Rozsudok – Dôchodky ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. apríl 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-4Sa/28/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200331
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Stankociová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200331.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBratislavevkonanípredsudkyňouJUDr.MichaelouStankociovou,vprávnejvecižalobcu:

A. A. B., C., narodený XX. XXXXXX XXXX, bytom A. D. XX, E., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,
so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X z 5. januára 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX
XXXX X z 5. januára 2021 ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. XXX XXX XXXX X zo 17.
septembra 2020 a vec vracia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na nové konanie.
II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanej právo na úplnú náhradu dôvodne

vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia I.
1. Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo 17. septembra 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“)
priznala žalovaná žalobcovi podľa § 65, § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
(ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), § 24 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách
v znení zákona č. 285/1996 Z. z. a čl. 46 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní
systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov
rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva od 19. januára 2005 starobný dôchodok v sume 8.648 Sk

mesačne, ktorý následne v zmysle príslušných valorizačných ustanovení postupne zvýšila až na sumu
498,50 eur mesačne od 1. januára 2020.
2. Žalovaná dôvodila, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/5/2019 z 24. júna 2020 (ďalej len „rozsudok kasačného súdu“),
ktorým bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Sd/153/2008-605 z 24. októbra
2018 tak, že predošlé rozhodnutie vo veci nároku na starobný dôchodok žalobcu zrušil z dôvodu
nedostatočnosti, nepresvedčivosti a nezrozumiteľnosti odôvodnení a vec vrátil žalovanej na ďalšie

konanie.
3. Na odvolanie žalobcu, namietajúceho nerešpektovanie rozsudku kasačného súdu, vylúčenie obdobia
dôchodkového poistenia od 1. januára 1990 do 30. júna 1993, posudzovanie obdobia do 30. júna 1995
akoobdobia,kedymalbyťsamostatnezárobkovočinnouosoboupovinnouodvádzaťpoistné,nesprávne
určenie osobných mzdových bodov a rozhodujúceho obdobia na účely určenia priemerného osobného
mzdového bodu, preskúmal prvostupňové rozhodnutie generálny riaditeľ žalovanej, ktorý dňa 5. januára
2021 rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcu

a prvostupňové rozhodnutie žalovanej potvrdil ako vecne správne.
4. Generálny riaditeľ žalovanej úvodom zhrnul skutkový stav vyplývajúci z administratívneho spisu,
v zmysle ktorého žalobca požiadal dňa 3. decembra 2007 o priznanie starobného dôchodku od 19.
januára 2005, kedy dosiahol dôchodkový vek 60 rokov podľa § 65 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 461/2003Z. z. K uvedenému dátumu žalobca získal 13.178 dní obdobia dôchodkového poistenia, t. j. 36 rokov a 38
dní (36,1042 rokov). Do tohto obdobia mu boli započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového
poistenia od 1. septembra 1958 do 31. decembra 1989 a vymeriavacie základy v rozhodnom období od

1958, 1961 – 1962 a 1971 – 1989 a to na základe údajov uvedených v žiadosti o dôchodok a údajov
nachádzajúcich sa v informačnom systéme žalovanej. Získanie ďalšieho obdobia nebolo preukázané.
Následne popísal výpočet sumy starobného dôchodku k 19. januáru 2005 s konštatovaním, že v súlade
s § 82 v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 461/2003 Z. z. bola suma starobného dôchodku
pravidelne valorizovaná o zákonné navýšenia.

5. Vo vzťahu ku námietke žalobcu týkajúcej sa rozhodujúceho obdobia a zistenia priemerného osobného
mzdovéhobodugenerálnyriaditeľpopísalspôsobjehourčeniapodľa§63ods. 7a8zákonač.461/2003
Z. z. v znení zákona č. 244/2005 Z. z., v zmysle ktorého spadajú do rozhodujúceho obdobia roky 1958,
1961 – 1962 a 1971 – 1989. Rozhodujúce obdobie teda bolo určené v rozsahu 22 kalendárnych rokov
a jeho námietka nie je dôvodná.
6. Generálny riaditeľ žalovanej ďalej konštatoval, že zamestnávateľ, Základná škola a F. G. H. I. J. G. G.

K. XX, E., potvrdil dobu zamestnania žalobcu od 13. februára 1967 do 31. júla 1867 a od 1. septembra
1969do30.júna1971,nohrubézárobkyzamestnávateľvevidenčnomlistenepotvrdilžiadne,vdôsledku
čoho ich nemožno započítať.
7. Z administratívneho spisu resp. z údajov evidovaných v informačnom systéme žalovanej ďalej
vyplynulo, že žalobca vykonával samostatnú zárobkovú činnosť v období od 1. mája 1990 do 30. júna

