Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200616
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1020200616.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobkyne (sťažovateľka): Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán,
s.r.o., so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 861 227, právne zastúpený: JUDr. Petronela
Toporcer Zavacká, LL.M., advokátka, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 172 492,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100487006/2020 zo dňa 21.02.2020, v konaní o
kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA- 1S/103/2020 - 136

zo dňa 23. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/103/2020 - 136 zo dňa 23. januára 2025 sa zrušuje
a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na nové konanie.

II. Sťažovateľke sa priznáva právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-1S/103/2020 - 136 zo dňa 23.

januára 2025 rozhodol tak, že podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania
zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 100487006/2020 zo dňa 21.02.2020.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť
zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, a to v
medziach žalobných bodov, v rámci ktorých žalobkyňa primárne napádala potrebu aplikácie širšieho
výkladu § 156 ods. 1 daňového poriadku, a teda že za nezaplatenie alebo neodvedenie dane sa nemôže

považovať neodvedenie z objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom rozhodnutia orgánu
verejnej moci, ako aj potrebu dbania na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov v zmysle § 3 ods. 1 daňového poriadku, a teda celkovo spornou bola otázka, či je porušením
daňových predpisov, ak daňové orgány pri vyrubení úroku z omeškania nezohľadnili/ nezapočítali škodu
spôsobenú štátom daňovému subjektu.
3. Správny súd nevidel vo výklade § 156 ods. 1 daňového poriadku (upravujúceho, že správca dane
vyrubí úrok z omeškania, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v

ustanovenej výške daň) priestor pre širší výklad, ktorého sa domáhala žalobkyňa - že toto neplatí pre
prípad nezaplatenia dane z objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom rozhodnutia orgánu
verejnej moci. Žalobkyňou uvedený výklad podľa správneho súdu nijako nevyplýva z textu zákonného
ustanovenia ani z účelu zákona. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného o zákonnosti postupupodľa § 156 daňového poriadku, ktorý ustanovuje daňovému orgánu jednoznačný postup v prípade
nezaplatenia dane daňovým subjektom v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške, kedy správca
dane v podstate nemá inú možnosť, ako vyrubiť úrok z omeškania.

4. Za danej situácie správny súd (rovnako ako daňové orgány) nevyhovel námietkam žalobkyne, v
ktorých namietala proti vyrubeniu úroku z omeškania spočívajúcim v tom, že omeškanie žalobkyne
priamo zapríčinil štát nezákonným príkazom na zaistenie peňažných prostriedkov (t. j. ujmu, ktorú
spôsobil štátu sám štát, musí zaplatiť žalobkyňa) z dôvodu, že v prvom rade je tu potrebné vyriešiť
podstatnú otázku zodpovednosti štátu za škodu. V prípade vyhodnocovania predpokladov vzniku

zodpovednosti a rozsahu zodpovednosti štátu za škodu, spôsobu a rozsahu náhrady škody, dodržania
stanovených lehôt, a prípadného následného priznania nároku na náhradu škodu je osobitným zákonom
č. 514/2003 Z. z. stanovený presný postup pri náhrade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci,
zahŕňajúci napríklad aj obligatórne predbežné prerokovanie nároku na písomnú žiadosť poškodeného
s príslušným orgánom (v § 15). Uskutočnenie postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. žalobkyňa
nepreukázala. Okrem toho pre účely vyhodnocovania zodpovednosti štátu za škodu by bolo potrebné

vykonaťriadnedokazovanie,pričomniejevkompetenciidaňovýchorgánovanisprávnehosúduvykonať
postup podľa uvedeného zákona, rozhodnúť o nároku na náhradu škody a tento rovno „započítať“ s
vzniknutým úrokom z omeškania. V danom prípade nebolo možné urobiť jednoduché konštatovanie o
náhrade škody, ako to navrhovala žalobkyňa; treba nasledovať zákonné postupy, a to v tomto prípade
čo sa týka daňových záležitostí - postup podľa daňových predpisov a čo sa týka náhrady škody - postup

podľa všeobecných alebo osobitných predpisov o náhrade škody.
5. Otázka náhrady škody nie je pre daňové orgány pritom nijako súvisiacou otázkou s predmetom
príslušného daňového konania a nie je nijako podstatná pre rozhodnutie daňových orgánov. Správny
súd uviedol, že škoda žalobkyni vznikne až samotným zaplatením úroku z omeškania, teda nie skôr
ako pred jeho vyrubením daňovým orgánom ani jeho zaplatením daňovým subjektom. Pre rozhodovanie

daňových orgánov bolo v danom prípade rozhodujúce iba to, či žalobkyňa zaplatila včas a v ustanovenej
výške daň alebo nie a čas trvania omeškania, nie náhrada škody, ktorá nastupuje až po vyrubení a
zaplatení úroku z omeškania.
6. Správny súd nebol názoru, že by uvedeným postupom daňových orgánov došlo k porušeniu § 3
ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého sa pri správe daní dbá na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov. Pod zachovávaním práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov nemožno rozumieť nárok na/automatické započítanie (rozhodnutím nepriznanej)
náhrady škody s vyrubovanou daňou alebo úrokom. Rovnako má súd za to, že v danom prípade
nedošlo napadnutými rozhodnutiami ani k porušeniu ďalších namietaných práv alebo princípov, ako
práva žalobkyne vlastniť majetok, či iných ústavnoprávnych princípov.

7. Z rovnakých dôvodov správny súd nevyhovel ani návrhu žalobkyne na peňažnú moderáciu v zmysle
§ 192 SSP, keďže tento dôvodil rovnakými dôvodmi. Zároveň žalobkyňa ani netvrdila a ani nie sú
splnené podmienky na aplikáciu peňažnej moderácie, ktorými sú v zmysle citovaného ustanovenia -
neprimeranosť výšky peňažného plnenia alebo likvidačnosť výšky peňažného plnenia pre žalobkyňu.
Správny súd tvrdil, že dôvod, ktorý uvádzala žalobkyňa a spočíva v spôsobení ujmy štátom, nepatrí

medzi dôvody umožňujúce pristúpiť k peňažnej moderácii. Navyše § 156 ods. 5 daňového poriadku
aplikovaný správcom dane a žalovaným upravuje spôsob výpočtu úroku z omeškania z dlžnej sumy tak,
že určuje pevnú sadzbu toho úroku, a to štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky, resp. ak táto sadzba nedosiahne 15 %, pri výpočte sa použije ročná úroková sadzba 15 %, bez
možnosti správnej úvahy o výške vyrubeného úroku z omeškania. V takomto prípade neexistuje iná

možnosť výpočtu daného úroku z omeškania, pričom súd môže aj v prípade moderácie rozhodnúť len v
medziach zákona, a teda opäť len tak, ako mohol podľa daňového poriadku rozhodnúť daňový orgán, t. j.
lenvmedziachzákonomstanovenejsadzby,vtomtoprípadejedinejmožnostifixnestanovenéhovýpočtu
úrokuzomeškania.Vzmysle§157Daňovéhoporiadkusústanovenéúľavyzosankciealeboodpustenie
sankcie, medzi ktoré opäť patrí len vážne ohrozenie výživy daňového subjektu alebo odkázaných osôb,

v ostatných zákonom stanovených prípadoch na to nie je právny nárok, pričom opäť nejde o dôvody,
ktoré by žalobkyňa spĺňala.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

8. Proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave podala žalobkyňa v procesnom postavení sťažovateľky
(ďalejlenako„sťažovateľka“)vzákonnejlehotekasačnúsťažnosťzdôvodupodľaust.§440ods.1písm.
g), f) SSP a navrhla, aby kasačný súd v zmysle ust. § 462 ods. 2 rozhodol tak, že rozsudok Správneho
súdu v Bratislave zmení tak, že druhostupňové rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovýmrozhodnutím daňového úradu zruší a vec vráti daňovému úradu na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnila
náhradu trov konania.
9. V dôvodoch kasačnej sťažnosti sťažovateľka napádala interpretačnú rovinu argumentácie rozsudku

správneho súdu, ktorá sa procesne prejavuje primárne vo vade nesprávneho právneho posúdenia
podľa ust. § 440 ods. (1) písm. g) SSP, avšak taktiež aj vo vade nesprávneho procesného postupu
znemožňujúceho účastníčke konania, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ust. § 440 ods. (1) písm. f) SSP, a to vo forme
nedostatočného odôvodnenia napádaného rozsudku.

