Uznesenie – Bezpodielové spoluvlastníctvo… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/249/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119209212
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:3119209212.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne O. A., H. H., S. XX, zastúpenej advokátkou
JUDr. Soňou Suchánovou, Trenčín, Nám. sv. Anny 7269/20B, proti žalovanému V. A., H. H.,
S. XX, zastúpenému advokátom JUDr. Karolom Porubčinom, Považská Bystrica, Centrum 27/32,
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva, vedenom na
Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 15C/51/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne zo 06. apríla 2022 sp. zn. 5Co/81/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín rozsudkom z 10. augusta 2021, č. k. 15C/51/2019-252 návrh žalovaného

na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trenčín
pod sp. zn. 27C/8/2021 zamietol (výrok I.), vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu ako
manželov nasledovne: Z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa do výlučného
vlastníctva žalovaného prikázal osobné motorové vozidlo značky S. A., tmavomodrej farby, rok výroby
2000, EČV: H v hodnote 1.000 eur. Z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
sa do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal: - zostatok na účte č. Z XXXX XXXX XXXX XXXX

XXXX vedenom v T., a.s., v hodnote 89,52 eura, - zostatok na účte č. Z XXXX XXXX XXXX XXXX
XXXX vedenom v T., a.s., v hodnote 135,71 eura, - zostatok na účte č. Z XXXX XXXX XXXX XXXX
XXXX vedenom v T., a.s., v hodnote 144,25 eura. Z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov sa do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal osobné motorové vozidlo značky C. M.,
červenej farby, rok výroby 2007, EČV: H v hodnote 1.500 eur. Z vecí patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov sa do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal zostatok na účte č. Z

XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedenom vo S., a.s. v hodnote 244,70 eura. Z vecí patriacich do
bezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovsadovýlučnéhovlastníctvažalobkyneprikázalnehnuteľnosť
- rodinný dom súp. č. XX s príslušenstvom pozostávajúcim z prípojok, altánku so skladom zeleniny,
oplotenia od ulice, oplotenia od susedov a bazéna, postavený na parcele KNC parc. č. XX, zapísaný
na LV č. XXXX pre okres H., obec H. H., katastrálne územie H. H.. Spolu v hodnote 135.561,39 eura
(výrok II.), žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na vyrovnanie jeho podielu sumu 67.968,30

eura a to do 120 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.). O trovách konania rozhodol tak, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania (výok IV.).
1.1. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že manželstvo strán sporu
bolo uzavreté dňa 07. 09. 1996, pričom rozvedené bolo rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn.
12Pc/5/2019-25 zo dňa 24. 06. 2019, právoplatným dňa 17. 07. 2019. Zánikom manželstva zaniklo aj
BSM strán sporu. K jeho vyporiadaniu dohodou nedošlo, pričom žaloba s návrhom na jeho vyporiadanie

bola súdu doručená dňa 30. 10. 2019, teda pred uplynutím lehoty 3 rokov od zániku BSM. Súd prvej
inštancie konštatoval, že nevzhliadol taký dôvod, ktorý by odôvodňoval odchýlenie sa od pravidlaobsiahnutého v § 150 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že
podiely oboch manželov sú rovnaké.
1.2. Súd prvej inštancie do masy BSM zahrnul okrem iného aj rodinný dom s prípojkami a ďalším

príslušenstvom: altánom spojeným so skladom na zeleninu, s oplotením a bazénom. Hodnota tohto
celku ustálená stranami sporu bola 135.561,39 eura. Čo sa týkalo spôsobu vyporiadania domu s
príslušenstvom, súdprvejinštanciedospelkzáveru,žerozumnýmspôsobomvyporiadaniajeprikázanie
rodinného domu s príslušenstvom do výlučného vlastníctva žalobkyne, ktorá bola v čase rozhodovania
výlučným vlastníkom pozemku pod a okolo domu. Súd prvej inštancie vzal do úvahy aj to, že sa

aktuálne vedie spor o pozemky pod a okolo domom, do právoplatného skončenia ktorého žalovaný
žiadal toto konanie prerušiť, ktorému návrhu súd nevyhovel. Súd totiž vychádzal z toho, že aj keby
bolo v spore sp.zn. 27C/8/2021 vyslovené, že skutočne sú pozemky v podielovom spoluvlastníctve
oboch bývalých manželov po polovici, aj tak by tu boli stále dôvody, pre ktoré by sa javilo súdu v tomto
konaní dôvodným prikázať dom do výlučného vlastníctva žalobkyne. Treba totiž podľa názoru súdu prvej
inštancie zohľadniť lokalitu a väzby strán na lokalitu, stavbu a stavby v okolí. Žalobkyňa je rodáčkou z

obce H. H., žalovaný je ten, kto sa do obce prisťahoval. Rodinné väzby žalobkyne na túto oblasť sú
nepochybne silné z dôvodu, že v najbližšom susedstve rodinného domu bývajú jej dvaja bratia s deťmi.
Uvedené väzby napovedajú, že vzťahy medzi súrodencami v rodine žalobkyne sú silné a usporiadané.
Vzťah žalobkyne k miestu, kde dom stojí, je z vyššie uvedených dôvodov pevnejší ako u žalovaného,
ktorý blízku rodinu v susedstve rodinného domu nemá. Uvedený vzťah žalobkyne posilňuje aj fakt, že

