Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5721203094
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5721203094.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: A. B.,
nár. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, právne zastúpeného spoločnosťou URBAN STEINECKER
GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Havlíčkova 16, Bratislava – mestská
časť Staré Mesto, IČO: 47 244 895 proti žalovaným: 1/ Univerzitná nemocnica Martin, so sídlom
Kollárova 4248/2, Martin, IČO: 00 365 327, 2/ Ústredná vojenská nemocnica SNP Ružomberok – FN,
so sídlom ul. gen. Miloša Vesela 21, Ružomberok, IČO: 31 936 415, za účasti intervenienta na strane
žalovaného 1/: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4,

Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpeného
JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, IČO: 42 174 856, v konaní
o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 11C/21/2021-806 zo dňa
28.09.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol žalobu o náhradu
za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

Odvolanie žalobcu voči výroku III. rozsudku prvej inštancie odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) odvolaním napadnutým
rozsudkom žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (výrok I. napadnutého rozsudku), žalovaným 1/
a 2/ a intervenientovi na strane žalovaného 1/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania

v plnom rozsahu (výrok II. napadnutého rozsudku) a súčasne rozhodol, že o výške náhrady trov konania
žalovaných 1/ a 2/ a intervenienta na strane žalovaného 1/ rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (výrok III. napadnutého rozsudku).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou v prejednávanom spore
domáhal, aby mu žalovaný 1/ a žalovaný 2/ spoločne a nerozdielne zaplatili titulom náhrady škody sumu
11.884,18 eur, aby bol žalovaný 1/ povinný zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu

80.000,- eur a žalovaný 2/ zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 80.000,- eur,
aby žalovaní 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatili žalobcovi titulom náhrady za bolesť jednorazové
odškodnenie vo výške, ktorá bude určená na základe znaleckého posudku a súčasne, aby žalovaný1/ a žalovaný 2/ zaplatili žalobcovi titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia jednorazové
odškodnenie vo výške, ktorá bude určená na základe znaleckého posudku.

1.2 Súd prvej inštancie ustálil, že žalobca sa domáhal voči žalovaným náhrady škody v sume 11.884,18
eur podľa § 415 Občianskeho zákonníka a § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“)
z dôvodu, že došlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaných, keďže títo mu neposkytli
lekársku starostlivosť „lege artis“ a na základe zle určenej diagnózy mu navrhli liečebný postup, ktorý
bol invazívny a zanechal by na ňom trvalé následky, na základe ktorých by bol jeho zdravotný stav

trvalo poškodený a jeho kvalita života by bola výrazne zhoršená. Konkretizoval, že žalobca absolvoval
liečebný postup navrhovaný anglickou klinikou, a tento liečebný postup bol úspešný, za ktorý žalobca
zaplatil sumu za liečenie vo výške 10.539,49 eur, z ktorých mu zdravotnou poisťovňou bola poskytnutá
suma 2.445,05 eur, teda vynaložil spolu 8.094,44 eur, ďalej sumu cestovných nákladov vo výške 489,74
eur a sumu nákladov na ubytovanie vo výške 3.300,-eur, pričom súčet týchto súm zodpovedá výške
žalobcom uplatnenej náhrady škody. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu

k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu škody zdôraznil, že subjekt môže byť zodpovedný za
škodu len za predpokladu, že určitá skutočnosť, s ktorou je podľa Občianskeho zákonníka spojená
zodpovednosť za škodu, t.j. protiprávny úkon alebo zákonom kvalifikovaná zvláštna udalosť, škodu
skutočne spôsobila. Dospel k záveru, že uvedená skutočnosť nebola v spore zo strany žalobcu žiadnym
spôsobom preukázaná, a preto v danom prípade nebol naplnený ani jeden z predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o jednoznačnej potrebe absolvovania liečby
v zahraničí poukázal aj na vyjadrenie D. D. E. F., hlavného odborníka pre gastroenterológiu, ktorý
na strane 3 rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 04.03.2021, ktorým
bolo zamietnuté odvolanie Všeobecnej zdravotnej poisťovne proti rozhodnutiu č. ZE20600415 zo dňa
25.01.2021, kedy bolo doručené stanovisko hlavného odborníka pre gastroenterológiu, uviedol: „Jedná

sa o ERCP (endoskopickú retrográdnu cholangiopankreatikografiu), ktorá sa používa na diagnostické a
terapeutické výkony na vybraných ochoreniach žlčových a pankreatických ciest s tým, že táto metóda
sa na Slovensku využíva od roku 1976, kedy primár D. G. G. po prvýkrát toto vyšetrenie uskutočnil a
v súčasnosti je na Slovensku minimálne 10 pracovísk, kde sa táto metóda používa, a to konkrétne v
H. a kde sa vykoná najviac ERCP vyšetrení za rok na Slovensku.“ Súd prvej inštancie konštatoval, že

výkon, ktorý žalobca popísal, sa v zmysle vyjadrenia hlavného odborníka dal vykonať aj na Slovensku
a z toho dôvodu sa súd stotožnil s tvrdením žalovaných 1/ a 2/, že nebola potreba vykonávať takýto
lekársky úkon v zahraničí. V tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď svedka – lekára žalovaného 2/, že
diagnóza, ktorá bola určená v Anglicku, na Slovensku nebola preukázaná, avšak diagnóza, ktorá bola
určená na Slovensku žalobcovi, tak u takto určenej diagnózy sa nepoužíva lekársky postup, ako zvolil

lekár v Anglicku. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcom neboli preukázané
predpoklady zodpovednosti za škodu, tak ako si ju uplatnil, a to protiprávne konanie, následok – vznik
škody, príčinná súvislosť medzi konaním a následkom a zavinenie. Uviedol, že v prejednávanom prípade
žalovaný 1/ ani žalovaný 2/ nevykonali navrhovaný zákrok tak, ako ho odporúčali žalobcovi, a preto
dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzi poskytnutím „nesprávnej zdravotnej starostlivosti“ a

vznikomnemajetkovejujmy,čiškody,akosijužalobcauplatnil.Zdôraznil,ženebolapreukázanápríčinná
súvislosť medzi zásahom a vznikom ujmy žalobcu a že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi
poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalobcovi a možným poškodením, resp. nepoškodením zdravia.
Uviedol, že príčinná súvislosť medzi liečebným postupom, ktorý nebol „lege artis“ (poukázal na záver
Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý konštatoval vo svojom rozhodnutí, že liečebný

postup bol „lege artis“) a škodou na zdraví pacienta (ako jednej zo základných podmienok všeobecnej
zodpovednosti za škodu) musí byť bezpečne zistená a nestačí tu iba pravdepodobnosť, pričom dôkazné
bremeno v tomto prípade vždy znáša žalobca. Súd prvej inštancie konštatoval, že neexistuje súvis
medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti žalobcovi a jeho možnými zdravotnými ťažkosťami, a teda
neexistuje dôvod a nárok, ktorý by oprávňoval žalobcu domáhať sa zaplatenia náhrady škody a ďalších

nárokov, keďže u žalobcu k žiadnemu poškodeniu zdravia nedošlo a žalovaný postupoval pri poskytnutí
zdravotnejstarostlivosti„legeartis“.Nadoplneniepoukázalnato,žestanovenieinejdiagnózy,akoudáva
žalobca, automaticky nespôsobuje vznik škody, resp. poškodenie zdravia.

1.3 Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej

inštancie dospel k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ postupovali správne, keď určili žalobcovi diagnózu a
príslušné operačné postupy, na základe čoho ustálil, že nedošlo k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti
„non lege artis“. Vychádzal z výsluchu svedka D. B. I., A., ako aj samotného žalobcu a následne
ďalších listinných dôkazov, ktoré vyhodnotil, pričom dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcamylne domnieval, že mu bol diagnostikovaný karcinóm pankreasu a z toho vyplývajúce psychické
ujmy tak, ako uvádzal vo svojej žalobe. Konštatoval, že pokiaľ ide o diagnózu, ktorá bola žalobcovi
stanovená MD-IPMN, uvedené nie je zhubný nádor a ani nikde z predložených listín, tak ako to

tvrdil svedok, sa nespomína prítomnosť karcinómu pankreasu. Súd prvej inštancie súčasne dospel
k záveru, že žalobca mylne interpretoval nezvýšené onkologické markery z dôvodu, že u diagnózy
MD-IPMN nebývajú zvýšené, keďže ide len o potencionálne malígne (zhubné) ochorenie. Uzavrel, že
v danom prípade sa vychádza aj z európskych postupov, v zmysle ktorých bola žalobcovi správne
navrhnutá liečba a chirurgický výkon. V danej súvislosti vo vzťahu k žalovanému 1/ zdôraznil, že

žalovaný 1/ a ani jeho zdravotnícky personál nevykonávali diagnostiku, ale stanovili chirurgický postup
na základe zrealizovaných diagnostických vyšetrení príslušnými špecialistami v odbore rádiológia alebo
gastroenterológia. Vyslovil záver, že ak nároky na materiálnu ujmu podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o nárokoch na náhradu škody nebudú dostatočnou satisfakciou za škodu na zdraví za
bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, nie je vylúčené, aby sa dotknutá osoba domáhala ďalšej
satisfakcie podľa ustanovení na ochranu osobnosti. Zdôraznil však, že nie je prípustné, aby sa osoba

dotknutá na zdraví pokúšala žalobou na ochranu osobnosti nahrádzať či navyšovať svoje nároky z titulu
náhrady škody, pričom domôcť sa ďalšej satisfakcie podľa ustanovení na ochranu osobnosti nemožno
na základe rovnakých skutkových tvrdení, ako je to v žalobe o náhradu škody, nakoľko sa jedná o
samostatné právne prostriedky ochrany fyzickej osoby, a preto ich nie je možné uplatniť na základe
rovnakých skutkových tvrdení. Uzavrel, že žalobca uvádzal rovnaké skutkové tvrdenia pri náhrade na

sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a svoj nárok
neodôvodnil inými skutkovými okolnosťami, a preto už len z týchto dôvodov je nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy nedôvodný.

1.4 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplynulo, že súd prvej inštancie mal preukázané,

že žalovaný 1/, ako aj žalovaný 2/ nevykonali žiaden zákrok, a túto skutočnosť konštatoval aj Úrad
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej aj „UDZS“), ktorý navyše konštatoval, že zdravotná
starostlivosť bola poskytnutá správne, t.j. lege artis. Na základe uvedeného súd prvej inštancie
s poukazom na postup a rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dospel k záveru,
že žalovaní 1/ a 2/ postupovali v súlade s právnym poriadkom SR a nedošlo k žiadnemu porušeniu

normy, ktorá upravuje postup lekárskych zariadení pri liečení a diagnostikovaní chorôb pacientov, a preto
neakceptoval záver žalobcu, že konaním žalovaného 1/ a žalovaného 2/ bol spôsobený zásah do
osobnostných práv žalobcu, keď nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom ujmy
žalobcu.

1.5 Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia súd
prvej inštancie konštatoval absenciu príčinnej súvislosti, z dôvodu čoho žalobu zamietol aj v tejto časti.
Poukázal na to, že odškodnenie bolesti sa poskytuje za bolesť spôsobenú škodou na zdraví, jej liečením
alebo odstraňovaním následkov škody na zdraví, pričom dospel k záveru, že žalovaný 2/ pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti žalobcovi nijakým spôsobom nemohol spôsobiť bolesť v zmysle zákona č.

437/2004 Z. z.. Opätovne poukázal na to, že žalobcovi bola určená diagnóza, s ktorou sa nestotožnil
a sám z vlastnej vôle bez presne stanoveného postupu sa vybral na súkromnú kliniku do Anglicka, kde
mu bola stanovená iná, pre neho „výhodnejšia“ diagnóza. Zdôraznil však, že na klinike v Anglicku nebola
vyvrátená diagnóza, ktorú stanovil žalovaný 2/. Mal za to, že žalobca vo svojej žalobe ani počas svojho
výsluchu nijakým konkrétnym spôsobom neuviedol, aká konkrétna bolesť alebo sťaženie spoločenského

uplatnenia v zmysle zákona o bolestnom mu mala byť zo strany žalovaného 2/ spôsobená, a preto súd
prvej inštancie nevidel konkrétnu súvislosť, pokiaľ ide o bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia
v zmysle vyššie citovaného zákona. V tejto súvislosti poukázal na to, že ak by aj pristúpil na návrh
žalobcu, ktorým žiadal ustanoviť znalca, ktorý vypracuje znalecký posudok a bodovo ohodnotí bolesť či
sťaženie spoločenského uplatnenia, ustanovený znalec by nemal z čoho vychádzať a o čo sa opierať.

1.6 Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal aj z toho, že stanovenie inej než žalobcom „žiadanej“
diagnózyneznamenápoškodeniezdraviapacienta.Podľajehonázorusajednáočistomedicínskynázor
lekára vyplývajúci z vyšetrení pacienta, a preto takéto konanie nie je postup „non lege artis“. V tejto
súvislosti poukázal na to, že žalovaný 2/ na ním stanovenej diagnóze napriek všetkému ďalej trvá,

a to v záujme samotného pacienta – žalobcu. Nakoľko doposiaľ nebola vylúčená diagnóza stanovená
žalovaným 2/, vyslovil domnienku, že hypoteticky by mohla nastať odlišná situácia, keby žalobcovi zo
strany žalovaného 2/ po stanovení diagnózy MD-IPMN bola aj vykonaná predmetná indikovaná operácia
a následne by sa zistilo, že diagnóza bola nesprávna a operácia vykonaná zbytočne. V tejto súvislostizdôraznil, že žalobcovi žiadna operácia zo strany žalovaného 2/ a žalovaného 1/ nebola vykonaná, a
teda nedošlo k žiadnemu poškodeniu zdravia, a teda neexistuje škoda alebo ujma, za ktorú by žalovaní
1/ a 2/ mali niesť zodpovednosť.

1.7 V kontexte vyššie uvedených záverov považoval súd prvej inštancie dokazovanie navrhnuté
žalobcom či už na znalecké posudky alebo výsluchy ďalších lekárov za nadbytočné a nehospodárne
a z toho dôvodu dokazovanie nenariadil, nakoľko by to podľa jeho názoru neprinieslo žiadne nové
zistenia v posudzovanom prípade. Uzavrel, že v spore bolo jednoznačne preukázané, že zo strany

žalovaného 1/ a žalovaného 2/ nedošlo k porušeniu povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti,
a teda ich postup bol vykonaný „lege artis“, pričom opätovne odkázal na závery Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou v administratívnom konaní. Z uvedených dôvodov žalobu o náhradu škody
a žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

1.8 Námietkou premlčania sa súd prvej inštancie z dôvodu jeho jednoznačného záveru o nedôvodnosti

žaloby nezaoberal.

1.9Prinárokunanáhraduzabolesťanáhraduzasťaženiespoločenskéhouplatneniasúdprvejinštancie
nevzhliadol existenciu neoprávneného zásahu čo i len následkom hoci aj neúmyselného porušenia
povinností, pričom zdôraznil, že hoci zodpovednosť žalovaných 1/ a 2/ pri zásahu do osobnostných práv

je objektívna a nevyžaduje sa zavinenie, pre zodpovednosť sa vždy vyžaduje protiprávne konanie, t.j.
neoprávnenosť zásahu a z dôvodu, že nebolo žiadne protiprávne konanie zo strany žalovaných 1/ a 2/
a nevznikla žalobcovi žiadna ujma, ktorá by mala takýmto protiprávnym konaním vzniknúť, chýba tu
príčinná súvislosť. Z uvedeného dôvodu žalobu aj vo vzťahu k nároku na náhradu za bolesť a náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia zamietol.

1.10 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej „CSP“) tak, že priznal žalovaným 1/ a 2/ ako aj intervenientovi na strane žalovaného 1/, ktorí mali
v spore úspech, právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie z dôvodov prezumovaných § 365 ods.
1 písm. b), d), e), f), g) a h). V odvolaní primárne zopakoval svoju skutkovú a právnu argumentáciu zo
štádia konania pred súdom prvej inštancie.

