Uznesenie – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 1, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/66/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215221691
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7215221691.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu
JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobkyne A. B. nar. X.XX.XXXX
bývajúcej v C. B. D. E. F. G. XX/XX právne zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. Tomáš
Majerčák, PhD. s.r.o. so sídlom v Košiciach na Južnej triede č. 28, IČO: 52 858 774, proti žalovanému
MINITEC s.r.o. so sídlom v Košiciach na Mliečnej ulici č. 1246, IČO: 17 075 149, zastúpeného

advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o. so sídlom v Košiciach na Kováčskej
ulici č. 53, IČO: 36 730 564, o zaplatenie 8.581,44 Eur s prísl. o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Mestského súdu Košice zo dňa15.3.2024 č.k. K2-15C/452/2015 – 834 takto

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok v napadnutom výroku III. o trovách konania tak, že žalobkyňa má proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 % z priznanej sumy.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni 100 % trov odvolacieho konania z priznanej sumy.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
3.428,58 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.428,58 Eur od 20.11.2015 do
zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti (o zaplatenie
5.422,86 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %ročne zo sumy 5.422,86 Eur od 20.7.2015 do

19.11.2015) žalobu zamietol (výrok II.) a priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 22,52 % (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej
sumu 8.581,44 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.581,44 Eur od 20.7.2015
do zaplatenia, titulom bezdôvodného obohatenia. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej

inštancie žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 3.428,58 Eur s prísl. titulom
bezdôvodného obohatenia. V prevyšujúcej časti (5.422,86 Eur s prísl.) žalobu zamietol. Súd prvej
inštancie pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo znaleckého posudku vypracovaného
znaleckou organizáciou Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity č. 3/2023. O nároku na
náhradu trov konania súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s 255 ods. 2 CSP rozhodol tak, že
žalobkyňa mala úspech v časti priznanej súdom (spolu 3.428,58 Eur), čo v percentuálnom vyjadrení

predstavuje 38,74 %, neúspech mala v zamietnutej časti, v percentuálnom vyjadrení 61,26 % (úspech
žalovaného). Pomerný úspech žalovaného predstavoval 22,52 % (61,26 %-38,74 %), preto súd priznal
žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 22,52 %. Argumentáciu žalobkyne,
že v tomto konaní má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko výška plnenia závisela
od úvahy súdu, súd prvej inštancie nepovažoval za správnu. Podľa súdu prvej inštancie v súdenej veci
nešlo o priznanie nároku podľa úvahy súdu, nakoľko súd sa len priklonil k určitému znaleckému posudku,

avšak priznanie výšky bezdôvodného obohatenia je vecou odborného posúdenia podľa výšku nájmu
dotknutých pozemkov v znaleckom posudku. Z tohto dôvodu neprichádzalo do úvahy priznať žalobkyninárok na plnú náhradu trov konania. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že o výške trov rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku vo výroku III. o trovách konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP. Poukázala na to, že žaloba bola čo
do právneho základu uplatneného nároku v celkom rozsahu opodstatnená. Bola úspešná v celom
rozsahu žalovanej výmery. Súčasťou spisu bolo spolu 6 znaleckých posudkov, ktoré určovali výšku

nájomného v značne rozdielnej výške. Rozdiel pri určení nájomného medzi jednotlivými znalcami bol
niekoľkonásobný. Ak sa znalci – odborne spôsobilé osoby diametrálne odlišovali vo svojich záveroch
o hodnote nájmu, nemožno od nej pod hrozbou straty trov konania spravodlivo požadovať presné
vyčíslenie žalobného návrhu. Konkrétna výška nároku závisela od odborného posúdenia, čo konštatuje
aj samotný súd v bode 57. odôvodnenia. Súd sa pri rozhodovaní o výške nájomného nakoniec priklonil
k posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity č. 3/2023, ktorý v čase podania žaloby

ani neexistoval. Preto objektívne nemohla v čase podania žaloby vychádzať z tohto posudku. Pri
výpočte výšky bezdôvodného obohatenia v žalobe vychádzala zo znaleckého posudku vyhotoveného
v inom obdobnom súdnom konaní a je sankcionovaná za to, že sa úspešne domáhala ochrany
svojich práv. Žalovanému naopak majú byť nahradené trovy súdneho konania, ktoré sám zapríčinil.
Súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s rozhodovacou praxou Krajského súdu i najvyšších súdnych

