Rozsudok · Spotrebiteľské zmluvy · Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2517202101
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2517202101.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek

senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX/XX, B., zastúpenej spoločnosťou: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária,
Červeňova 15, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Home
Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného spoločnosťou:
Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234
679, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru a iné, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN-4Csp/40/2022-126 zo dňa 10. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie m e n í tak, že u r č u j e, že úver
poskytnutý žalovaným na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 4601304980 uzavretej
medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016 je bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacích
a dovolacieho konania v rozsahu 50 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol (o určenie,
že úver poskytnutý žalovaným na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 4601304980 uzavretej

medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016 je bezúročný a bez poplatkov), II. výrokom priznal
žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 137 písm. d) zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 1 ods. 1, 2, § 2 písm.
a), b), d), § 9 ods. 1, 2 písm. f), k), l), § 11 ods. 1 písm. b), § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2016 (ďalej len „ZoSÚ“), § 11 ods. 4 ZoSÚ v platnom
znení, čl. 10 ods. 2 písm. c), u), čl. 22 ods. 1, čl. 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej
len „Smernica“).

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení (odsek 8, 21, 44 napadnutého rozsudku), že dňa

30.01.2016 žalobkyňa so žalovaným uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 4601304980 (ďalej len
„zmluva“), predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového úveru (bod 27. zmluvy), s celkovou výškou
úveru 6.500,- eur, celkovou výškou mesačnej splátky 133,47 eur, splatnou v 15. deň v kalendárnom
mesiaci s tým, že prvá anuitná splátka bude splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, pokiaľkalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je
splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci, s ročnou úrokovou sadzbou vo výške
15,02 %, s ročnou percentuálnom mierou nákladov (RPMN) 16,2 %, priemernou hodnotou RPMN 15,55

%, v bode 35. bola celková čiastka splatná spotrebiteľom uvedená vo výške 10.297,56 eur, počet splátok
78, termín konečnej splatnosti 78 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci.
V zmluve bolo uvedené, že RPMN (vo výške 16,2 %) bola vypočítaná na základe údajov platných v
čase uzatvorenia tejto zmluvy. V zmluve bol uvedený poplatok 1,45 eur mesačne za službu Odložené
splátky, poplatok bol zahrnutý v splátke. V splátkovom kalendári bola výška 78 splátok v sume 133,47

eur, iné členenie splátky uvedené nebolo. Žalovaný na základe uvedenej zmluvy poskytol žalobkyni
bezúčelový úver vo výške 6.500 eur. Obsahom predžalobnej výzvy žalobkyne zo dňa 20.3.2017 bola
žiadosť o písomné potvrdenie, že zmluva je bezúročná a bezpoplatková. Podnetom zo dňa 23.03.2017
sa žalobkyňa obrátila na Národnú banku Slovenska za účelom prešetrenia zmluvy.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňou požadované určenie právnej skutočnosti vyplýva

z ustanovenia § 11 ods. 4 ZoSÚ účinného v čase rozhodovania, čím bola splnená zákonná podmienka
ustanovená § 137 písm. d) CSP. Zmluvu je potrebné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom
úvere podľa § 2 písm. d) ZoSÚ, pričom žalovaný mal postavenie veriteľa (§ 2 písm. b/ ZoSÚ) a
žalobkyňa postavenie spotrebiteľa (§ 2 písm. a/ ZoSÚ). Podstata tohto sporu spočívala na tom, že
predmetná zmluva podľa žalobkyne neobsahovala všetky zákonné náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ,

v dôsledku čoho bolo potrebné zmluvu považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú. Právny poriadok
Slovenskej republiky považuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere za právny úkon, ktorým sa veriteľ
(dodávateľ) zaväzuje poskytnúť dlžníkovi (spotrebiteľovi) peňažné prostriedky v jeho prospech do určitej
sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 9 ods.
2 písm. f) ZoSÚ v znení účinnom do 30.4.2018, t. j. v dobe uzavretia zmluvy (30.1.2016) zmluva o

spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V
úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ sa uvádza, že predložený návrh zákona „je svojím
obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského

právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci
vnútorného trhu Spoločenstva“. V závere všeobecnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ sa konštatuje,
že predkladaným zákonom je Smernica transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom
rozsahu. Prvoinštančný súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15
z 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej (ďalej aj „Rozsudok“) v ktorom Súdny

dvor konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10
ods. 2 Smernice. Smernica ako špecifický prameň práva Európskej únie vyžaduje od členských štátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný Smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Členský štát musí transpozíciu Smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti

a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia Smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná, a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi
jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu
normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy
účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie

zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným Smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok
Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).

5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f)
ZoSÚ v znení účinnom do 30.04.2018 dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných
podľa ZoSÚ v znení účinnom do 30.04.2018 nemožno od dodávateľov (veriteľov) žiadať, aby v nich
uvádzali presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2
písm. f) ZoSÚ uvádzalo tento pojem („termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“), je za použitia

eurokonformného výkladu práva možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len vyjadruje požiadavku
na uvedenie „dĺžky, či doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. Z dôvodovej správy k ZoSÚ v
žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
f) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovalaokrem dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru dokonca v podobe konkrétneho dátumu. Podľa názoru dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel
zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, tak ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ neupravuje

požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. c) Smernice. Požiadavka o
vyjadrenie dátumu konečnej splatnosti úveru z textu zákona nevyplýva (rozsudok najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1 Cdo 183/2018). Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku,
účelu § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzavrel,
že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je nutné, aby zmluva o spotrebiteľskom

úvere obsahovala okrem doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aj termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru dokonca v podobe konkrétneho dátumu. Pokiaľ predmetné ustanovenie ZoSÚ
hovorí o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru,jepotrebnéhoeurokonformnevykladaťtak,žesatýmneustanovujepovinnosťuviesťpožadované
informácie vo vzťahu ku každej náležitosti (t. j. k dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aj
termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) osobitne, ale len vyjadruje požiadavku na uvedenie

„doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. c) Smernice.
Zákonom č. 279/2017 Z. z. došlo k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ v tom
zmysle, že s účinnosťou od 1.5.2018 „v § 9 ods. 2 sa vypúšťajú písmená c), e), j), z) a aa), doterajšie
písmeno d) sa označuje ako písmeno c), písmená f) až i) sa označujú ako písmená d) až g), písmená
k) až y) sa označujú ako písmená h) až v) „v § 9 ods. 2 písm. d) sa vypúšťajú slová „a termín konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru“. Potrebu a správnosť eurokonformného výkladu ustanovenia § 9
ods. 2 písm. f) ZoSÚ (v znení v dobe uzavretia zmluvy, aktuálne ustanovenie § 9 ods. 2 písm. d/)
potvrdzuje nielen samotné znenie zákona č. 279/2017 Z. z., ale aj jeho dôvodová správa, v ktorej
sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na
závery vyjadrené v Rozsudku a zabezpečenie súladu so Smernicou. V zmysle Rozsudku zmluva o

spotrebiteľskom úvere musí obsahovať len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice, a to
vzhľadom k tomu, že touto Smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských
úverov (v článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené, že ,,členské štáty nesmú zachovať ani
zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice“)
Zmluva o spotrebiteľskom úvere môže obsahovať aj prípadné iné zmluvné podmienky zakotvené v čl.

10 ods. 2 písm. u) Smernice, avšak tieto podmienky musia byť individuálne dohodnuté so spotrebiteľom
v rámci ich úverového zmluvného vzťahu, ako to vyplýva z bodu 57. Rozsudku. Uzavretá zmluva v
bode 27. až 39. určovala primeraným spôsobom výšku úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej
splátky, termín splatnosti splátky, úrokovú sadzbu, anuitnú splátku, poplatok za poskytnutie úveru, dátum
uzatvorenia zmluvy. Eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ (v znení v dobe

uzavretia zmluvy) umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere
obsahovalapresnéuvedeniepožadovanýchinformáciívovzťahukukaždejnáležitosti(t.j.kdobetrvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aj termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) osobitne,
ale len vyjadruje požiadavku na uvedenie „doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ v
súlade s článkom 10 ods. 2 písm. c) Smernice. Z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie žalobu

po opätovnom prejednaní veci a vykonanom dokazovaní ako nedôvodnú zamietol. Na zvýraznenie
správnosti svojho rozhodnutia poukázal aj na právny názor odvolacieho súdu, no najmä na právny
názor dovolacieho súdu vysloveného v uznesení sp. zn. 2Cdo/69/2020. O nároku na náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol okresný súd podľa § 453 ods. 3 per
analogiam a § 396 ods. 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má

voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa a navrhla napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť a určiť, že úver poskytnutý podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.

