Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, April 17, 2024

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 7C/21/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122202752
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Dúbravková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2024:5122202752.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Dúbravkovou, v právnej veci žalobcu:

Slovenská republika, v mene ktorej koná Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, 814
99 Bratislava, IČO: 357 760 05, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., D. zaplatenie 104,-
eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

Žalovanému súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca konajúciprostredníctvom MV SR sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 4.4.2022 domáhal
súdnehovýroku,ktorýmbysúdvžalobeoznačenéhožalovanéhozaviazalkpovinnostizaplatiťžalobcovi

sumu 104,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 104,- eur od 23.7.2020 do
zaplatenia.
2. Žalobca svoju žalobu skutkovo odôvodňoval tým, že žalovanému bola dňa 22.6.2020 vystavená
faktúra č. XXX XXXXX XX vo výške 104,- eur, splatná do 22.7.2020, za stravu zabezpečenú počas
nariadenej karantény v karanténnom zariadení E. F. Gäceľ za obdobie od 25.4.2020 do 3.5.2020.
Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil, bola mu zaslaná výzva na
úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020 na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia výzvy,

uvedená doporučená listová zásielka sa žalobcovi vrátila s poznámkou „adresát je neznámy“. Žalobca
zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 25.1.2022, ktorou vyzval žalovaného
na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy, uvedená doporučená listová zásielka
sa žalobcovi vrátila s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Keďže žalovaný nezaplatil
dlžnú sumu v lehote splatnosti dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, čím mu zároveň
vznikla povinnosť zaplatiť aj zákonný úrok z omeškania s poukázaním na ust. § 121 ods. 3, § 517
ods. 1 a 2 Zákon Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády SR č. 87/1999, § 3. V ďalšej časti

svojej žaloby žalobca poukázal na znenie ust. § 58 ods. 2 Zák. č. 355/2007 Z.z., ktoré umožňuje
obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených
fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná
znášať. Uloženie povinnosti podľa ust. § 58 ods. 2 Zák. č. 355/2007 Z.z., znášať náklady, ktoré
vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť je podľa
Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (Nález Ústavného súdu SR spis.zn. PL ÚS

4/2021). Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému
zabezpečená počas doby nariadenej karantény v karanténnom zariadení, žalobca zastáva názor, že
žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom
zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravužalovanému zabezpečil. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy, žalobca je povinný využívať všetky
právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so Zákonom NR SR č. 278/1993 Z.z. V tomto
prípade nemožno opomenúť Zák. č. 374/2014 Z.z., o pohľadávkach štátu o zmene a doplnení niektorých

zákonov, v znení neskorších predpisov, ktorý ukladá žalobcovi povinnosť využívať všetky právne
prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku
alebo premlčaniu právne je vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu.
3. Zo strany tunajšieho súdu bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené vydaním Platobného rozkazu
č.k. 7C/21/2022-16 zo dňa 12.4.2022. Uvedený platobný rozkaz sa žalovanému nepodarilo doručiť

v zákonom predpísaným spôsobom, preto ho súd samostatným uznesením s poukazom na ust. § 266
ods. 3 CSP zrušil.
4. Žalovaný sa k podanej žalobe písomne nevyjadril.
5. Na pojednávanie vytýčené súdom dňa 17.4.2024 sa žalobca a žalovaný nedostavili, doručenie
predvolania na pojednávanie mali riadne vykázané. Žalobca svoju neprítomnosť písomne ospravedlnil
podaním doručeným súdu dňa 12.4.2024, v ktorom zároveň uviedol, že do postavenia správcu

v príslušnom konaní vstúpila poverená osoba, t.j. Slovenská konsolidačná, a.s., a to s poukazom
na ust. § 16 ods. 7, Zák. č. 374/2014 Z.z. Neúčasť na pojednávaní zdôvodnil hospodárnosťou
konania, aby nedochádzalo k zvyšovaniu trov konania vo forme cestovných nákladov, nakoľko ide
o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci a hodnota sporu bez príslušenstva neprerušuje sumu
2.000,- eur. Žalovaný svoju neprítomnosť neospravedlnil. Súd pojednával aj v neprítomnosti žalobcu

