Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/116/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1219206068
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Marková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1219206068.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.VieryMarkovejačlenieksenátu

JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: Železničná spoločnosť
Slovensko, a.s., so sídlom Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939, proti žalovanému:
Euroclean Slovakia, s.r.o., so sídlom Werferova 1/2582, 040 11 Košice - mestská časť Juh, IČO: 36
602507,právnezastúpenému:Mgr.PeterStarinský,advokát,sosídlomPanenská13,81103Bratislava,
o zaplatenie istiny 125.464,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II č.k. 58Cb/167/2019-572 zo dňa 21.03.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 58Cb/167/2019-572 zo dňa

21.03.2023 p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zamietol žalobu
žalobcu a výrokom II. priznal žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom
rozsahu, o výške náhrady ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Súd
prvej inštancie tak rozhodol podľa § 118 ods. 1, ods. 2, § 119 ods. 1, ods. 2, § 120 ods. 1, § 663, §

664, § 665 ods. 1, § 671 ods. 1, § 676 ods. 1, § 680 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej aj „OZ“), § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že pôvodný žalobca sa žalobou
doručenou súdu dňa 30.10.2019 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 28.621,72 eur s príslušenstvom. Ako dôvod uviedol, že dňa 28.09.2008 bola

medzi Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s. ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom
podpísaná Zmluva č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností, ktorej predmetom bol prenájom
nasledovných nehnuteľností a zariadení:
a) Budova „Halový stabilný umývač (HSÚ)“, (myčka), IM 10000197, súpisné číslo
XXXXX, ktorá je postavená na pozemku parc. C-KN č. XXXXX/XX zapísané na LV č. XXXX, pre okres
A. B., obec A. - C. D., k.ú. E., ktorá slúži za účelom umývania osobných vozňov. V dĺžke 62 m prechádza
budovou časť koľaje č.1a IM 20000802 s príslušným železničným spodkom,

b) Kanalizácia HSÚ, IM 20000796 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd,
c) Vodovod HSÚ, IM 20002016, slúžiaci na odvádzanie odpadových vôd a splaškov,
d) Kanalizácia medzi koľajami 1a a 7, IM 20000816 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd a splaškov,
e) Spevnené plochy medzi koľajami 1a a 7, IM 20000808,f) Kanalizačné šachty medzi koľajami 1a a 7, IM 200000817,
g) Časť elektroinštalácie NN rozvodov SPO BA koľajisko (zásuvkové stojany situované medzi koľajami
1a a 7 s označením ZS01, ZS02 a ZS03), IM 20000809,

h) Zachytávač odpadových vôd, IM 20000819 s dohodnutou dobou nájmu od 01.09.2008 do 31.12.2017
a celkovým ročným nájomným v sume 10.701,- eur bez DPH.

3. Zároveň dňa 28.09.2008 bola medzi Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s. ako
prenajímateľom a Euroclean Slovakia, s.r.o. ako nájomcom podpísaná Zmluva č. S 33/1-804

380-16/TCH08 o nájme veci (podnikateľský nájom hnuteľných vecí), ktorej predmetom bol prenájom
nasledovných zariadení:
a) technológie čističky odpadových vôd (ČOV)
b) technologického zariadenia HSÚ - riadiaci pult s dohodnutou dobou nájmu od 01.09.2008 do
31.12.2017 a celkovým ročným nájomným v sume 12.199,- eur bez DPH.

4. Žalobca vstúpil do práv a povinností prenajímateľa vyplývajúcich z uvedených nájomných zmlúv na
základe Zmluvy o predaji majetku zo dňa 27.01.2012. Predmetné stavby a zariadenia, ako i technológia,
boli dané žalovanému do užívania na účely čistenia železničných osobných vozňov. Žalovaný následne
so súhlasom žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu) prenechal predmet nájomných zmlúv do
užívania svojmu spoločníkovi - spoločnosti METON SLOVAKIA, a.s., so sídlom Bratislava, Šustekova

29-31. Za účelom zvýšenia kvality čistenia železničných osobných vozňov pristúpil žalobca po dohode
so žalovaným v priebehu rokov 2013 a 2014 k rekonštrukcii budovy halového stabilného umývača
(HSÚ). Zároveň písomnou žiadosťou spoločnosti METON SLOVAKIA, a.s., spoločníka žalovaného
a zároveň podnájomcu, podanou dňa 09.04.2013, bol žalobca požiadaný o súhlas s rekonštrukciou
technologického zariadenia HSU - riadiaceho pultu plnoautomatickou stacionárnou umývacou linkou

zn. SBW10, pričom v prílohe tejto žiadosti podnájomca priložil i popis tejto novej technologickej linky
HSU. Žalobca písomným stanoviskom zo dňa 11.4.2013 odsúhlasil navrhnutú rekonštrukciu technológie
HSU. Na základe uvedeného súhlasu došlo k úplnému vymontovaniu doterajšieho technologického
zariadenia HSU a odstráneniu všetkých súčastí pôvodného technologického zariadenia HSU a jeho
nahradeniu úplne novou technologickou linkou HSÚ. Odstránením technológie HSU tak zanikla časť

predmetu nájmu dohodnutého v Zmluve č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme veci (podnikateľský nájom
hnuteľných vecí). Nová technológia HSÚ, ktorú žalovaný do budovy HSÚ nainštaloval, bola investíciou
žalovanéhoajevjehovlastníctve.Dňa02.11.2015zároveňdošlopodľaProtokoluoodovzdaníaprevzatí
k odovzdaniu druhej časti predmetu nájmu dohodnutého v Zmluve č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme
veci (podnikateľský nájom hnuteľných vecí), a to technológie ČOV. Podľa Protokolu o odovzdaní a

prevzatí zo dňa 02.11.2015 žalovaný odovzdal žalobcovi technológiu čističky odpadových vôd (ČOV),
akoajbudovuČOV.VzmysleuvedenéhoodstránenímtechnológieHSÚaodovzdanímtechnológieČOV
žalobcovi došlo podľa žalobcu v plnom rozsahu dňom 02.11.2015 k zániku predmetu nájmu zo Zmluvy
č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme veci. Podľa dojednania zmluvných strán o vzájomnej závislosti
predmetných nájomných zmlúv, ako i podľa § 275 ods. 2 Obchodného zákonníka platí, že v prípade

závislých zmlúv, ak z akéhokoľvek dôvodu sa stane jedna zo zmlúv neplatnou alebo zanikne, spolu
s touto zmluvou zaniká aj druhá zmluva, ktorá je priamo závislá a nadväzujúca na druhú zmluvu. V
zmysle uvedeného zánikom predmetu nájmu zo Zmluvy č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme veci dňom
02.11.2015, došlo i k zániku Zmluvy č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností. Počnúc dňom
02.11.2015 bola zo strany žalobcu pozastavená fakturácia voči žalovanému v zmysle dovtedy platných

nájomnýchzmlúvatým,žepozánikupredmetnýchnájomnýchzmlúvmedzizmluvnýmistranaminedošlo
k dohode o novej úprave užívania týchto stavieb a zariadení, zohľadňujúc i investície žalobcu do budovy
HSÚ, a ani nedošlo zo strany žalovaného k ukončeniu užívania týchto stavieb a zariadení, žalobca
fakturoval žalovanému za užívanie týchto stavieb a zariadení sumu podľa nového návrhu nájomnej
zmluvy na tento predmet užívania, t.j. v sume, ktorá podľa žalobcu zodpovedala užívaniu nového

stavu užívaných vecí. Žalovaný uhrádzal žalobcovi nájomné len v pôvodnej výške nájomného, ktoré
bolo dohodnuté v Zmluve č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností a nájomné zo Zmluvy
č. S 33/1-804 380-16/TCH08 už žiadne neplatil, keďže z tejto zmluvy už žalovaný nič neužíval. Po
zániku nájmu žalovaný uhrádzal žalobcovi pravidelné štvrťročné platby vo výške 3.325,93 eur s DPH,
t.j. pôvodnú výšku nájomného za užívanie stavieb a zariadení zo zmluvy č. S 33/1-804 380-17/NP08.

Nájomné zo Zmluvy č. S 33/1-804 380-16/TCH08 (na technológie) žalovaný už neuhrádzal.

5. Žalovaný so žalobou žalobcu nesúhlasil, žiadal ju zamietnuť, pričom dôvodil tým, že čistenie
exteriéru železničných vozňov sa vykonávalo ručne z dôvodu, že Železničná spoločnosť Cargo Slovakia,a.s., ktorá evidovala vo svojom vlastníctve strojové umývače železničných koľajových vozidiel, tieto
umývače nevyužívala aj z dôvodu, že tieto boli v danom čase v zlom technickom stave. Tieto
strojné zariadenia boli odstavené, postupne rozkrádané (HSÚ v lokalite Bratislava - odstavné na

Tupého ulici bola už bez elektromotorov potrebných pre fungovanie zariadenia), bez revíznych správ
a taktiež pre zlý technický stav nepoužiteľné. Vtedajší vlastník týchto zariadení nemal záujem o ich
prevádzku a tento záujem neprejavoval ani vlastník koľajových vozidiel, t.j. žalobca. Za takéhoto
stavu bola medzi vlastníkom zariadení a nehnuteľností podpísaná zmluva na prenájom technológie
zariadení Halového stabilného umývača a čističky odpadových vôd č. S33/1-804 380-16/TCH08 dňa

28.09.2008spolusozmluvounaprenájomnehnuteľnostíč.S33/1-804380-17/NP08,zodňa28.09.2008,
v ktorých sa predmetné zariadenia nachádzali. Výška nájmu zohľadňovala stav zariadení, ako aj
potrebu investovania finančných prostriedkov do opráv, spojazdnenia, revízií a udržiavania zariadenia
v prevádzkyschopnom stave. Žalovaný pri vynaložení starostlivosti sa snažil udržiavať zariadenie
prevádzkyschopné, no s ohľadom na jeho celkový technický stav, ako aj dlhodobú odstávku pre opravy
začiatkom roka 2009, kedy zároveň žalovaný požiadal Cargo o zníženie nájomného a nemožnosť udržať

zariadenie dlhodobo funkčné bez potreby opakovaných opráv, začal žalovaný s Cargom už od roku 2009
viesť rokovania o celkovej rekonštrukcii HSÚ, ktorá by zabezpečila dlhodobú funkčnosť zariadenia a
zároveň vyššiu kvalitu čistenia vozňov. Nakoľko si takáto celková rekonštrukcia vyžadovala veľký objem
finančných prostriedkov, ktorými Cargo nedisponovalo a žalovaný ako nájomca potreboval zabezpečenú
istotu návratnosti investovaných finančných prostriedkov do prenajatého zariadenia, pristúpili zmluvné

strany k predĺženiu trvania nájomných zmlúv a to dodatkom č. 1 k zmluve č. S33/1- 804 380-16/
TCH08 a dodatkom č. 2 k zmluve č. S33/1-804 380-17/NP08. Až do prevodu majetku medzi Cargom
a žalobcom, na základe pôvodnej dohody, vybavoval žalovaný kompletnú rekonštrukciu technológie aj
nehnuteľností. Žalobca sa však rozhodol vykonať rekonštrukciu nehnuteľnosti sám, čím došlo k zdržaniu
v procese rekonštrukcie, nakoľko táto musela byť koordinovaná vzhľadom k skutočnosti, že zariadenie

