Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/14/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4021200224
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:4021200224.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej

(sudkyňa spravodajkyňa), sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v
právnej veci žalobcu (sťažovateľ): CORAL, spol. s.r.o., Novozámocká 207, 951 12 Ivanka pri Nitre, IČO:
34 122 419, právne zastúpený advokátkou: JUDr. Svetlana Kšiňanová, PhD., Štefánikova tr. 4, 949 01
Nitra, IČO: 51 019 922, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná
63,97401BanskáBystrica,opreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhoč.100298016/2021z22.
februára2021,okasačnejsťažnostižalobcuprotirozsudkuKrajskéhosúduvNitreč.k.11S/53/2021-124
zo 14. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/53/2021-124 zo
14. septembra 2022 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100298016/2021 z 22. februára 2021
v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Nitra č. 101349892/2020 z 24. augusta 2020 z r u š u j e a
vec v r a c i a Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania ako aj
konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Nitra (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“ alebo „správca dane“) vykonal u žalobcu

daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január - apríl a jún - december 2012,
január - december 2013, január - február 2014. O výsledku daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie
obdobie správca dane vyhotovil Protokol č. 101801894/2017 z 21.08.2017 (ďalej len „protokol“). V
rámci daňovej kontroly preveroval zdaniteľné obchody uskutočnené medzi žalobcom a deklarovanými
dodávateľmi:
- Peter Štepánek, s.r.o. Spoločnosť zanikla dňa 30. 07. 2014, v dôsledku zlúčenia sa jej právnym
nástupcom stala spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o., ktorá bola dňa 14. 05. 2015 vymazaná z obchodného

registra ex offo z dôvodu jej zlúčenia so spoločnosťou K-2-R-A, s.r.o., ktorá bola zrušená dňa 02.06.2015
(predmetom zdaniteľného obchodu bolo deklarované dodanie tovaru - kuracích pŕs),
- NEXT TRADE, s.r.o. Spoločnosť dňa 09.06.2016 zanikla, v dôsledku zlúčenia sa jej právnym
nástupcom sa stala spoločnosť ADINTECH, s.r.o.,
- TC Group, s.r.o. Spoločnosť dňa 10.07.2014 zmenila obchodné meno na Kmeťo Servis, s.r.o. a
následne bola dňa 09.03.2018 ex offo vymazaná z obchodného registra.
2. Správca dane na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal

rozhodnutie č. 101349892/2020 z 24. augusta 2020 (ďalej aj ako len „prvostupňové rozhodnutie“),
ktorým postupom podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel v sume 201 140,89 eur na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január 2014, nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 196 997,11 eur avyrubil mu daň v sume 4 143,78 eur. Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vo vzťahu
k zdaniteľným obchodom uskutočnených s deklarovaným dodávateľom žalobca neuniesol dôkazné
bremeno v daňovom konaní, keď nepreukázal, že sa deklarované zdaniteľné obchody uskutočnili (teda

nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH) a zároveň mal správca dane za to, že
vykonané dokazovanie preukazuje skutočnosť, že žalobca sa zúčastnil na obchodnom reťazci, ktorého
účelom bolo zakrytie podvodov s DPH.
3. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane, ktoré žalovaný preskúmavaným
rozhodnutím potvrdil a odôvodnil nasledovne:

- dôkazné bremeno ťaží žalobcu, ktorý v daňovom konaní nepreukázal splnenie podmienok pre vznik
nároku na odpočet DPH, keďže predložil len formálne doklady (dodacie listy, skladovú evidenciu,
daňové priznanie, výdaj tovaru a pod.). Správca dane vykonaným dokazovaním zistil, že dodanie
tovaru dodávateľmi nebolo preukázané a ani dodávatelia nepreukázali reálnosť zdaniteľných plnení
rozhodujúcich pre uznanie odpočtu dane. Je potrebné, aby si žalobca pri uzatváraní obchodných
transakcií preveroval svojich obchodných partnerov, čo nie je síce jeho povinnosťou, ale v prípade, ak

si uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaných
obchodov a v prípade nepreverenia si obchodných partnerov sa dostáva do dôkaznej núdze, keď nevie
preukázať reálne dodanie deklarovaných obchodov medzi ním a jeho dodávateľmi;
- vyjadrenia svedkov vo vzťahu k dodaniu tovaru, ktoré podľa predložených faktúr vykonali jednotlivé
dodávateľské spoločnosti v prospech žalobcu, nemajú bez predloženia ďalších relevantných správcom

dane overiteľných dôkazov výpovednú hodnotu;
- je na rozhodnutí daňového subjektu (žalobcu), koho si vyberie za obchodného partnera, avšak v
prípade, že dodávateľ resp. subdodávateľ nepreukáže realizáciu obchodného prípadu a vznik daňovej
povinnosti, daňový subjekt sa dostáva do dôkaznej núdze;
- stotožnil sa so zisteniami správcu dane, že žalobca mohol byť účastníkom podvodného konania z

dôvodu, že dodávateľské resp. subdodávateľské spoločnosti sú spoločnosťami, ktoré boli po vykonaní
deklarovaných zdaniteľných plnení zlúčené resp. vymazané z obchodného registra, bývalí konatelia
spoločností sú nekontaktné osoby, čo znamená, že realizácia obchodných transakcií nebola žiadnym
spôsobom preukázaná. Žalobca mohol byť súčasťou reťazca, ktorého cieľom bolo odpočítanie dane za
účelom optimalizácie výsledného vzťahu k štátnemu rozpočtu;

