Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/220/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201401
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Tóth

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201401.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov

senátu Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: A. B. C. D., E., nar.
XX.XX.XXXX, E. XX, XXX XX F., právne zastúpený: advokátska kancelária agner & partners, s.r.o., so
sídlom Špitálska 10, 811 08 Bratislava, IČO 36 722 758, proti žalovanému: Ústav pamäti národa, so
sídlom Miletičova 19, P.O. Box 29, 820 18 Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Ing. Branislav Pecho,
PhD., advokát so sídlom Piaristická 2, 949 01 Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. sp. DR/2020/01279 zo dňa 31.07.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutia žalovaného č. DR/2020/01279 zo dňa 31.07.2020 a č.

DR/2020/01279 zo dňa 29.06.2020 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalobca žiadosťou zo dňa 18.06.2020 požiadal žalovaného o sprístupnenie informácií – A):
kompletného zväzku I. S FMV č. XX XXX ako aj dokumentu, ktorý vznikol až po roku 1989

činnosťou demokratických spravodajských služieb (ďalej aj „Dokument“); v prípade ak Dokument
obsahuje utajované skutočnosti, žiadal žalobca sprístupniť Dokument v rozsahu v akom je to
možné, s prihliadnutím na ochranu takýchto utajovaných skutočností a zároveň žiadal o poskytnutie
spresňujúcich informácií o povahe Dokumentu, konkrétne:
a) čo najpodrobnejšie odôvodnenie, z akého dôvodu tvoria informácie obsiahnuté v Dokumente
utajované skutočnosti, t. j. naplnenie materiálnych znakov skutkovej podstaty utajovanej skutočnosti
podľa § 2 písm. a) zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“),
b) kto je pôvodcom Dokumentu, názov Dokumentu, dátum jeho vyhotovenia a jeho rozsah,
c) kedy presne a akým orgánom bol Dokument odovzdaný žalovanému,
d) kedy presne a z akého dôvodu a koho pokynu sa stal Dokument súčasťou zväzku I. S FMV č. 49 423,
e) či Dokument predstavuje archívny dokument alebo registratúrny záznam, ak sa jedná o archívny
dokument, uviesť, v ktorom archívnom fonde archívu žalovaného sa Dokument nachádza,
f) ktorým stupňom utajenia je Dokument administratívne označený,

g) v ktorej oblasti utajovaných skutočností, definovaných v nariadení vlády SR č. 216/2004 Z. z. zo dňa
15.04.2004, vznikli utajované skutočnosti obsiahnuté v Dokumente,
h) kto je v súčasnosti osobou oprávnenou v zmysle § 7 zákon o ochrane utajovaných skutočností
rozhodnúť o zmene alebo zrušení stupňa utajenia informácií obsiahnutých v Dokumente,i) kto bol v prípade dokumentov vyhotovených Úradom na ochranu Ústavy a demokracie (tvoriacich
prílohužiadostioinformácie),týkajúcichsaosôbF.D.aG.H.,ktoréboliodtajnené,pôvodnomutajovanej
skutočnosti a jeho právnym nástupcom v zmysle § 7 zákona o ochrane utajovaných skutočností,

j) kto, kedy a na základe akého právneho titulu a z akého dôvodu rozhodol o odtajnení vyššie uvedených
dokumentov. Žalobca taktiež žiadal o: B) sprístupnenie všetkých ďalších dokumentov (archívnych
dokumentov alebo registratúrnych záznamov), ktoré žalovaný eviduje ako viažuce sa k jeho osobe.

2. Žalovaný rozhodnutím č. sp. DR/2020/01279 zo dňa 29.06.2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“)

rozhodol o žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v znení účinnom do 31.10.2020 (ďalej len „zákon o slobode informácií“) tak, že jej čiastočne
nevyhovelsodvolanímnazákonč.553/2002Z.z.osprístupnenídokumentovočinnostibezpečnostných
zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon
o pamäti národa) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pamäti národa“) ako lex specialis,

ktorý upravuje sprístupňovanie dokumentov zverených žalovanému a keďže mu to žiadne zákonné
ustanovenie neumožňuje, žalobcovi nesprístupnil celý Dokument, ale len informácie o jeho pôvodcovi
a dátume vzniku. Spolu z prvostupňovým rozhodnutím žalovaný doručil žalobcovi list č. DR/2020/01279
zo dňa 29.06.2020 (ďalej aj „sprievodný list“), v ktorom uviedol, že zväzok I. správy ZNB reg. č. 49 423 IS
ESTR (ďalej len „Zväzok“) bol žalobcovi sprístupnený v zmysle zákona o pamäti s výnimkou Dokumentu.

Zväzok bol do archívu žalovaného delimitovaný zo I. J. I. dňa 16.08.2003 v rámci delimitácie fondu
Hlavnej správy rozviedky.
3. K povahe Dokumentu žalovaný uviedol, že ide o registratúrny záznam spravodajského charakteru,
ktorý bol žalovanému, ktorý nie je jeho pôvodcom, odovzdaný do správy, a nie je v možnostiach
žalovaného posudzovať stupeň utajenia, oblasť utajovaných skutočností a osobu oprávnenú rozhodnúť

o zmene alebo zrušení stupňa utajenia. Pôvodcom zväzku reg. č. XX XXX, krycie meno A., bola
D. I. K. I. L. F.; stupeň utajenia zväzku bol zrušený dňa 12.08.2004 podľa § 7 zákona o ochrane
utajovaných skutočností, pôvodcom tohto dokumentu je M. N. O. M. P. A. F.; archívny dokument Akcia
„O.“ je organickou súčasťou fondu A40, inventárna jednotka XXX, krabica č. XX, r. 1990, vytvoreného
z registratúry pôvodcu M. N. O. M. činiteľov; archívny fond bol odtajnený rozkazom ministra vnútra

Slovenskej republiky č. 155/2003 dňa 21.01.2004. Zároveň bola žalovanému v súlade s § 27 zákona
o pamäti národa odovzdaná kópia osvedčenia k osobe žalobcu vydávaného občanom Slovenskej
republiky počas účinnosti zákon č. 451/1991 Zb., ktorým sa ustanovujú niektoré ďalšie predpoklady
na výkon niektorých funkcií v štátnych orgánoch a organizáciách Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky, Českej republiky a Slovenskej republiky, a to spolu s fotokópiou doručenky o prevzatí

