Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. marec 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 15Saz/13/2024
Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101786

Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101786.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

file_0.jpg

file_1.wmf

21
15Saz/13/2024

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A.

A., nar. XX.XX.XXXX B. C. D., provincia Pandžáb, Pakistanská islamská republika, štátna príslušnosť
Pakistanská islamská republika, národnosť pandžábska, náhradný cestovný doklad č. D. s platnosťou
do 22.06.2024, ID karta Pakistanu č. XXXXX-XXXXXXX-X s platnosťou do 08.03.2032, posledný pobyt v
krajine pôvodu na adrese: mesto D., D. E. X, F. G. XX, E. E., E., t.č.: Pobytový tábor Rohovce, Slovenská
republika, zast. Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014,
proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812
72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-95-31/2024-
Ž zo dňa 24.10.2024, takto

r o z h o d o l :

file_0.jpg

file_1.wmf

21
15Saz/13/2024

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

file_0.jpgfile_1.wmf

21
15Saz/13/2024

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-95-31/2024-Ž zo dňa 24. októbra 2024 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“)podľa§13ods.1písm.a)zákonač.480/2002Z.z.oazyleaozmeneadoplneníniektorých

zákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenako„zákonoazyle“)žalobcovineudelilazyl,podľa§13c
ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu, podľa § 13 ods. 1
písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalobcovi neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny, podľa § 13c ods. 1
písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny.

2. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že dňa 30.05.2024 žalobca pred pracovníkmi
Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Ubľa vyhlásil, že žiada o udelenie azylu alebo
poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život pre politické
prenasledovanie.

3. Za účelom zdôvodnenia žalobcovej žiadosti bol s žalobcom vykonaný dňa 10.06.2024 vstupný
pohovor, v ktorom žalobca uviedol, že od roku 2011 bol sympatizantom politickej strany E. H. I. (ďalej len
„PTI“) a v roku 2018 sa stal aj členom tejto strany; od roku 2018 pracoval ako administratívny pracovník
na pozícii finančného asistenta, ďalej sa podieľal na organizácii akcií súvisiacich s volebnou kampaňou
a pomáhal robiť nábory členov do strany. Ďalej žalobca uviedol, že jeho úlohou pri týchto podujatiach

boli organizačné záležitosti, ako je zabezpečenie priestorov a občerstvenia, a taktiež sa mal starať o
financie. Konštatoval, že v období rokov 2013 až 2018, ako aj následne od roku 2020 do roku 2022
sa zdržiaval v Saudskej Arábii, takže v tých dobách sa politickým aktivitám nevenoval a opäť v nich
pokračoval,ažkeďsavroku2022doPakistanuvrátil.Tvrdil,ženasociálnychsieťachFacebookaTikTok
uverejňoval fotky a texty, súvisiace s politickou situáciou v Pakistane a s podporou strany PTI, ktoré však

boli následne zablokované a tak od tej doby (niekedy v priebehu roku 2022) už sociálne siete nepoužíva.
Uviedol, že v septembri 2022 začal dostávať výhražné telefonáty, v ktorých mu neznáme osoby vraveli,
že sa nemá venovať aktivitám súvisiacim s propagáciou strany PTI, keďže roky v Pakistane nebol. Ďalej
tvrdil, že sa mu tieto osoby vyhrážali, že pokiaľ neopustí Pakistan, bude mať problém, a že ak bude
pokračovať vo svojich aktivitách, budú on, jeho manželka a syn unesení. Uviedol, že dané vyhrážky

nahlásil na polícii, kde si to zapísali, avšak po zistení, že telefónne číslo, z ktorého mu volali, je z
„nejakého" štátneho úradu, jeho podanie nezaevidovali. Konštatoval, že po kontaktovaní polície nemal
už s nikým žiadne problémy, no napriek tomu mu jeden policajt, sympatizant strany PTI, poradil, aby
Pakistan čo najskôr opustil, aby nedopadol ako iní členovia strany, ktorí boli unesení a nezvestní. Ďalej
uviedol, že v októbri 2022 vycestoval autom do mesta Lahore, odkiaľ legálne letecky odcestoval do

mesta Karáči a následne s prestupom v Dubaji do Minska v Bielorusku - v Minsku prebýval s kamarátom
asi 3 týždne v hoteli, odkiaľ pokračovali taxíkom k poľským hraniciam - hranice plánovali prekročiť mimo
hraničného prechodu, ale hlboko v lese bol spolu s ďalšími cudzincami zadržaný bieloruskými vojakmi, tí
ich previezli na iné miesto v lese, zobrali im pasy a poslali ich peši smerom do Poľska - po troch dňoch sa
spolu s ďalšími cudzincami dostali peši na Ukrajinu, kde boli zadržaní a po piatich dňoch umiestnení do

pobytového centra pre cudzincov neoprávnene sa zdržiavajúcich na Ukrajine. Konštatoval, že v tomto
centre prebýval asi rok a 4 mesiace a vo februári 2024 odcestoval do Kyjeva, kde sa zdržiaval do konca
mája 2024 - počas pobytu v Kyjeve si na pakistanskom veľvyslanectve vybavil náhradný cestovný doklad
a s týmto dokladom následne pokračoval v ceste vlakom do Užhorodu a odtiaľ taxíkom na hraničný
prechod Ubľa. Tvrdil, že ukrajinskí policajti ho pustili na slovenskú stranu, kde bol zadržaný slovenskými

hraničnými policajtmi - následne na území Slovenskej republiky požiadal o azyl z dôvodu obavy pred
politickým prenasledovaním. Iné dôvody svojej žiadosti žalobca neuviedol.4. K neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný uviedol, že tento inštitút
je viazaný na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti, uvedenej v § 2 písm. d) zákona o azyle.
Konštatoval, že keďže žalobca zakladal dôvody svojej žiadosti na obave z politického prenasledovania,

tak skúmal, či takáto obava je opodstatnená a či napĺňa kritéria pre udelenie azylu, ako najvyššej
formy medzinárodnej ochrany. Uviedol, že z výpovede žalobcu vyplýva, že dôvodom jeho žiadosti o
azyl sú politické problémy, súvisiace s jeho členstvom a aktivitami v politickej strane PTI. Konštatoval,
že v roku 2018 sa žalobca stal členom strany PTI, a ako finančný asistent vykonával administratívne
činnosti a podieľal sa na organizačných aktivitách volebnej kampane - z toho dôvodu si na posúdenie

opodstatnenosti žalobcovej žiadosti zabezpečil aktuálne a relevantné informácie, týkajúce sa politickej
situácie v Pakistane, ako aj samotnej strany PTI. Uviedol, že strana PTI získala v národných voľbách
v roku 2018 najväčší počet kresiel v národnom zhromaždení a po vytvorení koalície s menšinovými
stranami zostavovala vládu; v roku 2022 bol predseda strany Imran Khan zosadený z funkcie predsedu
vlády na základe hlasovania o nedôvere v parlamente, pričom po jeho odvolaní viedla Khanova strana
demonštrácie po celej krajine a požadovala predčasné voľby. Konštatoval, že strane PTI bolo odopreté

právo zúčastniť sa volieb pod svojím volebným symbolom, kriketovou pálkou, z dôvodu porušenia
volebného zákona, a preto kandidáti PTI museli kandidovať ako nezávislí, no napriek tomu získali 93
kresiel v národnom zhromaždení, čo bolo viac ako ktorákoľvek iná strana. Ďalej konštatoval, že kandidáti
PTI po voľbách vstúpili do politickej strany Sunnitská rada Ittehad (SIC), ktorá podala žalobu proti
rozhodnutiu o odopretí strane PTI zúčastniť sa volieb - Najvyšší súd vo svojom uznesení z júla 2024

uznal PTI za politickú stranu a potvrdil, že neexistencia volebného symbolu nemá vplyv na zákonné
právo strany postaviť kandidátov - zdôraznil, že vo verdikte sa uvádza „PTI bola a je politickou stranou,
ktorá si v parlamentných voľbách v roku 2024 zabezpečila všeobecné kreslá v národnom zhromaždení
a provinčných zhromaždeniach.“ Ďalej poukázal na to, že líder PTI ocenil rozhodnutie najvyššieho súdu
a označil ho za víťazstvo právneho štátu – líder PTI v médiách uviedol „Toto rozhodnutie sa zapíše do

histórie. Je to víťazstvo pre pakistanskú demokraciu a obnovenie práva našej strany.“ Ďalej žalovaný
konštatoval, že strana PTI má milióny členov a aktuálne sa teší veľkej ľudovej podpore v celej krajine,
pričom po Khanovom odmietnutí spojiť sa s akýmkoľvek zo svojich súperov koaličnú vládu vytvorili
strany, ktoré sa umiestnili na druhom a treťom mieste spolu s ďalšími menšími stranami.

5. V tejto súvislosti poukázal na príručku UNHCR: „Kritéria a postupy pri udeľovaní štatútu utečenca
podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“, konkrétne na jej
Kapitolu II, ods. 3, písm. f) a bod 80, v ktorom sa uvádza: „mať iné politické názory než vláda ešte
nie je samé o sebe dostatočným motívom na prijatie žiadosti o priznanie štatútu utečenca a žiadateľ
teda musí preukázať, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory, ktoré nie sú

tolerované vládnucim režimom, pre svoju kritickosť voči politike a metódam režimu.“ Konštatoval, že
uvedené v priebehu administratívneho konania preukázané nebolo, nakoľko žalobca bol členom PTI v
čase, kedy táto politická strana bola vládnou stranou a aj po tom, čo sa dostala PTI do opozície, tak
žalobca neuvádzal žiadne problémy so štátnymi orgánmi. Uviedol, že z Pakistanu vycestoval žalobca
legálne a dokonca na Ukrajine kontaktoval zastupiteľský úrad svojej krajiny, kvôli vybaveniu náhradného

cestovného dokladu, čo dokazuje, že sa ani neobával pakistanských štátnych orgánov. Ďalej uviedol,
že sa zaoberal výpoveďou žalobcu, ohľadom jeho aktivít na sociálnych sieťach. Konštatoval, že žalobca
uviedol, že na Facebook-u a TikTok-u prostredníctvom svojho konta pod názvom C. A. A. uverejňoval
fotky a texty podporujúce stranu PTI, ktorej bol členom, pričom po tom, ako boli jeho príspevky v priebehu
roka 2022 zablokované, viac sociálne siete nepoužíva. V tejto súvislosti poukázal na to, že preskúmaním

žalobcových profilov na Facebook-u aj TikTok-u bolo však zistené, že obe kontá sú aktívne, pričom
žalobca ich naďalej aj v priebehu aktuálneho roka 2024 používa, keďže na ne pridáva príspevky z
miest,kdesaaktuálnenachádza.Ďalejuviedol,ženáslednoulustrácioupredchádzajúcichpríspevkovza
obdobie od roku 2022 i do roku 2024 nebola zistená žiadna zmienka o akomkoľvek blokovaní príspevkov
a samotné príspevky z tohto obdobia sa netýkajú politickej situácie v Pakistane. Bol toho názoru, že na

základe uvedeného vyznieva nedôveryhodné, že by sa žalobcovi mali telefonicky vyhrážať neznáme
osoby za niečo, čo v priebehu konania preukázané nebolo.

