Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. február 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-30S/19/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5023200067
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Denisa Slivová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:5023200067.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Denisy Slivovej (sudca

spravodajca) a členov senátu JUDr. Petra Molčana a JUDr. Ing. Matúša Škarbalu, v právnej veci
žalobcu: SLOVIMEX – TRADING, s.r.o., so sídlom Scheerova 2, 010 01 Žilina, IČO: 31 634 281, právne
zastúpený:JUDr.BohumilNovák,ml.,advokát,sosídlomHorná27,97401BanskáBystrica,IČO:54216
125,protižalovanému:FinančnériaditeľstvoSlovenskejrepubliky,sosídlomLazovná63,97401Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103418437/2022 zo dňa 20.12.2022,
takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca ako správca dane rozhodnutím č. 101874809/2022 zo dňa
30.06.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Daňový poriadok“) určil daňovému subjektu SLOVIMEX – TRADING, s.r.o., so sídlom Scheerova 2,

010 01 Žilina, IČO: 31 634 281 (ďalej len „daňový subjekt“ alebo „žalobca“) rozdiel dane v sume 32.500
Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2020. Z odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie december 2020.
Daňová kontrola bola začatá podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku dňa 19.03.2021 na základe
Oznámenia o daňovej kontrole č. 100378790/2021 zo dňa 04.03.2021. O výsledku daňovej kontroly
správca dane vyhotovil Protokol č.100360937/2022 zo dňa 22.02.2022 spolu s výzvou na vyjadrenie

sa k zisteniam uvedeným v protokole, ktorá bola jeho súčasťou. Protokol bol žalobcovi doručený
dňa 24.02.2022. Dňom doručenia protokolu bola daňová kontrola ukončená. Vo vyrubovacom konaní
správca dane vyhodnotil vykonané dôkazy a písomné pripomienky k zisteniam uvedeným v protokole
z daňovej kontroly.
Správca dane z predložených dokladov zistil, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil
odpočítaniedanezpridanejhodnotyzprijatejfaktúryvyhotovenejdodávateľomTRWPLAYs.r.o.,Hlavná
23, 917 01 Trnava (ďalej len „TRW PLAY s.r.o.“) č. 2020990006 zo dňa 10.9.2020 za dodanie tovaru –

automobil MV Mercedes-Benz AMG G 63, VIN:A., XXXX/XXXXXX/XXXXXXXX, rok výroby 26.6.2020
( ďalej len „Marcedes-Benz“), základ dane v sume 162.500,00 Eur, DPH 20% v sume 32.500,00 Eur.
K faktúre bola predložená zálohová faktúra č. 3020209901 zo dňa 02.09.2020 na sumu 95.000,00 Eur,
Kúpna zmluva zo dňa 02.09.2020 a Preberací protokol zo dňa 10.09.2020.Správca dane po preverení rozhodujúcich skutočností na zistenie vzniku daňovej povinnosti u
dodávateľa TRW PLAY s.r.o. pri predaji vozidla Mercedes-Benz ukončil dokazovanie a uznal faktúru č.
2020990006 zo dňa 10.09.2020 (interné č. 20200000165) ako doklad o nákupe predmetného vozidla.

Konštatoval, že žalobca splnil podmienku pre uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 zákona
o DPH.
V preskúmavanom prípade bolo spornou otázkou použitie motorového vozidla Mercedes-Benz
žalobcom na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Správca
dane predvolal konateľa žalobcu - B. C. D. na ústne pojednávanie. Dňa 10.08.2021 sa správca dane

skontaktoval s konateľom vo veci oznámeného ústneho pojednávania. Konateľ na otázku správcu dane,
či môže prísť na ústne pojednávanie predmetným vozidlom uviedol, že nevie momentálne uviesť, či
bude možné prísť s autom, nakoľko je v týchto dňoch pripravené na nakladanie z dôvodu prevozu do
zahraničia na základe prenájmu vozidla. Správca dane požiadal konateľa, aby na ústnom pojednávaní
predložil všetky relevantné doklady a dokumenty k prenájmu a prevozu vozidla.
Dňa 11.08.2021 sa uskutočnilo ústne pojednávanie s konateľom žalobcu, o ktorom bola vyhotovená

zápisnica č. 101466972 zo dňa 11.08.2021. Konateľ sa nedostavil s predmetným vozidlom, podal
k tomu na začiatku ústneho pojednávania vyjadrenie, s vozidlom neprišiel z dôvodu, že konečne sa
pravdepodobne podarí realizovať nejaký obchodný prípad na uvedenom vozidle. Vozidlo je aktuálne
na v kamióne na ceste do Nemecka, v prípade neúspešného predaja vozidla bude transportované do
Anglicka, kde bude používané na základe pripravovanej nájomnej zmluvy. Ďalej uviedol, že vozidlo

Mercedes-Benz bolo kúpené za účelom podnikateľského zámeru spoločnosti, mali klientov na jeho
užívanie na základe nájomného vzťahu ale i potenciálnych klientov na jeho kúpu. Na otázku správcu
dane, kedy a prečo sa rozhodli zmeniť pôvodný zámer predaja resp. prenájmu vozidla a zaradiť vozidlo
do majetku spoločnosti, odpovedal, že simultánne s tým hľadali ďalšie možnosti, aby vozidlo nestálo, čo
je z technickej stránky veľmi nevhodné, tak ho zaradili do majetku spoločnosti a chceli ho používať pre

potreby spoločnosti pre zákazníkov hotela, alebo vozidlo prenajímať. Na otázku, ako bolo predmetné
vozidlo v roku 2021 až doteraz využívané, kto konkrétne ho používal a na aké účely, a či viedli evidenciu
prevádzky vozidla, odpovedal, že vozidlo bolo používané veľmi málo, boli realizované najmä jazdy kvôli
potrebe používať vozidlo, jazdy na prevádzku vozidla. Boli skúšobné, predvádzacie, prezentačné jazdy
pre potenciálnych záujemcov. Vozidlo používal on a zriedkavo jeho syn. Evidencia jázd sa viedla. Na

otázku správcu dane, ako konkrétne vozidlo bolo využité v roku 2020, aby vysvetlili cieľ cesty uvedený
v predloženej evidencii prevádzky vozidla – preprava hotelových hostí – svedok uviedol, že vozili sa
klienti na stanicu ako bonus. Na auto nebolo uzatvorené ani havarijné poistenie. Na otázku, aké výdavky
doteraz vznikli spoločnosti v súvislosti s predmetným vozidlom Mercedes-Benz (napr. benzín, povinné
zmluvné poistenie, havarijné poistenie, parkovanie, diaľničná známka, parkovacia karta), odpovedal,

že to boli výdavky: benzín, povinné zmluvné poistenie, diaľničná známka. Na otázku, kde predmetné
vozidlo parkovalo, konateľ uviedol, že v garáži pri bytovom dome syna. Na otázku, aké konkrétne aktívne
kroky a kedy podnikol vo veci prenájmu vozidla, odpovedal, že telefonicky dávali na známosť známym,
že má k dispozícii vozidlo na predaj alebo prenájom. Iné kroky nebolo podľa jeho názoru potrebné robiť,
pretože sa vždy nejaký potenciálny záujemca objavil, avšak napokon to vždy zlyhalo vo finálnej fáze.

Dňa 08.09.2021 žalobca elektronicky zaslal správcovi dane kópiu faktúry za prepravu k budúcemu
nájomcovi predmetného motorového vozidla. Nájomná zmluva predložená nebola. Správca dane
poukázal na to, že faktúrou deklarovaný dátum prepravy (27.08.2021) a cieľ prepravy – Brugge je
v rozpore s vyjadrením konateľa do zápisnice dňa 11.08.2021.
Správcadaneopochybnostiachooprávnenostinárokunaodpočítaniedanevzmysle§49ods.2zákona

o DPH oboznámil žalobcu podaním zo dňa 16.09.2021. Žalobca sa v odpovedi na výzvu nevyjadril
ku konkrétnym nezrovnalostiam a pochybnostiam správcu dane, nevyjadril sa k zásadnej pochybnosti
správcu dane – preprave vozidla do Anglicka. Nepredložil požadované doklady ako CMR, objednávka
prepravy, doklad o úhrade faktúry za prepravu a ani sa k požadovaným dokladom nevyjadril. Nájomná
zmluva s E. D. uvedená v texte faktúry za prenájom, podpísaná dňa 01.09.2021 nebola predložená,

predložená bola až po urgencii správcovi dane 16.12.2021. Dokumenty k avizovanému nájmu od
01.10.2021 neboli v podaní dňa 04.10.2021 zaslané, hoci v tom čase už bola podpísaná nájomná
zmluva (01.10.2021), ako aj protokol o odovzdaní vozidla (01.10.2021). Dokumenty boli zaslané
dodatočne dňa 15.12.2021 až na požiadanie správcu dane. Dňa 30.11.2021 správca dane opätovne
vykonal s konateľom žalobcu ústne pojednávanie, o čom vyhotovil zápisnicu z ústneho pojednávania č.