žalobcom do vlastných rúk.
4.Protiprvostupňovémurozhodnutiupodalžalobcaodvolanie,ktorépredsedasprávnejradyžalovaného
ako orgán príslušný podľa § 58 ods. 2 zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) rozhodnutím č. DR/2020/01279 zo dňa
31.07.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, keď

poukázal, že Dokument vznikol po rozhodnom období, ktoré stanovuje zákon o pamäti národa na
sprístupnenie zväzkov, avšak tento osobitný predpis nemožno obchádzať prostredníctvom zákona
o slobode informácií. Sám zákonodarca stanovil právomoc žalovaného sprístupňovať zväzky len
v určenom rozsahu, teda v období rokov 1939 – 1989. Ak by tomu tak nebolo, ustanovenia zákona
o pamäti národa by boli nadbytočné, keďže zväzky a dokumenty ich tvoriace by bolo možné

sprístupňovať prostredníctvom zákona o slobode informácií, ktorý bol prijatý pred účinnosťou zákona o
pamäti národa. Žalovaný sprístupňuje podľa zákona o pamäti národa tie informácie, ktoré boli vyňaté
spod všeobecnej právnej normy, teda zväzkovú agendu, ktorej súčasťou je aj Dokument. Zákon o pamäti
národa je lex specialis k druhu informácií, ktorých spôsob sprístupňovania je určený osobitným právnym
predpisom.

5. Dôvodom pre nesprístupnenie Dokumentu bolo to, že zväzková agenda, ktorej súčasťou je
Dokument, sa sprístupňuje v zmysle zákona o pamäti národa, nie to, že by Dokument napĺňal
pojmové znaky utajovanej skutočnosti. Povinná osoba nebola povinná postúpiť žiadosť o sprístupnenie
informácií kompetentnej osobe, keďže originál Dokumentu sa nachádza u povinnej osoby. Dokument

je neoddeliteľnou súčasťou zväzku, je registratúrnym záznamom spravodajského charakteru, nejde
o spravodajskú informáciu. Pokiaľ ide o neposkytnutie spresňujúcich informácií ohľadne Dokumentu,
povinná osoba neodmietla informáciu poskytnúť, ani nedospela k záveru, že informáciu nesprístupní,
ale uviedla, že nevie posúdiť stupeň utajenia, oblasť utajovaných skutočností a osobu oprávnenúrozhodnúť o zmene alebo zrušení stupňa utajenia, z čoho vyplýva, že povinná osoba uvedenými
informáciami nedisponovala, teda nemala čo sprístupniť. V prípade neposkytnutia fotokópie lustračného
osvedčenia postupovala povinná osoba v súlade so zákonom, keď poskytla informácie len o existencii

tohto lustračného osvedčenia, ako aj doručenky vlastnoručne podpísanej žalobcom. V prípade záujmu
o fotokópiu lustračného osvedčenia je žalobca povinný obrátiť sa na archív žalovaného v súlade so
zákonom č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o archívoch“), rešpektujúc Bádateľský poriadok archívu.

II.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

6. Žalobou zo dňa 06.10.2020 doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 07.10.2020 sa žalobca
domáhal, aby správny súd postupom podľa § 193 zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok

v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“) uložil žalovanému povinnosť sprístupniť mu Dokument
a náhrady trov konania; alternatívne sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj
prvostupňového rozhodnutia v časti nesprístupnenia žalobcom požadovaného Dokumentu z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia a vrátenia veci žalovanému.
7. Žalobca poukázal, že v žiadosti o sprístupnenie informácií upovedomil žalovaného o tom, že

aj v prípade, ak Dokument obsahuje utajované skutočnosti, je ho žalovaný povinný sprístupniť v
maximálnom možnom rozsahu s prihliadnutím na ochranu utajovaných skutočností, ako aj o potrebe
presvedčivého zdôvodnenia existencie utajovaných skutočností v Dokumente. Žalovaný čiastočne
nesprístupnil informácie z dôvodu, že zväzková agenda, ktorej súčasťou je Dokument, sa sprístupňuje
v zmysle zákona o pamäti národa, a nie z dôvodu napĺňania pojmových znakov utajovanej skutočnosti.

Napriek tomu, že žalovaný ako dôvod nesprístupnenia požadovaných informácií uviedol možnosť
žalovaného sprístupňovať dokumenty výlučne v režime zákona o pamäti národa, doposiaľ neposkytol
požadované informácie týkajúce sa existencie utajovaných skutočností v Dokumente v zmysle odvolania
voči nesprístupneniu informácií, pričom na poskytnutie predmetných informácií mal žalobca nárok.
8. Žalovaný odmietol sprístupniť Dokument z dôvodu, že zákon o pamäti národa je vo vzťahu k zákonu o

slobode informácií špeciálnym zákonom čo do rozhodného obdobia zákon o pamäti národa (t. j. obdobie
od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989) a na sprístupňovanie dokumentov v správe žalovaného je
preto možné údajne aplikovať výlučne ustanovenia zákona o pamäti národa. Zákon o pamäti národa
však neupravuje sprístupňovanie dokumentov vzniknutých mimo rozhodného obdobia, ktorým je aj
Dokument,ktorývznikoldňa30.októbra1992činnosťouspravodajskejslužbyM.Q.H.G.prezahraničné

styky a informácie. Argumentácia žalovaného ohľadne špeciálneho vzťahu zákona o pamäti národa
k zákonu o slobode informácií tak nie je správna a žalovaným tvrdený dôvod pre nesprístupnenie
Dokumentu objektívne neexistuje.
9. Ďalej žalobca poukázal, že pôvodcom Dokumentu nie je žiadna z bezpečnostných zložiek
špecifikovaných v § 2 písm. g) zákona o pamäti národa a už len z uvedeného dôvodu nebolo možné na

sprístupňovanie Dokumentu použiť režim zákona o pamäti národa. Napriek tomu, že sprístupňovanie
dokumentov vzniknutých mimo rozhodného obdobia zákona o pamäti národa tento zákon neupravuje,
na žiadnom mieste zákon o pamäti národa (ani žiadny iný právny predpis) sprístupňovanie takýchto
dokumentov v správe žalovaného nevylučuje.
10. Zákonné dôvody pre nesprístupnenie informácií na základe žiadosti podľa zákona o slobode

informácií sú ustanovené v § 8 a nasl. zákona o slobode informácií, pričom existenciu žiadneho z tam
uvedených dôvodov žalovaný netvrdil. Ak žiaden z týchto dôvodov pre nesprístupnenie požadovaných
informácií nie je daný, bol žalovaný povinný žalobcovi požadované informácie sprístupniť. Záver
žalovaného o neexistencii zákonného ustanovenia, ktoré by ho oprávňovalo Dokument sprístupniť, je
nesprávny a spôsobujúci nezákonnosť prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia.

