Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123433649
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123433649.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej
a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobcu: Slovenská asociácia
producentov v audiovízii, so sídlom Grösslingova 32, 811 09 Bratislava, IČO: 36 061 182, zast. AK
MS s.r.o. v likvidácii, so sídlom Galandova 3, 811 06 Bratislava, IČO: 47 237 767, proti žalovanému:
Asnet, s.r.o., so sídlom Rosinská cesta 8, 010 08 Žilina, IČO: 36 420 581, v konaní právne zast.

Mgr. Henrich Schindler, advokát, so sídlom Skuteckého 33, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 1
582,02 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.
k. 11Ca/1/2024-147 zo dňa 08. 11. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch

dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol výrokom I. tak, že konanie zastavil, výrokom II.
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, ktoré je žalobca
povinný zaplatiť žalovanému v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej súdu o ich
výške. Výrokmi III. a IV. rozhodnutia rozhodol súd prvej inštancie o vrátení súdneho poplatku žalobcovi.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 1 582,02 Eur s príslušenstvom titulom neuhradenej primeranej odmeny za rok 2022 za
používanie audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel v káblovej retransmisii.

3. Žalovaný uviedol, že nárok žalobcu považuje za nedôvodný vzhľadom na skutočnosť, že v roku

2011 ukončil prevádzkovanie káblovej retransmisie, nepoužíva audiovizuálne záznamy, neponúka
programové služby, v súčasnosti je jeho činnosť obmedzená len na poskytovanie internetového
pripojenia, ktorá nijako nesúvisí s činnosťou žalobcu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal, aby
žaloba bola zamietnutá a žiadal náhradu trov konania.

4. Žalobca zobral žalobu späť v celom rozsahu bez uvedenia dôvodu a o trovách konania žiadal

rozhodnúť v zmysle § 257 CSP vzhľadom na okolnosti, ktoré ho viedli k uplatneniu nároku na súde a
postoj strán v konaní. Uviedol, že podal žalobu na základe verejne dostupných údajov vyplývajúcich z
verejných registrov, čo bolo jeho zákonnou povinnosťou podľa § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona.
V záujme žalovaného ako potenciálneho používateľa predmetov ochrany bolo, na základe oslovenia
žalobcu s návrhom na uzavretie licenčnej zmluvy, vysvetliť a preukázať, prečo z jeho strany k uzavretiu
nemusí dôjsť s tým, že mal predložiť žalobcovi relevantné dôkazy. Na základe takéhoto postupu by

zrejmekpodaniužalobynedošlo.Žalovanýnepoprel,čovyplývazverejnýchlistín,keďvrámcipodaného
odporu predložil ako listinné dôkazy rámcovú zmluvu a svoj cenník a žiadal výsluch štatutárnehozástupcu, až v ďalšom vyjadrení predložil aj zmluvu Mesta Vrbové s iným prevádzkovateľom káblovej
retransmisie, ktoré môžu osvedčovať skutočnosť, že káblovú retransmisiu napriek stále nezrušenej
licencii v praxi zrejme skutočne nevykonával a prevádzkovala ju v danom meste iná spoločnosť.

5. Keďže žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť skôr než sa začalo pojednávanie, okresný súd aj
bez súhlasu žalovaného podľa § 145 ods. 1 CSP konanie vo veci zastavil.

6. O trovách konania rozhodoval okresný súd podľa § 262 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257 zákona č.

160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“). Okresný súd uviedol, že z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania podľa § 257 CSP
musí byť výnimočné, toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranosti tvrdosti, inými slovami
na dosiahnutie spravodlivosti pre účastníkov konania, resp. strany sporu, takéto rozhodnutie nesmie
odporovať dobrým mravom (napr. nález sp. zn. II. ÚS 261/2018 z 10. januára 2019, nález sp. zn. I. ÚS
168/2018 z 10. októbra 2018, uznesenie sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo 06. júna 2019).

