je presvedčená o tom, že smrť jej syna bola úplne zbytočná a
podľa nej lekári a sestry žalovaného v 2. rade zanedbali v prípade jej dieťaťa zdravotnú starostlivosť
a porušili etické a morálne hranice pacienta; b) podnet žalobkyne v 1. rade Banskobystrickému

samosprávnemu kraju, oddelenie zdravotníctva, zo dňa 10.06.2015, v ktorom žiada o prešetrenie
správania sa zdravotníckeho personálu žalovaného v 2. rade, pričom vo svojej žiadosti uviedla,
že na oddelení II. pediatrickej kliniky došlo k diskriminácii jej zosnulého syna z dôvodu, že bol
psychiatrický liečený pacient a tiež preto, že si rodina nemohla dovoliť, aby bola matka prijatá na
oddelenie spolu so synom; c) sťažnosť žalobkyne v 1. rade zo dňa 13.05.2015 žalovanému v 2.

rade, v ktorom sa žalobkyňa v 1. rade sťažovala na prístup lekárov a sestier II. Detskej kliniky SZU
k maloletému počas jeho hospitalizácie na klinike v dňoch 06.05.2015 až 21.05.2015; d) podnet
žalobkyne v 1. rade na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Bratislava, pobočka Banská
Bystrica, v ktorom žalobkyňa v 1. rade okrem iného uviedla, že: následkom nespoznanej stenózytrachey došlo k zhoršeniu zdravotného stavu maloletého s následkom úmrtia na OAIM 21.05.2015;
ani jedna lekárka neurobila nič preto, aby zistila, prečo jej syn ťažko dýcha; ani jedna z lekárok si
nevšimla opúchajúcu tracheu a po celý čas sa zamerali iba na synov psychosomatický nekľud; k obdobiu

pred preložením maloletého na Kliniku pediatrie (dňa 06.05.2015) jej toto oddelenie nedalo žiadnu
správu; smrti maloletého sa dalo zabrániť skorou diagnostikou stenózy trachey. Žalovaný v 2. rade:
zaujal stanovisko k medializácii; na žiadosť o vyjadrenie BBSK zo dňa 19.06.2015 zn. 07009/2015/
ODDZ-2, 20073/2015 sa vyjadril písomne - listom zo dňa 23.06.2015 značka 220/2015; na sťažnosť
žalobkyne v 1. rade zo dňa 13.05.2015 odpovedal žalobkyni v 1. rade písomne - listom zo dňa

28.05.2015 značka 197/2015, ktorý žalovaný v 2. rade zaslal žalobkyni v 1. rade ako aj žalobcovi
v 7. rade poštou (zásielka doručovaná žalobkyni v 1. rade sa vrátila žalovanému v 2. rade späť s
poznámkou pošty „adresát neprevzal v odbernej lehote“ a zásielka doručovaná žalobcovi v 7. rade mu
bola doručená dňa 02.06.2015); Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Bratislava, pobočka
Banská Bystrica poskytol pre potreby vykonania dohľadu celú zdravotnú dokumentáciu maloletého
a písomne sa vyjadril k poskytnutej zdravotnej starostlivosti, na základe čoho Úrad pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou vydal Protokol č. 694/2015 o vykonanom dohľade zn. 29102/2016/602,
PO 1012/2015, 16792/2016. Z obsahu listov žalovaného v 2. rade je zrejmé, že maloletý bol dňa
06.04.2015 po prevoze záchrannou zdravotnou službou hospitalizovaný v kritickom stave u žalovaného
v 2. rade na II. Klinike pediatrickej anesteziológie a intenzívnej medicíny SZU (II. KPAIM), pričom
maloletý mal poruchy vedomia, ktoré vyústili do komatózneho stavu, mal masívny opuch mozgu, v

dôsledku ktorého sa mu rapídne zvýšil vnútrolebečný tlak. Žalovaný v 2. rade okrem nasadenia život
zachraňujúcej liečby intoxikácie, ktorá mala u pacienta eliminovať (vychytať) jedy v jeho tráviacom
trakte, vykonal u maloletého dňa 08.04.2015 cielený chirurgický zákrok (dekompresívnu kraniektómiu),
ktorým znížil maloletému vnútrolebečný tlak. Žalobkyňa v 1. rade bola zo strany žalovaného v 2.
rade priebežne a podrobne informovaná o zdravotnom stave jej syna, bola informovaná o tom, že

vyšetrenia mozgu jej syna poukázali na viacpočetné a trvalé poškodenia (ischémie) mozgu, ktoré boli
spôsobené jednak nedokrvením mozgového tkaniva počas opuchu mozgu a tiež predchádzajúcimi
psychickými dysfunkciami súvisiacimi s psychiatrickým ochorením syna, v dôsledku ktorého bol jej
syn ako psychiatrický pacient umiestnený v Reedukačnom centre v U. (neskôr v D.. Žalovaný v
2. rade poskytol maloletému počas hospitalizácie v zdravotníckom zariadení komplexnú zdravotnú

starostlivosť smerovanú nielen k eliminovaniu následkov jeho vlastného pokusu o samovraždu (požitiu
liekov), ale aj psychiatrickú starostlivosť, kedy bola maloletému počas pobytu v zdravotníckom zariadení
odporučená konziliárnym lekárom (psychiatrom) psychiatrická liečba, ktorá bola striktne dodržiavaná
všetkými zamestnancami žalovaného v 2. rade. Napriek všetkej starostlivosti žalovaného v 2. rade
o maloletého sa stalo, že pacient po 2 závažných chirurgických zákrokoch, a to dekompresívnej

kranioktómii vykonanej dňa 08.04.2015 a kranioplastike reimplántáciou vlastných kostí vykonanej dňa
04.05.2015, sám seba počas hospitalizácie opakovane ohrozoval, a to tým, že si strhával obväzy,
vyťahoval periférne kanyly, verbálne vykrikoval a búchal hlavou na sklenené časti izby. Z uvedeného
dôvodu bol personál kliniky v záujme ochrany pacienta, vecí a personálu, nútený výnimočne a na
nevyhnutnú krátku dobu pristúpiť k použitiu obmedzovacích prostriedkov - pripútaniu pacienta k lôžku,