4601304980, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016, je bezúročný a bez poplatkov
a žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni 100 % náhrady trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho
konania,spoukazomna§365ods.1písm.b),d),e),f),h)CSP.Žalobkyňapovažujenapadnutýrozsudok
za vecne a právne nesprávny, nezákonný a v spojení s (ne)odôvodnením zároveň za en bloc arbitrárny,
právne svojvoľný a tak ústavne non-konformný bez opory v skutkovom stave prejednávanej veci, pričom

prvoinštančný súd sa odklonil od právneho pokynu odvolacieho súdu. Poukázala na to, že Najvyšší súd
SR vo svojom uznesení posudzoval len otázku uvedenú v dovolaní žalovaného a ďalšími otázkami sa
nezaoberal. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že v zmluve absentovalo viacero náležitostí, pre
ktoréjenevyhnutnézmluvuposudzovaťzabezúročnúabezpoplatkov,resp.tietonáležitostiboliuvedenénesprávne a neuvedenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ v zmluve nie je jediným dôvodom
pre túto sankciu, pričom súd prvej inštancie sa však vôbec nezaoberal týmito ostatnými dôvodmi, ktoré
žalobu žalobkyne odôvodňujú. Odvolací súd po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR svojim uznesením

zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. a v odôvodnení svojho uznesenia
poukázal na eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu
SR. Zároveň však odvolací súd prikázal súdu prvej inštancie vysporiadať sa so všetkými argumentami
žalobcu a poskytnúť riadne odôvodnenie a následne vo veci rozhodnúť. Napádaný rozsudok však
obsahuje vysporiadanie sa len s argumentáciou dovolacieho súdu ohľadom aplikácie a výkladu § 9

ods. 2. písm. f) ZoSÚ eurokonformným výkladom voči Smernici, avšak nie so všetkými relevantnými
argumentami žalobkyne. V uznesení Najvyšší súd SR konštatoval, že nie je potrebné, aby sa predmetné
ustanovenie vykladalo tak, že je potrebné v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť osobitne dobu
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ale
vyjadruje len požiadavku na uvedenie „doby či dĺžky trvania Zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ v súlade
s čl. 10 ods. 2 písm. c) Smernice. Keďže súd prvej inštancie naďalej na konanie vo veci aplikoval

len § 9 ods. 2. písm. f) ZoSÚ a následne podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR musel dospieť k
nemožnosti použitia uvedeného ustanovenia pre túto konkrétnu situáciu, uvedené žalobkyňa kvalifikuje
ako nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) spočívajúce v nesprávnej aplikácii
ustanovení ZoSÚ, resp. k aplikácií nesprávnych ustanovení ZoSÚ, nakoľko prvoinštančný súd mal
aplikovať (§ 9 ods. 2 písm. k/ a l/ ZoSÚ v spojení s § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ a § 11 ods. 1 písm. d/

ZoSÚ) namiesto ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, pretože uvedené normy boli tie, ktoré neboli
zo strany žalovaného dodržané, a podľa ktorých mal byť úver zo zmluvy určený za bezúročný a bez
poplatkov. Ak by okresný súd aplikoval príslušné právne normy, resp. aplikoval príslušné právne normy
správne a vec správne právne posúdil, dospel by k záveru, že okrem nesprávnej výšky RPMN uvedenej
v zmluve, nie je možné ani celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, ani neuvedenie predpokladov

výpočtu RPMN považovať za konformné s ustanoveniami § 9 a § 11 ZoSÚ.

7. Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že napadnutý rozsudok neobsahuje ani riadne logické
odôvodnenie v zmysle § 220 ods. 2 CSP v časti posúdenia správnosti RPMN určenej v zmluve,
ani vo vzťahu k zákonným požiadavkám na uvedenie predpokladov pre výpočet RPMN, ani k

správnosti celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, ani k neprijateľnosti poplatku za „Odložené
splátky“. Uvedeným postupom došlo zo strany súdu prvej inštancie k porušeniu práva na spravodlivý
proces a k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a tiež čl. 46 ods. Ústavy
SR (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Uvedený postup okresného súdu nereflektuje jednak zákonné
požiadavky na odôvodnenie rozsudku v zmysle CSP a ani nerešpektuje uznesenie odvolacieho súdu.

Súd prvej inštancie mal preskúmať všetky predpoklady resp. dôvody, ktoré zakladajú bezúročnosť
a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru podľa ZoSÚ a v prípade, ak dospeje k záveru, že je
splnený niektorý z predpokladov, žalobe mal vyhovieť. V opačnom prípade, ak žalobkyňou tvrdené
predpoklady pre vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru neboli podľa súdu
prvej inštancie splnené, mal sa s týmto, v zmysle § 220 ods. 2 CSP riadne vysporiadať v odôvodnení

rozsudku. Ak sa okresný súd nevysporiadal so všetkými relevantými argumentami žalobkyne a svoje
rozhodnutie jednoducho oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR, resp. uznesenie Krajského súdu v
Trnave, ktoré riešili len čiastočnú otázku v konaní, a to aplikáciu § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, potom
svojím postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). V uznesení Najvyššieho

súdu SR a ani v uznesení odvolacieho súdu sa súdy nezaoberali správnosťou výšky RPMN (a
ostatnými namietanými porušeniami) uvedenej v zmluve. Toto mal spraviť súd prvej inštancie, ktorý túto
povinnosť opomenul a vec riešil nekomplexne, bez širších súvislosti a posúdenia všetkých relevantných
skutočností. Keďže uvedené argumenty žalobkyne a uvedené ustanovenia neboli podrobené prieskumu
súdmi vyššej inštancie a tieto súdy sa k ostatným namietaným pochybeniam žalovaného a aplikácií

príslušnýchustanovenínezaoberali,potomnevyhnutnezrušeniepôvodnéhorozsudkuodvolaciehosúdu
a pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie neznamená, že žalobe nie je možné vyhovieť, avšak z
iných dôvodov ako z dôvodu podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ. Ak by sa súd prvej inštancie zaoberal
všetkými argumentami žalobkyne (nesprávne určená RPMN, neuvedené predpoklady pre výpočet
RPMN, nesprávne uvedenie celkovej čiastky, ktorú spotrebiteľ zaplatí), potom by jednoznačne dospel

k záveru, že žaloba je dôvodná a treba jej vyhovieť. Ak by súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne
odôvodnil vo vzťahu ku každému dôvodu, pre ktorý bola žaloba podaná, obe strany konania by mohli
využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany čo do
každého dôvodu žaloby.8. Podľa žalobkyne RPMN nie je v zmluve určená správne a za žiadnych okolností sa nedá dospieť
k číslu 16,20 %. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je evidentné, že okresný súd správnosť výšky

RPMN neskúmal, pričom správnosť výšky RPMN je možné považovať nielen za relevantné, ale aj
kľúčové pre správne rozhodnutie vo veci. Žalobkyňa poukazuje na § 295 CSP ak prvoinštačný súd
nemal za preukázané v konaní (čo sa nedá z odôvodnenia zistiť), že žalobkyňou tvrdená a dôkazmi
podložená (prepočtom podľa Ministerstva Financií SR) výška RPMN v zmluve nie je 16,20 %, ale
15,70 %, resp. 15,30 % a ak napriek tvrdeniam a dôkazom žalobkyne žalovaný nevedel uviesť ako

prišiel k RPMN vo výške 16,20 %, ktorú uviedol v zmluve a tvrdenia žalobkyne len vágne odmietol
(teda nepredložil dôkazy na podloženie svojich tvrdení), prvoinštančný súd mal považovať tvrdenia
žalobkyne za preukázané. Ak aj napriek uvedenému nepovažoval tvrdenia žalobkyne (spotrebiteľa)
za preukázané, mal s prihliadnutím na zložitosť prepočtu RPMN v zmysle § 295 CSP vykonať taký
dôkaz, ktorým jednoznačne určí výšku RPMN, ak nevedel pre zložitosť prepočítať RPMN sám. V
dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí

dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo
nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Vzhľadom na uvedené podľa názoru žalobkyne súd prvej
inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP).

9. V neposlednom rade súd prvej inštancie tiež dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365

ods. 1 písm. f/ CSP), ak by mal za to, že výška RPMN v zmluve je správna, alebo že by služba
„Odložené splátky“ mala reálny prínos a hospodársky význam pre spotrebiteľa. Potom uvedené na
základe nesprávneho skutkového zistenia nemohol ani správne právne posúdiť, nehovoriac o tom, že
v odôvodnení sa opätovne s týmto argumentom nevysporiadal. Podľa žalobkyne napádaný rozsudok
celkovo javí známky zmätočnosti, a to v kontexte celého sledu rozhodnutí a odôvodnení dovolacieho,

ako aj odvolacieho súdu s prihliadnutím na žalobné dôvody. Preto má žalobkyňa za to, že bol naplnený
aj dôvod inej vady konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, nakoľko uvedený postup prvoinštančného
súdu mohol a mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. Žalobkyňa považuje aj II. výrok napadnutého rozsudku za nesprávny a nezohľadňujúci širšie

súvislosti (spotrebiteľský vzťah) medzi žalobkyňou a žalovaným. V napadnutom rozsudku súd vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu, že nesprávne aplikoval právnu normu, resp.
neaplikoval správnu právu normu, a to keď aplikoval § 255 ods. 1 CSP bez toho, aby aplikoval § 255
ods. 2 CSP v spojení § 257 CSP, keďže v danom konaní boli prítomné dôvody osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov konania. Žalobkyňa má za to, že v jej prípade sú naplnené dôvody

hodné osobitného zreteľa. Z dôvodu ťažkej finančnej situácie a životnej situácie sa uchýlila k prevzatiu
záväzku vo forme spotrebiteľského úveru, keďže doslova nemala inú možnosť ako si zaobstarať
finančné prostriedky aspoň na základné bežné výdavky. Žalobkyňa sa snažila a vyvinula maximálnu
snahu k mimosúdnemu urovnaniu, o čom svedčí aj predžalobná výzva adresovaná žalovanému. Pre
žalobkyňu tak podanie žaloby a súdne konanie bolo poslednou možnosťou ako brániť svoje práva,

nakoľko ak by tak neurobila, žalovaný by si voči nej uplatňoval zo spotrebiteľskej zmluvy nároky aj
napriek skutočnosti, že táto bola od počiatku bezúročná a bez poplatkov. Žalovaný predžalobnej
výzve, v ktorej žalobkyňa žiadala o zaslanie písomného potvrdenia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru, nevyhovel a žalobkyňa bola tak nútená obrátiť sa na príslušný súd domáhajúc sa ochrany
jeho práv. Aj počas prebiehajúceho súdneho konania so žalovaným sa snažili dohodnúť, avšak tieto

snahy zostali neúspešné. Správanie žalobkyne smerujúce k mimosúdnemu vyriešeniu danej veci
je skutočnosťou, ktorú by mal odvolací súd nepochybne zohľadniť a ktoré je nutné považovať za
dôvod hodné osobitného zreteľa. Na druhej strane žalovaný ako stabilný subjekt poskytoval dlhodobo
spotrebiteľom spotrebiteľské úvery na základe zmluvy, v ktorej tieto zákonom predpísané obligatórne
náležitostiabsentovali,čožalobkyňataktiežpovažujezaskutočnosť,ktorúbymalodvolacísúdzohľadniť