2.1 Žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia, veci a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na to, že súd prvej inštancie v rámci právneho
posúdenia vychádzal z ust. § 415 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ust. § 420 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č.

576/2004 Z. z.“), § 17 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. a §
11 Občianskeho zákonníka, avšak absolútne nevzal do úvahy ostatné rozhodujúce a podľa žalobcu
podstatné argumenty podanej žaloby, z dôvodu čoho mal okrem iného aplikovať aj ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 444 Občianskeho zákonníka a § 853
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca má za to, že uvedené ustanovenia, pokiaľ ide o posúdenie

skutkového stavu, ktorý vzal súd prvej inštancie do úvahy a zákonné podmienky jednotlivých nárokov
a ich naplnenie zo strany žalovaných voči nemu, nasvedčujú tomu, že došlo aj k vzniku škody, ako aj
k zásahu do jeho osobnostných práv, ako aj k spôsobeniu bolesti a sťaženiu spoločenského uplatnenia.
Zdôraznil, že táto bolesť nemusí byť len fyzická, ale aj bolesť psychická, týkajúca sa zhoršenia
psychického stavu žalobcu v rámci strachu z vlastného pominutia. Poukázal na odsek 65. odôvodnenia

rozsudku, podľa ktorého „súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkými písomnými vyjadreniami strán
a intervenienta, v priebehu sporu vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých stranami
predložených listinných dôkazov a výsluchom svedka D. B. I., A. a zistil nasledovný skutkový stav“,
z čoho vyplýva, že súd prvej inštancie sa oboznámil aj s písomným vyjadrením D. I. k žalobe zo dňa
14.02.2022, ktoré je plné odbornej terminológie, popisom CT vyšetrenia ako prílohou č. 2 vyjadrenia

žalovanej 2/ zo dňa 24.02.2022 k žalobe, odporúčaním UEG z roku 2017 ako prílohou č. 6 vyjadrenia
žalovanej 2/ k žalobe. V kontexte uvedeného poukázal na to, že on žiadal konajúci súd v rámci návrhu na
vykonanie dokazovania vykonať znalecké dokazovanie a toto znalecké dokazovanie navrhli aj žalovaní
1/ a 2/ vo svojich vyjadreniach k žalobe. Namietal, že jemu nie je absolútne zrejmé, akým spôsobom sikonajúci súd prvej inštancie osvojil skutkové závery, ktoré vyplývajú z vysoko špecificky odborných tém,
na základe čoho prijal svoje absolútne nesprávne predčasné právne závery, keď všetky sporové strany
vo veci navrhovali vykonať znalecké dokazovanie a jemu ani jeho právnemu zástupcovi nie je známa

skutočnosť, že by zákonná sudkyňa disponovala či už diplomom z medicíny alebo znaleckou doložkou
z odboru gastroenterológie, aby mohla v rámci rozhodovania o tak závažných veciach, ako je nesprávne
poskytnutá zdravotná starostlivosť, robiť právne závery bez toho, aby riadne rozumela problematike.
Na základe uvedeného má žalobca za to, že súd prvej inštancie rozhodol predčasne, keď dostatočne
nevnímal skutkový stav, dôsledkom čoho sú aj jeho protirečivé tvrdenia v rámci (ne)odôvodnenia

napádaného rozsudku. Poukázal na rozpory v odseku 66. odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd prvej
inštancie uviedol, že „napriek tomu, že takéto vyšetrenia (poznámka právneho zástupcu – vyšetrenie
ERCP pancreatic) podľa tvrdení žalobcu sa na Slovensku vykonávali, takéto lekárske vyšetrenie zo
strany žalovaného 1/ a 2/ mu nebolo poskytnuté“ a hneď na to v odseku 67. napádaného rozsudku medzi
sporné skutočnosti súd prvej inštancie zaraďuje aj „sporným bolo, či lekárske vyšetrenie, ktoré vykonalo
sa v Anglicku a pre ktoré sa žalobca rozhodol sám a dobrovoľne, sa vykonávalo na Slovensku, a teda

či pri diagnóze stanovenej lekármi na Slovensku bolo možné postupovať takýmto spôsobom ako lekár
v Anglicku“. V uvedenom vzhliada žalobca ďalšie skutkové pochybenie zo strany súdu prvej inštancie,
nakoľko súd považoval za podstatné zistiť, či pri diagnóze stanovenej lekármi na Slovensku bolo možné
postupovať spôsobom ako lekár v Anglicku, čo však nie je hlavným argumentom ním uplatnených
nárokov.Vtejtosúvislostizdôraznil,žejehoargumentomboloto,žezostranylekárovnaSlovenskudošlo

k stanoveniu absolútne inej, a teda závažnejšej diagnózy, ako bola diagnóza určená J. K. v anglickej
klinike BPC, ktorá bola nakoniec aj úspešne liečená, keď on už od prvého zákroku z roku 2018
nemá absolútne žiadne ťažkosti. Zdôraznil, že on nikdy nerozporoval závažnosť diagnózy stanovenej
slovenskými lekármi, a to MD-IPMN, ktorá si vyžadovala chirurgický zákrok, ale práve naopak, jeho
táto diagnóza vystrašila až takým spôsobom, že mal strach o vlastný život a práve nepotvrdenie tejto

diagnózy na základe úspešne absolvovanej liečby v anglickej klinike BPC u neho jednoznačne potvrdilo,
že samotná diagnóza MD-IPMN bola lekármi na Slovensku stanovená nesprávne, a tak vyvolali lekári
žalovaného 1/ a 2/ u neho strach o život absolútne bezdôvodne. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na
to, že aj keď sa žalovaní 1/ a 2/ snažili v rámci svojich vyjadrení zmierniť dopady stanovenej diagnózy na
neho, teda že nemohol mať strach zo stanovenej diagnózy, tak jednak z výsluchu D. I., ako aj z protokolu

Úradu pre dohľad, a aj z vyjadrení žalovaného 1/ je zrejmé, že pri MD-IPMN je riziko pretransformovania
na karcinóm 40 % (podľa žalovaných) a 70 % podľa ÚDZS, pričom poukázal na to, že sám D. I. viackrát
v rámci svojej výpovede prízvukoval, aké závažné dopady môže mať MD-IPMN v prípade potvrdenia
na jeho život.

2.2 Žalobca sa súčasne nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie v odseku 67. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, podľa ktorého „súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/
nevykonali žiadny zákrok ani lekársky úkon, vo vzťahu k žalobcovi určili diagnózu z niekoľkých vyšetrení
a navrhli lekársky postup. Žalobca sa s týmto lekárskym postupom nestotožnil a rozhodol sa pre liečbu
v Anglicku dobrovoľne“. Vo vzťahu k uvedenému záveru súdu prvej inštancie žalobca namietal, že on sa

pre liečbu v Anglicku nerozhodol úplne dobrovoľne, nakoľko on viackrát dopytoval lekárov žalovaných 1/
a 2/ na názor, pokiaľ ide o možnú inú (miernejšiu) diagnózu, ako aj pokiaľ ide o navrhovaný postup, avšak
zo strany žalovaných bol žalobca odbitý – D. I. aj počas vlastného výsluchu uviedol, že pri MD-IPMN sa
nemôže vykonávať ERCP pancreatic. Z uvedeného je zrejmé, že D. I. absolútne odignoroval a nechcel
pripustiť možnosť, že by mohla byť ním určená diagnóza nesprávna, a že sa mohlo jednať len o prípadné

kamene v dukte pankreasu, ktoré boli odstránené. V tejto súvislosti žalobca zopakoval, že on sa pre
neinvazívnu liečbu v anglickej klinike BPC rozhodol až potom, čo mu nebola rovnaká liečba ponúknutá
ani navrhnutá na Slovensku a ani len diskutovaná možnosť takejto liečby, pričom on žiadal aj o vypísanie
žiadanky na to, aby danú liečbu mohol absolvovať v Anglicku, s čím u D. I. opätovne nepochodil, a preto
až následne vycestoval do Anglicka podstúpiť navrhovanú ERCP pancreatic procedúru J. K. a ak by sa

nepotvrdila miernejšia diagnóza, on by aj tak nemal na výber a musel by podstúpiť chirurgický zákrok
navrhovaný žalovanými 1/ a 2/, pretože by nešlo o kamene, ale muselo by ísť o MD-IPMN, čo potvrdené
nebolo. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že z výsluchu D. I. vyplynulo, že toho času nie je stopercentne
potvrdené, či má alebo nemá ním určenú diagnózu MD-IPMN a aj z toho dôvodu má žalobca za to, že
malo dôjsť k vykonaniu znaleckého dokazovania, ktoré on bol ochotný podstúpiť, aby sa s istotou mohlo

povedať, či zo strany žalovaných bola alebo nebola stanovená správna diagnóza aj správny postup.

2.3 Žalobca súčasne vyjadril nesúhlas s oznámením o prešetrení podnetu Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou, majúc za to, že pri prešetrovaní nedošlo k zohľadneniu všetkých listinnýchdokumentov (lekárskych správ) doložených k jeho podnetu, ako aj z dôvodu, že i keď úrad tvrdí, že sa
vyšetrenie, ktoré absolvoval na zahraničnej klinike BPC, vykonáva už 45 rokov aj na území Slovenskej
republiky, tak je potrebné zisťovať, či je toto vyšetrenie kvalitatívne rovnaké s vyšetrením, ktoré mu bolo

poskytnuté v anglickej klinike BPC a ak áno, prečo toto vyšetrenie nebolo zvážené ako prvotný postup
pred chirurgickým zákrokom, aby sa mohlo vylúčiť či potvrdiť, či je správna diagnóza kameňov v dukte
pankreasu, alebo či je správna diagnóza MD-IPMN. V tejto súvislosti opätovne poukázal na to, že D.
I. v rámci svojho výsluchu uviedol, že môže dôjsť aj k nesprávnej interpretácii CT vyšetrení, a preto
nemožno lipnúť na správnosti diagnózy MD-IPMN určenej žalovanými 1/ a 2/ bez náležitého znaleckého

dokazovania, napríklad aj porovnaním a zhodnotením všetkých zobrazovacích vyšetrení, ktoré žalobca
absolvoval pred ERCP zákrokom, ako aj po ERCP zákroku, pričom poukázal na to, že on absolvoval
CT vyšetrenie aj v auguste 2023, ktoré však nebolo interpretované.

2.4 Súčasne v odvolaní namietal závery ÚDZS, ktorý v oznámení uviedol, že žalobcovi nebola
navrhovaná invazívna operácia – celková extrakcia pankreasu aj so vznikom sekundárneho diabetes

mellitus, z čoho žalobca vyvodzuje, že predmetný úrad sa nedostatočne venoval lekárskym správam
doloženým žalobcom v podnete, ktoré sú súčasťou spisu v prejednávanom spore, keďže úrad poukazuje
na lekársku správu zo dňa 18.07.2018, avšak opomína lekársku správu zo dňa 18.10.2018, kde
je v závere uvedené „pacient pri zhodnotení je indikovaný na totálnu duodenopankreatektómiu so
zachovaním sleziny. Poučený o sekundárnom diabete mellitus“. Žalobca má za to, že už len táto

samotná správa vyvracia všetky „skutočnosti“ uvádzané v oznámení Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, o to viac, že táto správa zo dňa 18.10.2018 bola vykonaná potom, ako navštívil anglickú
kliniku, kde ho ubezpečili, že sa určite nejedná o MD-IPMN s rizikom nádoru pankreasu. Žalobca
má potom za to, že úrad pre dohľad nebol schopný ani len oboznámiť sa s celkovou lekárskou
dokumentáciou ako pacienta a vyslovene v oznámení klame, keď uvádza, že „dovoľujeme si upresniť,

že v prípade navrhovanej operácie sa nejedná o resekciu pankreasu, a preto ani vznik sekundárneho
diabetes mellitus, z ktorého mal pacient obavy, nie je jej dôsledkom“. V tejto súvislosti poukázal na
lekársku správu D. J. F. zo dňa 21.06.2017, týkajúcu sa určenia jeho onkomarkerov, ktorých hodnota
bola v norme s tým, že táto nikdy neprekročila takú hranicu, že by bolo možné uvažovať o najzávažnejšej
diagnóze zhubnom nádore, tak ako sa to snaží navodiť Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

vo svojom oznámení. Domnieva sa, že úradu pre dohľad zjavne ušlo, že on ako pacient namietal
pochybenie v nesprávne určenej diagnóze, a teda aj keď poskytovateľ zdravotnej starostlivosti možno
postupoval podľa najaktuálnejších dostupných kritérií, postupoval tak na základe nesprávnej diagnózy,
ktorá mohla viesť až k operácii pankreasu, pričom podľa neho nie je podstatné, že by na základe
predoperačných vyšetrení došlo k zmene diagnózy, kedy by sa konečne zistilo, že on ako pacient

nemá MD-IPMN, keďže na túto skutočnosť upozorňoval už lekárskymi správami z anglickej kliniky BPC
a zákrok, ktorý mu ako pacientovi navrhovali, bol neinvazívny a nie tak rozsiahly ako akékoľvek z riešení
navrhovaných poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti na území Slovenskej republiky, avšak na základe
nesprávnej diagnostiky jeho choroby už v prvom rade. Žalobca súčasne spochybňoval záver ÚDZS,
že „diagnózu pankreatolitáza nepotvrdilo ani jedno zo zobrazovacích relevantných metód vykonaných

na Slovensku, naopak, nález nejavil ani jeden zo znakov prípadného konkrementu“, čím podľa názoru
žalobcuvzhľadomnajehodoterajšíbezproblémovýzdravotnýstavakopacientaÚradpredohľadpotvrdil
nesprávne určenú diagnózu, a tak de facto aj zdravotnú starostlivosť poskytnutú non lege artis. V tejto
súvislosti opätovne upriamil pozornosť na vyjadrenie D. F. v druhostupňovom rozhodnutí Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v správnom konaní o úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú

starostlivosť v zahraničí zo dňa 04.03.2021, číslo konania: NZ 920/00001/2021/R.

2.5 Podľa žalobcu možno teda jednoznačne dospieť k záveru, že bola nutná zahraničná intervencia, ako
aj udelenie žiadanej výnimky žalobcom na absolvovanie liečby v anglickej klinike BPC, čo opodstatňuje
ním žiadaný nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku úhrady týchto nákladov z vlastných

zdrojov, keďže dôvod neuhradenia týchto nákladov zo strany zdravotnej poisťovne má príčinnú súvislosť
v neochote poskytovateľov zdravotnej starostlivosti na Slovensku udeliť výnimku, resp. vypísať potrebnú
žiadosť.

2.6 S poukazom na tieto rozpory v záveroch Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou má

žalobca za to, že bolo nutné vykonať znalecké dokazovanie aj z dôvodu, že samotný Úrad pre dohľad
nadzdravotnoustarostlivosťounepostupovalpriprešetrenípodnetusodbornoustarostlivosťou,keďjeho
argumenty považuje žalobca za nekonzistentné, odporujúce si, neposkytujúce jednoznačnú odpoveď,ktorá by bola v súlade so záverom, že poskytnutá zdravotná starostlivosť bola u žalobcu ako pacienta
v súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z..

