Rozsudok · Zodpovednosť za škodu · Judgement

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/38/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323203734
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8323203734.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: A.. B. C., nar. XX.X.XXXX, D. XX,
XXX XX E. F., právne zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom
Ku Potoku 4, 040 16 Košice – mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72
Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00151866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch za
porušenie práva žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 21C/93/2023-98 zo dňa 29.5.2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti (I. výrok) a v závislom
výroku o trovách konania (III. výrok).

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4 000 eur, a to v lehote do 15 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v 100% z
prisúdenej sumy, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka
po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2.Vdôvodochsvojhorozhodnutiauviedol,žedňa14.12.2023bolaOkresnémusúduHumennédoručená
žaloba, ktorou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia tak, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.000,- eur a povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobca
je príslušník Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky a uplatnený nárok odôvodnil
nasledovne tým, že si uplatňuje nárok na náhradu škody, spôsobenej žalovaným, ktorým je Slovenská
republika, v dôsledku porušenia práva Európskej únie. Žalobca poukázal na to, že Smernica Európskeho

parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len
Smernica 2003/88/ES) v čl. 6 písm. b) určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času, a to v
rozsahu48hodín,pričompredmetnásmernicabolanesprávnetransponovanádoslovenskéhoprávneho
poriadku, nakoľko zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje hasičovivykonávať štátu službu aj nad rozsah 48 hodín. V tejto súvislosti žalobca poukázal na jednotlivé týždne,
v ktorých v období od 13.12.2020 do 30.11.2023 došlo k prekročeniu týždenného pracovného času,
s poukazom na rozvrhnutie služobnej pohotovosti, ktorú žalobca trávil na pracovisku a v prípade

potreby musel byť pripravený na výjazd do 1 minúty od jeho vyhlásenia, pričom táto pohotovosť
sa mu nezarátava do fondu pracovného času. Taktiež žalobca poukázal aj na to, že na pracovisku
napr. v mesiaci október 2020 strávil 248 hodín, pričom fond pracovného času mu vykazoval len 195
hodín, čo však absolútne neodzrkadľuje realitu. V dôsledku uvedeného žalobca nemá dostatok času
na regeneráciu a odpočinok, je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia,

rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojím vlastným potrebám a organizovať
si svoj súkromný čas je takmer vylúčená, resp. obmedzená. Uvedené podľa názoru žalobcu vyvolalo
zodpovednosť žalovaného podľa práva EÚ za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú nesprávnou
transpozíciou práva EÚ do vnútroštátneho práva. Má za to, že služobný čas má byť rozvrhnutý tak, aby
nedochádzalo k porušovaniu povinností, vyplývajúcich zo Smernice 2003/88/ES. V dôsledku porušenia
práva únie došlo zo strany žalovaného k porušeniu práva žalobcu na ochranu zdravia a zároveň aj k

zásahudoprávažalobcunasúkromiearodinnýživot,pretožemuselodpracovaťviac,akobybolpovinný
v zmysle ustanovení smernice, a teda tento čas nemohol venovať rodine, priateľom, záľubám, resp.
iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovaným zaradením. Právna úprava zákona č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov odporuje čl. 6 písm. b) ako aj čl.
2 Smernice. V súvislosti s aplikáciou predmetného ustanovenia smernice aj na prejednávaný prípad,

žalobcapoukázalnarozhodnutiaSúdnehodvoraEÚC-429/09G.Fuß,C-437/05J.VorelakoajC-397/01
Pfeiffer, pričom Súdny dvor v týchto rozhodnutiach konštatoval, že pohotovosť, ktorá je vykonávaná v
režime fyzickej prítomnosti na mieste výkonu práce, tak tento čas je potrebné zahrnúť do týždenného
pracovného času, ktorý nemôže týždenne prekročiť rozsah 48 hodín. Prvé z uvedených rozhodnutí sa
dokonca týkalo režimu pohotovosti u nemeckých hasičov a Súdny dvor v ňom uviedol, že čl. 6 písm. b)

Smernice má priamy účinok. Vo vzťahu k žiadanej výške nemajetkovej ujmy, žalobca uviedol, že táto má
byť primeraná, pričom poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, a to vo veci C-46/93, kde tento súd
zdôraznil, že spôsob náhrady škody má byť v súlade so zásadou rovnocennosti, a to s prihliadnutím na
náhradu škody, ktorá je poskytovaná vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažnosti alebo podobných žalôb,
vychádzajúcich z vnútroštátneho práva. Žalobca taktiež uviedol, že z úniového práva vyplýva, že je

úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti
členskéhoštátu,pričomvzmyslestabilizovanejjudikatúryidekonkrétneoto,čicieľomporušenejprávnej
normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či
medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Žalobca
mázato,ževjehoprípadebolisplnenévšetkypodmienkyzaloženiazodpovednostiSlovenskejrepubliky

zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva, garantovaného čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES, z čoho vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. Čo sa týka prvej podmienky,
tak v tejto súvislosti poukázal na to, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES upravuje maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, keďže uvedené ustanovenie predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré

nemôže byť podrobené akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom
priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Vo vzťahu k druhej
podmienke, a to charakteru porušenia práva EÚ, v tejto súvislosti žalobca poukázal na judikatúru
Súdneho dvora (bod 58 rozsudku G. Fuß), z ktorého vyplýva, že toto porušenie práva EÚ je dostatočne
závažné. Taktiež žalobca mal za splnenú aj príčinnú súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b) Smernice