1995, od 1. júla 1998 do 30. júna 2001 a od 1. júla 2002 do 30. júna 2003 a teda bol poistencom
zúčastneným v systéme dôchodkového poistenia ako umelec s autorskou činnosťou. Vo vzťahu
k nezhodnoteniu obdobia od 1. mája 1990 do 30. júna 1993 generálny riaditeľ žalovanej poukázal na
závery obsiahnuté v rozsudku kasačného súdu v zmysle, ktorých je povinnosťou žalovanej posudzovať
evidenčný list dôchodkového zabezpečenia vydaný jej príslušnou organizačnou zložkou v kontexte

s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, respektíve vykonať ďalšie dokazovanie na preukázanie
nesprávnosti alebo správnosti opraveného evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia učenia.
Pokiaľ totiž žalobca predložil originály listinných dôkazov preukazujúcich jeho prihlásenie do systému
sociálneho zabezpečenia a zaplatenie poistného na dôchodkové poistenie za obdobie od 1. mája
1990 do 30. júna 1993, treba vychádzať z premisy, že splnil zákonné podmienky pre získanie obdobia

dôchodkového zabezpečenia aj pre sporné obdobie, pokiaľ sa nepreukáže opak.
8. Z administratívneho spisu je zrejmé, že poistné na dôchodkové poistenie žalobca zaplatil len
za obdobie od 1. mája 1990 do 31. decembra 1990, a za obdobie od 1. januára 1991 do 31.
decembra 1991. Táto skutočnosť vyplýva z listinných dôkazov predložených žalobcom v súdnom
konaní ako aj z údajov evidovaných v informačnom systéme žalovanej. S poukazom na § 78 ods. 1

zákona č. 461/2003 Z. z. znení zákona č. 310/2006 Z. z. a § 72 vyhlášky Federálneho ministerstva
práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení v znení
vyhlášky č. 123/1990 Zb. účinného od 1. mája 1990, sa na činnosť samostatne zárobkovo činných
osôb, t. j. aj umelcov, prihliadne ako na dobu zamestnania, ak sa zaplatilo poistné za celú dobu trvania
zabezpečenia. Až od zrušenia predmetného ustanovenia zákonom č. 308/1995 Z. z. účinným od 1.

januára 1996, sa môže hodnotiť každý zapletený mesiac. Z dôvodu, že nebola uhradená celá suma
dlžného poistného za celé obdobie trvania dôchodkového zabezpečenia samostatne zárobkovo činnej
osoby a ide o obdobie pred 1. januárom 1996, nie je možné žalobcovi hodnotiť ani preukázateľne
zaplatené obdobie od 1. mája 1990 do 31. decembra 1990 a od 1. januára 1991 do 31. decembra 1991.
9. Vo vzťahu k obdobiu od 1. júla 1993 žalovaná neeviduje uhradené poistné na dôchodkové

zabezpečenie, pričom ani žalobca nedisponuje žiadnym relevantným dokladom, ktorý by dokazoval jeho
uhradenie, respektíve odhlášku z dôchodkového poistenia.
10. Generálny riaditeľ žalovanej preto opätovne konštatoval že žalobcovi nie je možné hodnotiť celé
obdobie samostatnej zárobkovej činnosti (od roku 1990 do 1995) a to ani obdobie, za ktoré eviduje
vo svojom informačnom systéme platby na poistnom a tieto boli aj preukázané listinnými dôkazmi

doloženými žalobcom do administratívneho spisu. Vo vzťahu k námietke žalobcu poukazujúceho na
zriadenie Národnej poisťovne a neprihlásenie sa do poistenia od 1. júla 1993 z dôvodu že mu zákon
č. 7/1993 Z. z. o zriadení Národnej poisťovne a o financovaní zdravotného poistenia, nemocenského
poistenia a dôchodkového poistenia (ďalej len „zákon č. 7/1993 Z. z.“) takúto povinnosť nielenže
neustanovil, ale z tejto povinnosti bol vylúčený, generálny riaditeľ uviedol, že žalobca bol od 1. júla

1993 prihlásený do systému sociálneho poistenia v Maďarsku, keďže vykonával prácu zamestnanca
v tomto štáte, no žalovaná neeviduje úhrady poistného, ani odhlášku z nemocenského poistenia
a dôchodkového zabezpečenia, čiže obdobie po 1. júli 1993 nie je obdobím dôchodkového poistenia
podľa § 60 zákona č. 461/2003 Z. z., a z tohto dôvodu ho nie je možné zhodnotiť na dôchodkové účely.11. Generálny riaditeľ žalovanej ďalej uviedol, že príjmy z literárnej činnosti za roky 1968, 1969 a 1970,
ktoré žalobca žiada zapísať na evidenčný list dôchodkového zabezpečenia, nie je taktiež možné
zhodnotiť na dôchodkové účely, pretože žalobca bol prihlásení do systému sociálneho poistenia až od 1.

júla 1971 a pred týmto dátumom nie sú evidované žiadne platby poistného.
12. Vo vzťahu k námietke zákazu spätného uplatňovania zákonov resp. nedovolenej retroaktivity
právnych noriem generálny riaditeľ žalovanej poukázal na prechodné ustanovenie § 255 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že pri hodnotení dôb zamestnania a náhradných dôb získaných
pred 1. januárom 2004 sa použijú právne predpisy účinné pred 1. januárom 2004, a to z dôvodu, aby bola

zabezpečená zásada zachovania získaných nárokov v dôchodkovom zabezpečení v priebehu celej
doby zabezpečenia. V dôchodkovom zabezpečení sa uplatňuje zásada zachovania získaných nárokov,
čo znamená, že doby zamestnania, náhradné doby a hrubé zárobky sa hodnotia podľa právnych
predpisov účinných v čase ich získania.
13. Vo vzťahu k námietke nesprávneho výpočtu osobných mzdových bodov za obdobie rokov 1971,
1973,1974a1983generálnyriaditeľžalovanejuviedol,žespôsobvýpočtuhodnotyosobnéhomzdového

