Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200238
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:2017200238.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa,
v právnej veci žalobkyne: W.. W. B., narodená XX. I. XXXX, bytom F. XXXX/XX, Q., právne zastúpenej:
Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238
232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 28297-3/2017-BA zo dňa 25. mája 2017, v konaní
o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 43Sa/3/2023-199, zo dňa
3. apríla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Návrh žalobkyne na prerušenie konania sa zamieta.

III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozhodnutie krajského súdu a priebeh administratívneho konania

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo dňa 27. septembra 2021, č. k.

43Sa/9/2021-141 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 28297-3/2017-BA zo dňa 25. mája 2017
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a vec žalovanej vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím
žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta
č. 700-0600001817-GC09/17 zo dňa 4. januára 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým
pobočka žalovanej rozhodla o tom, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej len
„SZČO“) nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa

30. júna 2006. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť.

2. O kasačnej sťažnosti žalovanej zo dňa 4. novembra 2021 rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) rozsudkom zo dňa 20. decembra 2022, sp. zn. 6Ssk/1/2022
(ďalej len „zrušujúci rozsudok“) tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s odvolaním sa na závery konštatované v rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo dňa 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019 a uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zo dňa 30. novembra 2021, č. k. IV. ÚS
610/2021-22.3. Krajský súd v poradí tretím (v poradí druhý rozsudok je opísaný v bode 1 vyššie; v poradí
prvým rozsudkom sp. zn. 43Sa/21/2017-79 z 11. februára 2019 krajský súd rovnako zrušil napadnuté
rozhodnutie), kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa

3. apríla 2023, č. k. 43Sa/3/2023-199 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom
podľa § 190 SSP správnu žalobu žalobkyne zamietol. Krajský súd vychádzal najmä zo záväzného
právneho názoru vysloveného najvyšším správnym súdom v zrušujúcom rozsudku.

4. Po zrušení druhého rozsudku najvyšším správnym súdom krajský súd vec prejednal na nariadenom

pojednávaní v neprítomnosti žalobkyne, jej právneho zástupcu a žalovanej podľa § 114 SSP, v dôsledku
čohorozsudokvyhlásilvzmysle§137ods.3SSP.Vychádzajúczozistenéhoskutkovéhostavuaviazaný
právnym názorom najvyššieho správneho súdu v zrušujúcom rozsudku po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby.

5. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol, že „ ... považuje za potrebné

uviesť, že licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. dokladom, na základe ktorého je
možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý (výkon zdravotníckeho povolania)
nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm.
c) zákona o sociálnom poistení. Samotná licencia pre výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej
držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva už z definície obsiahnutej v ust. § 10 ods.

1 a 2 zák. č. 578/2004 Z.z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej
starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t.j. osoba poskytujúca
zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotnom zariadení.
Týmito okolnosťami sa však žalovaný podľa obsahu rozhodnutia nezaoberal, čo bolo konštatované už
v predchádzajúcom rozsudku tunajšieho súdu č.k. 43Sa/21/2017 zo dňa 11.2.2019, a preto správny

súd nepovažuje za dôvodné svoj právny názor v predmetnej veci meniť. Okrem toho súd vychádza
a stotožňuje sa so stanoviskom Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR vyjadrenom
v uznesení 1Vs 1/2019, v ktorom je konštatované, že licencia L1A nemá charakter oprávnenia na
výkon činnosti predpokladaného v §5 písm. c) zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov, keď sama o sebe nezakladá jej držiteľovi aj možnosť vykonávať licencovanú

činnosť, ktorú môže vykonávať až na základe dohody (zmluvy) s iným poskytovateľom. Za tohto stavu
pojem samostatná zdravotnícka prax v zmysle § 10 ods. 1 zák.č. 578/2004 Z.z. vykonávaná na základe
licencie L1A nie je možné bez ďalšieho stotožniť s pojmom samostatná zárobková činnosť v zmysle §
5 písm. c) zák.č. 461/2003 Z.z. a pojem licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe s pojmom
oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu pre účely sociálneho poistenia.“ (bod

27 napadnutého rozsudku).

