Rozsudok – Majetok ,
Zmeňujúce, Zrušené Judgement was issued on Wednesday, March 6, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/96/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2323011258
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Pollák

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2323011258.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Michala Polláka a sudcov Mgr. Kristíny

Ferencziovej a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci proti obžalovaným: 1) A. B. a 2) C. D. pre
zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. f) Trestného zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa §
20 Trestného zákona, o odvolaniach obžalovaných A. B. a C. D. a prokurátorky Okresnej prokuratúry
Galanta proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 20.03.2024, č.k. 11T/81/2023–373, na verejnom
zasadnutí konanom dňa 06.03.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje v celom rozsahu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

1) obžalovaný A. E. F. G. H. I. B. J. K. L. M. E. B. ,
nar. XX.XX.XXXX v N.,
trvale bytom O. XXX, E. I. L., toho času vo ÚVTOS Želiezovce,

2) obžalovaný C. D. A. H. I. D. B. F. K.,
nar. XX.XX.XXXX v A.,
trvale bytom P. XXX/XX, Q. - R.

s a u z n á v a j ú z a v i n n ý c h, ž e

dňa 11.07.2023 v čase okolo 19:30 hodiny v katastrálnom území obce E. I. L., v blízkosti jazera Vizallás
na mieste včelárskeho stanovišťa poškodeného H. L., narodeného XX.XX.XXXX, trvale bytom A., S.

R. XXXX/XX, z neobývaného riadne uzamknutého karavanu (prívesu) nachádzajúceho sa v miestnom
lese spoločne odcudzili vyžínač zn. STIHL FS, žltý kompresor zn. STANLEY, menič prúdu z 12 V na
220 V, svetlo na pohyb s fotovoltaikou, ručnú digitálnu váhu, a to takým spôsobom, že obvinený C. D.
s nožíkom vypáčil plechy v oblasti zámku a vložky na zárubni, čím vyhol jazyk a zámok, následne sa
dostali dnu, odkiaľ vzali označené veci, potom sa presunuli na miesto pred karavan, odkiaľ vzali plastovú
nádobu na med, čím poškodenému H. L., narodenému XX.XX.XXXX, trvale bytom A., S. R. XXXX/XX,
spôsobili škodu vo výške 456,- eur,

- hoci obžalovaný 1) A. B. bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Galanta, sp. zn.
14T/39/2022 zo dňa 02.01.2023, právoplatný dňa 24.01.2023 za prečin krádeže podľa § 212 odsek 1
písmeno b), písmeno g), odsek 2 písmeno a) Trestného zákona spolupáchateľstvom,
- hoci obžalovaný 2) C. D. bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Galanta, sp. zn.
0T/157/2023 zo dňa 09.07.2023, právoplatný dňa 09.07.2023 za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1
písm. a), písm. b) Trestného zákona,

t e d aobž. A. E. F. G. H. I. B. J. K. L. M. E. B.

spoločným konaním si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, čin spáchal vlámaním a hoci bol v

predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený,

obž. C. D. A. H. I. D. B. F. K.

spoločným konaním si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, spôsobili tak malú škodu, čin spáchal

vlámaním, a hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený,

čím spáchali

obž. A. E. F. G. H. I. B. J. K. L. M. E. B.

prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b) Trestného zákona spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona (v znení účinnom od 06.08.2024)

obž. C. D. A. H. I. D. B. F. K.

prečin krádež podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm. b) Trestného zákona spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona (v znení účinnom do 05.08.2024)

a za to sa

o d s u d z u j ú

obžalovaný A. E. F. G. H. I. B. J. K. L. M. E. B.,

Podľa§212ods.2Trestnéhozákona(vznení účinnomod06.08.2024),spoužitím§38ods.2Trestného
zákona (v znení účinnom od 06.08.2024), s poukazom na § 36 písm. l) Trestného zákona (v znení
účinnom od 06.08.2024) a § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona (v znení účinnom od 06.08.2024),
§ 42 ods. 1 Trestného zákona (v znení účinnom od 06.08.2024), v spojení s § 41 ods. 1 Trestného
zákona (v znení účinnom od 06.08.2024), na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok a 3

(tri) mesiace.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona (v znení účinnom od 06.08.2024)sa na výkon uloženého
trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona (v znení účinnom od 06.08.2024) súd ruší výrok o treste uloženom
obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 1T/79/2023 zo dňa 14.02.2024, právoplatný
dňa 14.02.2024, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

obžalovaný C. D. A. H. I. D. B. F. K.

Podľa§212ods.2Trestnéhozákona (vzneníúčinnomdo05.08.2024),spoužitím§38ods.2Trestného
zákona (v znení účinnom do 05.08.2024), na trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona (v znení účinnom do 05.08.2024) sa na výkon uloženého
trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len ,,prvostupňový súd“ v príslušnom gramatickom tvare“) rozsudkom zo

dňa 20.03.2024, č.k. 11T/81/2023 – 373 uznal za vinných obžalovaných 1) A. B. a 2) C. D., žedňa 11.07.2023 v čase okolo 19:30 hodiny v katastrálnom území obce E. I. L., v blízkosti jazera Vizallás
na mieste včelárskeho stanovišťa poškodeného H. L., narodeného XX.XX.XXXX, trvale bytom A., S.
R. XXXX/XX, z neobývaného riadne uzamknutého karavanu (prívesu) nachádzajúceho sa v miestnom

lese spoločne odcudzili vyžínač zn. STIHL FS, žltý kompresor zn. STANLEY, menič prúdu z 12 V na
220 V, svetlo na pohyb s fotovoltaikou, ručnú digitálnu váhu, a to takým spôsobom, že obvinený C. D.
s nožíkom vypáčil plechy v oblasti zámku a vložky na zárubni, čím vyhol jazyk a zámok, následne sa
dostali dnu, odkiaľ vzali označené veci, potom sa presunuli na miesto pred karavan, odkiaľ vzali plastovú
nádobu na med, čím poškodenému H. L., narodenému XX.XX.XXXX, trvale bytom A., S. R. XXXX/XX,

spôsobili škodu vo výške 456,- eur,
- hoci obžalovaný 1) A. B. bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Galanta, sp. zn.
14T/39/2022 zo dňa 02.01.2023, právoplatný dňa 24.01.2023 za prečin krádeže podľa § 212 odsek 1
písmeno b), písmeno g), odsek 2 písmeno a) Trestného zákona spolupáchateľstvom,
- hoci obžalovaný 2) C. D. bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Galanta, sp. zn.
0T/157/2023 zo dňa 09.07.2023, právoplatný dňa 09.07.2023 za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1

písm. a), písm. b) Trestného zákona,
teda spoločným konaním si prisvojili cudziu vec tým, že sa jej zmocnili, spôsobili tak malú škodu, čin
spáchali vlámaním, a hoci boli v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdení,

