Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. január 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6022200111
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6022200111.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr.

Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): AQUATHERMAL SENEC, a. s., Slnečné jazerá
- sever, 903 01 Senec, IČO: 36 827 289, právne zastúpeného Mgr. et Mgr. Michalom Bezákom,
advokátom, so sídlom Medveďovej 1566/20 851 04 Bratislava, IČO 42 151 686, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102543555/2021 zo dňa 13.12.2021 - v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-

72S/13/2022-81 zo dňa 14. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Vybrané zistenia z administratívneho konania, konanie pred správnym súdom
1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“)
rozhodnutím č. 101492565/2021 zo dňa 13.08.2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“ alebo
„rozhodnutie správcu dane“) určil podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Daňový

poriadok“) žalobcovi rozdiel v sume 11.767,53 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“ alebo
„daň“) za zdaňovacie obdobie máj 2019 (žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet v sume 7.769,53 Eur
a vyrubil daň v sume 3.998,00 Eur).
2. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočet DPH z faktúry vystavenej spoločnosťou H.M.B.
Group, s. r. o. (od 19.07.2019 je názov spoločnosti Bio MIHLAV s. r. o.), Košická 52/A, 821 08
Bratislava, IČO: 36 702 714; ďalej aj len „H.M.B. Group, s. r. o.“), predmetom ktorej bolo dodanie
služby - mediálne plnenie, s celkovou fakturovanou sumou 23.988,00 eur, základ dane 19.990,00

Eur, 20% DPH 3.998,00 Eur. Dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane bolo, že dodanie
služby - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách deklarovaným
dodávateľom H.M.B. Group, s. r. o. v zdaňovacom období máj 2019 nebolo preukázané.
3. Na základe odvolania žalobcu, vo veci rozhodol žalovaný rozhodnutím č.102543555/2021 zo
dňa 13.12.2021 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“), a to tak, že prvostupňové rozhodnutie
potvrdil. Stotožnil sa so závermi správcu dane, považujúc posúdenie veci správcom dane za správne.
Skonštatoval, že správca dane mal dostatočne zistený skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci.

Tento zistil, že služby - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách
nedodala spoločnosť H.M.B. Group, s. r. o. vo vlastnej réžii, ale ich zrealizovala subdodávateľským
spôsobom. Správca dane na základe zistených dožiadaní a zistených dokladov zostavil obchodnýreťazec sprostredkovania reklamných služieb: DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o. › INFRANOVA, s. r. o.
› H.M.B. Group, s. r. o., › AQUATHERMAL SENEC, a. s..
4. Podľa kontrolných výkazov deklarovaného dodávateľa (H.M.B. Group, s. r. o.) v zdaňovacom období

máj 2019 nebolo zistené dodanie služieb od spoločnosti INFRANOVA, s. r. o. a podľa konkrétnych
výkazov vlastníka OUTDOOR a INDOOR obrazoviek (DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o.) v zdaňovacom
období máj 2019 nebolo zistené dodanie služieb pre spoločnosť INFRANOVA, s. r. o., ani priamo pre
spoločnosť H.M.B. Group, s. r. o., čo správca dane vyhodnotil ako nepriamy dôkaz, že dodanie sa
neuskutočnilo tak, ako to deklaroval kontrolovaný daňový subjekt (žalobca), nakoľko podľa kontrolných

výkazov bolo zistené, že vlastník OUTDOOR a INDOOR obrazoviek spoločnosť DIGITAL SCREEN
MEDIA, s. r. o. v zdaňovacom období máj 2019 nepriznal dodanie služieb pre odberateľa spoločnosť
INFRANOVA, s. r. o. (dodávateľ deklarovaného dodávateľa - spoločnosti H.M.B. Group, s. r. o.).
5. Dôkazy, ktoré boli predložené jednak kontrolovaným daňovým subjektom a jednak deklarovaným
dodávateľom nebolo možné - podľa orgánov verejnej správy - bez pochybností stotožniť s deklarovaným
zdaniteľným plnením (mediálne plnenie na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách), ktoré malo nastať

ako zdaniteľné plnenie v zdaňovacom období máj 2019 a malo byť dodané dodávateľom uvedeným na
faktúre (H.M.B. Group, s. r. o.).
6. Z rozhodnutí orgánov verejnej správy vyplýva, že dňa 29.04.2021 bol vypočutý ako svedok Marek
Privrel, ktorý je podľa výpisu z Obchodného registra konateľom spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA,
s. r. o., ktorá bola podľa vyjadrenia daňového subjektu AQUATHERMAL SENEC, a. s., v zdaňovacom

období máj 2019 vlastníkom INDOOR a OUTDOOR obrazoviek, prostredníctvom ktorých mala byť
odvysielaná reklamná kampaň daňového subjektu AQUATHERMAL SENEC, a. s.. Tento svedok pritom
potvrdil odvysielanie spotov pre spoločnosť AQUATHERMAL SENEC, a. s., avšak ako uviedol, on sám
mal vedomosť len o objednávke na november 2018.
7. V súhrne orgány verejnej správy dospeli k záveru, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia

deklarovanéhopredmetnoufaktúrouvystavenouspoločnostiH.M.B.Group,s.r.o.vzdaňovacomobdobí
máj 2019 nedošlo. Daňový subjekt AQUATHERMAL SENEC, a. s., neuniesol dôkazné bremeno, pretože
jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a údaje uvedených v daňovom priznaní, sú pravdivé a správne.
8. Na základe správnej žaloby žalobcu, vo veci rozhodoval Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj

ako „správny súd“), ktorý rozsudkom č. k. BB-72S/13/2022-81 zo dňa 14. marca 2024 (ďalej aj ako
„napadnutý rozsudok“) správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného zamietol (výrok I napadnutého
rozsudku). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal (výrok II
napadnutého rozsudku).
9. V rozsudku správny súd poukázal v prvom rade na tzv. hmotnoprávne podmienky, ktoré musí daňový

subjekt splniť, aby mu vzniklo právo na odpočítanie DPH, keď uviedol, že jednotlivými hmotnoprávnymi
podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (dodávateľom) je iná osoba
registrovaná pre daň (t. j. status osoby dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde
o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom použité v
rámci jeho ekonomickej činnosti. V prípade, ak uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane

nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje,
právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane
sú premietnuté do vnútroštátnej právnej úpravy, konkrétne zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty,podľaktoréhosiplatiteľdanemôževzmyslezákonaoDPHodpočítaťdaňdňomvznikudaňovej
povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo

služby (§ 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH), daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči
nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané
(§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH), zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane (§ 51 ods. 1
písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.
10. Uviedol, že zo strany daňových orgánov nebola primárne spochybnená existencia materiálneho

plnenia, ako jednej z hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Vykonaným dokazovaním však
bolo spochybnené dodanie služby - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR
obrazovkách deklarovaným dodávateľom žalobcom H.M.B. Group, s. r. o. Doplnil, že dôkazné bremeno
daňového subjektu sa totiž vzťahuje tak k splneniu materiálnych/hmotnoprávnych podmienok dane
(podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH ), ako aj k splneniu formálnych podmienok (§ 51 ods. 1

písm. a/ zákona o DPH ), pričom platí, že prípadné nedostatky na strane formálnych podmienok možno
odpustiť vtedy, ak je v daňovom konaní riadne preukázané splnenie materiálnych/hmotnoprávnych
podmienok predmetného daňového oprávnenia. Čo sa týka materiálnych podmienok, správny súd dal
do pozornosti, že z hľadiska dôkazného bremena daňového subjektu, ich splnenie nestačí len formálnedeklarovať predložením vystavenej faktúry, ale v prípade vznesenia dôvodných pochybností správcom
dane, je tieto potrebné zo strany daňového subjektu aj preukázať
11. Následne správny súd zopakoval, že jednou z materiálnych/hmotnoprávnych podmienok priznania

práva na odpočet dane podľa čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej aj ako „Smernica“ alebo
„Smernica 2006/112/ES“) je aj status dodávateľa ako zdaniteľnej osoby podľa čl. 9 ods. 1 Smernice.
Daňový subjekt uplatňujúci právo na odpočet dane zo zdaniteľných obchodov podľa čl. 168 písm. a)
Smernice, teda § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH musí byť schopný preukázať, že tovary/služby

boli aj reálne dodané zdaniteľnou osobou - teda osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty.
12. Napokon správny súd zosumarizoval, že z vykonaných dôkazov vyplynuli pochybnosti práve
o uskutočnení zdaniteľných obchodov spoločnosťou H.M.B. Group, s. r. o., ktoré spochybňujú
hodnovernosť listinných dôkazov predkladaných žalobcom a prenášajú dôkazné bremeno (v záujme
obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov) opätovne na žalobcu. Správca dane a žalovaný
nepochybnevznieslidôvodnépochybnostiomateriálnejpodmienkeprávanaodpočítaniedane-dodanie

tovaru osobou so statusom platiteľa dane, a to tým, že spochybnili identitu deklarovaného dodávateľa
a z vykonaného dokazovania nevyplývali také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že skutočný
dodávateľ nevyhnutne musel byť osobou so statusom platiteľa dane.
13. Vychádzajúc zo žalobných bodov, správny súd sa v závere napadnutého rozsudku osobitne venoval
tomu, že správca dane (napriek návrhu žalobcu) nevypočul ako svedkyňu p. L. F.. K tomu správny

súd uviedol, že pokiaľ žalobca namietal, že výsluchom navrhovanej svedkyne mohlo byť preukázané
dodanie predmetnej služby, správny súd ustálil, že pani L. F. pracovala v spoločnosti DIGITAL SCREEN
MEDIA, s. r. o. a spoločnosti Digitalia, s. r. o. Pri telefonickom kontakte so správcom dane uviedla, že už
nepracuje ani v jednej z uvedených spoločností a nemá prístup k listinným dôkazom. Ďalej správny súd
doplnil, že správca dane vykonal vlastné dokazovania a vypočul konateľa spoločnosti DIGITAL SCREEN

MEDIA, s. r. o. a získal aj listinné dôkazy od spoločnosti Digitalia, s. r. o. Konateľ spoločnosti DIGITAL
SCREEN MEDIA, s.r.o., p. Privrel potvrdil odvysielanie spotov pre žalobcu, avšak len za november 2018
na základe objednávky. Vyhodnotením uvedených dôkazov dospel správca dane k záveru, že ani tieto
dôkazy jednoznačne nepreukazujú, že došlo k zdaniteľnému plneniu v zdaňovacom období máj 2019
spoločnosťou H.M.B. Group, s. r. o. Naviac správny súd poznamenal, že v danom prípade osobitné

skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil - trval
na tom, že služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách) mu
mala byť dodaná spoločnosťou H.M.B. Group, s. r. o., teda nie je dôvodné sa domnievať, že službu -
sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách by mala poskytnúť či už
spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o., alebo Digitalia, s. r. o. Správny súd napokon uzavrel, že

mu nie je zrejmé, čo by mala navrhovaná svedkyňa pani L. F. k priamemu deklarovanému dodávateľovi
služby H.M.B. Group, s. r. o., ozrejmiť.
14.Vzhľadomnato,žesprávnužalobužalobcupovažovalsprávnysúdzanedôvodnú(vcelomrozsahu),
podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) ju zamietol. V
nadväznosti na tento výrok (neúspech žalobcu v konaní) následne rozhodol o trovách konania vo výroku

II napadnutého rozsudku.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného, ďalšie vyjadrenie sťažovateľa

15. Proti rozsudku správneho súdu (bod 8 tohto rozsudku) podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj

ako „sťažovateľ“). Túto odôvodnil tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Skonštatoval, že právne posúdenie veci je omyl správneho
súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav veci, pričom má za to, že k takémuto pochybeniu došlo
v jeho veci.
16. Uviedol, že v zmysle teórie procesného práva, pod nesprávnym právnym posúdením (§ 440 ods. 1

písm. g) SSP) treba rozumieť pochybenie správneho súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový
stav v predmetnej veci (i) neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo (ii) aplikoval nesprávnu právnu
normu, alebo (iii) aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo (iv)
právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
17. Mal za to, že výrok, ako aj odôvodnenie napadnutého rozsudku sú nepredvídateľné, nepresvedčivé a

nepreskúmateľné (pozn.: bez podrobnej osobitnej - kvalifikovanej argumentácie ku kvalite odôvodnenia
napadnutého rozsudku).
18. Poukázal na to, že Slovenská republika je materiálny (nie formálny) právny štát, ako aj na princíp
sebalimitácie verejnej moci právom/enumeratívnosti verejnoprávnych pretenzií. Doplnil, že podľa čl. 2ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ a že zásada zákonnosti daňového konania vyplýva
z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je ústavodarcom právne reglementovaný v čl.

