Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. jún 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 2S/45/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0723101452
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ina Šingliarová
ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:0723101452.1

Uznesenie

2S/45/2023

Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166,
so sídlom Mozartova 9, Bratislava, zastúpený: JS Legal, s.r.o., IČO: 54 458 838, so sídlom Saratovská
3424/6E, Bratislava, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová

24, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2023/DOZ/POK/R/30 zo
dňa 19.10.2023, konajúc o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, takto

r o z h o d o l :

2S/45/2023

Správny súd v Bratislave návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zo dňa
19.12.2023 zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

2S/45/2023

1. Žalobou doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 19.12.2023 sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2023/DOZ/POK/R/30 zo dňa 12.10.2023, ktorým bolo potvrdené

prvostupňové rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2022/DOZ/POK/2/12 zo
dňa 23.02.2022, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že žalobca uplatňoval neprimerané ceny pri
poskytovaný licenčných služieb používateľom autorských diel literárnych, divadelných, dramatických,
hudobnodramatických, choreografických, pantomimických, audiovizuálnych a fotografických, diel
výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia príslušných autorov a ďalších
nositeľov práv v odbore verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazového prijímača/TV v izbách

ubytovacích zariadení na území SR, a to v rokoch 2015, 2016, 2017, 2018 v kategórii 5*, 4*,
3*, 2*, 1* hotely a penzióny a v roku 2019 v kategórii 5*, 4*, 3*, 2*, 1* hotely a prostredníctvom
zvukového prijímača/rádia v izbách ubytovacích zariadení na území SR v rokoch 2015-2019 vo
všetkých kategóriách uvedených v sadzobníkoch licenčných odmien. Žalovaný klasifikoval, že toto
konanie je zneužitím dominantného postavenia podľa čl. 102 písm. a/ Zmluvy o fungovaní Európskej
únie a zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. o

ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990
Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky
v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 350/2016 Z.z. (ďalej len „zákon č. 136/2001 Z.z.“)
na trhu poskytovania licenčných služieb v oblasti kolektívnej správy práv používateľom literárnych,
divadelných, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, pantomimických, audiovizuálnych
a fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia v odbore

verejný prenos prostredníctvom technických zariadení v izbách ubytovacích zariadení na území SR,
ktoré je podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a podľa § 8 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z.zakázané. Za uvedené konanie bola žalobcovi podľa § 38 ods. 1 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z.z.
uložená pokuta vo výške 57.939,- €.

2. Žalobca v správnej žalobe zároveň požiadal správny súd, aby správnej žalobe priznal odkladný
účinok podľa § 185 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“). Uviedol, že dňa 23.02.2022 vydal žalovaný prvostupňové rozhodnutie,
ktorým rozhodol, že odmeny uplatňované žalobcom v rokoch 2015-2019 v odbore verejného
prenosu prostredníctvom technických zariadení (TV a rádiá) v izbách ubytovacích zariadení sú

neprimeranými cenami pri poskytovaní licenčných služieb používateľom autorských diel. Žalovaný toto
rozhodnutie druhostupňovým správnym rozhodnutím zo dňa 19.10.2023 potvrdil. Žalovaný postavil
celé prvostupňové rozhodnutie na metóde zemepisného porovnania (geografický benchmarking), ktorý
však podľa žalobcu vykonal v rozpore s logikou európskej judikatúry. V zmysle európskej judikatúry je
predovšetkým potrebné kombinovať metódy, ktoré majú preukazovať neprimerané ceny, čo žalovaný
podľa žalobcu neurobil a bez ďalšieho aplikoval jednu metódu. V rámci benchmarkingu je potrebné

vziať za referenčné krajiny čo najväčší možný počet krajín a preskúmať riadne, či je možné všetky
členské štáty EÚ vziať do porovnania. Je samozrejmé možné z benchmarkingu niektoré členské štáty
vylúčiť, ak porovnanie nie je dobre možné urobiť na jednotnom základe. Neexistuje však žiaden prípad,
z ktorého by bolo možné vyvodiť, že je možné urobiť porovnanie s jednou referenčnou krajinou. Bolo
by to v rozpore aj so základnou logikou metódy benchmarkingu, kde je potrebné porovnávať ceny

podnikateľa s prevažujúcou hladinou v EÚ. Jedna krajina takúto prevažujúcu hladinu nemôže v žiadnom
prípade predstavovať. Žalovaný v rámci benchmarkingu porovnal sadzby žalobcu výlučne so sadzbami
uplatňovanými v Českej republike (ďalej len „ČR“). Navyše, sadzby v ČR sú počas celého obdobia
údajného protisúťažného konania regulované, a teda sú držané umelým spôsobom nižšie ako by to
bolo za trhových podmienok. Zároveň žalovaný vylúčil z benchmarkingu aj krajiny, ktoré majú podobnú

štruktúru odmien ako ČR, napr. Poľsko, resp. o väčšine krajín EÚ ani neuvažoval. Žalovaný prípad začal
riešiť na základe opakovaných sťažností Asociácie hotelov a reštaurácií Slovenska (ďalej len „AHRS“).
Pri takmer každej potenciálne spornej relevantnej otázke a tvrdení sa podľa žalobcu priklonil na stranu
tvrdení AHRS, resp. proti žalobcovi, a to takmer vždy s jednoduchým odmietnutím bez relevantného
posudzovania dôkazov, kontextu a snahy o pochopenie problematiky kolektívnej správy autorských diel.

Žalovanýtiežnezohľadnilžiadnenávrhyžalobcunaďalšiedokazovanieaanalýzy,ktorýchrelevanciupre
správne konanie a pre vyhodnotenie zásadných právnych otázok žalobca riadne a detailne odôvodňoval
počas celého správneho konania. Žalovaný ingerenciou v predmetnom prípade podľa žalobcu prekročil
svoje kompetencie, pretože dohľad nad sadzobníkom organizácií kolektívnej správy (ďalej len „OKS“)
a primeranosťou cien vykonáva Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v zmysle zákona č. 185/2015

Z.z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 185/2015 Z.z.“), ktorý je v tejto
veci lex specialis voči zákonu č. 187/2021 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 187/2021 Z.z.“). Podobnú logiku
už judikoval vo vzťahu k ČR Krajský súd v Brne v analogických prípadoch.