bodu za uvedené obdobia predostretý žalobcom nemá žiadny právny základ. Žiaden právny predpis
neumožňuje vypočítať osobný mzdový bod z alikvotnej časti všeobecného vymeriavacieho základu
pripadajúceho na počet dní zamestnania v príslušnom kalendárnom roku, keď okrem doby zamestnania
žalobcazískalajobdobieuvedenév§255ods.3zákonač.461/2003Z.z.,t.j.náhradnúdobu.Žalobcom
načrtnutý spôsob výpočtu osobného mzdového bodu by bol nezákonným postupom a diskriminujúci vo

vzťahu k ostatným poistencom s obdobnými skutkovými okolnosťami. Osobný mzdový bod za základnú
vojenskú službu bol vypočítaný v súlade s § 255 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č.
721/2003 Z. z. ako súčin pomernej časti osobného mzdového bodu a počtu dní týchto dôb. Rovnakým
spôsobom sa určil aj osobný mzdový bod za vylúčiteľnú dobu v roku 1983.
14. Vo vzťahu k námietke žalobcu o vylúčení z ďalšieho konania všetkých zamestnancov žalovanej, ktorí

mali akúkoľvek účasť na doteraz vydaných rozhodnutiach o jeho dôchodkových nárokoch generálny
riaditeľ uviedol, že nie je dôvodná, pretože o odvolaní žalobcu rozhoduje odvolací orgán, ktorým je
generálny riaditeľ žalovanej. Ten dôvody na vylúčenie konkrétnych zamestnancov po posúdení splnenia
podmienok na vylúčenie nezistil. Podľa § 181 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je z rozhodovania
pred organizačnými zložkami žalovanej vylúčený ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní

ako zamestnanec inej organizačnej zložky žalovanej iného stupňa. Generálny riaditeľ žalovanej je
druhostupňovým správnym orgánom a má odlišných zamestnancov než prvostupňový správny orgán
ktorým je Sociálna poisťovňa ústredie, ktoré doposiaľ v dôchodkovej veci žalobcu rozhodovalo.
Generálny riaditeľ žalovanej taktiež nezistil zaujatosť žiadneho zamestnanca žalovanej vo vzťahu
k žalobcovi.

15. Záverom konštatoval, že požiadavku žalobcu o aktívnu účasť v odvolacom konaní, najmä
možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním, nebolo možné splniť, v dôsledku
opatrení vlády Slovenskej republiky prijatých počas krízovej situácie spôsobenej pandémiou ochorenia
COVID19 a obmedzenej činnosti zamestnancov žalovanej. V záujme ochrany verejného zdravia
a zdravia zamestnancov boli opatrenia obmedzujúce mobilitu obyvateľstva prijaté aj na jej pracoviskách.

Z uvedeného dôvodu, ako aj z dôvodu, že si to povaha veci nevyžadovala, odvolací orgán nenariadil
s poukazom na § 188 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. ústne pojednávanie v predmetnej veci.
16. S ohľadom na vyššie uvedené generálny riaditeľ žalovanej dospel k záveru, že žalovaná posúdil
nárok žalobcu na starobný dôchodok a určila sumu starobného dôchodku správne a v súlade s platnými
právnymi predpismi. Obdobie dôchodkového poistenia žalobcu je zhodnotené v plnom rozsahu a údaje

sú v súlade s údajmi evidovanými v informačnom systéme žalovanej. Žalobca v odvolacom konaní
nepreukázal žiadne nové skutočnosti ovplyvňujúce sumu starobného dôchodku respektíve ďalšie
obdobie dôchodkového poistenia alebo ďalší vymeriavacie základy.
II. Správna žaloba
17. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu namietajúc, že generálny riaditeľ

žalovanej nepostupoval v súlade s právnym názorom vysloveným v rozsudku kasačného súdu
a neposkytol uspokojivú odpoveď na námietky, ktoré vzniesol nielenže v odvolaní voči prvostupňovému
rozhodnutiu žalovanej ale od počiatku sporu vôbec.
18. Žalovaná totiž mala nanovo ozrejmiť a posúdiť podanie prihlášky do nového systému poistenia
zavedeného od 1. mája 1990 a zaplatenie úhrad poistenia za obdobie od 1. mája 1990 až 30. júna 1993.

Podľa žalobcu bolo poistné pred 1. májom 1990 hradené v dani z príjmov a od 1. júla 1993 percentuálnou
sadzbou pre zdravotné a dôchodkové poistenie zvlášť.19. V dôsledku uvedeného potom žalovaná nesprávne ustálila obdobie dôchodkového poistenia žalobcu
na Slovensku, namiesto 39,6027 rokov na 36,1042 rokov, t. j. o 3 a pol roka menej, čo malo dopad na
sumu priznaného starobného dôchodku.

20. Vo vzťahu k dobe poistenia vyplývajúcej z napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalovaná pre neho
prekvapivo (keďže tak učinila prvýkrát po 12 rokoch) a nesprávne evidovala obdobie po 30. júni 1993 ako
obdobie povinného dôchodkového poistenia, v dôsledku čoho následne konštatovala, že neuhradením
poistného za obdobie od 1. júla 1993 do 1995, nemožno zhodnotiť celé obdobie dôchodkového poistenia
rokov 1990 až 1995, hoci za niektoré roky (1990 až 1993) bolo poistné žalobcom uhradené, čo preukázal

originálmi poštových poukážok.
21. Žalobca namietal nesprávnosť evidovania obdobia po 30. júni 1993 ako obdobia povinného poistenia
(konkrétne období od 1. júla 1993 do 30. júna 1995, od 1. júla 1998 do 30. júla 2001 a od 1. júla
2002 do 30. júna 2003), pretože 1. januárom 1993 bola založená nová Národná poisťovňa, ktorá
začala svoju činnosť vyberaním poistného v ďalšom novom systéme, v ktorom zdravotné a dôchodkové
poistenie bolo oddelené a vyrubené percentami zo zákonom určeného základu, z ktorých minimálnym