HSÚ je vbudované do nehnuteľnosti. V období rokov 2009 až 2013 prebiehal zároveň výber dodávateľa
technológie zodpovedajúcej požiadavkám žalobcu, ktorý si vybral technológiu označenú ako SBW10.
Výberu dodávateľa a prezentácie technológie sa zúčastnili aj zástupcovia žalobcu, konkrétne B. B.
F. a B. G. H., ktorý taktiež na prezentáciu technológie HSÚ vycestovali do Gentu v Belgicku, kde sa
daná technológia nachádzala. Súčasne v danom období prebiehala projektová príprava, schvaľovanie

a vybavovanie potrebných dokladov od Úradu pre reguláciu železničnej dopravy, Železníc Slovenskej
republiky a iných zainteresovaných subjektov. Aj z dôvodu zmeny majiteľa žalobca po získaní všetkých
potrebných náležitostí opakovane požiadal nového majiteľa - ZSSK o udelenie súhlasu s rekonštrukciou
prenajatej technológie HSÚ. Súhlas bol udelený žalovanému listom Rekonštrukcia halového stabilného
umývača - stanovisko Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. zo dňa 11.04.2013. Žalobca si tak musí

byť vedomý, že neoddeliteľnou súčasťou technológie HSÚ je kompletná vzduchotechnika, vrátane
kompresorovej stanice, bez ktorej by celá technológia HSÚ bola úplne nefunkčná. Pre odstránenie
pochybností, vzduchotechnika, ako nedeliteľná súčasť technológie, sa nenachádza v inak podrobnom
rozpise predmetu nájmu nájomnej zmluvy k nehnuteľnostiam a teda je nepochybné, že je súčasťou
technológieHSÚ.Ajztohtodôvodupretonemožnopodľažalovanéhoakceptovaťargumentáciužalobcu,

že zanikol predmet nájmu. O skutočnosti, že nedošlo k zániku predmetu nájmu svedčí aj skutočnosť, že
zo strany žalobcu nikdy nedošlo k odovzdaniu predmetu nájmu za účelom jeho výmeny tak, ako k tomu
došlo v prípade technológie ČOV. Táto skutočnosť podľa žalovaného zároveň aj vyvracia argumentáciu
žalobcu o zániku navzájom závislých nájomných zmlúv na základe zániku predmetu nájmu. K plneniu
po zániku nájomných zmlúv žalovaný uviedol, že žalobca na základe vzájomných dohôd dlhodobo,

t.j. od začiatku rekonštrukcie HSÚ, t.j. od mesiaca január 2014, dobropisoval nájomné za technológie
HSÚ a ČOV. Dobropisy vychádzali z vzájomnej dohody zmluvných strán o nefakturovaní nájomného za
technológie za obdobie rekonštrukcie a následného obdobia odpisovania nákladov na technológiu HSÚ.
V zmysle argumentácie žalobcu by však mal až do zániku zmlúv, t.j. do 02.11.2015 normálne pravidelne
fakturovať prenájom technológií, alebo jej časti. Toto však nerobil a až do 02.11.2015 dobropisoval

nájomné za technológie v celom rozsahu. Žalovaný nikdy voči žalobcovi neuznal zánik predmetu nájmu.
Žalovaný počas celej doby trvania kontraktu trval na platnosti nájomných zmlúv a dodržiaval celú dobu
ustanovenia zmlúv.

6. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 58Cb/167/2019-219 pripustil zmenu žaloby tak, že nový petitu

bude znieť: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 63.992,12 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 12.363,13 eur od 01.01.2017 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo
výške 9% ročne zo sumy 16.258,59 eur od 01.01.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 4.634,16 eur od 01.04.2020 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9%ročne zo sumy 30.736,23 eur od 01.04.2020 do zaplatenia a zaplatiť žalobcovi náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a nahradiť žalobcovi náhradu nákladov spojených
so znaleckým posudkom vo výške 1.800,- eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

Podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 10.11.2021 požiadal žalobca o ďalšiu zmenu
žaloby tak, že žiadal žalobu rozšíriť o sumu 61.472,46 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne zo sumy 30.736,23 eur od 01.12.2021 do zaplatenia, vo výške 9% ročne z dlžnej sumy 30.736,23
eur od 01.12.2021 do zaplatenia. Súd takúto zmenu pripustil.

7. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný nárok má predstavovať
bezdôvodné obohatenie sa žalovaného, ku ktorému malo dôjsť užívaním nehnuteľností označených ako
stavby a zariadenia HSÚ v areáli SPO Bratislava, ktoré podľa žalobcu užíva žalovaný bez právneho
dôvodu. Má ísť o rozdiel medzi platbami, ktoré žalovaný žalobcovi uhrádzal a výškou bezdôvodného
obohatenia stanovenou žalobcom. Medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné, že dňa 28.09.2008 bola
medzi Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s. ako prenajímateľom a Euroclean Slovakia, s.r.o.

ako nájomcom podpísaná Zmluva č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností, ktorej predmetom
bol prenájom nehnuteľností označených ako stavby a zariadenia HSÚ v areáli SPO Bratislava, ktoré
boli vymedzené ako:

a) Budova „Halový stabilný umývač (HSÚ)“, (myčka), IM 10000197, súpisné číslo XXXXX, ktorá je

postavená na pozemku parc. C-KN č. XXXXX/XX zapísané na LV č. XXXX, pre okres A. B., obec A. -
C. D., k.ú. E., ktorá slúži za účelom umývania osobných vozňov. V dĺžke 62 m prechádza budovou časť
koľaje č.1a IM 20000802 s príslušným železničným spodkom,
b) Kanalizácia HSÚ, IM 20000796 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd,
c) Vodovod HSÚ, IM 20002016, slúžiaci na odvádzanie odpadových vôd a splaškov,

d) Kanalizácia medzi koľajami 1a a 7, IM 20000816 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd a splaškov,
e) Spevnené plochy medzi koľajami 1a a 7, IM 20000808,
f) Kanalizačné šachty medzi koľajami 1a a 7, IM 200000817,
g) Časť elektroinštalácie NN rozvodov SPO BA koľajisko (zásuvkové stojany situované medzi koľajami
1a a 7 s označením ZS01, ZS02 a ZS03), IM 20000809,

h) Zachytávač odpadových vôd, IM 20000819
sdohodnutoudobounájmuod01.09.2008do31.12.2017acelkovýmročnýmnájomnýmvsume10.701,-
eur bez DPH.

8. V ten istý deň, t.j. dňa 28.09.2008 bola medzi Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s.

ako prenajímateľom a Euroclean Slovakia, s.r.o. ako nájomcom podpísaná Zmluva č. S 33/1-804
380-16/TCH08 o nájme veci (podnikateľský nájom hnuteľných vecí), ktorej predmetom bol prenájom
nasledovných zariadení:
a) technológie čističky odpadových vôd (ČOV)
b) technologického zariadenia HSU - riadiaci pult s dohodnutou dobou nájmu od 01.09.2008 do

31.12.2017 a celkovým ročným nájomným v sume 12.199,-Eur bez DPH.

9. Za spornú nepovažoval súd prvej inštancie skutočnosť, že žalobca sa stal vlastníkom prenajímaných
nehnuteľností a to na základe zmluvy o predaji majetku zo dňa 27.01.2022, čím v súlade s § 680 ods.
2 Občianskeho zákonníka vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa. Za sporné súd prvej inštancie

považoval skutkové tvrdenie žalobcu o zániku nájomnej zmluvy č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme
nehnuteľností. Podľa žalobcu nájomný vzťah založený touto zmluvou zanikol v súlade s ustanovením
jej čl. VII ods. 1 písm. f) (resp. podľa VII ods. 1 písm. e) podľa dodatku č. 2 k zmluve), v zmysle ktorého
dochádza k nájmu zánikom nájomnej zmluvy č. S 33/1-804 380-16/TCH09 (správne malo byť ...TCH08-
poznámka odvolacieho súdu). K zániku nájmu hnuteľných vecí, t.j. k zániku technologického zariadenia

HSÚ malo dôjsť pri rekonštrukcii, pri ktorej došlo k vymontovaniu technologického zariadenia HSÚ
a odstráneniu všetkých súčastí pôvodného zariadenia HSU a jeho nahradeniu novou technológiou.
Novú technológiu HSÚ mal financovať žalovaný. Žalovaný popieral zánik nájmu hnuteľných vecí a
to z dôvodu, že neoddeliteľnou súčasťou technológie HSÚ je kompletná vzduchotechnika, vrátane
kompresorovej stanice, bez ktorej by cela technológia HSÚ bol nefunkčná. Sporným však nebolo,

že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu žiadnej novej zmluvy a žalovaný uhrádza
nájomné iba vo výške stanovenej nájomnej zmluvy č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností
a nájomné za technológie uhrádza až odo doby, kedy malo dôjsť k ukončeniu jej odpisovania. Podľa
žalobcu tak žalovaný v súčasnosti užíva nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čím sa na úkor žalobcubezdôvodne obohacuje. Práve vydania tohto bezdôvodného obohatenia v peniazoch sa žalobca svojou
žalobou aj domáhal. Preto pre rozhodnutie o žalobe žalobcu bolo podľa konajúceho súdu potrebné ako
prejudiciálnu otázku posúdiť otázku zániku nájomnej zmluvy o nájme nehnuteľností, ako aj otázku zániku

nájmu hnuteľných vecí, ktorých predmetom mala byť práve technológia HSÚ.

10. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dodal, že žalobca vníma technológiu HSÚ ako samostatnú
vec, resp. samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov, s čím sa však súd prvej inštancie, najmä
s ohľadom na obsah ust. § 120 Občianskeho zákonníka, nemohol stotožniť. Poukázal na § 120

Občianskeho zákonníka, kedy súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť
od nej oddelené bez toho, aby sa vec neznehodnotila. Súčasť veci tak nie je samostatným predmetom
občianskoprávnych vzťahov. Ide vždy o vlastníctvo veci ako celku, čo má za následok, že pre súčasť
veci platí právny režim celku. Inak povedané, právne úkony týkajúce sa veci sa v plnom rozsahu týkajú
aj jej súčastí. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podmienka neoddeliteľnosti vyplývajúca zo znenia
zákonnej dikcie neznamená jej fyzickú či technickú neoddeliteľnosť, ale iba to, že súčasť nemožno

oddeliť bez toho, aby sa vec (či už sama alebo súčasť) neznehodnotila, pričom pod znehodnotením
je potrebné rozumieť celkové zníženie funkčnosti celku. Znehodnotením sa teda rozumie porušenie,
resp. odňatie veci hospodárskeho účelu, na ktorý je určená. Zo znaleckých posudkov súd prvej inštancie
zistil, že budova bola a je aj v katastri nehnuteľností označená ako myčka. V oboch znaleckých
posudkoch sa uvádza, že budova slúži na umývanie koľajových vozidiel. V znaleckom posudku č.

