Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. marec 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 5Sf/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823100192
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100192.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov

senátu Mgr. Denisy Slivovej a JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej, v právnej veci žalobcu: MMT-SK, s.r.o.,
so sídlom Košariská 192/42, 900 42 Dunajská Lužná, IČO: 35 919 787, právne zastúpeného advokátom
JUDr. Pavlom Matijom, so sídlom Hlavná 79, 080 01 Prešov, IČO: 50 590 618, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499
500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101425746/2023 zo dňa 2. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Trenčín (ďalej len "správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2021. O zisteniach a výsledkoch daňovej kontroly bol
dňa 05.08.2022 vyhotovený Protokol z daňovej kontroly. Výsledkom následne vedeného vyrubovacieho
konania bolo rozhodnutie správcu dane číslo 103421448/2022 zo dňa 20.12.2022, ktorým správca dane
žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 4.581,46 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
máj 2021 (ďalej len "prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca

dane poukázal na priebeh a zistenia daňovej kontroly, priebeh a obsah úkonov v rámci vyrubovacieho
konania. Vykonal preverovanie a dokazovanie, ktoré vyhodnotil tak, že žalobca okrem predloženia
faktúr, dodacích listov a dokladov o zaplatení za tovar žiadnym iným spôsobom nepreukázal, že sporné
dodanie náhradných dielov uskutočnil deklarovaný dodávateľ spoločnosť AMESA s.r.o. Neidentifikoval
pred správcom dane osobu, ktorá bola oprávnená konať za tohto dodávateľa a ktorá mu mala tovar
dodať. O dodávateľovi spoločnosti AMESA s.r.o. správca dane zistil, že plnenia nadobúda výlučne
nákupom v tuzemsku, pričom ako svojich dodávateľov uvádza obchodné spoločnosti, ktoré nehlásia,

že jej tovar dodali, formálne daň z plnení pre žalobcu vykazuje, vykrýva si ju nezákonným odpočtom z
fiktívnych faktúr od tuzemských dodávateľov, ktorí ju neoznačili vo svojom kontrolnom výkaze DPH, že
jej dodali služby. Nevykonáva reálnu činnosť, má virtuálne sídlo, na ktorom poštu síce preberá, ale so
správcom dane nekomunikuje a nespolupracuje rovnako ako aj zahraničný konateľ p. A. B., na základe
čoho je účtovníctvo nedostupné. Zo strany správcu dane tak nebolo možné overiť sporné faktúry, či
boli riadne zaúčtované v účtovníctve tejto spoločnosti, dodania tovarov a služieb pre iných dodávateľov
neboli preukázané rovnako ako v danom prípade v rámci iných daňových kontrol, nebolo preukázané

reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia na sporných faktúrach, to znamená, že ich dodala žalobcovi
spoločnosť AMESA s.r.o. Nebolo preukázané ani to, že ich vôbec dodala zdaniteľná osoba to znamená
platiteľ dane. V spoločnosti AMESA s.r.o. a ani u inej zdaniteľnej osoby nebol potvrdený vznik daňovej
povinnostivzmysle§19ods.1zákonaoDPH.Podľasprávcudanetakneboliobjasnenéreálneokolnostina základe, ktorých malo dôjsť k uskutočneniu a dodaniu zdaniteľných plnení dodávateľom uvedeným
na faktúrach ani inou zdaniteľnou osobou. Ani svedok p. C. nevedel uviesť dodávateľa žalobcu v
prípade preverovaného tovaru na predložených faktúrach. Dodávateľ AMESA s.r.o. so správcom dane

nespolupracuje, nekomunikuje, na výzvy neodpovedá ani neposkytuje žiadnu súčinnosť. Žalobca a ani
jeho dodávateľ tak správcovi dane neumožnili vykonať dokazovanie, z ktorého by sa dal prijať záver,
že hmotnoprávne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane bolo splnené alebo naopak
pre nesplnenie niektorej z podmienok je nárok na odpočítanie dane vylúčený. Nepreukázali existenciu
zdaniteľných plnení od deklarovaného dodávateľa, nepreukázali či zdaniteľné plnenia boli uskutočnené,

či boli uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach t.j. spoločnosťou AMESA s.r.o., prípadne
inou zdaniteľnou osobou, nepreukázali kto tieto dodávky mal uskutočniť a dodať, ani žiadne súvisiace
okolnosti, ktoré by tieto zdaniteľné plnenia potvrdzovali a nepreukázali vznik daňovej povinnosti u
dodávateľa - zdaniteľnej osoby podľa § 19 zákona o DPH. Správcovi dane z jeho zistení vyplynulo,
že daň uvedenú na sporných faktúrach žalobca zaplatil z titulu jej uvedenia na faktúrach, nie však z
titulu uskutočnenia zdaniteľného obchodu, pri ktorom vznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o

DPH a jej následná možnosť uplatnenia odpočítania v zmysle § 49 a 51 zákona o DPH. Podľa správcu
dane žalobca nepreukázal, že k dodaniu tovaru fakturovaného na sporných faktúrach skutočne došlo
a to dodávateľom uvedeným na faktúrach spoločnosťou AMESA s.r.o. alebo inou zdaniteľnou osobou,
nakoľko nebolo známe kto tieto dodávky mal uskutočniť a dodať, ani žiadne súvisiace okolnosti, ktoré
by tieto zdaniteľné plnenia potvrdzovali.

2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky (ďalej len "žalovaný“) rozhodnutím číslo 101425746/2023 zo dňa 02.06.2023 tak, že
prvostupňové rozhodnutie potvrdilo (ďalej len "napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia žalovaný poukázal na obsah odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, zistenia

a závery z daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2021 na DPH ako aj rozhodujúce
závery plynúce z prvostupňového rozhodnutia. Poukázal ďalej na to, že v zmysle smernice o spoločnom
systéme DPH a jej transpozícii do právneho poriadku SR sú hmotnoprávnymi podmienkami na odpočet
dane -existencia inej osoby registrovanej pre daň z pridanej hodnoty, ktorá je dodávateľom, t.j. ktorá má
status zdaniteľnej osoby, - materiálna existencia plnenia a tiež, že - prijaté plnenie je príjemcom použité

v rámci jeho ekonomickej činnosti. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre
uplatnenie odpočítania dane, formálna existencia faktúry nie je predpokladom na odpočítanie dane.
Musí sa teda overiť či údaje uvedené vo faktúre naozaj dokladujú predmetné skutočnosti. Faktúra je z
hľadiska práva na odpočítanie dane použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej odrážajú
skutočnosť. Pochybnosti správcu dane, či skutočným dodávateľom tovaru bola práve spoločnosť

AMESA s.r.o., respektíve pochybnosti o tom, kto bol skutočným dodávateľom tovaru žalobcovi a či
tento má postavenie zdaniteľnej osoby vyplývajú najmä zo skutočností, že nebol preukázaný pôvod
tovaru, teda nie je zrejmé odkiaľ vôbec mohla spoločnosť AMESA s.r.o. disponovať s tovarom, ktorý
mala žalobcovi podľa predložených faktúr dodávať. Neboli preukázané skladovacie kapacity tejto
spoločnosti a ďalší obchod so sporným tovarom ani preprava tovaru od spoločnosti AMESA s.r.o.