základom bola minimálna mzda zavedená až od 1. júla 1993, čo znamená, že tento nový systém
fungoval až od tohto dátumu. Okrem uvedeného, § 18 ods. 3 zákona č. 7/1993 Z. z. z okruhu
povinného zabezpečenia vynímal občanov Slovenskej republiky, rezidentov aj nerezidentov, ktorí boli
zamestnancami zamestnávateľa v inom štáte, tak, ako bol aj žalobca. Keďže bol žalobca v spornom
období rokov 1993 až 1995 zamestnaný v Maďarsku, vzťahovala sa na neho výnimka z povinnosti

prihlásenia sa ako aj z platenia odvodov. Podľa § 20 ods. 4 citovaného zákona bolo potrebné do nového
systému podať prihlášku, čo však žalobca neučinil. Žalovaná teda zmiešala systém Národnej poisťovne
s tým predchádzajúcim.
22. Žalobca, opakovane poukazujúc na právne závery obsiahnuté v konkrétnych bodoch rozsudku (body
31 až 46) kasačného súdu, namietal, že žalovaná sa pri vydávaní prvostupňového či napadnutého

rozhodnutia jeho závermi neriadila. Týka sa to predovšetkým povinnosti správneho zistenia a správneho
posúdenia poistného obdobia, od čoho sa následne odvíja určenie mzdových bodov. Žalobca pritom
predložil originál prihlášky do systému sociálneho zabezpečenia zavedeného od 1. júla 1990 ako aj
originál poštových poukážok o úhrade poistného za celé obdobie jeho povinného poistenia, t. j. do 30.
júna 1993, teda až po začiatok činnosti Národnej poisťovne, do ktorej už nemal žalobca povinnosť

sa prihlásiť. Hoci kasačný súd uviedol v bode 42 rozsudku, že „Pokiaľ navrhovateľ predložil originály
listinných dôkazov preukazujúcich jeho prihlásenie do sociálneho systému a zaplatenie dôchodkového
poistenia za roky 1990 až 1993, treba vychádzať z premisy, že navrhovateľ splnil zákonné podmienky
dôchodkovéhozabezpečeniaajprespornédôchodkovéobdobie,pokiaľsanepreukážeopak.“,žalovaná
evidenčný list neopravila správne, keď na obdobie poistenia rokov 1990 až 1993 neprihliadla.

23. Žalobca videl nerešpektovanie právneho názoru kasačného súdu aj v tom, že žalovaná vydala
prvostupňové rozhodnutie, zatiaľ čo mal podľa jeho názoru vydať jedno jediné rozhodnutie generálny
riaditeľ, ako to vyplýva z bodu 47 rozsudku kasačného súdu. Týmto konaním sa opätovne predlžuje už
13 rokov trvajúci spor, keďže voči prvostupňovému rozhodnutiu sa bolo možné opätovne odvolať.
24. Napadnuté rozhodnutie je podľa názoru žalobcu nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie,

pretože generálny riaditeľ nijako nevyvrátil dôkazy predložené žalobcom na preukázanie obdobia
dôchodkového poistenia v rokoch 1990 až 1993.
25. Taktiež namietal odmietnutie vylúčenia všetkých pracovníkov ústredia žalovanej, ktoré sa podieľali
na vydaní predošlých rozhodnutí vo veci jeho starobného dôchodku, ktoré boli zrušené krajským resp.
kasačným súdom a to v záujme zachovania nestrannosti. Jeho obavy vyplývajú z falšovania podkladov

resp. nesprávneho ustaľovania skutkového stavu.
26. Žalobca namietal, že generálny riaditeľ nerešpektoval zásadu zákazu retroaktivity, t. j. spätného
aplikovania zákonov, keď nesprávne určil osobný vymeriavací základ v čase žalobcovej základnej
vojenskej služby v rokoch 1973 a 1974 a jednu dočasnú práceneschopnosť v roku 1988 posudzujúc
ich podľa zákona č. 461/2003 Z. z. , keď podľa dobových predpisov by mu patril vymeriavací základ

neporovnateľne vyšší. Ďalší prípad sa týka mesiacov január až apríl 1990, ktoré žalovaná nezohľadnila,
ignorujúc, že za tieto mesiace boli odvody zahrnuté do dane z príjmov.
27. Správny súd na tomto mieste uvádza, že žalobca v správnej žalobe vykonal aj rozbor a porovnanie
predošlých rozhodnutí žalovanej o jeho starobnom dôchodku spolu, ktoré však nebude osobitne
zapracovávať do konštatačnej časti predmetného rozsudku, pretože pre konanie vo veci preskúmania

zákonnosti napadnutého rozhodnutia nie sú podstatné. Z tohto rozboru však podľa žalobcu jednoznačne
vyplýva, že žalovaná nebola ani v priebehu 12 rokov schopná správne ustáliť skutkový stav a údaje
potrebné pre správny výpočet sumy jeho starobného dôchodku, ktoré vyplývajú z nesprávne vyplnených
evidenčných listov.III. Vyjadrenie žalovanej a replika žalobcu
28. Na výzvu správneho súdu sa ku žalobe vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že námietky žalobcu sú vo
veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil v odvolaní. Správnu žalobu navrhla ako nedôvodnú zamietnuť.