pozemky žalobkyňa preukázateľne zdedila po svojej matke, čomu svedčí titul nadobudnutia vlastníctva
uvedený na liste vlastníctve a aj osvedčenie o dedičstve sp.zn. 18D/2684/94, čo napokon žalovaný
ani nerozporoval, keď aj v tomto spore opakovane tvrdil, že žalobkyňa pozemky zdedila a ani v spore
sp.zn. 27C/8/2021 nenamietal titul (dedenie). Ak žalovaný dôvodil, že na rodinné väzby žalobkyne súd
prihliadať nemá, s týmto sa súd prvej inštancie nestotožnil, pretože podľa jeho názoru je vždy nutné

prihliadať komplexne na väzby strán sporu k predmetu vyporiadania.
1.3. Prvoinštančný súd poukázal na to, že v spore pritom nebolo možné tvrdiť, že by len výlučne žalovaný
sa pričinil o to, že dom bol postavený a udržaný vo vlastníctve strán sporu, keď obaja manželia zarábali,
spoločne mali úver z Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., ktorý počas manželstva aj splatili, spoločne sa
zaviazali splácať aj úver poskytnutý p. G., ktorý (bez ohľadu v akom rozsahu) tiež bol použitý na stavbu

domu, čo potvrdil aj žalovaný a ktorý bol počas manželstva tiež v celom rozsahu splatený. Nebolo
preukázané, že by tieto neboli splatené z prostriedkov patriacich do BSM, ale prípadne len z výlučných
prostriedkov žalovaného. Žalovaný uvádzal, že platil dane, elektriku, vodu, poplatky za odpad, ale na
druhej strane nerozporoval tvrdenie žalobkyne o tom, že dohoda v manželstve bola taká, že on platí
inkaso a žalobkyňa zvyšné náklady. Preto bolo zrejmé, že žalobkyňa nebola pasívna, ktorá by sa vôbec

nepričiňovala o chod domácnosti a nutnú údržbu domu ako takého, pre ktorú okolnosť by súd mal teraz
dom prikázať do vlastníctva žalovaného s odôvodnením, že on jediný sa podieľal na nadobudnutí a
zachovaní domu. Obaja bývalí manželia mali v dome evidované miesta podnikania, teda prikázanie
nehnuteľnosti ktorémukoľvek z nich bude mať pre druhého za následok potrebu evidenčnej zmeny tejto
skutočnosti v živnostenskom registri. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že zmena miesta podnikania

nie je pre žalovaného tak problematická, prípadne likvidačná, ako to prezentuje. Súdu prvej inštancie sa
nejavilo ani dôvodné prikázať dom do podielového spoluvlastníctva bývalých manželov, ktorí napokon
o tento spôsob vyporiadania ani záujem nemali. Takéto rozhodnutie musí byť odôvodnené konkrétnymi
okolnosťami prípadu. Takéto riešenie by nebolo konečným vyporiadaním majetkových vzťahov medzi
stranami a vyvolalo by iba ďalšie spory, pretože strany sa ohľadom spoločného majetku, jeho užívania,

údržby či nakladania s ním dohodnúť nevedia a ich nie dobré vzťahy bolo možné badať aj počas konania.
1.4.Žalovanývsporeuplatnilajvnosvsume111.000eurakovynaloženiesvojichvýlučnýchprostriedkov
pochádzajúcichzdarovrodičovnastavburodinnéhodomu,ktorýjesúčasťoumasyBSM.Žalovanýtvrdil,
že jeho rodičia, konkrétne otec, mu dával do ruky v priebehu asi 20 rokov peniaze v sume, ktorú ustálil
na 111.000 eur. Peniaze mu postupne dával otec v hotovosti, vždy prišiel, dal mu ich a povedal, že to sú

peniaze na stavbu. Súd prvej inštancie uviedol, že tvrdenia o darovaní finančných prostriedkov výlučne
žalovanému zo strany jeho rodičov v sume 111.000 eur sa mu nepodarilo hodnoverne a nepochybne
preukázať. V prvom rade bolo nutné podotknúť, že žalovaný nevedel ani na otázku súdu vysvetliť, akým
spôsobom dospel k sume, ktorú si uplatnil, pričom pre účely jej uplatnenia v konaní bolo nutné mať
jednoznačne podloženú konkrétnu sumu a nie spočítanú sumu odoka. Žalovaný sám uviedol, že to

bolo dávno, nie všetko si pamätá, a preto sa to snažil aj vzhľadom na odstup času zosumarizovať,
ale na základe čoho takýto sumár učinil, súdu ani nevysvetlil. Za účelom preukázania tohto vnosu
žalovaný predložil čestné vyhlásenie rodičov z 24. 06. 2020, vo vzťahu ku ktorému bolo zistené, že ho
vyhotovil žalovaný a rodičia ho následne len podpísali. V čestnom vyhlásení sa dodatočne deklaruje,že suma 111.000 eur výlučne jemu mala byť darovaná spätne v období od 1996-2017 a túto sumu
syn celú investoval do stavby domu. Matka žalovaného ako svedkyňa sa vôbec nevedela vyjadriť k
tomu, kedy, v akých sumách a na aký účel manžel mal odovzdávať synovi peniaze. Uviedla, že ona

peniaze synovi nedávala, no naproti tomu v čestnom vyhlásení prehlásila, že aj ona peniaze synovi
dávala a to dokonca v konkrétnej výške, vo vzťahu ku ktorej sa pri výsluchu naopak vyjadrila, že ani
nevie, v akej sume je táto uvedená v čestnom vyhlásení. Nevedela sa pri výsluchu vyjadriť ani k časovým
súvislostiam odovzdávania peňazí, v rozpore s tým v čestnom vyhlásení prehlásila odovzdávanie
peňazí v konkrétnom časovom rámci. Svedkyňa tak ani svojou výpoveďou nepotvrdila obsah svojho