3. Žalobca ďalej poukázal na teóriu a judikatúru vo vzťahu k návrhom na priznanie odkladného účinku
správnej žalobe a poukázal na to, že právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutých administratívnych
rozhodnutí bude mať za priamy následok povinnosť žalobcu zaplatiť pokutu vo výške 57.939 €. Žalobca
očakáva, že v dôsledku napadnutých administratívnych rozhodnutí, budú hotely iniciovať žaloby, v
ktorých budú požadovať vrátenie veľkej časti odmien ako „náhradu škody za porušenie súťažného

práva“. Žalovaný podľa názoru žalobcu ingeroval do oblasti kolektívnej správ autorských práv, kde
dohľad vykonáva Ministerstvo kultúry SR ako správny orgán, ktorý má na túto oblasť potrebné know-
how. Je to zrejmé aj z prvostupňového administratívneho rozhodnutia, ktoré porovnáva sadzby žalobcu
so sadzbami v jednej krajine, v ktorej sú sadzby regulované. Podľa žalobcu hrozí veľmi vysoké riziko, že
hotely sa o napadnuté druhostupňové rozhodnutie oprú a budú považovať regulované české sadzby za

tie, ktoré majú predstavovať „zákonnú“ výšku sadzieb. V takom prípade, podľa odhadov žalobcu, hrozí,
že hotely môžu takmer okamžite žalovať žalobcu o náhradu škody vo výške cca 1.000.000-1.200.000 €.
Ide o hrubý odhad, ktorý vychádza zo skutočnosti, že hotely v relevantných rokoch 2015-2019 zaplatili
na odmenách v odbore verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení (TV a rádiá) viac
ako 2.528.126,45 €. Ide o súhrn súm zaplatených priamo na základe faktúr alebo na základe dohôd o

urovnaní a vyplývajúci z:
•Výročnej správy žalobcu za r. 2015 – s. 16 - 123.873 €;
•Výročnej správy žalobcu za r. 2016 – s. 16 – 329.492 €;
•Výročnej správy žalobcu za r. 2017 – s. 12 - 345.798 €;•Výročnej správy žalobcu za r. 2018 – s. 34 – 375.335 €;
•Výročnej správy žalobcu za r. 2019 – s. 56 - 1.353.628,45 €.
Navyše, nezanedbateľná suma v zmysle dohôd o urovnaní, ako aj odmeny fakturované v r. 2019 boli

používateľmi zaplatené až v neskorších rokoch.

4. Čo sa týka podielu, ktorý by hotely mohli žiadať ako náhradu škody spôsobenú porušením súťažného
práva od žalobcu, žalobca odhadol interval sumy v kontexte
i) celkovej „neprimeranosti cien“, ktorá vyplýva z prvostupňového administratívneho rozhodnutia

primárne vo vzťahu k TV (percentuálne vyjadrenie);
ii) ii) zohľadnenia obsadenosti vyplývajúceho z prvostupňového administratívneho rozhodnutia;
iii) iii) zohľadnenia návrhov AHRS na odškodnenie autorov v r. 2016.
To znamená, že žalobca, vo svoj neprospech, nezohľadnil iracionálne percentuálne vyjadrenie údajnej
neprimeranosti sadzieb rádií a rovnako nezohľadnil iracionálne prvé návrhy AHRS na dohodu v rámci
rokovaní v r. 2015, ktoré sa pohybovali len v rádoch niekoľko tisíc eur. V každom prípade je odhad

žalobcu oproti požiadavkám AHRS a hotelov konzervatívny.

5. Priemer minimálnych a maximálnych rozdielov medzi sadzbami žalobcu a sadzbami českých OKS
zohľadňujúc obsadenosť na s. 97 až 100 a 103 prvostupňového administratívneho rozhodnutia je
možné stanoviť na 100%. Ide o určitú mieru zjednodušenia, Žalobca však vychádza z percentuálneho

vyjadrenia, akokoľvek ho považuje za nesprávne, o ktoré opiera svoje prvostupňové administratívne
rozhodnutie žalovaný.

6. Žalobca svoj odhad opiera tiež o Návrh na pokračovanie v rokovaní o usporiadaní vzťahov
v súvislosti s rokom 2015 AHRS a o priložený výňatok z KPMG Analýzy. Keďže AHRS nezastupuje

všetky ubytovacie zariadenia, nie je možné vziať za relevantné požiadavky uvedené v prílohe 6, ale
je možné vziať do úvahy tvrdenia KPMG na s. 65 KPMG Analýzy, že hodnoty v SR by mali byť
údajne niekoľkonásobne nižšie, akokoľvek sú takéto tvrdenia v rozpore s bazálnymi skutočnosťami a
reáliami kolektívnej správy autorských práv. Žalobca už skôr v správnom konaní preukázal, že autori
KPMG Analýzy nedisponujú elementárnymi znalosťami problematiky, čo akceptoval aspoň nepriamo aj

žalovaný.

7. Výber z odberu kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení na
Slovensku má klesajúcu tendenciu, čo žalobca vykreslil v priloženej tabuľke. Údaje sa týkajú výlučne
odmien vyfakturovaných hotelom, resp. ubytovacím zariadeniam v SR za daný rok, ktoré nakoniec mal

dostať žalobca na prerozdelenie medzi autorov, ktorých zastupuje bez ohľadu na to, v ktorom roku boli
uhradené. Suma neobsahuje čiastky z dohôd o urovnaní, ktoré sa týkali historických období a nemali
žiaden vzťah k danému roku. Ide teda o objektívne čísla, ktoré preukazujú, koľko žalobca získa na
odmenách, ktoré majú byť prerozdelené medzi autorov, ktorých zastupuje.

8. Žalobca upozornil na to, že tieto údaje nie je možné bez ďalšieho jednoducho porovnávať s údajmi,
ktoré je žalobca povinný zverejňovať vo výročnej správe a to predovšetkým z dôvodu legislatívnych
požiadaviek v zmysle § 182 ods. 1, písm. g/ zákona č. 185/2015 Z.z., “informácie o celkovej výške príjmu
z výkonu kolektívnej správy práv vrátane rozdelenia tohto príjmu podľa jednotlivých odborov kolektívnej
správy”.