k žalobcovi, ktorá nebola obsiahnutá vo faktúrach a nebola k nej uzatvorená ani osobitná zmluva.
Predmetná spoločnosť nedisponovala zamestnancami, ktorí by prepravu mohli zabezpečovať ani
nedisponovala motorovými vozidlami, ktoré by v tomto smere využívala na podnikateľskú činnosť.
Pochybnosti nebolo možné vyvrátiť ani šetrením u spoločnosti AMESA s.r.o., ktorá bola nekontaktná
a nepredložila účtovnú dokumentáciu. Jej konateľ A. B. so správcom dane nespolupracoval a na

výzvy nereagoval. Nebolo preukázané, že by pán D., ktorý mal vystupovať v mene tejto spoločnosti
mal splnomocnenie na jej zastupovanie pri uzatváraní obchodov alebo mal k nejaký relevantný vzťah.
Navyše žalobca túto osobu ani bližšie neidentifikoval a neposkytol na ňu žiadny kontakt. Dodanie
tovaru touto spoločnosťou alebo identifikáciu pána D. nepotvrdil ani svedok E. C.. Jediný relevantný
dôkaz, ktorý žalobca predložil tak boli dodávateľské faktúry, ktoré však sami o sebe bez akýchkoľvek

ďalšíchhodnovernýchdôkazovpreukazujúcichdeklarovanédodanietovaruodspoločnostiAMESAs.r.o.
nemožno považovať za dostačujúce na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na účely
odpočítania dane z pridanej hodnoty. K spochybneniu deklarovaného obchodu prispela aj skutočnosť,
že obchodná spoločnosť AMESA s.r.o. je ekonomicky nečinná a nekontaktná a jej konateľ A. B.
na výzvy nereaguje a nespolupracuje so správcom dane. Žalovaný poukázal na to, že je v prvom

rade na zodpovednosti daňového subjektu, s kým sa rozhodne vstúpiť do obchodnoprávnych vzťahov
a tým pádom aj znášať riziká, ktoré také rozhodnutia so sebou nesú s poukazom na rozsudok
Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/70/2020 zo dňa 26.04.2022. Žalobca ako daňový subjekt
s potrebnou odbornou starostlivosťou a obozretnosťou nekonal, keď ako osobu s ktorou riešil všetkyzáležitosti a komunikoval v rámci obchodného vzťahu so spoločnosťou AMESA s.r.o. označil pána D.
bez bližšej identifikácie, avšak žiadnym spôsobom si neoveril, či sa jedná o osobu oprávnenú konať
za spoločnosť AMESA s.r.o. Zistené okolnosti podľa žalovaného nasvedčujú tomu, že plnenia, ktoré

žalobca deklaruje ako prijaté, a z ktorých si uplatnil odpočítanie dane sa neuskutočnili tak ako tvrdil.
Žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že od deklarovaného dodávateľa prijal tovar, ktorý deklaroval
predloženými faktúrami a odpočítanie dane podľa zákona mu tak nepatrí. Žalobca neuniesol svoje
dôkazné bremeno a spoľahlivo nepreukázal, že plnenia mu boli dodané tak ako to preukázal spornými
faktúrami. Žalovaný zdôraznil, že osoba, ktorá si nárokuje odpočet DPH je povinná splniť jednak

formálne a materiálne podmienky odpočtu dane, ale nevyhnutné je, aby preukázala status dodávateľa
teda, že dodávateľom bola iná zdaniteľná osoba. Poukázal pritom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
C-154/2020 Kemwater ProChemie. V ďalšom texte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa žalovaný
vyjadroval k jednotlivým konkrétnym odvolacím námietkam žalobcu.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu – žalobné body

3. Žalobca podal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia kde namietal, že
napadnuté rozhodnutie je formalistické a strohé, dostatočne sa nevysporiadalo s odvolaním žalobcu a
len rekapituluje skutkový stav, pričom na zopár stranách prednáša argumenty proti odvolaniu a žalovaný
sa nezaoberal judikatúrou podrobne citovanou žalobcom. Žalobca mal za to, že všetky podmienky na

odpočítanie dane z pridanej hodnoty splnil. Za absolútne nelogický a nekonzistentný považoval záver,
že náhradné diely existujú a sú osadené v konkrétnych motorových vozidlách a následne správca dane
uviedol, že ich nedodala spoločnosť AMESA s.r.o. Poukázal ďalej na to, že v konaní neargumentoval
len faktúrami, ale aj dodacími listami a potvrdeniami o uskutočnených platbách za poskytnutie tovaru
ako aj poskytoval počas daňovej kontroly všetku potrebnú súčinnosť správcovi dane. Poukázal na to,

že navrhoval dokazovanie, aby správca dane uskutočnil ohliadku motorových vozidiel, čo správca dane
nevykonal. Namietal nedostatočné preverovanie spoločnosti AMESA s.r.o. Náhradné diely mu doviezol
pán D., na ktorého si neuložil telefónne číslo ani iný kontakt, čo je normálna prax v podnikaní. Nie je
pravda, že žalobca si daňový subjekt AMESA s.r.o. nijako neoveril. Poukázal, že v daňovom konaní bol
vykonaný výsluch E. C.. Žalobca nemôže byť zodpovedný za nedostatky u jeho obchodného partnera,

nakoľko nešlo o ručenie za daň. Namietal, že správca dane ani žalovaní nemali za jednoznačné,
že obchody boli nezákonné, ale i napriek tomu nepriznali žalobcovi nárok na odpočet dane. Zásada
zákonnosti bola podľa neho viacnásobne porušená napríklad tým, že zápisnica z prerokovania protokolu
zo dňa 14.11.2022 bola vopred pripravená a konateľ žalobcu sa s ňou mal možnosť oboznámiť a
hneď ju podpísať na mieste, hoci pozostávala zo štrnástich strán. V ďalšom texte žalobca poukázal na

rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, ktorých výňatky citoval ako aj na nález Ústavného súdu
SR. Rozhodnutia sú podľa jeho názoru svojvoľné bez náležitého zistenia skutkového a právneho stavu.
Záverom navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na nové rozhodnutie.

Vyjadrenie žalovaného a žalobcu

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe uviedol, že dôkazné bremeno žalobcu nie je
absolútne, pričom právne vzťahy dodávateľov žalobcu nemôžu tvoriť jeho dôkazné bremeno, dôkaznú
povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie
vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.

Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov je však povinný zistiť
skutkový stav čo najúplnejšie. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 377/2018-53,
podľa ktorého daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti a to povinnosť tvrdiť a
povinnosť svoje tvrdenia dokázať. V danom prípade žalobca svoje tvrdenia o dodávke predmetných
tovarov oprel o formálne podklady, predovšetkým faktúry, dodacie listy, pričom správca dane dôvodne

pristúpil k ich prevereniu z hľadiska materiálneho, keď rozsiahlym dokazovaním nespochybnil existenciu
tovaru, ale spochybnil tú skutočnosť, že tovar dodala žalobcovi práve spoločnosť AMESA s.r.o. Pri
preverovaní tejto spoločnosti správca dane zistil, že táto spoločnosť, ktorá bola deklarovaná ako
žalobcov dodávateľ so správcom dane nespolupracuje, za zdaňovacie obdobie roku 2021 nepodala
daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby a to ani na základe výzvy zaslanej správcom dane,

ako platiteľovi DPH jej bola zrušená registrácia, spoločnosť nie je, ani v preverovanom období máj
2021 nebola registrovaná na dani z príjmov zo závislej činnosti ani na dani z motorových vozidiel
a konateľom je štátny príslušník cudzieho štátu, ktorý vo vyjadrení k danej veci neposkytol doklady,
nepredložil a nepotvrdil realizáciu zdaniteľných obchodov so žalobcom. Tieto skutočnosti tak oprávnenevniesli do preverovania reálnosti deklarovaných plnení dôvodné pochybnosti o ich uskutočnení tak,
ako bolo deklarované predloženými faktúrami. Keďže tieto skutočnosti správca dane nežiadal od
žalobcu, žalobca nimi nebol zaťažovaný tak, ako tvrdil. K odstráneniu pochybnosti, že tovar dodala

spoločnosť AMESA s.r.o. nedošlo ani po vykonaní ďalšieho preverovania správcom dane. Tieto dôvodné
pochybnosti žalobca v konaní neodstránil, neoznačil žiadne ďalšie dôkazy na ich odstránenie a preto
je dôvodný záver, že neuniesol v daňovom konaní svoje dôkazné bremeno. Išlo pritom o skutočnosti
a okolnosti v priamej dispozičnej sfére žalobcu, nakoľko pochybnosti sa týkali len vzťahu žalobcu a
jeho deklarovaného dodávateľa. Vykonanie úkonov dokazovania, ktoré navrhoval žalobcovi bolo podľa