a považovať ju za dôvod hodný osobitného zreteľa. Žalovaný je stabilný subjekt s miliónovými obratmi
a ziskami, pričom žalobkyňa, fyzická osoba – spotrebiteľ nemá v súčasnej dobe finančné prostriedky
a iný majetok, z ktorého by bola spôsobilá uhradiť náhradu trov konania žalovanému. Žalobkyňa by
sa tak v dôsledku tohto dostala do prakticky pre ňu likvidačnej situácie, pričom žalovaný by mal v
rukách exekučný titul, čím by sa, ak by pristúpil k vymáhaniu týchto trov, žalobkyni už teraz mimoriadne

nepriaznivá finančná a sociálna situácia ešte viac prehĺbila. Okresný súd mal zohľadniť aj osobu
žalovaného - obrovský subjekt, ktorý si de facto neuhradenie trov zo strany žalobcu ani len nevšimne
(za rok 2022 dosahoval HCS až 6,25 miliónové tržby a zisk 7,54 miliónov eur) a súčasne aj osobu
žalobkyne, ktorá v danom konaní vystupuje ako fyzická osoba spotrebiteľ, ktorú by úhrada náhradytrov absolútne zruinovala, čo je taktiež dôvod hodný osobitného zreteľa. V danom konaní sa tak jedná
o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom ak by sa žalobkyňa neobrátila na príslušný súd, bola by tak
prakticky nezákonne sankcionovaná, nakoľko by si žalovaný uplatňoval nezákonné nároky, z ktorého

by mal žalovaný nezákonne získaný majetkový prospech, čo je taktiež dôvod hodný osobitného zreteľa.
Žalobkyňa sa v danom konaní správala vždy tak, aby mohlo dôjsť v čo najkratšom čase k meritórnemu
rozhodnutiu vo veci a zbytočne sa trovy konania nenavyšovali ani jednej strane, pričom platí, že podanie
opravných prostriedkom, ktorými žalobkyňa bráni svoje práva a domáha sa nápravy nespravodlivosti jej
nemožno vyčítať, čo je taktiež dôvod hodný osobitného zreteľa. Žalobkyňa má za to, že sú naplnené

všetky predpoklady v zmysle § 257 CSP na to, aby konajúci súd, v prípade ak nevyhovel odvolaniu (I.
výrok napadnutého rozsudku), vyhovel odvolaniu voči II. výroku a nepriznal žalovanému náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho a ani dovolacieho konania.

11. Žalobkyňa rešpektuje právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR, avšak súčasne má za
to, že zmluva obsahuje ďalšie vážne nedostatky, na ktoré poukázala v konaní pred súdom prvej

inštancie aj v odvolaní, pričom každý jeden nedostatok samostatne odôvodňuje podanú žalobu čo do
požadovaného určenia, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Vyhoveniu žaloby pre jej dôvodnosť
z ostatných dôvodov nebráni ani uznesenie odvolacieho súdu vydaného po uznesení Najvyššieho
súdu SR, ktorým zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie. Odvolací súd totiž zrušenie pôvodného
rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil len tým, že súd prvej inštancie predčasne vyslovil bezúročnosť

a bezpoplatkovosť úveru a dôvodov: prvý dôvod sa týka výkladu ustanovenia o termíne konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, ktorý záväzne právne posúdil dovolací súd v uznesení Najvyššieho
súdu SR, a druhý dôvod sa týka eurokonformého výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) ZoSÚ, v
rámci ktorého odvolací súd vyslovil, že nie je potrebné, aby zmluva obsahovala číselné vyjadrenie
toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky (preto na tento dôvod v podanom

odvolaní žalobkyňa ani nepoukazuje – prítomné sú však ostatné dôvody, pre ktoré je nevyhnutné zmluvu
sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou).

12. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobkyne sa písomne nevyjadril.

13. Odvolací súd vyzval žalobkyňu a žalovaného v zmysle § 382 CSP na vyjadrenie sa k použitiu
ustanovení § 2 písm. g), h) a § 19 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom do 20.03.2016, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

14. Žalobkyňa vo vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu uviedla, že z ust. § 2 písm. g) a písm. h) ZoSÚ v

znení účinnom do 20.03.2016 vyplýva, že ZoSÚ striktne odlišoval celkové náklady spotrebiteľa spojené
s úverom od celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve o úvere tak mali byť oba údaje.
Z takejto definície celkových nákladov spotrebiteľa jednoznačne vyplývala povinnosť žalovaného do
celkových nákladov zahrnúť poplatok za službu Odložené splátky. Ak hodlal žalovaný spoplatniť túto
službu, jednoznačne mal tento poplatok zohľadniť v sume celkových nákladov spojených s úverom

v súlade s dikciou § 2 písm. g) ZoSÚ. Avšak žalovaný do zmluvy uviedol výšku celkových nákladov
spojených s úverom v sume 10.297,56 eur, ktorá suma je nesprávna pre rozpor so skutočnými celkovými
nákladmi, ktoré by správne mali byť určené vo výške 10.410,66 eur. Sám žalovaný v konaní pred
súdom prvej inštancie uviedol, že suma celkových nákladov spojených s úverom v sume 10.297,56 eur
je vyčíslená tak, že od skutočných celkových nákladov sa odpočítala výška tohto Poplatku. Žalovaný

sa vyjadril tak, že mesačný Poplatok vo výške 1,45 eur je zahrnutý v mesačných splátkach (teda je
zohľadnený v sume 133,47 eur mesačne). Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom boli žalovaným následne vypočítané nasledovne: 133,47 eur x 78 splátok = 10.410,66 eur –
(1,45 eur x 78 splátok) = 10.297,56 eur. Takto určené celkové náklady nie sú vypočítané v zmysle dikcie
§ 2 psím. g) ZoSÚ, keď žalovaný mal v celkových nákladoch zohľadniť všetky poplatky akéhokoľvek

druhu, a teda aj poplatok za službu Odložené splátky. Ak by žalovaný postupoval v súlade s ustanovením
§ 2 písm. g) ZoSÚ, tak celkové náklady mal v zmluve určiť vo výške 10.410,66 eur (t.j. 133,47 eur
x 78 splátok). Žalovaný nebol oprávnený pri vyčíslení celkových nákladov spotrebiteľa odpočítavať
Poplatok. Celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť za úver sa rozumie súčet celkovej výšky
spotrebiteľského úveru (v tomto prípade sumy 6.500,- eur) a celkových nákladov spotrebiteľa spojených

so spotrebiteľským úverom (suma 10.410,66 eur). Žalovaný bol povinný do zmluvy uviesť údaj o
celkovej čiastke v sume 16.910,66 eur (t.j. 6.500,- eur + 10.410,66 eur). Žalovaný však tento údaj v
zmluve vôbec neuvádza. Vzhľadom na dikciu § 2 písm. písm. h) ZoSÚ v danom prípade nedošlo len
k opomenutiu uvedenia predpokladov potrebných na výpočet RPMN, ale aj k opomenutiu uvedeniacelkovej čiastky úveru, ktorá správne mala byť uvedená v sume 16.910,66 eur. Nesprávne stanovenie
sumy celkovej čiastky spotrebiteľa, ktorú má zaplatiť, má rovnaké dôsledky, ako neuvedenie tohto
údaja vôbec. Spotrebiteľský úver je nevyhnutné postihnúť sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti,

keďže žalovaný nesprávne stanovenou celkovou čiastkou porušil ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)
ZoSÚ a tak v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ je spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov.
K použitiu ust. § 19 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom do 20.03.2016 žalobkyňa uviedla, že hoci z ust.
§ 2 písm. g) tohto zákona vyplýva legálna definícia celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom, na účely výpočtu RPMN sa použijú celkové náklady zahrňujúce všetky plnenia

súvisiace s úverom avšak s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť podľa podmienok
uvedených v tomto ustanovení. Pre účely rozhodovania v tejto veci je relevantné to, či sa poplatok
za službu Odložené splátky má alebo nemá započítať do výpočtu RPMN. Podľa názoru žalobkyne sa
tento poplatok má započítať do výpočtu RPMN, pretože tento poplatok nespĺňa definičné znaky tých
poplatkov, ktoré sa v zmysle dikcie § 19 ods. 2 tohto zákona nemajú započítavať do výpočtu RPMN.
Totiž, predmetný poplatok za službu Odložené splátky nie je poplatkom, ktorý musí spotrebiteľ zaplatiť

za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve (takým poplatkom môže byť napríklad
poplatok za upomienku vystavenú v prípade neplnenia záväzkov zo spotrebiteľskej zmluvy). V tomto
prípade poplatok nebol účtovaný v súvislosti s nedodržaním záväzkov zo zmluvy, ale ide o poplatok
vopred, riadne dohodnutý so žalovaným, ktorý bol žalovaným akceptovaný ako poplatok za službu (nie
porušenie záväzkov) za Odložené splátky. Predmetný poplatok je poplatkom za službu a nie poplatkom

za porušenie akýchkoľvek zmluvných záväzkov spotrebiteľom a teda nemá sankčný charakter. Rovnako
tento poplatok nemožno subsumovať ani pod ostatné poplatky, ktoré ZoSÚ v ustanovení § 19 ods.
2 výslovne vylučuje z výpočtu RPMN. Predmetný poplatok mal byť vstupným údajom na výpočet
RPMN a teda vo výpočte RPMN mal byť tento poplatok zohľadnený, čo však žalovaným nebol, pretože
žalovaný v celkových nákladoch spotrebiteľa nezohľadnil tento poplatok, v dôsledku čoho žalovaný

nesprávne a pre spotrebiteľa zavádzajúco vypočítal výšku celkových nákladov ako vstupného údaja
do výpočtu RPMN. Správne mal žalovaný zohľadniť v celkových nákladov aj poplatok, a preto mal
výšku celkových nákladov vyčísliť v zmluve na sumu 10.410,66 eur, čo však neurobil, tieto celkové
nákladynesprávnevzmluveuviedolvsume10.297,56eurapretokeďževychádzalznesprávnehoúdaja
celkových nákladov, zákonite bola RPMN (v zmluve určená na 16,2%) nesprávne určená v neprospech

spotrebiteľa. Vychádzajúc z ustanovenia § 19 ods. 2 ZoSÚ o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
do 20.03.2016 prichádzajú do úvahy dve alternatívy. Pri prvej alternatíve poplatok za službu Odložené
splátky mal byť zohľadnený vo výpočte RPMN, k čomu sa prikláňa aj žalobkyňa. RPMN uvedená v
zmluve 16,2 % zákonite nemohla byť správne určená, keďže vychádzala z nesprávne vypočítaných
celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, kde žalovaný nezohľadnil poplatok. Ak by boli v