9. V zmysle priloženej tabuľky je zrejmé, že od r. 2019 výber v predmetnom odbore výrazne klesá.
Jedným z hlavných dôvodov je zmena a výrazný pokles sadzieb primárne v nadväznosti na legislatívne
zmeny v r. 2019, t.j. zohľadňovanie vyťaženosti v ubytovacích priestoroch a tvorba spoločného
sadzobníka s ostatnými OKS. V rokoch 2020 a 2021 prišlo k dramatickej situácii ohľadom pandémie

COVID-19, čo samozrejme ovplyvnilo aj situáciu v hotelovom sektore, a k výpadku výnosov v tomto
odbore. Je zrejmé, že hotelový sektor sa ešte z tejto pandémie úplne nezotavil, keďže viaceré
ubytovacie zariadenia zanikli a už sa znovu neobnovili. Tieto faktory indikujú, že odbor verejného
prenosu prostredníctvom technických zariadení je už aj v absolútnych hodnotách na hranici rentability.
Ak bude žalobca nútený zaplatiť pokutu a hroziace náhrady škody, je zrejmé, že tieto sumy bude musieť

financovať aj z odmien autorov v tomto odbore minimálne najbližších 10 rokov. To znamená, že tento
odbor prestane z ekonomického hľadiska dávať akýkoľvek zmysel a žalobca bude musieť zvážiť jeho
ukončenie. Špecifikom kolektívnej správy autorských práv je skutočnosť, že OKS nie sú obchodnými
spoločnosťami a žalobca prostriedky získané v jednom odbore prerozdeľuje medzi autorov v danomodbore. Žalobca teda nevie a ani nemôže financovať „stratové“ odbory z tých „ziskovejších“. To bude
teda platiť aj pre pokutu a iné nároky, ktoré sa budú musieť ultimátne financovať z odmien v príslušnom
odbore kolektívnej správy.

10. Na základe uvedených skutočností podľa názoru žalobcu hrozí vysoké riziko, že žalobca bude
nerentabilný v odbore výberu odmien, v odbore verejného prenosu prostredníctvom technických
zariadení (TV a rádiá), a to predovšetkým na základe zásadného zníženia odmien v r. 2019/2020 a
tlaku ostatných OKS na žalobcu. Navyše, finančné následky oboch napadnutých administratívnych

rozhodnutí, ktoré by zasiahli dramatickým spôsobom aj do „ziskovejších odborov“, fungovanie už tak
oslabeného odboru zásadne ohrozia. Autori audiovizuálnych diel, ktorí sa dlhé roky domáhali od hotelov,
aby vôbec platili nejaké odmeny, sa tak vrátia takmer 10 rokov dozadu, kedy hoteli neplatili žiadne
odmeny. Hoteli vtedy porušovali dlhodobo autorské práva, súdy ich označili za chronických neplatičov
a táto situácia sa vlastne zopakuje.

11. Žalobca zdôraznil, že v prípade OKS nejde o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú zisk a keď
dostanú pokutu, tak sa im ich zisk o túto sumu zníži. Keďže žalobca ako OKS nevykazuje zisk, ale výber
odmien (znížený o zákonom alebo zmluvami stanovené čiastky) prerozdeľuje medzi autorov, pokuta
vezme odmeny na dlhé roky nezávislým osobám, ktoré sú nezávislé entity od žalobcu, a to autorom
audiovizuálnych diel. V tomto prípade ide o stovky až tisíce autorov, ktorých odmeny z tohto odboru

kolektívnej správy v priemere dosahujú za rok niekoľko stoviek, niekedy až tisíce eur.

12. Žalobca je presvedčený, že pri posudzovaní závažnej ujmy z hľadiska priznania odkladného
účinku žalobe, je potrebné zvažovať, aký budú mať negatívny následok obe napadnuté administratívne
rozhodnutia žalovaného pre samotných autorov. Väčšina týchto autorov sú fyzické osoby, ktorých príjmy

nie sú nadštandardné a zastavenie týchto príjmov bude mať pre tieto fyzické osoby a ich rodiny
významný vplyv a závažnú ujmu. Ak sa takýmto zásadným spôsobom na niekoľko rokov zlikvidujú
akékoľvek autorské odmeny a príjmy z tohto odboru, a to bez ohľadu na finálne rozhodnutie súdov
o žalobe, je zrejmé, že to negatívne ovplyvní originálnu tvorbu audiovizuálnych diel. Tiež to ovplyvní
možnosť autorov sa v tejto oblasti uživiť a zvýši riziko, že miesto kultúry budú hľadať uplatnenie v iných

menej kreatívnych oblastiach ekonomiky. Týmto negatívom utrpí okamžite celá spoločnosť a bolo by to
aj v rozpore s verejným záujmom. Ak konkrétni autori prestanú tvoriť, prípadná výhra žalobcu v tomto
súdnom konaní o niekoľko rokov, už tento negatívny trend nebude vedieť zastaviť.

13. Poslednou podmienkou pre priznanie odkladného účinku žalobe je predpoklad, že priznanie

odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Žalobca v prvom ráde uvádza, že preukázanie
rozporu s verejným záujmom je z hľadiska bremena tvrdenia a dôkazného bremena na žalovanom.
Žalobca má za to, že verejný záujem nebude priznaním odkladného účinku nijak dotknutý, práve naopak
a na nedotknuteľnosti verejného záujmu by v prípade, kedy by tento mal byť na základe tvrdenia
žalovaného dotknutý, nebolo nutné bezvýhradne trvať.

14. Primárnym dôsledkom napadnutých administratívnych rozhodnutí sú negatívne finančné následky
pre žalobcu, či už vo forme správnej sankcie alebo prípadných súkromnoprávnych žalôb. Prípadné
neskoršie vrátenie sankcie alebo uhradených údajných škôd v dôsledku úspechu žalobcu v súdnom
konaní na potenciálnom zániku predmetného odboru kolektívnej správy nič nezmení, ani tento primárny

dôsledok neoslabí. Sekundárnym dôsledkom napadnutých administratívnych rozhodnutí je reálna
možnosť ukončenia výberu odmien za verejný prenos prostredníctvom technických zariadení, čo by
znamenalo, že práve naopak, vykonateľnosť napadnutých administratívnych rozhodnutí by bola v
rozpore s verejným záujmom, keďže sú priamo ohrozené i tie minimálne príjmy, ktoré v slovenských
reáliách autori audiovizuálnych diel majú.