59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú
garanciu právnej istoty daňových subjektov.
19. S poukazom na princíp sebalimitácie štátnej moci právom - podľa sťažovateľa - (i) žalovaný, (ii)
správca dane, ako aj (iii) všeobecné resp. správne súdy (a teda aj Správny súd v Banskej Bystrici) sú
štátne orgány Slovenskej republiky (zriadené zákonom). Preto tieto môžu (ako štátne orgány): (A) konať

vo vzťahu ku sťažovateľovi, ako aj (B) rozhodovať v právnej veci Sťažovateľa výlučne len Secundum
et intra legem (na základe zákona a v medziach zákona). Ak títo v príslušných konaniach postupujú
voči sťažovateľovi inak ako na základe zákona a v jeho medziach (Secundum et intra legem), konajú
rozpore s princípom legality, čo je v Slovenskej republike ako materiálnom právnom štáte neprípustné.
Na základe ústavného princípu legality a zásady zákonnosti v daňovom konaní platí, že: (i) súdne
konanie vo veci správnej žaloby pred správnym súdom ako aj: (ii) správu daní v SR v daňovom konaní je

možné vykonávať zo strany kompetentných orgánov (správneho súdu, resp. žalovaného/správcu dane)
výlučne spôsobom, ktorý je súladný so všeobecne záväznými právnymi predpismi právneho poriadku
Slovenskej republiky a nie inak. Ústavnoprávnu argumentáciu napokon sťažovateľ doplnil citáciou čl.
2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ((3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.).

20. Materiálnym bodom podanej kasačnej sťažnosti žalobcu je pritom to, že správny súd mal nesprávne
právne posúdiť postup orgánov verejnej správy, ktoré vo veci nevypočuli svedkyňu p. L. F..
21. Odkazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Daňového poriadku uviedol, že správca dane nemôže konať
nad rámec jeho zákonnom ustanovených povinností, žalovaný/správca dane, ako aj správny súd môžu
v daňovom resp. správnom súdnom konaní postupovať voči sťažovateľovi a rozhodovať iba na zákale

zákona a v jeho medziach.
22. Poukázal tiež na zásadu spolupráce (podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku) a zásadu objektívneho
hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), keď uviedol, že pre všetky zásady daňového
konania je signifikantné, že predstavujú nenahraditeľné interpretačné návody, z ktorých je nutné
vychádzať pri výklade a aplikácii jednotlivých ustanovení predovšetkým Daňového poriadku, ako aj

súvisiacich všeobecne záväzných platných právnych predpisov aplikovaných v daňovom konaní.
23. V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) - sp.
zn. 6Sžfk/54/2019 zo dňa 20.01.2021 uviedol, že pri správe daní postupuje správca dane v konaní o
daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a dbá pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených

na daňovom konaní. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
jesícezáujemštátunadradený,avšaknievtomzmysle,abysavýnosdaníakopríjmovrozpočtudosiahol
na úkor nedodržania práva.
24. Nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom pri nevypočutí svedkyne L. F. vymedzil
sťažovateľ nasledovne: vo všeobecnosti svedok v daňovom konaní je fyzická osoba rozdielna od iných

subjektov daňového konania (predovšetkým od správcu dane, daňového subjektu, znalca), ktorá sama
skutočnosti a udalosti dôležité pre daňové konanie vnímala (poznala svojimi zmyslami, videla a počula),
tieto si zapamätala a je schopná pred správcom dane či súdom ich zreprodukovať. Svedok je fyzická
osoba, ktorá je (aj v daňovom konaní) osobou nezastupiteľnou.
25. Uviedol, že v obsahu jeho písomného vyjadrenia k protokolu o výsledku daňovej kontroly zo dňa

20.11.2020 v rámci dokazovania v daňovom konaní navrhol ako svedkyňu vypočuť pani L. F., ktorá mala
pracovať v spoločnostiach označených v príslušnom vyjadrení sťažovateľa.
26. Namietol, že správca dane výsluch svedkyne nerealizoval, lebo táto na výzvu správcu dane mala
oznámiť,ževdanejspoločnostiužniejezamestnaná.Podľasťažovateľato,žeosobasvedkavdaňovom
konaní - svedkyňa už nepracuje u určitého zamestnávateľa, nezbavuje svedkyňu jej zákonnej povinnosti

svedčiť (§ 25 ods. 1 Daňového poriadku). Rovnako tak to tiež nezbavuje žalovaného/správcu dane jeho
zákonnej povinnosti zistiť skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní čo najúplnejšie, pričom nie je
viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku).
27. Podľa sťažovateľa mal správny súd na toto sťažovateľom namietané pochybenie reagovať tak, že
mal skonštatovať porušenie ustanovení § 25 ods. 1 a § 25 ods. 4 Daňového poriadku.

28. Odkazujúc na vybrané časti odôvodnenia správneho súdu k tomu, že ním opakovane navrhovaná
svedkyňa nebola orgánmi verejnej správy vypočutá (k tomu pozri aj bod 13 tohto rozsudku vyššie)
zopakoval, že ukončenie pracovného pomeru osoby u určitého zamestnávateľa nemení nič na jej
povinnosti svedčiť. Podľa sťažovateľa nie je zrejmé, prečo žalovaný a správny súd dospeli k záveru, žetáto svedkyňa za žiadnych okolností nemohla prispieť k preukázaniu, že „došlo k zdaniteľnému plneniu v
zdaňovacom období máj 2019“. Osobitne v tejto súvislosti brojil proti záveru vyjadrenému v napadnutom
rozsudkusprávnehosúdu,kdetentouviedol,ženiejezrejmé,čobymalanavrhovanásvedkyňaozrejmiť.