102427967/2021.Naotázkusprávcovidane,akoprebehlaprepravavozidlaMercedes-BenzdoAnglicka
sa konateľ vyjadril, že vozidlo bolo prebraté v Hraniciach na Moravě, odovzdal ho osobne p. F., ktorý
si ho prevzal a po vlastnej osi odviezol auto do Nemecka a následne do Belgicka – mesta Brugge.
Časť prepravnej trasy bolo auto vezené nielen po vlastnej osi. Počas cesty bolo uskutočnených niekoľkoobhliadok predmetného vozidla, žiadna nebola obchodne úspešná. Pri obhliadkach bol prítomný okrem
potencionálnych záujemcov iba p. F., nakoľko uvedená ponuková činnosť nebola úspešná, rozhodli
sa vozidlo vrátiť naspäť, pretože o prenájom prejavil záujem jeho syn E. D. a rozhodol sa používať

vozidlo na Slovensku a nie v Anglicku. Správca dane poukázal na skutočnosť, že túto verziu prepravy
vozidla a odovzdania vozidla na prenájom v SR (01.09.2021) konateľ spoločnosti vedel už v čase
zaslania faktúry za prepravu (08.09.2021), pričom ju správcovi dane nijako nespomenul a faktúru zaslal
s komentárom - zasielam kópiu faktúry za prepravu k budúcemu nájomcovi predmetného motorového
vozidla, nájomná zmluva je v prípravnom konaní, po jej uzavretí bude zaslaná tiež. Správca dane

ďalej poukázal na jediný, avšak rozporný dôkaz k preprave, ktorý predložil daňový subjekt. Žalobca
pri ústnom pojednávaní dňa 11.08.2021 ako dôkaz toho, že automobil sa nachádza v kamióne na
ceste do Nemecka správcovi dane predložil k nahliadnutiu vo svojom mobile fotografiu naloženého auta
Mercedes-Benz AMG G 63. G. XXXXX v neidentifikovanom návese. Uviedol, že hneď po pojednávaní,
v ten deň zašle správcovi dane e-mailom fotodokumentáciu k preprave vozidla, vrátane fotografie.
Žiadna fotodokumentácia nebola správcovi dane predložená ani na urgenciu správcu dane. Na základe

všetkých zistení k údajnej preprave vozidla do zahraničia správca dane konštatoval, že preprava (prevoz
auta) do zahraničia za účelom obchádzania potencionálnych záujemcov o kúpu vozidla v Nemecku a
Belgicku nebola preukázaná. K priebehu prepravy boli zo strany samotného žalobcu podané rôzne a
zásadne odlišné verzie bez akýchkoľvek vierohodných dôkazov, k preprave bola doložená faktúra bez
základných údajov k preprave, vystavená neexistujúcou osobou.

Po údajných neúspešných pokusoch o predaj vozidla v Nemecku a Belgicku žalobca deklaroval
prenájom vozidla v SR E. D. (prenájom na september 2021) a spoločnosti MK Car, s.r.o. (prenájom na
obdobie od 01.10.2021 do 31.12.2021). Správca dane konštatoval, že zmluva o nájme pre odberateľa
E. D. bola správcovi dane poskytnutá až po 3,5 mesiacoch od jej podpisu, a pre MK Car, s.r.o. po
2,5 mesiacoch od jej podpisu, čo vyvoláva pochybnosti, že boli vypracované dodatočne, keď správca

dane vo výzve zo dňa 16.09.2021 konštatoval, že doteraz nebol preukázaný nárok na odpočítanie
dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH. Správca dane ďalej konštatoval, že predložené zmluvy
o nájme sú svojím obsahom iba formálne zmluvy, v ktorých je uvedený iba prenajímateľ, nájomca,
predmet náhmu a doba nájmu a cena nájmu. Neobsahuje žiadne ďalšie ustanovenia štandardnej
zmluvy o prenájme vozidla, ako sú napr. povinnosti nájomcu, poistenie a škody, náhrada škody, spôsob

fakturácie a platby. V štandardom obchodnom vzťahu by takéto zmluvy neboli uzatvorené. O formálnom
deklarovaní prenájmu nasvedčuje aj protokol o odovzdaní, ktorý je vyplnený len formálne, nie je uvedený
napr. stav tachometra. Správca dane spochybnil reálnosť prenájmu vozidla E. D. na Slovensku. E. D. od
roku 2018 žije v Anglicku, kde je hráčom anglického tímu Newcastle United. Jeho pobyt na Slovensku
a používanie vozidla na Slovensku v čase sezóny zápasov (september) je nereálny. Správca dane

nadobudol pochybnosť o skutočnom prenájme vozidla spoločnosťou MK CAR, s.r.o. Žilina. Spoločnosť
MK CAR, s.r.o. je jednoosobová spoločnosť, jediným spoločníkom je E. H.. Spoločnosť MK CAR,
s.r.o. má autopožičovňu áut, podľa informácií z web stránky autopožičovňa MKCAR, s.r.o. patrí medzi
najväčšie a najprofesionálnejšie autopožičovne na Slovensku, v súčasnosti má k dispozícii 150 vozidiel
na prenájom. Konateľ spoločnosti má teda k dispozícii akékoľvek vozidlo na účely pracovnej cesty aj

rodinnú lyžovačku a to za neporovnateľných finančných podmienok. Účel, za akým si spoločnosť MK
CAR, s.r.o. prenajala vozidlo Mercedes-Benz je nevierohodný. Medzi pánom H., konateľom spoločnosti
MK CAR, s.r.o. a B. C. D., konateľom spoločnosti SLOVIMEX-TRADING, s.r.o. je osobný a obchodný
vzťah, čo potvrdil B. D. aj do zápisnice. O obchodnom vzťahu svedčí aj údaj z Obchodného registra, že
dňa03.09.2021bolazaloženáspoločnosťMJMholding,s.r.o.,VeľkýDiel3323,01008Žilina,spoločníkmi

a konateľmi sú osoby: E. H., E. D. a B. C. D.. Ide teda o vzájomne prepojené osoby, vierohodnosť
reálneho prenájmu spoločnosti MK CAR, s.r.o. je z tohto dôvodu spochybnená.
Správca dane preveroval použitie vozidla aj v roku 2022. Dňa 11.02.2021 zaslal žalobca podanie s
vyjadrením, že ďalšie použitie motorového vozidla Mercedes-Benz je uzavretie nájomného vzťahu s
novým nájomcom, nakoľko ostatný nájomca MK CAR s.r.o. za daných okolností nemal záujem v nájme

pokračovať. O nájdenie záujemcu aktuálne vyvíja aktivity na základe plnej moci jeho syn E. D.. V prílohe
podania boli k tomu zaslané dokumenty, - udelenie generálnej plnej moci E. D. zo dňa 21.01.2022 na
všetky úkony spojené s predajom alebo nájmom motorového vozidla Mercedes-Benz. Správca dane
konštatoval, že poskytnutie vozidla E. D. do Anglicka za účelom nájdenia záujemcu o nájom vozidla je
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nevierohodné. Nebolo ani špecifikované, či pôjde o nájom v

Anglicku, aké konkrétne aktívne kroky chce vynaložiť Martin Dúbravka na nájdenie nového nájomcu.
Správca dane vykonaným dokazovaním zistil porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH a na
základe zistení z daňovej kontroly neuznal odpočítanie dane z nákupu motorového vozidla Mercedes-
Benz z dôvodu, že daňový subjekt sa uvedené vozidlo nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.Správca dane ďalej konštatoval, že predmetné vozidlo bolo zakúpené za účelom zábavy, prezentácie
a imidžu futbalistu E. D., čím došlo k porušeniu § 49 ods. 7 zákona o DPH.