6. Následne žalovaný považoval za potrebné poukázať na to, že dôveryhodnosť osoby a jej výpovede je
základnýmprvkom,zktoréhomusísprávnyorgánvazylovomkonanívychádzaťamusíjuposúdiť.Vtejto

súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/4/2012, podľa
ktorého„posudzovaniedôveryhodnostižiadateľaoudelenieazylujevýsledkomcelkovéhohodnotiaceho
procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti
ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciamio krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré
nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné
rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.“ Uviedol, že práve nesúlad žalobcovej výpovede

s objektívnymi informáciami, ktoré v priebehu konania zistil, konkrétne nesúlad jeho vyjadrení o obsahu
a blokovaní jeho príspevkov a o tom že jeho kontá na Facebook-u a TikTok-u už nie sú aktívne,
sú dôvodom, prečo hodnovernosť žiadateľovej výpovede spochybňuje. Zdôraznil však, že v prípade,
keby sa aj napriek uvedenému udalosti stali tak, ako o nich žalobca vypovedal, mohlo ísť výlučne
o problémy so súkromnými osobami, pričom v takom prípade je potrebné poukázať na znenie § 2

písm. e) bod 3 zákona o azyle, v zmysle ktorého pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia
sú neštátni pôvodcovia, ak je možné preukázať, že subjekty (štát, strany alebo organizácie, ktoré
ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia) nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred
prenasledovaním alebo vážnym bezprávím, čo v prípade žalobcu preukázané nebolo. V súvislosti s
problematikou vnútroštátnej ochrany dal žalovaný do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sža/50/2010 z 08.06.2010 v zmysle ktorého: „Za prenasledovanie v zmysle § 8

zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované
či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre
udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany
svojich práv pred štátnymi orgánmi. Pokiaľ žiadateľ o azyl nepreukáže, že verejná moc v krajine pôvodu
ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými vyhrážkami zo strany súkromnej osoby,

nemôže sa úspešne domáhať ochrany v podobe udelenia azylu.“ – uviedol, že obdobná argumentácia
je aj v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža/57/2009 z 24.09.2009, sp. zn.
8Sža/47/2009 z 06.09.2009 alebo sp. zn. 1Sža/48/2009 z 08.12.2009. Ďalej v tejto súvislosti poukázal
aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža/4/2009 zo dňa 12.03.2009, podľa
ktorého „Pokiaľ skutočnosť, že politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať

sa ochrany svojich práv pred príslušnými orgánmi nie je v konaní vyvrátená, i za predpokladu, že
tvrdenia žiadateľa o hrozbe násilia alebo potrestania zo strany súkromnej osoby by boli pravdivé,
nie je možné takéto dôvody uznať ak žiadateľ nepreukáže, že verejná moc ako celok mu odoprela
poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi takejto osoby resp. v prípade potreby mu ju neposkytla“, ako
aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/45/2011 zo dňa 27.11.2011, podľa

ktorého„zaprenasledovaniealeboodôvodnenýstrachzneho,akodôvodpreposkytnutiemedzinárodnej
ochrany, je možné považovať len takú situáciu, kedy zo strany štátnych orgánov moci dochádzalo k
systematickému odmietaniu poskytnutia ochrany jednotlivcom pred vyhrážkami či činmi súkromných
osôb“ – konštatoval, že uvedené skutočnosti nie sú žalobcov prípad. Mal za to, že síce žalobca
uviedol, že výhražné telefonáty polícii nahlásil, ktorá si jeho oznámenie zapísala, ale nezaevidovala,

no na ďalšie štátne orgány sa so žiadosťou o pomoc už žalobca neobrátil, ale po porade s jedným
známym policajtom, sympatizantom strany PTI, sa žalobca rozhodol krajinu pôvodu opustiť. Zdôraznil,
žepritompodľasprávyMinisterstvazahraničnýchvecíHolandskazverejnenej5.júla2024,vPakistaneje
možnosť podať oznámenie trestného činu na policajnej stanici a v prípade, ak by polícia odmietla vybaviť
podnet, existujú rôzne možnosti, ako požiadať o ochranu - obete môžu podať sťažnosť alebo môže

byť ustanovený zmierovací sudca, ktorý prípad prevezme. Z uvedeného teda považoval za zrejmé, že
možnosť vnútroštátnej ochrany žalobca dostatočne nevyužil, pričom táto je v Pakistane funkčná a účinná
- tak, ako to vyplýva z informácií, ktoré sú obsahom spisového materiálu, každý občan Pakistanu sa
môže domáhať ochrany svojich práv, vrátane práva na život a ochranu svojej osobnosti, bez ohľadu
na ich politickú príslušnosť. Poukázal taktiež na to, že žalobca nevyužil ani možnosť vnútroštátneho

presídlenia sa v rámci Pakistanu, napriek tomu že vnútorná migrácia je rozšírená a bežná – konštatoval,
že v ústave Pakistanu je zakotvená možnosť slobodného pohybu naprieč celým územím krajiny, pričom
článok 15 ústavy Pakistanu zaručuje právo na voľný pohyb a pobyt v Pakistane „s výhradou akéhokoľvek
primeraného obmedzenia uloženého zákonom vo verejnom záujme“ - vláda obmedzila prístup do
niektorých oblastí, v ktorých nedokáže zabezpečiť bezpečnosť a poriadok, po väčšine Pakistanu sa však

osoby môžu pohybovať bez obmedzení.

7. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žalovaný za zrejmé, že žalobca mohol riešiť svoje
problémy v rámci Pakistanu a nebol nútený krajinu pôvodu opustiť - pretože tak nekonal, neprejavil
dostatočný záujem o ochranu svojej osoby v domovskej krajine, pričom vnútroštátna ochrana má

vždy prednosť pred ochranou medzinárodnou. Považoval za neodôvodnené riešenie situácie žalobcom
formou opustenia krajiny pôvodu a snahou využiť inštitút azylu na riešenie svojich problémov. Zdôraznil,
že zmyslom azylu je poskytnúť žiadateľovi ochranu, nejde však o ochranu pred akýmkoľvek negatívnym
javom v krajine pôvodu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 10Sžak/17/2019 zo dňa 15.11.2019 – konštatoval, že v prípade žalobcu také skutočnosti
preukázané neboli.

8. Záverom konštatoval, že keďže u žalobcu neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa
nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol žalobca
prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, tak dospel k názoru, že žalobcova situácia

nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR
cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna. Z uvedených dôvodov v žalobcovom prípade k udeleniu
azylu v zmysle § 8 zákona o azyle nepristúpil.

9. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle
žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že u žalobcu neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na

území SR, bolo potrebné v zmysle zákona o azyle tiež posúdiť, či žalobca spĺňa podmienky pre
poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať
sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, pričom
vážnym bezprávím sa podľa § 2 písm. f) zákona o azyle rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho
výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne

ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného
alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Uviedol, že pokiaľ ide o možnosť uloženia trestu smrti
alebo jeho výkonu, v prípade žalobcu je aplikácia tejto formy trestu vylúčená. Konštatoval, že dôvodom
uvedeného je tvrdenie žalobcu, že nemal v krajine pôvodu žiadne problémy so štátnymi orgánmi,
nebolo voči nemu vedené žiadne trestné konanie, ani sa nedopustil žiadneho trestného činu, za ktorý

by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo uloženie trestu smrti alebo jeho výkon. Zároveň
uviedol, že žalobcovi taktiež nehrozí mučenie ani neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie ani trest
– v tejto súvislosti konštatoval, že ústava Pakistanu zakazuje akúkoľvek formu mučenia či neľudského,
ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania; pokiaľ sa jedná o takéto zaobchádzanie zo strany štátu,
považoval za potrebné uviesť, že žalobca nie je obvinený zo žiadneho trestného činu, za ktorý by

mu trest hrozil a nehrozí mu ani trestné stíhanie. Ďalej uviedol, že v súvislosti s obavou z mučenia
alebo neľudského zaobchádzania alebo trestu zo strany neštátnych aktérov je z žalobcovej výpovede
zrejmé, že nikdy sa v Pakistane s podobným správaním voči jeho osobe nestretol. Ďalej poukázal na
to, že v Pakistane v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt v zmysle
medzinárodného práva a situácia v krajine takto nie je ani zo strany medzinárodného spoločenstva

chápaná. Poukázal na výklad pojmu vojnový konflikt v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie č.
C-285/12 Diakite vs. Belgicko, podľa ktorého sa má pojem vnútroštátny ozbrojený konflikt z hľadiska
poskytnutia medzinárodnej ochrany vykladať v tom zmysle že „existenciu vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu treba na účely uplatnenia tohto ustanovenia pripustiť, pokiaľ ozbrojené sily štátu čelia jednej
alebo viacerým ozbrojeným skupinám alebo pokiaľ sa stretnú proti sebe dve alebo viaceré ozbrojené

skupiny, pričom nie je potrebné, aby sa tento konflikt mohol kvalifikovať ako ozbrojený konflikt, ktorý
nemá medzinárodný charakter v zmysle medzinárodného humanitárneho práva, ani aby intenzita
ozbrojených stretov, úroveň organizácie prítomných ozbrojených síl alebo doba trvania konfliktu boli
posúdené inak ako úroveň násilia na dotknutom území.“ V tejto súvislosti uviedol, že situácia v okrese
Sargodha a ani v samotnej provincii Pandžáb nezodpovedá takejto definícii - v celej provincii Pandžáb sú

takéto úmrtia minimálne, pričom tieto sú výsledkom izolovaných incidentov (najmä teroristických útokov)
a nie ozbrojených stretov, pričom takéto ojedinelé incidenty sa vyskytujú aj v rámci Európy – navyše
konštatoval, že ani samotná hrozba teroristických útokov v Pakistane nie je sama o sebe dôvodom na
poskytnutie doplnkovej ochrany, keď táto hrozba by musela byť spojená s existenciou reálnej hrozby
vážneho bezprávia, takáto hrozba však v prípade žalobcu nebola preukázaná. Záverom konštatoval, že

na základe individuálneho posúdenia dôvodov žalobcu nebolo preukázané, že by v prípade návratu do
krajiny pôvodu, resp. do miesta jeho trvalého bydliska, by mohol byť žalobca vystavený reálnej hrozbe
vážneho bezprávia v zmysle § 13a zákona o azyle.

10. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle

žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu neboli splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 10
zákona o azyle, t. j. udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, nakoľko žalobca
nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými bysa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť (pričom uvedené ani nebolo predmetom žalobcovej
žiadosti), a preto žalobcovi azyl na účel zlúčenia rodiny neudelil.

11. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a 20
ods. 5 zákona o azyle žalovaný uviedol, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych
rodinnýchpríslušníkovsposkytnutoudoplnkovouochranou,sktorýmibysamoholposplnenízákonných
podmienok zlúčiť (uvedené taktiež ani nebolo predmetom žalobcovej žiadosti). Preto považoval
posúdenie žiadosti žalobcu z tohto hľadiska za irelevantné.

