Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoCsp/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3820200239
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3820200239.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
zast.: JUDr. Katarína Hegedűšová, advokát, so sídlom Majerníkova 3479/3A, 841 05 Bratislava-mestská
časť Dúbravka, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C., adresa na doručovanie C., A.
D. XX/XX, o zaplatenie 580 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza
č. k. 9Csp/3/2020-44 zo dňa 23. februára 2021 v znení opravného uznesenia zo dňa

19. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 23.02.2021 v spojení s opravným uznesením zo
dňa 19.11.2024 v napadnutej časti vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v znení opravného uznesenia výrokom I. uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 187,5 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 37,5

eur od 28.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 37,5 eur od 28.2.2017 do zaplatenia, zo sumy 37,5 eur od
28.3.2017 do zaplatenia, zo sumy 37,5 eur od 28.4.2017 do zaplatenia, zo sumy 37,5 eur od 28.5.2017
do zaplatenia, do troch dní a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanej nárok na náhradu trov
konania nepriznal (výrok III.).

1.2 Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania právne vec posúdil podľa
§ 497, § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. i/, k/, l/, § 11 ods. 1

zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 54a, § 53 ods. 9, § 100 ods. 1,
§ 101, § 103, § 544 ods. 1, 2, § 565, § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že strany
sporu uzavreli zmluvu označenú ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá podľa svojho obsahu je
úverovou zmluvou a ktorá je ako typ zmluvy upravená v Obchodnom zákonníku. Svojou povahou ide o
spotrebiteľský úver, na ktorý sa v čase vzniku zmluvného vzťahu vzťahoval zákon č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Zmluvný úrok, ktorý si strany v zmluve dohodli vo výške 32,42 %, súd prvej
inštancie posúdil ako neprimerane vysoký, pretože v danom období peňažné ústavy za obdobné úvery

ponúkali zmluvné úroky
v podstatne nižšej výške. Takto dohodnuté zmluvné úroky sú potom v rozpore s dobrými mravmi podľa
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a úverová zmluva je v tejto časti neplatná(§ 39 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na to úverová zmluva neobsahuje svoju podstatnú náležitosť
podľa § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z. z., a teda úver, poskytnutý žalobcom žalovanej je
podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie

tak žalobcovi nepriznal ani uplatnené poplatky za upomienky. Dohodnuté splátky vo výške 54,70 eur,
zohľadňovali aj úhradu úroku a poplatku za expresné spracovanie úveru. Pri zohľadnení bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru vo výške 300 eur a počtu dohodnutých splátok (8) je zákonná výška splátky
37,50 eur. Ďalej súd prvej inštancie ex offo v zmysle ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka, skúmal,
či nárok žalobcu nie je premlčaný. S poukazom na to zisťoval, či veriteľ (žalobca) úver predčasne

zosplatnil, a to
v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 565 Občianskeho
zákonníka. Je síce pravda, že v článku 15 VOP sa žalobca so žalovanou dohodol na tom, že ak
spotrebiteľ (žalovaná) neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo
neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky, stáva sa celý dlh splatný okamžite, avšak
toto ustanovenie úverovej zmluvy je podľa právneho názoru súdu pre rozpor s ustanovením § 53 ods.

9 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého mohol dodávateľ (žalobca) uplatniť svoje právo predčasne
zosplatniť úver podľa § 565 najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a
keď súčasne upozornil spotrebiteľa (žalovanú) v lehote nie kratšej ako 15 dní, na uplatnenie tohto
práva, neplatné. Žalobca nepreukázal, že pri zosplatnení úveru postupoval podľa § 53 ods. 9 a § 565
Občianskeho zákonníka, osobitne, že žalovanej doručil výzvu na zaplatenie omeškanej splátky (splátok)