2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu rozhodovalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky
(ďalej ako „odvolací správny orgán“ alebo „žalovaný“), ktoré rozhodnutím č. 103418437/2022 zo
dňa 20.12.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) potvrdilo rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia zreprodukoval podstatnú argumentáciu žalobcu
v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, priebeh a zistenia správcu dane ako aj ich vyhodnotenie

učinené správcom dane. V odvolacom konaní proti rozhodnutiu správcu dane odvolací orgán preskúmal
skutkový stav veci, postup správcu dane, dodržanie zákonných podmienok na vydanie rozhodnutia a
opodstatnenosť pripomienok a námietok odvolávajúceho sa, pričom zistil, že správca dane postupoval
správne, keď neuznal odvolávajúcemu sa odpočítanie dane z nákupu motorového vozidla Mercedes-
Benz, ktoré odvolávajúci sa nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ podľa § 49 ods. 2 zákona
o DPH.

Správca dane preukázateľne spochybnil použitie vozidla Mercedes-Benz na dodávky tovarov a služieb
ako platiteľ. Správca dane svoje pochybnosti jasne a zrozumiteľne formuloval, vyjadril a oboznámil s
nimi odvolávajúceho sa, čím preniesol dôkazné bremeno na odvolávajúceho sa. Žalobca nepredložil
relevantné dôkazy, ktoré by odstránili dôvodné pochybnosti správcu dane. Žalobca v priebehu daňovej
kontroly ako aj vyrubovacieho konania deklaroval rôzne zámery nákupu predmetného vozidla ako aj

jeho použitie na účely podnikania platiteľa. Použitie vozidla deklaroval, že bolo zakúpené za účelom
jeho okamžitého predaja resp. dlhodobého prenájmu a tiež na použitie na propagáciu obchodných
aktivít spoločnosti. Tiež konštatoval, že vozidlo bude použité na krátkodobý prenájom najskôr v Anglicku,
neskôr na Slovensku. Nepredkladal v úzkej súčinnosti so správcom dane všetky dôkazy svojich
tvrdení a vysvetlenia k pochybnostiam, ktoré odvolávajúci sa podával a vyhodnotil ako nevierohodné,

nedostatočné a protichodné vyjadrenia.
Žalovaný uviedol, že podstatnými skutočnosťami, z ktorých vyplynulo, že motorové vozidlo nebolo
žalobcom použité v súlade s ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH na účely jeho podnikania a u správcu
dane vznikli oprávnené pochybnosti o využití predmetného vozidla na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ boli vyjadrenia konateľa žalobcu do Zápisníc z ústneho pojednávania dňa 11.08.2021 a dňa

30.11.2021. Konateľ vo svojom vyjadrení dňa 11.8.2021 najprv uviedol, že automobil nebol použitý na
žiadne zdaniteľné plnenia, zároveň deklaroval, že automobil bol kamiónom prepravený do Nemecka za
účelom jeho predaja resp. prenájmu a ako dôkaz správcovi dane predložil fotografiu vozidla v kamióne.
Žiadne iné dôkazy odvolávajúci sa na preukázanie svojho tvrdenia nepredložil. Dňa 30.11.2021 do
zápisnice uviedol, že motorové vozidlo bolo prepravnou spoločnosťou Fa.Lochmann, Entenmuhlstr.

70, D-66 424 Homburg/Saar, Deutschland prevezené z mesta Hranice na Morave do Belgicka a späť.
Správca dane preverovaním zistil, že spoločnosť Fa.Lochmann je neexistujúcou osobou. Žalobcom
neboli predložené žiadne dôkazy – protokol o odovzdaní automobilu prepravnej spoločnosti, čo vyvoláva
dôvodné pochybnosti aj vzhľadom k tomu, že sa jednalo o luxusný terénny automobil vyššej kategórie.
Žalobca sa k prepravám automobilu nevedel uviesť dátumy realizácie prepravy, dobu jej trvania a

správcovi dane ani dodatočne tieto informácie k preprave do Nemecka neposkytol. Žalobcom aj
napriek opakovaným výzvam správcu dane neboli predložené nájomné zmluvy resp. kúpne zmluvy
s potencionálnymi záujemcami o kúpu motorového vozidla, CMR doklady potvrdzujúce prepravu
tovaru mimo územia SR, objednávky prepravy, ani žiadne vysvetlenie k priebehu vykonaných prepráv.
Žalobcom neboli predložené dôkazy potvrdzujúce, aké aktívne kroky boli uskutočnené v roku 2020 a

2021 vo veci predaja resp. prenájmu vozidla. Na základe uvedeného vznikli dôvodné pochybnosti, že
automobil bol prepravený do Nemecka resp. do Belgicka s následným dodaním do Anglicka. Žalobcom
nebolo relevantnými dôkazmi preukázané použitie vozidla na prepravu hotelových hostí na stanicu. Len
samotné tvrdenie, že preprava bola realizovaná ako bonus hotelovým zákazníkom je nepostačujúce.
Taktiež za všeobecné možno považovať tvrdenie odvolávajúceho sa, že automobil bol využívaný na

obchodné rokovania s obchodnými partnermi. Bez konkrétnej špecifikácie kde a s akými obchodnými
partnermi sa jednania uskutočnili je takéto tvrdenie irelevantné. Žalobcom neboli preukázané žiadne
bližšie skutočnosti, ani dôkazy o potencionálnych klientoch na kúpu vozidla. Záujemca o nákup
vozidla, ktorý údajne odstúpil od nákupu nebol v predmetnom identifikovaný. Deklarovaný zámer, kvôli
ktorému nadobudol vozidlo (jeho predaj) nemal odvolávajúci sa nijako zabezpečený napr. Zmluvou o

budúcej zmluve, objednávkou, zálohovou platbou. Jedná sa o neštandardný obchodný postup, ktorý
odporujebežnýmobchodnýmzvyklostiam.Žalovanýorgánpoukázalnaskutočnosť,ženákupluxusného
terenného vozidla so špecifickým, obmedzeným použitím za účelom jeho finančne výhodného prenájmu
je taktiež nevierohodný. Jedná sa o veľmi špecifické vozidlo s obmedzenou možnosťou jeho prenájmu.Vo veci prenájmu vozidla spoločnosti MK CAR, s.r.o. a synovi E. D. taktiež vznikli dôvodné pochybnosti
správcu dane, pretože zaslané zmluvy o prenájme sú svojím obsahom iba formálnymi zmluvami, v
ktorých je uvedený iba prenajímateľ, nájomca, predmet nájmu a cena nájmu. Zmluva neobsahuje

žiadne ďalšie ustanovenia štandardnej zmluvy o prenájme vozidla ako sú povinnosti nájomcu, poistenie,
náhrada škody, spôsob fakturácie a platby. Uzatvorenie takýchto zmlúv je neštandardné a v rozpore s
bežnou obchodnou praxou.
Žalovaný mal za to, že žalobca vo svojich výpovediach menil svoje vyjadrenia vo veci použitia
predmetného vozidla, neprodukoval žiadnu relevantnú argumentáciu. Práve naopak jeho vyjadrenia

vniesli oprávnené pochybnosti o reálnosti, že prijaté plnenie – nadobudnutie motorového vozidla je
žalobcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Vyššie uvedené zistenia boli správcom dane
dôvodne vyhodnotené ako zásadné pochybnosti, ktorými bolo spochybnené využitie automobilu na
tovary a služby platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.
Konkrétne k námietkam uvedeným v odvolaní, v ktorom žalobca namietal, že podmienka použitia
predmetnéhoautomobilunaúčelypodnikaniaplatiteľapodľa§49ods.2zákonaoDPHbolapreukázaná,

pretože vozidlo bolo používané na prepravu hostí, propagáciu obchodného mena a aktivít, prenájom.
t.j. na zdaniteľné plnenia podliehajúce DPH na výstupe, ďalej žalobca nesúhlasil s konštatovaním
správcu dane, že predmetné vozidlo bolo zakúpené na účelom zábavy, imidžu futbalistu E. D. a tie
pre účely zábavy B. C. D., ktorý záver považoval za ničím nepodložený, ďalej namietal, že správca
dane neoprávnene spochybňuje prenájmy ako zdaniteľné obchody, taktiež namietal, že odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia spôsobuje arbitrárnosť rozhodnutia, poukazujúc na rozsiahly opis priebehu
daňovej kontroly, daňového konania, preukázané kontrolné zistenia v priebehu daňovej kontroly a
vyhodnotenie dôkazov, vyhodnotenie dôkazov predložených odvolávajúcim sa v priebehu daňovej
kontroly týkajúcich sa nákupu vozidla, teda nesmierne množstvo vykonaných úkonov, z ktorých je
zrejmé, že niektoré sú duplicitné, opätovné, a zároveň z úkonov vyplýva výzva na predloženie