čestnéhovyhlásenia,právenaopak,javilosa,že obsahčestnéhovyhláseniaaninezodpovedájejreálnej
vedomosti. Brat žalovaného M. tiež sa nevedel vyjadriť, kedy a koľko peňazí otec mal žalovanému
dať, nebol nikdy svedkom odovzdávania peňazí. Títo svedkovia žiadne konkrétne skutočnosti ohľadne
tvrdených darov nepredniesli a nedosvedčili tvrdenia žalovaného o tom, že skutočne sa do jeho výlučnej
dispozície od otca (resp. oboch rodičov) mali dostať finančné prostriedky v uplatnenej sume 111.000
eur, alebo aspoň v určitej časti z tejto sumy. Žiadna konkrétna suma finančného daru, ani nižšia než je

suma žalovaným v spore uplatnená, tak nebola nimi preukázaná.
1.5. Otec žalovaného vypovedal ako svedok, avšak vo vzťahu k nemu bolo potrebné uviesť, že
skutočnosti, ktoré súdu uviedol a ktoré aj žalovaný potvrdil, značným spôsobom znížili vierohodnosť
tohto svedka až natoľko, že ho nemožno považovať za kľúčového svedka. Svedok potvrdil, že sa
stretol so žalovaným pred pojednávaním, že sumár, z ktorého súdu čítal jednotlivé sumy, ktoré mali byť

predmetom darov, bol vyhotovený v spolupráci so žalovaným, spoločne ho písali a upravovali tak, ako
sa vyjadril žalovaný, „aby toho nebolo moc, aby to bolo tak, ako to má byť". Svedok si to už presne
nepamätal, a preto mu žalovaný „dopomohol" s písaním sumáru darov, ktorý pri svojej výpovedi svedok
pred súdom nahlas prečítal. Takáto predošlá spolupráca svedka a strany sporu, ktorá navrhuje vypočuť
svedka, aby dosvedčila ním tvrdené skutočnosti, je absolútne neprípustná. Svedok - otec žalovaného

súdu reprodukoval to, čo si vopred so žalovaným dohodli, o čom sa dojednali a dokonca ako pomôcku
pri výpovedi svedok mal listinu, ktorú mu za účelom jeho prednesu pred súdom pomáhal spracovať
žalovaný. Ak žalovaný uvádzal, že takúto spoluprácu nehodnotí ako neobvyklú, tak s týmto sa súd
nemohol stotožniť, nakoľko takáto spolupráca nie je vôbec možná a ak súd zistí, že sa udiala a že pred
vystúpením svedka na súde, svedok intenzívne spolupracoval so stranou sporu na tom, aby dosvedčil

to, čo strana dosvedčiť žiada, tak sám žalovaný si svoju procesnú situáciu sťažil natoľko, že nepostačuje
na preukázanie tvrdenej skutočnosti len výpoveď takto žalovaným ovplyvneného svedka.
1.6. Samotné čestné prehlásenie spísané žalovaným a podpísané jeho rodičmi tiež podľa súdu prvej
inštancie nebolo postačujúcim dôkazom o darovaní uplatnenej sumy, keď matka žalovaného toto
podpísala, lebo nepôjde proti synovi a mužovi, keď podpísala, čo jej bolo predložené, ale sama sa

nevedela vôbec vyjadriť ku konkrétnostiam týkajúcim sa obsahu čestného vyhlásenia, a jeho obsah
tak ani nepotvrdila. Otec rovnako tak vo svojej výpovedi vierohodne obsah čestného prehlásenia
formulovaného žalovaným, nepotvrdil, keď sám priznal, že si to už presne ani nepamätal. Navyše
čestné prehlásenie bolo spísaná dodatočne v čase, keď už prebiehal tento spor. Svedok Ján Pauer,
brat žalovaného potvrdil, že on aj rodičia boli dotknutí okolnosťami a tvrdeniami, ktoré vyslovila v konaní

o rozvod žalobkyňa. Obsah tejto listiny bol celkom jednoznačne spísaný pod vplyvom vedomosti, že
sa bude nutné majetkovo vysporiadať aj zo spoločného domu, nevylučujúc prispôsobenie skorších
skutočností dodatočne vyvstalým okolnostiam majúcim základ v nevydarenom manželstve strán sporu,
ktoré sa zúčastnených negatívne dotkli, keď rodičia žalovaného nepochybne mali osobný záujem
žalovanému takýmto spôsobom pomôcť. Listina - čestné prehlásenie spísaná desaťročie po tom, čo

peniaze začali byť do stavby vkladané, za takýchto okolností nemôže byť hodnoverným obrazom vôle
zúčastnených v reálnom čase, kedy k vkladom do stavby domu malo dôjsť.
1.7. Tiež podľa súdu prvej inštancie bolo potrebné zdôrazniť, že ak by súd aj teoreticky uvažoval o
darovaní čohokoľvek použiteľného na stavbu domu (finančné prostriedky, alebo aj materiál) vykonaným
dokazovaním nevyšla najavo žiadna taká skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že v čase, kedy k

tvrdenému financovaniu malo dôjsť, rodičia žalovaného mali mať a aj prejavili vôľu niečo na stavbu kúpiť,
alebo darovať finančné prostriedky na nákup materiálu, len v prospech svojho syna a nie i pre jeho
rodinu, teda aj ženu, ktorá v tom čase spolu so žalovaným bola stavebníkom, a kedy tvorili spoločne ešte
celistvú rodinu. Otec žalovaného sa vyjadril napokon tak, že nevie o tom, že by niekedy kvantifikoval,
že dáva niečo iba svojmu synovi, alebo aj či jeho manželke z toho niečo patrí alebo nie, a preto aj s