- správca dane ako ani žalovaný nespochybnili skutočnosť, že tovar bol uskladnený v Mraziarňach
Sládkovičovo. Uvedené však nepreukazuje, kto je vlastníkom, resp. dodávateľom uskladneného tovaru;
- konaním žalobcu došlo k porušeniu jednotlivých ustanovení zákona o DPH (§ 49 ods. 1 a ods. 2
písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), keď si uplatnil právo na odpočítanie dane z predmetných
dodávateľských faktúr.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
4. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorou sa domáhal jeho zrušenia v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
Krajský súd v Nitre (ďalej len ako „správny súd“) postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej len „SSP“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Svoj rozsudok správny súd

odôvodnil nasledovne:
- postup správcu dane v kontexte prerušenia z dôvodu MVI nebol nezákonný. Celkový čas trvania
daňovej kontroly nepresiahol jeden rok. K tejto námietke odkázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci C-186/20 - Hydina SK;
- námietka vykonávania úkonov počas daňovej kontroly nie je dôvodná, keďže zápisnice o úkonoch,

na ktoré poukazoval žalobca sa v administratívnom spise nenachádzajú a ani na ne daňové orgány
nepoukazujú v rámci svojich rozhodnutí. Žalobcom namietané zápisnice neobsahovali žiadne číslo
konania, a preto ani nebolo zrejmé, či sa týkali predmetnej daňovej kontroly, čo znemožnilo aj ich
dodatočné vyhľadanie;
- žalobcom predložený znalecký posudok, ktorý má potvrdzovať oprávnenosť žalobcovho nároku na

odpočet DPH vychádza len z účtovnej evidencie žalobcu a nie sú v ňom zohľadnené skutočnosti
zistené v priebehu dokazovania, znalecký posudok len poskytuje odpovede na otázky o objeme
obchodov týkajúcich sa nákupu a predaja kuracích pŕs, kuracie rezne, vyčíslenie zaplatenej dane,
výšku prijatých platieb, bilanciu zaplatenej dane, či formálny výklad zákona o DPH. Keďže v danej veci
bola jednoznačne spochybnená opodstatnenosť a priebeh zdaniteľných plnení tak, ako boli formálne

deklarované prostredníctvom predložených dokladov v preverovanom zdaňovacom období, uvedená
argumentácia podľa názoru správneho súdu neobstála;
- na vznik nároku na odpočítanie dane sa vyžaduje súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej
podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých siuplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Daňový doklad je z hľadiska
nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového
subjektu, že dodávateľ v doklade uvedený mu naozaj tovar alebo službu dodal, avšak len za

predpokladu, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj odrážajú (a teda
dokladujú) uskutočnené plnenie. O týchto okolnostiach vyvstali v daňovom konaní dôvodné pochybnosti.
K uvedenému poukázal správny súd aj na judikatúru kasačného súdu;
- poukázal aj na skutočnosť, že preskúmavané rozhodnutie nestojí iba na závere o spochybnení
predložených dôkazov, ale žalovaný (i správny súd) dospel priamo k odôvodneným záverom o tom, že

deklarované obchody niesli znaky podvodných transakcií;
- správca dane oprávnene preveroval celý obchodný reťazec, nakoľko reálnosť deklarovaného obchodu,
vznik daňovej povinnosti u dodávateľa a následne i právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty u
odberateľa musí byť preukázané v každom článku reťazca dodávateľov a odberateľov. Správca dane
v danom prípade po vykonaní rozsiahleho dokazovania správne konštatoval, že v obchodnom reťazci
obchodujúcom s predmetným kuracím mäsom síce bývalý konateľ priameho dodávateľa žalobcu ústne

potvrdil zrealizovanie obchodu, avšak uvedené v žiadnom rozsahu nezdokladoval, keď uviedol, že v
súčasnosti nemá prístup k žiadnym dokladom, keď tieto boli odovzdané novému majiteľovi;
- výpovede osôb, akými sú bývalí konatelia deklarovaných dodávateľov kontrolovaných daňových
subjektov, prípadne ich subdodávateľov, zo svojej podstaty nemôžu mať charakter rozhodujúcich
dôkazov, pretože ich obsah, vzhľadom na postavenie takýchto svedkov, môže mať len charakter tvrdení,

resp. vyhlásení, ktoré je potrebné ďalej preukazovať. Obdobne sa tento prístup vzťahuje na listinné
doklady predložené žalobcom (faktúry), ktoré boli vystavené len vo vzájomnej súčinnosti žalobcu a
bývalého konateľa deklarovaného dodávateľa, a teda neobsahujú verifikovateľné skutočnosti. Preto ich
nemožno považovať za dôkazy preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi, ale len za podklady spĺňajúce
formálne zákonné predpoklady a listinnú súčasť tvrdení žalobcu. Tvrdenia žalobcu a uvedených osôb