ďalších dôkazov pre žalobcu, majúc za to, že vykonané dokazovanie je zámerné, s jediným cieľom
spochybniť reálnosť obchodného prípadu od nákupu motorového vozidla s následným jeho použitím
na podnikateľské účely a nárokom na odpočet dane z pridanej hodnoty; žalovaný uviedol, že samotné
predloženie daňových dokladov (faktúra a iných písomností) nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľné
plnenie uskutočnilo tak, ako je deklarované faktúrou, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek

doklad. Správca dane preto preveroval tak formálne deklaráciu predmetného plnenia, ako aj jeho
skutočný obsah, aby doklad odrážal reálne zdaniteľné plnenie v zmysle zákona o dani z pridanej
hodnoty, a to aj s prihliadnutím na cieľ uznania podľa Smernice Rady 2006/112/ES, týkajúcej sa
boja proti podvodom, resp. zneužívaniu práv v oblasti dane z pridanej hodnoty. Daňové doklady
musia jednoznačne preukazovať skutočnosť, že daň bola uplatnená voči tomu platiteľovi v tuzemsku,

ktorý vyhotovil faktúru, ktorý dodal predmetný tovar alebo službu, a že tento platiteľ tovar použil na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Podmienkou odpočítania dane z tovarov a služieb je v zmysle
§ 49 ods. 2 zákona o DPH použitie nákupu tovarov a služieb na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ. Pri uplatňovaní nároku na odpočítanie dane musí existovať priama väzba medzi jednotlivým
prijatým zdaniteľným plnením a poskytnutým zdaniteľným plnením. Náklady prijatého plnenia musia

byť priamo obsiahnuté v poskytnutom zdaniteľnom plnení. V danom prípade uvedená skutočnosť
preukázaná nebola. Pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu platí zásada prejednávacia, nie zásada
vyhľadávacia. Nie je teda povinnosťou správcu dane vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by boli
podkladom k tomu, aby si daňový subjekt mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty, ale je povinnosťou
daňového subjektu preukázať, že uplatnené odpočítanie dane je oprávnené. Ak správca dane pri

preverovaní preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
kontrolovaným daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú
povinnosť (§ 24 ods. 3 daňového poriadku), a v takom prípade je opäť len na platiteľovi, či predložením
alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
Predloženie faktúr, prípadne ďalších dokladov, resp. poskytnutie vyjadrení však bez reálneho základu a

bez možnosti ich overenia preverovaných zdaniteľných obchodov nie je možné považovať za unesenie
dôkazného bremena kontrolovaného daňového subjektu pri preukazovaní skutočností, ním uvedených
v podanom daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie.
V súvislosti s námietkou, ktorou žalobca nesúhlasil s konštatovaním správcu dane, že predmetné vozidlo
bolo zakúpené za účelom zábavy, prezentácie a imidžu futbalistu E. D., čím došlo k porušeniu ust. § 49

ods. 7 zákona o DPH, žalovaný uviedol, že toto konštatovanie správcu dane súvisí so skutočnosťou,
že sa jedná o typ vozidla – luxusné terénne vozidlo so špecifickým využitím. Avšak zásadnými
skutočnosťami, na základe ktorých správca dane nepriznal odpočítanie dane, bolo spochybnené
samotné použitie automobilu na tovary a služby platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.Knámietkekobsahu,štruktúrearozsahurozhodnutiažalovanýpoukázalnaustanovenie§63Daňového
poriadku, v ktorom sú náležitosti rozhodnutia presne stanovené. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu
veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom, a musí byť

vydané príslušným orgánom. Okrem formálnych náležitostí je súčasťou rozhodnutia aj odôvodnenie,
ktorého obsahom sú skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, vysporiadanie sa
s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, a taktiež
použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Nakoľko dokazovanie správcu dane bolo
dôkladné, rozsiahle a všetky zistené skutočnosti slúžili ako podklad pre vydanie rozhodnutia, bolo

potrebné uviesť ich do rozhodnutia. Samotný rozsah rozhodnutia ovplyvnili taktiež rozsiahle vyjadrenia
a námietky žalobcu, s ktorými sa správca dane musel v rámci rozhodnutia vysporiadať, preto tvrdenie,
že rozhodnutie správcu dane bolo bez akejkoľvek prehľadnej štruktúry a rozsiahle je irelevantné.
Žalovaný uzavrel, že záver správcu dane vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na
základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že nebolo žalobcom preukázané, že tovar –
motorové vozidlo – bolo použité na dodávky tovarov a služieb platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.

Námietky uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane a vrátenie veci
prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Konanie pred správnym súdom

3. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou zo dňa 03.03.2023 sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia vecí
ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutia považoval za nezákonné a tvrdil, že nim bol ukrátený na svojich
právach. V prvom žalobnom bode namietal, že prvostupňové rozhodnutie vydala organizačná zložka –
pobočka Daňového úradu Žilina v Čadci, ktorá nemá oprávnenie vystupovať navonok ako samostatný

verejný orgán, nemá vlastnú právnu subjektivitu, nie je oprávnená používať úradnú pečiatku a nemá
ani vecnú príslušnosť v tejto veci konať. Žalobca poukázal na zmätočnosť rozhodnutia, v ktorom sa raz
uvádza ako vydavateľ „Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca“ a následne už len „Daňový úrad Žilina“.
Zdôraznil, že podobné chyby sa opakovane vyskytovali vo všetkých výzvach, oznámeniach a iných
úkonoch počas celej daňovej kontroly. Svoje tvrdenie podoprel argumentáciou podľa § 64 ods. 2 písm.

a) Daňového poriadku, podľa ktorého sú rozhodnutia vydané orgánom bez právomoci nulitné. V druhom
žalobnom bode žalobca namietal, že protokol z daňovej kontroly je nezákonný, keďže neobsahuje
povinné náležitosti stanovené zákonom. Poukázal na absenciu názvu a sídla správcu dane, pričom
zdôraznil, že v protokole je uvedené len sídlo pobočky. Považoval za podstatné, že tento nedostatok
už nemožno napraviť, keďže protokol z daňovej kontroly už nie je možné meniť. Z tohto dôvodu

označil použitie takéhoto protokolu vo vyrubovacom konaní za nezákonné a zdôraznil, že rozhodnutie,
ktoré na ňom stálo, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V treťom žalobnom bode žalobca
namietal nezákonnosť samotného oznámenia o začatí daňovej kontroly, ktoré mu bolo doručené. Tvrdil,
že správca dane v ňom nesprávne uviedol konkrétnu hodinu začiatku kontroly, hoci podľa zákona
daňová kontrola začína automaticky o 00:00 hod. v deň uvedený v oznámení. Rovnako poukázal

na to, že správca dane určil ako miesto výkonu kontroly priestory pobočky Čadca, bez akéhokoľvek
zdôvodnenia, prečo kontrola neprebieha u daňového subjektu. Ako osobitne šikanózny vnímal prvý úkon
daňovej kontroly – výzvu na predloženie dokladov v priestoroch daňového úradu. Žalobca tvrdil, že išlo
nezákonný a šikanózny postup, v rámci ktorého správca dane zamieňal zákonnú povinnosť predkladať
doklady za povinnosť nosiť ich osobne, čím podľa neho porušil princípy rovnosti a súčinnosti pri správe

daní, čo spôsobuje aj nezákonnosť celej daňovej kontroly. Vo štvrtom žalobnom bode žalobca namietal
zaujatosť konkrétnych zamestnankýň správcu dane, kontrolórok B. I. a B. J., ktoré podľa neho vo veci
konali napriek tomu, že mali byť z konania vylúčené. Tvrdil, že tieto zamestnankyne už v rámci daňovej
kontroly hodnotili dôkazy a dospeli k záveru, že žalobcovi nepatrí nadmerný odpočet DPH. Podľa neho
si tým vytvorili vzťah k veci, ktorý ich mal diskvalifikovať z následného vyrubovacieho konania. Zdôraznil,