29. Vo vzťahu k námietkam žalobcu o nezhodnotení obdobia výkonu činnosti samostatne zárobkovo
činnej osoby od 1. mája 1990 do 30. júna 1993 zopakovala, že za takto vymedzené obdobie bolo poistné
uhradené len za obdobie od 1. mája 1990 do 31. decembra 1990 a od 1. januára 1991 do 31. decembra
1991 z vymeriavacieho základu 4000,- Sk, čo vyplýva z listinných dôkazov predložených žalobcom
a zároveň z údajov nachádzajúcich sa v informačnom systéme žalovanej. S poukazom na ustanovenie §

78ods.1zákonač.461/2003Z.z.vznenízákonač.310/2006Z.z.a,keďženebolauhradenácelásuma
dlžného poistného za celé obdobie trvania dôchodkového zabezpečenia a keďže sa jedná o obdobie
pred 1. januárom 1996, nemožno zhodnotiť ani preukázateľne zaplatené obdobie. Taktiež, za obdobie od
1.júla1993žalovanáneevidujeuhradenépoistnéažalobcanedisponuježiadnymrelevantnýmdôkazom
ktorým by preukázal uhradenie poistného alebo podanie odhlášky z dôchodkového poistenia.
30. Pobočka žalovanej dňa 26. júla 2013 zistila, že žalobca sa do regionálnej poisťovne prihlásil 17.

decembra 1990, ale z dôvodu, že neuhradil poistné v plnej výške nemali byť vyhotovené evidenčné listy
dôchodkového zabezpečenia s vymeriavacími základmi za obdobie od 1. januára 1990 do 30. júna 1993.
V dôsledku uvedeného pobočka žalovanej dňa 19. januára 2016 opravený evidenčný list dôchodkového
poistenia za obdobie od 1. januára 1990 do 30. júna 1995, za ktoré nebolo poistné uhradené v plnej
výške.

31. Záverom dodala, že prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie je jasné a zrozumiteľné a generálny
riaditeľ žalovanej sa v ňom riadne vysporiadal s tvrdením žalobcu o zaplatení poistného za roky 1990
až 1993, pričom postupoval v súlade s rozsudok kasačného súdu.
32. Žalobca na vyjadrenie žalovanej reagoval replikou, v ktorej v zásade zrekapituloval skôr uvedenú
argumentáciu o nerešpektovaní povinnosti vydať iba jedno rozhodnutie vo veci starobného dôchodku

a nie dve, čím sa predlžuje konanie, pretože medzi začatím nového konania po právoplatnosti rozsudku
kasačného súdu až po doručenie napadnutého rozhdonutia, voči ktorému bolo možné podať správnu
žalobu, uplynulo 165 dní. V zmysle § 210 zákona č. 461/2003 Z. z. je pritom žalovaná povinná rozhodnúť
v lehote 60 dní a v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť o ďalších 60 dní, čo je
potrebné účastníkom oznámiť.

33. Žalobca je toho názoru, že žalovaná v zásade opakuje závery zo skôr zrušených rozhodnutí,
neprihliadanažalobcompredkladanédôkazyanevysporadúvasasjehonámietkami,hocijejtoNajvyšší
súd Slovenskej republiky nariadil.
34. Žalobca zároveň zopakoval genézu vývoja konania vo veci jeho starobného dôchodku a prvotného
neakceptovania prihlášky do nového systému sociálneho zabezpečenia od 1. mája 1990. Žalovaná až

dodatočne túto akceptovala, avšak obdobie rokov 1990 až 1993 následne nezohľadnila ako obdobie
dôchodkového poistenia, pretože žalobca nemal uhradiť poistné za celé toto obdobie. Následne,
v napadnutom rozhodnutí rozšíril potrebu uhradenia poistného aj po 30. júni 1993, kedy mal byť žalobca
samostatne zárobkovo činnou osobou a trvala jeho odvodová povinnosť. Žalobca pritom upozorňoval aj
na nesprávne určenie dĺžky rozhodného obdobia a nesprávnemu určeniu osobných mzdových bodov.

35. Opätovne zdôraznil, že sú nepravdivé tvrdenia žalovanej, že sa neprihlásil do nového systému
sociálneho zabezpečenia zavedeného od roku 1993, ktorý bol v správe novej Národnej poisťovne. Tento
systém sa pre umelcov zriadil od 1. júla 1993 a rozdelil poistenie na zdravotné a dôchodkové, pričom
odvodyboliurčenépercentuálnezčistéhopríjmu,resp.najnižšiasadzbasaodvíjalaodminimálnejmzdy.
Žalobca je toho názoru, že nebol povinný sa prihlásiť do tohto nového systému platného od . júla 1993,

pretože ako univerzitný docent zamestnaný zamestnávateľom v cudzine takúto povinnosť nemal.
36. V závislosti od zhodnotenia rokov 1990 až 1993 sa následne odvíja aj určenie rozhodného obdobia,
ktoré malo byť presne za rok 1971 až 1993, t. j. presne v dĺžke 22 rokov. V takomto rozsahu vyplývajú
aj z evidenčných listov, ktoré bol pripojené ku žiadosti o starobný dôchodok z 3. decembra 2007 (tieto
by sa mali nachádzať u žalovanej v administratívnom spise spolu s poštovými poukážkami o úhrade

poistného za roky 1990 až 1993). Navyše, žalovaná sa nevysporiadal s námietkami nezapočítania
obdobia rokov 1968 ž 1970, kedy žalobca dosiahol príjem zo zdanených autorských honorárov, za ktoré
žalobca dosiahol vysoký osobný mzdový bod 3,6684.
37. Žalovaná taktiež nesprávne neuznala zápočet prvých štyroch mesiacov ako obdobia dôchodkového
poistenia, pretože od 1. januára 1990 do 30. apríla 1990 bolo poistné hradené v zmysle zákona č.