7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že aplikácia ust. § 257 CSP neprichádza v tomto spore s
prihliadnutím na okolnosti prípadu v spojení s pomermi strán sporu do úvahy. Pokiaľ o ide o charakter
sporu o zaplatenie primeranej odmeny za používanie audiovizuálnych záznamov a audiovizuálnych
diel v káblovej retransmisii, tento nezakladá výnimočnosť prípadu, nejde o doposiaľ neriešenú právnu

problematiku. Výnimočnosť nezakladá ani vedenie sporu a jeho výsledok. Žalovanému nemožno
pričítať podiel na vzniku sporu, ako sa to snaží prezentovať žalobca, pretože v danom konaní je
dôkazné bremeno práve na žalobcovi, ktorý si mal dôsledne pred podaním žaloby zvážiť, či je schopný
uniesť dôkazné bremeno ohľadne vlastných skutkových tvrdení uvedených v žalobe, t.j. že „žalovaný
od účinnosti nového autorského zákona č. 185/2015 Z. z. denne používa audiovizuálne záznamy

audiovizuálnych diel v rozpore s § 119 autorského zákona tým, že vykonáva ich káblovú retransmisiu
prostredníctvom ponúkaných programových služieb – televíznych kanálov pre svojich zákazníkov
bez zaplatenia primeranej odmeny nositeľom práv (producentom), ktorých žalobca ako organizácia
kolektívnej správy zastupuje a kolektívne spravuje ich práva“, ako aj následky s tým spojené. Okresný
súd zdôraznil, že jedným zo základných princípov civilného procesu je princíp procesnej zodpovednosti

strán sporu. Žalobca tvrdil, že podanie žaloby v danej právnej veci na základe verejne dostupných
údajov vyplývajúcich z verejných registrov (Rady pre vysielanie a retransmisiu a Obchodného registra
Slovenskej republiky) bolo jeho zákonnou povinnosťou podľa § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona.
V zmysle uvedeného ustanovenia organizácia kolektívnej správy je povinná domáhať sa vo vlastnom
mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody, to

neplatí, ak nositeľ práv prejavil výslovne vôľu domáhať sa tohto nároku sám, alebo je to nehospodárne.
Z uvedeného ustanovenia vôbec nevyplýva tvrdenie žalobcu, že na základe verejne dostupných údajov
vyplývajúcich z verejných registrov Rady pre vysielanie a retransmisiu a obchodného registra, by bolo
jeho zákonnou povinnosťou postupovať v zmysle § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona.

8. Okresný súd uviedol, že interpretácia žalobcu, že len na základe verejne dostupných údajov,
vyplývajúcich z verejných registrov, bolo jeho zákonnou povinnosťou podať žalobu proti žalovanému,
je nesprávna. V súvislosti s naznačením žalobcu, že by zrejme k podaniu žaloby nedošlo, keby
mu žalovaný relevantne preukázal a vysvetlil, prečo nemusí uzatvoriť licenčnú zmluvu, okresný súd
poukázal na to, že žalobca ani v žalobe ani v replike k žalobe netvrdil, že by pred podaním žaloby

navrhol žalovanému vysporiadanie práv, resp. dôkaz o takomto postupe nepredložil, a to ani v rámci
späťvzatia žaloby, hoci argumentoval tým, že uvedenú nečinnosť žalovaného nemožno pripísať na
ťarchu žalobcovi.

9. V posudzovanej veci okresný súd nevzhliadol dôvody na aplikáciu § 257 CSP, t. j. výnimočnosť

prípadu, ani dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v okolnostiach prípadu, ako sú neprimeraná
tvrdosť spočívajúca v nespravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a
jeho výsledok, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej
problematiky, ani v osobných pomeroch žalobcu, preto aplikoval vo veci § 256 ods. 1 CSP, podľa
ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

Zásada procesnej zodpovednosti sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo
zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami
sporunavzájom.Rozhodujúcimpreposúdeniezavineniazazastaveniekonaniajeskutočnosť,čižalobca
zobral žalobu späť v dôsledku správania žalovanej strany. Nárok na náhradu trov konania je nárokomvyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva. Keďže žalobca zobral žalobu späť bez uvedenia
dôvodu, okresný súd dospel k záveru, že z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, preto priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

10. Proti výroku II. uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný
má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
ich žalovanému v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške, podal odvolanie
žalobca v zákonnej lehote. Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti zmeniť tak, že súd

žalovanému neprizná právo na náhradu trov konania.