a žalovaného.
6. Na základe listinných dôkazných prostriedkov predložených žalobcom, súd zistil nasledovný skutkový
stav:
7. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovanému bola nariadená karanténa a bol umiestnený
v karanténnom zariadení Kemp Tília Gäceľ od 25.4.2020 do 3.5.2020.

8. Ministerstvo vnútra SR faktúrou č. XXX XXXX XXX zo dňa 22.6.2020 fakturovalo žalovanému náklady
nastravupočasnariadenejkarantényvzariadeníKempTíliaGäceľzaobdobieod25.4.2020do3.5.2020
v sume 104,- eur. Faktúra bola splatná do 22.7.2020.
9. Ministerstvo vnútra SR výzvou zo dňa 19.10.2020 vyzvalo žalovaného k zaplateniu pohľadávky po
lehote splatnosti, ktorá vznikla za poskytnutú stravu v povinnej karanténe, ktorú bol povinný uhradiť.

Uvedený list sa odosielateľovi vrátil s oznámením, že adresát je neznámy dňa 22.10.2020.
10. Ministerstvo vnútra SR listom zo dňa 25.1.2022 vyzval žalovaného na úhradu pohľadávky štátu vo
výške 104,- eur s tým, že uvedená dlžná suma vznikla následkom neuhradenia faktúry č. XXX XXXX
XXX za vzniknuté náklady za stravu poskytnutú počas nariadenej štátnej karantény a to v lehote 10 dní
od doručenia tejto výzvy. Predmetný list sa odosielateľovi vrátil dňa 24.2.2022 s tým, že zásielka nebola

prevzatá v odbernej lehote a deň uloženia zásielky je vyznačený 2.2.2022.
11. Podľa § 58 ods. 2 Zák.č. 355/2007 z.z. náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených
týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného
zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
12. Súd vzhľadom na skutkové vymedzenie žaloby uplatnený nárok žalobcu právne posudzoval ako

nárok vyplývajúci z cit. ust. § 58 ods.2 zákona č. 355/2007 Z.z.
13. Niet pochýb o tom, vyplýva to aj Nálezu ÚS SR sp.zn. PL ÚS 4/2021 ( bod 157 ), na ktorý
poukazoval žalobca, že predmetné ustanovenie je ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré
umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností
ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe

tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto ustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť
znášať náklady je podmienená tým, že tieto vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe
v záujme ochrany verejného zdravia. Uvedené ustanovenie v kontexte prejednávanej veci je však
potrebné dať do súvisu s okolnosťami, na základe ktorých je fyzická osoba povinná plniť povinnosti
ustanovené týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu

verejného zdravia. Rozhodným teda bolo to, či žalovaný je/bol takým subjektom, ktorý bol povinný plniť
povinnosti ustanovené týmto zákonom (zákon č. 355/2007 Z. z.) a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia. V predmetnej veci nebolo sporné, že žalovanému
bola nariadená povinná karanténa v rámci opatrení v súvislosti s ochorením Covid 19 a žalovaný bol
umiestnený v karanténnom zariadení E. F. Gäceľ v období od 25.4.2020 do 3.5.2020. Žalobca sa

voči žalovanému domáhal náhrady nákladov na stravu, ktorá bola žalovanému poskytnutá v čase,
kedy mu bola nariadená izolácia v karanténnom zariadení 25.4.2020 do 3.5.2020 (rozhodný čas). V
zmysle ust. § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. (platného v rozhodnom čase) opatreniami
na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo vzdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad,
karanténne opatrenia. Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. (platného v rozhodnom
čase) boli fyzické osoby povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam

lekárskych vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie,
preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných
ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.
14. V nadväznosti na uvedené súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. k. PL.ÚS 4/2021-136
zo dňa 08.12.2021, ktorý v ods. 2 rozhodol, že : „Ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) v časti "alebo

v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení" a v časti "karanténne opatrenia",
ustanovenie § 48 ods. 4 písm. n) v časti "alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy", ustanovenie §
48 ods. 4 písm. u) v časti "alebo karanténa" a ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) v časti "a karanténnym
opatreniam" zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky

a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
15. V odôvodnení svojho rozhodnutia ÚS SR okrem iného v citovaných bodoch uviedol :
„115. Pretože predmetom tohto konania je abstraktná kontrola ústavnosti navrhovateľkou napadnutých
ustanovenízákonaoochraneverejnéhozdravia,jepreposúdeniemieryobmedzeníjednotlivcapotrebné
zaoberať sa primárne samotnou kvalitou zákona umožňujúceho slobodu jednotlivcovi obmedziť. Pokiaľ

ide o situáciu, je potrebné zohľadniť stav pandémie ochorenia COVID-19 tak, aby prístup ústavného
súdu bol praktický a realistický so zreteľom na súčasné, aj keď neustále vyvíjajúce sa podmienky.
116. Z hľadiska zákonnej úpravy je nepochybne spoločným pre všetky tieto jednotlivé opatrenia (v časti
izolácia "alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení" a v časti "karanténne
opatrenia") - už s ohľadom na ich podstatu - výrazné obmedzenie voľného pohybu jednotlivca v

ohraničenom priestore príkazom zdržiavať sa na konkrétne určenom mieste a toto počas trvania
opatrenia neopustiť, pričom súčasťou uloženého obmedzenia môže byť i úplné prerušenie fyzického a
sociálneho kontaktu jednotlivca s inými osobami, okrem určeného personálu príslušného zariadenia či
prípadne iných osôb, ktoré sa podrobili rovnakému opatreniu (miera izolácie). Týmto miestom môže byť
v prípade izolácie zdravotnícke zariadenie alebo iné určené zariadenie a pri karanténnych opatreniach

miesto realizácie zákon o ochrane verejného zdravia nijako neustanovuje.
117. Zákon o ochrane verejného zdravia obsah a rozsah týchto obmedzení v uvedených druhových
prípadoch bližšie žiadnym spôsobom nedefinuje. Nemožno z neho vo vzťahu k týmto obmedzeniam
zistiť, po aký maximálny čas môže uložené opatrenie trvať, a ani to, či, za akých podmienok, z
akých dôvodov a na aký dlhý čas môže osoba, ktorá je jednotlivému opatreniu podrobená, dočasne

určené miesto opustiť (existencia primeraných výnimiek). Z navrhovateľkou napadnutej právnej úpravy
nevyplýva povaha a stupeň skutočných obmedzení, ktoré môžu byť preskúmavanými opatreniami
uložené jednotlivcovi, nie je z nej zrejmé, v akých podmienkach majú byť opatrenia vykonávané. Zákon
o ochrane verejného zdravia a ani iné zákonné normy primeraným spôsobom nedefinujú pojem "iné
určené zariadenie" pre výkon izolácie. Definícia pojmu "izolácie" [§ 2 ods. 1 písm. m) zákona o ochrane

verejného zdravia] ako oddelenie osôb chorých na prenosné ochorenie počas ich infekčnosti od iných
osôb na účely zamedzenia šíreniu prenosných chorôb, ktorá je vzhľadom na stabilizované a ústavne
akceptované metódy výkladu právnych noriem pri izolovanom prístupe udržateľná (body 112 a 137), nie
je v spojení s variabilitou určenia miesta jej výkonu explicitne formulovanou v napadnutom ustanovení
a s prihliadnutím na absenciu nadväzujúcej zákonnej právnej úpravy ustanovujúcej medze zásahov do