čím spáchali úmyselný prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm. b) Trestného

zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.
Za to boli odsúdení :
- Obžalovaný 1) A. B. - podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného
zákona, s poukazom na § 36 písm. l) Trestného zákona a § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona, §
42 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 41 ods. 1 Trestného zákona, na súhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 1 (jeden) rok a 10 (desať) mesiacov, pričom podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd na
výkon uloženého trestu zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym
stupňom stráženia. Zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste uloženom
obžalovanému rozsudkom prvostupňového súdu zn. 1T/79/2023 zo dňa 14.02.2024, právoplatného dňa
14.02.2024, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na

zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
- Obžalovaný 2) C. D. - podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného
zákona, s poukazom na § 37 písm. m) Trestného zákona, na trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky
a 2 (dva) mesiace, pričom podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd na výkon uloženého trestu
zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obaja obžalovaní, konkrétne obžalovaný
A. B. voči výroku o treste a obžalovaný C. D. voči výroku o vine, ako aj výroku o treste. Prokurátorka
napadla vyhlásený rozsudok včas podaným odvolaním v rozsahu výrokov o vine aj o treste vo vzťahu
k obom obžalovaným.
3. Obžalovaný B. (prvostupňovým súdom označený ako ,,obžalovaný 1“) odôvodnil zahlásené odvolanie

písomnou formou (cestou obhajkyne) dňa 03.04.2024, pričom uviedol (skrátene):
3.1. Obžalovaný podáva odvolanie najmi z dôvodu, že napadnutým rozsudkom boli porušené
ustanovenia Trestného zákona a uložený trest je neprimerane prísny. Prvostupňový súd po ustálení
skutkového stavu priznal obžalovanému 1 poľahčujúcu okolnosť podľa 36 písm. l) Trestného zákona,
teda, že sa k spáchaniu skutku priznal a tento úprimne oľutoval. Súčasne obžalovanému priznal 2

priťažujúce okolnosti podľa 37 písm. h) a m) Trestného zákona, teda, že spáchal viac trestných činov a
že za trestný čin už bol odsúdený. Na podklade takto ustáleného pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností následne súd aplikoval 38 ods. 4 Trestného zákona, teda ak prevažuje pomer priťažujúcich
okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
3.2. Ohľadom priznania sa ku skutku a následného výroku o treste má obžalovaný za to, že konajúci súd

neprihliadol na všetky okolnosti daného prípadu. Vydaný rozsudok v danej veci nezodpovedá zásadám
ukladania trestov v zmysle 34 Trestného zákona, pričom vydaný trest je neprimerane prísny, nakoľko
obžalovanémunebolapriznanájednapoľahčujúcaokolnosť,atopoľahčujúcaokolnosťpodľa36písm.n)
Trestného zákona, keďže obžalovaný napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.
3.3. Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť

na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Úplné a správne
zistenie a ustálenie všetkých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, určenie ich pomeru a závažnosti
je nevyhnutnou podmienkou na určenie konkrétneho druhu trestu a jeho výmery. V zmysle uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.10.2016, sp. zn.: 4 Tdo 63/2016, poľahčujúca okolnosť v podobenapomáhania pri objasňovaní trestnej činnosti síce vyžaduje, aby páchateľ pomáhal tým orgánom, ktoré
sú na to určené, teda orgánom činným v trestnom konaní (v rámci prípravného konania) a súdu, to však
neznamená, že páchateľ takto musí bezpodmienečne napomáhať všetkým týmto orgánom, ktoré sú

príslušné na vykonávanie jednotlivých štádií trestného stíhania. Konajúci súd však napriek uvedenému
nepriznal jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, pričom týmto postupom
došlo k nesprávnemu ustáleniu pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, teda možno konštatovať
porušenie 38 ods. 2 Trestného zákona v neprospech obžalovaného. Obhajoba má za to, že pri ukladaní
trestu je nutné prihliadať nielen na generálnu prevenciu, ale aj na individuálnu prevenciu a trest má

teda spínať nielen represívnu funkciu, ale aj prevýchovnú, pričom tieto majú byť vyvážené. Obhajoba
poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“ v príslušnom gramatickom
tvare), sp. zn.: 6To/71/2020 zo dňa 21.07.2020, ktorý taktiež konštatoval, že na priznanie poľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona boli splnené všetky zákonné predpoklady, a to z dôvodu,
že obžalovaný aktívnym konaním pomáhal orgánom činným v trestnom konaní a súdu objasnil všetky
neznáme detaily svojej trestnej činnosti. Zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že sa obžalovaný

ktrestnejčinnostipriznávalodsaméhopočiatkuaúprimnejuľutoval,vyšetrovateľovijupodrobnepopísal
a na hlavnom pojednávaní realizoval vyhlásenie o vine. Odvolací súd bol v tejto veci toho názoru, že
obžalovanýzosvojejpozícieužviacnemoholnapomáhaťpriobjasňovanísvojejtrestnejčinnosti,napriek
tomu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostal odpoveď, prečo by mu táto poľahčujúca okolnosť
patriť nemala. S poukazom na uvedený právny názor, ktorý prezentoval odvolací súd je obhajoba toho

názoru,žetentojemožnéanalogickyaplikovaťajnaprípadobžalovaného.Zapredpokladu,žesúdbypri
výmere trestu správne prihliadol na poľahčujúce okolnosti popísané v texte odvolania, mal prvostupňový
súd v konečnom dôsledku správne ustáliť pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v pomere 2:2.
To znamená, že v danom prípade mal súd pri ukladaní trestu vychádzať zo základnej trestnej sadzby
podľa 212 ods. 2 Trestného zákona.

3.4. V nadväznosti na uložený trest za skutok uvedený v obžalobe obžalovaný poukazuje na to, že v
danom prípade bolo možné pri ukladaní trestu pristúpiť i k mimoriadnemu zníženiu ukladaného trestu
postupom podľa § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Ku skutku kladenému mu za vinu v rozsahu ako
tento spáchal sa priznal a tento úprimne oľutoval. Je nutné uviesť, že už v priebehu trvania obmedzenia
slobody preukázal svoju snahu po náprave, a to svojím správaním sa v ústave na výkon väzby a výkon

trestu odňatia slobody. Uvedené skutočnosti teda môžu, okrem iného, zakladať dôvod pre mimoriadne
zníženie trestu až o 1/3 pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby v súlade s § 39 ods. 2
písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam tak, ako to vyplýva zo Stanoviska Najvyššieho súdu
SR publikovaného pod poradovým číslom 44 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR č. 5/2017. Z
predmetného rozsudku vyplýva, že ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody

o vine a treste mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, teda v
situácii vopred dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per
analogiam a pri použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade
uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom),
keďže páchateľ (procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny

(dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a
výške uloženého trestu. Vzhľadom k tomu, podľa názoru obhajoby mohol prvostupňový súd použiť
ustanovenia o mimoriadnom nížení trestu tak, ako to vyplýva z predchádzajúceho textu a pokiaľ ide o
samotnú výmeru trestu, prvostupňový súd mal správne zohľadniť kritický postoj obžalovaného k trestnej
činnosti. V tomto prípade prvostupňový súd mohol prihliadnuť na vyššie citované ustanovenie § 39

ods. 2 písm. d) Trestného zákona a obžalovanému uložiť nižší trest. Obhajoba má za to, že ide o také
okolnosti prípadu, ktoré sú mimoriadne. Pod mimoriadne okolnosti možno zaradiť aj tie, ktoré nemajú
priamy vzťah k spáchanému trestnému činu a môže ísť napríklad o rodinné pomery alebo zdravotný
stav obžalovaného.
3.5. Obžalovaný svoje konanie úprimne ľutuje. Nechce sa vyhýbať prevzatiu zodpovednosti zaň a

odpykať si spravodlivý trest. Do budúcna už určite nebude páchať trestnú činnosť, či pokračovať v
páchaní trestnej činnosti, ktorej sa dopustil len z dôvodu jeho nerozvážnosti. S ohľadom na vyššie
uvedené má za to, že uložený trest je neprimerane prísny a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo
najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Aj s ohľadom na tieto skutočnosti je toho názoru,