sami o sebe nepredstavujú dôkaz o tvrdených skutočnostiach. Aj z uvedeného dôvodu k nezákonnému
preneseniu dôkazného bremena na žalobcu nedošlo.
III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
5. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu,
že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej

rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP.
6. Sťažovateľ kasačnú sťažnosť odôvodnil nasledovne:
- správny súd nesprávne vyhodnotil námietku nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu MVI,
keďže z administratívneho spisu nie je možné zistiť dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená.
Správca dane musí dôsledne posúdiť a zdôvodniť, či sú dané dôvody, pre ktoré je nutné daňovú kontrolu

prerušiť. V dôsledku uvedeného bola podľa názoru sťažovateľa otázka dĺžky trvania daňovej kontroly
nesprávne právne posúdená;
- považoval za nesprávne právne posúdenú otázku vykonávania úkonov správcom dane počas
prerušenia daňovej kontroly. Uvedená súčinnosť mohla byť vykonaná počas daňovej kontroly, ktorá bola
vykonávaná od roku 2014 až do roku 2017 a nemuseli byť tieto úkony vykonávané počas prerušenia

daňovej kontroly;
- sťažovateľ splnil hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH a ich splnenie aj riadne preukázal. Odkázal
na závery vyplývajúce zo znaleckého posudku č. 3/2019, ktorý predložil v daňovom konaní, ako aj
na ostatné predložené listinné dôkazy (faktúry, skladové a účtovné evidencie). Materiálna existencia
zdaniteľného plnenia správcom dane spochybnená nebola. Žalovaný pre svoj záver neuviedol žiadny

priamy dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že sťažovateľ nesplnil hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva
na odpočet DPH;
- povinnosť preukázať vznik daňovej povinnosti v každom článku reťazca nie je zo strany daňového
subjektu právne možné, keďže sťažovateľ nemá vedomosť o tom, s kým obchoduje jeho dodávateľ.
Povinnosť preukázať vznik daňovej povinnosti v každom článku reťazca nie je podmienkou pre priznanie

práva na odpočet DPH;
- vyhlásenia deklarovaného dodávateľa o dodaní zdaniteľného plnenia boli preukázané v konaní a
vyplývajú z daňového priznania za dané zdaňovacie obdobie, ktoré správca dane k dispozícii má.
Sťažovateľ tak ako vyššie uviedol, nemal žiadnych subdodávateľov. Spoločnosti, ktoré označil správca
dane ako spoločnosti, ktoré daň nepriznali a neodviedli, tieto nie sú dodávatelia sťažovateľa a ani žiadni

jeho subdodávatelia. Pokiaľ nejaký daňový subjekt neplní svoje povinnosti (ako napríklad je nekontaktný
alebo nearchivuje účtovníctvo) toto nemôže byť na ťarchu sťažovateľa. Povinnosť viesť a archivovať
účtovníctvo má každý daňový subjekt a táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona;- spoločnosti COKER s.r.o, OPTAR s.r.o. RINOR s.r.o., ROFOC s.r.o. - zmiznutí obchodníci daň
z dodania nepriznali a nezaplatili. To však nie sú dodávatelia sťažovateľa a s týmito obchodnými
spoločnosťami sťažovateľ neobchodoval a tieto spoločnosti nepozná, preto sťažovateľ nemohol byť

s prípadným podvodom nijako spojený. Pokiaľ sa sťažovateľovi nepreukáže podvodný úmysel, je
hodnotenie skutkovej otázky, či mohol a mal vedieť, že sa prijatím určitého plnenia zúčastnil reťazca
spoločností poznačeného daňovým podvodom, spojené so zisťovaním preventívnych a kontrolných
opatrení, ktoré v rámci zachovania obozretnosti daňový subjekt prijal alebo mal prijať, aby zabránil hoc
aj nevedomej účasti na daňovom podvode. Sťažovateľovi žiadny podvodný úmysel v konaní preukázaný

nebol a z konštatácie správcu dane, že žalobca o podvode vedel resp. mal vedieť nemožno vyvodiť
objektívne skutočnosti, že plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu
zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.
7. Pre vyššie uvedené dôvody sťažovateľ navrhol zrušiť napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP, alternatívne navrhol zrušenie napadnutého rozhodnutia
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vrátenie veci správcovi dane na

ďalšie konanie.
8. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa zotrval na svojej doterajšej argumentácii
majúc za to, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým sa už vyjadril.
IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
9. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší

správny súd“) 2. februára 2023. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho
správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite Filovej.
Na základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu na rok 2023 v znení jeho opatrenia
č.5bolavecprerozdelenádoôsmehosenátuNajvyššiehosprávnehosúdu,ktorýonejrozhodolvzložení
uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) ako súd kasačný
(§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm.
a/ SSP v znení účinnom do 30. júna 2023), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§
439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

