Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 22, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/93/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323200792
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8323200792.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ Š.M. J., narodený XX. H. XXXX, T. XXX, 2/ E. J.,
narodená XX. R. XXXX, T. XXX, 3/ Š. J., narodený XX. E. XXXX, T. XXX, 4/ V. Q., narodená XX. Y. XXXX,
Š., C., žalobcovia 1/ až 4/ zastúpení advokátskou kanceláriou Líška & Partners s.r.o., Košice, Brezová
10, IČO: 48 052 060, 5/ Y. J., narodený XX. R. XXXX, T. XX, 6/ X. J., narodená XX. Y. XXXX, T. XX, 7/ Y.
J., narodený XX. Y. XXXX, T. XX, žalobcovia 5/ až 7/ zastúpení advokátom JUDr. Františkom Komkom,

Prešov, Hlavná 27, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Generali Česká pojišťovna a.s., so sídlom
Spálená 75/16, Praha 1, Česká republika, IČ: 452 72 956, zastúpenej advokátkou JUDr. Gabrielou
Reichovou, Martin, Pavla Mudroňa 26, IČO: 42 071 135, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na
Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 6C/15/2023, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove zo 06. februára 2024 sp.zn. 13Co/66/2023, takto

r o z h o d o l :

Senát 9C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e vec na prejednanie a rozhodnutie

veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

l. Okresný súd Humenné (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí
druhým) zo 16. mája 2023 sp.zn. 6C/15/2023 zamietol žalobu žalobcov voči žalovanému o náhradu
nemajetkovej ujmy titulom neoprávneného zásahu do ich práva na ochranu osobnosti.
1.1. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci konal po tom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením sp. zn. 9Cdo/13/2022 z 30. 11. 2022 zrušil rozsudok Okresného súdu Humenné zo dňa
19. 10. 2017, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24. 11. 2020 vo vzťahu medzi žalobcami
1/ až 7/ a žalovaným 3/. V pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15C
214/2014 už boli právoplatne zaviazaní žalovaní 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom po
10.000 eur, resp. 3.300 eur podľa príbuzenského stupňa. V tomto konaní bol na túto sumu spoločne
a nerozdielne zaviazaný aj žalovaný, teda poisťovacia spoločnosť, voči ktorému však bolo rozhodnutie

zrušené Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Následne súd prvej inštancie konal o nároku žalobcov
1/ až 7/ voči žalovanému - Generali Česká pojišťovna, a. s. Súd prvej inštancie nárok žalobcov na
náhradu nemajetkovej ujmy posúdil s poukazom na vznesenú námietku premlčania v zmysle ust. § 100,
§ 101, § 104 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“), pričom dospel k záveru, že nárok žalobcov
voči žalovanému - Českej pojišťovni je premlčaný. Poukázal na skutočnosť, že premlčacia lehota začala
plynúť dňa 26. 09. 2012, pričom voči žalovanému bol nárok uplatnený 07. 07. 2016, teda po uplynutí

premlčacej lehoty, ktorá vo vzťahu k žalovanému uplynula dňom 26. 09. 2015. Súd prvej inštancie sa
nestotožnil s právnym záverom žalobcov o tom, že v danom prípade premlčacia lehota začína plynúť rok
po poistnej udalosti s tým, že je viazaný záverom dovolacieho súdu. Zo záverov zrušujúceho rozhodnutia
dovolacieho súdu vyplýva, že je potrebné aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu, ktorej plynutie
je viazané na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť osobnostné
práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu

došlo. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a nepovažoval za dôvodné prihliadnuť na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/252/2021, na ktorépoukazovali žalobcovia 5/ až 7/. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia
§ 257 Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“), kedy za dôvody hodné osobitného zreteľa
považoval druh nároku žalobcov 1/ až 7/ a postavenie žalovaného v tomto konaní. Žalovaný bol úspešný

z dôvodu úspešne vznesenej námietky premlčania, no súdna prax v čase podania žaloby nebola
jednotná v tom, či poisťovateľa možno priamo žalovať ako stranu v konaní a či za uplatnené nároky
zodpovedá. Žalobcovia teda označili žalovaného najprv za vedľajšieho účastníka a následne potom, čo
súdna prax začala priznávať nárok aj voči poisťovni (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/5/2020 z 21. 10.
2020) ho označili ako stranu v konaní. Súd preto túto skutočnosť zohľadnil a bral ju ako neprimeranú

tvrdosť v tom, aby mala byť z tohto dôvodu priznaná náhrada trov konania žalovanému.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ,,odvolací súd”) na odvolanie strán rozsudkom zo 06. februára 2024
sp.zn. 13Co/66/2023 výrokom I. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 10.000 eur, žalobcovi 2/ sumu 10.000 eur, žalobcovi 3/ sumu
3.300 eur, žalobcovi 4/ sumu 3.300 eur, žalobcom 5/ sumu 10.000 eur, žalobcom 6/ sumu 10.000