2.7 Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, majúc za to, že v jeho prípade došlo k porušeniu právnej povinnosti, nakoľko žalovaná
1/ ani žalovaná 2/ mu neposkytli lekársku starostlivosť lege artis, už len z toho hľadiska, že neurčili
správnu diagnózu, keď stanovili a aj trvali na diagnóze MD-IPMN, ktorá sa nepotvrdila a zároveň aj
v rámci nesprávne stanovenej diagnózy MD-IPMN ho nesprávne poučili ako pacienta tak závažným

spôsobom, že sa začal báť o vlastný život v rámci závažnosti diagnostikovaného ochorenia a následne
na základe zle určenej diagnózy, a to opakovane, mu navrhli liečebný postup, ktorý bol invazívny
a zanechal by na ňom trvalé následky, na základe ktorých by bol jeho zdravotný stav trvalo poškodený
a zároveň kvalita jeho života by bola výrazne zhoršená. V danej súvislosti opätovne zotrval na svojej
argumentácii týkajúcej sa úspešného liečebného postupu na anglickej klinike BPC. Žalobca má za
to, že u lekárskych pracovníkov žalovaných, ktorí vedome odmietli závery vyšetrení a návrhy, ktoré

boli zistené na anglickej klinike BPC, došlo minimálne k nedbanlivostnému zavineniu, prinajhoršom
nevedomému.Podľažalobcupotombolapreukázanáexistenciapríčinnejsúvislostimedzipostupomnon
lege artis žalovaných a vznikom škody u neho, nakoľko škoda vznikla z dôvodu, že žalovaní mu poskytli
zdravotnú starostlivosť non lege artis, a to v podobe nesprávnej diagnózy, nesprávneho poučenia,
a teda nesprávne navrhnutého chirurgického postupu odmietli vykonať menej invazívny zákrok, ktorý

bol navrhovaný anglickou klinikou. V tejto súvislosti zdôraznil, že on pred podstúpením invazívneho
chirurgického zákroku chcel podstúpiť najprv inú procedúru na základe inej diagnózy, za ktorú zaplatil,
čím mu vznikla škoda, ktorú by nemusel uhrádzať v prípade, že by žalovaní boli ochotní vykonať
tento zákrok na ňom na území Slovenskej republiky, na základe čoho by bola takáto liečba hradená
z verejného zdravotníctva, resp. ak by mu odporučili absolvovať toto liečenie v zahraničí, s čím však

žalovanínesúhlasili.Žalobcazdôraznil,žeonnerozporuje,žepoformálnejstránkebolipostupyzostrany
žalovaných 1/ a 2/ vykonané správne, avšak podľa jeho názoru boli vykonávané na základe nesprávne
určenej diagnózy MD-IPMN, ktorá sa u neho nepotvrdila.

2.8 Žalobca súčasne namietal záver súdu prvej inštancie v odseku 92. rozsudku, podľa ktorého „príčinná

súvislosť medzi konaním a následkom musí byť bezpečne preukázaná. Medzi protiprávnym konaním
a následkom musí existovať vzťah príčiny a následku, t.j. že nepriaznivý následok by nebol nastal,
keby nedošlo k protiprávnemu konaniu“. Vo vzťahu k uvedenému záveru žalobca poukázal na aktuálnu
rozhodovaciu prax tak Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo
dňa 24. októbra 2017, prípadne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 119/08), ako

aj závery právnej vedy, a to publikáciu Medicínske právo, VEDA vyd. SAV. Bratislava, 2008. str. 300,
Barancová,Helenaakol.Žalobcapotomzotrvajúcnasvojejargumentáciisanestotožnilsozávermisúdu
prvej inštancie uvedenými v odseku 97. rozsudku súdu prvej inštancie, keď zotrval na svojej skutkovej
a právnej argumentácii, ktorú produkoval v prvoinštančnom konaní.

2.9 Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca zopakoval svoju
argumentáciu, keď poukázal na to, že u neho spočíva neoprávnený zásah v protiprávnom konaní
žalovaných 1/ a 2/ prostredníctvom ich lekárskych pracovníkov, ku ktorému došlo tým, že bol
vystavovanýopakovanýmvyšetreniam,ktorémuselpodstupovať,aktoréneprinieslistanoveniesprávnej
diagnózy, že mu zo strany žalovaných bola stanovená nesprávna veľmi vážna diagnóza, ktorá sa môže

preklopiť až do smrteľnej diagnózy – zhubný nádor pankreasu, že navrhované chirurgické zákroky
a s nimi spojené riziko mu nebolo dostatočne jasne a zrozumiteľne komunikované, z čoho mal obavy
o svoj život, čo sa odzrkadlilo aj na jeho psychickom stave, a on toto obdobie vnímal ako finálnu časť
svojho života s tým, že zo strany žalovaných prostredníctvom ich zdravotníckych pracovníkov mu bolo
navrhnuté absolvovať operáciu celkového odstránenia pankreasu s ponechaním sleziny, čo by u neho

zanechalo trvalé nepriaznivé následky minimálne v rozsahu potreby dlhodobej rekonvalescencie, ako
aj diabetu so zhoršenou kvalitou života. Žalobca namietal závery súdu prvej inštancie v odseku 100.
napádaného rozsudku, keď má za to, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval jeho argumentáciu,
pokiaľ ide o poskytnutie zdravotnej starostlivosti non lege artis medicinae, nakoľko zopakoval, že on
nespochybňuje, že v prípade MD-IPMN by bol u neho navrhovaný postup správny, avšak podľa neho

bolo MD-IPMN vyvrátené zo strany J. K. po vykonaní úspešného ERCP pankreatic zákroku. Opätovne
zopakoval, že súd prvej inštancie rozhodol predčasne, a preto nemožno s istotou tvrdiť, že slovenskí
lekári postupovali správne a anglická klinika BPC konala nesprávne. Má za to, že aj keď MD-IPMN nie je
zhubnýmochorením,takdošlokabsolútnenesprávnemuodkomunikovaniudiagnózyajehovystrašeniu,a to pokiaľ ide o trvalé následky, ako aj pokiaľ ide o ohrozenie života. V tejto súvislosti poukázal na
závery lekárskej správy z vyšetrenia zo dňa 18.10.2018, kde mu bolo opätovne diagnostikované MD-
IPMN s dilatovaným Wirsungom a on bol po zhodnotení indikovaný na totálnu duodenopankreatektómiu

so zachovaním sleziny. Žalobca má za to, že z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal znalecké
dokazovanie, nemôže súd z medicínskeho hľadiska vyhodnotiť tento zákrok ako taký, ktorý by u neho
zanechal trvalé následky. Žalobca súčasne namietal to, že je neúnosné, aby sa v rámci jeho skutkových
tvrdení a skutkových tvrdení svedka žalovaného 2/ súd bez ďalšieho (bez náležitého dokazovania)
rozhodolprikloniťkskutkovýmtvrdeniamžalovaného2/(prostredníctvomvýpovedeD.I.),nakoľkotakáto

svedecká výpoveď je zjavne subjektívna, nie je prípadom žalobcu posudzovaným ex ante, a preto
výpoveď D. I. nemôže slúžiť ako najsilnejší dôkaz v prejednávanej veci.

2.10 Vo vzťahu k argumentácii súdu v odseku 101. odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca
poukázalnazáveryvyplývajúcezrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.7Cdo/65/2013
zo dňa 28.05.2014, pričom zdôraznil, že pokiaľ súd prvej inštancie v rámci svojho (ne)odôvodnenia

napadnutého rozsudku príde s takým právnym výkladom, ktorý sa prieči ustálenej rozhodovacej praxi
Najvyššieho súdu SR, mal by dostatočne vysvetliť svoju myšlienkovú reťaz, a taktiež konkrétne uviesť,
akými konkrétnymi skutkovými okolnosťami žalobca dôvodil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
a nárok
na náhradu za bolesť a nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia, tak aby bolo aj pre žalobcu ako

prijímateľa rozsudku dostatočne zrozumiteľné a tak akceptovateľné.

2.11 Žalobca súčasne namietal záver súdu uvedený v odseku 102. odôvodnenia rozsudku, a to: „súd
však konštatuje, že prioritne sa zaoberal tým, či žaloba tak, ako si ju uplatnil žalobca, je dôvodná,
a teda či zo strany žalovaného 1/ a žalovaného 2/ došlo k vykonaniu zákroku, v dôsledku ktorého bola

žalobcovi spôsobená škoda tak, aby si túto mohol uplatniť spolu s náhradou nemajetkovej ujmy, ako
aj žalobou o náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia“, pričom žalobca považuje tento
záver za zavádzajúci a nie celkom zrozumiteľný a pre neho akceptovateľný, nakoľko on nevykonanie
navrhovaného dokazovania (v rozsahu, v ktorom by bolo možné určiť, či bola alebo nebola diagnóza
stanovená žalovaným 1/ a 2/ správna) zo strany súdu nemôže považovať za to, že by súd mal snahu

zaoberať sa dôvodnosťou podanej žaloby. Zdôraznil, že on v rámci svojej žalobnej argumentácie ani
len netvrdil, že by zo strany žalovaných malo dôjsť k takému zákroku, z dôvodu ktorého nastala u neho
škoda, avšak stalo sa tak u žalovaných voči nemu z dôvodu opomenutia konať tak, ako je to v súlade
s ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z.. V danej súvislosti poukázal na to, že tým, že nedošlo
k vykonaniu znaleckého dokazovania a bodovému ohodnoteniu, tak nie je možné s určitosťou uzavrieť,

či došlo alebo nedošlo k vzniku nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, keď
podstatnou je okrem iných aj tá skutočnosť, že zákrok, ktorý mohol podstúpiť na Slovensku, podstúpil
v Anglicku, pričom na kontrolu spojenú s vyberaním stendu sa mal vrátiť v konkrétnej lehote, čo však
nemohol z dôvodu pandémie COVID-19 koronavírusu, a toto by sa nebolo stalo, ak by bol žalobca
liečený ERCP metódou na základe správnej diagnózy na Slovensku.

2.12 Žalobca sa súčasne nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie vysloveným v odseku 103.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý považuje za nesprávny až absurdný, pričom zdôraznil, že
nikde z jeho argumentácie nezaznelo, že by zo strany žalovaných 1/ a 2/ malo dôjsť k vykonaniu
akéhokoľvek zákroku na ňom ako pacientovi, a teda táto skutočnosť nikdy nemohla byť sporná, čo ho

ešte viac utvrdzuje v závere o prekvapivosti a predčasnosti vydania napádaného rozsudku. Má za to, že
súd prvej inštancie rozhodol absolútne arbitrárne bez toho, aby dostatočne poznal skutkový stav veci.
Zopakoval, že on porušenie na strane žalovaných vzhliada v nesprávnej interpretácii zobrazovacích
vyšetrení a tým stanovenej nesprávnej diagnózy, zdôrazňujúc, že práve táto skutočnosť ako gro sporu
je medzi stranami stále spornou, keďže nedošlo ku konfrontácii záverov anglickej kliniky BPC a lekárov

žalovaných 1/ a 2/.

2.13 Vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby na bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia žalobca zdôraznil, že v medziach slovenského právneho poriadku nie je
vylúčené, aby ten istý skutkový dej založil nielen nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej na

osobnostných právach žalobcu, ale aj nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia,
keď poukázal na to, že postupom non lege artis nespočetnými vyšetreniami a procedúrami, ktoré si
počas rozhodného obdobia musel vytrpieť u žalovaných, či s poukazom na skutočnosť, že musel mať
ponechanýstendvteledlhšiudobu,akobolopotrebnézdôvodukoronavírusu(kedynemoholvycestovaťdo Anglicka), čo by nenastalo v prípade, ak by mu boli tieto zákroky robené na Slovensku, mu bola
spôsobená bolesť, za ktoré jednorazové odškodnenie zodpovedajú spoločne a nerozdielne žalovaní 1/
a 2/.

2.14 Vo vzťahu k nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobca uviedol, že
on sa domáha tohto jednorazového odškodnenia, ktoré mu bolo spôsobené nesprávnymi diagnózami
a jeho práceneschopnosťami, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré by nastalo v prípade, ak
by bol pristúpil na liečbu navrhovanú žalovanými, nakoľko táto by z neho urobila prinajmenšom invalida

a už by nebol schopný spätne sa zaradiť do súkromného, rodinného a profesijného života tak, ako to bolo
pred absolvovaním navrhovaného zákroku žalovanými a ako je tomu teraz, keďže on z vlastnej iniciatívy
vyhľadal lekársku pomoc v zahraničí. V danej súvislosti poukázal na to, že lekári, ktorých navštívil so
žiadosťou o vypracovanie lekárskeho posudku pre účely uplatnenia náhrady za bolesť a náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia, odmietli tento posudok vypracovať, a to bez uvedenia špecifického
dôvodu len na základe toho, že nemali záujem robiť posudok proti D. I.. Namietal záver súdu prvej

inštancie o nadbytočnosti ustanovenia znalca, ktorý vypracuje posudok a bodovo ohodnotí bolesť či
sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu, že ustanovený znalec by nemal z čoho vychádzať a o čo
sa opierať, keď uvedený záver považuje za zavádzajúci, nakoľko z lekárskej správy anglickej kliniky
BPC vyplýva, že sa nepotvrdili podozrenia na MD-IPMN a súčasne zdôraznil, že súd prvej inštancie ani
zákonný sudca nie sú lekári, ktorí môžu bodovo ohodnotiť jeho zdravotný stav, a teda nie je na mieste

konštatovanie, že by ustanovený znalec nemal z čoho vychádzať, keď podľa žalobcu by prinajmenšom
moholvychádzaťnapríkladzbodovéhoohodnoteniachirurgickéhozákroku,ktorýnazákladenesprávnej
diagnózy navrhovali vykonať žalovaní 1/ a 2/.

2.15 Žalobca súčasne namietal záver súdu prvej inštancie, že by existovala akákoľvek ním žiadaná

diagnóza, pričom uviedol, že u neho by bola v ideálnom prípade žiadaná žiadna diagnóza, avšak
z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných problémov bola pre neho žiadaná správna diagnóza a na ňu
nadväzujúci správny liečebný postup, čo podľa názoru žalobcu nebolo v rozpore s ust. § 4 ods. 3 zákona
č. 576/2004 Z. z. Žalobca súčasne považoval záver súdu, že správne stanovenie diagnózy žalobcovi
v Anglicku nevylučuje, že diagnóza MD-IPMN nie je vylúčená, za absolútne scestný a neudržateľný,

nakoľko z hľadiska medicíny nemožno potvrdiť, že žiadna diagnóza nie je vylúčená u nikoho. Preto
podľa neho takáto nelogická premisa súdu prvej inštancie nemôže obstáť ako jeden z argumentov
pre zamietnutie žaloby, a to najmä v prípade postupu, ktorý zvolil súd prvej inštancie, keď bez
náležitého vykonania dokazovania žalobu zamietol. Rovnako v rozpore s hmotnoprávnymi predpokladmi
žalovanýchnárokovpovažovalžalobcaargumentuvádzanýsúdom,ženato,abyvznikliuvedenénároky,

by musel byť najskôr vykonaný na ňom nesprávny chirurgický zákrok, nakoľko škoda by vznikla z dôvodu
opomenutia právnej povinnosti v príčinnej súvislosti s liečbou zdravotného stavu, ale nemajetková ujma
je ohrozovací delikt na objektívnom princípe, a teda nie je potrebné, aby k protiprávnemu zásahu
skutočne došlo, ale stačí len pravdepodobnosť zásahu spôsobiť ujmu, pričom pokiaľ ide o nárok na
bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, nikdy nedošlo k vypracovaniu bodového ohodnotenia,

aby mohlo byť konštatované, že nárok žalobcu nevznikol.