11. Kasačný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že námietky hmotnoprávnej povahy sťažovateľa
už boli predmetom viacerých konaní pred kasačným súdom. Tieto sa týkali záverov z totožnej daňovej
kontroly, teda aj rovnakého skutkového stavu a právneho posúdenia nároku na odpočet DPH (napríklad
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sfk 44/2023, sp. zn. 2Sfk 70/2022, sp. zn. 2Sfk
5/2023, sp. zn. 2Sfk 12/2023, sp. zn. 5Sfk 14/2023, sp. zn. 4Sfk 24/2023, sp. zn. 2Sfk 28/2023, sp.

zn. 4Sfk 38/2023). Kasačný súd sa stotožnil s predloženou argumentáciou, v dôsledku čoho bolo
kasačným sťažnostiam sťažovateľa vyhovené. Jediným rozdielom medzi posudzovanými vecami bola
skutočnosť, že v nižšie už skôr rozhodnutej veci správca dane posudzoval zdaniteľné obchody aj s
inými deklarovanými dodávateľmi než spoločnosťami Peter Štepánek, s.r.o., NEXT TRADE, s.r.o. a TC
GROUP, s.r.o.

12. Kasačný súd preto postupom podľa § 464 ods. 1 SSP odkazuje na podstatnú časť odôvodnenia
rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sfk/28/2023 z 26. októbra 2023, s ktorou sa stotožňuje :
„23. V rámci rozhodovacej činnosti kasačného súdu už bolo judikované, že z pohľadu východiskových
otázok nastolených v rámci daňovej kontroly na DPH je vždy potrebné diferencovať medzi (1)
preukazovaním podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (a) hmotnoprávnych, (b) formálnych a

(2) odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu (a) daňového podvodu alebo (b) zneužitia práva
(napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/47/2021 z 26.4.2023).
24. Hmotnoprávne podmienky v rámci preukazovania práva na priznanie práva na odpočet DPH
spočívajú v tom, že (1) daňový subjekt nárokujúci si odpočet je zdaniteľnou osobou, (2) tovar, ktorým
odôvodňuje právo na odpočítanie DPH, musí byť dodaný inou (ďalšou) zdaniteľnou osobou a (3)

zdaniteľná osoba predmetný tovar následne použije vlastné zdaniteľné plnenia.
25. Formálne podmienky v rámci preukazovania práva na priznanie práva na odpočet DPH potom v
zásade reflektujú na požiadavky, týkajúce sa zákonných náležitostí predloženej faktúry.
26. Od preukazovania hmotno-právnych a formálno-právnych podmienok práva na odpočítanie dane
je potom potrebné dôsledne odlišovať dôvody pre nepriznanie odpočtu DPH z dôvodu vedomej účasti

zdaniteľnej osoby na obchodoch poznačených daňovým podvodom, prípadne zneužívajúce konanie
zdaniteľnej osoby spočívajúce v úmysle získať daňovú výhodu.
27. Daňový podvod, resp. daňový únik, je v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej Únie možné
chápať v intenciách účasti zdaniteľnej osoby na zdaniteľných obchodoch, ktorých účelom je profitovaťna systéme DPH tým, že jeden z účastníkov obchodu štátu daň neodvedie a ďalší účastník si uplatňuje
právo na jej odpočítanie. Súdny dvor Európskej Únie vo svojej judikatúre (napr. C-439/04 a C- 440/04
Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL) však zároveň uvádza, že ak je plnenie tejto zdaniteľnej osoby

súčasťou iných plnení v dodávateľskom reťazci poznačených daňovým podvodom, ktoré predchádzajú
alebo nasledujú po plnení tejto zdaniteľnej osoby, jej právo na odpočítanie DPH nemôže byť obmedzené,
ak zdaniteľná osoba nebola na podvodnom konaní priamo zúčastnená, resp. o takomto konaní nevedela
alebo nemohla vedieť.
28. Pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt bol účastný na podvode na DPH na účely odmietnutia

práva na odpočítanie dane sa aplikuje takzvaný Axel Kittel test, ktorý je vyabstrahovaním kritérií na
posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Axel Kittel,
C 439/04 zo dňa 6. júla 2006. Odborná literatúra (napr. RAKOVSKÝ, P.: Daňový podvod a zneužitie
práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, str. 102) tieto kritériá konštruuje
do štyroch otázok, ktoré musia byť na základe správcom dane vykonaného dokazovania kumulatívne
zodpovedané kladne:

1. Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?
2. Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?
3. Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojené?
4. Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol

a mal vedieť daňový subjekt?
29. Notorietou v tomto smere je taktiež časté konštatovanie finančných orgánov, že je ich právom
preskúmať celé pozadie dodávateľsko - odberateľských vzťahov v rámci posudzovaných obchodných
stykov, na ktorých zdaniteľná osoba participovala, ako aj právo od nej požadovať, aby prijala všetky
opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude

viesť k jeho účasti na daňovom podvode.
30. Podstatnou v tomto ohľade je však skutočnosť, že podvodný úmysel, resp. zodpovedanie pre daňový
únik esenciálnej otázky, či zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že participuje na obchode
poznačenom daňovým podvodom, zaťažuje finančné orgány.
31. V kontexte problematiky preukazovania splnenia podmienok priznania práva na odpočítanie DPH