6. V súvislosti so stanovením výšky príjmu žalobkyne z podnikania krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, že „Čo sa týka posúdenia splnenia podmienky kvalifikovanej výšky
príjmu z podnikania a z inej SZČO žalobkyne v relevantnom čase, správny súd konštatoval, že v

konaní nebolo sporným, že žalobkyňa ako SZČO dosiahla za rok 2005 príjmy z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti v sume 1.241,114 Sk (t.j. príjmy vyššie ako zákonom stanovená suma
za rok 2005 - 82 800 Sk). Uvedený príjem je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou (§ 6 zák.č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie

je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo
aj podľa § 5 písm. a) prípadne písm. b) alebo d) zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 31.
decembra 2010.“ (bod 32 napadnutého rozsudku).

7. Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú s odkazom na

ustanovenie § 190 SSP zamietol. V konaní úspešnej žalovanej krajský súd náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy konania nevznikli.

II.Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

8. Proti napadnutému rozsudku podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť zo dňa 23. júna 2023, pričom ako
dôvod kasačnej sťažnosti označila ustanovenie (i) § 440 ods. 1 písm. g) (tvrdiac, že krajský súd rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (ii) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že krajskýsúd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces).

9. Žalobkyňa odôvodnenie kasačnej sťažnosti systémovo rozčlenila do niekoľkých častí. V prvej časti sa
zamerala na splnenie dvoch kumulatívnych kvalifikačných podmienok potrebných pre vznik povinnosti
hradiť sociálne poistenie. Zároveň zdôraznila, že urobila všetky kroky a prejavila všetku možnú vôľu
ukončiť status SZČO, a tým ukončiť svoje podnikanie ako fyzická osoba - podnikateľ dňom 30. júna 2006
(ďalej jednotlivé podniknuté kroky vymenovala). V súvislosti s uvedeným mala zato, že jej vec už bola

definitívnym a nespochybniteľným spôsobom vyriešená, napriek tomu o 11 rokov neskôr bolo vydané
rozhodnutie pobočky žalovanej, že jej sociálne poistenie nemalo zaniknúť dňa 30. júna 2006, čím došlo
k závažnému zásahu do princípu právnej istoty.

10. V druhej časti žalobkyňa namietala arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre
nedostatok zrozumiteľných dôvodov, prečo boli prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie zo

strany správneho orgánu vôbec vydané. Následne kládla subjektívne otázky typu, či išlo len o iniciatívu
žalovanej alebo o formu opravy pochybenia v evidencii žalovanej alebo „iné“. Argumentovala tiež tým,
že doposiaľ nedostala odpovede na zásadné otázky, týkajúce sa zmeny zániku jej sociálneho poistenia
ako SZČO.

11. V tretej časti žalobkyňa namietala postup žalovanej spočívajúci v tom, že jej ako účastníčke konania
bolo odňaté postupom žalovanej pred vydaním rozhodnutia právo konať pred správnym orgánom a
rozhodnutie bolo vydané bez jej priamej účasti na administratívnom konaní. Týmto postupom malo
dôjsť zo strany žalovanej k autoritatívnemu zásahu do jej právneho postavenia. Následne namietala, že
štandardizáciou takéhoto postupu by podľa jej názoru došlo iba k oznamovaniu rozhodnutí správnych

orgánov ex post.

12. V kontexte narušenia princípu právnej istoty žalobkyňa v ďalšej časti kasačnej sťažnosti spochybnila
záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu ku skôr
vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne nadväzujúceho

rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu
Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019.

13. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa navrhla, aby „[...] za účelom zachovania princípu
právnej istoty, ako aj [jej] práva na zákonného sudcu [...]“ senát najvyššieho správneho súdu konanie

prerušil a „[...] podal predsedovi [najvyššieho správneho súdu] podnet na zaujatie stanoviska pléna
[najvyššieho správneho súdu] k zjednoteniu výkladu zákonov [...]“. Žiadala tiež, aby najvyšší správny
súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

14. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 2. augusta 2023 vyjadrila žalovaná. Žalovaná zotrvala

na svojom právnom názore, že vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia žalobkyne postupovala v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. Záverom
navrhla, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

15. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo žalobkyni (jej právnemu zástupcovi) doručené dňa

14. augusta 2023 na vedomie.