11. Žalobca k využitiu postupu podľa § 193 SSP zdôraznil, že i keď je žalovaný povinný sprístupniť
Dokument aj bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácie
požadujú, na strane žalobcu v skutočnosti existuje eminentný právny záujem na očistení svojho mena,
keďže je neprávom evidovaný ako spolupracovník Štátnej bezpečnosti, a to práve v registračných
protokoloch žalovaného, čím je žalobcova občianska česť závažným spôsobom poškodzovaná. Bez

poznania informácií evidovaných žalovaným k osobe žalobcu (napr. aj tých obsiahnutých v Dokumente),
ktorých evidencia žalovaným sa navyše v zmysle odvolania voči nesprístupneniu informácií javí
ako neoprávnená, je žalobcovi protizákonným postupom žalovaného, spočívajúcom v nesprístupnení
Dokumentu, bránené do budúcnosti efektívne sa voči neoprávnenej evidencii v registroch žalovanéhobrániť, keďže nepozná obsah Dokumentu, údajne tvoriaceho súčasť Zväzku vedeného na osobu
žalobcu.
12. Postup podľa § 193 SSP je dôvodný aj pre snahu o čo najrýchlejšie očistenie občianskej cti žalobcu

poškodzovanej neoprávnenou evidenciou jeho osoby v registračných protokoloch ŠtB, spravovaných
žalovaným. Rovnako ani vzhľadom na protichodné záujmy strán sporu v prípade potenciálneho súdneho
sporu o neoprávnenosť evidencie žalobcu ako spolupracovníka ŠtB v registračných protokoloch
žalovaného, nejaví sa primárne ako vhodné vrátiť vec žalovanému na opätovné rozhodnutie, keďže
u tohto je z uvedených dôvodov pri opakovanom rozhodovaní o žiadosti o sprístupnenie informácií v

prípade vrátenia veci, dôvodné predpokladať zaujatosť.
13. V replike zo dňa 21.12.2020 žalobca zdôraznil, že pojem „zväzok“ je na účely zákona o pamäti
národa definovaný týmto zákonom; je irelevantné, v akej podobe ho žalovaný prevzal do správy.
Ak akýkoľvek spisový materiál v správe žalovaného obsahuje Dokument, ktorý nebol vytvorený a
vedený bezpečnostnou zložkou bývalého režimu v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989,
ale bol vytvorený dňa 30. októbra 1992 spravodajskou službou M. Q. H. G. pre zahraničné styky a

informácie, takýto dokument nemôže predstavovať súčasť zväzku definovaného zákonom o pamäti
národa. Takýto spisový materiál nenapĺňa pojmové znaky zväzku na účely zákona o pamäti národa a na
jeho sprístupnenie nie je možné aplikovať ustanovenia zákona o pamäti národa. Ohľadne sprístupnenia
Dokumentu,takzákonopamätinárodanemôžebyťlexspecialiskzákonuoslobodeinformáciíarovnako
tak nie je možné aplikovať rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Sži 1/2010, zo

dňa 15. marca 2011. Žalovaný nepoprel, že je povinnou osobou na účely sprístupňovania informácií
v režime zákona o slobode informácií, pričom zároveň netvrdil, že by existoval ktorýkoľvek z dôvodov
nesprístupneniapožadovanýchinformáciívrežimezákonaoslobodeinformácií,taxatívnevymedzených
v § 8 a nasl. zákona o slobode informácií, vrátane existencie utajovanej skutočnosti.
14. Odhliadnuc od skutočnosti, že Dokument nevznikol činnosťou bezpečnostných zložiek definovaných

zákonom o pamäti národa a navyše vznikol mimo rozhodného obdobia zákon o pamäti národa,
jeho nesprístupnenie nemôže byť odôvodnené tým, že ide o „dokument spravodajského charakteru“
ako uviedol žalovaný, keďže právne predpisy takýto pojem nepoznajú. Právne predpisy poznajú
pojem „utajovaná skutočnosť“, pričom v zmysle § 2 písm. a) zákona o ochrane utajovaných
skutočností, je utajovanou skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej

skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením,
zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len
„neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej
republiky svojím nariadením. Akákoľvek utajovaná skutočnosť, ktorú by Dokument prípadne obsahoval,
by pritom musela existovať v čase posudzovania žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií zo dňa

18. júna 2020, t. j. musela by byť aj po vyše tridsiatich rokoch od vzniku Dokumentu spôsobilá
ohroziť záujem Slovenskej republiky. Nakladanie s registratúrnym záznamom obsahujúcim utajovanú
skutočnosť ďalej upravuje vyhláška Národného bezpečnostného úradu č. 48/2019 Z. z., ktorou sa
ustanovujú podrobnosti o administratívnej bezpečnosti utajovaných skutočností (ďalej len „Vyhláška“),
pričom § 1 ods. 1 písm. a) bodu 1 Vyhlášky definuje pojem „utajovaný registratúrny záznam“ ako

záznam, ktorý obsahuje utajovanú skutočnosť definovanú v § 2 písm. a) zákona o ochrane utajovaných
skutočností. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ako ani v súdom konaní netvrdil, že požadovaný
Dokument obsahuje utajované skutočnosti. V zmysle uvedeného teda žalovaný netvrdil ani to, že by
Dokument predstavoval utajovaný registratúrny záznam.
15. Podľa § 24 ods. 1 Vyhlášky, sa spravodajskou informáciou sa na účely tejto vyhlášky rozumie

utajovaná skutočnosť, ktorej pôvodcom je spravodajská služba (pozn. nasleduje odkaz na zákon o
SIS, zákon o Policajnom zbore a zákon o Vojenskom spravodajstve), obsahujúca informácie získané
metódami a prostriedkami podľa osobitného predpisu. Keďže pôvodcom Dokumentu má byť M. Q.
H. G. pre zahraničné styky a informácie (teda nie I., Policajný zbor, ani G. I.), ktorý navyše nemá v
podmienkach právneho poriadku SR žiadneho právneho nástupcu, nemôžu informácie obsiahnuté v

Dokumente predstavovať spravodajskú informáciu a na Dokument sa teda nevzťahujú ani ustanovenia
o nakladaní so spravodajskou informáciou.
16. Žalovaný vytvára konštrukty a pojmy, ktoré právne predpisy nepoznajú, z čoho následne vyvodzuje
nesprávne závery. Je právne neobhájiteľné, aby žalovaný trval na tom, že v prípade Dokumentu ide
o akýsi utajený dokument spravodajského charakteru a zároveň netvrdil, že tento obsahuje akékoľvek

utajované skutočnosti.
17. Žalobca mal za to, že Dokument predstavuje taký druh informácie, ktorý je žalovaný v režime zákona
o slobode informácií povinný sprístupniť. Postup súdu v zmysle § 193 SSP odôvodňuje už samotná
skutočnosť, že aj žalovaný predpokladá spor o neoprávnenosť evidencie žalobcu v registračnýchprotokoloch ŠtB, a preto sa javí ako účelné a spravodlivé, aby súd postupoval primárne podľa § 193 SSP
a minimalizoval tak riziko, že v prípade vrátenia veci na rozhodnutie žalovaný opätovne požadované
informácie nesprístupní.