(bod 23 tohto rozsudku) je preto potrebné dôsledne diferencovať subjekt, ktorý zaťažuje dôkazné
bremeno, pretože kým pri podmienkach na priznanie práva na odpočítanie DPH dôkazné bremeno
zaťažuje prvotne a primárne zdaniteľnú osobu, v prípade preukazovania účasti zdaniteľnej osoby na
daňovom úniku je procesná situácia presne opačná, keďže zaťažuje finančné orgány. To znamená,
že pokiaľ finančné orgány prostredníctvom skutkových zistení v daňovej kontrole dospievajú k záveru,

že zdaniteľná osoba bola súčasťou obchodného reťazca, v ktorom sa črtajú prvky typické pre daňové
úniky (nekontaktné spoločnosti, zmiznutí obchodníci, nastrčený konatelia a pod.), ich povinnosťou je
preukázať, že táto zdaniteľná osoba na týchto aktivitách participovala buď vedome, alebo na nich
participovala svojou nedbanlivosťou, resp. ľahostajnosťou.
32.Primárnouazásadnouúlohoufinančnýchorgánovprizisťovaníúčastizdaniteľnejosobynadaňovom

úniku nie je preto len poukazovať na nepochybne závažné zistenia tykajúce sa identifikovaného reťazca
subjektov participujúcich na obehu uvedeného tovaru, ale unesenie dôkazného bremena finančnými
orgánmi, že daná zdaniteľná osoba vedela, resp. musela o týchto podvodných aktivitách vzhľadom na
svoju pozíciu v rámci identifikovaných obchodných stykov vedieť.
33. Zároveň kasačný súd dopĺňa aj rozhodnutie sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30. júna 2022, uverejneného

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, a ktorý jasne
stanovuje,že„vprípadespochybnenýchsubdodávateľovdeklarovanéhododávateľajemožnénepriznať
odpočítanie dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal
na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom
prípadným daňovým podvodom“.

34. V tomto ohľadne sa ešte žiada kasačnému súdu uviesť, že otázky splnenia podmienok na
odpočet DPH a účasť na daňovom podvode predstavujú dve samostatné entity, ktoré nie je možné
stotožňovať a kombinovať. Finančné orgány teda na základe daňovej kontroly buď kreslia pochybnosti
týkajúce sa splnenia hmotnoprávnych alebo formálnych podmienok, ktoré zdaniteľnej osobe jasne a
zrozumiteľne avizujú a umožňujú mu ich predkladaním ďalších dôkazov vyvracať (dôkazné bremeno

daňového subjektu), alebo konštatujú záver o účasti zdaniteľnej osoby na daňovom úniku a sú zaťažené
preukazovaním jeho participácie (dôkazné bremeno finančných orgánov).
35. Kasačný súd už len okrajovo uvádza, že podstatnou kategóriou v načrtnutej problematike je
aj zneužitie práva (bod 23 tohto rozsudku). Ide v podstate o aktivity zdaniteľnej osoby, ktorýmisleduje získanie neoprávnenej daňovej výhody, alebo sa rôznymi spôsobmi snaží vyhnúť daňovým
povinnostiam. Konzekventne však rozdielom vo vzťahu k daňovému konaniu je skutočnosť, že pri
zneužití práva nedochádza k priamemu porušovaniu právnym predpisov, ale k ich vedomému a

zámernému obchádzaniu s cieľom získať načrtnuté výhody.
36. Keďže v prejednávanej veci zneužitie práva nebolo pertraktované v žiadnom z rozhodnutí, ale
nejasnosti pri posúdení prejednávanej veci zjavne tkvejú len medzi posúdením splnenia podmienok na
priznania odpočtu dane a účasti sťažovateľa na daňovom úniku, kasačný súd nepovažuje za potrebné
problematiku zneužitia práva v podrobnostiach ďalej rozvíjať.

37. Aplikujúc všeobecné východiská na prípad sťažovateľa kasačný súd konštatuje, že správny
súd v napadnutom rozsudku pomerne chaoticky sťažovateľovi na jednej strane dôvodí, že nesplnil
hmotnoprávne podmienky viažuce sa nárok na odpočítanie dane (najmä body 80. až 97. napadnutého
rozsudku), tieto skutočnosti však následne vyhodnocuje tak, že sťažovateľ participoval na daňovom
podvode a neprijal a nepreukázal potrebné opatrenia na zabránenie tejto skutočnosti body 99. a
100. napadnutého rozsudku). Kasačný súd už opakovane uviedol, že takéto zmiešavanie vzájomne

sa vylučujúcich dôvodov nepriznania nároku na odpočítanie dane nie je prípustné (napr. rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 6/2021 zo dňa 30. novembra 2022, bod
42). Keďže však sťažovateľ nevzniesol námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v tomto
smere, kasačný súd vyššie uvedenú skutočnosť nezohľadňoval.
38. Čo sa týka miery dôkazného bremena a rozsahu vykonaného dokazovania podľa názoru kasačného