eur, žalobcovi 7/ sumu 3.300 eur, a to všetko spoločne a nerozdielne s pôvodne žalovanými 1/ a 2/
podľa rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 15C 214/2014-244 zo dňa 19. 10. 2017 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 13Co/60/2020-483 zo dňa 24. 11. 2020, v lehote do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku, a v prevyšujúcej zamietavej časti rozsudok potvrdil. Výrokom II. rozhodol,
že žalobcovia 1/ až 7/ majú nárok voči žalovanému na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu

100 %. Výrokom III. rozhodol, že žalobcovia 1/ až 7/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalovanému v rozsahu 100 %.
2.1. Odvolací súd po zrušení veci dovolacím súdom po preštudovaní aktuálnej rozhodovacej praxe
vyšších súdnych autorít dospel k záveru, že v tejto došlo k podstatnej zmene v súvislosti s posúdením
začatia plynutia premlčacej doby pri nárokoch pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy. Táto

skutočnosť je spôsobilá privodiť záver, že v tejto veci nemožno rešpektovať záver dovolacieho súdu
naznačený v zrušujúcom uznesení o začatí plynutia premlčacej doby. To, že takýto postup je súladný
s ustanoveniami CSP, vyplýva aj z komentára k CSP, podľa ktorého odklon od kasačného právneho
názoru môže byť ovplyvnený aj podstatnou zmenou rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít
po rozhodnutí odvolacieho súdu. V tejto súvislosti vyslovil ústavný súd záver o relatívnosti kasačnej

viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v prípade, keď odvolací súd svoj právny názor oprel o
závery rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré bolo následne zrušené ústavným súdom. Akýkoľvek odklon
od záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom je nevyhnutné dôkladne odôvodniť
(analógia s § 220 ods. 3). Jeho bezdôvodné nerešpektovanie môže byť posudzované ako svojvôľa
so všetkými právnymi následkami.“ (DUDITŠ, Ladislav. § 391 [Postup po zrušení rozhodnutia]. In:

ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ,
Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s.
1478, marg. č. 2.) K uvedenej otázke zaujal postoj aj Ústavný súd SR, ktorý vyslovil, že v konaní
pred súdom prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom je ústavne udržateľným taký postup,
v dôsledku ktorého precedenčná záväznosť neskorších rozhodnutí predstavujúcich novovytvorenú

ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít predchádza konkrétnej kasačnej viazanosti
právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 CSP. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. IV. ÚS 232/2022 z 3. mája 2022). Naviac odvolací súd dodal, že NS SR vo svojom
rozhodnutí z 30. 11. 2022 pri posúdení otázky premlčania riešil prioritne problematiku spočívania
premlčacej doby počas trvania trestného stíhania a nie otázku aplikácie § 104 OZ.

2.2. V Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022 pod č. 3 bolo publikované rozhodnutie,
ktoré riešilo rovnakú právnu otázku, ktorá bola posudzovaná aj v tomto spore a to premlčanie vo
vzťahu k poisťovacej spoločnosti pri nárokoch pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy. „Právo na
náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom

hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Premlčacia doba na
jeho uplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§ 104 Občianskeho zákonníka). (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2022, sp. zn. 7Cdo/252/2021) Predmetnú otázku
rovnako posúdil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo/113/2022 a 1Cdo/218/2021 zo dňa

27. 06. 2023.
2.3. Nakoľko k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k úmrtiu príbuzných žalobcov, došlo dňa 25. 09.
2012 a žaloba voči poisťovni bola podaná na súde 07. 07. 2016, nárok žalobcov premlčaný nie je.
Premlčacia doba začala plynúť dňa 26. 09. 2012 a uplynula 26. 09. 2016. Z tohto dôvodu odvolacísúd pri nezmenenom skutkovom stave odlišne právne posúdil otázku námietky premlčania vznesenú
žalovaným. Skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie, teda, že k úmrtiu príbuzných žalobcov došlo
25. 09. 2012 a od tejto skutočnosti odvíjajú žalobcovia svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy

nebol stranami sporu namietaný. Rovnako tak žalovaný mal možnosť sa, v rámci vyjadrenia k odvolaniu,
vyjadriť k uplatneniu § 104 OZ ohľadom začatia plynutia premlčacej doby. Postupom podľa ust. § 388
CSP preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie, ani pre jeho zrušenie. V danej veci súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, ktorý
však nebol správne právne posúdený, čo však nie je dôvod na nariadenie pojednávania a vykonávanie

dokazovania na odvolacom súde (a contrario, § 384 ods. 1 CSP). Ohľadom výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy odvolací súd zopakoval dôvody uvedené v jeho rozhodnutí z 24. 11. 2020. Vzhľadom
na skutočnosť, že v pôvodnom konaní boli pôvodne označení žalovaní 1/ až 3/ zaviazaní na zaplatenie
škody spoločne a nerozdielne, platí tento spôsob ich záväzku aj v rozhodnutí v tejto veci, čo je vyjadrené
aj vo výrokovej časti tohto rozsudku.
2.4. O trovách konania na súde prvej inštancie odvolací súd rozhodol postupom podľa § 396 ods. 2