že konajúci súd mal okrem priznania ďalšej poľahčujúcej okolnosti prihliadať aj na vyššie špecifikované
okolnosti, ktoré môžu byť predpokladom pre mimoriadne zníženie trestu v nižšom rozsahu.
3.6. Vyššie uvedené chyby konania majú, podľa názor obhajoby názoru vplyv na skutkový a následne
právny stav a bez ich odstránenia je nutné konštatovať pochybnosti o správnosti uloženého trestu atým porušenie ustanovení Trestného zákona. Vzhľadom na uvedené obhajoba navrhuje, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o treste zrušil podľa 321 ods. 1 písm. d/ a
e/ Tr. por., a postupom podľa 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec prvostupňovému súdu na nové

konanie a rozhodnutie, prípadne aby sám odvolací súd rozhodol tak, že obžalovanému uloží trest v
nižšom rozsahu.
4. Obžalovaný D. (prvostupňovým súdom označený ako ,,obžalovaný 2“) odôvodnil zahlásené odvolanie
písomnou formou (cestou obhajcu) dňa 04.04.2024, pričom uviedol len, že vyhlásený rozsudok napáda
v časti uznania viny, právnej kvalifikácie skutku a na to nadväzujúceho výroku o uložení trestu, nakoľko

má za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa malo jednať o skutok spáchaný
vlámaním, nebola riadne preukázaná výška škody a nebolo prihliadnuté na okolnosti skutku pri ukladaní
trestu. S prihliadnutím na uvedené považuje uložený trest za prísny.
5. V predmetnej veci zahlásila odvolanie aj prokurátorka Okresnej prokuratúry Galanta, ktorá uvedené
odvolanie doplnila písomnou formou dňa 21.05.2024, pričom uviedla (skrátene):
5.1. Prvostupňový súd odôvodnil napadnutý rozsudok okrem iného aj tým, že pokiaľ ide o právnu

kvalifikáciu skutku ako zločinu podľa § 212 ods. 3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods.
1 písm. e) Trestného zákona v zmysle obžaloby, s daným sa prvostupňový súd nestotožnil. Obžaloba
uvádzala, že obžalovaní sa skutku dopustili na poškodenom ako osobe vyššieho veku z dôvodu, že
s ohľadom na jeho vek a s tým spojenú telesnú konštrukciu neočakávali z jeho strany žiaden odpor
(jedným z motivačných faktorov protiprávnej činnosti mal byť teda aj vek poškodeného, s ktorým mali

obžalovaní subjektívne spájať menší odpor z jeho strany). Tento názor prokuratúra v podanej obžalobe
zdôvodnila tým, že (i) včelárske stanovište je v neobývanej oblasti, ide tam o jediné také stanovište, (ii)
obžalovaní poškodeného videli (a vzhľadom na jeho výzor, keďže sa narodil v roku 1940, musí byť od
pohľadu zrejmý jeho vek), a (iii) obžalovaní sa už niekoľko dní vopred dohadovali, že „pôjdu po veci", a
teda skutok mali vopred naplánovaný ohľadne tohto jediného včelárskeho stanovišťa, a tak obžalovaní

museli mať vedomosť, komu včelárske stanovište patrí. Aj keď súd dáva obžalobe za pravdu, že tieto
obžalobné úvahy obstoja a majú svoje opodstatnenie v rovine dôvodného podozrenia, po pred súdom
vykonanom dokazovaní sa však nepretavili do neochvejnej istoty, že (i) obžalovaní skutočne vedeli, že
poškodený je vlastníkom včelárskeho stanovišťa a vecí v ňom, že (ii) poškodený má viac ako 60 rokov
(§ 127 ods. 3 Trestného zákona), a že (iii) motivačným faktorom ich protiprávneho konania bol aj a

práve vek poškodeného, s ktorým spájali menší odpor z jeho strany či väčšie šance na ich úspech (t.
j. že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s vekom chránenej osoby). Z vykonaného dokazovania pred
súdom totiž nevyplynulo, že by bol skutok hlbšie vopred plánovaný vo vzťahu k osobe poškodeného
(obžalovaní, ak aj mohli mať dlhšie vedomosť o včelárskom stanovišti, resp. aspoň obžalovaný B.,
sa podľa všetkého stretli a dohodli, že vylúpia maringotku/príves na včelárskom stanovišti, o ktorom

mal vedomosť obžalovaný B.; jednoznačne nemožno z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchov
oboch obžalovaných a poškodeného, uzavrieť, že by bol skutok nejak hlbšie/dlhodobejšie plánovaný
s ohľadom na poškodeného, ostatne, svojou povahou išlo pri tejto krádeži o veľmi jednoduchý modus
operandi vykradnutie stanovišťa večer po uistení sa, že tam nik iný nie je; tomu nasvedčuje aj ich
otočenie sa, keď uvideli, že od stanovišťa odchádza auto s poškodeným, keďže ich úmysel bol skutok

spáchať v absencii akýchkoľvek iných osôb, než sú oni sami). Tiež z takého dokazovania nevyplynulo,
že by určite obžalovaní vedeli, že poškodený má viac ako 60 rokov (stretli sa tak, že poškodený sedel v
aute, keď ich dohonil na betónovej ceste; nebol prezentovaný žiaden dôkaz, že by niečo o poškodenom
obžalovaní vedeli skôr, pred týmto momentom). Tiež z takého dokazovania nevyplynulo, že ak by aj
mali vedomosť o jeho veku, že by to bol nejaký motivačný faktor na ich strane k spáchaniu trestného

činu - opätovne, svojou povahou išlo o veľmi jednoduchý modus operandi, a to vykradnutie včelárskeho
stanovišťa večer po uistení sa, že tam nik iný nie je; takýto modus operandi nevyžaduje žiaden menší
odpor akéhokoľvek poškodeného (dokonca ani žiadnu jeho chybu spôsobenú prípadným vyšším vekom,
na ktorú by páchatelia čakali, napr. v podobe vyčkávania na moment, kedy poškodený pozabudne učiniť
preventívne opatrenia pred krádežou v podobe uzamknutia maringotky/prívesu), ten tam totiž nie je pri

páchaní trestnej činnosti vôbec prítomný a jeho vek je tak z pohľadu skutku irelevantný, kedy rovnako by
bolo zo strany obžalovaných ako páchateľov postupované, ak by včelárom nebola vyše 60 ročná osoba,
ale zdatný mladý 30 ročný včelár v plnej sile (jednoducho, ako tomu bolo aj tu, počkali by si, kým na
mieste nik nebude, najlepšie večer). Súd teda nepovažoval kvalifikačný moment v zmysle § 212 ods.
3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona za jednoznačne

preukázaný, preto žalovaný skutok kvalifikoval „len” ako prečin podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b),
ods. 2 písm. b) Trestného zákona páchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.
Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd aj upravil skutkovú vetu.5.2. S rozsudkom prvostupňového súdu a s jeho právnymi úvahami o dôvodoch neaplikovania
kvalifikačného momentu v zmysle § 212 odsek 3 písmeno f) Trestného zákona s poukazom na § 139
odsek 1 písmeno e) Trestného zákona sa prokurátorka nestotožňuje a rozsudok považuje vzhľadom na

výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní za nezákonný. Poukazuje pritom na ustanovenia § 139
ods. 1 a 2 Trestného zákona. Je potrebné uviesť, že súvislosť medzi trestným činom a vekom chránenej
osoby musí byť pri úmyselných trestných činoch aspoň uzrozumenie (t. j. aj stav ľahostajnosti; nepriamy
úmysel) s tým, že ide o takúto osobu, ale z okolností prípadu musí vyplývať, že môže ísť o takúto osobu
a že tento fakt môže byť aspoň čiastočne nápomocný pri páchaní trestného činu. V zmysle 139 ods. 2

Trestného zákona možno spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku (v zmysle § 127 ods. 3, 139
ods. 1 písm. e) Trestného zákona) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej
sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený
je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou
odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou,
ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. (R 117/2014)

5.3. Z vykonaného dokazovania v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní je zrejmé, že miesto
činu je situované v lesíku, asi 100 metrov vedľa cesty, ktorá vedie až k rybníku Vizálaš, podľa vyjadrenia
poškodeného je natretá tak, aby splývala s prírodou, nie je jednoduché ju nájsť ani pre tých, ktorí ju
hľadajú. Poškodený v konaní pred súdom uviedol, že do maringotky chodí každý večer a každé ráno
a niekedy tam aj prespáva. Obžalovaný C. D. v konaní pred súdom uviedol, že s obžalovaným A. B.