10. Zdôraznila, že jej bol vyrubený úrok z omeškania z dôvodu, že daň uhradila až po odklade, o ktorý
bola nútená požiadať výlučne a len z dôvodu, že peňažné prostriedky, z ktorých malo dôjsť k úhrade
dane, boli zaistené Príkazom na zaistenie, ktorý bol ako neústavný zrušený Ústavným súdom spolu s
konštatovaním zásahu do práv sťažovateľky.
11. Počas doby zaistenia sťažovateľka žiadala aj o obmedzenie zaistenia peňažných prostriedkov
osobitne na ten účel, aby jej bolo umožnené uhradiť daň, a teda aby predišla nutnosti žiadať o odklad,

čomu nebolo vyhovené.
12. Sťažovateľka mala za to, že urobila všetko preto, aby mohla daň uhradiť bez toho, aby bola
nútená požiadať o odklad - zo strany štátu jej to však nebolo umožnené, a to nezákonným/neústavným
spôsobom - Príkazom na zaistenie.
13. Podľa jej názoru jej štát nezákonne znemožnil zaplatiť daň, v dôsledku čoho bola nútená požiadať o

odklad dane, za čo si v súčasnosti štát žiada „kompenzáciu“, t. j. úrok z omeškania, ako paušalizovanú
náhradu škody.
14. Štát nielenže sťažovateľke spôsobil ujmu samotným Príkazom na zaistenie, ktorý Ústavný súd zrušil
pre jeho protiústavnosť, ale v súčasnosti na túto ujmu nadväzuje ďalšou, keďže sťažovateľke vyrubil
úrok z omeškania práve preto, že pre Príkaz na zaistenie nemohla uhradiť daň.

15. V kontexte tejto veci zdôraznila, že samotný úrok z omeškania je považovaný za paušalizovanú
náhradu za ujmu spôsobenú štátnemu rozpočtu v dôsledku omeškania so zaplatením dane.
16. Jedinou a výlučnou príčinou, pre ktorú došlo k požiadaniu o odklad platenia dane, bol
protiprávny (a z toho dôvodu následne zrušený) Príkaz na zaistenie.
17. Sťažovateľka má za to, že v predmetnej veci ust. § 156 ods. (1) Daňového poriadku

poskytuje daňovým orgánom dostatočný priestor na to, aby predišli rozhodnutiu zakladajúcemu zjavnú
nespravodlivosť a popierajúcemu samotný účel úroku z omeškania, a teda aj tohto ustanovenia
Daňového poriadku.
18. Toto ustanovenie, rešpektujúc jeho gramatické znenie, ale zároveň aj účel (náhrada škody
spôsobená štátnemu rozpočtu omeškaním so zaplatením) možno vykladať tak, že za „nezaplatenie

v ustanovenej lehote alebo v lehote určenej v rozhodnutí“ sa nebude považovať prípad, keď došlo k
žiadosti o odklad dane len a výlučne z dôvodu, že daňovému subjektu bolo preukázateľne znemožnené
uhradiť daň z dôvodov na strane štátu.
19. Analogicky v tejto súvislosti poukázala na ust. § 522 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník), v zmysle ktorého veriteľ je v omeškaní, ak neprijal

riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Podľa
ust. § 523 Občianskeho zákonníka za čas veriteľovho omeškania nie je dlžník povinný platiť úroky.
20. Veriteľom je v tomto prípade štát, ktorý dlžníkovi - žalobkyni neposkytol súčinnosť, neuvoľnil jej
peňažné prostriedky ani na účely úhrady dane, veriteľ teda sám znemožnil dlžníkovi uhradiť daň v
danom čase, a preto je neprípustné v tomto prípade hovoriť o omeškaní dlžníka a o vzniku jeho

povinnosť platiť úroky z omeškania, a to obzvlášť v situácii, keď bol následne Príkaz na zaistenie zrušený
Ústavným súdom z dôvodu jeho protiústavnosti a nezákonnosti. Navyše, daňový úrad zriadil na všetky
bankové účty sťažovateľky záložné právo, čím mu úplne znemožnil nakladať s akýmikoľvek finančnými
prostriedkami, hoci aj na inom účte.
21. Rovnakú logiku je potrebné a nutné uplatniť podľa názoru sťažovateľky, ak nemá dôjsť k zjavne

absurdnej a nespravodlivej aplikácii tohto ustanovenia aj v kontexte tejto veci, pričom znenie a účel ust.
§ 156 ods. 1 Daňového poriadku to umožňuje.
22. Ak štát znemožnil zaplatenie dane v ustanovenej alebo určenej lehote (neposkytol súčinnosť), potom
daňový subjekt nemôže byť v omeškaní, a teda nemôže mu byť vyrubený úrok z omeškania. Extenzívny
výklad spojenia „nezaplatenie v ustanovenej alebo určenej lehote“ v takejto špecifickej situácii plne

zodpovedá aj požiadavkám spravodlivosti, ale aj účelu a podstate úroku z omeškania.
23. Správny súd podľa názoru sťažovateľky na uvedené v plnej miere rezignoval, keď v bode 19.
napádaného rozsudku de facto iba stroho skonštatoval, že „nevidel vo výklade § 156 ods. 1 daňovéhoporiadku (...) priestor pre širší výklad, ktorého sa domáhal žalobca (...). Žalobcom uvedený výklad nijako
nevyplýva z textu zákonného ustanovenia ani z účelu zákona.“
24. Sťažovateľka poukázala na právnu vetu už citovaného judikátu Ústavného súdu, ktorú z hľadiska

jej ratio možno analogicky aplikovať aj na predmetnú vec: „V právnom štáte nemôže byť pochybenie
štátneho orgánu, či už vo forme ústavne nekonformného výkladu nedokonalej právnej úpravy,
ktorá opomína prípadné vrátenie platby dane vyrubenej až po uplynutí zákonnej lehoty, alebo vo
forme rozhodovacej činnosti správcu dane v priamom rozpore so zákonom, na ťarchu účastníka
administratívneho konania, ktorý ju nijako nezapríčinil a ani nedisponoval oprávnením nepriaznivé

následky zvrátiť.“
25. Ratio takejto právnej vety spočíva v tom, že ak došlo k pochybeniu zo strany štátu, ktoré účastník
nijako nezapríčinil a nemal možnosť zvrátiť, uvedené nemôže byť na jeho ťarchu.
26. Uvedeným postupom daňových orgánov a následne aj správneho súdu, ktorý tento postup
aproboval, dochádza k hrubému zásahu do majetkových práv sťažovateľky, konkrétne do práva vlastniť
majetok (resp. práva na pokojné užívanie majetku) garantovaného čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
27. Tento zásah však podľa názoru sťažovateľky nie je len nezákonný (v dôsledku nesprávnej
interpretácie), ale je neudržateľný aj vo svojich aplikačných dôsledkoch, pretože nie je vhodný (nesleduje
legitímnycieľ-vtomtoprípadenemôženaplniťpodstatuúrokuzomeškania,akopaušalizovanejnáhrady
škody, pretože ide o škodu, ktorú štát spôsobil sám sebe), nie je nevyhnutný (štát má nepochybne iné

nástroje ako kompenzovať škodu, ktorú spôsobil sám sebe, tým, že ju vyrubí tretiemu subjektu) a naviac
nespĺňa požiadavku proporcionality v užšom slova zmysle - konkrétne, v tomto prípade tu nemožno
hovoriť o zachovaní spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom a právami sťažovateľky tak, ako
satoštandardnepriaplikáciitestuproporcionalityzostranyÚstavnéhosúdu,akoajEurópskehosúdupre
ľudsképrávavyžadujepriposudzovanízásahovdoprávavlastniťmajetok.Idetedaohrubodisproporčný

zásah do uvedených práv sťažovateľky.
28. Správny súd tak bol povinný podľa jej názoru nielen zvážiť interpretačné alternatívy aplikovaného
ustanovenia Daňového poriadku, ale posúdiť aj aplikačné dopady z pohľadu zásahu do majetkových
práv,akoprávzasiahnutýchrozhodnutiamisprávcudane,pričomnatentozásahsťažovateľkapoukázala
aj v samotnej správnej žalobe. Uvedené však správny súd opomenul.

29. Sťažovateľka konštatovala, že správny súd napádaným rozsudkom rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 440 ods. 1 písm. g) SSP a vzhľadom na absenciu
relevantného odôvodnenia v tejto časti napádaný rozsudok zaťažil aj vadou podľa ust. § 440 ods. 1
písm. f) SSP.
30. V zmysle procesnej roviny argumentácie mala podľa správneho súdu sťažovateľka uvedenú údajne

tvrdenú škodu uplatniť postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
31. Sťažovateľka považuje za neudržateľné, ak štát argumentuje, že správny postup (v situácii, kedy
štát sťažovateľke vyrubil paušalizovanú náhradu škody spôsobenej štátu za oneskorenie spôsobené
štátom), nie je ten, že štát nevyrubí takúto samoúčelnú náhradu škody, ale ten, že sťažovateľka, ktorej
bola takáto povinnosť nesprávne vyrubená, ju musí najprv zaplatiť, a potom má následne iniciovať nové

samostatné konanie o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
32. Rovnako považovala sťažovateľka za nutné zdôrazniť, že procesná rovina argumentácie správneho
súdu opomína, že v zmysle existujúcej judikatúry by žaloba podaná podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
neuspela, a teda ani v takejto absurdnej situácii by nemohla byť účinným prostriedkom nápravy.
33. Sťažovateľka poukázala na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne rozsudok sp.