CSP s poukazom na skutočnosť, že pri konaní o takomto nároku závisí rozhodnutie od úvahy súdu,
preto nemožno aplikovať zásadu úspechu a neúspechu v konaní pre takéto nároky. Je dôvodné, aby
bol priznaný plný nárok na náhradu trov konania, ktorého výška bude počítaná z prisúdenej sumy,
nie zo sumy žalovanej. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom 1/ až 7/ v odvolacom konaní priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“),

uplatniac dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. c) CSP, domáhajúc sa
zrušenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. K dovolaciemu
dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala, že odvolací súd, pri nezmenenom skutkovom
stave odlišne právne posúdil otázku vznesenej námietky premlčania a aplikoval § 104 Občianskeho
zákonníka, ktoré v dovtedajšom priebehu konania nebolo pri rozhodovaní vo veci použité, pričom

nepostupoval v súlade s § 382 CSP, stranám sporu sa neumožnil vyjadriť k otázke aplikácie § 104
Občianskeho zákonníka pred jeho rozhodnutím. Nie je správne, ak odvolací súd splnenie tejto povinnosti
vyvodzuje zo situácie, že žalovaný mal možnosť sa k uplatneniu § 104 OZ vyjadriť v rámci vyjadrenia k
odvolaniu žalobcov (bod 28. odôvodnenia rozsudku). To, že žalobcovia právne vo svojich odvolaniach
argumentovali (aj) daným ustanovením právneho predpisu a žalovaný sa mohol v rámci vyjadrenia k

odvolaniu aj k tejto časti ich argumentácie vyjadriť, nie je možné zamieňať/ nahrádzať povinnosťou
odvolacieho súdu postupovať podľa § 382 CSP. Dovolateľka tiež namietala porušenie princípu kasačnej
záväznosti predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu podľa § 455 CSP. Odvolací
súd síce odôvodnil svoj záver o nerešpektovaní právneho názoru dovolacieho súdu, dovolateľka však
na rozdiel od odvolacieho súdu zastáva názor, že dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí riešil

práve otázku začiatku a plynutia premlčacej doby práve vo vzťahu k žalovanému ako poisťovateľovi
a nie prioritne problematiku spočívania premlčacej doby počas trvania trestného stíhania (a to v bode
54 odôvodnenia uznesenia). Skutočnosť, že dovolací súd sa v odôvodnení o potrebe aplikácie § 104
Občianskeho zákonníka vôbec nezmieňuje a otázku plynutia premlčacej doby posúdil len vo vzťahu k
úprave podľa § 101 Občianskeho zákonníka, je podľa názoru žalovaného potrebné interpretovať práve

tak, že v danom prípade vo vzťahu k posúdeniu vznesenej námietky premlčania žalovaným pripadá
do úvahy (výlučne) aplikácia § 101 Občianskeho zákonníka a nie aj § 104 Občianskeho zákonníka.
Je tiež dôležité zdôrazniť, že aj prípadný dopad zmeny rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít
na možný odklon od kasačnej záväznosti rozhodnutia nadriadeného súdu je podmienený neskoršou
zmenou takejto rozhodovacej praxe. V súdenej veci zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu bolo

vydané dňa 30. 11. 2022, t. j. až po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 z 31. 03.
2022, na ktoré v kontexte argumentácie o následnej zmene rozhodovacej praxe odvolací súd poukazuje.
3.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP dovolateľka formulovala zásadnú právnu
otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie vo veci, a ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu posudzovaná rozdielne, a to, akú právnu úpravu je potrebné aplikovať v prípadoch posúdenia