autorít. Napriek tomu, že žalobu čiastočne zamietol, mal konštatovať jej plný úspech v konaní, pretože
stanovenie výšky predmetného nároku záviselo od znaleckého dokazovania. Ústavný súd Slovenskej
republiky v tejto problematike vyjadril názor napr. nálezom č. k. III. ÚS 475/2018 zo 4. februára 2021.
PoukázalaajnarozsudokKrajskéhosúduvKošiciachzodňa27.apríla2023sp.zn.5Co/151/2022(body
32anasl.).CitovalazčlánkuČENTÍK,T.:Prípustnosťplnejnáhradytrovkonaniapričiastočnomúspechu

v spore. Publikované 17.6.2020. Mala za to, že v tomto prípade nemožno uvažovať o jej procesnom
(čiastočnom) neúspechu, nakoľko jej bola priznaná časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ju
zaťažiťprocesnouzodpovednosťouzapredvídanievýsledkunazákladeznaleckejčinnosti.Rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom správne mal rozhodnúť
tak, že ,,žalobkyni proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške

ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“ Z uvedených
dôvodov navrhla, aby odvolací súd tomuto odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel a priznal jej aj nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. K odvolaniu žalobkyne podal vyjadrenie žalovaný. Tvrdenie žalobkyne, že konečná výška priznanej

sumy závisela od vyriešenia odbornej otázky, v dôsledku čoho jej mala byť priznaná náhrada trov
konania v plnom rozsahu kategoricky odmieta a je toho názoru, že súd prvej inštancie rozhodol správne
v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou. Podľa jeho názoru, nárok, ktorý si žalobkyňa uplatnila
v tomto konaní, nie je nárokom, ktorého konečná výška by závisela od vyriešenia odbornej otázky.
Zdôraznil, že aktuálne platný a účinný procesný kódex (CSP) neobsahuje ustanovenie, ktoré kedysi

obsahoval (dnes už neúčinný) procesný kódex (OSP), a to § 142 ods. 3. CSP v súčasnosti (v súvislosti
s náhradou trov konania) pozná nasledovné situácie (resp. možnosti, z ktorých má súd na výber): 1)
§ 255 ods. 1: „Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.“ 2) § 255
ods. 2: „Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“ 3) § 256 ods. 1: „Ak

strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.“ 4) § 256
ods. 2: „Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu
týchto trov protistrane.“ 5) § 257: „Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa.“ Za daných okolností a možností, ktoré dáva CSP sporovým stranám (ako
aj súdu) tak jednoznačne vyplýva, že konajúci súd iné možnosti, než vyššie popísané, nemá. Vyššie

uvedené potvrdzuje aj právna doktrína (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu]. In:
ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana,
TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1026,
marg. č. 1.). Vzhľadom na uvedené je presvedčený, že v prípade, ak dôjde v súčasnosti k aplikácii
ustanovení procesného kódexu, ktorý v čase rozhodovania nie je účinný už takmer 8 rokov, bude takéto

rozhodnutie neudržateľné a arbitrárne, eminentným spôsobom porušujúce základné právo žalovaného
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (najmä porušenie práva na spravodlivý proces,
princíp legitímnych očakávaní, princíp právnej istoty). V súvislosti s princípom právnej istoty poukázal
príkladmo na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. januára 2005 i NálezÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 28/2009 z 9. júla 2009. K tvrdeniu, že súčasťou spisu
bolo viacero znaleckých posudkov, pri ktorých sa znalci mali diametrálne odlišovať vo svojich záveroch
o hodnote nájmu a že žalobkyňa v podanej žalobe vychádzala zo znaleckého posudku č. 61/2014 od

znalca H. I. B. zdôraznil, že znalecké posudky, ktoré boli diametrálne odlišné od reality, boli predkladané
práve zo strany žalobkyne, nie z jeho strany. Znalecký posudok, ktorého vyhotovenie zabezpečil (ZP H.
J.) je veľmi podobný so znaleckým posudkom, ktorý vyhotovila nezávislá znalecká organizácia (Ústav
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline). Žalobkyňa pri spracovaní žaloby v tomto konaní
vychádzala zo znaleckého posudku, ktorý bol vyhotovený v súvislosti s iným konaním. Žalobkyňou