a to v súlade s Odborným usmernením MZ SR k používaniu obmedzovacích prostriedkov u pacientov
v zdravotníckych zariadeniach poskytujúcich psychiatrickú starostlivosť číslo: 13787/2009-OZS zo dňa
27.05.2009. Žalovaný v 2. rade zdôrazňuje, že maloletý bol v čase pripútania k lôžku v pravidelných
intervaloch kontrolovaný personálom nemocnice, chránený pred rizikom zranenia, zabezpečený pred
dehydratáciou, podvýživou, podchladením, vzniku preležanín a bolo mu umožnené vykonanie osobnej

hygieny a toalety; o dočasnom použití obmedzovacích prostriedkov je vykonaný záznam v zdravotnej
dokumentácii maloletého. Napriek tomu, že tak zo žaloby ako aj z podaní žalovaného v 2. rade je zrejmé,
že maloletému pomáhala zmierňovať psychosomatický nekľud osobná prítomnosť matky a starých
rodičov počas návštevných hodín v zdravotníckom zariadení žalovaného v 2. rade, a žalovaný tak
žalobkyni v 1. rade ako aj starým rodičom maloletého opakovane ponúkol možnosť bezplatného pobytu

na izbe pre sprevádzajúce osoby počas hospitalizácie maloletého, ani jeden rodinný príslušník takúto
možnosť nevyužil. Žalovaný nechce polemizovať o tom, prečo si rodina žalobkyne v 1. rade nemohla
dovoliť, aby bola prijatá na oddelenie spolu so synom (viď podnet žalobkyne v 1. rade BBSK a odstavec
2 listu žalovaného v 2. rade zo dňa 23.06.2015), určite to však neboli finančné požiadavky žalovaného
v 2. rade (odplata za ubytovanie). Žalovaný v 2. rade jednoznačne popiera tvrdenie žalobkyne v 1. rade,

že by bolo počas hospitalizácie maloletého v zdravotníckom zariadení žalovaného v 2. rade došlo k
diskriminácii maloletého. Žalovaný v 2. rade uvádza, že azda najlepšiu odpoveď a vysvetlenie dajú súdu
zistenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou konštatované v Protokole Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou Bratislava, pobočka Banská Bystrica č. 694/2015 o vykonanom dohľade,v ktorom úrad ako orgán poverený výkonom dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou, podľa zákona č.
581/2004Z.z.ozdravotnýchpoisťovniach,dohľadenadzdravotnoustarostlivosťouaozmeneadoplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podrobne prešetril postup žalovaného v 2. rade

pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti maloletému počas hospitalizácie. Po vykonanom dohľade úrad
konštatuje,žežalovanýv2.radeposkytolmaloletémuzdravotnústarostlivosť„legeartis“anezistilžiadne
nedostatky v poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Čo sa týka príčiny smrti maloletého, úrad robil dotaz
napríslušnépracoviskoSLaPA(súdnelekárstvoapatologickáanatómia),nazákladestanoviskaktorého
a na základe zdravotnej dokumentácie maloletého, ako aj z dikcie zápisu o pitve hrudných orgánov,

vyvodil úrad záver, že u maloletého nebola identifikovaná klinicky predpokladaná stenóza trachey, a
preto bola ako príčina smrti uvedená v zápise o pitve zlyhanie riadiacej a regulačnej funkcie mozgu pri
jeho malígnom opuchu a difúznom ischemickom poškodení, ku ktorému došlo v dôsledku kombinovanej
otravy liečivami benzodiazepínmi a barbiturátmi. Úrad podáva žalobkyni v 1. rade vysvetlenie, že aj v
prípade nerozpoznanej stenózy trachey by nenastalo náhle úmrtie, ale progresívne by sa zhoršovala
respiračná insuficiencia a dyspnoe insperačného typu. To však v klinických vyšetreniach maloletého

nebolo zaznamenané a pri pitve nebola zistená stenóza trachey. Úrad podrobne odpovedá žalobkyni
v 1. rade na všetky jej dotazy uvedené v jej podaní, ktoré doručila ÚDZS a konštatuje, že z postupu
vyšetrení, ktoré urobil žalovaný v 2. rade vyplýva, že personál žalovaného si uvedomoval závažnosť
komplikovaného stavu pacienta, ktorému žalovaný „de facto“ zachránil život. Ďalej konštatuje, že
po následkoch intoxikácie zmesou psychotropných liekov bol centrálny nervový systém maloletého

poškodený, pričom miera tohto poškodenia sa postupne objavovala a vyvíjala. Žalovaný v 2. rade
zabezpečil monitoring tohto stavu na oddelení II. Detskej kliniky SZU správne. Zabezpečil zvýšený
dohľad sestier i lekárov, opakované konzultácie so špecialistami (psychiater, neurológ), úpravu terapie
vyvíjajúceho sa stavu organického psychosyndrómu u maloletého a nezanedbal ani liečbu ochorenia
respiračného infektu. Úrad konštatuje, že organický psychosyndróm so zmätenosťou je rizikom nielen

pre možné závažné ohrozenie samotného pacienta, ale aj okolia, preto personál žalovaného v 2. rade
správne postupoval pri observácii a terapii tohto komplikovaného stavu. Dohováranie a upozorňovanie
v takomto prípade nemá význam (keďže ide o organické postihnutie CNS), treba odstrániť predmety,
ktoré by mohli spôsobiť škodu, vhodný je doprovod rodinným príslušníkom (čo je potrebné individuálne
zvážiť), sledovať reakcie pacienta a chrániť ho pred prípadným rizikom vzniku poškodenia. Na