12. Konštatoval aj to, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia sa právna zástupkyňa žalobcu
oboznámila s kompletným spisovým materiálom a následne mu zaslala stanovisko k prípadu - v ňom
právnazástupkyňažalobcuuviedla,žezviacerýchreportovasprávvyplýva,žedoroku2022dochádzalo
k únosom a vynúteným zmiznutiam osôb po celej krajine. Právna zástupkyňa ďalej taktiež uviedla, že
vyhrážky ktoré uvádzal žalobca súviseli s tým, že na sociálnych sieťach uverejňoval príspevky, ktorými

kritizovalpolitickúsituáciuvPakistane,začomuhrozíprenasledovaniezpolitickýchdôvodov-vzhľadom
na členstvo a aktivity žalobcu v opozičnej strane PTI právna zástupkyňa žalobcu navrhla, aby bol
žalobcovi udelený azyl z politických dôvodov v zmysle § 8 zákona o azyle.

13. Záverom zhrnul, že v prípade žalobcu treba zdôrazniť, že pravdivosť jeho tvrdení ohľadom

telefonických vyhrážok únosom jeho osoby, ako aj manželky a syna bola spochybnená, čo podporuje
aj skutočnosť, že so svojou rodinou je stále v kontakte, nemajú s nikým žiadne problémy a sú v
poriadku. Konštatoval, že v každom prípade informácie o zmiznutiach osôb hovoria o mierených
únosoch, pričom zo strany pakistanskej vlády je vyvíjané úsilie a snaha nezvestných ľudí vypátrať, z
čoho vyplýva, že takéto protizákonné praktiky nie sú štátnymi orgánmi Pakistanu tolerované. Taktiež

preverením žalobcových účtov na sociálnych sieťach dospel k záveru, že tvrdenia žalobcu ohľadom
obsahu, používania a blokovania jeho profilov nezodpovedajú realite. Uviedol, že pod žalobcom
uvádzanými profilmi na sociálnych sieťach neboli identifikované žiadne príspevky alebo profily, ktoré by
boli zablokované a rovnako neboli identifikované ani žiadne príspevky súvisiace s politickou situáciu v
Pakistane ani so stranou PTI a napriek jeho tvrdeniu, že jeho kontá sú viac ako dva roky neaktívne,

bolo zistené, že žalobca ich naďalej aj v súčasnosti používa. Zhrnul, že nakoľko v priebehu konania
prenasledovanie žalobcu z politických dôvodov v zmysle § 8 zákona o azyle nebolo preukázané, tak sa
s názorom právnej zástupkyne žalobcu nestotožnil a žalobcovi azyl neudelil.

14. Poukázal taktiež na to, že za účelom posúdenia žiadosti žalobcu boli využité informácie z

materiálov „Pakistan - informácie o krajine pôvodu“ vypracované k uvedenému prípadu, vedené pod
č. p.: MU-ODZS- 2024/000370-018 z 24.09.2024, MU-ODZS-2024/000370-016 z 11.09.2024, MU-
ODZS- 2024/000370-014 z 05.09.2024, MU-ODZS-2024/000370-012 zo 14.08.2024 a MU-ODZS-
2024/000506-008 z 27.06.2024, ako aj ďalšie informácie z verejne dostupných zdrojov.

II.
Žaloba

15. Správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 05.12.2024 (daná na poštu
03.12.2024) sa žalobca v zákonom stanovenej lehote domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia

v časti výrokov I. a II. a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej
správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom.

16. Žalobca v žalobe uviedol, že od roku 2011 do roku 2017 bol sympatizantom strany E. H. I. (E.) a v

roku 2018 sa stal jej členom, kde pôsobil ako administratívny pracovník na pozícii finančného asistenta
a ďalej sa podieľal na organizácií akcií súvisiacich s volebnou kampaňou a pomáhal robiť nábory členov
strany. Tvrdil, že jeho úlohou pri týchto podujatiach boli organizačné záležitosti, ako je zabezpečenie
priestorov a občerstvenia, odvozu jednotlivých členov na stranícke podujatia a taktiež mal na starosti
finančný rozpočet strany. Ďalej konštatoval, že za účelom propagácie PTI vytvoril na Facebooku a na

TikToku kontá pod názvom C. A. A., pričom na týchto účtoch uverejňoval články a fotky a s vlastným
hlasomvpozadítýchtopríspevkovkritizovalpakistanskúarmádu,ktorámápodľajehonázoruveľkývplyv
na politickú situáciu v Pakistane. Poukázal na to, že tieto účty mu boli zablokované z dôvodu, že neboli v
súlade s pakistanským právom. Uviedol, že na vstupnom pohovore vypovedal, že „strana PTI zastavilakorupciu v krajine, posúvala krajinu vpred a vtedajšia opozícia bola proti nim.“ Tvrdil, že keďže samotný
predseda strany PTI, Imran Khan, je v súčasnej dobe vo väzení a jeho politickej strane nebolo umožnené
kandidovať vo voľbách v roku 2024, je zrejmé, že samotná politická strana, jej predseda a prívrženci tejto

strany sú v Pakistane perzekvovaní. Mal za to, že tým, že túto stranu verejne ako jej člen podporoval
a vyvíjal vyššie popísanú politickú aktivitu, stal sa týmto svojím konaním „nežiadúcou osobou“ pre
súčasnú vládnu garnitúru. Tvrdil, že počas svojho pobytu v Pakistane v plnej miere prejavoval svoje
politické názory, ktoré vzhľadom na vyššie uvedený neskorší vývoj politickej situácie v Pakistane, nie
sú tolerované vládnucim režimom, práve pre svoju kritickosť voči politike a metódam režimu, akými

sú korupcia, zásahy armády do politiky štátu, či systémové vykorisťovanie, na ktoré okrem iného v
rámci svojich politických aktivít poukazoval. Konštatoval, že napriek tomu, že žalovaný uvádza, že bol
členom PTI v čase, keď bolo PTI pri moci, tak jeho kritizovanie sa týkalo predovšetkým v tom čase
opozičných politických strán, ktoré v súčasnej dobe vytvorili koaličnú vládu a taktiež kritizovania armády,
ktorá naďalej vo veľkej miere zasahuje do politického vedenia štátu. Tvrdil, že jeho politické aktivity
viedli k tomu, že po páde vlády PTI a nástupe vlády zloženej pôvodne z opozičných politických strán,

ktoré kritizoval, nastali jeho problémy. Bol toho názoru, že napriek tomu, že na pohovore so žalovaným
vypovedal, že sa mu vyhrážali neznáme osoby, je vysoko pravdepodobné, že týmito osobami boli práve
ľudia poverení súčasnou vládou, keďže práve tá zaviedla prax únosov, okrem iných aj členov strany
PTI, vyhrážok a svojvoľného trestného stíhania na základe vykonštruovaných trestných prípadov. Mal
za to, že žalovaný nevzal zreteľ na informácie o krajine pôvodu, ktoré do konania zabezpečil on a ktoré

uvedenú prax únosov členov strany PTI potvrdzujú.

17. Za skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia a ktorý
je v rozpore s administratívnym spisom považoval aj záver žalovaného, že aj po tom, čo sa dostala
PTI do opozície, tak neuvádzal žiadne problémy so štátnymi orgánmi. Tvrdil, že žalovaný však

nijakým spôsobom nevzal zreteľ na jeho výpoveď, že po ohlásení vyhrážok na polícii, ho polícia
oboznámila s tým, že telefónne čísla, z ktorých mu boli vyhrážky adresované, patria nejakému
štátnemu úradu a následne polícia odmietla jeho oznámenie evidovať. Bol toho názoru, že uvedené
jednoznačne dokazuje, že autorom vyhrážok únosom jeho a členov jeho rodiny boli štátne orgány, a teda
poukazovanie na Príručku „Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku

1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov“, ktorá bola vydaná v januári 1992 Úradom
Vysokého komisára OSN pre utečencov a na bod 80., je v jeho prípade adekvátne, ale z opačného
uhla, ako na to poukázal žalovaný, teda, že práve naopak, boli naplnené podmienky bodu 80. uvedenej
Príručky, keďže už došlo k priamej jeho perzekúcii zo strany štátu. Uviedol, že v tejto súvislosti doložil
informácie o najnovšom vývoji politickej situácie v Pakistane, kde 24. novembra 2024 došlo k protestu,

na ktorom prívrženci väzneného predsedu PTI, Imrana Khana, žiadali o jeho prepustenie a počas
ktorého došlo k zastreleniu a uväzneniu stoviek členov PTI. Poukázal taktiež na správu, ktorú vydala
Aljazeera 27.11.2024 s názvom Tvrdý zásah pakistanskej polície vyhnal protestujúcich Imrana Khana
z Islamabádu, v ktorej sa uvádza: „Vrchný poradca väzneného bývalého premiéra hovorí, že stovky
demonštrantov zastrelili, keď úrady ukončili blokovanie po vytlačení stúpencov PTI. Hlavný minister

Khyber Pakhtunkhwa Ali Amin Gandapur, kľúčový Chánov asistent, uviedol, že stovky demonštrantov,
ktorí pochodovali do Islamabádu požadujúcich prepustenie hráča kriketu, z ktorého sa stal politik, boli
zastrelené a tisíce boli zatknuté pri zásahu. V samostatnom vyhlásení Khanova pakistanská strana
Tehreek-e-Insaf (PTI) tiež uviedla, že osem ľudí bolo zabitých, čo vláda odmietla. Polícia už uviedla,
že pri operácii v utorok večer neboli použité žiadne smrtiace zbrane a bolo zatknutých takmer 1000

demonštrantov. V stredu ráno mestskí pracovníci vyčistili trosky a odpratali prepravné kontajnery, ktoré
úrady použili na blokovanie ciest vedúcich do hlavného mesta, aby zastavili demonštrantov. Protest
zvolala PTI, ktorá plánovala usporiadať sit-in s cieľom presadiť prepustenie Khana, ktorý je od augusta
2023 väznený v súvislosti s viac ako 150 prípadmi. Khan tvrdí, že obvinenia sú politicky motivované
a ich cieľom je obnoviť jeho návrat do sporných volieb v tomto roku. Viac ako 10 000 demonštrantov

čelilo približne 20 000 príslušníkov bezpečnostných zložiek v smrteľných stretoch, pri ktorých zahynulo
niekoľko ľudí vrátane štyroch polovojenských vojakov.“ Poukázal taktiež na správu India Today s názvom
Priaznivci Imran Khana ukončili protest v Pakistane, keď polnočný konflikt zabil 6 policajtov. V tejto
súvislosti doložil linky na reportáže a správy o tvrdom zásahu pakistanskej polície a ozbrojených zložiek
proti demonštrantom – členom a prívržencom PTI, ktorí žiadali prepustenie Khana: https://youtu.be/

Owx9KP6GJJ8?si=yIYBxzxXkkmZOoK3 a https://vt.tiktok.com/ZSjbpKs7N/.

18. Ďalej konštatoval, že žalovaný ho v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil ako nedôveryhodnú osobu
z dôvodu, že na pohovore so žalovaným vypovedal, že po tom, ako boli jeho politické príspevky v roku2022nakontáchC.A.A.naFacebookuaTikToku,zablokované,takichviacnepoužíval,pričomžalovaný
preskúmaním jeho profilov zistil, že obe kontá sú aktívne, a že ich naďalej aj v priebehu roka 2024
používa, keďže na nich pridáva príspevky z miest, kde sa aktuálne nachádza. K uvedenému uviedol,

že svoje kontá obnovil v júli 2024 s cieľom dokázať jeho prítomnosť v inej krajine, ako je Pakistan a
chrániť takýmto spôsobom svoju rodinu pred ich obťažovaním zo strany štátnych orgánov z dôvodu
jeho politického prenasledovania. Tvrdil, že sa mu taktiež podarilo z jeho účtu stiahnuť dva príspevky,
ktoré sú politicky motivované. Uvedeným sa snaží teda vyvrátiť posúdenie svojej osoby žalovaným, ako
nedôveryhodnej osoby.