si ohľadne návštevy maringotky za účelom odnesenia vecí písali prostredníctvom aplikácie messenger
niekoľko dní predtým. Pred samotným skutkom sa aj stretli. Obžalovaný A. D. má trvalé bydlisko v obci
E. I. L., teda existuje objektívny predpoklad, že obec a jej okolie pozná (uvedené možno dedukovať
aj z jeho výsluchu, kedy vedel presne bez náznakov pochybností popísať miesto činu, ako aj jeho
okolie). Poškodený uviedol, že obžalovaných stretol, keď už boli skoro u neho, za tou tabuľou, keď sa

pohol autom preč, oni rýchlo zoskočili z bicyklov a otočili sa naspäť, pričom uviedli, že hľadajú jazierko.
Uviedol, že nemá pamäť na tváre, no do tváre im videl, ako aj oni jemu. Obžalovaný C. D. na hlavnom
pojednávaní verbalizoval, že poškodeného stretli, keď išli do maringotky, pričom zároveň uviedol, že si
ho nezapamätal, nevšimol si ho, nevedel by ho opísať (napriek tomu, že sa rozprávali) a následne bez
náznakov pochybností uviedol, že poškodeného stretli aj cestou odtiaľ, čiže mal o tom vedomosť už

večer. Uvedené sa javí ako rozporné, keď obvinený na jednej strane tvrdí, že poškodenému nevenoval
žiadnu pozornosť, nepamätá si ho a vzápätí s istotou konštatuje, že sa tam práve poškodený vrátil, keď
už išli preč.
5.4. Z takto vykonaného dokazovania má prokuratúra za to, že obvinení mali vopred jednoznačne
naplánované (keďže spolu mali komunikovať), kam pôjdu kradnúť, jednoznačne vedeli, komu patrí

maringotka (ako aj to, kedy sa tam daná osoba zdržiava), pričom v súvislosti s vekom poškodeného
subjektívne spájali menší odpor (potenciálne ľahší únik). Uvedené podľa názoru prokurátorky možno
vyabstrahovať z toho, že poškodeného (osobu viac ako 80 ročnú) pred maringotkou videli (kedy sa jedná
o jediný obývateľný príves v okolí, ktorého vlastníkom je poškodený 30 rokov), vnímali, že poškodený
ich tiež registruje, usudzujúc z ich reakcie popísanej poškodeným (teda, že mali zoskočiť z bicyklov a

otočiť sa) bolo jednoznačne zrejmé, že museli vedieť, že ide o vlastníka maringotky, pričom aj napriek
tomu, že boli ním pristihnutí bezprostredne pred spáchaním trestného činu, tento vykonali a nevyľakala
ich ani tá skutočnosť, že sa poškodený na miesto vrátil, nakoľko mu obžalovaní prišli podozriví.
5.5. Prokuratúra má za to, že kvalifikačný moment v zmysle vykonaného dokazovania bol ustálený tak,
aby odôvodnil subsumovanie skutku aj pod ustanovenie § 212 odsek 3 písmeno f) Trestného zákona

s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno e) Trestného zákona. Zároveň má za to, že vo vzťahu k
obžalovanému C. D. bolo dôvodné ukladať súhrnný trest odňatia slobody za súčasného zrušenia výroku
o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 33T/39/2023, ktorého trestný rozkaz bol
obvinenému doručený dňa 04.10.2023. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje prokuratúra
napadnutý rozsudok za nezákonný, čo do výroku o vine a v tej súvislosti aj čo do výroku o treste a

navrhuje,abyodvolacísúdpodľa§ 321odsek1písmenob),písmenod),písmenoe)Trestnéhoporiadku
zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol rozsudkom, pričom navrhuje, aby obžalovaných C.
D. a A. B. súd uznal za vinných zo spáchania zločinu krádeže podľa § 212 odsek 1 písmeno a), písmeno
b), odsek 2 písmeno b), odsek 3 písmeno f) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno
e) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a obžalovanému C. D. podľa §

212 odsek 3 Trestného zákona, § 37 písmeno h), písmeno m) Trestného zákona, § 38 odsek 2, odsek
4 Trestného zákona, § 41 odsek 2 Trestného, § 42 odsek 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia
slobody na dolnej hranici trestnej sadzby so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu s
minimálnym stupňom stráženia za súčasného zrušenia výroku o treste z trestného rozkazu Okresnéhosúdu Nitra, sp. zn. 33T/39/2023 zo dňa 29.06.2023, právoplatný dňa 19.12.2023 a obžalovanému A. B.
podľa § 212 odsek 3 Trestného zákona, § 37 písmeno h), písmeno m) Trestného zákona, § 38 odsek
2, odsek 4 Trestného zákona, § 41 odsek 2 Trestného, § 42 odsek 1 Trestného zákona súhrnný trest

odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do
ústavu s minimálnym stupňom stráženia za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku Okresného
súdu Galanta, sp. zn. 1T/79/2023 zo dňa 14.02.2024, právoplatného dňa 14.02.2024.
6. K podanému odvolaniu prokurátora sa vyjadril obžalovaný B., ktorý vo svojom písomnom podaní zo
dňa 13.06.2024 podanom cestou obhajcu uviedol, nasledovné:

6.1. Obžalovaný uvádza, že s týmto podaním v celom rozsahu nesúhlasí. Prokurátor má totiž za to,
že obaja obžalovaní mali vopred jednoznačne naplánované kam pôjdu kradnúť, jednoznačne vedeli,
komu patrí karavan, pričom v súvislosti s vekom poškodeného subjektívne spájali menší odpor. Z týchto
dôvodov má prokurátor za to, že kvalifikačný moment v zmysle vykonaného dokazovania bol ustálený
tak, aby odôvodnil subsumovanie skutku aj pod ustanovenie § 212 ods. 3 písm. f) Trestného zákona s
poukazom na 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona.

6.2. Obhajoba má za to, že prvostupňový súd postupoval správne pokiaľ nekvalifikoval skutok tak, ako
ho právne kvalifikovala obžaloba, t. j. ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b),
ods. 3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona. Z vykonaného
dokazovania nevyplýva, že obžalovaný skutočne vedel, že poškodený je vlastníkom karavanu, že
poškodený má viac ako 60 rokov a že by motivačným faktorom jeho protiprávneho konania bol práve vek

poškodeného, s ktorým by spájal menší odpor z jeho strany. V plnom rozsahu sa obžalovaný stotožňuje
so záverom konajúceho súdu, že z vykonaného dokazovania pred súdom nevyplynulo, že by bol skutok
hlbšie vopred plánovaný vo vzťahu k osobe poškodeného, a že by ako obvinení vedeli, že poškodený má
viac ako 60 rokov. Konajúci súd tiež uviedol, že z dokazovania nevyplynulo, že ak by aj mali vedomosť
o veku poškodeného, že by to bol motivačný faktor na ich strane k spáchaniu trestného činu, s čím plne

súhlasí.
6.3. Poukazujúc na uvedené má za to, že okolnosť — spáchanie trestného činu na chránenej osobe —
osobe vyššieho veku nemôže byť kvalifikačne použitá ako okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej
trestnej sadzby. Ak by došlo k použitiu tejto okolnosti, bolo by to v rozpore s ustanovením § 139
ods. 2 Trestného zákona, nakoľko trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s vekom poškodeného ako

osoby staršej ako 60 rokov. Táto okolnosť nemala žiaden vplyv na motiváciu obžalovaného spáchať
trestný čin, nijako obžalovanému pri spáchaní trestného činu nepomohla a neovplyvnila priebeh tohto
činu. Z vykonaného dokazovania vôbec nevyplynulo, že by spáchanie trestného činu bolo z hľadiska
obžalovaného subjektívne ovplyvnené práve v súvislosti s vekom poškodeného. Na to, aby bol vek
poškodeného zároveň aj motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil obžalovaného vôľovú zložku,

musel by som o tejto skutočnosti vedieť (o tomto však nevedel).
6.4. Ak fakt, že ide vo všeobecnosti o chránenú osobu, nemal vôbec žiadny vplyv na motiváciu páchateľa
spáchať trestný čin, ani na jeho uzrozumenie, že mu táto okolnosť môže pomôcť pri páchaní trestného
činu, ani na priebeh trestného činu, hoci aj ide o úmyselný trestný čin, nemôže byť naplnený kvalifikačný
znak — skutok spáchaný na chránenej osobe podľa 139 Trestného zákona. Samotná výška veku

poškodeného automaticky nepodmieňuje prísnejšiu právnu kvalifikáciu, nakoľko v danom prípade musí
byť prítomná a preukázaná určitá súvislosť medzi spáchaným skutkom a faktom, že sa jedná o chránenú
osobu. Páchateľ sa musí konania dopustiť práve preto, že sa jedná o takúto osobu. Vyššie uvedené
závery sú podporené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR — Rozsudok NS SR z 3. decembra 2013,
sp. zn. Tdo 65/2013 uverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 8/2014, rozhodnutie č.

