Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 9Sas/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100673
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. LL.M. Jana Fandáková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100673.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudkyňou Mgr. Janou Fandákovou, LL.M, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom A. C. X, XXX XX D. C., práv. zastúpeného BUCSKO – advokátska kancelária, s.r.o.,
so sídlom P.O. Hviezdoslavova 56/98, 079 01 Veľké Kapušany, IČO: 56 126 123, proti žalovanému:
Sociálna poisťovňa, ústredie, IČO: 30 807 484, Ul. 29 augusta 8-10, 813 63 Bratislava, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 27806-3/2024-BA z 08. júla 2024, na základe
správnej žaloby v sociálnych veciach, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce (ďalej aj „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. 4627/2024-
MI-DvN zo dňa 30. apríla 2024 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), rozhodla, že A. B., nar.
XX.XX.XXXX (ďalej len „žalobca“), podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení účinnom k 25.07.2024 [právoplatnosť napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“)] a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) nemá nárok na dávku
v nezamestnanosti. V odôvodnení predmetného rozhodnutia prvostupňový orgán poukázal na to, že
žalobca v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v
období od 22. februára 2020 do 21. februára 2024 nepreukázal na území Slovenskej republiky žiadne
doby poistenia v nezamestnanosti. Na území iného členského štátu Európskej únie, preukázal dobu
poisteniavnezamestnanostiod17.06.2020do13.10.2020vpočte119dní,od15.10.2020do20.11.2020

v počte 37 dní, od 23.11.2020 do 31.03.2021 v počte 129 dní, od 10.05.2021 do 15.06.2021 v počte 37
dní, od 26.10.2021 do 14.03.2022 v počte 140 dní, od 15.03.2022 do 15.04.2023 v počte 397 dní, od
26.04.2023 do 31.07.2023 v počte 97 dní, od 01.08.2023 do 15.12.2023 v počte 137 dní, od 08.01.2024
do 08.02.2024 v počte 32 dní, spolu 1125 dní. Prvostupňový orgán z vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že v prípade žalobcu, je v rámci konania o nároku na dávku v nezamestnanosti
potrebné za štát jeho bydliska považovať štát výkonu jeho zárobkovej činnosti. Podľa prvostupňového
orgánu argumentami pre tento záver boli jeho stabilná pracovná situácia, jeho celková dĺžka pobytu

v Nemecku a v Rakúsku, poberanie dávok v nezamestnanosti v týchto štátoch, dlhodobé zdržiavanie
sa v zahraničí, prítomnosť manželky E. E. F. C., platenie zákonných odvodov a daní ako aj trávenie
mimopracovného času v týchto štátoch ako aj stabilné bytové pomery. Všetky tieto skutočnosti, podľa
názoru prvostupňového orgánu, svedčia o jeho orientácii na nemecký a rakúsky trh práce a o jehoblízkych väzbách k Nemecku a Rakúsku. Slovenský osobný účet a návštevy na Slovensku jedenkrát
ročne na dva týždne (bez preukázania), vlastníctvo nehnuteľnosti na bývanie od roku 2019 nie sú podľa
názoru prvostupňového orgánu prevažujúcimi skutočnosťami, ktoré by preukazovali vytvorenie jeho

centra záujmov na Slovensku. V závere prvostupňový orgán poukázal na to, že bezprostredne pred
uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti
podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte nebolo
miesto jeho bydliska na území Slovenskej republiky a preto sa čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia
na neho nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného

nariadenia.

2. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 8. júla 2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie žalovaného“)
a to tak, že odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu v celom rozsahu zamietol
a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. Žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na to, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade
so základným nariadením a dostatočným spôsobom preukázal a potvrdil svoje bydlisko a to napriek
tomu, že vykonával prácu v inom členskom štáte Európskej únie, trvá na tom, že splnil podmienky čl.
65 ods. 2 a 5 základného nariadenia a malo byť použité pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61

základného nariadenia.

4. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že žalobca bezprostredne pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti
v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu

poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Nemecka a Rakúska do celkovej doby poistenia v
nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania
pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania
na území Nemecka a Rakúska. Uviedol, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa
posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia

všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov
osvedčených žalobcom.

5. Žalovaný po preskúmaní kritérií v zmysle článku 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 987/2009, ktorým sa ustanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len

„vykonávacie nariadenie“) vyhodnotil ako rozhodujúcu celkovú dĺžku pobytu žalobcu v zahraničí (viac
ako 9 rokov), stabilnú pracovnú situáciu (pracovné pomery uzatvorené na neurčitý čas) na území
vrátane dlhodobej prioritnej orientácie na nemecký/rakúsky pracovný trh. Taktiež zdôraznil, opakované
poberanie dávok v nezamestnanosti z nemeckého sociálneho systému, stabilná rodinná a bytová
situácia v zahraničí - prítomnosť blízkych osôb s ktorými zdieľal spoločnú domácnosť, platenie daní

a odvodov v zahraničí. Žalovaný mal teda za preukázané, že žalobca sa v čase výkonu zamestnania
v Nemecku (neskôr v Rakúsku) zdržiaval dlhodobo spoločne so svojimi najbližšími osobami, býval tam,
trávil tam pracovný aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane. Všetky tieto skutočnosti tak
podľa názoru žalovaného preukázali vytvorenie centra záujmu žalobcu počas posledného zamestnania
práve na území Nemecka (neskôr Rakúska).

6. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že so zreteľom na všetky dostupné
informácie nemožno považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte
zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol
bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti

v zmysle slovenských právnych predpisov, nemožno dobu poistenia v nezamestnanosti získanú
v štáte posledného zamestnania t.j. na území Rakúska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v
nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia.