(začiatku) plynutia premlčacej doby pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obetí
dopravných nehôd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uplatnených vo vzťahu k poisťovateľovi
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Konkrétne potom, či premlčacia
doba začína plynúť rovnako ako v prípade priameho škodcu/osoby zodpovednej za škodu dňomnasledujúcim po zásahu alebo rok po poistnej udalosti. Rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu
v tejto otázke vyplýva z viacerých jeho rozhodnutí. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/18/2016 zo dňa 22. 06. 2016 počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej

doby v prípade náhrady za spôsobenú nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy k
takému zásahu došlo. Z rozhodnutia súdu teda nevyplýva potreba zohľadnenia ust. § 104 Občianskeho
zákonníka v súvislosti s ustálením začiatku plynutia premlčacej doby, naopak, dovolací súd premlčanie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy proti poisťovateľovi skonštatoval len s poukazom na ust. § 101
Občianskeho zákonníka. Zároveň výslovne počiatok plynutia premlčacej doby určil na deň nasledujúci
po dni, kedy k samotnému zásahu došlo (nie za rok od udalosti/dopravnej nehody). Podľa uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/102/2017 zo dňa 23. 04. 2020 (publikovaného v
zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom 35
- R 35/2020), na premlčanie nároku na náhradu škody, i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy platí rovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k
poisťovateľovi (poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje
právna úprava premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka (ktorá má charakter
lex generalis), podľa ktorej sa toto právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pretože
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy. Dovolací súd teda v

označenej právnej veci skonštatoval nutnosť aplikácie § 101 Občianskeho zákonníka ohľadom plynutia
premlčacej doby v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej vo vzťahu k poisťovateľovi
škodcu ako priameho nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., pričom zároveň z rozhodnutia
nevyplýva právny názor o potrebe súčasnej aplikácie ust. § 104 Občianskeho zákonníka v súvislosti s
posudzovanou otázkou začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu k poisťovateľovi. Rovnaký právny

záver obsahuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/146/2020 zo dňa 21.
10. 2020, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/2/2021 zo dňa 29.
04. 2022 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. 3/2022, pod poradovým číslom 37 (R 37/2022) V predmetnom konaní bol predmetom posúdenia
uplatnený nárok poisteného (škodcu) voči poisťovateľovi, keď samotný poistený bol v inom právoplatne

skončenom konaní povinný nahradiť poškodenému nemajetkovú ujmu ako pozostalému príbuznému
obeti dopravnej nehody, ktorú poisťovateľ (za poisteného) poškodenému neuhradil. Aj keď predmetom
konania nebol nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v ňom vyslovené závery dovolacieho súdu sa týkali
aj otázky plynutia premlčacej doby ohľadom (priameho) nároku poškodeného vo vzťahu k poisťovateľovi

podľa § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. v platnom znení. Dovolací súd svoje právne posúdenie týkajúce
sa plynutia premlčacej doby formuloval takto: V prípade, že si poškodený uplatní priamo nárok na
náhraduškodyspôsobenejprevádzkoumotorovéhovozidlavočipoisťovateľovipodľa§15ods.1zákona
o povinnom zmluvnom poistení, prípadné premlčanie tohto nároku sa posudzuje podľa rovnakej právnej
úpravy ako platí na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, t.j. premlčanie priameho

nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla voči poisťovateľovi
podľa § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ako aj nároku na náhradu škody voči
zodpovedajúcemu škodcovi podľa § 427 OZ sa posudzuje podľa ustanovení o behu premlčacej lehoty
pri náhrade škody upravenej v Občianskom zákonníku, teda podľa § 106 OZ (na ktoré ustanovenie
odkazuje zákonná poznámka č. 22 pri § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení). Z § 15

ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení (a poznámky k nemu) teda jednoznačne vyplýva, že na
premlčanie nároku poškodeného voči poisťovateľovi sa neaplikuje § 104 OZ. Nárok poškodeného na
náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla voči poisťovateľovi a nárok na náhradu tejto
škody voči škodcovi sa však premlčujú samostatne. Opačný právny názor je obsiahnutý v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/252/2021 zo dňa 31. 03. 2022 publikovanom v

Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2022, pod poradovým
číslom 3, podľa ktorého premlčacia doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§
104 Občianskeho zákonníka).
3.2. Dovolateľka za nesprávny považuje aj výrok o uložení povinnosti na plnenie žalovanému ako
solidárnej s pôvodne žalovanými 1/ a 2/, keďže v danom prípade sa o pasívnu solidaritu na strane

pôvodných žalovaných a žalovaného nejedná. Možnosť uplatniť nárok poškodeného na náhradu škody
v rozsahu a za podmienok daných právnym predpisom aj voči poisťovateľovi neznamená, že ide o
solidárnu zodpovednosť, pretože táto nevyplýva z právneho predpisu, ani z ďalších dôvodov upravených
v § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Samotné ust. § 15 ods. 1 cit. zák. umožňuje síce uplatniť nasúde nárok aj voči poisťovateľovi, avšak v prípade nárokov uplatnených voči škodcovi aj poisťovateľovi
ide o samostatné nároky poškodeného proti viacerým subjektom, ale voči každému z nich z iného
právneho dôvodu, čomu zodpovedá vyjadrenie povinnosti na plnenie tak, že pričom plnením jedného

zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. V tomto prípade sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (napr. rozsudok NS SR sp. zn.
3Cdo/18/2016). Napokon za zmätočný považuje aj výrok II. rozsudku, v ktorom odvolací súd rozhodol
o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania žalobcov 1/ až 7/ voči žalovanému. Súd prvej
inštancierozhodolotrováchprvoinštančnéhokonaniatak,žeichnepriznalžiadnejsporovejstrane(výrok