spomínaný znalecký posudok č. 61/2014 od znalca H. I. B. ohodnocoval odlišné parcely než tie, ktoré
sú predmetom tohto konania. Okrem iného z predmetného ZP H. B. vyplýva, že tento ohodnocoval
hodnotu parciel len za obdobie od 1.1.2010 do 15.6.2014, čo je mimo relevantné časové obdobie,
ktoré bolo predmetom tohto konania. Žalobkyňa si tak bola vedomá skutočnosti, že predmetný znalecký
posudok je nepoužiteľný pre toto konanie (resp. pre výpočet jej nároku, ktorý si uplatnila v tomto konaní),
no napriek tomu z neho pri výpočte nároku vychádzala a spoliehala sa, že takto (pozn. extrémnym

spôsobom, a to o viac ako dvojnásobok reálnej hodnoty) nadhodnotený nárok jej bude priznaný v
celom rozsahu. Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení o rozhodnutí súdu prvej inštancie v rozpore s
rozhodovacou praxou Krajského súdu uviedla Nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 475/2018 zo 4.
februára 2021 a Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. apríla 2023 sp. zn. 5Co/151/2022.
V súvislosti s uvedenými rozhodnutiami dodal, že v predmetných veciach sa nejednalo o bezdôvodné

obohatenie, ani náhradu škody, ani náhradu ušlého zisku, ale išlo o diametrálne odlišné veci. V prípade
Nálezu Ústavného súdu SR išlo o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je (a s čím sa dokáže stotožniť)
objektívne a exaktne nevyčísliteľná, v dôsledku čoho jej výška závisí od úvahy konajúceho súdu. V
prípade rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/151/2022 išlo taktiež o diametrálne odlišnú
vec, keď súdy riešili finančnú náhradu z prospechu získaného z odporovateľného úkonu. Poukázal

na relevantné rozhodnutia, ktoré umožnia posúdiť skutočnú rozhodovaciu prax krajských súdov (pozn.
okremužskôruvedenéhorozsudkuKrajskéhosúduvTrnave,sp.zn.25Co/24/2017),atonapr.rozsudok
Okresného súdu Košice II zo dňa 23.01.2018, sp.zn. 20C/282/2012-635 (pozn. ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 6.2.2019, sp. zn. 1Co/225/2018). V danom prípade išlo o
totožnú osobu na strane žalovaného, ako aj o totožný nárok, a to na vydanie bezdôvodného obohatenia

za užívanie pozemkov v podielovom spoluvlastníctve žalobcov zo strany žalovaného. Žalobca žiadal
zaplatenie sumy vo výške 3.467,36 Eur, pričom priznaná suma predstavovala sumu 1.635,06 Eur (t. j.
čo vo výsledku predstavuje 47,16 % úspech žalobcu a 52,84 % úspech žalovaného). Aplikáciou zásady
úspechu vo veci možno dospieť k záveru o jeho nároku na náhradu trov konania vo výške približne 5%
- v dôsledku nízkeho percenta (v tomto smere poukazuje na vyššie citovaný názor právnej doktríny v

súvislosti s § 255 ods. 2 CSP) súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
Ak by bolo pravdou to, čo tvrdí žalobkyňa v odvolaní, bola by jej priznaná náhrada trov konania v plnom
rozsahu – čo sa však nestalo. V danom prípade však ide o jeho nárok na náhradu trov konania vo výške
vyše 22,52 %, čo je podstatne vyššie percento (než 5%), odmietnutie priznania ktorého by závažným
spôsobom zasiahlo do jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolanie žalobkyne za nedôvodné a navrhol odvolaciemu
súdu, aby rozsudok v napadnutom rozsahu potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