11/2023 vypracovanom znaleckou organizáciou Výskumným ústavom hodnoty riadenia podniku, s.r.o.
je stavba, v ktorej sa umývačka nachádza opísaná ako: jednoloďová stavba pravidelného pozdĺžneho
tvaru pôdorysných rozmerov 62,1*9,6m, výšky 11,8m s plochou strechou osadenú priamo v koľajisku
rušňového depa v Bratislave v osi poslednej koľaje paralelnej s hlavnými traťovými koľajami. Stavba je
prejazdná s bránami na oboch priečeliach, je jednopodlažná bez suterénu s plochou strechou. Úroveň

podlahy je v úrovni hlavy koľajníc. V hale je murovaný dvojpodlažný prevádzkovo sociálny vostavok a
inštalovaná technológia umyvárky vagónov s rotačnými kefami, technológiou, vodným hospodárstvom
a riadiacim systémom. Stavba je napojená na areálový rozvod elektriny, vody a kanalizácie. Prístup je
možný iba z koľajiska, vjazd cestných vozidiel nie je možný. Pôvodná stavba bola budovaná v roku 1977,
masívna rekonštrukcia spolu s výmenou technologických celkov a súvisiacich inštalácií bola realizovaná

v roku 2014. Na juhovýchodnej strane zo strany hlavnej koľaje je nízky pozdĺžny prevádzkový prístavok
základných pôdorysných rozmerov 18*2,35m, výšky 3,3m aktuálne nevyužívaný. Obdobne bola budova
hlavného stabilného umývača opísaná aj v znaleckom posudku č. 6/2020 vypracovanom znaleckým
ústavom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. S ohľadom na uvedené, pokiaľ budova umývačky,
ktorá je aj v katastri nehnuteľností označená ako „myčka“ má v sebe zabudovanú samotnú technologickú

časť umývačky, táto technológia je jej súčasťou. Nejde o samostatnú vec a táto nemôže byť (pokiaľ
je v budove zabudovaná) predmetom samostatného vlastníctva. Žalovaný nemôže byť vlastníkom
technologickej časti a to ani vtedy, ak by túto zakúpil sám. Zabudovaním do nehnuteľnosti žalobcu
sa táto technologická časť stala súčasťou stavby a teda aj vlastníctvom žalobcu. V tejto súvislosti
konajúci súd zdôraznil, že ani pôvodná umývačka nebola samostatným predmetom právnych vzťahov.

Pokiaľ žalobca prenajal žalovanému nehnuteľnosť, ktorej súčasťou bola aj technológia umývačky,
prenechal žalovanému do užívania aj túto technológiu. Prenajímateľ nemôže nájomcovi prenajímať
jednou zmluvou vec a druhou jej súčasť, keďže súčasť veci nemôže byť samostatným predmetom
občianskoprávnych vzťahov. Z uvedeného dôvodu považoval prvoinštančný súd nájomnú zmluvu č. S
33/1-804 380-16/TCH09 (správne malo byť TCH08- poznámka odvolacieho súdu) neplatnú od počiatku

a teda sa na ňu hľadí ako keby nikdy nebola uzatvorená. Pokiaľ nikdy nebola uzatvorená, tak nikdy
nemohlo dôjsť ani k naplneniu dôvodu zániku v súlade s ustanovením jej čl. VII ods. 1 písm. f) (resp.
podľa VII ods. 1 písm. e) podľa dodatku č. 2 k zmluve) v zmysle ktorého dochádza k nájmu zánikom
nájomnej zmluvy č. S 33/1-804380-16/TCH09 (správne malo byť TCH08- poznámka odvolacieho súdu)..
Pre rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nebolo podstatné a ani sa nezaoberal okolnosťami súvisiacimi

s prevádzkou a funkčnosťou pôvodnej technológie HSU, ako ani tým, kto a v akej výške mal investovať,
či už do opráv pôvodného HSU alebo novej technológie a ani to, akým spôsobom sa na týchto prácach
mali podieľať. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie
výsluchom svedkov B. B. F. a B. G. H., keďže ich výsluch žalovaný navrhoval vykonať „k rokovaniam
predchádzajúcim vydaniu súhlasu s rekonštrukciou HSU. Taktiež nepovažoval za potrebné vykonať

dokazovanie výsluchom svedka G. E., ktorý sa mal vyjadrovať k tomu, či je vzduchotechnika súčasťou
TCH HSU.11. Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonávať ani ďalšie dokazovanie ohľadom charakteru
samotnej stavby umývačky, keďže tento mal za dostatočne zrejmý zo znaleckých posudkov. Tieto
obsahujú podrobný opis stavby ako aj jej fotodokumentáciu, ktorá bola súčasťou oboch znaleckých

posudkov, pričom podkladom pre vypracovanie znaleckého posudku č. 11/2023 vypracovanom
znaleckou organizáciou Výskumným ústavom hodnoty riadenia podniku, s.r.o. bolo aj vykonanie
obhliadky na mieste samom. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že
žalovaný nehnuteľnosti neužíva bez právneho dôvodu, ale tieto sú užívané na základe nájomnej zmluvy
č.S33/1-804380-17/NP08.Žalovanýmánazákladetejtozmluvypovinnosťuhrádzaťžalobcovinájomné

vo výške určenej zmluvou, pričom skutočnosť, že žalovaný nájomné v uvedenej výške aj uhrádza nebola
medzi žalobcom a žalovaným sporná. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že
žaloba žalobcu je nedôvodná. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd v súlade
s § 255 ods. 1 CSP podľa zásady úspech v konaní.

12. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) CSP, pričom zdôraznil, že súd prvej inštancie nielen že právne
vec nesprávne posúdil, súd nesprávne procesne vo veci postupoval a svojím procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie rozhodoval na
základe skutočnosti, ktorú žiadna zo strán nerozporovala, nemala o nej pochybnosti, vôbec nebola

medzi stranami sporná a rozhodol bez možnosti poskytnúť žalobcovi dostatočný čas na vyjadrenie sa
k tejto veci a viesť v tejto veci dokazovanie. Takéto rozhodnutie súdu tak má charakter „prekvapivého“
rozhodnutia, založeného na novej skutočnosti a nepredvídateľnosti právneho záveru súdu. Žalobca
legitímne očakával, že súd posúdi vec len na základe tvrdení, ktoré sú medzi stranami sporné. Takýmto
spôsobom došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ súd vyhodnotil vec na

základe skutočnosti, ktorá nebola nijako medzi stranami sporná, či pochybná, súd bol povinný stranám
poskytnúť min. taký priestor, aký sa vyžaduje na prípravu pojednávania, aby mali možnosť sa k tejto
veci plnohodnotne vyjadriť a predložiť dôkazy na svoju obranu. Rovnako posúdením skutočnosti, ktorá
nebola medzi stranami sporná, žalovaný (zrejme odvolateľ mal na mysli súd prvej inštancie – poznámka
odvolacieho súdu) narušil i princíp rovnosti strán sporu. Súd bez akéhokoľvek tvrdenia žalovaného,

použil pri rozhodovaní veci argumentáciu v prospech žalovaného, ktorú nielenže žalovaný v súdnom
spore netvrdil, ale žalovaný v spore tvrdil v tejto veci úplný opak. Súd prvej inštancie v konečnom
dôsledku dospel k záveru, ktorý je v úplnom rozpore:
a. s tvrdeniami strán o platnosti nájomných zmlúv, o ktoré strany opierali svoju obranu v súdnom spore,
b. so zmluvnou vôľou obidvoch zmluvných strán prejavenou pri uzatváraní zmluvných vzťahov, ako i

počasceléhoobdobiatrvaniaichzmluvnéhovzťahu,akoipozánikutohtozmluvnéhovzťahu,atrvajúcou
i počas trvania tohto sporu,
c. s praxou, dlhodobým správaním sa zmluvných strán k veci, ktoré zmluvné strany medzi sebou zaviedli
počas celého obdobia trvania ich zmluvného vzťahu, ako i po zániku tohto zmluvného vzťahu
d. ako i v rozpore so všetkými inými dôkazmi a skutočnosťami založenými v súdnom spise.

13. Rozhodnutie preto žalobca považoval za svojvoľné a arbitrárne. Poukázal na tvrdenia žalovaného
počas celého súdneho sporu, ktorý tvrdil a domáhal sa toho, že zmluva o nájme na technológiu je v
plnom rozsahu platná, rovnako vo svojej korešpondencii i pred začatím súdneho sporu vždy poukazoval
na platnosť obidvoch nájomných zmlúv. Žalobca rovnako trval na platnosti zmlúv, akurát tvrdil, že tieto

zmluvy na základe objektívnej skutočnosti zanikli. Žalovaný vo svojej korešpondencii uvádzal, že zmluvy
sú platné a nikdy nezanikli, že rekonštrukciu technológie vykonával na základe platnej nájomnej zmluvy
natechnológie,domáhalsaplatnostitejtozmluvynatechnológie,fakturácievzmysletejtoplatnejzmluvy,
aby mohol vykonávať úhrady v zmysle platnej nájomnej zmluvy na technológie, napr.:
a. list žalovaného zo dňa 04.07.2018 - vyjadrenie k predžalobným upomienkam, list žalovaného

zo dňa 17.12.2018 - odpoveď k predžalobnej výzve, kde žalovaný výslovne poukazuje na platnosť
nájomnej zmluvy na technológie, výslovne uvádza, že bez platnej nájomnej zmluvy by žalovaný do tejto
technológie ani neinvestoval a ani banka by mu bez platnej nájomnej zmluvy neposkytla úver...
b. list žalovaného zo dňa 12.07.2019 - vrátenie faktúr, keď sa žalovaný domáhal uzatvorenia dodatku
k zmluve na nájom technológie

c. list žalovaného zo dňa 25.07.2019 - návrh mimosúdnej dohody, kde žalovaný výslovne poukazuje na
platnosť nájomnej zmluvy na technológie.14. Vôľa zmluvných strán, podľa ktorej sú budova HSÚ a technológia HSÚ samostatnými vecami, a
podľa ktorej boli vždy obidve nájomné zmluvy platné, bola prejavená počas celého obdobia trvania
ich zmluvného vzťahu, ako i po zániku tohto zmluvného vzťahu a dokonca i počas trvania tohto

sporu. Nešlo tak vôbec o vôľu prejavenú len jednorazovo, či nedopatrením. Zmluvné strany túto
vôľu prejavovali dlhodobo, cca 15 rokov, až do prekvapivého rozhodnutia súdu. Žalovaný predložil
i správu audítora a znalecký posudok, z ktorého rovnako vyplýva, že budova HSÚ a technológia
HSÚ vždy boli a sú samostatné veci. Zmluvné strany sa teda k predmetom nájmom dlhodobo ako
k samostatným veciam správali - uzatvárali k zmluvám samostatné dodatky, samostatne predmety

nájmu i odovzdávali do nájmu, či preberali späť, samostatne ich fakturovali, samostatne uhrádzali, či
o nich samostatne účtovali, samostatne odpisovali, vystavovali dobropisy samostatne k jednotlivým
samostatným zmluvám (na základe žiadosti žalovaného), taktiež sa samostatne upravovalo inflačné
navýšenie nájmu a pod.. Rovnako ako k samostatným veciam bola vedená v roku 2014 i rekonštrukcia
HSÚ, a to tak, že rekonštrukciu stavby budovy HSÚ riešil samostatne žalobca a samostatne riešil montáž
novej technológie HSÚ žalovaný. Zmluvné strany si tak boli samostatnosti jednotlivých predmetov

nájmu od počiatku vedomé, takto sa k veciam správali a v súlade s uzatvorenými zmluvnými vzťahmi
predstavovalo takéto rozdelenie aj ich slobodnú vôľu. Ako dve samostatné veci sa tento majetok i
prevádzal do vlastníctva žalobcu z vlastníctva právneho predchodcu žalobcu, čo preukazuje Zmluva o
predaji majetku z r. 2012, kde podľa prílohy sú tieto veci ako samostatné položky vecí (technológia HSÚ
oddelene, budova HSÚ oddelene, obdobne i budova ČOV a technológia ČOV). Rovnako skutočnosť,

