Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/18/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203381
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203381.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov
senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C. XXX/XX, D., právne zastúpený Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom, so sídlom Námestie SNP
23, Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.597,31 Eur,

o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/62/2023 – 167 zo dňa 20. 12.
2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/62/2023 – 167 zo dňa 20. 12. 2023 z r u š u j e a vec
v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej aj len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“)

výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.597,31 Eur v lehote 3 dní od
právoplatnostirozhodnutia.VýrokomII.žalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovinároknanáhradu
trov konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že predmetom sporu bol nárok žalobcu, ako
príslušníka hasičského a záchranného zboru na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice EP a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 do vnútroštátneho poriadku.

1.2 Predmetom sporu bol nárok žalobcu ako príslušníka hasičského a záchranného zboru na náhradu
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej transpozície smernice EP a Rady 2003/88/ES zo dňa
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“) do vnútroštátneho
poriadku.Žalobcavrámciprostriedkovprocesnéhoútokuargumentovaltým,žeslužobnýčaspríslušníka
HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne. Pracovná zmena sa skladá z výkonu štátnej služby, po ktorej
nasleduje určená služobná pohotovosť na pracovisku. V rámci pracovnej zmeny žalobca odpracuje

24 hodín. Služobná pohotovosť na pracovisku sa však žalobcovi nezarátava do pracovného času. V
prípade, ak počas pracovnej pohotovosti je žalobca povolaný na výjazd, mení sa služobná pohotovosť
na prácu nadčas. V zmysle čl. 6 písm. b) smernice, ktorý má podľa judikatúry Súdneho dvora EU (ďalej
aj „SD EU“) priamy účinok, nesmie nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas presiahnuť v priemere viac
ako 48 hodín v rámci 7 dní. Podľa čl. 2 ods. 1 smernice a judikatúry SD EU sa považuje služobná
pohotovosť na pracovisku za pracovný čas. Tým, že zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom

zbore (ďalej aj „zákon“) pracovnú pohotovosť nezarátava do pracovného času, je daný rozpor medzi
vnútroštátnym právom oproti právu EU. Škoda, ktorá žalobcovi vznikla predstavovala ujmu za stratu
odpočinku po práci, na ktorý má nárok. Tiež došlo k zásahu do jeho práva na ochranu jeho zdravia,
práva na súkromie a rodinný život, pretože reálne odpracoval viac, ako pripúšťa smernica. Rovnako
dochádza k zásahu do práva žalobcu na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky garantované
Ústavou SR. Ak by došlo žalovaným k správnej transpozície smernice, nedochádzalo by k porušeniu

jeho práva a nedošlo by na jeho strane k strate odpočinku. O aplikácii smernice na hasičov svedčí
judikatúra SD EU. Negatívne vymedzenie čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS sa týka zabezpečeniafungovania služieb civilnej ochrany pri vážnej situácii, len v súvislosti s osobitnými činnosťami civilnej
ochrany (prírodná, technologická katastrofa a pod.) Výšku nemajetkovej ujmy odvíjal od úpravy § 122
ods. 2 písm. a) zákona, ktorý upravuje odmenu za tzv. nariadenú pracovnú pohotovosť (v domácom

prostredí), pretože je z hľadiska analógie najbližším inštitútom. Primeranú náhradu preto predstavoval
rozdiel medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť za
každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti za žalované obdobie, ktoré vyčíslil v tabuľkách
pod bodom F. žaloby. Výška nemajetkovej ujmy nie je neprimeraná, s poukazom aj na rozhodovaciu prax
súdov v iných prípadoch hasičov. Podľa SD EU už len strata odpočinku je dôvod pre odškodnenie. Z

hmotnoprávneho hľadiska ide o špecifickú situáciu. Poukázal na rozhodnutia v rámci obvodu Krajského
súdu v Banskej Bystrici. Referenčné obdobia, kedy dochádza k posúdeniu priemeru 48 hodín v siedmich
dňoch, musia byť konkrétne zapracované v právnom predpise a stanovené vopred. V opačnom prípade
je odkazovanie na referenčné obdobia pre adresáta nejasné a nezrozumiteľné. Preto je vhodnejšie
počítať priemer za celé žalované obdobie.
1.3 Ďalej súd konštatoval vykonané dokazovanie a uviedol, že pri rozhodnutí vychádzal z takto zisteného

skutkového stavu: Žalobca je príslušníkom hasičského a záchranného zboru (stála služba) odo dňa
XX.XX.XXXX.Od01.01.2010začalvykonávaťslužbuv24hodinovýchsmenách.Žalobcamározvrhnuté
nerovnomerne pracovný čas, ktorý sa skladá z jednej zmeny do konca roka 2021 rozdelenej na 17
hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti a od 01.01.2022 na 16 hodín výkonu
služby a 8 hodín služobnej pohotovosti. V rámci jednej smeny sa nachádza v mieste výkonu služby

