Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203007
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203007.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore
žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXX XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/XX, E., zast. Mgr. Ivanom Bugrim,
advokátom so sídlom Námestie SNP 23, Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava,

o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.201,36 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Lučenec č.k. 16C/53/2023-247 zo dňa 20. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom
16C/53/2023-247 zo dňa 20. decembra 2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.201,36 Eur v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia (prvá výroková veta) a rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o ich výške (druhá
výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že predmetom sporu je nárok žalobcu ako

príslušníka hasičského a záchranného zboru na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“) do vnútroštátneho
právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku argumentoval,
že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý nerovnomerne; pracovná
zmena pozostáva z výkonu štátnej služby, na ktorú nadväzuje služobná pohotovosť, ktorá sa do

pracovnéhočasunezapočítava;vrámcijednejpracovnejzmenyžalobcaodpracuje24hodín;akjepočas
pracovnej pohotovosti žalobca povolaný na výjazd, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas.
Konštatoval, že v zmysle čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES nesmie pracovný čas presiahnuť 48
hodín v rámci 7 dní; podľa čl. 2 ods.1 smernice a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je služobná
pohotovosť na pracovisku považovaná za pracovný čas. Tým, že zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom
azáchrannomzbore(ďalejlen„zákonč.315/2001Z.z.“alebo„zákonoHasičskomazáchrannomzbore“)

pracovnú pohotovosť nezarátava do pracovného času, je daný rozpor medzi vnútroštátnym právom
a právom Európskej únie; ak by žalovaný transponoval smernicu správne, nedochádzalo by k porušeniu
práv žalobcu a ani k strate odpočinku. Žalobca pri určení výšky nemajetkovej ujmy analogicky vychádzal
z ustanovenia § 122 ods.2 písm.a) zákona č. 315/2001 Z.z.; za primeranú náhradu považoval rozdiel
medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť za každú
jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti za žalované obdobie.1.2 Žalovaný, poukazujúc na čl. 2 ods.2 smernice č. 89/381/EHS, mal v rámci procesnej obrany
za to, že ustanovenia smernice č. 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru
nevzťahujú; namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore ako aj spôsob výpočtu priemerného

týždenného pracovného času, poukázal na 4 mesačné referenčné obdobie; žalovanému nebolo
zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť škoda, keď za služobnú (neaktívnu) pohotovosť je žalobca
odmeňovaný. Spôsob výpočtu náhrady škody žalobcom označil za mätúci, predstavujúci skôr mzdový
nárok. Náhradu uplatnenej nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú; konštatoval aj, že posúdenie
referenčných období je potrebné vnímať v súvislosti s pandémiou COVID-19; vzniesol námietku

premlčania uplatneného nároku a námietku miestnej nepríslušnosti.

1.3 Súd prvej inštancie po predbežnom prejednaní sporu nepovažoval za sporné, že žalobca je od
3.9.2001 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“) s nerovnomerne rozvrhnutým
pracovným časom; do konca roku 2021 mal pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7
hodín určenej služobnej pohotovosti, od januára 2022 sú tieto rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby

a 8 hodín služobnej pohotovosti; žalobca sa v rámci jednej zmeny nachádza v mieste výkonu služby
minimálne 24 hodín.

1.4 Okresný súd vykonal dokazovanie listinami a výsluchom žalobcu na pojednávaní. Na základe
zisteného skutkového stavu ustálil, že žalobca nastúpil do služby ešte pred nadobudnutím účinnosti

smernicedňa2.8.2004;ododňanadobudnutiaúčinnostismernicemalžalobcavykonávaťslužbuvrámci
6 mesačného referenčného obdobia upraveného v § 86 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z.; podľa názoru
okresného súdu sa tak referenčné obdobie u žalobcu aplikuje od 2.8. – 2.2. a od 2.2. – 2.8.. Súd
prvej inštancie pri výpočte vychádzal zo súčtu fondu pracovného času na mesiac a doby strávenej
pohotovosťou na pracovisku z výplatných pások; v konkrétnostiach uviedol, že na referenčné obdobie

od 2.8.2020 – 2.2.2021 dopadalo priemerne 26,29 týždňa a žalobca odslúžil 1364 hodín, čo bolo
v priemere na týždeň 51,88 hod.; za dané obdobie v každom týždni odslúžil 3,88 hod. nad 48 hodín,
čo spolu predstavovalo 102,01 hod. (3,88 x 26,29). Súd prvej inštancie takýmto výpočtom určil počet
odslúžených hodín za celé žalované obdobie na 296,15 hodín, ktoré vydelil 24 hodinami a ustálil, že
žalobca naviac odslúžil 12,34 dňa, teda 13 dní. Žalobca nepreukázal, že za prvé referenčné obdobie

(2.2.2020-2.8.2020) a posledné referenčné obdobie od 2.2.2023 do 2.8.2023 by slúžil nad stanovený
limit. Okresný súd na základe uvedeného nepovažoval priemerné vyčíslenie hodín za celé žalované
obdobie bez zohľadnenia referenčného obdobia za správne; rovnako za nesprávne označil postup
žalobcu, ktorý výšku nemajetkovej ujmy odvíjal od celkového počtu odslúžených hodín pracovnej
pohotovosti za celé obdobie; uvedené však podľa názoru súdu prvej inštancie nezodpovedalo hypotéze

čl. 6 písm.b) smernice, ktorý stanovuje limit v priemere 48 hodín v rámci 7 dní príslušného referenčného
obdobia.