10.1 Odvolateľ uviedol, že podáva odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), h) CSP, súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že odôvodnenie napadnutého uznesenia

je zmätočné v závere, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania bez toho, aby išlo o reakciu na
správaniežalovaného,čoniejepravda.Späťvzatiežalobyboloprávereakciounasprávaniežalovaného,
ktorý počas konania preukázal opak toho, čo vyplývalo z verejných registrov – t.j. že reálne zatiaľ
nevykonáva retransmisiu napriek platnej licencii. Súd tiež uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal
žalobou uplatnený nárok, teda neuniesol dôkazné bremeno proti žalovanému, čo nielenže nie pravdou,

ale najmä k uvedenému konštatovaniu, vzhľadom na späťvzatie žaloby pred prvým pojednávaním vo
vecisúdneboloprávnený,pretožekmeritórnemuprejednaniuvecinedošlo,anikžiadnemudokazovaniu
v danej veci.

10.2 V odvolaní odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s návrhom žalobcu

obsiahnutým v jeho podaní zo dňa 31. 10. 2024, kde podrobne argumentačne zdôvodnil prečo je podľa
jeho názoru nutné aplikovať po zastavení konania ust. § 257 CSP a nepriznať žiadnej strane náhradu
trov konania. Má za to, že ako vyplýva z odôvodnenia, buď dané podanie súd nepochopil alebo ho
jednoducho nečítal a rozhodol svojvoľne výrokom II., čím naplnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. b) a, h) CSP.

10.3 Poukázal na to, že pri rozhodovaní o trovách konania žalobca žiadal súd, aby aplikoval ust. § 257
CSP a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Pri posudzovaní dôvodov osobitného zreteľa si súd
musí všímať okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964).
Pri okolnostiach, ktoré viedli k podaniu žaloby má tiež význam zistenie, či žalobca pred podaním žaloby

na súde navrhol protistrane vysporiadanie práv dohodou a spôsobom, ktorý uplatnil v žalobe. Pokiaľ
ide o postoj strán v konaní, tu súd prihliada na to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti, súd
by mal, napríklad prihliadať na to, či strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej
patril s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla, to je, či strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom
úkone, ktorý jej patril, s výnimkou tých ktoré uplatniť nemohla. Žalobca - odvolateľ uviedol, že žalobu

podal na základe verejne dostupných údajov vyplývajúcich z verejných registrov, bolo jeho zákonnou
povinnosťou ju podať v súlade s § 169 ods. 4 písm. b) AZ. V súlade s § 165 ods. 1 AZ bolo povinnosťou
a v záujme žalovaného ako potencionálneho používateľa predmetov ochrany relevantne na základe
oslovenia žalobcom s návrhom uzavretia licenčnej zmluvy vysvetliť, prečo z jeho strany k uzavretiu
nemusí dôjsť a predložiť žalobcovi relevantné dôkazy. Čiže vysvetliť prečo z jeho strany k uzavretiu

nemusí dôjsť a predložiť žalobcovi relevantné dôkazy. Na základe takéhoto postupu by zrejme k podaniu
žaloby nedošlo, čo ale nie je možné z hľadiska trov konania a úspechu pripisovať na ťarchu žalobcu v
rámci procesného zavinenia zastavenia alebo dokonca ani údajného neunesenia dôkazného bremena.

10.4 Odvolateľ namietal, že v bode 12. odôvodnenia uznesenia súd nepreskúmateľne ustálil, že

žalobca v replike ani v žalobe netvrdil, že by pred podaním žaloby žalovanému navrhol vysporiadanie
práv, respektíve dôkaz o tomto postupe nepredložil. V nadväznosti na uvedené odvolateľ dal do
pozornosti súdu, že predmetná žaloba medzi sporovými stranami nebola prvá, predchádzalo jej už
skôr ukončené konanie vedené na upomínacom súde, ktoré skončilo právoplatne vydaním platobného
rozkazu, pričom žalovaný bol v minulosti oslovený s návrhom na uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy.