základe uvedeného skonštatoval, že postup žalovaného v 2. rade (pacifikácia maloletého popruhmi
na nevyhnutnú dobu) bol potom, ako žalovaný v 2. rade vyčerpal všetky iné prostriedky, adekvátny a
správny.VzmyslezáverovÚradupredohľadnadzdravotnoustarostlivosťouBratislava,pobočkaBanská
Bystrica č. 694/2015 o vykonanom dohľade ako aj zdravotnej dokumentácie maloletého žalovaný v
2. rade: 1. odmieta tvrdenia žalobcov, že nevykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie

postintubačnej stenózy trachey so zabezpečením jej včasnej a účinnej liečby; klinicky predpokladaná
stenóza treachey nebola potvrdená; 2. odmieta tvrdenia žalobcov, že pracovníci žalovaného v 2.
rade jednoznačne podcenili sprievodné príznaky stenózy trachey maloletého; 3. odmieta tvrdenia
žalobcov, že žalovaný v 2. rade tým, že bez zjavného dôvodu nariadil drastické opatrenie pre maloleté
dieťa (pripútanie na lôžko), ktorým: a) obmedzil maloletého v pohybe, čo v prípade stenózy trachey

zabránilo/znemožnilo maloletému presunúť sa do Fovlerovej polohy, ktorá mohla prispieť k zmierneniu
príznakov stenózy; b) zabránil maloletému vysporiadať sa s dusením; c) vytvoril príčinu fyzických
problémovmaloletého;vytvoriltakreťazecpríčinanásledkov,ktoréviedlikúmrtiumaloletého;4.odmieta
tvrdenia žalobcov, že u žalovaného v 2. rade došlo pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti maloletému
k odbornému pochybeniu v diagnostickom a liečebnom procese, a to tým, že maloletému nebola včas

odhalená stenóza trachey a nebola mu včas nasadená adekvátna liečba, čo v spojení s pripútaním na
lôžko vyvolalo sled udalostí: a) znásobenie príznakov stenózy trachey; b) dusenie maloletého, ktoré
spôsobilo zástavu srdca; c) resuscitácia; d) úmrtie. Žalovaného v 2. rade nič neoprávňuje polemizovať
nad odbornými závermi patológa, čo si dovolili žalobcovia. Záverom žalovaný v 2. rade navrhol žalobu
voči nemu zamietnuť.

5. Keďže konanie vedené voči žalovanému v 1. rade bolo v čase vyhlásenia tohto rozsudku právoplatne
skončené, a teda jeho konanie alebo nekonanie nebolo viac predmetom dokazovania, súd neuvádza v
tomto rozsudku vyjadrenie žalovaného v 1. rade k žalobe, ani dôkazy, ktoré boli vykonané v súvislosti
s tvrdenou zodpovednosťou žalovaného v 1. rade za škodu, keďže by to bolo vo vzťahu k žalovanému

v 2. rade (ktorého konanie lege artis alebo non lege artis zostalo predmetom konania) nadbytočné.

6. Žalobcovia ako dôkazy predložili list na rozlúčku, Sobášny list, Úmrtný list, rodné listy. Žalobcovia
ďalej navrhli v súvislosti so žalovaným v 2. rade vykonať dokazovanie výsluchom žalobkyne v 1.rade. Žalobcovia tiež navrhli vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie
otorinolaryngológia. Pôvodne žalobcovia navrhovali vykonať znalecké dokazovanie aj vypracovaním
psychiatrického posudku maloletého, od ktorého dôkazu neskôr (na pojednávaní dňa 26.01.2022 na

rube č.l. 316) upustili.

7. Žalovaný v 2. rade ako dôkazy predložil Žiadosť o vyjadrenie zo dňa 19.06.2015, Stanovisko k žiadosti
o vyjadrenie zo dňa 23.06.2015, Stanovisko k sťažnosti zo dňa 28.05.2015, Protokol ÚDZS č. 6974/2015
o vykonanom dohľade na mieste zo dňa 19.02.2016, Výpis zo zdravotnej dokumentácie.

8. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu a uznesením č.k.
39C/19/2017-66 zo dňa 05.11.2018 (ktorým boli žalobcovia oslobodení od súdnych poplatkov), ako aj
výsluchom žalobkyne v 1. rade a tiež výsluchom navrhnutých svedkov (ktorých výsluch však vo vzťahu
k tvrdenej zodpovednosti žalovaného v 2. rade nemá relevanciu), pričom súd zistil nasledovný skutkový
stav:

9. Maloletý Benjamín Tomčík, nar. 20.07.1999 (syn žalobkyne v 1. rade, súrodenec žalobcov v 2. - 6.
rade a nevlastný syn žalobcu v 7. rade) bol na základe neodkladného opatrenia súdu dňa 08.12.2014
umiestnený do Reedukačného centra Čerenčany, odkiaľ bol dňa 12.02.2015 na základe rozhodnutia
odvolacieho súdu premiestnený do Reedukačného centra D.. Dňa 03.04.2015 maloletý utiekol z RC

D. za žalobkyňou v 1. rade, ktorá umožnila synovi veľkonočné sviatky stráviť doma. Dňa 06.04.2015
sa maloletý pokúsil o samovraždu požitím nie presne zisteného množstva tabletiek psychiatrických
liekov. Privolanou RZP bol maloletý transportovaný do Nemocnice T., odkiaľ bol preložený na oddelenie
anestézie a intenzívnej medicíny žalovaného v 2. rade. Maloletému bola vykonaná obojstranná
dekompresívna kraniotómia a počas nasledujúcich dní bol udržiavaný v umelom spánku na umelej

pľúcnej ventilácii (zaintubovaný). Po stabilizácii stavu maloletého nasledovalo jeho postupné odpájanie
od podpory umelej pľúcnej ventilácie a od 18.04.2015 maloletý dýchal sám. Dňa 06.05.2015 bol maloletý
preložený na oddelenie detskej pediatrie žalovaného v 2. rade. Dňa 11.05.2015 v čase približne o 02:15
hod. maloletý prestal dýchať, na čo bola vykonaná resuscitácia, avšak napriek tomu, že bola úspešná,
maloletý dňa 21.05.2015 v čase o 00:00 hod. zomrel. Z Protokolu č. 694/2015 o vykonanom dohľade