že ide o dve samostatné veci, potvrdzujú v plnom rozsahu i všetky znalecké posudky, keď sa oceňovala
budova myčky, vždy sa oceňovala budova samostatne, a teda bez technológie HSÚ. Dokonca i
podľa Správy audítora o faktických zisteniach zo dňa 19.10.2020, sa v závere v bode 4 písm.
b) uvádza, že spoločnosť METON mala prenajatý z majetku prenajímateľa ZSSK technológiu, ako
samostatný druh majetku, ktorý nebol súčasťou budovy ako celku. Za dôkaz o samostatností vecí

považoval žalobca i Oznámenie k ohláseniu stavebných úprav zo dňa 04,12.2013, vydané Úradom pre
reguláciu železničnej dopravy. Sekcie špeciálneho stavebného úradu, podľa ktorého sa v podmienkach
stavebných úprav realizovaných vo veci rekonštrukcie budovy uvádza pod bodom 8, že toto oznámenie
sa nevzťahuje na rekonštrukciu technológie halového umývača a s tým spojené ďalšie stavebné úpravy
objektu halového umývača, ktoré podliehajú vydaniu stavebného povolenia podľa § 55 stavebného

zákona. Z predmetného oznámenia vyplýva, že rekonštrukcia budovy a osadenie novej technológie
HSÚ sa vykonávali oddelene, rekonštrukcia stavby budovy sa vykonávala zo strany žalobcu na
základe ohlásenia stavebných úprav a osadenie technológie HSÚ vykonával žalovaný v samostatnom
stavebnom konaní na základe samostatného stavebného povolenia, kde žalobca udelil žalovanému
len súhlas listom zo dňa 11.04.2013 ako vlastník budovy. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že i

odborníci - znalci na stavby a príslušné štátne orgány pôsobiace na úseku územného a stavebného
plánovania, bez ohľadu na skutočnosť, či potrebné vyjadrenie zabezpečoval žalobca alebo žalovaný,
nepokladali technológiu HSÚ za súčasť stavby. Súd prvej inštancie tak prijal záver, ktorý je v plnom
rozpore so všetkými dôkazmi a skutočnosťami založenými v súdnom spise.

15. Skutočnosti, že ide o samostatné veci svedčí podľa žalobcu i to, že žalovaný kúpil novú technológiu
HSÚvplnomrozsahudosvojhovlastníctva-akoplnoautomatickúumývaciulinku(akojedensamostatný
celok), vždy sa k nemu i takto vlastnícky správal, sám viedol v tejto veci stavebné konanie, účtovne
ho odpisoval a pod. a nikdy predmetné vlastníctvo na žalobcu nepreviedol. Uvedené žalovaný i na
pojednávaní dňa 18.06.2020 výslovne potvrdil, uviedol, že „vlastníctvo technológie sa nepreviedlo, lebo

to žalobca odmieta“.

16. Vo vzťahu k namietanému právnemu názoru súdu prvej inštancie žalobca uviedol, že technológiu
HSÚ vôbec nie je možné považovať za súčasť budovy HSÚ, pretože nie je naplnená definícia §
120 Občianskeho zákonníka. V danom prípade nie je daná ani povaha veci (technológie), aby bola

nevyhnutnou súčasťou budovy a nie je daná ani skutočnosť, že nie je možné vykonať oddelenie
technológie HSÚ od budovy bez toho, aby sa budova neznehodnotila. Technológia HSÚ je strojné
zariadenie (umývacia linka), ktorú je možné kedykoľvek jednoduchým spôsobom oddeliť od rozvodov/
technológie budovy HSÚ, a to bez akejkoľvek zmeny/úpravy tejto budovy. Budova zároveň i po oddelení
tejto technológie naďalej zostáva budovou a môže v plnom rozsahu plniť i svoj hospodársky účel

ako budova a dokonca naďalej môže slúžiť i na umývanie vozňov. Podľa žalobcu nie je zrejmé, z
akého dôvodu súd vyvodil, že budova umývačky nemôže byť umývačkou bez tejto technológie HSÚ.
Táto budova je v plnom rozsahu naďalej použiteľná na umývanie vozňov a teda nijakým spôsobom
by sa jej účel oddelením technológie HSU nezmenil. Žalobcovi nič nebráni vykonávať umývanievozňov v tejto budove akoukoľvek inou technológiu na umývanie vozňov, i napr. s pomocou mobilného
umývacieho vozíka, čo je takto vykonávané i v iných rušňových depách žalobcu. K znehodnoteniu
budovy tak vôbec nedochádza, a to ani znížením hodnoty budovy, ani znížením jej funkčnosti, či v

narušení jej hospodárskeho účelu. Rovnako podľa žalobcu na veci nemení nič ani skutočnosť, že táto
budova bola ako „myčka“ zapísaná v katastri nehnuteľností, keďže budova je i po oddelení technológie
HSÚ použiteľná ako myčka. Obdobne, nič na veci nemení ani skutočnosť, že táto budova bola v
znaleckých posudkoch opisovaná, že slúži na umývanie vozidiel, keďže tento účel budovy nie je
oddelením tejto technológie HSÚ nijako narušený. Je potrebné dôsledne rozlišovať technológiu HSÚ,

ktorú tvorí strojné zariadenie, a technológiu samotnej budovy HSÚ (rozvody budovy - inžinierske siete,
vodovod, kanalizácia, elektrické vedenie, vzduchotechnika budovy a pod.), ktoré nepochybne tvoria
súčasť budovy HSÚ. S technológiou HSÚ - so strojným zariadením bolo a je možné v plnom rozsahu
samostatne nakladať. Ani vo všeobecnosti nie je prípustné považovať strojné zariadenie/výrobnú linku
za súčasť budovy, ak táto linka/stroj je len jednoduchým spôsobom „zašróbovaný“ k budove, nie pevne
zabudovaný. Pokiaľ je vec jednoduchým spôsobom fyzicky oddeliteľná od hlavnej veci, bez zásadných

dôsledkov na hlavnú vec (neničiace podstatu veci), nemôže byť súčasťou veci. V tejto súvislosti
žalobca poukázal i na nález ÚS SR, IV. ÚS 443/2611, ktorým súd za súčasť budovy nepovažoval ani
prístavbu budovy, ktorá zásadným spôsobom zmenila pôvodnú budovu (rodinný dom) a ktorá po jej
oddeleníodhlavnejbudovyvyžadovalazásadnéstavebnéúpravy,vyžadujúceažvybudovanievstupudo
hlavnej budovy. Zároveň bol žalobca názoru, že pri budove ani vo všeobecnosti zmena hospodárskeho

využívania budovy nemôže znamenať jej znehodnotenie, či zníženie funkčnosti budovy (napr. zmena
skladu na predajňu, či kanceláriu alebo naopak), dokonca môže znamenať zhodnotenie budovy. Za
znehodnotenie, či zníženie funkčnosti budovy by bolo možné považovať len takú zmenu budovy, v
dôsledku ktorej by budova strácala charakter budovy ako takej. Okrem teda toho, že budovu HSÚ je
naďalej možné využívať ako myčku, a to bez akejkoľvek jej stavebnej, či inej úpravy, ani v prípade,

ak by budova nebola ďalej použiteľná ako myčka, nedošlo by k celkovému zníženiu funkčnosti celku,
keďže naďalej by bolo možné budovu hospodársky využívať ako budovu bez akejkoľvek zmeny/úpravy
tejto budovy, napr. na garážovanie vozňov, či ako krytý priestor/prístrešie na vykonávanie akejkoľvek
údržby/opráv vozňov, v podstate môže plniť i charakter dielne, či plniť akýkoľvek iný hospodársky
účel, a teda vôbec by ani pri takejto úvahe súdu nemohlo dôjsť k znehodnoteniu budovy len zmenou

spôsobu jej hospodárskeho využitia. Žalobca poukázal i na to, že podľa § 43a od. 1 a 2 zák.č. 50/1976
Zb. stavebného zákona platí, že stavby sa podľa stavebnotechnického vyhotovenia a účelu členia na
pozemné stavby a inžinierske stavby. Pozemné stavby sú priestorovo sústredené zastrešené budovy
vrátane podzemných priestorov, ktoré sú stavebnotechnicky vhodné a určené na ochranu ľudí, zvierat
alebo vecí; nemusia mať steny, ale musia mať strechu. Podľa účelu sa členia na bytové budovy a

nebytové budovy. Zákon teda pozná podľa účelu členenie budov len na bytové a nebytové budovy, preto
ak súd mienil posudzovať funkčnosť budovy podľa zmeny účelu využitia budovy, len zmena nebytovej
budovy na bytovú alebo naopak, by mohla byť relevantná pri posudzovaní veci. Záverom žalobca
žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže
žalovaného k náhrade trov konania.