1.5 Predmetom sporu bolo posúdenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva
Európskej únie, konkrétne v dôsledku nesprávnej implementácie smernice do právneho poriadku

Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie, vychádzajúc zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie C-368/07 vo veci Komisia vs. Taliansko, konštatoval, že členské štáty sú povinné prijať
všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plného účinku smernice v súlade s cieľom, ktorý smernica
sleduje. Ak je vnútroštátne právo v rozpore so smernicou, má smernica prednosť (C-106/77 vo veci
Simmenthal). Uviedol aj, že štát nesie zodpovednosť za škodu v dôsledku porušenia práva Európskej

únie (C-46 až 48/93); členské štáty sú preto povinné nahradiť fyzickým a právnickým osobám škodu
spôsobenú porušením úniového práva (C-231 až 233/06). Na základe uvedeného potom okresný súd
dospel k záveru, že žalovaný ako štát je pasívne vecne legitimovaný za porušenie práva Európskej únie
tvrdenou nesprávnou transpozíciou smernice, čo priamo definuje aj judikatúra Súdneho dvora Európskej
únie. Za správne považoval okresný súd aj žalobcom označený orgán, ktorý koná v mene štátu; na

rozdiel od doterajšej judikatúry v obdobných veciach bol však toho názoru, že na predmetný vzťah
je potrebné primerane aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone
verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.); v tejto súvislosti aplikoval jeho ustanovenie § 4 ods.1
písm.e),vzmyslektoréhokonázaštátministerstvovprípadeškodyvzniknutejnesprávnoutranspozíciou
smernice v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo iného ústredného

orgánu; Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Hasičský
a záchranný zbor. Aplikujúc ustanovenie § 19 písm.b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“) mal súd prvej inštancie za to, že je príslušným na prejednanie sporu, pretože v obvode
súdu nastala skutočnosť, ktorá založila právo na náhradu škody.1.6Okresnýsúdsavysporiadalspodmienkamivznikunárokunanáhraduškodyvočižalovanému;vtejto
súvislosti konštatoval, že konkrétne podmienky zodpovednosti štátu za škodu v dôsledku porušenia

práva Európskej únie vyplývajú z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, v konkrétnostiach vo veci
C-6/90 a 9/90 Francovich a Bonifaci, C-46/93 a C-48/93 Brassierie, Factorame a C-224/01. Zároveň
ustálil, že smernica č. 2003/88/ES bola transponovaná do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore,
čo vyplýva z jeho prílohy č. 4.

1.7 Súd prvej inštancie venoval pozornosť výkladu pojmu pracovný čas v zmysle čl. 2 ods.1 smernice
č. 2003/88/ES ako aj § 85 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z. Vychádzajúc zo znenia § 86 ods.2, § 92
ods.1 a § 122 ods.3 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore vyvodil záver, že zákon výkon služobnej
pohotovosti na pracovisku oddeľuje od výkonu štátnej služby, čo vyplýva z ustanovenia § 86 ods.2
zákona č. 315/2001 Z.z., v zmysle ktorého celková dĺžka vykonávania štátnej služby (18 hodín) a na ňu
bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti nesmie byť viac ako 24 hodín. Súd ustálil, že

právna úprava v zákone o HaZZ odporuje čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES, pretože do pracovného
času nezarátava trvanie služobnej pohotovosti, ktorá sa má v zmysle čl. 2 ods.1 smernice považovať
za pracovný čas.

1.8 Súdny dvor Európskej únie vo veci Fu? (C-429/09 zo dňa 25.11.2010) ustálil, že hasič v prípade

porušenia čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES má právo domáhať sa náhrady škody voči štátu; štát
zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak (a) porušená norma práva únie
priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát,
(b) porušenie práva únie je dostatočne závažné, (c) existuje priama príčinná súvislosť medzi porušenou
úniovou normou a spôsobenou škodou a (d) existuje škoda.

1.8.1 Okresný súd konštatoval, že cieľom čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES je zabezpečenie pravidla
sociálneho práva Európskej únie, z ktorého má mať prospech každý pracovník. Daný článok smernice
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi.

1.8.2 Porušenie čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES považoval okresný súd za dostatočne závažné,
pretože došlo k porušeniu jasnej a zrozumiteľnej normy únie; judikatúra Súdneho dvora EÚ definovala,
že táto právna úprava sa vzťahuje aj na príslušníkov hasičského a záchranného zboru; rovnako
definovala, že služobnú pohotovosť je potrebné považovať za pracovný čas (rozsudok súdneho dvora

vo veci C-303/98 alebo C-518/15). V tejto súvislosti považoval okresný súd porušenie úniovej normy
za závažné.

1.8.3 Súd prvej inštancie považoval za splnenú aj podmienku existencie priamej príčinnej súvislosti
medzi porušenou úniovou normou a spôsobenou škodou; mal za to, že nebyť nesprávnej vnútroštátnej

úpravy v rozpore s článkami smernice, nedochádzalo by k tomu, že služobná pohotovosť na pracovisku
sa nepovažuje za služobný čas; príčinnú súvislosť zároveň vyvodil aj priamo z judikatúry (pozri rozsudok
SD EÚ C-243/09).

1.8.4 Pre posúdenie, či žalobcovi vznikla škoda vo forme nemajetkovej ujmy bolo podľa názoru

okresného súdu potrebné zistiť, kedy a či vôbec došlo priamo voči žalobcovi k porušeniu čl. 6 písm.b)
smernice č. 2003/88/ES. Súd konštatoval, že ak by bol žalobca v službe v príslušnom referenčnom
období v priemere menej ako 48 hodín za 7 dní, nemohlo by u neho dôjsť k zásahu do jeho práv.
V rámci vykonaného dokazovania však súd zistil, že žalobca bol za žalované obdobie v službe viac
ako podľa smernice mal byť, a to celkovo o 13 dní s poukazom na referenčné obdobie. Žalobca výšku

svojho nároku neodvodzoval od hodín, ktoré strávil v práci naviac v rámci referenčného obdobia; výšku
škody odvíjal od celkového počtu hodín určenej služobnej pohotovosti za žalované obdobie, ktoré mali
byť prvkom odškodnenia. Uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie nezohľadňovalo hypotézu čl. 6
písm.b) smernice č. 2003/88/ES, pretože nie všetok čas určenej služobnej pohotovosti predstavoval
porušenie smernice. Súd sa zároveň nestotožnil so spôsobom vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy,