II. rozsudku súdu prvej inštancie), pričom skutočnosť, že odvolací súd tento výrok zmenil, nebola vo
výrokovej časti jeho rozsudku vyjadrená. Zároveň aj v tejto súvislosti poukazujeme na nesprávnosť tohto
výroku (ako aj výroku III. o náhrade trov odvolacieho konania), v ktorých mal súd zohľadniť existenciu
procesného spoločenstva na strane žalovaných aj pokiaľ ide o náhradu trov konania tak, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Za nesprávny
postup a nadbytočný považujeme výrok I. rozsudku o potvrdení rozsudku v prevyšujúcej zamietavej

časti s poukazom na to, že v zamietajúcej časti je už rozhodnutie súdu právoplatné (pôvodný rozsudok
Okresného súdu Humenné sp. zn. 15C/214/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 13Co/60/2020), keďže uznesením dovolacieho súdu boli tieto rozsudky zrušené (len) v ich
vyhovujúcej časti vo vzťahu medzi žalobcami 1/ až 7/ a žalovaným.

4. Žalobcovia 1/ až 4/ vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného toto navrhli zamietnuť ako nedôvodné,
uplatniac si náhradu trov dovolacieho konania. Stotožnili sa s právnym posúdením odvolacieho súdu
v otázke vznesenej námietky premlčania, nepovažovali za preukázané ani dovolateľkou namietané
procesné vady.

5. Žalobcovia 5/ až 7/ sa k dovolaniu žalovanej písomne nevyjadrili.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§

424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že vec je potrebné postúpiť na
prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

8. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou dovolacieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a

slobôd.

9. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

10. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými

podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

11. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala v prvom rade z § 420 písm. f) CSP,

v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.12. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny

procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej
patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.

13. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva

na spravodlivý proces.
13.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
13.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré porušenie
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k
porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať aj taký postup

súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ
v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné.

14. Dovolateľka prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý

proces videla v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé. Odvolací súd podľa nej postupoval
v rozpore s ust. § 382 CSP a bez zmeny skutkového stavu a vykonaného dokazovania založil svoje
rozhodnutie na aplikácii § 104 Občianskeho zákonníka, ktoré v dovtedajšom priebehu konania nebolo
pri rozhodovaní vo veci použité.

15.Dovolacísúdkonštantnepripomína,žezhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysle§420písm.f)CSP
nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo. Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či
došlo k namietanej procesnej vade; túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

16. Účelom ust § 382 CSP je predchádzať vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, t.j. takých, v
ktorých sa odvolací súd v rozhodujúcich okolnostiach odklonil od rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Predmetné ustanovenie vychádza z princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý je považovaný
za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty.

17. Postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 382 CSP sa týka výlučne hmotnoprávneho posúdenia
uplatneného nároku. Uvedené znamená, že prichádza do úvahy v prípade, ak odvolací súd dospeje
k záveru, že žalovaný nárok treba posúdiť podľa iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej
inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa

iného ustanovenia (iného paragrafu alebo iného jeho odseku). Zároveň musí byť "nové" ustanovenie
právneho predpisu pre vec rozhodujúce. Výklad toho, kedy nejde o "nové" ustanovenie právneho
predpisu, poskytol najvyšší súd už v uznesení z 26. februára 2019, sp. zn. 3Obdo/1/2019 publikovanom
ako judikát v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2020
pod R 48/2020.

18. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide (o.i.) vtedy, ak odvolací súd nepostupoval v zmysle ustanovenia
§ 382 CSP, a zároveň pri svojom rozhodovaní použil ako rozhodujúce zákonné ustanovenie, ktoré v
konaní pred súdom prvej inštancie nebolo použité, a ktorého aplikácie
sa v priebehu sporu strany nedomáhali, a to ani v priebehu odvolacieho konania.

19. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. apríla 2020 sp. zn. III. ÚS 52/2019
zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 12/2020
prekvapivosť rozhodnutia inštančne nadriadeného súdu môže spočívať v aplikácii právnej normy, ktorádosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo v zmene právneho názoru súdu
vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom konaní, ku ktorým sa
účastník nemal možnosť vyjadriť.