19. Vo vzťahu k poukazovaniu žalovaným na § 2 písm. e) bod 3 zákona o azyle mal za to, že z
informácií o krajine pôvodu, zabezpečených jednak žalovaným, ale predovšetkým ním, jednoznačne
vyplýva, že pôvodcom prenasledovania, v tomto prípade aktívnych členov strany PTI je samotný štát
prostredníctvom na to poverených ľudí. Konštatoval, že aj keby pôvodcom vyhrážok a množstva únosov
členov PTI strany boli neštátne subjekty, s prihliadnutím na informácie o krajine pôvodu, tak je toho

názoru, že štát nemá najmenší záujem na poskytnutí ochrany pred prenasledovaním alebo vážnym
bezprávím členov strany PTI, keďže tí predstavujú pre súčasnú vládu politickú hrozbu smerom do
budúcna. Bol toho názoru, že prenasledovanie členov strany PTI je, ak nie priamo vykonávané štátnymi
zložkami,takminimálneštátnoumocoutolerovanézvyššieuvedenýchdôvodovacieľov.Konštatoval,že
preto považuje žalovaným uvádzané rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre jeho azylový

prípad za irelevantné a rovnako je podľa jeho názoru irelevantná aj úvaha žalovaného, že mal riešiť
svoju bezpečnostnú situáciu vnútroštátnym presídlením. Tvrdil, že štátna moc pôsobí na celom území
krajiny, pričom v jednotlivých častiach krajiny má svoje úrady a zložky, ktoré plnia pokyny nadriadených,
čo sú v tomto prípade snahy o „umlčanie“ členov a prívržencov bývalej vládnucej strany, ktorá má stále
veľkú podporu medzi pakistanským obyvateľstvom. Tvrdil, že rovnako aj poukazovanie žalovaného na

ním nevyužité možnosti ďalších foriem vnútroštátnej ochrany po odmietnutí polície zaregistrovať jeho
trestné oznámenie týkajúce sa výhražných telefonátov adresovaných jemu, považoval za nesprávne
právne posúdenie veci. Bol toho názoru, že vzhľadom na informácie o krajine pôvodu, nemal možnosť,
respektíve reálnu šancu získať ochranu pred prenasledovaním u iných štátnych orgánov, keďže po
zosadení Imrana Khana a následnej zmene vlády, došlo aj k snahe štátnych predstaviteľov umlčať

všetkých členov PTI. Zároveň tvrdil, že žalovaným uvádzaná možnosť obrátiť sa po odmietnutí pomoci
polície, na iné štátne orgány sa týka všetkých ostatných obyvateľov Pakistanu, nie však členov PTI
strany, respektíve možnosť sa obrátiť o pomoc v prípade oznámení s nepolitickým motívom. Uviedol, že
to však neplatí pre členov PTI, prenasledovaných príslušnými štátnymi orgánmi, ktorí by chceli nahlásiť
prenasledovanie z politických dôvodov.

20. Za nesprávny považoval aj názor žalovaného, že na Ukrajine kontaktoval zastupiteľský úrad svojej
krajiny kvôli vybaveniu náhradného cestovného dokladu, čo podľa žalovaného dokazuje, že sa neobával
pakistanských štátnych orgánov. Konštatoval, že na vstupnom pohovore so žalovaným vypovedal, že
dôvod, prečo si na Ukrajine vybavoval Emergency Pasport bol ten, že od ukrajinského súdu dostal

rozhodnutie o tom, že z dôvodu nelegálneho zdržiavania sa na Ukrajine, má do mesiaca od doručenia
rozhodnutia opustiť územie Ukrajiny. Tvrdil, že bol v čase doručenia uvedeného rozhodnutia súdu
upovedomený o tom, že ak neopustí v lehote stanovenej súdom územie Ukrajiny, bude do krajiny pôvodu
nedobrovoľne deportovaný. Uviedol, že na základe tejto skutočnosti bol z obavy ohrozenia svojho života
v krajine pôvodu, nútený pakistanský zastupiteľský úrad kontaktovať so žiadosťou o vydanie nového

pasu. Tvrdil, že žalovaný však pri svojom závere o jeho bezproblémovom vybavení si Emergency
Passportu a závere, že tak urobil bez obáv z pakistanských štátnych orgánov, opomenul jeho výpoveď
podporenú listinnými dôkazmi, že pri snahe vybaviť si pas na Ukrajine, nastal v jeho prípade problém v
tom zmysle, že na svoju žiadosť dostal zamietavú odpoveď s odôvodnením, že pas mu nebude vydaný
z bezpečnostných dôvodov. Mal za to, že z uvedeného vyplýva, že je pre štátne orgány Pakistanu

záujmovou osobou z dôvodu jeho členstva v PTI, teda osobou pod dohľadom štátnych orgánov. Tvrdil,
že uvedené podporuje jeho výpoveď, že v prípade návratu do krajiny pôvodu by bol ohrozený jeho život
pre jeho politické názory podporujúce zakázanú politickú stranu v Pakistane.

21. Záverom poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/5/2020

z 30. júna 2020, kde bolo konštatované, že „úroveň dôkazov v konaní o azyle, potrebná na zistenie
podstatných skutočností je relatívne nízka - primeraná miera pravdepodobnosti- a musí sa brať
do úvahy počas celého procesu. Je to tak z dôvodu možných nepriaznivých následkov v prípade
nesprávneho rozhodnutia. Navyše žiadateľ o azyl pravdepodobne nemôže spracovať a prepravovaťdôkazy z krajiny prenasledovania. Správny orgán si nemusí byť "istý", "presvedčený", alebo dokonca
"spokojný" s pravdivosťou prípadu - to by stanovovalo príliš vysoký štandard dôkazov. V danom
prípade stačí, že sa dá "akceptovať". "Záverom kasačný súd poukazuje na zásadu, že pri splnení

daných podmienok sa uplatňuje pravidlo "v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú
ochranu" ("benefit of doubt"). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k
porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na
postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď.,
dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti

byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácií dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech
žiadateľa o azyl.“ V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Sža/10/2013 z 9. apríla 2013, podľa ktorého „zásada materiálnej pravdy má v konaní o udelenie
azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť
žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových
tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o

azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti
úsudku správneho orgánu.“ Nariadenie pojednávania nepožadoval.

III.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe

22. Žalovaný sa vyjadril k žalobe žalobcu podaním zo dňa 08.01.2025. Uviedol, že žalobca v správnej
žalobe odkazuje na § 8 zákona o azyle. V tejto súvislosti poukázal na obsah žalobcovej výpovede,
podľa ktorej sa žalobca v politike angažoval skôr pasívne, a to počas svojho zamestnania, pričom

vypovedal, že zabezpečoval stravovanie, dopravu a organizáciu podujatí. Poukázal taktiež na to, že
žalobca v období od 2013 do 2018 a 2020 až 2022 sa zdržiaval v Saudskej Arábii, čo znamená,
že ani nebol do aktivít strany PTI zainteresovaný. Konštatoval, že z výpovede žalobcu vyplýva, že
ho údajne kontaktovali neznáme osoby, avšak z informácií, ktoré mu žalobca poskytol, nie je zrejmé,
že sa jedná o osoby poverené súčasnou vládou. Bol toho názoru, že z tohto dôvodu nemožno ani

konštatovať, že sa zo strany štátu jedná o prenasledovanie v zmysle § 8 písm. a) zákona o azyle. Ďalej
uviedol, že členovia PTI v roku 2024 kandidovali ako nezávislí, no napriek tomu získali 93 kresiel v
národnom zhromaždení, čo je viac ako ktorákoľvek iná strana v týchto voľbách - kandidáti následne
vstúpili do politickej strany Sunnitská rada Ittehad (SIC), ktorá podala žalobu proti rozhodnutiu o odopretí
strane PTI zúčastniť sa volieb - Najvyšší súd v uznesení z júla 2024 uznal PTI za politickú stranu.

Konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že strana PTI je v Pakistane riadne uznanou a akceptovanou
politickou stranou, ktorú majú občania Pakistanu možnosť podporovať a voliť. Mal za to, že žalobca
svojou výpoveďou a dôkazmi predloženými do konania nepreukázal, že by mal v krajine svojho pôvodu
opodstatnenú obavu z prenasledovania z dôvodu zastávania určitých politických názorov, resp. že by
bol v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Bol toho názoru, že

spochybniť možno aj vierohodnosť žalobcových tvrdení ohľadom sociálnych sietí. Poukázal na to, že na
vstupnom pohovore žalobca uviedol, že mu účty na sociálnych sieťach boli zablokované, pričom neskôr
potvrdil, že sú aktívne. Tvrdil, že z fotografií, ktoré žalobca predložil však nevyplýva obsah svedčiaci
o jeho politickom angažovaní sa - v spisovom materiály sú založené všetky záznamy, ktoré žalobca
predložil a tieto majú výhradne súkromnú povahu. Uviedol, že žalobcove profily na sociálnych sieťach sú

súkromné, a teda nemá k nim prístup, pričom k nim nemá prístup ani prípadný pôvodca prenasledovania
zo strany pakistanského štátu. Poukázal na to, že aj medzi súkromnými osobami, ktoré majú prístup k
statusom žalobcu je zrejmé, že žalobcove statusy neoslovujú širšiu skupinu osôb a nie sú takmer vôbec
zdieľané.Konštatoval,žeinformácie,ktoréžalobcapublikuje,nemajúpodľajehonázoružiadnypotenciál
ovplyvňovať verejnú mienku, a teda ani niesť riziko spojené s eventuálnym prenasledovaním za politickú

činnosť. Ďalej konštatoval, že z uvedených dôkazov vyplýva, že celkové zhliadnutia príspevkov žalobcu
sú zanedbateľné, čo vytvára pochybnosti o záujme pakistanskej vlády o osobu žalobcu – vzhľadom na
uvedené skutočnosti uviedol, že môže právom spochybňovať objektívny rozmer žalobcových obáv, ktoré
sa snaží zdokumentovať predloženými dôkazmi.