poukazom na toto vyjadrenie nebolo možné jednoznačne ustáliť vôľu potenciálneho darcu v konkrétnom
čase darovať niečo výlučne len synovi a nie je ani možné vylúčiť, že dar (ak by aj bol preukázaný) mal
aspoň sčasti patriť žalobkyni. V spore žalovaný nepreukázal žiadne finančné presuny z majetku otca,
resp. rodičov, do jeho dispozičnej sféry, a takýto dôkaz celkom zrejme ani neexistuje, keď žalovaný tvrdil,že peniaze mali byť dávané z ruky do ruky a sám nevidel dôvod, prečo by si v čase darovania niečo
spisoval, keď to bol dar (ako sa sám vyjadril). Neboli tak preukázané finančné presuny z majetku rodičov
do výlučného majetku žalovaného a odtiaľ do spoločného rodinného domu.

1.8. Zároveň podľa súdu prvej inštancie bolo potrebné uviesť, že nič nebránilo žalovanému, resp.
jeho rodičom, aby v danom čase výstavby riadne viedli evidenciu zdrojov použitých na stavbu domu,
prípadne, aby darovanie konkrétnych vecí, ak vôbec vôľa čokoľvek darovať komukoľvek bola v tom čase
daná, bolo spísané v danom čase, alebo aby finančné prostriedky boli odovzdané bezhotovostne,
nakoľko toto všetko by mohlo byť aj s odstupom čase relevantným a hodnoverným dôkazom. Za stavu,

že takéto dôkazy absentujú, za stavu, keď svedkovia nepotvrdili existenciu žiadnych konkrétnych darov
v určitej sume, resp. keď jeden zo svedkov potvrdil iba to, čo si vopred so žalovaným dohodol, a keď ani
obsah čestného vyhlásenia spísaného až po začatí tohto sporu nebol potvrdený výpoveďou svedkov,
súd uviedol, že žalovanému sa nepodarilo preukázať, že skutočne mu boli v konkrétnom čase darované
do jeho výlučného vlastníctva finančné prostriedky v určitej, konkrétne zistenej (nielen „zhruba" zistenej)
výške.

1.9. Ak žalovaný predkladal pokladničné doklady a faktúry na kúpu materiálu, tak tieto sú spôsobilé
preukázať iba to, že za materiál bolo zaplatené, nie však to, že sa zaň platilo z výlučných prostriedkov
žalovaného. Žalovaný pritom na dôkaz o vnose opakovane tvrdil, že vzhľadom na rozpočet stavby a
financie, ktoré mali strany k dispozícii, je „jasné", že dary od rodičov existovali. Treba uviesť, že rozpočet
stavby predložený žalovaným je len rámcový pre stavbu na kľúč a navyše sa v ňom uvádza, že cena na

výstavbu svojpomocnej stavby je cca 70% a môže sa líšiť od podielu svojpomocnej práce. Bolo zistené,
že práce na stavbách sa vykonávali svojpomocnej aj cez odborníkov, čo potvrdil sám žalovaný, pričom
podiel svojpomocnej práce ani nebolo možné kvantifikovať. Takýto sumár preto nemôže byť v žiadnom
prípade dôkazom pre určenie výšky skutočného vnosu žalovaného. Vnosy do spoločného majetku sa
zásadne hradia vo výške, v akej boli počas trvania BSM vynaložené, a teda ide vždy o reálne sumy a nie

oodhadovanénákladynazakúpeniestavebnýchmateriálovtak,akotovyplývazpredloženéhorozpočtu.
Hoci svedkovia v čestnom vyhlásení prehlásili, že suma 111.000,- eur bola celá použitá na stavbu,
táto časť ich písomného vyhlásenia (predformulovaná žalovaným) nebola nimi následne v svedeckej
výpovedi potvrdená, keď matka žalovaného vôbec nemala predstavu o sumách a o tom, na čo boli
použité a otec žalovaného uviedol, že sa domnieva, že sumy nemali byť na čo iné použité ako na stavbu,

ale na druhej strane tvrdil, že sa po tvrdenom odovzdaní peňazí o ne viac nezaujímal (nezaujímal sa
„prečo, načo, začo"). Preto ani nebolo bez pochýb preukázané, že tvrdené finančné dary boli použité a
ak áno, v akom konkrétnom rozsahu (sume) na stavbu domu. Až do posledného pojednávania žalovaný
napokon ani konkrétne neuviedol, čo všetko malo byť vlastne na stavbe financované z tvrdených darov
(k tejto listine a k dôvodu, pre ktorý na ňu súd neprihliadol sa súd vyjadrí v ďalšom odôvodnení). S

poukazom na všetko vyššie uvedené súd prvej inštancie vnos žalovaného z výlučných prostriedkov do
spoločného domu v sume 111.000 eur ani čiastočne v jeho prospech pri vyporiadaní BSM nezohľadnil.
1.10. Okrem toho žalovaný žiadal, aby súd v jeho prospech zohľadnil sumu 2.335 eur použitú na
vybudovanie spevnených plôch na pozemku aktuálne vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Uplatnil si
tento návrh tak, že tvrdí, že táto suma bola uhradená zo sumy žalovanému darovaných prostriedkov