2.16 S poukazom na uvedené skutočnosti a rozpory v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku mal
žalobca za dostatočne logicky a právne zdôvodnené, že zo strany konajúceho súdu prvej inštancie
došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a to z dôvodu nedostatočného skutkového zistenia,

ako aj celkového nepochopenia žalobnej argumentácie, čo však mohlo byť dôsledkom aj nedostatočne
vykonaného dokazovania vo veci samej, a preto mal za to, že je potrebné, aby došlo k zrušeniu
napadnutého rozsudku a vráteniu veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.17 Žalobca súčasne namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nezákonný, pretože

súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
ako aj to, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, čím mu súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dôvodnosť uvedenej námietky vzhliadal v tom, že

on sa v rámci podanej žaloby domáhal, resp. žiadal konajúci súd prvej inštancie, aby na osvedčenie
tvrdenýchskutočnostíakodôkazvykonaldokazovaniejehovýsluchom,listinami,ktorésúneodlučiteľnou
prílohou žaloby, výsluchom D. D. A. (lekár žalovaného 1/), výsluchom D. B. I., A. (lekár žalovaného 2/)
a výsluchom znalca a znaleckým posudkom znalca, ktorý bude vypracovaný na základe ustanoveniaznaleckého dokazovania konajúcim súdom, ktorým sa preukáže, aký dopad malo protiprávne konanie
žalovaných 1/ a 2/ na jeho život a zdravie a ostatné čiastkové práva, ktorým sa odôvodní opodstatnenosť
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že

v rámci jeho vyjadrenia (repliky) zo dňa 16.05.2022 k vyjadreniu žalovaných 1/ a 2/ k žalobe opätovne
žiadal konajúci súd, aby vo veci ustanovil znalecké dokazovanie ustanovením znalca zo Slovenskej
republiky, resp. z Českej republiky, aby bola zabezpečená nestrannosť znaleckého dokazovania,
nakoľko už z vyjadrení žalovaných 1/ a 2/ je zrejmé, že pokiaľ ide o odborníkov z gastroenterológie,
ide o úzku komunitu odborníkov v rámci Slovenskej republiky, z ktorého dôvodu bol aj sám viackrát

odmietnutý na vypracovanie súkromného znaleckého posudku. Aby nedošlo k odmietnutiu prístupu na
súdnu ochranu, žiadal, aby súd ustanovil znalca z odboru gastroenterológie na preskúmanie postupu
poskytnutia zdravotnej starostlivosti a konfrontoval postupy žalovaného 1/ a žalovaného 2/ s postupmi
J. K. L.. Žalobca súčasne navrhol ako svedka vypočuť aj J. K. L., a to alternatívne, buď písomnou
cestou odpovedaním na otázky, resp. telemostom so zabezpečením tlmočníka z anglického jazyka,
alternatívne predvolaním J. K. L., aby sa dostavil vypovedať na súd, nakoľko jeho výpoveď je podľa

názoru žalobcu jednoznačne nevyhnutná na podporu a preukázanie jeho tvrdení, pokiaľ ide o nesprávne
poskytnutú zdravotnú starostlivosť zo strany žalovaných 1/ a 2/ s tým, že je potrebné aj túto výpoveď
J. K. L. konfrontovať so znaleckým dokazovaním. V tejto súvislosti žalobca opätovne poukázal na to,
že znalecké dokazovanie bolo v rámci vyjadrení žalovaných 1/ a 2/ k žalobe navrhnuté zhodne aj
žalovanými 1/ a 2/, avšak táto skutočnosť zostala zo strany súdu prvej inštancie bez povšimnutia a súd

prvej inštancie na druhom pojednávaní nedopytoval, či sú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, resp.
čistranytrvajúalebonetrvajúnasvojichnávrhochnadoplneniedokazovania,čopodľažalobcuopätovne
nasvedčuje tomu, že konajúci súd sa nedostatočne oboznámil s prejednávanou vecou. V danej súvislosti
poukázal žalobca súčasne na to, že potrebu vykonania znaleckého dokazovania vo veci samej avizoval
jeho právny zástupca ako vo svojom ústnom prednese na prvom pojednávaní, tak aj v rámci svojej

záverečnej reči na druhom pojednávaní, napriek tomu však súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za
skončené. V nadväznosti na uvedené žalobca považoval konštatovanie súdu o odmietnutí vykonania
ďalších dôkazov, pretože by údajne neprinieslo žiadne nové zistenia v posudzovanom prípade, najmä
keď meritum sporu ostalo stále sporné, a teda či diagnóza MD-IPMN určená žalovanými 1/ a 2/ je alebo
nie je určená správne, za arbitrárne, právne svojvoľné, zmätočné a ničím neodôvodnené, čo považuje za

zásadné procesné pochybenie súdu, ktoré malo za následok nesprávne a tým aj nezákonné a ústavne
nonkonformné rozhodnutie vo veci, zasahujúce do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Žalobca
súčasne namietal, že konajúci súd sa obmedzil na vykonanie dôkazov listinami, ktoré sú súčasťou spisu,
a ktoré do konania doložili sporové strany, pričom došlo len k ich vymenovaniu, avšak nedošlo k ich
riadnemu zhodnoteniu každý zvlášť a všetky vo svojej vzájomnej súvislosti, čo podľa jeho názoru ani

nebolo možné, nakoľko išlo o lekárske správy, teda odborné listiny, ktoré súd prvej inštancie nemal
reálnu možnosť objektívne vyhodnotiť bez nariadenia znaleckého dokazovania či výsluchmi svedkov.
V kontexte vyššie uvedenej argumentácie poukázal na viaceré rozhodnutia vyšších súdnych autorít
týkajúce sa posúdenia dôvodnosti ne/vykonania dôkazov v súdnom konaní, ako aj potreby náležitého
odôvodnenia dôvodov, pre ktoré k vykonaniu týchto dôkazov zo strany súdu nedošlo. Vychádzajúc

z uvedeného žalobca namietal absenciu presvedčivého zdôvodnenia a vysvetlenia myšlienkových
úvah súdu prvej inštancie v napádanom rozsudku, na základe ktorých súd uzavrel, že nie je možné
vyhovieť absolútne žiadnemu (teda ani jednému) návrhu na vykonanie dokazovania, ako aj zdôvodnenie
zamietnutia vykonania všetkých navrhovaných dôkazov. Súčasne žalobca namietal, že z napadnutého
rozsudku nemožno vyvodiť reálny materiálny dôvod pre nevykonanie návrhu na výsluch jednotlivých

svedkovanariadenieznaleckéhodokazovania,nakoľkopotrebaichvýsluchu,akoajpotrebaznaleckého
dokazovania vyplynula jednoznačne z rozpornosti skutkových tvrdení strán sporu.

2.18 Žalobca súčasne v odvolacom konaní uplatnil novoty, pričom poukázal na to, že dňa
13.06.2023 absolvoval kontrolné MR vyšetrenie s kontrastnou látkou u poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti Nemocnica M.. Následne malo dôjsť na základe vyšetrenia dňa 11.08.2023 k interpretácii
tohto MR vyšetrenia primárom gastroenterológie D. N. O. v nemocnici N. N., čo sa však ani do
dňa druhého pojednávania 28.09.2023 nestalo. Má za to, že tento lekár sa pravdepodobne dozvedel
o prebiehajúcom spore a prestal s ním komunikovať. Z uvedeného dôvodu žalobca doložil do konania
kontrolnéMRvyšetreniezodňa13.06.2023,ktoréopätovnejednoznačneodôvodňujepotrebuvykonania

znaleckého dokazovania vo veci, tak aby došlo k porovnaniu nálezov MR vyšetrenia zo dňa 28.06.2019
a 23.06.2023. Za prípustnú novotu v odvolacom konaní považuje žalobca súčasne to, že v konaní
bola možnosť osobného ad hoc výsluchu J. K. priamo na pôde Okresného súdu Martin, v prípade,
ak by nedošlo k vydaniu prekvapivého rozhodnutia, nakoľko sa J. K. v dňoch 25. až 27.10.2023zúčastňoval osobne na lekárskom kongrese, na ktorý bol pozvaný zo strany nemocnice Martin, čo samo
o sebe rozporuje tvrdenia D. I., ktorý spochybňoval kredibilitu a neodbornosť J. K., pokiaľ ide o ním
stanovenú diagnózu a postupy liečby tejto diagnózy. Žalobca aj v kontexte odkazu na závery vyplývajúce

z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 141/2019 zo dňa 17.12.2019 má za to, že ním uplatnené
novoty v odvolacom konaní sú uplatnené včas a sú uplatnené v súlade s CSP, keďže on ich nemohol
uplatniť bez svojho zavinenia v konaní pred súdom prvej inštancie, nakoľko sa jedná o skutočnosti, ktoré
nemal ako ovplyvniť a súčasne nečakal zo strany konajúceho súdu, že dôjde k vydaniu rozhodnutia,
ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietne na druhom pojednávaní, najmä z toho pohľadu, že druhé

súdne pojednávanie sa malo viesť v duchu rozhodovania súdu o námietke premlčania vznesenej voči
uplatňovaným nárokom.

2.19 Žalobca súčasne v odvolaní namietal, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaťažil
napádané konanie vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, ako aj vadou arbitrárnosti. Má
za to, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorého dôsledkom má konanie
inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo má za následok nezákonnosť
napádaného rozsudku.

2.20 V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa absolútne

nevysporiadal s jeho rozsiahlou právnou argumentáciou a ustálenou rozhodovacou praxou, keď v rámci
59-stranového rozsudku sa venoval právnemu (ne)odôvodneniu a vysvetleniu svojich skutkových
a právnych záverov len na necelých ôsmich stranách, pričom z veľkej časti aj tohto odôvodnenia
opakoval priebeh výsluchu D. I. či všeobecné hmotnoprávne podmienky uplatnenia jednotlivých v žalobe
uplatnených nárokov, avšak bez ich aplikovania na konkrétnu vec, a preto závery konajúceho súdu

v napádanom rozsudku považuje za inkonzistentné, protirečivé a tak nedostatočné, že ich nemožno
akceptovať.

2.21 Žalobca má za to, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, právne svojvoľný, nepreskúmateľný pre
neurčitosť a pre neuvedenie dôvodov, a tak en bloc nezákonný a ústavne nonkonformný, čím napádaný

rozsudok a jeho vydanie zo strany súdu prvej inštancie odníma žalobcovi právo na súdnu a inú právnu
ochranu, ktorej imanentnou súčasťou je aj právo na riadne a náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

2.22 Žalobca má za to, že konajúci súd prvej inštancie ani nemohol byť schopný riadne odôvodniť
napadnutý rozsudok, keď jeho hlavné argumenty a ich rozporovanie zo strany žalovaných 1/ a 2/ zostalo

nezodpovedané a nepreukázané, a teda stále sporné, najmä pokiaľ ide o správnosť určenej diagnózy
MD-IPMN zo strany žalovaných, či správnosť postupov anglickej kliniky BPC zo strany J. K., nesprávne
odkomunikovanie diagnózy MD-IPMN zo strany žalovaných 1/ a 2/ a následkov, ktoré mu v rámci tohto
hrozili, či samotnú objektivitu a pravdivosť výpovede D. I., ktorý bol vypočutý ako jediný lekár, a tak
nebolo možné v konaní nijakým spôsobom konfrontovať či overiť správnosť jeho výpovede.

2.23 Žalobca súčasne namietal, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol predčasne
prekvapivýmrozsudkomvrozporesprincípomkontradiktórnosti,čímmusúdprvejinštancienesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, v čom vzhliada inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Žalobca namietal, že konajúci súd prvej inštancie záverom prvého pojednávania
určil, že medzi stranami je sporné premlčanie jednotlivých nárokov, ktorým sa mal súd prvej inštancie
zámer venovať na druhom pojednávaní zo dňa 28.09.2023 a rozhodnúť o námietke premlčania
v nadväznosti na výsluch D. I.. Zdôraznil, že sporovým stranám a najmä jemu bolo dostatočne
zrejmé, čo bude predmetom druhého pojednávania, a preto svoju energiu v plnom rozsahu prispôsobil

práve preukázaniu nepremlčania jednotlivých nárokov, keď svojimi podaniami zo dňa 08.06.2023,
ako aj 23.06.2023, zaslal v nadväznosti na žalovanými 1/ a 2/ vznesenú námietku premlčania svoje
protiargumenty, a aby nedošlo k zmareniu vytýčeného súdneho pojednávania, zasielal tieto svoje
podania aj priamo na emailové adresy právnych zástupcov žalovaných 1/ a 2/. Ďalej poukázal na to,
že nemal dojem, že by jeho nárok nemal byť daný minimálne v rozsahu voči žalovanému 2/, pričom

v konaní malo dôjsť k nariadeniu znaleckého dokazovania najmä z dôvodu, že predmetom sporu sú
vysoko odborné témy. Žalobca má za to, že postup súdu prvej inštancie na druhom pojednávaní, v rámci
ktorého súd prehodnotil svoje predbežné právne posúdenie o danosti nároku voči žalovaným 1/ a 2/
a nedal mu možnosť v konaní ďalej pokračovať tak, aby mal možnosť meniť tento zmenený právnynázor súdu, je porušením práva na spravodlivý súdny proces, ako aj porušením práva na prístup súdu,
rovnosť zbraní a kontradiktórnosť konania. Zdôraznil, že aj z vyjadrenia súdu prvej inštancie, pokiaľ ide
o pochopenie merita veci sporu, je zrejmé, že súd vôbec nepochopil jeho argumentáciu a zamieňa si

poškodenie zdravia a zásah do práva na ochranu osobnosti, ktorý je ohrozovacím deliktom, pri ktorom
nemusí dôjsť k samotnému poškodeniu zdravia na základe nesprávne vykonaného zákroku. Žalobca
súčasne považuje napadnutý rozsudok za prekvapivý, keď podľa jeho názoru predčasným vydaním
napádanéhorozsudkudošloajkporušeniuprincípurovnostizbraníakontradiktórnostisúdnehokonania,
nakoľko mu nebola daná možnosť kvalifikovane reagovať na D. I., ktorý je expert v odbore, ku ktorému

sa vyjadroval, pričom jeho výpoveď nebola nijako konfrontovaná či preverovaná z hľadiska pravdivosti
a objektivity. Má za to, že v konkrétnostiach prejednávanej veci mu mala byť daná možnosť kvalifikovane
reagovať na odborné medicínske závery D. I., keďže aj táto výpoveď bola podkladom pre súd prvej
inštancie rozhodnúť o zamietnutí podanej žaloby.

2.24 Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom

rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania k rukám právneho zástupcu
žalobcu v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vyššieho súdneho
úradníka súdu prvej inštancie, a to po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia v merite veci.

3. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu považoval rozsudok súdu prvej inštancie za zákonný, riadne
odôvodnený, vecne a právne správny, pričom námietky žalobcu, ako aj dôvody uvedené v odvolaní
považoval za nedôvodné a neopodstatnené. V celom rozsahu sa odvolal na všetky svoje dovtedajšie
písomné vyjadrenia, ktoré v rámci konania zaslal súdu prvej inštancie, a ktoré sú súčasťou súdneho
spisu,ataktiežnavyjadreniauvedenévrámcipojednávaní.Vcelomrozsahusataktiežodvolalnazávery

Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou – pobočka Martin (Protokol č. 692/2020 o vykonanom
dohľade na diaľku), ktorý podľa žalovaného 2/ jasne a nespochybniteľne preukázal, že žalovaný 2/
postupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi v súlade so zákonom, t.j. lege artis.
Súčasne sa v plnej miere odvolal na všetky svoje dôkazy vykonané počas celého konania. Súhlasil
aj so všetkými vyjadreniami a dôkazmi žalovaného 1/ a intervenienta na strane žalovaného 1/ počas

celého konania. Požiadal odvolací súd o vysporiadanie sa s námietkami premlčania, ktoré vo svojich
predchádzajúcich vyjadreniach vzniesol. Má za to, že všetky tvrdenia žalobcu uvedené počas celého
konania boli vyvrátené vyjadreniami a dôkazmi žalovaného a vyčerpávajúcim výsluchom ošetrujúceho
lekára D. B. I., A., na základe ktorých má žalovaný 2/ za dostačujúco a nespochybniteľne preukázané,
že postupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi v súlade so zákonom, t.j. lege artis.

3.1 Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
potvrdil a priznal mu právo na náhradu trov konania.

4. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu východiskovo zopakoval svoju skutkovú a právnu

argumentáciu zo štádia konania pred súdom prvej inštancie.

4.1 Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o nevykonaní dôkazov poukázal na to, že v predmetnom
prípade súd postupoval správne a riadne odôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí dôkazov, keď
dokazovanie navrhnuté žalobcom (či už znalecké posudky, ako aj výsluchy ďalších lekárov) považoval

za nadbytočné a nehospodárne, nakoľko by neprinieslo žiadne nové zistenia v posudzovanom prípade.
Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že súd nemal reálne možnosť objektívne vyhodnotiť žalobcom
uvádzané tvrdenia bez nariadenia znaleckého dokazovania a ďalších výsluchov svedkov, nakoľko
súd riadne odôvodnil svoje rozhodnutie nevykonať dôkazy. V tejto súvislosti zdôraznil, že súd nie
je povinný vykonať všetky žalobcom navrhované dôkazy. V kontexte uvedeného poukázal na to, že

súd prvej inštancie posudzoval uvedený prípad aj s poukazom na rozhodnutie Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý po preverení správnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti
žalobcovi dospel k záveru, že tomuto bola poskytnutá zdravotná starostlivosť správne v súlade s § 4
ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z.. Zdôraznil, že uvedený prípad posudzoval D. D. E., F., hlavný odborník
pre gastroenterológiu v Slovenskej republike.