žalovaného neúčelné tak, ako uviedol v napadnutom rozhodnutí a nedokázali by zvrátiť správnosť
prijatých záverov správcu dane, nakoľko sa ich pochybnosti netýkali existencie tovaru ani toho, že
náhradné diely sú namontované v motorových vozidlách, ale toho, kto tovar žalobcovi dodal. Tieto
pochybnosti nie je možné vyvrátiť vykonaním ohliadky motorových vozidiel. Pani F. v telefonickom
rozhovore uviedla, že zabezpečuje len preposielanie elektronických dokumentov na portál finančnej
správy, priamy kontakt na vedenie spoločnosti AMESA s.r.o. a na účtovné doklady tejto spoločnosti

nemá. F. G. je síce disponentom na bankovom účte, avšak nie je osobou oprávnenou konať za túto
spoločnosť a nikdy nebol ani zamestnancom spoločnosti. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že označené
osoby neboli priamymi účastníkmi zdaniteľných obchodov a nevedeli z tohto dôvodu konkrétne objasniť
vzťah týchto osôb k deklarovaným obchodným transakciám. Správca dane sa neúspešne pokúsil o
predvolanie A. B., konateľa spoločnosti AMESA s.r.o. Na ústnom prerokovaní protokolu správca dane

predložil žalobcovi písomne vypracované stanovisko k jeho pripomienkam a dal žalobcovi priestor na
prerokovanie svojho stanoviska a umožnil mu k nemu sa vyjadriť, čo žalobca aj využil a vyjadril sa
prostredníctvom podania zo dňa 23.11.2022, na základe čoho mu bol poskytnutý dostatočný priestor
na oboznámenie so zápisnicou a so stanoviskom správcu dane k pripomienkam vzneseným žalobcom.
Poukázal na to, že rozhodovacia prax Súdneho dvora EÚ je pre oblasť dane z pridanej hodnoty

mimoriadne rozsiahla a pre správne posúdenie preskúmavanej veci nie je podstatné množstvo judikátov,
ktoré konkrétny účastník cituje, ale rozhodujúce je, čo z týchto rozhodnutí súdneho dvora je možné
aplikovať pre preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na obdobné skutkové
okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu súd v tom riešenom prípade dospel a ako následne tieto
právne závery dopadajú na preskúmavanú vec. Práve konkretizácia záverov rozsudkov súdneho dvora

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v odvolaní aj v podanej správnej žalobe absentujú. K ostatným
námietkam taktiež zaujal nesúhlasné stanovisko a žalobu navrhol zamietnuť. Žalobca vo vyjadrení k
vyjadreniu žalovaného trval na svojich záveroch, ktoré zopakoval plus poukázal na niektoré ďalšie
rozhodnutia. Obdobne zotrval na svojich názoroch a záveroch žalovaný v ďalšom vyjadrení.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

5. Správny súd v Banskej Bystrici vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho
súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a pre toto konanie miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP
vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože žiadny z účastníkov
nenavrhol, aby bolo nariadené pojednávanie a nevyžadoval si to ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP.

Po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia správny súd dospel k záveru, že žaloba nebola
dôvodná. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovej
stránke tunajšieho súdu dňa 20.01.2025. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho skráteného
znenia na úradnej tabuli súdu dňa 20.03.2025 (§ 137 ods. 3 SSP).

6. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti
rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

7. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej

ustanovené inak.

8. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

9. Podľa § 3 ods. 1, zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov – (ďalej len „Daňový poriadok“) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.10. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

11. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z
vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,
a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

12. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

13. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

14. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

15. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom

a účinnom do 30.03.2021 (ďalej len „zákon o DPH“) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

16. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

17. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

18. Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.

19. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

20.Podľa§46ods.5Daňovéhoporiadkuakvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim

vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

21.Správnysúdpreskúmanímvecivrozsahupodanejsprávnejžalobyzistil,žesprávcadanevykonaním
daňovej kontroly u žalobcu zameranej na DPH za zdaňovacie obdobie mesiaca máj 2021 zistil, že neboli

splnené podmienky pre priznanie uplatneného nároku na odpočet DPH z došlých faktúr od dodávateľa
AMESA s.r.o. vo výške 4.581,46 Eur, pretože preverovaním boli zistené viaceré nezrovnalosti a iné
skutočnosti majúce za následok, že správca dane nadobudol pochybnosť o dodaní tovarov – najmä
náhradné diely na motorové vozidlá. Podľa správcu dane žalobca primárne nepreukázal, že k
dodaniu tovaru fakturovaného na sporných faktúrach skutočne došlo dodávateľom uvedeným na

faktúrach spoločnosťou AMESA s.r.o. alebo inou zdaniteľnou osobou, nakoľko nebolo známe kto tieto
dodávky mal uskutočniť a dodať, ani žiadne súvisiace okolnosti, ktoré by tieto zdaniteľné plnenia
potvrdzovali. Žalovaný sa stotožnil s vyhodnotením dôkazov a právnymi závermi prijatými správcom
dane a v odvolacom konaní prvostupňové rozhodnutie potvrdil napadnutým rozhodnutím, ktoré jepredmetom prieskumu správnym súdom. Podľa žalovaného, pochybnosti správcu dane, či skutočným
dodávateľom tovaru bola práve spoločnosť AMESA s.r.o., respektíve pochybnosti o tom, kto bol
skutočným dodávateľom tovaru žalobcovi a či tento má postavenie zdaniteľnej osoby, vyplývajú najmä

zo skutočností, že nebol preukázaný pôvod tovaru, teda nie je zrejmé odkiaľ vôbec mohla spoločnosť
AMESA s.r.o. disponovať s tovarom, ktorý mala žalobcovi podľa predložených faktúr dodávať. Žalobca
pôvod tovaru preukazoval len predložením štandardných dokladov, ktoré pri pochybnostiach nestačia
na preukázanie pôvodu. Žalobca tak nekonal s potrebnou odbornou starostlivosťou a obozretnosťou,
keď v rámci obchodného vzťahu so spoločnosťou AMESA s.r.o. komunikoval s pánom D., ktorého

nevedel bližšie identifikovať, ani si žiadnym spôsobom neoveril, či sa jedná o osobu oprávnenú konať
za spoločnosť AMESA s.r.o. Zistené okolnosti podľa žalovaného nasvedčujú tomu, že plnenia, ktoré
žalobca deklaruje ako prijaté, a z ktorých si uplatnil odpočítanie dane sa neuskutočnili tak ako tvrdil.
Žalobca teda neuniesol svoje dôkazné bremeno a spoľahlivo nepreukázal, že plnenia mu boli dodané
tak ako to preukazoval spornými faktúrami.

22. Po preskúmaní veci dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný
postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia.
Správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania
orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania

vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne
odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový
stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami
žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie
náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,

že spoločnosť AMESA s.r.o. ako „deklarovaný dodávateľ“ žalobcu, alebo iná „zdaniteľná osoba“ (platiteľ
dane), dodala žalobcovi fakturované tovary, je opodstatnený. Následne je priliehavý aj právny záver,
že na tomto základe žalobca nesplnil podmienky odpočtu dane z pridanej hodnoty z predložených
dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou AMESA s.r.o.