na mieste zo dňa 19.02.2016, ktorý dohľad u žalovaného vykonal Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica, pričom predmetom dohľadu bolo prešetrenie postupu pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti maloletému počas hospitalizácie na Klinike pediatrie v dobe od
06.05.2015 do 11.05.2015, pri ktorom dohľade sa vychádzalo z vyžiadanej dokumentácie od žalovaného
v 2. rade, Nemocnice Zvolen, a.s. a MUDr. Evy Beňovej, všeobecnej lekárky pre deti a dorast, vyplýva

záver, že zdravotná starostlivosť poskytovateľom bola poskytnutá správne, lege artis, resp. že pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti dohliadaný subjekt (žalovaný v 2. rade) v dohliadanom období
neporušil ustanovenia § 4 ods. 3 zákona 576/2004 Z.z..

10. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len

„Ústava SR“), nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
11. Podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena. (1) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života. (2)

12. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04.11.1950 v znení
protokolov (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a korešpondencie.

13. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

14. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,

z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

15. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.16. Podľa § 13 ods. 1 až 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a

aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. (1) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (2) Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. (3)

17. Podľa § 15 OZ, po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi
a deťom, a ak ich niet, jej rodičom.

18. Podľa § 420 ods. 1 a 2 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
(1) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti

tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona
nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. (2)

19.Podľa§415OZ,každýjepovinnýpočínaťsitak,abynedochádzalokuškodámnazdraví,namajetku,
na prírode a životnom prostredí.

20. Podľa § 422 ods. 1 a 2 OZ, maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá
za škodu ním spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky; spoločne a
nerozdielne s ním zodpovedá, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ak ten, kto spôsobí škodu,
pre maloletosť alebo pre duševnú poruchu nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho

následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. (1) Kto je povinný
vykonávať dohľad, zbaví sa zodpovednosti, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal. (2)

21. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im

najbližšie.

22. Podľa § 1 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoZS“) (v znení účinnom v
čase poskytovania zdravotnej starostlivosti), tento zákon upravuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti

a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, práva a povinnosti fyzických osôb a
právnických osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, postup pri úmrtí a výkon štátnej správy na
úseku zdravotnej starostlivosti.

23. Podľa § 2 ods. 1 ZoZS (v znení účinnom v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti),

zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane
poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života
fyzickej osoby (ďalej len „osoba“), zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií;
zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum,
ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu.

24. Podľa § 2 ods. 9 ZoZS (v znení účinnom v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti), diagnostika
je zisťovanie a hodnotenie zdravotného stavu osoby a v prípade zistenia poruchy zdravia alebo choroby
určenie závažnosti poruchy zdravia alebo choroby; jej výsledkom je určenie choroby.

25. Podľa § 2 ods. 10 ZoZS (v znení účinnom v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti), liečba
je vedomé ovplyvnenie zdravotného stavu osoby s cieľom navrátiť jej zdravie, zabrániť ďalšiemu
zhoršovaniu jej zdravotného stavu alebo zmierniť prejavy a dôsledky jej choroby.

26. Podľa § 4 ods. 3 ZoZS (v znení účinnom v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti), poskytovateľ

je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak
sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej
liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov
lekárskej vedy.27. Podľa Čl. 8 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), strany sporu sú
povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi,

a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

28.PodľaČl.17CSP,súdpostupujevkonanítak,abyvecbolačonajrýchlejšieprejednanáarozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.

29. Žalobcovia v žalobe vo vzťahu k žalovanému v 2. rade tvrdili, že zasiahol do práva maloletého na
ochranu ľudskej dôstojnosti a do práva žalobcov na súkromie tým, že lekári žalovaného v 2. rade poskytli
maloletému zdravotnú starostlivosť non lege artis, čo malo viesť k úmrtiu maloletého.

30. Keďže k zásahu do osobnostných práv maloletého a žalobcov malo dôjsť konaním resp. nekonaním

lekárov, t.j. osôb v pracovnom pomere k žalovanému v 2. rade a v rámci ich pracovnej činnosti, je s
poukazom na analogiu legis, t.j. na ustanovenie § 853 ods. 1 OZ v spojení s § 420 ods. 2 OZ, daná
pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade, pretože tvrdený zásah do osobnostných práv maloletého a
žalobcov mal byť spôsobený osobami, ktoré boli použité právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto
právnickej osoby, a preto sa takýto zásah považuje za zásah spôsobený priamo právnickou osobou.

Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26.09.2013, „analogicky (§ 853
Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka), pokiaľ bol neoprávnený zásah do
osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu
činnostitejtoprávnickejosoby,považujesatakýtozásahzazásahspôsobenýpriamoprávnickouosobou
(pozn.: pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného

vzťahu k plneniu danej činnosti).“ Naostatok súd uvádza, že žalovaný v 2. rade svoju pasívnu legitimáciu
v konaní ani nespochybňoval.

31. Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú chránené jednotlivé
čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej

osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemajetkové hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť,
dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.). jednak prejavy osobnej povahy (podobizne, zvukové
záznamy), pričom otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na
ochranu osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne. Zákon neposkytuje ochranu proti
akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť

ujmu fyzickej osobe (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/81/2011 zo dňa 25.10.2012).

32. V konaní nebolo medzi stranami sporným, že žalovaný v 2. rade poskytoval maloletému synovi
žalobkyne 1. rade zdravotnú starostlivosť, pričom maloletý počas hospitalizácie zomrel. Sporným
zostalo, či bolo poskytovanie zdravotnej starostlivosti maloletému zo strany žalovaného v 2. rade lege

artis alebo non lege artis.

33. Dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti leží na tej strane sporu, ktorá z existencie tejto
skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, teda ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu
týchto skutočností tvrdí. Súd pritom poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obo/52/2010

zo dňa 24.06.2010, podľa ktorého „dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka
konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej
i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci
nebolaalebonemohlabyťpreukázaná,akeďtedavýsledkyhodnoteniadôkazovneumožňujúsúduprijať

záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.“.

34. Dôkazné bremeno tvrdenia, že zdravotná starostlivosť nebola zo strany žalovaného v 2. rade
poskytnutá správne (lege artis) a že práve táto bola príčinou smrti maloletého, niesli žalobcovia, ktorí
však pravdivosť tohto tvrdenia ničím nepreukázali.

35. Na návrh žalobcov (na č.l. 145) súd uznesením č.k. 39C/19/2017-331 zo dňa 24.05.2022 do
konania pribral ako znalca M.., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie otorinolaryngológia.
Uvedený znalec súdu oznámil (na č.l. 337), že otázky v uznesení vyžadujú vedecké poznatky viacerýchmedicínskych špecializácií, na ktoré znalec z odvetvia otorinolaryngológia nemá zodpovedajúce
vedomosti, z ktorého dôvodu súd uznesením č.k. 39C/19/2017-341 zo dňa 09.09.2022 skoršie
uznesenie o pribratí znalca zrušil a ustanovil za znalca znaleckú organizáciu forensic.sk Inštitút

forenzných medicínskych expertíz s.r.o.. Podaním zo dňa 03.10.2022 (na č.l. 346) oznámila znalecká
organizácia súdu, že na jej strane existuje jednoznačný pomer k veci, ktorej sa má znalecký úkon týkať,
nakoľkovdanejveciposkytlakonzultačnéslužbyžalovanémuv2.radevpriebehumesiacafebruár2022,
pred zadaním znaleckého úkonu, čím má nepochybný pomer k veci samotnej. Následne súd zisťoval
možnosti vypracovania znaleckého posudku znaleckým ústavom z Českej republiky, avšak neúspešne,

keďže oslovené znalecké ústavy z ČR nemajú oprávnenie vykonávať znaleckú činnosť v požadovaných
odvetviach (na č.l. 414, 415, 421). Na výzvu súdu znalecká organizácia podaním zo dňa 16.10.2023 (na
č.l. 461) opätovne oznámila zaujatosť a nemožnosť vypracovania znaleckého posudku.

36. Uznesením č.k. 39C/19/2017-466 zo dňa 02.11.2023 súd s poukazom na § 59 CSP v spojení s § 11
ods. 1 a 2, § 12 ods. 2 písm. a) a § 12 ods. 4 a 5 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a

prekladateľoch, rozhodol, že znalecká organizácia forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz
s.r.o. je vylúčená z vykonávania znaleckých úkonov v tejto veci a zrušil uznesenie Okresného súdu
Trnava č.k. 39C/19/2017-341 zo dňa 09.09.2023 vo výrokoch, ktorými bola znalecká organizácia do
konania ustanovená. Súd mal za to, že existujú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti uvedenej znaleckej
organizácie, pretože ešte pred zadaním znaleckej úlohy nadobudla od žalovaného v 2. rade informácie

o predmete konania a naviac žalovanému v 2. rade (ktorého postup lege artis alebo non lege artis mal
byť predmetom znaleckého dokazovania) poskytla aj konzultáciu, z čoho možno konštatovať pomer
znaleckej organizácie k veci, ktorá mala byť predmetom znaleckého skúmania.

37. Vzhľadom na uvedené nebolo možné v konaní vykonať žalobcami navrhnuté znalecké dokazovanie.

38. Súd však dodáva, že je potrebné poukázať na skutočnosť, že v priebehu celého konania žalobcovia
ničím účinne nespochybnili dôkaz - Protokol č. 694/2015 o vykonanom dohľade na mieste zo dňa
19.02.2016 (na č.l. 150), ktorý protokol vypracoval Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
vychádzajúc zo zdravotnej dokumentácie maloletého, v ktorom protokole sa úrad vyjadruje k otázkam

žalobkyne v 1. rade. Hoci mali žalobcovia protokol doručený dňa 02.03.2020 (na č.l. 188), v priebehu
konania sa k nemu žiadnym spôsobom nevyjadrili, jeho závery nespochybnili, a preto je potrebné zo
záveru protokolu vychádzať.

39. Predmetom dohľadu podľa Protokolu č. 694/2015 bolo prešetrenie postupu pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti maloletému ako pacientovi žalovaným v 2. rade ako poskytovateľom počas
hospitalizácie na Klinike pediatrie v dobe od 06.05.2015 do 11.05.2015, a to z dôvodu, že matka
pacienta (žalobkyňa v 1. rade) uvádzala, že následkom nespoznanej stenózy trachey došlo k
zhoršeniu zdravotného stavu jej syna s následkom úmrtia na OAIM dňa 21.05.2015. Pre potreby
dohľadu bola vyžiadaná dokumentácia od žalovaného v 2. rade, od Nemocnice Zvolen a od MUDr.