15. Na záver žalobca poukázal na to, že v dôsledku napadnutých administratívnych rozhodnutí mu hrozí
závažná ujma a to tým, že odbor kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických
zariadení bude nerentabilný a bude pravdepodobné ho zrušiť. Žalobca preukázal, že v dôsledku
napadnutých administratívnych rozhodnutí hrozí závažná ujma autorom audiovizuálnych diel, ktorí prídu

o im patriace odmeny za výkon kreatívnej autorskej činnosti, a tým bude negatívne ovplyvnená autorská
tvorba v tejto oblasti kultúry. Podľa žalobcu priznanie odkladného účinku žalobe nie je v rozpore s
verejným záujmom, práve naopak jej okamžitý účinok bude v rozpore s verejným záujmom. Ani v prípade
úspechu žalobcu v tomto súdnom konaní nebude možné zaručiť okamžitú obnovu fungovania tohtoodboru, resp. návrat autorov audiovizuálnych diel k danej činnosti. Ak bude musieť žalobca uhradiť
predmetné čiastky ešte pred samotným rozhodnutím súdu, bude zrejmé, že hotely dosiahnu viac, ako to,
čo mali v úmysle pri iniciovaní tejto kauzy. Nielenže, poklesnú dramatickým a nespravodlivým spôsobom

odmeny autorom, ale môžu spôsobiť zánik samotného odboru kolektívnej správy prostredníctvom
technických zariadení, čím sa hotely opätovne stanú „chronickými neplatičmi“ ako to bolo pred r. 2015
a ako to definoval v jednom z mnohých rozhodnutí v prospech žalobcu aj súd.

16. Žalovaný vo vyjadrení k návrhu na priznanie odkladného účinku navrhol, aby správny súd podanej

žalobenepriznalodkladnýúčinok.Vdôvodochpoukázalnatvrdeniežalobcuotom,žežalovanýprekročil
svoje kompetencie pretože dohľad nad sadzobníkom orgánov kolektívnej správy a primeranosťou cien
vykonáva Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z., ktorý je lex
specialis voči zákonu č. 187/2021 Z.z. Zároveň dodáva, že podobnú logiku už judikoval v ČR Krajský
súd v Brne v analogických prípadoch. Žalovaný považuje toto tvrdenie za hrubé zavádzanie súdu, keďže
rozsudky Krajského súdu v Brne, na ktoré sa žalobca odvoláva, boli zrušené rozsudkami Najvyššieho

správneho súdu ČR, pričom krajskému súdu bolo vytknuté, že si ustanovenia zákona č. 185/2015 Z.z.
nesprávne vyložil.

17.Žalovanýďalejuviedol,žežalobcajeauditovanáspoločnosť,ktorámalavzmyslezákonač.431/2002
Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 431/2002 Z.z.“) tvoriť rezervy na

ostatné pokuty, penále a úroky z omeškania na správnu pokutu, ktorá mu bola žalovaným uložená vo
výške 57 939,- €. Podľa účtovnej závierky za rok 2022 žalobca takúto rezervu netvoril, aj keď mal na to
zákonnú povinnosť, a preto podľa žalovaného argument o povinnosti zaplatiť uloženú správnu pokutu
nemôže obstať.

18. K tvrdeniam žalobcu, ktoré sa týkajú zo strany hotelov doposiaľ neuplatnených žalôb na náhradu
škody za porušenie súťažného práva a z toho podľa žalobcu prameniacej „okamžitej“ hrozby značnej
hospodárskej alebo finančnej škody, žalovaný uviedol, že tento dôvod považuje za irelevantný
a nedôvodný. Právo na náhradu škody porušením súťažného práva predstavuje súkromnoprávne
presadzovanie súťažného práva a spolu s verejnoprávnym presadzovaním vo forme ukladania pokút

súťažnými autoritami predstavuje základné piliere ochrany hospodárskej súťaže. Toto potvrdzuje aj
smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách
upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia
ustanoveníprávahospodárskejsúťažečlenskýchštátovaEurópskejúnie(ďalejlen„smernicaonáhrade
škody“): „V záujme zabezpečenia účinných žalôb v rámci presadzovania práva súkromnoprávnymi

prostriedkamipodľaobčianskehoprávaaúčinnéhopresadzovaniaprávaverejnoprávnymiprostriedkami
zo strany orgánov hospodárskej súťaže musia obidva nástroje pôsobiť spoločne, aby sa zaistila čo
najvyššia účinnosť pravidiel hospodárskej súťaže.“

19. Každá osoba má právo domáhať sa súdnou cestou náhrady spôsobenej škody, ak existuje príčinná

súvislosť medzi takouto škodou a správaním zakázaným pravidlami EÚ v oblasti hospodárskej súťaže
(Vec C-360/09, Pfleiderer, Zb. 2011, s. I-5161, bod 28, vec C-199/11, Európske spoločenstvo/Otis NV a
iní, Zb. 2012, bod 43). Podľa názoru žalovaného, hrozba uplatnenia žaloby o náhradu škody porušením
súťažného práva nebude mať zároveň na žalobcu v tomto štádiu žiadne závažné dopady v podobe
hrozby značnej hospodárskej alebo finančnej škody, ktoré sú jednou z podmienok priznania odkladného

účinku, keďže aj v prípade uplatnenia takejto žaloby súdy vo všeobecnosti z dôvodu právnej istoty takéto
konaniamôžuprerušiťspoukazomna§164Civilnéhosporovéhoporiadkuvzneníneskoršíchpredpisov
(ďalej ako „CSP“).

20. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave pod sp.

zn. 2Cob/135/2020: „Keďže žalobca protiprávnosť konania žalovaného odvodzuje od predmetného
rozhodnutia PMÚ, bolo by nehospodárne, aby súd nevyčkal na definitívne rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR o tejto otázke, s ktorou sa Najvyšší súd SR musí vysporiadať v konaní o kasačnej sťažnosti
žalovaného. Nie je pritom sporné, že v prípade kasačnej sťažnosti ide o mimoriadny opravný prostriedok,
a že predmetné rozhodnutie nestratilo atribút právoplatnosti. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho

rozhodnutia výslovne uvádza, že si je tejto skutočnosti vedomý, na druhej strane však správne
zdôrazňuje, že v tomto konaní sa rieši otázka protiprávnosti konania žalovaného, od ktorej odvodzuje
žalobca nárok na náhradu škody. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že je
vhodnévyčkaťnaprávoplatnéskončeniekonaniavedenéhopredNajvyššímsúdomSRvzáujmeprávnejistoty t.j., aby súd a v konečnom dôsledku správny orgán nerozhodli odlišne a aby sa prípadne predišlo
ďalším sporom v budúcnosti. Zároveň poukazuje na súdnu prax, podľa ktorej záujem na jednotnosti
rozhodovania súdu a iných štátnych orgánov vedie k tomu, že súd, pokiaľ už o takejto otázke prebieha

konanie pred iným orgánom, spravidla konanie preruší, vyčká na rozhodnutie príslušného orgánu a z
jeho rozhodnutia potom v ďalšom konaní vychádza. Záujem na spravodlivom rozhodnutí veci, dodržaní
princípu právnej istoty a záujem na hospodárnosti (aby súd nemusel vykonávať to isté dokazovanie ako
správny orgán) prevažuje nad princípom rýchleho konania. V takomto prípade nemožno hovoriť ani o
prieťahoch v konaní, keďže prerušenie je zákonom predpokladaná prekážka a je len na úvahe súdu,