111.000eurodjehorodičov.Preprípad,žebysúdneuznaltútoargumentáciu,takakoalternatívuuviedol,
že v takom prípade žiada, aby súd zohľadnil, že na vybudovanie spevnených plôch boli v tejto sume
použité prostriedky z BSM. Vo vzťahu k tomuto návrhu súd prvej inštancie uviedol, že prvýkrát bol takýto
vnos, resp. investícia uplatnená riadne až na poslednom pojednávaní dňa 13. 07. 2021. Dovtedy žiaden
konkrétny návrh, z ktorého by bolo zrejmé, z akého dôvodu žiada akú konkrétnu sumu či už ako vnos

alebo investíciu do pozemkov, žalovaný neuplatnil. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovanému
nič nebránilo, aby rozsah toho, čo má byť v tomto konaní pri vyporiadaní zohľadnené, učinil aj skôr
ako na poslednom pojednávaní. Žalovaný tak neurobil, ponechal tento návrh až na koniec sporu, a
preto bol súd prvej inštancie toho názoru, že by naň s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania
podľa § 153 ods. 1 a 2 CSP ani nemal prihliadnuť a takýto návrh nie je možné zohľadňovať už len

z tohto procesného dôvodu. Nad rámec toho však uviedol aj to, že ak žalovaný tvrdil, že spevnené
plochy tvoriace súčasť pozemkov boli vybudované z jeho výlučných prostriedkov, teda zo sumy 111.000
eur, ktoré výlučne jemu mali darovať rodičia prvoinštančný súd uviedol, že takýto vnos obstáť ani po
práve nemôže. V prvom rade nešlo o ďalší extra ďalší vnos nad rámec sumy 111.000 eur, ale o vnos
v rámci sumy tvrdených darov od rodičov vo výške 111.000 eur, a preto vo vzťahu k nemu platí všetko

to, že existencia výlučných prostriedkov z darov rodičov nebola preukázaná. Pozemky, na ktorom sú
umiestnené spevnené plochy a ktoré tak tvoria súčasť týchto pozemkov, totiž do BSM nepatria ani
teraz, keď sú evidované vo výlučnom vlastníctve žalobkyne a ak tak by mohlo ísť len o vynaloženie
oddeleného majetku žalovaného (peniaze) na oddelený majetok žalobkyne (pozemky), čo nie je vnosani investícia, ktorú v spore o vyporiadanie BSM predpokladá § 150 OZ a ktoré by bolo možné v tomto
konaní uplatniť. Pozemky však nebudú patriť do BSM ani v prípade, ak by bol žalovaný úspešný so
svojou určovacou žalobou v spore sp.zn. 27C/8/2021. Ak by tam totiž súd žalobe vyhovel, pozemky by

sa ocitli v podielovom spoluvlastníctve strán. Ani v takom prípade by sa ale nejednalo o vnos/investíciu
v zmysle § 150 OZ, ktorú by bolo možné zohľadniť v spore o vyporiadanie BSM, pretože by sa mohlo
jednať nanajvýš len o vynaloženie oddeleného majetku žalovaného (peniaze) na majetok v podielovom
spoluvlastníctve manželov (pozemky), na vysporiadanie ktorého ale slúžia iné inštitúty v inom spore a
takéto investície sa v konaní o vyporiadanie BSM nezohľadňujú. Ak teda žalovaný mienil uplatniť sumu

2.335 eur ako svoj výlučný vnos do pozemkov, ktoré nie sú v BSM, tento z vyššie uvedených dôvodov
zohľadniť v tomto spore nemožno.
1.11. Žalovaný pre prípad svojho neúspechu s vyššie uvedenou prvou alternatívou uviedol, že keď
nebude úspešný s argumentáciou o tom, že spevnené plochy na pozemkoch boli celkom vybudované z
jeho výlučných prostriedkov, potom tvrdí, že boli vybudované zo spoločných prostriedkov patriacich do
BSM a žiada, aby súd zohľadnil túto sumu ako spoločné prostriedky vynaložené na oddelený majetok

žalobkyne. Ani s takýmto návrhom však podľa názoru, už len s poukazom na to, ako bol uplatnený a
skutkovo vymedzený, nemôže uspieť. Ak raz žalovaný tvrdí, že spevnené plochy boli vybudované v
celom rozsahu z jeho výlučných prostriedkov, potom si sám odporuje, ak súčasne pripúšťa, že tieto
boli v celom rozsahu postavené zo spoločných prostriedkov. Žalovaný produkuje k jednému návrhu
rôzne protichodné skutkové tvrdenia, vo svojej argumentácii je nekonzistentný a nie je tak už len z jeho

tvrdení celkom zrejmé, z akých prostriedkov teda mali byť spevnené plochy na pozemkoch v skutočnosti
vybudované.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 06. apríla
2022, sp. zn. 5Co/81/2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.) a žalobkyni priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2.1. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí nevzal do
úvahy a nezohľadňoval možnosť horizontálneho rozdelenia danej nehnuteľnosti, odvolací súd mal za to,
že takýto spôsob vyporiadania pri vyporiadaní BSM neprichádza do úvahy. Pri vyporiadaní BSM možno
nehnuteľnosť prikázať do výlučného vlastníctva jedného z rozvedených manželov, prípadne výnimočne

do podielového spoluvlastníctva oboch rozvedených manželov, s ktorou možnosťou sa ostatne súd prvej
inštancie zaoberal a riadne sa s ňou v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal. Reálne rozdelenie
nehnuteľnosti však pri vyporiadaní BSM nie je možné. Aj v prípade, že by bol tento názor odvolacieho
súdu nesprávny, platí, že žalovaný, ktorý reálne rozdelenie rodinného domu v konaní pred súdom
prvej inštancie pred skončením dokazovania nenavrhoval/ani v písomných podaniach, ani v ústnych