20. V posudzovanej veci odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie založil na závere, že pri
nezmenenom skutkovom stave odlišne právne posúdil otázku vznesenej námietky premlčania a
aplikáciou § 104 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žalovanou vznesená námietka premlčania
je nedôvodná. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj z celého priebehu konania už pred

súdom prvej inštancie, je jednoznačne zrejmé, že predmetom právnej argumentácie sporových strán
ako aj právneho posúdenia prvoinštančného súdu bola aj aplikácia § 104 Občianskeho zákonníka (por.
body 19, 21, 22, 24, 28 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).

21. Odvolací súd v danej veci založil svoje rozhodnutie na aplikovaní rovnakých zákonných ustanovení
ako súd prvej inštancie vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, preto

rozhodnutie odvolacieho súdu nemohlo byť pre dovolateľov z tohto hľadiska prekvapivé (porov. R
33/2011). Nemožno preto prisvedčiť dovolacej argumentácii dovolateľky, že by rozhodnutie odvolacieho
súdu vychádzalo z aplikácie právnej normy (§ 104 OZ), ktorá dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými
stranami ani súdom. Skutočnosť, že odvolací súd po aplikácii ustanovení právnej normy, ktorú na
vec aplikoval už súd prvej inštancie, posúdil vec po právnej stránke odlišne od predstáv dovolateľky,

nezakladá vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z práva na spravodlivý súdny proces totiž pre procesnú
stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,
preberala riadilsaňoupredpokladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisovčirozhodolvsúlade
s jej voľou a požiadavkami.

22. Dovolateľka ďalej vo vzťahu k možnému odklonu od kasačnej záväznosti rozhodnutia nadriadeného
súdu namietala to, že tento je podmienený neskoršou zmenou rozhodovacej praxe, pričom v súdenej
veci zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu bolo vydané dňa 30. 11. 2022, t. j. až po rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 z 31. 03. 2022.

23. Dovolací súd vo vzťahu k tejto námietke konštatuje, že odvolací súd postupoval procesne správne,
keďpozrušenívecidovolacímsúdom,zohľadniaczáveryaktuálnejrozhodovacejpraxevyššíchsúdnych
autorít, dospel k záveru, že v tejto došlo k podstatnej zmene v súvislosti s posúdením začatia plynutia
premlčacej doby pri nárokoch pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy, so záverom, že v tejto veci
nemožno rešpektovať záver dovolacieho súdu naznačený v zrušujúcom uznesení o začatí plynutia

premlčacej doby. To, že takýto postup je súladný s ustanoveniami CSP, vyplýva aj z komentára k CSP,
podľa ktorého odklon od kasačného právneho názoru môže byť ovplyvnený aj podstatnou zmenou
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít po rozhodnutí odvolacieho súdu. V tejto súvislosti
vyslovil ústavný súd záver o relatívnosti kasačnej viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v
prípade, keď odvolací súd svoj právny názor oprel o závery rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré bolo

následne zrušené ústavným súdom. Akýkoľvek odklon od záväzného právneho názoru vysloveného
odvolacím súdom je nevyhnutné dôkladne odôvodniť (analógia s § 220 ods. 3). Jeho bezdôvodné
nerešpektovanie môže byť posudzované ako svojvôľa so všetkými právnymi následkami.“ (DUDITŠ,
Ladislav. § 391 [Postup po zrušení rozhodnutia]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ,
Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový

poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1478, marg. č. 2.) K uvedenej otázke zaujal postoj aj
Ústavný súd SR, ktorý vyslovil, že v konaní pred súdom prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom
je ústavne udržateľným taký postup, v dôsledku ktorého precedenčná záväznosť neskorších rozhodnutí
predstavujúcich novovytvorenú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít predchádza
konkrétnej kasačnej viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 Civilného

sporového poriadku. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 232/2022 z 3. mája
2022).

24. Ak aj dovolateľka poukazuje na to, že zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 9Cdo/13/2022
bolo vydané dňa 30. 11. 2022, t. j. až po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 z 31.

03. 2022, dovolací súd považuje za podstatné, že zmena ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu nenastala len v dôsledku vydania samotného rozhodnutia sp. zn. 7Cdo/252/2021, ale najmä
v dôsledku toho, že toto rozhodnutie bolo následne občianskoprávnym kolégiom dovolacieho súdu
prijaté a publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 2/2022 ako judikát R 3/2022,na ktoré nadviazala nasledujúca rozhodovacia prax dovolacieho súdu, tvorená rozhodnutiami sp. zn.
1Cdo/218/2021 a 1Cdo/113/2022 z 27. 06. 2023, sp. zn. 7Cdo/227/2021 z 30. 03. 2023, sp. zn.
7Cdo/23/2022 z 27. 04. 2023, sp. zn. 7Cdo/196/2022 z 20. 03. 2024.