či ju využije.“

21. Z citovanej časti rozsudku podľa žalovaného vyplýva, že súdy neprerušujú konanie o náhrade
škody len v tej situácii, ak sa uplatňuje táto žaloba popri v tom čase vedenom správnom konaní na
správnom orgáne, ale aj v prípadoch, ak iné súdy rozhodujú o protiprávnosti konania žalovaného od
ktorého odvodzuje žalobca svoj nárok na náhradu škody. Súdy tento postup volia hlavne z dôvodu

dodržania princípu právnej istoty. Žalobca sa v tejto časti zároveň snaží navodiť dojem, že okamžite
po tomto rozhodnutí sa budú poškodení obracať na súdy so žalobami na náhradu škody, pričom od
právoplatnosti napadnutého druhostupňového rozhodnutia uplynulo už viac ako 7 mesiacov a žalovaný
nemávedomosťopodanítakejtožalobyaanižalobcatakútoskutočnosťdoposiaľnepreukázal.Uvedené
do veľkej miery preukazuje to, že hrozba uplatnenia tohto druhu žaloby, resp. hrozba značnej finančnej

škody nie je vôbec „okamžitá“ a „reálna“ ako to žalobca tvrdí, keďže aj konania o náhrade škody
porušením súťažného práva neraz trvajú aj roky, čo v značnej miere oslabuje žalobcove tvrdenia, že
takáto hrozba je „okamžitá“.

22. Žalovaný v tejto súvislosti dodáva, že súkromnoprávne vymáhanie súťažného práva vnútroštátnym

súdom nie je v žiadnom prípade len spôsobom následným, ktorý je možný aplikovať až po tom, ako
súťažný orgán rozhodne o porušení súťažného práva, ale naopak, domáhať sa svojich práv takouto
žalobou o náhradu škody porušením súťažného práva sa môžu subjekty domáhať aj pred vydaním
rozhodnutia súťažným orgánom, tzv. stand-alone action. Táto skutočnosť zároveň potvrdzuje aj to,
že možnosť využitia tohto typu žalôb tu bola už pred vydaním oboch napadnutých administratívnych

rozhodnutí, a teda nie je možné tvrdiť, že vznikla v príčinnej súvislosti s napadnutými rozhodnutiami.
Vyššie uvedené vyvracia podľa žalovaného aj názor žalobcu, v ktorom tvrdí, že odkladný účinok sa
nebude vzťahovať len na výrok o sankcii, ale bude sa týkať aj prípadných iných súkromných konaní, v
ktorých by práve rozhodnutia správnych orgánov slúžili ako podklad pre tvrdený nárok. Podľa názoru
žalovaného je toto tvrdenie nesprávne, keďže takého nároku (náhrady škody) sa môžu subjekty, resp.

poškodení domáhať na súde aj bez existencie rozhodnutia súťažnej autority o porušení súťažného
práva. Priznaním odkladného účinku tejto žalobe by sa v žiadnom prípade nezabránilo tomu, aby
poškodení uplatňovali svoje práva prostredníctvom žaloby o náhradu škody porušením súťažného
práva, pretože podmienkou uplatnenia tejto žaloby nie je právoplatné ba dokonca ani neprávoplatné
rozhodnutie úradu. Poškodení takúto žalobu môžu podať aj bez toho, aby žalovaný viedol čo i len

správne konanie v ich veci. V prípade absencie rozhodnutia je pre poškodených zložitejšie uniesť
dôkazné bremeno a preukázať príčinnú súvislosť medzi škodou a porušením súťažného práva, ale to
nič nemení na tom, že poškodení mohli uplatniť žalobu o náhradu škody už pred tým, ako žalovaný
vydal svoje rozhodnutia. Pričom v tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že je len na poškodenom, kedy
a či vôbec si uplatní tento svoj nárok. Žalovaný má za to, že hrozba uplatnenia žaloby o náhradu škody

nemôže byť v tomto prípade dôvodom pre priznanie odkladného účinku tejto žalobe. V konkrétnej veci,
akbyajprišlovbudúcnostikpodaniužalobyonáhraduškodyvočižalobcovi,príslušnýsúdbynazáklade
tejto žaloby o preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy bol povinný aplikovať ustanovenie CSP
v kontexte príslušnej judikatúry, čo v konečnom dôsledku predstavuje efektívnu a účinnú ochranu pre
žalobcu. Odkladný účinok tejto žaloby sa bude de facto vzťahovať iba na pokutu, ktorá bola žalobcovi

uložená. Žalovaný zároveň spochybnil aj výpočet „hrubého odhadu“ škody, ktorú si budú môcť subjekty
nárokovať od žalobcu. Žalobca pri výpočte intervalu škody vychádzal len z hypotetických skutočností,
zo svojho vzorca prostredníctvom ktorého „odhadol“ interval škody, ktorý reálne môže byť úplne odlišný
od skutočnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
8S/102/2022 zo dňa 28.03.2023 a 8S/35/2022 zo dňa 13.10.2022. Žalovaný zastáva názor, že žalobca

si nesplnil svoju procesnú povinnosť preukázať svoje tvrdenia dôkazmi (§ 5 ods. 9 SSP) a neuniesol
dôkazné bremeno vo vzťahu k hroziacej značnej finančnej alebo hospodárskej škode a zároveň má
žalovaný za to, že takáto hrozba v tomto momente vôbec nie je, resp. nedosahuje takej intenzity aby boladôvodom na priznanie odkladného účinku, teda inštitútu, ktorý sa má podľa rozhodovacej praxe súdov
využívať iba v mimoriadnych situáciách, keďže výrazným spôsobom zasahuje do zásady právnej istoty.