úveru.Ztýchtodôvodovsúdprvejinštancie prijalzáver,žežalobcaúverposkytnutýžalovanejpredčasne
nezosplatnil. Pokiaľ si strany vo VOP dohodli spôsob zosplatnenia úveru v rozpore s ustanovením §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, takéto dojednanie je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatné. Keďže nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru, súd skúmal prípadné premlčanie každej
zo splátok úveru v zmysle ustanovenia § 103 Občianskeho zákonníka samostatne s tým, že každá zo

splátok úveru bola v zmysle zmluvy splatná vždy k 27. dňu kalendárneho mesiaca. Prvá splátka úveru
mala byť zaplatená do 27.10.2016. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že
nebola zaplatená žiadna splátka. Keďže žalobný návrh žalobca na súd doručil 21.1.2020, je zrejmé, že
nárok žalobcu na zaplatenie splátok splatných pred 27.1.2017, teda 3 splátok po 37,5 eur je
v súlade s ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka premlčaný, z dôvodu ktorého bolo potrebné

žalobnýnávrhvtejtočasti zamietnuť.Keďžezposkytnutéhoúveruvovýške300euržalovanáneuhradila
veriteľovi žiadnu splátku, dôvodný bol len nárok žalobcu na zaplatenie splátok istiny splatných po
28.12.2016 - piatich splátok úveru od 27.1.2017 do 27.27.5.2017 po
37,5 eur spolu 187,5 eur (300 - premlčané splátky 112,5 eur). Z týchto dôvodov súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi časť žalovanej istiny vo výške 187,5 eur

a v prevyšujúcej časti žalovanej istiny úveru, súd žalobu zamietol. Žalovaná si svoje zmluvné povinnosti
riadne a včas neplnila, dostala sa do omeškania a preto súd, v súlade s ustanovením § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., uložil žalovanej
takisto povinnosť zaplatiť žalobcovi ním uplatnené zákonné úroky z omeškania, avšak počnúc dňom
nasledujúcim po splatnosti každej zo splátok úveru. Pokiaľ si v konaní žalobca uplatnil voči žalovanej

úroky z omeškania z vyššej sumy, a to už od 2.2.2017, súd
v časti prevyšujúcej priznané úroky z omeškania i v tejto časti ako nedôvodný zamietol. Súd prvej
inštancie sa zaoberal i uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 10% z
dlžnej čiastky. Je pravda, že v zmluve si strany dohodli, že ak spotrebiteľ (žalovaná) neuhradí jednotlivé
splátky v lehote ich splatnosti dohodnutej v zmluve, spotrebiteľ sa zaväzuje veriteľovi zaplatiť zmluvnú

pokutu vo výške 10% ročne z dlžnej čiastky. Dojednaná zmluvná pokuta je podľa názoru súdu prvej
inštancie zjavne dojednaná v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa, keďže vôbec nezohľadňuje dĺžku
omeškania (môže ísť napríklad len o 1 deň). Takto paušálne dohodnutá zmluvná pokuta je v rozpore s
dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a teda neplatná. Naviac, predmetné dojednanie
zmluvnej pokuty je podľa názoru súdu neplatné aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože obchádza

ustanovenia Občianskeho zákonníka o najvyššom prípustnom úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie zamietol i nárok žalobcu na zaplatenie
zmluvnej pokuty.

1.3 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP.

V časti sporu, v ktorej žalobca vzal žalobný návrh v priebehu konania bez akéhokoľvek zdôvodnenia
späť, žalobca zavinil zastavenie konania. V prevyšujúcej časti sporu, o ktorom súd rozhodol v merite
veci, bola žalovaná vo väčšej časti úspešná než žalobca. Žalovaná bola teda v spore v prevažnej častiúspešná, náhradu trov v konaní si však neuplatnila a preto súd rozhodol tak, že žalovanej voči žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.

2. Na návrh žalobcu Okresný súd Prievidza dňa 19.11.2024 vydal opravné uznesenie
č. k. 9Csp/3/2020-51, ktorým opravil I. výrok rozsudku Okresného súdu Prievidza
č. k. 9Csp/3/2020-44 zo dňa 23.02.2021 takým spôsobom, že opravným uznesením bola uložená
žalovanej povinnosť plniť žalobcovi (v pôvodnom rozsudku bola na plnenie v prospech žalovanej
zaviazaný žalobca), čo predstavuje zásadný zásah do právneho postavenia žalovanej ako sporovej

strany. V dôsledku uvedeného došlo k obnoveniu možnosti žalovanej podať v 15-dňovej lehote od
doručenia opravného uznesenia i odvolanie proti rozsudku vo veci samej zo dňa 23.02.2021, ktorú
možnosť žalovaná využila.