zn. 3Cdo 32/2007 zo dňa 29.3.2007 (R 28/2008), ktorého právna veta znie: „Plnenie povinnosti, ktorá
vyplýva z predpisu spadajúceho do oblasti verejného (daňového) práva, nemôže byť škodou v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom.“
34. Argumentácia správneho súdu tak stavia sťažovateľku do vyslovene absurdnej situácie - keďže ho

odkazuje na ďalšie a iné súdne konanie, napriek tomu, že z judikatúry je zrejmé, že v danom konaní
by mu nebola poskytnutá náprava.
35. Ďalej uviedla, že je zrejmé, opierajúc sa o právnu vetu citovaného judikátu, že ak by sťažovateľka
takúto samostatnú žalobu podala, v danej veci by nemohla dosiahnuť úspech a možno predpokladať, že
v danej veci by práve civilný súd zdôraznil, že nakoľko ide o plnenie povinnosti vyplývajúcej z daňového

predpisu a vyrubenej správcom dane, táto skutočnosť mala byť napadnutá v rámci správneho súdnictva
(argumentáciou o nezákonností takýchto rozhodnutí), a nie v rámci konania podľa zákona č. 514/2003
Z .z., a to najviac za situácie, kedy uvedené rozhodnutia správcu dane ani len neboli zrušené (viď ust.
§ 6 ods. (1) Zákona č. 514/2003 Z. z.).36. To, že pre účinnú nápravu pre sťažovateľku je relevantná súdna ochrana práve v konaní o
správnej žalobe proti rozhodnutiam správcu dane, a nie v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
tak okrem iného vyplýva aj z toho, že právnym základom majetkovej ujmy sťažovateľky sú práve

rozhodnutia, ktoré sú predmetom tohto správneho súdneho konania; inak povedané, nebyť týchto
rozhodnutí, žiadna takáto ujma nevznikne - sťažovateľka preto logicky napadla právny základ uvedenej
ujmy. Povinnosť uhradiť úroky z omeškania je verejno-právnou povinnosťou vyplývajúcou z daňového
predpisu, následne vyrubenou správcom dane, čo v zmysle judikátu vylučuje jej kvalifikovanie ako
škody na účely zákona č. 514/2003 Z. z.; - naviac, na uplatnenie si náhrady škody podľa zákona č.

514/2003 Z. z. sa zároveň vyžaduje zrušenie nezákonného rozhodnutia, a práve toho sa sťažovateľka v
konaní o správnej žalobe domáhala. Zdôraznila, že sa v správnom súdnom konaní domáhala zrušenia
právneho základu majetkovej ujmy, ktorá je sekundárnou ujmou spôsobenou Príkazom na zaistenie;
ak by sa domáhala škody na tomto základe v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z., „narazila“ by
na (z pohľadu sťažovateľky problematické) posudzovanie príčinnej súvislosti aplikované konštantnou
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej „vzťah príčiny a následku musí byť

(...) priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný“8 - v prípade sťažovateľky
je povinnosť zaplatiť úrok z omeškania sekundárnou povinnosťou, ktorá vznikla rozhodnutím o vyrubení,
následkom ktorej (zaplatením dane) vznikla žalobcovi majetková ujma, ktorej prvotnou (primárnou)
príčinou je pochybenie štátu vo forme nezákonného Príkazu na zaistenie - a hoci je podstata a dôvod
vyrubenia úroku z omeškania zrejmá, je ňou pochybenie štátu, formalistické posudzovanie príčinnej

súvislosti v kontexte špecifika prejedávanej veci nepochybne vedie k záveru, že žaloba podľa zákona č.
514/2003 Z. z. by ani pri zohľadnení tejto otázky nemohla byť účinným prostriedkom nápravy.
37. Vzhľadom na uvedené je podľa sťažovateľky zrejmé, že procesná rovina argumentácie správneho
súdu neobstojí, stojí na nesprávnom právnom posúdení veci, opomína podstatné skutočnosti, ktoré
správny súd, rešpektujúc zásadu iura novit curia vedieť mohol a mal, a ktoré v odôvodnení napádaného

rozsudku žiadnym spôsobom nezohľadnil, čo vedie aj k vade nedostatočného odôvodnenia.
38. Jediným bodom, ktorým sa správny súd vysporiadaval (podľa sťažovateľky) s jej argumentáciou
nadväzujúcou na jeho primárny kasačný petit, je bod 19. napádaného rozsudku, ktorý pritom neobsahuje
žiadnu relevantnú argumentáciu, ale iba ničím neodôvodnené konštatovanie o „nevidení“ priestoru pre
širší výklad. Body 20. - 22. napádaného rozsudku sa netýkajú skutočnej argumentácie sťažovateľky, ale

správnym súdom vykonštruovanej (neexistujúcej) argumentácie nesprávne pripísanej žalobcovi.
39. Sťažovateľka tvrdila, že správny súd rezignoval na poskytnutie ochrany jej práv, či ju priam
znemožnil, pričom to bol práve on, ktorý mal zhojiť nezákonné konanie Úradu špeciálnej prokuratúry
a žalovaného.
40. Bez relevantnej argumentácie aproboval neudržateľnú situáciu, kedy na nezákonné rozhodnutie

(Príkaz na zaistenie následne zrušený Ústavným súdom) nadväzuje ďalšie nezákonné a neúčelné
rozhodnutie hrubo zasahujúce do majetkovej sféry sťažovateľky.
41. Naviac uvedený postup správny súd odôvodnil odkazom na konanie, ktoré v zmysle existujúcej
judikatúry, vzhľadom na predmet tejto veci, nemôže priniesť sťažovateľke nápravu uvedenej
neudržateľnej situácie, v dôsledku čoho žaloba podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže predstavovať

účinný prostriedok nápravy.
42. Zjavne nezákonnú situáciu, kedy bol sťažovateľke vyrubený úrok z omeškania vo výške takmer 190
000 € z dôvodu nezákonného postupu štátu, ktorý mu znemožnil daň v danom čase zaplatiť, správny súd
postavil do roviny, ktorá sťažovateľke znemožňuje akúkoľvek nápravu, čo zo strany štátu predstavuje
sofistikované, ba priam šikanózne odopretie ochrany jeho práv.

43. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 16.04.2025 (č. l. 159 a nasl. spisu) uviedol, že v
zmysleust.článku3zákonač.35/2019Z.z.ofinančnejspráveaozmeneadoplneníniektorýchzákonov
na základe princípu zákonnosti príslušník finančnej správy pri výkone štátnej služby a nadriadený v
služobných vzťahoch koná a rozhoduje v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, právne záväznými
aktmi Európskej únie, právnymi predpismi Slovenskej republiky a vnútornými predpismi. Žalovaný

poukázal na skutočnosť, že v rámci každého konania musia byť rešpektované kogentné ustanovenia
zákona, ktoré imperatívne (donucujúco) upravujú právne vzťahy. Tieto sa prejavujú rôznymi zákazmi a
príkazmi, ktoré nie je možné obmedzovať alebo vylúčiť prejavom vôle.
44. Žalovaný konštatoval, že Daňový úrad Bratislava vychádzal pri vydaní rozhodnutia
č.100868316/2019 zo dňa 03.05.2019, z kogentného ustanovenia § 156 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj ako „Daňový poriadok“), ktorého imperatívne znenie uvádza: „Podľa ustanovenia § 156 ods. 2
zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej
sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskejcentrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom
mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Ak štvornásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania

sapoužijeročnáúrokovásadzba15%.Správcadanevyrubíúrokzomeškaniazakaždýdeňomeškanias
platbou,začínajúcdňomnasledujúcimpodnijejsplatnostiaždodňaplatbyvrátanealebododňapoužitia
daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného
konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej
sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy

môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania
s platbou.“ Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 28.11.2017 predstavovala 0,00
%.Vzhľadomktomu,žeštvornásobokzákladnejúrokovejsadzbyEurópskejcentrálnejbankynedosiahol
15 %, pri výpočte sa použila ročná úroková sadzba 15 %. Podľa ustanovenia § 161 zákona č. 563/2009
Z. z. v znení neskorších predpisov ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, zaokrúhľuje
sa daň, preddavok na daň, úrok z omeškania, pokuta a úrok na desiatky eurocentov nadol.

45. Finančné riaditeľstvo SR ako žalovaný konštatoval, že nie je orgánom kompetentným posúdiť
a vyhodnotiť konkrétne procesné postupy uplatnené žalobcom voči Úradu špeciálnej prokuratúry,
uznesenia vydané Úradom špeciálnej prokuratúry a nález Ústavného súdu č. k.: I. ÚS 122/2018-123 zo
dňa30.01.2019.Správcadane,aniFinančnériaditeľstvoSRnevyhodnocujesprávnosťpostupuštátnych
orgánov,aninerozhodujeotom,čitýmitopostupmištátnychorgánovbolaspôsobenáujmasťažovateľke.