súdu v predmetnej veci neobstojí v zásade ani jeden zo správnymi orgánmi a správnym súdom
akcentovaných dôvodov nepriznania práva sťažovateľa na odpočítanie dane zo sporných obchodných
prípadov.
39. Pokiaľ ide o spochybnenie hmotnoprávnych podmienok, toto je v predmetnej veci postavené len
na pochybnostiach správcu dane týkajúcich sa subdodávateľov dodávateľov sťažovateľa - teda na

subdodávateľoch spoločností Peter Štepánek, Konex SK Plus a NEXT TRADE. Správca dane, žalovaný
a správny súd postavili svoje pochybnosti v zásade na nekontaktnosti zistených subdodávateľov,
nedostatku ich materiálnych a personálnych podmienok pre realizáciu obchodnej činnosti a podozrivom
toku tovaru. Z týchto zistení príslušné orgány vyvodzujú, že ak tovar nemohli dodať deklarovaní
subdodávatelia deklarovaným dodávateľom, potom nemohol byť tovar dodaný ani deklarovanými

dodávateľmižalobcoviadošlokspochybneniumateriálnejpodmienkyuplatnenéhoprávanaodpočítanie
dane - postavenia skutočného dodávateľa tovaru ako platiteľa dane.
40. Kasačný súd dáva v tejto veci opätovne do pozornosti, že materiálne podmienky priznania
práva na odpočítanie dane sa zásadne týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi
dodávateľom - daňovým subjektom - odberateľom daňového subjektu. Z tohto dôvodu prípadné

pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca alebo časti nasledujúcej po
odberateľovi daňového subjektu nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o spochybnení
hmotnoprávnych/materiálnych podmienok práva na odpočítanie dane. Preto pochybnosti týkajúce
sa výlučne subdodávateľského článku reťazca nemôžu preniesť dôkazné bremeno na preukázaní
hmotnoprávnych/materiálnych podmienok práva na odpočítanie dane opätovne na daňový subjekt

(ZNSS 23/2022). Samotná skutočnosť, že nebol zistený alebo je pochybný pôvod tovaru ešte totiž
neznamená, že deklarovaný dodávateľ tovar daňovému subjektu - sťažovateľovi skutočne nedodal,
resp. že deklarovaný dodávateľ tovar nezískal z iných, hoci nepriznaných, zdrojov a následne dodal
daňovému subjektu.
41. Pokiaľ preto správca dane, žalovaný a správny súd pomenúvali výlučne pochybnosti týkajúce sa

subdodávateľov (dodávateľov dodávateľov) daňového subjektu, avšak nepomenovali a nepreukázali
žiadne konkrétne pochybnosti o obchodnom vzťahu medzi dodávateľmi sťažovateľa - sťažovateľom
- jeho odberateľmi (nevzniesli pochybnosti o dodávateľoch sťažovateľa a ich činnosti, relevantné
pochybnosti o preprave tovaru medzi dodávateľom a sťažovateľom a pod.), nevzniesli dostatočné a
dôvodné pochybnosti o splnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane zo sporných

obchodov, ktoré by spochybnili tvrdenia deklarované sťažovateľom a ním predloženými listinnými
dôkazmi. V konečnom dôsledku preto v predmetnej veci nedošlo k opätovnému prenosu dôkazného
bremena na sťažovateľa.
42. Záver správnych orgánov a správneho súdu, že sťažovateľ v predmetnej veci neuniesol svoje
dôkazné bremeno a nepreukázal materiálne/hmotnoprávne podmienky práva na odpočítanie dane, je

preto nesprávny a vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci.
43. Čo sa týka miery dôkazného bremena a tvrdenej vedomej účasti sťažovateľa na obchodnom reťazci
poznačenom daňovým podvodom, ako ďalšieho dôvodu neuznania práva na odpočítanie dane, ani tento
neobstojí.44. Kasačný súd opätovne zdôrazňuje, že pri posudzovaní podvodného konania a participácie
sťažovateľa na ňom sa musí zmeniť náhľad príslušných orgánov, keď to nie je sťažovateľ, ktorý je
povinný preukazovať, že sa nedopustil podvodného konania, resp. vedomej účasti na obchodnom

reťazci poznačenom daňovým podvodom, ale je to úloha a povinnosť orgánov finančnej správy
preukázať sťažovateľovi buď podvodné konanie alebo vedomú (vedel alebo musel vedieť) účasť na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
45. V tomto smere kasačný súd konštatuje, že správca dane vykonal pomerne rozsiahle šetrenie
týkajúce sa subdodávateľského článku viacerých obchodných prípadov sťažovateľa. Z rozhodnutia

správcu dane, žalovaného a ani z napadnutého rozsudku však nie je zrejmá už prvá skutočnosť,
ktorá musí byť pri daňovom podvode ako dôvode odmietnutia práva na odpočítanie dane objasnená
- kde v obchodnom reťazci a či vôbec vznikol daňový únik. Teda nebolo zistené, či a ktorý dodávateľ/
subdodávateľ zdaniteľný obchod na daňové účely nepriznal, fakticky neodviedol daň alebo si účelovo
fiktívnymi obchodmi ponížil svoju daňovú povinnosť.
46. Rovnako sa kasačný súd stotožňuje aj s námietkou sťažovateľa, že príslušné orgány neuniesli

svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu toho, či sa sťažovateľ priamo dopustil podvodného
konania v predmetnej veci, resp. či vedome (vedel alebo mal vedieť) participoval na obchodnom reťazci
poznačenom daňovým podvodom. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že príslušné orgány
v zásade neoznačili ani jediný dôkaz, ktorý by takejto vedomosti, resp. vedomej účasti sťažovateľa na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom mal svedčiť.

