Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-3S/30/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200308
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Lenka Figulová
ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:8021200308.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ing. Lenky Figulovej a členov
senátu Mgr. Michala Magura a Mgr. Jany Fandákovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: BEKY, a.s., so
sídlom Podrybnícka 1, 069 01 Snina, IČO: 36 464 350, právne zast.: JUDr. Bohumil Novák, advokátska
kancelária, so sídlom Horná 27, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskejrepubliky,sosídlomLazovná63,97401BanskáBystrica,osprávnejžalobeprotirozhodnutiu

žalovaného č.: 100472469/2021 zo dňa 22. marca 2021 takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j erozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100472469/2021 zo dňa 22. marca 2021 a rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Humenné č.
479077/2020 zo dňa 15. októbra 2020 a vec v r a c i a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na
ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov

konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Prešov, pobočka Humenné (ďalej aj „správca dane“) na základe Oznámenia o daňovej
kontrole č. 101430670/2017 zo dňa 26. júna 2017, doručeného žalobcovi dňa 30. júna 2017 vykonal

u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014.
Správcadanedňa28.mája2018naústnompojednávaníoboznámilžalobcusoskutočnosťamizistenými
v priebehu daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014
(Zápisnica o ústnom pojednávaní č.101051639/2018) a následne vyhotovil z daňovej kontroly protokol
č. 101181921/2018 zo dňa 18. júna 2018 (ďalej aj „Protokol“), ktorý bol žalobcovi doručený spolu
s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 101185665/2018 zo dňa 18. júna 2018
dňa 25. júna 2018. K zisteniam uvedeným v Protokole sa žalobca písomne vyjadril dňa 17. júla 2018.

2. Vyrubovacie konanie bolo prerušené v období od 09. novembra 2018 do 07. mája 2019 rozhodnutím
č. 102192409/2018 zo dňa 08. novembra 2018 z dôvodu začatia konania o návrhu žalobcu o obnove
konania ukončeného rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. 20304619/2015 zo dňa 01. júna
2015 v spojení s rozhodnutím žalovaného č. 20999179/2005 zo dňa 15. októbra 2015,
nakoľko zistenia uvedené v predmetnom rozhodnutí týkajúce sa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie január 2014 mali podstatný vplyv na výsledok vyrubovacieho konania na dani z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014. Žalovaný rozhodnutím č. 100256402/2019 zo dňa
21. januára 2019 návrh žalobcu na obnovu konania zamietol z dôvodu, že skutočnosti predloženéžalobcom neboli novými skutočnosťami alebo dôkazmi, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok
rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania (rozhodnutie potvrdené
rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/012338/2019 - 77

zo dňa 03. mája 2019).

3. Správca dane oznámil žalobcovi pokračovanie v daňovom konaní Oznámením o pokračovaní
v daňovom konaní č. 101199932/2019 zo dňa 25. mája 2019 a dňa 24. júna 2019 správca dane
prerokoval so žalobcom pripomienky k Protokolu.

4. Daňovou kontrolou bolo zistené, že v zdaňovacom období roka 2014 žalobca zaúčtoval faktúry za
dodávku bukových prírezov a bukových pilín od dodávateľa AGRODREVO s. r. o., so sídlom
Zubné 481, 067 33, IČO: 44 111 568 (ďalej aj „dodávateľ“ alebo „dodávateľská spoločnosť“) a to:

- Fa č. 3/2014, zo dňa 16. januára 2014, základ dane 1 716,78 eur, DPH 343,35 eur, spolu 2 060,13 eur,

- Fa č. 4/2014, zo dňa 16. januára 2014, základ dane 1 938,00 eur, DPH 387,60 eur, spolu 2 325,60 eur,
- Fa č. 5/2014, zo dňa 17. januára 2014, základ dane 2 904,05 eur, DPH 580,81 eur, spolu 3 484,86 eur.

5. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov vyplývajú
nasledovné skutočnosti:

- Na základe miestneho zisťovania dňa 09. apríla 2014 (Úradný záznam č.
9701401/5/1410980/2014/FedV zo dňa 11. apríla 2014) bolo zistené, že dodávateľská spoločnosť sa
na adrese sídla nenachádza, podľa vyjadrenia starostu obce Zubné A. B. dodávateľská spoločnosť
nefunguje asi dva roky, on je bývalým konateľom dodávateľskej spoločnosti a nemá s ňou nič spoločné.
- Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu (Zápisnica o ústnom pojednávaní č.

9710401/5/2727556/2014) obchodné prípady súvisiace s nákupom bukových prírezov a pilín uzatváral
žalobca s A. B., materiál bol riadne prijatý na sklad a následne spracovaný. Zároveň správcovi dane
predložil plnomocenstvo, na základe ktorého dodávateľská spoločnosť zastúpená C. C., konateľom,
splnomocnila A. B. na všetky právne úkony súvisiace s činnosťou a prevádzkou dodávateľskej
spoločnosti.

- Svedok C. C. vo výpovedi (Zápisnica č. 9710401/5/4758973/2014 zo dňa 24. októbra 2014) uviedol,
že za dodávateľskú spoločnosť nikdy nekonal, nevyvíjal nijakú činnosť, nevystavoval žiadne doklady,
žalobcu ani A. B. nepozná, nepodpísal žiadne plnomocenstvo, svoj podpis na obecnom úrade v Zubnom
dňa 17. decembra 2012 overiť nebol a ani nevie, kde obec Zubné je, podpis na predloženom
plnomocenstve nie je jeho.