46. Žalovaný má za to, že postupoval zákonným spôsobom, výlučne v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
47. Žalovaný navrhol, aby Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd po preskúmaní obsahu
predloženého spisu zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP a nepriznal trovy

konania a právneho zastúpenia.
48. Sťažovateľka dňa 16.06.2025 prostredníctvom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doručila
do spisu repliku k vyjadreniu žalovaného ku kasačnej sťažnosti, v ktorej uviedla, že zo samotného
Nálezu Ústavného súdu v spojení s príkazom na zaistenie jednoznačne vyplýva, že jej bolo objektívne
znemožnené uhradiť daň v čase splatnosti a to, že príkaz na zaistenie bol pre jeho protiprávnosť

Ústavným súdom zrušený. Sú to skutočnosti, ktoré vyplývajú z individuálnych aktov. Záver o
nesprávnosti postupu štátnych orgánov v tomto prípade tak už bol uskutočnený ústavným súdom.
Zdôraznila, že v rozhodovacej činnosti Ústavným súdom je možné identifikovať situácie, kedy súdy
nepostupujú striktne podľa doslovného znenia zohľadňujúc absurdné dopady striktne gramatického
výkladu v jednotlivých špecifických situáciách. V tejto súvislosti poukazuje napríklad na rozsudok

Krajského súdu v Prešove 6Co/136/2011 zo dňa 29.05.2012.

III. Konanie na kasačnom súde

49. Prejednávaná vec bola dňa 07.05.2025 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“) ako súdu príslušnému na konanie a
rozhodnutie podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde vec bola pridelená na
rozhodnutie senátu 4S a je vedená pod sp. zn. 4Sfk/44/2025. Senát o nej rozhodol v zložení uvedenom
v záhlaví tohto rozsudku.
50. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný podľa § 11 písm. g) SSP v spojení s

§ 438 ods. 2 SSP po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a §
444 SSP) oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP) smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP) a kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP v spojení s ust. § 441 SSP a § 453 SSP, a postupom

podľa ust. § 455 SSP bez nariadenia pojednávania, dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa
je dôvodná.
51.Zobsahusúdnehospisukasačnýsúdzistil,žepredmetomkasačnejsťažnostijerozsudokSprávneho
súdu v Bratislave č. k. BA-1S/103/2020 - 136 z 23.01.2025, ktorým Správny súd v Bratislave zamietol
podľa ust. § 190 SSP správnu žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti a

následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 100487006/2020 zo dňa 21.02.2020.
52. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že Daňový úrad v Bratislave
(správca dane) rozhodnutím č. 100868316/2019 zo dňa 03.05.2019 (prvostupňovým rozhodnutím)
vyrubil podľa ust. § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 536/2009 Z. z. o správne daní (Daňový poriadok) ao zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“),
ktorým tento vyrubil sťažovateľke úrok z omeškania vo výške 188 424,40 Eur za nezaplatenie dane
z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie október 2017 v

stanovenej lehote a v ustanovenej výške. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že
sťažovateľka podala daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október 2017 dňa 21.11.2017,
v zmysle ktorého vlastná daňová povinnosť na úhradu predstavovala sumu 2 520 186, 53 Eur.
Sťažovateľka uhradila dňa 24.01.2018 sumu 20 478,01 Eur, dňa 24.02.2018 sumu 1 435,36 Eur a odo
dňa 30.05.2018 povolil správca dane sťažovateľke odklad platenia dane rozhodnutím z 18.05.2018.

Správca dane ďalej v tabuľke uvedenej v rozhodnutí uviedol výpočet sankčného úroku z omeškania vo
výške 188 424,40 Eur.
53. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím
žalovaného č. 100487006/2020 zo dňa 21.02.2020 tak, že odvolanie bolo zamietnuté a prvostupňové
rozhodnutie žalovaný správny orgán potvrdil.
54. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd ďalej za preukázané, že dňa 03.02.2015

uzatvorila sťažovateľka rámcovú zmluvu o poskytovaní právnych služieb so spoločnosťou MH
Manažment2 (právnym nástupcom FNM) (Zmluva o PPS), na základe ktorej vznikol sťažovateľke
záväzok poskytovať spoločnosti MH Manažment právne služby presne špecifikované v jednotlivých
písomných objednávkach a spoločnosti MH Manažment vznikol záväzok zaplatiť sťažovateľke za
poskytnuté právne služby odmenu.

55. Na základe Zmluvy o PPS v spojení s konkrétnou objednávkou poskytla sťažovateľka spoločnosti
MH Manažment právne služby, za ktoré jej vznikol nárok na odmenu, ktorá bola po ďalšom vzájomnom
rokovaní stanovená vo výške 15 236 226,00 EUR s DPH (Odmena).
56. V súlade so vzájomnou dohodou vystavila sťažovateľka spoločnosti MH Manažment dňa 10.10.2017
faktúru č. 17/VF/052 na sumu vo výške Odmeny, ktorá jej bola dňa 8.11.2017 zo strany spoločnosti MH

Manažment uhradená.
57. Následne, dňa 9.11.2017 vydala NAKA3 uznesenie o začatí trestného stíhania pre obzvlášť závažný
zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku vo forme spolupáchateľstva v štádiu pokusu.
58. V ten istý deň vydal Úrad Špeciálnej prokuratúry 4 príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov, sp.
zn.: V GO-V-985-1/2017 (Príkaz na zaistenie), ktorým zakázal sťažovateľke nakladať so zaplatenou

Odmenou.
59. Sťažovateľka ako platiteľ DPH v zmysle Zákona o DPH podala dňa 21.11.2017 daňové priznanie k
DPH za zdaňovacie obdobie október 2017. Priznaná vlastná daňová povinnosť na úhradu predstavovala
sumu vo výške 2 520 186,53 EUR splatnú dňa 27.11.2017.
60. Dňa 22.11.2017 podala sťažovateľka žiadosť o obmedzenie zaistenia peňažných prostriedkov

predstavujúcich Odmenu v zmysle ust. § 95 ods. (8) Trestného poriadku, prostredníctvom ktorej žiadala
Úrad špeciálnej prokuratúry, aby obmedzil zaistenie peňažných prostriedkov predstavujúcich Odmenu
v rozsahu vzniknutej Daňovej povinnosti.
61.Úradšpeciálnejprokuratúryuznesenímzodňa05.12.2017,sp.zn.:VII/2Gv302/17/1000-13zamietol
Žiadosť o obmedzenie zaistenia, pretože ju nepovažoval za dôvodnú.

62. Dňa 11.12.2017 podala sťažovateľka proti Uzneseniu o zamietnutí Žiadosti o obmedzenie zaistenia
sťažnosť v zmysle § 95 ods. (8) Trestného poriadku v spojení s ust. § 185 a nasl. Trestného poriadku,
ktorú Úrad špeciálnej prokuratúry uznesením zo dňa 23.01.2018, sp. zn.: VII/2 Gv 302/17/1000-25
zamietol, pretože ju tak, ako Žiadosť o obmedzenie zaistenia, nepovažoval za dôvodnú.
63. Ešte pred vydaním Uznesenia o zamietnutí sťažnosti 1 podala sťažovateľka dňa 19.12.2017

platobný príkaz za účelom úhrady daňovej povinnosti, ktorý však nebol (vzhľadom na skutočnosti vyššie)
zrealizovaný.
64. Dňa 22.12.2017 podala sťažovateľka žiadosť o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov
predstavujúcich Odmenu v zmysle ust. § 95 ods. (8) Trestného poriadku, prostredníctvom ktorej žiadala
Úrad špeciálnej prokuratúry, aby zrušil nezákonné zaistenie peňažných prostriedkov predstavujúcich jej

Odmenu, a tak jej umožnil nakladať s ňou v súlade so všeobecne záväznými predpismi, okrem iného,
aj za účelom splnenia svojich daňových povinností.
65.Úradšpeciálnejprokuratúryuznesenímzodňa24.01.2018,sp.zn.:VII/2Gv302/17/1000-26zamietol
Žiadosť o zrušenie zaistenia, pretože ju nepovažoval za dôvodnú.
66. Dňa 05.02.2018 podala sťažovateľka proti Uzneseniu o zamietnutí Žiadosti o zrušenie zaistenia

sťažnosť v zmysle ust. § 95 ods. (8) Trestného poriadku v spojení s ust. § 185 a nasl. Trestného poriadku,
ktorú Úrad špeciálnej prokuratúry uznesením zo dňa 20.02.2018, sp. zn.: VII/2 Gv 302/17/1000-34
zamietol, pretože ju, tak ako Žiadosť o zrušenie zaistenia, nepovažoval za dôvodnú.67. Dňa 06.02.2018 podala žalobkyňa v zmysle ust. § 57 Daňového poriadku žiadosť o odklad platenia
DPH, o ktorej daňový úrad rozhodnutím zo dňa 18.05.2018, číslo 100893000/2018 vyhovel.
68. Dňa 30.01.2019 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky (Ústavný súd) nález, sp. zn.: I. ÚS

122/2018-123, ktorým na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol o porušení základných práv
žalobkyne zo strany Úradu špeciálnej prokuratúry a zrušil Príkaz na zaistenie v spojení s Uznesením o
zamietnutí Žiadosti o obmedzenie zaistenia a Uznesením o zamietnutí Žiadosti o zrušenie zaistenia a
v spojení s Uznesením o zamietnutí sťažnosti 1 a Uznesením o zamietnutí sťažnosti 2 (Nález). Nález
nadobudol právoplatnosť dňa 18.02.2019.