Evy Beňovej, všeobecnej lekárky pre deti a dorast. Pokiaľ ide o zistené nedostatky, v protokole
sa uvádza, že skupina vykonávajúca dohľad nezistila u dohliadaného subjektu v rámci predmetu
dohľadu nedostatky v poskytnutej zdravotnej starostlivosti. V protokole sa ďalej uvádza, že ošetrujúci
personál opakovane pacienta vyšetroval fyzikálne aj laboratórne za účelom zistenia príčiny subjektívne
udávaného intermitentného dyspnoe, vrátane snahy ovplyvniť ho terapiou (bronchodilatanciá, inhalácie

s mukolytikami, sedáciou pacienta, konzultáciami so špecialistami, meranie fyziologických funkcií
vrátane pulzovej oxymetrie), čo je uvedené v zdravotnej dokumentácii. Suspektná stenóza trachey bola
predpokladaná až pri intubácii pacienta pre apnoe, dňa 11.05.2015, kedy bolo nutné použiť kanylu s
menším priemerom, ako by zodpovedalo pacientovej postave (teda kanylou č. 5, namiesto č. 7). Aj
neskôr na OAIM, bol preintubovaný kanylou „iba” č. 6 a ORL lekár predpokladá stenózu trachey v dĺžke

2,5 cm a šírke 8 mm, v úrovni Th1. Avšak pri pitve nebola identifikovaná žiadna, klinicky predpokladaná,
stenóza trachey a ako príčina smrti bolo uvedené zlyhanie riadiacej a regulačnej funkcie mozgu. Stenóza
trachey po dlhodobej intubácii sa dnes vyskytuje už len zriedka, vzhľadom na intubačné postupy
používané v súčasnosti. Klinicky pozorovaná funkčná obštrukcia trachey mohla byť výsledkom napr.
prechodnej zvýšenej dráždivosti horných ciest dýchacích, k čomu pri respiračných infektoch dochádza.

Infekty horných dýchacích ciest, to je dilema, ktorú riešia detskí anestéziológovia denne. Je známe,
že zvyšujú incidenciu laryngospazmu, bronchospazmu a desaturácie. Toto zvýšené riziko býva ešte
aj počas 4 - 6 týždňov po doznení príznakov respiračného infektu, teda mohlo sa jednať o takúto
funkčnú príčinu. Tzv. postintubačný croup (býva skôr ako akútna príhoda po extubácii) je následokendotracheálnej intubácie, keď je rúrka pritesná alebo sa s ňou významným spôsobom pohybovalo
(čo sa však v ZD pacienta nenachádza). Vedie to v takom prípade k opuchu tracheálnej sliznice a
tá môže byť liečená v našich podmienkach inhalačným betamimetikom a/alebo kortikoidom i. v. alebo

v spreji. Inhalačné bronchodilatanciá boli pritom pacientovi opakovane aplikované. Dňa 10.05.2015
bol klinický stav pacienta vcelku v poriadku, bez dýchacích ťažkostí pri vizite. V poobedňajších
hodinách bol nekľudný, strhával si obväz, vytrhol si i.v. linku, dýchalo sa mu ťažšie, auskultačne ľahko
predĺžené exspírium, neefektívny suchý dráždivý kašeľ. Ordinované betamimetiká a bolo ho nutné
pacifikovať s použitím popruhov. Organický psychosyndróm so zmätenosťou je rizikom nielen pre

možné závažné ohrozenie samotného pacienta, ale aj okolia. preto personál správne postupoval pri
observácii a terapii tohto komplikovaného stavu. Dohováranie a upozorňovanie nemá význam (keďže
ide o organické postihnutie CNS), treba odstrániť predmety, ktoré by mohli spôsobiť škodu, vhodný
je doprovod rodinným príslušníkom (čo je potrebné individuálne uvážiť), sledovať reakcie pacienta
a chrániť ho pred prípadným rizikom vzniku poškodenia. Preto uvedený postup, vrátane pacifikácie
popruhmi na nevyhnutnú dobu, po vyčerpaní iných prostriedkov, bol adekvátny a správny. Podľa

dokumentácie,smatkoupersonálopakovanehovorilasnažilsavyjsťpacientoviimatkevústrety.Matka,
ani starí rodičia napr. nevyužili možnosť ponúkaného pobytu sprievodcovi v zdravotníckom zariadení,
aby mohla rehabilitácia a rekonvalescencia prebiehať čo najoptimálnejšie (Podľa korešpondencie
riaditeľstva dohliadaného subjektu s matkou). Uvedené stavy úzkosti, ktoré pacient mal, mohli byť
spôsobené progresiou centrálneho postihnutia hlavových nervov a autonómnych centier v mozgovom

kmeni, avšak boli personálom rozpoznané. Psychická a psychiatrická nadstavba bola ovplyvňovaná
podľa odporúčaní psychiatra, monitorovaná lekármi na klinike, aj počas nočných hodín, správne
boli indikované terapeutické opatrenia (vrátane bronchodilatancií, inhalácií). To, že v spánku nemal
dyspnoe, svedčilo o neprítomnosti mechanickej prekážky. Podľa klinických známok dňa 10.05.2015 a
po polnoci dňa 16.05.2015, ktoré boli prítomné u pacienta, nebolo možné predpokladať, že vyhasnutie

životných funkcií nastane takto náhle, to bol stav v tomto období neočakávaný. Pri bulbárnej paralýze a
pseudobulbárnom syndróme bývajú prítomné kombinované poruchy činnosti vitálnych orgánov (nielen
respiračného, ale aj kardiovaskulárneho). Jednou z príčin náhleho apnoe s cyanózou a fixovanou
mydriázou, nemerateľným tlakom a chýbajúcim pulzom, zrejme mohla byť u pacienta aj kardiálna
dysrytmia. Na OAIM pokračované v intenzívnej resuscitačnej terapii, vykonaná bola aj dekompresívna

kraniotómia. Stav sa však naďalej vyvíjal nepriaznivo a dňa 20.05.2015 0 23:59 hod. pacient zomrel.
Matka v podaní vyslovuje presvedčenie, že smrti sa dalo zabrániť skorou diagnostikou stenózy trachey.
V prípade nepoznanej stenózy trachey by nenastalo náhle úmrtie, ale progresívne by sa zhoršovala
respiračná insuficiencia a dyspnoe inspiračného typu. Toto však v klinických vyšetreniach (auskultačne
ojedinelé piskoty alebo jemný krepitus, saturácia kyslíkom 94%, bez cyanózy slizníc a kože) nebolo

zaznamenané. Pri pitve nebola zistená stenóza trachey. Príčinou úmrtia pacienta bolo zlyhanie riadiacej
a regulačnej funkcie mozgu, pri jeho malígnom opuchu a difúznom ischemickom poškodení, ku ktorému
došlo v dôsledku následkov kombinovanej otravy liečivami. Zdravotná starostlivosť poskytovateľom bola
poskytnutá správne, lege artis. Úrad výkonom dohľadu zistil, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
pacientovi dohliadaný subjekt v dohliadanom období neporušil ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č.