117, z ktorého vyplýva, že v zmysle § 139 ods. 2 Trestného zákona možno spáchanie činu voči
(na) chránenej osobe považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len
pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je chránenou
osobou a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného,
umocnením účinku trestného činu voči poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo

podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin.
6.5. V tomto kontexte sa tak nejaví logickým vymedzenie právnej kvalifikácie tak, ako uvádza obžaloba,
a to okrem iného i s poukazom na to, že v žiadnom prípade nebolo a nie je preukázané, že by niektorý
z obžalovaných mali vedomosť o tom, že majiteľom karavanu je práve osoba, ktorú v danom čase
náhodne stretli idúc okolo nich na motorovom vozidle. Ak by aj pripustili, že poškodeného dostatočne

videli a z jeho výzoru a veku ho identifikovali ako „chránenú osobu”, v zmysle Trestného poriadku
nie je možné z uvedeného vyvodiť, že sme mali vedomosť o tom, že práve táto osoba je majiteľom
predmetného karavanu, a teda uvedená skutočnosť ich motivovala k spáchaniu trestného činu tak, akokonštatuje prokurátor, resp. že by práve z dôvodu tejto skutočnosti mali subjektívne spájať menší odpor
alebo slabšiu obranu poškodeného, ktorá by ich mala umocniť v tom, že sa rozhodnú spáchať trestný čin.
6.6.Vedomosťobžalovanéhoovekupoškodeného,resp.skutočnosť,žeprávetátoosobabolamajiteľom

karavanu nebola žiadnym spôsobom preukázaná, nevyplýva z vykonaných dôkazov a možno ju
vyhodnotiť iba ako nepodloženú domnienku prokuratúry. Na aplikáciu danej právnej kvalifikácie nie
sú splnené zákonné podmienky. Zavinenie páchateľa, pokiaľ ide o osobitný kvalifikačný pojem, musí
zahŕňať aspoň vedomosť (vrátane vedomej nedbanlivosti) o postavení, stave alebo veku chránenej
osoby. Poukazujúc na Uznesenie Najvyššieho súdu SR SP. zn. 3Tdo/39/2021, zo dňa 31.01.2022 má

obhajoba za to, že závery v ňom vyslovené sú aplikovateľne aj v posudzovanom prípade, a to že bez
ohľadu na vedomosť obžalovaného v čase spáchania skutku, že poškodený je osobou staršou ako 60
rokov, teda osobou vyššieho veku v zmysle § 127 ods. 3 v spojení s § 139 ods. 1 písm. e) Trestného
zákona, musí byť pre aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, že čin bol spáchaný na
chránenej osobe, kumulatívne splnená aj podmienka ustanovená v § 139 ods. 2 Trestného zákona a to,
že trestný čin musí byť bezpodmienečne spáchaný v súvislosti s vekom chránenej osoby. Musí ísť o

bezprostrednú (priamu) súvislosť spáchania trestného činu obvineným s vekom poškodeného. Je preto
nevyhnutné, aby bol vek poškodeného v určitej (konkrétnej) vecnej súvislosti so spáchaným trestným
činom (zároveň aj akýmsi „motivačným faktorom”), ktorý založil a podporil vôľovú zložku (rozhodnutie
páchateľa smerujúce k spáchaniu trestného činu). V zmysle Uznesenia Najvyššieho súdu SR SP. zn.
5Tdo/47/2021, zo dňa 12. 8. 2021 naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, že čin

bol spáchaný na chránenej osobe, nemožno vyvodzovať iba zo samotného veku, resp. postavenia
poškodenej osoby v čase spáchania skutku, ale zároveň sa kumulatívne vyžaduje splnenie podmienky
ustanovenej v § 139 ods. 2 Trestného zákona a to, že trestný čin musí byť bezpodmienečne spáchaný
práve v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.
6.7. Vzhľadom na uvedené, má obhajoba za to, že kvalifikačný moment v zmysle § 212 ods. 3 písm.

f) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona nebol jednoznačne
preukázaný, preto skutok nie je možné kvalifikovať ako zločin krádeže podľa 212 ods. 1 písm. a), písm.
b), ods. 2 písm. b). ods. 3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného
zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené preto navrhuje
obžalovaný odvolaciemu súdu, aby postupom podľa § 319 Trestného poriadku odvolaniu prokurátora

nevyhovel, a toto zamietol ako nedôvodné.
7. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré bolo nariadené na rozhodnutie o odvolaní
obžalovaných a prokurátorky; prokurátor uviedol, že sa v celom rozsahu sa pridržiava podaného
odvolania prokurátorky Okresnej prokuratúry Galanta, pričom pokiaľ ide o konečný návrh, v celom
rozsahu odkazuje na podaný návrh a pokiaľ ide o odvolania obžalovaných, tieto navrhuje v celom

rozsahu zamietnuť. Obhajkyňa obžalovaného B. uviedla, že sa plnom rozsahu sa pridržiava písomného
odvolania a má za to, že uložený trest je vo vzťahu k obžalovanému B. neprimerane prísny.
Z tohto dôvodu žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na nové konanie
a rozhodnutie, resp. aby sám rozhodol tak, že mu uloží miernejší trest, prípadne aj za aplikácie
ustanovení o mimoriadnom znížení trestu. Vo vzťahu k odvolaniu prokurátora žiada, aby odvolací

súd toto zamietol ako nedôvodné, nakoľko vo vzťahu ku kvalifikačnému momentu týkajúcemu sa
spáchania trestného činu na chránenej osobe má za to, že bola dostatočne preukázaná nevedomosť
obžalovaného B. o veku poškodeného. Obhajca obžalovaného D. uviedol, že sa pridržiava záverečnej
reči prednesenej na prvostupňovom súde, kde poukázal na tú skutočnosť, že v rámci vykonaného
dokazovania nebol preukázaný kvalifikačný znak vlámania a z tohto pohľadu považuje kvalifikáciu

prostredníctvom vlámania ako nadkvalifikáciu, čo by malo byť zohľadnené pri určení výšky trestu, ktorá
by po takomto zohľadnení mala byť prirodzene nižšia. Čo sa týka podaného odvolania prokurátora v
zhode s prednesom obhajkyne obžalovaného B. uvádza, že obžalovaný C. D. nemal a ani nemohol mať
vedomosť o veku poškodenej osoby a teda tento kvalifikačný znak akcentovaný zo strany prokuratúry
treba brať ako neodôvodnený. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti žiada odvolací súd, aby rozhodol

o znížení uloženého trestu pre obžalovaného C. D.. Obžalovaný B. poukázal, že momentálne vykonáva
trest v dĺžke 20 mesiacov a uložený trest je neprimerane prísny a žiada uložiť miernejší trest. Spáchaný
skutok úprimne ľutuje.
8. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti
treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené

s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.
9. Odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316
Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného
poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie
podali obaja obžalovaný a prokurátor ako oprávnené osoby, v zákonnej lehote a proti výrokom a konaniu,

proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací
súd preskúmal aj zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné, t.j. v rozsahu
výrokov o uložených trestoch, resp. v prípade obžalovaného B. aj vo vzťahu k výroku o vine a zistené
chyby napadnutého rozsudku vyvolali potrebu zrušenia týchto výrokov a ich reparácie.