minimálne 24 hodín. Služobná pohotovosť bola upravená do konca roka 2021 v čase od 22:30 hod.
do 05:30 hod. a od roku 01.01.2022 v čase od 22:00 hod. až do 06:00 hod. V mieste výkonu služby
sa striedajú tri zmeny. Žalobca počas určenej služobnej pohotovosti je povinný byť v mieste výkonu
služby aj k dispozícii k plneniu služobných povinností a nemôže sa vzdialiť z pracoviska. Žalobca má
nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, ktorý je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov. Plynie už žalobcu

od 01.01. do 01.07. a následne od 01.07. - 01.01. nasledujúceho roka. Žalobca odslúžil nad rámec
priemeru 48 hodín v rámci 7 dní za všetky referenčné obdobia, ktoré sa na žalobcu vzťahujú 11 dní. V
práci dochádza k prekračovaniu 48 hodín v rámci pracovného týždňa, preto podal žalobu. Po ohlásení
zásahu musia do jednej minút ísť na výjazd. Je jedno kedy počas služby. Má málo voľného času, dvoch
synov vo veku X a X rokov, s ktorými potrebuje byť viac. So starostlivosťou mu pomáha manželka. E.

chodí školy, kde je ho potrebné odniesť , vyzdvihnúť. Keď je v práci, alebo sú deti choré, nemôže ich
ísť vyzdvihnúť, alebo ostať s nimi doma. Pomáha im blízka rodina. Svokor má hospodárstvo, s ktorým
mu je potrebné pomôcť, pretože mal porážku. Školenia majú počas voľna, tie sa im nezarátavajú do
pracovného času, poskytujú im náhradné voľno. Ak slúži cez víkend, nemôže ísť s deťmi na výlet. Keď
sú deti choré, nemôže si zobrať dovolenku, pretože sú držaní na minimálnych stavoch, pretože dvaja

čerpajú náhradné voľno alebo dovolenku. Prvý deň po službe si potrebuje pospať, potom je večer a
druhý deň sa už pripravuje do nasledujúcej služby. V noci má problém so spánkom, má bolesti krížov. Ak
by bol v práci menej, venoval by ho rodine, koníčkom - beh, bicykel, avšak už na to nemá čas. Voľný čas
poskytuje rodine. Stalo, že nebol kvôli práci na vystúpeniach detí v škole. Stáva sa to v podstate dosť
často. Nevie tiež z rovnakých dôvodov odviesť syna na futbalový krúžok. Uvedená situácia sa riešila

počas odborov, avšak nevyriešilo sa nič. Počas služby je 24 hodín v pracovnej rovnošate, ide o pracovné
nohavice, tričko, počas služby sa nikdy nevyspal, pracuje mu podvedomie kedy zazvoní telefón. Nevedel
sa vyjadriť, či má písomné potvrdenie o tom, že sa obrátil na nadriadených. Hasičom je srdcom, výkon
funkcie považuje za poslanie pomáhať ľudom.
1.4 Súd ďalej konštatoval, že žalobca označil správne orgán, ktorý koná v mene štátu a na rozdiel od

doterajšejjudikatúryvobdobnýchveciachboltohonázoru,ženapredmetnývzťahjeprimeranepotrebné
aplikovať aj zákon č. 514/2003 Z. z.. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval existenciu priamej príčinnej
súvislosti medzi porušenou právnou úniovou normou a spôsobenou škodou, nakoľko nebyť nesprávnej
vnútroštátnej úpravy v rozpore s článkami smernice, nedochádzalo by k tomu, že služobná pohotovosť
na pracovisku sa nepovažuje za služobný čas, nedochádzalo by u žalobcu minimálne k porušeniu práva

na odpočinok po práci. Príčinná súvislosť v daných prípadoch bola vyvodená i priamo z judikatúry
SD EU. Rovnako súd vzhliadol existenciu škody, keď mal v rámci vykonaného dokazovania zistené,
že žalobca bol za žalované obdobie v službe viac, ako podľa smernice mal byť, a to celkovo o 13
dní s poukazom na referenčné obdobie, z ktorého sa priemer mal počítať. Hoci strany sporu nevedeli
vlastne vymedziť, kedy začalo plynúť u žalobcu referenčné obdobie, podľa názoru súdu začalo plynúť

od okamihu, kedy bol prijatý do služby a začal pracovať v 24 hodinových zmenách. Od tohto okamihu
preto súd vyrátaval referenčné obdobie u žalobcu a zisťoval jeho celkový priemerný pracovný čas. Dĺžka
referenčného obdobia je upravená v § 86 ods. 2 zákona na 6 mesiacov. To zodpovedá odchýlke od čl.
16 písm. b/ smernice dovolenej v čl. 17 ods. 3 v bode iii v dĺžke stanovenej čl. 12 smernice. Súd sanestotožnil so spôsobom vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy, pretože medzi namietaným porušením
práv žalobcu a žalobcovým určením odškodnenia nebol vecný súvis. Žalobca v podstate navrhoval, aby
bol za dobu trávenú v službe v rámci určenej služobnej pohotovosti pre neho odškodnený priaznivejšou