prednesoch/ nijako nepreukázal, že daná nehnuteľnosť je spôsobilá rozdelenia v horizontálnej rovine,
aké zásahy do nehnuteľnosť by toto predstavovalo a kto je ochotný znášať náklady na ich vykonanie.
Žalovaný teda nielenže v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil, že rodinný dom patriaci do BSM
strán sporu je reálne deliteľný, ale ani túto skutočnosť nepreukázal.
2.2. Pokiaľ išlo o ďalšie odvolacie námietky žalovaného, v ktorých tvrdil svoje podielové spoluvlastníctvo

k pozemkom, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností ako výlučné vlastníctvo žalobkyne a poukázal
na ich hodnotu a podobne, tieto sú celkom bez významu pre rozhodnutie v danej veci vyporiadania BSM
strán sporu. K tejto otázke sa už bližšie vyjadril aj súd prvej inštancie a odvolací súd už nebude jeho
správne závery opakovať.
2.3. Čo sa týkalo žalovaným tvrdeného vnosu 111.000 eur do BSM, žalovaný len opakoval tvrdenia, ktoré

použil v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie jasne, zrozumiteľne a veľmi obsiahlo
zdôvodnil, prečo nemal v konaní za preukázanú existenciu takéhoto vnosu zo strany žalovaného do
BSM, a odvolací súd sa jeho odôvodnením úplne stotožnil.
2.4. Nakoniec odvolací súd k „odbornému stavebno-technickému posudku" vypracovanému Ing. arch.
M. Y. dňa XX. XX. XXXX a aj k ďalším listinám, ktoré žalovaný predložil v spore prvý krát až v odvolacom

konaníuviedol,žetietodôkazypovažujezanovotuvodvolacomkonaní.Odvolacísúdvšakvtomtospore
nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt zo strany žalovaného
v odvolacom konaní. Novotami žalovaného nemá byť ani preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný vo svojom odvolaní konkrétnu vadu
konaniapredsúdomprvejinštancie,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievovecinetvrdí,

a teda ani neodôvodňuje použitie novoty v odvolacom konaní z tohto dôvodu a odvolací súd sám takúto
vadu pri preskúmaní veci nezistil. Keďže v spore nebola splnená žiadna zo zákonných podmienok, za
splnenia ktorej by odvolací súd mohol prihliadnuť na novoty uplatnené žalovaným v odvolacom konaní,považoval odvolací súd skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie za úplný
a správny a za rovnako správne považoval aj jeho právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ,,dovolateľ") dovolanie, ktorého
prípustnosť odvodzoval z § 420 písm. f) CSP. Dovolateľ žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
nové konanie. Dovolateľ zároveň podal návrh na odklad vykonateľnosti v zmysle § 441 ods. 1 CSP.
3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces namietal v súvislosti s tým, že sa súdy nižšej inštancie

nezaoberali jeho argumentáciou ohľadom toho, že počas manželstva v prevažnej miere zabezpečil a
realizoval okrem výstavby rodinného domu aj výstavbu príslušenstva k rodinnému domu. Súdy nižšej
inštancie vôbec nebrali do úvahy, že hodnota celej nehnuteľnosti (rodinného domu s príslušenstvom)
bola výsledkom najmä zásluhy žalovaného, ktorý organizačne aj finančne zabezpečoval ich výstavbu,
síce spoločne so žalobkyňou, avšak v podstatne odlišnej miere, keďže príjmy, ktoré mal žalovaný a
žalobkyňa boli diametrálne odlišné. Súdy nižšej inštancie akceptovali vzťah žalobkyne k predmetnej

nehnuteľnosti ako pevnejší, a to z dôvodu výlučného vlastníctva žalobkyne k pozemkom pod a okolo
domu, čo sa podľa žalovaného javilo ako svojvoľné, keďže zákon takéto kritéria neurčoval a navyše
súdne konanie ohľadom vlastníckeho práva k pozemkom pod a okolo domu nebolo v čase rozhodovania
prvostupňového súdu právoplatne skončené. Vo vzťahu k otázke vnosu žalovaného do BSM mal
dovolateľ za to, že zo strany súdu prvej inštancie išlo o jednostranné a svojvoľné hodnotenie dôkazov.

Z uvedeného dôvodu sa preto žalovaný v rámci svojho odvolania podrobne venoval tejto časti, keď
poukázal najmä na to, že riadne preukázal relevantnými dokladmi a svedectvami rodičov, že mu rodičia
darovali postupne sumu, ktorá bola v celkovej čiastke 111.000 eur. V rámci odvolania podrobne popísal
svedectvá rodičov a čestné vyhlásenie, avšak podľa neho sa odvolací súd s tým nedostatočným
spôsobom vysporiadal, keď poukázal len na to, že išlo o opakovanie tvrdení žalovaného z konania pred

súdom prvej inštancie. Podľa žalovaného mali súdy nižšej inštancie akceptovať aj situáciu reálneho
života a nepristupovať k predmetným dôkazom striktne formálne, nakoľko opačný prístup, ktorý použili
možno klasifikovať ako porušenie práva na spravodlivý proces.

4. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k dovolaniu nestotožnila s dovolacou argumentáciou žalovaného a žiadala,

aby dovolací súd zamietol dovolanie žalovaného a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k

záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza
nasledovné:

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
7.1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,

v čom spočíva táto vada (ods. 2).

8. V súvislosti s dovolaním žalovaný namietal, že súdy sa nedostatočne zaoberali jeho argumentáciou.
Namietané zmätočnosti sa týkali aj procesu hodnotenia skutkového stavu (bod 3.1.).

9. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaci, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto ajv danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ňou tvrdenej
vade zmätočnosti.