5. Žalobkyňa v replike uviedla, že konečná výška priznanej sumy nepochybne závisela od vyriešenia

odbornej otázky – znaleckého dokazovania, čo konštatoval aj samotný súd v bode 57. odôvodnenia.
Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu
trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno
akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP súdom nie je v súlade s Ústavou SR (nález ÚS SR č.
k. III. ÚS 475/2018 zo 4. februára 2021). V prípade náhrady nemajetkovej ujmy je prioritný fakt, že k

neoprávnenému zásahu do subjektívnych práv na strane žalobcu došlo, výška, resp. rozsah priznaných
nárokov je druhotný. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného,
ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku, pričom výška plnenia, vyplývajúca z tohto
procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Rovnako to platí aj v prípadoch, v ktorých
je výška plnenia determinovaná znaleckým posudkom. Napríklad v spore o vydanie bezdôvodného

obohatenia za užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, sa výška bezdôvodného obohatenia určuje
podľa obvyklého nájomného v danom mieste a čase, pričom určenie tohto obvyklého je predmetom
znaleckého dokazovania (ČENTÍK, T.: Prípustnosť plnej náhrady trov konania pri čiastočnom úspechu
v spore. Publikované 17.06.2020). Uvedenému dáva za pravdu aj rozhodovacia prax Krajského súduv Košiciach vyjadrená napr. v rozsudku zo dňa 27.4.2023 sp. zn. 5Co/151/2022, na ktorú poukázala
už v odvolaní. Ako správne uviedol žalovaný v danom prípade išlo o finančnú náhradu z prospechu
získaného z odporovateľného právneho úkonu. Základnou podmienkou pre úspech bola neúčinnosť

darovacej zmluvy, no konkrétna výška požadovanej náhrady závisela od znaleckého posudku na
hodnotu darovanej nehnuteľností. Rovnako je to aj v tomto konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žaloba bola čo do právneho základu uplatneného nároku v celkom rozsahu opodstatnená. Ona bola
úspešná v celom rozsahu žalovanej výmery. Znalecký posudok č. 61/2014, z ktorého vychádzala,
ohodnocoval bezprostredne susediace parcely nachádzajúce sa v rovnakom areáli, ktoré bez právneho

dôvodu užíva rovnako žalovaný. Dve susediace parcely nachádzajúce sa v rovnakom areáli, ktoré sa
ničím výnimočným neodlišujú, majú, ak nie rovnakú, tak veľmi podobnú hodnotu nájmu. Napokon aj
znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva č. 3/2023, z ktorého súd prvej inštancie v tomto konaní
vychádzal, ohodnocoval susediace parcely. V konaní navyše predložila aj znalecký posudok č. 32/2016
od H. K., ktorý ohodnotil konkrétne žalované nehnuteľnosti. Znalec v posudku č. 61/2014 nehnuteľnosti
ohodnocoval od 1.1.2010 do 15.6.2014, čo minimálne v polovici zodpovedá žalovanému obdobiu v

tomto konaní od 20.7.2013 do 20.7.2015. S prihliadnutím na rast cien nehnuteľností v danom období
(informácie verejne dostupné napr. na stráne NBS) bola absencia obdobia približne jedného roka v
posudku č. 61/2014 nepodstatná. Použitie posudku č. 61/2014 bolo pri podaní žaloby s prihliadnutím na
všetkyokolnostiadekvátne.Znaleckýposudokč.61/2014odH.I.B.,vypracovalznalecvkonanípod.zn.
18C/126/2012, zadávateľom posudku bol Okresný súd Košice II. Ona nemôže byť sankcionovaná za to,

že súd nakoniec vychádzal z posudku, ktorý v čase podania žaloby ani neexistoval. Objektívne nemohla
v čase podania žaloby vychádzať z posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity č. 3/2023.
Súd prvej inštancie v tomto konaní vo výroku o náhrade trov konania rozhodol v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou o čom svedčí aj aktuálny rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 29.4.2024
sp. zn. K2-29C/226/2015 a Mestského súdu Košice zo dňa 29.4.2024 sp. zn. K2-29C/452/2015. V

uvedených konaniach bol rovnaký predmet sporu (len iný žalobca), argumentácia oboch strán i rozhodný
posudokprekonečnúvýškupriznanejsumy.Vuvedenýchkonaniachbolitrovypriznanévplnomrozsahu
žalobcom. Krajský súd v Košiciach sa nestotožnil s predstavami žalovaného o nároku na náhradu
trov konania ani v uznesení zo dňa 24.4.2024 sp. zn. 2Co/28/2024. Rovnako išlo o obdobné konanie.
Navrhla, aby súd odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel a priznal jej i nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