17.Kodvolaniužalobcusavyjadrilžalovanýprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcudňa01.08.2023,
ktorý namietal tvrdenia žalobcu. Konštatovanie, že žalovaný aj po zániku nájmu jednu z budov
užíval, považoval za absurdné, nakoľko po žalobcom odsúhlasenej rekonštrukcii, bola žalovaným v
koordinácii so žalobcom namontovaná do budovy technológia umývania, ktorá je neprenosná, keďže

bola prispôsobená technologickému zázemiu (inžinierske siete) budovy HSÚ. Nie je jasné, ako by
sa po takejto koordinácii a montáži technológie žalovaným v žalobcovej budove HSÚ mohla budova
užívať žalovaným neoprávnene, a teda vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Rozsudok nepovažoval za
prekvapivý, nakoľko vychádzal z listinných podkladov dodaných oboma zmluvnými stranami v priebehu
sporu a žalobca mal dostatok času na vyjadrenia, rozšírenia žaloby, ako aj dostatok času na predloženie

dôkazov, ktoré považoval za dôkazy potvrdzujúceho jeho tvrdenia. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mal
narušiť princíp rovnosti zbraní, v prípade, ak si súd v priebehu sporu niečo osvojí, to neznamená, že
týmto konaním došlo k porušeniu princípov sporového konania zo strany žalovaného. Žalovaný súhlasil
s tým, že prax a dlhodobé správanie zmluvných strán, z ktorého následne vychádzali aj jednotlivé
tvrdenia zmluvných strán, vychádzali z oddelenia technológie a budovy, čo bolo medzi zmluvnými

stranami potvrdené aj podpisom samostatných nájomných zmlúv na technológie a na budovy. Avšak
toto rozdelenie technológie a nehnuteľnosti a aj z toho vyplývajúce následné zmluvné previazanie
zmlúv (zánik jednej zmluvy bol dôvodom na zánik druhej zmluvy) vychádzalo iba z toho, ako malo
Cargo Slovakia, a.s., ako právny predchodca žalobcu, inventárne rozdelený majetok. Žalovaný totorozdelenie žalobcom akceptoval. To následne formovalo dlhodobú prax a správanie zmluvných strán,
podstata a účel zmlúv však nebol samostatný nájom technológie a samostatný nájom budov, kde
po odstavení technológii (pozn.: pre odstránenie pochybností – bez ich demontáže) by si žalobca v

budove prevádzkoval garáž, alebo servis. Podstatou bola prevádzka „umývača železničných koľajových
vozidiel“, na čo je budova a technológia v nej uspôsobená. Pokiaľ by si žalobca určil, že sa bude
umyváreň (HSÚ) prenajímať ako celok v jednej zmluve, žalovaný by to akceptoval úplne rovnako. Súd
prvej inštancie, po očistení vyjadrení sporových strán od balastu, rozhodol v samotnej podstate veci
správne, na základe predložených dôkazov a takéto jeho rozhodnutie nemožno za žiadnych okolností

považovať za svojvoľné. Rovnako všetky znalecké posudky reflektovali primárne zadanie zadávateľa
posudku. Pokiaľ zadávateľ posudku žiadal ohodnotiť iba samostatnú budovu, tak znalec ohodnotil iba
budovu. Pokiaľ by zadávateľ zadal ohodnotiť budovu kompletne aj s technológiami, tak by znalec
ohodnotil budovu aj s technológiami. Prvé tri posudky, t.j. posudok č. 33/2001, posudok č. 87/2004
a posudok č. 393/2011 boli zadávané z dôvodu ohodnotenia majetku, ktorý sa najprv prevádzal z
pôvodných Železníc Slovenskej republiky pri ich rozdelení na 3 spoločnosti (ŽSR, Cargo a ZSSK –

žalobca) na Cargo Slovakia a.s., kde bola ohodnocovaná len samostatná budova z dôvodu opísaného
vyššie, t.j. z dôvodu, že takto mala spoločnosť inventárne rozdelený majetok a teda potrebovali ohodnotiť
jednotlivé položky inventára určené pre prevody majetku medzi spoločnosťami. Pri posudku všeobecnej
hodnoty nájmu nehnuteľnosti č. 6/2020, vypracovanom ZÚ STU Bratislava, tento bol vypracovaný zle,
nijakým spôsobom nebral do úvahy účel budovy a hodnotu nájmu pri výpočte hodnotil najmä z hľadiska

jeho geografickej polohy voči centru mesta a ako budovu určenú na akýkoľvek nebytový účel, čo
je samo osebe nezmysel. Tiež hodnotil iba to, čo bolo zadávateľom požadované. Aby boli znalecké
posudky porovnateľné, muselo byť zadanie aj posledného posudku podobné, inak by sa posudky nedali
porovnávať. Preto základné zadanie posudku č. 11/2023 korešpondovalo s posudkom č. 6/2020. Avšak
až posledný posudok č. 11/2023 bral do úvahy okrem polohy budovy aj jej účel a to aj bez toho, aby

ohodnocoval aj technológie, nakoľko takéto posudzovanie by bolo skreslené voči prvému posudku a
súdom by pre nemožnosť porovnania posudkov mohol byť zamietnutý. Zo správy audítora vyplýva, že
žalobca – prenajímateľ nebol oprávnený odpísať majetok technológie zo svojho majetku, a to ani počas
doby, počas ktorej ju mohol odpisovať nájomca. Práve predmetné protiprávne odpísanie technológie zo
svojho majetku používa žalobca ako „objektívny“ argument pre zánik zmluvy na prenájom technológie.

Túto skutočnosť však žalobca aj vo svojom odvolaní zamlčal. Stavebné povolenia a rekonštrukcia
budovy aj technológie umývača prebiehali vo vzájomnej koordinácii, kde sa technológia prispôsobovala
budove a rekonštrukcia budovy zohľadňovala aj osádzanie technológie. Žalovaný príkladmo poukázal
na samostatnosť stavebných povolení aj pri iných veciach, čo však nevylučuje, že by veci bez seba
nevedeli fungovať. Aj prenajatá technológia môže byť z dôvodu vykonávania odpisov evidovaná vo

vlastníctve nájomcu, to však neznamená, že ju môže prenajímateľ odpísať a už sa k nej nehlásiť. V
liste zo dňa 25.07.2019, t.j. pred podaním žaloby žalobcom v mesiaci 10/2019, žalovaný upozornil
žalobcu, že dňa 30.11.2019 skončí odpisovanie technológie, ktorú považuje za majetok Železničnej
spoločnosti Slovensko, a.s. (predtým Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s.) a teda od 01.12.2019
začne opätovne uhrádzať nájom podľa starej zmluvy, čo sa aj udialo. V liste žalovaný opätovne vyzval

žalobcu na stretnutie, aby došlo aj k účtovnému prevodu u žalovaného odpísaného majetku, ktorý si mal
žalobca účtovne do svojho majetku zaviesť inou hodnotou, nakoľko medzitým (od r. 2014 do r. 2019)
došlo k jeho zhodnoteniu rekonštrukciou. K využitiu budovy žalovaný uviedol, že technológia môže byť z
budovy vyňatá a budova môže byť využívaná na umývanie vozňov i bez technológie, i napr. s pomocou
mobilných umývacích vozíkov, avšak mobilné vozíky sú preto mobilné, že sa dajú využívať kdekoľvek a

nie je pre ne potrebná žiadna budova. Bez technológie umývania nemá budova žiadnu funkciu a rovnako
ani žiadnu hodnotu. Na doplnenie žalovaný uviedol, že v iných depách žalobcu si k mobilným vozíkom
žalovaný žiadne budovy na schovávanie vagónov pred nepriazňou počasia pri umývaní neprenajíma,
lebo sa umývajú vonku. Ako zavádzajúce tvrdenie žalovaný považoval tvrdenia žalobcu, že budova sa
bez technológie umývača môže využívať na hocičo iné. Zdôraznil, že koľaj č. 1a, nad ktorou stojí budova

umývača je totiž aktívne používanou prejazdnou koľajou využívanou na presuny vozňov a lokomotív pri
posunoch vozňových súprav bez výkonu umývania. V danej budove sa preto žiadna služba spojená s
dlhodobým státím vozňov a súprav nemôže poskytovať. To znamená žiadne garážovanie vozňov, ani
žiadne servisovanie, či dielňa. Jediný účel budovy, najmä kvôli aktívnemu využívaniu predmetnej koľaje
č. 1a, je ten, na ktorý sa používa teraz, t.j. exteriérové umývanie vozňov, ktoré nie je stacionárne, nakoľko

umývané vozne pri umývaní budovou pomaly prechádzajú, pričom pri tomto posune dochádza k ich
umývaniu statickými umývacími kefami. Aj samotné umývanie vozňov nemôže prebiehať kedykoľvek,
ale podlieha harmonogramu, ktorý musí brať do úvahy iné posuny vozňov, ktoré sa na predmetnej
koľaji vykonávajú. Pre tieto posuny vykonávané v režime 24/7 (non-stop) sa ani dvere, ktoré na budoveumývača sú, nikdy nezatvárajú. Taktiež technológia umývača je projektovo prispôsobená inžinierskym
sieťam budovy a nepoužiteľná na samostatné použitie mimo tejto budovy. Na výrobu umývača SBW10
bolo potrebné dodať projekt budovy, aby mohla byť technológia umývača vyrobená presne na mieru.

Nález ÚS SR, IV. ÚS 443/2011 považoval žalobca za nepoužiteľný, nakoľko prístavba budovy sama
o sebe nemení využitie hlavnej budovy, avšak ak účelom hlavnej budovy je prekrytie technológie a
riadaceho pultu technológie (cit. zo znaleckého posudku: „v hale murovaný dvojpodlažný prevádzovo
sociálny vostavok (…) s riadiacim systémom“), tak odobratím technológie sa stráca samotný účel
budovy, zníženie jej funkcionality, ako aj hodnoty. Žalobca dal do pozornosti súdu, že sa skutočne jedná

o jednoúčelovú budovu. Žiadna iná funkcia, ako umývanie vozňov prostredníctvom technológie v nej
umiestnenej, v budove halového stabilného umývača, neexistuje. Bez umývacej technológie sa jedná
iba o bezúčelovú strechu nad koľajou, keďže budovu ani nie je možné uzavrieť pre vyššie spomenuté
permanentné a aktívne posunovanie vozňov po koľaji, nad ktorou budova stojí. Degradáciu halovej
umývačky vozňov na prestrešenú koľaj podľa žalovaného možno jednoznačne považovať za celkové
zníženie funkčnosti celku. Bez technológie stabilného umývača nemá budova žiadne využitie. Jednalo

by sa iba o steny so strechou, popod ktorú vedie koľaj, ktorá musí ostať permanentne k dispozícii pre
posunovanie vlakov. Bez technológie umývača nemá budova žiadnu hodnotu, keďže je na akýkoľvek
iný účel nepoužiteľná, napriek účelovým tvrdeniam žalobcu. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby
odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a zaviazal žalobcu k náhrade trov odvolacieho konania.