Doplnil, že navrhnutá svedkyňa mohla preukázať samotnú obchodnú spoluprácu a jej reálnosť „ako
kontaktná osoba za spoločnosť Digital screen media s.r.o.“.
29. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (sp. zn.
9 Afs 288/2014), podľa ktorého „Klíčovou vlastností svědecké výpovědi, odlišující ji od jiných důkazních
prostředkú, je rovněž její nezprostředkovanost - svědek vypovídá za přítomnosti pracovníka správce

daně i daňového subjektu a závěry o věrohodnosti a relevanci jeho výpovědi proto lze činit i z jeho
nonverbálního projevu a celkového dojmu, kterým působí. V rozporu se zákonem proto je snaha správce
daně o účelové vyhýbání se výslechu svědků a jejich nahrazování listinnými důkazy, například protokoly
o výslechu pořízenými v jiných řízeních.“
30. Sťažovateľ mal za to, že (v materiálnom právnom štáte) nie je možné (i) bez toho, aby bola v
daňovom konaní zrealizovaná svedecká výpoveď uvedenej svedkyne k reálnosti zdaniteľného plnenia

v predmetnej daňovej veci sťažovateľa, (ii) (najmä bez toho, aby žalovaný/správca dane a súd poznali
obsah svedeckej výpovede svedkyne a zároveň, aby svedkyni mohol sťažovateľ klásť aj otázky a (iii)
teda súčasne tiež poznali aj obsah odpovedí na otázky - či už sťažovateľa alebo žalovaného/správcu
dane, (iv) správne a zákonné uzavrieť, že svedecká výpoveď svedkyne p. L. F. by za žiadnych okolností
nemohla v daňovom konaní prispieť k náležitému objasneniu skutočností nevyhnutných na účely správy

daní čo najúplnejšie. Teda v predmetnej daňovej veci sťažovateľ [mohol] „potvrdiť reálnosť uskutočnenia
zdaniteľného plnenia“.
31. Napokon zosumarizoval vybrané zákonné ustanovenia (§ 3, § 24, § 25 Daňového poriadku),
ktoré mali byť orgánmi verejnej správy nevypočutím p. L. F. porušené a zároveň toto ich pochybenie
(nezákonnosť) malo byť správnym súdom akceptované (v rozpore s účelom správneho súdnictva

vyjadreným v § 5 ods. 2 SSP).
32. Sťažovateľ záverom kasačnej sťažnosti uviedol, že napadnutý rozsudok je porušením
ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad) materiálneho
právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane
princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti práva

vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych
očakávaní [legitímnej dôvery] a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia a
nespravodlivosti.
33. Z uvedených dôvodov potom sťažovateľ kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok
správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal právo na náhradu

trov konania a trov kasačného konania.
34. K podanej kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 19.09.2024 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že
trvá na svojom rozhodnutí, jeho odôvodnení a trvá na vyjadrení k žalobe. Navrhol, aby bola žaloba
zamietnutá a aby bol žalobca zaviazaný „znášaním trov konania zo svojho“ (pozn.: žalovaný vo vyjadrení
ku kasačnej sťažnosti použil pojmy indikujúce vyjadrenie k žalobe tak, ako to vyplýva z tohto bodu

odôvodnenia).
35. Sťažovateľ sa k predmetnému vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 11.10.2024, v ktorom
uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich chronologicky skorších podaní/vyjadrení vo veci - a
to vrátane podanej kasačnej sťažnosti a dôkazov k nim pripojené. Zopakoval navrhovaný petit tak, ako
je uvedený v bode 33 tohto rozsudku.

III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

36. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“
alebo „Najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej

sťažnosti (k tomu pozri aj § 441, § 445 ods. 2 SSP). Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a
rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých
zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.
37. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa

vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
38. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že
podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou
osobou a včas.39. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

IV. Vybraná súvisiaca právna úprava

40. Podľa § 19 ods. 2 zákon o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
41. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

42. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovaru a služieb, ktorú použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
43. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa

§ 71. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
44. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.
45. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,

správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť.
46.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
47. Podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca

má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka
včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.

V. Právne posúdenie veci kasačným súdom

48. Sťažovateľ v podstate v kasačnej sťažnosti namieta skutočnosť, že orgány verejnej správy v jeho
veci nevypočuli ako svedkyňu p. L. F., keď tento postup správny súd napadnutým rozsudkom odobril
a tak uvedené nesprávne právne posúdil. Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľ v kasačnej
sťažnosti nenapadol vlastné meritórne posúdenie veci správnym súdom v tom zmysle, že dôvodom

pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH zo spornej faktúry od spoločnosti H.M.B. Group, s. r. o.
bolo primárne to, že zo strany sťažovateľa nebolo preukázané, že mu fakturované služby dodala práve
uvedená spoločnosť (resp. zo strany orgánov verejnej správy bolo toto spochybnené), t. j. že nebolo
preukázané, že predmetné služby boli sťažovateľovi poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (čo je jednou
z hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie DPH) - k tomu pozri napr. aj bod

10 tohto rozsudku. Kasačný súd preto v tomto konaní neposudzoval správnosť záverov správneho
súdu vo vzťahu k týmto jeho záverom - a v zmysle koncentračnej zásady, ktorá v súdenej veci platí
podľa príslušných ustanovení SSP - zameral svoju pozornosť výlučne na otázky namietané v kasačnej
sťažnosti týkajúce sa nevypočutia svedkyne p. F..
49. Poukázal pritom na vybrané zásady správy daní a ustanovenia Daňového poriadku týkajúce sa

dokazovania. Uviedol, že sa nestotožňuje s postupom orgánov verejnej správy, keď tieto odmietli p. F.
vypočuť z dôvodu, že už nebola v pracovnom pomere so spoločnosťami DIGITAL SCREEN MEDIA,
s.r.o., resp. spoločnosťou Digitalia, s.r.o. (bod 3.22 kasačnej sťažnosti). Má za to, že svedkyňa mala byť
vypočutá, aby jej sťažovateľ mohol klásť otázky a z dôvodu, že jej výpoveď mohla prispieť k objasneniu
veci a mohla potvrdiť reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia.