4.2 Opätovne poukázal na to, že so žalovaným 2/ nevykonali žiadny zákrok ani lekársky úkon vo vzťahu
k žalobcovi, učinili diagnózu z niekoľkých vyšetrení a navrhli lekársky postup, pričom žalobca sa s týmto
lekárskym postupom nestotožnil a rozhodol sa pre liečbu v Anglicku dobrovoľne. Plne sa stotožnilso záverom súdu, že neexistuje súvis medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti žalobcovi a jeho
možnými zdravotnými ťažkosťami, a teda neexistuje ani dôvod a nárok, ktorý by oprávňoval žalobcu
domáhať sa zaplatenia náhrady škody a ďalších nárokov, keďže u žalobcu k žiadnemu poškodeniu

zdravia nedošlo.

4.3 Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu o tom, že súd nepresvedčivo zdôvodnil a vysvetlil svoje
myšlienkové úvahy, na základe ktorých uzavrel, že nie je možné vyhovieť absolútne žiadnemu (a teda
ani jednému) návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania, pričom žalovaný 1/ považuje toto vysvetlenie

súdu za dostatočné.

4.4 Žalovaný 1/ má za to, že zo strany súdu nijako nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
nakoľko skutočnosť, že súd sa nestotožnil s predstavami žalobcu a s jeho právnymi názormi, nie je
porušením tohto práva.

4.5 Súčasne sa žalovaný 1/ nestotožnil s tvrdením žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozsudku zo
strany súdu, keď má za to, že súd v rozsudku riadne vysvetlil dôvody podstatné pre rozhodnutie vo veci
a v súlade s ust. § 220 CSP jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Žalovaný 1/ považuje potom odôvodnenie rozsudku za presvedčivé.

4.6 Taktiež nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že napádaný rozsudok je právne svojvoľný, zmätočný,
nezrozumiteľný pre neurčitosť a pre neuvedenie dôvodov, a tak en bloc nezákonný a ústavne
nonkonformný, keď má za to, že žalobca uvedenú námietku bližšie nekonkretizoval.

4.7 Podľa žalovaného 1/ súd prvej inštancie nerozhodol predčasne a v tejto súvislosti poukázal na to,
že na prvom pojednávaní v rámci predbežného právneho posúdenia súd okrem iného uviedol, že musí
ustáliť, ktorý dôkaz bude vykonávať, či začala plynúť premlčacia lehota a ak k tomu budú smerovať
dôkazy, od výsluchu D. I. ustáli, či došlo k premlčaniu, či žalobca má nárok na nemajetkovú ujmu

a škodu a či nie sú tieto premlčané tak, ako si ich uplatnil, ako aj náhradu za bolesť a náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia s tým, že súčasne súd uviedol, že pokiaľ ide aj o stranu žalovaného
1/, tam sa aj viac-menej súdu zdá, že tieto nároky žalobcu vo vzťahu k žalovanému nie sú zatiaľ
dostatočne preukázané a dôvodné. Žalovaný 1/ ďalej poukázal na to, že na druhom pojednávaní bolo
všetkým stranám sporu zo strany súdu riadne oznámené, že po oboznámení sa s ďalšími predloženými

listinnými dôkazmi, judikatúrou, ktorú si zabezpečil do spisu a písomnými vyjadreniami strán, sa odkláňa
od predbežného právneho názoru, pričom vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k zmene, keď zdôraznil,
že súd mal nárok odkloniť sa od predbežného právneho posúdenia veci a riadne odôvodnil, že záver
Úradu nie je prekážkou pre podanie žaloby, avšak súdu chýba príčinná súvislosť medzi poskytnutím
nesprávnej zdravotnej starostlivosti a vznikom nemajetkovej ujmy či škody. Žalovaný 1/ sa nestotožnil

s námietkou žalobcu a má za to, že súd prvej inštancie má právo na odklon od predbežného právneho
posúdenia, a tento postup nespôsobuje, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súčasne
sa nestotožnil s námietkou žalobcu, ktorý považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za prekvapivé.
V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobcovi bola zo strany súdu riadne poskytnutá možnosť reagovať
na výpoveď D. I., pričom právny zástupca žalobcu mal možnosť D. I. klásť otázky, čo aj využíval

a následne aj hodnotil výpoveď D. I.. Uviedol, že právny zástupca žalobcu sa snažil interpretovať
výpoveď D. I. s tým, že CT bolo nesprávne a že došlo k nesprávnej interpretácii D. I., a teda zle
stanovenej diagnóze a uvedené tvrdil napriek tomu, že D. I. predtým v rámci výsluchu podrobne vysvetlil,
že práve CT vyšetrenie je podľa absolútne všetkých európskych doporučení jednoznačne stopercentné
na senzitivitu, špecifitu na skaly v pankreatickom vývode. Na základe uvedeného má žalovaný 1/ za to,

že zo strany súdu nedošlo k porušeniu práva na kontradiktórne konanie, tak ako sa to snaží prezentovať
žalobca. Vzhľadom na uvedené považoval odvolacie námietky uvádzané žalobcom za nedôvodné.

4.8 Žalovaný 1/ sa nestotožnil ani s uplatnením tzv. novôt v odvolacom konaní, majúc za to, že
predložené dôkazy nie je možné považovať za novoty, nakoľko nie je naplnený ani jeden znak, aby ich

bolo možné považovať za novoty v konaní, a to aj s poukazom na dátum vydania rozhodnutia súdu
vo veci 28.09.2023 a dátumy uvádzané v jednotlivých lekárskych nálezoch (13.06.2023 a 11.08.2023),
ktoré predložil žalobca v odvolaní. Mal za to, že pri hodnotení a stanovení diagnózy a správnosti postupu
žalovaných je potrebné vychádzať zo zdravotného stavu žalobcu, ktorý bol v čase, kedy ho žalovaný1/ a žalovaný 2/ posudzovali a v nadväznosti naň navrhovali príslušné liečebné postupy. Opätovne
zdôraznil, že uvedený postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi bol predmetom
preverovania zo strany ÚDZS so záverom, že tento postup bol zvolený správne v súlade s § 4

ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z.. Namietal aj uplatnenie novoty žalobcom v odvolacom konaní, a to
navrhovaného výsluchu D. L., keď jemu nie je zrejmé, v akej súvislosti a akú výpovednú hodnotu
ako dôkaz má mať predloženie leteniek D. L. na Slovensko, ktorý ošetroval žalobcu v Anglicku a akú
skutočnosť ňou chcel žalobca preukázať. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že sa nejedná
o uplatnenie novôt v konaní v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku.

4.9 Žalovaný súčasne považoval za správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania
s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP.

4.10 Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci potvrdil
ako vecne správny s tým, že si súčasne uplatnil nárok na náhradu trov konania.

5. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné a napadnutý
rozsudok za vecne správny, náležite odôvodnený a súladný s ustálenou rozhodovacou praxou súdov.
Namietal, že dôkazné prostriedky, ktoré žalobca pripojil k odvolaniu, sú novoty, ktoré nespĺňajú
podmienky podľa § 366 CSP, a preto navrhol, aby súd na ne neprihliadol.

5.1 Súčasne poukázal na to, že odvolanie žalobcu je rozsiahle až neprehľadné s kumuláciou odvolacích
dôvodov, keď žalobca označil šesť z ôsmich odvolacích dôvodov upravených v ust. § 365 CSP, pričom
má za to, že napriek obsiahlosti odvolania v konaní aj v samotnom napádanom rozhodnutí tieto dôvody
absentujú, a preto ich považuje za špekulatívne.

5.2 Intervenient súčasne mal za to, že žalobca v konaní nedokázal uniesť dôkazné bremeno pri
tvrdeniach o údajnom vzniku škody na jeho strane a existencii príčinnej súvislosti medzi konaním
žalovaných a vznikom tejto škody, keď v obidvoch prípadoch ide o základné podmienky, ktoré musia
byť naplnené na to, aby súd mohol konštatovať zodpovednosť žalovaných. Má za to, že z podania

žalobcu možno len ťažko vyabstrahovať, v čom konkrétne má spočívať protiprávne konanie žalovaných,
z ktorého žalobca vyvodzuje ich zodpovednosť, ako aj samotný vznik škody.

5.3 Súčasne poukázal na to, že žalovaný 1/ ani žalovaný 2/ nevykonali žiaden invazívny úkon
ani lekársky úkon vo vzťahu k žalobcovi, pričom žalovaný 2/ na základe vykonaných vyšetrení

prostredníctvom D. I. určil diagnózu a navrhol lekársky postup. Uviedol, že samotná existencia
prípadného nesprávneho postupu ešte nezakladá právnu zodpovednosť poskytovateľa (žalovaných)
voči pacientovi (žalobcovi), nakoľko táto vzniká až v prípade, ak je následkom tohto nesprávneho
postupu škoda na pacientovom zdraví. Uvedeným konaním žalovaného 2/ nemohla vzniknúť žalobcovi
žiadnaujma/škoda,pričompodľanázoruintervenientažalobcavcelompriebehukonanianešpecifikoval,

akú ujmu mu spôsobil žalovaný 1/ a ani to, na základe akého konania k poškodeniu zdravia/zdravotnej
ujmy malo dôjsť. Uviedol, že žalovaný 1/ síce mal na starosti prvotnú diagnózu zdravotného stavu
žalobcu, avšak túto následne posudzoval žalovaný 2/, ktorý sa so závermi žalovaného 1/ stotožnil. Podľa
názoru intervenienta nie je možné odškodniť takú ujmu, ktorá by len s určitou mierou pravdepodobnosti
nastala v budúcnosti, keď rovnako nie je možné sankcionovať lekára za jeho medicínsky názor

vyplývajúci z vyšetrenia pacienta.

5.4 Intervenient upriamil pozornosť na to, že žalobca odôvodnil svoj uplatnený nárok v konaní odkazom
na ust. § 420 Občianskeho zákonníka a § 415 Občianskeho zákonníka, pričom má za to, že ak by
v danom prípade bolo možné pripustiť aplikáciu ust. § 415, treba konštatovať, že žalovaní v žiadnom

prípade nepochybili, keď práve určenie závažnejšej diagnózy napĺňa princíp generálnej prevenčnej
povinnosti, a vzhľadom na skutočnosť, že postup žalovaných bol aj podľa ÚDZS súladný s aktuálnymi
poznatkami lekárskej vedy, samotné určenie diagnózy im nemôže byť na ťarchu. Zdôraznil, že pri
určovaní diagnózy sa vychádza zo symptómov zistených prostredníctvom diagnostických prostriedkov
v medicíne a mnohokrát skupine zistených symptómov zodpovedá viac ako jedna diagnóza, a preto

výsledné určenie diagnózy závisí do určitej miery od pravdepodobnosti. Intervenient popri neexistencii
škody v danom prípade konštatoval aj absenciu protiprávneho konania žalovaných, ktorí postupovali
v súlade so zákonom o zdravotnej starostlivosti a v otázke správnosti postupu bol vykonaný dohľad
ÚDZS, ktorý správnosť potvrdil.5.5 Pokiaľ si žalobca v spore uplatnil nárok na náhradu bolestného a nárok na náhradu za sťaženia
spoločenského uplatnenia, pri ktorých právny základ vyplýva zo zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za

bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, poukázal na znenie § 2 ods. 1, 2 a 3 tohto
zákona a vyslovil presvedčenie, že na odškodnenie predmetných nárokov v tomto konaní neexistuje
právny ani skutkový základ.

5.6 Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnené zásahy žalovaných

do jeho osobnostných práv, najmä do práva na ochranu osobnosti, života a zdravia, má intervenient za
to, že v konaní nebol preukázaný akýkoľvek neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, a to
konaním žalovaného 1/, ako ani konaním žalovaného 2/, keď žalobca ani bližšie nešpecifikoval, v čom
mal tento zásah spočívať.

5.7 Intervenient súčasne poukázal na dôkaznú núdzu na strane žalobcu, keď žalovaní sa v konaní bránili

predložením Protokolu č. 692/2020 vypracovaným Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
ktorý inicioval samotný žalobca a výsluchom D. B. I.. Má za to, že hoci žalobca rozporoval správnosť
Protokolu č. 692/2020, neprezentoval žiadne odborné závery spôsobilé na relevantné vyvrátenie
záverov obsiahnutých v predmetnom protokole a ani nepredložil žiaden znalecký posudok na podporu
svojich tvrdení. Preto má intervenient za to, že súd správne na argumentáciu žalobcu neprihliadol.

5.8 Intervenient na strane žalovaného 1/ mal tiež za to, že vzhľadom na procesnú pasivitu žalobcu
spočívajúcu v riadnom nevyšpecifikovaní konania, ktoré malo spôsobiť zásah do jeho zdravia, resp.
osobnostných práv, sa domnieva, že žalobca stratil spor opodstatnene, keď mal dostatok priestoru na
to, aby si na účely konania zadovážil znalecký posudok preukazujúci správnosť jeho tvrdení, čo však

neurobil.

5.9 Podľa intervenienta potom konajúci súd postupoval v konaní v súlade s ustanoveniami Civilného
sporového poriadku a vydal vecne správny, riadne odôvodnený a preskúmateľný rozsudok. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovaným a intervenientovi náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej skutkovej, vecnej, ako aj právnej argumentácii.
S vyjadreniami žalovaných 1/ a 2/, ako aj vyjadrením intervenienta čo do vecnej, skutkovej a právnej
stránky sa nestotožnil, s ich obsahom nesúhlasil a ako celok ich rozporoval. Nesúhlasil s argumentáciou

žalovaného 1/ v jeho vyjadrení, že nebol naplnený ani jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za
škodu v zmysle ust. § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, majúc za to, že porušenie právnej povinnosti,
vznik škody, ako aj príčinnú súvislosť riadne skutkovo popísal už v podanej žalobe a následne rozvinul
v písomných vyjadreniach a túto súdu prvej inštancie následne vysvetlil na prvom pojednávaní vo veci.

6.1 Žalobca považuje postup žalovaného 1/ v spojení s postupom žalovaného 2/ za taký, ktorým došlo
k porušeniu hypotézy právnej normy § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z., že zdravotná starostlivosť má
byťposkytovanásprávne,nakoľkonazákladestanovenianesprávnejdiagnózyžalovaným2/žalovaný1/
túto bez ďalšieho skúmania či preverovania prebral a navrhol žalobcovi chirurgický zákrok, ktorý u neho
nebol potrebný.

6.2 Pokiaľ žalovaný 1/ s odkazom na vyjadrenie D. D. E., F. uviedol, že žalobca absolvoval v anglickej
klinike BPC výkon, ktorý sa dal absolvovať aj na Slovensku, vzniesol žalobca otázku, prečo takýto výkon
nebol žalobcovi ponúknutý aj zo strany žalovaných 1/ a 2/. Zopakoval, že správnosť stanovenia diagnózy
a aj jej liečby vo vzťahu k nemu je preukazovaná tým, že on toho času nemá žiadne zdravotné ťažkosti

súvisiace s pankreasom a podozrenia zo závažnej diagnózy sa nijako nepotvrdili.

6.3 Priamu príčinnú súvislosť vidí žalobca tak v tom, že napriek tomu, že žalovaní 1/ a 2/ boli údajne
podľa ich tvrdení schopní poskytnúť žalobcovi identický výkon, ako absolvoval žalobca v anglickej klinike
BPC, tento mu neponúkli vykonať, pričom ak by sa tak stalo, on by nemusel vynakladať žiadne finančné

prostriedky, nakoľko by tieto výkony boli hradené v rámci jeho zdravotného poistenia.