18. Podaním zo dňa 28.09.2023 sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril žalobca, žalovaný si prisvojil
tvrdenia súdu o neplatnosti zmluvy na technológiu HSÚ, avšak úplne opomenul, že po celú dobu tvrdil
opak a že dokonca sa platnosti obidvoch zmlúv po celú dobu domáhal. Žalovaný nikdy nepopieral, či
nespochybňoval samostatnosť predmetných vecí. Uvedený záver súdu si prisvojil až po rozhodnutí súdu
a výlučne preto, že takýto záver žalovanému vyhovuje. Správanie sa zmluvných strán k zmluvám a k

ich predmetom ako k samostatným veciam trvalo nielen tých 15 rokov od uzatvorenia týchto zmlúv (od
r. 2008), ale už dlhodobo pred ich podpisom, min. 22 rokov nepretržitej praxe. Už znalecké posudky
z r. 2001 (ZP 33/2001), 2004 (ZP 87/2004) a 2011 (ZP 393/2011), vyhotovené pri prevodoch tohto
majetku pri transformácii ŽSR na nástupnícke spoločnosti, zjavne potvrdzujú, že budova HSU sa vždy
oceňovala bez technológie HSU a teda zjavne potvrdzujú, že už v r. 2001 bol tento majetok samostatne

evidovaný, inventarizovaný a účtovaný a preto aj samostatne prevádzaný. Vtedy nepochybne nemohlo
ísť o subjektívnu vôľu žalobcu samostatne oceniť len budovu bez TCH HSÚ. Žalobca vznikol až dňa
01.01.2005 a predmetný majetok nadobudol až v roku 2012. Do roku 2012 tak žalobca zjavne s
týmto majetkom nič nemal. Požiadavky na ocenenie majetku z r. 2001, 2004 a 2011 zadávali právni
predchodcovia žalobcu v spolupráci s vtedajšími štátnymi orgánmi a nepochybne podľa reálneho stavu

a vedenej evidencie. Vo vzťahu k preukázaniu samostatnosti vecí žalobca poukázal na tri prevody
tohto majetku z právnych predchodcov žalobcu, audítorskú správu a uzatvorenie dvoch samostatných
nájomných zmlúv, ktoré uzatvoril ešte právny predchodca žalobcu. Uviedol, že žalovaný vo svojom
vyjadrení výslovne potvrdil, že veci boli samostatne inventarizované v majetku právnych predchodcov
žalobcu. Dokonca v r. 2023 sám predložil súdu znalecký posudok ZP 11/2023, kde rovnako znalec

vychádzal z toho, že súčasťou budovy nie je technológia myčky. Nepochybne ani znalec žalovaného
by nemohol oceniť budovu HSÚ bez technológie HSÚ, pokiaľ by bola technológia HSÚ nevyhnutnou
súčasťou budovy. Žalobca nesúhlasil s názorom, že by žalovaný len akceptoval stav dvoch zmlúv
a samostatnosť vecí, žalovaný sa zjavne podľa týchto samostatných zmlúv dlhodobo správal, nikdy
samostatnosť vecí nespochybňoval a domáhal sa výslovne platnosti zmlúv, a to i po vzniku tohto

sporu až do predmetného rozhodnutia súdu. Dokonca žalovaný na pojednávaní výslovne uviedol, že
nikdy túto technológiu HSÚ na žalobcu nepreviedol, a teda zjavne technológiu HSÚ považoval za
samostatnú vec, ktorú má stále vo svojom vlastníctve. Žalobca zopakoval svoje tvrdenia ohľadom
porušenia princípu rovnosti strán a poprel tvrdenia o odpisovaní spornej technológie, na ktorý ako
nevlastník nemal dôvod. Sám žalovaný pritom tvrdil, že si novú technológiu odpisoval a že žalobca

mu na to dal súhlas. Žalobca žiaden takýto súhlas na odpisovanie žalovanému nedával a ani nemal
dôvod dávať. Išlo o technológiu HSÚ vo vlastníctve žalovaného a o odpisovaní vlastného majetku si v
plnom rozsahu rozhoduje jeho vlastník. Žalovaný si tento majetok odpisoval výlučne ako svoj vlastný
majetok a tým i ako samostatnú vec. Žalobca tiež nikdy nespájal zánik zmluvy s odpisovaním majetku,
ale s faktickým objektívnym zánikom predmetu nájmu a previazanosti zmlúv. Sám žalovaný považoval

technológiu HSÚ za samostatnú vec, ktorá zostala v jeho vlastníctve i po jej nainštalovaní do budovy,
celý čas sa k nej ako k vlastnej a samostatnej veci správal a popierať svoje vlastníctvo začal len
účelovo, keď zistil, že potrebuje zvrátiť svoje doterajšie správanie. Svoju teóriu, že technológia HSÚ
nie je jeho vlastníctvom a že za nájom dlhodobo neplatil len preto, že tento majetok ako nájomcaso súhlasom žalobcu odpisoval a že po ukončení odpisovania mal podľa ním tvrdenej dohody začať
znova platiť nájomné, nepreukázal, nepredložil ani ním tvrdený súhlas žalobcu s odpisovaním, ani
dohodu o neplatení nájomného za technológiu a ani len nezdôvodnil a nepreukázal, akým vzorcom

mal vôbec žalovaný túto technológiu HSÚ odpisovať, ak malo predmetné odpisovanie skončiť práve v
žalovaným tvrdený deň a byť dôvodom na pokračovanie úhrad nájomného. Súd prvej inštancie uvedené
dokazovanie vôbec nevykonal. A naopak, žalobca predložil množstvo dôkazov, že tieto skutočnosti
sú v plnom rozsahu nepravdivé. Samostatnosť vecí a vedomosť žalovaného o tejto skutočnosti a jej
nespornosť potvrdzuje i návrh novej nájomnej zmluvy, ktorý vyplynul z rokovaní zmluvných strán (z

r. 2015/2016, založený v spise), z ktorého je zjavné, že medzi stranami vôbec nebolo sporné, že
technológia HSÚ je vlastníctvom žalovaného, že je samostatnou vecou a že v pláne bolo odkúpenie
technológie od žalovaného do vlastníctva žalobcu, k čomu však nedošlo. Technológiu HSÚ žalovaný
kúpil ako samostatnú vec, ako jeden komplexný celok a nie ako súčasť k inej veci, ale ako strojné
zariadenie, na ktoré si žalovaný dokonca vzal úver. Banka by nepochybne žalovanému neposkytla úver,
ak by nešlo o samostatný komplexný celok veci, kedykoľvek oddeliteľný od inej veci. Technológiu HSÚ

sa dá odinštalovať/odpojiť od rozvodov/technológie budovy HSÚ a môže byť rovnakým spôsobom
namontovaná na inom mieste. Technológia umývania má úplne štandardné rozmery a je ju možné
vedľa akejkoľvek koľaje pripevniť k povrchu, pripojiť k príslušným rozvodom/sieťam a plnohodnotne
využívať. V miestnosti elektrorozvodne v budove HSÚ sú úplne samostatne umiestnené rozvodné skrine
s elektrovýzbrojou pre objekt budovy a samostatne pre technológiu HSÚ. Obdobným spôsobom, a teda

bez toho, aby bola umývacia linka inštalovaná v budove, sa vykonáva umývanie i v iných rušňových
depách žalobcu – v Košiciach, vo Zvolene a donedávna tak bolo i v Žiline. Aktuálne je takto zriadené
i nové umývanie v rušňovom depe vo Vrútkach. Technológia umývacej linky je vo všetkých týchto
rušňových depách (KE, ZV, Vrútky a pôvodne i ZA) pripevnená k spevnenej ploche vedľa koľaje a
pripojená k potrebným rozvodom/sieťam, bez akejkoľvek budovy. Uvedené rovnako svedčí o tom, že

technológia umývania (umývacia linka) je samostatnou vecou a jej umiestnenie v budove je tak pre
umývanie len bonusom, nie nevyhnutnosťou. Žalobca ako vlastník celého areálu RD BA Hlavné (vrátane
budov, a všetkých koľají v RD BA Hlavné), má možnosť zabezpečiť odstavenie niektorej jeho koľaje a
zabezpečiť nepriechodnosť budovy. Celý harmonogram a posuny vozňov sú v plnej réžii žalobcu, preto
tvrdenia žalovaného, že žalobca nemá možnosť odstaviť koľaj 1a sú nepravdivé. Koľaj 1a pritom ani

doposiaľ nebola primárne objazdná posunovacia koľaj. Takéto primárne objazdné posunovacie koľaje
sú koľaje 11 a 01. Koľaj 1a je bežne vylúčená z prevádzky a teda neprejazdná. Posuny sú pravidelne vo
väčšine prípadov realizované po koľaji 11, ktorá je paralelná s budovou HSU a je vždy voľná pre prejazdy
posunujúcich dielov. V ostatnom žalobca zopakoval svoje tvrdenia a zotrval na dovtedajšej argumentácii.

19. Ďalšie vyjadrenia strán doručené neboli.

20. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom
spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom
odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého
po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého
rozsudku.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

22. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu odvolací súd konštatuje vecnú
správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku

a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP dostatočne
presvedčivo odôvodnil. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou
kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré
by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmiuvádzanými súdom prvej inštancie, pričom nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej
inštancie odchýliť.

24. Z obsahu spisu a zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi
Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s. (právnym predchodcom žalobcu) ako prenajímateľom a
žalovaným ako nájomcom bola dňa 28.09.2008 podpísaná Zmluva č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme
nehnuteľností, ktorej predmetom bol prenájom nehnuteľností označených ako stavby a zariadenia HSÚ
v areáli SPO Bratislava, ktoré boli vymedzené ako:

a) Budova „Halový stabilný umývač (HSÚ)“, (myčka), IM 10000197, súpisné číslo XXXXX, ktorá je
postavená na pozemku parc. C-KN č. XXXXX/XX zapísané na LV č. XXXX, pre okres A. B., obec A. -
C. D., k.ú. E., ktorá slúži za účelom umývania osobných vozňov. V dĺžke 62 m prechádza budovou časť
koľaje č.1a IM 20000802 s príslušným železničným spodkom,
b) Kanalizácia HSÚ, IM 20000796 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd,

c) Vodovod HSÚ, IM 20002016, slúžiaci na odvádzanie odpadových vôd a splaškov,
d) Kanalizácia medzi koľajami 1a a 7, IM 20000816 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd a splaškov,
e) Spevnené plochy medzi koľajami 1a a 7, IM 20000808,
f) Kanalizačné šachty medzi koľajami 1a a 7, IM 200000817,
g) Časť elektroinštalácie NN rozvodov SPO BA koľajisko (zásuvkové stojany situované medzi koľajami

1a a 7 s označením ZS01, ZS02 a ZS03), IM 20000809,
h) Zachytávač odpadových vôd, IM 20000819
sdohodnutoudobounájmuod01.09.2008do31.12.2017acelkovýmročnýmnájomnýmvsume10.701,-
eur bez DPH (ďalej aj „Zmluva o nájme nehnuteľnosti“).

25. V ten istý deň, t.j. dňa 28.09.2008 bola medzi Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s.
(právnym predchodcom žalobcu) ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom podpísaná Zmluva
č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme veci (podnikateľský nájom hnuteľných vecí), ktorej predmetom bol
prenájom nasledovných zariadení:
a) technológia čističky odpadových vôd (ČOV)

b) technologické zariadenia HSÚ – pozostávajúce z technológie HSÚ a riadiaceho pultu s dohodnutou
dobou nájmu od 01.09.2008 do 31.12.2017 a celkovým ročným nájomným v sume 12.199,- eur bez DPH
(ďalej aj „Zmluva o nájme hnuteľných vecí“).

26. Nebolo sporným, že žalobca sa stal vlastníkom prenajímaných nehnuteľností, resp. označených

hnuteľných vecí a to na základe zmluvy o predaji majetku zo dňa 27.01.2022, čím v súlade s § 680 ods.
2 Občianskeho zákonníka vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa.