100/1988 Zb. ako aj podľa vyhlášky č. 149/1988 Zb. v rámci dane z príjmov.
38. Žalobca zotrval aj na námietke nevylúčenia úradníkov, ktorí sa podieľali na predchádzajúcich
rozhodnutiach vo veci jeho starobného dôchodku, z ďalšieho konania.
IV. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom39. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol
zriadený aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch uvádza, že

správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 zároveň uvádza: „ak § 4 ods.
1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon
súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých

veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.
40. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná
Krajským súdu v Bratislave pod pridelenou spisovou značkou 4Sa/28/2021. Od 1. júna 2023 je na
konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Vec bola náhodným
výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 16Sa, ktorý o nej koná pod pôvodnou spisovou značkou
s predponou BA-4Sa/28/2021.

Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) konania začaté a
neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;
ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
41. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) v konaní o
správnejžalobefyzickejosobyvsociálnychveciach,posudzujúcsprávnužalobuneformálneaneviazaný

jej žalobnými bodmi [§ 134 ods. 2 písm. d), § 203 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 2 SSP] preskúmal
napadnuté rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej ako aj administratívne konanie, ktoré jeho
vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, a
vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 493e v spojení
s § 135 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

42.Ožaloberozhodolbeznariadeniapojednávaniadňa24.apríla2025,nakoľkobolisplnenépodmienky
podľa§137ods.4SSPaanijedenzúčastníkovkonaniaonariadeniepojednávanianepožiadal.Správny
súd zároveň nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia
rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej
tabuli a na webovom sídle správneho súdu.

43. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovanej vo veci starobného
dôchodku žalobcu, ktorý mu bol priznaný od 19. januára 2005 vo výške 8.648Sk mesačne, resp.
vzmyslepríslušnýchvalorizačnýchustanovenínaposledyvovýške498,50eurmesačne.Preskúmavané
rozhodnutie bolo vydané v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7So/5/2019 z 24. júna 2020, ktorý zrušil predchádzajúce rozhodnutie o starobnom dôchodku žalobcu

z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k obdobiu dôchodkového poistenia od
roku 1990 do roku 1993. V tomto rozsahu preto mala žalovaná doplniť dokazovanie.
44. Zo značne rozsiahlej správnej žaloby správny súd vymedzil, že hoci žalobca uplatnil viacero
námietok demonštrujúcich nezákonnosť napadnutého rozhodnutia (prípadne predošlých rozhodnutí vo
veci nároku na starobný dôchodok ktoré dáva vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu do porovnania),

tou najzásadnejšou je (opätovne) námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu resp. jeho
nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu k ustáleniu obdobia dôchodkového poistenia a to predovšetkým
v rokoch 1990 až 1993, resp. aj po tomto roku. Vymedzené sporné obdobie bolo pritom predmetom
posudzovania už v predošlých konaniach, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj
zo žalobných bodov je zrejmé, že tento spor pretrváva medzi účastníkmi konania naďalej. Navyše,

v predmetom konaní došlo k rozšíreniu sporného obdobia, za ktoré bol podľa žalovanej povinný ako
samostatne zárobkovo činná osoba odvádzať poistné, a to až do 30. júna 1995 (resp. s prerušeniami
mal byť samostatne zárobkovo činnou osobou až do roku 2003).
45. Vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia ako aj z vyjadrení účastníkov konania je zrejmé, že na
účely dôchodkových nárokov je potrebné samostatne posúdiť možnosť zhodnotenia období od 1. mája

1990 do 30. júna 1993 a od 1. júla 1993 do 30. júna 1995, kedy mal byť žalobca samostatne zárobkovo
činnou osobou.
46. Vo vzťahu k obdobiu od 1. mája 1990 do 30. júna 1993 správny súd konštatuje, že ani
v predmetnom administratívnom konaní a nadväzujúcom rozhodnutí žalovaná neodstránila vytýkané
vady, keď z administratívneho spisu vyplýva, že vykonanie dokazovania k spornému obdobu neprinieslo

jednoznačnú odpoveď, či ho možno zhodnotiť na účely nároku na starobný dôchodok a výpočet jeho
výšky. Žalovaná síce vykonala ďalšie šetrenie dopytom na svoje oddelenie výberu poistného, no to zo
svojich informačných systémov zistilo skutočnosti už skôr známe, že v nich neeviduje úhradu poistného
za celé sporné obdobie.47. Z odpovede z 31. decembra 2020 vyplýva, že žalovaná neeviduje úhrady poistného od 1. mája
1990 do 31. decembra 1990 a na skutočný príjem podrobený dani dosiahnutý v období od 1. januára
1990 do 30. apríla 1990 sa neprihliadalo. Rok 1990 sa preto považuje za neuhradený. Na základe

predložených zloženiek úhrad poistného možno skonštatovať, že za obdobie od. 1. januára 1991 do 31.
decembra 1991 a od 1. januára 1992 do 31. decembra 1992 a od 1. januára 1993 do 30. júna 1993
žalobca poistné uhradil. Na druhej strane, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je skonštatované,
že z administratívneho spisu preukázateľne vyplýva úhrada dôchodkového poistenia za obdobie od
1. mája 1990 do 31. decembra 1990 a za obdobie od 1. januára 1991 do 31. decembra 1991