zmluve zohľadnené skutočné celkové náklady spotrebiteľa (10.410,66 eur), RPMN mala byť v zmluve
určená na 15,7 % (a nie na 16,2 %). Pri druhej alternatíve poplatok za službu Odložené splátky nemal
byť zohľadnený vo výpočte RPMN (s čím však žalobkyňa nesúhlasí). Aj v rámci tejto alternatívy RPMN
nebola správne v zmluve určená na 16,2 %. Hypoteticky, ak by poplatok nevstupoval do výpočtu RPMN,
takcelkovénákladyspotrebiteľabezpoplatkubypredstavovalisumuuvádzanúžalovaným,t.j.10.297,56

eur. Ak by sa aj vychádzalo pri výpočte RPMN z tohto údaja (10.297,56 eur), tak RPMN v zmluve určená
na 16,2 % nie je správne určená. Žalobkyňa poukázala na ňou predložený výpočet pomocou oficiálnej
kalkulačky MF SR, kde po dosadení povinných údajov (a sumy celkových nákladov 10.297,56 eur) je
RPMN na úrovni 15,30 %. V prípade tejto druhej alternatívy a tohto spôsobu výkladu ustanovenia § 19
ods.2zákonajeRPMNvzmluveurčenána16,2%niejeurčenásprávne.ZároveňjetaktourčenáRPMN

v zmluve v neprospech spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva záver, že aj v prípade výkladu ustanovenia
§ 19 ods. 2 ZoSÚ podľa prvej alebo druhej alternatívy, výška RPMN v zmluve je nesprávne určená v
neprospech spotrebiteľa, a tak je daný aj tento dôvod na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom do 20.03.2016.

15. Žalovaný vo vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že v zmluve je tak poistenie, ako aj ďalšie
alternatívne doplnkové služby upravené v časti „DOPLNKOVÉ SLUŽBY - DOBROVOĽNÉ“. Klient je pri
uzatváraní úverovej zmluvy dopytovaný okrem požadovanej výšky úveru a výšky splátok aj na možnosť
uzatvorenia poistného, či iných doplnkových služieb a je len na slobodnom rozhodnutí samotného
klienta, či sa pre niektorú z doplnkových služieb rozhodne alebo nie. V uvedenom prípade si žalobkyňa

mohla okrem poistenia zvoliť službu „zmenu výšky a počtu splátok“ a tiež službu „odložené splátky“.
Žalobkyňa si v zmluve nezvolila poistné – uvedené v zmluve „bez poistenia“, súčasne si nezvolila ani
službu „možnosť zmeny výšky a počtu splátok“ – uvedené v úverovej zmluve v príslušnej kolónke NIE
ktorá by bola spoplatnená sumou 1,45 eur mesačne. Zvolila si len jedinú ponúknutú doplnkovú službu ato „odložené splátky,“ preto je v políčku uvedené slovo ÁNO a služba bola spoplatnená sumou 1,45 eur
mesačne. S tým súvisí nevyhnutnosť pri prepočte celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom odpočítať od
sumy 10.410,66 eur (78 x 133,47) úhradu za službu odložené splátky (78 x 1,45) a výsledkom je suma

uvedená v zmluve ako celková čiastka splatná spotrebiteľom 10.297,56 eur (10.410,66 eur - 113,10 eur).
Aj táto skutočnosť svedčí o dobrovoľnosti tak poisteného ako aj ďalších alternatívnych služieb, preto
žalovaný odmieta názor o podmienení uzatvorenia úverovej zmluvy dojednaním dobrovoľných služieb.
Dojednané poistné a ani ďalšie alternatívne služby preto v zmysle uvedenej úpravy podľa § 2 písm.
g) ZoSÚ nebolo potrebné započítať do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským

úverom, čo sa nakoniec odzrkadlilo aj v celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom. Uvedený postup bol
v súlade so zákonným znením, preto považuje za nedôvodné sankcionovať postup v zmysle zákona
bezúročnosťou a bez poplatkovosťou. Bližšie informácie o doplnkových službách boli žalobcovi ako
klientovi poskytnuté v úverových zmluvných podmienkach, ktoré boli neoddeliteľne spojené so zmluvou
a to konkrétne v Hlave 5 § 11 zmena výšky a počtu splátok, § 12 odložené splátky, o poistnom v Hlave
7. Žalovaný preto považuje za splnené všetky podmienky a náležitosti úverovej zmluvy v súlade so

znením ZoSÚ a dal do pozornosti aj názor Okresného súdu Galanta uvedený v odôvodnení rozsudku zo
dňa 05.11.2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 17Csp/262/2017, s ktorým sa žalovaný v plnom rozsahu
stotožňuje.Zuvedenýchdôvodovžalovanýnavrhujerozsudokprvoinštančnéhosúduakovecnesprávny
potvrdiť a priznať žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný pripojil Úverové zmluvné
podmienky a Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§

127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, preto
postupom podľa § 388 CSP napadnutý I. výrok zmenil.

17. Žalobkyňa sa pôvodne podanou žalobou domáhala určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č.:
4601304980 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016 je bezúročná a bez poplatkov,
určenia, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému z mesačnej splátky č. 49 obsiahnutej v zmluve
o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016
iba čiastku 93,43 eur, určenia, že žalobkyňa nie je povinná zaplatiť žalovanému z mesačnej splátky

č. 49 obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej medzi žalobkyňou
a žalovaným dňa 30.01.2016 čiastku 40,04 eur, a napokon určenia, že žalobkyňa nie je povinná
zaplatiť žalovanému jednotlivé mesačné splátky od splátky č. 50 (vrátane) až po splátku č. 78
(vrátane) obsiahnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej medzi žalobkyňou
a žalovaným dňa 30.01.2016.

18. Súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 15Csp/43/2017-204 zo dňa 6.11.2018, ktorým
I. výrokom určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorená medzi žalobkyňou
a žalovaným dňa 30.01.2016 je bezúročná a bez poplatkov, II. výrokom vo zvyšnej časti konanie
zastavil, III. výrokom rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v

rozsahu 50 %. Výrok II. /určenie, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému z mesačnej splátky
č. 49 obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej medzi žalobkyňou
a žalovaným dňa 30.01.2016 iba čiastku 93,43 eur, určenie, že žalobkyňa nie je povinná zaplatiť
žalovanému z mesačnej splátky č. 49 obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980
uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016 čiastku 40,04 eur, a napokon určenie, že

žalobkyňa nie je povinná zaplatiť žalovanému jednotlivé mesačné splátky od splátky č. 50 (vrátane) až
po splátku č. 78 (vrátane) obsiahnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej
medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016/ uvedeného rozsudku nadobudol právoplatnosť dňa
28.12.2018 v spojení s rozsudkom označeného v odseku 19.19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 24Co/41/2019-264 zo dňa 6.11.2019
rozsudok súdu prvej inštancie (označený v odseku 18) v napadnutých výrokoch I. (o určení bezúročnosti

a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a III. (o nároku na náhradu trov konania) potvrdil a
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalovaného uznesením sp. zn. 2Cdo/69/2020 zo
dňa 30.11.2021 rozsudok odvolacieho súdu (označený v odseku 19) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na nesprávnom právnom posúdení v
takej otázke (splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 9 ods. 2
písm. f/ ZoSÚ v znení účinnom do 30. apríla 2018), ktorá bola podkladom pre záver o tom, či poskytnutý
spotrebiteľský úver je/nie je bezúročný v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ). V odôvodnení Najvyšší
súd SR odkázal na § 4 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ čl. 10 ods. 2 písm. c),
h), u), čl. 22 ods. 1, čl. 23, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008

o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“),
rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, rozsudok ap. zn. 1 Cdo 183/2018 a konštatoval, že z
obsahu spisu vyplýva, že na základe úverovej zmluvy č. 4601304980 (formálne označenej ako Zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, čl. 10 a nasl. spisu) uzatvorenej stranami sporu 30.1.2016 bol žalovaným
žalobkyni poskytnutý bezúčelový úver vo výške 6.500,- eur, s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 15,02

%, s ročnou percentuálnom mierou nákladov (RPMN) 16,2 %, priemernou hodnotou RPMN 15,55 %
a celkovou čiastkou splatnou spotrebiteľom vo výške 10.297,56 eur, s mesačnou splátkou 133,47 eur,
splatnou v 15. deň v kalendárnom mesiaci, s tým, že prvá anuitná splátka bude splatná po mesiaci
od dátumu poskytnutia úveru, pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje
poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom

mesiaci, termín konečnej splatnosti 78 mesiacov po poskytnutí úveru, a do 15. dňa v poslednom
mesiaci. Podľa názoru dovolacieho súdu v danom prípade uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere
v bode 27. až 39. (čl. 11 a nasl. spisu) určovala primeraným spôsobom výšku úveru, dátum prvej
splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úrokovú sadzbu, anuitnú splátku, poplatok
za poskytnutie úveru, dátum uzatvorenia zmluvy. Pokiaľ ide o posúdenie správnosti záveru odvolacieho

súdu, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2
písm. f) ZoSÚ (v znení v dobe uzavretia zmluvy, aktuálne ustanovenie § 9 ods. 2 písm. d/), a preto je
potrebnéúverpovažovaťzaúverbezúročnýabezpoplatkov,takdovolacísúduviedol,žeeurokonformný
výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/) ZoSÚ v znení v dobe uzavretia zmluvy (30.1.2016) umožňuje
dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné uvedenie

požadovaných informácií vo vzťahu ku každej náležitosti (t. j. k dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a aj termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) osobitne, ale len vyjadruje požiadavku
na uvedenie „doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ v súlade s článkom 10 ods. 2
písm. c) Smernice. Dovolací súd preto konštatoval, že odvolací súd sa dopustil nesprávneho právneho
posúdenia veci.

21. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 24CoCsp/16/2022-481 zo dňa 13.9.2022 rozsudok súdu
prvej inštancie (č. k. 15Csp/43/2017-204 zo dňa 6.11.2018) v napadnutom výroku I. a III. zrušil a
vec mu vrátil v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení uviedol, že
so zreteľom na právne závery dovolacieho súdu právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého

poskytnutý spotrebiteľský úver v predmetnej veci treba považovať za bezúročný a bez poplatkov z
dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere pre absenciu doby trvania zmluvy a termínu konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, nespĺňala náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f)
ZoSÚ v znení účinnom v čase jej uzavretia, už nebolo možné považovať za správny. Ďalej poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 28.2.2018, v ktorom je uvedené,

že: „vychádzajúc z účelu Smernice Európskeho parlamentu Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, právnych záverov vyjadrených
Rozsudku Súdneho dvora (tretia komora) z 9.11.2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia a.s. / Klára
Bíróová, účelu § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ a jeho eurokonformného výkladu dovolací súd konštatoval, že
predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom

úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.
Pokiaľ predmetné ustanovenie ZoSÚ hovorí o výške, počte, termínoch splátok, istiny, úrokov a iných
poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým len spresňuje, čo splátka úveru
zahrňuje. Neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j.istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje
istinu, úroky a iné poplatky.“ So zreteľom na vyššie uvedené právne závery dovolacieho súdu, právny
názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver v predmetnej veci treba

považovať za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere pre absenciu
rozpisu splátky na istinu, úrok, poplatky, nespĺňala náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2
písm. l) ZoSÚ v znení účinnom v čase jej uzavretia, už nebolo možné považovať za správny. Odvolací
súd konštatoval pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v nesprávnej aplikácii práva na zistený
skutkový stav, keďže súd prvej inštancie § 9 ods. 2 písm. f), l) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu

uzavretia zmluvy) nesprávne interpretoval a aplikoval, v dôsledku čoho predčasne vyslovil bezúročnosť
a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Súdu prvej inštancie odvolací súd uložil povinnosť postupovať
pri posudzovaní predmetu sporu a rozhodovaní o uplatňovanom nároku žalobkyne (v zostávajúcej časti)
v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými
tvrdeniami strán sporu, pri vykonávaní dokazovania aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu
ako i prihliadať na špecifiká tzv. spotrebiteľských sporov ako sporov s ochranou slabšej strany (§ 290

CSP a nasl.) a pri písomnom vyhotovení rozhodnutia dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité
a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, v ktorom sa vysporiada aj so
špecifickými námietkami strán konania a stranám konania, vrátane žalobkyne, dá odpoveď na podstatné
a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,
ak žalobu I. výrokom zamietol (o určenie, že úver poskytnutý žalovaným na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. 4601304980 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016 je
bezúročný a bez poplatkov) len z dôvodu, že zmluva obsahovala náležitosť vyžadovanú ust. § 9 ods.

2 písm. f) ZoSÚ, nakoľko podľa eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ v
znenívdobeuzavretiazmluvy(30.1.2016)totoustanovenienevyžaduje,abyzmluvaoúvereobsahovala
presné uvedenie požadovaných informácií vo vzťahu ku každej náležitosti (t. j. k dobe trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a aj termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) osobitne, ale len
vyjadruje požiadavku na uvedenie „doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ v súlade s

článkom10ods.2písm.c/Smernice,ktorézmluvaprimeranýmspôsobomurčovala,aII.výrokompriznal
žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

23. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

24. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo
už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací
súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

25. Žalobkyňa v odvolaní namietla, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
ak by mal za to, že výška RPMN v zmluve je správna, alebo, že by služba Odložené splátky mala reálny
prínos a hospodársky význam pre spotrebiteľa. Potom uvedené na základe nesprávneho skutkového
zistenianemoholanisprávneprávneposúdiť,nehovoriacotom,ževodôvodnenísastýmtoargumentom

nevysporiadal.

26. Odvolací súd k námietke uvedenej v odseku 25 uvádza, že nakoľko z obsahu napadnutého
rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvej inštancie konštatoval, že by mal za to, že výška RPMN v
zmluve je správna, alebo, že by služba Odložené splátky mala reálny prínos a hospodársky význam

pre spotrebiteľa a aj podľa formulácie tohto odvolacieho dôvodu sa má jednať len o potenciálnu úvahu
súdu prvej inštancie („ak“ by mal súd prvej inštancie za to), je táto námietka odvolateľky nedôvodná.
K takémuto skutkovému zisteniu súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nedospel a ani sa
k týmto skutočnostiam na žiadnom mieste v rozsudku nevyjadroval a neposudzoval ich, preto bolo
bezpredmetné takúto potenciálnu úvahu preskúmavať.

27. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, nakoľko ak prvoinštančný súd nepovažoval tvrdenia žalobkyne o nesprávnejvýške RPMN za preukázané, mal s prihliadnutím na zložitosť prepočtu RPMN v zmysle § 295 CSP
vykonať taký dôkaz, ktorým jednoznačne určí výšku RPMN, ak nevedel pre zložitosť prepočítať RPMN.

28. Odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) CSP, v zmysle ktorého
odvolacím dôvodom je také pochybenie súdu, ak súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by žalobkyňa
v konaní pred súdom prvej inštancie vykonanie tohto dôkazu navrhla a toto žalobkyňa netvrdí ani
vodvolaní,pretoaksúdprvejinštancienevykonaldôkaz,ktorýžalobkyňanenavrhla,uvedenénezakladá

žalobkyňou označený odvolací dôvod ani v súvislosti s možnosťou súdu v spotrebiteľských sporoch
vykonať aj nenavrhnutý dôkaz. Námietku žalobkyne o nevykonaní dôkazu súdom prevej inštancie teda
nebolo možné považovať za dôvodnú.

29. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zistil dostatočným spôsobom skutkový stav, keď z
obsahu spisu sú zrejmé všetky skutočnosti, ktoré je možné použiť pri zmene súdneho rozhodnutia, preto

odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď
si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).

30. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania vykonaného pred
súdom prvej inštancie (odsek 3), ktoré neboli medzi stranami sporné a odvolateľkou ani namietané,

že dňa 30.01.2016 žalobkyňa so žalovaným uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 4601304980,
predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového úveru v celkovej výške 6.500,- eur, celková výška
mesačnej splátky bola dojednaná vo výške 133,47 eur, splatnosť bola v 15. deň v kalendárnom mesiaci
s tým, že prvá anuitná splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, pokiaľ kalendárny
mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť

prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci; ročná úroková sadzba bola dojednaná vo
výške 15,02 %, RPMN bola uvedená vo výške 16,2 %, priemerná hodnota RPMN bola 15,55 %, v bode
35. bola celková čiastka splatná spotrebiteľom (bez platieb za doplnkové služby) uvedená vo výške
10.297,56 eur, počet splátok bol 78, termín konečnej splatnosti 78 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do
15. dňa v poslednom mesiaci. V zmluve bolo ďalej vedené, že RPMN bola vypočítaná na základe údajov

platných v čase uzatvorenia tejto zmluvy. V zmluve bol uvedený poplatok vo výške 1,45 eur mesačne za
službu Odložené splátky, poplatok bol zahrnutý v splátke. V splátkovom kalendári bola výška 78 splátok
v sume 133,47 eur, iné členenie splátky uvedené nebolo. Na základe uvedenej zmluvy žalovaný poskytol
žalobkyni bezúčelový úver vo výške 6.500,- eur. V predžalobnej výzve zo dňa 20.3.2017 žalobkyňa
požiadala žalovaného o písomné potvrdenie, že predmetná zmluva č. 4601304980 zo dňa 30.01.2016

je bezúročná a bez poplatkov.

31.Žalobkyňavodvolanínamietala,žesúdprvejinštancievecnesprávneprávneposúdil,lebonazistený
skutkový stav neaplikoval aj § 9 ods. 2 písm. k) a l) ZoSÚ v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ a § 11
ods. 1 písm. d) ZoSÚ, pretože uvedené normy boli tie, ktoré neboli zo strany žalovaného dodržané, a

podľa ktorých mal byť úver zo zmluvy určený za bezúročný a bez poplatkov.

32. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci
predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený

skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval.

33. V konaní nebolo sporným, že predmetný záväzkový vzťah medzi stranami bol založený

spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa spravuje aj príslušnými normami o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej
inštancie pri svojom rozhodovaní však nepoužil aj ustanovenia § 2 písm. g), h) a § 19 ods. 2 ZoSÚ
v znení účinnom do 20.03.2016, ktoré podľa odvolacieho súdu sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
preto odvolací súd pred svojím rozhodnutím vyzval žalobkyňu a žalovaného v zmysle § 382 CSP na
vyjadrenie sa k ich použitiu.

34. Podľa § 1 ods. 1 ZoSÚ tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkovýchnákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

35. Podľa § 1 ods. 2 ZoSÚ, veta prvá, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

36. Podľa § 2 písm. a), b), d) ZoSÚ, na účely tohto zákona sa rozumie: a) spotrebiteľom fyzická osoba,

ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo
poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom.

37. Podľa § 2 písm. g) ZoSÚ v znení do 20.03.2016 celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so
spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi
známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so

zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené
získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok.

38. Podľa § 2 písm. h) ZoSÚ v znení do 20.03.2016 celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so

spotrebiteľským úverom.

39. Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná
strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré
je dostupné spotrebiteľovi.

40. Podľa § 9 ods. 2 písm. f), k), l) ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k) ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v

čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

41. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l),
s), z) a aa).

42. Podľa § 11 ods. 4 ZoSÚ v platnom znení, spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia

neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou.

43. Podľa § 19 ods. 2 ZoSÚ v znení do 20.03.2016 na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov
sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom zahŕňajúce aj všetky plnenia

súvisiace s poskytnutým spotrebiteľským úverom nad rámec poskytnutého spotrebiteľského úveru
poukazované veriteľovi alebo akejkoľvek tretej osobe s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiťzanedodržanieakýchkoľvekzáväzkovustanovenýchvzmluveospotrebiteľskomúvere;náklady
na vedenie platobného účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na
používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné

transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je
dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom. Ak ide o zmluvu o viazanom
spotrebiteľskom úvere použijú sa na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov celkové nákladyspotrebiteľa podľa prvej vety s výnimkou iných skutočných nákladov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť
predávajúcemu, okrem kúpnej ceny za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa
operácia vykoná v hotovosti alebo na úver.

