Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/41/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713211167
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8713211167.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne W. C.G., narodenej XX. Y. XXXX, A., Š. XXX/.XX,
zastúpenej Advokátska kancelária Miloš Čičmanec s. r. o., Poprad, Petra Jilemnického 5778/43, proti
žalovaným 1/ M.Á. I., narodenej XX. V. XXXX, O., E. 5, 2/ Q. I., narodenej XX. B. XXXX, O., L.. A.
XX, 3/ B. I., narodenému XX. A. XXXX, O., P. XX, 4/ M. C.N., narodenej X. M. XXXX, O., F. XX,
žalovaní 1/ až 4/ zastúpení advokátom Mgr. Stanislavom Fekete, Poprad, Námestie sv. Egídia č. 29/69,

o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.
zn. 14C/25/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 31. októbra 2023
sp. zn. 17Co/48/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní 1/ až 4/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. októbra 2021 sp. zn.
14C/25/2013 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči právnym nástupcom pôvodného
žalovaného (B. I., nar. XX. X. XXXX) vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 9.095 eur s
príslušenstvom, z dôvodu, že pôvodnému žalovanému zaplatila kúpnu cenu za predaj spoluvlastníckych
podielov na jeho pozemkoch, ktorú po vyhlásení kúpnej zmluvy za neplatnú v inom súdnom konaní

(sp. zn. 11C/128/2011), žalobkyni nevrátil. Žalovaným 1/ až/ 4 (ďalej len „žalovaní“) priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.
1.1. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala
úhradu kúpnej ceny za pozemky vo výške 9.095 eur, hoci zmluva o predaji spoluvlastníckych podielov
pôvodnému žalovanému bola formulovaná spôsobom, akoby žalovaný finančnú čiastku od žalobkyne
obdržal. Samotný text zmluvy ale nepreukazuje, že k prevzatiu v zmluve uvedenej sumy skutočne

došlo. Súd nepovažoval za reálne, že o relatívne vysokej sume neexistoval žiaden doklad o jej prevzatí,
priamo na notárskom úrade, pričom značnú sumu v hotovosti prevzala osoba v pomerne vysokom veku.
Akceptoval argument žalovanej strany, že žalobkyňa si musela byť istá, keďže zmluvou dochádzalo k
obchádzaniu predkupného práva a uvedená suma mohla byť chápaná ako určitá poistka žalobkyne.
Vzhľadom na dôkaznú núdzu, do ktorej sa podľa záveru súdu prvej inštancie žalobkyňa dostala, žalobe
nebolo možné vyhovieť. Z dôvodu, že ani o zaplatení sumy 650 eur zo strany žalobkyne súd nemal

dôkazy, žalobu zamietol v celom rozsahu. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil zásadou
úspechuvzmysle§255ods.1CSP(Civilnýsporovýporiadokzákonč.160/2015Z.z.vzneníneskorších
predpisov).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 31. októbra
2023 sp. zn. 17Co/48/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietavom výroku zmenil tak, že

žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 432,57 eura s príslušenstvom a každému zo
žalovaných 2/ až 4/ sumu 72,47 eura s príslušenstvom (spolu 649,98 eura); a v prevyšujúcej častizamietavý výrok potvrdil. Žalovaným 1/ až 4/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v
rozsahu 85,71 %. Odvolací súd konštatoval, že kúpna zmluva zo dňa 6. 6. 2011 medzi žalobkyňou a
pôvodným žalovaným (B. I.) bola v inom súdnom konaní sp. zn. 11C/128/2011 vyhlásená za neplatnú a z

dôvodu plnenia na základe takejto zmluvy, sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia.
Bolo nesporné v konaní, že žalobkyňa, resp. jej manžel odovzdal pôvodnému žalovanému určitú
finančnú čiastku pred podpisom zmluvy, ktorá však nebola preukázaná v uplatňovanej výške 9.095 eur.
Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že v konaní o neplatnosť zmluvy (sp. zn. 11C/128/2011), ako aj
v priebehu daného sporu, pôvodný žalovaný potvrdil prijaté plnenie len vo výške 650 eur v hotovosti.