576/2004 Z.z..

40. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný v 2. rade ako poskytovateľ
zdravotnejstarostlivostiposkytolmaloletémuzdravotnústarostlivosťsprávne.Uvedenébolopreukázané
Protokolom ÚDZS č. 694/2015 zo dňa 19.02.2016, ktorého závery neboli ničím nielen vyvrátené, ale

ani spochybnené. Z protokolu jednoznačne vyplýva, že jednak pri pitve maloletého stenóza trachey
nebola zistená, pričom ak by aj k nerozpoznanej stenóze trachey došlo, nedošlo by k náhlemu úmrtiu
maloletého, ale progresívne by sa zhoršovala respiračná insuficiencia a dyspnoe insperačného typu, čo
však v klinických vyšetreniach maloletého nebolo zaznamenané. Žalobcovia pritom v konaní nepredložili
žiadne odborné vyjadrenie lekára alebo lekárov z príslušného odvetvia, z ktorého by vyplýval čo i len

čiastočne nesprávny postup žalovaného v 2. rade počas hospitalizácie maloletého, resp. z ktorého by
vyplývali čo i len čiastočné pochybnosti o zisteniach Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Vyjadrenia žalobcov v žalobe, ako aj v podaní zo dňa 18.12.2019 (na č.l. 145) o tom, že žalovaný v 2.
rade poskytol maloletému zdravotnú starostlivosť non lege artis, tak zostali iba v rovine subjektívnych
tvrdení na strane žalobcov, bez akéhokoľvek dôkazu, ktorý mali možnosť v konaní predložiť.

41. Za situácie, že v konaní bol žalovaným v 2. rade ako dôkaz predložený vyššie uvedený protokol,
ktorý dáva odpoveď na otázky, ktoré mali byť predmetom znaleckého dokazovania, keď zároveň,žalobcovia ani nespochybnili záver protokolu, ani nepredložili žiaden dôkaz, ktorým by bol záver
protokolu spochybnený, by bolo znalecké dokazovanie nehospodárne.

42. Keďže žalovaný v 2. rade podľa vykonaného dokazovania poskytol zdravotnú starostlivosť v súlade
s príslušnými právnymi predpismi ako aj s najnovšími poznatkami lekárskej vedy, t.j. lege artis, niet tu
konania alebo nekonania žalovaného v 2. rade, ktoré by malo protiprávny charakter, a nemožno tak
ani konštatovať príčinnú súvislosť medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti a úmrtím maloletého. Z
uvedeného dôvodu neboli naplnené predpoklady nemajetkovej ujmy.

43. Súd ešte dodáva, že aj v prípade, že by postup žalovaného v 2. rade bol postupom non lege artis (čo
preukázané nebolo), bolo by potrebné preukázať aj to, že práve toto bolo príčinou smrti maloletého. Nie
je pritom vylúčené, že by bolo potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že prvotnou príčinou, pre ktorú bol
maloletý vôbec hospitalizovaný, bolo nadmerné užitie liekov v domácom prostredí, čomu bola povinná
zabrániť žalobkyňa v 1. rade, a to s poukazom na ustanovenie § 415 a § 422 ods. 1 OZ, a to tým,

že mohla a mala zabezpečiť, aby maloletý nemal prístup k liekom (benzodiazepíny a barbituráty), ako
aj tým, že mohla a mala privolaním polície zabezpečiť návrat maloletého do Q. Súd pritom poukazuje
na vyjadrenie žalobcov v žalobe (že úmrtie maloletého nebolo dielom náhody, ale bolo spôsobené
okolnosťami, ktoré boli povinní ovplyvniť, resp. im zabrániť žalovaní, ktorí však týmto okolnostiam z
nedbanlivosti nezabránili), ktoré tvrdenie je možné vztiahnuť aj na žalobkyňu v 1. rade.

44. S poukazom na všetko vyššie uvedené nemohla byť žaloba ani voči zostávajúcemu žalovanému
v 2. rade v časti uplatneného nároku žalobcov na primerané zadosťučinenie vo forme písomného
ospravedlnenia a práva zverejniť výroky rozhodnutia úspešná, ale bolo potrebné ju ako nedôvodnú vo
výroku I. rozsudku zamietnuť. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže nemal súd

za preukázané, že by bol daný dôvod na primerané zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 OZ, nebolo
dôvodné žalobcom priznať ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia §
13 ods. 2 OZ, a z tohto dôvodu súd žalobu aj v tejto časti vo výroku I. rozsudku ako nedôvodnú zamietol.

45. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

46. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

47. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

48. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník. (2)

49. Podľa Čl. 20 ods. 1 veta prvá zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ÚSR“),
každý má právo vlastniť majetok.

50. Podľa Čl. 3 ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

51. Podľa Čl. 4 ods. 2 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

52. O nároku na náhradu trov konania žalovaného v 2. rade súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný v 2. rade bol úspešný v plnom rozsahu, čo v konečnom
dôsledku znamená jeho nárok voči žalobcom v 1.-7. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku.53. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporových konaniach sa uplatňuje tzv. zásada úspechu,
v zmysle ktorej súd prizná úspešnej strane náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Iba v

prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemusí súd v zmysle § 257 CSP výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Ustanovenie § 257 CSP upravuje moderačné právo
súdu, pričom podľa dôvodovej správy k uvedenému ustanoveniu, osobitné kritérium dôvodov hodných
osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne, a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do
úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach

u strán sporu.