23. V neposlednom rade zdôraznil, že v napadnutom rozhodnutí spochybnil dôveryhodnosť žalobcu
z dôvodu uvádzania údajov o blokovaní svojich účtov na sociálnych sieťach, ktoré sa ukázali ako
nepravdivé. Konštatoval, že žalobca ako prílohu v správnej žalobe označuje opätovné obnovenie
Google účtu, čo v rámci pohovoru, či rozhodnutia nebolo predmetom skúmania ani správnej úvahy,a preto tieto informácie a dôkazy nepovažuje za relevantné. Súčasne poukázal na skutočnosť, že
žalobca podľa jeho názoru nemôže mať objektívne obavy z prenasledovania, keďže dobrovoľne a
opakovane kontaktoval zastupiteľské orgány Pakistanu na Ukrajine. V tejto súvislosti dal do pozornosti

súdu oznámenia veľvyslanectva (str. 62 a 68 administratívneho spisu), podľa ktorých žalobcova žiadosť
o vydanie cestovného dokladu bola odložená z dôvodu jeho žiadosti o udelenie azylu na Ukrajine.
Mal za to, že z týchto dôkazných prostriedkov je zrejmé, že sa jedná o postup, ktorý krajina jeho
pôvodu uplatňuje a nie sú za tým individuálne okolnosti žalobcu vyplývajúce z jeho politickej príslušnosti.
Konštatoval, že žalobca počas pohovoru prezentoval ako dôkaz jeho prenasledovania skutočnosť, že

mu pakistanské veľvyslanectvo odoprelo vydať cestovný doklad - z administratívneho spisu je však
zrejmé, že takýto postup je bežný, ak o vydanie cestovného dokladu požiada ako žiadateľ o udelenie
azylu. Uviedol, že okrem toho, ako vypovedal žalobca, po skončení jeho azylového konania mu zo
strany pakistanského veľvyslanectva na Ukrajine bol v máji 2024 vydaný náhradný cestovný doklad.
Mal za to, že tieto skutočnosti vníma naopak ako dôkazy hovoriace jednak o absencii skutočnej obavy
z prenasledovania zo strany žalobcu (kontaktovanie štátu, t. j. údajného pôvodcu prenasledovania) a

na strane druhej ako predpoklad absencie prenasledovania zo strany Pakistanu (opakované vydávanie
cestovných dokladov). Konštatoval, že ako žalobca uvádza v žalobe, strana PTI má veľmi veľkú podporu
medzi obyvateľmi, čoho dôkazom boli aj voľby, kde ako nezávislý kandidáti získali najviac hlasov. Mal
za to, že žalobca nezastával funkciu vysoko postaveného funkcionára, ale bežného podporovateľa
strany, a preto sa nepotvrdzujú riziká o reálnosti hrozieb zo strany štátu, o ktorých žalobca vypovedá.

Poukázal opätovne na to, že žalobcove sociálne siete často nedosahovali žiadne reakcie a ani videnia,
z čoho tiež vieme vyvodiť záver, že podpora strany neprebiehala v širšom rámci, čo by mohlo pritiahnuť
pozornosť vládnucej strany, respektíve jej uškodiť. Bol toho názoru, že z tohto dôvodu nemôže
žalobca ani argumentovať (viditeľným) uplatňovaním svojich politických práv a slobôd, ktoré by viedli
k prenasledovaniu v zmysle § 8 písm. b) zákona o azyle. Tiež informácie o konaných protestoch a

reakciách štátu na ne, ktoré boli žalobcom uvádzané v správnej žalobe, nie sú podľa jeho názoru v
prípade žalobcu relevantné, nakoľko sa ich žalobca nezúčastňoval a nemá byť prečo v tejto súvislosti
hľadaný, respektíve podozrivý. Zdôraznil, že žalobcove aktivity pre podporu vtedy vládnucej strany PTI v
čase, keď sa nachádzal v krajine pôvodu boli skôr organizačné a jeho profil podporovateľa nevykazoval
znaky politicky známej osoby. Žalobu navrhol zamietnuť. Nariadenie pojednávania nepožadoval.

IV.
Relevantné právne predpisy

24. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa
môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných
orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.

25. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1

sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a
odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.

26. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide
o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).

27. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).

28. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom

rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

29. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.

30. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.31. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), prenasledovaním sa
rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv
alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

32. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

33. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa

§ 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10.

34. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

35. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

36. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,

rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o
a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl,
alebo
b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c).

37. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie
azylu jednotlivo a zohľadní pritom
a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o
udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť

subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,
c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.

38. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či
žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty,

ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.

39. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle sa vážnym bezprávím rozumie: 1. uloženie trestu smrti alebo
jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne
a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas

medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

V.
Posúdenie veci správnym súdom

40. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný
podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti podľa §206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného,
preskúmal rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti a priebeh administratívneho konania, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri

svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia
rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba nie je
dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137
ods. 4 SSP.

41. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-95-31/2024-Ž zo dňa 24.
októbra 2024, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti výroku 1., v ktorom žalovaný žalobcovi
neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a v časti výroku 2., v ktorom žalovaný žalobcovi
neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

42. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu

pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť
úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Konanie o udelenie azylu
na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej
republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle,
t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané v krajine pôvodu opodstatnené obavy z

prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa
nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu alebo z dôvodu prenasledovania za uplatňovanie politických
práv a slobôd v krajine pôvodu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie
poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá

veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko
a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo
vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre
prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia
existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o

azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d)
zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania
žiadostioazyl,tedaspravidlavdobebezprostrednenasledujúcejpoodchodezkrajinypôvodu(rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009).

43. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.
71/1967Zb.(Správnyporiadok)mážalovanýlenvrozsahudôvodov,ktoréžiadateľvpriebehusprávneho
konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla
povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené
a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie
azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť
žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových
tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o
azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti

úsudku správneho orgánu. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často
nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa
opodstatnenie strachu z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti), a že nesprávne
rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky. Týmto špecifikám konania o medzinárodnej
ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech

žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej
ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani
nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť k zásahu do
jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v
jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany

však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle
ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so
zisteniamitýkajúcimisapolitickéhoprostrediavkrajinepôvodužiadateľa.Pokiaľideodôkaznébremeno,
to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovaťjednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej
žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré
vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. Správny orgán vo veciach medzinárodnej

ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci
medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v
prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané
skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd
žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím

na jeho presvedčenie, názory, správanie atď., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že
to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii
dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
10Sža/10/2015 zo dňa 23.05.2015).

44. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území

Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život pre politické prenasledovanie. Na vstupnom pohovore
žalobca uviedol, že od roku 2011 bol sympatizantom politickej strany E. H. I. (ďalej len „PTI“) a v roku
2018 sa stal aj členom tejto strany. Tvrdil, že od roku 2018 pracoval ako administratívny pracovník na
pozícii finančného asistenta, ďalej sa podieľal na organizácii akcií súvisiacich s volebnou kampaňou
a pomáhal robiť nábory členov do strany. Ďalej žalobca uviedol, že jeho úlohou pri týchto podujatiach

boli organizačné záležitosti, ako je zabezpečenie priestorov a občerstvenia, a taktiež sa mal starať o
financie. Tvrdil, že v období rokov 2013 až 2018, ako aj následne od roku 2020 do roku 2022 sa zdržiaval
v Saudskej Arábii, takže v tých dobách sa politickým aktivitám nevenoval a opäť v nich pokračoval, až
keď sa v roku 2022 do Pakistanu vrátil. Ďalej taktiež tvrdil, že na sociálnych sieťach Facebook a TikTok
uverejňoval fotky a texty, súvisiace s politickou situáciou v Pakistane a s podporou strany PTI, ktoré však

boli následne zablokované a tak od tej doby (niekedy v priebehu roku 2022) už sociálne siete nepoužíva.
Uviedol, že v septembri 2022 začal dostávať výhražné telefonáty, v ktorých mu neznáme osoby vraveli,
že sa nemá venovať aktivitám súvisiacim s propagáciou strany PTI, keďže roky v Pakistane nebol. Ďalej
tvrdil, že sa mu tieto osoby vyhrážali, že pokiaľ neopustí Pakistan, bude mať problém, a že ak bude
pokračovať vo svojich aktivitách, budú on, jeho manželka a syn unesení. Uviedol, že dané vyhrážky

nahlásil na polícii, kde si to zapísali, avšak po zistení, že telefónne číslo, z ktorého mu volali, je z
„nejakého" štátneho úradu, jeho podanie nezaevidovali. Tvrdil, že po kontaktovaní polície nemal už s
nikým žiadne problémy, no napriek tomu mu jeden policajt, sympatizant strany PTI, poradil, aby Pakistan
čo najskôr opustil, aby nedopadol ako iní členovia strany, ktorí boli unesení a nezvestní. Ďalej uviedol,
že v októbri 2022 vycestoval autom do mesta Lahore, odkiaľ legálne letecky odcestoval do mesta Karáči

a následne s prestupom v Dubaji do Minska v Bielorusku - v Minsku prebýval s kamarátom asi 3 týždne
v hoteli, odkiaľ pokračovali taxíkom k poľským hraniciam - hranice plánovali prekročiť mimo hraničného
prechodu, ale hlboko v lese bol spolu s ďalšími cudzincami zadržaný bieloruskými vojakmi, tí ich previezli
na iné miesto v lese, zobrali im pasy a poslali ich peši smerom do Poľska - po troch dňoch sa spolu
s ďalšími cudzincami dostali peši na Ukrajinu, kde boli zadržaní a po piatich dňoch umiestnení do

pobytového centra pre cudzincov neoprávnene sa zdržiavajúcich na Ukrajine. Tvrdil, že v tomto centre
prebýval asi rok a 4 mesiace a vo februári 2024 odcestoval do Kyjeva, kde sa zdržiaval do konca
mája 2024 – uviedol, že počas pobytu v Kyjeve si na pakistanskom veľvyslanectve vybavil náhradný
cestovný doklad a s týmto dokladom následne pokračoval v ceste vlakom do Užhorodu a odtiaľ taxíkom
na hraničný prechod Ubľa. Tvrdil, že ukrajinskí policajti ho pustili na slovenskú stranu, kde bol zadržaný

slovenskými hraničnými policajtmi - následne na území Slovenskej republiky požiadal o azyl z dôvodu
obavy pred politickým prenasledovaním. Iné dôvody svojej žiadosti žalobca neuviedol.
Okrem vyššie uvedeného žalobca na vstupnom pohovore (10.06.2024) uviedol aj to, že s celou rodinou
je v pravidelnom kontakte (približne 3x do týždňa), pričom jeho rodinní príslušníci v Pakistane nemajú
žiadne problémy, jeho súrodenci sa venujú podnikaniu a o politiku sa nezaujímajú – konštatoval, že ani

manželka, ani mama nemajú žiadne problémy v Pakistane. Ďalej žalobca tvrdil, že nikde inde nežiadal
o medzinárodnú ochranu, že toto je jeho prvá žiadosť. Konštatoval, že odišiel z Pakistanu po dohode
s celou rodinou, pričom pri vycestovaní nemal žiadne problémy. Uviedol, že viackrát nadviazal kontakt
so zastupiteľským úradom Pakistanu – na Ukrajine prvýkrát kvôli verifikácii jeho osoby, druhý a tretíkrát
kvôli vybaveniu emergency pasu, pričom približne 3x bol na Pakistanskej ambasáde v Kyjeve aj po jeho

prepustení zo záchytného tábora. Ďalej konštatoval, že v Pakistane nikdy nebol trestne stíhaný a nikdy
nebolo voči nemu vedené trestné konanie. Tvrdil, že s manželkou uvažovali o presťahovaní sa v rámci
Pakistanu, no nepristúpili k tomuto kroku (podľa jeho názoru by to nič nezmenilo).Do zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 03.06.2024 žalobca taktiež uviedol, že jeho cieľová krajina
bola Slovenská republika; že nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov ani
známych; že síce bol členom politickej strany PTI, ale „iba ako administratívny pracovník“; že v Pakistane

nikdy nemal problémy s políciou ani nikdy nebol trestaný a ani nikdy nebol vojakom. Tvrdil, že o udelenie
azylu na území Slovenskej republiky žiada kvôli tomu, že Slovensko je malá krajina a nenájdu ho tu –
tvrdil, že o azyl nikde inde nežiadal.