základnýchprávaslobôd,ktorýmmožnoosobuvizoláciipodrobiť(zhľadiskakritériíuvedenýchvbodoch
114 a 116), dostatočná pre predvídateľnú a jednoznačnú identifikáciu obsahu a rozsahu obmedzení,
ktoré majú byť jej obsahom. Kategória "karanténnych opatrení" je legálne definovaná tautologicky,
preto tu možno hovoriť o ešte vyššej miere neurčitosti, keďže tautologická definícia ani neumožňuje
identifikovať limity takto definovaného pojmu v spoločenskej a následne ani v právnej realite.

118. Pri absencii zákonnej úpravy (minimálne) uvedených otázok izolácie "v zdravotníckom zariadení,
prípadne inom určenom zariadení" je preto nevyhnutné preskúmavané právne normy považovať za
natoľko bezbrehé, že opatrenia, ktoré umožňujú na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení
nariaďovať, napĺňajú atribúty de facto pozbavenia osobnej slobody jednotlivca. K tomuto záveru vedie
nespochybniteľné posolstvo, ktoré z analyzovanej právnej úpravy izolácie "v zdravotníckom zariadení,

prípadne v inom určenom zariadení", možno s istotou vyvodiť: je ním skutočnosť, že jednotlivec bude
umiestnený mimo domáceho prostredia, čo sa spolu s faktom jeho izolácie (oddelenia) nezanedbateľne
dotkne jeho rodinných a sociálnych väzieb a kontaktov integrálne začlenených v obsahu práva naosobnú slobodu. Pri "karanténnych opatreniach" ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane
verejného zdravia ani neurčuje miesto ich realizácie.
119. V situácii, keď samotný zákon o ochrane verejného zdravia obsah jednotlivých opatrení dostatočne

striktne neupravuje a prenecháva ich úpravu orgánom štátnej správy, no znova bez stanovenia
predvídateľne identifikovaných hraníc pre jej uskutočňovanie, ústavný súd konštatuje, že napadnuté
ustanovenia nespĺňajú kvality kladené na zákon umožňujúci pozbavenie osobnej slobody, pretože takáto
úprava nie je dostatočne určitá (presná) a predvídateľná pri svojej aplikácii, a nie je preto dostatočnou
zárukou vylúčenia nebezpečenstva svojvôle.

120. Také závažné nedostatky právnej úpravy nemôže ospravedlniť ani pandémia ochorenia COVID-19,
hoci nepochybne jedným z jej dôsledkov musí byť i snaha štátu eliminovať jej následky. Ani táto
situácia však nesmie jednotlivca zbaviť ochrany poskytovanej mu čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy. Hoci
sa tieto opatrenia môžu na prvý pohľad javiť ako nevyhnutné pre predchádzanie pandémii, to ešte
neznamená, že potreba prijímať opatrenia na zamedzenie šírenia nákazlivej choroby ospravedlňuje
neobmedzené zásahy do slobody jednotlivca. Navyše, hoci šírenie ochorenia COVID-19 je nepochybne

krízovou situáciou, ktorá si spočiatku vyžadovala rýchle a masové zavedenie opatrení na jej riešenie, v
súčasnosti už uplynul od vypuknutia pandémie dostatočne dlhý čas, ktorý umožnil štátu vytvoriť systém
opatrení, ktorý na jednej strane umožní účinné predchádzanie šíreniu tohto nákazlivého ochorenia, no
na druhej strane precizovaním zákonnej úpravy zabezpečí i ochranu základných práv jednotlivcov v
miere vyžadovanej princípmi právneho štátu.