formou ohodnotenia. Skutočnosť, že žalobca je rozdielne odmeňovaný pri výkone štátnej služby a pri
pracovnej pohotovosti, však nie je v rozpore s právom únie. Tento spôsob vyčíslenia ujmy skôr u súdu
evokoval, že žalobca namietal zásah do jeho práv, podstatou jeho sporu bolo, aby bol lepšie za prácu
ohodnotený. Pri výške nemajetkovej ujmy nemožno vychádzať pri nahradení ujmy za zásah do práva na
súkromie a rodinný život analogickou aplikáciou iného mzdového nároku, ale posúdením akú cenu, váhu

malo pre žalobcu strata/obmedzenie jeho práv s pomeriavaním ujmy v iných obdobných prípadoch. Tak
ako by bola priznaná nemajetková ujma, zodpovedala princípu slušnosti a spravodlivosti. Súd tak nie
je viazaný vodítkom žalobcu ako dospel k požadovanej výške ujmy. Tá je na voľnej úvahe súdu, ktorá
musí byť preskúmateľná. Súd tak konštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej zásahom do jeho práv v rozsahu 11 dní za žalované obdobie. Tým, že žalobca trávil v službe
o 11 dní viac, objektívne to muselo mať vplyv na jeho súkromný a rodinný život podľa čl. 8 Dohovoru,

ako aj právo na uspokojivé pracovné podmienky, primeraný odpočinok po práci podľa čl. 36 ods. 1
Ústavy SR. Súd posúdil výšku nemajetkovej ujmy cez prizmu judikatúry SD EU a konštatoval, že podľa
jeho názoru štát úmyselne porušil prijatou právnou úpravou úniové právo, pretože mal mať vedomosť
o judikatúre SD EU v otázke aplikácie v čl. 6 písm. b/ a čl. 2 ods. 1 smernice. Štát na tieto aspekty
bez ďalšieho neprihliadol, nezmenil právnu úpravu a nedal ju do súladu napriek tomu, že v obdobných

veciach už súdy konštatovali porušenia práva únie zo strany štátu (napr. rozhodnutia Krajského súdu
v Banskej Bystrici), dokonca sám žalovaný v rámci svojej argumentácie pri určení výšky nemajetkovej
ujmy poukazoval na ďalšie rozhodnutia súdov v obdobných veciach z iných obvodov krajských súdov.
V dôsledku flagrantného správania sa štátu došlo u žalobcu podľa názoru súdu k strate nádeje, že sa
uvedený právny stav v našom právnom poriadku a tým aj v jeho služobnom pomere niekedy zmení. Vo

vyspelom právnom štáte je nepredstaviteľné, že napriek judikatúre SD EU, rozhodnutiam všeobecných
súdov, štát ponecháva naďalej v platnosti právnu úpravu, ktorá porušuje práva jednotlivca. V prípade
zlého úmyslu, o ktorom súd nadobudol presvedčenie, je potrebné navýšiť náhradu ujmy. S poukazom
na to žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy za každý jeden mesiac výkonu služby žalobcu v 24
hodinových zmenách, t. j. od kedy nastúpil do takejto služby ako príslušník hasičského a záchranného

zboru, prípadne od okamihu, kedy uplynula transpozičná lehota uvedenej smernice do nášho právneho
poriadku. Smernica nadobudla účinnosť dňa 02.08.2004, žalobca začal slúžiť na 24 hodinové zmeny po
prijatí do služby dňa XX.XX.XXXX. Od tohto momentu mu vznikol nárok požadovať náhradu uvedenej
nemajetkovej ujmy. Súd mal z hľadiska trvania protiprávneho stavu a závažnosti ujmy, ktorá v dôsledku
toho žalobcovi vznikla, zlý úmysel žalovaného za spravodlivé a služné, aby žalobcovi patrilo za každý

mesiac trvania protiprávneho stavu odškodnenie tejto zložky nemajetkovej ujmy v sume 500,- Eur.
Uvedená výška nemajetkovej ujmy nie je disproporčná k ujmám, ktoré sú priznávané v iných prípadoch,
keď napr. za trvanie nezákonnej väzby je primerané priznanie sumy 1.000,- Eur za mesiac jej trvania.
Potom, čo sa súd vyporiadal s námietkou premlčania konštatoval, že žalobcovi patrí nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy za mesiace od 01. októbra 2020 až do

30. 11. 2023, pretože v čase vyhlásenia rozsudku ešte mesiac december neuplynul. V celkovej sume 38
mesiacov x 500,- Eur = 19.000,- Eur. Tento nárok žalobcovi patrí za každý mesiac trvania protiprávneho
stavu až do jeho zmeny. Žalobcovi tak prislúchal celkovo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v prvej
časti a v druhej časti v sume 19.165,- Eur. Keďže je v sporovom konaní súd viazaný žalobným návrhom
podľa § 216 ods. 1 CSP a žalobca si uplatnil menej ako bol zistený jeho nárok súdom, priznal súd