44. Súd prvej inštancie dospel v odseku 21 napadnutého rozsudku k záveru, že predmetnú zmluvu
je potrebné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) ZoSÚ, pričom žalovaný
mal postavenie veriteľa (§ 2 písm. b/ ZoSÚ) a žalobkyňa postavenie spotrebiteľa (§ 2 písm. a/ ZoSÚ).
Bolo preto potrebné, aby táto zmluva obsahovala podstatné náležitosti ustanovené § 9 ods. 2 ZoSÚ.

V prípade, ak niektorá (hoci len jedna) z náležitostí uvedených v § 11 ods.1 písm. b) ZoSÚ v zmluve
absentuje, zákon to spája s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou daného úveru, s ktorými závermi sa
stotožňuje aj odvolací súd. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sporným v konaní bolo, že predmetná
zmluva podľa žalobkyne neobsahovala všetky uvedené zákonné náležitosti, v dôsledku čoho bolo
potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.

45. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa tvrdila, že úver je bezúročný a bez poplatkov podľa § 11
ods. 1 písm. b), d) ZoSÚ z dôvodu, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), k),
l) ZoSÚ a to termín konečnej splatnosti úveru, predpoklady pre výpočet RPMN, celková čiastka,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je nesprávna, výška RPMN je nesprávna, chýba rozpis splátok na istinu,
úroky, poplatky. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a tvrdil, že mluva obsahuje všetky zákonom predpísané

náležitosti a úver nie je bezúročný a bez poplatkov.

46. V napadnutom rozsudku prvoinštančný súd (viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
vysloveným v uznesení č. k. 24CoCsp/16/2022-481 zo dňa 13.09.2022 a právnym názorom dovolacieho
súdu vyjadreným v uznesení č. k. 2Cdo/69/2020 zo dňa 30.11.2021) vyložil ustanovenia § 9 ods.

2 písm. f) ZoSÚ v znení účinnom do 30.04.2018 eurokonformným spôsobom a dospel k záveru,
že eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ v znení v dobe uzavretia zmluvy
(30.1.2016) umožňuje vzhľadom na uvedené právne posúdenie dospieť k záveru, že toto ustanovenie
nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné uvedenie požadovaných informácií vo vzťahu ku
každej náležitosti (t. j. k dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aj termínu konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru) osobitne, ale len vyjadruje požiadavku na uvedenie „doby, či dĺžky
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. c) Smernice. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere v bode 27. až 39. (čl. 11 a nasl.) určovala primeraným spôsobom výšku úveru,
dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úrokovú sadzbu, anuitnú splátku,
poplatok za poskytnutie úveru, dátum uzatvorenia zmluvy.

47. S uvedeným právnym záverom súdu prvej inštancie (označený v odseku 46) sa odvolací súd
stotožňuje a poznamenáva, že vo vzťahu k tejto náležitosti mluvy nebolo podané ani odvolanie, pričom
aj samotná žalobkyňa v odvolaní uviedla, že názor dovolacieho súdu rešpektuje, preto sa odvolací súd
touto náležitou podrobnejšie nezaoberal.

48. Záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby z dôvodu, že zmluva obsahuje náležitosť
vyžadovanú ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ bol však podľa odvolacieho súdu predčasný. Najvyšší súd
SR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/69/2020 zo dňa 30.11.2021 a ani Krajský súd v Trnave v rozhodnutí č.
k. 24CoCsp/16/2022-481 zo dňa 13.09.2022 neuložili súdu prvej inštancie povinnosť žalobu zamietnuť,

ale uvedené ustanovenie (§ 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ) vyložiť eurokonformným spôsobom a v konaní
sa vysporiadať so všetkými argumentami žalobkyne. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v žalobe
za dôvody bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru označila aj absenciu, resp. nesprávne uvedenie
ďalších náležitostí (§ 9 ods. 2 písm. k/, l/ ZoSÚ), ktorých nedostatok v spojení s § 11 ZoSÚ súd
prvej inštancie vôbec neposúdil, preto odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení

veci spočívajúcom v tom, že prvoinštančný súd neaplikoval na vec aj § 9 ods. 2 písm. k) a l)
ZoSÚ bola dôvodná. Žalobkyňa v odvolaní zároveň namietla, že napadnutý rozsudok neobsahuje ani
riadne logické odôvodnenie v zmysle § 220 ods. 2 CSP, lebo prvoinštančný súd sa nevysporiadal so
všetkými relevantnými argumentami žalobkyne. Aj v tejto časti sa odvolací súd stotožňuje s názorom
odvolateľky a dodáva, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ostatnými žalobkyňou tvrdenými

predpokladmi pre vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru a tento svoju
postup v napadnutom rozsudku vôbec nezdôvodnil. Uvedeným nesprávnym procesným postupom súd
prvej inštancie znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.49. ZoSÚ stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
faktickej nerovnováhy vo vzťahu k dodávateľovi bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný

o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve
posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech
ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa

vystavuje nerovnému postaveniu. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí
zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. V zmysle
konštantnej súdnej praxe platí, že pre vyvodenie sankcie bezúročnosti a bez poplatkovosti poskytnutého
spotrebiteľského úveru postačuje, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje čo aj len jednu z
obligatórne uvedených náležitostí (§ 9 ods. 2 písm. a/ až l/, s/, z/ a aa/ v znení účinnom do 30.04.2018).

50. Žalobkyňa v žalobe za dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru označila aj absenciu rozpisu
splátok na istinu, úrok, poplatky s poukazom na ust. § 9 ods. 2 písm. l) ZoSÚ, neposúdenie ktorého
súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku už ale v odvolaní nenamietala vzhľadom na vývoj
judikatúry. Odvolací súd v tejto súvislosti len poukazuje na názor vyslovený Krajským súdom v Trnave
v zrušujúcom uznesení sp. zn. 24CoCsp/16/2022-481 zo dňa 13.09.2022 ako aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 28.2.2018, podľa ktorého je treba predmetné ustanovenie
interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie
toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie ZoSÚ
hovorí o výške, počte, termínoch splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne
vykladať tak, že sa tým len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Neustanovuje povinnosť uviesť

požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne,
ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

51. Žalobkyňa v odvolaní a aj v žalobe tvrdila, že v zmluve je nesprávne uvedená celková čiastka,
ktorú musí ako spotrebiteľ zaplatiť za poskytnutý úver. Žalovaný v zmluve uvádza nesprávne stanovenú

celkovúčiastkuspojenúsospotrebiteľskýmúveromvovýške10.297,56eur,hocisprávnemalabyťsuma
celkových nákladov vo výške 10.410,66 eur, lebo podľa zmluvy je žalobkyňa povinná zaplatiť 78 splátok
x 133,47 eur = 10.410,66 eur. Žalovaný tvrdil, že celková čiastka je stanovená správne, lebo do tejto
sumy nebol započítaný poplatok za Odloženie splátok, ktorý bol dobrovoľným.

52.Odvolacísúdvprvomradepoukazujenarozdielpojmov„celkovénáklady“a„celkováčiastka“splatná
spotrebiteľom upravených v § 2 písm. g) a h) ZoSÚ v znení do 20.03.2016. „Celkovými nákladmi“
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú podľa § 2 písm. g) ZoSÚ v znení do 20.03.2016
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych

poplatkov;docelkovýchnákladovpatriaajpoistnéanákladyspojenésozmluvouozabezpečenízáväzku
spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru
alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok. „Celkovou čiastkou“, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je
podľa § 2 písm. h) ZoSÚ v znení do 20.03.2016 súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Zo zmluvy vyplýva, že údaj o výške

celkovýchnákladovsavnejnenachádza.Vzmluvejeuvedené,žecelkováčiastkasplatnáspotrebiteľom
(bez platieb za doplnkové služby) je 10.297,56 eur. Tu je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 2
písm. g) ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (t.j. k 30.01.2016) už pojem doplnkové
služby neobsahovalo, tento pojem sa v uvedenom ustanovení nachádzal v znení do 22.12.2015,
podľa ktorého do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o

spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí
takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.
Na rozdiel od tohto znenia ustanovenie § 2 písm. g) ZoSÚ v znení k 30.01.2016 upravovalo započítanie
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť, teda nielen tých, ktorých uzavretie bolo
podmienkou získania úveru, alebo získania úveru za ponúknutých podmienok. Obdobne sú definované

celkové náklady aj v ustanovení § 19 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, podľa
ktorého celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom zahŕňajú aj všetky plnenia
súvisiace s poskytnutým spotrebiteľským úverom nad rámec poskytnutého spotrebiteľského úveru
poukazované veriteľovi alebo akejkoľvek tretej osobe s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľzaplatiťzanedodržanieakýchkoľvekzáväzkovustanovenýchvzmluveospotrebiteľskomúvere;náklady
na vedenie platobného účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na
používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné

transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je
dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom. Z uvedeného ustanovenia vyplýva,
že do celkových nákladov spotrebiteľa sa nezahrnú len poplatky za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov
ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere a náklady na vedenie platobného účtu, alebo na

používanie platobných prostriedkov a transakcii. Poplatok za Odložené splátky medzi vymenované
výnimky nepatrí, preto bolo potrebné ho započítať do celkových nákladov spotrebiteľa.