50. Kasačný súd verifikoval, či sťažovateľ v rámci konania orgánov verejnej správy výsluch p. F. navrhol
a zistil, že ten tak urobil napr. podaním zo dňa 20.11.2020. V ňom uviedol, že materiálne plnenie
je možné preukázať „výsluchom konateľa spoločnosti INFRANOVA, s.r.o. Mgr. art. Stanislav Herko,
trvale bytom R. L. XXXX/XXF., XXX XX F. - mestská časť V. U. a rovnako výsluchom L. F. akokontaktnej osoby spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA, s.r.o. [...] ktorá je podľa našich informácií
aktuálne zamestnancom spoločnosti Digitalia s.r.o., IČO: 52 247 163. Spoločnosť Digitalia s.r.o., IČO:
52 247 163 podľa informácií disponuje archívom kampaní ako súčasný vlastník OUTDOOR a INDOOR

obrazoviek.“.
51. S predmetným dôkazným návrhom sa správca dane vysporiadal tak, že výsluch Mgr. art. Herka na
návrh sťažovateľa uskutočnil, a to dňa 14.01.2021 (č. l. 213 administratívneho spisu). Oznámením zo
dňa 18.06.2021 správca dane sťažovateľa upovedomil, že dňa 08.12.2020 sa zamestnanec správcu
dane telefonicky spojil s p. F., ktorá mu oznámila, že od 01.11.2020 nie je zamestnancom spoločnosti

Digitalia, s.r.o. a že „v súčasnej dobe už nemá prístup k archívnym veciam, ani v spoločnosti DIGITAL
SCREEN MEDIA s.r.o. a ani v spoločnosti Digitalia, s.r.o.“ (str. 11 oznámenia správcu dane zo dňa
18.06.2021, č. l. 351 administratívneho spisu).
52. I napriek uvedenému sťažovateľ zopakoval svoj návrh p. F., a to v podaní zo dňa 12.07.2021 (str.
5, č. l. 355 administratívneho spisu), resp. na ústnom pojednávaní dňa 27.07.2021 (k tomu pozri str. 11
rozhodnutia správcu dane č. 101492565/2021 zo dňa 13.08.2021, č. l. 373 administratívneho spisu).

53. Správca dane následne v prvostupňovom rozhodnutí v nadväznosti na skutočnosti zistené od p. F.
v súvislosti s vykonanými dôkazmi uviedol, že táto „aktuálne nie je zamestnancom spoločnosti Digitalia,
s.r.o., a to od dátumu 01.11.2020 a v súčasnej dobe už nemá prístup k archívnym veciam v spoločnosti
DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o. a ani v spoločnosti Digitalia, s.r.o.“. Na základe uvedeného potom
správca dane dospel k záveru, že uvedenú osobu ako svedkyňu nevypočuje (str. 10 rozhodnutia správcu

dane č. 101492565/2021 zo dňa 13.08.2021, č. l. 373 administratívneho spisu). Práve v súvislosti s
nevykonaním predmetného návrhu na doplnenie dokazovania správca dane v tom istom rozhodnutí
(str. 11) uviedol, že správca dane vypočul konateľa spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o. (pozn.
kasačného súdu - p. Privrel) a že získal aj listinné dôkazy od spoločnosti Digitalia, s.r.o., a preto správca
dane nesúhlasil s výsluchom p. L. F..

54. Tu kasačný súd uvádza, že ako to vyplýva aj z vyššie uvedeného, dôvodom pre nevypočutie p.
F. správcom dane nebola samotná skutočnosť, že táto už v čase, keď k výsluchu malo dôjsť nebola
zamestnaná v spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o., resp. v spoločnosti Digitalia, s.r.o., ale aj
to, že táto už - práve z dôvodu, že pre predmetné spoločnosti už nepracovala - nemala ani prístup
k archívnym dokumentom ohľadom reklamných kampaní. Ak teda sťažovateľ v bode 3.22 kasačnej

sťažnosti poukázal len na túto skutočnosť ako na údajný dôvod, pre ktorý p. F. správcom dane nebola
vypočutá, Najvyšší správny súd uvádza, že z listín založených v administratívnom spise vyplýva, že
dôvodom pre jej výsluch bolo primárne to, že už nedisponovala prístupom k tomu, aké reklamné
kampane zabezpečovala v rámci spoločností, v ktorých pracovala.
55. Tu nie je možné opomenúť, že sťažovateľ na preukázanie materiálnej existencie plnenia (reklamné

služby v mesiaci máj 2019) navrhol dvoch svedkov, a to Mgr. art. Stanislava Herka a p. F.. Správca
dane Mgr. art. Herka vypočul (t. j. tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel) a naviac (berúc do úvahy,
že p. F. už prístup k archívnym kampaniam nedisponovala), správca dane si obstaral priamo od
spoločnosti Digitalia, s.r.o. dôkazy k reklamným kampaniam za rozhodný časový úsek (k tomu pozri
aj toto odôvodnenie vyššie). Vykonané dôkazy pritom poskytnutie reklamných služieb deklarovaným

dodávateľom sťažovateľovi v mesiaci máj 2019 nepotvrdili.
56. Podľa názoru kasačného súdu, postup správcu dane bol v podmienkach súdenej veci zo zákonného
hľadiska plne udržateľný. Vykonal jeden z dôkazov, ktorý sťažovateľ navrhol vykonať na preukázanie
materiálnej existencie plnenia (výsluch Mgr. art. Stanislava Herka) a nevypočul p. F., keď táto vo vzťahu
k správcovi dane odkomunikovala, že už s dotknutými spoločnosťami nie je v pracovnom pomere a

zároveň uviedla, že už nemá prístup k archívnym reklamným kampaniam. Tento stav dokonca správca
dane kompenzoval tým, že si obstaral relevantné dokumenty, ktoré by mohli preukazovať poskytnutie
reklamnýchslužieb,priamoodspoločnostiDigitalia,s.r.o.,prektorúp.F.od01.11.2020nepracuje.Vtejto
súvislosti však kasačný súd zároveň pripomína, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH
zo spornej faktúry - ako to ustálil správny súd a tento záver v kasačnej sťažnosti sťažovateľ nenapadol