- Majiteľom účtu v Slovenskej sporiteľni, a.s., na ktorý boli žalobcom uhrádzané faktúry, nie je
dodávateľská spoločnosť.
- Podľa vyjadrenia svedka A. B. (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 20507399/2015
zo dňa 14. júla 2015) faktúry pre žalobcu v zdaňovacích obdobiach marec až október 2013 a december
2013 vyhotovil v mene dodávateľskej spoločnosti na základe splnomocnenia zo dňa 23. januára 2012

udeleného vtedajším konateľom dodávateľskej spoločnosti D. E.. Dodávateľskú spoločnosť predal
pánovi D. E. z dôvodu, že ako starosta obce Zubné nemohol podnikať a keď sa dozvedel o predaji
dodávateľskej spoločnosti pánovi C., pán E. navrhol zabezpečenie plnomocenstva aj od pána C., za
týmto účelom sa všetci traja stretli v Košiciach.
- Podľa vyjadrenia svedka A. B. (Zápisnica o ústnom pojednávaní č.

100551234/2017 zo dňa 30. marca 2017), pána C. C. nepozná a nikdy sa s ním nestretol, prišiel za ním
na obecný úrad v obci Zubné pán, ktorý sa predstavil ako C. a požiadal o zastupovanie dodávateľskej
spoločnosti, s čím svedok A. B. súhlasil a od toho času konal v mene dodávateľskej spoločnosti.
V roku 2013 svedok A. B. vystavoval účtovné doklady a podával daňové priznania k dani z pridanej
hodnoty za dodávateľskú spoločnosť, uzatváral tiež obchody v mene dodávateľskej spoločnosti, jedným

z odberateľov bol žalobca. Platby za obchody boli zasielané na účet jeho netere z dôvodu, že bankový
účet dodávateľskej spoločnosti ako aj jeho vlastný bol zablokovaný exekútorom. Daňové priznanie
na dani z príjmov fyzickej osoby nepodal, nakoľko uvedené príjmy nepovažoval za svoje vlastné,
ale za príjmy z dodávateľskej spoločnosti.
- Svedok D. E. (Zápisnica o výsluchu svedka č. 9710401/5/5450549/2014/Pap zo dňa 17. decembra

2014) uviedol, že za jeho pôsobenia dodávateľská spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť, nikdy
nesplnomocnil inú osobu na zastupovanie dodávateľskej spoločnosti a osobu A. B. nepozná.
- Správca dane z informačného systému finančnej správy zistil, že v preverovaných zdaňovacích
obdobiach dodávateľská spoločnosť nezamestnávala žiadnych zamestnancov, nepodávala mesačnéprehľady ani ročné prehľady k dani zo závislej činnosti a nepodala daňové priznanie k dani z príjmov
právnickej osoby za rok 2013.
- Z výpovedí svedkov v trestnom konaní vedenom voči obv. A. B. vyplýva skutočnosť, že títo si

dodávateľskú spoločnosť spájali výlučne s menom A. B..

6. Správca dane vydal rozhodnutie č. 101572505/2019 zo dňa 27. júna 2019, ktorým žalobcovi vyrubil
rozdiel na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014 vo výške 1442,94 eur.
Žalovaný rozhodnutím č. 100350512/2020 zo dňa 05. februára 2020 na základe odvolania žalobcu

rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

7. Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 479077/2020 zo dňa 15. októbra 2020 (ďalej aj
„prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel na dani
z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014 vo výške 1442,94 eur.

8. Voči rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie dňa 04. decembra 2020, o ktorom rozhodol
žalovaný rozhodnutím č. 100472469/2021 zo dňa 22. marca 2021 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)
a podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „daňový poriadok“) prvostupňové rozhodnutie
potvrdil.

9. Daňové orgány vo výsledku, na základe vyššie uvedených zistení konštatovali, že žalobca nevedel
preukázať, že tovar dodala spoločnosť uvedená na faktúre, teda nesplnil všetky podmienky uvedené v §
2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o dani
z príjmov“) a faktúry vystavené dodávateľskou spoločnosťou žalobca zaúčtoval do daňových výdavkov

v zdaňovacom období roka 2014 v rozpore s § 2 písm. i) v nadväznosti na ustanovenie § 21 ods. 1
zákona o dani z príjmov.

II.
Konanie pred správnym súdom

10. Správnou žalobou zo dňa 09. júna 2021 doručenou Krajskému súdu v Prešove ako v tom čase vecne
a miestne príslušnému správnemu súdu dňa 10. júna 2021 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého
rozhodnutia žalovaného č. 100472469/2021 zo dňa 22. marca 2021, ako aj prvostupňového rozhodnutia
Daňového úradu Prešov, pobočka Humenné č. 479077/2020 zo dňa 15. októbra 2020 a

vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie. Žalobca si zároveň uplatnil náhradu trov konania.

11. Žalobca v podanej žalobe namietal nasledovné:
- Jediným dôvodom neuznania daňových výdavkov bolo spochybnenie dodávateľa, pričom žalobca
uvedenú skutočnosť nemohol nijakým spôsobom vedieť, ani ovplyvniť, reálna existencia tovaru

spochybnenánebola.Dodanietovaruniejerelevantnouprávnouskutočnosťoupripreverovanívýdavkov
a kontrole dane z príjmov právnickej osoby, neposudzuje sa teda dodanie tovaru, ale skutočnosť,
čivýdavkydaňovýsubjektvynaložilnadaňovéúčely,tedauskutočňovaniesvojejpodnikateľskejčinnosti,
čo je v tomto prípade nesporné, pretože žalobca by svoje výrobky bez drevnej hmoty vyrábať nemohol
a daňové orgány tieto výrobky na výstupe v plnom rozsahu uznali.

- Protiprávna činnosť pána B. nemá vplyv na uplatnenie daňových výdavkov žalobcom, žalovaný sa
k uvedenej námietke v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyjadril.
- Nie je možné na jednej strane neuznať daňové výdavky na strane žalobcu a na strane druhej tieto
zahrnúť ako príjmy do daňovej povinnosti dodávateľskej spoločnosti.
- Správca dane nevyhodnotil žalobcom predložené výpisy zo skladovej evidencie nakupovaného tovaru

podľa jednotlivých druhov tovarov (prírezy, piliny) a ich použitie na zákazky pre konkrétnych odberateľov
a žalovaný v nadväznosti na námietku žalobcu len poukázal na zoznam výdajok v rozhodnutí správcu
dane, z čoho však nie je zrejmé, aké dôkazy a akým spôsobom daňové orgány hodnotili.
- Pre posúdenie výdavku je rozhodujúce, či dotknutý daňový subjekt tento výdavok reálne vynaložil
na tovar, ktorý použil v rámci svojej podnikateľskej činnosti a nie to, komu bol tento výdavok plnený.