69. Následne sťažovateľka vykonala dňa 27.02.2019 úhradu daňovej povinnosti v príslušnom
nezaplatenom rozsahu.
70. Po uhradení daňovej povinnosti v celom rozsahu vydal daňový úrad prvostupňové rozhodnutie,
ktorým jej vyrubil úrok z omeškania za nezaplatenie Daňovej povinnosti vyrubenej podaním daňového
priznania za zdaňovacie obdobie október 2017 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.
71. Dňa 04.06.2019 bolo podané odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, v ktorom sťažovateľka

namietala jeho nezákonnosť, nesprávnosť, neprimeranosť a nespravodlivosť.
72. Zároveň, dňa 04.06.2019 podala žalobkyňa z obdobných dôvodov ako Odvolanie, žiadosť o
odpustenie alebo úľavu zo sankcií v zmysle ust. § 157 ods. (1) písm. c) Daňového poriadku.
73. Listom č.: 102030005/2019 zo dňa 26.08.2019 Daňový úrad oznámil sťažovateľke, že Žiadosti o
úľavu nevyhovuje a úľavu nepovoľuje.

74. Dňa 08.11.2019 sťažovateľka podala na daňový úrad urgenciu na rozhodnutie o odvolaní a následne
05.12.2019 upozornenie na nečinnosť v rozhodovaní žalovaného o podanom odvolaní a žiadosti o
odpustenie sankcie.
75. Následne žalovaný napádaným rozhodnutím až dňa 21.02.2020 potvrdil prvostupňové rozhodnutie
daňového úradu.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

76. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
77.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
78. Podľa ust. § 156 ods. 1 Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa ods. 2,
ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške, alebo v

lehote alebo výške určenej v rozhodnutí správcu dane:
a) daň alebo rozdiel dane,
b) preddavok na daň,
c) splátku dane,
d) vybraný preddavok na daň,

e) daň vybranú zrážkou,
f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane
79. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa
ods. 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok

na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa
odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia
úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková
sadzba15%.Správcadanevyrubíúrokzomeškaniazakaždýdeňomeškaniasplatbou,začínajúcdňom

nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku
alebo vykonania kompenzácie podľa § 55; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane
vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok zomeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa
počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.
80. V preskúmavanej veci mal senát kasačného súdu nesporne za preukázané, že dňa 09.11.2017 boli

sťažovateľke zaistené peňažné prostriedky na základe príkazu Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej
republiky, č. V GO-V-958-1/2017.
81. Dňa 21.01.2017 podala sťažovateľka daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október 2017,
daň za obdobie 2017 bola splatná 27.11.2017.
82. Dňa 22.11.2017 podala sťažovateľka žiadosť na Úrad špeciálnej prokuratúry o obmedzenie zaistenia

finančných prostriedkov, o ktorej rozhodol Úrad špeciálnej prokuratúry uznesením zo dňa 05.12.2017
tak, že žiadosť zamietol.
83. Dňa 27.11.2017 podala sťažovateľka žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty, na ktorú bolo
oznámené listom zo dňa 20.12.2017, že daňový úrad jej nevyhovuje.
84. Dňa 19.12.2017 podala sťažovateľka platobný príkaz na úhradu uvedenej dlžnej sumy, ktorý však
nebol zrealizovaný.

85. Dňa 22.12.2017 podala sťažovateľka ďalšiu žiadosť na Úrad špeciálnej prokuratúry o zrušenie
zaistenia finančných prostriedkov, o ktorej rozhodol Úrad špeciálnej prokuratúry uznesením zo dňa
24.01.2018 tak, že žiadosť zamietol.
86. Dňa 06.02.2018 podala sťažovateľka na daňový úrad v zmysle ust. § 57 Daňového poriadku žiadosť
o odklad platenia DPH.

87. Dňa 18.05.2018 bolo rozhodnutím správcu dane vyhovené žiadosti sťažovateľky a to na obdobie od
doručenia predmetného rozhodnutia, t. j. 29.05.2018 až do 25.11.2019.

88. Nálezom Ústavného súdu I ÚS 122/2018 zo dňa 30.1.2019 bolo konštatované, že:
- uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IIV/2 Gv

302/17/1000 z 20.02.2018 v spojení s uznesením Úradu Špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky
sp. zn. IIV/2 Gv 302/17/1000 z 24.01.2018
- uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IIV/2 Gv
302/17/1000 z 23.01.2017 v spojení s uznesením Úradu Špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky
sp. zn. IIV/2 Gv 302/17/1000 z 05.12.2017

- v spojení s príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
na zaistenie peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 z 09.11.2017, práva sťažovateľky
porušené boli.
89. Následne boli sťažovateľke finančné prostriedky odblokované, z ktorých dňa 27.02.2019 zaplatila
celú dlžnú sumu

90. Vyrubený úrok z omeškania sa tak týka obdobia odo dňa splatnosti dane, t. j. 27.11.2017 do dňa
účinnosti odkladu platenia DPH dňa 29.05.2018 (deň doručenia rozhodnutí o odklade). Toto časové
rozmedzie vnímal správca dane ako 183 dní omeškania s riadnou platbou.
91. V zmysle ust. § 57 ods. 4 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.08.2018 (v čase rozhodovania
správcu dane), odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach môže správca dane povoliť najskôr

odo dňa doručenia rozhodnutia o povolení odkladu platenie dane alebo rozhodnutia o povolení platenia
dane v splátkach.
92. V zmysle ust. § 65 ods. 1 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.08.2018, orgán príslušný na
rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne najneskôr však do 8 dní odo dňa začatia konania,
ak to povaha veci pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňových subjektov,

inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na
rozhodnutie rozhodne do 60 dní.
93. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné
závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu, nie je možné rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže
túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový

orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného
odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, ak rozhoduje ministerstvo, minister.
94. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže
vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedeným dôvodom upovedomiť
daňový subjekt.

95. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú
ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto
zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).96.Úlohousprávnehosúdujeposúdiť,čisprávnyorgánvecnepríslušnýnakonaniesizadovážildostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a

či obsahovala zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v
súlade s hmotno-právnymi ako aj procesno- právnymi predpismi.
97. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie

správneho orgánu nie je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
98. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, ako
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, a to najmä z
toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe
a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu.
99. Senát Najvyššieho správneho súdu po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti
proti napadnutému rozsudku Správneho súdu v Bratislave, po jeho preskúmaní a po oboznámení sa s
obsahom pripojeného administratívneho spisu konštatoval, že s dôvodmi kasačnej sťažnosti je možné
sa stotožniť.

100. Z administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že sťažovateľke bola rozhodnutím
prokurátora podľa ust. § 95 Trestného poriadku zablokovaná možnosť nakladať so svojím bankovým
účtom. Toto rozhodnutie bolo neskôr v dôsledku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS
122/2018 - 123 zrušené.
101. Kasačný súd konštatoval, že v čase splatnosti daňovej povinnosti tak sťažovateľka objektívne

nemala možnosť disponovať prostriedkami na účte a uhradiť z daných peňažných prostriedkov daň.
Daňový úrad jej však aj napriek týmto skutočnostiam svojím prvostupňovým rozhodnutím vyrubil úrok
z omeškania podľa ust. § 156 Daňového poriadku a toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím
žalovaného.
102. Z dikcie vyššie citovaného ustanovenia § 156 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že daňový subjekt

je povinný zaplatiť úrok z omeškania, ak daň nezaplatí v lehote splatnosti. Vlastné znenie uvedenej
právnej normy explicitne nerieši to, či stav nezaplatenia dane včas (ako predpoklad vzniku povinnosti
zaplatiť úrok z omeškania), bol vyvolaný daňovým subjektom alebo okolnosťami mimo jeho dispozície.
103. Práve v tomto kontexte je však potrebné uviesť, že kasačný súd sa stotožnil s námietkou
sťažovateľky, ktorou táto napádala odôvodnenie napadnutého rozsudku. Zo správnej žaloby je totiž

zrejmé, že sťažovateľka fakticky nerozporovala skutočnosť, že pri jazykovom výklade účinnej právnej
úpravy (§ 156 Daňového poriadku) jej povinnosť platiť úrok z omeškania vzniknúť mohla. Správnou
žalobou sa domáhala interpretačného (súdneho) odklonu od jazykového znenia právnej úpravy, keď
tvrdila, že ustanovenie § 156 Daňového poriadku nemôže byť vykladané tak, že ak je nezaplatenie dane
včas vyvolané nezákonným úkonom štátu, aj tak je daňový subjekt povinný platiť úrok z omeškania

podľa § 156 Daňového poriadku.
104. Správny súd i napriek takto koncipovanej žalobnej argumentácii rezignoval na plnohodnotné
odôvodnenie svojho zamietajúceho výroku, ktorý by uskutočnil aj s prihliadnutím na aspekty veci
prezentované sťažovateľkou v texte správnej žaloby - poukazujúc na špecifické skutkové a právne
okolnosti veci. Kasačný súd - po oboznámení sa s rozsudkom správneho súdu - dospel k záveru,

že tento v podstate zreprodukoval, resp. zosumarizoval zákonné ustanovenia vzťahujúce sa na vec
a následne formálne uzavrel, že orgány verejnej správy príslušnú právnu úpravu uplatnili v súlade
s jej jednoznačným/jasným jazykovým znením, a preto tento ich postup odobril. Uplatnenie iných
interpretačných metód (t. j. alternatív k jazykovému výkladu) a ich hodnotenie však z napadnutého
rozsudku nevyplývajú.