7. Žalovaný zdôraznil, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako štáte

posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v
nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania,
lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Žalovaný taktiež poukázal na to, že v
prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáteposledného zamestnania a požiadal o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský
štátjevzmyslekoordinačnýchpredpisovpovinnýskúmať,čijemožnédobupoisteniavnezamestnanosti
dosiahnutých v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je

možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, a teda v prípade zachovania pevných väzieb v
členskomštáte,vktoromsidotknutáosobauplatňujenároknadávkuvnezamestnanosti.Dobupoistenia
v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť
automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť
všetky relevantné skutočnosti preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca

preukázalplateniepoisteniavnezamestnanosti,pretosipodľanázoružalovanéhomalprioritnepožiadať
o dávku v nezamestnanosti na území Rakúska, ako štátu posledného zamestnania, čo v minulosti aj
dvakrát učinil na území Nemecka.

8. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí súčasne poukázal na to, že žalobca sa slobodne rozhodol
ukončiť v danom čase jeho pobyt v Rakúsku bez uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti

na ich území, a teda si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania, z čoho odvolací orgán
vyvodzuje jeho uzrozumenie s prípadným následným nezabezpečením po strate zamestnania. Podľa
názoru žalovaného žalobca nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v
nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby.

9. Žalovaný ďalej poukazoval aj na to, že bydlisko bolo posúdené na základe objektívnych kritérií
vymedzených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré viedli k záveru o prenesení centra
záujmov žalobcu mimo územia Slovenska, t. j. do zahraničia. Uzavrel, že z vyššie vykonaného
dokazovania jasne vyplývalo, že na vec nemožno aplikovať článok 61 ods. 2 základného nariadenia
(keďže žalobca nedosiahol bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnaností žiadnu

dobu poistenia podľa slovenských právnych predpisov). Z objektívnych dôvodov sa na daný prípad
neuplatnil ani článok 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, pretože žalobca počas výkonu
zárobkovej činnosti v zahraničí nemal bydlisko na Slovensku. Podľa či. 1 písm. j) základného nariadenia
pojem bydlisko znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Počas výkonu zárobkovej činnosti v
zahraničí navrhovateľ nepochybne zvyčajne nebýval na území Slovenska.

10. Následne sa žalovaný v odôvodnení vysporiadal so skutočnosťami, ktoré podľa názoru žalobcu
preukazovali zachovanie jeho bydliska na Slovensku počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí.
Taktiež žalovaný poukázal na to, že v zmysle článku 11 ods. 1 a vykonávacieho nariadenia nie sú
dôvody a okolnosti odchodu zo zahraničia ani návratu zo zahraničia rozhodujúcimi skutočnosťami

preukazujúcimi miesto bydliska dotknutej osoby. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej
únie zmysle čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (takmer 9 rokov), aj situácia žalobcu
v zmysle článku 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilita zamestnania v zahraničí,
prioritná a dlhodobá orientácia na zahraničný pracovný trh – Nemecko a Rakúsko) preukazujú, že
navrhovateľ počas výkonu činnosti zamestnanca v poslednom pracovnom pomere v Rakúsku nemal

centrum záujmov a bydlisko na území Slovenska.

II.
Priebeh súdneho konania, žaloba a vyjadrenia účastníkov konania

11. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu, žalobu o
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím,
ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, vrátenia veci
Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, na ďalšie konanie a priznania nároku voči žalovanému na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.

12. V podanej žalobe žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie
je nesprávne, nezrozumiteľné a nezákonné, pretože správne orgány neúplne zistili skutkový stav veci,
na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom a
ich rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namietal, že správne

orgány obidvoch stupňov sa nedostatočne vysporiadali s jeho námietkami a tvrdeniami a predovšetkým
dôkazmi, a preto sú ich rozhodnutia formalistické a nezákonné. Predovšetkým namietal, že nikdy nemal
záujem natrvalo opustiť Slovenskú republiku. Žalovaný sa spolu s prvostupňovým orgánom žiadnym
relevantným spôsobom nevysporiadali s tou skutočnosťou, že centrum žalobcových záujmov bolanaďalej Slovenská republika. Uviedol, že hlavným dôvodom na jeho návrat bolo zhoršenie zdravotného
stavu jeho matky. Z tohto dôvodu aj žalobca podal výpoveď. Zhoršený zdravotný stav blízkej osoby, je
podľa názoru žalobcu, dostatočnou podmienkou na to, aby sa jeho prípad posudzoval ako výnimočný.

Napokon žalobcova matka boj s chorobou prehrala a zomrela dňa XX. XXXX XXXX. Samotný list o
prehliadke mŕtveho ako aj štatistické hlásenie o úmrtí preukazuje skutočnosť, že matka žalobcu, ako
jeho blízka osoba, zomrela doma, v mieste trvalého bydliska žalobcu, ktorý sa o ňu musel osobne sa
postarať.Žalobcaďalejnamietal,žežiadaťuplatneniedávkyvinomčlenskomštáte,kdebolzamestnaný,
by pre neho predstavovalo komplikácie vzhľadom na skutočnosť, že už sa v danom členskom štáte

nenachádzal, práve z dôvodu choroby blízkej osoby. Žalobca v správnej žalobe namietal aj a to, že
vlastní nehnuteľnosť v Slovenskej republike (rodinný dom s pozemkom), kde má, aj v minulosti mal,
nahlásenýtrvalýpobyt.Ďalejuviedol,žesavminulostipokúšalzamestnaťnaSlovensku,avšakzdôvodu
nepriaznivej situácie na pracovnom trhu na Slovensku si musel nájsť prácu v zahraničí. Žalobca k tomu
uviedol, že zarobené peniaze investoval predovšetkým do nehnuteľnosti, ktorú na Slovensku vlastní. V
zahraničí býval v podnájme, čo prvostupňovému správnemu orgánu dostatočným spôsobom preukázal.