47. Pokiaľ správny súd, správca dane a žalovaný akcentujú nedostatok primeranej obozretnosti
sťažovateľa pri uskutočňovaní zdaniteľných obchodov kasačný súd uznáva, že vyžadovanie a
zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať
rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre
dokazovanie daňového podvodu, resp. skutočnosti, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že

sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 53, 54, 56 a 58).
48. Daňový subjekt je totiž povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo)
požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode
(rozhodnutiaSúdnehodvoraEurópskejúnievoveciSCPaperConsultSRL,C-101/16zodňa19.októbra

2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci
Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 54). Ak ich neprijme, nesie zodpovednosť
za to, že bol zahrnutý do obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom, keďže pri vykonaní
potrebných opatrení mohol vedieť, že bude do takéhoto podvodného reťazca zatiahnutý. Vymedzenie
takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé

od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Mahagében Kft,
C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 59).
49.Nadruhejstranejevšakpotrebnézdôrazniť,žeaniprivyžadovaníaskúmaníprimeranejobozretnosti
podnikateľa nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť
uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jeho dodávateľa/subdodávateľom a tým sa

na neho fakticky prenesie kontrolná činnosť, ktorá patrí správcovi dane na to vybavenému príslušnými
oprávneniami (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo
dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020,
bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57).
50. Kasačný súd v tomto smere konštatuje, že pokiaľ správny súd, správca dane a žalovaný konštatovali,

že daňový subjekt mal podrobne skúmať situáciu na strane subdodávateľov, teda dodávateľov jeho
dodávateľa a podrobne skúmať, či ide o spoločnosti, ktoré sú spôsobilé zaobstarať dodávaný tovar pre
jeho dodávateľa, nepochybne zaťažil sťažovateľa takým zisťovaním, ktoré mu nepatrí a ktoré nemal ako
uskutočniť. Správca dane, žalovaný a ani správny súd neuvádzajú žiadne rozumné skutočnosti, typické
pre bežný obchodný styk, z ktorých by bolo možné vyvodiť, ako mal sťažovateľ zisťovať, od koho má

tovar jeho dodávateľ (teda aké opatrenia mal prijať a zanedbal ich), prečo mu malo byť podozrivý pôvod
tovaru dodávaný jeho dodávateľom či prečo mu mali vôbec byť podozriví jeho dodávatelia.
51. Zhrňujúc doteraz uvedené kasačný súd konštatuje, že rozsudok správneho súdu, rozhodnutia
žalovaného a správcu dane sú vo svojej podstate chaotické už v tom, že argumentačne kumulujú dva
vzájomne sa vylučujúce dôvody pre neuznanie uplatneného odpočítania dane zo sporných obchodov

(nepreukázanie hmotnoprávnych podmienok predmetného práva na jednej strane a daňový podvod
pri splnení hmotnoprávnych podmienok predmetného práv na strane druhej). Súčasne je zrejmé, že
správca dane neuniesol svoje dôkazné bremeno a nedokázal zistiť a pomenovať také relevantné
skutočnosti, ktoré by spochybnili splnenie podmienok práva sťažovateľa na odpočítanie dane zosporných obchodných prípadov, a to v rozsahu, ktorý by dôkazné bremeno na obnovení hodnovernosti
fakturačne deklarovaných tvrdení opätovne vrátil na daňový subjekt. Správca dane a žalovaný tiež
neuniesli svoje dôkazné bremeno, a nepreukázali sťažovateľovi, že by sám spáchal daňový podvod

alebo by sa vedome (vedel alebo mohol vedieť) zúčastňoval na obchodnom reťazci poznačenom
daňovým podvodom. Najmä nešpecifikovali, či a kde v zistenom obchodnom reťazci došlo k daňovému
úniku a nepreukázali relevantnými skutočnosťami, či sťažovateľ mal spáchať daňový podvod alebo mal
vedomosť, resp. musel mať vedomosť o tom, že participuje (prípadne benefituje) z obchodného reťazca
poznačeného daňovým podvodom. Rozhodnutia správcu dane, žalovaného a ani napadnutý rozsudok