23. Žalobca v návrhu na priznanie odkladného účinku prezentuje graf, ktorý podľa jeho tvrdení
preukazuje, že výber odmien z odboru kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom
technických zariadení na Slovenku má klesajúci charakter. Zároveň tvrdí, že údaje sa týkajú výlučne
odmien vyfakturovaných hotelom, resp. ubytovacím zariadeniam v SR za daný rok. Žalovaný uviedol,
že údaje z grafu sa nedajú objektívne overiť, čo potvrdzuje aj sám žalobca, pričom tieto tvrdenia

nepreukázal žiadnymi dôkaznými prostriedkami. Za hlavný dôvod poklesu sadzieb považuje žalobca
legislatívnezmenyodroku2019,avšakanitototvrdenieniejemožnéverifikovať.Žalovanýzároveňtvrdí,
že tento argument žalobcu nemá žiadnu relevanciu, keďže žalobca bol sankcionovaný za protiprávne
konanie, ktoré trvalo v období od roku 2015 do 2019. Zároveň argument o klesajúcich príjmoch nemôže
byť takým argumentom, ktorý by mal mať za následok nezaplatenie pokuty, ktorá bola žalobcovi
uložená v administratívnom konaní. Skutočnosť, že sa podniku ekonomický „nedarí“ v určitej oblasti

jeho podnikania po skončení správneho konania, ktoré trvá dlhší čas, a teda sa má a môže na
zaplatenie pokuty podnikateľ pripraviť (pričom to predpokladá aj zákon č. 431/2002 Z.z.), nemôže
byť sám o sebe dôvodom na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Dôvodom na priznanie
odkladného účinku nemôže byť samotná skutočnosť, že dochádza k poklesu príjmov. Napríklad, ak
dominantný podnikateľ upustí od protiprávneho konania, ktorým sa obohacoval na úkor spotrebiteľov

alebo iných podnikateľov, prirodzene dôjde k poklesu príjmov. Takéto úvahy sú preto od počiatku
nesprávne a nespravodlivé. Zároveň žalovaný trestal podnikateľa za porušenie, ktoré je z minulosti a
už od prvostupňového rozhodnutia si mal žalobca ako povinne auditovaná spoločnosť vytvárať rezervy.
K tvrdeniam ohľadom pandémie COVID-19 žalovaný uviedol, že podľa údajov z oficiálnej stránky
Štatistického úradu Slovenskej republiky (ďalej ako „ŠÚSR“) sa za prvých osem mesiacov roku 2023 v

zariadeniach cestovného ruchu ubytovalo 3,9-milióna hostí, čo predstavuje medziročný nárast takmer o
štvrtinu a zároveň do celkového počtu návštevníkov v porovnateľnom období roka 2019 chýbalo celkovo
10 % hostí. Z tejto štatistiky zároveň bude vyplývať aj to, že v roku 2023 by už „údaje“ uvedené v grafe
žalobcu nemali mať klesajúci charakter. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na inú štatistiku, ktorá
môže indikovať, resp. potvrdzovať tvrdenie, že krivka grafu už nebude mať v roku 2023 tvrdený klesajúci

charakter, ktorý žalobca nijak nepreukázal. Touto štatistikou je oficiálna štatistika ŠÚSR z ktorej vyplýva,
že oproti kalendárnemu roku 2021 (2 724 587 návštevníkov) a kalendárneho roku 2023 (5 352 964
návštevníkov) sa v ubytovacích zariadeniach na Slovensku ubytovalo o 2 628 377 návštevníkov viac.
V tomto kontexte sa dá tvrdiť, že zvýšením počtu návštevníkov v ubytovacích zariadeniach sa zvýši aj
obsadenosť zariadení, čo pri povinnosti zohľadňovať obsadenosť zariadenia (od roku 2019) pri výpočte

odmien bude znamenať, že výber z odmien by mohol, resp. mal v danom obore stúpnuť, keďže sa výška
odmeny bude prenásobovať iným koeficientom vzhľadom na vyššiu obsadenosť ubytovacích zariadení.

24. Žalovaný sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že viaceré ubytovacie zariadenia zanikli a už
sa znovu neotvorili. Žalovaný nespochybňuje, že sa takéto situácie stali a v zdravom konkurenčnom

trhovom prostredí sa v budúcnosti aj naďalej budú takéto situácie stávať, avšak z dostupných štatistík
vyplýva, že počty ubytovacích zariadení v rokoch 2019 až 2022 mali naopak stúpajúcu tendenciu s
výnimkou roku 2020 kedy prišlo k poklesu počtu ubytovacích zariadení oproti predchádzajúcemu roku.
Oba tieto ukazovatele (návštevnosť a počet ubytovacích zariadení) naznačujú, že už v roku 2024 by sa
situáciavhotelovomsektoremohladostaťminimálnedostavu,ktorýbolvroku2019,t.j.predpandémiou

COVID – 19.

25. K strate odmien pre autorov audiovizuálnych diel žalovaný uviedol, že tvrdenia, ktoré žalobca uviedol
v tejto časti návrhu sú len v hypotetickej rovine, pričom ani jedno z tvrdení nie je podložené žiadnym
dôkazom. Tvrdenie žalobcu, že „autori audiovizuálnych diel, ktorí sa dlhé roky domáhali od hotelov,

aby vôbec platili nejaké odmeny, sa tak vrátia takmer 10 rokov dozadu, kedy hoteli neplatili žiadne
odmeny“ považuje za špekuláciu, ktorá nie je ničím podložená. Napadnuté administratívne rozhodnutia
žalovaného nehovoria nič o tom, aby používatelia diel neplatili žalobcovi žiadne odmeny. Aj keby sa
takáto čisto hypotetická a ničím nepodložená situácia v budúcnosti stala, nie je možné vnímať ako dôvod
na neplatenie pokuty (resp. ako dôvod na priznanie odkladného účinku) hypotetický úvahu, že nezávislý

subjekt si nebude v budúcnosti plniť svoje zmluvné záväzky voči žalobcovi. Zároveň v právnom poriadku
Slovenskej republiky existujú zákonné prostriedky, ktoré v prípade, ak by sa zopakovala takáto situácia
budú poskytovať žalobcovi účinnú ochranu, tak ako to bolo už v jeho prípade v minulosti. Žalovaný teda
považuje tento argument za irelevantný.26. Žalobca tvrdí, že „...pokuta vezme odmeny na dlhé roky nezávislým osobám, ktoré sú nezávisle
entity od žalobcu, a to autorom audiovizuálnych diel. Ide v tomto prípade o stovky až tisíce autorov,