3. Proti rozsudku čo do výroku I., ktorým bola zaviazaná plniť žalobcovi a v súvisiacom výroku III.
o trovách konania, podala žalovaná odvolanie, v ktorom navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v znení opravného uznesenia zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Uviedla, že súd prvej inštancie nepresne vyčíslil a matematicky a logicky neodôvodnil dlžnú
čiastku, ktorú má žalobcovi zaplatiť, čím podporil nezákonné konanie úžerníckeho veriteľa. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie považuje za nespravodlivé, neodborné, nekvalifikované a voči nej benevolentné.
Sudca sa nevedel alebo nechcel zorientovať ani v najzákladnejších úverových vzťahoch, ostatné vzťahy

súvisiace
s úverom neriešil. Z matematického pohľadu je jedno, či je zmluva bezúročná a bezpoplatková alebo
súd uzná neprijateľné zmluvné podmienky, výsledok je matematicky totožný, dlžný spotrebiteľ má vrátiť
veriteľovi len to, čo od neho dostal. Súd prvej inštancie preukázateľne
k tejto praktickej ochrane slabšej strany spotrebiteľa nepristúpil, nepodrobil zmluvnú dokumentáciu

medzi veriteľom a žalobcom súdnej kontrole a predbežnému právnemu posúdeniu. Zmluva uzavretá
s veriteľom má neprijateľné zmluvné podmienky, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a ktoré
neboli dojednané individuálne. Ak by súd konal podľa § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 53d, § 457 Občianskeho
zákonníka, sám by určil neprijateľné zmluvné podmienky za neplatné. Súd prvej inštancie nebral
do úvahy ochranu slabšej strany sporu, ktorou je spotrebiteľ. Nepreveril číselne parametre úveru

žalobcu, benevolentne a neodborne odflákol posudzovanie neprijateľných zmluvných podmienok.
Navrhla, aby súd prvej inštancie podrobil zmluvu medzi stranami súdnej kontrole a predbežnému
právnemu posúdeniu, vyžiadal si od žalobcu všetky dôkazy o tom, aké informácie mal žalobca a
žalovaná k dispozícii pri zisťovaní o overovanie schopností žalovanej splácať úver. Navrhla súdu
uložiť uznesením žalobcovi povinnosť v listinnej podobe predložiť písomné potvrdenie - kvitanciu o

tom, že dlh bol zo strany žalovanej úplne alebo čiastočne splnený. Žiadala, aby súd uložil žalobcovi
predložiť vyčíslenie rozboru istiny, kde sa uvedie dátum a reálne poskytnutá istina, celková čiastka
žalobcom vykonaných plnení a neuhradený zostatok istiny, úrokov a poplatkov so zdokladovaním podľa
bankových výpisov z banky veriteľa. Navrhla, aby súd vykonal dôkaz výsluchom veriteľa na osvedčenie
vzájomne vykonaných plnení, pretože iba tým môže súd dospieť k spravodlivému rozsudku. Súd

prvej inštancie nevykonal absolútne žiadne dokazovanie o reálne vykonaných vzájomných plneniach,
nepreveril existenciu zmluvného vzťahu, plnenia finančných služieb zo strany dodávateľa v prospech
žalovanej. Bez overovania podporil klamlivé požiadavky žalobcu v súvislosti s nedobrovoľnou dražbou
strechy nad hlavou žalovaných. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej dôvodmi, presne popísanými
v podrobných podaniach. Súd prvej inštancie svojim konaním nadržiaval veriteľovi, ním poverenému