III.Právne posúdenie veci kasačným súdom

16. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým

postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a
z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ
(žalobkyňa) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§
442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

17. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci
pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po
oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.18. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,
najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

19. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom
podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovanej zo dňa 25. mája 2017, číslo: 28297-3/2017-BA, ktorým žalovaná rozhodnutie
pobočky žalovanej potvrdila. Pobočka žalovanej rozhodnutím zo dňa 4. januára 2017, číslo:

700-0600001817-GC09/17 rozhodla o tom, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a
povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2006.

20. V podanej kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne otvorila otázku posudzovania jej statusu ako
SZČO z dôvodu držby licencie L1A v súvislosti s rozhodnutím o tom, že jej nemalo zaniknúť povinné
nemocensképoistenieapovinnédôchodkovépoisteniekudňu30.júna2006,pričomtiežspochybňovala

záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 v porovnaní s jeho skorším
rozhodnutím sp. zn. 1Vs/1/2019. Najvyšší správny súd však otázku postavenia žalobkyne v súvislosti
s držbou licencie L1A považuje za vyriešenú, najmä vzhľadom na skoršie zrušujúce rozhodnutie
najvyššieho správneho súdu, ktoré sa uvedenej otázke venovalo vyčerpávajúco, a na ktorej spornosť dal
najvyšší správny súd už odpoveď. Najvyšší správny súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s právnym

názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom rozsudku najvyššieho správneho súdu, v rámci ktorého
boli zohľadnené aj odlišné právne názory vyslovené Veľkým senátom najvyššieho súdu (1Vs/1/2019
a 1Vs/3/2019) a zároveň proti rozhodnutiu 1Vs/3/2019 bola odmietnutá aj ústavná sťažnosť ústavným
súdom uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021.

21. Žalobkyňa v súvislosti s vyššie uvedeným ďalej pomerne rozsiahlym spôsobom napádala záväznosť
rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019
vo vzťahu k skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a
na ne nadväzujúceho rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorým bola odmietnutá
sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019. V dotknutom uznesení ústavného

súdu bolo konštatované, cit.: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné
považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych
záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní
aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo
strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto
nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj
keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo
svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný.“. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril
najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú
vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže
zaujatie stanovísk k výkladu zákonov s iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii

najvyššieho súdu (pozri bližšie IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov
najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej
právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez
zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s
postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého

senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu
na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci
sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak,
postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu
ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR úspešne napadnutý ako ústavne

nekonformný. Žalobkyňou avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej
otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované
mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“).22. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi

najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o

zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej
sťažnosti, ako celku, sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal,
keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu, ako aj rozhodnutie Veľkého senátu najvyššieho súdu
je pre súdy záväzné. Na základe vyššie uvedeného možno považovať námietky v tretej časti kasačnej
sťažnosti žalobkyne za nedôvodné.

23. Najvyšší správny súd v tomto kontexte dopĺňa, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“.
Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods.

1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 listiny a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 111/2017-17 zo dňa 8. marca 2017).

24. Vo vzťahu k nedostatkom, na ktoré žalobkyňa upozornila (doba, ktorá uplynula
od podania odhlášky; nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané;
odňatie práv účastníka konania) najvyšší správny súd konštatuje, že rozhodnutie pobočky žalovanej
ako aj napadnuté rozhodnutie žalovanej sú síce pomerne stručné, avšak obsahujú všetky zákonné
náležitosti a riadne ozrejmujú dôvod, na základe ktorého žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské

poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. júla 2006 (držba licencie a príjem v rozhodnom
období). Rozhodovanie o tejto otázke je vyhradené nedávkovému konaniu podľa § 172 ods. 5 zákona
č. 461/2003 Z. z., pričom zákon ukladá žalovanej rozhodnúť len v prípadoch, ktoré sú sporné, čo bol
aj prípad žalobkyne. Napriek tomu, že žalobkyňa podala Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho
poistenia ku dňu