V podnájme býval iba z dôvodu, že mu zamestnávateľ nevedel zabezpečiť ubytovanie. Žalobca mal
ďalej za to, že na Slovensko cestoval niekoľko krát v priebehu roka, ako mu to pracovné povinnosti
dovolili. Preto žalobca poukazoval na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá
stanovuje, že žalovaný musí vziať do úvahy všetky skutočnosti vo vzájomnej súvislosti a až následne
posúdením všetkých súvislostí môže dôjsť k jednoznačnému záveru, či došlo k zachovaniu alebo

nedošlo k zachovaniu bydliska. Žalobca v žalobe namietal, že prvostupňový správny orgán odmietol
na základe jeho ústnej žiadosti sprístupniť spis, v dôsledku čoho si nemohol vyhotoviť ani fotokópiu
podaného spisu, čo považuje za porušenie jeho práva.

13. Žalovaný sa k žalobe podrobne vyjadril podaním z 26.11.2024. Žalovaný okrem dôvodov, na

ktorých založil napadnuté rozhodnutie, v podstatnom poukázal na to, že v konaní o nároku na dávku v
nezamestnanosti bolo prihliadnuté na vlastníctvo nehnuteľnosti - rodinného domu, nadobudnutého na
základe darovacej zmluvy v roku 2019. Vlastníctvo nehnuteľnosti je jednou zo skutočností, ktorú je v
zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska
dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácií. Táto skutočnosť však musí byť vyhodnotená

v celkovom kontexte spolu so všetkými skutočnosťami podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
Vlastníctvo rodinného domu na Slovensku bolo potrebné porovnať s rozhodujúcimi skutočnosťami
(najmä celkovou dĺžkou pobytu viac ako 9 rokov, stabilitou zamestnania v zahraničí, prioritnou a
dlhodobou orientáciou na zahraničný pracovný trh, opakovaným poberaním dávok v nezamestnanosti
z nemeckého sociálneho systému, stabilnou rodinnou a bytovou situáciou v zahraničí - prítomnosťou

blízkych osôb, s ktorými zdieľal spoločnú domácnosť, platením daní a odvodov v zahraničí), ktoré
poukazujú na vytvorenie a prenesenie väzieb žalobcu práve mimo územia Slovenska. Zo zisteného
skutkového stavu nevyplýva, že by žalobca v posudzovanom období v predmetnom rodinnom dome
aj skutočne pravidelne býval, čo vzhľadom na jeho prácu v zahraničí ani prakticky nebolo možné.
Pobyt žalobcu v zahraničí celkovo v rozsahu viac ako 9 rokov, vrátane dlhoročnej prítomnosti blízkych

osôb - manželky a dcéry, zjavne poukazujú na etablovanie žalobcu v zahraničí (Rakúsko, Nemecko) v
oblasti ekonomického, rodinného a spoločenského života. Žalovaný uzavrel, že žalobca počas výkonu
zárobkovej činnosti v zahraničí nadobudol síce rodinný dom na Slovensku, avšak to automaticky
nezakladá záver o tom, že centrum záujmov má žalobca i naďalej v Slovenskej republike. Ohľadne
investovania zarobených finančných prostriedkov v zahraničí do svojej nehnuteľnosti - rodinného domu

na území Slovenska, žalovaný uviedol, že táto skutočnosť z hľadiska či. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia nemá význam pre určenie bydliska, pretože ide o bežné náklady spojené s vlastníctvom
akéhokoľvek majetku, nachádzajúceho sa kdekoľvek.

14. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, podľa ktorého bol na území Slovenska v minulosti

prihlásený k trvalému pobytu vo svojej nehnuteľnosti. Podľa Centrálneho registra fyzických osôb
Sociálnej poisťovne je žalobca prihlásený k trvalému pobytu na Slovensku od 20. februára 2024, t.
j, po návrate zo zahraničia. Žalobca nepredložil k spisovej dokumentácii doklady preukazujúce trvalý
pobyt na Slovensku. V prípade, ak by aj žalobca predložil doklady preukazujúce zachovanie jeho
trvalého pobytu na Slovensku, nemalo by to vplyv na zmenu žalobou napadnutého rozhodnutia, nakoľko

žalobca sa zdržiaval v zahraničí po dobu viac ako 9 rokov spoločne s blízkymi osobami - manželkou
a dcérou, s ktorými žil v spoločnej domácnosti. V zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko" je
potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej
centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinnásituácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu
k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Žalovaný preto uzavrel, že pojem „trvalý pobyt" nie je možné
stotožňovať s pojmom „bydlisko". V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko" je miesto, kde

osoba zvyčajne býva. Žalobca dlhodobo pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na
Slovensku pracoval, žil a zvyčajne býval /čl. 1 písm. j) základného nariadenia/ v zahraničí (Rakúsko,
Nemecko). Tiež k tomu podotkol, že zvolením uvedeného územia (Nemecka a Rakúska) a nepochybne
stabilizovaného bývania v spoločnej domácnosti (v byte v podnájme) spolu s blízkymi osobami, kde trávil
väčšinu času mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku, oslabil svoje individuálne väzby

na Slovensko. Rovnakú argumentáciu použil žalovaný aj ohľadne námietky žalobcu, že dostatočným
spôsobom preukázal bývanie v podnájme v zahraničí. Žalobca tiež uviedol, že v podnájme býval len z
toho titulu, lebo mu zamestnávateľ nevedel zabezpečiť ubytovanie. Žalobca uzavrel, že v prípade, ak
by si našiel zamestnanie a podnájom bližšie k hraniciam Slovenskej republiky, zrejme by každodenne
dochádzal do miesta svojho trvalého pobytu zo zamestnania. Žalovaný všetky zmienené námietky
vyhodnotil ako absolútne irelevantné a poukázal na fakt, že žalobca sa na základe svojho vlastného

rozhodnutia rozhodol vykonávať zárobkovú činnosť v inom členskom štáte Európskej únie, pričom
toleroval vzdialenosť medzi miestom výkonu práce v zahraničí s miestom svojej domovskej krajiny. To,
že si žalobca našiel prácu v zahraničí v takej vzdialenosti, pri ktorej nemôže dochádzať denne alebo
aspoň raz týždenne na Slovensko, bolo iba na jeho slobodnej vôli.