6.4 Žalobca súčasne opätovne zdôraznil, že práve a jedine vypracovanie znaleckého posudku
v prejednávanom spore môže prispieť k vydaniu spravodlivého a aj pre neho akceptovateľnéhorozhodnutia vo veci samej, a to aj v prípade, ak by takéto rozhodnutie nebolo v jeho prospech, nakoľko
by týmto znaleckým posudkom mohol overiť svoj zdravotný stav, teda či stále existuje podozrenie
a riziko karcinómu, alebo či išlo zo strany žalovaných 1/ a 2/ o nesprávne určenú diagnózu a na to

nadväzujúci nesprávne navrhnutý liečebný postup v podobe invazívneho chirurgického zákroku. V tejto
súvislosti opätovne poukázal na to, že on už počas svojho výsluchu o možnosti podstúpenia takéhoto
alternatívneho zákroku informoval D. I., ktorý túto skutočnosť v podstate ignoroval, čo vyplynulo aj zo
samotnej výpovede D. I. na druhom pojednávaní vo veci samej, keď v podstate spochybňoval schopnosti
a vedomosti J. K..

6.5 Zopakoval, že už v žalobe, nakoľko ide o potrebu posúdenia vysoko odbornej témy, uvádzal, že
je potrebné vykonať znalecké dokazovanie k nesprávnosti stanovenia diagnózy, nakoľko jedine týmto
spôsobom je možné jednoznačne ustáliť skutkový stav. Zdôraznil, že v tomto spore, aj keď je zastúpený
právnym zástupcom, stojí oproti žalovaným, ktorí disponujú medicínskymi vedomosťami, a teda v tomto
prípade súd prvej inštancie nevykonaním znaleckého dokazovania vo svojej podstate narušil jednu zo

základných zásad sporového konania – rovnosť strán.

6.6 Súčasne zdôraznil, že podstatou sporu nie je navrhnutie iného chirurgického zákroku, ale podstatou
žaloby je nesprávne stanovená diagnóza s podozrením na MD-IPMN, ktorá sa nikdy nepotvrdila, a teda
nebolo potrebné vykonať žiadne chirurgické zákroky. Má za to, že lekársky personál nijakým spôsobom

nespochybňoval nesprávnu diagnózu žalobcu zo strany D. I. a navrhli takýto spôsob liečby, ktorý nebol
podľa názoru žalobcu potrebný vo vzťahu k jeho zdravotnému stavu.

6.7 Pokiaľ ide o uplatnenú výšku náhrady škody, žalobca má za to, že sa žalobou domáha priznania
sumy, ktorú považuje za spravodlivú vo vzťahu k negatívnemu zásahu do jeho osobnostných práv zo

strany žalovaných v nadväznosti na psychické vypätie, ktoré prežíval v čase stanovenia nesprávnej
diagnózy a na to nadväzujúceho nesprávne určeného liečebného postupu. Zdôraznil, že nemajetková
ujma by mala spĺňať nielen funkciu satisfakčnú, ale rovnako aj funkciu preventívnu, aby sa žalovaní
v budúcnosti snažili čo možno najviac eliminovať postup non lege artis.

6.8 Vo vzťahu k poukazu žalovaného 1/ na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.12.2012 sp.
zn. 7Cdo/45/2011 žalovaný uviedol, že tento aplikuje zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý je vo vzťahu
k Občianskemu zákonníku považovaný za tzv. lex specialis, a teda toto rozhodnutie nesúvisí s aplikáciou
ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka zásahom do práva na ochranu osobnosti.

6.9 Žalobca súčasne vo vzťahu k bolesti a sťaženiu spoločenského uplatnenia zotrval na svojich
nárokoch v plnom rozsahu, keď pokiaľ ide o bolesť má za to, že je potrebné vnímať tú skutočnosť, že
žalovaní žalobcu neliečili na diagnózu, ktorou skutočne trpel, a teda mu neponúkli a nevykonali úkony,
ktoré mu údajne mohli byť vykonané aj na Slovensku. Pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia,
žalobca tento nárok vníma práve v tom, že bol nesprávnou diagnózou paralyzovaný vykonávať bežné

činnosti po psychickej stránke.

6.10 Vo vzťahu k argumentácii žalovaného 1/, že zo strany súdu nedošlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, má žalobca za to, že v odvolaní sa celkom detailne zaoberá práve konzistentnosťou
odôvodnenia napadnutého rozsudku a rozporov tam uvádzaných, z ktorých podľa neho okrem iného

vyplýva aj zjavné nepochopenie podstaty podanej žaloby zo strany súdu prvej inštancie, pravdepodobne
aj z dôvodu predčasnosti vydania napadnutého rozsudku bez vykonania náležitého dokazovania, kedy
si súd bez akýchkoľvek znalostí v oblasti medicíny osvojil skutočnosti uvádzané D. I..

6.11 Vo vzťahu k argumentácii žalovaného 1/, že žalobcovi bola zo strany súdu riadne poskytnutá

možnosť reagovať na výpoveď D. I., s týmto žalobca nesúhlasil, pričom má za to, že ani samotná
skutočnosť, že právny zástupca mal možnosť klásť otázky D. I. v nadväznosti na výsluch o téme,
v ktorej sa nevyzná ani súd a ani právny zástupca, by nijakým spôsobom nedokázala priamo na súdnom
pojednávaní zmeniť právny názor konajúceho súdu.

6.12 Pokiaľ ide o novoty v konaní, žalobca uviedol, že na týchto trvá v plnom rozsahu, keď on vo
vzťahu k interpretácii CT vyšetrenia a porovnania nového CT s pôvodným CT netlačil na primára
gastroenterológie D. O., nakoľko nemohol predvídať, že zo strany konajúceho súdu dôjde na druhom
pojednávaní k úplnej zmene vedenia súdneho konania a k vydaniu rozhodnutia vo veci bez toho, abyv konaní došlo k posúdeniu CT vyšetrení treťou nezaujatou stranou, t.j. prostredníctvom znaleckého
dokazovania.

6.13 Vo vzťahu k výsluchu J. K. má za to, že by bolo možné odborným spôsobom konfrontovať závery
výsluchu D. I. na druhom pojednávaní vo veci samej. Žalobca sa k letenkám dostal tým spôsobom, že
to bol on sám, ktorý J. K. vyzdvihol na letisku vo Viedni a odviezol ho na konferenciu, na ktorej J. K.
na Slovensku prednášal.

6.14Vovzťahukvyjadreniužalovaného2/žalobcauviedol,žeD.I.sícepopreljehotvrdenia,avšakpodľa
žalobcu tým došlo iba k spornosti v otázke poskytnutia zdravotnej starostlivosti lege artis medicinae,
pričom on v konaní preukázal, že postúpenými zákrokmi v anglickej klinike BPC je jeho zdravotný
stav stabilizovaný a nemá žiadne ďalšie komplikácie súvisiace s pankreasom, ako tomu bolo pred
podstúpeným zákrokom v anglickej klinike BPC. Má za to, že potom v konaní zostalo sporné, ktorá
diagnóza mu určená bola tá správna.

6.15 Vo vzťahu k žiadosti žalovaného 2/ adresovanej odvolaciemu súdu o vysporiadaní sa s námietkami
premlčania, ktoré žalovaný vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach vzniesol, má žalobca za to, že
to bolo úlohou konajúceho súdu prvej inštancie, a preto nemôže dôjsť k vysporiadaniu sa s týmito
námietkami odvolacím súdom suplovaním úloh súdu prvej inštancie.

6.16 Vo vzťahu k vyjadreniu intervenienta na strane žalovaného 1/, ktorý namietal, že novoty označené
žalobcom v odvolaní nespĺňajú podmienky podľa ust. § 366 CSP, a preto by súd na ne nemal prihliadať,
žalobca uviedol, že vzhľadom na predčasnosť a prekvapivé závery konajúceho súdu prvej inštancie
na druhom pojednávaní mu bolo odňaté právo konať pred súdom v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, a preto by neprihliadanie na ním predložené novoty zo strany odvolacieho
súdu bolo opätovne len odopieraním práva na spravodlivý súdny proces vytvárajúce priestor na podanie
dovolania.

6.17 Žalobca súčasne má za to, že jeho odvolanie nie je neprehľadné, je štruktúrované do viacerých

bodov, konkrétne zdôvodňujúcich jednotlivé odvolacie dôvody uvedené v úvode odvolania, a on sa v
ňom chronologicky venuje odôvodneniu napadnutého rozsudku a uvádza v ňom, v čom konkrétne vidí
nesprávnosť vo vzťahu k tomu-ktorému odvolaciemu dôvodu.

6.18 Vo vzťahu k tvrdeniu o neunesení dôkazného bremena žalobca zdôraznil, že on žiadal o vykonanie

znaleckého dokazovania už v podanej žalobe a konajúci súd na prvom súdnom pojednávaní uviedol, že
potom, čo sa vysporiada s námietkou premlčania v prípade, že nároky žalobcu nie sú premlčané, bude
následne pokračovať v navrhovanom dokazovaní, čo sa však nestalo, z ktorého dôvodu je napadnutý
rozsudok predčasný.

6.19 Nestotožnil sa ani s argumentáciou intervenienta o tom, že z podaní žalobcu možno len ťažko
vyabstrahovať, v čom konkrétne má spočívať protiprávne konanie žalovaných, z ktorého žalobca
vyvodzuje ich zodpovednosť, ako aj samotný vznik škody, keď má za to, že on doložil dôkazy, ktorými
riadne preukázal vznik škody vo výške, ktorú si uplatnil. Pokiaľ ide o protiprávne konanie v príčinnej
súvislosti so vznikom škody, to žalobca vidí v nesprávne určenej diagnóze a na to navrhnutom

nesprávnom liečebnom postupe. Má za to, že aj samotná komunikácia žalovaných so žalobcom
pravdepodobne nebola lege artis, nakoľko niektoré dôležité skutkové okolnosti, ako napríklad to, že by
nedošlo k odobratiu celého pankreasu, resp. že v prípade, že by sa nepotvrdila diagnóza, ktorá mu bola
nesprávne stanovená, tak by došlo k chirurgickému odobratiu vzorky bez odstránenia pankreasu, čo mu
nebolo ako osobe bez medicínskeho vzdelania jasne a zrozumiteľne komunikované.

6.20 Žalobca má za to, že intervenient nesprávne vykladá právnu úpravu zodpovednosti za škodu
postupom non lege artis, keď uvádza, že samotná existencia prípadného nesprávneho postupu ešte
nezakladá právnu zodpovednosť poskytovateľa voči pacientovi, a tá vzniká až v prípade, ak je
následkom tohto nesprávneho postupu škoda na pacientovom zdraví, pretože vo vzťahu k nemajetkovej

ujme škodlivý následok ani nemusí nastať vo vzťahu ku škode a vo vzťahu ku škode on preukázal úbytok
finančných prostriedkov úhradami zdravotnej starostlivosti poskytnutej v zahraničí, ktorú mali vykonať
práve žalovaní, ak by určili správnu diagnózu.6.21 Žalobca opätovne uviedol, že riadne opísal, aká ujma mu vznikla, a to najmä ujma nemajetková
vo vzťahu k neistote o jeho budúcnosti, jeho prežitia a psychického vypätia, keď opätovne poukázal na
to, že on žalovaného 2/ informoval o inom posúdení, inej liečbe a inej diagnóze, na čo však D. I. vôbec

neprihliadol. Má za to, že táto psychická ujma nie je hypotetická, ak k jej odstráneniu došlo potom, čo
sa potvrdili závery anglickej kliniky BPC.

6.22 V zostávajúcej časti svojej odvolacej repliky žalobca de facto zopakoval svoju argumentáciu vo
vzťahu k záverom Protokolu ÚDZS č. 692/2020.

6.23 Z uvedených dôvodov nesúhlasil s následným tvrdením intervenienta o svojej pasivite, nakoľko on
mal záujem, aby sa vec pred súdom riadne prejednala, a to aj vykonaním znaleckého dokazovania a až
následne by mohol byť pre neho akceptovateľný aj rozsudok v jeho neprospech, ak by mal vedomosť, že
došlo k riadnemu vykonaniu dokazovania, a že jeho tvrdenia o nesprávne určenej diagnóze nepotvrdil
ani znalec.

6.24 Na základe uvedeného zotrval na odvolacom návrhu v celom rozsahu.

7. Žalovaný 1/ v odvolacej duplike zotrval na svojej právnej a skutkovej argumentácii z predchádzajúcich
vyjadrení, ktoré učinila v prebiehajúcom konaní, pričom svoju argumentáciu opätovne sústredil na

nedôvodnosť vykonania znaleckého dokazovania z dôvodu dostatočne zisteného skutkového stavu na
základe protokolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

8. Intervenient na strane žalovaného 1/ v konkrétnostiach poukázal na argumentáciu žalovaných 1/ a 2/
učinenú v prejednávanom konaní. Na doplnenie poukázal na výpoveď D. I., ktorý súdu ozrejmil, že

správnosť diagnózy z kliniky vo Veľkej Británii ani nie je možné overiť, pretože žalobcovi vo Veľkej Británii
boli chirurgicky odstránené vzrasty z pankreasu, avšak tieto ďalej neboli podrobné histologickému
skúmaniu a z uvedeného potom vyplýva, že nebolo možné overiť, či mal žalobca na pankrease „iba“
pankreatické kamene alebo tumor.

8.1 Vo vzťahu k novotám žalobcu v odvolacom konaní intervenient na strane žalovaného namietal, že
tietodôkazymoholžalobcapredložiťužskôraokolnosti,zaktorýchžalobcapredložilnovotyvodvolacom
konaní, nenaznačujú, že by ich nemohol predložiť už skôr. Má za to, že žalobca si stratu sporu zavinil
sám, nakoľko namiesto zamerania sa na dokazovanie odborných skutočností produkoval rozsiahle
podania, obsahom ktorých boli jeho subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia, avšak tieto boli vyvrátené

Protokolom ÚDZS č. 692/2020 a písomnými vyjadreniami lekárov pracujúcich u žalovaných, ako aj
výsluchom svedka D. I..

8.2 Intervenient na strane žalovaného považuje za zavádzajúce, že žalobca odvodzuje stratu sporu
od skutočnosti, že konajúci súd nevyhovel jeho žiadosti na nariadenie znaleckého dokazovania,

keď žalobca predmetný návrh na doplnenie dokazovania riadne neoznačil, nevyšpecifikoval, akú
v konaní spornú skutočnosť chce jeho prostredníctvom preukázať, pričom žalovaní v konaní poukázali
na skutočnosť, že žalobcovi bol vo Veľkej Británii vykonaný endoskopický výkon pre ochorenie
podžalúdkovej žľazy, a predmetné ochorenie je spojené výlučne s chronickou pankreatitídou, ktorá bola
žalobcovi diagnostikovaná u žalovaných, a o ktorej žalobca tvrdil, že bola diagnostikovaná nesprávne.

Nakoľko predmetná skutočnosť vyplynula z lekárskych správ z kliniky vo Veľkej Británii, ktoré predložil
žalobca, je podľa intervenienta evidentné, že dôkazy, ktoré žalobca produkoval v konaní, nakoniec
svedčili o skutočnostiach v jeho neprospech, a preto znalecké dokazovanie, ktoré navrhoval, by bolo
neúčelné a nehospodárne.

8.3 Intervenient súčasne poukázal na to, že na Okresnom súde Bratislava V sa vedie konanie voči
Všeobecnej zdravotnej poisťovni, ktoré je skutkovo totožné a znalecký posudok, ktorý sa pre účely
tohto konania pripravuje, by obstál aj v konaní na Okresnom súde Martin, a preto má intervenient na
strane žalovaného 1/ za to, že žalobca mohol dispozičným úkonom navrhnúť prerušenie konania na
Okresnom súde Martin pre účely zabezpečenia znaleckého posudku, čo však neurobil. Intervenient

súčasne má za to, že podľa jeho názoru nie je možné odškodniť takú ujmu, ktorá by len s určitou mierou
pravdepodobnosti nastala v budúcnosti a aj keď tvrdenia žalobcu odmieta, domnieva sa, že nie je možné
sankcionovať lekára za jeho medicínsky názor vyplývajúci z vyšetrenia pacienta, nakoľko v medicíne je
pomerne bežným javom, že súboru príznakov zodpovedá väčší okruh možných diagnóz. Zdôraznil, žev konaní nebol preukázaný akýkoľvek neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, a to konaním
žalovaného 1/ a ani konaním žalovaného 2/.