2003/88 a škodou, keďže v dôsledku nedodržania maximálneho týždenného pracovného času v danom
prípade, žalobca stratil čas, ktorý mohol venovať odpočinku, prípadne svojim voľnočasovým aktivitám.
Vo vzťahu k samotnej výške uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na to, že vnútroštátne
právo nemá osobitnú úpravu, obsahujúcu náležitosti konania o náhrade škody, spôsobenej porušením
úniových práv jednotlivcov, preto analogicky na vec navrhuje aplikovať ustanovenia § 11 až 13 OZ,

keďže tieto upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu. Žalobca vo vzťahu
k výške náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na to, že v prípade žalobcu dochádzalo k dlhodobému
nerešpektovaniu úniovým právom určeného týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/
ES, čo sa prejavilo v jeho osobnostnej sfére. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca predmetnou
žalobou žiadal, aby mu súd priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5000,- eur a rovnako

mu priznal nárok na náhradu trov konania.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 30.1.2024 uviedol, že Smernica 2003/88/ES, ktorá podľa
názoru žalobcu bola nesprávne transponovaná do slovenského právneho poriadku, v čl. 1 ods. 3v rámci osobnej pôsobnosti, vymedzuje odvetvia, na ktoré sa táto smernica má vzťahovať, pričom
táto je vymedzená odkazom na čl. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 89/391/EHS z
12.6.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov

pri práci, pričom táto Smernica v čl. 2 ods. 2 obsahuje aj negatívny výpočet odvetví, na ktoré sa
jej pôsobnosť nevzťahuje, pričom sa jedná aj o odvetvia činností, ktorých charakteristiky, vlastné
pre určité osobitné činnosti verejných služieb, sú s ňou v rozpore, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Preto vzhľadom na charakter žalobcom
vykonávaných činností (zásahová činnosť) a s tým spojený rozvrh služobného času, sa podľa názoru

žalovaného Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca.
Žalovaný poukázal na to, že oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom, štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako
aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii,
a pod.). Taktiež čo sa týka úloh, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno

podľa názoru žalovaného, odkazujúc na právne predpisy, týkajúce sa civilnej ochrany, integrovaného
záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, tieto činnosti
bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v
zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že Smernica č. 2003/88/ES sa na
žalobcu nevzťahuje, preto žalobcovi nemohla vzniknúť škoda. Žalovaný poukázal na § 12 zákona č.

42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, na § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., na §
8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme, a v súvislosti
s tým uviedol, že nakoľko príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia okrem úloh na úseku
ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, nemožno na nich aplikovať
predmetnú smernicu v časti rozvrhnutia služobného času ako aj odmeňovania. Žalovaný vo svojom

vyjadrení vzniesol aj námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa jeho názoru mal byť
v predmetnom spore žalovaný zamestnávateľ žalobcu, ktorý rozvrhoval žalobcovi týždenný pracovný
čas. Žalovaný mal taktiež za to, že bolo povinnosťou žalobcu podľa § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001
Z. z. upozorniť svojho nadriadeného, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad smernicou povolený
limit. Žalovaný poukázal na to, že žalobca uvedenú povinnosť nesplnil, a taktiež za každú hodinu

určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený
smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné
voľno. Následne sa žalovaný vyjadril k transpozícií jednotlivých článkov smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES bol
transponovaný do štvrtej hlavy zákona č. 315/2001 Z. z., konkrétne do ustanovení § 85 a nasl., ktoré

upravujú služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Z uvedených
ustanovení vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase, sa za výkon
štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. Uviedol,
že ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nepopierajú, že by služobná

pohotovosť v štátnej službe bola výkonom štátnej služby, ale účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Poukázal na to, že pri
nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.
ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia

služobného času, čo sa prejavuje aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v
štátnej službe. Žalovaný má za to, že vyššie ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako
aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy
2022 (čl. 3) a platnej Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/
ES. Vo vzťahu k transpozícií čl. 6 Smernice 2003/88/ES, žalovaný poukázal na čl. 16 písm. b) a čl. 17

ods. 3 Smernice 2003/88/ES, pričom uviedol, že predmetná smernica pripúšťa výnimku z maximálneho
limitu počtu hodín za splnenia podmienok, ktorými sú písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce
nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín, zamestnávateľom vedený záznam o
všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a zároveň, ak zamestnávateľ dodržiava všetky
zásadyochranybezpečnostiazdraviazamestnancovpripráci,aakžiadnemuzamestnancovinevznikne

zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce. Žalovaný
taktiež uviedol, že Smernica 2003/88/ES (čl. 16) umožňuje ustanoviť aj odlišné referenčné obdobie,
a to v trvaní 4 mesiacov, čo prichádza do úvahy pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase a
zároveň v čl. 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky, aurčenia dlhšieho referenčného obdobia na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak
na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia je, že príslušným
pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch),

kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom
poskytne primeraná ochrana. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje
limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka
40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z., avšak v zmysle § 91 ods. 3 zákona č.
315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín,

čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje
zamestnávateľovi žalobcu rozvrhnúť služobný čas hasičov aj nerovnomerne, avšak dĺžka riadneho
služobného času nemôže byť v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín a s poukazom
na § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. nemôže celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti prevýšiť 24 hodín v služobnom dni. U
žalobcu došlo k nerovnomernému rozvrhnutiu služobného času v referenčnom období 6 mesiacov, čo

umožňuje čl. 17 ods. 1 Smernice. Žalovaný dodal, že napriek tomu, že vnútroštátne právo explicitne
neupravuje maximálny priemerný týždenný služobný čas, tak zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne
zmluvy ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, preto má žalovaný za to, že právne predpisu
sú transponované v čl. 6 Smernice správne. Keďže sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát
neprevzal smernicu do zákona správne, preto neboli naplnené podmienky pre vznik nároku na náhradu

škody. Taktiež žalovanému nie je zrejmé, aká škoda vznikla žalobcovi, keďže za vykonávanie pracovnej
pohotovosti bol žalobca odmeňovaný, a to bez ohľadu na to, či došlo k výkonu práce žalobcom.
Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84), v
zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu odvrátiť
škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.