23. Žalobca v podanej správnej žalobe primárne tvrdil, že on všetky podmienky na priznanie odpočítania
dane z faktúr vystavených spoločnosťou AMESA, s.r.o splnil predložením faktúr, dodacích listov
a dokladov a prebehnutých platbách. Správca dane a žalovaný založili svoje závery o nesplnení
podmienok žalobcu na uplatnenie odpočtu DPH z faktúr od dodávateľa AMESA s.r.o. na tom, že
žalobca nepreukázal, že tovar, materiálnu existenciu ktorého nespochybnili, bol v skutočnosti dodaný

týmto dodávateľom alebo inou zdaniteľnou osobou. Prvostupňové a napadnuté rozhodnutia sú založené
na tom, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie odpočtu DPH za predmetné
zdaňovacie obdobie, nakoľko predložil len faktúru, dodacie listy a doklady o úhrade, ktoré doklady boli
spochybnené preverovaním správcu dane v rámci daňovej kontroly (existencia tovaru spochybnená
nebola). Z predložených účtovných dokladov neboli zrejmé skutočnosti, ktoré by so zreteľom na

zistenia správcu dane dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre („deklarovaný dodávateľ“)
osvedčovali. Z ustálenej judikatúry správnych súdov pritom plynie, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje
odpočítanie dane, je jeho zákonnou povinnosťou preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok.
Následne je správca dane oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných
procesných postupov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane

alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne
spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, inak
nie je možné priznať nárok na vrátenie dane. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že dôkazné bremeno
o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže v zmysle
takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane

poprieť túto dodávku.

24. Žalobca namietal, že správca dane nemá jednoznačne preukázané, že obchody boli nezákonné ale
preverovaním len zistil, že mohli byť realizované nezákonne. Táto námietka dôvodná nebola, pretože
zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu

dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných
skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania
z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré
už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku upravuje

povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 písm. a/, b/, c/, pričom
správca dane nie je povinný vyzývať daňový subjekt alebo označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt
predložiť. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ. Splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným
obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna

skutočnosť aj preukázané.

25. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009
z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011,
z odôvodnenia ktorého (vo vzťahu k riešeniu problematiky dôkazného bremena v spojení s § 49 a §
51 Zákona o DPH) vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné

uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania
DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje
odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na
následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na

ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet
DPH uznaný ako oprávnený“. Faktúry, dodacie listy a doklady o úhrade faktúr predložené žalobcom
boli vzhľadom na výsledky daňovej kontroly u žalobcu spochybnené a iné dôkazy o dodaní tovaru
deklarovaným dodávateľom alebo inou zdaniteľnou osobou žalobca nepredložil. Preto správca dane
vykonal dokazovanie z dôvodu preverenia opodstatnenosti práva na odpočítanie dane z jednotlivých

faktúr ako aj za účelom preverenia dodania služby, ktorým dokazovaním dospel k zmieneným dôvodným
pochybnostiam. Správca dane následne výzvou z 06.07.2022 (č.l.39 administratívneho spisu) žalobcu
podrobne oboznámil so skutočnosťami zistenými daňovou kontrolou, s pochybnosťami správcu dane
a súčasne ho v súlade s ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku vyzval na vyjadrenie k nim a na preukázanie
pravdivosti predložených podkladov a tvrdení. Dôkazné bremeno tak zreteľne prešlo na žalobcu, ktorý

(okrem svojich tvrdení a už predložených účtovných odkladov) nepredlžil žiadny ďalší dôkaz, ktorý by
osvedčil dodanie služby deklarovaným dodávateľom prípadne inou zdaniteľnou osobou.

26. Podľa konštantnej judikatúry správnych súdov platí, že „účelom daňového konania je zistenie,
či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči

štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu
zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Úlohou správcu dane pri posudzovaní
opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov
predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad.

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade,
ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len
formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými alebo inými
dokladmi a existencia iných listinných dôkazov nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle
zákona o DPH.“ Predložením faktúr, dodacích listov a dokladov o platbách, na ktorých žalobca založil

svoje tvrdenie o dodaní tovaru spoločnosťou AMESA s.r.o., nevyplýva záver o zvládnutí dôkazného
bremena žalobcu v zmysle § 24 Daňového poriadku. Pokiaľ daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH,
musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet
vzniklo. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal
zdaniteľné plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná existencia materiálneho

plnenia dodaného deklarovaným dodávateľom alebo inou zdaniteľnou osobou a ani žiadne iné rozhodné
skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH. Taká situácia v danom prípade nenastala, pretože
výsledkom preverovania správcu bolo spochybnenie dodania tovaru spoločnosťou AMESA s.r.o. na
základe predložených dokladov majúce za následok spornosť nároku žalobcu na odpočet dane
z predložených faktúr.

27. Aby mohli byť tvrdené skutočnosti uvedené v predložených faktúrach akceptované zo strany
správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na odpočítanie DPH
a jeho verifikovateľnosti, tak ako to uzavrel žalovaný v napadnutých rozhodnutiach. To znamená,museli by obsahovať skutočnosti, ktoré by osvedčovali vznik nároku na odpočet dane a zároveň
ktoré by mohol správca dane v rámci daňovej kontroly overiť. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia
žalobcu, ako daňového subjektu verifikovať, takémuto postupu nemožno nič vytknúť. Daňový subjekt,

uplatňujúci si nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je v tomto smere pre unesenie vlastnej
dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak také dôkazy
nemal, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods.
1 Daňového poriadku. Samotné tvrdenie žalobcu nebolo preukazujúcim dôkazom. Neboli ním ani
faktúry vystavené deklarovaným dodávateľom (spoločnosťou AMESA s.r.o.), ani výpovede žalobcu

či iných zainteresovaných osôb, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne
preukazovali reálne dodanie tovaru subjektom uvedeným v týchto dokladoch. Inak sa stali formálnymi
podklami (čo žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite rozvinul) teda v podstate len
vyhlásením žalobcu, bez možnosti overenia. Tým nie sú dotknuté obsahové náležitosti faktúry v zmysle
zákona, resp. smernice, ktoré takéto náležitosti nepredpisujú, avšak ich absencia, resp. absencia iných
preukazujúcich dokladov majú za následok neunesenie dôkazného bermena žalobcu - nepreukázanie

spnenia podmienok na uplatnenie odpočtu dane.

28. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu (ako daňového subjektu) verifikovať, nemohol zistené
skutočnosti ignorovať, ale v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov musel svoje skutkové zistenia
vyhodnotiť, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo urobil. Pri

hodnotení na ne prihliadal v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého, pri uplatňovaní
osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych
úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu,
ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti

alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri
správe daní neprihliada. V nadväznosti na uvedené možno poukázať na nález Ústavného súdu I. ÚS
241/07 - 44, podľa ktorého „zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie
dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené,
t.j.vzájomnávýmenareálnychplnení,atedavykonaniedohodnutýchprác(resp.dodanietovaru,služieb)

a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon
uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania
ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho
úkonu podľa jeho obsahu.“

29. V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý
obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej
spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o
obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale
aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu

orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý
nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým
subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku
oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa,
ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar

alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Žalobca si vôbec neoveroval, či p. D.,
ktorý mu podľa jeho tvrdení mal tovar dodávať, v skutočnosti bol oprávnený konať a vystupovať za
spoločnosťAMESAs.r.o.alebokonalzainúosobu,resp.tovarmudodávalsám.Správnysúdsastotožnil
s odôvodneným záverom žalovaného, že z obsahu dokladov predložených žalobcom nemožno vyvodiť
záver o preukázaní reálnosti zdaniteľného plnenia deklarovaného dodávateľa alebo inej zdaniteľnej

osoby voči žalobcovi, čo malo na nepriznanie práva na odpočítanie DPH zásadný vplyv.

30. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane
dokazovanie vykonáva a vedie. Jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane, čo je účelom daňovej kontroly. Dokazovanie je procesný postup, ktorým správca dane získa

poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne,
ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivýchdôkazov. To znamená, že konajúci orgán buď navrhovaný dôkaz vykoná alebo ho odmietne vykonať
s odôvodnením, prečo to nepovažuje za potrebné. Správca dane a žalovaný na str. 19 a 20 napadnutého
rozhodnutia podrobne odôvodnil prečo nebol vykonaný výsluch svedkov (C. C., H. F., F. G.) a tiež

sa dostatočne zrozumiteľne vyjadril k odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa výsluchu svedka A.
B., kde nezostal nečinný. K nevykonaniu ohliadky motorových vozidiel žalobcu uviedol, že by to
neviedlo k zlepšeniu postavenia žalobcu, pretože materiálna existencia tovaru sporná nebola (a tým ani
čas jej namontovania). Dôvody nevykonania navrhnutého dokazovania, ktoré žalovaný veci priliehavo
sformuloval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalobca v správnej žalobe namietal bez pokusu

o relevantnú proti argumentáciu. V konaní pred správnym súdom žalobca mohol túto námietku účinne
uplatniť len konkrétne namietanou - vyjadrenou nesprávnosťou nachádzajúcou odraz v konkrétnom
nesprávnom skutkovom zistení, ktoré práve absenciou vykonania týchto dôkazov malo konkrétne
vyjadrený dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Inak nie je táto námietka ničím iným, než
názorom žalobcu, ktorý však sám o sebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

31. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy,
v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci
daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je
správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a

pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených
skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných
zákonných ustanovení. Žalobná námietka, že „...ako si možno vysvetliť, že správca dane uzatvoril
vec tak, že náhradné diely existujú...avšak následne namieta, že ich nedodala AMESA, s.r.o.... takýto
záver je nelogický a nekonzistentný...“ atď. je nedôvodná. Žalovaný na str. 18 napadnutého rozhodnutia

jednoznačne uviedol, že nie sú pochybnosti o (ne)existencii predmetného tovaru, ale o tom, či
skutočným dodávateľom tohto tovaru žalobcovi bola spoločnosť AMESA, s.r.o. Naopak žalobcova
námietka je v rozpore s elementárnym princípmi logiky, pretože sa pokúša vytvoriť konštrukt, že
samotnýfaktovereniafyzickejexistencietovaruužalobcumáschopnosťpreukázaťdodanietohtotovaru
deklarovaným dodávateľom, čo samozrejme nie je možné. Ani existencia kontrolných výkazov sama

o sebe nezakladá preukázanie vzniku daňovej povinnosti, resp. vzniku nároku na odpočítanie dane, ani
nemá za následok zhojenie nedostatkov pri ne/preukázaní týchto skutočností. Žalobca ani nenamietal
obdobný konkrétny následok na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Navyše z analýzy kontrolných
výkazov správca dane zistil, že za zdaňovacie obdobie máj 2021 síce spoločnosť AMESA s.r.o. vykázala
vystavenie faktúr pre žalobcu s DPH v celkovej výške 4.581,46 Eur, avšak z overenia ďalších údajov

kontrolného výkazu vyplynulo, že žiadny podnikateľský subjekt nedeklaroval dodania pre spoločnosť
AMESA s.r.o., čo malo zásadný vplyv na spochybnenie pôvodu tovaru v tejto spoločnosti.

32. Správca dane má povinnosť preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie
skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je problémový a nekontaktný, že nemá personálne

a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v
jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru
aleboslužiebtak,akotobolovprípadežalobcu.Vokamihu,keďsprávcadanespochybnídôveryhodnosť
údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii
plneniaskutočnedošlotak,akodeklaruje.Nastranedaňovéhosubjektu,vktoréhopostaveníbolžalobca

totižnastupujeprocesnápovinnosťobnoviťdôveryhodnosťspochybnenejtransakcie,leboprávežalobca
je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom
priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na
daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou
Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom

zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I.
5337,bod76,akoajz21.02.2006,Halifax,ai.,C-255/02Zb.s.I.1609,bod71).Daňovýsubjekt(žalobca)
disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH,
je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno,

svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený
(rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa
23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).33. Splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a § 51 ods.
1 písm. a/ zákona o DPH nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby
formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na

bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom
ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej
osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k
namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu
zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal

existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli
reálne uskutočnené, tovary a služby reálne dodané (§ 8, § 9 zákona o DPH) konkrétnym subjektom
uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda
nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet
DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou

uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru dodávateľom AMESA, s.r.o.,
akoajkuhradeniufaktúrsúvisiacichstakýmtododanímtovarutak,akotodeklarovalvdaňovompriznaní,
bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon o DPH stanovil. V prípade ak, si žalobca
ako daňový subjekt uplatnil nárok odpočet dane z dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať,

že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie práva na odpočet dane majú reálny základ (čiže sa reálne
uskutočnili tak ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli
vykonané len formálne uvedením na dodávateľských faktúrach.

34. Na základe zistení z daňovej kontroly boli opodstatnené pochybnosti správcu dane a žalovaného

o reálnom dodaní služieb práve dodávateľom uvedeným na spornej faktúre. Správca dane zistil, že
tovar bol žalobcovi v skutočnosti dodaný p. D., ktorého sa mu dokazovaním nepodarilo stotožniť.
Žalobca tvrdil, že išlo o osobu vystupujúcu v mene dodávateľa AMESA s.r.o., ale nepredložil o tom
žiadny doklad, žalobca ho ani nepožadoval, nemal naňho žiadny kontakt ani iné osobné údaje. Teda
skutkový záver z toho plynúci, že tovar bol dodaný neznámou fyzickou osobou je logický. Žalobca

nepredložil ani žiadny doklad o preprave, skladovaní, zmluvu o obchodnej spolupráci so spoločnosťou
AMESA s.r.o. a pod. V súlade so žalobcom predloženými dôkazmi nebolo pochybné, že platby za tovar
v prospech obchodnej spoločnosti AMESA s.r.o. prebehli. Správca dane vykonal preverovanie aj na
strane dodávateľa AMESA s.r.o. a zistil, že nereagovala na výzvu na predloženie účtovných dokladov
a iných dôkazov preukazujúcich dodanie tovaru žalobcovi a to ani prostredníctvom konateľa A. B., ktorý

zásielku taktiež prevzal na adrese pobytu. Z analýzy kontrolných výkazov správcovi dane vyplynulo, že
za zdaňovacie obdobie máj 2021 síce spoločnosť AMESA s.r.o. vykázala vystavenie faktúr pre žalobcu
s DPH v celkovej výške 4.581,46 Eur, avšak z overenia ďalších údajov kontrolného výkazu vyplynulo,
že žiadny podnikateľský subjekt nedeklaroval dodania pre spoločnosť AMESA s.r.o. Pôvod tovaru, ktorý
mal byť žalobcovi dodaný v tejto spoločnosti správca dane preto oprávnené spochybnil. Registrovaným

platiteľom bola od 01.10.2019. Za zdaňovacie obdobie máj 2021spoločnosť podala riadne daňové
priznanie k DPH, v ktorom priznala dodanie tovaru a služieb v relatívne vysokej sume, avšak výsledným
vzťahom voči štátnemu rozpočtu bola veľmi nízka daňová povinnosť. Spoločnosť AMESA s.r.o. si
opakovane neplnila svoje povinnosti platiteľa dane, so správcom dane nekomunikovala, reálny výkon
podnikateľskej činnosti nepreukázala žiadnymi overiteľnými dôkazmi. Boli tak splnené podmienky pre

zrušenie registrácie tejto spoločnosti ako platiteľa dane z pridanej hodnoty rozhodnutím z 09.11.2022 s
určeným dňom 15.12.2022, uplynutím ktorého prestala byť platiteľom dane. Za zdaňovacie obdobie roka
2021 táto spoločnosť nepodala daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby a to ani na základe
výzvysprávcudane.Poslednédaňovépriznaniekdanizpríjmovprávnickýchosôbpodalazazdaňovacie
obdobie roka 2020. V preverovanom období uvedená spoločnosť nebola u správcu dane registrovaná