27. Súd prvej inštancie vyhodnotil predmet nájmu – technologické zariadenie HSÚ Zmluvy o nájme
hnuteľných vecí ako súčasť nehnuteľnosti a to budovy „Halový stabilný umývač (HSÚ)“, (myčka) a to

s ohľadom na definíciu zakotvenú v § 120 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom ku skutočnosti, že
technologické zariadenie už bolo predmetom nájmu na základe Zmluvy o nájme nehnuteľných vecí
a technologické zariadenie HSÚ ako súčasť veci (umyvárne) nemôže byť samostatným predmetom
občianskoprávnych vzťahov, súd prvej inštancie vyhodnotil Zmluvu o nájme hnuteľných vecí ako
neplatnúodpočiatku.Keďžeodpočiatkuneplatnázmluvanemohlabyťnikdyuzatvorená,nemohlopodľa

názoru súdu prvej inštancie dôjsť ani k jej zániku. Pokiaľ nedošlo k zániku Zmluvy o nájme hnuteľných
vecí, v súlade s ustanovením čl. VII ods. 1 písm. f) Zmluvy o nájme nehnuteľnosti (resp. podľa čl. VII
ods. 1 písm. e) Dodatku č. 2 k zmluve) nemohlo dôjsť ani k zániku Zmluvy o nájme nehnuteľnosti ako
zmluvy závislej. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný neužíva hnuteľné veci,
resp. nehnuteľnosť, ktorej sú hnuteľné veci súčasťou, bez právneho dôvodu, ale tieto užíva na základe

Zmluvy o nájme nehnuteľnosti, preto má povinnosť uhrádzať nájomné vo výške určenej zmluvou, pričom
nebolo medzi stranami sporné, že žalovaný na základe Zmluvy o nájme nehnuteľnosti platí dohodnuté
nájomné, preto nedochádza k bezdôvodnému obohateniu.

28. Žalobca úvodom odvolania namietal prekvapivosť a nepredvídateľnosť súdneho rozhodnutia, keď

súd prvej inštancie nerozhodol len na základe skutočnosti, ktoré sú medzi stranami sporné, ale
na základe nespornej skutočnosti, pričom nedal žalobcovi dostatočný priestor na vyjadrenie ako sa
vyžaduje pri príprave pojednávania, aby sa žalobca mohol plnohodnotne vyjadriť a predložiť dôkazy na
svoju obranu.29. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozhodnutí 7Cdo/45/2020 zo dňa 30.06.2022
cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú

podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať
rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali
zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným
skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie
uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (7Cdo/111/2020,

1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020). V uznesení sp. zn. 4Cdo/167/2012 z 28. mája 2013 najvyšší súd
uviedol, že striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 OSP zo strany súdu (spočívajúce v
neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré
zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorá sama osebe nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP (teraz § 420 písm. f/
CSP). Z judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo

veci, a nie v rámci postupu podľa ustanovenia § 118 ods. 2 OSP (predchádzajúca procesná úprava),
vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. Podobne ústavný súd
vo veci sp. zn. II. ÚS 366/2018 odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď ani v ďalej
uvedenom právnom závere Krajského súdu v Prešove nezistil porušenie namietaných práv. „Je pravdou,
že prvoinštančný súd nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd neuviedol stranám sporu

počas konania ... ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré súd považuje za nesporné,
ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a taktiež neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci.
Opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP vydaním rozhodnutia vo veci samej sa konvaliduje“.

30. Vo vzťahu k prekvapivosti súdnych rozhodnutí sa vyjadril Ústavný súd vo svojom náleze III. ÚS

52/2019 zo dňa 01.04.2020: „Zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky vyplýva aj zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí. O prekvapivé rozhodnutie ide
aj v prípade, ak inštančne nadriadený (spravidla odvolací) súd úplne alebo podstatne zmení právne
východiská, podľa ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní účastníkom vyjadriť sa k tejto
zmene. Typicky pôjde o zmenu právnej kvalifikácie relevantných skutkových zistení alebo rozhodujúcich

skutkových okolností, a to za situácie, keď počas konania predchádzajúceho takejto zmene nemali
strany pochybnosť o inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii (vychádzajúc z priamej informácie súdu alebo
z iných podstatných skutočností). Prekvapivosť rozhodnutia môže spočívať v aplikácii právnej normy,
ktorá dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo v zmene právneho názoru
súdu vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom konaní, ku ktorým

sa účastník nemal možnosť vyjadriť. Posúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie,
bude vždy závisieť od konkrétnych skutkových okolností. Iba odlišná interpretácia totožného zákonného
ustanovenia aplikovaného na zhodný skutkový stav nemôže spôsobiť prekvapivosť napadnutého
rozhodnutia.

31. V rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa pod „prekvapivým rozhodnutím“
rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval
skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom
prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych
záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu

výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“
dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej
procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v
odvolacom konaní (porovnaj 5 Cdo 46/2011).

32. Z uvedeného možno vyvodiť, že ak súd prvej inštancie postupuje v rozpore s § 181 ods. 2 CSP,
možnotopovažovaťzatzv.inúvadukonania,avšaktátosamaosebenezakladázmätočnosťrozhodnutia
a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Zároveň v tomto konaní
nedošlo k porušeniu daného ustanovenia, keď súd prvej inštancie konajúc novým zákonným sudcom,
vychádzajúc zo skutkových tvrdení strán sporu, uviedol stranám v súlade s § 181 ods. 2 CSP, ktoré

skutkové tvrdenia považuje za sporné, ktoré nie, ktoré z dôkazov vykoná a ktoré nie a vyslovil svoj
predbežný právny názor na vec, ktorý bol totožný s tým, ktorý vyslovil v rozhodnutí vo veci samej.
Rozhodnutie súdu tak nemožno považovať za prekvapivé, resp. nepredvídateľné. Žalobca mal možnosť
reagovať na tento vyslovený právny názor súdu prvej inštancie, čo aj na pojednávaní urobil. Žalobca napojednávaní nežiadal o dodatočnú lehotu na vyjadrenie, vo veci vyjadril svoje nesúhlasné stanovisko
k názoru súdu a navrhol vo veci ďalšie dokazovanie.

33. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že súd porušil princíp rovnosti strán
sporu, keď posudzujúc neplatnosť zmluvy rozhodol v prospech žalovaného hoc tento neplatnosť netvrdil.

34. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré
Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka).

Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby
nebol urobený, táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať
ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne
následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi
dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s

dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok
formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod.) (viď rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2012, sp. zn. 5 Cdo 208/2010).

35. Ak má teda súd v priebehu konania preukázané, že sú naplnené predpoklady pre absolútnu

neplatnosť právneho úkonu, má povinnosť prihliadnuť na túto skutočnosť z úradnej povinnosti a
ďalšími otázkami, ktoré nie sú podstatné pre posúdenie veci, ako je okolnosť súvisiaca s prevádzkou
a funkčnosťou pôvodnej technológie a ako sa jednotlivé strany podieľali na opravách pôvodnej
technológie HSÚ, sa nemusí zaoberať. Súd na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorý svojím
obsahom odporuje zákonu, alebo ktorého predmet nie je dovolený, prihliada z úradnej povinnosti, aj keď

ju strany sporu nenamietajú.

36. „Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona
(ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený.
Táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa konvalidovať

ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne
následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností.“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 96/1995 z
1. júla 1998 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998)

37. Preto aj v prípade, ak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetom Zmluvy o nájme
hnuteľných vecí je vec, ktorá nemôže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov,
nemôže súd bez ďalšieho len na základe zhodného tvrdenia strán sporu o prípadnej platnosti zmluvy,
resp. v súlade s prejavenou vôľou strán sporu a dlhodobou praxou, ktorú medzi sebou zaviedli,
považovať zmluvu za platný právny úkon. Uvedené nemôže zhojiť absolútnu neplatnosť zmluvy

a strany svojím konaním nemôžu obchádzať, resp. postupovať v rozpore s kogentným ustanovením
§ 120 Občianskeho zákonníka. Zároveň z vyjadrenia žalovaného zo dňa 27.11.2019 vyplýva, že
rozporoval rozsah rekonštrukcie, kedy tvrdil, že vykonával nielen rekonštrukciu technológie HSÚ, ale aj
rekonštrukciu nehnuteľnosti, kedy za súčasť technológie HSÚ považoval aj vzduchotechniku, vrátane
kompresorovej stanice, o ktorej zase žalobca tvrdí, že je súčasťou nehnuteľnosti. Už z uvedeného je

zrejmé, že bolo sporné, čo je možné považovať za súčasť prenajatej nehnuteľnosti.

38. Pre právne posúdenie, či technológia HSÚ je súčasť nehnuteľnosti, nie je podstatné, že
technologické zariadenie HSÚ bolo do budovy žalobcu namontované už v minulosti, že v čase prevodu
majetku z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu sa tento majetok prevádzal ako samostatná vec

podľa prílohy k Zmluve o predaji majetku z roku 2012 (technológia HSÚ oddelene a budova HSÚ
oddelene), že zmluvné strany sa k predmetom nájmu dlhodobo správali ako k samostatným veciam
(samostatne uzatvorili zmluvy, samostatne účtovali, samostatne odpisovali, samostatne faktúrovali
a dobropisovali,..), ako danú vec v evidencii viedol žalobca, resp. ako bola označená v správe audítora,
ktorý len konštatoval, že spoločnosti METÓN bol prenajatý z majetku žalobcu samostatný druh majetku,

ktorý nebol súčasťou budovy ako celku, ako ani akým spôsobom boli dané veci oceňované v znaleckých
posudkoch, keďže znalec pri vypracovaní posudku postupuje podľa zadania zadávateľa znaleckého
posudku a skutočnosť, či je vec súčasťou inej veci nie je úlohou posudzovania znalca, ale ide o právne
posúdenie.Všetkyuvádzanéskutočnostinemôžuzmeniťprávnystavvecianemajúvplyvnaskutočnosť,že zabudovaním technológie HSÚ do budovy žalobcu sa táto stáva jej súčasťou a nemôže byť
samostatným predmetom nájmu. Dokonca ani zo správy audítora (č.l. 476 spisu) nevyplýva tvrdenie
žalobcu, že by nájomca nebol oprávnený odpisovať technické zhodnotenie majetku žalobcu, keď nie

je jeho vlastníkom, keď vlastníctvo prenajatého majetku zostáva v účtovnej evidencii prenajímateľa a je
stále vlastníctvom žalobcu.

39.Knámietkežalobcuspočívajúcejvtom,žesúdprvejinštancienesprávneprávnevecposúdilvotázke
výkladu § 120 OZ, odvolací súd uvádza, že súčasťou veci podľa tohto zákonného ustanovenia je všetko,

čo k nej podľa povahy náleží a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa tým vec ako celok znehodnotila
(znehodnotením veci treba rozumieť stav, keď hlavná vec v porovnaní so stavom pred oddelením jej
súčasti, slúži síce pôvodnému účelu, ale menej kvalitne alebo mu už nemôže slúžiť vôbec). Súčasť veci
nie je samostatnou vecou v právnom zmysle; zdieľa právny režim veci, ku ktorej patrí. Súčasť veci preto
nemôže byť spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, pokiaľ zákonom nie je stanovené inak.