pretože medzi namietaným porušením práv žalobcu a žalobcovým určením odškodnenia nebol vecný
súvis. Nakoľko súd nie je viazaný výpočtom žalobcu, ktorým dospel k požadovanej výške ujmy, pretože
tá je na voľnej úvahe súdu, okresný súd mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej zásahom do jeho práv v rozsahu 13 dní za žalované obdobie, čo muselo mať vplyvna jeho súkromný a rodinný život. V nadväznosti na uvedené mal okresný súd za to, že žalobca bol za
žalované obdobie v práci viac, ako to dovoľuje úniové právo, kedy sa nemohol venovať svojej rodine
či záujmom; nadmerné fyzické a psychické vypätie pri často náročných zásahoch bez primeraného

oddychu môže spôsobiť pochybenia pri služobnej činnosti žalobcu či jeho nedostatočný výkon.

1.9 Zdôraznil, že zlou transpozíciou úniového práva dochádza k porušeniu pozitívneho záväzku štátu,
aby prijal opatrenia na ochranu súkromného a rodinného života žalobcu; žalobca je ukrátený na svojich
právach tiež tým, že štát neprijal z hľadiska jeho pozitívneho záväzku právnu úpravu, ktorá má práva

žalobcu ochraňovať a boli prijaté na pôde Európskej únie. Žalobca tak stratil nádej na pozitívnu zmenu
právnej úpravy v prospech rešpektovania nielen záväzkov štátu voči Európskej únii, ale aj záväzkov
štátu voči nemu samému. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikla nemajetková
ujma na týchto právach, ktorá by mala byť odškodnená formou relutárnej náhrady peňažného plnenia
s poukazom na primeranú aplikáciu kritérií podľa § 17 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z.; mal za to, že
samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo postačujúce (§ 17 ods.2 daného zákona). Nárok

na finančné odškodnenie vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo veci Fu?;
v zmysle judikatúry má byť odškodnenie fyzických a právnických osôb pri porušení práva únie primerané
vzniknutej ujme (C-470/03).

1.10 Súd prvej inštancie bol toho názoru, že najbližším inštitútom, s ktorým je možné porovnať

protiprávne konanie v danej veci, je odškodnenie nezákonnej väzby fyzickej osoby, pri odškodnení za
ktorú sa taktiež vychádza z rozsahu dní jej trvania; pri nezákonnej väzbe, obdobne ako v prejednávanej
veci, nemá poškodená osoba možnosť na sebarealizáciu, vytváranie, udržiavanie a rozvíjanie
spoločenských a rodinných väzieb; rozdiel však spočíva v závažnosti zásahu do týchto práv, preto vzal
súd na zreteľ, že žalobca nemôže byť za stratu svojho voľného času odškodnený v rovnakom rozsahu

ako nezákonne väznená osoba. V súvislosti s odškodňovaním nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu
poukázal okresný súd na rôzne rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva,
z ktorých vyvodil, že súdy v priemere za jeden deň trvania nezákonnej väzby priznávajú sumu 31,50
Eur; keďže väzba predstavuje podstatne závažnejší zásah do práv poškodenej osoby, súd považoval

z hľadiska závažnosti následkov u žalobcu za primerané odškodnenie za jeden deň, ktorý strávil v práci
nad stanovený rámec, sumu 20,- Eur, t.j. 260,- Eur za 13 dní (20 Eur x 13 dní). Túto sumu nemajetkovej
ujmy následne posúdil cez prizmu judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a dospel k názoru, že
žalobcovi nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy len za čas, ktorý strávil v práci nad stanovený rámec
v dôsledku porušenia úniového práva, pretože tento nárok nepokrýva celý zásah do práva žalobcu na

súkromie a neodškodňuje aj legitímne očakávania žalobcu, že si štát voči nemu bude plniť pozitívne
záväzky z úniového práva. Okresný súd bol toho názoru, že štát úmyselne prijatou právnou úpravou
porušil úniové právo, pretože mal vedomosť o judikatúre Súdneho dvora Európskej únie v otázke
aplikácie čl. 6 písm.b) a čl. 2 ods.1 smernice č. 2003/88/ES, avšak právnu úpravu nezmenil; okresný
súd mal za to, že v dôsledku flagrantného správania sa žalovaného došlo u žalobcu k strate nádeje, že

sa uvedený právny stav v právnom poriadku niekedy zmení.

1.11 Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca má nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá má za individuálnych okolností prípadu plniť okrem reparačnej funkcie aj
funkciu preventívno-sankčnú; výška náhrady ujmy musí štát odradiť od ďalšieho porušovania práv

žalobcu tolerovaním protiprávneho stavu. Uviedol, že v prípade zlého úmyslu, o ktorom súd prvej
inštancie nadobudol presvedčenie, bolo potrebné navýšiť náhradu ujmy za každý mesiac výkonu
služby žalobcu v 24 hodinových zmenách, a to bez ohľadu na to, či bolo v spore preukázané,
že žalobca slúžil v práci viac ako stanovujú normy úniového práva; okresný súd to označil za
odškodnenie za trvanie nezákonnej právnej úpravy a jej dopad na prežívanie žalobcu v spoločnosti.