ktorých odmeny z tohto odboru kolektívnej správy v priemere dosahujú za rok niekoľko stoviek, niekedy
až tisíce eur.“ Zároveň ďalej tvrdí, že „Väčšina týchto autorov sú fyzické osoby, ktorých príjmy nie sú
nadštandardné a zastavenie týchto príjmov bude mať pre tieto fyzické osoby a ich rodiny významný vplyv
a závažnú ujmu.“ Obe tieto tvrdenia žalobcu sú podľa žalovaného len jeho subjektívnou interpretáciou,
ktorá nie je založená na žiadnych overiteľných faktoch. V súvislosti s týmito tvrdeniami žalovaný

dodal, že v žiadnom prípade netrestá autorov diel. Pokuta bola uložená žalobcovi za jeho konanie,
dôsledkom ktorého bolo žalovaným preukázané porušenie ustanovení zákona č. 136/2001 Z.z. Podľa
názoru žalovaného žalobca ani v tejto časti svojho návrhu nepreukázal žiadnu ujmu alebo negatívne
dopady na autorov v súvislosti s napadnutými administratívnymi rozhodnutiami. Žalobca zároveň má,
ako OKS povinnosť hospodáriť s finančnými prostriedkami, ktorými disponuje so všetkou opatrnosťou a
svedomitosťou. Žalovaný poukázal aj na to, že ak sú splnené podmienky uvedené v zákone č. 374/2014

Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov má žalobca možnosť platiť pokutu
aj v splátkach. Zároveň žalobca má aj iné možnosti, ako predmetnú pokutu uhradiť. Žalovanému nie
je ani zrejmé, ako môže hypotetická strata „minimálnych príjmov“ spôsobiť takú závažnú ujmu, ktorá
bude dosahovať takej intenzity, aby bolo potrebné použiť takýto mimoriadny procesný prostriedok,
akým je priznanie odkladného účinku správnej žalobe, ktorým sa významným spôsobom narušuje

zásada právnej istoty. Celá argumentácia hrozby závažnej ujmy je postavená len na hypotetických
tvrdeniach, ktoré je nie možné objektívne verifikovať a zároveň žalobca tieto svoje tvrdenia nepreukázal
žiadnym dôkazom. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn.
12S/12/2022.

27. Vo vzťahu k existencii, resp. neexistencii verejného záujmu žalovaný poukázal na odbornú literatúru
a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), kde je explicitne vyjadrený záväzok
Slovenskej republiky chrániť hospodársku súťaž. Hlavnou úlohou žalovaného je formálne napĺňanie
tohto článku Ústavy SR prostredníctvom ustanovení zákona č. 187/2021 Z.z. Už zo samotnej podstaty
vyjadrenej v tomto článku Ústavy SR možno tvrdiť, že práve nepriznanie odkladného účinku tejto

správnej žalobe je v súlade a neodporuje verejnému záujmu všetkých obyvateľov Slovenskej republiky
na tom, aby žili a podnikali v prostredí, v ktorom funguje efektívna hospodárska súťaž, ktorá nie je
narušenárôznymiformamiprotiprávnehokonaniapodnikateľov,ktorésúvyjadrenévzákonač.187/2021
Z.z. Žalobca sa teda podľa žalovaného mýli, keď tvrdí, že priznaním odkladného účinku nebude nijak
dotknutý verejný záujem.

28. Na záver žalovaný zhrnul, že podľa jeho názoru žalobca nepreukázal priamu hrozbu značnej
finančnej alebo hospodárskej škody ani jedným dôkazom, pričom jeho argumentácia v tejto časti
vychádzala len z jeho tvrdení. Naopak žalovaný preukázal, že až do času konečného rozhodnutia v
tejto veci nehrozí žalobcovi žiadna priama hrozba ani ujma spojená s hypotetickým uplatnením žalôb o

náhradu škody zo strany iných subjektov, a to s poukazom na relevantnú judikatúru a na ustanovenie §
164CSP.Podľanázoružalovanéhožalobcanepreukázal,žeodborkolektívnejsprávyverejnéhoprenosu
prostredníctvom technických zariadení bude v dôsledku napadnutých administratívnych rozhodnutí tak,
ako to on tvrdí nerentabilný a bude nutné ho zrušiť. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že k
tomuto tvrdeniu žalobca nepredložil žiaden dôkaz, pričom ak je pravda to čo tvrdí, takýmito dôkazmi

musí disponovať, keďže sa týkajú jeho ekonomického hospodárenia. Žalobca podľa žalovaného
nepreukázal ani to, že v dôsledku napadnutých administratívnych rozhodnutí hrozí závažná ujma
autorom audiovizuálnych diel, keďže žalobca tieto svoje tvrdenia nepodložil žiadnym dôkazom a svoje
tvrdenia opiera aj o informácie, ktorými podľa názoru žalovaného nemôže disponovať (majetkové
pomery autorov), a teda žalovaný považuje všetky tieto tvrdenia za špekulácie, ktoré nie je možné

objektívne verifikovať. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
sp.zn. 6S/132/2019 zo dňa 30.09.2019 a Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 8S/35/2022 zo dňa
13.10.2022.

29. Podľa § 184 SSP podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, ak tento zákon alebo osobitný

predpis neustanovuje inak.

30. Podľa § 185 SSP správny súd môže, ak osobitný predpis neustanovuje inak, na návrh žalobcu a po
vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok,a) ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu
verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska
škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný

následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom,
b) ak napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy má podklad
v právne záväznom akte Európskej únie, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti, a žalobcovi
by inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore so záujmom
Európskej únie.

31. Podľa § 188 SSP ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne.

32. K právnej úprave týkajúcej sa priznania odkladného účinku správnej žalobe správny súd uvádza,
že znenie § 184 SSP ustanovuje, že podanie správnej žaloby nie je ex lege vo všeobecnosti
spojené s nastúpením odkladného účinku. Takáto úprava je daná tým, že súdny prieskum sa týka

len právoplatných rozhodnutí, resp. konečných opatrení orgánov verejnej správy, a teda nastúpenie
odkladného účinku by malo predstavovať iba určitú výnimku, kedy ešte pred rozhodnutím správneho
súdu vo veci samej nastupujú právne následky predpokladané v § 186 ods. 1 SSP, ktoré sa vo
svojej podstate blížia účinkom vyhovenia správnej žalobe. Nastúpenie odkladného účinku je normatívne
konštituované ako výnimka, a nie ako pravidlo.