Žalobca pri podaní žaloby za ďalšie obdobie logicky vychádzal okrem iného z predpokladu, že pokiaľ
žalovaný nerosporoval nárok za skoršie žalované obdobie, uvedené bude platiť rovnako aj tomto ďalšom
sporovom konaní.10.5 V odvolaní odvolateľ poukázal na to, že v § 205 CSP je obsiahnutá právna úprava, podľa
ktorej verejné listiny vydané príslušným orgánom potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich uvádza,
pokiaľ v konaní nie je preukázaný opak. Žalobca mal pri podaní žaloby za preukázané, že Rada

pre vysielanie a retransmisiu udelila žalovanému licenciu na káblovú retransmisiu a podľa výpisu z
obchodného registra predmetom podnikateľskej činnosti žalovaného je aj retransmisia, vykonávanie
káblovejretransmisie,sktorousúvisiapovinnostivysporiadaniaautorskýchainýchprávprostredníctvom
organizácie kolektívnej správy. Opak toho, čo vyplýva z verejných listín žalovaný poprel a doložil
listinnými dôkazmi až vyjadrením zo dňa 22. 02. 2024, pričom tak mohlo dôjsť už v rámci predžalobnej

komunikácie, prípadne v odpore s tým, že by k ukončeniu konania došlo už v rámci upomínacieho
konania a nemusel byť postúpený spor na civilné sporové konanie. Teda návrh odôvodnil výnimočnými
okolnosťami tohto prípadu a dôvodmi hodného osobitného zreteľa, pre ktoré žiada, aby súd žalovanému
nárok na náhradu trov konania nepriznal.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné. Žalovaný

sa počas celého konania bránil, nárok neuznal, pričom práve argumenty žalovaného pravdepodobne
viedli žalobcu k späťvzatiu žaloby. Neexistujú žiadne dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

12. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu podľa § 379, § 380 CSP,
bez nariadenia pojednávania v súlade § 385 CSP (a contrario), rozhodnutie súdu prvej inštancie v

napadnutom výroku II. potvrdil v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne.

13. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia v napadnutej časti, v súdenej
veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v
ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil

skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie o veci. Dôvody pre ktoré tak
rozhodol správne rozobral v odôvodnení rozhodnutia. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje
aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.

15. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol

onárokunanáhradutrovkonania.Žalobcazobralžalobuspäťbezuvedeniadôvoduanavrholrozhodnúť
o trovách konania v súlade s § 257 CSP, podľa ktorého: „Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania,
ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa“.

16. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil.

Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia uviedol rozhodný skutkový stav ako aj tvrdenia žalobcu súvisiace s návrhom na rozhodnutie
o trovách konania, právne predpisy, z ktorých okresný súd vyvodil svoje právne názory, ich
aplikáciu vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia, odôvodnil tiež prečo neaplikoval ustanovenie § 257 CSP.
Nedôvodná je argumentácia odvolateľa, podľa ktorej je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, zmätočné.

Za vadu konania v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv strany sporu. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) vo svojom
uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS
209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Najvyšší súd Slovenskej republiky zastal názor, že nie je
nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnostiodôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s
ohľadom na okolnosti každého prípadu. Z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,

toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP. Z ustálenej
judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, (napríklad rozsudok vo veci A. B. proti C. z 21. januára 1999,
sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I), podľa ktorej rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z práva na
spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

17. Súd prvej inštancie aplikoval správne ustanovenie zákona, ktoré aj správne vyložil.

18. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie je
vyjadrená v ust. § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli.
Pojem „procesné zavinenie“ sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za

zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto
zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie
muselo byť zastavené, pričom vo veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola
žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.
Pojem „procesné zavinenie“ je pritom nevyhnutné vykladať komplexne a extenzívne. Za osobu, ktorá

zavinila zastavenie konania je napríklad považovaný aj žalovaný, ktorý svoj dlh splnil po začatí sporu a
vyvolal tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby. Platí, že ak sa pre správanie
žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania,
pretože nesporne zavinil zastavenie konania. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu
na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo.

19. V danom prípade nedošlo k prejednaniu veci a rozhodnutiu vo veci, keďže žalobca zobral žalobu
späť, súd teda nerozhodoval na základe zásady úspechu vo veci zakotvenej v ustanovení § 255 CSP.
Súd prvej inštancie správne aplikoval pri rozhodovaní o trovách konania ust. § 256 CSP, z ktorého
vyplýva, že ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

Odvolateľ ani nenavrhol rozhodnúť o náhrade trov konania tak, že mu bude priznaná náhrada trov
konania podľa § 256 ods. 1 CSP, prípadne, že náhradu trov konania nežiada. Žiadal, aby súd rozhodol
v súlade s § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa.

20. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255
CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd v takomto prípade výnimočne
neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Použitie tohto ustanovenia
negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z toho dôvodu
musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí

mať vždy výnimočný charakter. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP teda prichádza do úvahy v prípadoch,
keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania jednej zo sporových strán, avšak
súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré jej náhradu trov celkom alebo
sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP v prospech
žalobcu, by pre žalobcu mala zmysel, ak by žalovaný procesne nezavinil zastavenie konania, pretože

ak by ho zavinil súd by priznal žalobcovi náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP (čo žalobca
ani nežiadal, nežiadal náhradu trov konania).

21. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy, tak ako uviedol súd prvej inštancie v súlade s
judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky výnimočne. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie

neprimeranosti tvrdosti, inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre účastníkov konania, resp. strany
sporu, takéto rozhodnutie nesmie odporovať dobrým mravom. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné
osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Súd skúma, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštneokolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom
konania, alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom

tohto konania, alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii ust. § 257 dochádza aj z aspektov
sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán
sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní.
Dôvodomspočívajúcimvpomerochstránjenapr.skutočnosť,žesastrana,ktoránemalaúspechvoveci,
ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného

zreteľa. Je však nutné prihliadať aj na pomery druhej strany sporu. Zohľadňuje sa: a) neprimeraná
tvrdosť, b) podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, 3) povaha a okolnosti sporu, 4) zložitosť
dosiaľ neriešenej právnej problematiky, 5) zložitosť prípadov - výkladu medzinárodnej zmluvy, 6) osobné
pomery strany sporu, 7) nízky príjem.

22. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 11., 12. vysporiadal s

tvrdeniami žalobcu, ktorými žalobca odôvodňoval aplikáciu ust. § 257 CSP. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní
tvrdil, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho návrhom obsiahnutým v podaní zo dňa 31.
10. 2024, kde podrobne argumentoval a zdôvodnil prečo je podľa jeho názoru nutné aplikovať po
zastavení konania ust. § 257 CSP a tvrdil, že súd prvej inštancie zrejme jeho odôvodnenie nepochopil,
alebo ho jednoducho nečítal a rozhodol svojvoľne, odvolací súd udáva, že toto nezodpovedá obsahu

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď z bodu 11. a 12. odôvodnenia vyplýva, že súd
prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní o trovách konania z podania žalobcu zo dňa 31. 10. 2024.
Žalobca odôvodňoval svoj návrh na rozhodnutie o trovách konania v danom podaní tým, že vychádzal
z verejne dostupných údajov, a teda bolo jeho zákonnou povinnosťou v súlade s § 169 ods. 4 písm. b)
AZ a v súlade s § 165 ods. 1 AZ a v záujme žalovaného, ako potencionálneho používateľa predmetov

ochrany relevantne na základe oslovenia žalobcu s návrhom na uzavretie licenčnej zmluvy vysvetliť
a preukázať, prečo z jeho strany k uzavretiu zmluvy nemusí dôjsť a predložiť o tom relevantné
dôkazy, pričom na základe takéhoto postupu by zrejme k podaniu žaloby ani nedošlo. Súd prvej inštancie
v bode 12. odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že interpretácia žalobcu, že len na základe verejne
dostupných údajov vyplývajúcich z verejných registrov, bolo zákonnou povinnosťou žalobcu podať

žalobu proti žalovanému je nesprávna. V bode 11. odôvodnenia okresný súd správne uviedol, že v
zmysleuvedenéhoustanoveniaorganizáciakolektívnejsprávyjepovinnádomáhaťsavovlastnommene
v prospech nositeľa práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody... následne
okresný súd dodal, že z uvedeného ustanovenia vôbec nevyplýva tvrdenie žalobcu, že na základe
verejne dostupných údajov vyplývajúcich z verejných registrov Rady pre vysielanie a retransmisiu a

obchodného registra, by bolo zákonnou povinnosťou žalobcu postupovať v zmysle § 169 ods. 4 písm.
b) Autorského zákona, teda nevyplýva mu povinnosť podať návrh na súd. Uvedené nevyplýva ani
z ust. § 165 ods. 1 Autorského zákona, keďže podľa znenia ustanovenia organizácia je povinná viesť
rokovania, nie teda podať návrh na súd. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tejto
časti rozhodnutie riadne odôvodnil a s jeho dôvodmi sa stotožňuje aj odvolací súd, preto ani odvolacia

námietka žalobcu namietajúca nesprávne právne posúdenie veci nie je dôvodná. Uvedené tvrdenia
žalobcom nenapĺňajú hypotézu ustanovenia § 257 CSP.