105. Naopak, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, akoby správny súd odklon od vlastného
znenia právnej úpravy pripúšťal len v prípadoch, kedy je právna úprava nejednoznačná, resp. neurčitá.
Kasačný súd zdôrazňuje, že práve v takých prípadoch ako je súdená vec je potrebné uplatniť taký
výkladprávnejúpravy,ktorýbudepredstavovaťvyššiumieruochranyzákladnýchprávaslobôdfyzických
osôb a právnických osôb (k tomu porovnaj napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.

ÚS 241/07 z 18. septembra 2008), v zmysle ktorého „ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky
štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony
priznávajú daňovým subjektom. Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení
prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo imzákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorý môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto
maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti
nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a

slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie
- in dubio mitius.“ - obdobne porovnaj napr. závery Ústavného súdu Českej republiky v náleze sp. zn.
IV. ÚS 666/02 z 15. decembra 2003 a i.).
106. Na strane druhej, kasačný súd dodáva, že niektoré ústavnoprávne aspekty môžu odôvodňovať
interpretačný odklon od znenia zákona aj v prípadoch, kedy je právna úprava z jazykového hľadiska

jednoznačná. Z textu správnej žaloby je nesporné, že sťažovateľka sa domáhala práve alternatívneho
výkladu, a to prihliadajúc na špecifiká súdenej veci.
107. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na vybrané rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré
s uvedeným súvisia.
Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. III. ÚS 274/07 vyplýva, že:
„Orgány aplikujúce správne právo, a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom

súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. [...] Sudca
pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi
jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou,
ktorá je pri tom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy).“
Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. I. ÚS 155/2017 vyplýva právny názor, že:

„Ústavný súd ďalej konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno
tolerovať pri interpretácií zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej
nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a
musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť
alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno

opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného
predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ (k tomu pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky - sp. zn. 10Sžk/39/2017)
Podobný záver je zrejmý aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. III. ÚS 341/07:
„Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych

noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy
uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu“, „V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu

(umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a
účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.“
106. Obdobne - napr. aj na nález Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 33/97 - „Naprosto
neudržitelným momentem používání práva je jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového

výkladu. Jazykový výklad představuje pouze prvotní přiblížení se k aplikované právní normě. [...]
Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně, nebo v důsledku
nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity.“
107. V zhode so správnym súdom, ani senát kasačného súdu nespochybňuje znenie právnej normy
- citovaného ustanovenia (§ 156 Daňového poriadku), avšak má za to, že správny súd bol pri svojom

rozhodovaní povinný ustanovenia zákona vykladať aj s ohľadom na ich účel v spojení s aplikáciou na
konkrétne skutkové okolnosti veci.
108. Je nesporné, že znenie ust. § 156 Daňového poriadku neobsahuje žiadne výnimky, z formálneho
hľadiska ide o objektívnu sankciu bez prihliadnutia na zavinenie daňového subjektu (pozn. kasačného
súdu - úrok z omeškania je ako ustanovenie § 156 Daňového poriadku zaradené do podčasti zákona s

označením „Sankcie“, preto kasačný súd použil uvedený všeobecný pojem). Napriek tejto skutočnosti
je však potrebné, aby správny súd, resp. daňový úrad v rámci svojej rozhodovacej činnosti uplatňovali
ústavnoprávne princípy vzťahujúce sa na výkon verejnej moci (napr. princíp proporcionality a princíp
rovnosti na právach podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR, článku 13 Ústavy SR) a plnohodnotne vyhodnotili
aspekt, že sťažovateľka - v podmienkach súdenej veci - nebola schopná splniť svoju povinnosť zaplatiť

daň včas z dôvodov bez jej zavinenia.
109. Nemožnosť daň zaplatiť nielenže nebola vyvolaná sťažovateľkou, ale v konaní bolo nesporne
preukázané, že omeškanie s úhradou dane vzniklo v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej moci
(blokovanie peňažného účtu sťažovateľky orgánom štátu). O ktorom bolo následne Ústavným súdomSlovenskej republiky ustálené, že bola uskutočnená v rozpore s objektívnym právom. Naviac,
sťažovateľka mala v rozhodnom čase na dotknutom peňažnom účte dostatok peňažných prostriedkov
na úhradu dane a preukázateľne aj uskutočnila úkon, ktorým si túto povinnosť mienila včas splniť - a

to zadaním platobného príkazu vo svojej banke, ktorý sa však nezrealizoval z dôvodu protiprávneho
blokačného úkonu.
110. Kasačný súd je názoru, že dané ustanovenie Daňového poriadku je potrebné vykladať ústavno-
konformným výkladom a interpretovať ho aj v súlade s princípmi spravodlivosti a proporcionality, pričom
z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa správny súd o takýto výklad pokúsil, a to najmä s

prihliadnutím na okolnosti uvedené v tomto rozsudku.
111. V rozsudku identifikoval kasačný súd len všeobecný záver správneho súdu o tom, že „v danom
prípade nedošlo napadnutými rozhodnutiami ani k porušeniu ďalších namietaných práv alebo princípov,
ako práva žalobcu vlastniť majetok, či iných ústavnoprávnych princípov“ (bod 22 rozsudku), ale
absentujú v ňom vlastné myšlienkové pochody správneho súdu, ktoré k tomuto záveru viedli.
112. Kasačný súd ďalej uvádza, že úvahy správneho súdu o tom, že sťažovateľka má možnosť

uplatňovať si voči štátu nárok na náhradu škody - podľa osobitného právneho predpisu - považoval
v tomto konaní za predčasné. Sťažovateľka sa nedomáhala prieskumu nezohľadnenia alebo
nezapočítania škody, ale priamej súdnej interpretácie súvisiacich zákonných ustanovení (najmä § 156
Daňového poriadku) v ústavnoprávnom kontexte, a to s prihliadnutím na skutkové špecifiká súdenej veci
(k tomu pozri napr. body 48, 50, 51. 54 správnej žaloby a i.) tak, že ako daňový subjekt sa ani nemohla

dostať do omeškania s platbou dane (keďže túto nezaplatila z dôvodov vyvolaných štátom), a preto jej
ani nemohla vzniknúť povinnosť platiť úrok z omeškania (a to napriek vlastnému zneniu ustanovenia §
156 Daňového poriadku).
113. Sťažovateľka vo vzťahu k orgánom verejnej správy (o moderáciu úroku žiadala aj v daňovom
konaní žiadosť zo dňa 03.06.2019 podľa § 157 Daňového poriadku), ako aj vo vzťahu k správnemu súdu

uplatnila návrh týkajúci sa moderácie úroku z omeškania. Správny orgán - hoci vedel o nezákonnom
zablokovaní peňažného účtu sťažovateľky, nevyužil žiadnu zákonnú možnosť ako situáciu zohľadniť.
Obdobne, ani správny súd nevyhovel návrhu sťažovateľky o moderáciu úroku z omeškania podľa
príslušných ustanovení SSP.
114.Podľaust.§157ods.3citovanéhozákona,finančnériaditeľstvonažiadosťsubjektuodpustísankciu

z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. a) alebo môže povoliť úľavu zo sankcie alebo odpustiť sankciu
z dôvodov uvedených v ods. 1 b) a c). Ak výška sankcie v jednotlivom prípade nepresiahne, ak ide a) o
fyzickú osobu sumu 166 000,-Eur, b) o právnickú osobu sumu 1 660 000,- Eur.
115. Podľa ods. 4 daňový úrad/colný úrad na žiadosť daňového subjektu odpustí sankciu z dôvodov
uvedených v ods. 1 písm. a) alebo môže povoliť úľavu zo sankcie alebo odpustiť sankciu z dôvodov

uvedených v ods. 1 písm. b), c),ak výška uloženej sankcie v jednotlivom prípade, ak ide o a) fyzickú
osobu sumu 33 200,- Eur, b) právnickú osobu sumu 332 000,- Eur.
116. Podľa ods. 6 citovaného ustanovenia, žiadosť o povolenie úľavy zo sankcie alebo odpustenie
sankcie sa predkladá správcovi dane. Správca dane je povinný túto žiadosť postúpiť príslušnému
orgánu, ak nie je príslušný o nej rozhodnúť. Odpustiť sankciu alebo povoliť úľavu zo sankcie možno

podľa odseku 1 a odsekov 3 až 5 len v súlade s osobitným predpisom. O povolení úľavy zo sankcie
alebo odpustení sankcie sa vydáva rozhodnutie, proti ktorému nemožno podať odvolanie. O nevyhovení
žiadosti daňového subjektu o povolenie úľavy zo sankcie alebo odpustenie sankcie sa zašle daňovému
subjektu písomné oznámenie; v takomto prípade sa rozhodnutie nevydáva.
117. Podľa § 192 SSP, správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania

rozsudkom znížiť výšku peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody, ktoré boli priznané
napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy, ak to
žalobkyňa navrhovala a priznaná výška peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody je
neprimeraná alebo voči žalobkyni likvidačná.
118. Podľa § 198 SSP Správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh

žalobcu rozsudkom a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení
nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo
by mala pre žalobcu likvidačný charakter, b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania
možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. Podľa § 198 ods. 2 SSP, správny súd môže podľa
odseku 1 rozhodnúť len tak, ako mohol podľa osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy.