a toto obdobie preto žalovaná nevníma sporne. Úhradu za roky 1992 a 1993 v odôvodnení osobitne
nerieši. Zistenia z vykonaného dokazovania a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia pôsobia mätúco.
Ako správne namieta žalobca, žalovaná navyše nijako nevysvetlila, ako sa postavila k žalobcom
predloženému originálu poukážok o úhrade poistného v spornom období, hoci jej kasačný súd poskytol
nápovedu v bode 42 rozsudku kasačného súdu, v zmysle ktorého „... odporkyňa v konaní a rozhodovaní
o priznanie starobného dôchodku navrhovateľa veci nevenovala náležitú pozornosť, vyžadujúcu pre

správne určenie obdobia dôchodkového poistenia a v tej súvislosti správneho určenia mzdového
bodu pre správne vyčíslenie sumy starobného dôchodku, majúce za následok nedostatočné zistenie
skutkového stavu veci v nadväznosti na nesprávne vyhodnotenie listinných podkladov predložených
v administratívnom konaní samotným navrhovateľom. Pokiaľ odporkyňa v odôvodneniach rozhodnutí
zo dňa 25.10.2013 a 25.2.2016 a následne vo vyjadreniach tvrdila, že sporné obdobie dôchodkové

poistenia (roky 1990 až 1993) nemohla navrhovateľovi započítať, pretože z opravného evidenčného
listu dôchodkového zabezpečenia vydaného Sociálnou poisťovňou, pobočkou Bratislava vyplýva, že
navrhovateľ v tomto spornom období nebol dôchodkovo poistení, bolo jej povinnosťou posudzovať
evidenčný list dôchodkového zabezpečenia vydaný Sociálnou poisťovňou, pobočkou Bratislava
v kontexte s listinnými dôkazmi predloženými navrhovateľom, resp. vykonať ďalšie dokazovanie

na preukázanie (ne)správnosti opravného evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia vydaného
Sociálnou poisťovňou, pobočkou Bratislava. Pokiaľ navrhovateľ predložil originály listinných dôkazov
preukazujúcich jeho prihlásenie do sociálneho systému a zaplatenie dôchodkového poistenia za roky
1990 až 1993, treba vychádzať z premisy, že navrhovateľ splnil zákonné podmienky dôchodkového
zabezpečenia aj pre sporné dôchodkové obdobie, pokiaľ sa nepreukáže opak.“

48. Správny súd je toho názoru, že kasačný súd dôkazom opaku nemal na mysli zistenie, že sociálna
poisťovňaúhraduvjejinternomsystémeneeviduje.Inýmislovami,zadostatočnénapreukázanieúhrady
poistného za sporné obdobie považoval práve predloženie poštových poukážok a tvrdenie, že žalovaná
vo svojom internom systému úhrady neeviduje nemohlo úhradu poistného relevantne spochybniť. Ako
kasačný súd uviedol, žalovaná mala prezumovať, že úhrada poistného bola vykonaná, iba ak by

dôkazom opaku (napríklad spochybnením existencie poukážok, ich autenticity a pod.) preukázala, že
tomu tak nebolo. Zdôvodnenie, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce potrebu započítania
tohto obdobia dôchodkového poistenia taktiež nie je náležité, pretože dôkazné bremeno uniesol už iba
predložením originálov poukážok.
49. Vo vzťahu k obdobiu od 1. júla 1993 do 30. júna 1995, kedy žalovaná žalobcu eviduje ako

samostatne zárobkovo činnú osobu, správny súd konštatuje, že v predošlých konaniach nebolo toto
obdobie predmetom osobitného posudzovania a preto rozumie žalobcovi, že rozšírenie obdobia aj po
30. júni 1993, za ktoré mal byť povinný odvádzať poistné, bolo preňho prekvapivé. Žalobca preto vecne
argumentoval, že za uvedené obdobie nebol vôbec povinný odvádzať poistné (a jeho neuhradenie mu
preto nemožno vyčítať), pretože bol zamestnancom v cudzine (vykonával činnosť docenta v Maďarsku)

kde bol aj poistený, čo malo za následok, že mu nevznikla povinnosť prihlásiť sa od. 1. júla 1993 do
novej Národnej poisťovne podľa § 18 ods. 3 a § 20 ods. 4 zákona č. 7/1993 Z. z..
50. Správny súd konštatuje, že vo vzťahu ku žalobcom vecne predostretej argumentácii odkazujúcej
na zákonnú úpravu, ktorá sa podľa jeho názoru na jeho situáciu vzťahovala, žalovaná iba skutkovo
dôvodila, že poistné za sporné obdobie vo svojom informačnom systéme neeviduje ako uhradené

a rovnako tak neeviduje odhlášku ku tomuto dátumu. Zrozumiteľnú odpoveď na žalobcove námietky,
či zmienené ustanovenia pre neho skutočne zakladajú výnimku z povinného poistenia, mu pritom
neposkytla. Preverenie, či bolo poistné za obdobie po 1. júli 1993 uhradené, by prichádzalo do úvahy až
po zodpovedaní otázky (v zmysle žalobcových námietok), či sa naňho vzťahovala zákonná povinnosť
poistné, ako zamestnanec v cudzine s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, odvádzať.