15. K námietke žalobcu uvedenej prvýkrát až v správnej žalobe a to, že žalobcov prípad je výnimočný
v tom, že pracovný pomer v zahraničí ukončil kvôli zhoršenému zdravotnému stavu matky, ktorá ho
podnietila k okamžitému návratu na Slovensko, v dôsledku čoho si neuplatnil v štáte posledného výkonu
zárobkovej činnosti nárok na dávku v nezamestnanosti, uviedol, že žalobca počas prvostupňového
konania, rovnako ani počas odvolacieho konania neuviedol konkrétny dôvod, kvôli ktorému si neuplatnil

nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného výkonu zárobkovej činnosti, a zároveň nežiadal,
aby bol posudzovaný ako výnimočný prípad. Vo Vyhlásení /bod 3/, zo dňa 21. marca 2024, žalobca vo
všeobecnosti uviedol, že po ukončení posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie
si nárok na dávku v nezamestnanosti neuplatnil. Navyše, žalobca sa absolútne počas administratívneho
konanianezmieniloprítomnostijehomatkynaSlovenskupočasvýkonuzárobkovejčinnostivzahraničía

už vôbec nie o skutočnosti, že má nepriaznivý zdravotný stav, ktorý by si vyžadoval osobnú starostlivosť
zo strany žalobcu, aj napriek tomu, že v zmysle § 227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení je
žalobca povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti /
napr. nepredložil lekársky nález matky, žiadosť o poskytnutie peňažného príspevku na opatrovanie/.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca až v správnej žalobe dôvodil ukončenie pracovného pomeru v

zahraničí zhoršeným zdravotným stavom matky, o ktorú sa musel podľa jeho slov osobne postarať,
žalovanýpovažovaluvedenúnámietkuzaúčelovú.ŽalobcaukončilposlednýpracovnýpomervRakúsku
dňom 8. februára 2024, bez možnosti uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti a matka žalobcu,
ktorú počas celého administratívneho konania opomenul, ako aj jej nepriaznivý zdravotný stav, zomrela
dňa XX. XXXX XXXX /k správnej žalobe predložil napr. úmrtný list matky/. Žalovaný uzavrel, že v prípade

žalobcu nevidel výnimočnosť tohto prípadu v zmysle, že ide o takú naliehavú situáciu, na základe
ktorej by ho bolo nutné posudzovať ako výnimočný prípad /napr. okamžitý návrat kvôli bezprostredne
blížiacemu sa exitusu matky, vybavovanie záležitostí ohľadne pohrebu matky/, a to aj vzhľadom na
jej opomenutie zo strany žalobcu v administratívnom konaní. Žalovaný objasnil, že podľa pravidiel
Európskej únie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia je poistenec v zásade povinný

požiadať o dávku v nezamestnanosti v krajine, kde naposledy pracoval (podľa zásady lex loci laboris),
a to aj vtedy, keď sa plánuje presťahovať alebo vrátiť do svojej domovskej krajiny. Jednotlivé členské
štáty môžu mať vnútroštátne predpisy, ktoré stanovujú ďalšie podmienky pre pobyt a uplatnenie nároku
na dávku v nezamestnanosti po skončení práce. Súčasťou zásady lex loci laboris je, že poistenec musí
prijať aj tieto podmienky po skončení práce v krajine, v ktorej odvádzal odvody a zariadiť si osobné

záležitosti tak, aby splnil tieto podmienky, ak chce poberať dávku v nezamestnanosti v tomto členskom
štáte.

16. K námietke žalobcu o dostatočnom preukázaní skutočnosti, že na Slovensko cestoval niekoľkokrát
v priebehu roka, ako mu to dovolili pracovné povinnosti žalovaný uviedol, že na tieto návraty žalobcu

na územie Slovenska (1 krát ročne po dobu 2 týždňov), bolo pri posudzovaní miesta jeho bydliska
prihliadnuté aj napriek skutočnosti, že žalobca deklarované návraty žiadnym spôsobom nepreukázal,
ako to vyplýva zo spisovej dokumentácie. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na § 227 ods. 3 zákona
o sociálnom poistení v zmysle ktorého žiadateľ o dávku je povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce navznik, trvanie, na zánik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a sumu. Zároveň poukázal i na § 196 ods.
6 prvej vety zákona o sociálnom poistení v zmysle ktorého účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Vychádzajúc z uvedeného, žiadateľ, ktorý podaním žiadosti iniciuje konanie

osvojomnároku,nesie„dôkaznébremeno",atedamusípreukázať,žepodmienkyvyžadovanézákonom
na vznik nároku na žiadanú dávku spĺňa, ako aj predložiť dôkazy, ktoré toto tvrdenie podporia, resp.
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ako potvrdzuje aj NS SR, v odôvodnení rozsudku Sp. zn.
1Sžso/30/2016 zo dňa 7. novembra 2017, na strane 9, „dôkazné bremeno na preukázanie skutočností
rozhodujúcich pre vznik nároku na dávku je na poistencovi, ktorý si ju uplatnil (§ 227 ods. 3 zákona o

sociálnom poistení)".