Žalobca začal slúžiť v 24 hodinových zmenách po nadobudnutí účinnosti smernice č. 2003/88/ES; od
momentu nadobudnutia jej účinnosti vznikol žalobcovi nárok požadovať náhradu nemajetkovej ujmy.
Z hľadiska trvania protiprávneho stavu, závažnosti ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a existencie zlého
úmyslu žalovaného považoval súd prvej inštancie za spravodlivé a slušné, aby žalobcovi patrilo za každý
mesiac trvania protiprávneho stavu odškodnenie tejto zložky nemajetkovej ujmy v sume 500,- Eur; túto

výšku nepovažoval za disproporčnú; poukázal na príklad, že za trvanie nezákonnej väzby je primerané
priznanie sumy 1.000,- Eur za mesiac jej trvania.1.12 Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd
prvej inštancie primerane aplikoval § 19 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje plynutie subjektívnej
ako aj objektívnej premlčacej lehoty. Keďže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje

na zmenu legislatívy súd vymedzil za každý mesiac jej trvania, považoval za potrebné prihliadnuť
na premlčanie tohto nároku za každý mesiac samostatne. Konštatoval, že súdu prvej inštancie bola
žaloba žalobcu doručená dňa 8.8.2023, žalobca sa o škode dozvedel minimálne v okamihu podania
žaloby na súd nevynímajúc skutočnosť, že v obdobných veciach už súdy ohľadne kolegov žalobcu
rozhodovali minimálne od roku 2018. Keďže sa nárok na náhradu ujmy za stratu nádeje za každý

mesiac premlčuje samostatne, počnúc odo dňa účinnosti smernice, t.j. od 2.8.2004, nárok žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy v tejto časti bol premlčaný za nároky do 2.8.2020. Na druhej strane okresný
súd uviedol, že nie je premlčaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za čas, ktorý žalobca strávil
v službe nad rámec stanovený smernicou. Bolo potrebné si uvedomiť, že žalobca, s ohľadom na plynutie
referenčného obdobia, bol spôsobilý dozvedieť sa o ujme podľa § 19 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. až
po uplynutí príslušného referenčného obdobia, t.j. keď mu bola zamestnávateľom vystavená posledná

výplatná páska za 6. (posledný) mesiac; až vtedy bol žalobca spôsobilý zistiť, či v referenčnom období
došlokprekročeniukonkrétnehorámca.Námietkupremlčanianazákladeuvedenéhovyhodnotilokresný
súd ako nedôvodnú.

1.13 Okresný súd bol na základe vyššie uvedeného toho názoru, že žalobcovi patrí nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy za mesiace od 2.9.2020 až do 2.12.2023, a to
vo výške 19.500,- Eur (39 mesiacov x 500,- Eur). Žalobcovi prislúcha nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v 1. časti a v 2. časti v sume 19.760,- Eur. Nakoľko bol súd v sporovom konaní v zmysle ustanovenia
§ 216 ods.1 C.s.p. viazaný žalobným návrhom a žalobca si uplatnil menej, ako bol súdom zistený nárok,
priznal žalobcovi len sumu 6.201,36 Eur.

1.14 Súd prvej inštancie zároveň nevzhliadol dôvod na to, aby opakovane reagoval na procesnú obranu
žalovaného, na ktorú dali odpovede už iné súdy v právoplatných veciach; tu poukázal na viaceré
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Košiciach. Zároveň uviedol, že
pri primeranej aplikácii zákona o zodpovednosti štátu za škodu nevyžadoval od žalobcu predbežné

prejednanie nároku podľa § 15 ods.1 tohto zákona; v predmetnom ustanovení totiž zákonodarca
spredbežnýmprejednanímnárokupriporušeníprávaúnienesprávnoutranspozíciousmernicenepočítal
a uvedenú situáciu nebolo možné subsumovať pod prípady tam uvedené.

1.15 V závere odôvodnenia okresný súd konštatoval, že sa odchýlil od doterajšej súdnej praxe

v obdobných veciach v otázke 6 mesačného referenčného obdobia, aplikácie zákona o zodpovednosti
štátu za škodu a aj čo sa týka rozsahu a spôsobu náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedol, z akého dôvodu
nebolo možné vychádzať z priemeru hodín určených žalobcom a na to nadväzujúcim výpočtom výšky
ujmy formou nariadenej služobnej pohotovosti; týmto svojim postupom sledoval vyvolanie diskusie
s vyššími súdmi.

1.16 Okresný súd zároveň nepredĺžil paričnú lehotu, napriek tomu, že s tým žalobca súhlasil; mal za to,
že štát mal dostatok času mimosúdne odškodniť žalobcu.

1.17 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu vo veci (§255 ods.1 C.s.p.),

a teda žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej lehote
odvolanie s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietne; žiadal
priznať nárok na náhradu trov konania. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.1

písm. d), f) a h) C.s.p.; tvrdil tak, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

2.1 Namietol, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných
právnych predpisov so smernicou Európskej únie do kompetencie súdu prvej inštancie nepatrí;
súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na vyslovenie ne/súladu zákona č. 315/2001 Z.z. so
smernicou č. 2003/88/ES; takýto záver okresný súd nemohol vysloviť ani ako otázku predbežnú, pretožedôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje len
individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy.

2.2 Pri namietaní pasívnej vecnej legitimácie poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania medzi Slovenskou
republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky s tým, že ide o dva samostatné subjekty, ktorých
postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie
nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Mal za to,
že prebratie smernice je premietnuté do textu právneho predpisu, ktorý musí byť s obsahom a znením

smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., mal
preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie nesprávneho prebratia smernice č.
2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č. 315/2001 Z.z. pred a po účinnosti
smerniceč.2003/88/ES;kporušeniusmernicemôžedôjsťažaplikácioujejjednotlivýchustanovení,aksi
adresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný

nárok na náhradu škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice. Žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou; Slovenská republika pri
preberaní smernice č. 2003/88/ES neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania
nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca v tomto
konaníuplatnil.Zároveňmalzato,žežalobcomuplatnenénárokyvyplývajúzpracovnoprávnehovzťahu;

žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový nárok. Žalovaný
zotrval na tvrdení, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice č. 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v
individuálnom prípade; Slovenská republika pritom nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu aplikáciu
smernice č. 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.