žalobcovi len sumu 5.597,31 Eur.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku. Uviedol, že predmetom súdneho
konania je nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu škody, ktorý mal vzniknúť žalobcovi

v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES. Žalovaný má však za to, že predmetom súdneho konania
je v skutočnosti mzdový nárok, ktorý bol žalobcom vyčíslený vo výške 5.597,31 Eur ako rozdiel medzi
peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/2001 Z. z., a to za každú jednu odpracovanú

hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Ak sa súd prvej inštancie chcel dostať do
pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných,
všeobecne záväzných právnych predpisov zo smernicou Európskej únie, tak toto právo nespadá
do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členskéhoštátu Európskej únie. Žalovaný zastal preto názor, že súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc
na porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. so
smernicou 2003/88/ES. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu

otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu,
kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy. Takisto
žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, v ktorej súvislosti zvýraznil, že je
nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ako
dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch

nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím
smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na
vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej
aplikácie smernice. Žalobca namietal nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu
v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika preto nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.

2.1 Taktiež žalovaný namietal pôsobnosť smernice 2003/88/ES, keď mal za to, že rozsah pôsobnosti
smernice je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v čl.
2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a tým spojený
rozvrh služobného času, sa smernica 2003/88/ES na služobný pomer hasičského a záchranného zboru

nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Úlohy,
ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich
sa civilnej ochrany integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného hasičského
a záchranného zboru bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. K samotnému nároku na náhradu škody

žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.
Nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným
spôsobom stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za
ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že
služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom,

a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku
na náhradu škody. Pre žalovaného je nepochopiteľné, prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorú vyčíslil podľa celkového počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť,
a to bez ohľadu na skutočnosť, či tým malo dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného
času. Je teda nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzal nie len z počtu hodín

nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej služobnej
pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol. Pre účely tohto
konania je právne irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval, relevantné je iba
to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas, a preto nemôže žalobca pri
výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti. Žalovanému tiež nie je zrejmé,

prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu ohodnotil sumou 3,66 Eur za každú hodinu, počas
ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú
ujmu vzniknutú porušením smernice, maskuje svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu trpí žalovaný
nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca sám výslovne uvádza, že požaduje doplatenie celej
ním odslúženej služobnej pohotovosti (bez ohľadu na to, či mala byť odslúžená podľa neho nad rámec

48 hodín týždenne), nakoľko tá je odmeňovaná iným spôsobom. Nejde teda o nárok vychádzajúci
z ustanovení predmetnej smernice, ktorej cieľom je neprekročenie priemerného týždenného pracovného
času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Súd v rámci dokazovania bral do úvahy žalobcom predložené
výplatnépásky,avšaknevzaldoúvahyžalobcompredloženývýpočetpriemerneodpracovanéhočasuza
ním stanovené referenčné obdobia. Súd prvej inštancie teda nepovažoval žalobcom predložené výpočty

za relevantné a namiesto toho, si sám súd vypočítal priemerne odpracovaný čas žalobcu podľa vlastnej
metodiky. Žalovaný namieta takýto postup súdu, nakoľko podľa žalovaného týmto súd porušil viaceré
zásady, na ktorých je budovaný civilný sporový proces. Jednou z nich je zásada rovnosti strán sporu,
kde aj pozitívny zásah do práv jednej strany sporu je porušením tejto zásady. Ďalšou je prejednacia
zásada, keď súd skúma len podklady predložené stranami sporu a sám si ďalšie podklady z vlastnej

iniciatívy nezabezpečuje a nevytvára (k čomu ale došlo práve tým, že súd na žalobcove výpočty nebral
ohľad a sám si zabezpečil vlastný výpočet, pričom to ani jedna zo sporových strán nenavrhovala).
Keďže v civilnom sporovom konaní je dôkazné bremeno na strane žalobcu a súd žalobcom predložený
podklad (výpočet odpracovaných hodín) nevzal do úvahy, malo to mať za následok, že žalobcav otázke preukazovania odpracovaných hodín neuniesol dôkazné bremeno. To sa však nestalo a súd
sám z vlastnej iniciatívy zabezpečil vlastný výpočet, ktorý v konečnom dôsledku dopomohol potvrdiť
žalobcove tvrdenie o údajnom prekračovaní maximálneho týždenného pracovného času. Takýmto

spôsobom súd nahrádza procesnú aktivitu žalobcu, čo žalovaný považoval za neprijateľné. Žalovaný
zároveň výšku náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy v sume 5.597,31 Eur považuje za zjavne
neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu jednoznačne podstatne vyššia. Žalovaný namietal súdom
vypočítanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, kde súd nad rámec žaloby vykonal výpočet v dvoch

častiach. Prvú časť náhrady nemajetkovej ujmy poňal ako náhradu nemajetkovej ujmy za čas, ktorý
žalobca strávil v službe nad rámec stanovený smernicou, keď prirovnal údajné porušenie smernice
Európskej únie k inštitútu nezákonnej väzby, kde uviedol, že súdy priemerne za jeden deň nezákonnej
väzby priznávajú sumu 31,50 Eur. Žalovaný považuje za neprijateľné, čo i len prirovnať náhradu
nemajetkovej ujmy za porušenie smernice k náhrade nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu. Zároveň
žalovaný považuje za neprijateľné aplikovanie hoci len niektorých ustanovením zákona č. 514/2003