10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

11. Žalovaným namietaná nepreskúmateľnosť napadnutého odvolacieho rozhodnutia má priamu
spojitosť predovšetkým s riadnym odôvodnením súdneho rozhodnutia. Podľa stabilizovanej judikatúry
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(ďalejlen„ústavnýsúd")riadneodôvodneniesúdnehorozhodnutia
ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej

len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne

závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda

inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

12. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa

zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

13. Najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nedáva
podklad pre tvrdenie dovolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia,

resp., že rozhodnutie sa nezaoberá jeho podstatnými vyjadreniami. Dovolaním napádaný rozsudok
totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k
prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i rozhodné právo, podľa
ktorého bola vec posúdená. Treba mať pritom na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a predodvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným
rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. V posudzovanej veci možno z obsahu
odôvodnení rozsudkov oboch nižších súdov v ich vzájomnej spojitosti extrahovať (vytiahnuť) odpovede

na všetky dovolaním kladené otázky a na takomto závere nič nemení to, že u niektorých z takýchto
odpovedí nejde (nemusí ísť) o odpovede explicitné. Podľa dovolacieho súdu strany sporu dostali
(vrátane dovolateľa) objektívne uspokojivé vysvetlenia tam, kde sa úvahy oboch nižších súdov prekryli.
Odvolací súd sa v prípadoch dopĺňania vlastnej argumentácie na podporu správnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie (ktoré sa preto rozhodol potvrdiť) musí de facto vyvarovať len dvoch rizík a to 1/

prekvapivosti vlastnej argumentácie, prinesenej po prvý raz až v odvolacom konaní a 2/ prinesenia do
argumentácie aspektu nesúdržnosti či dokonca protirečivosti (tým, že sa argumentácia „na podporu"
dostane do takého stretu s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorá má byť takto podporenou, že
logicky vzaté môže platiť len jedno alebo druhé, nie ale oboje popri sebe, čo však stáva len zriedkavo).
Ako už ale bolo uvedené vyššie, v prejednávanej veci nešlo o prípad opisovaného argumentačného
nezvládnutia problému na úrovni odvolacieho súdu.

14. Odvolací súd v rozsahu podstatnom pre dovolací prieskum (prikázanie rodinného domu s
príslušenstvom žalobkyne a rovnako tak v otázke vnosu žalovaného do BSM) primerane reagoval
na námietky odvolateľa. V tejto súvislosti sa stotožnil v celom rozsahu s rozumnými a logickými
úvahami prvoinštančného súdu pri rozhodnutí, že nehnuteľnosť - rodinný dom súp. č. XX . prikáže

do výlučného vlastníctva žalobkyne (bod 37. odôvodnenia prvoinštančného rozhodnutia a bod 14.
odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). Súd prvej inštancie po podrobnom zhodnotení všetkých
relevantných okolnosti (plnohodnotné využitie vzhľadom na vlastníctvo pozemku pod a okolo domu,
rodisko žalobkyne, blízkosť rodinných príslušníkov a ich vzájomné silné väzby) prikázal rodinný
dom spolu s príslušenstvom do výlučného vlastníctva žalobkyne. Prvoinštančný súd konštatoval, že

nemožno tvrdiť, že by len výlučne žalovaný sa pričinil o to, že dom bol postavený a udržaný vo
vlastníctve strán sporu, keď obaja manželia zarábali, mali spoločne úvery, ktorými financovali stavbu
domu. Podľa záveru prvoinštančného súdu žalobkyňa nebola pasívna, ktorá by sa nepričiňovala o
chod domácnosti a nutnú údržbu domu, pre ktorú okolnosť by súd mal prikázať dom do vlastníctva
žalovaného s odôvodnením, že on jediný sa podieľal na nadobudnutí a zachovaní domu. V tejto

súvislosti odvolací súd reagoval primerane na odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa možnosti
horizontálneho delenia danej nehnuteľnosti (bod 15. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). Podobne
tak odôvodnenie odvolacieho (prvostupňového) súdu týkajúce sa vnosu žalovaného do majetku
BSM (pozri body 38. odôvodnenia prvoinštančného rozhodnutia a bod 17. odôvodnenia odvolacieho
rozhodnutia) má svoje ratio a je detailne odôvodnené. Zároveň komparáciou tvrdení žalovaného v

súvislosti s posúdením vnosu do BSM, pred prvoinštančným súdom a v odvolaní, možno považovať za
objektívnekonštatovanieodvolaciehosúdu,ževtomtosmerežalovanýlenopakujetvrdenia,ktorépoužil
v konaní pred súdom prvej inštancie. Napokon odvolací súd zaujal stanovisko k listinám predloženým
žalovaným v odvolacom konaní, ktoré považoval za neprípustnú novotu (bod 18. odôvodnenia
odvolacieho rozhodnutia). Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom zodpovedajúcim

zákonu. Zároveň odvolací súd sa v dôvodoch napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom
vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní. Dovolateľ preto nedôvodne
argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné, či
nepredvídateľné). Dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že za vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

15. Dovolateľ v súvislosti s vnosom do BSM tiež akcentoval jednostranné, svojvoľné a účelové
hodnotenie dôkazov (vyjadrenia žalovaného, rodičov, brata a čestné vyhlásenie rodičov žalovaného) v
jeho neprospech.