2.3 Ohľadom pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES žalovaný tvrdil, že táto sa na služobný pomer
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým
spojený rozvrh služobného času nevťahuje; rozsah pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je vymedzený
pozitívne v čl. 2 ods.1 Smernice č. 89/391/EHS a negatívne v jej čl. 2 ods.2; na základe uvedeného
konštatoval, že smernica č. 2003/88/ES sa na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti

služieb civilnej ochrany nevzťahuje. Úlohy, ktoré plnia príslušníci HaZZ, možno subsumovať pod pojem
„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS. Rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo veci Fu? nepovažoval odvolateľ za relevantné, pretože
predmetné rozhodnutie sa týka mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom
fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike.

2.4 Odvolateľ upriamil pozornosť aj na čl. 17 ods.1 smernice č. 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským
štátom odchýliť sa od uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov; jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa
jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

2.5 Poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva povinnosť kumulatívneho
splnenia všeobecných podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody
za porušenie práva únie. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom
neosvedčil. Vyjadril nepochopenie, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda; stanovenie jej

výšky označil za nejasné; pripomenul, že za nariadenú pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný.
Žalovaný zdôraznil, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť;
môže tak odpočívať, či venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú
je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o sebe nie
je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.

2.6 Žalovaný mal za to, že žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu údajne vzniknutú
porušením smernice maskuje svoje mzdové nároky, z ktorého dôvodu nie je žalovaný pasívne vecne
legitimovaný, pretože mzdových nárokov je možné sa domáhať len od žalobcovho služobného úradu,
a teda Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

2.7 Namietol, že súd prvej inštancie v rámci dokazovania bral do úvahy žalobcom predložené výplatné
pásky, avšak nevzal do úvahy žalobcom predložený výpočet priemerne odpracovaného času za
ním stanovené referenčné obdobia. Súd prvej inštancie nepovažoval žalobcom predložené výpočtyza relevantné a namiesto toho si sám vypočítal priemerne odpracovaný čas žalobcu podľa vlastnej
metodiky, čím okresný súd porušil viaceré zásady, na ktorých je civilný sporový proces budovaný.
Jednou z týchto zásad je zásada rovnosti strán sporu, keď aj pozitívny zásah do práv jednej strany

sporu je porušením tejto zásady. Ďalšou porušenou zásadou bola zásada prejednacia, keď súd skúma
len podklady predložené stranami sporu a sám si ďalšie podklady z vlastnej iniciatívy nezabezpečuje
a nevytvára. Vzhľadom k tomu, že v civilnom sporovom konaní je dôkazné bremeno na strane žalobcu
a súd prvej inštancie žalobcom predložený výpočet odpracovaných hodín nevzal do úvahy, malo to mať
za následok, že žalobca v otázke preukazovania odpracovaných hodín neuniesol dôkazné bremeno;

napriek tomu súd prvej inštancie sám z vlastnej iniciatívy zabezpečil vlastný výpočet, ktorý v konečnom
dôsledku dopomohol potvrdiť žalobcove tvrdenie o údajnom prekračovaní maximálneho týždenného
pracovného času. Týmto postupom okresný súd nahradil procesnú aktivitu žalobcu, čo žalovaný označil
za neprijateľné.

2.8 Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, tu žalovaný tvrdil, že súd daný nárok subsumoval pod

ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne jeho ustanovenia § 11 až § 13. Žalovaný konštatoval,
že žalobcom uplatnená suma je neprimeraná a privysoká; poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, v zmysle ktorej musí byť náhrada nemajetkovej ujmy rozumne primeraná utrpenej ujme na
povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy je potrebné vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy. Následne vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/19/2020

namietol súdom vypočítanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch, kde súd nad rámec žaloby
vykonal výpočet v dvoch častiach; prvú časť poňal ako náhradu nemajetkovej ujmy za čas, ktorý
žalobca strávil v službe nad rámec stanovený smernicou č. 2003/88/ES; súd prvej inštancie prirovnal
údajné porušenie smernice k inštitútu nezákonnej väzby, kde uviedol, že súdy priemerne za jeden deň
nezákonnej väzby priznávajú sumu 31,50 Eur; nakoľko nezákonná väzba predstavuje závažnejší zásah

do práv poškodenej osoby ako porušenie smernice, súd prvej inštancie stanovil za jeden deň v práci
nad rámec stanovený smernicou č. 2003/88/ES náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20,- Eur (t.j. za 13
dní celkom 260,- Eur); takéto porovnávanie označil žalovaný za neprijateľné. Rovnako za neprijateľné
považoval aplikovanie hoci len niektorých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tak, ako to urobil okresný súd; v tejto súvislosti upriamil

pozornosť na ustanovenie § 9 ods.1 citovaného zákona. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že pokiaľ je
aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. na predmetný prípad vylúčená, posudzuje sa náhrada nemajetkovej
ujmy striktne podľa ustanovení § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka. Druhú časť nemajetkovej ujmy
poňal okresný súd ako náhradu nemajetkovej ujmy „za stratu nádeje na zmenu legislatívy“; tu žalovaný
namietol, že sám žalobca nikde vo svojich vyjadreniach ani netvrdil, že svoju ujmu vidí aj v „strate nádeje

na zmenu legislatívy“, z ktorého dôvodu súd rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy nad rámec podanej
žaloby. Žalovaný označil za neprijateľné, aby si súd sám nad rámec žaloby „rozšíril“ nemajetkovú
ujmu žalobcu o „stratu nádeje na zmenu legislatívy“, keď žalobca na nič podobné ani len okrajovo
nepoukazoval. Takýmto postupom súd prvej inštancie neopodstatnene navýšil výslednú sumu priznanej
nemajetkovej ujmy, a to o čiastku 500,- Eur za každý mesiac žalovaného obdobia, z ktorého dôvodu

konštatoval, že by žalobcovi prislúchol nárok vo výške 19.760,- Eur, ale nakoľko bol viazaný žalobným
návrhom, priznal mu len sumu vo výške 6.201,36 Eur. Hoci súd prvej inštancie konštatoval, že náhrada
nemajetkovej ujmy má plniť za individuálnych okolností okrem reparačnej funkcie aj preventívno-
sankčnú funkciu, žalovaný zdôraznil, že náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach
Slovenskej republiky sleduje výlučne reparačnú funkciu. Žalovaný v odvolaní namietol aj súdom prvej

inštancie konštatovaný „zlý úmysel“ štátu.