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Táto vyššie uvedená prvá časť náhrady
nemajetkovej ujmy – ujma za stratu času na odpočinok – v podstate predstavuje náhradu za ujmu,
na ktorej existenciu poukazoval žalobca v žalobe. Súd však podľa bodu 23. odôvodnenia rozsudku
dospel k záveru, že suma vo výške 165,- Eur, ku ktorej dospel sám podľa vlastnej metodiky výpočtu,
nebude dostatočná, a preto pristúpil k výpočtu druhej časti nemajetkovej ujmy, ktorú poňal ako náhradu

nemajetkovej ujmy za „stratu nádeje za zmenu legislatívy“. Sám žalobca nikde vo svojich vyjadreniach
netvrdil, že svoju ujmu vidí aj v „strate nádeje na zmenu legislatívy“. Vzhľadom na to, že žalobca pri
tvrdenej ujme poukazoval iba na stratu času na odpočinok a na nemožnosť sa v dostatočnej miere
venovať rodine a iným sféram súkromného života, súd v podstate rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy
nad rámec podanej žaloby. Uvedené žalovaný považuje za neprimerané, aby súd sám nad rámec rozšíril

nemajetkovú ujmu žalobcu aj o stratu nádeje na zmenu legislatívy, keď žalobca na nič podobné ani
len okrajovo nepoukazoval. Takýmto spôsobom súd neopodstatnene navýšil výslednú sumu priznanej
nemajetkovej ujmy o čiastku 500,- Eur za každý mesiac žalovaného obdobia. Zároveň súd konštatoval,
žežalobcovibypodľajehovýpočtovprislúchalnároknanáhradunemajetkovejujmyvsume19.165,-Eur,
ale z dôvodu, že súd je viazaný žalobným návrhom mu priznal len sumu 5.597,31 Eur. Podľa žalovaného

súd tak nepriamo vyjadril myšlienku, že žalobca si na súde neuplatnil sumu v celej výške, ktorá mu podľa
výpočtu súdu prináleží. Takéto vyjadrenie môže predstavovať do budúcnosti nebezpečné „navádzanie“
iných príslušníkov hasičského a záchranného zboru k tomu, aby si na podobnom skutkovom a právnom
základe prostredníctvom právnych zástupcov uplatňovali až astronomicky vysoké a neprimerané sumy
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň žalovaný zvýraznil, že náhrada škody, resp. ujmy,

ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky sleduje výlučne reparačnú funkciu.
Úvahy o akejkoľvek aplikácii preventívno-sankčnej povahy náhrady škody sú pre tento prípad vylúčené
a súd na ich základe dospel ku skresleným predstavám o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy.
Pokiaľ súd uviedol, že v prípade zlého úmyslu je potrebné navýšiť náhradu ujmy, žalovanému nie je
zrejmé, ako mohol súd nadobudnúť presvedčenie o „zlom úmysle žalovaného“, ktorým je Slovenská

republika. Taktiež žalobca vo svojich podaniach neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady,
pretože neuviedol, v čom tento údajný neoprávnený zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol
vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú
ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalobca tak musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať

aká ujma mu vznikla. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá
by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Žalobca sa žalobou nedomáha,
aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili
následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši údajný protiprávny stav do budúcnosti, ale
naopak,vytvárapriestorpreopätovnéčiastkovéžaloby.Podľažalovanéhožalobcavkonanínepreukázal

zásah do súkromného rodinného života, a najmä zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť
zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.
2.2 Odvolaním žalovaný napadol i výrok o trovách konania, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Žalovaný sa s týmto záverom súdu prvej

inštancie nestotožňuje a má za to, že nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a i v danom prípade
sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.3. Odvolanie žalovaného bolo doručené žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu s možnosťou
k uvedenému sa vyjadriť.

4. Žalobca považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a odvolanie žalovaného za
nedôvodné. Zotrval na podstatnej argumentácii uvedenej v žalobe a vyjadreniach a prednesoch
učinených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie.
Doplnil, že sa stotožňuje s argumentáciou súdu prevej inštancie, ktorý poukázal na právny názor

uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo/2865/2015, podľa ktorého je v takomto
prípade podstatné najmä posúdenie, či by takú ujmu, o ktorú v tomto prípade ide, ako zásadnú ujmu
pociťovala aj iná osoba v obdobnom postavení. Žalobca má za to, že ujmu, ktorú on sám prekračovaním
maximálnej hranice pracovného času takmer sústavne trpí, by ako veľmi negatívnu ujmu na svojich
osobnostných právach pociťoval úplne každý, kto by sa nachádzal v rovnakej situácii. Dostatok voľného
času pre svojich blízkych, odpočinok či mimopracovné aktivity, je v podstate nenahraditeľná hodnota