9. Žalobca vo vyjadrení zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, námietkach a návrhoch,
ktoré de facto zhrnul v predmetnom vyjadrení. Na podporu svojej argumentácie predložil rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/17/2024 zo dňa 30.04.2024.

10. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

11. Skôr, než Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého
rozhodnutia, zaoberal sa otázkou, či odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, či smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné a či má náležitosti vyžadované zákonom. Po
preskúmaní odvolania žalobcu voči výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto
častiodvolanieniejeprípustné,nakoľkosanejednáouznesenieonárokunanáhradutrovkonaniapodľa

§357písm.m)CSP,alesvojímobsahomsajednáibaoakademickýasvojoupovahouinštruktážnyvýrok
(uznesenia) k výroku II. napadnutého rozsudku (t.j. výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania),
a teda ho nemožno podriadiť pod taxatívne vymedzenie uznesení, voči ktorým je odvolanie prípustné
tak, ako ich vypočítava ust. § 357 CSP.

12. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), následne preskúmal napadnutý rozsudok súdu
prvejinštancienazákladeodvolaniažalobcovvrozsahudanom§379CSPa§380CSPabeznariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku
I., ktorou súd prvej inštancie žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady za bolesť a náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia, zamietol, potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

V zostávajúcej časti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie (t.j. čo do uplatnených nárokov na náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy), ako aj v závislom výroku II. o práve na náhradu trov konania
rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Odvolanie žalobcu voči výroku III. napadnutého rozsudku už z vyššie uvedených
dôvodov odmietol.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním napadnutý z dôvodu prezumovaného
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. e) CSP,
t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1
písm. g) CSP, t.j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej

obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a z dôvodu prezumovaného
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

14. Východiskovo odvolací súd poukazuje na zodpovednosť odvolateľa – žalobcu za obsahové

vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). V zmysle princípu neúplnej apelácie sa potom
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie, keď žalovaným nenamietané vady,
ktorými by bol oprávnený sa zaoberať z úradnej povinnosti, nevzhliadol.

15. Odvolateľ v odvolaní vzhľadom na obsah odvolania a charakter odvolacích námietok namietal
nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť a neodôvodnenosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, nesprávnosť
zisteného skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie, ako aj
nevykonanie žalobcom navrhnutých dôkazov. Krajský súd posúdil relevantnosť týchto konkrétnych
odvolacíchdôvodov,tedato,čisúdprvejinštancienasprávneavúplnostizistenýskutkovýstavaplikoval

príslušné právne normy a či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím na to,
že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument sporovej
strany, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (porovnaj rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05).16. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. Vo vzťahu k námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd zdôrazňuje, že vada
predpokladanávust.§365ods.1písm.f)CSPjevadouskutkovou.Rozhodnutietrpískutkovýmivadami,
ak bol nesprávne vytvorený skutkový základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť skutkových zistení pri
tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení
výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo

prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané.

18. Odvolací súd upozorňuje, že dôvodnosť odvolacích námietok posudzoval vo vzťahu k jednotlivým
žalobcom uplatneným nárokom, nakoľko žalobca sa v spore (popri sebe) domáhal náhrady (skutočnej)
škody, nároku na bolestné a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy.

19. V kontexte vyššie uvedeného rozlíšenia nárokov odvolací súd (preskúmajúc odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie osobitne k jednotlivým žalobou uplatneným nárokom) zdôrazňuje, že do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí
ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

20. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ ide o žalobou uplatnený nárok na náhradu za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia, súd prvej inštancie dostatočne presvedčivo uviedol dôvody,
pre ktoré žalobcu zamietol, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že právu na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu

dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale aj na relevantné argumenty
strán. S prihliadnutím na akceptovateľnú určitosť dôvodov, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri
zamietnutí žaloby (v časti) o nárokoch na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia,
odvolací súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je
v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 352/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa

ktorého „...odôvodnenie rozhodnutí prvého a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III.
ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

20.1 V zhode so záverom súdu prvej inštancie uvedenom v odseku 104. odôvodnenia jeho rozhodnutia
odvolací súd konštatuje, že odškodnenie bolesti sa poskytuje za bolesť spôsobenú škodou na zdraví,
jej liečením alebo odstraňovaním následkov škody na zdraví. So záverom súdu prvej inštancie, ktorý
nevzhliadol žiadnu konkrétnu súvislosť, pokiaľ ide o bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia

v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. sa odvolací súd stotožnil. Správnosti záveru súdu prvej inštancie
vo vzťahu k uvedeným nárokom zodpovedá aj zákonná definícia pojmu „bolesť“ a pojmu „sťaženie
spoločenského uplatnenia“ obsiahnutá v § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z. z., na ktorú poukazuje
aj samotný žalobca. V zmysle tejto zákonnej definície pod pojmom „bolesť“ je potrebné rozumieť ujmu
spôsobenú poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Pod pojmom

„sťaženie spoločenského uplatnenia“ je potrebné rozumieť stav v súvislosti s poškodením na zdraví,
ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho
životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len „následok“). Aj
z uvedených legálnych definícií je možné nepochybne vyvodiť záver, že nároky na bolesť, prípadnesťaženie spoločenského uplatnenia, môžu objektívne vzniknúť iba v prípade, ak poškodený utrpí takú
ujmu na zdraví, s ktorou je spojená určitá intenzita bolesti, ktorá je odškodniteľná podľa citovaného
zákona a v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia iba v prípade, ak objektívne dôjde k takému

následku v súvislosti s poškodením na zdraví, ktorý má preukázateľné následky pre životné úkony
poškodeného, na uspokojovanie jeho životných potrieb a spoločenských potrieb alebo naplnenie jeho
spoločenských úloh. Podľa názoru odvolacieho súdu sa však musí jednať o objektívny stav, t.j. reálne
vytrpenú bolesť, prípadne reálne existujúci následok súvisiaci s poškodením zdravia. A práve naopak sa
nemôžejednaťoprípad,kedyjedanáibahypotetickosťjejvzniku(akonatopoukazuježalobcavsúdenej

veci). Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade nemôže byť relevantná ani prípadná bezprostrednosť a
akútnosť hrozby vzniku bolesti či sťaženia spoločenského uplatnenia. Vychádzajúc z uvedených premís
potom odvolací súd v zhode s rozhodnutím súdu prvej inštancie dospel k záveru, že nárok na bolestné,
prípadnesťaženiespoločenskéhouplatnenia,nemoholžalobcovivzniknúťprávezdôvodu,žemužiadna
bolesť(atoajvprípade,akbybolvsporepreukázanýpostupžalovaných1/a2/nonlegeartismedicinae)
z „hroziaceho“, ale reálne neuskutočneného lekárskeho zákroku nevznikla. Rovnako odvolací súd

dospel k záveru, že nakoľko nedošlo k žiadnemu (aktívnemu) zásahu do zdravia žalobcu zo strany
žalovaných, nemohol vzniknúť ani následok, s ktorým pozitívne právo spája sťaženie spoločenského
uplatnenia. Tak ako vyplýva zo skutkovej a na to nadväzujúcej právnej argumentácie žalobcu, tento sa
domáhal uvedených nárokov z dôvodu ním tvrdenej nesprávne určenej diagnózy MD-IPMN žalovaným
2/ a na to následným indikovaním operácie žalovaným 1/, pričom svoje nároky východiskovo vyvodzoval

z následku, ktorý mu vo vzťahu k potenciálnej možnosti vytrpenia bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia v prípade, ak by bol podstúpil liečbu navrhovanú žalovanými, „iba“ hrozil. V nadväznosti na
uvedené potom odvolací súd vyslovuje názor, že samotná hrozba poškodenia zdravia, resp. potencialita
vzniku neodstrániteľných následkov (aj v prípade preukázania porušenia povinnosti žalovaných 1/ a 2/)
nemôžebyťvzmyslezákonač.437/2004Z.z.odškodniteľná.Odvolacísúdvkontextevyššieuvedených

záverov plne akceptuje závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/65/2013 z 28. mája 2014, ktorý bol publikovaný v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu pod R
1/2015, podľa ktorého ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na
náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; pričom tieto nároky treba dôsledne rozlišovať

a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež
právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Aj z uvedeného rozhodnutia potom možno nepochybne vyvodiť
rozlíšenie nárokov na náhradu bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia na strane jednej a nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom spore sa žalobca popri nárokoch na bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia domáha titulom zásahu do jeho osobnostných práv aj nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy, pričom jeho argumentácia týkajúca sa dôvodnosti nároku na bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia práve reflektuje na naplnenie hypotézy právnej normy prezumovanej § 11
Občianskeho zákonníka a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

20.1.1 Nad rámec vyššie uvedených záverov, pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na to, že mu bola

spôsobená bolesť (aj) tým, že sa podroboval nespočetným vyšetreniam a procedúram, ktoré si musel
počas rozhodného obdobia vytrpieť u žalovaných, ako aj tým, že musel mať ponechaný stend v tele
dlhšiu dobu, ako bolo potrebné z dôvodu koronavírusu, kedy nemohol vycestovať do Anglicka, čo by
sa však nestalo v prípade, ak by tieto zákroky boli robené na Slovensku, odvolací súd poukazuje
na to, že žalobca a priori v spore nenamietal nesprávnosť postupov predchádzajúcich diagnostickým

záverom žalovaného 2/, ale „až“ samotné závery, ktoré žalovaní vyvodili z týchto vyšetrení a procedúr,
pričom práve tieto postupy mali smerovať k určeniu správneho diagnostického záveru. Pri absencii
akýchkoľvek námietok smerujúcich voči správnosti realizácie týchto vyšetrení a procedúr odvolací súd
nenachádzapriichvýkoneporušeniepovinnostizostranyžalovaných.Jepotrebnézdôrazniť,žežalobca
sa uvedeným vyšetreniam dobrovoľne podrobil z dôvodu určenia „správnej“ diagnózy za účelom zistenia

príčiny u neho dlhšiu dobu pretrvávajúcich zdravotných problémov. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá
správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej
a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných
poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi na výkon prevencie, štandardnými
diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu

pacienta (porovnaj § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Bez vykonania týchto
vyšetrení by potom pri zohľadnení výsledkov lekárskej vedy ani nebolo možné vykonať požadovanú
diagnostiku. Vykonanie týchto vyšetrení je potom potrebné odlišovať od diagnostických záverov,ktoré z nich boli vyvodené, a ktorých správnosť žalobca namietal. Vo vzťahu k námietke žalobcu
ohľadne nároku na náhradu za bolesť, že jemu z dôvodu koronavírusu bol v tele ponechaný stend,
ktorý mu tam bol umiestnený počas operácie v Anglicku, odvolací súd nevzhliada dôvody, pre ktoré

by mali za túto skutočnosť zodpovedať žalovaní 1/ a 2/, keď uvedený následok primárne súvisel so
žalobcom zvolenou operáciou vykonanou klinikou v Anglicku, ktorý žalovaní nemohli nijako ovplyvniť.
Žalobca navyše ani netvrdil, že by sa o vybratie uvedeného stendu čo i len pokúsil u niektorého
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v Slovenskej republike. Je potrebné si taktiež uvedomiť, že
pandémia koronavírusu nemala vplyv iba na priebeh poskytovania zdravotnej starostlivosti na území

Anglicka, ale aj na území Slovenskej republiky, pričom je všeobecne známe, že v danom čase sa
vykonávali iba najurgentnejšie zákroky a už zo samotného postupu kliniky v Anglicku nevyplýva, že by
táto potreba bola natoľko urgentná. Odvolací súd aj s poukazom na samotnú argumentáciu žalobcu
zdôrazňuje, že žalobca v rámci jeho argumentácie o objektívnej možnosti vykonať bodové ohodnotenie
jeho zdravotného stavu uviedol, že ustanovený znalec mohol vychádzať prinajmenšom napríklad
z bodového ohodnotenia chirurgického zákroku, ktorý na základe nesprávnej diagnózy navrhovali

vykonať žalovaní 1/ a 2/, čo však vzhľadom na už vyššie uvedené závery nemožno akceptovať. Pokiaľ
žalobca ako jeden z dôvodov pre priznanie jednorazového odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia vzhliada v tom, že mu sťaženie spoločenského uplatnenia bolo spôsobené nesprávnymi
diagnózami a jeho práceneschopnosťou, odvolací súd má za to, že v danom prípade sa nejedná
o trvalé následky do budúcna, ale o hypotetické nároky, ktoré môžu mať svoj základ v práve na ochranu

osobnosti žalobcu a ním uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z uvedených dôvodov
odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu bolestného
a sťaženie spoločenského uplatnenia.

20.2 Vysloviac vyššie uvedený záver (aj) v súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivý

proces odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietku vo vzťahu k predmetu konania týkajúceho sa
uplatnenia nároku na náhradu bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia ako nedôvodnú. Z ust. §
220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný
a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd
dbá, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva

z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na
taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Toria c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, číslo 303-A, strana 12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, číslo 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd SR vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia aj v náleze sp. zn. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnením nárokov a obranou

proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutia má
odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť
z neho príslušné závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Ak súd prijme skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia
nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá

musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie okresného
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220 CSP, je nepreskúmateľné. Ak prvoinštančný súd
postupoval v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku tým, že sporovej strane odoprel
alebo znemožnil uplatnenie procesných práv, odvolací súd musí v každom prípade jeho rozhodnutie

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20.3 Odvolací súd potom dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo
vzťahu k nároku na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia obsahuje dostatočnéšpecifikovanie dôvodov, ktoré viedli súd prvej inštancie k vydaniu rozhodnutia, pričom vzhľadom
na vyššie uvedené závery nie je daná potreba vykonania dokazovania žalobcom navrhovaným
znaleckým skúmaním vo vzťahu k týmto nárokom. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorým zamietol žalobu v časti uplatneného nároku na náhradu
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, keď dospel k identickému záveru o nedôvodnosti
týchto nárokov.

21. Vyššie uvedené závery však odvolací súd nemohol vysloviť pri posúdení ostatných žalobou

uplatnených nárokov, t.j. čo do náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, prípadne náhrady škody, pričom
má za to, že existenciu týchto nárokov nemožno a priori (tak ako to učinil súd prvej inštancie) vylúčiť.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri vyhodnotení týchto nárokov
vychádzal z toho, že v spore bolo jednoznačne preukázané, že zo strany žalovaného 1/ a žalovaného
2/ nedošlo k porušeniu povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, a teda postup žalovaných
1/ a 2/ bol vykonaný „lege artis“, pričom odkázal na závery UDZS. V kontexte predmetného záveru

odvolací súd primárne poukazuje na to, že žalobca už v samotnej žalobe, ako aj v následných podaniach
(tak ako to vyplýva z odsekov 149. až 153. odvolania proti rozsudku) navrhol, aby konajúci súd vo
veci ustanovil znalecké dokazovanie znalca z odboru gastroenterológie, aby sa k postupu poskytnutia
zdravotnej starostlivosti vyjadril a konfrontoval postupy žalovaného 1/ a žalovaného 2/ s postupmi J.
K. L., pričom zdôraznil, že uvedené znalecké dokazovanie bolo v rámci vyjadrení žalovaných 1/ a 2/

k žalobe navrhnuté zhodne aj žalovanými 1/ a 2/.

21.1 Vo vzťahu k uvedenej námietke (týkajúcej sa nevykonania navrhnutého dokazovania) odvolací
súd východiskovo poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom, aj ich následným zhodnotením. Význam dokazovania

spočíva v získaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza, a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp.
právne normy. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení
strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to zvlášť
v sporovom konaní (primerane porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2012).

V danej súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym záverom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez
ďalšiehodokazovaniaimplikovaťpovinnosťsúduakceptovaťnávrhy,procesnéúkonyaobsahopravných
prostriedkovarozhodovaťpodľanich.Zdôrazňujevšak,žesúdysúpovinnénavšetkyuvedenéprocesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok, alebo sa bráni proti jeho uplatneniu v procese toho-ktorého štádia civilného konania.