23. Odvolateľ v odvolaní namietal, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je zmätočné, keď súd
uvádza rozporné skutočnosti a to, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania bez toho, aby išlo

o reakciu na správanie žalovaného, čo podľa odvolateľa vôbec nie je pravdou, lebo späťvzatie žaloby
bolo práve reakciou na správanie žalovaného, ktorý počas konania preukázal opak toho, čo vyplývalo
z verejných registrov, t.j. že reálne zatiaľ nevykonáva retransmisiu napriek platenej licencii. Pokiaľ
ide o túto námietku, skutočnosť ako to tvrdí odvolateľ, že späťvzatie žaloby bolo práve reakciou na
správanie žalovaného, ktorý počas konania preukázal opak toho, čo vyplynulo z verejných registrov,

táto nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, neboli ani splnené predpoklady
aplikácie ustanovenia § 257 CSP. Pre rozhodnutie o trovách konania podľa § 256 ods. 1 CSP
je rozhodujúce, kto procesne zavinil zastavenie konania. Ide o zásadu procesnej zodpovednosti za
zavinenie, t. j. že tieto trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem procesné
zavinenie použitý v ust. § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti

za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto
zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Súd teda posudzuje v akej príčinnej súvislosti
došlo k zastaveniu konania. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne bez ohľadu na to, aký by bol
výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Tak ako si vykladá žalobca predmetné ustanoveniezákona a zavinenie, v konečnom dôsledku by žalobca mal nárok na trovy konania (prípadne nepriznanie
trov konania žalovanému podľa § 257 CSP) vždy z toho dôvodu, že žalovaný až v priebehu konania
„preukázal“, že nárok žalobcu nie je dôvodný. Pre úplnosť odvolací súd pokiaľ odvolateľ poukázal

na to, že v § 205 CSP je obsiahnutá právna úprava, podľa ktorej verejné listiny vydané príslušným
orgánom potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich uvádza, pokiaľ v konaní nie je preukázaný opak
a žalobca mal pri podaní žaloby za preukázané, že žalovanému Rada pre vysielanie a retransmisiu
udelila licenciu na káblovú retransmisiu a podľa výpisu z obchodného registra predmetom podnikateľskej
činnosti žalovaného je aj retransmisia, vykonávanie káblovej retransmisie, s ktorou súvisia povinnosti

vysporiadania autorských a iných práv prostredníctvom organizácie kolektívnej správy a že obsah
verejných listín žalovaný v konaní poprel a doložil listinnými dôkazmi až v súdnom konaní vo vyjadrení
zo dňa 22. 02. 2024, odvolací súd udáva, že žalovaný nepoprel obsah daných listín, tvrdil, že
neprevádzkuje káblovú retransmisiu, nepoužíva audiovizuálne záznamy, neponúka programové služby.
Uvedená námietka odvolateľa nespôsobujú vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

24. Ďalej žalobca v odvolaní namietal tvrdenie súdu, že žalobca v konaní nepreukázal žalobou uplatnený
nárok, teda neuniesol dôkazné bremeno proti žalovanému, čo nie je pravdou. Odvolateľ namietal, že k
uvedenému konštatovaniu, vzhľadom na späťvzatie žaloby pred prvým pojednávaním vo veci súd nebol
oprávnený, pretože k meritórnemu prejednaniu veci nedošlo, ani k žiadnemu dokazovaniu v danej veci.
Odvolací súd udáva, že v bode 11. odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalovanému

nemožno pričítať podiel na vzniku sporu, ako sa to snaží prezentovať žalobca, pretože v danom konaní
je dôkazné bremeno práve na žalobcovi, ktorý si mal dôsledne pred podaním žaloby zvážiť, či je schopný
uniesť dôkazné bremeno ohľadne vlastných skutkových tvrdení uvedených v žalobe, ako aj následky
s tým spojené. Vzhľadom na to, že žalobca zobral žalobu späť, okresný súd uviedol, že žalobca si mal
pred podaním žaloby zvážiť túto skutočnosť. Nejde teda o posudzovanie výsledku sporu na základe