III.
Podstatné zhrnutie argumentov žalovaného

18. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní zo dňa 09.12.2020, v ktorom navrhol žalobu ako nedôvodnú

zamietnuť, pričom zotrval na dôvodoch čiastočného zamietnutia sprístupnenia požadovaných informácií
uvedených v prvostupňovom ako aj napadnutom rozhodnutí. Zdôraznil, že po riadnom doručení úplnej,
datovanej a podpísanej žiadosti vec právne posúdil a sprístupnil žalobcovi všetky informácie, ktoré mal
k dispozícii, a na ktoré mal zo zákona právny nárok. Žalovaný si tiež splnil svoju zákonnú povinnosť,
keď o čiastočnom nesprístupnení informácií vydal v zákonom stanovenej lehote rozhodnutie, s čím sa
stotožnil odvolací orgán, ktorý rozhodnutie potvrdil vyčerpávajúcim a preskúmateľným odôvodnením.

19. Žalovaný uviedol, že zákon o slobode informácií je v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Sži 1/2010 zo dňa 15. marca 2011: „... obecným právnym predpisom poskytujúcim
spoločnú úpravu, ktorá sa použije vždy, keď neexistuje úprava špeciálna, napr. na určitom úseku verejnej
správy. Vo vzťahu k iným zákonom teda pôsobí ako lex generalis.“ Dokument, ktorý žiadal žalobca
sprístupniť je registratúrnym záznamom spravodajského charakteru, tvoriacim neoddeliteľnú súčasť

Zväzku, ktorý môže žalovaný sprístupniť len spôsobom a v rozsahu určenom ustanoveniami zákona
o pamäti národa. Sprístupňovanie tzv. zväzkovej agendy, bolo zákonodarcom vyňaté spod všeobecnej
právnej normy, keď spôsob ich sprístupňovania upravil práve v zákone o pamäti národa, ktorý nadobudol
účinnosť až po zákone o slobode informácií. Zákon o pamäti národa je teda vo vzťahu k zákonu o
slobode informácií nielen lex specialis, ale aj lex posterior.

20. Dokument, ktorý žiadal žalobca sprístupniť, je registratúrnym záznamom tvoriacim neoddeliteľnú
súčasť Zväzku, ktorého režim sprístupňovania sa spravuje zákonom o pamäti národa. Nemožno
prisvedčiť argumentácii žalobcu, že dokument spravodajského charakteru bezpečnostných zložiek
štátu je možné sprístupniť podľa zákona o slobode informácií, inak by nebolo potrebné upravovať
sprístupňovanie dokumentov spravodajského charakteru vzniknutých činnosťou bezpečnostných

zložiek štátu v rokoch 1939 - 1989 špeciálnym zákonom. V zmysle zákona o slobode informácií by tak
tieto dokumenty mohli byť sprístupnené hociktorému žiadateľovi, ktorý by predložil žiadosť spĺňajúcu
náležitosti uvedené v § 14 ods. 2 zákona o slobode informácií bez právneho dôvodu. Úmyslom
zákonodarcu však bolo vyňať sprístupňovanie týchto zväzkov, resp. registratúrnych záznamov tvoriacich
zväzok, spod zákona o slobode informácií, najmä kvôli povahe samotných dokumentov.

21. Žalovaný s poukazom na § 6 ods. 1 zákona o pamäti národa, v zmysle ktorého predmetom
sprístupnenia a zverejnenia sú zachované alebo rekonštruované dokumenty, ktoré vznikli činnosťou
Štátnej bezpečnosti a ďalších bezpečnostných zložiek v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra
1989, evidované v dobových spisových alebo archívnych pomôckach (registroch) týchto zložiek alebo
im nadriadených orgánom, zdôraznil, že nemožno použiť zásadu súkromného práva „čo nie je zákonom

zakázané, je dovolené“. Žalovaný môže sprístupňovať len tie dokumenty, pri ktorých to zákon presne
stanovuje,aodktoréhosaakoverejnoprávnainštitúcianemôžeodchýliťaobchádzaťtakzmyselzákona.
22. Na sprístupnenie Dokumentu nemožno aplikovať zákon o slobode informácií, keďže sprístupňovanie
dokumentov spravodajského charakteru, ktoré má žalovaný v správe, sa spravuje zákonom o pamäti
národa, teda tým istým zákonom, ktorým bol žalovaný zriadený za účelom v ňom uvedeným. Na

sprístupnenie dokumentu, ktorý tvorí súčasť zväzkovej agendy, nemožno zákon o slobode informácií
aplikovať z dôvodu existencie lex specialis.
23.Žalobcažiadalžalovanéhoosprístupneniedokumentu,ktorýtvoríneoddeliteľnúsúčasťzväzku,ktorý
môže žalovaný sprístupniť len spôsobom a v rozsahu určenom ustanoveniami zákona o pamäti národa.
Aj napriek skutočnosti, že Dokument vznikol po rozhodnom období, ktoré stanovuje sám zákon o pamäti

národa, nemožno tento osobitný predpis obchádzať prostredníctvom zákona o slobode informácií.
Zákonom o pamäti národa bola žalovanému určená právomoc sprístupňovať zväzky len v určenom
rozsahu, od ktorého nie je možné sa odchýliť.
24. Pokiaľ ide o ďalšie informácie, ktoré žiadal žalobca sprístupniť, žalobca dostatočným spôsobom
nepreukázal,žežalovanýmákdispozíciiinformácie,ktorémunesprístupnilaneuniesoltakpodľanázoru