a má nepochybne zásadný vplyv na kvalitu osobného života každého jedného človeka, ako aj to, ako
hodnotne a naplňujúco vie človek prežívať svoj každodenný život. Pokiaľ žalovaný namieta právne
posúdenie prisúdeného nároku, ako ho konštatuje súd prvej inštancie v odôvodnení predmetného
rozsudku, žalobca zvýraznil, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku tak, ako ho v žalobe
posudzuje či odôvodňuje žalobca, ale je oprávnený tento nárok právne posúdiť i inak. Súd prvej inštancie

nebol viazaný právnym posúdením nároku tak, ako ho žalobca právne kvalifikoval v žalobe a rovnako
nebol viazaný ani uplatneným spôsobom výpočtu dĺžky priemerného týždenného pracovného času ako
ani uplatneným spôsobom výpočtu žalovaného nároku. Súd si vyvodzuje vlastné skutkové zistenia
z vykonaných dôkazov a podľa svojej právnej úvahy hodnotí aj to, aké skutočnosti z vykonaného
dokazovania podľa neho vyplývajú, ako tieto dopadajú na určitú právnu normu a následne takto ním

ustálené skutkové zistenia aj právne posudzuje a vyhodnocuje. Napriek tomu, že súd prvej inštancie
právnevyhodnotilžalovanýnárokpodľainýchzákonnýchustanovení,nežktoréoznačilvžalobežalobca,
neznemená to, že je jeho rozhodnutie vecne nesprávne. Súd svoje skutkové zistenia a právne závery
podrobne vysvetlil a preskúmateľne odôvodnil a len samotná skutočnosť, že žalovaný sa s týmito
závermi nestotožňuje neznamená, že napadnutý rozsudok je nezákonný či nesprávny. Na vecnú

správnosť napadnutého rozsudku nemá vplyv to, ako súd právne kvalifikoval žalovaný nárok, a teda ani
to, že žalobcovu v konaní dôkazne preukázanú ujmu v časti kvalifikoval aj ako „stratu nádeje na zmenu
legislatívy“ a v časti ju analogicky prirovnal k odškodneniu za nezákonnú väzbu. Taktiež za nedôvodnú
považovalžalobcainámietkužalovaného,žepokiaľsúdprvejinštancieneaplikovalvýpočtypriemerného
týždenného pracovného času v štvormesačných a šesťmesačných referenčných obdobiach a použil

vlastný spôsob výpočtu, tak tým mal porušiť zásadu rovnosti strán sporu a prejednaciu zásadu, resp.
zásadu formálnej pravdy. V danom prípade ide len o to, ako vykonané dôkazy súd právne interpretoval
a aké skutkové zistenia z nich vyvodil. Táto skutočnosť však neznamená, že súd mal žalobu zamietnuť
len preto, že mal iný právny názor na to, akým spôsobom či metódou sa má priemerný týždenný
pracovný čas v tom, ktorom referenčnom období prepočítavať a ani to, že súd pri svojom výpočte dospel

kodlišnýmčíslamopriemernomtýždennompracovnomčase,nežakéuplatnilžalobcavžalobe.Žalobca
súhlasil i s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého má náhrada nemajetkovej ujmy
za individuálnych okolností prípadu, okrem reparačnej funkcie plniť aj preventívno-sankčnú povahu.
V tomto smere súd odkázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 1586/09. Žalobca má
za to, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch musí spĺňať nielen samotnú satisfakčnú funkciu, ale

má plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť porušovateľa – v danom prípade štát – od
protiprávneho konania a má sa takýmto spôsobom zabezpečiť i generálna prevencia pred pokračovaním
v porušovaní práva. Záverom žalobca dodal, že pre posúdenie primeranosti žalovanej výšky nároku ani
nie je v konečnom dôsledku rozhodujúce to, aký spôsob výpočtu či stanovenia výšky nároku žalobca či
súd použije, rovnako nie je rozhodujúce ani to aké či premenné pri prípadnom výpočte súd zohľadní,

podstatné je najmä to, aby súdom priznaná výška náhrady bola primeraná ku všetkým okolnostiam, za
ktorých škoda vznikla a jej následkom tak, aby predstavovala skutočné odškodnenie ujmy, ktorá sa už
nijako inak, než poskytnutím peňažnej náhrady, objektívne odškodniť ani nedá. Podľa názoru žalobcu,
túto požiadavku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa. Žalobca preto navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Mal za to, že prisúdená náhrada škody

vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú súd priznal zohľadňuje následky na jeho súkromnom
živote, závažnosť, intenzitu a dĺžku trvania zásahu do jeho základných práv a jeho reálne následky
na jeho živote, mieru zavinenia žalovaného a okolnosti, za ktorých k porušovania práv žalobcu došlo
a naďalej dochádza, pričom sa jedná o roky trvajúce, vedomé a zjavne úmyselné vyvolanie a udržiavanieprotiprávneho stavu, ktorý žalovanému zjavne vyhovuje a napriek objektívnej vedomosti o rozpore
Zákona o hasičskom a záchrannom zbore s úniovým právom, tento protiprávny stav neodstránil. Žalobca
tak navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie a zároveň uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

5. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo doručené žalovanému s možnosťou k uvedenému
sa vyjadriť.

6. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že predmetom sporu je právne posúdenie skutočností uvádzaných
stranami sporu, pričom rozsudok Okresného súdu Lučenec zo dňa 20.12.2023 žalovaný nepovažuje za
správny, a teda sa s ním nestotožňuje, nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným
v konaní nebola podľa názoru žalovaného zo strany súdu správne aplikovaná, žalovaný sa v plnom
rozsahu pridŕžal svojho odvolania a taktiež svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní. Zotrval na
odvolacom návrhu, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu

zamietne.
7.Vyjadreniežalovanéhobolodoručenéžalobcovismožnosťoukuvedenémusavlehote10dnívyjadriť.
Vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného podané nebolo.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej

len „CSP“), preskúmal vec v súlade s ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania
v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario a podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

9. Podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

10. V prejednávanej veci bol predmetom konania nárok žalobcu, ním vyčíslený a skutkovo odôvodnený
na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do jeho osobnostných práv v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka, tým tvrdeným konaním žalovaného, že žalovaný nerešpektoval maximálny týždenný
pracovný čas garantovaný smernicou EP a Rady 2003/88/ES (ďalej aj len „Smernica“ alebo „Smernica
2003/88“) v trvaní 48 hodín týždenne v dôsledku čoho žalobca pri vykonávaní služieb a pracovnej

pohotovosti odpracoval viac než je v zmysle únijného práva prípustné a v tom dôsledku došlo k zásahu
do jeho osobnostného práva na súkromný a rodinný život.

11. Žalobca žalobou nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla zásahom do jeho osobnostných práva
odôvodnil, skutkovo vymedzil a výpočet jej výšky odvodil od toho, akým spôsobom bol žalobca

odmeňovaný pri nariadenej pohotovosti a pri určenej pohotovosti (§ 122 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001
Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore), keď uvedený čas musel stráviť v práci, byť k dispozícii
zamestnávateľovi a to nad rámec maximálneho týždenného pracovného času, na úkor jeho osobného,
rodinného života a voľného času. Súd prvej inštancie vo veci meritórne rozhodol po tom, čo sa
vysporiadal s námietkou žalovaného o nedostatku právomoci súdu, o nedostatku vecnej pasívnej

legitimácie žalovaného a nestotožnil sa ani s námietkami o nedôvodnosti základu nároku uplatneného
žalobou,keďnárokžalobcupovažovalzadôvodný,avšakzinýchdôvodov,nežvžalobeuviedolžalobca.
Súd zároveň pri určení výšky nemajetkovej ujmy postupoval iným spôsobom, než žalobca odôvodňoval
v žalobe a žalobcovi súd priznal žalovaný nárok i s uvedením iného právneho dôvodu, než na základe
ktorého sa žalobca nároku žalobou domáhal.

12. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne v časti, v ktorej sa
vyporiadaval s námietkami žalovaného o nedostatku právomoci všeobecného súdu o takto uplatnenej
žalobe konať, rovnako postupoval správne i v otázke namietaného nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného. V daných otázkach nemožno odvolacie námietky žalovaného vyhodnotiť ako

dôvodné, spôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.

13. Podľa § 216 ods. 1 CSP, súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.14. Podľa ustanovenia § 216 ods. 2 CSP, súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa
strany domáhajú iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného
predpisu.

15. Ustanovenie § 216 CSP je vyjadrením zásady „ne ultra petitum“, v zmysle ktorej je súd viazaný
žalobným návrhom žalobcu. Civilné sporové konanie je založené na dispozičnom a prejednacom
princípe, v zmysle ktorého práve žalobca vymedzuje konkrétny právny vzťah o ktorom tvrdí, že je
ohrozený alebo porušený konkrétnym ním špecifikovaným konaním (alebo opomenutím konania) druhej

sporovej strany; žalobca rovnako vymedzuje konkrétny nárok (čo do dôvodu skutkového i právneho),
ktorému žiada poskytnúť súdnu ochranu a žalobným návrhom určuje i výšku resp. rozsah plnenia, ktoré
žiada priznať. Všeobecné súdy tak neposkytujú ochranu právnemu vzťahu, právu ani nároku na plnenie,
o ochranu ktorého žalobca nežiadal. Súd sa teda v sporovom konaní nebude vecne zaoberať iným
právnym vzťahom, iným právom, ani iným plnením (čo do druhu alebo výšky), než aké sú uvedené
v žalobe a nemôže priznať iné plnenie, ako je žiadané v petite. (F., G., H., E., H., I. a kol., Civilný sporový

poriadok, Komentár, C.H. Beck, 2016).