prejednania veci súdom. Interpretácia záveru okresného súdu žalobcom v odvolaní nespôsobuje vecnú
nesprávnosť rozhodnutia, pretože okresný súd nedospel k záveru, ani svoje rozhodnutie nezaložil na
závere, že žalobca nepreukázal uplatnený nárok, a teda neuniesol dôkazné bremeno.

25. Pokiaľ v odvolaní odvolateľ dal do pozornosti súdu, že predmetná žaloba nebola medzi stranami prvá

a poukázal na už skôr skončené konanie na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Úp/537/2022,
ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím, preto logicky vychádzal okrem iného z predpokladu, že pokiaľ
žalovaný nerozporoval nárok za skoršie žalované obdobie, uvedené bude platiť rovnako aj v tomto
ďalšom sporovom konaní, ani toto nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Uvedené nové tvrdenia - prostriedky procesného útoku neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej

inštancie a odvolateľ ani netvrdí a ani odvolací súd nezistil, že by boli splnené podmienky podľa
ustanovenia § 366 CSP, preto na tieto tvrdenia odvolací súd nemohol prihliadnuť. Naviac pre úplnosť
odvolací súd udáva, že ide o nový samostatný nárok uplatnený touto žalobou žalobcom, žalobca mal
možnosť pred podaním žaloby vyzvať žalovaného k mimosúdnemu riešeniu veci a navrhnúť protistrane
vysporiadanie práv dohodou, a tak prípadne predísť žalobe, čo neurobil. Tvrdenia žalobcu nenapĺňa

hypotézu ustanovenia § 257 CSP a ani ich nemožno posúdiť tak, že žalovaný zavinil zastavenie konania.

26. K námietke odvolateľa v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 257 CSP, keď tvrdí, že vychádzal
z ust. § 205 CSP, podľa ktorej z právnej úpravy verejné listiny vydané príslušným orgánom potvrdzujú
pravdivosť toho, čo sa v nich uvádza, pokiaľ v konaní nie je preukázaný opak, a teda žalobca mal

na základe takejto listiny za to, že žalobca vykonáva činnosť - káblovú retransmisiu, s ktorou súvisia
povinnosti vyporiadania autorských a iných práv, odvolací súd udáva, že ustanovenie § 205 CSP je
inštitútom civilného sporového poriadku ide o jeden z dôkazných prostriedkov, naviac žalovaný ani
nespochybnil obsah uvedených listín. Uvedené skutočnosti žalobcom nie sú dôvodom na aplikáciu § 257
CSP, ktorého predpokladom je výnimočnosť prípadu a dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce

v okolnostiach prípadu, ako sú neprimeraná tvrdosť spočívajúca v nespravodlivosti pre strany sporu.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na body 11. až 13. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie.

27. Súd prvej inštancie správne posúdil vec podľa § 256 CSP ako aj neexistenciu predpokladov pre

aplikáciu ust. § 257 CSP. Skutočnosť, že žalobca si pred podaním žaloby na súd nepreveril predpoklady,
na základe ktorých by nezobral žalobu späť, nie sú dôvodom na aplikáciu ust. § 257 CSP (tak, ako
ich uvádzal žalobca), ani postoj v konaní žalovaného a žalobcu nenapĺňa hypotézu ust. § 257 CSP,
nakoľko neboli zistené osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré by mali výnimočný charakter prenepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. potvrdil ako vecne správne.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške trov konania
rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným
uznesením. Odvolací súd ani pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania nezistil také dôvody, ktoré

by opodstatňovali aplikáciu ust. § 257 CSP v odvolacom konaní, a to z dôvodov, pre ktoré nebolo
aplikované ustanovenie § 257 CSP ani v prvoinštančnom konaní, odvolateľ v odvolacom konaní ani
neuvádzal dôvody pre rozhodnutie podľa ustanovenia § 257 CSP a odvolací súd ich ani nezistil.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0 (§
393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza,
že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach
neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie

dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).