žalovaného dôkazné bremeno. Žalovaný v tejto časti žiadosti o sprístupnenie informácií nedospel k
záveru, že informáciu nesprístupní, z uvedeného jednoznačne vyplývalo, že predmetnými informáciami
nedisponuje. Skutočnosť, že žalovaný má podľa názoru žalobcu predmetné informácie k dispozícii,pričom neposkytol žiadne dôkazy o tejto skutočnosti, nezakladá porušenie povinnosti pri sprístupňovaní
informácií zo strany žalovaného.
25. Žalovaný sa ohradil voči tvrdeniu žalobcu o jeho zaujatosti z dôvodu možného súdneho sporu

o neoprávnenosť evidencie žalobcu ako spolupracovníka ŠtB v registračných protokoloch. Žalovaný
je verejnoprávnou inštitúciou sui generis, ktorej jedným z účelov vzniku je povinnosť štátu učiniť
zadosť všetkým, ktorí boli poškodení štátom, ktorý porušoval ľudské práva a vlastné zákony a ktorá
si ctí slobodu, výdobytky demokracie a odkaz Novembra 1989, preto nemožno pochybovať o úmysle
žalovaného držať sa pravdy a spravodlivo a nezaujate posudzovať žiadosti osôb, ktoré by mohli byť

poškodené na svojich právach.
26. Žalobca mal vedomosť o evidencii svojej osoby v registračných protokoloch ŠtB, o čom svedčí
ním prevzaté tzv. lustračné osvedčenie vydané v zmysle zákona č. 451/1991 Zb. ktorým sa ustanovujú
niektoré ďalšie predpoklady na výkon niektorých funkcií v štátnych orgánoch a organizáciách Českej a
Slovenskej Federatívnej Republiky, Českej republiky a Slovenskej republiky, preto možno o existencii
jeho „eminentného právneho záujmu“ polemizovať. Samotný fakt, že žalobca nedisponuje Dokumentom

mu nebráni v tom, aby na súd podal žalobu o neoprávnenosti evidencie svojej osoby vo zväzkoch ŠtB a
domáhal sa tak svojho práva na súde. Z uvedeného dôvodu nepovažoval žalovaný za dôvodné použitie
§ 193 SSP.

IV.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

27. Správny súd v Bratislave uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych
súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného
zriadil aj Správny súd v Bratislave. § 3 ods. 1 Zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy

začnú svoju činnosť 1. júna 2023. § 3 písm. b) Zákona o správnych súdov zároveň uvádza: „ak § 4 ods.
1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná
právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave, bola náhodným výberom pridelená senátu 4S a je

vedená pod sp. zn.: BA-1S/220/2020. V súlade s Dodatkom č. 4 k Rozvrhu práce Správneho súdu
v Bratislave na rok 2024, účinného od 21.05.2024, senát 4S koná a rozhoduje v zložení: predsedníčka
senátu JUDr. Lucia Tóth a členovia senátu Mgr. Milada Artnerová a JUDr. Martin Hraboš.
28. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal napadnuté
rozhodnutie, vrátane jeho vydaniu predchádzajúcemu postupu v administratívnom konaní, a to výlučne

v rozsahu žalobných bodov a dospel k záveru, že s odkazom na § 191 ods. 1 písm. c) SSP, je nutné
napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
29. Správny súd v Bratislave vec prejednal na pojednávaní za účasti právnych zástupcov účastníkov
konania, ako aj žalobcu dňa 31.07.2024.
30. Podľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

31.Podľačl.26ods.4ÚstavySR,sloboduprejavuaprávovyhľadávaťašíriťinformáciemožnoobmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
32. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom
poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví

zákona.
33. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
34. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa
dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

35. Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.
36. Podľa § 193 SSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o nesprístupnení informácie vydaného
podľa osobitného predpisu správny súd môže uložiť žalovanému, aby v lehote určenej správnym súdom
uviedol dôvody, pre ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť. Ak sa nepreukáže existencia

dôvodov na nesprístupnenie informácie, správny súd v rozsudku uloží osobe povinnej sprístupňovať
informácie podľa osobitného predpisu povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu.
37.Podľa§1zákonaoslobodeinformácií,tentozákonupravujepodmienky,postuparozsahslobodného
prístupu k informáciám.38. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.
39. Podľa § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť

podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa
osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s
uvedením odkazu na príslušný právny predpis.
40. Podľa § 1 písm. b) zákona o pamäti národa, tento zákon upravuje evidovanie, zhromažďovanie,
sprístupňovanie, zverejňovanie, správu a využívanie dokumentov bezpečnostných orgánov Nemeckej

tretej ríše a Zväzu sovietskych socialistických republík a tiež bezpečnostných orgánov štátu, ktoré boli
vytvorené a zhromaždené v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989 (ďalej len „rozhodné
obdobie“) a ktoré sa týkali zločinov spáchaných na osobách národnosti slovenskej alebo slovenských
občanoch iných národností, teda
1. nacistických zločinov,
2. komunistických zločinov,

3. iných zločinov, ktoré sú zločinmi proti mieru, zločinmi proti ľudskosti alebo vojnovými zločinmi,
4. iných represií z politických dôvodov, ktorých sa dopustili príslušníci slovenských a česko-slovenských
orgánov činných v trestnom konaní alebo osoby, ktoré konali z ich poverenia a ktoré boli zverejnené v
súdnychrozhodnutiach,vočiosobámpostihnutýmzakonanievzáujmeslobody,demokracieaexistencie
slobodného a demokratického Slovenska,

5. činnosti bezpečnostných zložiek, ako sú uvedené v § 2.
41. Podľa § 2 zákona o pamäti národa, na účely tohto zákona sa rozumie
g) bezpečnostnou zložkou Štátna bezpečnosť, Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky Zboru národnej
bezpečnosti (III. správa), spravodajská správa Hlavnej správy Pohraničnej stráže a ochrany štátnych
hraníc, odbor vnútornej ochrany Zboru nápravnej výchovy, Spravodajská služba Generálneho štábu

Československej armády alebo predchodcovia týchto zložiek v období od 18. apríla 1939 do 31.
decembra 1989,
j) dobou neslobody obdobie rokov 1939 - 1989, kedy občania štátu nemali možnosť v tej dobe obvyklú
v demokratických krajinách, rozhodovať slobodne o svojom štáte a o sebe, kedy je obmedzená alebo
zrušená činnosť demokratických inštitúcií a kedy sú trvale a sústavne porušované ľudské práva.

42. Podľa § 6 ods. 1, 2, 3, 4 zákona o pamäti národa, predmetom sprístupnenia a zverejnenia sú
zachované alebo rekonštruované dokumenty, ktoré vznikli činnosťou Štátnej bezpečnosti a ďalších
bezpečnostných zložiek v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989, evidované v dobových
spisových alebo archívnych pomôckach (registroch) týchto zložiek alebo im nadriadených orgánov.
Predmetom sprístupnenia a zverejnenia nie sú dokumenty, ktoré sú vyňaté zo sprístupnenia z dôvodu

hodného osobitného zreteľa. Dôvodom hodným osobitného zreteľa je predpoklad, že sprístupnenie
alebo zverejnenie by mohlo poškodiť záujmy Slovenskej republiky v medzinárodných stykoch, jej
bezpečnostné záujmy alebo viesť k vážnemu ohrozeniu života osoby. Na vyňatie dokumentu zo
sprístupnenia a zverejnenia je potrebný návrh Slovenskej informačnej služby alebo Ministerstva obrany
Slovenskej republiky, s ktorým vyslovil súhlas určený výbor Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej

len "určený výbor")
43. Podstatou konania pred správnym súdom bolo posúdenie zákonnosti postupu žalovaného, ktorý
žalobcovi na základe žiadosti podľa zákona o slobode informácií nesprístupnil požadovaný Dokument
dôvodiac tým, že na poskytnutie tejto informácie nemožno aplikovať zákon o slobode informácií, ale
jej sprístupnenie upravuje zákon špeciálny – t. j. zákon o pamäti národa, a keďže tento predpis

umožňuje sprístupniť len dokumenty vzniknuté činnosťou bezpečnostných zložiek v časovom období do
31.12.1989, žiadne zákonné ustanovenie neumožňuje žalovanému Dokument sprístupniť.
44. Keďže žalobné námietky smerovali najmä k ne/existencii dôvodov pre nesprístupnenie Dokumentu,
pre správny súd (viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v zmysle § 134 ods. 1 SSP), tak právnou otázkou
zásadného významu bola povaha požadovaného Dokumentu vo svetle zákona o pamäti národa ako

aj vzťah zákona o slobode informácií a zákona o pamäti národa.
45. Argumentáciu žalovaného, že pre sprístupnenie Dokumentu existuje prekážka v podobe špeciálnej
pravej úpravy, ktorá mu neukladá uvedený Dokument sprístupniť, vyhodnotil správny súd ako
vychádzajúcu z nesprávneho právneho posúdenia veci.
46. Pravidlo lex specialis derogat legi generali (zákon osobitný ruší zákon všeobecný) znamená, že

ak existuje rozpor medzi ustanoveniami dvoch právnych predpisov, prednosť má konkrétnejší právny
predpis oproti všeobecnejšiemu. Jeho podstatou je, že „ak je jedna skutková situácia upravená dvoma
normami tej istej právnej sily odlišne, potom prednostne (ako prvú) treba aplikovať tú z nich, ktorá jekonkrétnejšia, ktorá na daný skutkový stav prilieha tesnejšie“ (D., M., C., R. In C., R., D., M. Teória práva.
2. vyd. Bratislava: C. H. F., 2019, s. 138.).
47. Tvrdený konflikt medzi úpravou všeobecnou, ktorú v oblasti sprístupňovania informácií predstavuje

zákon o slobode informácií a sprístupňovaním dokumentov, ktoré boli žalovanému zverené do správy
podľa zákona o pamäti národa, je potrebné riešiť predovšetkým ustálením/vymedzením okruhu
informácií, ktoré žalovaný sprístupňuje podľa zákona o pamäti národa, a to s odkazom na predmet
zákona a definíciu jednotlivých pojmov.
48. Druh dokumentov, ktoré je žalovaný povinný zverejňovať a sprístupňovať v zmysle zákona o pamäti

národa je vymedzený 2 znakmi; musí sa jednať o dokumenty vytvorené v určenom časovom období,
teda v dobe neslobody (v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989) a zároveň pôvodcom týchto
dokumentov je Štátna bezpečnosť a ďalšie bezpečnostné zložky definované v § 2 písm. g) zákona
o pamäti národa.
49. Dokument, ktorého sprístupnenia sa žalobca domáhal, nespĺňa ani jeden definičný znak, pre ktorý
by bolo možné ho terminologicky priradiť k dokumentom, ktorých sprístupňovanie reguluje špeciálna

úprava, t. j. zákon o pamäti národa. Takýmto definičným znakom nie je ani „neoddeliteľnosť“ Dokumentu
od ostatnej zväzkovej agendy, keďže tento atribút nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia
zákona o pamäti národa.
50. Zo skutkového stavu v prejednávanej veci je nepochybné, že žalovaný má v správe aj dokumenty,
ktoré sú síce faktickou súčasťou jemu zverenej zväzkovej agendy, avšak nevznikli v rozhodnom období,

naviac ani činnosťou bezpečnostnej zložky ako je definovaná v § 2 písm. g) zákona o pamäti národa.
Jedine zo skutočnosti, že uvedený Dokument je súčasťou zväzkovej agendy nemožno vyvodiť pravidlo,
že jeho sprístupnenie by sa malo riadiť zákonom o pamäti národa, taktiež toto pravidlo nemožno
abstrahovať ani z tvrdenia žalovaného, že Dokument je „neoddeliteľnou“ súčasťou Zväzku. Iba pre
úplnosť správny súd poukazuje, že ani tvrdená neoddeliteľnosť nebránila žalovanému sprístupniť

žalobcovi Zväzok bez tohto Dokumentu.
51. Rovnako aj výnimka zo sprístupnenia upravená v § 6 ods. 2 zákona o pamäti národa sa vzťahuje
na dokumenty z obdobia neslobody, naviac musí sa jednať o dokumenty, pri ktorých na nesprístupnenie
existuje dôvod hodný osobitného zreteľa; špeciálna právna úprava tak v danom prípade neupravuje
postup žalovaného vo vzťahu k sprístupneniu dokumentov povahy, o akú ide vo veci samej.

52. Správny súd sa následne zameral na posúdenie tejto špeciálnej úpravy cez prizmu toho, aký účel
mal byť jej prijatím naplnený a to, či zákonodarca vedome ponechal sprístupňovanie a zverejňovanie
dokumentov povahy, o akú ide vo veci samej, mimo rámca špeciálnej úpravy (teda za účelom ich vyňatia
zo sprístupnenia podľa zákona o pamäti národa) alebo je uvedený stav výsledkom nezamýšľaného
postupu, keďže takéto prípady unikli pozornosti zákonodarcu.

53.Zdôvodovejsprávyknávrhuzákonaopamätinárodavyplýva,že:„predmetsprístupneniavymedzuje
základné historické (časové) a spisovo archívne určenie toho, čo má byť sprístupnené a zverejnené, a
to tak pozitívnym ako aj negatívnym vyjadrením. Vychádza sa z predpokladu, že určitý, ale úplne mizivý
zlomok dokumentácie môže napĺňať podľa práva definičné znaky utajovanej skutočnosti podľa zákona
o ochrane utajovaných skutočností („živé veci“ medzinárodného terorizmu apod.), ale že je potrebné

vytvárať tlak na zlomenie utajovacieho stereotypu silových rezortov na prospech princípu, že sa utajuje
len celkom dôvodne, teda výnimočne a prípad od prípadu, teda nie hromadne.“ Z uvedeného je zrejmé,
že pri tvorbe tohto právneho predpisu sa zákonodarca zaoberal aj tým, čo nemá byť zverejňované ani
sprístupňované, pričom sprístupnením dokumentov povahy, o akú ide vo veci samej, sa zákonodarca
žiadnym spôsobom nezaoberal, a teda nemožno dospieť k záveru, že by zákonodarca vedome vylúčil

ich sprístupňovanie na základe zákona o pamäti národa.
54. Z preambuly zákona o pamäti národa vyplýva, že zákonodarca k tejto právnej úprave pristúpil
(okrem iného) majúc na pamäti povinnosť štátu sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe
neslobody 1939 - 1989 ako výraz presvedčenia, že ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju
opakovať a že žiadne protiprávne konanie štátu proti občanom nemôže byť chránené tajomstvom ani

nemôže byť zabudnuté.
55. Aj v zmysle § 1 zákona o pamäti národa je nepochybné, že predmetom tejto právnej úpravy je
(okrem iného) sprístupňovanie a zverejňovanie dokumentov bezpečnostných orgánov štátu, ktoré vznikli
v dobe neslobody, pričom predmetom sprístupnenia a zverejnenia sú zachované alebo rekonštruované
dokumenty, ktoré vznikli činnosťou Štátnej bezpečnosti a ďalších bezpečnostných zložiek v období od