- bolo v zásade to, že nebolo preukázané, že by fakturované služby sťažovateľovi poskytla spoločnosť
H.M.B. Group, s.r.o. ako iná zdaniteľná osoba (a iný dodávateľ s takýmto statusom preukázaný nebol).
Toto, logicky, redukuje aj nevyhnutnosť vypočutia sťažovateľom navrhnutej svedkyne, keď táto - podľa
dôkazného návrhu - mala preukázať samotnú existenciu plnenia, nie status osoby dodávateľa.
57. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností, postupu správcu dane, ktorý za opísaných

okolností nepristúpil k výsluchu p. F., kasačný súd nič nevytýka.
58. Zákonnosť tohto postupu vo všeobecnej rovine odôvodnil v napadnutom rozsudku aj správny súd
(konkrétne v bode 41 napadnutého rozsudku - k tomu pozri aj bod 13 vyššie), z ktorého vybrané častisťažovateľ citoval v kasačnej sťažnosti (body 3.23 až 3.25 kasačnej sťažnosti) spochybňujúc, resp.
napádajúc tak správnosť právnych záverov správneho súdu.
59. Za vyššie uvedených okolností (ako aj okolností uvedených ďalej v tomto rozsudku) - a vychádzajúc

z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v kasačnej sťažnosti, ktorej dôvody a rozsah sú limitom
prieskumu v tomto konaní (§ 441, § 445 ods. 2 SSP) - neidentifikoval ani Najvyšší správny súd ako
podstatnú vadu konania to, že p. F. správca dane nevypočul. Na strane druhej, tento sa preukázateľne
snažil - aj mimo dôkazných návrhov sťažovateľa - ďalšími dôkazmi zistiť, či príslušná služba v danom
čase (máj 2019) poskytnutá bola, príp. kým, keď takto získané dôkazy žiadne relevantné skutočnosti

v tomto smere nepreukázali. Proti záveru správcu dane (t. j. že listiny o minulých kampaniach získané
od spoločnosti Digitalia s.r.o.) poskytnutie reklamy v mesiaci máj 2019 - a už vôbec nie spoločnosťou
H.M.B. Group, s.r.o. - nepreukazujú, sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nič nevytýka.
60. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na významnú časť odôvodnenia týkajúcu sa nevypočutia p.
F., ktorú sťažovateľ zrejme opomenul, resp. na ňu v kasačnej sťažnosti neodkázal. Jedná sa konkrétne
o časť bodu 41 napadnutého rozsudku, ktorá znie: „[...] Vyhodnotením uvedených dôkazov dospel

správca dane k záveru, že ani tieto dôkazy jednoznačne nepreukazujú, že došlo k zdaniteľnému plneniu
v zdaňovacom období máj 2019 spoločnosťou H.M.B. Group, s. r. o. Naviac správny súd poznamenáva,
že v danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani
žalobca ich netvrdil - trval na tom, že služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a
INDOOR obrazovkách) mu mala byť dodaná spoločnosťou H.M.B. Group, s. r. o., teda nie je dôvodné sa

domnievať, že službu - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách
by mala poskytnúť či už spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o., alebo Digitalia, s. r. o. [...]“ (pozn.
zvýraznenie textu pridané kasačným súdom pre účely tohto rozsudku). Z meritórneho hľadiska sa pritom
jedná o významnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorá podstatným spôsobom odôvodňuje
aj to, prečo nebolo relevantné - v daných podmienkach - realizovať výsluch p. F..

61. Je totiž zrejmé, že orgány verejnej správy ustálili a správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
potvrdil ako reťazec dodania reklamných služieb nasledovný obchodný reťazec: DIGITAL SCREEN
MEDIA, s. r. o. › INFRANOVA, s. r. o. › H.M.B. Group, s. r. o. (dodávateľ sťažovateľa) › AQUATHERMAL
SENEC, a. s. (sťažovateľ) - (k tomu pozri napr. body 37, 39 a i. napadnutého rozsudku). Ako to vyplýva z
tohtorozsudkuvyššie(aajzosamotnéhodôkaznéhonávrhusťažovateľa-ktomupozritotoodôvodnenie

vyššie), p. F. mala pracovať pre spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o., resp. Digitalia, s.r.o., nebola
zamestnankyňou spoločnosti H.M.B. Group, s.r.o., t.j. nemala väzby na uvedené spoločnosti. Aj sám
sťažovateľ ju napokon navrhol vypočuť ako osobu, ktorá bola zamestnaná pre iné subjekty (nie pre
priameho dodávateľa sťažovateľa).
62. V bode 36 napadnutého rozsudku správny súd jednoznačne vymedzil (a toto sťažovateľ ani v

kasačnej sťažnosti nenapadol), že pri posudzovaní veci vychádzal z toho, že „[...] bol spochybnený
žalobcom deklarovaný dodávateľ H.M.B. Group, s. r. o., t.j. bola spochybnená hmotnoprávna podmienka
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty - status osoby dodávateľa. Dôkazné bremeno ohľadom statusu
osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane - žalobca. Pokiaľ však
existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej

preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V danom prípade osobitné skutkové
okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil - trval na tom, že
služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách) mu mala byť
dodanáspoločnosťouH.M.B.Group,s.r.o..Keďžesplneniehmotnoprávnychpodmienoknaodpočítanie
dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje (žalobca), bol žalobca následne povinný

pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane
splnil.“ (pozn. zvýraznenie textu pridané kasačným súdom pre účely tohto rozsudku).
63. Túto koncepciu právneho hodnotenia veci potvrdil správny súd aj v bode 37 napadnutého
rozsudku (napr. „[...] Zo zistení správcu dane viažucich sa k dodávateľovi H.M.B. Group, s. r. o.
vyplynulo, že dodanie predmetnej služby deklarovaným dodávateľom nebolo preukázané. [...]“ a

napokon súhrnne aj v bode 38 napadnutého rozsudku, kde uviedol: „Vyššie zmienené skutočnosti
(chýbajúce konkrétne informácie o zdaniteľných obchodoch na strane deklarovaného dodávateľa)
predstavujú pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov spoločnosťou H.M.B. Group, s. r. o.,
ktoré spochybňujú hodnovernosť listinných dôkazov predkladaných žalobcom a prenášajú dôkazné
bremeno (v záujme obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov) opätovne na žalobcu. Zistené

pochybnosti boli komunikované žalobcovi. Tento však tiež nemal dostatočné informácie o realizácii
sporných obchodov - nemal k dispozícii žiadne relevantné informácie o dodávke plnenia od H.M.B.
Group, s. r. o. Žalobca pritom neoznačil žiadnu inú osobu, ktorá by mala predmetné služby dodať a
ani z administratívneho spisu nevyplývajú také skutočnosti, z ktorých by bolo jednoznačne určiteľné, žeskutočný dodávateľ/lia služieb a tovarov (ktorých identita nebola odhalená) by museli mať nevyhnutne
postavenie zdaniteľných osôb, resp. platiteľov dane. Žalobca trval na tom, že predmetnú faktúrou
fakturovanú službu mu dodal ním deklarovaný dodávateľ spoločnosť H.M.B. Group, s. r. o.“ (pozn.