15.1. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by
mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
aúplnosťskutkovýchzistení,užlenztohodôvodu,ženiejeoprávnenýprehodnocovaťvykonanédôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť

vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP. Dovolaním sa preto vo všeobecnosti nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.15.2. Zdržanlivosť najvyššieho súdu k preskúmavaniu hodnotenia dôkazov však v poslednom čase
naráža na recentnú judikatúru ústavného súdu (sp. zn. III. ÚS 104/2022), v zmysle ktorej preskúmanie
logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti hodnotenia dôkazov je súčasťou posudzovania práva

naspravodlivýproces,atedapreskúmaniehodnoteniavykonanýchdôkazovjepreskúmanieprocesného
postupu súdu.
15.3. Zásada viazanosti zisteným skutkovým stavom neznamená, že najvyšší súd je viazaný takou
interpretáciou dôkazu, ktorá v sebe obsahuje ničím nepodloženú účelovo vytvorenú domnienku, ktorej
jediným cieľom je vylúčiť danosť nároku. Rovnako túto zásadu nemožno interpretovať ako nemožnosť

najvyššieho súdu reagovať na zjavný, ničím neodôvodnený, a preto arbitrárny skutkový omyl. Preto
najvyšší súd má právo skúmať, či hodnotenie dôkazov nie je natoľko mimo prípustného a logického
rámca hodnotenia dôkazov a teda, či nedošlo týmto procesným postupom súdu k porušeniu práva na
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
(pozri III. ÚS 104/2022, bod 18 a 19).
15.4. Dovolací súd dodáva, že zásada voľného hodnotenia dôkazov zakotvená v čl. 15 Základných

princípov CSP a v § 191 CSP vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a
znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu.
Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy
zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať

funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania.
15.5. Právo na spravodlivý proces je preto naplnené aj tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich
vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že
ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/2004).

15.6.Summasummarumnedásavylúčiť,žekporušeniutohtoprávadôjdeajtým,žezistenieskutkového
stavu je prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad
hodnotenia vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť - ide o extrémny rozpor medzi vykonanými
dôkazmi a z nich urobenými skutkovými zisteniami (porov. I. ÚS 6/2018), alebo tým, že prijaté právne
závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami resp. že z nich v žiadnej možnej

interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú (porov. I. ÚS 243/2007).
15.7. Otázka, či súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-procesné zásady (ako napr.
zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného
hodnotenia dôkazov) je preto otázkou procesnoprávnou, ktorá ako taká môže byť dovolaciemu súdu
predložená v dovolaní ako prípustný dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Zásadám

spravodlivého procesu zodpovedá tiež požiadavka, aby súdom urobené skutkové zistenia a prijaté
právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.

16. So zreteľom na vyššie uvedené, vec prejednávajúci senát pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na

spravodlivý proces, kedy podstatou dovolacieho prieskumu nebolo prehodnocovanie skutkového stavu,
ale kontrola postupu odvolacieho súdu pri procese jeho zisťovania a vyhodnocovania, ergo preskúmanie
toho, či hodnotenie dôkazov je alebo nie je natoľko svojvoľné, že znamená zásah do tohto práva. V
prejednávanej veci bolo sporným či žalovaný preukázal vnos z výlučných prostriedkov do spoločného
domu v sume 111.000 eur, ohľadom ktorého tvrdil, že spočíva v darovaní finančných prostriedkov zo

strany jeho rodičov výlučne žalovanému, pričom podľa konajúcich súdov uvedené tvrdenia sa nepodarilo
žalovanému hodnoverne a nepochybne preukázať.
16.1. Za účelom preukázania uvedeného vnosu žalovaný predložil čestné vyhlásenie rodičov z 24. júna
2020 v ktorom sa deklaruje, že suma 111.000 eur bola výlučne darovaná žalovanému spätne v období
od 1996 až 2017 a túto sumu žalovaný investoval do stavby domu. Z výpovede matky žalovaného

nebol podľa prvoinštačného súdu potvrdený obsah čestného vyhlásenia, dokonca súdu sa javilo, že
nezodpovedá reálnej vedomosti svedkyne. Z výpovede brata žalovaného vyplynulo, že sa nevedel
vyjadriť k okolnostiam poskytnutej sumy žalovanému a nebol svedkom odovzdávania peňazí. Podľa
hodnotenia prvoinštačného súdu výpoveď otca žalovaného bola ovplyvnená preukázanou súčinnosťou
so žalovaným a jeho výpoveďou nebol dostatočne preukázaný ani obsah deklarovaných skutočností v

čestnom prehlásení. Zároveň prvoinštačným súdom boli zohľadnené aj časové okolnosti dodatočného
spísania čestného prehlásenia žalovaným, motív jeho vyhotovenia, pochybnosti o jeho pravdivosti a
nepreukázané konkrétne presuny z majetku rodičov do majetku žalovaného a následne do spoločného
rodinného domu (porovnaj bod 38. odôvodnenia prvoinštančného rozhodnutia).17. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne
deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali v súlade so

základnými princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl.
15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti. Zároveň pri zisťovaní skutkového stavu rešpektovali
ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu
rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
ako aj súdu prvej inštancie obsahujú riadne odôvodnenie myšlienkového procesu hodnotenia dôkazov,

zo záverov oboch súdov nižších inštancií dovolací súd nezistil porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a prijaté skutkové závery nevykazujú známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého
omylu. Námietky žalovaného v tomto smere preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a
dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené.

18. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namietal, že

odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť
dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

19. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou

osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.

20. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c) CSP.

21. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti rozsudku prvoinštančného súdu
v spojení s napadnutým uznesením odvolacieho súdu v zmysle § 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s
ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 4Cdo/144/2019, 4Cdo/108/2019, 9Cdo/72/2020).

22. Na záver dovolací súd poznamenáva, že na doplnenie dovolania žalovaným podaným po uplynutí
lehoty na podanie dovolania, dovolací súd neprihliadol v zmysle ustanovenia § 434 CSP.

23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.