Obžalovaný C. B.:
9. Skutkové zistenia prvostupňového súdu vo vzťahu k správaniu sa obžalovaného, ktoré naplnilo všetky
zákonné znaky trestného činu, zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného, považuje odvolací súd
za správne. Prvostupňový súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady
trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, najmä však zásady zákonného

procesu (§ 2 ods. 7), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9), voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12), ako
i rovnosti strán trestného konania (§ 2 ods. 14). Odvolací súd teda konštatuje, že prvostupňový súd
dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými
ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.
10. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol

zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako
ajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazytak,abyumožnilisúdu
spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd

hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
11. Prvostupňový súd v preskúmavanom prípade postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace

proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jej prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa
svojho vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich
súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a prečo, ako
ja to, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Rovnako uviedol, akými úvahami sa spravoval prihodnotení vykonaných dôkazov. Vysporiadal sa i s obhajobou obžalovaného, pričom pred ukončením
dokazovania strany doplnenie dokazovania navrhovali iba v rozsahu, ktorý prvostupňový súd vyhodnotil
ako nadbytočný a ktorý smeroval len ku skutkovým zisteniam, ktorých správnosť nie je predmetom

odvolania. Tým si prvostupňový súd splnil svoju zákonnú povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutie
v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Skutočnosť, že (primárne) prokurátor
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi prvostupňového súdu, uvedenými v napadnutom
rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti záverov vyslovených prvostupňovým súdom.

12. Nakoľko rozhodnutia v prvostupňovom a v odvolacom konaní tvoria jednotu, nie je potrebné na tomto
mieste opakovať všetky zistenia a závery prvostupňového súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vine
obžalovaného a ktoré považuje odvolací súd za vecne správne.
13. Podľa odvolacieho súdu stačí zopakovať a to s ohľadom na fakt, že odvolanie voči výroku o vine
je podané len prokurátorkou z dôvodu miernejšej právnej kvalifikácie stíhaného skutku prvostupňovým
súdom, ako to pôvodne vykonala Okresná prokuratúra Galanta, že o vine obžalovaného svedčia priame

i nepriame dôkazy, vykonané na hlavnom pojednávaní, vrátane výpovede samotných obžalovaných.
Sú to predovšetkým svedecké výpovede poškodeného L., vykonané odborné vyjadrenie a obsah
listinných dôkazov. Ako správne uviedol prvostupňový súd spáchanie skutku obžalovaným B. vyplynulo
z výpovede oboch obžalovaných a aj poškodeného, pričom obžalovaný B. spáchanie skutku v zásade
priznal, poprel len element smerujúci k vyššej právnej kvalifikácií, ktorý následne nekonštatoval ani

prvostupňový súd.
14. Pokiaľ ide o odvolanie Okresnej prokuratúry Galanta, prezentovaná argumentácia vyplýva
z nesprávnej subsumpcie preukázaného skutkového stavu pod príslušnú právnu kvalifikáciu, resp.
z nesprávneho vyhodnotenia dokazovania prokuratúrou. Správnym spôsobom sa s uvedeným
vysporiadal už prvostupňový súd na č.l. 12 a 13 napadnutého rozsudku, pričom sa žiada odvolaciemu

súdu dodať, že kvalifikačný moment – spáchanie skutku na chránenej osobe – osobe vyššieho veku
a jeho súvislosť s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby musí bez dôvodných pochybností
vyplynúť z vykonaného dokazovania a v tomto smere pri tejto právnej kvalifikácií zaťažuje povinnosť
vyhľadávaťanavrhovaťdôkazyorgányčinnévtrestnomkonaní(vprípravnomkonaní),resp.prokurátora
(v konaní pred súdom). Pravdivým je poukazom prvostupňového súdu, že z vykonaného dokazovania

nemožno vyvodiť žiadnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala spáchaniu skutku práve vo väzbe na vek
poškodeného. Bolo bez akýchkoľvek pochybností ustálené, že obaja obžalovaní jednoznačne mali
záujem sa poškodenému vyhnúť a krádež vykonať vtedy, keď v priestoroch maringotky ani jej okolí
nebude prítomný. Samotný fakt, že obžalovaní mali mať vedomosť o vlastníkovi tohto priestoru (čo
okrem iného procesne popierajú), nemá vplyv existenciu kvalifikačného momentu spáchania skutku na

chránenej osobe. Argumentácia prokuratúry v tom smere, že obžalovaní videli poškodeného a tomuto
sa chceli skryť, kým neodíde, sama o sebe nepostačuje, navyše úvaha o uľahčení krádeže vzhľadom
na vek poškodeného (o ktorého neprítomnosť na mieste krádeže mali obaja obžalovaní výslovne
záujem) a následný uľahčený únik s ukradnutými vecami je nepodložená, je domnienkou. Súvis veku
poškodeného, resp. jeho prípadného telesného stavu so spáchaním skutku musí byť dostatočne priamy,

čo v predmetnej veci z vykonaného dokazovania nevyplýva.
15. Pokiaľ ide o ustálenie skutkového deja, prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne rozviedol skutočnosti, ktoré mal z vykonaných dôkazov preukázané a zároveň sa vysporiadal
s obhajobnou argumentáciou obžalovaného, ktorú sčasti vzniesol už pred vydaním napadnutého
rozsudku. Prvostupňový súd v tejto časti z odôvodnenia napadnutého rozsudku dal odpovede na

všetky obhajobné námietky obžalovaného, ktoré sa z prevažnej časti obsahovo kryjú s jeho odvolacími
námietkami. Odvolací súd sa s argumentáciou prvostupňového súdu v plnom rozsahu stotožňuje a
preto na tomto mieste, v odvolacom konaní, nepovažuje za potrebné opakovať odpovede, ktoré dal
obžalovanému už prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
16. Dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku v celom jeho rozsahu, je výlučne skutočnosť, že s

účinnosťou od 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony,vzneníuzneseniaÚstavnéhosúduSR,uverejnenéhopodč.41/2024Z.z.NovelizáciaTrestného
zákona sa dotkla aj ustanovení, ktoré bolo potrebné v tomto prípade aplikovať pri rozhodovaní o vine
a treste pre obžalovaného. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest

sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a
vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Postupujúc podľa vyššie uvedeného ustanovenia §
2 ods. 1 Trestného zákona odvolací súd dospel k záveru, že použitie ustanovení Trestného zákona vznení účinnom od 06.08.2024, je pre obžalovaného ako páchateľa trestnej činnosti priaznivejšie, ako
použitie Trestného zákona účinného v čase, keď spáchal trestný čin.
17. V prípade obžalovaného bolo vykonaným dokazovaním zistené, že pri rozhodovaní o treste je

potrebné zohľadniť mu 2 priťažujúce okolnosti podľa § 37 písmeno h) a m) Trestného zákona, teda
spáchanieviactrestnýchčinovažeužbolzatrestnýčinodsúdený.Poľahčujúcouokolnosťbolopriznanie
sa k spáchanému skutku a úprimná ľútosť (§ 37 písm. l) Trestného zákona). Pri prevahe priťažujúcich
okolností nad poľahčujúcimi okolnosťami však súd od 06.08.2024 nie je povinný na uvedené reagovať
zvýšením dolnej hranice trestnej sadzby. Správnym bol postup prvostupňového súdu, ktorý priznanie sa

obžalovanéhointerpretovalakodôvodprepriznaniepoľahčujúcejokolnostipodľa§36písm.l)Trestného
zákona, avšak nie aj na priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. Tento
právny stav vyplýva z doslovného znenia stanoviska NS SR (Zbierka stanovísk NS SR č. 5/2017),
v zmysle ktorého samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36
písm. n) Trestného zákona, tento stav dokonca nenastáva ani v prípade vyhlásenia obžalovanej osoby
o vine). V prípade osoby obžalovaného B. teda odvolací súd ustálil trestnú sadzbu v zmysle § 212

ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, teda 1 až 4 roky (predchádzajúca trestná
sadzba v znení účinnom do 05.08.2024, bola titulom aplikácie ustanovenia § 38 ods. 4 Trestného zákona
zvýšená na 16 až 36 mesiacov, pričom vzhľadom k okolnostiam na strane obžalovaného a stíhaného
skutku, považoval odvolací súd sadzbu účinnú od 06.08.2024 za priaznivejšiu pre obžalovaného).
S výnimkou trestnej sadzby, k úprave ktorej došlo po vyhlásení napadnutého rozsudku, možno odkázať

na úvahy prvostupňového súdu k trestu pre obžalovaného B. (č.l. 14) .
18. Pokiaľ ide o argumenty obhajoby, týkajúce sa mimoriadneho zníženia trestu, v tejto súvislosti
odvolací súd konštatuje, že okolnosti podmieňujúce tento (celkom výnimočný) postup v predmetnej
veci nezistil. Obžalovaný B. sa ku skutku priznal, pričom táto okolnosť bola zohľadnená pri priznaní
poľahčujúcej okolnosti, pričom je pravdou, že svojou výpoveďou usvedčoval aj spoluobžalovaného. Pri

osobe obžalovaného B. však uvedené skutočnosti samé o sebe nezakladali dôvod pre mimoriadne
zníženie trestu. Obžalovaný je osobou doposiaľ 4 krát súdne trestanou, pričom 3 z jeho trestov
boli uložené ako nepodmienečné. Obžalovaný bol v minulosti podmienečne prepustený z výkonu
nepodmienečného trestu uloženého za závažnú násilnú trestnú činnosť a následne spáchal ďalšie 3
trestné činy (okrem iného aj trestný čin krádeže, teda majetkovej povahy). Ohľadom okolností na strane

stíhaného skutku, ani tu odvolací súd nevzhliadol mimoriadne okolnosti, ide o vytipovanie si opusteného
miesta a jeho následné vykradnutie za účelom neoprávneného majetkového prospechu. Pri osobe
obžalovaného B. nie sú prítomné výnimočné okolnosti ani vo svojich náznakoch.
19. Po zrušení výroku o vine, ku ktorému odvolací súd pristúpil výhradne z titulu zmeny právnej
úpravu účinnej od 06.08.2024 pristúpil k novej právnej kvalifikácii skutku a uloženiu súhrnného trestu

vo výmere 1 rok a 3 mesiace, t.j. pri dolnej hranici trestnej sadzby, za súčasného zrušenia výroku
o treste v zbiehajúcej sa trestnej veci, za ktorú bol obžalovaný odsúdený rozsudkom prvostupňového
súdu, sp. zn. 1T/79/2023 zo dňa 14.02.2024, pričom súbeh trestnej činnosti správne právne posúdil
už prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Uložený trest bude napĺňať znaky individuálnej aj
generálnej prevencie, navyše umožní aj prevýchovu obžalovaného za účelom budúceho vedenia

riadneho života.

Obžalovaný C. D.:

20. Skutkové zistenia prvostupňového súdu vo vzťahu k osobe obžalovaného C. D., ktorý naplnil všetky

zákonné znaky trestného činu, zo spáchania ktorého bola uznaný za vinného, považuje odvolací súd
rovnako za správne. Prvostupňový súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné
zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, najmä však zásady zákonného
procesu (§ 2 ods. 7), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9), voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12), ako
i rovnosti strán trestného konania (§ 2 ods. 14). Odvolací súd teda konštatuje, že prvostupňový súd

dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými
ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.
21. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány

činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako
ajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazytak,abyumožnilisúdu
spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojhovnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
22. Prvostupňový súd v preskúmavanom prípade postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový

stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace
proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa
svojho vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich
súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a prečo, ako
aj to, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Rovnako uviedol, akými úvahami sa spravoval pri

hodnotení vykonaných dôkazov. Vysporiadal sa i s obhajobou obžalovaného, pričom pred ukončením
dokazovania obžalovaný D. doplnenie dokazovania ani nenavrhoval (tento návrh vzniesla prokurátorka
Okresnej prokuratúry Galanta, avšak prvostupňový súd toto odmietol, nakoľko išlo len o úradný záznam,
ktorého obsah mal súd za preukázaný skôr vykonanými dôkazmi). Týmto postupom si prvostupňový
súd splnil svoju zákonnú povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168
ods. 1 Trestného poriadku. Skutočnosť, že obžalovaný alebo prokurátorka sa nestotožnili so skutkovými

a právnymi názormi prvostupňového súdu, uvedenými v napadnutom rozsudku, nemôže sama o
sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených
prvostupňovým súdom.
23. Nakoľko rozhodnutia v prvostupňovom a v odvolacom konaní tvoria jednotu, nie je potrebné na tomto
mieste opakovať všetky zistenia a závery prvostupňového súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vine

obžalovaného a ktoré považuje odvolací súd za vecne správne.
24. Podľa odvolacieho súdu stačí zopakovať, že o vine obžalovaného svedčia priame i nepriame dôkazy,
vykonané na hlavnom pojednávaní, vrátane výpovede samotných obžalovaných. Sú to predovšetkým
svedecké výpovede poškodeného L., ktorý popísal, že oboch poškodených stretol cestou z prívesu,
pričom títo sa mu zdali podozriví, skrývali sa pred ním a keď sa ich pýtal čo hľadajú (na ťažko dostupnom

mieste, mimo hlavných trás), odpovedali, že jazierko. Poškodeného D. usvedčuje spoluobžalovaný B.,
pričom procesná obrana D. spočívala v tvrdení, že chcel B. len ,,pomôcť preniesť veci“. Táto obrana bola
vyvrátená jednak výpoveďou B., ktorý opisuje násilný vstup a manipuláciu so zámkom, ako aj správaním
sa obžalovaného D. pred skutkom, kedy sa aj tento vyhýbal spozorovaniu poškodeným. Celkovo možno
odkázať na odôvodnenie prvostupňového súdu na č.l. 12-13 napadnutého rozsudku.

25. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z dôvodu potreby rozlišovania medzi napadnutými
výrokmi a chybami napadnutých výrokov má odvolanie z obsahového hľadiska dve časti, a to tzv.
kvantitatívnu časť odvolania, ktorej zodpovedá povinnosť odvolateľa špecifikovať, ktoré výroky rozsudku
napáda a či napáda aj konanie, ktoré rozsudku predchádzalo (viď § 311 Trestného poriadku) a následne
kvalitatívnu časť odvolania, teda povinnosť (s výnimkou obžalovaného a poškodeného) označiť chyby,

ktoré podľa jeho názoru napadnuté výroky obsahujú (viď § 311 ods. 2 Trestného poriadku). Obmedzený
revízny princíp (charakteristický pre odvolacie konania v zmysle Trestného poriadku) znamená, že
odvolacísúdjeoprávnenývodvolacomkonanípreskúmaťlenvýroky,ktoréodvolateľodvolanímnapadol
a následne zistiť, či tieto výroky neobsahujú chyby, ktoré by zakladali niektorý z dovolacích dôvodov
podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (s výnimkou § 371 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku,

ktoré sú totožné s dôvodmi na zrušenie rozsudku podľa § 316 ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného
poriadku) alebo chyby, ktoré odvolateľ v podanom odvolaní vytýka. V prípade ak odvolateľ označí výrok,
protiktorémuodvolaniepodáva,avšakneoznačíjehochyby,odvolacísúdnapadnutývýrokpreskúmalen
z hľadiska existencie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Zároveň je potrebné
uviesť, že v prípade ak je napadnutým výrokom len výrok o vine, je odvolací súd v zmysle § 317 ods. 2