Odovzdanie vyššej sumy žalobkyňa podľa záveru odvolacieho súdu nepreukázala.
2.1. Odvolací súd zopakoval a doplnil dokazovanie o výsluch svedka P. C. (manžela žalobkyne), ktorý
podľa súdu odlišne interpretoval okolnosti odovzdania kúpnej ceny, prítomnosti osôb a neuviedol ani
presnú výšku odovzdanej kúpnej ceny. Iné dôkazy na preukázanie spornej skutočnosti zaplatenia celej
kúpnej ceny žalobkyňa nenavrhla. Na listinný dôkaz predložený žalobkyňou v odvolacom konaní (listina
svedčiaca o výbere vyššej finančnej čiastky z účtu) odvolací súd prihliadať nemohol, s poukazom na

tzv. novotu v odvolacom konaní podľa § 366 CSP. Žalobkyňa podľa súdu nemala dôvod nepredložiť
listinný dôkaz už v konaní pred súdom prvej inštancie, keďže reálne existoval. Naviac predložená listina
nepreukazovala reálne odovzdanie sumy 9.095 eur pôvodnému žalovanému.
2.2. Odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď žalobe čiastočne vyhovel, považujúc
za preukázaný nárok žalobkyne vo výške 650 eur (ktorej prevzatie pôvodný žalovaný potvrdil) a v

zostávajúcejčastipotvrdilzamietavývýroksúdu,zdôvoduneuneseniadôkaznéhobremenažalobkyňou.
Žalovaní, zodpovední za preukázaný dlh poručiteľa, boli zaviazaní zaplatiť peňažnú sumu v závislosti
od výšky zdedeného majetku po poručiteľovi (pôvodnom žalovanom).
2.3. Rozhodnutie o náhrade trov konania odvolací súd odôvodnil pomerným úspechom strán v spore
podľa § 255 ods. 2 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 CSP. Navrhla, aby dovolací súd zmenil
rozhodnutie odvolacieho súdu a žalobe vyhovel, alternatívne (v texte dovolania) aby rozhodnutia
súdov nižšej inštancie zrušil. Podľa názoru žalobkyne v dôsledku nesprávneho procesného postupu

odvolaciehosúdu,jehorozhodnutietrpívadou,ktorázasahujedoprávanaspravodlivýprocesasúčasne
bola vec nesprávne právne posúdená. Ako vlastníčka susedného pozemku mala záujem nadobudnúť
spoluvlastníckeprávokpredmetnýmnehnuteľnostiam,alepôvodnéhožalovanéhodozmluvnéhovzťahu
nenútila. Opakovane sa s ním stretla za účelom dojednania kúpnej ceny, ochotná ponúknuť akúkoľvek
sumu. K uzavretiu kúpnej zmluvy napokon došlo 6. 6. 2011 na notárskom úrade, za prítomnosti notára

a manžela žalobkyne. Ani pri jednom stretnutí nepôsobil pôvodný žalovaný ako človek, ktorý trpí
zdravotnou dysfunkciou či chorobou.
3.1. Odvolací súd mal za preukázanú úhradu sumy 650 eur, ale žalobkyni nebolo zrejmé z akých
skutkových okolností vychádzal (túto skutočnosť uviedol len pôvodný žalovaný, o ktorej protistrana
nepredložila žiaden dôkaz). Žalovaní pri predzmluvných rokovaniach prítomní neboli. Bol to práve

pôvodný žalovaný, ktorý trval na úhrade kúpnej ceny v hotovosti, ktorú skutočnosť potvrdila žalobkyňa,
ako aj jej manžel svedok P.. C.G.. To, že sa výpovede žalobkyne a svedka rozchádzali, bolo dôsledkom
dlhšieho časového odstupu. Neodlišovali sa však podľa žalobkyne v podstatných skutkových tvrdeniach.
Svedok opísal skutočnosti predchádzajúce uzatvoreniu kúpnej zmluvy, tiež to, že kúpna zmluva bola
podpísaná a podpis predávajúceho osvedčený na notárskom úrade. Zhodne uviedli, že celá kúpna cena

bola uhradená v deň podpisu zmluvy, pri jej podpise na notárskom úrade, no presnú sumu si svedok
nepamätal. Uviedol tiež, že z osobného účtu pred podpisom zmluvy vyberali so žalobkyňou väčší obnos
peňazí, kvôli úhrade kúpnej ceny pôvodnému žalovanému. Žalobkyňa preto namietala, že výpoveď
pôvodného žalovaného bola z hľadiska odovzdania peňazí pre súd postačujúca, ale výpoveď svedka
a žalobkyne už nie.