25. Berúc do úvahy vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľkou namietanú vadu konania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je jej dovolanie v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod
na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

26. Keďže konanie vadou podľa § 420 písm. f) CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu
dovolania z hľadiska dovolateľkou namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím
súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP.

27. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

28. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

29. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné

charakteristickéznaky.Predovšetkýmmusíísťootázkuprávnu,ktorúodvolacísúdriešilanajejvyriešení
založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má len právna (nie
skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu
otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods.
2 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu - zároveň platí, že ak by bola

vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.

30. Dovolateľka formulovala právnu otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie vo veci, a
ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu posudzovaná rozdielne, a to, akú právnu úpravu je
potrebné aplikovať v prípadoch posúdenia (začiatku) plynutia premlčacej doby pri nárokoch na náhradu

nemajetkovej ujmy pozostalých obetí dopravných nehôd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
uplatnených vo vzťahu k poisťovateľovi zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Konkrétne potom, či premlčacia doba začína plynúť rovnako ako v prípade priameho škodcu/
osoby zodpovednej za škodu dňom nasledujúcim po zásahu alebo rok po poistnej udalosti.
31. Rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu v tejto otázke vyplýva z viacerých jeho rozhodnutí.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/18/2016 zo dňa 22. 06. 2016
počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za spôsobenú nemateriálnu
ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy k takému zásahu došlo. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/102/2017 zo dňa 23. 04. 2020 (publikovaného v zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom 35 - R 35/2020),
na premlčanie nároku na náhradu škody, i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí
rovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi
(poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje právna úprava

premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka (ktorá má charakter lex generalis),
podľaktorejsatotoprávopremlčujevovšeobecnejtrojročnejpremlčacejdobe,pretožeprávonanáhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy.

32. Rovnaký právny záver obsahujú aj nasledovné rozhodnutia dovolacieho súdu: uznesenie sp.

zn. 4Cdo/146/2020 zo dňa 21. 10. 2020, uznesenie sp. zn. 9Cdo/13/2022 zo dňa 30. 11. 2022,
uznesenie sp. zn. 5Obdo/32/2021 zo dňa 16. 08. 2022, uznesenie sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa
31. 01. 2023, ako aj uznesenie sp. zn. 4Obdo/2/2021 zo dňa 29. 04. 2022 publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2022, pod poradovýmčíslom 37 (R 37/2022) V predmetnom konaní bol predmetom posúdenia uplatnený nárok poisteného
(škodcu) voči poisťovateľovi, keď samotný poistený bol v inom právoplatne skončenom konaní povinný
nahradiť poškodenému nemajetkovú ujmu ako pozostalému príbuznému obeti dopravnej nehody,

ktorú poisťovateľ (za poisteného) poškodenému neuhradil. Aj keď predmetom konania nebol nárok
poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, v ňom vyslovené závery dovolacieho súdu sa týkali aj otázky plynutia
premlčacej doby ohľadom (priameho) nároku poškodeného vo vzťahu k poisťovateľovi podľa § 15
ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. v platnom znení. Dovolací súd svoje právne posúdenie týkajúce sa

plynutia premlčacej doby formuloval takto: V prípade, že si poškodený uplatní priamo nárok na náhradu
škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla voči poisťovateľovi podľa § 15 ods. 1 zákona o
povinnom zmluvnom poistení, prípadné premlčanie tohto nároku sa posudzuje podľa rovnakej právnej
úpravy ako platí na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, t.j. premlčanie priameho
nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla voči poisťovateľovi
podľa § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ako aj nároku na náhradu škody voči

zodpovedajúcemu škodcovi podľa § 427 OZ sa posudzuje podľa ustanovení o behu premlčacej lehoty
pri náhrade škody upravenej v Občianskom zákonníku, teda podľa § 106 OZ (na ktoré ustanovenie
odkazuje zákonná poznámka č. 22 pri § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení). Z § 15
ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení (a poznámky k nemu) teda jednoznačne vyplýva, že na
premlčanie nároku poškodeného voči poisťovateľovi sa neaplikuje § 104 OZ. Nárok poškodeného na

náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla voči poisťovateľovi a nárok na náhradu tejto
škody voči škodcovi sa však premlčujú samostatne.