zvýraznenie textu pridané kasačným súdom pre účely tohto rozsudku).
64. Z uvedeného je teda zrejmé, že predmetom dopĺňania dokazovania, resp. formulovania návrhov na
doplnenie dokazovania zo strany sťažovateľa (ak mienil uniesť súvisiace dôkazné bremeno odôvodňuje
priznanie práva na odpočítanie DPH) mali byť primárne dôkazy smerujúce k preukázaniu toho, že sporné
reklamné služby v mesiaci máj 2019 boli sťažovateľovi reálne poskytnuté spoločnosťou H.M.B. Group,

s. r. o. - ako jeho priamym dodávateľom (a zdaniteľnou osobou). Ako to totiž uviedol správny súd v
napadnutom rozsudku (k tomu pozri aj toto odôvodnenie vyššie), sťažovateľ tvrdil, že mu služby poskytol
deklarovaný dodávateľ H.M.B. Group, s. r. o., resp. nikdy netvrdil, že by mu služby dodal iný dodávateľ (a
kto by ním mal byť), a preto bolo jeho povinnosťou preukázať poskytnutie služby práve týmto subjektom
ako zdaniteľnou osobou.
65. Práve tieto skutočnosti správny súd primerane zhrnul v tej časti odôvodnenia, ktorú kasačný súd

citoval vyššie v bode 60 tohto rozsudku. Akokoľvek teda brojil sťažovateľ proti názoru správneho súdu,
že správnemu súdu nie je zrejmé, „čo by mala navrhovaná svedkyňa ozrejmiť“, toto konštatovanie
správneho súdu je logické, keď p. F. titulom jej skoršieho pracovného pôsobenia v iných spoločnostiach
ako v spoločnosti H.M.B. Group, s. r. o. by - vychádzajúc aj z iných dôkazov, ktoré orgány verejnej správy
vykonali - nemohla dokázať poskytnutie reklamných služieb sťažovateľovi spoločnosťou H.M.B. Group,

s. r. o., keď ona sama mala v rozhodnom čase pracovať pre spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o.,
ktorá vlastnila obrazovky, na ktorých mohla reklama sťažovateľa bežať. Toto by však nepreukazovalo,
že tieto služby sťažovateľovi poskytla spoločnosť H.M.B. Group, s. r. o. (ako iná zdaniteľná osoba), a
to najmä v prípade, ak celá reklamná služba mala byť poskytovaná v reťazci až štyroch dodávateľov:
vlastník obrazoviek (DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o.) › subdodávateľ (INFRANOVA, s. r. o.) › dodávateľ

sťažovateľa (H.M.B. Group, s. r. o.) › sťažovateľ. V tomto kontexte najvyšší správny súd dopĺňa, že ani
dôkazný návrh sťažovateľa (k tomu pozri bod 50 vyššie) nesmeroval k tomu, že by táto osoba bola
schopná svojou svedeckou výpoveďou preukázať, že dodávateľom reklamnej služby v mesiaci máj 2019
sťažovateľovi bola spoločnosť H.M.B. Group, s. r. o., ale to, že táto osoba by mala disponovať archívnymi
kampaňami, keďže pracovala u vlastníka obrazoviek.

66. Tu však kasačný súd opätovne poukazuje na to, že správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že
primárnym dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH v súdenej veci nebolo spochybnenie
samotnej materiálnej existencie plnenia (body 10 a 48 tohto rozsudku vyššie) - pozn.: tento záver
správneho súdu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenapáda - ale spochybnené bolo to, že toto plnenie
sťažovateľovi poskytol ním deklarovaný dodávateľ (H.M.B. Group, s. r. o.) ako platiteľ dane (iná

zdaniteľnáosoba)-ktomupozriajbody60,62a63tohtorozsudkuvyššie.Právenauvedenévýchodiská
reaguje potom odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu v bode 41 v časti, ktorú sťažovateľ
v rámci hodnotenia odôvodnenia napadnutého rozsudku ako celku opomenul.
67. V tomto kontexte Najvyšší správny súd dopĺňa, že ak sťažovateľ namietal nepresvedčivosť, príp.
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku (k tomu pozri bod 17 vyššie), na materiálne odôvodnenie

tohto kasačného bodu v skutočnosti rezignoval. Podľa názoru kasačného súdu je však napadnutý
rozsudok riadne odôvodnený a osobitne v otázke, ktorú sťažovateľ v kasačnej sťažnosti špecifikoval
(nesprávne právne posúdenie nevypočutia svedkyne p. F.) sú príslušné časti napadnutého rozsudku
dostatočné, logické, presvedčivé a vecne správne. Správny súd poskytol sťažovateľovi vyčerpávajúcu
odpoveď na to, prečo nepovažoval za dôvodné realizovať výsluch p. F. ani on, a teda prečo nebol

nezákonný postup správcu dane, ak navrhnutú svedkyňu nevypočul.
68. V súhrne preto kasačný súd uvádza, že orgány verejnej správy nepochybili, ak v podmienkach
súdenej veci k výsluchu p. F. nepristúpili. Tento postup zrozumiteľne a primerane odôvodnili. Napadnutý
rozsudok správneho súdu nie je nezákonný, ak tento postup orgánov verejnej správy aproboval a
nepovažoval ho za porušenie práv a právom chránených záujmov sťažovateľa. Myšlienkové pochody

správneho súdu sú v napadnutom rozsudku dostatočné a jasne vysvetlené. Naviac, sťažovateľ v
kasačnej sťažnosti výslovne ani nenapáda, že by orgány verejnej správy nezistili skutkové okolnosti v
potrebnom rozsahu (vo všeobecnosti), ale sa pokúšal správny súd (a kasačný súd) presvedčiť fakticky o
nevyhnutnosti vykonania jedného dôkazu vo veci, ktorý dôkaz však kasačný súd v podmienkach súdenej
veci nevyhodnotil ako podstatný/nevyhnutý pre riadne rozhodnutie vo veci. Argumenty sťažovateľa

zhrnuté v bode 30 tohto rozsudku a - podľa jeho názoru - preukazujúce nezákonnosť postupu správcu
dane (žalovaného) a následne aj správneho súdu sú vecne nesprávne a nedôvodné. Ak totiž nebolo
relevantné navrhnutú svedkyňu vypočuť (čo z vyššie uvedených dôvodov nebolo), nemohlo tým
dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa, a to ani nemožnosťou realizácie parciálnych úkonov, ktoré bys tým súviseli (napr. namietaná nemožnosť klásť otázky navrhnutej svedkyni). Ak je totiž zákonné
neuskutočnenie hlavného úkonu namietaného sťažovateľom, nemôže byť nezákonným nemožnosť
realizácie čiastkového úkonu, ktorý je jeho súčasťou.

69. Záverom Najvyšší správny súd konštatuje, že na predmetné závery žiadnym spôsobom nedopadajú
ani rozhodnutia súdov, na ktoré sťažovateľ odkázal vo svojej kasačnej sťažnosti. Rozhodnutie
Najvyššieho súdu (bod 23 tohto rozsudku) nie je vo veci relevantné, keďže postup orgánov verejnej
správy bol správnym súdom vyhodnotený ako zákonný, keď s týmto záverom sa kasačný súd stotožnil.
Nedošlo teda k (nezákonnému) „preferenčnému režimu“ ochrany daňových záujmov štátu na úkor práv

daňového subjektu. K tomu by mohlo dôjsť, ak by bola identifikovaná nezákonnosť v konaní orgánov
verejnej správy, čo však kasačný súd v rozsahu vznesených kasačných námietok vo veci neidentifikoval.
V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (bod 29 tohto rozsudku vyššie)
kasačný súd v prvom rade uvádza, že rozhodnutia uvedeného súdu z formálneho hľadiska pre Najvyšší
správny súd záväzné nie sú, avšak ani z materiálneho hľadiska neboli vo veci identifikované okolnosti,
ktoré by indikovali, že sa výsluchu navrhnutej svedkyne správca dane „účelovo vyhýbal“. Nevykonanie

navrhnutého dôkazu správcom dane nemôže bez ďalšieho znamenať, že sa jedná o „účelové vyhýbanie
sa“ vykonaniu predmetného dôkazu. V súdenej veci - z vyššie uvedených dôvodov - nebolo dôvodné
a už vôbec nie nevyhnutné navrhnutú svedkyňu vypočuť. Ani sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti
neodôvodnil, od čoho odvíja svoj záver, resp. argumentáciu, že nevypočutie p. F. správcom dane by
malo byť „účelovým vyhýbaním sa“ jej výsluchu (a prečo). Nie je v tomto zmysle úlohou kasačného súdu

dotvárať argumentáciu sťažovateľa, príp. dohľadávať dôkazy v uvedenom smere.
70. Ak potom sťažovateľ namietal, že správny súd napadnutým rozsudkom fakticky odobril porušenie
viacerých ustanovení Daňového poriadku zo strany orgánov verejnej správy v jeho neprospech (najmä
§ 24 ods. 4, § 25 ods. 1, 24 ods. 2, § 25 ods. 4, § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 3 ods. 3, § 24 ods. 2, § 24 ods. 4, §
25 ods. 1, § 25 ods. 4) - k tomu pozri o. i. body 3.29 a 3.30 kasačnej sťažnosti - s týmto jeho názorom sa

Najvyšší správny súd nestotožnil a napadnutý rozsudok správneho súdu považuje v rozsahu v kasačnej
sťažnosti namietanej nezákonnosti - za zákonný. Kasačný súd tiež neidentifikoval v postupe orgánov
verejnej správy, resp. správneho súdu také pochybenia, ktoré by akýmkoľvek spôsobom predstavovali
zásah do základných práv a slobôd sťažovateľa, resp. by predstavovali porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a pod., ktorých porušenie namietal (k tomu pozri body 18 a 19 tohto rozsudku

vyššie). Verejnú správu v súdenej veci realizovali orgány verejnej správy v rozsahu zákonom zverených
právomocí a spôsobom, ktorý je súladný s účinnou právnou úpravou. Tak orgány verejnej správy, ako ani
správny súd napadnutým rozsudkom nevstúpili do ústavnoprávneho režimu ochrany práv sťažovateľa
tak, ako to namietal v kasačnej sťažnosti. Právu daňového subjektu navrhovať dôkazy v rámci konania
pred orgánmi verejnej správy zodpovedá - okrem iných - povinnosť týchto orgánov uskutočniť konanie

rýchlo a hospodárne a zároveň tak, aby boli zistené všetky okolnosti podstatné pre vec (t. j. nie
tzv. absolútna pravda, ale „iba“ dostatočné ozrejmenie skutkových okolností relevantných pre vydanie
zákonného rozhodnutia). Samotný návrh na vykonanie dôkazu správcu dane ex lege nezaväzuje k jeho
vykonaniu, a to najmä v prípade, ak by bol predmetný dôkaz pre vec irelevantný, t. j. nemá dôkaznú
hodnotu vo vzťahu k podstatným skutočnostiam, ktoré sú pre vec dôležité. Uvedené podmienky a

predpoklady v súdenej veci splnené boli. Ich aprobácia správnym súdom teda nepredstavuje porušenie
práv sťažovateľa zo strany súdu. Naviac, pre nevykonanie tohto dôkazu (výsluchu p. F.) existovali
aj materiálne dôvody, a to najmä to, že - v rozpore s predpokladom sťažovateľa - v rozhodnom
čase už navrhovaná svedkyňa nedisponovala archívnymi reklamnými kampaňami realizovanými na
obrazovkách, ktoré vlastnil jej niekdajší zamestnávateľ, vypovedať mala ku skutočnostiam u prvého

subjektu v reťazci dodávateľov (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie), keď predmetom dokazovania
malo byť to, že služby sťažovateľovi poskytol ním deklarovaný dodávateľ (nie prvý subjekt v reťazci), s
ktorým svedkyňa z pracovnoprávneho hľadiska nič nemala. Toto právne racionalizuje postup správcu
dane, ktorý za týchto okolností k jej výsluchu nepristúpil.
71. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobcu postupom podľa §

461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
72. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý
nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§
467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný
súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a

v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1
v spojení s § 168 SSP).
73. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.