Keďže žalobca neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp.
že výkon služobnej pohotovosti považuje za ujmu, nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil
prípadnému vzniku takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Žalovaný poukázal na to, že žalobca
vykonáva štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom v súlade s § 86 ods. 2
zákona č. 315/2001 Z. z. tak, aby dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nebola

vyššia ako 18 hodín a zároveň, aby určená služobná pohotovosť, ktorá nadväzuje na štátnu službu
nepresahovala spolu so štátnou službou 24 hodín v služobnom dni. Žalovaný taktiež uviedol, že žalobca
nikdy voči plánovaným rozvrhom služobného času nenamietal, teda konkludentne súhlasil s rozvrhnutím
služobného času. Zo strany žalobcu nedošlo k snahe upozorniť zamestnávateľa na porušovanie
smernice, čím by došlo k vyriešeniu problému zmierlivo bez potreby súdneho konania. Následne v

ďalšom texte vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že vo veci Günter Fuß, na ktorú poukazuje žalobca, sa
jednaloovecmestskéhohasiča,pričomvýkonslužbymestskéhohasičasaodlišujeodslužbypríslušníka
Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát. Z predmetného rozhodnutia Súdneho
dvora následne žalovaný odcitoval odsek rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že Smernica 2003/88/ES
neobsahuje nijaké ustanovenie, týkajúce sa náhrady škody, vzniknutej porušením jej ustanovení, preto

je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a
efektivity určil, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy únie, musí byť
nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a zároveň, aby
definoval pravidlá, týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 8C/25/2017 z 23.12.2019, potvrdeného rozsudkom Krajského

súduvPrešovesp.zn.15Co/6/2020z24.11.2020.Uviedol,ževkonaníjepotrebnépreukázať,čižalobca
skutočne pracoval nad maximálny týždenný limit, nakoľko nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti
sú hodinami nad maximálny limit pracovného času a taktiež je v tejto súvislosti potrebné zohľadniť aj
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času v referenčnom období. Vo vzťahu k výške žiadanej náhrady
nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že túto považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním

výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva

vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr.
Público-ComunicacáoSocial,S.A.v.Portugalsko).NapokonEurópskysúdpreľudsképrávazdôrazňuje,
že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady,ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom
náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr.

Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Následne žalovaný uviedol, že nestačí, aby zásah mohol vyvolať
určitú reakciu ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcu nie
je žiadnym spôsobom preukázané, pričom súd musí posudzovať každý prípad jednotlivo. Žalovaný
poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že žalobca je povinný
zdôvodniť, prečo nebola pre neho postačujúca iná forma zadosťučinenia. Záverom len doplnil, že z

dôvodu,žezostranyžalobcunebolpreukázanýzásahdosúkromného,rodinnéhoživotačinepriaznivosť
zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, nemožno žalobe vyhovieť. Žalovaný tiež vzniesol
námietku miestnej nepríslušnosti vzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta nesprávnu transpozíciu
a aplikáciu smernice, pričom žalovaný má za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy, teda v
danom prípade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán konajúci v mene žalovaného, pričom

príslušným je Mestský súd Bratislava IV, kde navrhol vec postúpiť, alternatívne navrhol konanie zastaviť
s poukazom na vznesené námietky nedostatku splnenia procesných podmienok konania a nedôvodnosti
žaloby. V prípade, že sa súd nestotožní s vyššie uvedenými námietkami, žalovaný navrhol, aby súd
žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia čl. 7 druhá veta Ústavy SR, čl.
144 ods. 1 Ústavy SR Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v spojení s § 1 ods. 2, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods.
1, 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 všetko zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore
v znení účinnom v rozhodnom období a § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka v spojení s §

1 písm. a) a § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa súdu prvej inštancie žalobca si predmetnou
žalobou uplatnil nárok na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy) z dôvodu porušenia práva EÚ
postupom žalovaného, ktorý neúplne, resp. nesprávne prevzal do právneho poriadku SR Smernicu
2003/88/ES, čím porušil právo žalobcu na smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas v

rozsahu 48 hodín. V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať, že právo na náhradu škody spôsobenej
porušením práva únie, patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva, vyplývajúce priamo z
judikatúrySDEÚbezohľadunavnútroštátnuprávnuúpravuaodrážazákladnévlastnostikomunitárneho
práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva ex officio. Uvedené vyplýva aj z právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže

čl. 7 ods. 2, 5 a čl. 144 Ústavy SR ustanovuje zásadu prednosti a priameho účinku komunitárneho práva
pred právom vnútroštátnym. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami
Slovenskejrepubliky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképráva
a Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti je potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie, ktorá vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva únie je založená na

čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti
Spoločenstva, a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo
ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán,
ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za
takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady: ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre
absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a
188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu
úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho

rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom únie (C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad
4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom únie (C 46 a 48/93
BrasserieduPěcheuraFactortame).Zodpovednosťčlenskéhoštátuzavzniknutúškodupodľajudikatúry
Súdneho dvora Európskej únie nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06
Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie

du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich): 1/ porušená úniová norma
priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr.
C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi
porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobámexistuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd (viď bod 26 a 27
rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/66/2022 z 19.7.2023).

5. Vzhľadom na uvedené pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie
vymienených troch podmienok, pričom súd prvej inštancie po preskúmaní okolností daného prípadu a
s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie má za to, že tieto podmienky sú v danej
právnej veci splnené, a teda nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.