33. Opačný právny názor je obsiahnutý v uznesení dovolacieho súdu sp. zn. 7Cdo/252/2021 zo dňa
31. 03. 2022, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky č. 2/2022, pod poradovým číslom 3, ktorého právna veta znie: „Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy zásahom do súkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutej
usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného
zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Premlčacia doba na jeho uplatnenie začína plynúť

rok po poistnej udalosti (§ 104 Občianskeho zákonníka)“. Na toto rozhodnutie nadviazala nasledujúca
rozhodovacia prax dovolacieho súdu, tvorená rozhodnutiami sp. zn. 9Cdo/181/2020 z 28. 07. 2022, sp.
zn. 4Cdo/201/2020 z 30. 11. 2022, sp. zn. 1Cdo/218/2021 a 1Cdo/113/2022 z 27. 06. 2023, sp. zn.
7Cdo/227/2021 z 30. 03. 2023, sp. zn. 7Cdo/23/2022 z 27. 04. 2023, sp. zn. 7Cdo/196/2022 z 20. 03.
2024.

34. Podľa § 101 OZ: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“

35. Podľa § 104 OZ: „Pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej

udalosti.“

36. Podľa § 106 ods. 1 OZ: „Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.“

37. Podľa § 106 ods. 2 OZ: „Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o
škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví.“

38. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. v znení účinnom k 25. 09. 2016: „Náhradu škody uhrádza

poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.“

39. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. v znení účinnom k 25. 09. 2016: „Na premlčanie nároku
na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá

škodu spôsobila.“

40. Znenie § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. bezpochyby odkazuje na celú úpravu ôsmej hlavy (§ 100
a nasl. OZ), ktorý sa nazýva premlčanie. Z citovaného ustanovenia zároveň vyplýva, že kritériom určeniarežimu premlčania priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi je právna úprava premlčania
nároku poškodeného voči škodcovi. Je pritom zrejmé, že na premlčanie nároku poškodeného voči
škodcovi sa neaplikuje § 104 OZ (nakoľko medzi poškodeným a poisteným nie je poistný vzťah). Nárok

upravený v § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. predstavuje osobitné právo na plnenie založené
všeobecne záväzným právnym predpisom, z dôvodu ktorého nejde o plnenie z poistenia. Ak teda platí,
žepreurčenierežimupremlčaniapriamehonárokupoškodenéhovočipoisťovateľovisauplatňujeúprava
premlčania nároku poškodeného na náhradu škody/nemajetkovej ujmy voči škodcovi, je legitímne
usudzovať, že na premlčanie priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi podľa § 15 zákona

č. 381/2001 Z. z. sa nemôže aplikovať § 104 OZ (viď R 35/2020). Dôležitým aspektom je sledovaný
účel ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorým bolo stanoviť rovnaký režim premlčania
nároku osoby poškodenej prevádzkou motorového vozidla na náhradu škody/nemajetkovej ujmy, a to
bez ohľadu na to, či si ju uplatní voči škodcovi alebo jeho poisťovateľovi. Takýto výklad je v súlade s
požiadavkou rovnosti práv (čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

41. Sumarizujúc uvedené dospel vec prejednávajúci senát k záveru, že v prípade nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo nároku na náhradu škody uplatnených poškodeným priamo voči
poisťovateľovi podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., nezačína plynúť premlčacia doba za rok
po poistnej udalosti (§ 104 Občianskeho zákonníka), ale v súlade s § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z. z. premlčacia doba začína plynúť už deň po vzniku nemajetkovej ujmy podľa § 101 Občianskeho

zákonníka alebo v súlade s pravidlami premlčania nároku na náhradu škody podľa § 106 Občianskeho
zákonníka. Priamy nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo na náhradu
škody voči poisťovateľovi uplatňovaný podľa § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. nemá povahu nároku
poistníka (poisteného) na poistné plnenie voči poisťovateľovi, preto sa na začiatok plynutia premlčacej
doby takéhoto nároku nevzťahuje právna úprava podľa § 104 Občianskeho zákonníka.

42. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v uznesení z 25. februára 2021 sp. zn.
1VObdo/1/2020 považoval za súladný s právnou úpravou veľkého senátu podľa § 48 ods. 1 CSP názor,
v zmysle ktorého je povinnosťou trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému senátu aj
v situácii, kedy už o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax jednotlivých senátov najvyššieho

senátu a nielen v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru, dovtedy jediného alebo ustáleného,
ktorý bol vyslovený v inom rozhodnutí najvyššieho súdu.

43. Podľa § 48 ods. 1 a ods. 3 veta prvá CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje
k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného

senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o
postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu
je pre senáty najvyššieho súdu záväzný.

44. V súlade so zachovaním princípu právnej istoty zaručeným čl. 2 Základných princípov CSP, v záujme

zjednotenia a najmä ustálenia rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v otázke posúdenia otázky začiatku
plynutia premlčacej doby nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného
života (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode
motorovým vozidlom ako nároku hradeného
z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, senát 9C najvyššieho súdu
postúpil vec na prejedananie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia v súlade s §
48 ods. 1 CSP.

45. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.