54. Súd mal za to, že zo strany žalobcov neboli produkované žiadne také dôvody hodné osobitného
zreteľa, žiadne výnimočné okolnosti veci alebo na strane žalobcov, ktoré by odôvodňovali použitie
citovanéhoustanovenia.Samotnéoslobodeniežalobcovodsúdnychpoplatkovsamoosebenemôžebyť
dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, keď k nemu nepristúpila žiadna iná okolnosť, pre ktorú by

nebolo spravodlivým žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania priznať. Nepriaznivé okolnosti
života maloletého, na ktoré poukazovali žalobcovia v súvislosti s § 257 CSP, sa týkajú maloletého, a
nie žalobcov v 1.-7. rade. Sú to žalobcovia, ktorí boli povinní si zvážiť podanie žaloby voči žalovanému
v 2. rade vzhľadom na ich dôkaznú situáciu. Rovnako trvanie konania nie je dôvodom na aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP, keď na trvanie tohto konania žalovaný v 2. rade nemal žiaden vplyv. Zároveň

súd poukazuje na to, že žalobcovia mali možnosť vziať žalobu voči žalovanému v 2. rade späť (keď
už začiatkom roka 2023 bolo zrejmé, že žalobcovia sú v dôkaznej núdzi vo vzťahu k žalovanému v 2.
rade), čím by zabránili vzniku ďalších trov konania žalovaného v 2. rade. A nakoniec súd poukazuje tiež
na okolnosť na strane žalovaného v 2. rade, a síce, že nejde o podnikateľský subjekt, ale zdravotnícke
zariadenie, pre ktoré by bolo znášanie trov tohto konania neprimerane zaťažujúcim.

55. Súd po posúdení všetkých okolností konkrétnej veci dospel k záveru, že tu nie sú dôvody hodné
osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by bolo potrebné žalovanému v 2. rade náhradu trov konania
celkom alebo sčasti nepriznať.

56. V súvislosti s vyššie uvedeným súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa
31.07.2008, sp.zn. IV. ÚS 147/08, v ktorom tento uvádza, že „nepriznanie náhrady trov konania podľa
§ 150 OSP (pozn. súdu: teraz § 257 CSP) nemožno, podľa názoru ústavného súdu, odôvodniť iba
všeobecným záverom o charaktere dlhotrvajúco prejednávanej právnej veci, záujmom na nezhoršovaní
vzájomných susedských vzťahov účastníkov a poukazom na sociálnu situáciu žalovaných, ktorým

bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.“ Obdobne uviedol Najvyšší súd SR v uznesení
zo dňa 31.03.2010, sp. zn. 1 M Obdo V/19/2008, a síce, že „samotná skutočnosť, že žalobca ako
poplatník bol oslobodený od súdneho poplatku, nezakladá dôvod pre použitie ustanovenia § 150 OSP.“
Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 18.01.2012, sp. zn. 6 M Cdo 5/2011, dôvodil, že „ustanovenie
§ 150 ods. 1 OSP neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k

riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené
práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil.
Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude
javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím
sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod..“

57. Uznesením č.k. 39C/19/2017-318 zo dňa 17.03.2022 bolo svedkovi N. priznané svedočné v sume
34,32 eura, ktorá suma bola vyplatená z rozpočtových prostriedkov tunajšieho súdu, čím vznikli štátu
trovy konania vo výške 34,32 eura.

58. Uznesením č.k. 39C/19/2017-319 zo dňa 17.03.2022 bolo svedkovi Z. priznané svedočné v sume
2,10 eura, ktorá suma bola vyplatená z rozpočtových prostriedkov tunajšieho súdu, čím vznikli štátu
trovy konania vo výške 2,10 eura.

59.Zvyššieuvedenéhovyplýva,ževpriebehutohtokonaniabolazoštátnehorozpočtuvyplatenácelkom

suma 36,42 eura (34,32 eura + 2,10 eura), čím vznikli trovy konania štátu, ktoré je potrebné nahradiť.

60. Náhradu trov konania štátu s účinnosťou do 30.06.2016 upravovalo ustanovenie § 148 ods. 1 OSP,
v zmysle ktorého mal štát podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania,ktoré platil. Občiansky súdny poriadok bol s účinnosťou od 01.07.2016 zrušený s tým, že ho nahradil
nový procesný poriadok, zákon č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý trovy štátu neupravuje.
Súd preto, rozhodujúc o náhrade trov konania štátu, rozhodol podľa čl. 4 ods. 1 CSP (analogia legis) v

spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď vo výroku III. rozsudku priznal štátu nárok na náhradu
trov konania voči žalobcom v 1.-7. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 100%. Pri rozhodovaní o
náhradetrovkonaniaštátuaplikovalsúdrovnakévýchodiskáakoprirozhodovaníonáhradetrovkonania
strán sporu, uvedené vyššie, t.j. pomer ich úspechu a neúspechu (plný úspech žalovaného v 2. rade),
pričom súd nevidel dôvod na analogické použitie ustanovenia § 257 CSP, a to aj s poukazom na to,

že s prihliadnutím na výšku trov konania štátu a počet žalobcov ide o sumu cca 5,- eur na každého zo
žalobcov.

61. Podporne súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/220/2016 zo dňa
18.07.2016,vktoréhoodôvodneníodvolacísúdo.i.uviedol,že„keďžepodľa§148ods.1OSP(účinného
do 30.06.2016) má štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania,

ktoré platil a v napadnutom uznesení súd prvej inštancie rozhodoval aj o trovách štátu, v dôsledku
odvolania podaného v časti trov konania žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade, súd preskúmaval aj výrok
napadnutého uznesenia o trovách štátu, pričom vzhľadom k už uvedenému záveru odvolacieho súdu v
časti trov konania odvolací súd dospel k záveru, že aj v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie
vecne správne, keďže kopíruje trovy konania účastníkov (R 34/1979), preto napadnuté uznesenie súdu

prvej inštancie aj v časti týkajúcej sa trov konania štátu ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.“

62. O výške náhrady trov konania žalovaného v 2. rade (výrok II.), ako aj o výške náhrady trov konania
štátu (výrok III.) bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.