53. Do celkových nákladov v zmysle § 2 písm. g) ZoSÚ v znení do 20.03.2016 je potrebné započítať
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiťvsúvislostisozmluvouospotrebiteľskomúvere.Žalovanýtvrdil,žeslužbaOdloženésplátkybola

dobrovoľná, preto poplatok nemal byť započítaný do celkových nákladov, s čím žalobkyňa nesúhlasila.
Podľa názoru odvolacieho súdu o povinnosti žalobkyne platiť tento poplatok svedčí skutočnosť, že
žalovaný ho započítal do mesačnej splátky 133,47 eur a do zmluvy uviedol len výšku takto určenej
mesačne splátky, pričom takáto výška splátky vyplýva aj zo splátkového kalendára. Mesačná splátka
bez poplatku by predstavovala sumu 132,02 eur (133,47 eur – 1,45 eur), ktorý údaj však nikde v zmluve

nie je uvedený. Ak by platenie tohto poplatku bolo dobrovoľné ako tvrdí žalovaný, žalobkyňa by musela
mať možnosť kedykoľvek ho prestať platiť bez toho, aby to malo vplyv na základný záväzkový vzťah
(napr.beztoho,abyveriteľmoholvyhlásiťpredčasnúsplatnosťúveruprenezaplateniesplátkyvsprávnej
výške). V tu prejednávanej veci je ale poplatok započítaný v mesačnej splátke, z čoho vyplýva, že
žalobkyňa je povinná ho platiť. V prípade žalovaným tvrdeného výkladu by v zmluve (a aj v splátkovom

kalendári)muselabyťuvedenávýškamesačnejsplátkybeztohtopoplatku.Vtejtosúvislostiodvolacísúd
podporne poukazuje na usmernenia uplatňovanej smernice 2008/48/ES (smernica o spotrebiteľskom
úvere) vo vzťahu k nákladom a ročnej percentuálnej miere nákladov, podľa ktorého doplnkové služby
sa nepovažujú za povinné, ak spotrebiteľ môže kedykoľvek odstúpiť od doplnkových služieb a prestať
za ne platiť bez toho, aby odstúpenie malo akýkoľvek vplyv na náklady alebo podmienky úveru.

54.Žalovanývkonanítvrdil,žepredpokladyprevýpočetRPMNsúuvedenénastrane2zmluvy.Zobsahu
zmluvy vyplýva, že na tejto strane je uvedený len jeden údaj týkajúci sa výšky mesačnej splátky a to
suma 133,47 eur, pričom z bodu 44. vyplýva, že poplatok za službu 1,45 eur je zahrnutý v splátke. Ak
uvedený údaj o výške mesačnej splátky 133,47 eur podľa vyjadrenia žalovaného mal byť použitý ako

predpoklad pre výpočet RPMN a v tejto sume je započítaný aj poplatok za službu Odložené splátky, je
zrejmé, žalovaný do výpočtu RPMN zahrnul aj tento poplatok. Preto pokiaľ žalovaný do výpočtu RPMN
zahrnul aj poplatok za službu Odložené splátky, mal tento poplatok zahrnúť aj do celkových nákladov
a následne aj do celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom.

55. Pokiaľ žalovaný tento poplatok do celkových nákladov spotrebiteľa nezapočítal, tak ani údaj
o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom uvedený v zmluve vo výške 10.297,56 eur nie je správny,
nakoľko celková čiastka je súčtom celkových nákladov a celkovej výšky úveru. Zo zmluvy vyplýva,
že predmetný poplatok je zahrnutý v splátke, ktorej výška je 133,47 eur, preto pri počte mesačných
splátok 78, je celková čiastka splatná spotrebiteľom vo výške 10.410,66 eur. Suma uvedená v zmluve

je teda nesprávna a zároveň je nižšia ako správna suma, čo je v neprospech spotrebiteľa. Uvedenie
údaja takýmto spôsobom je pre spotrebiteľa zmätočné, poskytnutý úver sa totiž takto javí tak, ako by
bol pre spotrebiteľa lacnejší, hoci v skutočnosti za poskytnutý úver zaplatí spotrebiteľ viac. Pokiaľ chce
spotrebiteľ vedieť, koľko celkovo zaplatí v súvislosti so spotrebiteľským úverom, musí si tento údaj
vypočítať sám. Účelom celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom je umožniť priemernému spotrebiteľovi

zo zmluvy jednoznačne a presne identifikovať, akú sumu celkovo v skutočnosti zaplatí.

56. Je potrebné vychádzať z toho, že každá spotrebiteľská zmluva musí byť transparentná. Zmluvné
podmienky musia byť formulované jasne a zrozumiteľne nielen gramaticky, ale aj z toho pohľadu, aby
spotrebiteľ bol schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky,

ktoré z toho pre neho vyplývajú (rozsudok ESD C-26/13).

57. Odvolací súd však poukazuje na to, že v zmluve sa nachádza len údaj o celkovej čiastke splatnej
spotrebiteľom s dovetkom uvedeným v zátvorke „bez platieb sa doplnkové služby“. Údaj o celkovejčiastke, ktorú má žalobkyňa zaplatiť, vrátane poplatku za Odložené splátky, sa v zmluve nenachádza.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje údaj
o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vyžadovaný ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení

účinnom v čase jej uzavretia. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ sa potom poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva neobsahuje
podstatnú náležitosť vyplývajúcu z § 9 ods. 2 písm. k) v znení účinnom v čase jej uzavretia.

58. Keďže absencia aj len tejto náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere postačuje pre záver o

bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s
§ 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, bolo by nadbytočným a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania (čl.
17 princípov CSP) zaoberať sa aj príp. ďalšími okolnosťami, teda aj s ďalšou súvisiacou odvolacou
argumentáciou žalobkyne, ktorá nemohla mať vplyv na vyššie uvedené závery.

59. Nad rámec uvedeného však odvolací súd dodáva, že ak by odvolací súd prisvedčil žalovanému,

že poplatok za Odložené splátky nemal byť započítaný do celkových nákladov, resp. do celkovej
čiastky a teda ani do RPMN, potom by odvolací súd dospel k záveru, že v zmluve nie sú uvedené
všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, nakoľko na strane 2 zmluvy je uvedený len údaj
o výške mesačnej splátky obsahujúcej tento poplatok (133,47 eur), pričom údaj o výške mesačnej
splátky bez poplatku sa v zmluve nenachádza. Nakoľko však údaj o výške mesačnej splátky je

základným predpokladom používaným na výpočet RPMN a jeho neuvedenie v správnej výške má
rovnaký následok akoby ani nebol uvedený, nebola by v danom prípade splnená náležitosť uvedenia
všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN. Preto absencia údaja o výške mesačnej splátky
použitej ako predpoklad pre výpočet RPMN by rovnako mala za následok, že úver by sa považoval za
bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v spojení s § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ.

60. Odvolaciemu súdu nezostalo iné než konštatovať pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v
nesprávnom právnom posúdení uplatneného nároku, keď súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
neaplikoval všetky príslušné právne normy, v dôsledku čoho predčasne dospel k záveru o nedôvodnosti
žaloby. Odvolací súd po aplikácii všetkých na vec vzťahujúcich sa právnych noriem dospel k vyššie

uvedenému právnemu záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Nakoľko neboli splnené
podmienky na potvrdenie ani na zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd
napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na § 388 CSP zmenil tak, že určil, že
úver poskytnutý žalovaným na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 4601304980 uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016 je bezúročný a bez poplatkov.

61. Žalobkyňa podala odvolanie aj proti (II.) výroku o nároku na náhradu trov konania a žiadala,
aby odvolací súd v dôsledku vyhovenia žalobe priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100 %. Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade
trov konania mal aplikovať ust. § 257 CSP, keďže v jej prípade sú naplnené dôvody hodné osobitného

zreteľa. Z dôvodu ťažkej finančnej situácie a životnej situácie uchýlila k prevzatiu záväzku vo forme
spotrebiteľského úveru, keďže doslova nemala inú možnosť ako si zaobstarať finančné prostriedky
aspoň na základné bežné výdavky. Vyvinula maximálnu snahu k mimosúdnemu urovnaniu, o čom svedčí
aj predžalobná výzva adresovaná žalovanému, ktorej nevyhovel. Pre žalobkyňu tak podanie žaloby
bolo poslednou možnosťou ako brániť svoje práva, nakoľko ak by tak neurobila, žalovaný by si voči nej

uplatňoval zo spotrebiteľskej zmluvy nároky aj napriek skutočnosti, že táto bola od počiatku bezúročná a
bez poplatkov. Žalobkyňa sa snažila aj počas prebiehajúceho súdneho konania so žalovaným dohodnúť,
avšak tieto snahy zostali neúspešné. Žalovaný ako stabilný subjekt poskytoval dlhodobo spotrebiteľom
spotrebiteľské úvery na základe zmluvy, v ktorej tieto zákonom predpísané obligatórne náležitosti
absentovali, čo žalobkyňa taktiež považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa. Žalovaný je stabilný

subjekt s miliónovými obratmi a ziskami, pričom žalobkyňa, fyzická osoba – spotrebiteľ nemá v súčasnej
dobe finančné prostriedky a iný majetok, z ktorého by bola spôsobilá uhradiť náhradu trov konania
žalovanému.Žalobkyňabysatakvdôsledkutohtodostaladopraktickypreňulikvidačnejsituácie,pričom
žalovaný by mal v rukách exekučný titul, čím by sa, ak by pristúpil k vymáhaniu týchto trov, žalobkynina
už teraz mimoriadne nepriaznivá finančná a sociálna situácia ešte viac prehĺbila. Súd by mal zohľadniť

aj osobu žalovaného – obrovský subjekt, ktorý si de facto neuhradenie trov zo strany žalobkyne ani len
nevšimne (za rok 2022 dosahoval HCS až 6,25 miliónové tržby a zisk 7,54 miliónov EUR) a súčasne
aj osobu žalobkyne, ktorá v danom konaní vystupuje ako fyzická osoba spotrebiteľ, ktorú by úhrada
náhrady trov absolútne zruinovala, čo je taktiež dôvod hodný osobitného zreteľa. V danom konaní sa takjedná o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom ak by sa žalobkyňa neobrátila na príslušný súd, bola by
tak prakticky nezákonne sankcionovaná, nakoľko by si žalovaný uplatňoval nezákonné nároky, z ktorého
by mal žalovaný nezákonne získaný majetkový prospech, čo je taktiež dôvod hodný osobitného zreteľa.

Žalobkyňa sa v danom konaní správala vždy tak, aby mohlo dôjsť v čo najkratšom čase k meritórnemu
rozhodnutiu vo veci a zbytočne sa trovy konania nenavyšovali ani jednej strane, pričom platí, že podanie
opravných prostriedkov, ktorými žalobkyňa bráni svoje práva a domáha sa nápravy nespravodlivosti jej
nemožno vyčítať, čo je taktiež dôvod hodný osobitného zreteľa.

62. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný s aplikáciou ustanovenia § 257 CSP nesúhlasil a žiadal priznať
náhradu trov konania. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8CoCsp/29/2021,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a zdôraznil, že nie sú dané špeciálne okolnosti, pre ktoré
je namieste žalovanému obmedziť jeho právo na náhradu trov konania. Samotný spotrebiteľský
charakter konania či konkrétne postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa domáhajúceho sa bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a neplatnosti zmluvy, nemožno považovať za nejaké výnimočne

okolnosti veci, pričom v praxi súdov ide o pomerne obvyklý typ sporu. Žalobkyňa však nepreukázala
svoju komplexnú finančnú a majetkovú situáciu, z ktorej by vyplývalo, že nedisponuje dostatočnými
finančnými prostriedkami na úhradu trov konania, napr. vo forme finančných prostriedkov na bankovom
účte.

63. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

64. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

65. Podľa § 453 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane
použijú na dovolacie konanie, ods. 3 ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu
alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o
trovách dovolacieho konania.

66. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

67. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

68. Podľa § 255 ods. 1 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

69. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

70. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

71. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

72. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je premietnutá
v § 255 ods. 1 a 2 CSP ako základné kritérium priznania náhrady trov konania, pričom úspech vo veci

súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci
je doplnená zásadou zodpovednosti za zavinenie, ktorá je vyjadrená ustanovením § 256 ods. 1 CSP.
Toto ustanovenie vyžaduje zodpovednosť za zavinenie strany, ktorej procesný úkon mal za následok
zastavenie konania. Zavinenie v danom prípade je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie
však podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak,

že by po zastavení konania súd neprípustne ďalej skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Zásada
procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu
bolo zastavené, je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto
zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenievyjadrená v tomto ustanovení znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že
vznikli. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného.

73. Ak nie je preukázané, že späťvzatie bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa
celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre
možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej
požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť za zastavenie konania žalobca v dôsledku
príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí

návrhu (žaloby) (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14.9.2011, sp. zn. 7MCdo/4/2010).

74. Výnimku zo zásady úspechu vo veci, resp. zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie umožňuje
ustanovenie§257CSP,podľaktoréhosúdvýnimočnenepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvody
hodné osobitného zreteľa. Nakoľko použitie ust. § 257 CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá
by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným

okolnostiamkonkrétnehoprípaduamusímaťvýnimočnýcharakter. Aplikáciaustanovenia§257CSPpri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania teda prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Ústavný súd
v náleze sp. zn. II. ÚS 261/2018-43 k otázke aplikácie ustanovenia § 257 CSP uviedol, že dôvody

hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto
podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú
úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je
možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale

ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné
prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá
mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe

všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické
pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného
súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo
strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú
danéúčelomprávnejúpravynáhradytrovkonania,ktorájejnepriznanieúspešnémuúčastníkovipripúšťa

len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania
(§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať
iba vo výnimočných prípadoch... Aj podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 67/2010) výnimočnosť
použitia ustanovenia 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí

byť náležite odôvodnené." (I.ÚS153/2018). Zákon teda vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky:
musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je
ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré
môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov
konania. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana, inak je povinná

zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ustanovenie tak rozširuje prvky, ktoré majú strany
viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä
koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu.

75. Žalobkyňa za dôvod hodný osobitného zreteľa označila skutočnosť, že si úver zobrala z dôvodu
ťažkej finančnej a životnej situácie a nemala inú možnosť ako si zaobstarať finančné prostriedky
aspoň na základné bežné výdavky. Ak by žalovaný pristúpil k vymáhaniu trov, žalobkynina mimoriadne
nepriaznivá finančná situácia by sa ešte viac prehĺbila, žalobkyňa nemá v súčasnej dobe finančné
prostriedky ani iný majetok. Odvolací súd má za to, že iba poukaz žalobkyne v odvolaní na nepriaznivú

finančná situáciu nezakladá ešte opodstatnenosť dôvodu hodného osobitného zreteľa, keďže žalobkyňa
svoje tvrdenie o zlej finančnej situácii nijakým spôsobom ani odvolaciemu súdu v podanom odvolaní
nepreukázala.76. Uvedené tvrdenie žalobkyne je navyše veľmi všeobecné, bez individualizujúcich informácii
umožňujúcich posúdiť odvolaciemu súdu ťaživosť životnej situácie žalobkyne v čase prevzatia úveru
a v súčasnosti. Pri hodnotení dôvodov hodných osobitného zreteľa je potrebné každý jeden prípad

posudzovať individuálne, čo v danom prípade pre nedostatok tvrdení žalobkyne nebolo možné, keď
uvádzanie nepriaznivej finančnej situácie ako dôvodu pre nepriznanie náhrady trov konania protistrane
je spotrebiteľmi bežne uvádzaný dôvod. Žalovaný počas konania namietal, že žalobkyňa nepreukázala
svoju komplexnú finančnú a majetkovú situáciu, z ktorej by vyplývalo, že nedisponuje dostatočnými
finančnými prostriedkami na úhradu trov konania. Napriek tomu žalobkyňa ani v odvolaní nepredložila

dôkazy preukazujúce jej tvrdenia a tieto tvrdenia naviac ponechala len vo všeobecnej rovine nemajúcej
váhuposúdiťjejsituáciuzadôvodhodnýosobitnéhozreteľa.Nadruhejstraneanipostaveniežalovaného
ako stabilného subjektu s obratom a ziskami nie je dôvodom pre nepriznanie mu náhrady trov konania.
Ak by tak i bolo, ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov
medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07), jeho použitie neodôvodňuje bez
ďalšieho ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v

spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.

77. S tvrdením žalobkyne, že žalobu na súd musela podať, lebo inak by bola nútená platiť žalovanému
plnenia, na ktoré nemá nárok, tiež nie je možné súhlasiť, nakoľko žalovaný by bol povinný v prvom rade
podať na súd žalobu na zaplatenie, pričom v prípade žaloby na plnenie by súd ako predbežnú otázku

posudzoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a poskytol tak ochranu spotrebiteľke aj v procesnom
postavení žalovanej. Ani charakter samotného konania, ktorým je spotrebiteľský spor, či postavenie
žalobkyne ako spotrebiteľa a žalovaného ako veriteľa nemožno považovať za dôvod hodný osobitného
zreteľa, nakoľko v praxi súdov ide o úplne bežný typ sporu, vo vzťahu ku ktorému ani zákonodarca
nepovažoval za potrebné náhradu trov konania upravovať osobitným spôsobom (pozri nález ÚS ČR,

sp. zn. III. ÚS 3725/13). Snaha žalobkyne o mimosúdne vyriešenie sporu a jej správanie počas konania
smerujúce k rýchlemu ukončeniu konania tiež nepostačuje na ich vyhodnotenie za dôvody hodné
osobitného zreteľa, nakoľko takýto potup je taktiež bežným správaním strán sporu, najmä žalobcu
želajúceho si čo najrýchlejšie ukončenie súdneho sporu.

78. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené nepovažoval za preukázané, že v prejednávanom
spore sú dané také dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je namieste žalovanému obmedziť jeho
právo na náhradu trov konania. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 257 CSP je možné aplikovať naozaj
výnimočne a musí byť odôvodnené tvrdenými a aj preukázanými osobitnými dôvodmi, t.j. zvláštnymi
a výnimočnými okolnosťami konkrétneho prípadu.

79. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1
a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP (keď žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa
podľa § 257 CSP neboli zistené) tak, že žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov
prvoinštančného, odvolacích a dovolacieho konania v rozsahu 50 %. Žalobkyňa v žalobe urobila

predmetom konania štyri určovanie nároky, keď za domáhala určenia, že: I. úver poskytnutý žalovaným
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 4601304980 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným
dňa 30.01.2016 je bezúročný a bez poplatkov; II. určenia, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému
z mesačnej splátky č. 49 obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej
medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016 iba čiastku 93,43 eur; III. určenia, že žalobkyňa nie je

povinná zaplatiť žalovanému z mesačnej splátky č. 49 obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.:
4601304980 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016 čiastku 40,04 eur; IV. určenia,
že žalobkyňa nie je povinná zaplatiť žalovanému jednotlivé mesačné splátky od splátky č. 50 (vrátane)
až po splátku č. 78 (vrátane) obsiahnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej
medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016.

80. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v priebehu konania doručila okresnému súdu späťvzatie
žaloby v časti určovacích výrokov označených v žalobe pod rímskymi číslicami II., III. a IV., ktoré
odôvodnila tým, že ak sa vo výroku rozsudku určí, že úver je bezúročný a bez poplatkov, nie sú
ďalšie samostatné výroky týkajúce sa jednotlivých splátok potrebné. Z takto zdôvodneného čiastočného

späťvzatia žaloby je celkom zrejmé, že žalobkyňa vzala žalobu v tejto časti späť z dôvodu na jej strane
a nie pre správanie žalovaného, čím zavinila zastavenie konania v tejto časti a žalovanému tak prislúcha
v zmysle § 256 ods. 1 CSP náhrada trov konania. Argumenty žalobkyne týkajúce sa zohľadnenia cieľa
sledovaného podanou žalobou, konečného zmyslu žalobkyňou navrhovaného rozhodnutia sú právnebezvýznamné, nemajúce oporu v právnej úprave, preto na ne nebolo možné prihliadnuť. Žalobkyňa
bola úspešná v časti jedného určovacieho výroku, nakoľko odvolací súd žalobe v tejto časti vyhovel
(I. výrok tohto rozsudku), z čoho vyplýva hrubý úspech žalobkyne 25 % (1 výrok) a hrubý úspech

žalovaného 75 % (3 výroky), a teda konečný čistý úspech žalovaného je 50 % (75 % - 25 %), keď od
úspechu žalovaného bolo potrebné odrátať úspech žalobkyne, čo v konečnom dôsledku znamená nárok
žalovaného na náhradu trov prvoinštančného, odvolacích konaní a dovolacieho konania v rozsahu 50
% (II. výrok tohto rozsudku). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

81. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľky, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

82. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 8. 5. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy , Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2024

Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2024