33. Správny súdny poriadok v § 185 vymenúva procesné podmienky, za splnenia ktorých správny súd
môžesvojímrozhodnutímpriznaťsprávnejžalobeodkladnýúčinok.Týmitoprocesnýmipodmienkamisú:
- návrh žalobcu, keďže možnosť priznania odkladného účinku správnej žalobe je plne ovládaná
dispozičnou zásadou,

- vyjadrenie žalovaného k návrhu a zabezpečenie administratívneho spisu,
- naplnenie dôvodov pre priznanie odkladného účinku.

34. Dôvodom priznania odkladného účinku je hrozba (nevyžaduje sa naplnenie príslušného následku),
že s okamžitým výkonom správnou žalobou napadnutého rozhodnutia môže byť spojený následok

spočívajúci:
- v závažnej ujme,
- v značnej hospodárskej škode či finančnej škode,
- v závažnej ujme na životnom prostrední, prípadne
- v inom vážnom nenapraviteľnom následku.

35. Z návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe nevyplýva, že mu okamžitým
výkonom napadnutého rozhodnutia hrozí závažná ujma, hrozba závažnej ujmy, značná hospodárska
škoda či finančná škoda, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok. Svoj návrh v podstate odôvodnil
tým, že hotely budú voči nemu iniciovať žaloby, v ktorých budú požadovať vrátenie veľkej časti odmien

ako náhradu škody za porušenie súťažného práva, ďalej svoj návrh odôvodnil tým, že výber z odberu
kolektívnejsprávyverejnéhoprenosuprostredníctvomtechnickýchzariadenínaSlovenskumáklesajúcu
tendenciu. Návrh na priznanie odkladného účinku odôvodnil aj tým, že ak bude nútený zaplatiť uloženú
pokutu a hroziace náhrady škody, bude to musieť financovať aj z odmien autorov a že hrozí vysoké
riziko, že bude nerentabilný v odbore výberu odmien, pričom výsledok bude podobný tomu, že hotely

nebudú platiť žiadne odmeny. Žalobca argumentoval aj tým, že pokuta vezme na dlhé roky odmeny
autorom audiovizuálnych diel, pričom to na nich bude mať negatívny dôsledok. Môže to ovplyvniť
možnosť autorov uživiť sa v oblasti kultúry, čo by malo negatívny následok pre celú spoločnosť. Primárny
dôsledok by teda predstavoval negatívne finančné následky pre žalobcu vo forme správnej sankcie
alebo prípadných súkromnoprávnych žalôb. Sekundárnym dôsledkom by bola možnosť ukončenia

výberu odmien za verejný prenos prostredníctvom technických zariadení a ohrozenie príjmov autorov
audiovizuálnych diel. Podľa žalobcu by bol v dôsledku napadnutých administratívnych rozhodnutí
nerentabilný odbor kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení a bolo
bypravdepodobnéjehozrušenie.Podľažalobcutotomôžespôsobiťzániksamotnéhoodborukolektívnej
správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení.

36. Žalobca však existenciu závažnej ujmy dostatočne nepreukázal a neoznačil ani dôkazy smerujúce
k tomu, že by takýto stav mal, resp. mohol vzniknúť. Nepredložil dôkazy, že by bola voči nemu zo strany
hotelov podaná nejaká žaloba. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že ak by aj nejaká žaloba bolapodaná, civilný súd by mal možnosť postupovať podľa § 164 CSP a konanie do rozhodnutia správneho
súdu prerušiť. Žalobca rovnako žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal klesajúcu tendenciu, ktorú
má výber z odberu kolektívnej správy verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení.

Rovnako nie je preukázané, že by hotely nemali platiť žiadne odmeny, resp. že by sa malo siahnuť
na odmeny autorov audiovizuálnych diel. Otázka prípadnej ďalšej tvorby autorov má špekulatívny
charakter, pričom žalobca nemôže mať vedomosť o tom, či autori budú alebo nebudú v budúcnosti tvoriť
audiovizuálne diela. Rovnako nie je preukázaný ani možný zánik odboru kolektívnej správy verejného
prenosu prostredníctvom technických zariadení. Žalobca v podanom návrhu na priznanie odkladného

účinku správnej žalobe žiadnym spôsobom neosvedčil tvrdené skutočnosti. Pre vyhovenie návrhu je
v tomto smere potrebné, aby hrozba závažných následkov, na ktoré odkazuje ustanovenie § 185
písm. a/ SSP, vyplývala z takých konkrétnych tvrdení žalobcu, ktoré sú preukázané ním predloženými
konkrétnymi dôkazmi, ktoré by správny súd mohol za uvedeným účelom vyhodnotiť.

37. Pri rozhodovaní o priznaní odkladného účinku správnej žalobe správny súd nijako neskúma

zákonnosť napadnutého rozhodnutia, zaoberá sa iba preukázaním existencie podmienok v zmysle § 185
SSP. Z uvedeného vyplýva, že argument žalobcu súvisiaci s nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia
je v štádiu rozhodovania o odkladnom účinku správnej žaloby bez právneho významu. Bude totiž
predmetom až meritórneho preskúmavania napadnutého rozhodnutia žalovaného.

38. Žalobca zároveň vôbec neosvedčil, či priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným
záujmom, pričom ide o kumulatívnu podmienku, ktorej splnenie vyžaduje ustanovenie § 185 písm. a/
SSP.

39. Záverom správny súd konštatuje, že vo veci nie sú dané ani predpoklady na priznanie odkladného

účinku správnej žalobe podľa § 185 písm. b/ SSP, pretože napadnuté rozhodnutie nemá podklad
v právne záväznom akte EÚ, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti.

40. Vzhľadom na to, že neboli naplnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie odkladného účinku
správnej žalobe, správny súd návrh na priznanie odkladného účinku s poukazom na § 188 SSP zamietol.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP
v spojení s § 147 ods. 2 SSP).

Poučenie:

2S/45/2023

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 2 písm. e/ SSP.