3.2. Žalovaní podľa názoru dovolateľky nepreukázali ani to, že obdržali za života alebo po smrti
pôvodného žalovaného sumu 650 eur. Pôvodný žalovaný si okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy nemal
pamätať, ale mal si spomenúť práve na prevzatie sumy 650 eur. Spoluvlastnícke podiely mal
pritom záujem získať aj svedok P., ktorý ponúkol pôvodnému žalovanému sumu 35 eur/ m2, ale
ten spoluvlastnícke podiely previedol na žalobkyňu za vyššiu sumu. Žalobkyňa poukázala aj na

predložený prepis emailovej komunikácie právnych zástupcov o mimosúdnom rokovaní v auguste 2018,
preukazujúci návrh žalovanej strany na mimosúdne urovnanie vo výške 4.000 eur. Ak by žalobkyňa
nevyplatila celú kúpnu cenu, tak by na mimosúdny návrh žalovaných logicky pristúpila. Žalovaná 4/
predala podiely na nehnuteľnostiach svedkovi P. za vyššiu cenu v porovnaní so žalovanou sumou.3.3. Žalobkyňa zdôraznila, že kúpna zmluva, ktorá obsahuje zákonom stanovené náležitosti, je
dostatočným dôkazným prostriedkom, preukazujúcim odovzdanie kúpnej ceny predávajúcemu. Právne
predpisy doklad o prevzatí kúpnej ceny nevyžadovali. Vyvstala tak pre žalobkyňu otázka rovnosti strán

v konaní, ak nad rámec kúpnej zmluvy mala predkladať ďalšie dôkazy. V konaní sp. zn. 11C/128/2011
pôvodný žalovaný úhradu kúpnej ceny podľa žalobkyne nespochybňoval. Namietala preto právnu istotu
zmluvných strán, ak riadne uzatvorená zmluva bola považovaná za nedostatočný dôkaz v spore.
3.4. Z lekárskej správy M.. M. z 29. 7. 2011 podľa žalobkyne vyplývalo, že vyšetrenie bolo jediné
a účelové, s cieľom spochybniť spôsobilosť pôvodného žalovaného, ktorá v priebehu ďalších rokov

nebola žiadnym spôsobom riešená. Prípadná nespôsobilosť pôvodného žalovaného na právne úkony
ale nepreukazuje skutočnosť, že kúpnu cenu neprevzal. Je obvyklé, že osoby vyššieho veku nemajú
dôveru vo finančné inštitúcie a sú zvyknuté mať finančné prostriedky pri sebe. S cieľom zabezpečiť
transparentnosť vyplatenia kúpnej ceny, zmluvné strany sa dohodli na podpísaní zmluvy na notárskom
úrade.
3.5. Z vyššie uvedených dôvodov rozhodnutie odvolacieho súdu žalobkyňa označila za nesprávne,

nespravodlivé a nepredvídateľné. Záver o nepreukázaní úhrady kúpnej ceny podľa názoru žalobkyne
nemôže obstáť, ak sa súd nevysporiadal so všetkými návrhmi žalobkyne na vykonanie dokazovania, ako
ani s predloženými dôkazmi a skutkovými okolnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré neboli súdmi
koherentne posudzované. Dôsledkom sú nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie
veci a vyššie uvedené dôvody zmätočnosti.

4. Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu navrhli, aby dovolací súd dovolanie ako neprípustné odmietol,
alternatívne ako nedôvodné zamietol. Poukázali na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/2/2017 zo dňa 19. 4. 2017, v ktorom bolo záväzne rozhodnuté
o neprípustnosti kumulovania dôvodov prípustnosti dovolania. Žalobkyňa podľa názoru žalovaných

kvalifikovala postup odvolacieho súdu ako nesprávny, nespravodlivý a nepredvídateľný, avšak bez
bližšieho vysvetlenia v čom konkrétne uvedené vady spočívajú. Nedostatočne zistený skutkový stav
alebo nesprávne právne posúdenie veci vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladajú. Z obsahu
dovolania žalobkyne je zrejmá jej doterajšia žalobná argumentácia, uvedená aj v odvolaní, s ktorou sa
súdy nižšej inštancie vysporiadali a posúdili ju ako neopodstatnenú. Žalovaní zdôraznili, že narušenie

princípu právnej istoty strán, ktorých vec bola právoplatne skončená meritórnych rozhodnutím, musí byť
vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov.