119. Vychádzajúc aj z vyššie uvedených ustanovení je vo všeobecnosti potrebné uviesť, že moderácia
je nástrojom súdnej kontroly, ktorým môže správny súd zasiahnuť do výšky požadovaného peňažného
plnenia, resp. sankcie, ak by jej plné uplatnenie bolo napr. neprimerané alebo neprimerane tvrdé.
Rozhodovanie o moderácii sa teda týka zmiernenia/zníženia alebo odpustenia peňažného plneniauloženého správnym orgánom (§ 192 SSP) alebo sankcie (§ 198 SSP). Podmienky pre jej uplatnenie
však SSP neurčuje identicky (§ 192, 198), a preto aj odôvodnenie uplatnenia, príp. neuplatnenia
moderácie v konkrétnej veci musí byť správnym súdom jednoznačné a najmä nemôžu byť pochybnosti

o tom, ako posudzoval správny súd plnenie, o moderáciu ktorého žalobkyňa žiadala. Uvedené totiž
následne dopadá na kritériá, ktoré sú pri moderácii relevantné.
120. Nerealizovanie moderácie súdom, odôvodnil správny súd v napadnutom rozsudku tým, že úrok
vyčíslený správnym orgánom bol určený v súlade so všeobecne záväznou právnou úpravou a nezistil
preto dôvody opodstatňujúce moderáciu. Doplnil, že § 156 ods. 5 Daňového poriadku upravuje spôsob

výpočtu úroku z omeškania z dlžnej sumy, keď podľa správneho súdu, v takomto prípade neexistuje iná
možnosť výpočtu daného úroku z omeškania. Práve v tomto kontexte skonštatoval, že súd môže aj v
prípade moderácie rozhodnúť len v medziach zákona, a teda opäť len tak, ako mohol podľa Daňového
poriadku rozhodnúť daňový orgán, t. j. len v medziach zákonom stanovenej sadzby - v tomto prípade
jedinej možnosti fixne stanoveného výpočtu úroku z omeškania. Napokon uviedol, že v zmysle § 157
Daňového poriadku sú stanovené úľavy zo sankcie alebo odpustenie sankcie, medzi ktoré opäť patrí len

vážne ohrozenie výživy daňového subjektu alebo odkázaných osôb, v ostatných zákonom stanovených
prípadoch na to nie je právny nárok, pričom opäť nejde o dôvody, ktoré by - podľa správneho súdu -
sťažovateľka spĺňala.
121. K týmto záverom správneho súdu kasačný súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je zrejmé, či správny súd možnosť moderácie skúmal cez prizmu ustanovenia § 192 SSP (peňažná

moderácia) alebo ustanovenia § 198 SSP (sankčná moderácia). V bode 23 napadnutého rozsudku sa
síce uvádza, že sťažovateľ o moderáciu žiadal podľa § 192 SSP a rovnako v bode 13 napadnutého
rozsudku správny súd odcitoval ustanovenie § 192 SSP (ako súvisiacu právnu úpravu), avšak v bod
23 napadnutého rozsudku následne uvádza, že „súd môže aj v prípade moderácie rozhodnúť len v
medziach zákona, a teda opäť len tak, ako mohol podľa daňového poriadku rozhodnúť daňový orgán,

t. j. len v medziach zákonom stanovenej sadzby, v tomto prípade jedinej možnosti fixne stanoveného
výpočtu úroku z omeškania“. Odkazuje tiež na ustanovenie § 157 Daňového poriadku, ktoré upravuje
úľavu zo sankcie alebo odpustenie sankcie a konštatuje, že môže „rozhodnúť len tak, ako mohol podľa
osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy“, čím naznačil, že vec posudzoval cez prizmu
ustanovenia § 198 SSP ako sankčnú moderáciu, čo však nezodpovedá tomu, že o žalobe ako celku

konal ako o všeobecnej správnej žalobe (t. j. nie ako o žalobe vo veci správneho trestania). Čiže jeho
odôvodnenie v tomto smere je zmätočné.
122. Nesprávne právne posúdenie veci videl kasačný súd jednak v nesprávnom vyhodnotení postupu
správneho orgánu, ktorého vyššie uvedené pochybenia správny súd odignoroval, keď tento rezignoval
na skúmanie možnosti iného výkladu § 156 Daňového poriadku ako je jazykový výklad a svoje

rozhodnutie v naznačenom smere neodôvodnil, ako aj v tom, že sám postupoval rovnako nesprávne,
keď sa otázke peňažnej moderácie podľa ust. § 192 SSP (podľa návrhu sťažovateľky) primerane
nevenoval, resp. nevenoval sa vôbec, keďže napadnutý v rozsudok v predmetnej časti vykazuje určitú
mieru zmätočnosti najmä v tom, či podmienky moderácie hodnotil správny súd podľa § 192 SSP alebo
podľa § 198 SSP.

123. Keďže zákonné predpoklady pre moderáciu podľa § 192 SSP a § 198 SSP nie sú identické a
existujú medzi nimi podstatné rozdiely (a to najmä v tom, či je správny súd viazaný právnym režimom,
ktorý mal pôvodne správny orgán - § 198 ods. 2 SSP), v novom konaní bude potrebné, aby správny
súd zaujal vo veci jednoznačný hodnotiaci postoj k tomu, či o žalobe konal ako o všeobecnej správnej
žalobe alebo ako o žalobe vo veci správneho trestania, aby tomu prispôsobil samotné konanie vo veci

a aby jednoznačne odôvodnil, ktorý z týchto režimov moderácie (§ 192 SSP vs. § 198 SSP) je potrebné
aplikovať.
124. Odhliadnuc od toho, že rozsudok vykazuje zmätočnosť v tom, či správny súd moderáciu posudzoval
podľa § 192 SSP alebo § 198 SSP, Najvyšší správny súd už len pre úplnosť uvádza, že aj právny názor
správneho súdu o absolútnej nemožnosti sankciu modifikovať pre prípadné zákonné limity a kogentnosť

právnej úpravy nemusí z ústavnoprávneho hľadiska obstáť (ak by aj správny súd v ďalšom konaní
vyhodnotil úrok z omeškania tvoriaci predmet tohto konania ako sankciu pre účely aplikácie § 198 SSP).
V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd napr. na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (sp. zn. 4Sžf/85/2012) - „Právna istota a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho
štátu nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne

a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani v prípade, ak zákonodarca sankciu vyjadril
takou výlučnou úpravou. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v
súlade s ústavou, v danom prípade s jej čl. 1 ods. 1 (Pozri uznesenie III.ÚS 247/07, rozsudok NS SR
4Sžo/72/2010, 3Sžf/32/2007).“ Tým Najvyšší správny súd netvrdí, že uvedený názor je na súdenú vecplne použiteľný, ale posúdenie relevancie predmetných záverov dáva ho do pozornosti správnemu súdu
pre účely nového konania vo veci.
125. Ako už kasačný súd naznačil vyššie, inštitút peňažnej moderácie predstavuje právny prostriedok,

ktorého cieľom je zabezpečiť, aby požadované peňažné plnenie alebo sankcia ukladaná správnym
orgánom bola primeraná, spravodlivá a proporcionálna, vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania,
ale najmä ku konkrétnym okolnostiam prípadu.
126. Vzhľadom na to, že správny súd bude opätovne skúmať dôvodnosť žaloby ako celku a sekundárne
aj návrhu žalobkyne na moderáciu, poukazuje kasačný súd na fakt, že zmyslom moderácie je zabrániť

neprimeranému trvalému alebo formalistickému prístupu zo strany správnych orgánov vo vzťahu k
dotknutým subjektom, a tým predchádzať porušeniu - okrem iných - zásady primeranosti, ako jednej zo
zásad právneho štátu.
127. Kasačný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že moderácia nie je „dobrovoľným gestom“ správcu dane
a v konečnom dôsledku ani správneho súdu, ale zákonom predpokladanou povinnosťou príslušného
orgánuzvážiťvšetkyokolnostiveciapredmetnúžiadosťnáslednevzákonnýchmedziachriadneposúdiť,