45. Konanie o azyl je osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný

podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti príbehu,
ktorý predostiera žalovanému závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si
žalovaný o žalobcovi vytvára v priebehu celého administratívneho konania.

46. Dôveryhodnosť osoby žiadateľa žalovaný posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov
a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich

tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie žalobcu v priebehu
administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o
azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom
o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej
osoby.

47. Otázka dôveryhodnosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu z hľadiska rozhodovania o jej udelení je
zásadná. Pri jej posudzovaní je preto potrebné postupovať veľmi starostlivo, pričom nepochybne platí,
že základný rámec posudzovania vytvára výpoveď žiadateľa. Žiadateľ nesie bremeno tvrdenia, ktoré
je ďalej vo vzájomnej interakcii so správnym orgánom rozvíjané a doplnené bremenom dôkazným. Nie

je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými
prostriedkami ako vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Naopak, povinnosťou správneho orgánu je, aby
v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl
vyvracajú, spochybňujú alebo potvrdzujú (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. apríla 2013, sp. zn. 1
Sža 10/2013).

48. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/1/2020
zodňa25.02.2020:„Jenepochybné,ževoveciachmedzinárodnejochranyzohrávamimoriadnedôležitú
úlohudôveryhodnosťvýpovedežiadateľaoazylavtomtokontexteijehovlastnácelkovádôveryhodnosť.
Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom z ktorého je v azylovom konaní

nutné vychádzať.“

49. „Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho
procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti
ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami

o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré
nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné
rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sža/15/2008 zo dňa 19. augusta 2008).

50. Správny súd sa v prejednávanej veci teda najprv zameral na to, či žalovaný v napadnutom
rozhodnutí správne konštatoval, že dôveryhodnosť žalobcových tvrdení bola spochybnená. V tejto
súvislosti správny súd uvádza, že žalobca síce vo svojich výpovediach tvrdil, že sa obáva pakistanských
štátnych orgánov, no jeho činy najmä na Ukrajine preukazujú úplný opak – žalobca nielenže bez
akýchkoľvek problémov legálne vycestoval z Pakistanu (v Pakistane ako viackrát žalobca uviedol

nikdy nemal problémy s políciou, nikdy nebol trestne stíhaný ani nikdy voči nemu nebolo vedené
trestné konanie, pričom ani jeho rodina nikdy nemala a ani v súčasnosti nemá žiadne problémy),
ale na Ukrajine aj veľakrát kontaktoval zastupiteľský úrad Pakistanu (prvýkrát kvôli verifikácii jeho
osoby, druhý a tretíkrát kvôli vybaveniu emergency pasu, pričom približne 3x bol na Pakistanskej
ambasáde v Kyjeve aj po jeho prepustení zo záchytného tábora) – z uvedeného teda zrejme vyplýva,

že žalobca sa pakistanských štátnych orgánov v skutočnosti vôbec neobával. Ďalšou skutočnosťou,
ktorá svedčí o nedôveryhodnosti žalobcových tvrdení je to, že žalobca viackrát vo svojich výpovediach
tvrdil, že o azyl nikde inde nežiadal, no z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca predtým než
požiadal o udelenie azylu na Slovensku, už požiadal o udelenie azylu na Ukrajine. V tejto súvislostisprávny súd dáva do pozornosti napr. oznámenie pakistanského veľvyslanectva zo dňa 05.06.2024,
podľa ktorého žalobcova žiadosť o vydanie cestovného dokladu bola odložená z dôvodu jeho žiadosti
o udelenie azylu na Ukrajine – ide o postup, ktorý krajina pôvodu žalobcu uplatňuje a nie sú za

tým individuálne okolnosti žalobcu vyplývajúce z jeho politickej príslušnosti – žalobcova argumentácia
v priebehu konania týkajúca sa týchto skutočností je značne zavádzajúca a zrejme účelová – okrem
uvedeného je nesporné taktiež to, že po skončení azylového konania žalobcu na Ukrajine bol žalobcovi
v máji 2024 vydaný pakistanským veľvyslanectvom náhradný cestovný doklad (podstatné z hľadiska
posúdenia dôveryhodnosti žalobcových tvrdení tu ani tak nie je to, či žalobca reálne požiadal o udelenie

azylu už na území Ukrajiny, ale to, že počas administratívneho konania žalobca účelovo zavádzal,
že predmetný náhradný cestovný doklad mu odmietajú vydať úmyselne pakistanské štátne orgány
z dôvodu jeho politickej príslušnosti - že je prívržencom politickej strany PTI – uvedené tvrdenia
žalobcu boli následne jednoznačne vyvrátené tým, že po skončení predmetného konania bol prakticky
ihneď náhradný cestovný doklad žalobcovi pakistanským veľvyslanectvom vydaný). Správny súd má
ďalej za to, že dôveryhodnosť žalobcových tvrdení bola v konaní spochybnená aj tým, že zmätočne,

zavádzajúco a účelovo sa žalobca snažil v priebehu konania poukázať na to, že jeho príspevky na
sociálnych sieťach mu boli zablokované kvôli jeho politickému angažovaniu sa pakistanskými štátnymi
orgánmi – v tejto súvislosti správny súd uvádza, že pakistanské štátne orgány nemajú absolútne
žiadny vplyv na obsah súkromných účtov žalobcu na sociálnych sieťach, keďže uvedené sociálne
siete spravujú spoločnosti Google a pod., pričom je zrejmé, že k žiadnemu blokovaniu žalobcových

príspevkov zo žalobcom uvádzaných dôvodov nikdy nedošlo – žalovaný v tejto súvislosti správne
pristúpil k lustrácii žalobcových príspevkov na Facebooku a TikToku za obdobie od roku 2021 do
roku 2024, pričom ani v tomto prípade nebola zistená žiadna blokácia príspevkov žalobcu, pričom
samotné príspevky žalobcu z tohto obdobia sa netýkajú politickej situácie v Pakistane, ale majú výlučne
súkromnú povahu (neskôr žalobca potvrdil, že účty na sociálnych sieťach už má znovu aktívne) –

správny súd konštatuje, že žalobcove profily na sociálnych sieťach sú súkromné, a teda nemá k nim
prístup ani žalovaný ani prípadný pôvodca prenasledovania zo strany pakistanského štátu – žalobcom
prezentované obnovenie Google účtu (28.07.2024) znamená len toľko, že žalobcovi bol predmetný účet
(pred jeho odblokovaním spoločnosťou Google na základe žiadosti žalobcu) zablokovaný z dôvodu jeho
nepoužívania, pričom si ho žalobca v danom dátume 28.07.2024 len znovu aktivoval a ďalej ho používal

a používa výhradne na to, aby prezentoval miesta, kde sa v tom ktorom čase nachádza – navyše jeho
príspevky z obdobia rokov 2021 až 2024 sa ani netýkajú politickej situácie v Pakistane (žalobca teda
preukázateľne nehovoril pravdu keď tvrdil, že mu účty na sociálnych sieťach boli zablokované kvôli
jeho politickému angažovaniu sa). Správny súd má taktiež za to, že ak aj niekedy došlo v Pakistane
k dočasnému obmedzeniu prístupu na internet, alebo k dočasnému zamedzeniu prístupu na sociálne

siete, tak to vždy malo rozsiahly charakter (týkalo sa to celých veľkých oblastí, viacerých miest a pod.)
a týkalo sa to všetkých ľudí nachádzajúcich sa v tú dobu v danej rozsiahlej oblasti, a teda v žiadnom
prípade to nebolo mierené len na žalobcu a už vôbec nie z dôvodu, že bol prívržencom strany PTI –
uvedené skutočnosti v žiadnom prípade nespĺňajú ani definíciu prenasledovania z azylovo relevantných
dôvodov. Správny súd v tejto súvislosti taktiež považuje za potrebné skonštatovať aj to, že žalobcova

žiadosť o udelenie azylu je postavená prakticky na jeho tvrdení, že sa mu údajne vyhrážali neznáme
osoby, čo žalobca išiel údajne nahlásiť na políciu, ktorá sa údajne odmietla vecou ďalej zaoberať,
lebo opäť údajne telefónne číslo z ktorého sa malo volať patrilo nejakému štátnemu úradu (všetky
tieto tvrdenia žalobcu neboli v konaní absolútne žiadnym spôsobom preukázané a keďže už vo vyššie
uvedených prípadoch bola dôveryhodnosť žalobcových tvrdení spochybnená, tak správnemu súdu aj

tieto tvrdenia žalobcu vyznievajú nedôveryhodne). Vyššie spomenutá účelová argumentácia zo strany
žalobcu, ktorá si nakoniec protirečila s inými žalobcovými tvrdeniami, ako aj s preukázateľne zisteným
skutkovým stavom, podľa správneho súdu v konečnom dôsledku spochybnila dôveryhodnosť žalobcu
a jeho tvrdení. Správny súd sa však v tomto prípade napriek tomu, že bola vierohodnosť žalobcových
tvrdení spochybnená, z opatrnosti vecou ďalej zaoberal a skúmal, či u žalobcu skutočne existuje

opodstatnená obava z prenasledovania z politických dôvodov.

51. Ustanovenie § 2 písm. d/ zákona o azyle definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za
prenasledovanie, nie je možné na prípad žalobcu aplikovať bez predchádzajúceho splnenia základnej
podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je okrem iného existencia opodstatnených obáv z

prenasledovania z politických dôvodov. Za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je možné
považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou
mocou.52. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné uviesť, že „mať iné politické názory než vláda
ešte nie je samé o sebe dostatočným motívom na prijatie žiadosti o priznanie štatútu utečenca a žiadateľ
teda musí preukázať, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory, ktoré nie sú

tolerované vládnucim režimom, pre svoju kritickosť voči politike a metódam režimu.“ (pozri Kritéria a
postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o
postavení utečencov“ vydaná v januári 1992 Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov, v Kapitole
II Všeobecné zásady pre udelenie statusu utečenca, časť B Výklad znenia podmienok, odsek (3) “z
rasových, náboženských, národnostných, sociálnych a politických dôvodov“ (f) Politické názory, v bode

80).

53. Súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že v prípade žalobcu spomínaný predpoklad na udelenie
azylu (existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z politických dôvodov) nebol potvrdený,
pričom žalobca samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani hodnoverným spôsobom neosvedčil.
Správny súd je toho názoru, že žalobcom uvádzané obavy z prenasledovania a jeho azylový príbeh

nekorešponduje s množstvom jeho iných tvrdení uvádzaných v priebehu administratívneho konania,
najmä vo vstupnom pohovore (10.06.2024) a v zápisnici o podaní vysvetlenia (03.06.2024). Správny
súd teda neuveril azylovému príbehu žalobcu, a to najmä z dôvodu, že dôveryhodnosť žalobcu a jeho
tvrdení bola značne spochybnená (ako je aj uvedené vyššie).