5. Žalobkyňa v dovolacej replike v plnom rozsahu zotrvala na skutočnostiach uvedených v dovolaní.
Poukázala na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2018

sp. zn. 1VCdo/1/2018, ktorým bola kumulácia dovolacích dôvodov pripustená. Rovnaký záver prijal aj
ústavný súd (PLz. ÚS 1/2018).

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie
o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,

v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom
(§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných
náležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru,
že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na

opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania (I. ÚS 4/2011).

9. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretiainštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu,
z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

10. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.
ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený

dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.
Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP.

11. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP (v zmysle ktorého
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) de
facto nesprávnymi skutkovými zisteniami, hodnotením dokazovania, nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia odvolacieho súdu a nesprávnym právnym posúdením veci. Dovolací súd preto
prostredníctvomuplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľkou namietanej procesnej
vade, ale túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

12. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej
patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.

13. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia, nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie
(záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017,
8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).

14. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces.
14.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
14.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak
súčasne znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
14.3. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani

právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

15. V súvislosti s uplatnenou námietkou dovolateľky o pochybení súdu prvej inštancie v procese

dokazovania je súdna prax najvyššieho súdu jednotná v názore, podľa ktorého nedostatočné zistenie
skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porovnaj sp.
zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd
Slovenskej republiky, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS
40/2020).

16. Dovolacia argumentácia dovolateľky spočívala v rozsiahlej polemike so závermi súdov nižšej
inštancie a v nesúhlase s ich skutkovými zisteniami, namietajúc, že odvolací súd mal súdom prvej
inštancie zistený skutkový stav prehodnotiť. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že dovolanie
nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení

skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery
a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho
dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania.

17. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej
inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj

I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)

CSP, avšak tieto vady v preskúmavanej veci dovolací súd nezistil.

18. V prejednávanej veci dovolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia odvolacieho súdu majú
oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov, z prednesov sporových strán, resp. ich zástupcov a z obsahu spisu vyšli najavo, následne

tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP),
vyhodnotil. Doposiaľ vykonané dokazovanie dostatočne odôvodňuje závery prijaté odvolacím súdom, po
zopakovaní a doplnení dokazovania (§ 384 ods. 1, 2 CSP). Dovolací súd v hodnotení dôkazov odvolacím
súdom nezistil pochybenie, ktoré by bolo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Iba takéto pochybenie
by totiž predstavovalo odňatie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

19. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo na to, aby bol účastník konania (strana sporu) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným

výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

20. Dovolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne, podľa ktorej nebolo zrejmé z akých skutkových
okolností odvolací súd vychádzal vo svojom závere o vyplatení kúpnej ceny len vo výške 650 eur.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia ustálil, že žalobkyňa niesla dôkazné bremeno tvrdenia o
reálnom odovzdaní celej kúpnej ceny vo výške 9.095 eur pôvodnému žalovanému, teda, že plnila
podľa zmluvy, ktorá následne bola vyhlásená za neplatnú, s následkami ex tunc. V konaní podľa

odvolacieho súdu nebolo sporné, že žalobkyňa, respektíve jej manžel odovzdal pôvodnému žalovanému
určitú peňažnú sumu, ktorá však nebola preukázaná vo výške 9.095 eur. Odvolací súd argumentoval
poukazom na odpor, podaný pôvodným žalovaným v danom spore, v ktorom dôrazne namietal úhradu
kúpnej ceny vo výške 9.095 eur podľa kúpnej zmluvy (č. l. 43). Potvrdil, že mu bola odovzdaná peňažná
suma, ale len vo výške 650 eur. Aj v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy sp. zn. 11C/128/2011 pôvodný