dražobníkovi, ktorý praktizuje nekalé obchodné praktiky voči spotrebiteľom
a uplatňuje nezákonne svoje práva. Žalovaná chce mať vyriešenú otázku, či zmluva o úvere má
neprijateľné zmluvné podmienky a akú sumu je povinná za úver žalobcovi uhradiť. Výslovne poprela
všetky v žalobe uvedené skutkové tvrdenia protistrany, s tým, že uvádza vlastné skutkové tvrdenia a na
rozdiel od žalobcu rešpektuje zákon. Žalobu považuje za nedôvodnú

a nárok uplatnený žalobcom v celom rozsahu neuznáva. Súd prvej inštancie rozhodoval, aj keď na to
neboli splnené procesné podmienky, súd bol nesprávne obsadený, nesprávnym procesným postupom
súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konanie zaťažil inými vadami, ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď nie je zrejmé, ako v súlade so zásadou

rovnosti účastníkov ustálil skutkový stav. Podstatné skutkové tvrdenia neboli
v úplnosti ani len tvrdené, kľúčové prostriedky osvedčenia, napríklad vo forme listín neboli vôbec
navrhnuté, neboli predložené a súd prvej inštancie konal o nespôsobilom návrhu, ktorý mal byť
odmietnutý. Na základe nevykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistenýskutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného
útoku. Vzhľadom na nepresnosť a neúplnosť návrhu bolo povinnosťou súdu vytvoriť žalovanému
priestor, v rámci ktorého mohla procesne konať

a došlo by k realizácii zaručených základných práv žalovanej. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, pričom jeho postupom došlo k zásahu do základných práv žalovanej garantovaných ústavou a
medzinárodnými zmluvami. Poukázala na závery vyplývajúce
z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2005 týkajúceho sa práva na nestranný súd, ako aj
na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94, I.ÚS 230/03, I. ÚS 335/06,

IV. ÚS 252/04, týkajúce sa práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Ďalej
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 2/2016. Súd prvej inštancie vo veci preukázateľne
postupoval v rozpore so zákonom, zvýhodnil jednu zo strán sporu, napriek tomu, že ide o spotrebiteľský
spor. Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty. Súd prvej inštancie v konaní
ju neidentifikoval ako spotrebiteľa. Žalobca ešte pred podpisom zmluvy nastavil veľmi sofistikovane

právnické pasce, ktoré ako bežný spotrebiteľ nedokázal identifikovať a klamal od prvého kontaktu. Zo
strany sudcu išlo
o šikanózne konanie s finančnými dôsledkami v jej neprospech. Vďaka benevolencii súdu trpí a znáša
krivdu ona i jej rodina. Zmluva o úvere je plná neprijateľných zmluvných podmienok, veriteľ zatajil pred
žalobcom výšku reálnych vzájomných plnení. Záverom odmietla plniť akúkoľvek náhradu trov konania

nemorálnej protistrane a navrhla súdu prvej inštancie aplikáciu § 257 CSP.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení

§ 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.

6. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovanej nariaďovať
pojednávanie.

7. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP).

9. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak
dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Žalovaná uplatnila vo svojom odvolaní odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, f/,
g/, a h/ CSP spočívajúce v tom, že neboli splnené procesné podmienky na konanie, súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval nesprávne obsadený súd, konanie má inú
vadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli

uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP i vzhľadom na odvolaciu námietku žalovanej posudzoval odvolací súd
v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá
sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu,
odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia
podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.13. Čo sa týka žalovanou namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,
vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore

o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku
podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces. (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003).
V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp. zn.
II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007). Súd prvej inštancie v ods. 1 napadnutého rozsudku uviedol, čoho

sa v konaní žalobca domáha, v ods. 3 napadnutého rozsudku popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal
a v odsekoch 4 až 7 aké skutkové okolnosti z nich zistil. V ods. 8 až 22 uviedol zákonné ustanovenia,
podľa ktorých vec posudzoval a v ods. 23 až 35 sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými
podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami vo veci, ktoré jasne a zreteľne špecifikoval,
uviedol, ako vyhodnotil vykonané dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu.

Z týchto dôvodov mal odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku žalovanej ohľadne nedostatku
odôvodnenia napadnutého rozsudku.