že samotné poverenie na vykonanie daňovej kontroly skončilo doručením protokolu a po tomto okamihu
už nemali v konaní žiadne oprávnenie. Z ich ďalšej činnosti vyvodil porušenie práva na nestranné
konanie a porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podotkol, že nejde len o subjektívny pocit zaujatosti, ale
o objektívny konflikt záujmov, keďže tie isté osoby posudzovali svoj vlastný postup. V piatom žalobnom
bode žalobca argumentoval, že správca dane vykonal nezákonný procesný úkon – tzv. „oboznámenie

daňového subjektu s výsledkami dokazovania vo vyrubovacom konaní“. Podľa žalobcu takýto úkon nie
je upravený žiadnym ustanovením Daňového poriadku a ide o svojvoľné konanie, ktoré nemá oporu v
právnom poriadku. Vyslovene požadoval, aby správca dane preukázal, na základe ktorého právneho
predpisu tento úkon vykonal. Tento bod podporil aj argumentáciou čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktoréhomôže orgán verejnej moci konať len v medziach zákona a na základe zákona. V šiestom žalobnom
bode žalobca nesúhlasil s obsahom protokolu z daňovej kontroly, ktorý podľa neho bol zmätočný a
zbytočne rozsiahly. Kritizoval, že protokol neobsahuje žiadne skutočné vyhodnotenie dôkazov, len ich

uvedenie a takmer doslovný obsah, pričom nie je možné zistiť, aké konkrétne závery správca dane z
jednotlivých dôkazov vyvodil – či už samostatne, alebo vo vzájomných súvislostiach. Tvrdil, že správca
dane síce tvrdí, že všetko vyhodnotil, ale v protokole nie sú uvedené žiadne konkrétne úvahy, ktoré by
to potvrdzovali. Týmto podľa neho došlo k porušeniu § 63 ods. 5 Daňového poriadku a rozhodnutie je
nepreskúmateľné. V siedmom žalobnom bode žalobca namietal, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný

po prvýkrát uviedol nový skutkový a právny záver, ktorý nebol predmetom rozhodovania správcu dane.
Išlootvrdenie,žeobchodnétransakciedeklarovanénapredloženýchfaktúrachsaneuskutočniliosobou,
na nich uvedenou (strana 22 napadnutého rozhodnutia, odsek 4). Tento nový záver považoval za
úplne neaplikovateľný na prejednávanú vec, pretože všetky osoby, ktoré sa k transakciám vyjadrovali,
potvrdili ich uskutočnenie. Z uvedeného dôvodu považoval rozhodnutie žalovaného za zmätočné a
nepreskúmateľné. V ôsmom žalobnom bode žalobca argumentoval, že z rozhodnutia správcu dane

nie je možné zistiť, čo považuje za dôkazy a čo iba za vlastné zistenia. Uviedol, že rozhodnutie
obsahuje takmer doslovný opis obsahu spisu, no nie je v ňom uvedený ani jeden dokaz a už
vôbec žiadne jeho hodnotenie jednotlivo alebo vo vzájomných súvislostiach. Takýto prístup označil
za porušenie základných zásad správy daní podľa § 3 ods. 2 a 8, ako aj porušenie § 63 ods. 5
daňového poriadku. Zdôraznil, že ani v protokole z daňovej kontroly sa správca dane sa nevysporiadal

s návrhmi a námietkami daňového subjektu, neobsahuje na úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov
ani jednotlivo ani vo vzájomných súvislostiach. Namietal, že zo všetkých zistení, ktoré správca dane
uviedolvrozhodnutísanedánájsťanijedendokaz,ktorýbyspochybňovalžalobcompredloženéodklady
a zákonný nárok na odpočítanie dane. V deviatom žalobnom bode žalobca uviedol, že počas daňovej
kontroly predložil všetky požadované doklady, ktoré mal k dispozícii, a ktoré správca dane žiadal. Tieto

doklady zakladajú zákonný podklad pre správne vystavenie faktúr a spĺňajú požiadavky vyplývajúce z
platných právnych predpisov. Zdôraznil, že ich perfektnosť správca dane počas celej daňovej kontroly
ani raz nespochybnil, tým si žalobca splnil dôkazné bremeno. Uviedol, že ak daňový subjekt predloží
všetky jemu dostupné a v obchodnom styku obvyklé doklady, dôkazné bremeno sa prenáša na správcu
dane. Ten však žiadne dôkazy nepredložil. Žalobca tvrdil, že v tomto prípade neexistoval žiadny právny

ani skutkový dôvod na zamietnutie nároku na odpočítanie dane. V desiatom žalobnom bode žalobca
zdôraznil, že sa počas celej daňovej kontroly aj v priebehu vyrubovacieho konania snažil správcovi dane
vysvetliť osobitosti trhu a obchodovania daňového subjektu, ktoré vplývali na jeho konanie. Uviedol,
že správca dane nie je oprávnený vstupovať do súkromnoprávnych vzťahy daňového subjektu, pokiaľ
nie sú v rozpore s právnymi predpismi, a že takáto situácia v tomto prípade nenastala. Podotkol,

že správca dane nikde netvrdil, že zmluvy o nájme vozidla boli v rozpore s právnym predpisom. Z
toho dôvodu podľa žalobcu správca dane nemal inú možnosť, než tieto zmluvy rešpektovať. Rovnako
sa podľa neho preukázalo, že vozidlo bolo reálne v nájme, a že z tohto nájmu spoločnosť dosiahla
príjmy. To podľa žalobcu nevyvrátiteľne preukazuje, že vozidlo bolo použité na zdaniteľné plnenia. V
jedenástom žalobnom bode žalobca namietal spôsob, akým správca dane spochybňoval využívanie

vozidlanapodnikateľskéúčely.Považovalzaneprípustné,žesprávcadaneoznačilzmluvyza„formálne“
či „neštandardné“, hoci takéto hodnotenie nie je zákonné a nevychádza z objektívnych dôkazov. Tvrdil,
že konateľ žalobcu jasne vysvetlil špecifiká obchodných vzťahov a že ak má správca dane na tieto
postupy iný názor, nie je to dôvodom na odmietnutie nároku. Za neakceptovateľné označil tiež vyjadrenia
správcu dane, že nájomná zmluva s E. D. bola predložená až po urgencii. Táto skutočnosť podľa žalobcu

nijako nesúvisí s podstatou uplatňovaného nároku. Rovnako tvrdenie správcu dane, že ide o špecifické
vozidlo, ktoré sa bežne neprenajíma, označil žalobca za subjektívny názor bez opory v dôkazoch.
Zopakoval, že výpovede svedkov potvrdili reálnosť nájomných vzťahov a žiadny vykonaný dôkaz ich
nevyvrátil.Namietal,žesprávcadaneneuviedolžiadneustanovenieprávnehopredpisu,ktorébyžalobca
porušil. Zdôraznil, že Ústavný súd SR v náleze III. ÚS 401/09 konštatuje, že pochybnosti správcu dane

musiabyťpreukázanédôkazmi,nielenpocitmialebodohadmi.Správcadanevšakpodľažalobcužiadne
preukázateľnédôkazynepredložilažalovanýibanekritickyprebraljehotvrdenia.Vdvanástomžalobnom
bode žalobca uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ nemožno daňovému subjektu odoprieť
právo na odpočítanie DPH, pokiaľ sú splnené všetky podmienky – teda že ide o zdaniteľnú osobu, ktorá
nakúpila tovar od iného platiteľa DPH a tento tovar použila na vlastné zdaniteľné plnenie. Tvrdil, že

všetky tieto podmienky splnil, a preto neexistoval dôvod na zamietnutie nároku. To, že správca dane
nespochybňuje dodanie tovaru, len spochybňuje, že spoločnosť využíva tento tovar pre svoje zdaniteľné
plnenia, nemôže byt teda dôvodom pre neuznanie práva na odpočítanie dane.4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 21.07.2023 zreplikoval časti odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že záver správcu dane vychádzal zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že žalobcom

nebolo preukázané, že tovar – motorové vozidlo bolo použité na dodávky tovarov a služieb platiteľa
podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Uviedol, že rozhodnutia správnych orgánov obsahovali všetky
zákonom požadované náležitosti a boli riadne odôvodnené. Postup správcu dane ani žalovaného nebol
podľa jeho názoru v rozpore s platnými právnymi predpismi. Zdôraznil, že rozsiahle dokazovanie bolo
vykonané v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku,

pričomsaprihliadalonapovinnosťzistiťrozhodujúceskutočnostičonajúplnejšie.Kžalobnýmnámietkam
v bode 1-6 týkajúcim sa procesného postupu počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania žalovaný
uviedol, že žalobca počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nevzniesol žiadne
námietky proti postupu správcu dane. Tvrdenie žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane je
nulitné, pretože bolo vydané „niekým neexistujúcim“, považoval žalovaný za neopodstatnené. Zdôraznil,
že napadnuté rozhodnutie bolo vydané vecne a miestne príslušným Daňovým úradom Žilina, pričom

uvedenie pobočky Čadca v hlavičke predstavovalo len formálnu úpravu bez vplyvu na zákonnosť.
Žalovaný ďalej považoval námietky voči zákonnosti protokolu z daňovej kontroly a údajnú zaujatosť
zamestnancov správcu dane za irelevantné. Uviedol, že Daňový poriadok neukladá povinnosť, aby
konkrétny zamestnanec bol písomne poverený vykonaním vyrubovacieho konania, a že konanie
môže vykonať ktorýkoľvek zamestnanec správcu dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Žiadny z nich

podľa žalovaného nemal k daňovému subjektu pomer hodný zreteľa, ktorý by mohol mať vplyv na
pochybnosti o ich nezaujatosti. Správca dane jasne a zrozumiteľne formuloval svoje pochybnosti a
oboznámil s nimi žalobcu, čím na neho preniesol dôkazné bremeno. Žalobca však nepredložil relevantné
dôkazy, ktoré by tieto pochybnosti vyvrátili. K námietke 7/ o nesprávne formulovanej vete v rozhodnutí
žalovaný uviedol, že ide o chybu v písaní, ktorá nemala vplyv na samotné závery správnych orgánov.