17. K námietke žalobcu, že prvostupňový správny orgán odmietol na základe jeho ústnej žiadosti
sprístupniť spis, v dôsledku čoho si nemohol vyhotoviť ani fotokópiu podaného spisu, čo považuje za
porušenie jeho práva, žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na § 190 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení, podľa ktorého účastníci konania a ich zástupcovia majú právo nazerať do spisov a robiť

si z nich výpisy, odpisy a na požiadanie aj vyhotovenie fotokópie okrem údajov o zdravotnom stave
účastníka konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Žalovaný ďalej poznamenal, že zo spisovej
dokumentácie nebolo preukázané údajné tvrdenie žalobcu, že by požiadal o nazretie do spisu počas
prvostupňového konania a že by bola zo strany prvostupňového orgánu jeho žiadosť o sprístupnenie
spisu odmietnutá (pracovník Sociálnej poisťovne nemôže brániť účastníkovi konania, resp. právnemu

zástupcovi nahliadnuť do spisu). Žalovaný preto vo všeobecnosti k tomu uviedol, že právo nazrieť
do spisu môžu príslušné osoby uplatniť v ktoromkoľvek štádiu administratívneho konania, a to tak v
prvostupňovom, ako aj v druhostupňovom konaní. Toto právo si treba uplatniť u správneho orgánu, u
ktorého sa spis nachádza. Ak údajne prvostupňový orgán odmietol žalobcovi na základe jeho ústnej
žiadosti sprístupniť spis a vyhotoviť si z neho fotokópie, túto možnosť si mohol žalobca uplatniť počas

druhostupňového konania, čo však neučinil. Žalovaný pre úplnosť dodal, že túto skutočnosť žalobca
v odvolaní pôvodne ani nenamietal (žalobca v odvolaní neuviedol napr. kedy sa dostavil na pobočku
a požiadal o nazretie do spisu, dôvody údajného odmietnutia jeho žiadosti), iba v správnej žalobe sa
obmedzil na všeobecnú námietku, že jeho ústna žiadosť o sprístupnenie spisu bola prvostupňovým
orgánom odmietnutá.

18. Žalovaný vo vyjadrení preto uzavrel, že vykonané dokazovanie vo veci bydliska žalobcu bolo
presné a úplné. Žalovaný zdôraznil, že sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami
žalobcu, ako aj s tvrdením o jeho úmysle neopustiť natrvalo Slovenskú republiku. Zároveň žalovaný
zdôraznil, že úmysel nemožno považovať za najrozhodujúcejšiu skutočnosť svedčiacu jednoznačne

o bydlisku dotknutej osoby. Subjektívne skutočnosti, ako sú úmysel, dôvody odchodu do zahraničia,
dôvody návratu (zhoršený zdravotný stav matky na území Slovenska), pocit domova a podobne nemôžu
v žiadnom prípade prevážiť skutočnosti objektívne t.j. skutočnosti jednoznačne definované v článku 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia - dĺžku a trvalosť prítomnosti v zahraničí a situáciu dotknutej osoby
(pracovnú, rodinnú, bytovú a ktorý štát je štátom bydliska na daňové účely). Žalovaný preto navrhol, aby

súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

19. Žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu, sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril replikou zo dňa
24.02.2025,vktorejstručneargumentovaloporušení§191ods.1písm.c/Správnehosúdnehoporiadku
t.j. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zo

strany žalovaného.

20. Žalovaný právo vyjadriť sa duplikou k vyjadreniu žalobcu nevyužil.

III.
Relevantná právna úprava a posúdenie veci súdom

21 Podľa § 2 ods. 1 SSP; „v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.“22. Podľa § 2 ods. 2 SSP; „každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok

ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.“

23. Podľa § 6 ods. 1 SSP; „správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.“

24. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP; „správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v
sociálnych veciach.“

25. Podľa § 190 SSP; „ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje

k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“

26. Podľa § 104 zákona o sociálnom poistení „poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak
v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v
nezamestnanosti najmenej dva roky.“

27. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych

predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,
vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli
dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

28. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto
právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby

zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby
samostatnej zárobkovej činnosti.

29. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v

členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti
do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby
bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb
zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba.

30. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a
druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa
na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

31. Podľa článku 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia, ak právne predpisy členského štátu, ktoré
sú uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré
sú uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa
považujú za rodinných príslušníkov.

32. Podľa článku 1 písm. j/ a k/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia: j/ „bydlisko" znamená
miesto, kde osoba zvyčajne býva; k/ “pobyt“ znamená prechodné bydlisko.33. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo
viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia

všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a)
dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i)
povahyaosobitnýchvlastnostíkaždejvykonávanejčinnosti,predovšetkýmmiesta,kdesatakátočinnosť
zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu
a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja

ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa
považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

34. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako

vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

35. Podľa § 227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, poistenec je povinný príslušnej organizačnej zložke
Sociálnej poisťovne preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku na dávku, trvanie nároku na
dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu. Príjemca dávky je povinný do ôsmich

dní oznámiť príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne zmenu v skutočnostiach rozhodujúcich
na trvanie nároku na dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu. Ak bol poistenec
alebo príjemca dávky písomne vyzvaný príslušnou organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne, aby
preukázal tieto skutočnosti, je povinný výzve vyhovieť v lehote do ôsmich dní odo dňa doručenia výzvy,
ak organizačná zložka Sociálnej poisťovne neurčila inú lehotu.

36. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal
(vrátaneprvostupňového)nielenvrozsahuazdôvodovuvedenýchvžalobe,aleajnadrozsahžalobných
bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je
viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP.

37. Po oboznámení sa so žalobou, vyjadreniami účastníkov konania a s obsahom predloženého
dávkového spisu, správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a bolo ju potrebné podľa §
190 SSP zamietnuť z nasledovných dôvodov.