2.9 S poukazom na § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka žalovaný konštatoval, že žalobca doposiaľ
nepreukázalzásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnenýzásah,ktorýbysaodrazilnapríklad
v medziľudských vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom

povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie; náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná
náprava nebola možná v zmysle § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by takáto satisfakcia
nebola postačujúca, a to len za predpokladu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo podľa názoru žalovaného preukázané.

V súvislosti s náhradou škody/nemajetkovej ujmy citoval viaceré rozhodnutia všeobecných súdov
Slovenskej republiky (napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020,
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5Co/192/2019 zo dňa 29.10.2019 či Mestského súdu Košice sp.zn.
K2-37C/60/2020). Mal za to, že žalobca žiadnymi dôkaznými prostriedkami nepreukázal, ako súčasnýstav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, hoci ide o základný predpoklad pre vznik nemajetkovej
ujmy. Za otázne označil činnosti, ktoré by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy
musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba

využíva na spanie a je objektívne vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou
činnosťou, v prípade ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Žalovaný označil za bežné, že ľudia majúci
vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou, nemajú toľko voľného času na priateľov a voľnočasové aktivity;
uvedené ale nepredstavuje argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

2.10 Žalovaný vyjadril presvedčenie, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku
odškodnenia obetí násilných trestných činov, pretože pri týchto dochádza k závažnému zásahu do
zdravia či života.

2.11 Vychádzajúc z iných rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach

konštatoval, že priemerná výška doposiaľ priznanej škody/nemajetkovej ujmy bola v rozmedzí od 1.000,-
Eur do 2.500,- Eur.

2.12 Odvolateľ namietol aj výrok o nároku na náhradu trov konania, pretože nárok žalobcu bol uplatnený
nesprávne a súd prvej inštancie aj trovy konania nesprávne právne posúdil.

3. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie
a navrhol ho potvrdiť; považoval ho v celom rozsahu za zákonný a vecne správny.

3.1 Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad

slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej
únie zdôraznil, že Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych
súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali; za nespochybniteľnú považoval skutočnosť, že
vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca na náhradu škody vzniknutej porušením úniového
práva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi

úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy
transponovaná správne; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
C-106/89 zo dňa 13.11.1990, C-456/98 zo dňa 13.07.2000 či C-429/09 zo dňa 25.11.2010 či C-243/09
zo dňa 14.10.2010. Vyjadril presvedčenie, že na území Slovenskej republiky neexistuje iný orgán než
všeobecný súd, ktorý by bol vzhľadom na predmet podanej žaloby a jeho skutkový a právny základ

oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť daný spor.

3.2 Žalobca označil za nedôvodnú a neopodstatnenú námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného,
ktorý sa síce snažil spochybniť ju, neuviedol však žiadne nové, skutkovo a právne relevantné argumenty,
s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie. Pasívna vecná legitimácia žalovaného vyplýva z

dlhoročnej konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

3.3 Za nepochybnú považoval skutočnosť, že smernica č. 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez
obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov; žalovaný v tejto súvislosti neuviedol žiadne nové skutočnosti
ako tie v konaní pred súdom prvej inštancie; odvolaciu námietku žalovaného ohľadom rozsahu

pôsobnosti smernice označil za nedôvodnú a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vyhodnotil
ako správne a zákonné.

3.4 Na odvolaciu námietku, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná aktívna
činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, žalobca uviedol, že ako hasič vykonáva

určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času a žalovaný
ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť v pracovnej
pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do 1 minúty opustiť stanicu a vykonať
služobný zákrok. Žalobca aj s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie považoval za
nepochybné, že ním vykonávaná služobná pohotovosť je pracovným časom v zmysle čl. 2 ods.1

smernice č. 2003/88/ES.

3.5 Za zavádzajúce označil žalobca tvrdenie o uplatňovaní si mzdového nároku. Uviedol, že suma
3,52 Eur nebola základom pre výpočet výšky nároku, ale je výsledkom porovnania žalovanej sumys počtom hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré žalobcovi neboli započítané do pracovného
času; vydelením žalovanej sumy (6.201,36 Eur) s celkovým počtom odpracovaných hodín určenej
služobnej pohotovosti (1761,55 hodín) a následným porovnaním výslednej sumy 3,52 Eur so zákonnými

minimálnymi mzdovými nárokmi pre prvý stupeň náročnosti práce, ktorá suma predstavovala 3,66 Eur/
hodinu, považoval žalobca za zrejmé, že napadnutým rozsudkom priznaná suma náhrady škody nie je
neprimeraná a privysoká.

3.6 V kontexte správnej transpozície smernice a jej reálneho dodržiavania žalobca zdôraznil, že

transpozícia smernice je súladná s právom Európskej únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje
výsledok smernicou sledovaný. Vo vzťahu k smernici č. 2003/88/ES uviedol, že táto bola do právnej
úpravy zákona č. 315/2001 Z.z. transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované nie sú a ani
neboli dosiahnuté; vnútroštátna právna úprava zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ustanovenia
smernice nerešpektuje.