Napadnuté rozhodnutie bolo podľa žalovaného vydané v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku
- obsahovalo odôvodnenie, skutkové zistenia, vysporiadanie sa s námietkami, úvahy ovplyvňujúce
hodnotenie dôkazov a aplikáciu právnych predpisov. Správca dane zistil všetky rozhodujúce skutočnosti
zákonným spôsobom a vyhodnotil ich vo vzájomných súvislostiach. Na základe toho prijal právny záver,
že žalobca nepreukázal použitie vozidla na účely svojho podnikania, a preto mu nevznikol nárok na

odpočítanie dane.

5. Žalobca v replike zo dňa 12.09.2023 zotrval na správnej žalobe v plnom rozsahu. Uviedol, že
žalovaný sa vo svojom vyjadrení nevysporiadal s podstatou žalobných námietok, ktoré preukazovali
zjavnú nezákonnosť postupu správcu dane počas celej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.

Podľa žalobcu žalovaný len opakoval svoje skoršie tvrdenia, bez reakcie na konkrétne argumenty
uvedené v žalobe. Žalobca poukázal na to, že rozhodnutia boli vydané pobočkou daňového úradu,
ktorá nie je verejným orgánom, a preto nemala právomoc rozhodovať. Takto vydané rozhodnutia
považoval za nulitné podľa § 64 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku. K otázke zaujatosti uviedol,
že žalovaný nepochopil podstatu – nešlo o konkrétnych zamestnancov, ale o neexistenciu pobočky

ako oprávneného orgánu. Taktiež namietal, že zamestnanci, ktorí vykonávali daňovú kontrolu, nemohli
objektívne vykonávať aj vyrubovacie konanie. Žalobca upozornil, že hoci správca dane priznal chybu
v písaní, doteraz ju neopravil. Tvrdil tiež, že rozhodnutie správcu dane neobsahovalo všetky zákonné
náležitostianebolomožnéznehozistiťrozhodujúceskutočnosti.Nakoniecžalobcatvrdil,žesplnilvšetky
zákonné podmienky na odpočítanie DPH – vozidlo bolo zaradené v obchodnom majetku, používalo

sa na podnikanie a daňový subjekt preukázal jeho využitie aj predloženými dokladmi a výpoveďami.
Rozhodnutie správcu dane preto označil za arbitrárne, nepreskúmateľne a v rozpore so zisteným stavom
veci v daňovom konaní.

6. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil.

7. Na pojednávanie dňa 13.02.2025 sa dostavil konateľ žalobcu a právny zástupca žalobcu.
Žalovaný neúčasť na pojednávaní ospravedlnil. Právny zástupca žalobcu zotrval na žalobe a namietal
nezákonnosť daňovej kontroly najmä z dôvodu nesprávneho oznámenia o jej začatí a určenia miesta
výkonu. Tvrdil, že pobočka Daňového úradu Čadca nemala právomoc vydávať rozhodnutia, keďže nie

je správcom dane. Kontrola prebiehala v Čadci napriek tomu, že subjekt sídlil v Žiline, čo považoval
za neodôvodnené a šikanózne. Počas kontroly správca dane viackrát zmenil dôvod neuznania nároku
na odpočítanie DPH, hoci žalobca preukázal podnikateľské využitie vozidla – prepravu hostí, obchodné
stretnutia a prenájom. Správca dane tieto dôkazy spochybňoval a tvrdil, že ide o výdavky na zábavu, čožalobca odmietal. Apeloval aj na zaujatosť zamestnankýň, ktoré vykonali daňovú kontrolu aj vyrubovacie
konanie, čo podľa žalobcu narušilo objektivitu rozhodovania.

Právny rámec

8. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), prechodného
ustanovenia k úpravám účinným od 1. júla 2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa
dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

9. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

10. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom ku dňu
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia – 04.01.2023 (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) ekonomickou

činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa
činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej
činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov,1) duševnú tvorivú
činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného
majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve

manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere
u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.

11. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode

alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

12. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

13. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa

odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

14. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú

podľa § 71.

15. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia – 04.01.2023 (ďalej len „Daňový
poriadok“) sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa

záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a iných osôb.

16. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,

ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

17. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.18. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti

uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebo daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

19. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

20. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

21. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať

skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

22. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane
podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

23. Podľa § 44 ods. 2 Daňového poriadku daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na

mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

24. Podľa § 60 ods. 1 Daňového poriadku zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania
vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci alebo k účastníkovi konania možno mať pochybnosť o
jeho nezaujatosti.

25. Podľa § 60 ods. 3 Daňového poriadku zamestnanec príslušného orgánu zúčastnený na daňovom
konaní je povinný neodkladne oznámiť príslušnému nadriadenému zamestnancovi tohto orgánu
skutočnosti uvedené v odsekoch 1 a 2 a ďalšie skutočnosti preukazujúce zaujatosť zamestnanca
príslušného orgánu.

26. Podľa § 63 ods. 3 Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak,
rozhodnutie musí obsahovať podľa písm. a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.

27. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon

neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo

28. Podľa § 4 ods. 1 Daňového poriadku je správcom dane daňový úrad, colný úrad a obec.

29. Podľa § 6 ods. 1 Daňového poriadku na správu daní je vecne príslušný správca dane podľa
osobitnýchpredpisov.Aktentozákonaleboosobitnépredpisyneustanovujú,ktorýsprávcadanejevecne
príslušný, na správu daní je vecne príslušný daňový úrad.

30. Podľa § 7 ods. 1 Daňového poriadku miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon
alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u fyzickej osoby miestom jej trvalého pobytu a u právnickej
osoby jej sídlom.31.Podľa§2ods.1písm.c)zákonač.479/2009Z.z.oorgánochštátnejsprávyvoblastídaníapoplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009
Z.z.“) sú orgánmi štátnej správy v oblasti daní a poplatkov daňové úrady.

32. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z.z. na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov
môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky daňového úradu
a kontaktné miesta daňového úradu; pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident finančnej
správy so súhlasom ministra financií Slovenskej republiky. Pobočka daňového úradu a kontaktné miesto

daňového úradu sú organizačnou zložkou daňového úradu.

33. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 479/2009 Z.z. daňový úrad vykonáva pôsobnosť v územnom obvode
kraja, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Posúdenie veci správnym súdom

34. Správny súd v Banskej Bystrici na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 107 ods. 1 písm. a)
SSP, po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a s listinami obsiahnutými v súdnom
spise, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie
žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie vrátane postupu, ktorý vydaniu predmetných rozhodnutí

predchádzal, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (§ 135
ods. 1 SSP), rešpektujúc nastúpenie účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy
§ 183 SSP, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná z nasledujúcich dôvodov:

35. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázanú skutočnosť vydania rozhodnutia

správneho orgánu prvého stupňa ako i napadnutého rozhodnutia žalovaného tak, ako sú konštatované
v podstatnom obsahu v bode 1 a 2 odôvodnenia tohto rozsudku. Správny súd vyhodnocoval dôvodnosť
žaloby vychádzajúc zo žalobných bodov, ktoré boli obsiahnuté vo včas podanej správnej žalobe.