18. apríla 1939 do 31. decembra 1989, evidované v dobových spisových alebo archívnych pomôckach
(registroch) týchto zložiek alebo im nadriadených orgánov. Predmetom sprístupnenia a zverejnenia
nie sú dokumenty, ktoré sú vyňaté zo sprístupnenia z dôvodu hodného osobitného zreteľa, pričom
v prejednávanej veci sa o uvedený prípad nejednalo.56. Na základe uvedených úvah správny súd dospel k záveru, že zámer zákonodarcu smeroval výlučne
k osobitnej úprave sprístupnenia utajenej činnosti bezpečnostných orgánov výlučne v dobe neslobody.
57. Pokiaľ pre sprístupnenie Dokumentu, ktorý nespĺňa zákonnom vymedzenú hypotézu času vzniku a

pôvodcu, zákon o pamäti národa mlčí, (t. j. explicitne neobsahuje pravidlo použiteľné pre sprístupnenie
či nesprístupnenie dokumentov vzniknutých po roku 1989, ktoré sú súčasťou jednotlivých zväzkov,
pričom sprístupňované dokumenty sú špecifikované expressis verbis), a opak nemožno vyvodiť ani
použitím subjektívneho historického výkladu ustanovení zákona o pamäti národa, správny súd, majúc
na pamäti úplnosť a bezrozpornosť právneho poriadku, dospel k záveru, že sprístupnenie takýchto

dokumentov reguluje všeobecná úprava sprístupňovania informácií.
58. Správny súd tak uzatvára, že neexistuje konflikt medzi zákonnou úpravou všeobecnou a špeciálnou,
pretože požadovaný Dokument definične nespadá do okruhu regulácie stanovenej zákonom o pamäti
národa, a teda nemožno vychádzať z premisy, že pre sprístupnenie Dokumentu existujú dve normy,
pre ktorých aplikáciu by bolo potrebné aplikovať pravidlo lex specialis derogat legi generali. Niet
preto zákonnej prekážky (ako základnej formálnej podmienky obmedzenia práva žalobcu na prijímanie

informácií) pre posúdenie žiadosti žalobcu podľa zákona o slobode informácií.
59. Ústava SR v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie
informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú
potrebu,akoajprepotrebuinýchspracovaná,nálezÚstavnéhosúduSR,sp.zn.I.ÚS236/06–59zodňa
28.07.2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah

tohto záväzku je ozrejmený v čl. 26 ods. 5 ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom
poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví
zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl.
13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených
touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre

všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa
musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to buď
podmienok všeobecných (čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR) alebo osobitných vzťahujúcich sa na konkrétne
práva a slobody. Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na

právo na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu
prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemožno považovať za absolútne vylúčenie možnosti
jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu do základného práva
posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah možno odôvodniť ústavne
relevantným spôsobom (m. m. nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/09-34 zo dňa 19.01.2011).

60. Obmedzenie práva na informácie je dovolené pri splnení formálnych a materiálnych podmienok.
Formálnou podmienkou je explicitná zákonná úprava takého obmedzenia; materiálnou podmienkou je
požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného
poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej spoločnosti.
zákon o slobode informácií vychádza zo zásady, že verejné je všetko čo nie je tajné, a rovnako

toto ustanovenie je obmedzením práva na informácie podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, rozsah ktorého
obmedzenia je potrebné vykladať vždy reštriktívne.
61. Obmedzenie práva žalobcu na prístup k informáciám musí slúžiť jedine na ochranu práv a
slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a musí byť
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, pričom z napadnutého rozhodnutia je zrejmé len to, že

žalovaný neposúdil žiadosť žalobcu podľa zákona o slobode informácií, a teda sa žiadnym spôsobom
nezaoberal existenciou obmedzenia prístupu k právu žalobcu na informácie. Žalovaný súčasne uviedol,
že Dokument nebol sprístupnený z dôvodu napĺňania pojmových znakov utajovanej skutočnosti
(obmedzenie podľa § 8 zákona o slobode informácií), ale z dôvodu, že zväzková agenda sa sprístupňuje
podľa zákona o pamäti národa.

62. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sži 1/2010 zo dňa 15. marca
2011 pre demonštráciu povahy zákona o slobode informácií ako lex generalis, ktorý je potrebné použiť
iba v prípade, kde neexistuje špeciálna úprava, z uvedeného rozsudku zároveň vyplýva aj to, že uvedený
záver nevylučuje aplikáciu zákona o slobode informácií. Najvyšší súd SR totiž v citovanom rozsudku
uviedol, že „Napriek tomu, že § 55 zákona o prokuratúre predstavuje, podľa názoru odvolacieho

súdu, špeciálnu úpravu nahliadania do spisu, neznamená to, že je tým automaticky vylúčené použitie
iných spôsobov sprístupnenia informácií podľa zákona o slobode informácií. Samotný zákon o slobode
informácií nepoužíva v § 16 ods. 1 taxatívny výpočet všetkých spôsobov sprístupnenia informácií.
Naopak, využíva demonštratívny výpočet, ktorý je vyjadrený slovom „najmä“. Neobmedzuje tedasprístupňovanie len na v § 16 výslovne uvedené spôsoby. Vytvára tým určitý priestor, v rámci ktorého je
prípustná miera flexibility, ako povinnej osoby, tak aj žiadateľa. Tento priestor má predovšetkým viesť k
čo najefektívnejšiemu a najlepšiemu poskytnutiu informácií a umožňuje sprístupniť aj informáciu, ktorú

by napríklad nebolo možné sprístupniť nahliadnutím do spisu, lebo sa v nej nachádzajú údaje, ktoré
podliehajú utajeniu a pod. Ale tým, že sa vyhotoví fotokópia takejto listiny, ktorú už je možné upraviť
tak, aby jej časti obsahujúce informácie, ktoré nemožno sprístupniť, boli nečitateľné, alebo sa poskytne
len odpis listiny, sa neodoprie žiadateľovi právo na sprístupnenie požadovanej informácie. Na základe
vyššie uvedeného je tvrdenie žalovaného, podľa ktorého, ak nie je možné do spisu nahliadať, tak nie je

animožnéznehorobiťanivýpisy,odpisyalebokópienatechnickénosičedát,akonelogickéanesúladné
so zákonom. Zákon o slobode informácií síce spája s nahliadnutím do spisu možnosť robenia si výpisov
alebo odpisov, ale napr. odkopírovanie informácií je už uvedené ako samostatný spôsob sprístupnenia
informácií. Zároveň s prihliadnutím na poslednú vetu § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií má
povinná osoba povinnosť so žiadateľom dohodnúť iný spôsob sprístupnenia informácií a nie automaticky
odmietnuť požadované informácie poskytnúť.. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje,