30. júna 2006, aj naďalej bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, o čom
pobočka žalovanej nemala vedomosť. Žalobkyňa túto skutočnosť neoznámila napriek tomu, že jej z §
227 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik,
trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaná sa o držbe licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe nedozvedela od žalobkyne, ale až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou

komorou. Následne po preskúmaní skutkového stavu, pobočka žalovanej rozhodla o sociálnom poistení
žalobkyne ako o spornom prípade. Konštatovania, že pobočka rozhodla až po 11 rokoch od podania
Registračného listu FO - odhlášky tak v tomto smere nie sú dôvodné.

25. Najvyšší správny súd zároveň poukazuje na to, že je všeobecne známou skutočnosťou vzhľadom na

rozhodovaciu činnosť, že prvostupňové a odvolacie konanie Sociálnej poisťovne, i rozhodnutia v rámci
nich vydané, tvoria jeden celok. Umožňuje to § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého
odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie
konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Rozhodnutie žalovanej teda môže byť v rámci
takéhoto doplnenia i podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené, pričom takéto odôvodnenie vytvára

spolu s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia jeden argumentačný celok. V predmetnej veci boli
stručné argumenty pobočky podrobne rozvedené a vysvetlené rozhodnutím žalovanej a spolu tieto
rozhodnutiatvoriadostatočnýpodkladnakonštatovanieichpresvedčivosti,argumentačnejdostatočnosti
a zákonnosti. Zároveň žalobkyňa ako účastníčka konania dostala možnosť sa voči prvostupňovému
rozhodnutiu odvolať, čo aj využila. Cez prizmu týchto záverov je potom potrebné nazerať aj na

nedostatky, ktoré žalobkyňa vytýkala žalovanej. Žalovaná vo svojom rozhodnutí ozrejmila podstatné
skutočnosti a vyjadrila sa ku všetkým odvolacím námietkam, čo najvyšší správny súd považuje za
postačujúce. V tomto kontexte najvyšší správny súd vyhodnotil námietky žalobkyne ako nedôvodné a
napadnuté rozhodnutie žalovanej považujeza plne súladné so zákonom č. 461/2003 Z. z., ako aj postup, ktorý vydaniu napadnutého rozhodnutia
predchádzal.

26. Žalobkyňa v závere kasačnej sťažnosti (v bode označenom ako „VII. Návrh
naprerušeniesúdnehokonania“)tiežnavrhla,abynajvyššísprávnysúd(„zaúčelomzachovaniaprincípu
právnej istoty, ako aj práva sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 [...]“) prerušil konanie a „[...] podal
predsedovi [najvyššieho správneho súdu] podnet na zaujatie stanoviska pléna [najvyššieho správneho

súdu] k zjednoteniu výkladu zákonov [...].“ Odvolávala sa pritom
na ustanovenie § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s ustanovením § 24d ods. 1 písm. b) zákona
č. 757/2004 Z. z. V súvislosti s týmto návrhom najvyšší správny súd uvádza, že právne závery týkajúce
sa (sporných) právnych otázok už prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením ústavného súdu zo
dňa30.novembra2021,sp.zn.IV.ÚS610/2021(voveciústavnejsťažnostiRvp361/2021),bolaústavná
sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR proti rozhodnutiu Veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu

sp. zn. 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd pritom výslovne konštatoval, že odôvodnenie rozsudku
najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší správny súd tak
z uvedeného dôvodu, ale aj preto, že neidentifikoval žiaden z dôvodov uvedených v § 100 SSP, návrh
žalobkyne
na prerušenie konania nevyhodnotil ako dôvodný.

27. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobkyne voči
napadnutému rozsudku krajského súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť
považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto
rozsudku.

28. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd
podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní nemala úspech,
ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1
v spojení s § 168 SSP.

29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.