36. Žalobca okrem ďalších námietok smerujúcich k vymedzeniu vecných rozporov rozhodnutia

správcu dane a žalovaného so zákonom namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia
pre zmätočnosť ako aj pre nedostatok dôvodov z dôvodu absencie hodnotenia dôkazov jednotlivo
a vo vzájomnej súvislosti (šiesty a ôsmy žalobný bod). Správny súd sa preto primárne zaoberal
vyhodnotením námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného, keďže vo všeobecnej rovine
platí, že len v prípade, ak rozhodnutie správneho orgánu spĺňa kvalitatívne a kvantitatívne parametre

preskúmateľnosti, a teda je vo vzťahu k nemu daný atribút preskúmateľnosti, môže správny súd
pristúpiť k podstate svojej činnosti, a teda k vecnému prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu a k posúdeniu súladu alebo rozporu preskúmavaného rozhodnutia s príslušnou právnou
úpravou v nadväznosti na vymedzené žalobné body. Rozhodnutie správneho orgánu, ktoré atribút
preskúmateľnosti nespĺňa týmto primárne neumožňuje účastníkovi administratívneho konania náležite

sformulovať svoje námietky voči rozhodnutiu a tiež nevytvára dostatočný priestor ani pre správny súd
podrobiť takéto rozhodnutie vecnému prieskumu zákonnosti.

37. Správny súd poukazuje na to, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný
prevzal záver správcu dane, podľa ktorého nebolo žalobcom preukázané, že tovar- motorové vozidlo

Mercedes Benz bolo použité na dodávky tovarov a služieb platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH,
s tým, že žalovaný v podstate aj na odvolaciu námietku neaproboval záver o porušení § 49 ods. 7
zákona o DPH, ktorý žalobca namietal aj na pojednávaní, avšak tu správny súd poukazuje na jednotu
administratívneho konania. Správny súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia
žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa vyhodnotil námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutí

správnych orgánov pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ako nedôvodnú. Odôvodnenie
rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa obsahuje všetky
zákonné náležitosti vyžadované v cit. ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku v nadväznosti na ust.
zákona o DPH. V odôvodnení rozhodnutia správne orgány uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom
pre rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov, ako použili správnu úvahu

pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali a ako sa vyrovnali s návrhmi
a námietkami daňového subjektu. Správny súd poukazuje na to, že žalobca v odvolaní naopak namietal
rozsiahlosť aj vo vzťahu k vyhodnoteniu dôkazov. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, aké dôkazy
správca dane vykonal a ako ich správca hodnotil, napr. vyhodnotenie výpovedí konateľa žalobcu naústnych pojednávaniach, hodnotenie predložených písomných dôkazov - zmluvy o nájme. Námietku
o vyslovenom novom závere v napadnutom rozhodnutí (strana 22 napadnutého rozhodnutia, odsek 4),
že obchodné transakcie deklarované na faktúrach sa neuskutočnili osobou deklarovanou na faktúrach,

vyhodnotil správny súd ako zrejmú nesprávnosť, ktorá je rozpoznateľná z celkového kontextu, a teda
nejde o nový prekvapivý záver v napadnutom rozhodnutí (siedmy žalobný bod). Na základe vyššie
uvedeného správny súd uzavrel, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v spojení prvostupňovým
rozhodnutím vo vzťahu k zdôvodneniu predmetu fakturácie obsahuje dostatok myšlienkových úvah
a premostení, z ktorých možno usudzovať na závery správcu dane a žalovaného a z akého pemza

skutkových záverov z vykonaného dokazovania dospeli k týmto záverom, a preto námietku žalobcu
o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

38. V predmetnej veci bolo sporné použitie motorového vozidla Mercedes Benz žalobcom na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Žalobca namietal nedostatočné zistenie
skutkového stavu a to, že splnil všetky zákonné podmienky na priznanie práva na odpočítanie dane

a ich preukázanie výpoveďou svedkov, predložením účtovnej evidencie a ďalších listinných dôkazov.
Namietal, že pochybnosti správcu dane nespĺňajú podmienku na prenos zákonného bremena na
žalobcu keďže spochybnenie vierohodnosti, pravdivosti alebo úplnosti dôkazov predložených daňovým
subjektom správcom dane musí byť preukázateľné (deviaty, desiaty a jedenásty žalobný bod).

39. Námietku nesprávneho zistenia skutkového stavu a následného neprimeraného zaťaženia žalobcu
dôkazným bremenom vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Je už ustálenou rozhodovacou praxou,
že ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že
prioritne zaťažil dôkazným bremenom práve daňový subjekt. Základnou podmienkou pre uplatnenie
odpočtu DPH zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej povinnosti. Daňová povinnosť vo všeobecnosti

znamená, že štátu vzniká právo žiadať daň od osôb, ktorým to zákon vymedzuje. Nepostačuje len
samotné uvedenie DPH na faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách
ustanovenia § 19 zákona o DPH, t. j. z titulu skutočného dodania tovaru. Táto podmienka vyplýva
z § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie
DPH na faktúre vo väzbe na nárok na odpočítanie DPH u kupujúceho však nestačí, pretože na

strane platiteľa ako príjemcu zdaniteľného plnenia musí byť preukázané, že prijaté plnenia obstaral na
účely uskutočňovania svojich vlastných zdaniteľných plnení (na účely svojho podnikania). V priebehu
daňového konania musí byť preukázaný jednak obsah, ale aj skutočný význam plnení deklarovaných
daňových subjektom prostredníctvom relevantného daňového dokladu. Samotná existencia faktúry však
určite nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie

daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia
práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb). Zákonné podmienky,
po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii,
v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t. j. musia nesporne
preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.

40. Obchodné transakcie nepostačuje deklarovať len po formálnej stráne, vystavenou faktúrou,
zmluvou, predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade pochybnosti
preukazuje daňový subjekt. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu
je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos
dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt
má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.
Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové
priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je

podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje
povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní
uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju
dôkaznúpovinnosťavtakomprípadejeopäťlennadaňovomsubjekte,čipredloženímalebonavrhnutím

ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom
dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra
2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na
základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia

(pozn.: podľa správneho súdu uvedené sa vzťahuje m.m. aj na podmienku obstarania plnení na účely
svojho podnikania), vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového
poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností
správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15.
novembra 2017, publikované v ZNaUÚS pod č. 71/2017). Dôvodom na prenos dôkazného bremena

opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti
predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane,
ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je
naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet
dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo
dňa 3. septembra 2019).

41. Správny súd za dôkaznej situácie, aká je v prejedávanej veci a ktorá je detailne opísaná v rozhodnutí
správcu dane ako aj žalovaného, dospel k uzáveru, že správca dane dostatočne spochybnil žalobcom
tvrdené skutočnosti o používaní nakúpeného tovaru - automobilu Mercedes Benz na zdaniteľné plnenia
žalobcu.

42. Pochybnosti o nákupe auta za účelom predaja a jeho prevoze do Nemecka a Belgicka, pochybnosti
o využívané automobilu Mercedes Benz na propagáciu obchodných aktivít spoločnosti, ďalej o
skutočnom prenájme automobilu E. K. vzhľadom na neštandarnosť zmluvných podmienok v rozpore
s bežnou obchodnou praxou boli podľa správneho súdu správcom dane ako aj žalovaným dôvodne

vyhodnotené ako zásadne pochybnosti, podporené dôkazmi, a to vyjadreniami samotného konateľa
žalobcu na ústnych pojednávaniach dňa 11.08.20221 a dňa 30.11.2021, ktorý nevedel uviesť dátumy
realizácie prepravy, dobu jej trvania a ďalej predloženými zmluvami o nájme, ktorými bolo spochybnené
využitie automobilu na dodávky tovarov a služieb platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Žalobcom
neboli predložené žiadne rozumne očakávateľné dôkazy, ako napr. protokol o odovzdaní automobilu

prepravnej spoločnosti, poistenie, teda žiadne aktívne kroky uskutočnené v roku 2020 a 2021 vo veci
predaja vozidla.

43. Pokiaľ ide vznik a rozsah práva na odpočítanie dane, SD EÚ konštantne odkazuje na svoju
ustálenú judikatúru, podľa ktorej existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi konkrétnou

transakciou na vstupe a jednou alebo viacerými transakciami na výstupe zakladajúcimi právo na
odpočítanie dane je v zásade potrebná na to, aby sa priznalo zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie
DPH zaplatenej na vstupe a tiež na určenie rozsahu takéhoto práva. Súdny dvor však spresňuje, že
právo na odpočítanie dane sa rovnako priznáva zdaniteľnej osobe dokonca aj pri absencii priamej a
bezprostrednejsúvislostimedzikonkrétnoutransakciounavstupeajednoualeboviacerýmitransakciami

na výstupe zakladajúcimi právo na odpočítanie dane, ak náklady na predmetné služby tvoria súčasť
celkových nákladov vynaložených zdaniteľnou osobou a sú ako také podstatnými prvkami tvoriacimi
cenu tovarov alebo služieb, ktoré táto osoba poskytuje. Takéto náklady totiž priamo a bezprostredne
súvisia s celkovou ekonomickou činnosťou zdaniteľnej osoby. Jedno z ostatných rozhodnutí, v ktorom
tak SD EÚ učinil, napr. rozsudok C-696/22 zo dňa 13.06.2024.