6. Žalovaný v konaní vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú odôvodňoval tým,
že podľa názoru žalovaného žalobu pre netransponovanie, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do
právneho poriadku, môže podať Európska komisia na Európsky súdny dvor alebo fyzická/právnická
osoba, ktorá bola priamo dotknutá, na vnútroštátny súd členského štátu s tým, že žalobca mal žalovať
svojho zamestnávateľa. S uvedeným sa súd prvej inštancie nestotožnil poukazujúc, že z judikatúry
Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak sa fyzická osoba domáha nároku na náhradu

škody v dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práv tejto
osoby, pričom predpisy komunitárneho práva neupravujú postup, akým sa týchto nárokov môže fyzická
osoba dovolať, táto má právo subsidiárne použiť právne predpisy vnútroštátneho práva pri zachovaní
princípov rovnocennosti (existencia rovnakých procesných pravidiel a zásad rozhodovania ako sú tie,
ktoré sa uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou aj v prípade nárokov

založených na práve EÚ) a princípov účinnosti (zabezpečenie, aby vnútroštátne procesné pravidlá
neznemožnili uplatňovanie nárokov, založených na práve EÚ alebo ich neprimerane nesťažili). Keďže
vnútroštátna právna úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní o náhradu
škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku SR, v
dôsledku uvedeného je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie právnu úpravu, ktorá

upravuje právne vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z. z., kde je v § 4 písm. e) označený ako orgán,
ktorý koná v mene SR v prípade vzniku škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné
ministerstvo či iný ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v danej
oblasti. Keďže predmetný zákon na vec nie je možné aplikovať z dôvodu, že do pôsobnosti tohto zákona

patria iba právne vzťahy založené na nesprávnom úradnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí
štátu alebo orgánu územnej samosprávy, pričom výslovne v § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je vylúčená
zodpovednosť štátu v dôsledku nesprávneho zákonodarného a legislatívne procesu, súd prvej inštancie
analogicky na vec aplikoval iba ustanovenie § 4 písm. e) zákona č. 513/2003 Z. z., ktoré upravuje
okruh štátnych orgánov, ktoré sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu,

a to poukazujúc na povinnosť vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a účinnosti. V
danej právnej veci je nevyhnutné konštatovať, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj z princípov, na
ktorých je založené právo EÚ vyplýva, že členský štát zodpovedá za nesprávnu transpozíciu smernice
do jeho vnútroštátneho práva, a preto pasívna vecná legitimácia vyplývajúca z hmotného práva svedčí v
danej právnej veci práve Slovenskej republike ako členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce

z práva EÚ. V mene štátu je oprávnené v danej veci konať Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do
pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktoré bolo garantom právnej úpravy
vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z.

7. Ďalšia námietka žalovaného spočívala v tom, že na štátnu službu hasičov sa predmetná smernica

nevzťahuje, pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci Hasičského a záchranného zboru je možné
subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. S
týmto tvrdením žalovaného sa súd prvej inštancie rovnako nestotožňuje, pričom poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou otázkou zaoberal v rozhodnutiach vo veciach Fuß (C-429/09),
Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C-52/04). V tejto súvislosti

je potrebné upriamiť pozornosť na znenie čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje rozsah
pôsobnosti predmetnej smernice tak, že táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné
a súkromné v zmysle čl. 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté čl. 14, 17, 18 a 19
tejto smernice. Smernica 89/391/EHS upravuje svoju pôsobnosť v ustanovení čl. 2 ods. 1 tak, že sa
uplatňuje na všetky odvetvia činnostiam, a to verejné aj súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo,

obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.), pričom ods. 2, prvá veta Smernice
89/391/EHS ustanovuje, že predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej
ochrany. Poukazujúc na zámer predmetnej Smernice 89/391/EHS je nevyhnutné konštatovať, že tátonevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb,
ako uviedol aj žalobca vo svojom vyjadrení, a teda sa neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá
vážna - kritická situácia, pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti, a ak by

za takejto situácie uplatňovaním všetkých povinností, vyplývajúcich zo smernice, došlo k obmedzeniu
alebo ohrozeniu možnosti zabezpečiť uvedené činnosti. Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda
nejde o automatické vylúčenie všetkých vzťahov v rámci civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené
predmetnou smernicou, a v rámci ktorých taktiež má dôjsť k ochrane zdravia zamestnancov. Služobná
činnosť žalobcu ako hasiča tak na základe vyššie uvedených záverov patrí do pôsobnosti smernice.

Nemenej významnou skutočnosťou v predmetnej veci je to, že Súdny dvor Európskej únie už vo vzťahu
k tejto problematike zaujal stanovisko v rozhodnutí G. Fuß, kde výslovne uviedol, že z rozsahu úpravy
tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 predmetného rozsudku Súdny dvor konštatuje, že
čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú

hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva
nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, o ktorú ide v
prejednávanej veci, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky
z 5. októbra 2004, Pfeifferai., C-397/01, body 98 a 100, ako aj G. Fuß, C-429/09, body 33 - 35 a

38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov
(lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor v rozsudku G. Fuß (C-429/09 týkajúci sa hasičov), J.
Vorel (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a Pfeiffer (C-397/01 týkajúci sa lekárskych záchranárov), pričom
dospel k záveru, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času v spojení s
ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas, a rovnako

túto pracovnú pohotovosť je nevyhnutné považovať za pracovný čas, ak je zamestnanec povinný
byť na pracovisku. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí G. Fuß taktiež konštatoval, že právo únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 rozsudku G. Fuß C-429/09). Zároveň vyslovil aj to, že členské štáty

nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6
písm.b)Smernice2003/88/ESmápriamyúčinok,keďžepriznávajednotlivcompráva,ktorémôžupriamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako

aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 je uvedené, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß,
ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na
priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia.

8. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/
ES, okresný súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie
čl. 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto
súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo
nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.

z. nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný
čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia
smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v
žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného

pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR
boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa
maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú
nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením
týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní

splneniapodmienokvrámcireferenčnéhoobdobiabolanedôvodná,nakoľkoustanovenieoreferenčnom
období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho
poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.9. Poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Smernica 2003/88/ES
samáuplatniťnačinnostihasičskéhozboru,ajkeďsúvykonávanézásahovýmisilamivteréneanezáleží
na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, má súd

prvej inštancie za jednoznačne splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
porušením práva únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych, zabezpečený
stanovením maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva z ustanovenia
čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné a určené, a
jeho cieľom bolo priznať jednotlivcovi práva. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo o porušenie

dostatočne závažné a medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje priama
príčinná súvislosť.

10. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorým by upozornil zamestnávateľa
na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd prvej
inštancie konštatuje, že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto

podmienky neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený
oproti žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovaného, ktorý porušil svoje
povinnosti vyplývajúce z komunitárneho práva, a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento
domáhal odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným postupom nie
je podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne

transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.

11. Keďže ako už bolo vyššie uvedené, súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca v priebehu
takmer troch rokov, za ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval
24-krát vyšší počet hodín v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný

časpodľačl.6písm.b)Smernice2003/88/ES,bolžalobcazuvedenéhodôvoduukrátenývnemajetkovej
sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. V
súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd prvej inštancie aplikoval
ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu
do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku

konania, resp. nekonania žalovaného došlo k porušeniu práva žalobcu na súkromný a rodinný život,
práva na odpočinok, aj do práva na ochranu jeho zdravia, a teda za tento zásah mu patrí nárok
na primerané odškodnenie, pričom pri stanovení konkrétnej výšky náhrady súd prihliadal na kritéria
stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje
v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých

stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu fyzických síl, len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé
odškodnenie takto vzniknutej ujmy (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 zo
dňa 19.11.2020). Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije,
či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného

náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd prvej
inštancie za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 5.000,- eur.

12. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do

jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu

osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k

porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotnázávažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je

zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pričom samotná výška závisí od úvahy súdu a
od posúdenia závažnosti vzniknutej ujmy, dĺžky času, po ktorú dochádzalo k protiprávnemu konaniu,
intenzity zásahu, vniknutých dôsledkov ako aj od posúdenia špecifických okolnosti konkrétneho prípadu.

13. V predmetnej právnej veci z výsluchu žalobcu vyplynulo, že tento vykonáva namáhavú pracovnú

činnosť, ktorá si vyžaduje plne sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v dôsledku
čoho potrebuje dostatočný čas na regeneráciu fyzických i psychických síl, pričom tento čas je dlhodobo
okliešťovaný, nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných povinnosti nad maximálny, smernicou
povolený limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z predloženého výpisu z dochádzkového
systému vyplýva, že za necelé 3 roky došlo u žalobcu 24-krát k prekročeniu týždenného pracovného
času počas celkovo 16 mesiacov zo žalobou uplatneného obdobia. Z výsluchu žalobcu taktiež vyplývalo,

že uvedené má vplyv aj na možnosť plánovať si voľnočasové aktivity, nakoľko nie vždy má dostatok
času načerpať nové sily a budovať rodinné väzby, pričom mal a má maloletého syna s diagnózou
celiakie, ktorému s manželkou od škôlky zabezpečovali a zabezpečujú osobitnú stravu. Okrem toho syn
aktívne hráva stolný tenis a je potrebné ho voziť na zápasy a podobne. Manželka žalobcu je pritom
zamestnaná ako učiteľka v osobitnej škole. Preto takéto porušenie európskej smernica a porušovanie

maximálneho pracovného času trvalo a nezvratne zasiahlo za žalované obdobie do osobnostnej stránky
a subjektívnych práv žalobcu, do jeho rodiny, manželstva a otcovstva, pričom tento stav sa už nedá
navrátiť a išlo o trvalý zásah do jeho osobnostných práv.

14. Poukazujúc na uvedené okolnosti prejednávanej veci a prípadu, na dlhodobé porušovanie práva

žalobcu na dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času (24 x počas 16 mesiacov za žalobcom uplatnené obdobie takmer 3 rokov) ako
aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď
súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, z uvedených dôvodov súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 4.000,- eur, nakoľko

porušením práva únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté, a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol zohľadňujúc aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom
v obdobných súdnych sporoch v rámci SR.

15. Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj

veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách,
hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve
rôznychtechnickýchzásahovarôznychzáchrannýchprácach,pričomnezanedbateľnájeajichosvetová
činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí
potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život,

aby sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom
jeho povolania (v súvislosti s uvedeným porovnaj rozsudok Okresný súd Spišská Nová Ves sp. zn.
5C/49/2018 z 15.10.2019). Súd prvej inštancie poukazuje aj na obvyklú judikatúru v obdobných už
právoplatných veciach doloženú žalobcom.

16. Vo vzťahu o výroku o trovách konania súd prvej inštancie v danej veci s použitím Základných
princípov čl. 4 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho
zákonodarcu a o náhrade trov konania žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol
sám zákonodarcom. Podľa tohto článku v spojení s citovanými ustanoveniami môže súd priznať náhradu
trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške.

Ide o prípady, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je aj prípad prejednávanej veci.

17. „Nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku, pretože nemožno ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného,

ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto
jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu (alebo od znaleckého posudku). Žalobcovi
teda bude priznaná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, avšak v plnej výške.“ (pozri Števček, M.,
Ficová S., a Baricová, J. a kol.: Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 926)18. Podľa rozhodovacej praxe Krajského súdu v Prešove konania, v ktorých rozhodnutie o výške plnenia
závisí od úvahy súdu, predstavujú výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania.

Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške
priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto
prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu sporovej strany (v nepatrnej časti alebo prevažnej
časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých
je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií, jeho samotné určenie (vyčíslenie)

vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný
rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti), a to ani to, akú sumu v pomere
k súdom priznanej sume strana uplatňovala. Za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi uplatňovanou
a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
13Co/49/2018 zo dňa 28.1.2019, sp. zn. 24Co/49/2017 zo dňa 22.2.2018, sp. zn. 18Co/92/2018 zo dňa

16.1.2019).

19. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže úvaha súdu sa týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné
pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku, súd prvej inštancie
priznal žalobcovi ako úspešnej strane nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej

sumy s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením súdneho úradníka.

20. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný odvolanie proti I. a III. výroku rozsudku z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Ako prvé namietal nedostatok právomoci súdu, pričom

vytýkal súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal právnym, skutkovým ani iným posúdením, či bol
obsahSmernice2003/88/ESskutočnenesprávneprebratýdozákonač.315/2001Z.z..Zároveňdôvodil,
že právomoc posudzovať súhlas slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych
predpisov platných na území SR so Smernicou Európskej únie nespadá do kompetencie súdu prvej
inštancie.Súdprvejinštanciesipodľaodvolateľatakýtozávernemoholosvojiťaniakopredbežnúprávnu

otázku, nakoľko dôsledky aplikácie a takéto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu. Vo
vzťahu k opakovanej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, tento poukázal na
rozdiel medzi pojmami „prebratie smernice“ a „aplikácia smernice“. Dôvodil, že žalobca sám pripúšťa,
že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku

pracovného času na 48 hodín. Teda podľa žalovaného Smernica 2003/88/ES nebola zo zákona č.
315/2001Z.z.prebratánesprávne,ajkebysanaprípadžalobcuvzťahovala(žiadneustanoveniezákona
č.315/2001Z.z.niejemožnépovažovaťzarozpornésuvedenousmernicou).Porušeniesmernicemôže
byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, pričom žalobca namietal nesprávne
prebratie tejto smernice, nie však jej aplikáciu, v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika

nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na konkrétny pracovnoprávny
vzťah žalobcu a jeho zamestnávateľa. Podľa žalovaného miera zodpovednosti za prípadný vznik
škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať.

21. Odvolateľ zotrval na svojom tvrdení o tom, že Smernica 2003/88/ES sa na služobný pomer
príslušníkov hasičského záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým
spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu, pričom mal za to, že súd sa touto
námietkou žalovaného nezaoberal. Odcitoval čl. 1 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Smernice 2003/88/ES a tiež
čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS so záverom, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/

ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne vymedzený v čl.
2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia
činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter
vykonávaných činnosti a s tým spojený rozvrh služobného času, sa Smernica 2003/88/ES na služobný
pomer príslušníkov Hasičského záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia

nemohli byť porušené tak, ako to v žalobe tvrdí žalobca. Preto podľa názoru žalovaného, štátnu službu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne
subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľasúvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému,
ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností
subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/

EHS. Po odcitovaní § 12 zák. č. 42/1994 Z. z. , § 3 ods. 1 a § 3 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z. z. a § 8
ods. 1 a § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002 Z. z. vyvodil, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci,
vykonávajú zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti

právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernica89/391/EHSnevzťahuje.

22. Okrem toho mal za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, a to žiadnym
spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. V tejto
súvislostizdôraznil,žepočasslužobnejpohotovostijepracovníkpovinnýbyťvzariadenízamestnávateľa
alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa a

pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Rovnako
v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej povinnosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý
a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. To znamená, že v čase služobnej
pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, preto žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas

celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vyplácal dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.
Žalobca dostával za takto stanovenú časť pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to,
že v prípade potreby - zásahu, bude k dispozícii. Pokiaľ súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť je
pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, sama o sebe ešte nie je dôvodom na

priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 by mal vnútroštátny
súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť
jej rozsah, a či včas využila všetky dostupné prostriedky na nápravu ochrany. Žalovaný tak zdôrazňuje,
že žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody, resp. ujmy predišiel. To
znamená, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať

služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom,
že výkon služobnej pohotovosti považuje, resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Podľa zásady, ktorá je
spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder
a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu,

čím by mal žalovaný možnosť obmedziť rozsah jeho vzniknutej škody. Čo sa týka formy a spôsobu
výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß uviedol veľmi jasne, že: „Smernica
2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení.
V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého
členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá

pracovníkovi,akojeG.Fußvovecisamej,vdôsledkuporušeniaprávnejnormyúnie,musíbyťnahradená
udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“

23. Mal za to, že súd dostatočne nezdôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovi priznal. Nakoľko

však súd subsumoval žalobcom uplatnený nárok pod ust. § 11 a § 13 OZ, bolo nutné vysporiadať sa
a jasne zdôvodniť, na základe čoho súd dospel k názoru, že v danom prípade nebolo postačujúce
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Poukázal na znenie ust. § 13 ods. 2 OZ s objasnením, ako
v zmysle ustálenej judikatúry sa špecifikuje závažná ujma a zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo
žiadnym spôsobom preukázaný zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného

stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy akú požaduje. Aj keď si je žalovaný vedomý skutočnosti, že výšku peňažného
zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, v zmysle ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že
voľná úvaha súdu nesmie byť svojvoľná - arbitrárna. Aj keby bolo zasiahnuté do práva žalobcu, čo však
žalovaný popiera, žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti, v ktorej je povinný preukázať závažnosť

ujmy, ktorá mu mala takýmto zásahom vzniknúť. Žiadal, aby súd konanie zastavil, prípadne žalobu
zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania. K námietke právomoci súdu uviedol, že každý vnútroštátny súd členského
štátu EÚ je v rámci svojej právomoci a voľnej úvahy povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo

najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný neaplikovať
nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu,
ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom. Každý vnútroštátny
súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť
povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou. K pôsobnosti smernice žalobca poukázal na

prípad Pfeiffer, v ktorom súd konštatoval, že čl. 2 ods. 2 Smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby
civilnej obrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice (C-397/01, bod 53). Rovnako aj
uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosť zásahových síl verejnej hasičskej
služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice, ale tieto činnosti naopak patria do
pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok (bod 57). Nakoniec poukázal

aj na vec R. Matzaka, v ktorej súd rozhodol, že smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj
keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom
alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s
poslaním zvereným príslušnej službe (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou
smernicou, ktorá v čl. 17 ods. 3 bod iii/ výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