38. Predmetom preskúmania bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie
žalobcu v celom rozsahu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca nemá
nárok na dávku v nezamestnanosti.

39. Správny súd úvodom konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca bol

zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 22.02.2024 a dňa 14.03.2024 bola Sociálnej
poisťovni, pobočka Michalovce postúpená žiadosť žalobcu o nárok na dávku v nezamestnanosti.
Žalobca v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v
období od 22.02.2020 do 21.02.2024 nepreukázal na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia
v nezamestnanosti. Na území Nemecka a Rakúska preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od

17.06.2020 do 13.10.2020 v počte 119 dní, od 15.10.2020 do 20.11.2020 v počte 37 dní, od 23.11.2020
do 31.03.2021 v počte 129 dní, od 10.05.2021 do 15.06.2021 v počte 37 dní, od 26.10.2021 do
14.03.2022 v počte 140 dní, od 15.03.2022 do 15.04.2023 v počte 397 dní, od 26.04.2023 do 31.07.2023
v počte 97 dní, od 01.08.2023 do 15.12.2023 v počte 137 dní, od 08.01.2024 do 08.02.2024 v
počte 32 dní, spolu 1125 dní. Z vyhlásení žalobcu na účely posúdenia zachovania centra záujmov

zo dňa 21.03.2024 a z čestného vyhlásenia žalobcu zo dňa 24.04.2024 mal súd za preukázané, že
žalobca uviedol, že v Nemecku pracoval od júna 2020 do 17. júla 2023 a v Rakúsku od 01. 08. 2023
do 08.02.2024 na dobu neurčitú, naposledy ako operátor v tlačiarni. Ako dôvod ukončenia pracovného
pomeru uviedol ukončenie zo strany zamestnávateľa. Žalobca ďalej uviedol, že na územie Slovenskej
republiky sa vracal 1x ročne na dva týždne vlastným autom. V Nemecku ako aj v Rakúsku býval v nájme

spolu so svojou manželkou a dcérou (nezaopatreným dieťaťom). K iným skutočnostiam preukazujúcim
zachovanie centra záujmov na území Slovenskej republiky poukázal na kúpu nehnuteľnosti určenú na
bývanie na Slovensku od roku 2017 a počas návratov na územie Slovenska býval vo vlastnom dome.
Poukázal na existenciu hypotekárneho úveru a osobného účtu.40. V danej veci nebolo sporné, že žalobca nezískal pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti
obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona o sociálnom poistení podľa slovenských právnych predpisov.

41. Správny súd dáva do pozornosti, že podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1
a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych
predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o

zamestnanie ukončiladoby poistenia dosiahnuté podľaslovenských právnych predpisov.Zdôvodu,že
žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením
doevidencieuchádzačovozamestnanienedosiahol,bolopotrebnéposúdiť,čisadobypoisteniazískané
v Nemecku a Rakúsku môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktorý
predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky
v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali

počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky
zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt
podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia pojem
„bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde má dotknutá osoba zvyčajné bydlisko a v ktorom
sa zároveň nachádza jej obvyklé centrum záujmov. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny

pojem vlastný právu Únie. Kritéria, ktoré treba vziať pri určovaní miesta zvyčajného bydliska osoby
do úvahy a ktoré boli sformulované v judikatúre súdneho dvora sú v súčasnosti kodifikované v čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

42. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

a konaní predchádzajúcich ich vydaniu, pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov
postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel správny súd k záveru, že správne orgány si za
účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci zaobstarali dostatok skutkových podkladov, ktoré
následne riadne vyhodnotili a ktoré ich viedli k prijatiu záveru o nezachovaní bydliska žalobcu
na území Slovenskej republiky. Všetky relevantné kritériá na určenie bydliska osoby boli správnymi

orgánmi aplikované a vyhodnocované, a teda podľa názoru správneho súdu zistený skutkový stav
v danej veci postačoval na prijatie záveru o tom, v ktorom členskom štáte mal žalobca
obvyklý pobyt a kde mal vytvorené centrum záujmov. Správny súd konštatuje, že zdržiavanie sa
žalobcu na území Nemecka a Rakúska počas trvania jeho pracovného pomeru vyhodnotili správne
orgány ako stabilné a to s ohľadom, že mal stabilné zamestnanie, stabilné bývanie v nájomnom byte

určenom na bývanie, kde žil s najbližšími osobami a pracovný pomer bol ukončený z jeho podnetu
- ako to bolo následne prvostupňovým orgánom skutkovo správne zistené, keďže podľa vyhlásenia
žalobcu pracoval na území Rakúska pre zamestnávateľa Eren Team Service GmbH pričom uviedol, že
pracovnýpomerbolukončenýnapodnetzamestnávateľa.VšakpodľaformuláraSEDU002,elektronicky
postúpenéhodoinformačnéhosystémuSociálnejpoisťovne,dňa29.marca2024,bolposlednýpracovný

pomer ukončený výpoveďou na podnet žalobcu. Skutočnosti, pre ktoré sa žalobca rozhodol vrátiť na
Slovensko (zhoršený zdravotný stav matky) a skutočnosť, že považuje Slovensko za svoj domov (jeho
tvrdenie o úmysle neopustiť Slovensko natrvalo) sú podľa názoru správneho súdu pre posudzovanie
jeho bydliska počas výkonu poslednej zárobkovej činnosti právne irelevantné, nakoľko preukazovanie
zachovania bydliska sa hodnotí najmä počas posledného výkonu zamestnania na území členského