správneho súdu preto neobstoja.
52. Vyššie uvedené závery kasačného súdu bez ďalšieho neznamenajú automaticky, že sťažovateľovi
má byť (nevyhnutne) v ďalšom konaní priznané právo na odpočítanie dane zo sporných obchodov. Je
však na správcovi dane, resp. žalovanom, aby buď relevantným a zodpovedným spôsobom spochybnili
rozhodujúce dôkazy preukazujúce splnenie hmotnoprávnych/materiálnych podmienok pre priznanie
práva na odpočet dane alebo aby preukázali, že napriek splneniu hmotnoprávnych/materiálnych

podmienokprepriznanieprávanaodpočetdanejetotopotrebnéodmietnuťsohľadomnaskutočnosť,že
sťažovateľ buď priamo uskutočňoval daňový podvod alebo vedel či mal vedieť, že k daňovému podvodu
dochádza v rámci obchodného reťazca (na jeho iných stupňoch), ktorého bol súčasťou. Dôkazné
bremeno na preukázaní daňového podvodu a účasti sťažovateľa na ňom pritom ťaží finančné orgány.
Je pritom potrebné mať na pamäti, že dôvody na neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane

(daňový podvod a účasť na ňom alebo nepreukázanie hmotnoprávnych podmienok predmetného práva)
nemožno kumulovať (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk
27/2021 zo dňa 30. novembra 2022, bod 41).“.
13. Pokiaľ ide o posúdenie dôvodnosti námietok procesnej povahy, aj nimi sa už kasačný súd na
podklade kasačných sťažností sťažovateľa zaoberal. Kasačný súd preto opäť využívajúc postup podľa §

464 ods. 1 SSP odkazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sfk/44/2023
z 30. novembra 2023, ktorý v bodoch 13 až 17 skonštatoval nasledovné:
„13.Kasačný súd pre úplnosť považoval za vhodné vysporiadať sa aj s argumentáciou sťažovateľa
smerujúcouprotiprávnemuposúdeniunamietanýchprocesnýchpochybenísprávcudanepočasdaňovej
kontroly, ktoré poskytol správny súd.

14.Na rozdiel od posúdenia námietok hmotnoprávnej povahy veci v kontexte dĺžky prerušenia daňovej
kontroly s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 - Hydina SK, nie je možné
dať za pravdu sťažovateľovej argumentácii. Článok 10 nariadenia č. 904/2010 nestanovuje lehoty,
ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom
žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v

rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Celkový čas trvania
daňovej kontroly, tak ako zdôvodnil správny súd, nepresiahol jeden rok.
15.Nie je možné stotožniť sa ani s námietkou sťažovateľa poukazujúcou na vykonávanie úkonov
správcom dane počas prerušenia daňovej kontroly. Týmito úkonmi mali byť miestne zisťovania -
výsluchy osoby konateľa sťažovateľa, ktoré preukazujú zápisnice č. 103101336/2016 z 09.05.2016

a č. 103252041/2016 z 01.06.2016. Z obsahu oboch zápisníc je možné usúdiť, že smerovali k
preverovaniu zdaniteľných obchodov medzi sťažovateľom ako dodávateľom a obchodnou spoločnosťou
NEXT TRADE, s.r.o., so sídlom: Banská 4, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 36 324 825 ako odberateľom.
Zároveň z nich vyplýva, že tieto boli vykonané v rámci daňovej kontroly, ktorá bola uskutočňovaná u
spoločnosti NEXT TRADE, s.r.o., teda inej daňovej kontroly vykonanej u daňového subjektu odlišného

od sťažovateľa. Uvedená skutočnosť je zrejme aj dôvodom prečo sa označené zápisnice nenachádzajú
v administratívnom spise príslušnom k prejednávanej veci.
16.Správca dane nevykonával úkony týkajúce sa prerušenej daňovej kontroly, v dôsledku čoho ani
nemohol, tak ako tvrdil sťažovateľ, zneužiť inštitút prerušenej daňovej kontroly na jej faktické predĺženie.
17.Každý daňový subjekt má v zmysle § 39 daňového poriadku povinnosť poskytovať správcovi

dane súčinnosť potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, ktoré je zo širšieho hľadiska
vyhľadávacou činnosťou realizovanou správcom dane (okrem iného) za účelom správneho určenia
dane. Túto povinnosť má bez ohľadu na to, či je v danom momente subjektom prebiehajúcej (resp.
prerušenej) daňovej kontroly, samozrejme za predpokladu, že sa úkony správcu dane vykonávajú v
rámci inej daňovej kontroly.“

V. Záver
14. Vychádzajúc z vyššie citovaných rozsudkov dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok
správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP,)
rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného (§ 191ods. 1 písm. c/ SSP) a rovnako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Keďže správny súd žalobu
sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP v spojení s § 452 ods. 1 a § 191
ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a) a ods. 4 SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil

rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vrátil Daňovému
úradu Nitra na ďalšie konanie.
15. V ďalšom konaní bude úlohou konajúcich orgánov verejnej správy postupovať v smere naznačenom
kasačným súdom vyššie. Právnym názorom kasačného súdu sú orgány verejnej správy viazané (§ 469
SSP).

16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167
ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi/sťažovateľovi priznal nárok na úplnú náhradu trov
kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov
konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
17. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0

(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.