54. Správny súd v predmetnej veci zistil, že žalovaný si správne na posúdenie opodstatnenosti
žalobcovej žiadosti zabezpečil aktuálne a relevantné informácie týkajúce sa politickej situácie v
Pakistane, ako aj samotnej strany PTI. Z predmetných polytematických správ je zrejmé, že strana
PTI získala v národných voľbách v roku 2018 najväčší počet kresiel v národnom zhromaždení a po
vytvorení koalície s menšinovými stranami zostavovala vládu; v roku 2022 bol predseda strany Imran

Khan zosadený z funkcie predsedu vlády na základe hlasovania o nedôvere v parlamente, pričom po
jeho odvolaní viedla Khanova strana demonštrácie po celej krajine a požadovala predčasné voľby -
strane PTI bolo odopreté právo zúčastniť sa volieb pod svojím volebným symbolom, kriketovou pálkou, z
dôvodu porušenia volebného zákona, a preto kandidáti PTI museli kandidovať ako nezávislí, no napriek
tomu získali 93 kresiel v národnom zhromaždení, čo bolo viac ako ktorákoľvek iná strana; kandidáti

PTI po voľbách vstúpili do politickej strany Sunnitská rada Ittehad (SIC), ktorá podala žalobu proti
rozhodnutiu o odopretí strane PTI zúčastniť sa volieb - Najvyšší súd v Pakistane vo svojom uznesení
z júla 2024 uznal PTI za politickú stranu a potvrdil, že neexistencia volebného symbolu nemá vplyv
na zákonné právo strany postaviť kandidátov - vo verdikte sa uvádza „PTI bola a je politickou stranou,
ktorá si v parlamentných voľbách v roku 2024 zabezpečila všeobecné kreslá v národnom zhromaždení

a provinčných zhromaždeniach.“ Ďalej z polytematických správ vyplýva, že líder PTI ocenil rozhodnutie
Najvyššieho súdu v Pakistane a označil ho za víťazstvo právneho štátu (z uvedeného je teda zrejmé,
že Pakistan je právnym štátom, kde sa dodržiava zákon a kde existujú aj iné ďalšie formy ochrany práv
občanov Pakistanu, nielen prostredníctvom polície). Strana PTI má milióny členov a aktuálne sa teší
veľkej ľudovej podpore v celej krajine, pričom po Khanovom odmietnutí spojiť sa s akýmkoľvek zo svojich

súperov, koaličnú vládu vytvorili strany, ktoré sa umiestnili na druhom a treťom mieste spolu s ďalšími
menšími stranami (strana PTI sa teda dobrovoľne stala opozičnou stranou).

55. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné skonštatovať, že žalobca bol členom PTI v
čase, kedy táto politická strana bola vládnou stranou a aj po tom, čo sa dostala PTI do opozície,

pričom žalobca neuviedol, že by v danom období mal nejaké problémy so štátnymi orgánmi (žalobca
nemal žiadne problémy v Pakistane ani počas obdobia, kedy bol iba sympatizantom strany, pričom do
uvedenej doby bez akýchkoľvek problémov študoval – je vysokoškolsky vzdelaný, cestoval – boli mu
opakovane vydávané cestovné doklady, počas celého života po krajine jeho pôvodu bez problémov
cestoval, bez akýchkoľvek obmedzení vycestovával do zahraničia a vracal sa naspäť a následne sa

aj zamestnával podľa ľubovôle, či už doma alebo v zahraničí; v období rokov 2013 až 2018, ako aj
následne od roku 2020 do roku 2022 sa zdržiaval v Saudskej Arábii, takže v tých dobách sa politickým
aktivitám ani nevenoval, pričom opäť v nich pokračoval, až keď sa v roku 2022 do Pakistanu vrátil
– v tejto súvislosti však správny súd poukazuje na to, že sám žalobca uviedol v zápisnici o podaní
vysvetlenia zo dňa 03.06.2024, že síce bol členom politickej strany PTI, ale „iba ako administratívny

pracovník“ - z fotografií, ktoré žalobca predložil nevyplýva obsah svedčiaci o jeho politickom angažovaní
sa, pričom žalobcom predložené záznamy majú výhradne súkromnú povahu - žalobcove profily na
sociálnych sieťach sú súkromné, a teda nemá k nim prístup ani prípadný pôvodca prenasledovania zo
strany pakistanského štátu - žalobcove ojedinelé statusy s politickou tematikou (z obdobia rokov 2019 a2020) nikdy neoslovovali širšiu skupinu osôb a neboli takmer vôbec zdieľané, pričom informácie, ktoré
žalobca publikoval, nemajú podľa názoru správneho súdu žiadny potenciál ovplyvňovať verejnú mienku,
a teda ani niesť riziko spojené s eventuálnym prenasledovaním žalobcu za politickú činnosť - celkové

zhliadnutia príspevkov žalobcu boli úplne zanedbateľné; ďalej treba uviesť, že v Pakistane nemala
žiadne problémy ani celá žalobcova rodina, ktorá prakticky počas celého života v Pakistane intenzívne
podniká). Správny súd ďalej poukazuje na to, že žalobca odišiel z Pakistanu po dohode s celou rodinou
(respektíve po údajnej rade známeho policajta – žalobca túto informáciu uvádzal raz tak, raz tak),
pričom pri vycestovaní opäť nemal absolútne žiadne problémy (žalobca nikdy nemal problémy s políciou,

nikdy predtým nebol v Pakistane trestne stíhaný, nebolo voči nemu vedené trestné konanie, nebol
väznený, zatknutý ani len zadržaný a nikdy ani len nevzbudil pozornosť pakistanských štátnych orgánov
– žalobcove tvrdenie o tom, že sa mu údajne telefonicky vyhrážali neznáme osoby v konaní nebolo
absolútne žiadnym spôsobom preukázané, pričom aj vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti takéto
tvrdenie pôsobí značne nedôveryhodne (navyše tu treba poznamenať, že nebolo žiadnym spôsobom
v konaní preukázané, že by pakistanské štátne orgány akokoľvek negatívne vystupovali proti žalobcovi

alebo jeho rodine, a už vôbec nebolo preukázané, že by sa mu vyhrážali – ak vôbec reálne došlo
k nejakým vyhrážkam žalobcovi, tak tieto vyhrážky zrejme boli od súkromných osôb a nie pakistanských
štátnych orgánov). V tejto súvislosti správny súd uvádza taktiež to, že aj keby bola v konaní preukázaná
pravdivosť žalobcovho tvrdenia o výhražných telefonátoch (čo teda ale v konaní preukázané žiadnym
spôsobom nebolo), tak žalobca po nezaevidovaní údajného oznámenia na polícii mal viaceré ďalšie

možnosti ako sa domáhať ochrany svojich práv – v Pakistane obete môžu podať sťažnosť alebo
môže byť ustanovený zmierovací sudca, ktorý daný prípad prevezme – z uvedeného je bez žiadnych
pochybností zrejmé, že žalobca možnosť vnútroštátnej ochrany nevyužil, pričom tieto formy ochrany
sú podľa dostupných správ o Pakistane funkčné a účinné – z predmetných správ taktiež vyplýva, že
každý občan Pakistanu sa môže domáhať ochrany svojich práv, vrátane práva na život a ochranu

svojej osobnosti, a to bez akéhokoľvek ohľadu na politickú príslušnosť – v týchto súvislostiach správny
súd poukazuje na správu Ministerstva zahraničných vecí Holandska zverejnenú 05.07.2024. Správny
súd ďalej poukazuje aj na to, že v konaní bolo bez žiadnych pochybností preukázané, že žalobca po
dobrovoľnom odídení z Pakistanu viackrát nadviazal kontakt so zastupiteľským úradom Pakistanu – na
Ukrajine prvýkrát kvôli verifikácii jeho osoby, druhý a tretíkrát kvôli vybaveniu emergency pasu, pričom

približne 3x bol na Pakistanskej ambasáde v Kyjeve aj po jeho prepustení zo záchytného tábora –
z uvedeného je jasne preukázané, že žalobca sa vôbec pakistanských štátnych orgánov neobával.

56. Správny súd je vzhľadom na vyššie uvedené taktiež toho názoru, že žalobca mal v prvom rade riešiť
svoje údajné problémy v rámci Pakistanu (využiť všetky možné formy ochrany práv) a nie hneď opustiť

krajinu pôvodu. Pretože tak nekonal, neprejavil dostatočný záujem o ochranu svojej osoby v domovskej
krajine, pričom vnútroštátna ochrana má vždy prednosť pred ochranou medzinárodnou, nie je možné
aplikovať inštitút azylu na riešenie žalobcových údajných problémov. Zmyslom azylu nie je poskytnúť
ochranu pred akýmkoľvek negatívnym javom v krajine pôvodu. Z informácií o Pakistane nevyplynulo, že
by vnútroštátna ochrana bola v krajine nedostupná a ani sám žalobca neuviedol, že by márne uplatnil

všetky dostupné prostriedky ochrany, ktoré mal k dispozícii. Namiesto toho sa rozhodol vycestovať
z územia Pakistanu. Preto nie je možné dospieť k záveru, že by žalobcove obavy z prenasledovania,
ktoré subjektívne pociťuje, mohli byť opodstatnené.

57. K správam Aljazeeri a Indie Today na ktoré poukázal žalobca v správnej žalobe správny súd uvádza

toľko, že viaceré citácie v nich uvedené sú citácie vrchných predstaviteľov politickej strany PTI, ktoré sú
značne tendenčného charakteru. Správny súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že z predmetných správ,
ale aj iných správ o súčasnom vývoji politickej situácie v Pakistane vyplýva, že je to politická strana PTI,
ktorá organizovala (raz za nejaký čas) násilné demonštratívne protesty, pri ktorých prívrženci strany PTI
zabili aj viacero policajtov, blokovali cesty, museli sa kvôli nim zatvárať školy a pod. – správny súd je toho

názoru, že ak by taký protest bol umiernený, tak by pakistanské štátne orgány určite neposlali policajné
aarmádnezložky,abytakýprotestpotlačili.Správnysúdnespochybňuje,žemohlodôjsťpripredmetných
násilných protestoch strany PTI aj k viacerým úmrtiam prívržencov strany PTI, no v tejto súvislosti
opakovane správny súd považuje za potrebné uviesť, že ak by predmetné násilné demonštrácie stranou
PTI neboli realizované, tak by k spomínaným úmrtiam vôbec nedošlo.

V tejto súvislosti správny súd opakovane poukazuje najmä na to, že žalobca bol iba bežný
administratívny pracovník v strane a aj to len nejakú krátku časť svojho produktívneho života (reálne
len v rokoch 2018 – 2019; 2020-2022 bol v Saudskej Arábii, pričom v priebehu roka 2022, po jeho
návrate do Pakistanu, následne dobrovoľne Pakistan opustil) – po absolvovaní vysokej školy bol tedažalobca dlhé roky aj v zahraničí (v období rokov 2013 až 2018, ako aj následne od roku 2020 do roku
2022), pričom počas tohto obdobia sa o politiku ani nezaujímal – všetky tieto skutočnosti konštatoval
priamo žalobca vo svojich výpovediach, v ktorých taktiež konštatoval, že jeho celá rodina sa o politiku

nikdy nezaujímala a ani nezaujíma. Žalobca v celom konaní neuviedol ani raz, že by sa predmetných
demonštrácií zúčastnil (nezúčastnil sa ich ani žiadny člen jeho rodiny). Pokiaľ teda žalobca bude
pokračovať vo svojom pokojnom živote aj naďalej – nebude sa po návrate do krajiny jeho pôvodu
zúčastňovať spomínaných násilných protestov a pod. (počas celého svojho života nemal absolútne
žiadne problémy s políciou, nikdy nebol trestne stíhaný, ani len zadržaný, nikdy nevykonával takú

činnosť, ktorá by reálne upútala pozornosť pakistanských štátnych orgánov), tak podľa správneho súdu
neexistuje žiadny dôvod domnievať sa, že by žalobcovi alebo jeho rodine hrozil akýkoľvek postih zo
strany pakistanských štátnych orgánov, a to či už po návrate žalobcu do Pakistanu alebo v budúcnosti.