21.2 Odvolací súd potom nemohol akceptovať záver súdu prvej inštancie uvedený v odseku 108.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie nijako nevysvetlil, z akých dôvodov

považuje znalecké posudky alebo výsluchy ďalších lekárov za nadbytočné a nehospodárne a (iba)
konštatoval, že by neprinieslo žiadne nové zistenia v posudzovanom prípade. Okrajovo odvolací súd
pripomína, že súd v civilnom sporovom konaní je podľa § 193 Civilného sporového poriadku viazaný
(okrem iných) len rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok
alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal s tým, že

(v kontexte uvedeného) súd musí tiež zohľadniť existenciu iných rozhodnutí v trestnom konaní (napr.
zastavujúcich, oslobodzujúcich...) a dbať na to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Z uvedeného vyplýva,
že aj keď je súd v civilnom sporovom konaní výslovne viazaný iba rozhodnutím o tom, že bol spáchaný
trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, nemôže nechať bez povšimnutia rozhodnutie s účinkami
oslobodzujúcimi. V prejednávanom prípade súd prvej inštancie vyvodzoval svoj záver o poskytnutí

zdravotnej starostlivosti lege artis žalovanými 1/ a 2/ (okrem výpovede zamestnanca žalovaného 2/ D.
I.) aj od protokolu UDZS (ktorý navyše ani nespĺňa atribúty „oslobodzujúceho“ rozhodnutia príslušného
orgánu). Odvolací súd si potom v intenciách záverov vyplývajúcich z týchto v konaní vykonaných
dôkazov vie len ťažko predstaviť iný dôkazný prostriedok na preukázanie tvrdení žalobcu ako vykonanie
znaleckého dokazovania, týkajúceho sa odborného posúdenia postupu žalovaných. Súd prvej inštancie

takýmto spôsobom aj podľa názoru odvolacieho súdu pochybil, keď návrh žalobcu na vykonanie
znaleckého dokazovania nevykonal, čím objektívne znemožnil žalobcovi procesnú možnosť uniesť
dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdeného nesprávneho stanovenia diagnózy zo strany žalovaného 2/,prípadneindikovaniaoperačnéhozákrokuzostranyžalovaného1/.Odvolacísúdpotomdospelkzáveru,
že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz, potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností.

21.2.1 V tomto kontexte odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom spore sa jedná o tzv.
medicínsky spor. Medicínske spory sú štandardnými (klasickými) spormi a dokazovanie sa riadi
Civilným sporovým poriadkom. V rámci štádia dokazovania nachádzajú svoje imanentné uplatnenie
princíp prejednací, kontradiktórnosť, koncentrácia konania, procesná ekonómia, formálna pravda
a princíp voľného hodnotenia dôkazov, ktoré ovplyvňujú kvalitu, ako aj kvantitu dokazovania. Aj

napriek tomu, že tzv. medicínske spory sú svojím charakterom štandardnými civilnými spormi, tieto
vyžadujú (vzhľadom na špecifickosť oblasti, ktorej sa tieto spory dotýkajú) osobitný prístup v rámci
vykonávaného dokazovania. Je potrebné si uvedomiť, že v tzv. medicínskych sporoch vzhľadom na
špecifické postavenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na strane jednej a pacienta na strane
druhej, z hľadiska komplexného pohľadu na špecifiká vyhodnotenia rozhodných otázok, je obtiažne
(v niektorých prípadoch priam nemožné) so 100 % istotou ustáliť záver o danosti (existencii) splnenia

podmienok pre vznik nároku na náhradu škody. Je potrebné si uvedomiť, že až samotný následok, ktorý
sa nezriedka prejaví (príp. nastane) až s určitým časovým odstupom po vykonaní zákroku (pričom môže
byť v značnej miere ovplyvnený práve individuálnymi činiteľmi u toho-ktorého pacienta, ktoré potom
sťažujú možnosť „priradenia” zisteného následku k porušeniu povinnosti zariadenia), býva práve tou
indikáciou, ktorá na strane pacienta zadáva dôvodnosť iniciovania sporu. Uvedené podstatne pacientovi

ako strane sporu sťažuje možnosť uniesť dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia podmienok
vzniku nároku na náhradu škody. K uvedenej otázke sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorý v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24. októbra 2017 reflektujúc práve na špecifický charakter
tzv. medicínskych sporov uviedol, že „objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti,
ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného

dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, preto neadekvátna
náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom
škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho
neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť
skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti“. V okolnostiach prejednávanej

veci potom iba samotná skutočnosť, že v prejednávanom spore nedošlo k vykonaniu konkrétneho
zákroku a s tým spojeného (očakávaného) následku ešte neznamená objektívne vylúčenie existencie
príčinnej súvislosti medzi stanovením nesprávnej diagnózy a vznikom následku (škody, nemajetkovej
ujmy). Práve naopak, zodpovedanie tejto otázky má byť výsledkom dokazovania, na základe ktorého
súd vyhodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti.

V prejednávanom spore však súd prvej inštancie akceptoval iba jednu skupinu dôkazov (svedčiacich
v prospech v problematike erudovaných žalovaných) a na strane druhej zamietol návrhy na vykonanie
dôkazov žalobcu, ktoré (ako jediné) po odbornej stránke umožňovali „prieskum“ obrany žalovaných, čím
de facto ani len nepripustil akúkoľvek diskusiu o správnosti postupu zo strany žalovaných. Nevykonanie
navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz

vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno potom kvalifikovať ako porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (pozri III. ÚS 332/09).
V takomto prípade by prichádzalo do úvahy aj vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, keďže nevykonanie stranou
navrhovaného dôkazu by ju oproti druhej strane znevýhodňovalo. Z uvedených dôvodov potom odvolací

súd vzhliadol v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne
konania zakladajúce odvolací dôvod prezumovaný § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

22. Oboznámiac sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k nárokom na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy predstavuje odôvodnenie rozhodnutia podľa názoru odvolacieho súdu

určitú „kombináciu“ skutkového záveru, že žalovaní 1/ a 2/ postupovali vo vzťahu k žalobcovi
správne a určili mu zodpovedajúcu diagnózu a navrhli adekvátne operačné postupy (t.j. že z ich
strany nedošlo k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti „non lege artis“) a absencie príčinnej súvislosti
medzi poskytnutím nesprávnej zdravotnej starostlivosti a vznikom nemajetkovej ujmy či škody, pričom
absencia porušenia povinnosti vylučuje existenciu príčinnej súvislosti. Uvedená „nekoncentrovanosť“

pri odôvodnení preskúmavaného rozsudku sama osebe sťažuje možnosť odvolacieho prieskumu týchto
záverov. V tejto súvislosti (tak, ako už odvolací súd uviedol vyššie), nemožno a priori vylúčiť existenciu
nárokov na náhradu škody, prípadne náhradu nemajetkovej ujmy, ak bude v spore preukázané (a to
vykonaním znaleckého dokazovania) porušenie povinnosti žalovaných 1/ a 2/ pri poskytovaní zdravotnejstarostlivosti. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za podstatné a rozhodné zodpovedanie otázky, či
z hľadiska odborného posúdenia sú akceptovateľné závery žalovaného 2/ pri stanovení diagnózy MD-
IPMN, s ktorou sa stotožnil aj žalovaný 1/ v rámci indikovania zodpovedajúcej operácie.

23. Uvedené dáva dostatočný podklad pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku rozsudku
súdu prvej inštancie týkajúceho sa zamietnutia žaloby o nárokoch žalobcu na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP, t.j. zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie
(vo vymedzenej časti) na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1), keď zaoberať sa ostatnou

argumentáciou strán sporu v odvolacom konaní by vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolacieho
súdu bolo nadbytočné a predčasné.

24. Bude úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci v zmysle návrhu žalobcu nariadiť znalecké
dokazovanie znalcom z odboru gastroenterológie (možno aj za súčinnosti znalca z odboru rádiológie)
za účelom posúdenia správnosti postupu žalovaného 2/ a žalovaného 1/ pri stanovení diagnózy MD-

IPMN vychádzajúc z vyšetrení, ktoré tomuto diagnostickému záveru predchádzali.

24.1 V prípade, ak výsledky znaleckého dokazovania budú smerovať k záveru o porušení povinností
žalovaného 1/ a 2/ (prípadne niektorého z nich) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi,
odvolací súd považuje za rozhodné:

24.1.1 Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody v súvislosti so záverom súdu prvej inštancie,
že anglickou klinikou BPC vykonaný zákrok bolo možné vykonať aj v Slovenskej republike, odvolací súd
poukazuje na to, že žalovaní v zmysle diagnostiky stanovenej žalovaným 2/ (napriek tomu, že žalovaný
2/ v rozhodnej dobe mal vykonávať operačné zákroky tohto druhu) žalobcom „požadovaný“ zákrok

nevykonali z dôvodu stanovenia inej diagnózy. Skutočnosť, že uvedený zákrok bolo možné vykonať aj na
území Slovenskej republiky, bez ďalšieho potom nevylučuje vznik nároku na náhradu škody v súvislosti
s operáciou na anglickej klinike. Vo vzťahu k uvedenému bude potom rozhodné posúdenie konkrétnych
dôvodov, pre ktoré sa žalobca rozhodol podrobiť sa operácii na klinike v Anglicku.

24.1.2 Pokiaľ žalobca v spore tvrdí, že bol zo strany žalovaných 1/ a 2/ nevhodne/nedostatočne poučený
o diagnostickom závere MD-IPMN a ďalšom postupe, súd uvedenú skutočnosť (reflektujúc na výpoveď
D. I. a správy na č.l. 31, 33 a 34 spisu) náležite vyhodnotí.

24.1.3 Súd prvej inštancie sa súčasne bude zaoberať aj vznesenými námietkami premlčania zo strany

žalovaných 1/ a 2/. Pri vyslovení skutkových záverov rozhodných pre posúdenie premlčania uplatnených
nárokov v napádanom rozsudku tieto námietky vecne posúdi (a to aj v kontexte zákona č. 62/2020 Z.
z., ktorý v ustanoveniach § 1 a § 8 jasne a bez výnimiek prerušil plynutie lehôt ustanovených právnymi
predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde (takouto
je nepochybne v zmysle dvoch základných kódexov súkromného práva – Občianskeho zákonníka

a Obchodného zákonníka aj premlčacia doba), a to na obdobie odo dňa jeho účinnosti 27.03.2020
do 30.04.2020 (35 dní) a následne odo dňa 19.01.2021 do 28.02.2021 (41 dní). Odvolací súd na
tomto mieste vyslovuje záver, že zákon č. 62/2020 Z. z., ktorým sa zaviedlo spočívanie (neplynutie)
hmotnoprávnych lehôt po zákonom určenú dobu, sa nevzťahuje len na lehoty, ktorých koniec by pripadal
do rozhodných období, ale na akékoľvek lehoty, ktoré v danom období uplynuli, keďže dikcia zákona

je jasná a jednoznačná. Aj v zmysle dôvodovej správy k ust. § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. navrhované
opatrenie malo za cieľ v písmene a) dočasne zabezpečiť to, že premlčacie a prekluzívne lehoty nebudú
dokoncaapríla2020plynúťavpísmeneb)navrátiťpremlčacieaprekluzívnelehoty,ktoréuplynulivčase
od 12. marca 2020 do dňa účinnosti zákona, t.j. v čase od vyhlásenia mimoriadnej situácie na území
Slovenskej republiky podľa zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších

predpisov. Dotknuté ustanovenie tak predstavuje zákonný dôvod spočívania (neplynutia) premlčacej
doby v období od nadobudnutia účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z., t.j. odo dňa 27.03.2020 vrátane do
dňa 30.04.2020 vrátane, t.j. počas doby 35 dní. Rovnako tomu bolo podľa ust. § 8 písm. a) zákona č.
62/2020 Z. z., ktoré predstavovalo zákonný dôvod spočívania (neplynutia) premlčacej doby v období od
nadobudnutia účinnosti zákona č. 9/2021 Z. z., t.j. odo dňa 19.11.2021 vrátane do 28.02.2021 vrátane,

t.j. počas doby 41 dní.).

24.1.4 Vo vzťahu k vzneseným námietkam premlčania odvolací súd zdôrazňuje, že vznesená námietka
premlčania musí byť po obsahovej stránke dostatočne určitá (súd v rámci jej preskúmania je limitovanýjej obsahom), čo v prejednávanom spore platí o to viac, nakoľko žalobca si v ňom uplatňuje viacero
nárokov, vo vzťahu ku ktorým je potrebné vyhodnocovať vznesenú/é námietku/námietky skutkovo
a právne separátne. Žalobca sa v spore domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, vo vzťahu ku

ktorému uvádza počiatok plynutia 3-ročnej premlčacej doby od 12.10.2018 (o stanovení „nesprávnej“
diagnózy sa mal žalobca prvýkrát dozvedieť dňa 18.07.2018), žalovaný 2/ uvádza počiatok plynutia od
02.10.2018, pričom podľa názoru odvolacieho súdu je pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby
rozhodné, kedy dosiahol zásah do osobnostných práv žalobcu relevantnú intenzitu. Pokiaľ ide o náhradu
škody, odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že žalobca sa kontinuálne podrobil liečebným zákrokom

(v súvislosti so stanovením ním „akceptovanej“ diagnózy) v období od 08.07.2018 až do 07.07.2020,
pričom argumentuje, že subjektívna 2-ročná premlčacia doba začala plynúť až 04.03.2021. Aj bez
bližšieho skutkového posúdenia (ktoré bude povinný vykonať súd prvej inštancie) je potom zrejmé, že
minimálne (odhliadnuc od ďalších súdom prvej inštancie nevyhodnotených argumentačných eventualít
týkajúcich sa premlčania nárokov) nárok na náhradu škody, ktorá žalobcovi mala vzniknúť 2 roky pred
podaním žaloby (t.j. 11.10.2021), objektívne nemôže byť (ako celok) premlčaný.

25. V ďalšom konaní bude teda úlohou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu podľa ust. § 391 ods. 2 CSP, opätovne vec prejednať v zrušenej časti a k tomu
vyvodiť zodpovedajúce skutkové zistenia z už vykonaných dôkazov, nariadiť znalecké dokazovanie
znalcom z príslušného odboru, tak ako to navrhuje žalobca, eventuálne umožniť stranám uplatniť i ďalšie

prostriedkyprocesnéhoútokuaprocesnejobranyapodoplnenídokazovania,čiuždôkazmi,ktoréstrany
navrhli alebo ešte navrhnú v nastávajúcom priebehu konania, potom vo veci znova rozhodnúť. V novom
rozhodnutí sa súd prvej inštancie dôsledne a presvedčivo vysporiada so všetkými skutkovo a právne
relevantnými otázkami riešenými v konaní vrátane posúdenia námietok premlčania voči uplatneným
nárokom a produkovanými argumentmi strán sporu, vyhne sa pritom (doposiaľ prezentovanému)

formalistickému a paušálnemu prístupu pri hodnotení rozhodujúcich skutočností, a tiež pri ich vyjadrení
v odôvodnení, sústredí sa na zodpovedanie jednotlivých pre vec podstatných argumentov žalobcu
a žalovaných. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodní
tak, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prípadne

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Bude mať tiež na zreteli, že podľa
judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je právo strán sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd ďalší odvolacími námietkami nezaoberal, nakoľko
nemohli priniesť iné rozhodnutie vo veci.

27. Na záver odvolací súd zdôrazňuje, že zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie pre
nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť, príp. nevykonanie dôkazov potrebných pre zistenie rozhodujúcich

skutočností, nezakladá záver, že odvolací súd súhlasí resp. nesúhlasí s vecným posúdením
a rozhodnutím súdu prvej inštancie, ale „len“ to, že vzhľadom na neudržateľné závery, nedostatočne
zistený skutkový stav, prípadne nedostatočné dôvody rozhodnutia, nemožno zo strany odvolacieho súdu
vysloviť a preskúmať správnosť/nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie vo veci.

28. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie potom rozhodne aj o trovách (tohto) odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľaosobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].