na dani z príjmov zo závislej činnosti, v informačnom systéme finančnej správy nie sú evidované žiadne
prehľady a hlásenia, ktoré by nasvedčovali, že táto spoločnosť v priebehu roka 2021 zamestnávala
nejakých zamestnancov. Spoločnosť nebola registrovaná ani na dani z motorových vozidiel a u správcu
dane nemá hlásené žiadne prevádzkarne, prípade miesta, v ktorý by vykonávala podnikateľskú činnosť.
Spoločnosť AMESA s.r.o. nebola evidovaná v registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne a bolo

zistené, že spoločnosť má virtuálne sídlo. Z dôvodu nekontaktnosti tejto spoločnosti nebolo možné
zabezpečiť účtovné doklady ani inú súčinnosť potrebnú na overenie zdaniteľných obchodov. Spoločnosť
AMESA s.r.o. nepoznal ani svedok p. C., v priestoroch ktorého sa náhradné diely montovali namotorové vozidlá žalobcu. Tieto skutočnosti zistené správcom dane dôvodne spochybnili, že žalobca
prijal fakturovaný tovar od spoločnosti AMESA s.r.o.

35. Je nepravdepodobné a neštandardné, aby obchodná spoločnosť (žalobca) pri svojej podnikateľskej
činnosti nemala vedomosť o tom, s kým v skutočnosti komunikovala. Tvrdené postavenie p. D. vo vzťahu
k spoločnosti AMESA, s.r.o. nebolo žalobcom overované a zostalo nejasné aj po preverovaní správcu
dane a o priebehu ich komunikácie nie je žiadny dôkaz. Žalobca dokonca tvrdil, že na túto osobu nemá
žiadny kontakt. Tovar tak mohol byť v skutočnosti dodaný samotným p. D. alebo osobou, ktorá sa takto

žalobcovi predstavila (žalobca neoveroval jeho identitu), resp. iným subjektom, v mene ktorého reálne
konal. Tvrdenia žalobcu o takomto spôsobe realizácie vzájomných obchodných vzťahov vyznievajú
nanajvýš účelovo aj s prihliadnutím na preukázaný fakt použitia tovaru na účely podnikateľskej činnosti
žalobcu. Vo svetle zaistených dôkazov (a iných podporných okolností zistených daňovou kontrolou)
nie je možné prijať iný záver ako ten, že vznikli dôvodné pochybnosti o tom, že práve deklarovaný
dodávateľ dodal žalobcovi predmetný tovar. Bolo zistené, že tovar mu dodala iná nestotožnená fyzická

osoba, o ktorej nebolo možné zistiť, či bola platiteľom DPH. V súlade s § 2 ods. 1 písm. b/ zákona
o DPH žalobca nemal nárok na odpočítanie DPH, pretože nebola splnená jedna z hmotnoprávnych
podmienok, konkrétne nebolo bez pochybností preukázané, že tovar bol dodaný platiteľom dane
(zdaniteľnou osobou). Tento záver daňových orgánov je podľa názoru správneho súdu, vzhľadom na
zistené skutočnosti, oprávnený a správny. So zreteľom na to, že žalobca, ktorého zaťažuje dôkazné

bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť
nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie máj 2021 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska
tak žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm.
a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Právne posúdenie v danej veci správcom dane a žalovaným
je preto správne.

36. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal, že nemôže zodpovedať za nedostatky u jeho
obchodného a partnera, pričom nešlo o ručenie za daň. Z judikatúry najvyšších súdnych autorít plynie,
že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu
a odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona

o DPH, ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového
subjektu, ktorý je platiteľom dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt
pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol
preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný
na dvojstrannom obchodnom vzťahu so svojím dodávateľom AMESA, s.r.o. (alebo inou osobou, ktorá

v skutočnosti službu dodala), ktorého dostatočné preukázanie bol teda spôsobilý zaistiť a uchovať
(pokiaľ reálne prebehlo), nakoľko ako podnikateľský subjekt, ktorý bol platiteľom DPH, vedel, resp. mal
vedieť, v akom rozsahu je potrebné vznik nároku na odpočet DPH preukázať. Je súčasťou bežnej
podnikateľskej obozretnosti, aby si daňový subjekt, ktorý si v budúcnosti mieni uplatniť nárok na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe určitého zdaniteľného plnenia, zabezpečil a uchoval

dostatok podkladov (nielen napr. faktúry, dodacie listy alebo zmluvy, ktoré majú obmedzené náležitosti)
slúžiacich na osvedčenie, že toto plnenie (dodanie tovaru alebo služby) bolo založené na reálnom
základe a prebehlo tak, ako to vyplýva z existujúcich účtovných a iných dokladov, na ktorých podklade
si nárok uplatní. Možno tak súhlasiť so závermi žalovaného a správcu dane, že žalobca tejto otázke
nevenoval náležitú pozornosť a nepristupoval k nej s odbornou starostlivosťou, úmernou vnímateľnému

riziku pri realizácii dodávok predmetných tovarov od deklarovaného dodávateľa. Dôkazné bremeno
daňového subjektu nie je absolútne. Je však potrebné vziať v úvahu uvedené skutočnosti, ktoré neboli
v tom čase nesplniteľné (zabezpečenie a uchovanie dôkazov objektívne preukazujúcich dodanie tovaru
žalobcovi deklarovaným dodávateľom, ktoré nepochádzajú výlučne od zainteresovaných strán) a ktoré
bolo potrebné mať zo strany žalobcu na zreteli v čase realizácie zdaniteľných plnení a zabezpečiť ich

v interakcii s deklarovaným dodávateľom ako aj inak. Nešlo tak o nezvládnuteľné bremeno žalobcu za
splnenie povinností spoločnosťou AMESA, s.r.o., ktorá mala byť jeho dodávateľom, ani o zodpovednosť
za iné subjekty, na ktoré žalobca nemal dosah, ale výlučne za jeho vlastný postup.

37. Nebola dôvodná ďalšia námietka žalobcu, že si spoločnosť AMESA, s.r.o. overoval na Obchodnom

registri a portály Finstat, pričom zistil, že ide o ekonomicky aktívny subjekt. S uvedeným formálnym
overovaním obchodného partnera sa nemôže uspokojiť žiadny podnikateľ, ktorému skutočne záleží na
riadnych obchodných vzťahoch a na tom, aby mal všetky podklady k úspešnému uplatneniu odpočítania
DPH. Bez ohľadu na to, či ide o uplatnenie inštitútu ručenia z daň. Daňové orgány vychádzali prisvojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu
postačujúcomnaprijatiezáveruonepreukázanídodaniaslužiebdodávateľomAMESA,s.r.o.Nazáklade
nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec

posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v
rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované dodávateľskou
spoločnosťou tak, ako je deklarované na sporných faktúrach, pričom správca dane preukázal, že tieto
služby boli poskytnuté neplatiteľom DPH, pričom žalobca, ktorý mal mať podrobné záznamy a dôkazy
nepreukázal, že by služba mohla byť poskytnutá inou konkrétnou zdaniteľnou osobou. Tým, že žalobca

vstupoval do obchodných vzťahov so spoločnosťou, ktorú si dostatočne nepreveroval, ani sa reálne
nezaujímal o jej materiálno-technické či personálne vybavenie, resp. o okolnostiach eventuálneho
dodania služby konkrétnym „sprostredkovateľom“, aby sa presvedčil, či tento v skutočnosti vystupuje
v mene dodávateľa, či je schopná požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti,
čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Znalosť obchodných
partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Dôveryhodnosť obchodných

partnerov by mala byť primárnou podmienkou každého podnikateľa (daňového subjektu) pri vstupovaní
do obchodných vzťahov, pretože slobodným výberom obchodného partnera preberá daňový subjekt
plnú zodpovednosť za ekonomické a právne dôsledky svojich rozhodnutí. Akým spôsobom si v každom
jednotlivom obchodnom prípade daňový subjekt svojich obchodných partnerov vyberá a preveruje, je v
podmienkach slobodného trhu len na ňom.

38. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, ktorý
v rozsudku vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie s.r.o. proti Odvolacímu finančnímu ředitelství (ďalej
iba „rozsudok Kemwater“), v bode 40 uviedol, že „Odoprieť zdaniteľnej osobe uplatnenie práva na
odpočítanie DPH z dôvodu, že skutočny´ dodávateľ dotknuty´ch tovarov alebo poskytovateľ dotknuty´ch

služieb nebol identifikovany´ a táto zdaniteľná osoba nepreukázala, že tento dodávateľ mal postavenie
zdaniteľnej osoby, hoci zo skutkovy´ch okolností jasne vyply´va, že uvedeny´ dodávateľ mal nevyhnutne
toto postavenie, by totiž bolo v rozpore so zásadou daňovej neutrality, ako aj s judikatu´rou pripomenutou
v bodoch 26 až 30 tohto rozsudku. V dôsledku toho na rozdiel od toho, čo uvádza vnu´troštátny su´d,
nemožno od zdaniteľnej osoby v každom prípade vyžadovať, aby v prípade, že skutočny´ dodávateľ

dotknuty´ch tovarov alebo poskytovateľ dotknuty´ch služieb nebol identifikovany´, preukázala, že tento
dodávateľ alebo poskytovateľ má postavenie zdaniteľnej osoby, aby si mohla uplatniť toto právo.“

39. Závery rozsudku Kemwater je možné zhrnúť nasledovne:
- uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou

na odpočítanie dane, avšak status osoby dodávateľa (t. j. aj eventualita, že skutočným poskytovateľom
plnenia je prípadne iná osoba registrovaná pre DPH, t.j. tzv. „zdaniteľná osoba“, ktorá je platiteľom dane
z pridanej hodnoty) hmotnoprávnou podmienkou je.
- dôkazné bremeno ohľadom statusu (nie identity) osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si
uplatňuje odpočítanie dane. Pokiaľ však existujú´ osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa

môže považovať za splnenú´ i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane.
- pokiaľ sa deklarovaný´ dodávateľ uvedený´ na faktúre líši od skutočného dodávateľa, osobe
uplatňujúcej si odpočítanie dane môže byť odopreté odpočítanie dane pokiaľ nebude preukázané (tým
kto si právo na odpočítanie dane uplatňuje), že skutočný´ dodávateľ je inou zdaniteľnou osobou, alebo
- neexistujú´ osobitné skutkové okolnosti (ktoré správca dane môže samostatne identifikovať), ktoré

preukazujú´, že skutočný´ dodávateľ je inou zdaniteľnou osobou.
-vovyššieuvedenýchprípadochniejepotrebnépreukazovaťpodvodnékonanie,resp.vedomosťoňom.
Nebolo preto potrebné preverovať, či došlo v súvislosti s dodaním tovaru žalobcovi k podvodu alebo
zneužívaciemu konaniu, ktoré dôkazne zaťažuje správcu dane (k čomu žalovaný zjavne nesmeroval),
resp. či v nadväznosti na to mal žalobca o tom vedomosť.

40. Rozsudok Kemwater podľa správneho súdu je potrebné vnímať ako spresnenie a doplnenie
predchádzajúcej judikatúry (vrátane veci C-610/2019 Vikingo, ktorá sa na daný prípad nevzťahuje, a iné)
s ohľadom na argumentáciu týkajúcu sa nepreukázania deklarovaného dodávateľa. V prejednávanej
veci ide o situáciu, keď bolo daňovými orgánmi jednoznačne spochybnené, že dodávateľom bola

spoločnosť AMESA, s.r.o. uvedená na faktúre, ale dodávateľom bola tretia neidentifikovaná osoba (p.
D.) alebo ďalšia osoba, v záujme ktorej vystupoval. Nebolo možné overiť, či tieto osoby boli platiteľmi
dane. V takom prípade zjavne nemohlo dôjsť k narušeniu zásady neutrality dane, ktorá je nosnou
zásadou v rámci regulácie DPH na komunitárnej úrovni. Daňové orgány správne rozšírili dokazovanieaj na iné osoby (AMESA, s.r.o.) tak, aby zistili reálny spôsob fungovania žalobcu a jeho dodávateľa,
a mohli zistené skutočnosti porovnať s tvrdeniami žalobcu. Správne orgány z vykonaného dokazovania
riadne zistili zásadné nezrovnalosti smerujúce k jednoznačnému záveru, že dodanie tovaru v skutočnosti

zabezpečila neznáma osoba vystupujúca pod menom D., ktorá vzhľadom na všetky okolnosti zrejme
nebola zdaniteľnou osobou. Prípadné dodanie tovaru inou zdaniteľnou osobou vzhľadom na výsledky
preverovania správcu dane do úvahy nepripadalo. Žalobca to ani netvrdil.

41. V rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia je aj námietka, že žalovaný vyhodnotil odvolanie

žalobcu formalisticky a stroho, pretože sa v odôvodnení podrobne, zrozumiteľne a v dostatočnom
rozsahu vyjadril k odvolacím námietkam žalobcu. Žalobca neuviedol konkrétne, ku ktorej odvolacej
námietke sa žalovaný takto vyjadril (§ 134 ods. 1 SSP). K hodnoteniu skutočností zistených správcom
dane v kontexte so žalobcom predloženými dokladmi a jeho tvrdeniami sa žalovaný venoval na
niekoľkých stranách napadnutého rozhodnutia, kde zrozumiteľne argumentoval príčiny nedôvodnosti
odvolacích námietok žalobcu. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené

v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia
správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie musí vychádzať
zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom
a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak
(§ 63 ods.2 Daňového poriadku), pričom v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom

rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (§ 63 ods. 5 Daňového
poriadku). Nepreskúmateľným nie je len rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie alebo
ktorého odôvodnenie je nedostatočné, ale za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť je možné označiť
aj také rozhodnutia, ktoré obsahujú také odôvodnenie, ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne

odporuje. Porušenie § 63 ods. 5 Daňového poriadku by teda vo svojich dôsledkoch mohlo znamenať
vadu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (§ 134 ods. 1 SSP).

42. Rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre
nedostatok dôvodov. Správny súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia,
pričomdospelknasledovnémuzáveru:„Zanepreskúmateľnéprenezrozumiteľnosťmožnopodľanázoru
Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť,
ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod
pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania

a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu
patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich
skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny
nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán
k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku

dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať
prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch
získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní
vykonané“. Preskúmavané napadnuté a prvostupňové rozhodnutie takýmito vadami netrpia, pretože
obsahujú zákonom stanovené náležitosti. V odôvodnení uvádzajú, ktoré skutočnosti boli podkladom

rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych predpisov,
podľa ktorých žalovaný rozhodoval a preto sú v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, ako sa vyrovnal s odvolacími a inými námietkami žalobcu
a skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe
jeho nezákonnosť (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Žalobca neuviedol žiadne

konkrétne odvolacie námietky, ktorými sa žalovaný nezaoberal dostatočne. Nestotožnenie sa žalobcu
s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných
názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov.

43. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/25/2016 z 29.06.2017: „Hoci je nepochybné,

že správny orgán nie je povinný vydať rozhodnutie, ktoré by vyplývalo z návrhov ostatných účastníkov
konania, je jeho zákonnou povinnosťou vyjadriť sa k návrhom, ktoré by mohli byť podkladom rozhodnutia
a v odôvodnení rozhodnutia uviesť prečo nimi určité návrhy a podklady nie sú. No aj podľa doterajšej
judikatúry Ústavného súdu, z ústavy ani z dohovoru nemožno usudzovať, že dôvody uvedené súdomsa musia zaoberať s každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný
pre svoju argumentáciu. Mutatis mutandis I. ÚS 56/01. Úlohou správcu dane a žalovaného tak nebolo
reagovať na každý jeden vyjadrený názor alebo požiadavku v stanoviskách žalobcu, ale len na tie,

ktoré mali alebo mohli mať pre konanie podstatný význam, čo urobil, pričom dostatočne a zrozumiteľne
odôvodnil výrok svojho rozhodnutia.

44. Žalobca namietal porušenie zásady zákonnosti tým, že zápisnica z prerokovania protokolu z daňovej
kontroly bola vopred pripravená, pričom konateľ žalobcu sa s ňou mal oboznámiť hneď a podpísať ju na

mieste. Žalovaný k tomu vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že na ústnom prerokovaní protokolu
správca dane predložil žalobcovi písomne vypracované stanovisko k jeho pripomienkam a dal žalobcovi
priestor na prerokovanie svojho stanoviska a umožnil mu sa k nemu vyjadriť, čo žalobca aj využil a
vyjadril sa prostredníctvom podania zo dňa 23.11.2022, na základe čoho mu bol poskytnutý dostatočný
priestor na oboznámenie so zápisnicou a so stanoviskom správcu dane k pripomienkam vzneseným
žalobcom. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej

súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a
povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. K tejto námietke má správny súd
dve poznámky. Primárne nemožno správcovi dane vyčítať, ak v súlade s citovanou zásadou - jednou

zo základných zásad správy daní postupoval efektívne, keď mal svoje vyjadrenia k už uplatneným
námietkam žalobcu sformulované v pripravenej zápisnici. Opačný prístup by totiž mohol zahŕňať zdĺhavý
postup za účasti žalobcu, ktorý by mu okrem časovej straty na jeho strane nezabezpečil žiadnu zmenu
jeho postavenia v rámci daňovej kontroly. Po druhé, procesné zásady a pravidlá chránia procesné práva
žalobcu tak, aby ich mohol uplatniť, t.j. aby mohol účinne robiť podania, vyjadrenia, námietky a pod.,

na urobenie ktorých mu musí byť poskytnutý primeraný časový priestor. Pokiaľ sám žalobca v zápisnici
z 14.11.2022 uviedol, že sa k záverom správcu dane vyjadrí písomne, čo využil vyjadrením z 18.11.2022
podaným 23.11.2022, možno dospieť k záveru, že mu bol poskytnutý primeraný čas na sformulovanie
a predloženie jeho tvrdení a prípadných ďalších dôkazov. O ďalší alebo dlhší časový priestor žalobca
nežiadal, čo preukazuje, že táto žalobná námietka je účelová.

45. Žalobca v rámci správnej žaloby opakovane vyjadril svoj názor, že napadnuté rozhodnutie je
neakceptovateľné a nezákonné kvôli skutočnostiam, v rámci ozrejmenia ktorých poukázal na porušenie
zásad Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH, rozpor s zásadou zachovania daňovej
neutrality s oporou v citácii niekoľkých rozhodnutí SD EÚ, požiadavku zbavenia ťarchy DPH a rozpor

so zásadou právnej istoty. Ďalej namietal, že rozhodnutia oboch stupňov sú nezákonné, svojvoľné,
nedorážajú uskutočnené dokazovanie, sú v rozpore s objektívnym právom. Bez pokusu o prepojenie
s s dôvodmi, na ktorých napadnuté rozhodnutie stojí žalobca konštatoval, že výpoveď p. E. C.
sa v podstatných bodoch zhodovala s výsluchom žalobcu. Tieto a iné námietky žalobcu (t.j. aj
všetky tie, ktoré nie sú pertraktované v iných bodoch tohto rozsudku) sú len prezentáciou názorov

žalobcu alebo všeobecnou polemikou ohľadom „možností“ plynúcich z platnej právnej úpravy, avšak
bez toho, aby mali akýkoľvek konkrétne vyjadrený dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Žalobca tak svoje tvrdenia ich všeobecnou formuláciou ani dôkazne neuniesol, čo nemožno zhojiť
vlastnou aktivitou správneho súdu, ktorá je pre daný typ správnej žaloby neprípustná. Takto všeobecne
uplatnené námietky neumožňujú uskutočniť súdny prieskum napadnutého rozhodnutia, pretože práve

rozsahom a dôvodmi žalôb je správny súd pri prieskume limitovaný a súčasne vedený. Správny súd
nemá oprávnenie za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí vyhľadávať,
ani v žalobách všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu
alebo odôvodnenia napadnutých rozhodnutí za žalobcu konkretizovať. Žalobcom v žalobách uvedené
všeobecne formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré z tohto dôvodu možno považovať

len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s rozhodnutiami žalovaného, resp. s hodnotením
veci daňovými orgánmi, bránia tomu, aby správny súd na ich základe konštatoval nezákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí. Uvedeným námietkam tak chýba zrozumiteľná a určitá argumentácia
odôvodňujúca, že napadnutým rozhodnutím bol porušený zákon (predmetom konania bolo preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia), čo za žalobcu správny súd nemohol doplniť, nakoľko nie je

oprávnený žalobné body dopĺňať. Len jednostranné závery, hodnotenia, domnienky a konštatovania
žalobcu sami o sebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia neosvedčujú. Bez vyjadrenia jasného
stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia/rozhodnutí, t. j. k otázke,
v čom konkrétne sa žalovaný mýlil pri hodnotení dôkazov a pri právnom posúdení veci a z akýchdôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí/rozhodnutiach, vo svojej
podstate nie sú tieto námietky ničím iným, len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného
nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia žalobcu bez špecifikácie

právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu/rozhodnutiam v konaní
o preskúmanie jeho/ich zákonnosti nepostačuje k tomu, aby správny súd mohol dospieť k záveru
o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia/rozhodnutí.

46. V súvislosti s odkazmi žalobcu a jeho citáciami rozhodnutí možno odkázať na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SžfK/16/2016, podľa ktorého „Pre správne posúdenie preskúmavanej
veci podľa názoru kasačného súdu nie je podstatné „množstvo“ judikátov, ktoré ten ktorý účastník cituje,
ale rozhodujúce je to, čo z týchto rozhodnutí Súdneho dvora je možno aplikovať na preskúmavanú
vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú
právnu úpravu správny súd v tam riešenom prípade dospel, a ako následne tieto právne závery
dopadajú aj na preskúmavanú vec“. Uvedené závery sú aplikovateľné aj v prípade citácií odôvodnení

rozhodnutí najvyšších právnych autorít Slovenskej republiky. Nepostačovalo tak ak žalobca vo svojich
podaniach v rámci administratívneho konania ako aj v správnej žalobe na rozsudky Súdneho
dvora EÚ resp. na rozsudky Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR poukázal,
stotožnil sa s nimi, konštatoval ich relevanciu na prejednávanú vec a pod. Na ich účinné použitie
bolo potrebné, aby žalobca najprv ozrejmil ich právny a skutkový základ, najmä ich blízkosť

s prejednávanou vecou, predmet, relevantné právne závery (s analýzou ich dopadu na skutkové a
právne okolnosti dané predmetom prieskumu - napadnutým rozhodnutím, ktoré v zásade nikdy nemôžu
byť úplne zhodné) a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Výňatky
odôvodnení rozsudkov a konštatácie názorov žalobcu k nim takéto kritériá nespĺňajú. Z uvedeného
dôvodu postup žalovaného, ktorý na takto formulované odvolacie námietky neprihliadol, nespôsobuje

nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
47. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť žalobných námietok žalobcu, správny
súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol.

48. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a

contrario tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo

podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná
kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom
ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia.
Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov

podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť
a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť
v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do

súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží
potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.