6. Žalovaný v duplike v celom rozsahu zotrval na skutočnostiach uvedených vo svojom vyjadrení
k odvolaniu zo dňa 7.5.2024. Doplnil, že žalobkyňa mala objektívne povinnosť riadne a správne
(t.j. pravdivo § 150 ods. 1 CSP) vyčísliť výšku bezdôvodného obohatenia (nejedná sa o objektívne

nevyčísliteľnú položku) ešte pred podaním samotnej žaloby. Žalobkyňa si napriek vedomosti o
závažných nedostatkoch znaleckého posudku – absencia zohľadnenia ochranných pásiem elektrického
vedenia, účelovo uplatnila podstatne nadhodnotený nárok, spoliehajúc sa na fakt, že žalovaný
bude týmto spôsobom nútený konať proaktívne a vynaložiť finančné prostriedky na zabezpečenie
komplexného a objektívneho znaleckého posudku, ako aj na zabezpečenie právneho zastúpenia,

za účelom svojej obrany v konaní. Ani po preukázaní neopodstatnenosti výšky uplatneného nároku,
žalobkyňa svoju žalobu nevzala v žiadnej časti späť a naďalej zotrvávala na uplatnenom nároku v
celom rozsahu. Žalobkyňa odmietla dohodu a on sa nazdáva, že je pre ňu výhodnejšie iniciovať
súdne konanie každé 2 roky, za účelom zabezpečenia si príjmu. Ide o pozemky, ktoré sa nachádzajú
v ochrannom pásme elektrických vedení a pre osobu odlišnú od neho, nemá význam do takýchto

pozemkov investovať. Takéto špekulatívne konanie žalobkyne sa priči dobrým mravom a v prípade,
ak by súd poskytol ochranu takémuto konaniu, bolo by takéto rozhodnutie v absolútnom rozpore s
princípmi právneho štátu. Má za to, že argumentácia žalobkyne o tom, že dôvodom jej účelovo a
značne nadhodnoteného uplatneného nároku je skutočnosť, že objektívne nemohla v čase podania
žaloby vychádzať zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity č. 3/2023

je absolútne nepochopiteľná a alibistická. Existenciu ochranného pásma elektrického vedenia mal v
znaleckom posudku zohľadniť už znalec žalobkyne a ak ju nezohľadnil, môže si spôsobenú škodu
od neho vymáhať. Je neprípustné, aby takéto závažné vady znaleckého posudku žalobkyne boli v
konečnom dôsledku pričítané na jeho ťarchu. Žalobkyňa absolútne opomína skutočnosť, že pokiaľ by
nekonal proaktívne a nevynaložil vlastné finančné prostriedky (v nie malom rozsahu) na vyhotovenie

znaleckých posudkov (ako aj finančné prostriedky za právne služby), hrozilo by riziko neúmerne vysokej
sankcie v podobe vyhoveniu vysoko (a účelovo) nadhodnotenému uplatnenému nároku žalobkyne.

7. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.8. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku (I.) a v zamietavom výroku (II.) nebol odvolaním napadnutý; v
týchto častiach rozsudok nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 3 CSP), a preto v nich nebol v odvolacom

konaní preskúmavaný.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP,

v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. d), h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

10. Podľa § 262 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

11. Podľa § 357 písm. m) CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku
na náhradu trov konania.

12. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

13. Keďže procesné podmienky konania boli v tomto prípade splnené, nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia spočívala vo svojej podstate len na právnej vade a pre jej korekciu existoval dostatočný
skutkový podklad, odvolací súd pristúpil v súlade s ust. § 388 CSP k zmene vecne nesprávneho

rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie spôsobom, vyplývajúcim z výrokovej časti
tohto uznesenia.

14. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami v intenciách odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. d), h) CSP nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť rozhodnutia o trovách konania

podľa zásady úspechu v spore za situácie, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku, resp. úvahy súdu. Odvolací súd na úvod poukazuje na to, že pre takéto usporiadanie v
rekodifikovanom procesnom poriadku neexistuje výslovná úprava. Pritom ale predchádzajúci procesný
predpis (zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok) vo svojom ust. § 142 ods. 3 stanovoval, že ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu mala strana nárok

na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná. To na prvý pohľad evokuje
predstavu,žeodtohtousporiadaniazákonodarcacieleneustúpil.Toutomylnoupredstavoubolevidentne
ovládaný pri formovaní napadnutého rozhodnutia i súd prvej inštancie. V právnej teórii a už aj v právnej
praxi sa takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová procesná
úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania.

Tento názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo na znaleckom
posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť, a preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej
rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech.

15. Z publikácie Civilný sporový poriadok od autorov Števček a kol. vydanej v nakladateľstve C. H.

Beck v roku 2016 zo strán 926 a 927 vyplýva, že „Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné
ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k
tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale
len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu

vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Nepatrný
neúspech CSP aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v
časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Nemožno však opomenúť fakt, že strany zámerne výšku sporu
nadhodnotia, aby napr. odmena advokáta bola čo najvyššia a pod. Súdna prax sa v takom prípade
prikláňala k riešeniu, a to najmä s ohľadom na zastúpenie strany advokátom, ktorý má poznať aspoňbežnú judikatúru v žalovanej veci, a napriek tomu, že bol žalobca v základe sporu úspešný, takýto výkon
práva by ho nemal chrániť a náhradu trov konania nepriznávala nikomu alebo postupovala podľa zásady
úspechu. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak

výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne
z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255
CSP),keďžeten,akojeuvedenévyššie,saskúmačodoprávnehozákladu,aniečodovýškypriznaného
nároku. Žalobcu je preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do
základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu,

závisela výlučne od úvahy súdu (alebo od znaleckého posudku) (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 926 a 927).

16. Výstižný záver v tejto otázke formuloval napríklad tiež Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS
399/2019 z 15. apríla 2020, v ktorom išlo o obdobnú vec, a to vydanie bezdôvodného obohatenia

od žalovaného, za bezdôvodné užívanie pozemkov v žalobcovom výlučnom, resp. podielovom
spoluvlastníctve, ktorého výšku v priebehu konania žalobca vyčíslil na základe záverov znaleckého
posudku a v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že „ani nová práva úprava nevylučuje osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej

úpravy“.

17. Zároveň odvolací súd poukazuje na odsek 47. odôvodnenia uvedeného nálezu v zmysle ktorého
„je preukázané, že všeobecné súdy pri ustaľovaní výšky bezdôvodného obohatenia (teda pri ustaľovaní
sumy, na zaplatenie ktorej bol žalovaný zaviazaný) vychádzali z troch rozličných znaleckých posudkov,

pričom dva z nich predložil sťažovateľ a jeden zasa žalovaný. Vo všetkých týchto znaleckých posudkoch
bola výška bezdôvodného obohatenia ustálená pomerne výrazne odlišnými sumami. Na tomto základe
napokon všeobecné súdy vlastnou úvahou dospeli k záveru, podľa ktorého za primeranú považovali
takú výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú žalovaný uznal a ktorá sa preto v rozsahu uznania stala
nespornou. Je preto celkom zrejmé, že meritórny výsledok konania závisel od znaleckých posudkov,

ako aj (v konečnom dôsledku) od úvahy všeobecných súdov“.

18. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa bola nepochybne plne procesne úspešná čo do
základu(samotnépriznaniebezdôvodnéhoobohatenia),vpredmetnomprípadezáviseloustálenievýšky
bezdôvodného obohatenia od znaleckého posudku a v konečnom dôsledku aj úvahy súdu, a ktorú výšku

žalobkyňa nemohla objektívne nijako predvídať. Zamietnutie žaloby žalobkyne v prevyšujúcej časti preto
nie je možné považovať za prejav procesného úspechu žalovaného a preto je namieste v rozhodnutí
o trovách konania aplikovať ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, s tým, že pri vyčíslení výšky náhrady je potrebné za hodnotu
sporu považovať výšku priznaného bezdôvodného obohatenia.

19. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

20. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

21. V odvolacom konaní procesné plne úspešnej žalobkyni odvolací súd s použitím citovaného ust. §
255 ods. 1 CSP priznal proti žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania z priznanej
sumy bezdôvodného obohatenia.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).