121. Zákonodarca pri formulovaní preskúmavaných ustanovení rezignoval na ich nevyhnutnú
podrobnejšiu úpravu. Dostatočne jasným a jednoznačným spôsobom neustanovil rozsah, v akom je
oprávnený úrad verejného zdravotníctva tieto opatrenia nariaďovať [§ 12 ods. 2 písm. f) v spojení s § 5
ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia].
123. Ústavný súd však podotýka, že požiadavka, aby pozbavenie slobody bolo ospravedlniteľné

len vtedy, ak iné menej prísne opatrenia boli zvážené a považované za nedostatočné pre ochranu
záujmu vyžadujúceho zbavenie osobnej slobody, nutne neznamená, že je potrebné vždy vyžadovať,
aby menej prísne opatrenia museli byť najprv aj reálne použité a až následne vyhodnotené ako
nedostatočné; je ich potrebné však zvážiť a ak táto úvaha povedie k záveru, že by boli nedostatočné,
potom je princíp primeranosti možno považovať za zachovaný. Pritom však "zvážiť" musí znamenať

posúdiť určité (menej prísne) opatrenie z hľadiska jeho dostatočnosti pre ochranu verejného zdravia
racionálne, preskúmateľne a na základe najnovších vedeckých poznatkov. Zváženie je expertná otázka
a odôvodnený záver o nedostatočnosti určitého opatrenia, a teda aj súladnosť nariadenia prísnejšieho
opatrenia, sa má prejaviť v primeranom zdôvodnení prijatia normatívneho (individuálneho) aktu (napr.
predkladacia správa, dôvodová správa).

124. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd právnu úpravu izolácie osobyv zdravotníckom či inom
určenom zariadení a karanténnych opatrení v zmysle § 12 ods. 2 písm. f) 124. Vzhľadom na uvedené
považuje ústavný súd právnu úpravu izolácie osoby v zdravotníckom či inom určenom zariadení a
karanténnych opatrení v zmysle § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia - po zohľadnení
dikcie zákona o ochrane verejného zdravia ako celku za opatrenia, ktorých podstata a- dôsledok

spočíva v pozbavení osobnej slobody jednotlivca, keď tieto opatrenia vzhľadom na charakteristiky ich
zákonnej formulácie v konečnom dôsledku pozbavujú bez určenia akýchkoľvek relevantných hraníc
jednotlivca možnosti voľného, ničím neobmedzeného pohybu, ako aj možnosti zdržiavať sa podľa
vlastného rozhodnutia na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť, pričom zahŕňajú aj prísne
obmedzenia sociálnej povahy.

125. Pretože uvedené obmedzujúce opatrenia umožňujú - tak ako sú v zákone o ochrane verejného
zdravia formulované - pozbavenie osobnej slobody jednotlivca, táto situácia zároveň vyžadovala i
zakotvenie procesných záruk, ktoré musia byť nevyhnutne spojené s pozbavením osobnej slobody
jednotlivca. Zákonodarca však náležité procesné záruky osobám pozbaveným osobnej slobody v
dôsledku opatrení nariadených podľa preskúmavaných ustanovení žiadnym spôsobom nezabezpečil.

132. Za tejto situácie § 12 ods. 2 písm. f) v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach umožňuje nariaďovať opatrenia a ukladať
povinnosti bez poskytnutia potrebných záruk pred svojvôľou, v dôsledku čoho je v priamom rozpore s
princípmi garantovania osobnej slobody podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru i princípmi materiálneho
právneho štátu. Už len z týchto dôvodov uvedené časti napadnutého ustanovenia neobstoja ani v

teste proporcionality, pretože umožňujú pozbavenie osobnej slobody bez náležitej garancie zachovania
hmotnoprávnych i procesnoprávnych požiadaviek na jej úpravu (sú bezbrehé), čím intenzita zásahu
do osobnej slobody prevyšuje záujem na ochrane verejného zdravia. Ani v záujme ochrany verejného
zdravia nemožno pripustiť svojvôľu pri svojvôľu pri pozbavení osobnej slobody (množstva) jednotlivcov.147. Už pri odôvodnení nesúladu § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v
časti o karanténnych opatreniach (body 113 - 136) ústavný súd konštatoval ústavnú neudržateľnosť
uvedenej kategórie ako súčasti pojmového aparátu tvoriaceho základ pre nariaďovanie opatrení