40. Technologické zariadenie HSÚ spĺňa oba predpoklady, ktoré zákon definuje pre súčasť veci a to
jednak, že technológia HSÚ (technológia myčky), bezpochyby podľa svojej povahy patrí k nehnuteľnosti
– budove „Halového stabilného umývača HSÚ“, ktorá ako hala so stabilným umývačom bola označená
nielen v Zmluve o nájme nehnuteľnosti, ale ako myčka je označená i v katastri nehnuteľností. Rovnako
zo Zmluvy o nájme nehnuteľnosti, z predloženej fotodokumentácie, ako i zo znaleckého posudku č.

11/2023 vypracovaným znaleckou organizáciou Výskumný ústav hodnoty riadenia podniku, s.r.o., resp.
zo znaleckého posudku č. 6/2020 vypracovaného ústavom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
vyplynulo, že v hale (v budove) je inštalovaná technológia umyvárky vagónov s rotačnými kefami,
technológiou, vodným hospodárstvom a riadiacim systémom. Z uvedeného je zrejmé, že budova
umývačky má v sebe zabudovanú technologickú časť HSÚ, ktorá sa svojim zabudovaním stala súčasťou

budovy. Je nepochybné, že rotačné kefy a s tým súvisiaca technológia nemôžu fungovať bez technológie
umývačky, ktorá ich bude riadiť. Je ťažko predstaviteľné, že by technológia HSÚ mohla byť oddeliteľná
bez toho, že by sa tým nehnuteľnosť znehodnotila. A to je druhým predpokladom definície súčasti
veci, že by súčasť veci nemohla byť oddelená bez toho, že by sa tým nehnuteľnosť znehodnotila.
V tomto smere pritom nie je nevyhnutné, aby znehodnotenie bolo úplné, postačuje zníženie úrovne jej

kvality alebo využitia. Myslí sa tým stav, keď hlavná vec v porovnaní pred stavom pred oddelením jej
súčasti, slúži svojmu pôvodnému účelu menej kvalitne (plní svoju funkciu na nižšej úrovni), alebo mu
nemôže slúžiť vôbec. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že budova slúži na umývanie
vozňov (takto zapísaná je aj v katastri nehnuteľností), pre účel ktorý v nej bola vybudovaná i kanalizácia
na odvádzanie odpadových vôd a splaškov, bola technicky prispôsobená na umývanie vozňov a to

i halovým stabilným, zabudovaným umývačom, ktorého súčasťou je i technologické zariadenie HSÚ na
jej ovládanie, preto jeho oddelením zjavne dôjde k zníženiu úrovne a kvality využitia takejto umyvárky
a svojmu pôvodnému účelu nebude môcť slúžiť v rovnakej miere a v rovnakej kvalite. V tomto smere
nemôže odvolací súd súhlasiť s názorom žalobcu, že by nehnuteľnosť, ktorá je predmetom nájmu,
bolo možné považovať len za budovu vo všeobecnosti, kedy zmenou jej hospodárskeho využívania,

by nedošlo k jej znehodnoteniu, pretože budova zmenou hospodárskeho využívania nestráca charakter
budovy. Už z ustanovení zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) vyplýva, že pri zápisoch údajov do katastra nehnuteľností sa
skúma a eviduje aj údaj o využívaní nehnuteľnosti, pričom na to, aby nehnuteľnosť zmenila účel svojho
využívania,bymuselodôjsťkzmenekolaudačnéhorozhodnutia.Beztechnológiepotrebnejnaumývanie

by budova zjavne nemala označenie „myčka“. Nakoľko ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako
i k dnešnému dňu je nehnuteľnosť stále v katastri vedená v jej popise ako myčka, nemôže sa zmena
účelu jej využitia odňatím súčasti veci hodnotiť len vo vzťahu k budove vo všeobecnej rovine, ale v rovine
konkrétnej a to či bude po odňatí technologického zariadenia HSÚ stále rovnako a v rovnakej kvalite
slúžiaca na účel umývania vozňov. Aj keby budova myčky stále mohla slúžiť na umývanie vozňov (napr.

ručné, alebo s mobilnou jednotkou), bez pochyby odstránením technologického zariadenia HSÚ dôjde k
zníženiujejhodnoty,účelnostijejvyužitia,úrovnekvalityakzníženiufunkčnostiostatnýchzabudovaných
strojov – umývacích zariadení.

41. Zároveň formulácia „nemôže byť oddelená bez toho, že by sa vec znehodnotila“ nevylučuje možnosť

reálnej, faktickej separácie veci, naopak, vlastne v dôsledkoch ich oddelenia vidí mieru samostatnosti
veci. Preto skutočnosť, že by technológiu HSÚ bolo možné reálne oddeliť, či odpojiť od ostatnej časti
nehnuteľnosti, neodôvodňuje záver, že v čase jej zabudovania nepredstavuje súčasť hlavnej veci.
Neoddeliteľnosťsúčastivecibeztoho,abysatýmznehodnotilahlavnávec,nemusíznamenaťlenfyzickúneoddeliteľnosť; môže ísť o funkčnú neoddeliteľnosť a znehodnotenie (rozsudok NS ČR sp.zn. 22Cdo
1432/2002 z 04.11.2003). Pojem „oddelenie“ podľa § 120 ods. 1 zahŕňa najrôznejšie spôsoby separácie.
Vždy predstavuje pre hlavnú vec (nie pre oddelenú časť) znehodnotenie v hodnotovom (cenovo

vyjadriteľnom), kvantitatívnom, funkčnom, estetickom, príp. inom zmysle.. Faktickým oddelením skoršej
súčasti sa táto stáva samostatnou vecou (rozhodnutie NS ČR sp.zn. 20Cdo 2369/1999 z 31.10.2001).
Súčasť veci by podľa názoru odvolacieho súdu mohla byť predmetom nájmu len v prípade, že by
išlo o samostatne využiteľnú vec, ktorá by bola oddeliteľná, bola oddelená, nebránilo by to účelu
jej využitia a mohla samostatne slúžiť ako predmet nájmu bez toho, že by boli porušené práva

tretích osôb. V tejto súvislosti žalovaný tvrdil, že technológia umývača bola projektovo prispôsobená
sieťam budovy a je nepoužiteľná na samostatné použitie mimo danej budovy, pričom na výrobu
umývača SBW10 bolo potrebné dodať projekt budovy, aby mohla byť technológia vyrobená presne
na mieru. Žalobca uvedené tvrdenia poprel, avšak z listu žalobcu zo dňa 11.04.2013 adresovaného
spoločnosti MELTON SLOVAKIA, akciová spoločnosť (podnájomník) vyplýva, že žiada dodať technickú
dokumentáciu navrhovanej novej umývacej linky, nakoľko realizácii stavebnej časti rekonštrukcie HSÚ

predchádza vypracovanie kompletnej projektovej dokumentácie rekonštrukcie HSÚ. Odvolací súd
súhlasí s tvrdením žalovaného, že umývacia linka sama o sebe bez jej pripojenia či už na nehnuteľnosť,
do elektrickej sústavy, na vzduchotechniku, vodovodné potrubie a kanalizáciu nemôže fungovať, preto
nemôže slúžiť samostatne na použitie mimo budovy. Zároveň si odvolací súd nevie predstaviť situáciu,
že by nehnuteľnosť – budova myčky spolu s jej technologickým vybavením - bola prenajatá jednej osobe

a technológia HSÚ pripojená k „myčke“ zase inej osobe tak, aby bola samostatne využiteľná, resp. aby
jej využitie nezasahovalo do práv inej osoby (ktorá má prenajatú danú nehnuteľnosť). Budova umývačky
predsa na to, aby mohla slúžiť svojmu účelu, musí byť vybavená technicky a funkčne a v prípade, keď už
tak vybavená je, sa uvedená zabudovaná technológia považuje za súčasť veci. Iná situácia samozrejme
je, keď súčasť veci je oddelená a jej vlastnícke právo je predmetom prevodu jej vlastníkom.

42. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína aj ustálenú súdnu judikatúru k ustanoveniu § 120
Občianskeho zákonníka, podľa ktorej súčasť veci zdieľa to, čo sa po právnej stránke týka veci
hlavnej. Súčasť veci patrí k hlavnej veci a tvorí s ňou jeden celok. Súčasť veci sa riadi právnym
režimom hlavnej veci. Keďže v dôsledku fyzického spojenia, hoci aj skôr samostatnej veci sa jedna vec

stane súčasťou inej hlavnej veci (a tak stratí znaky, ktoré ju ako vec v právnom zmysle individualizujú)
vlastníctvo súčasti nadobudne vlastník veci aj vtedy, ak náklady na zabudovanie prípadne aj na
zabezpečenie súčasti vynaložila osoba odlišná od vlastníka hlavnej veci (R 23/1977 NS SR, R 4/1992
NS ČR, R 39/1991 NS ČR). Uvedená právna úprava a judikatúra je použiteľná aj na posúdenie danej
veci. Ak totiž žalovaný v rámci rekonštrukcie budovy žalobcu kúpil nové technologické zariadenie HSÚ,

okamihom jeho zabudovania do nehnuteľnosti žalobcu sa toto stalo súčasťou veci žalobcu a jeho
vlastníctvom. Nad rámec možno uviesť, že prípadné vysporiadanie medzi stranami sa môže riadiť či už
vzájomnou dohodou, alebo ustanovením § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmeny na
veci je nájomca oprávnený vykonávať len so súhlasom prenajímateľa. Úhradu nákladov s tým spojených
môže nájomca požadovať len v prípade, že sa na to prenajímateľ zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak,

je oprávnený požadovať úhradu nákladov až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien,
ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci. Ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale
nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o
čo sa zvýšila hodnota veci.

43. Rovnako skutočnosť, že rekonštrukcia budovy a osadenie novej technológie HSÚ sa vykonávali
samostatne, nemá vplyv na právny režim pôvodnej a novoosadenej veci, keď rekonštrukcia
nehnuteľnosti sa môže vykonávať i po častiach a nemusí ju vykonávať len vlastník veci, ale stavebníkom
môže byť aj iná osoba, ktorá má k stavbe iné právo podľa § 139 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. stavebného
zákona. Ako sám uvádza žalobca, pre tento prípad udelil žalovanému súhlas s rekonštrukciou, t.j.

s osadením novej technológie HSÚ.

44. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom
rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil v súlade s
§ 191 ods. 1CSP a dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný neužíva hnuteľné veci, resp.

nehnuteľnosť, ktorej sú hnuteľné veci súčasťou, bez právneho dôvodu, ale tieto užíva na základe Zmluvy
o nájme nehnuteľnosti, preto má povinnosť uhrádzať nájomné vo výške určenej zmluvou, pričom nebolo
medzi stranami sporné, že žalovaný na základe Zmluvy o nájme nehnuteľnosti platí dohodnuté nájomné,
preto nedochádza k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočnýmspôsobomodôvodnilpodľa§220ods.2CSP,pretoodvolacísúdnapadnutýrozsudokakovecnesprávny
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške náhrady
trov odvolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

46. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutie nie je prípustné odvolanie.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).