žalovaný priznal prijaté plnenie 650 eur v hotovosti (č. l. 9). Odvolací súd preto považoval nárok
žalobkyne za preukázaný vo výške 650 eur a v prevyšujúcej časti konštatoval neunesenie dôkazného
bremena žalobkyňou (odsek 13 a 14 rozhodnutia odvolacieho súdu).21. Odvolací súd doplnil dokazovanie výsluchom svedka P.Ó. C.G., manžela žalobkyne, ktorý mal
osobne na odovzdávaní finančnej čiastky participovať, no jeho výpoveď, podľa záveru odvolacieho
súdu, tvrdenia žalobkyne nepotvrdila. Svedok odlišne interpretoval nielen okolnosti odovzdania kúpnej

ceny a prítomnosť osôb (kúpnu cenu svedok osobne vyplácal pôvodnému žalovanému pred notárskou
kanceláriou, kde čakal so žalobkyňou i pôvodným žalovaným a na notárskom úrade následne overili
podpisy na vopred pripravenej kúpnej zmluve, vypracovanej právnym zástupcom žalobkyne, ktorá v
spore tvrdila vyplatenie kúpnej ceny priamo na notárskom úrade pri podpise zmluvy a v prítomnosti
notára), ale nevedel presne uviesť ani kúpnu cenu. Odvolací súd na základe vykonaného dokazovania

konštatoval, že podpísaná kúpna zmluva s textom o vyplatení kúpnej ceny nepreukazuje reálne
odovzdanie finančných prostriedkov žalobkyňou pôvodnému žalovanému, pričom žiadne iné dôkazy na
preukázanie odovzdania kúpnej ceny žalobkyňa nenavrhla. Odvolací súd teda vyhodnotil vykonaným
dokazovaním preukázaný skutkový stav veci, vrátane výšky vyplatenej kúpnej ceny, ktorý potom
subsumoval pod príslušné ustanovenia právnej normy.

22. Žalobkyňa v dovolaní namietala právnu istotu zmluvných strán, ak riadne uzatvorená, podpísaná
zmluva s úradne osvedčeným podpisom predávajúceho, sa nepovažuje za dostatočný dôkaz v konaní.
Dovolací súd v kontexte uvedeného poukazuje na článok 15 základných princípov Civilného sporového
poriadku, v zmysle ktorého súd dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí podľa svojej úvahy, v súlade s
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonu silu. Obdobne

podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, každý
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliadajúc na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Odvolací súd bol tak povinný vyhodnotiť dôkazy, teda aj kúpnu zmluvu jednotlivo ako listinný
dôkaz, ale tiež vo vzájomnej súvislosti so všetkými ostatnými dôkazmi. Za preukázanú skutočnosť
potom považoval odvolací súd žalobkyňou odovzdané a pôvodným žalovaným prijaté peňažné plnenie

vo výške 650 eur z titulu kúpnej zmluvy, v dôsledku neplatnosti ktorej sa žalobkyňa domáha vydania
bezdôvodného obohatenia. Z tohto dôvodu odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, v časti
o zaplatenie sumy 650 eur a v zostávajúcej časti bol zamietavý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdený (§ 387 ods. 1 CSP). Dovolací súd pripomína, že prvoinštančné a odvolacie
konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť

rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.

23. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplývali tvrdenia pôvodného žalovaného,
prostredníctvom právneho zástupcu, že manželka pôvodného žalovaného po jeho návrate z notárskeho
úradu, na ktorom došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, našla mu v peňaženke sumu 650 eur, ktorú pôvodný

žalovaný nevedel vysvetliť (odsek 7). Ďalšia argumentácia žalovanej strany sa týkala osobnostnej
výbavy pôvodného žalovaného, ktorého myslenie podľa lekárskej správy bolo defektné, a preto
vyžadoval dohľad a vedenie. Nebol schopný vyjednať trojnásobne vyššiu cenu za spoluvlastnícky
podiel v porovnaní s reálnou cenou. Podľa obsahu spisu (č. l. 123) žalovaná strana poukazovala na
skutočnosť, že pôvodný žalovaný bol osobou v staršom veku, so základným vzdelaním, v nepriaznivom

psychickom stave, preukazovaným lekárskym záznamom o psychiatrickom vyšetrení zo dňa 29. 7. 2011,
s diagnostickým záverom organická porucha osobnosti, s defektným myslením, poruchami mnestických
funkcií, hlavne v zložkách novopamäte, s poruchou kognitívnych funkcií, nesamostatný, so záverečným
odporúčaním pozbavenia spôsobilosti na právne úkony (č. l. 120). Vzhľadom na už súdnym rozhodnutím
vyslovenú neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy, odvolací súd skonštatoval, že predmetom skúmania v

tomto spore nebol duševný stav pôvodného žalovaného. Je potrebné dodať, že uvedené neznamená
neprihliadanie na preukázané skutočnosti, týkajúce sa osoby pôvodného žalovaného, z hľadiska veku
a s tým súvisiaceho zdravotného stavu, ako zraniteľnej osoby.