že s nazeraním do spisov je možné spojiť aj vyhotovenie odpisov alebo výpisov, kópií zo spisu na
technický nosič dát, ale automaticky to nevylučuje ich použitie aj ako osobitného, samostatného spôsobu
sprístupnenia informácií, ak samotné nazeranie do spisu osobitný zákon vylučuje“.
63. Keďže správny súd v danom prípade zistil potrebu zrušenia napadnutého ako aj prvostupňového
rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, ktorý sám o sebe zakladá dôvodnosť podanej žaloby,

inými žalobnými námietkami a úvahami žalobcu obsiahnutými v podanej správnej žalobe sa z dôvodu
nadbytočnosti v tomto štádiu nezaoberal. Zrušením napadnutého a prvostupňového rozhodnutia
a vrátením veci do štádia vedeného administratívneho konania sa žalovanému vytvára procesný priestor
na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, vrátane námietok vznesených
v tomto súdnom konaní.

64. Žalobca v podanej žalobe navrhol zabezpečiť ako dôkaz požadovaný Dokument a oboznámiť sa
s jeho obsahom, avšak správny súd nepovažoval vykonanie uvedeného dôkazu za nevyhnutné na
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, keď dôvodom pre jeho zrušenie bolo nesprávne
právne posúdenie veci žalovaným, nie vady pri zisťovaní skutkového stavu.

65. Správny súd taktiež neaplikoval žalobcom navrhovaný postup podľa § 193 SSP, keďže z obsahu
žaloby a ani z administratívneho spisu nezistil také mimoriadne dôvody (napr. verejný záujem, riziko
omeškania alebo premlčania nárokov, ktorých uplatnenie je viazané na požadovanú informáciu a
pod.), pre ktoré by bolo potrebné, aby správny súd vykonal vlastné dokazovanie ohľadne dôvodnosti
nesprístupnenia informácie povinnou osobou a vstúpil tak do rozhodovacej právomoci povinnej osoby.

66. Z dikcie § 193 SSP („môže“ uložiť žalovanému) vyplýva, že je na zvážení/ úvahe správneho
súdu, či sa rozhodne postupovať v zmysle návrhu žalobcu podľa tohto ustanovenia. Avšak je potrebné
zdôrazniť, že v zásade tento postup prichádza do úvahy najmä v prípade tzv. fiktívnych rozhodnutí, kedy
tieto rozhodnutia sú pre nedostatok dôvodov a priori nezákonné. V prípade, že správny orgán uvedie
vpreskúmavanomrozhodnutídostatočnédôvody,prektorénemožnopožadovanúinformáciusprístupniť

a na výzvu správneho súdu podľa § 193 SSP uvedie iné dôvody, ako tie uvedené v napadnutom
rozhodnutí, prípadne súd na základe vlastného dokazovania zistí iný možný dôvod nesprístupnenia
informácie, je to dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre nesprávne právne posúdenie,
nie pre uloženie povinnosti sprístupniť požadovanú informáciu, keďže ani v tomto druhu súdneho
prieskumu nemôže správny súd nahrádzať postup a rozhodovanie orgánu verejnej správy. Žalovaný

vec nesprávne právne posúdil tým, že vôbec neaplikoval ustanovenia príslušného právneho predpisu
(zákona o slobode informácií), a preto správny súd nepristúpil k aplikácii § 193 SSP (kedy by celý
vlastný postup posudzovania žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií bol prenesený až do štádia
súdnehoprieskumu),alevecvrátilžalovanémunanovékonanie,stým,žežalovanýjeprávnymnázorom
správneho súdu vyjadreným v tomto rozsudku viazaný.

67. Úlohou žalovaného bude opätovne posúdiť žiadosť žalobcu a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť
tak, aby toto rozhodnutie spĺňalo všetky zákonom predpísané náležitosti, pričom v novom rozhodnutí
sa žalovaný sa bude spravovať vyššie citovanými právnymi závermi majúc na pamäti, že príslušné
ustanovenia zákona o slobode informácii sa majú vykladať v tom zmysle, že obmedzenie zverejnenia
požadovaných informácií povinnou osobou má byť v čo najmenšej možnej miere. Pokiaľ ide priamo

o nesprístupnenie informácií, správny súd považuje túto možnosť za ultima ratio, pričom pri takomto
krajnom riešení sa kladú na správny orgán zvýšené nároky na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí byť
ekvivalentné s rozsahom nesprístupnenia a vychádzať z konkrétnych okolností danej veci.68. Správny súd výlučne ako obiter dictum upriamuje pozornosť žalovaného na formálne ako aj
materiálnenáležitostirozhodnutiavzmysle§15,18,§22ods.1zákonaoslobodeinformáciívspojenís§
47 Správneho poriadku, keď prvostupňové rozhodnutie v zásade neobsahovalo odôvodnenie vo vzťahu

k neposkytnutiu informácií týkajúcich existencie utajovaných skutočností v Dokumente, pričom pokiaľ
žalovaný mal za to, že uvedenými informáciami nedisponuje, v zmysle § 15 ods. 1 zákona o slobode
informácií, je potrebné v tejto časti žiadosť odmietnuť rozhodnutím. Okolnosti týkajúce sa náležitostí
napadnutého a prvostupňového rozhodnutia však neboli v žalobe uplatnené ako dôvody nezákonnosti,
a preto sa nimi správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby podľa § 134 ods. 1 SSP, bližšie

nezoberal.
69. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal náhradu dôvodne
vynaložených trov konania v úplnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne
vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.
Pokiaľ správny súd nepostupoval podľa § 193 SSP nejedná sa v tejto časti o neúspech žalobcu, ale
uvedené bolo len výsledkom úvahy súdu.

70. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca

od jeho doručenia (§ 493e SSP v spojení s 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej
sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jehozamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).