Trestného poriadku povinný preskúmať (minimálne z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku) aj výrok o treste a ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
26. Obžalovaný D. v podanom odvolaní a jeho doplnení na verejnom zasadnutí namietol primárne
hodnotenie dôkazov, keďže mal za to, že tieto neodôvodňujú uznanie jeho viny. Pokiaľ ide o skutkové
otázky a ustálenie skutkového deja, prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne

rozviedol skutočnosti, ktoré mal z vykonaných dôkazov preukázané a zároveň sa vysporiadal
s obhajobnou argumentáciou obžalovaného, ktorú sčasti vzniesol už pred vydaním napadnutého
rozsudku. Prvostupňový súd v tejto časti z odôvodnenia napadnutého rozsudku dal odpovede na
všetky obhajobné námietky obžalovaného, ktoré sa z prevažnej časti obsahovo kryjú s jeho odvolacími
námietkami. Odvolací súd sa s argumentáciou prvostupňového súdu v plnom rozsahu stotožňuje a

preto na tomto mieste, v odvolacom konaní, nepovažuje za potrebné opakovať odpovede, ktoré dal
obžalovanému už prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
27. Ak teda obhajoba namieta nesprávne skutkové a právne vyhodnotenie vykonaných dôkazov,
odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na vnútornompresvedčení získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery boli vyvodené
na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto záverom došlo,
nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech obžalovaného

úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby sa bol
spravoval inými úvahami. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu
chybu v zmysle zákonných ustanovení. V prejedávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho
presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil prvostupňový súd.

28. Odvolací súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom nezistil,
že by súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods.
12 Trestného poriadku a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovanej.
Hodnotenie dôkazov zároveň neodporuje základným princípom logického myslenia.
29. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo

na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).

30. Vo vzťahu k odvolacím námietkam, vzneseným na verejnom zasadnutí, tu obhajoba argumetuje
v prospech správnosti záveru prvostupňového rozhodnutia o neexistencií okolnosti podmieňujúcej
použitie vyššej trestnej sadzby (§ 212 ods. 3 písm. f) Trestného zákona). V tejto súvislosti odvolací
súd považuje za nadbytočné opakovať, prečo argumenty prvostupňového súdu považoval za vecne
správne a rovnako nie je nevyhnutné opakovať prečo sa nestotožnil s odvolacími námietkami Okresnej

prokuratúry Galanta (viď bod 14 tohto rozsudku).
31. Dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku nebola priamo ani skutočnosť, že s účinnosťou od
06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v znení
uznesenia Ústavného súdu SR, uverejneného pod č. 41/2024 Z.z. Novelizácia Trestného zákona sa

síce dotkla viacerých ustanovení (vrátane ustanovenie § 212 Trestného zákona), avšak podľa § 2 ods.
1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď
bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré
zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
V danom prípade odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava nie je pre osobu obžalovaného menej

prísna ako právna úprava účinná do 05.08.2024, preto je aplikovateľnou aj po nadobudnutí účinnosti
predmetnej novely právna úprava účinná do 05.08.2024. Pre úplnosť v zmysle právnej úpravy účinnej
do 05.08.2024 je potrebné skutok obžalovaného kvalifikovať v zmysle § 212 ods. 1 písm. a), písm.
b), ods. 2 písm. b) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, kde
vzhľadom k zániku trestnosti odsúdenia trestným rozkazom OS Galanta, sp. zn.: 0T/198/2020 zo dňa

09.08.2020 dochádza k zániku prevahy priťažujúcich okolností (ergo priťažujúcej okolnosti podľa § 37
písm. m) Trestného zákona) a pri neutrálnom pomere je pre obžalovaného aplikovateľná trestná sadzba
6 mesiacov – 3 roky. V prípade novej právnej úpravy je pre obžalovaného aplikovateľná sadzba 1 rok
– 4 roky (bez presného numerického zreteľa na existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti).
Rešpektujúc vyššie uvedené súd mal za preukázané, že pre obžalovaného D. je priaznivejšou právna

úprava účinná do 05.08.2024 a z tohto titulu ju na posudzovanú vec aplikoval. Potreba zrušenia výroku
o treste teda vyplynula ,,len“ z titulu dodatočného zániku trestnosti za jedno z predchádzajúcich
odsúdení obžalovaného D. a teda odpadnutia potreby aplikácia § 38 ods. 4 Trestného zákona v znení
do 05.08.2024.
32. V trestnej sadzbe 6 mesiacov až 3 roky potom odvolací súd uložil obžalovanému trest vo výmere

1 rok, teda pri spodnej hranici trestnej sadzby, ktorý považoval za primeraný vzhľadom k faktu, že
má aktuálne 5 záznamov v registri trestov, v dvoch prípadoch za prečin krádeže. Stíhaný skutok
spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a to bez ohľadu na fakt, že trestnosť tohto činu
dodatočne zanikla (vec OS Galanta, sp. zn.: 0T/198/2020). Obžalovaný sa ku skutku nepriznal, tento
riadne neoľutoval. Vzhľadom na stupeň jeho kriminálneho narušenia je nutné mu uložiť nepodmienečný

trest odňatia slobody, síce pri spodnej hranici trestnej sadzby, ale nie na jej úplnom okraji, teda trest
odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, ktorý bude napĺňať aspekt individuálnej prevencie spočívajúci
v odradení obžalovaného od páchania ďalšej trestnej činnosti, ako aj aspekt generálnej prevencie
v podobe odradenia ďalších potenciálnych páchateľov trestnej činnosti. Keďže obžalovaný stíhanýskutok spáchal v čase, keď nemal skúsenosť s výkonom nepodmienečného trestu, zaradil ho súd na
výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
33. Len na okraj je vhodné poznamenať (reagujúc na námietky prokurátorky), že právny názor

o potrebe uloženia samostatného trestu vyjadrený rozhodnutím prvostupňového súdu (a nie súhrnného
trestu) je rovnako správny. V prípade prvých dvoch odsúdení, tieto konania boli právoplatne skončené
pred spáchaním stíhaného skutku. V prípade konania vedeného na Okresnom súde Nitra, sp. zn.:
33T/39/2023, stíhaný skutok bol v zmysle skutkovej veci (s)páchaný do 29.06.2023, pričom trestný
rozkaz v uvedenej veci bol obžalovanému doručený 04.10.2023. Dňa 09.07.2023 však došlo k preťatiu aj

potenciálnehosúbehuprejednávanejtrestnejčinnostisďalšou,atodoručenímtrestnéhorozkazuvoveci
vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.: 0T/157/2023, pričom tento nadobudol právoplatnosť
dňa 09.07.2023. Z uvedeného logicky vyplýva, že za trestnú činnosť spáchanú po 09.07.2023 (teda aj
11.07.2023) bolo nutné ukladať samostatný trest. Taktiež je zrejmé, že odsúdenie Okresným súdom
Pezinok, vo veci sp. zn.: 0T/99/2024 nastalo až po vyhlásení napadnutého rozsudku, pričom sa jednalo
o trestnú činnosť, ktorú obžalovaný spáchal rovnako po vyhlásení napadnutého rozsudku (pričom v tejto

trestnej veci nebol vydaný trestný rozkaz).
34. S poukazom na vyššie uvedené zistenia a závery odvolací súd vyhodnotil odvolanie prokurátora v
celom rozsahu ako nedôvodné a odvolania obžalovaných ako sčasti dôvodné a preto rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Na základe podaného odvolania zo strany prokuratúry
voči výroku o vine, mohol odvolací súd korigovať aj napadnutý výrok o vine vo vzťahu k obžalovanému

B., hoci táto vada v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku de facto neexistovala (nastala až titulom
vyššie spomenutej novely Trestného zákona).
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.