24. Už v odpore proti platobnému rozkazu v danom spore (č. l. 43), na ktorý poukazoval odvolací súd,

pôvodný žalovaný uvádzal, že bola to žalobkyňa, ktorá ho oslovila s ponukou odkúpenia pozemkov
a ktorá zabezpečila vypracovanie predmetnej kúpnej zmluvy, ktorú mu následne predložila na podpis.
Odvolací súd vychádzal aj z výsledkov dokazovania v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy sp.
zn. 11C/128/2011, v ktorom pôvodný žalovaný tiež namietal odovzdanie celej kúpnej ceny podľa zmluvy
(odsek 10 rozhodnutia odvolacieho súdu) a z ktorého vyplývalo, že nebol ani zaviazaný k náhrade

trov protistrany z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré boli vzhliadnuté v okolnostiach prípadu (z
vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že uzavretie zmluvy iniciovala žalobkyňa, ktorú pripravoval jej
právny zástupca a ktorý mal pôvodného žalovaného upozorniť na riziko neplatnosti zmluvy v súvislosti
s predkupným právom spoluvlastníkov, práve s ohľadom na jeho starší vek a neznalosť práva).25. Žalovaná strana, podľa obsahu spisu, v prejednávanej veci zamerala svoju obranu aj na značnú
nadsadenosť kúpnej ceny oproti reálnym cenám, za ktoré sa v rozhodnom čase pozemky v danej lokalite

predávali (kúpna cena v predmetnej zmluve mala predstavovať takmer 100 eur/m2 za spoluvlastnícke
podiely,ktorébybolopotrebnénáslednevysporiadať).Ajžalobkyňanapojednávaní19.6.2015potvrdila,
že odkúpila svoj pozemok za cenu 15 eur/m2 (č. l. 84). Cenové relácie v danej lokalite mali priblížiť
tiež svedecké výpovede. Konkrétne svedok M. K. vo svojej výpovedi uviedol, že v rozhodnej dobe
sa pozemky predávali za cenu 8 - 9 eur/m2 (č. l. 154) a svedok T.. B. P. vypovedal, že s pôvodným

žalovaným sa dohodli na konkrétnej sume za odpredaj pozemkov vo výške 35 eur/m2 (č. l. 155).

26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj absenciu dokladu o prevzatí relatívne vysokej
sumy pôvodným žalovaným, súd prvej inštancii dospel k záveru, že odovzdanie peňazí zostalo naďalej
spornou a nepreukázanou skutočnosťou z dôvodu tzv. dôkaznej núdze žalobkyne, v dôsledku čoho
nebolo možné žalobe v plnom rozsahu vyhovieť.

27. Žiada sa tu dodať, že dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktorý umožňuje súdu
vydať rozhodnutie i v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť v spore rozhodná, nebola preukázaná,
teda v prípadoch, kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver o pravdivosti tejto
skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch súd musí rozhodnúť

v neprospech tej strany konania, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú
skutočnosť. Dôkazné bremeno teda umožňuje súdu rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi. V prejednávanom
spore niesla žalobkyňa dôkazné bremeno tvrdenia, že na základe kúpnej zmluvy odovzdala pôvodnému
žalovanému sumu 9.095 eur, ktoré podľa záverov súdov nižšej inštancie neuniesla, vzhľadom na
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, týkajúce sa samotného kontraktačného procesu uzatvárania

predmetnej kúpnej zmluvy, výšky kúpnej ceny, ako i subjektov tohto zmluvného vzťahu. Uvedené
skutočnosti vo svojom súhrne súdy nižšej inštancie vyhodnotili ako úspešnú obranu žalovanej strany,
účinne spochybňujúcej tvrdenia žalobkyne ohľadom rozhodnej skutočnosti odovzdania peňazí, ktorá tak
zostala nepreukázaná, aj napriek výsluchu svedka vykonaného odvolacím súdom. Žiadne iné dôkazy
na preukázanie odovzdania kúpnej ceny žalobkyňa nenavrhla.