44. Správny súd uzatvára, že bezprostredný súvis nákupu automobilu s jednou alebo viacerými
transakciami na výstupe nebol preukázaný. Súvis s celkovou hospodárskou činnosťou žalobca len
všeobecne tvrdil napr. ohľadom vozenia hotelových hostí, propagácie žalobcu, ale neprodukoval žiadne
dôkazy. Správny súd uzatvára, že správca dane a žalovaný zákonné vyhodnotil, že žalobca dôkazné

bremeno vyplývajúcemu mu z § 24 ods. 1 Daňového poriadku neuniesol.

45. Pokiaľ ide o námietky procesného charakteru (prvý, druhý a piaty žalobný bod), správny súd ich
posúdil ako nedôvodné. Primárne poukazuje správny súd na to, že v rámci týchto námietok absentuje
odkaz na konkrétne porušené práva žalobcu, ktoré mali byť dotknuté ich uplatnením. Námietka žalobcu,

že protokol a napadnuté rozhodnutia sú nulitné z dôvodu ich vydania organizačnou zložkou bez
kompetencie, bola správnym súdom vyhodnotená ako neopodstatnená. Napadnuté rozhodnutie bolo
totiž vydané vecne príslušným správcom dane – Daňovým úradom Žilina, ktorý je príslušný podľa
sídla kontrolovaného daňového subjektu, teda žalobcu. V zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z.z.môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky a kontaktné miesta
daňových úradov. Ich zriadenie a zrušenie podlieha súhlasu ministra financií Slovenskej republiky.
Tieto pobočky a kontaktné miesta sú organizačnými zložkami daňových úradov. Rozhodnutím ministra

financií Slovenskej republiky č. MF/27507/2011-76 zo dňa 10.11.2011 boli zriadené pobočky daňových
úradov a ich kontaktné miesta, vrátane pobočky Čadca Daňového úradu Žilina. Táto pobočka je
teda organizačnou zložkou Daňového úradu Žilina. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané samotným
Daňovým úradom Žilina, ktorý je vo všetkých formálnych náležitostiach rozhodnutia riadne uvedený
ako vydávajúci orgán. Rozhodnutie obsahuje presnú identifikáciu správneho orgánu – Daňový úrad

Žilina – a je vydané na základe zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní,
poplatkov a colníctva, zákona č. 479/2009 Z.z., zákona č. 563/2009 Z.z. (daňový poriadok) a zákona
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, všetky v znení neskorších predpisov. Skutočnosť, že v
záhlaví napadnutého rozhodnutia je uvedený aj názov pobočky (Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca),
nijakým spôsobom nespochybňuje zákonnosť tohto rozhodnutia. Ide len o formálny prvok zodpovedajúci
organizačnej štruktúre Daňového úradu Žilina a nemá vplyv na vecnú ani právnu správnosť rozhodnutia.

Námietku, že úkon oboznámenia daňového subjektu so zistenými skutočnosťami vo vyrubovacom
konaníjenezákonnýmúkonom,vyhodnotilsprávnysúdakonedôvodnú.Keďžesprávcadanenazáklade
vyjadrenia žalobcu o protokolu pokračoval v dokazovaní, bolo na mieste oboznámiť žalobcu o priebehu
a výsledkoch dokazovania vo vyrubovacom konaní.

46. Vo vzťahu k námietkam, ktoré boli obsahom tretieho žalobného bodu (hodina začatia daňovej
kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly), správny súd konštatuje, že nie sú dôvodné. Námietku
určenia presnej hodiny v oznámení o začatí daňovej kontroly ako dôvod nezákonnosti rozhodnutia je
nedôvodná. Je v súlade so zásadou úzkej súčinnosti podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, keď správca
dane konkretizuje hodinu začatia daňovej kontroly. Správny súd považuje miesto výkonu daňovej

kontroly za irelevantné vo vzťahu k výsledkom predmetnej daňovej kontroly. Žalobca prezentoval
len vágne tvrdenie, že v dôsledku výkonu daňovej kontroly v sídle správcu dane, resp. pobočky
ide o nezákonný a svojvoľný postup. Žalobca nekonkretizoval, aké konkrétne práva si nemohol
v predmetnom daňovom konaní uplatniť, ani v čom mala spočívať nezákonnosť zásahu do jeho práv
ako daňového subjektu. V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné skonštatovať, že vykonanie daňovej

kontroly v mieste sídla správcu dane nepredstavuje vadu daňového konania a neodôvodňuje ani
žalobcomnamietanúnezákonnosťrozhodnutiasprávcudaneažalovanéhoztohtodôvodu.Ustanovenie
§ 44 ods. 2 Daňového poriadku jednoznačne umožňuje správcovi dane vykonať daňovú kontrolu aj
inde ako u daňového subjektu. A ako uvádza odborná literatúra: Ak daňový subjekt podniká, je
povinný zabezpečiť vhodné miesto a vhodné podmienky na vykonanie daňovej kontroly [§ 45 ods.

2 písm. b)]. Povinnosť daňového subjektu zabezpečiť vhodné miesto na vykonanie daňovej kontroly
neznamená, že na tomto mieste sa daňová kontrola musí aj vykonať. Daňový subjekt nemôže poskytnúť
akékoľvek miesto na vykonanie daňovej kontroly. Miesto musí vyhovovať aj zamestnancom správcu
dane. (KUBINCOVÁ, Soňa. § 44 [Daňová kontrola]. In: KUBINCOVÁ, Soňa. Daňový poriadok. 1.
vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015, ISBN 978-80-89603-28-2.)

47. Ohľadom námietky (štvrtý žalobný bod), že zamestnankyne správcu dane B. I. a B. J. mali samé
oznámiť svoju zaujatosť vo veci, správny súd poukazuje na to, že skutočnosť, že zamestnankyne
zaverovali porušenia ustanovení Zákona o DPH v daňovej kontrole neprestavuje pomer k veci, pre ktorý
by sa mali vylúčiť. Pomer k veci v zmysle § 60 ods. 3 v spojení s § 60 ods. 1 Daňového poriadku

predstavuje osobný záujem na výsledku konania, ktorý žalobca nešpecifikoval.

48. Ohľadom poukazu žalobcu na to, že s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ napr. vo veci
C-18/13 Maks Pen odmietnutie práva na odpočítanie danie správcom dane v zásade nie je možné
(dvanásty žalobný bod) správny súd uvádza, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať

medzi (i) požiadavkou na preukázanie hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH
(alternatívne oslobodenia od dane), (ii) požiadavkou na preukázanie formálnych podmienok priznania
práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane) a (iii) odopretím nároku na odpočítanie
DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového podvodu, (iv) odopretím nároku na odpočítanie
DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva.

49. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, (i) aby daňový
subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na
odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a požiadavka, (iii) abyzdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných
plnení (čl. 168 písm. a) Smernice, ale aj rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Senatex
GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci L. M. H., C-610/19 zo dňa 3. septembra

2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24).
Správny súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia
hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu/
zneužitia práva alebo účasti daňového subjektu na ňom. Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní
splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú

osobu uplatňujúcu si toto právo, v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné
bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne
preukázať inak než len na základe domnienok. V predmetnej veci sa jednalo o zamietnutie nároku na
nadmerný odpočet DPH z dôvodu nepreukázania tzv. tretej hmotnoprávnej podmienky, preukázanie
splnenia ktorej primárne ťaží daňový subjekt.

50. Vyhodnotiac všetky žalobné námietky ako nedôvodné správny súd žalobu pri aplikácii § 190 SSP
zamietol.

51. Žalobcovi, ktorý úspech v konaní nemal, súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 1 SSP
a contrario. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému v zmysle ust. § 168 SSP a contrario,

keďže nevzhliadol v okolnostiach prípadu danosť výnimočných dôvodov pre priznanie náhrady trov
konania žalovanému ako orgánu štátnej správy.

52. Rozhodnutie správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, §
440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu, prostredníctvom správneho súdu,
ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť

pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.