- V rámci daňovej kontroly správca dane nevykonal žiaden úkon týkajúci sa preverovania dane z príjmov
právnickej osoby, ale všetko bolo prevzaté z iných daňových kontrol týkajúcich sa dane z pridanej
hodnoty.- Nie je možné zistiť, porušenie akých ustanovení zákona o dani z príjmov je dôvodom na neuznanie
daňových výdavkov žalobcu, preto sú napadnuté rozhodnutia nepreskúmateľné.
- Vykonaním dôkazov získaných v trestnom konaní bolo žalobcovi znemožnené vyjadriť sa k týmto

dôkazom a bolo mu odňaté právo klásť svedkom otázky, čo odôvodňuje nezákonnosť týchto dôkazov,
výsluch svedkov - prepravcov prírezov a pilín pritom žalobca sám navrhoval tak v prvom,
akoajvdruhomvyrubovacomkonaní,avšaktietovýsluchynebolivdaňovomkonanívykonané.Žalovaný
sa navyše v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcu, že výpovede prevzaté
z trestného konania nepostačujú pre účely daňového konania.

- Nebola tiež vykonaná grafologická analýza podpisov pána D. E. na plnomocenstve zo dňa 23. januára
2012 a pána C. C. na plnomocenstve zo dňa 24. augusta2012, na vykonaní ktorých žalobca trval.
- Správca dane sa nezaoberal opatreniami, ktoré žalobca prijal pri nákupe tovaru ani okolnosťami
uskutočnenia nákupov tovaru, pričom žalobca v minulosti dlhodobo nakupoval tovar od dodávateľskej
spoločnosti, ktorej konateľom v tom čase bol pán A. B., ktorý aj v mene dodávateľskej
spoločnosti vystupoval, následne sa preukázal predloženým plnomocenstvom oprávňujúcim ho konať

v mene dodávateľskej spoločnosti s osvedčeným podpisom splnomocniteľa - konateľa dodávateľskej
spoločnosti a všetci vtedajší zamestnanci žalobcu pri výsluchoch potvrdili, že dodávateľskú spoločnosť
stotožňovali práve s osobou pána A. B., ktorého považovali za oprávneného konať za dodávateľskú
spoločnosť.
- Procesné úkony v daňovom konaní sú nezákonné z dôvodu, že ich vydala pobočka daňového úradu,

navyše s použitím pečiatky, ktorú mať nemôže. Žalovaný sa navyše s touto námietkou v napadnutom
rozhodnutí nevysporiadal.
- Dokument „Oboznámenie so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole dane z príjmov právnickej
osoby za kontrolované obdobie hospodárskeho roka od 01.12.2012 do 30.11.2013“ je potrebné
považovať za nezákonný, nakoľko ani z Protokolu nie je zrejmé, podľa akého právneho predpisu správca

dane pri vydávaní takéhoto dokumentu postupoval.
- Správca dane v rámci daňovej kontroly nevykonal v období od 21. júla 2017 (začiatok daňovej
kontroly)dodňa28.mája2018(oboznámeniedaňovéhosubjektusoskutočnosťamizistenýmivpriebehu
daňovejkontroly)žiadenúkonnazisteniesprávnostiapravdivostidokladovpredloženýchkontrolovaným
subjektom, len následne vydal Protokol, a to na základe výsledkov iných daňových kontrol. Žalovaný sa

následne nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkou žalobcu, že správca dane so žalobcom počas
daňovej kontroly nespolupracoval ani nevykonal žiaden dôkaz v súčinnosti so žalobcom, všetko zisťoval
sám bez toho, aby žalobca mal o vykonaných dôkazoch vedomosť.
- Prvostupňové rozhodnutie správcu dane je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, čo správca
dane považuje za dôkazy a čo iba za vlastné zistenia, ktoré dôkazy hodnotil v prospech a ktoré

v neprospech žalobcu. Nepreskúmateľný je tiež Protokol, z ktorého nevyplýva žiadne hodnotenie
skutočností, ktoré majú byť podkladom pre rozhodnutie, ani vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami
žalobcu, neobsahuje tiež správne úvahy správcu dane, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov. Žalobca
tiež zdôraznil, že pojem zistenia a pojem dôkazy nie je v konaní to isté.
- Správca dane nekonal v súčinnosti so žalobcom, čím porušil § 3 ods. 2 a 8 daňového poriadku

a zároveň žalobcovi neoznámil pochybnosti o ním predložených dôkazoch v zmysle § 46 ods. 5
daňového poriadku, pričom ide o zákonnú povinnosť správcu dane. Nie je pritom postačujúce len
doručenie výzvy daňovému subjektu na predloženie dôkazov s formálnym poukazom na ustanovenie
§ 46 ods. 5 daňového poriadku, ale takáto výzva musí spĺňať zákonom stanovené podmienky, a to
uvedenie pochybností a dôvody týchto pochybností správcu dane.

12.Kžalobesažalovanývyjadrilpodanímzodňa23.augusta2021,vktoromuviedol,žežalobnébodysú
obsahovo totožné s odvolacími námietkami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní (okrem bodu 11 žaloby),
pričom sa žalovaný so všetkými týmito námietkami vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Nad rámec
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie

daňových výdavkov bolo, že daňovou kontrolou a vyrubovacím konaním bolo zistené, že drevené
prírezy a piliny neboli dodané dodávateľskou spoločnosťou, ale A. B., ktorý neoprávnene vystupoval
za dodávateľskú spoločnosť a tento záver je v súlade s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
3S/47/2015, v ktorom sa uvádza, že rozhodujúcou právnou otázkou v danej veci nebolo posúdenie
otázky, či k dodaniu ako takému došlo, ale skutočnosť, že nebolo náležite preukázané, že faktúry

vystavila, a teda tovar dodala dodávateľská spoločnosť.

13. V ďalšom žalovaný poukázal na to, že v súlade s právnym názorom odvolacieho orgánu sa
správca dane vo vyrubovacom konaní po odvolacom konaní oboznámil so svedeckými výpoveďamiv procese trestného konania vedeného voči obvinenému A. B. a dokladmi a listinami, ktoré dokumentujú
skutočnosti ohľadom dodávok bukových prírezov a pilín v roku 2013 a 2014, pričom tieto dôkazy sú
zákonnými dôkazmi v súlade s § 24 ods. 4 daňového poriadku, a preto ich bol správca dane oprávnený

vo vyrubovacom konaní použiť. Z uvedených svedeckých výpovedí pritom jednoznačne vyplynulo, že A.
B., ako osoba neoprávnene vystupujúca za dodávateľskú spoločnosť, predávala svojim odberateľom
výrobky z dreva a pilín a nakladala s účtom, na ktorý boli poukazované úhrady za dodaný tovar.

14. Žalovaný tiež zdôraznil, že vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 4Sžfk/71/2017 je daňové konanie ovládané zásadou objektívnej pravdy, teda nie je daná
absolútna povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bezpochýb nepreukážu
a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom
dane preverovaných skutočností, teda vyrubovacie konanie nie je konaním vyhľadávacím, preto je
na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom
dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce

z realizovaného dokazovania z nich vyvodí.

15. K námietke žalobcu, že správca dane v období od 21. júla 2017 do 28. mája 2018 nevykonal
žiaden úkon daňovej kontroly žalovaný uviedol, že zamestnanci správcu dane vykonávali daňovú
kontrolu v sídle žalobcu aj v októbri až decembri 2017 a následne v roku 2018, kedy boli preverované

účtovné doklady a účtovné zostavy predkladané účtovníčkou žalobcu, ktorá bola v priebehu ústneho
pojednávania v deň začatia daňovej kontroly žalobcom určená ako kontaktná osoba na predkladanie
účtovných dokladov.

16. Žalovaný tiež uviedol, že nebolo povinnosťou správcu dane zisťovať, od ktorého iného dodávateľa

žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tovar získal a použil na dosiahnutie
zdaniteľných príjmov, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia žalobcu o tom, že predmetný tovar
bol dodaný spoločnosťou uvedenou ako deklarovaný dodávateľ žalobcu. K námietke žalobcu, že tento
nemohol vedieť o podvodnom konaní pána B. žalovaný uviedol, že žalobca mal vedomosť o skutočnosti,
že pán B. sa stal starostom obce Zubné.

17. V replike zo dňa 04. októbra 2021 žalobca poukázal na rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020 zo dňa 18. mája 2021, ktorým došlo k zosúladeniu judikatúry
vo veciach týkajúcich sa práve dodávateľskej spoločnosti ako dodávateľa, pričom ide o vec s rovnakým
skutkovým stavom, avšak s iným odberateľom. Žalobca tiež zdôraznil, že ide o identického dodávateľa

tovaru, identické časové obdobie dodávok, identické nedostatočné vykonanie dokazovania a identické
závery v neprospech daňových subjektov prijaté správcom dane a potvrdené žalovaným.

18. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 25. septembra 2025. Právny zástupca žalobcu

v prvom rade poukázal na nezákonnosť daňovej kontroly, ktorú konštatoval aj žalovaný vo svojom
prvom zrušujúcom rozsudku z dôvodu nevykonania dôkazov navrhovaných žalobcom. Z uvedeného
preto vyplýva aj nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly. V ďalšom poukázal na nulitu rozhodnutí
vydaných pobočkou daňového úradu. Ako najzásadnejšie považoval rozhodnutie Veľkého senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa má uplatniť aj v tomto prípade napriek tomu, že sa

týkalo dane z pridanej hodnoty, avšak podmienky uplatnenia dane z pridanej hodnoty sú ešte oveľa
prísnejšie. Z uvedeného dôvodu žalobca považuje vydané rozhodnutia za nezákonné, nespravodlivé
a nesprávne. Zástupkyňa žalovaného uviedla, že pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie Veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, toto rozhodnutie posudzovalo splnenie hmotnoprávnych
podmienoknauplatnenieprávanaodpočítaniedanezpridanejhodnoty,niehmotnoprávnychpodmienok

preuplatneniedaňovýchvýdavkovzhľadiskadanezpríjmu,pričomjeznačnýrozdielvtýchtokonaniach.
Veľký senát pritom spomínal pojmy ako obozretnosť, dobrá viera a tieto pojmy sú spojené s konaním
o dani z pridanej hodnoty a v prípade dane z príjmov sú v podstate irelevantné, nakoľko správca dane
posudzuje len splnenie hmotnoprávnych podmienok, ktoré objektívne buď splnené sú, alebo nie sú.
V ďalšom zástupkyňa žalovaného poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 6Sžfk/34/2020, sp. zn. 4Sfk/12/2022, sp. zn. 6Sžfk/46/2019 a sp. zn.
5Sžfk/60/2015. V súvislosti s námietkou právneho zástupcu žalobcu, ktorá sa viaže k výkonu daňovej
kontroly pobočkou Humenné, žalovaný trvá na svojom stanovisku, že konal vecne príslušný správca
dane v súlade so zákonom. V súvislosti s námietkou právneho zástupcu žalobcu týkajúceho sadruhého vyrubovacieho konania, žalovaný poukazuje na to, že žalovaný neoznačil daňovú kontrolu ani
daňový protokol ako nezákonný, ale zaviazal správcu dane oboznámiť sa so svedeckými výpoveďami
svedkov v procese trestného konania vedeného voči obvinenému A. B. za nedovolené podnikanie pod

obchodným menom, čiže rozhodnutie ako také nebolo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti. Vzhľadom
na uvedené zotrval žalobca na nedôvodnosti podanej žaloby a túto navrhoval zamietnuť.

III.

Aplikované ustanovenia právnych predpisov

19. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom
výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne
vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii
daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a

s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods.
2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento
zákon neustanovuje inak.“
1) Zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve.

20. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré
nesúvisiasozdaniteľnýmpríjmom,ajkeďtietovýdavky(náklady)daňovníkúčtoval,1)výdavky(náklady),
ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané....“
Zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve.

21. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

2) Napríklad zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č.
105/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.

22. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

23. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o
určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

IV.

Právne posúdenie veci správnym súdom

24. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) je počnúc 01. júnom 2023 súdom konajúcim v
správnych veciach, na ktorý v tomto rozsahu prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu
v Košiciach a Krajského súdu v Prešove (v zmysle § 7a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 1, 3 zákona
č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná
vec bola pôvodne vedená na Krajskom súde v Prešove a bola jej pridelená sp. zn. 3S/30/2021. Od
01. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Košiciach, vec bola náhodným výberom
pridelená senátu 3S a je vedená pod sp. zn. PO-3S/30/2021.

25. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1 SSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1SSP) a dospel k záveru, že nebolo vydané v súlade so zákonom, a preto ho zrušil s poukazom na
§ 191 ods. 1 písm. c) SSP z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

26. Predmetom súdneho prieskumu bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného č.
100472469/2021 zo dňa 22. marca 2021, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane Daňového úradu
Prešov, pobočka Humenné č. 479077/2020 zo dňa 15. októbra 2020, ktorým tento žalobcovi vyrubil
rozdiel na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014 vo výške 1442,94 eur.

27. Správny súd na základe správnej žaloby dospel k záveru, že žalobca namietal nezákonnosť
rozhodnutí daňových orgánov primárne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ak
jediným dôvodom neuznania daňových výdavkov je spochybnenie deklarovaného dodávateľa žalobcu,
neúplnéhozisteniaskutkovéhostavu(nevykonaniedôkazovnavrhovanýchžalobcom–výsluchsvedkov,
grafologická analýza podpisov, nezákonné vykonanie dôkazov z iných daňových kontrol a trestného
konania), nepreskúmateľnosti, nakoľko sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal

so všetkými odvolacími námietkami žalobcu a z rozhodnutí daňových orgánov nie je zrejmý zákonný
dôvod neuznania daňových výdavkov, a zároveň z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej, nakoľko správa dane nepostupoval v súlade s § 3 ods. 2 a
§ 46 ods. 5 daňového poriadku.

28. Úvodom je potrebné uviesť, že všeobecné hmotnoprávne podmienky uznateľnosti daňových
výdavkov vyplývajú z ustanovenia § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Vychádzajúc z rozhodovacej
činnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky základné kritériá (podmienky) pre uznanie
nákladov ako daňových výdavkov je tak možné vymedziť ako

1) podmienku vecnosti (daňový výdavok musí byť vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmov),
2) podmienku preukázateľnosti (daňový subjekt musí vedieť preukázať, že daňový výdavok skutočne
vznikol, pričom nestačí len realizácia platby),
3) podmienku zaúčtovania (preukázateľný daňový výdavok musí byť zaúčtovaný) a

4) podmienku rozsahu (daňový výdavok musí byť uplatnený iba vo výške ustanovenej zákonom),
(obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sfk/148/2022 zo
dňa 27. novembra 2024, sp. zn. 8Sžfk/32/2021 zo dňa 28. apríla 2023 a sp. zn. 10Sžfk/77/2020 zo dňa
29. novembra 2022). Len v prípade, ak sú splnené tieto zákonné podmienky, výdavky možno uznať za
daňové.

29. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia vyššie uvedených podmienok pre uznanie daňových
výdavkov zaťažuje daňový subjekt, a to najmä v tom zmysle, že daňový subjekt predloženými daňovými
a účtovnými dokladmi preukáže, že sa zdaniteľný obchod uskutočnil tak, ako ho deklaroval v daňovom
priznaní. Vychádzajúc z uvedeného daňový subjekt „má v daňovom konaní dve základné

povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti
realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom
spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť
(dôkazná povinnosť)“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.
novembra 2018). Povinnosť tvrdiť za podmienok dane z príjmov teda spočíva v samotnom uplatnení

daňovýchvýdavkovzasplneniazákonnomstanovenýchpodmienokanáslednepovinnosťdokázaťsvoje
tvrdenia vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať
skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený
zisteniamisprávcudane.Toznamená,ženepostačujelenodôvodneniesprávcudane,žedaňovýsubjekt
neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy.

„Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní
vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno
konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom
subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných
dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k

presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické
vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“ (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018). V prípade, že správca dane
unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať)na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane
vierohodne spochybnil. Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať
len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v

závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.

30. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.
novembra 2018 teda vyplýva, že aj správca dane je v procese dokazovania splnenia alebo nesplnenia
materiálnych/hmotnoprávnych podmienok uznania daňových výdavkov zaťažený povinnosťou, a to

povinnosťou preukázateľne spochybniť vierohodnosť dokladov predložených daňovým subjektom.
Z rozhodnutí daňových orgánov v tu súdenej veci je správnemu súdu zrejmé, že daňové výdavky na
základe faktúr od dodávateľskej spoločnosti neboli žalobcovi uznané z dôvodu, že nebolo preukázané
dodanie tovaru dodávateľskou spoločnosťou, ale tieto mal podľa záverov, ku ktorým daňové orgány
dospeli, dodať A. B.. Podľa názoru správneho súdu však pochybnosti vznesené daňovými orgánmi
neboli kvalitatívne dostačujúce pre riadne spochybnenie dôkazov uplatnených žalobcom.

31. K uvedenému záveru správny súd dospel aj v nadväznosti na závery vyslovené Veľkým senátom
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs/1/2020 zo dňa 18. mája 2021,
v ktorom je síce žalovaným spoločnosť S U N D E R M A N N s.r.o., avšak jej dodávateľom bola
v tom istom časovom období rokov 2013 a 2014 zhodne s tu súdenou vecou dodávateľská spoločnosť,

k dodávkam došlo rovnakým spôsobom ako v prípade žalobcu, na základe čoho daňové orgány dospeli
k rovnakým záverom (s tým rozdielom, že na rozdiel tu súdenej veci predmetom preskúmavaných
administratívnych rozhodnutí v prípade S U N D E R M A N N s.r.o. bolo nepriznanie práva na
odpočítanieDPH -avšaksohľadomnatotožnosťzáverudaňovýchorgánovzaloženéhonaspochybnení
deklarovaného dodávateľa je možné právny názor vyslovený Veľkým senátom Najvyššieho správneho

súdu Slovenskej republiky aplikovať aj na tu súdenú vec).

32. „33. Pochybnosti správcu dane i následné závery žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí
nesmerujú k tomu, že by sa dodávky bukových prírezov žalobcovi neuskutočnili, teda že by ich žalobca
v spolupráci s dodávateľom len predstieral, a teda uvádzal správcu dane do omylu, aby si mohol uplatniť

odpočítanie dane z neuskutočnených obchodov. Právny dôvod pre nepriznanie uplatneného nároku
na odpočítanie dane vidí sťažovateľ v tom, že žalobca nepreukázal, že mu tovar dodala spoločnosť
AGRODREVO s. r. o., pretože vtedajší konateľ dodávateľa K. K. poprel vykonanie akýchkoľvek
obchodných aktivít za dodávateľskú spoločnosť. Sťažovateľ teda prakticky vylúčil možnosť, že by za
dodávateľa mohol dodávky so žalobcom dojednať a uskutočniť bývalý konateľ C. N., ktorého mal na

konanie za spoločnosť splnomocniť neskorší konateľ K. K., pričom sa vôbec nezaoberal skutočnosťou,
že podpis K. K. na splnomocnení bol úradne overený na obecnom úrade obce Zubné. ...

33. 34. Veľký senát sa stotožňuje s názorom predkladajúceho senátu v tom, že samotná svedecká
výpoveď štatutárneho zástupcu dodávateľa o tom, že sa nijako nepričinil o dodanie deklarovaného

tovaru žalobcovi, nemusí stačiť a v okolnostiach prípadu ani nestačí pre spoľahlivý záver o nepreukázaní
uplatneného nároku na odpočítanie dane.“ (rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020 zo dňa 18. mája 2021). Ak teda daňové orgány svoje
závery odôvodňujúce neuznanie žalobcom uplatnených daňových výdavkov z faktúr vystavených
dodávateľskou spoločnosťou založili na výpovediach konateľov dodávateľskej spoločnosti a to D. E. a

C. C., že počas ich výkonu funkcie dodávateľská spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť, ani nikoho
nesplnomocnili na konanie v jej mene, správny súd uvedené nepovažuje za dostatočné pre ustálenie
otázky (ne)uznania daňových výdavkov uplatnených žalobcom, bez zohľadnenia ďalších skutočností
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné dodať,
že závery vyvodené daňovými orgánmi z výpovedí vyššie uvedených svedkov nekorešpondujú s inými

vykonanými dôkazmi, najmä ale nie len s výsluchmi svedkov vypočutých v trestnom konaní vedenom
proti obv. A. B. v spojení s faktúrami vystavenými dodávateľskou spoločnosťou a s nimi súvisiacimi
príjemkami, ktoré závery daňových orgánov spochybňujú, ak nie vylučujú.

34. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevykonania dôkazu – grafologickej analýzy podpisov správny súd

uvádza,ženeboloúlohousprávcudanevdanejveciskúmaťpravosťlistínapodpisovnanichuvedených,
či platnosť úkonov osôb konajúcich za zdaniteľné osoby, ale overiť, či tvrdenia žalobcu vo vzťahu
k uplatneným daňovým výdavkom zodpovedajú skutočnosti a tieto boli preukázateľne vynaložené
žalobcom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Správny súd však musí prisvedčiť námietkežalobcu, že z rozhodnutia správcu dane a následne ani z napadnutého rozhodnutia žalovaného
nevyplýva, ako daňové orgány vyhodnotili predložené výpisy zo skladovej evidencie nakupovaného
tovaru a ich použitie na zákazky pre konkrétnych odberateľov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí

v súvislosti s rovnako znejúcou odvolacou námietkou len (nesprávne) poukázal na str. 8 rozhodnutia
správcu dane, kde mal byť uvedený zoznam výdajok a z toho vyplývajúci záver o prihliadnutí správcu
dane na predmetnú evidenciu. Správny súd však ani v rozhodnutí správcu dane, ani v napadnutom
rozhodnutí nezistil, že by sa niektorý z daňových orgánov zaoberal správnou úvahou týkajúcou sa
hodnotenia týchto dôkazov. Z uvedeného dôvodu posúdil správny súd ako dôvodnú aj námietku

nedostatočne zisteného skutkového stavu.

35. Pokiaľ žalobca tiež namietal nezákonnosť použitia Zápisníc o výsluchu svedkov a obvinených,
poskytnutých správcovi dane orgánmi činnými v trestnom konaní, a teda spochybňoval zákonnosť
dôkazov získaných v rámci trestného konania pre účely daňového konania, správny súd poukazuje na
ustanovenie § 24 ods. 4 daňového poriadku, v zmysle ktorého ako dôkaz možno použiť všetko, čo

môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových
subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim. V tejto súvislosti je potrebné tiež poukázať na právny názor Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžf/14/2015 zo dňa 26. januára 2017, v zmysle
ktorého „svedecké výpovede získané orgánmi činnými v trestnom konaní je možné použiť v daňovom
konaní za predpokladu, že s týmito výpoveďami správca dane oboznámil kontrolovaný daňový subjekt
a umožnil mu sa k nim vyjadriť.“ Obdobný záver vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ
(napr. Rozhodnutie C-419/14 zo dňa 17. decembra 2015). Správny súd po posúdení postupu daňových

orgánov dospel k záveru, že použité dôkazy získané v trestnom konaní (Zápisnice o výsluchu svedkov)
boli v tu súdenej veci použité v súlade s vyššie uvedenými judikovanými závermi, boli
vyhotovené zákonným spôsobom v rámci konania o trestnom čine, správca dane sa k nim
dostal legálnym spôsobom (Úradný záznam č. 101226366/2020 zo dňa 16. júna 2019), žalobca bol
s obsahom výpovedí v priebehu daňového konania preukázateľne oboznámený a

mal možnosť sa v rámci daňového konania k takto získaným listinným dôkazom vyjadriť (Zápisnica
o ústnom pojednávaní č. 101447993/2020 zo dňa 17. septembra 2020), čo však nevyužil. Pokiaľ žalobca
namietal, že v rámci daňového konania neboli vypočutí ním navrhovaní svedkovia, uvedenú námietku
správny súd vzhľadom na prevzatie výpovedí z trestného konania neposúdil ako dôvodnú, pretože
jednak niektorí z nich boli vypočutí v rámci uvedeného trestného konania a podľa názoru správneho

súdu už z výpovedí svedkov vypočutých v trestnom konaní vyplynuli skutočnosti podstatné pre daňové
konanie a zároveň žalobca žiadnym spôsobom neoznačil ďalšie skutočnosti, ktorých objasnenie alebo
získanie bolo spojené s výsluchom výlučne ním navrhovaných svedkov.

36. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú tiež námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutí daňových

orgánov v predmetnej veci, nakoľko podľa jeho názoru je v plnom rozsahu zrejmé, na základe
akých právnych ustanovení, dôkazov a akých úvah pri ich hodnotení (s výnimkou vyššie uvedeného
posúdenia dôkazov o skladovej evidencii) dospeli daňové orgány ku konkrétnym skutkovým zisteniam
a ako tieto právne hodnotili. Správny súd považoval za zrejmé aj vysporiadanie sa žalovaného s
odvolacíminámietkamižalobcuvznesenýmiprotiprvostupňovémurozhodnutiu.Jevšakpotrebnédodať,

že subjektívny nesúhlas žalobcu so závermi žalovaného vyjadrený v jeho ďalších žalobných
námietkach, nezakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

37. Žalobca v žalobe tiež namietal nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov z dôvodu, že
prvostupňové rozhodnutie vydala pobočka daňového úradu, čo je podľa neho v rozpore s ustanoveniami

upravujúcimi postavenie daňových orgánov v daňových konaniach. Z obsahu administratívneho spisu
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že daňová kontrola a na ňu nadväzujúce vyrubovacie konanie bolo
vedené pobočkou Daňového úradu Prešov, konkrétne pobočkou Humenné, ktorá v zmysle § 5 ods. 1
vspojenís§2ods.3zákonacˇ.479/2009Z.z.zákonoorgánochštátnejsprávyvoblastidaníapoplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. júna 2019 a po tomto dátume podľa

§ 5 ods. 1 a 6 zákona č. 35/2019 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov patrila do územnej pôsobnosti Daňového úradu Prešov a bola
organizačnou zložkou tohto správcu dane zriadenou prezidentom finančnej správy na zabezpečenie
výkonu jeho činnosti (kam spadá aj správa daní). Nie je preto správne tvrdenie žalobcu, že by v danejveci vykonával daňovú kontrolu miestne nepríslušný správca dane, a úkony vykonané organizačnou
zložkou správcu dane boli z uvedeného dôvodu nezákonné. Konanie organizačnej zložky správcu dane
(vrátane použitia pečiatky) je možné vnímať ako postup síce nezodpovedajúci doslovnému zneniu § 63

ods. 3 daňového poriadku, avšak nemajúci v danom prípade žiaden negatívny dopad na subjektívne
práva žalobcu a tým pádom ani na zákonnosť rozhodnutia, nakoľko samo osebe nepredstavovalo
taký nedostatok, ktorý by akýmkoľvek spôsobom poškodil žalobcu na jeho právach (sťažil, či dokonca
znemožnil ich výkon), či už v rovine hmotnoprávnej, alebo procesnoprávnej. Žalobca navyše v správnej
žalobe žiadnu takúto skutočnosť ani netvrdil.

38. V ďalšom správny súd posúdil procesný postup správcu dane v intenciách žalobcom namietaného
nedodržaniapostupuvyplývajúcehoz§3ods.2a8daňovéhoporiadkua§46ods.5daňovéhoporiadku.
Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že dňa 21. júla 2017, t.j. v deň
začatia daňovej kontroly bola daňovému subjektu uložená povinnosť predložiť účtovné doklady v zmysle
Oznámenia o daňovej kontrole č. 101430670/2017 zo dňa 26. júna 2017, ďalšie

doklady boli správcovi dane zapožičané dňa 26. apríla 2018, následne dňa 18. mája 2018 prebehlo
miestne zisťovanie v sídle žalobcu, po ktorom nasledovalo ústne pojednávanie dňa 28. mája 2018,
predmetom ktorého bolo oboznámenie žalobcu so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly
dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014 a vyjadrenie sa žalobcu k zisteným
skutočnostiam. Vychádzajúc z obsahu oznamovaných skutočností na ústnom pojednávaní dňa 28. mája

2018 je tiež zrejmé, že správca dane sa tiež v rámci prebiehajúcej daňovej kontroly oboznamoval so
skutočnosťami vyplývajúcimi z iných daňových kontrol, na základe čoho ustálil vznesené pochybnosti
(podklady prevzaté do administratívneho spisu v tu súdenej veci na základe Úradného záznamu č.
101133493/2018 zo dňa 08. júna 2018). Vzhľadom na uvedené sa správny súd nestotožnil s tvrdením
žalobcu o nečinnosti správcu dane v období od začatia daňovej kontroly 21. júla 2017 až do 28. mája

2018, pričom je toho názoru, že nie je daný žiaden minimálny rozsah, resp. intenzita činnosti správcu
dane v rámci daňovej kontroly, ktorého nedodržanie by malo za následok nezákonnosť daňovej kontroly.
Správca dane vedie dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo
najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správny súd tiež dospel k záveru,
že správca dane riadne procesne splnil aj povinnosť vyplývajúcu mu § 46 ods. 5 daňového

poriadku, nakoľko na ústnom pojednávaní dňa 28. mája 2018 oboznámil splnomocneného zástupcu
žalobcu so zistenými skutočnosťami, ku ktorým sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 8. júna 2018
(Písomné vyjadrenie k zisteným skutočnostiam správcu dane, k spôsobu zistenia a k záverom správcu
dane pri daňovej kontrole dane z príjmov právnickej osoby (ďalej len DzPPO) za kontrolované obdobie
hospodárskeho roka od 01.12.2012 do 30.11.2013, od 01.12.2013 do 31.12.2013 a za zdaňovacie

obdobie roka 2014). Správny súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zásada úzkej
súčinnosti (§3 ods. 2 daňového poriadku) a s ňou súvisiace povinnosti upravené v § 45 ods. 1 písm.
f) daňového poriadku a 46 ods. 5 daňového poriadku správcom dane splnené v tu súdenej veci boli.
Správny súd však tiež uvádza, že práve zásada úzkej súčinnosti vyjadrená v § 3 ods. 2 daňového
poriadku, ako aj právo vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového

poriadku, nezávisle od významu a dôsledkov splnenia povinnosti správcu oznámiť svoje pochybnosti
kontrolovanému daňovému subjektu (§46 ods. 5 daňového poriadku), umožňujú aj daňovému subjektu
počas daňovej kontroly sa aktívne zaujímať o jej priebeh a reagovať na obsah vykonaných dôkazov. V
okolnostiach tu súdenej veci však takáto aktivita zo strany žalobcu,resp. jeho zástupcu v daňovom
konaní z administratívneho spisu nevyplynula.

39. Správny súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ žalovaný na pojednávaní dňa 25. septembra 2025
poukazoval na rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/34/2020,
sp. zn. 4Sfk/12/2022, sp. zn. 6Sžfk/46/2019 a sp. zn. 5Sžfk/60/2015, všetky zhodne poukazujú na
rozsah dôkazného bremena daňového subjektu vo vzťahu k uznaniu daňových výdavkov, avšak

nakoľko správny súd ustálil svoj právny záver na skutočnosti, že zo strany daňových orgánov
nedošlo k vzneseniu kvalifikovaných pochybností spochybnením deklarovaného dodávateľa, nedošlo
ani k spätnému prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt, a preto sú uvedené rozsudky
predčasné. Správny súd zároveň považuje za potrebné dodať, že otázka deklarovaného dodávateľa
ako kvalifikovaná skutočnosť rozhodná pre neuznanie daňových výdavkov je aktuálne aj predmetom

rozhodovaniaVeľkéhosenátuNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.19SVs/40/2024.

40. Správny súd sa oboznámil s obsahom rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Sžfk/40/2018, sp. zn. 1Sžf/65/2016 a sp. zn. 5Sžf/57/2016, na ktoré poukázal žalobca v žalobe.Predmetom uvedených rozhodnutí je posúdenie splnenia podmienok pre uplatnenie odpočtu na DPH,
avšak nakoľko na rozdiel od rozsudku sp. zn. 1Vs/1/2020 zo dňa 18. mája 2021, vo veci žalobcu S U
N D E R M A N N s.r.o., s tu prejednávanou vecou ani nijako skutkovo nesúvisia, sú

na tu súdenú vec právne neaplikovateľné.

41. Záverom správny súd považuje za potrebné dodať, že podľa konštantnej judikatúry najvyšších
vnútroštátnych a európskych súdnych autorít platí, že súd nie je povinný reagovať na všetky argumenty

strán konania, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie sporu podstatný a rozhodujúci
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu [rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija v. Španielsko z
9. 12. 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani v. Španielsko zo dňa 9. decembra 1994, séria
A, č. 303 – B, Georgiadis v. Grécko zo dňa 29. mája 1997, Higgins v. Francúzsko zo dňa 19. februára
1998; rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44 /03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,

III. ÚS 191/2013 a pod.]. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že
majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06) /nález Ústavného
súdu SR I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022, ods. 39/. Ďalšie dôvody, okrem tých, ktorým správny súd
venoval samostatnú pozornosť v odôvodnení rozsudku vyššie, nepovažoval správny súd za podstatné

pre rozhodnutie vo veci, a preto sa ich posúdeniu osobitne nevenoval.

42. Za tohto stavu správny súd uzatvára, že správca dane doposiaľ neformuloval také relevantné
pochybnosti, ktoré by bolo možné považovať za dôvodné, a ktoré by dostatočným a presvedčivým
spôsobom spochybňovali splnenie podmienok pre uznanie žalobcom uplatnených daňových výdavkov

vzniknutýchnazákladefaktúrvystavenýchdodávateľskouspoločnosťou.Úlohousprávcudanevďalšom
konaní bude po náležitom posúdení veci vydať rozhodnutie, ktoré dôsledne a presvedčivo odôvodní
v súlade so závermi vyslovenými správnym súdom v tomto rozsudku, ktoré sú pre orgán verejnej správy
záväzné (§ 191 ods. 6 SSP).

43.Onáhradetrovkonaniasprávnysúdrozhodolpodľa§167ods.1SSPapriznalúspešnémužalobcovi
v žalobe uplatnené právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči žalovanému.

44. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. Senát Správneho súdu v Košiciach prijal tento rozsudok pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde
v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444

ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSPsapodáva(ďalejlen„sťažnostnébody“)anávrhvýrokurozhodnutia.Sťažnostnébodymožnomeniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že

a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré

pokladázanesprávne,auvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnej
sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§
440 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; ak
je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).