Zotrval na argumentácii, že smernica nebola riadne transponovaná do zákona 315/2001 Z. z., pretože
uplatnením niektorých ustanovení zákona sa nedosahuje a negarantuje 48 hodinová pracovná doba
pre hasičov. Týždenný súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje
48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice na ujmu žalobcu. Transpozícia
smerníc pritom nesmie byť formálna a samoúčelná. Žalobca v konaní predložil prehľady týždennej

dochádzky, z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času a nariadených služobných pohotovostí
pravidelne prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žiadne ustanovenie zákona 315/2001 Z.
z. nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
týždenného služobného času. V tomto smere sa právna úprava odlišuje od § 96 Zákonníka práce,
ktorý zohľadňuje smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru, avšak Zákonník práce sa v otázke právnej

kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Keďže služobná
pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času, spolu s rozvrhnutým týždenným
služobným časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný čl. 6 písm. d) Smernice.
V ďalšom poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 G. Fuß, C-437/05 J. Vorel a
C-397/01 Pfeiffer. Za správny považoval aj postup súdu pri určení výšky škody spôsobenej porušením

úniového práva, ktorá je v priznanej sume primeraná zabezpečeniu skutočnej ochrany úniových práv.
Vzhľadom na neexistenciu osobitnej úpravy konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových
práv jednotlivcov a pravidiel, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady, súd
správne aplikoval ust. § 11 - 13 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
najbližšie tejto náhrade škody.

25. Žalovaný v replike zotrval na svojich predošlých vyjadreniach.

26. Krajský súd ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou
osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa

§ 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. a), f) a h) CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny, preto ho odvolací súd v zhode s § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

27. Odvolateľ odvolaním napadol len vyhovujúci výrok rozsudku a s tým súvisiaci výrok o trovách
konania. Výrok, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, nebol predmetom odvolacieho
prieskumu a nadobudol právoplatnosť.

28. Odvolateľ v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), f) a h) CSP, t. j.

že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.29. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) je založený na tom, že v konaní neboli splnené
procesné podmienky. Procesné podmienky zákon ako podmienky, za ktorých môže súd konať a
rozhodnúť. Teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky (kvalifikovaný

spôsob začatia konania - t. j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky
na strane súdu (právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu), procesné podmienky na strane
účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom,
spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné podmienky
(prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie splnenia procesných podmienok je

úradnou povinnosťou súdu počas celého priebehu konania. Zistenie nedostatku procesnej podmienky
(ktorý je prítomný už v momente začatia konania alebo k nemu dôjde neskôr v priebehu konania) je
procesnouúlohousúdu.Nedostatkyniektorýchprocesnýchpodmienoksúneodstrániteľné,čoznamená,
že prítomnosť takéhoto nedostatku absolútne bráni súdu v konaní a rozhodnutí vo veci a jedine správne
rezultuje do zastavenia konania. Nedostatky iných procesných podmienok sú odstrániteľné, a teda súd
po zistení nedostatku procesnej podmienky sa pokúsi tento nedostatok odstrániť (vlastným postupom

alebo výzvou strane sporu na odstránenie nedostatku). V prípade neodstránenia odstrániteľného
nedostatku súd konanie zastaví. Vadou predpokladanou v § 365 ods. 1 písm. a) CSP tak trpí konanie v
prípade, keď súd vec prejednal a rozhodol napriek vyššie naznačeným nedostatkom.

30. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu

prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas
konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli
preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade,
ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t. j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán

alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.
1, 2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192, 193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd
prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

31. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu je založené na
nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený

skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide aj vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal
použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

32. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania
najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by
na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité
zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil

skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovýmzisteniamnaktorýchzaložilajsvojerozhodnutie,zozistenéhostavuvyvodilajsprávnyprávny
záver. Odvolací súd je názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený
a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP.

33. Odvolacie námietky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi
náležitevysporiadalprirozhodovanívdanejveci.Aniďalšieskutočnostiuvedenévodvolaníneumožňujú
odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa § 387
ods. 1 CSP. Poukazujúc na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že vecne správne sú dôvody

rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými dôvodmi sa aj odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Na
zvýraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza:34. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že na prejednanie a rozhodnutie veci je daná jeho právomoc,
keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, či zákonom
na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu za porušenie práva Únie. Otázku právomoci

súdu na konanie je potrebné posudzovať vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý je vymedzený uvedením
podstatných skutkových okolností, na ktorých sa zakladá nárok žalobcu. Nie je významné právne
definovanie nároku, ktoré je vždy úlohou súdu v zmysle zásady iura novit curia. Zo žaloby bez všetkých
pochybností vyplýva, že žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody vzniknutej mu porušením jeho
právagarantovanéhonormamikomunitárnychpredpisov,čojezjavnézopisurozhodujúcichskutočností,

keď žalobca tvrdil nesprávne prebratie Smernice EÚ, nesprávny postup pri implementácii úniového
práva, tvrdil, že mu bola spôsobená škoda štátom, a to porušením úniového práva pri rozvrhnutí jeho
pracovného času. Žalobcov nárok na peňažné plnenie náhrady škody bol založený na tvrdeniach, že
počas 7 dní v týždni odpracuje vrátane nadčasov priemerne viac ako 48 hodín, čo je v rozpore s čl.
6 písm. b) Smernice. Žalobca už v žalobe odkazoval na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
o všeobecných predpokladoch náhrady škody jednotlivcom voči členským štátom vo veci C-118/08

Transportes Urbanos y Servicios Generales, C- 429/09 G. Fuß , C- 437/05 Vorel, C 397/01 Pfeiffer,
C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame, C-524/04 Test Claimants Thin Cap, a zdôvodňoval
svoj nárok závermi rozsudku SDEÚ C-429/09 Fuß priznávajúcich taký nárok na náhradu škody priamo
osobámvykonávajúcimprácuhasiča.Zožiadnychpodanížalobcutedanemožnovyvodiť,abyuplatňoval
mzdové alebo iné nároky vyplývajúce z jeho služobného pomeru príslušníka Hasičského a záchranného

zboru SR. Vyčíslenie výšky žiadaného odškodnenia vo väzbe na rozsah priznávanej pracovnej odmeny,
predstavuje len orientačné, východiskové kritérium, ktoré žalobca považoval za primeraný ekvivalent
na vyjadrenie ujmy spočívajúcej v neoprávnenom skrátení času jeho pracovného voľna určeného na
oddych a relaxáciu, v konečnom dôsledku ponechal výšku náhrady na uváženie súdu.

35. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala
(nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy čl. 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k úprave pracovného
času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva únie. Vzťah úniového a vnútroštátne
právasariadizásadouprednostiapriamehoúčinku,ktorézásadysúpovinnérešpektovaťajvnútroštátne
súdy v zhode s čl. 7 ods. 2, 5, čl. 144 Ústavy SR, ako aj čl. 3 Civilného sporového poriadku. V zmysle

uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo
na náhradu škody spôsobenej porušením práva únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho
práva vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža
základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť

vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra SD EÚ vo veci
zodpovednosti členských štátov za porušenie práva únie je založená na zásade pacta sunt servanda
vyjadrenej v čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné
prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo
z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov

Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

36. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu.
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady

ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc
(prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C-178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení
vnútroštátnehoprávnehoporiadkuodporujúcuúniovémuprávu(ČEZC-115/08,SimmenthalIIC106/77),
ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom únie (C 2/06 Kempter,
vec C 453/00 Kühnnea Heitz), ad 3/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore

s právom únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť členského štátu za
vzniknutú škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia
C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93
Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich,): 1/ porušená úniová
norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát

(napr.C524/04TestClaimantsThinCap),2/porušenieúniovéhoprávajedostatočnézávažnéa3/medzi
porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám
existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.37. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch o
nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie členským štátom, sa
subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti

(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval
v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí
mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za
akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového

prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych
subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym
poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre
takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava,
je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a

analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z. z., ktorý v § 4 písm. e) vymedzuje
ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy,
ak v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na
prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto

ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom
označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný
postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva únie pre
absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do zákona č. 315/01 Z. z., pretože do pracovného
času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12

ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z. z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné
pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho
práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti
zákonač.514/03Z.z.,keďžezanesprávnyúradnýpostupsanepovažujepostupalebovýsledokpostupu
Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a), d) Ústavy SR a postup alebo výsledok

postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu
vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však prekážok, aby
pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská
republika,vmenektorejkonáMinisterstvovnútraSRakoorgándopôsobnostiktoréhospadáajHasičský
a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z. z..

Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ
zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý
prípad porušenia práva únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna
zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil,
resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr. C 429/09

G. Fuß bod 46).

38. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia citoval judikatúru Súdneho dvora, v ktorej bol riešený
výklad komunitárneho práva vzťahujúceho sa na danú vec, a ktorý bol preto pre konajúci súd záväzný.
Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu

na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť, vzhľadom
na zhodné skutkové okolnosti prípadu. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor
rozhodol, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica sa má
uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na

tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané
za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu
tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto

vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie
je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice (bod52, 55 vo veci C 397/01 až 403/01 Pfeiffer, bod 56 vo veci C 429/09 Fuß, bod 27 až 30 vo veci C
518/15 Matzak). Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že smernica sa
nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj

fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo
štátny. Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu

dovolávaťpriamopredvnútroštátnymisúdmi(bod33až35voveciC429/09Fuß).Členskéštátynemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho
nároku viazali na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C 397/01 Pfeiffer bod 99,
C 429/09 Fuß bod 35,52). SDEÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku
je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času (napr. bod 95 C-39701 Pfeiffer), a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom

v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas
nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (napr. bod 27 C-437/05 Vorel). Osobitne v
prípade hasičov Súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß, keď potvrdil, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmupracovnýčasanesmieprekročiťmaximálnytýždenný

pracovný čas ustanovený smernicou. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú
pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ
musí byť po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b)
Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.

39. V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného
pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného
týždňa určeného čl. 6 písm. b) Smernice. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby
vznikuujmypredišiel,pretoženeoznámilzamestnávateľovi,žeodmietavykonávaťslužobnúpohotovosť,
a že to považuje za ujmu na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru

SDEÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje.
Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená
osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie,
aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du
Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom

ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody
museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú
im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne
vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to,
že Čl. 6 písm. b) Smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa

nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež,
že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby
mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať
za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody,
najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod

76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovanou pri implementácii noriem práva Únie.
Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na
súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade

nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).

40. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného za
škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, ktorého výšku odôvodnil spôsobom

spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z jeho
rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť
s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a
vnútroštátneho práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmypriznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11
Občianskeho zákonníka zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúrnej praxe, ktorý postup možno považovať za správny.

41. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje

sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí
žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Žalobca
svojnárokspájalsporušenímnárokunaodpočinok,apretosúdprvejinštanciesprávneposudzovaltento
nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež
Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie

bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia

zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom únie, prišiel
o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na

formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď
ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Pokiaľ súd prvej
inštancie rozsah peňažnej náhrady stanovil vo výške 4.000,- eur, svoje rozhodnutie založil na právom

predvídaných okolnostiach prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a stanovený
rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou
náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019. 1CoPr/8/2019).

42. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP
potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania, s odôvodnením ktorého sa v plnom rozsahu
stotožňuje.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, preto nárok na náhradu trov
odvolacieho konania patrí v plnom rozsahu procesne úspešnému žalobcovi.

44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Nov 15, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu , Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2025

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2025