3.7. Bol toho názoru, že žalovaný len paušálne popiera akékoľvek negatívne následky porušovania
smernice č. 2003/88/ES na každodenný život žalobcu a vznik akejkoľvek ujmy. Podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie už samotné porušovanie čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES spôsobuje
ujmu, keďže znamená aj zasahovanie do bezpečnosti a zdravia dotknutého hasiča. Žalobca vyjadril
presvedčenie, že svoj nárok odôvodnil a preukázal.

3.8 Čo sa týka námietky žalovaného týkajúcej sa posúdenia prisúdeného nároku tak, ako ho konštatoval
súd prvej inštancie, žalobca mal za to, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku tak, ako je
posudzovanáaleboodôvodnenávžalobe;tentonárokjesúdoprávnenýprávneposúdiťajinak,zktorého
dôvodu nebol ani v prejednávanej veci viazaný žalobcom prezentovaným právnym posúdením. Napriek

tomu, že okresný súd právne vyhodnotil žalovaný nárok podľa iných zákonných ustanovení, než ktoré
označil v žalobe žalobca, nemá to za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Hoci žalobca označil
právnu kvalifikáciu nároku súdom prvej inštancie za špecifickú, odlišnú od doterajšej rozhodovacej praxe
súdov v obdobných sporoch, okresný súd svoje skutkové zistenia a právne závery podrobne vysvetlil
a preskúmateľne odôvodnil; súd pritom nerozhodoval o inom, než uplatnenom nároku; z rozhodujúcich

skutkových tvrdení a vykonaných dôkazov len vyvodil vlastné skutkové zistenia a tieto následne právne
kvalifikoval inak, než boli uvedené v žalobe.

3.9 Žalobca, reagujúc na ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného uviedol, že vzhľadom na prejednávaný
prípad má náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť okrem satisfakčnej funkcie aj funkciu

preventívno-sankčnú, čo sa má prejaviť aj v samotnej výške relutárnej náhrady a má odradiť
porušovateľa od protiprávneho konania.

3.10 Pokiaľ ide o výšku nároku, táto musí byť primeraná. Súdom prvej inštancie priznaná náhrada škody
vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch bola podľa názoru žalobcu primeraná, zohľadňujúca následky

na jeho osobnom živote, mieru závažnosti ako aj intenzitu a dĺžku trvania zásahu do základných práv.

3.11 Za zákonný a vecne správny považoval žalobca aj výrok o nároku na náhradu trov konania.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu (replika) zotrval na podanom odvolaní

a predchádzajúcich vyjadreniach; s právnym názorom žalobcu, ktorý neuviedol žiadne nové relevantné
skutkové ani právne tvrdenia, sa nestotožnil. Keďže je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
absolútne individuálnym nárokom, nemôže podľa názoru žalovaného obstáť poukazovanie žalobcu na
rozhodovaciu prax konajúceho súdu v obdobných veciach.

5. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 C.s.p. z dôvodov vymedzených
v odvolaní podľa § 380 ods.1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.1 písm.b) C.s.p.
zrušil a vec vrátil podľa § 391 ods.1,2 C.s.p. súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Podľa § 389 ods.1 písm.b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.7. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a obsahu súdneho spisu odvolací súd
zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej

únie, v konkrétnostiach smernice č. 2003/88/ES a jej čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm.b). Žalobca v konaní
tvrdil a preukazoval, že žalovaný v dôsledku nesprávnej transpozície smernice nerešpektoval smernicou
garantovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas; zároveň argumentoval, že nesprávnym
prebratím smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. sa do služobného času hasiča
nezapočítava služobná pohotovosť (určená ani nariadená). Nakoľko nerešpektovaním ustanovení

smernice malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, tento svoj nárok analogicky uplatnil v
zmysle ustanovení § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka.

7.1 V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v žalovanom období od augusta 2020 do júna 2023
vrátane príslušníkom Hasičského a záchranného zboru; štátnu službu vykonával v služobnom pomere
na hasičskej stanici v Poltári spadajúcej pod Okresné riaditeľstvo HaZZ v Lučenci. Podanou žalobou

sa domáhal zaplatenia sumy 5.822,70 Eur; výšku nemajetkovej ujmy určil ako súčin odpracovaných
hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 %, resp. 20 % z príslušnej časti
služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny
služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo
v deň pracovného pokoja (50 % - 30 % = 20 %).

7.2 Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k názoru, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal
s námietkou žalovaného o nedostatku právomoci konajúceho súdu, pozornosť venoval aj pasívnej
vecnej legitimácii žalovaného; pokiaľ konštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej zásahom do jeho práv, aj toto hodnotenie bolo správne. Nesprávny však bol postup

okresného súdu, ktorý žalobcom uplatnený nárok subsumoval pod ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.,
ako aj postup, na základe ktorého sa súd zaoberal iným plnením, než aké bolo v žalobe uvedené, čím
porušil zásadu „ne ultra petitum“ ako aj právo žalovaného na spravodlivý proces.

8. Jednou z náležitostí žaloby je povinnosť žalobcu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, na

základe ktorých si v konaní uplatňuje svoje právo a ktoré mu zakladajú tvrdený nárok voči žalovanému.
Súd je predmetom sporu, a teda skutkovým základom uplatneného nároku uvedeným v žalobe, viazaný.
„V súlade s autonómiou súkromnoprávnych vzťahov súdy neposkytujú ochranu právnemu vzťahu, právu
ani nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca nežiadal.“ (pozri Civilný sporový poriadok, Komentár,
doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív, str. 800).

8.1 Súd tak nie je v sporovom konaní oprávnený zaoberať sa iným právnym vzťahom, iným právom
ani iným plnením čo do druhu a výšky, než aké boli vymedzené v žalobe a nemôže ani priznať iné
plnenie ako to, ktoré bolo v petite žiadané. Súd teda nemôže žalobcovi prisúdiť niečo iné, než žiadal;
musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom. Vyplýva to jednak z dispozičného

princípu sporového procesu ako aj z viazanosti súdu žalobným návrhom v zmysle ustanovenia § 216
C.s.p. (zásada „ne ultra petitum“).

9. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na zásadu „iura novit curia“; konštatoval,
že„stranysporusúpovinnévymedziťlenskutkovéokolnostiprípadu,otázkaprávnehoposúdenianároku

na náhradu nemajetkovej ujmy je vecou súdu“. S uvedeným sa odvolací súd stotožňuje. Zásada „súd
pozná právo“ znamená, že súd nevykonáva dokazovanie v otázkach právnych, ale iba v otázkach
skutkových; súd musí pri rozhodovaní posúdiť vec sám; strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok
právne kvalifikovať.

9.1 Odvolací súd však konštatuje, že v posudzovanej veci išlo o otázku „iura novit curia“, ale o otázku
skutkovú. Žalobca v žalobe uplatnený nárok skutkovo vymedzil tak, že si uplatňuje nárok, ktorý mu
vznikol v dôsledku dlhodobého zásahu do jeho osobnostných práv; domáhal sa náhrady škody vo
forme nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa počtu hodín nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré hodiny mu neboli, v rozpore s čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES,

započítané do fondu pracovného času. Žalobca sa nedomáhal nároku z dôvodu straty nádeje na zmenu
legislatívy; rovnako sa nedomáhal nemajetkovej ujmy za počet hodín odpracovaných nad smernicou č.
2003/88/ES stanovený limit 48 hodín týždenne v rámci jednotlivých referenčných období.9.2 Súd prvej inštancie, ktorý vlastným výpočtom určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy odôvodňujúc
uvedené stratou nádeje na zmenu legislatívy, svojim postupom nahradil procesnú aktivitu žalobcu
a porušil tým zásadu „ne ultra petitum“ predpokladanú ustanovením § 216 C.s.p. Na uvedenom závere

nič nemení ani skutočnosť, že súd v konečnom dôsledku priznal žalobcovi len ním uplatnené plnenie
vo výške 6.201,36 Eur, nakoľko v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že žalobcovi „patrí
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy za mesiace od 02.09.2020
až do 02.12.2023 v celkovej sume 19.500,- Eur.“.

10. Keďže je v sporovom konaní základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia
a predložiť dôkazy za účelom ich preukázania a žalobca svoj nárok v žalobe odôvodnil porušovaním
práva na ochranu súkromia a rodinného života, práva na ochranu zdravia a práva na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky, nebol daný dôvod, aby súd prvej inštancie vytváral nový/iný právny
nárok a skutkovo ho inak odôvodňoval (výpočet, koľko hodín v každom referenčnom období žalobca
odpracoval nad smernicou stanovený limit; strata nádeje na zmenu legislatívy).

10.1 Zároveň platí, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. rozhodnutia iných sudcov (resp.
senátu) toho istého súdu. Rozhodovacia prax Okresného súdu Lučenec (ako aj iných okresných súdov
v obvode pôsobnosti konajúceho krajského súdu) je jednotná v názore, že v obdobných veciach si
žalobcovia správne uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenia § 11

- § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré závery boli niekoľkokrát potvrdené odvolacím súdom; predmetné
ustanovenia sú totiž obsahom aj účelom najbližšie náhrade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva únie; inštitútom najbližším prejednávanej veci tak nie je odškodnenie za nezákonnú väzbu,
konštatovanie súdu prvej inštancie v tomto smere nebolo správne.

11. Ako už odvolací súd naznačil vyššie, stotožniť sa nemohol ani s aplikáciou ustanovení zákona č.
514/2003 Z.z. na prejednávanú vec. Súd prvej inštancie síce správne konštatoval, že pokiaľ ide o otázku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, túto vo všeobecnosti upravuje zákon
č. 514/2003 Z.z., ktorý v ustanovení § 4 ods.1 písm.e) ako za škodu zodpovedný orgán verejnej moci
špecifikuje ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia

smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda
pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto
ústredného orgánu štátnej správy. Predmetné ustanovenie však nie je možné aplikovať izolovane, bez
súčasnej aplikácie ustanovenia § 3 v spojení s § 9 daného zákona.

11.1 Prejednávaná vec sa týka ujmy vzniknutej žalobcovi porušením práva únie z dôvodu absentujúcej,
resp. nesprávnej transpozície smernice č. 2003/88/ES do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore.
Absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice Európskej únie do noriem vnútroštátneho práva
je však výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle ustanovenia § 3 ods.1
písm.d) v spojení s § 9 ods.2 z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z. vylúčený, keďže za nesprávny úradný

postup nie je považovaný postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm.a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu
Vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.b) Ústavy Slovenskej republiky.

11.2 Na základe tejto skutočnosti nie je možné prisvedčiť súdu prvej inštancii, že príslušné ustanovenia

zákona č. 514/2003 Z.z. je možné na predmetný právny vzťah aplikovať a za primeranej aplikácie
ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. priznať žalobcovi uplatnený nárok.

12. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie svojim postupom
(aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.; odôvodňujúc priznanie uplatneného nároku stratou

nádeje na zmenu legislatívy) prekročil rámec vymedzeného petitu tým, že žalobcovi priznal plnenie
z iného skutkového, než v žalobe vymedzeného, základu, čím porušil zásadu „ne ultra petitum“; uvedené
malo za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces.

12.1 Z týchto dôvodov potom odvolací súd rozsudok okresného súdu postupom podľa ustanovenia §

389 ods.1 písm.b) C.s.p. zrušil a v zmysle ustanovenia § 391 ods.1,2 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie
konanie, v ktorom súd prvej inštancie vychádzajúc z obsahu žaloby a skutkových tvrdení strán sporu
vec opätovne prejedná a posúdi dôvodnosť uplatneného nároku.13. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).