orgánmi verejného zdravotníctva. Z rovnakých dôvodov spočívajúcich v pojmovej neurčitosti spojenej s
absenciou zákonnej právnej úpravy limitov pri zasahovaní do základných práv a slobôd, ktorým možno
osobu v karanténe podrobiť, ako aj s absenciou procesnoprávnych záruk osobnej slobody, ústavný súd
vyslovil nesúlad § 48 ods. 4 písm. n) v časti "alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy", § 48 ods. 4
písm. u) v časti "alebo karanténa" a § 51 ods. 1 písm. d) v časti "a karanténnym opatreniam" zákona o

ochrane verejného zdravia s čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a
4 ústavy a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru (výrok 2 nálezu).“
16. Z uvedených záverov ÚS SR vyplýva, že opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných
ochorení, spočívajúce v izolácii v zdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení, ako aj
karanténne opatrenia, nevykazujú súlad s vyššie uvedenými článkami Ústavy SR, prípadne Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súčasne uloženie povinnosti fyzickej osoby podrobiť

sa karanténnym opatreniam nie je v súlade s Ústavou SR, príp. príslušnými článkami Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uloženie povinnosti žalovanému podrobiť sa nariadenej
izolácii v príslušnom karanténnom zariadení sa teda zakladalo na zákonných ustanoveniach, ktoré boli
následne predmetným nálezom Ústavného súdu SR vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR. Ak teda
bola nariadená izolácia neústavným aktom štátu, nemožno takému neústavnému aktu štátu priznať

súdnu ochranu v podobe súdneho rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal akúkoľvek osobu na náhradu
nákladov, keď došlo zo strany štátu zároveň k neoprávnenému zásahu do osobnej slobody jednotlivca,
nakoľko ani v záujme ochrany verejného zdravia nemožno pripustiť svojvôľu pri pozbavení osobnej
slobody (množstva) jednotlivcov, ako to konštatoval Ústavný súd SR v označenom náleze. Súdu je
zrejmé, že Ústavný súd v odseku č. 196 odôvodnenia nálezu vyslovil, že „ustanovenia zákona o ochrane

verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa
§ 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, keď
derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá
náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení, majúcich základ v derogovaných ustanoveniach
uplatnených voči adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu

s právnymi predpismi vyššej právnej sily“ . Tento právny záver však nemožno vykladať absolútne. V
kontexte posudzovaného prípadu súd považuje za potrebné prihliadať na to, že v danom prípade
derogovaná protiústavná norma upravuje vzťah medzi orgánom verejnej moci a nositeľom základných
práv a slobôd, pričom (Ústavným súdom SR) vyslovená derogácia bola učinená v prospech žalovaného
ako nositeľa základných práv a slobôd . Uplatňovanie nároku podľa ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007

Z. z. by v posudzovanom prípade fakticky malo za následok prehlbovanie zásahu štátu do práva
jeho občana na základe právneho predpisu, ktorý je nesúladný s Ústavou SR. Je potrebné zdôrazniť,
že štát (štátny orgán) môže pri uplatňovaní štátneho donútenia konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (článok 2 ods. 1 Ústavy SR). Vo vzťahu k
ústavným právam občanov teda samozrejme neplatí argumentum a contrario, t. j. že by boli dovolené

mimo ústavou garantované základné práva štátne intervencie do správania občanov, opierajúce sa o
donútenie. Občan má teda slobodu konania, okrem správania, ktoré je výslovne zakázané právnymi
normami. V kontexte vyššie uvedeného by potom priznanie nároku žalobcovi malo za následok „presah“
postihu uloženého žalovanému na základe neskôr vyslovenej protiústavnosti právnej normy aj v období,
kedy už je objektívne vyslovený príslušným nálezom Ústavného súdu SR nesúlad právneho predpisu s