16. Odvolací súd ako dôvod pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie
konanie vzhliadol tú okolnosť, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní postupoval ultra petitum, ktorá
okolnosť vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, a to najmä pokiaľ súd prvej inštancie

si určil vlastný spôsob výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý bol odlišný od zdôvodnenia
výšky nároku uplatneného žalobou žalobcom v žalobe, pričom práve skutkové odôvodnenie žaloby je
základnou náležitosťou žaloby, za ktoré je procesne zodpovedný žalobca. Rovnako súd v odseku 23.
odôvodnenia uviedol, že „v dôsledku flagrantného správania sa štátu došlo u žalobcu podľa názoru súdu
kstratenádeje,žesauvedenýprávnystavvnašomprávnomporiadkuatýmajvjehoslužobnompomere

niekedy zmení“. Ďalej súd uviedol, že „z hľadiska trvania protiprávneho stavu a závažnosti ujmy, ktorá
v dôsledku toho žalobcovi vznikla, zlý úmysel žalovaného za spravodlivé a slušné, aby žalobcovi patrilo
za každý mesiac trvania protiprávneho stavu odškodnenie tejto zložky nemajetkovej ujmy v sume 500,-
Eur. Uvedená výška nemajetkovej ujmy nie je podľa názoru prvej inštancie disproporčná k ujmám, ktoré
sú priznávané v iných prípadoch, keď napr. za trvanie nezákonnej väzby je primerané priznanie sumy

1.000,- Eur za mesiac jej trvania“.

17. V odseku 26. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie súd konštatoval: „Žalobcovi preto patrí
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy za mesiace od 01. októbra
2020aždo30.11.2023,pretoževčasevyhláseniarozsudkueštemesiacdecemberneuplynul.Vcelkovej

sume 38 mesiacov x 500 Eur = 19.000,- Eur. Je si potrebné uvedomiť, že tento nárok žalobcovi patrí za
každý mesiac trvania protiprávneho stavu až do jeho zmeny. Žalobcovi tak prislúchal celkovo nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v 1. časti a v 2 časti v sume 19.165,- Eur. Súd je v sporovom konaní viazaný
žalobný návrhom podľa § 216 ods. 1 CSP. Keďže žalobca si uplatnil menej ako bolo zistený jeho nárok
súdom, priznal súd žalobcovi len sumu 5.597,31 Eur.“

18. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožniť nemohol, nakoľko i uvedený
postup súdu pri rozhodnutí a jeho odôvodnení napĺňa porušenie zásady, v zmysle ktorej súd „nejde
nad návrhy strán“, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval dôvodnosť
nárokuvovýške,ktorážalobouuplatňovanáaninebola(19165,-Eur),uvádzajúcnielenprávneúvahy,iný

právny základ nároku ale i vlastné skutkové a odôvodnenie žalovaného nároku v žalobe neobsiahnuté,
ktorého sa žalobca v priebehu konania ani nedomáhal (strata nádeje na zmenu legislatívy), pričom
súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia dospel k jednoznačnému záveru o dôvodnosti žalobou
neuplatňovaného nároku, tohto značne prevyšujúcom.

19. Uvedeným postupom konajúci súd prvej inštancie pri rozhodnutí a jeho odôvodnení posudzoval
žalobou uplatnený nárok významne ultra petit, ktorým postupom a odôvodnením zároveň nahradil
procesnú aktivitu žalobcu, čím pozitívne zvýhodnil žalobcu oproti žalovanému a zároveň svojím
postupom porušil i zásadu rovností strán sporu. Hoci súd prvej inštancie výrokom žalobcovi priznal
plnenie 5 597, 31 Eur (resp. žalovanému uložil povinnosť plniť žalobcovi sumu 5 597, 31 Eur) a v ods.

27 odôvodnenia uviedol, že „Súd je v sporovom konaní viazaný žalobným návrhom podľa § 216 ods. 1
CSP. Keďže žalobca si uplatnil menej ako bol zistený jeho nárok súdom, priznal súd žalobcovi len sumu
5 597, 31 Eur“, odvolací súd nemohol ako vecne správne potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
celok, ktorého odôvodnenie porušuje základnú zásadu civilného procesu obsiahnutú priamo v ust. § 216CSP a zároveň v ktorom odôvodnení sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom v takom rozsahu, ktorému
žalobca žalobou ani nežiadal poskytnúť ochranu, pričom prejudiciálne súd dospel k záveru k dôvodnosti
žalobou neuplatňovaného nároku. Potvrdením takéhoto rozsudku by odvolací súd aproboval vecnú

správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ku ktorému záveru odvolací súd po preskúmaní veci
nedospel. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. V tomto súd prvej inštancie vec opätovne prejedná, pričom pri posúdení dôvodnosti žalovaného
nároku bude vychádzať z obsahu žaloby, jej skutkového vymedzenia a odôvodnenia, pričom výlučne
právne posúdenie žalobou uplatňovaného nároku je vecou súdu. S poukazom na uvedené dôvody

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods.
1 CSP.

20. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,
zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu nepredstavuje konečné rozhodnutie o veci, a preto odvolací súd
nemal dôvod rozhodovať o trovách konania, keď v zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov

konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Preto o trovách konania
rozhodne opätovne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci samej.

21. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).