štátu EÚ. Tvrdenie žalobcu o neprerušení väzieb so Slovenskou republikou bez opory v objektívnych
skutočnostiach(čl.11vykonávaciehonariadenia)resp.jehosubjektívnypocit,nepostačujek zachovaniu
bydliska na Slovensku a nutne neznamená, že z pohľadu právneho poriadku aj ním je. Len
sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko, nemôže prevážiť objektívne kritériá
vymedzené vo vyššie citovanom ustanovení čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Tým samozrejme nie je

vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom štáte, môže subjektívne pociťovať
hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, vlastní nehnuteľnosť, v ktorom sa hovorí jej
známym jazykom, či ktorého kultúra je jej bližšia. To však môže mať pre určenie jej bydliska na účely
základného nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného
čl. 11 vykonávacieho nariadenia, preto aj podľa citovaného čl. 11 vykonávacieho nariadenia nie je

podstatné, či žalobca niekde trvalý pobyt nahlásený mal (Slovensko) a niekde ho zasa nemal ( Nemecko,
Rakúsko), ako sa žalobca v podanej žalobe mylne domnieval. Preto okolnosť, že osoba od počiatku
poníma svoj pobyt v určitom mieste ako dočasný (hoci o jeho presnom trvaní nemá predstavu), rovnako
nevylučuje záver, že počas pobytu má v tomto štáte centrum svojich záujmov ( k tomu pozri napr.rozsudok sp. zn. 7Ssk/47/2022 zo dňa 26.04.2023). Ďalšie skutočnosti, ktorými žalobca obhajoval
zachovanie svojho bydliska na Slovensku – väzba k zhoršenému zdravotnému stavy svojej matky,
vlastníctvo nehnuteľnosti v Slovenskej republike, úver či účet v peňažnom ústave na Slovensku -

uvádzaný žalobcom vo svojom vyhlásení nemajú z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
význam. Správny súd poznamenáva, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je
objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej
osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Pre tieto účely preto nie je rozhodujúca
citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán niekedy v

budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba
zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, k tomu pozri napr. rozsudok sp. zn. 1Sžsk/38/2017).
Pokiaľ ide o existenciu úveru, bežného účtu, či vlastníctvo nehnuteľnosti v Slovenskej republike a aj
žalobcom uvádzané investovanie zarobených peňazí predovšetkým do nehnuteľnosti na Slovensku,
k tomu súd rovnako uvádza, že tieto skutočnosti nemajú s centrom záujmov a bydliskom súvis z
dôvodu, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto

služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie. Aj
podľa mienky najvyššieho správneho súdu (rozsudok sp. zn. 7Ssk/36/2023) vlastníctvo či využívanie
finančných produktov sa nemusí nevyhnutne realizovať len na území jedného členského štátu.

43. Súd posúdil námietku ohľadom preukázania cestovania žalobcom niekoľkokrát v priebehu roka

na Slovensko. Z vyhlásení žalobcu na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 21.03.2024
a z čestného vyhlásenia žalobcu zo dňa 24.04.2024 mal súd za preukázané, že žalobca sám uviedol, že
na územie Slovenskej republiky sa vracal 1x ročne na dva týždne vlastným autom a to, ako sám uviedol,
bez zdokladovania uvedených ciest. Na základe uvedeného a súhlasne s názorom žalovaného (bod
16. odôvodnenia) súd uzavrel, že táto námietka z pohľadu zachovania pevných väzieb a zachovaním

bydliska žalobcu na Slovensku rovnako neobstojí.

44. Taktiež vzhľadom na vyššie uvedené súd nevzhliadol ani žalobcom namietanú „výnimočnosť“
ohľadne jeho návratu kvôli zhoršenému zdravotnému stavu, v súčasnosti už nebohej matky žalobcu.
Stanovisko k problematike rodinných väzieb ponúkol v rozsudku sp. zn. 7Ssk/36/2023 aj Najvyšší

správny súd Slovenskej republiky, keď dôvodil, že „....toto kritérium sa týka len rodinných príslušníkov,
t. j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti (čl.
1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia).“ Vo vzťahu k rodičom v nadväznosti na vyššie uvedené
konštatoval, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb, rodičia nie sú blízkymi osobami.
Na základe uvedeného správny súd uzavrel, že žalobca mal preukázané vytvorené rodinné väzby

na území Nemecka a Rakúska, avšak rodinné väzby v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) bod ii. si na
Slovensku nezachoval, preto toto kritérium nie je možné hodnotiť v prospech zachovania úzkych väzieb
so Slovenskom, a teda v prospech zachovania bydliska žalobcu na jeho území (obdobne rozsudok
najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/124/2022, prípadne rozsudky Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky, sp. zn. 9 Ads 95/2015-39 a 3 Ads 55/2018-37). Súd k tomu ďalej uvádza, že po

preskúmaní administratívneho spisu a obsahu rozhodnutí oboch stupňov orgánov verejnej správy má
za preukázaný názor žalovaného, že žalobca túto okolnosť počas celého administratívneho konania
vôbec neuviedol a dokonca neuviedol ani samotnú matku ako rodinnú príslušníčku s ohľadom na
väzbu k centru právnych záujmov na Slovensku. K tomu súd už len poznamenáva, že pre správne
súdnictvo platí, že nie je pokračovaním administratívneho konania. Avšak žalobca je oprávnený uviesť

v žalobe všetky dôvody, pre ktoré považuje napadnuté správne rozhodnutie za nezákonné, a nebráni
tomu ani skutočnosť, že ich neuplatnil už v odvolacom konaní pred orgánom verejnej správy, hoci tak
urobiť mohol (k tomu pozri bližšie napr. uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn.
7Afs 54/2007). Podľa súčasnej rozhodovacej praxe je tak zásadne prípustné uplatniť v správnej žalobe
namietanienedostatočnezistenéhoskutkovéhostavuorgánomverejnejsprávyajprávnenámietky,ktoré