ÚstavouSR.Vkontexteuvedenéhojepodľanázorusúdupotrebnévykladaťajodsekč.196odôvodnenia
nálezu Ústavného súdu SR č. k. PL.ÚS 4/2021-136, ktorý priznaním účinkov tomuto nálezu „ex nunc“
vyjadril premisu nielen vo vzťahu k ochrane štátu pred náhradovými nárokmi v dôsledku nariadených
opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom (občanom)
v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej

právnej sily, ale aj v opačnom smere (napriek tomu, že ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.
z. ako také nebolo vyhlásené za protiústavné), nakoľko nárok uplatňovaný žalobcom bezpochyby
vyplýva z opatrení štátu, vychádzajúcich z ustanovení právneho predpisu, ktoré boli vyhlásené za
nesúladné s Ústavou SR. Akceptáciou argumentácie žalobcu, pri reflektovaní na základné princípy
právneho štátu, by potom došlo k formulovaniu ústavne neakceptovateľnej právnej konštrukcie, keď na

jednej strane by štát nemohol byť postihnutý za následky, ktoré spôsobil svojím konaním vykazujúcim
nesúlad s Ústavou SR a na strane druhej by sa mohol domáhať nárokov voči subjektom, ktoré boli
adresátmi tohto zásahu, keď bol to práve štát, ktorý spôsobil tento stav. Neobstojí ani argumentácia
žalobcu, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený vkaranténnom zariadení. Žalovaný sa nepodrobil predmetnej izolácii dobrovoľne, naopak táto mu bola zo
strany orgánov štátu nariadená. Samotnou skutočnosťou, že žalovaný bol počas izolácie prijímateľom
plnení zo strany štátu (poskytnutých zmluvným dodávateľom štátu ), a to vo forme poskytnutej stravy,

nemožno bez ďalšieho odôvodniť oprávnenosť žalovaného nároku. Vznik žalovaného nároku nemožno
vyvodzovať iba z objektívnej existencie uspokojovania životných potrieb fyzickej osoby prijímaním
potravy. Je zrejmé, že žalovaný aj v prípade, ak by nebol umiestnený v nariadenej izolácii, musel
objektívne prijímať potravu, avšak spôsoby zabezpečenia tejto prijímanej potravy ,určenie jej charakteru
a množstva, by boli určované jeho rozhodnutím založeným na slobodnej vôli. Zabezpečenie potravy

na základe jednostranného rozhodnutia zo strany poskytovateľa stravy za paušálne stanovenú cenu
potom rozhodne nie je ekvivalentom zabezpečenia potravy na základe vlastného rozhodnutia (a to čo do
kvality, ceny, príp. kvantity). Argumentáciu žalobcu potom nemožno považovať ani za reálny podklad pre
prípadne kvalifikovanie žalovaného nároku ako nároku z iného právneho dôvodu tak čo do jeho základu,
ako aj jeho výšky (napr. nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia).
17. Súd na základe vyššie uvedených dôvodov žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu

zamietol.
18. O trovách konania rozhodol súdu podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný
bol v konaní úspešný, vznikol mu teda nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi.
Nakoľko súd zo spisového materiálu nezistil, žeby žalovanému v súvislosti s týmto konaním nejaké
trovy vznikli, ich náhradu mu nepriznal. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana,

ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, avšak podľa obsahu
spisu jej v konaní žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné
ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris), súd preto
s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov
konania žalovaného princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalobcu rozhodol podľa

fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že
ak strane podľa obsahu spisu v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov
CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že jej náhradu trov konania nepriznáva.
Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP o priznaní nároku
strane na náhradu trov konania a následne o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Podľa ust. § 125 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), odvolanie
možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podľaust.§125 ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebezautorizáciepodľaosobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa
osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd

na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ust. § 125 ods. 3 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).