14. Z obsahu odvolacích námietok je pritom zrejmé, že žalovaná považuje za porušenie práva na
spravodlivý proces právne posúdenie súdom prvej inštancie v jej neprospech. Je však potrebné

uvedomiť si, že sporové konanie je konaním, kde vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a
záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce.
Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Samotným rozhodnutím súdu
a právnym posúdením sporu súdom však nemôže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. V súdenej veci ide o spotrebiteľský spor, teda o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci
zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Právna úprava v CSP týkajúca
sa spotrebiteľských sporov vychádza z princípu ochrany slabšej strany, ktorou je spotrebiteľ. Cieľom je
dať procesnej ochrane spotrebiteľa taký obsah, ktorý bude konformný s právami druhej strany a ktorý

vytvorí predpoklady na hospodárny postup súdu.
16. Odvolací súd musí konštatovať, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie
porušil zásadu ochrany slabšej sporovej strany, t. j. žalovanej v konaní v jej neprospech. Hoci žalovaná
namieta, že ju súd prvej inštancie v konaní ako spotrebiteľa vôbec neidentifikoval, odvolací súd
zistil, že súd prvej inštancie sa s otázkou právnej povahy sporu ako sporu spotrebiteľského riadne

vysporiadal v ods. 24 napadnutého rozsudku. Následne správne kompenzoval formálne nerovné
postavenie dodávateľa – žalobcu a spotrebiteľa- žalovanej tým, že bez ingerencie žalovanej, ktorá bola
v prvoinštančnom konaní nečinná,
ex offo vykonal súdnu kontrolu úverovej zmluvy, uzavretej sporovými stranami dňa 27.09.2016,
konštatoval existenciu viacerých neprijateľných zmluvných podmienok (dojednanie o možnosti

predčasného zosplatnenia – ods. 26 odôvodnenia napadnutého rozsudku; dojednanie o zmluvnej
pokute – ods. 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku), ďalej bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru –
ods. 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku a zaoberal sa i otázkou čiastočného premlčania nároku
žalobcu – ods. 28-30 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky žalovanej, týkajúce
sa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý mal spočívať v nerešpektovaní jej

procesného postavenia slabšej sporovej strany (spotrebiteľa), tak neboli dôvodné.

17. Ďalej žalovaná v odvolaní namietala nesprávne obsadenie súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1
písm. c/ CSP). Požiadavka správneho obsadenia súdu znamená jeho obsadenie zákonným sudcom,t. j. sudcom daného úseku súdu, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.
Obsah spisu nenasvedčuje tomu, že by vec nebola pridelená vec prejednávajúcej sudkyni zákonným

spôsobom. Vzhľadom na to, že žalovaná túto odvolaciu námietku bližšie nešpecifikovala, odvolací súd
ju vyhodnotil ako nedôvodnú.

18. Pokiaľ žalovaná v odvolaní argumentuje nedodržaním zásady prejednania veci nestranným súdom
s tým, že súd prvej inštancie v konaní „nadržiaval“ žalobcovi, odvolací súd uvádza, že podľa § 53 ods. 3

CSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho
rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému
súdu nepredkladá. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že žalovaná pred vydaním napadnutého rozsudku
nevznieslariadnunámietkuzaujatostivecprejednávajúcejsudkynevzmysle§49anasl.CSP.Vzhľadom
na to, že žalovaná vidí porušenie zásady nestranného sudcu len a výlučne v procesnom postupe vec
prejednávajúcej sudkyne, resp. v samotnom meritórnom rozhodnutí, ktorým bola zaviazaná na plnenie,

na takto formulovanú námietku, vznesenú až v odvolaní, odvolací súd nemohol prihliadať.

19. Čo sa týka žalovanou namietanej vady konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, odvolací súd
vychádzal z toho, že uvedený odvolací dôvod dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že

tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

20. Z obsahu odvolania (§ 124 ods. 1 CSP) je možno vyvodiť, že žalovaná vidí tzv. inú vadu konania
v tom, že súd prvej inštancie neodmietol podanie žalobcu – žalobu ako neúplné podanie (§ 129 ods. 3
CSP) ako i v tom, že súd prvej inštancie nevykonal vo veci predbežné právne posúdenie veci (§ 181
ods. 2 CSP).

21. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že žalobca svoj nárok uplatnil žalobou, doručenou súdu dňa
21.01.2020. Žaloba obsahuje všeobecné náležitosti podania podľa § 127 ods. 1 CSP ako i osobitné
náležitosti žaloby vo veci samej podľa § 132 ods. 1 CSP, teda označenie strán, opísanie rozhodujúcich
skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie
a žalobný návrh. V súdenej veci tak nebol daný dôvod na procesný postup podľa § 129 ods. 1 CSP,

resp. na odmietnutie žaloby podľa § 129 ods. 3 CSP.

22. Za splnenia podmienok podľa § 297 písm. b/ CSP súd prvej inštancie vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania verejným vyhlásením rozsudku, ktorý postup odôvodnil v ods. 2 napadnutého rozsudku.
Vzhľadom na to nemohol pristúpiť k oznámeniu predbežného právneho posúdenia veci stranám na

pojednávaní podľa § 181 ods. 2 CSP.

23. Čo sa týka odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ CSP, vychádzajúc z obsahu
spisu, súd prvej inštancie správne na základe dôkazov, založených v spise, posúdil právny vzťah
medzi stranami podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho

zákonníka. Správne sa zaoberal primeranosťou stranami dojednaného úroku a jeho súladom s dobrými
mravmi a podľa názoru odvolacieho súdu dospel k správnemu záveru o rozpore zmluvného dojednania
o úroku s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho posúdil celý
žalobcom poskytnutý úver žalovanej ako bezúročný a bez poplatkov podľa § 9 ods. 2 písm. i/ v spojení
s § 11 ods. 1 písm. b/ zákona

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku uvedeného je absolútne nedôvodná
argumentácia žalovanej v odvolacom konaní o tom, že súd prvej inštancie sporný úver za bezúrokový
a bezpoplatkový nepovažoval.

24. Súd prvej inštancie správne posudzoval z hľadiska primeranosti a prípustnosti i ďalšie zmluvné

podmienky, obsiahnuté v zmluve o úvere uzavretej stranami dňa 27.09.2016 a správne ustálil, že
dojednanie obsiahnuté v čl. 15 VOP úverovej zmluvy, týkajúce sa možnosti predčasného splatenia úveru
zo strany veriteľa, žalobcu, je pre rozpor s § 53 ods. 9 v spojenís § 565 Občianskeho zákonníka neplatné. Vzhľadom na to, že zo strany žalobcu nedošlo k platnému
predčasnému zosplatneniu záväzku žalovanej zo zmluvy o úvere zo dňa 27.09.2016, správne
posudzoval premlčanie nároku žalobcu na plnenie jednotlivých splátok úveru samostatne, podľa § 103

Občianskeho zákonníka. Na základe tohto posúdenia správne dospel k záveru o premlčaní splátok
úveru splatných dňa 27.10.2016, 27.11.2016 a 27.12.2016 (ods. 28-29 odôvodnenia napadnutého
rozsudku) a správne zaviazal žalovanú na úhradu nepremlčaných splátok dlhu (splatných dňa
27.01.2017, 27.02.2017, 27.03.2017, 27.04.2017 a 27.05.2017). Vzhľadom na to, že žalovaná na dlh
zo zmluvy o úvere neplnila žiadnu sumu, správne súd prvej inštancie ustálil i nárok žalobcu na úrok

z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z.

25. Pokiaľ žalovaná v odvolaní argumentuje, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou vrátenia
vzájomných plnení strán zmluvy v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie nezaložil na konštatovaní absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere zo dňa

27.09.2016, resp. na závere o jej zrušení, a preto nebol dôvod na aplikáciu odvolateľkou namietaného
zákonného ustanovenia. Odvolací súd na okraj poznamenáva, že žalovaná ani v konaní netvrdila, že by
žalobcovi titulom zmluvy o úvere zo dňa 27.09.2016, poskytla akékoľvek plnenie.