58. Správny súd vykonal aj vlastné šetrenie situácie v krajine pôvodu žalobcu a v tejto súvislosti
prihliadol aj na najnovšiu Správu o krajine pôvodu Pakistan Európskej agentúry pre azyl z decembra

2024, z ktorej nevyplýva prenasledovanie členov a podporovateľov PTI v bežnom živote. Zo správy
je zrejmé, že Ústava Pakistanu zaručuje slobodu združovania (článok 17), „[...] s výhradou primeranej
situácie obmedzenia uloženej zákonom v záujme suverenity alebo integrity Pakistanu, verejného
poriadku alebo morálky. Zo správy ďalej vyplýva, že opatrenia (aj keď možno excesívne) proti členom
a podporovateľom opozičných strán boli reakciou na masívne protesty (uvedené informácie sú v súlade

aj so správami Aljazeera a India Today, na ktoré poukazoval žalobca v žalobe), ktorých sa však žalobca
nemohol zúčastniť, keďže v tom čase sa už nenachádzal v Pakistane. Na druhej strane z predmetnej
správy rezultuje, že súdy poskytujú zatknutým demonštrantom adekvátnu ochranu. Napr. Najvyšší
súd v Islamabade dňa 29. decembra 2023 rozhodol, že námestník komisára hlavného mesta nemá
právomoc vydávať príkazy na zadržanie podľa oddielu 3 z roku 1960 vyhlášky o udržiavaní verejného

poriadku. V októbri 2024 polícia vykonala raziu u PTI pridruženej političke a zatkli ju, avšak bola 9.
októbra 2024 prepustená na súdny príkaz. V marci 2024 CIVICUS ohlásil pokračujúci zásah proti
opozičným protestom. Zdroje informovali o zvýšenom nasadení bezpečnostných síl, násilí, vrátane
stretov medzi políciou a demonštrantmi, použití sily zo strany polície, masových zatknutí demonštrantov,
a obetí. Mobilné a internetové služby boli pozastavené úradmi vo viacerých mestách. Zo správy teda

vyplývajú skutočnosti viažuce sa na masívne demonštrácie ako reakcia silových zložiek, a s tým
spojené opatrenia proti kritikom. Samotných demonštrácií sa však, ako už bolo spomínané, žalobca
nikdy nezúčastnil, pričom sa ich nikdy nezúčastnil ani žiadny člen žalobcovej rodiny (pozri https://
euaa.europa.eu/publications/pakistan-country-focus s. 123 - 124). Z predmetnej správy tiež vyplýva, že
provincia Pandžáb (z ktorej žalobca pochádza) bola relatívne pokojná v roku 2023 a ak boli nejaké útoky

militantov, ich cieľmi boli najmä policajné stanice ako aj výcviková základňa pakistanských vzdušných
síl. Rovnako tak cieľmi útokov boli policajti na jar a v auguste 2024. Ďalej je tu identifikované sektárske
davové násilie proti kresťanom (pozri https://euaa.europa.eu/publications/pakistan-country-focus s.59
-60). Žalobca ako moslim teda nie je priamo ani objektom záujmu útokov militantných skupín.

59. Správny súd mal ďalej za preukázané, že žalovaný pri svojom rozhodovaní nezanedbal ani otázku
poskytnutiadoplnkovejochrany.Jejzmyslomaúčelomjeposkytnúťsubsidiárnuochranutýmžiadateľom
o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených
v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce, požadovať ich vycestovanie.

60. Čo sa týka doplnkovej ochrany, tak správny súd má za to, že žalovaný sa v predmetnej veci
dostatočným spôsobom zaoberal všetkými troma formami vážneho bezprávia, pričom zistené poznatky
v tomto smere aj správne vyhodnotil tak, že žalobcovi ani v jednom prípade vážne bezprávie v krajine
jeho pôvodu nehrozí.
Z administratívneho spisu, a teda aj z výpovedí žalobcu je zrejmé, že žalobca nikdy nebol v Pakistane

trestne stíhaný - nikdy voči nemu nebolo vedené trestné konanie, nebol väznený, zadržaný alebo
zatknutý, nikdy nemal problémy s pakistanskými štátnymi orgánmi (problémy s pakistanskými štátnymi
orgánmi nikdy nemala ani celá jeho rodina), údajné jeho aktivity nemožno označiť za také, ktoré by
vzbudzovali pozornosť pakistanských štátnych orgánov (ako sám žalobca prezentoval v pohovore síce
odroku2018bolčlenompolitickejstranyPTI,ale„ibaakoadministratívnypracovník“,pričompredtýmbol

iba sympatizantom strany, pričom práca pre spomínanú politickú stranu spočívala výlučne z obyčajných
administratívnych činností; žalobcove ojedinelé posty na sociálnych sieťach s politickou tematikou pred
rokom 2021 mohli vzhliadnuť len súkromné osoby, ktoré majú prístup k statusom žalobcu – žalobcove
statusy neoslovovali širšiu skupinu osôb a neboli takmer vôbec zdieľané a teda ani nemohli ovplyvňovaťverejnú mienku – celkové pozretia jeho príspevkov sú absolútne zanedbateľné; navyše žalobca v rokoch
2013 až 2018 a 2020 až 2022 sa zdržiaval v Saudskej Arábii, pričom v tých dobách sa podľa jeho slov
politickým aktivitám vôbec nevenoval) – v konaní bolo preukázané, že žalobca reálne nikdy nevzbudil

pozornosť pakistanských štátnych orgánov, pričom nevykonával v Pakistane ani žiadnu takú činnosť,
za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho
výkonu – vzhľadom na uvedené, pokiaľ ide o možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, v prípade
žalobcu je aplikácia tejto formy trestu vylúčená.
Správny súd je rovnako ako žalovaný toho názoru, že žalobcovi nehrozí v prípade jeho návratu do

Pakistanu ani druhá forma vážneho bezprávia, a to tá, že by mohol byť vystavený mučeniu alebo
neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu. Z administratívneho spisu, a teda aj
z výpovedí žalobcu je zrejmé, že žalobca nikdy nebol zo strany štátnych orgánov Pakistanu a ani
neštátnych aktérov vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestu – v tejto súvislosti považuje správny súd za potrebné konštatovať, že ústava Pakistanu zakazuje
akúkoľvek formu mučenia či neľudského, ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania – žalobca v

Pakistane nie je obvinený zo žiadneho trestného činu, za ktorý by mu trest hrozil a nehrozí mu ani trestné
stíhanie; žalobca nikdy nemal problémy s pakistanskými štátnymi orgánmi (problémy s pakistanskými
štátnymiorgánminikdynemalaanicelájehorodina,ktorávkrajinepraktickycelýživotpodniká),nikdyani
len nevzbudil pozornosť pakistanských štátnych orgánov – žalobcovi bolo umožnené bez akýchkoľvek
obmedzení počas celého času stráveného v Pakistane študovať (je vysokoškolsky vzdelaný), cestovať

(bez žiadnych problémov mu boli vydávané cestovné doklady - opakovane), zamestnávať sa a pod.
Správny súd taktiež konštatuje, že žalovaný sa správne zaoberal aj tým, či by žalobca v prípade jeho
návratu do Pakistanu mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti
jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu. Správny súd v tejto súvislosti rovnako ako žalovaný uvádza, že v Pakistane v súčasnosti

neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt v zmysle medzinárodného práva a situácia
v krajine takto nie je ani zo strany medzinárodného spoločenstva chápaná – aktuálnu situáciu v okrese
Sargodha a v samotnej provincii Pandžáb v žiadnom prípade nemožno chápať ako vnútroštátny alebo
medzinárodný ozbrojený konflikt v zmysle medzinárodného práva – v provincii Pandžáb dochádza síce
k ojedinelým teroristickým útokom, no tieto sú výsledkom izolovaných incidentov a nie ozbrojených

stretov, pričom takéto ojedinelé incidenty sa vyskytujú aj v rámci Európy – v tomto smere treba taktiež
uviesť, že ani samotná hrozba teroristických útokov v Pakistane nie je sama o sebe dôvodom na
poskytnutie doplnkovej ochrany. Spomínaná hrozba teroristických útokov by musela byť spojená s
existenciou reálnej hrozby vážneho bezprávia, no takáto reálna hrozba v prípade žalobcu v konaní
preukázaná nebola. Správny súd má teda za to, že v konaní nebolo preukázané, že v prípade návratu

žalobcu do Pakistanu, resp. do miesta jeho trvalého bydliska, by mohol byť žalobca vystavený reálnej
hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 13a zákona o azyle.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd konštatuje, že žalovaný správne nepristúpil
v žalobcovom prípade k poskytnutiu doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, keďže na to
neboli žiadne dôvody.

61. Správny súd v súhrne zistil, že žalobcom uvádzané dôvody v jeho žiadosti o udelenie azylu nemožno
podradiť pod pojem existencie opodstatnených obáv v krajine pôvodu z prenasledovania z politických
dôvodov (najmä po komplexnom posúdení priebehu života žalobcu a jeho rodiny). Taktiež je podľa
správneho súdu v kontexte vyjadrení žalobcu v konaní o udelenie azylu dostatočne zistený skutkový stav

žalovaným a správne vyhodnotené dôkazné prostriedky žalovaným v napadnutom rozhodnutí. Správny
súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti je zákonné a žalovaný správne
a zákonne konštatoval, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky na udelenie azylu, pričom nespĺňa ani
podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany.

62. Správny súd má za to, že žalovaný pri posudzovaní prípadu postupoval v súlade s platnou
a účinnou právnou úpravou, zohľadnil všetky vyhlásenia žalobcu, dôležité skutočnosti týkajúce sa
krajiny pôvodu, jeho postavenie a osobné pomery. V administratívnom konaní bol dostatočne zistený
skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v
celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa

názoru správneho súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej
veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to citáciou
dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný
prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosťnapadnutého rozhodnutia. Z uvedeného správny súd uzavrel, že žalovaný správne vyhodnotil zistený
skutkový stav a na tento správne aplikoval ustanovenia zákona o azyle majúc za to, že žalobca nesplnil
podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle ust. § 8 zákona o azyle a zároveň

nesplnil podmienky ani na poskytnutie doplnkovej ochrany.

63. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd po preskúmaní rozhodnutia v napadnutej časti žalobu
ako nedôvodnú podľa § 219 SSP zamietol.

64. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi
nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.

Poučenie:

file_0.jpg

file_1.wmf

21

15Saz/13/2024

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a

podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439

ods. 3 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).