pričom v prípade, ak sú na taký postup splnené podmienky, je dôvodné, aby bolo žiadosti o moderáciu
vyhovené. Samotný inštitút moderácie (či už v konaní pred orgánom verejnej správy alebo správnym
súdom) je totiž - okrem iných - zákonným nástrojom na riadnu implementáciu medzinárodnoprávnych
záväzkov, ktoré štát má. Demonštratívne je v tejto súvislosti možné uviesť, že podľa článku 13 ods.
4 Ústavy SR a článku 1 Protokolu k Dohovoru musí byť akýkoľvek zásah do majetku primeraný

sledovanému cieľu.
128. Ak teda sťažovateľka v správnej žalobe o moderáciu požiadala, práve z dôvodu významu tohto
právneho inštitútu v právnom poriadku Slovenskej republiky bolo dôvodné, aby sa predmetným návrhom
správny súd čo najpodrobnejšie zaoberal a aby detailne odôvodnil aj svoje závery.
129. Napokon, pozornosti kasačného súdu neušla ani ďalšia skutočnosť, ktorá sa javí byť vo veci

podstatnou. Podľa ust. § 63 ods. 3 Daňového poriadku, má správca dane rozhodnúť (o žiadosti o odklad
s platením) štandardne do 30 dní od podania žiadosti. Kasačný súd konštatuje, že toto rozhodnutie bolo
v tomto prípade vydané až po viac ako troch mesiacoch od podania žiadosti. Úrok z omeškania, ktorý má
sťažovateľka zaplatiť podľa rozhodnutí tvoriacich súdny prieskum pritom zahŕňa aj časový úsek, počas
ktorého bolo konané o jej žiadosti o odklad platenia dane. I keď uvedené je formálne súladné s vtedy

účinným právnym predpisom (pozn.: účinok odkladu mohol nastať najskôr ku dňu doručenia rozhodnutia
o povolení odkladu, t. j. povinnosť platiť úrok zahŕňal aj časový úsek samotného konania o žiadosti), je
nesporné, že v podmienkach súdenej veci sa od sťažovateľky požaduje úhrada úroku za omeškanie,
ktoré nielenže sama nespôsobila, ale naviac aj za časový úsek, ktorý sa kasačnému súdu javí ako
neprimerane dlhý (najmä prihliadajúc na to, že samotné odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu,

ktorým bol odklad platby povolený, je tvorený štyrmi vetami). Nedá sa v tejto súvislosti opomenúť, že
neskoršia zákonná úprava uvedený inštitút zmenila, a to tak, že účinky odkladu môžu byť povolené ku
dňu splatnosti samotnej dane, a to dokonca aj spätne.
130. V tomto prípade bolo nesporne preukázané, že omeškanie s úhradou dane vzniklo na strane
sťažovateľky v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci a nemožno jej preto vytýkať

zavinenie ani spravodlivo požadovať, aby znášala plnú ekonomickú ťarchu úroku, resp. takáto
striktná požiadavka vyplývajúca z čisto jazykového výkladu právnej normy by musela byť dostatočne
odôvodnená aj v kontexte potreby vylúčenia iných interpretačných metód, čo však správny súd v
napadnutom rozsudku neurobil. Príslušný správny orgán, resp. minimálne správny súd mali preto
skúmať a vyčerpávajúco odôvodniť najmä to, či absencia zavinenia s omeškaním platby dane

predstavuje - v podmienkach súdenej veci - dôvod hodný osobitného zreteľa, či plná výška úroku
nepredstavuje - v okolnostiach súdenej veci - neprimeraný zásah do majetkových práv sťažovateľky,
resp. či nie je na mieste tento úrok znížiť, resp. odpustiť práve berúc do úvahy okolnosti veci a pod.
131. Ako to vyplýva z tohto rozsudku vyššie, v predmetnej veci bola sťažovateľka objektívne neschopná
zaplatiť daň, nakoľko jej účet bol blokovaný rozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry, ktoré ale

následne Ústavný súd zrušil ako protiústavné. Navyše nie je možné opomenúť skutočnosť, že správca
dane porušil svoju zákonnú povinnosť, keď nerozhodol o žiadosti o odklade platenia v zákonom
predpokladanej lehote (§ 61 ods. 3 Daňového poriadku), čím prispel k právnej neistote sťažovateľky. Je
nesporné, že sa správny súd s týmito skutočnosťami nezaoberal, a preto jeho rozhodnutie trpí vadou
nedostatočného odôvodnenia a nesprávneho právneho posúdenia.

132. Nie je správna argumentáciu správneho súdu, že za danej situácie a pri jednoznačnom znení
právnej úpravy nemohol - bez ďalšieho - vyhovieť námietkam žalobkyne ohľadom vyrubenia, resp. výšky
vyrubeného úroku z omeškania. Práve naopak, pri svojej rozhodovacej činnosti bol povinný špecifiká
tohto prípadu skúmať, zohľadniť a podrobne odôvodniť, čo však neurobil.133. Napokon je možné zhrnúť, že správny súd fakticky zamietnutie žaloby a aj neuskutočnenie
moderácie odôvodnil v podstate jazykovým výkladom ustanovenia § 156 Daňového poriadku, pričom
neprihliadal na špecifickosť skutkových okolností veci a na ústavnoprávny kontext veci. Z uvedených

dôvodov potom neposkytol sťažovateľke ani vyčerpávajúce odôvodnenie toho, prečo jej argumentácia
vo veci nie je (najmä v ústavnoprávnom kontexte) relevantná.
134. S takýmto postupom sa však senát kasačného súdu nemohol stotožniť. Poukazujúc na dôvody už
uvedené,pretoNajvyššísprávnysúdnapadnutýrozsudoksprávnehosúduzrušilavecmuvrátilnaďalšie
konanie s tým, že správny súd sa v novom konaní opätovne vysporiada s podanou správnou žalobou.

Preskúma a vyhodnotí, či v skutkových a právnych okolnostiach súdenej veci nie je - (aj vzhľadom na
rozhodnutia najvyšších súdnych autorít) - dôvodné uplatniť taký výklad súvisiacej právnej úpravy, ktorý
prezentovala sťažovateľka v správnej žalobe. Správny súd explicitne vyhodnotí, či sa právna úprava
vzťahujúca na vec nejaví v špecifikách posudzovanej veci neprípustnou z dôvodu neakceptovateľného
formalizmu (v ústavnoprávnom kontexte) a svoje závery podrobne odôvodní. Zároveň sa opätovne
vysporiada s moderačným návrhom sťažovateľa, jednoznačne uvedie, či tento posudzoval podľa § 192

SSP alebo podľa § 198 SSP a meritórne sa s predmetným návrhom vyčerpávajúco vysporiada.
135. Jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia je povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentami a návrhmi účastníkov súdneho konania.
Pri vymenovaní rozsahu povinností súdu vyrovnať sa s argumentami účastníkov konania je potrebné
vychádzať aj z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu, rovnako aj z judikatúry Ústavného súdu SR. V

tomto prípade senát kasačného súdu poukazuje napríklad na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu
vo veci Vetrenko vs. Moldavsko, rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 296/09, analogicky napr.
na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2Afs/24/2005, ako aj na ďalšiu a
fakticky konštantnú judikatúru týkajúcu sa potreby riadneho odôvodnenia rozsudku.
136. Je možné uviesť, že čím dôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania, tým

musí byť dôkladnejšia aj argumentácia konajúceho súdu. Ak súd na konkrétne a podrobné argumenty
účastníka konania zareaguje iba všeobecným konštatovaním (napr. potvrdením jednoznačného znenia
právnej úpravy vzťahujúcej sa na vec, avšak bez konkrétnej reakcie na rozsiahle argumenty žalobkyne),
takáto argumentácia súdu nemôže byť považovaná za konkrétny protiargument a nemôže byť ani
považovaná za dostatočné vyrovnanie sa so vznesenými argumentami účastníka konania.

137.Vpreskúmavanejvecijemožnékonštatovať,žesprávnysúdsanedostatočnýmspôsobomzaoberal
vznesenými námietkami uvedenými v správnej žalobe, resp. vo vzťahu k odôvodneniu neuplatnenia
moderácie vykazuje rozsudok znaky zmätočnosti, nejednoznačnosti, ktoré skutočnosti je potrebné
reparovať v rámci ďalšieho konania pred správnym súdom.
138. Kasačný súd z vyššie uvedených dôvodov aplikoval ust. § 462 ods. 1 SSP a preskúmavaný

rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že tento je viazaný právnym
názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).
139. O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ust. § 167 ods. 2 v spojení s ust. § 467 ods. 3 SSP
tak, že úspešnej sťažovateľke priznal právo na úplnú náhradu trov konania, o ktorej výške rozhodne
správny súd samostatným uznesením.

140. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.