26. Záverom sa žiada zdôrazniť, že žalobca ako veriteľ na základe zmluvy o úvere zo dňa 27.09.2016

poskytol žalovanej ako dlžníkovi sumu istiny 300,- eur, pričom v konaní nebolo tvrdené ani zistené,
že by žalovaná žalobcovi čokoľvek plnila. V dôsledku premlčania časti nároku žalobcu bola súdom
prvej inštancie zaviazaná na plnenie len nepremlčaného zvyšku dlhu vo výške 187,50 eur so zákonným
úrokomzomeškaniaztej-ktorejsplátky.Súdmiposkytovanáochranaspotrebiteľanemôžebyťbezbrehá
a neznamená (ako sa zrejme mylne domnieva žalovaná), že by dlžník, spotrebiteľ, nebol povinný

vrátiť veriteľovi sumu peňažných prostriedkov, ktorá mu bola reálne veriteľom poskytnutá – naviac po
odpočítaní premlčanej časti nároku veriteľa.

27. Žalobkyňou navrhnuté dôkazy, ktoré označila až v odvolaní (výsluch veriteľa na osvedčenie
vzájomne vykonaných plnení, listiny, preukazujúce riadne šetrenie bonity žalovanej pred uzavretím

zmluvy),predstavujúneprípustnénovotyzhľadiskaaplikácie§366CSP,pretožesanetýkajúprocesných
podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, nemá byť nimi preukázané, že v
konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň žalovaná
netvrdilaaaninepreukázala,žeichbezsvojejvinynemohlauplatniťvkonanípredsúdomprvejinštancie.
Je pritom potrebné si uvedomiť, že i „spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti

a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vo
veci samej (PAGÁČ, Ľubomír. § 296 [Koncentrácia konania]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana,
BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek
a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1163.)“ Pre úplnosť odvolací
súd dodáva, že žalovanou označené dôkazy, smerujúce k preukázaniu jej tvrdení o tom, že úver je

bezúročnýabezpoplatkov,resp.žezmluvaoúvereobsahujeneprijateľnézmluvnépodmienky,súnaviac
úplne nadbytočné, pretože súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal zo záveru o tom, že
žalobcom poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov a obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky,
a to na základe záverov, popísaných vyššie.

28. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za
výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil.

29. Pokiaľ sa žalovaná domáha aplikácie § 257 CSP vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, z ust.

§ 255 ods. 1, 2 CSP vyplýva, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv.
zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej
strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým
sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia
zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu.

30. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok
a zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho použitie pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy vtedy, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady
úspechu v konaní, avšak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov celkomalebo sčasti neprizná. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania by mal konajúci súd mať vždy
na zreteli, či vzhľadom na okolnosti prípadu bude priznanie náhrady v súlade s dobrými mravmi, alebo
či nebude príkro nespravodlivé. Výnimočnosť použitia tohto ustanovenia môže spočívať v okolnostiach

danej veci, ako aj
v okolnostiach strán sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú v zákone striktne uvedené. Takýmto
dôvodom môže byť napr. neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku
a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť
prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu, nízky príjem a iné.

31. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil v konaní existenciu takých okolností, ktoré by odôvodňovali
aplikáciu § 257 CSP a umožňovali nepriznať v konaní úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov
konania.Hocisažalovanávodvolaníaplikácie§257CSPvovzťahuksúdomprvejinštanciepriznanému
nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanej výslovne domáha, v priebehu prvoinštančného
ani odvolacieho konania neuviedla žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by súd mohol v rámci

úvahy o aplikácii § 257 CSP vziať do úvahy.

32. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a
v závislom výroku III. o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

33. Odvolací súd rozhodol i o trovách odvolacieho konania.

34. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

36. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

37. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný a vo veci neboli zistené okolnosti pre aplikáciu
§ 257 CSP, patril by žalobcovi podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP vo vzťahu
k neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % . Z obsahu spisu
však vyplýva, že žalobcovi žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, ani si žiadne neuplatnil, a preto
mu odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci
(§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1

CSP).