neboli vznesené v administratívnom odvolacom konaní. Možnosť uvádzať až v správnej žalobe nové
skutočnosti (prípadne i dôkazy) netreba vykladať príliš extenzívne, napr. tak, že by si účastník správneho
konania mohol „odkladať“ či dokonca „schovávať“ všetky relevantné skutočnosti až pre správny súd
a neuplatňovať ich už pred správnym orgánom v správnom konaní. Ak by bola táto možnosť pripustená
v príliš širokom rozsahu, relativizoval by sa tým zmysel podmienky vyčerpania riadnych opravných

prostriedkov pred uplatnením súdnej správnej žaloby, pokiaľ by v rámci správneho konania nebolo
možné posúdiť všetky s prípadom súvisiace skutočnosti (pozri k tomu napr. uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 5 Sžf 50/2013). Ustanovenie § 204 SSP nadväzuje na § 120 písm. a/ a § 121 ods.
2 SSP a správny súd podľa tohto ustanovenia môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnejsprávy, a to i bez návrhu. Správny súd v tomto prípade nie je teda viazaný skutkovým stavom zisteným
orgánom verejnej správy, avšak doplnenie dokazovania vykonaného orgánom verejnej správy zo strany
správneho súdu by prichádzalo do úvahy ak od vykonaného dôkazu by záviselo zistenie splnenia

podmienok na priznanie nároku na predmetnú dávku. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný sa spolu s
prvostupňovým orgánom žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadali s touto skutočnosťou, správny
súd poukazuje, že žalovaný sa s uvedenou skutočnosťou dostatočne vysporiadal, keď poukázal prečo
v konkrétnom prípade žalobcu neboli tieto namietané skutočnosti v napádanom rozhodnutí odôvodnené
(viď bod 15 odôvodnenia, pozn.). Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného v predmetnom vyjadrení aj

ohľadom žalobcovej nosnej námietky: a to nutnosti „rýchleho návratu“ na Slovensko kvôli zdravotnému
stavu matky, čo sa z pohľadu súdu vôbec netýka žalobcovho prípadu, keďže súd rovnako ako žalovaný
nevzhliadol neodvratnosť situácie či potrebu rýchleho konania zo strany žalobcu (oznámená smrť, či
pohreb matky, nemožnosť vziať si dovolenku zo strany zamestnávateľa a pod.)

45. Vzhľadom na vyššie uvedené súd nevykonal navrhované podrobné dokazovanie ohľadom

výnimočnosti prípadu žalobcu ohľadne jeho návratu za rodičom (matkou), kvôli jeho zhoršenému
zdravotnému stavu, pretože nespokojnosť žalobcu so závermi správnych orgánov, nie je bez
preukázania iných relevantných okolností dôvodom pre vyslovenie záveru o ich nezákonnosti.

46. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu sa súd plne stotožnil so závermi žalovaného

ponúknuté vo svojom vyjadrení (bod 17. odôvodnenia), ohľadom námietky v postupe prvostupňového
orgánu a to, že prvostupňový správny orgán odmietol na základe žalobcovej ústnej žiadosti sprístupniť
spis, v dôsledku čoho si nemohol vyhotoviť ani fotokópiu podaného spisu. Táto skutočnosť, v prípade
odôvodneného tvrdenia žalobcom, by predstavovala odstrániteľnú vadu v konaní prvostupňového
orgánu, ktorú žalobca vedel a mohol odstrániť v priebehu administratívneho konania a ktorá po využití

inštitútu odvolania žalobcom v administratívnom konaní sa sama osebe stáva irelevantnou v správnom
súdnom konaní.

47. Taktiež sa žalovaný na str. 6-8 napadnutého rozhodnutia riadne a presvedčivo vysporiadal so
všetkými skutočnosťami, ktorými žalobca odôvodňoval zachovanie bydliska na Slovensku počas výkonu

jeho zárobkovej činnosti v Nemecku a Rakúsku a ktorými žalobca argumentoval v podanom odvolaní.
Preto aj námietku formalistického (nedostatočného) odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a tým
porušenia jeho práva vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

48. Správny súd záverom uzatvára, že správne orgány vykonali dostatočným spôsobom dokazovanie

na preukázanie záveru prijatého v napadnutých rozhodnutiach, ktorý ich viedol k nepriznaniu nároku na
dávku v nezamestnanosti žalobcovi. A to hlavne v preukázaní skutočnosti, či žalobca v období, ktoré
je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti mal resp. nemal zachované centrum
záujmov na území Slovenskej republiky.

49. K judikatúre, na ktorú žalobca v žalobe poukázal, je potrebné uviesť, že aj v tejto oblasti došlo k
určitému posunu, na ktorý poukázal aj žalovaný vo svojom vyjadrení. Správny súd preto konštatuje,
že napadnuté rozhodnutie je plne v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych
autorít (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sssk/11/2023
z 27. júna 2024).

50. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, po zhodnotení, že rozhodnutia správnych orgánov a tiež ich
postupy zodpovedali obsahu spisovej dokumentácie zhrnutej v administratívnom spise a boli v súlade s
vyššie označenými zákonnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení ako i ustanovení citovaných
európskych nariadení, správny súd dospel k záveru, že preskúmavanými rozhodnutiami nedošlo

k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 190 SSP správnu žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

51. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní ani len
čiastočný úspech a keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré

by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi
nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia
rozhodnutia správneho súdu. Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Košiciach, ktorý

napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno

meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1,2 SSP). Kasačnú sťažnosť
možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b)
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania
nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho

zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v
tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g)
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h)sa odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o
kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľaleboopomenutýsťažovateľnemusíbyťvkonaníokasačnejsťažnostizastúpenýadvokátom
(§ 449 ods. 2 písm. b) SSP).