28. Podľa § 366 CSP odvolací súd odôvodnil prečo neprihliadol na žalobkyňou predloženú listinu
v odvolacom konaní, týkajúcu sa výberu vyššej finančnej čiastky z účtu, keďže tento dôkaz mohla
žalobkyňa predložiť už v prvoinštančnom konaní, a ktorý nesvedčí o tom, že suma 9.095 eur bola
aj reálne odovzdaná pôvodnému žalovanému. Svedok P.. C. vypovedal, že peniaze, ktoré vyplácal

pôvodnému žalovanému, vyberal v hotovosti približne mesiac pred odovzdaním.

29. S odkazom na uvedené myšlienkový postup súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu bol
dostatočne vysvetlený, poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ako i
na právne závery, ktoré súd prijal. Do práva na spravodlivý súdny proces totiž nepatrí právo sporovej

strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 252/04), ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (sp. zn. I.ÚS 198/97), respektíve, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá strana sporu (sp. zn. I.ÚS 3/97).

Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

30. S námietkou žalobkyne v dovolaní, že jej výpoveď a výpoveď svedka P.. C. (manžela žalobkyne)

sa nerozchádzali v žiadnych podstatných skutkových tvrdeniach, nemožno súhlasiť. Odvolací súd
konštatoval odlišnosť výpovede svedka vo vzťahu k okolnostiam odovzdania kúpnej ceny, prítomnosti
osôb pri jej odovzdávaní, ako i presnej výšky kúpnej ceny. Z obsahu dovolania plynie, že žalobkyňa
predkladá vlastné hodnotenie dôkazov, vrátane svedeckej výpovede, preferujúc kúpnu zmluvu ako
jednotlivý dôkaz, bez zohľadnenia všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, a s prihliadnutím na

všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Ani v tomto smere nemožno odvolaciemu
súdu vytknúť závažné pochybenie, že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal pravidlám
logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, či
opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo.31. Žalobkyňa v dovolaní preto nedôvodne namietala porušenie procesných ustanovení o dokazovaní,
nezohľadnením všetkých skutočností, ktoré z vykonaného dokazovania vyšli najavo a nesprávnym

posúdením požiadavky na objektívne zistený a konkrétne vyjadrený záver.

32. Dovolacia námietka žalobkyne týkajúca sa nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím
súdom, tak nebola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania. Dovolací súd v posudzovanom spore nezistil
v postupe súdu nižšej inštancie pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia,

predstavujúce porušenie práva žalobkyne na spravodlivé súdne konanie (t. j. závažné deficity v
dokazovaní v intenzite odôvodňujúcej porušenie práva žalobkyne).

33. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, vyplývajúca z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý

si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi
predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať
logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha:

C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie
je pritom iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany sporu.

34. Ani žalobkyňou namietaná procesná vada riadne nezdôvodneného rozhodnutia odvolacieho súdu,

nebola preukázaná.

35. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie

založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným
nástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti.

36. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je

najčastejšie daná rozporom súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných
prípadov, s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky musia pritom
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv

uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).

37. Dovolací súd, dbajúc na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke
úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatuje, že v
prejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie

náležite neodôvodnil. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu
všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP.

38. Dovolateľka namietané nedostatky odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vzťahovala na ním
vyššie uvádzané nedostatky v procese dokazovania a hodnotenia dôkazov.

39. Dovolací súd nezistil, že by v posudzovanej veci išlo o prípad vybočenia z medzí ustanovenia §
393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Odvolací súd
v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania
žalobkyne, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne

vysvetľuje, v čom rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne a v čom nie. Dopĺňa aj
ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami.40.Žalobkyňavdovolanínedôvodnenamietalaajnevysporiadaniesasúdminižšejinštanciesovšetkými
dôkaznými návrhmi, ako i s predloženými dôkazmi a skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo. V
odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania v tom

prípade, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre

ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument
(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu
ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS
410/06). Ak súdy nižšej inštancie nereagovali na argumenty žalobkyne týkajúce sa návrhu protistrany na
mimosúdneriešeniesporu,predajanehnuteľnostížalovanou4/astýmsúvisiacejspisovejdokumentácie
z katastrálneho konania, tieto neboli spôsobilé ovplyvniť súdmi prijaté právne závery. Poukaz žalobkyne
v dovolaní na tzv. Radbruchovu formulu, vzťahujúcu sa na konflikt medzi pozitívnym a prirodzeným

právom, postrádal vymedzenie extrémne nespravodlivej právnej normy, ktorá ako „nespravodlivé“ právo
musí ustúpiť (t. j. dôvodov pre rozhodnutie súdu contra legem).

41. Nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda
ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v článku 127 ods. 1 ústavy

(I. ÚS 336/2019). Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako
procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov,
upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny
nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo
vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi

(II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a
aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé
alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo nebol

daný prípad.

42. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok.

43. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). V tejto súvislosti je potrebné
pripomenúť, že nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Namietať cez vadu zmätočnosti aj nesprávne právne posúdenie

veci odvolacím súdom, je vylúčené. Podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti uvedenú v § 420 písm. f) CSP (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017,
4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018, 9Cdo/58/2022).

44. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2019 sp.zn. I. ÚS 61/2019
aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje Civilný sporový poriadok, je opodstatnený názor, podľa
ktorého nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší
súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa straneneznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010). Skutočnosť, že dovolateľka mala v
posudzovanej veci odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou

tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

45. Dovolateľka nedôvodne namietala i porušenie zásady rovnosti strán v konaní. Obsah princípu
rovnosti sporových strán sa v civilnom sporovom konaní prejavuje ako tzv. funkčná rovnosť, spočívajúca
v takom procesnom postupe súdu, aby sa každej zo sporových strán umožnilo v rovnakej miere

realizovať svoje procesné oprávnenia, napríklad právo navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k dokazovaniu či
zúčastniť sa pojednávania a podobne. Táto ústavná zásada zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom
konaní, nie rovnosť v zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku pre každého účastníka takéhoto
konania. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyni bolo znemožnené uplatňovať procesné oprávnenia
v danom spore. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z navrhnutých
dôkazov budú vykonané a následne vyhodnotenie dokazovania prislúchalo súdu (porov. odsek 32 tohto

rozhodnutia).

46. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
CSP nezistil, preto je dovolanie žalobkyne v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho
odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

47. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania uplatňovala aj podľa § 421 ods. 1 CSP, bez formálneho
a obsahového vymedzenia konkrétneho dovolacieho dôvodu, podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
(pri riešení právnej otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu), písm. b) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená) alebo písm. c) CSP (rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne).

48. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP dovolací súd skúmal, či žalobkyňa v

dovolaní vôbec formulovala a identifikovala právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie
odvolacieho súdu (riešenie, ktorej viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či
vymedzila jej podstatu a uviedla súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré žiada nesprávnosť
právneho riešenia odvolacieho súdu. Len s obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu korešpondujúce
označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľky odvolací súd riešil nesprávne, umožňuje dovolaciemu

súduposúdiť,čiideskutočneootázku,odktorejzáviselorozhodnutieodvolaciehosúduačibolnaplnený
niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP.

49. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP má byť procesnou stranou nastolená v dovolaní
jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má teda len

právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú
právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľky odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 433 a §
432 ods. 2 CSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by
bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.

50. Najvyšší súd konštantne uvádza vo svojich rozhodnutiach, že právnym posúdením veci je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z uvedeného vyplýva rozsah, ale aj
obsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť. Dovolací dôvod preto dovolateľ musí vymedziť tak, že
uvedie ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť práve
tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

51. Dovolací súd je pritom viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľka za nesprávne. Dovolanie žalobkyne však neobsahovalo
vymedzenie právnej otázky vyššie uvedeným spôsobom. Nesprávnosť právneho posúdenia nemožno
vymedziť nesprávnym alebo neúplným zistením skutkového stavu. V prípade dovolania, ktoréhoprípustnosť je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 CSP a dôvodnosť vysvetľovaná nesprávnym právnym
posúdením, má kľúčový význam to, či dovolanie obsahuje náležitú argumentáciu spochybňujúcu
správnosť aplikácie niektorej právnej normy alebo správnosť jej interpretácie. Takáto argumentácia ale

v danom prípade netvorí obsah dovolania žalobkyne.

52. Sumarizujúc uvedené bol daný dôvod na odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f) CSP, v zmysle
ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo
ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

53. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP. Podľa zásady úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP),
žalovaní majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

54. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.