V tomto smere je preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
51. Nemožno opomenúť, že odvíjajúc sa od námietok vznesených žalobcom a konštatovaní žalovanej
o nepredložení odhlášky zo systému sociálneho poistenia ku 30. júnu 1993, vyvstáva otázka, na základe
čoho žalovaná ustálila, že žalobca bol povinný uhrádzať poistné až do 30. júna 1995, keďže tentodátum nijako nezdôvodnila. Správny súd a rovnako tak žalobca sa môžu len domnievať, aká skutočnosť
znamenajúca zánik povinného dôchodkového poistenia v tento deň nastala.
52. Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/203/2016 z 27. júna 2019 vyplýva ustálený

názor, že „... Správny orgán v odôvodnení rozhodnutia musí uviesť nielen hodnotenie dôkazov ktoré
vykonal, ale reagovať aj na námietky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, i keď ich pri svojom
rozhodovaní nebral do úvahy, lebo odôvodnenie má poskytnúť skutkovú a právnu oporu výroku
rozhodnutia. Je preto potrebné súhlasiť s námietkami žaloby, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou
nepreskúmateľnosti. Správny súd zdôrazňuje, že nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať

činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia
orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny
orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. Všeobecne platí, že
ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, bráni takýto
nedostatok spravidla posúdeniu dôvodnosti meritórnych námietok, a preto sa správny súd s námietkami
žalobcov, ktoré uviedli v žalobe, zaoberať a vyjadriť k nim nemohol.“.

53. Správny súd zdôrazňuje potrebu riadneho ozrejmenia, akým spôsobom dospela k vymedzeniu
obdobia dôchodkového poistenia (pokiaľ je jeho vymedzenie sporné), keďže od neho sa následne odvíja
ustálenieďalšíchúdajovpotrebnýchprezisteniekonečnejsumystarobnéhodôchodku.Právesohľadom
na osobitosti predmetného prípadu, kedy konanie o nároku na starobný dôchodok a určenie jeho výšky
trvalo v čase vydania napadnutého rozhdonutia už 13 rokov je potrebné, aby žalovaná svoje rozhodnutia

odôvodňovala svedomito.
54. Už iba na základe vyššie konštatovaných zistení vzhliadol správny súd potrebu zrušiť napadnuté
rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov ako aj z dôvodu jeho
zmätočnosti podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP vo vzťahu vymedzeniu obdobia dôchodkového poistenia
v rokoch 1990 až 1995, a to spolu s prvostupňovým rozhodnutím žalovanej postupom podľa § 191

ods. 3 písm. a) SSP. Aj v predmetnom konaní sa síce javí, že žalovaná nedostatočne doplnila
dokazovanie vo vzťahu k ustáleniu skutkového stavu, no vo vzťahu k nezodpovedaniu námietok žalobcu
týkajúcich sa obdobia rokov 1990 až 1995 správny súd uprednostnil zrušenie rozhodnutia pre jeho
nepreskúmateľnosť, ktoré by malo mať vždy prednosť (nepreskúmateľné rozhodnutie nemožno vecne
a v zásade ani skutkovo preskúmať).

55. Keďže pre náležité posúdenie ostatných námietok týkajúcich sa osobných mzdových bodov
je potrebné primárne posúdiť skutočné obdobie dôchodkového poistenia, správny súd sa týmito
námietkami nezaoberal, pretože sa vo svetle uvedeného stali irelevantnými. Za nedôvodné bolo taktiež
potrebné posúdiť námietky nevylúčenia zamestnancov z ďalšieho rozhodovania, pokiaľ boli účastní na
vydávanípredchádzajúcichrozhodnutí,keďžeustanovenie§181anasl.zákonač.461/2003Z.z.presne

vymedzuje podmienky, za ktorých možno zamestnanca vylúčiť, pričom dôvody prezentované žalobcom
nemožno subsumovať ani pod jednu z nich.
56. Čo sa týka námietky vydania dvoch rozhodnutí namiesto jedného, kasačný súd mal na mysli
vydanie jedného rozhodnutia v ktorom komplexne posúdi celý nárok na starobný dôchodok žalobcu
spolu s určením jeho sumy a príslušných valorizačných navýšení, ktoré riadne odôvodní a predíde

tak potrebe vydávania ďalších zmenových rozhodnutí (ako bolo v tom období bežné). Kasačný súd
nesledoval vylúčenie možnosti žalobcu podať voči prvostupňovému rozhodnutiu opravný prostriedok,
alebo, že by mal v prvom stupni rozhodovať generálny riaditeľ žalovanej.
57. V ďalšom konaní bude žalovaná povinná, rešpektujúc právny názor vyslovený predovšetkým v bode
42 rozsudku kasačného súdu, opätovne a jednoznačne posúdiť úhradu poistného za obdobie rokov

1990 až 1993 tak, aby jej závery vyplývali z administratívneho spisu ako aj dodatočne vykonaného
dokazovania. Vo vzťahu k obdobiu rokov 1993 až 1995 zdôvodní, na základe čoho dospela po 13
rokoch k záveru, že aj za uvedené obdobie bol žalobca povinný uhrádzať poistné a to predovšetkým za
prihliadnutia na vecné námietky žalobcu. Svoje úvahy v tomto novom rozhodnutí náležite zdôvodní.
58. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s

poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal
právo na ich náhradu v plnom rozsahu.
59. Podľa § 175 ods. 2 SSP, o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť na podáva na
Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu

od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy rozsudku.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno

meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým (sťažnostnými bodmi), že Správny súd v Bratislave v konaní
alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.
V konaní o kasačnej sťažnosti nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môžu zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci.