Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/91/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5818200977
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5818200977.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore
žalobcov: Členovia pozemkového spoločenstva zastúpení na základe § 16 ods. 2 písm. a), písm. c)
Zákona č. 97/2013 Z. z. pozemkovým spoločenstvom Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo,
Tvrdošín, so sídlom Trojičné námestie 185, Tvrdošín, IČO: 17 057 302, právne zastúpeného JUDr.

Margitou Medveczkou, advokátkou, so sídlom Drotárska cesta 68, Bratislava, IČO: 36 068 110, proti
žalovaným:
1/ A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, D.,
2/ A. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, D., obidvom právne zastúpeným JUDr. Michalom
Kováčom,advokátom,sosídlom,Sládkovičova9,Žilina,IČO:42219035,ourčenievlastníckehoprávak
nehnuteľnostiam,oodvolanížalobcovprotiuzneseniuOkresnéhosúduNámestovoč.k.4C/18/2018-626

zo dňa 27. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovaným voči žalobcom priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) odvolaním
napadnutým uznesením žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného

konania v rozsahu 100 %.

1.1 Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplynulo, že prvostupňový súd (tomuto uzneseniu
predchádzajúcim) uznesením č. k. 4C/18/2018-513 zo dňa 07.05.2024 konanie zastavil a súčasne nárok
na náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/ nepriznal. Konštatoval, že proti predmetnému uzneseniu
podali v zákonnej lehote odvolanie tak žalobca ako aj žalovaný 1/ a 2/, na podklade ktorých Krajský súd

v Žiline, ako súd odvolací, uznesením sp. zn. 11Co/123/2024-590 zo dňa 27.11.2024 uznesenie súdu
prvej inštancie, ktorým konanie zastavil, potvrdil a súčasne uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku,
ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

1.2 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia ďalej vyplynulo, že konanie vo veci samej začalo na základe

žaloby žalobcov, ktorí následne uplatnili svoje procesné práva a subjektívnu vôľu tak, že navrhli zmenu
petitu žaloby, ktorú súd povolil a týmto úkonom nanovo žalobcovia vymedzili predmet konania a zároveň
určili (zmenili) rozsah prieskumnej povinnosti súdu týkajúcej sa existencie podmienok konania.
1.3 Mal za preukázané, že žalobcovia si boli vedomí ďalších súvisiacich konaní, ich predmetu
a strán, medzi ktorými sú tieto konania vedené a žalovaní v prejednávanom spore mali všetky
informácie, ktoré im umožňovali posúdiť otázky prípustnosti konania vrátane zjavnej konkurencie s inými

vecami, ktoré sa dostali až na úroveň prekážky litispendencie, ktorá je prekážkou neodstrániteľnou
a spôsobuje obligatórnu povinnosť súdu konanie zastaviť. Uzavrel, že samotná okolnosť, že si tietoskutočnosti žalovaní (poznámka odvolacieho súdu: z kontextu rozhodnutia vyplýva, že správne malo
byť „žalobcovia“) nesprávne posúdili, čiže sa na podklade správnych a úplných informácií riadili
nesprávnym právnym názorom, nebola podľa názoru súdu prvej inštancie právne relevantná na

posúdenie rozhodovanej otázky, ktorou bolo zavinenie trov konania a nárok niektorej zo strán na ich
náhradu.
1.4 Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že uvedenú situáciu celkom bez pochybností zavinili
žalobcovia svojou procesnou aktivitou, ktorej sa mohli vyhnúť, napríklad späťvzatím žaloby ešte pri
pôvodnom znení petitu, keď naproti tomu súd nezistil žiadny podiel viny žalovaných 1/ alebo 2/, ktorí

napokon na neodstrániteľnú prekážku v konaní aj upozornili a umožnili tak súdu zákonné odstránenie
nežiadúceho procesného stavu.
1.5 Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia sú stranou, ktorá procesne
zavinila zastavenie konania, nakoľko dôvod zastavenia konania vznikol v dôsledku ich procesného
návrhu s tým, že žalobcovia po celý čas poznali všetky rozhodujúce skutočnosti, keď naproti tomu
žalovaní iba využívali prostriedky procesnej obrany tak, ako im to zaručuje čl. 6 ods. 1 Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a na pochybenie žalobcov sami upozornili.
2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podali žalobcovia riadne a včas odvolanie z dôvodov
prezumovaných ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

2.1

V odvolaní žalobcovia poukázali na to, že oni podali žalobu dňa 24.05.2018, t. j. pred účinnosťou novely
zákona č. 97/2013 Z. z., t. j. zákona č. 110/2018 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2018, pričom
pri podaní žaloby vychádzali z právneho názoru vyjadreného v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 194/2020, a teda boli v dobrej viere, že pozemkové spoločenstvo má aktívnu vecnú legitimáciu.
V tejto súvislosti poukázali na to, že účinnosťou zákona č. 110/2018 Z. z. došlo k podstatnej zmene

právneho režimu, a to obmedzeniu vlastníctva v prospech spoločenstva na 49 %, ktorá znemožnila
pokračovanieopôvodnomžalobnomnávrhu.Taktiežupriamilipozornosťnato,žeoniviackrátžiadalisúd
o spojenie vecí (1C/21/2017, 4C/18/2018, 5C/52/2019, a to písomnými podaniami zo dňa 08.03.2019,
ako aj 21.05.2021 a 01.03.2022 a 13.05.2022), pričom návrhy na spojenie vecí boli prednesené aj na
pojednávaní, avšak súd prvej inštancie odmietol procesné návrhy

na spojenie vecí, resp. o nich ani nerozhodol. Upriamili pozornosť aj na to, že oni zobrali žalobu späť
už dňa 02.04.2019, avšak súd konanie nezastavil, pretože nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby
spĺňal požiadavku príslušnej závažnosti. Podľa žalobcov to boli žalovaní, ktorí nesúhlasili so späťvzatím
žaloby a trvali na prejednaní sporu, a teda žalovaní odmietli vzniknutú procesnú situáciu riešiť a trvali
na pokračovaní v samostatnom konaní. Práve to bol dôvod, prečo boli žalobcovia nútení upraviť svoj

žalobný návrh tak, aby sa stal vykonateľný, teda dôvody úpravy žalobného petitu boli podľa žalobcov
objektívne.

2.2
Súčasne poukázali na záver odvolacieho súdu prezentovaný v zrušujúcom uznesení

č. k. 11Co/123/2024-590 zo dňa 27.11.2024 uvedený v bode 12.1 odôvodnenia tohto uznesenia.

2.3
Žalobcovia potom namietali, že súd prvej inštancie nezohľadnil vývoj právnych predpisov a judikatúry
v otázke aktívnej vecnej legitimácie pozemkového spoločenstva, keď nález Ústavného súdu SR sp.

zn. III. ÚS 425/2023 sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie pozemkového spoločenstva a vo
vzťahukprejednávanejveciuviedol,žepostaveniepozemkovéhospoločenstvapredúčinnosťouzákona
č. 110/2018 Z. z. bolo nejasné a názory súdov sa rôznili, pričom nejasné znenie zákona a dôvodovej
správy k nemu neodôvodňuje, aby výklad zákona nerešpektoval právo na prístup k súdu. Mali za to, že
predmetným rozhodnutím ústavný súd uznal, že v čase podania žaloby vo veci samej, t. j. 25.04.2018

neexistoval jednoznačný názor na aktívnu vecnú legitimáciu pozemkového spoločenstva, a preto oni v
žalobe sa pôvodne opierali o výklad v prospech prístupu k súdu v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 194/2012 a až následná zmena zákona a vývoj judikatúry spôsobili neprípustnosť pôvodného
žalobného návrhu, ktorí sa žalobcovia snažili v konaní vyriešiť.
2.3.1

Mali potom za to, že ak súd prvej inštancie priznal žalovaným trovy konania voči nim, ktorí boli procesne
poškodení vývojom legislatívy a judikatúry, ide o neprimerané a nespravodlivé sankcionovanie žalobcov.
2.4Súčasne namietali, že súd prvej inštancie sa nezaoberal posúdením veci a právnym názorom
odvolacieho súdu vyjadreným v bode 12.1 uznesenia č. k. 11Co/123/2024-590 zo dňa 27.11.2024, keď
mali za to, že tým, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s právnymi otázkami, ktoré mu odvolací súd

naznačil a rozhodol bez ich vyriešenia, tak sa necítil byť viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,
čo zapríčinilo porušenie ich práva na spravodlivý proces, v čom vzhliadali vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

2.5

Taktiež namietali na to, že súd prvej inštancie v bode 5. odôvodnenia priznáva aj zavinenie na strane
žalovaných, ktorí tiež vedeli o prebiehajúcich sporoch na tom istom súde, avšak následne vyhodnotil,
že to boli iba žalobcovia, ktorí procesne zavinili zastavenie konania z dôvodu litispendencie, v čom
žalobcovia vzhliadali zmätočnosť a nepresvedčivosť dôvodov vyslovených súdom prvej inštancie. Mali
potom za to, že súd vinu v odôvodnení priznal obidvom stranám, avšak následne bez uvedeného dôvodu
určil, že sú to žalobcovia, ktorí majú znášať plné následky náhrady trov konania z dôvodu zastavenia

konania, a teda nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením svojho rozhodnutia im znemožnil, aby
uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

2.6

Taktiež namietali, že súd nesprávne právne posúdil otázku, ktorá strana procesne zavinila zastavenie
konania a tým nesprávne aplikoval ust. § 256 ods. 1 CSP s tým, že neposudzoval okolnosti procesného
zastavenia konania podľa § 257 CSP. Aj keď súd prvej inštancie pripísal zastavenie konania ako
procesné zavinenie im, tak oni konali v dobrej viere, a to podľa právneho stavu platného v čase podania
žaloby pred účinnosťou zákona č. 110/2018 Z. z. a s oporou o nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.

ÚS 194/2012. Keďže nezavinili zastavenie konania, nebolo dôvodné priznať náhradu trov konania
žalovaným, nakoľko oni sa snažili predísť vzniku prekážky litispendencie svojimi procesnými návrhmi,
a to návrhmi na spojenie vecí, resp. späťvzatím žaloby. V uvedenom vzhliadali nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie.
2.7

Žalobcovia súčasne namietali nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, keď mali zato, že
tento opomenul vyhodnotiť dôkazy, ktoré svedčia o tom, že oni aktívne navrhovali riešenia vedúce
k odstráneniu následnej duplicity v konaní a zo súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že ešte pri
pôvodnom znení petitu navrhovali opakovane spojenie vecí, a taktiež späťvzatie žaloby. Podľa
žalobcov súd prvej inštancie taktiež opomenul vyhodnotiť dôkazy, že žalovaní trvali na pokračovaní

samostatného konania, čím žalovaní objektívne znemožnili efektívne vyriešenie vzniknutej procesnej
situácie. Žalobcovia potom považovali skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že sú to práve oni,
ktorí zavinili zastavenie konania, za rozporný s vykonanými dôkazmi, procesnými návrhmi a podaniami
a faktickým priebehom konania.

2.8
Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd v súlade s ust. § 389 CSP napadnuté uznesenie zrušil,
alebo podľa § 390 CSP sám vo veci rozhodol a priznal im náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu vychádzali z toho, že žalobcovia (aktuálne členovia v minulosti

urbár ako právnická osoba) z procesného hľadiska zavinili zastavenie konania a to tým, že zmenou
žaloby zo dňa 01.03.2022, o ktorej súd rozhodol aj jej pripustením uznesením na č. l. 377 zo
dňa 11.04.2022, založili prekážku litispendencie vo vzťahu ku konaniu sp. zn. 5C/52/2019, ktoré už
prebiehalo na základe ich inej (skoršej) žaloby, čo bolo nakoniec aj dôvodom na právoplatné zastavenie
konania v prejednávanom spore. Podľa žalovaných to boli potom žalobcovia, ktorí svojím procesným

úkonom spôsobili existenciu neodstrániteľnej prekážky konania, pre ktoré muselo byť konanie ako také
zastavené. V súvislosti so svojou argumentáciou poukázali na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
8Co/155/2024 zo dňa 30.01.2025, ktorý posudzoval identickú procesnú situáciu založenú na totožných
tvrdeniach žalobcov a pri potvrdení zastavenia konania konštatoval, že toto procesne zavinili žalobcovia.
3.1

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcov, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení č.
k. 11Co/123/2024-590 zo dňa 27.11.2024 v bode 12.1 uložil súdu prvej inštancie zaoberať sa
argumentáciou žalobcov v ich vyjadrení k odvolaniu žalovaných voči výroku II. uznesenia, mali žalovaní
za to, že súd prvej inštancie sa s uvedeným správne vysporiadal v bode 5. a 6. odôvodnenianapadnutého uznesenia. Súčasne uviedli, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu ale len na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie súdu, čo podľa žalovaných
súd prvej inštancie v bode 5. odôvodnenia aj učinil.

3.1.1
V nadväznosti na uvedené žalovaní k argumentácii žalobcov v ich vyjadrení zo dňa 26.07.2024
k odvolaniu žalovaných voči výroku II. uznesenia súdu prvej inštancie (na č. l. 513) zo dňa
23.05.2024, doplnili, že zákon č. 110/2018 Z. z. účinný od 01.10.2018 sa netýkal otázky aktívnej

legitimácie žalobcov a zdôraznili, že ani obmedzenie pozemkového spoločenstva vlastniť viac ako 49
% podielov nijako nesúvisí s otázkou aktívnej legitimácie členov spoločenstva v konaniach o určenie
vlastníckehoprávakspoločnejnehnuteľnosti.Dopnili,žedouvedenejnovelybolodokoncazakázanépre
spoločenstvo vlastniť akýkoľvek podiel, a preto argumentácia žalobcov s poukazom na toto ustanovenie
a „nevykonateľnosť pôvodného žalobného návrhu“ podľa žalovaných nedáva žiadny zmysel.
3.2

Podľa žalovaných aj do 01.10.2018 bol zákon č. 97/2013 Z. z. v ust. § 16 ods. 2 jednoznačný v tom,
že výbor, resp. pozemkové spoločenstvo je zákonným zástupcom členov vo veciach nadobúdania
vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré sa majú stať súčasťou spoločnej nehnuteľnosti, a preto
žalobu už od počiatku mali podať jednotliví členovia zastúpení spoločenstvom a nie samostatné
spoločenstvo, ktoré sa nedôvodne domáhalo svojho vlastníctva v podiele 1/1.

3.3
Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2012-50 zo dňa 02.07.2013 poukázali
žalovaní na to, že tento vychádzal z právnej úpravy zákona č. 181/1995 Z. z. a nie zákona č. 97/2013
Z. z. a navyše posudzoval otázku aktívnej legitimácie v spore o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy

a nie v spore o určenie vlastníckeho práva. Upriamili pozornosť na to, že v jeho obsahu sú práve
odlišné závery, ako tvrdili žalobcovia, t.j. že v takýchto sporoch patrí aktívna legitimácia členovi a nie
spoločenstvu, pričom poukázali
na stranu 17 posledný odsek tohto nálezu.

3.4
Pokiaľ žalobcovia navrhovali zastavenie tohto konania (späťvzatím zo dňa 02.04.2019), ale
s odôvodnením, že sa chcú stále a naďalej súdiť so žalovaným, tak s uvedeným postupom žalovaný 1/
nemohol súhlasiť, keď mal na to vážne dôvody a vážnosť týchto dôvodov uznal i okresný a krajský súd.
Podľa žalovaných ich potom žalobcovia nemôžu viniť za vyslovenie nesúhlasu so zastavením konania

v roku 2019.

3.5
Žalovaní sa domnievajú, že pokiaľ žalobcovia uviedli, že „nakoniec boli nútení upraviť žalobný návrh tak,
aby sa stal vykonateľným“, tak podľa žalovaných majú žalobcovia zrejme na mysli svoje podanie zo dňa

01.03.2022, t. j. zmenu žaloby, ktorou práve oni zavinili vznik prekážky litispendencie so sporom sp.zn.
5C/52/2019, a teda potrebu zastavenia tohto konania.

3.6
Podľa žalovaných nemožno postup súdu prvej inštancie, ktorý nespojil žalobcami tri začaté súdne

konania do jedného, dávať v žiadnom smere za vinu im. V tejto súvislosti poukázali na to, že opravu
označenia žalobcov z pozemkového spoločenstva ako právnickej osoby na členov spoločenstva učinili
žalobcovia až podaním zo dňa 13.05.2022, pričom v tomto podaní sa odvolávajú na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/31/2018 zo dňa 19.04.2019, z čoho vyplýva, že už viac ako tri roky
mali vedomosť, že aktívna legitimácia spoločenstvu nepatrí a napriek tomu ešte takmer tri roky potom

žiadali určiť vlastníctvo v podiele 1/1, a to do zmeny žaloby zo dňa 01.03.2022 a viac ako tri roky trvali
na tom, že žalobcom je správne spoločenstvo, a to do doplnenia – opravy označenia žalobcu podaním
zo dňa 13.05.2022. Žalovaní potom mali zato, že ak by žalobcovia v roku 2019 nepodávali obsahovo
identickú žalobu v rámci konania sp. zn. 5C/52/2019, mohlo dôjsť k meritórnemu prejednaniu tohto
sporu. V prejednávanom spore (po zmene žaloby, zmene označenia, atď., čím žalobcovia reflektovali

na vývoj rozhodovacej činnosti súdov SR pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie „pozemkového
spoločenstva kontra vlastníci spoločných nehnuteľností“ podľa zákona č. 97/2013 Z. z.) toto zmarili
samotní žalobcovia a aj z tohto dôvodu je podľa žalovaných nepochybné, kto zavinil zastavenie konania.
3.7Vo vzťahu k úvahe odvolacieho súdu opierajúcu sa o závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR
III. ÚS 425/2023 žalovaní uviedli, že v predmetnej veci išlo o posudzovanie aktívnej vecnej legitimácie
spoločenstva v konaní o náhradu škody a nie v spore o určenie vlastníckeho práva s tým, že žalobcom

nebolo žiadnym spôsobom obmedzené právo na prístup k súdu (žaloba spoločenstva nebola zamietnutá
formálne len pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie) a žalobcovia mohli a mali akokoľvek uplatňovať
svojepráva,avšaksvojimiduplicitnýmiažtrojitýmitotožnýmiprocesnýmiúkonmivtrochrôznychsporoch
spôsobili, že v dvoch z nich (sp. zn. 1C/21/2017 a sp. zn. 4C/18/2018) nemohlo dôjsť k meritórnemu
prejednaniu veci.

3.8
Pokiaľ žalobcovia ďalej namietali, že súd prvej inštancie v bode 5. odôvodnenia napadnutého uznesenia
priznáva aj zavinenie na strane žalovaných, avšak následne vyhodnocuje, že to boli práve žalobcovia,
ktorí procesne zavinili zastavenie konania z dôvodu litispendencie, majú žalovaní za to, že z kontextu
odôvodnenia v bode 5. v spojení s bodom 6. odôvodnenia napadnutého uznesenia je nepochybné, že
súd prvej inštancie mal na mysli „žalobcov“ a nie „žalovaných“, a teda došlo k zrejmej nesprávnosti,

resp. chybe v písaní ohľadne označenia strany sporu.
3.9
Podľa žalovaných by bolo súčasne nespravodlivé, aby súd na nárok na náhradu trov prvostupňového
konania, v ktorom bolo vykonaných pomerne dosť úkonov právnej služby právnym zástupcom
žalovaných, aplikoval ust. § 257 CSP, nakoľko podľa ich názoru neexistujú také výnimočné dôvody, resp.

dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd mal uzavrieť, že žalobcovia sú v „spore nevinne“.

3.10
Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil.

3.11
Pokiaľ žalobcovia súdu zaslali vyjadrenie označené ako „Odvolacia replika zo dňa 08.09.2025“, toto
vyjadrenie je de facto iba zopakovaním ich odvolacej argumentácie uvedenej v samotnom odvolaní.
4. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané
žalobcami včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, t. j. žalobcami, ako stranou, v neprospech
ktorej bolo rozhodnutie vydané, keďže súd prvej inštancie žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcom
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % (§ 359 CSP) a smerovalo proti

rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný [§ 357 písm. m) CSP], preskúmal
odvolanie žalobcov v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust.
§ 380 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) uznesenie súdu prvej inštancie
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
6. Žalobcovia podali odvolanie z dôvodov prezumovaných ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, z dôvodu prezumovaného ust. § 365
ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, z dôvodu prezumovaného ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu prezumovaného ust. §

365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
7. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné

pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietali odvolatelia (žalobcovia ako aj žalovaní)
v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať
nemôže, aj keby takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok
naplnenia podmienok konania.

8. Odvolací súd posúdil relevantnosť žalobcami namietaných odvolacích dôvodov, teda to, či súd prvej
inštancie na správne a úplne zistený skutkový stav aplikoval príslušné právne normy a či riadne svoje
rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemá byť
daná odpoveď na každú otázku alebo argument sporovej strany ale iba na tie, ktoré majú relevantnývýznam pre rozhodnutie (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005). Žalobcovia
v odvolaní namietali, že prvostupňový súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením svojho
rozhodnutia im znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. V kontexte vyslovených súvislostí odvolací súd v prvom
rade pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej súčasťou je aj právo strany
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia prvoinštančného súdu musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu

v odvolacom konaní. Súd sa teda musí účinne zaoberať námietkami, argumentami a dôkaznými návrhmi
strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, podobne Kraska
c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, strana 49, § 30). Inak povedané, judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.

Španielsko, Hiro Balami c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, Higgins c. Francúzsko).
8.1
V konkrétnostiach prejednávanej veci žalobcovia namietali nedostatočnosť a nepresvedčivosť
odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 5. odôvodnenia
odvolaním napadnutého uznesenia, z ktorého žalobcovia vyvodili, že súd prvej inštancie dospel k záveru

o zavinení na zastavení konania aj na strane žalovaných (poznámka odvolacieho súdu: pravdepodobne
z doslovnej formulácie druhej a tretej vety predmetného bodu odôvodnenia). Podľa názoru odvolacieho
súdu uvedená námietka neobstojí, nakoľko uvedenie termínu „žalovaní“ v predmetnej časti odôvodnenia
nemožno vnímať inak ako zrejmú nesprávnosť, čo možno vyvodiť zo zvyšnej časti odôvodnenia
predmetného uznesenia, ako aj samotnej výrokovej časti tohto rozhodnutia. Je zrejmé, že súd prvej

inštanciemalnaprieknesprávnemuuvedeniu„žalovaní“namysli„žalobcov“,keďzobsahovéhokontextu
odôvodnenia, a to bodu 4., prvej vety bodu 5., ako aj záverov uvedených v bode 6. a 9. odôvodnenia
odvolaním napadnutého uznesenia je zrejmé, že sa jedná iba o zrejmú nesprávnosť, ktorá však
nedosahuje takú intenzitu, že by z odôvodnenia napadnutého uznesenia nebolo zrejmé, prečo (z akých
dôvodov)súdprvejinštancierozhodolonárokunanáhradutrovkonania,takženárokpriznalžalovaným.

9. V konkrétnostiach prejednávanej veci sa odvolací súd nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcov
poukazujúcou na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 425/2023-36 zo dňa
08. februára 2024, ktorý sa primárne zaoberal otázkou práva strany sporu na prístup k súdu posudzujúc
otázku, či je daná aktívna legitimácia pozemkového spoločenstva alebo či je pozemkové spoločenstvo
zákonným zástupcom jednotlivých vlastníkov členov pozemkového spoločenstva. V danej súvislosti

odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/31/2018
z 15.04.2019, podľa ktorého „...vo veciach uvedených v § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z. z. totiž
nejde o veci spoločenstva ale o veci jednotlivých podielnikov, preto sa v prípadnom súdnom konaní
má posudzovať aktívna, resp. pasívna vecná legitimácia vo vzťahu k jednotlivým spoluvlastníkom,
spoločenstvo je v tomto prípade len ich zástupca. Aktívna či pasívna vecná legitimácia tu môže

patriť iba spoluvlastníkom, nie spoločenstvu.“. Odkazujúc na uvedené možno čiastočne akceptovať
argumentáciu žalobcov, že v čase podania žaloby bola otázka aktívnej vecnej legitimácie členov
pozemkového spoločenstva predmetom „dynamického vývoja“, na ktorý reflektovali žalobcovia práve
podaním zo dňa 13.05.2022 označeným ako „Doplnenie – oprava označenia žalobcu“, na čo súd prvej
inštancie v ďalšom priebehu konania konal so žalobcami ako s členmi pozemkového spoločenstva

zastúpenými na základe § 16 ods. 2 písm. a), c) zákona č. 97/2013 Z. z. pozemkovým spoločenstvom
Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo, Tvrdošín, a tento postup bol súladný práve so
závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/31/2018
zo dňa 15.04.2019 a v konečnom dôsledku aj so závermi vyplývajúcimi z nálezu Ústavného súdu
SR III. ÚS 425/2023-36 z 08. februára 2024. Nemožno však dospieť k záveru, že bez akéhokoľvek

zavinenia na strane žalobcov nastala v konaní procesná situácia, ktorá vyústila do vzniku prekážky
litispendencie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovia (resp. žalobca, ktorým
bolo samotné pozemkové spoločenstvo) sa pôvodne v prejednávanom spore domáhali určenia, že
Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo, Tvrdošín je vlastníkom dotknutých nehnuteľností
v spoluvlastníckom podiele 1/1, pričom v priebehu konania podali návrh na pripustenie zmeny

žaloby, v zmysle ktorej sa domáhali, aby súd určil, že vlastníkmi dotknutých nehnuteľností sú jeho
členovia (v tom čase žalobcu označeným ako Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo,
Tvrdošín) podľa veľkosti svojich spoluvlastníckych podielov, tak ako sú uvedení v zozname, ktorý je
neoddeliteľnou prílohou tohto rozsudku, ktorú zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil uznesením č. k.4C/18/2018-377 zo dňa 11.04.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 21.04.2022.
V čase podania návrhu žalobcov na pripustenie zmeny žaloby (ktorý bol podaný viac ako tri roky po
nadobudnutí účinnosti zákona č. 110/2018 Z.z.), už žalobcom (aj s poukazom na to, že krátko na to

podaním zo dňa 13.05.2022 označeným ako „Doplnenie – oprava označenia žalobcu“ opravili označenie
žalobcu), muselo by zjavne zrejmé, že týmto v prípade pripustenia zmeny žaloby vyvolajú v konaní stav
smerujúci k vzniku prekážky litispendencie. Možno potom vysloviť, že týmito kontinuálnymi procesnými
úkonmi práve žalobcovia vyvolali stav, kedy z hľadiska strán sporu ako aj z hľadiska predmetu konania
prebiehali popri sebe dve identické konania (konanie vedené v prejednávanej spore a konanie vedené

na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 5C/52/2019). Nakoľko konanie vedené Okresným súdom
Námestovo pod sp. zn. 5C/52/2019 začalo skôr, a to dňa 31.07.2019 a konaním v prejednávanej
veci nastala totožnosť predmetu konania až právoplatnosťou uznesenia súdu prvej inštancie č. k.
4C/18/2018-377 zo dňa 11.04.2022, ktoré sa stalo právoplatné dňa 21.04.2022, došlo k zastaveniu
konania v prejednávanom spore.
9.1

Z uvedeného je zrejmé, že v čase vykonávania procesných úkonov žalobcov vedúcich k „stotožneniu“
konaní vedených Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 5C/52/2019 a sp.zn. 4C/18/2017 už
prebiehalokonaniesrovnakýmobsahom,očommaližalobcovia(akoiniciátoritohtokonania)vedomosť.
To, že sa žalobcovia podaním žaloby vo veci sp.zn. 5C/52/2019 de facto snažili vo vzťahu k predmetu
konania predísť situácii, že by boli v prejednávanom spore neúspešní, nemôže viesť k tomu, že za

prípadný neúspech v tomto konaní by neniesli zodpovednosť vo vzťahu k nároku na náhradu trov
konania. Odvolací súd potom vníma predmetné procesné úkony žalobcov smerujúce k oprave žalobcu
a k zmene predmetu konania skôr ako určitú snahu žalobcov o (následné) stotožnenie predmetu týchto
konaníakoajstránscieľomichspojeniadojednéhokonania,abysatakpredišliprípadnejzodpovednosti
za neúspešnosť v prejednávanom spore. Iba na doplnenie je potrebné uviesť, že žalobcovia si pri podaní

žaloby, ktorou bolo začaté konanie v prejednávanom spore, museli byť vedomí svojej zodpovednosti za
úspešnosť žaloby a prípadné následky spojené s ich neúspechom v spore, a na tejto zodpovednosti (aj
pri pripustení vyvíjajúcej sa rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky) sa nemôžu spolupodieľať
aj žalovaní.
10. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah odvolací súd potom vyhodnotil ako nedôvodnú aj odvolaciu

námietku žalobcov, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s posúdením veci a právnym názorom
odvolacieho súdu vyjadreným v bode 12.1 č. k. 11Co/123/2024-590 zo dňa 27.11.2024, keď odvolací
súd zdôrazňuje, že predmetný bod odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu predstavuje „iba“ určitý
rámec možných právnych úvah, s ktorými (aj s poukazom na vyslovene nesprávne východiská, z ktorých
vychádzal súd prvej inštancie pri svojom prvom rozhodnutí o práve na náhradu trov konania) sa súd prvej

inštancie ako základnými východiskami (premisami) pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
mal (pri svojom „novom“ rozhodnutí) zaoberať.

10.1
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie síce stručne ale akceptovateľne uviedol dôvody,

pre ktoré dospel k záveru o zavinení žalobcov na zastavení konania. Odvolací súd potom reagujúc na
odvolacie námietky iba doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu
je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 352/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa
ktorého „...odôvodnenie rozhodnutí prvého a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III.

ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.
10.1.1
Pokiaľ žalobcovia namietali, že oni nezavinili zastavenie konania, nakoľko konali v dobrej viere podľa

právneho stavu platného v čase podania žaloby (pred účinnosťou zákona č. 110/2008 Z. z.) a s oporou
o nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2012 a argumentovali, že zastavenie konania nastalo
pre prekážku litispendencie, ktorú vyvolali okolnosti mimo ich vôle a ktorej sa snažili predísť viacerými
návrhmi na spojenie vecí a snahou o späťvzatie žaloby, v čom vzhliadali dôvody pre aplikáciu ust. §
257 CSP, odvolací súd sa s touto argumentáciou z vyššie prezumovaných dôvodov nemohol stotožniť.

V kontexte predmetnej odvolacej argumentácie žalobcov súčasne upriamuje pozornosť na to, že zákon
č. 110/2018 Z. z. ani neobsahoval zmenu právnej úpravy týkajúcu sa zastúpenia členov pozemkového
spoločenstva samotným pozemkovým spoločenstvom, a v dôvodovej správe k uvedenému zákonu
(konkrétne § 16 ods. 2) iba „upresňoval“ otázku legálneho výkladu postavenia „výboru pozemkovéhospoločenstva“ (v dôvodovej správe k pôvodnému zneniu zákona č. 97/2013 Z.z. uvádzal: „...V odseku
2 sa ustanovuje aktívna legitimácia výboru v konaniach pred súdmi a orgánmi verejnej správy v
určených záležitostiach.“) a „pozemkového spoločenstva“ (v dôvodovej správe k zákonu č. 110/2018 Z.z.

uvádzal „Ustanovením sa zakladá zákonné zastúpenie členov spoločenstva spoločenstvom konajúcim
prostredníctvom výboru vo veciach užívania nehnuteľností a obstarávania spoločných vecí plynúcich
z ich vlastníctva pred súdmi a orgánmi verejnej moci...“). Uvedená novela zákona sa teda nedotýkala
aktívnej vecnej legitimácie členov pozemkového spoločenstva oproti pozemkovému spoločenstvu, na čo
(takakoužbolovyslovenébode9.odôvodneniatohtouznesenia)zodpovedajúcimspôsobomreflektoval

súd prvej inštancie tým, že v spore následne konal členmi predmetného pozemkového spoločenstva
zastúpenými pozemkovým spoločenstvom. Taktiež iba na doplnenie vo vzťahu k nadobúdaniu podielov
na spoločných nehnuteľnostiach, odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že do 30. júna 2018
pozemkové spoločenstvá mali zakázané nadobúdať podiely na spoločnej nehnuteľnosti a až od 01. júla
2018 mohli pozemkové spoločenstvá nadobúdať podiel na spoločnej nehnuteľnosti pod podmienkou,
že tento podiel nesmie presiahnuť 49 %, keď žalobcovia sa pôvodne domáhali určenia, že (výlučným)

vlastníkom dotknutých pozemkov je práve pozemkové spoločenstvo, a teda ich argumentácia o príčine
podania návrhu na pripustenie zmeny žaloby z dôvodu prijatia zákona č. 110/2018 Z.z. (ktorý im mal
znemožniť pokračovať o pôvodnom návrhu) sa nejaví ako dôvodná.
11. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa, tak ako ho prezumuje ust. § 257 CSP, odvolací súd
nepovažoval ani to, že žalobcovia (v danom čase pozemkové spoločenstvo Urbárski spolumajitelia,

pozemkové spoločenstvo, Tvrdošín) zobrali žalobu späť, pričom z dôvodu nesúhlasu (v danom čase)
žalovaného 1/ so späťvzatím žaloby, súd prvej inštancie uznesením č. k. 4C/18/2018-196 zo dňa 19. júla
2019 konanie nezastavil (predmetné uznesenie súdu prvej inštancie bolo potvrdené Krajským súdom
v Žiline, ako odvolacím súdom, uznesením č. k. 9Co/31/2020-229 zo dňa 30. júna 2020). Nemôže byť
na ujmu žalovaných pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, keď súdy akceptovali ich dôvody

nesúhlasu so späťvzatím žaloby.

12. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd v žalobcami predložených odvolacích námietkach
nevzhliadol také závažné okolnosti, ktoré by zakladali dôvodnosť aplikácie § 257 CSP.
13. V nadväznosti na uvedené odvolací súd východiskovo poukazuje na to, že procesné zavinenie za

zastavení konania podľa § 256 ods. 1 CSP (rovnako ako pojem zavinenie za zastavenie konania podľa
§ 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016) je potrebné hodnotiť výlučne
z procesného hľadiska, čo znamená, že rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie zodpovednosti
za zastavenie konania sú tie, ktoré vznikli po začatí konania a majú procesný základ. Zároveň platí,
že zavinenie je možné interpretovať v zmysle príčinnej súvislosti, ktorej príčinou je správanie strany

sporu a následkom ukončenie konania zastavujúcim uznesením. Akcentujúc uvedené východiská je
potom možné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie v bodoch 4., 5. a 9. odôvodnenia uznesenia
súdu prvej inštancie. Je zrejmé, že žalobcovia svojimi procesnými úkonmi v prejednávanom spore
vyvolali stav, kedy predmet tohto konania a strany tohto konania boli identickými s predmetom konania
a stranami konania vo veci vedenej Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 5C/52/2019, čím nastala

v prejednávanom spore prekážka litispendencie a konanie teda bolo zastavené z dôvodu zavinenia na
ich strane.
14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP, pričom vychádzal z plného úspechu žalovaných v odvolacom konaní. O výške trov konania
rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia súdny úradník súdu prvej inštancie.

15. Toto uznesenie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].

V Žiline, dňa 30. septembra 2025
JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Roman Tichý

člen senátu