Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Sfk/62/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200778
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:8020200778.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnityFilovej,

zosudkyneMgr.KristínyBabiakovejazosudcuJUDr.RastislavaDlugoša,PhD.(sudcaspravodajca),vo
veci žalobcu (sťažovateľa): Jozef Lopuch - Club Hotel OLYMPIA, IČO: 14 285 410, s miestom podnikania
Partizánska 684/80, 058 01 Poprad, právne zastúpeného: JUDr. Marek Radačovský, advokát, so
sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101555131/2020 z 8. októbra 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v
Košiciach č. k. PO-1S/93/2020-297 z 25. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad (ďalej aj ako „správca dane“) rozhodnutím č. 100341879/2020
zo 4. februára 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3.327,79 eur na dani z pridanej
hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2016. Uvedené prvostupňové rozhodnutie bolo

v poradí druhým rozhodnutím správcu dane, keď jeho predchádzajúce rozhodnutie č. 100334363/2019
z 30. januára 2019 bolo rozhodnutím žalovaného č. 101253487/2019 z 24. mája 2019 zrušené z dôvodu
identifikovanej potreby doplnenia dokazovania.
2. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí skonštatoval, že daňovou kontrolou a na základe
technickej expertízy elektronickej registračnej pokladnice č. 3449/2018 z 3. januára 2018 zistil porušenie
§ 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o DPH“) tým, že žalobca nepriznal daň z pridanej hodnoty z tržieb evidovaných v elektronickej

registračnej pokladnici, ktoré sa do prevádzkovej ani do fiškálnej pamäte neukladali/nezaznamenávali,
nakoľko boli tlačené prostredníctvom pripojenej nefiškálnej tlačiarne s použitím špeciálneho typu platby
„Hotovosť*“.
3. Žalovaný rozhodnutím č. 101555131/2020 z 8. októbra 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
4. Podľa žalovaného správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie vo vyrubovacom konaní
dokazovanie doplnil v súlade s pokynmi nadriadeného orgánu. Vypočul zamestnancov žalobcu,

ktorí používali na evidenciu tržieb elektronickú registračnú pokladnicu v kontrolovanom zdaňovacom
období, zástupcu dodávateľa systému Asseco BLUEGASTRO a vykonal ústne pojednávanie so
zamestnancami Colného úradu Bratislava. Na všetkých ústnych pojednávaniach sa za žalobcu zúčastnil
jeho splnomocnený zástupca, ktorý voči vykonanému vypočúvaniu svedkov podal námietku zákonnostivýsluchu s odôvodnením, že daňový subjekt tieto dôkazy nenavrhol vykonať. Svoju námietku podporil
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“ alebo „NS SR“)
sp. zn. 4Sžf/10/2016 z 3. októbra 2017, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/46/2016

z 19. decembra 2017, podľa ktorých vo vyrubovacom konaní nie je možné vykonávať nové dokazovanie,
ak ho správca dane mohol vykonať v rámci daňovej kontroly. K uvedenému žalovaný skonštatoval, že
citované rozhodnutia nemožno v tomto prípade použiť, pretože sa týkajú skutkovo rozdielnych prípadov.
Záverom žalovaný sumarizoval, že správca dane postupoval správne, keď sa v súlade so zásadami
daňového konania a v zmysle § 74 ods. 4 Daňového poriadku riadil právnym názorom odvolacieho

orgánu.
II. Konanie na správnom súde a jeho rozhodnutie
5. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, ktorú Správny súd v Košiciach (ďalej aj
ako „správny súd“) rozsudkom č. k. PO-1S/93/2020-297 z 25. júla 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zamietol.
6. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd odkázal v zmysle § 140 zákona č. 162/2015 Z.

z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na iný rozsudok správneho
súdu sp. zn. PO-1S/100/2020 z 5. októbra 2023 (ďalej aj ako „odkazovaný rozsudok“), vyhlásený skôr v
obdobnej veci žalobcu, ktorý sa týkal totožného predmetu konania (preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného o vyrubení rozdielu na DPH), s rovnakou žalobnou argumentáciou, pričom rozdiel spočíval
iba v inom zdaňovacom období (odkazovaný rozsudok sa týkal súdneho prieskumu zdaňovacieho

obdobia december 2016).
7.Vúvodeargumentácieodkazovanéhorozsudku,sktorýmsavcelomrozsahusprávnysúdstotožnil,sa
správny súd zaoberal žalobnou námietkou nezákonnosti dôkazov vykonaných vo vyrubovacom konaní
po zrušení rozhodnutia správcu dane, pričom upriamil pozornosť predovšetkým na dôkaznú relevanciu
vypočutých svedkov. Poukázal na § 74 ods. 3 prvú vetu Daňového poriadku, podľa ktorého odvolací

orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie. Vykonávanie dôkazov
vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia správcu dane žalovaným ako odvolacím orgánom
vykonaným na jeho pokyn nie je podľa úvah správneho súdu možné považovať za nezákonný procesný
postup, keďže takýto postup predstavuje len odraz právomoci žalovaného ako odvolacieho orgánu vo
vzťahu k dokazovaniu v odvolacom konaní, ktorej by sa inak mohol sám ujať ako odvolací orgán. O

dôkazy získané v rozpore so zákonom by podľa správneho súdu mohlo ísť v prípade, ak by išlo o
procesný postup, ktorým by došlo k účelovému obchádzaniu zákonných časových limitov pre vykonanie
daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku alebo k obchádzaniu predpokladov pre začatie
opätovnej daňovej kontroly podľa § 44 ods. 4 Daňového poriadku.
8. V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) sp. zn. 1Sžfk/10/2020 z 24. februára 2022, v zmysle
ktorého v rámci vyrubovacieho konania by malo dôjsť k objasneniu konkrétnych sporných skutočností
vyvstávajúcich z pripomienok daňového subjektu k zisteniam správcu dane bez vylúčenia doplňovania
dôkazov v nie rozsiahlej miere, keďže riadne dokazovanie má byť realizované primárne v štádiu
daňovej kontroly. Skutková okolnosť tykajúca sa funkcie Hotovosť*, ktorá umožňovala tlač dokladov

vyvolávajúcich riziko zámeny s riadnym pokladničným dokladom súbežne s využitím tejto funkcie
žalobcom na vydanie takéhoto dokladu pri realizovaní zdaniteľného obchodu, bola formulovaná a
podopretá zákonným dôkazom vo forme expertíz registračnej pokladnice a vykonaním kontrolného
nákupu na prevádzke žalobcu. Podľa správneho súdu dôkazy vykonané vo vyrubovacom konaní
podstatným spôsobom skutkové okolnosti daňovej veci nemenili ani nedopĺňali, pričom zo strany

daňových orgánov nedošlo k takému porušeniu procesných práv, ktoré by dokazovanie zaťažilo vadou
nezákonnosti, a preto správny súd považoval dôkazy za zákonné.
9. Správny súd sa ďalej zaoberal možnosťou pripísania dôkazných informácií získaných z dôkazov
vykonaných počas vyrubovacieho konania bez návrhu žalobcu na ťarchu dôkazného bremena žalobcu.
Podľa názoru správneho súdu využitie dôkazných informácií v neprospech daňového subjektu prichádza

do úvahy len v procesných situáciách, kedy dôkazné bremeno ohľadom skutkovej okolnosti, na ktorú sa
viaže dôkazná informácia, prejde na daňový subjekt, pričom sa vyžaduje dodržanie postupu podľa § 46
ods. 5 Daňového poriadku. Svoj názor správny súd oprel o už citovaný rozsudok Najvyššieho správneho
súdu sp. zn. 1Sžfk/10/2020 z 24. februára 2022. Keďže žalobca nenamietal porušenie § 46 ods. 5
Daňového poriadku a nebol zistený výskyt iných procesných vád počas daňovej kontroly, mal správny

súd za to, že dôkazné bremeno pre účely vyrubovacieho konania a odvolacieho konania zaťažovalo
žalobcu v celom rozsahu vytýkaných skutkových zistení tak, ako boli opísané v protokole. Správny
súd preto skonštatoval nedôvodnosť námietky nepoužiteľnosti dôkazov vykonaných až vo vyrubovacom
konaní.10. K tvrdeniu žalobcu, že v celom dokazovaní vedenom správcom dane nebol vykonaný jediný dôkaz,
ktorý by preukázal, že akýkoľvek doklad, na ktorý žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazuje, bol v
kontrolovanomzdaňovacomobdobíajvytlačený,správnysúdzdôraznil,žejepotrebnévykonanédôkazy

hodnotiť vo vzájomných súvislostiach ako ucelenú reťaz vzájomne sa doplňujúcich zistení. Odkázal
na vykonanú expertízu, vyhodnotiac ju ako zákonný dôkaz. Táto jednoznačne potvrdila tlač falošných
pokladničných dokladov prostredníctvom funkcie Hotovosť* cez nefiškálnu tlačiareň, ktorej existenciu
žalobca popiera.
11. V nadväznosti na uvedené správny súd ako nedôvodné vyhodnotil aj námietky žalobcu viažuce sa k

technickej expertíze vykonanej Colným úradom Bratislava a potvrdil zákonnosť tohto dôkazu. Doplnil, že
správca dane ani nie je oprávnený sám vypracovávať znalecký posudok v takýchto veciach, keďže ide
o odbornú otázku vyžadujúcu si odborné posúdenie Colným úradom Bratislava, oddelenie certifikácie
a forenznej analýzy, ktorý je ako jediný štátny orgán oprávnený vykonávať technické expertízy ERP
na základe § 17a ods. 2 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice
a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ustanovenia §
10 písmeno c) zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.
12. Ohľadne námietky žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia vznesených námietok
zaujatosti správny súd dospel k záveru, že tieto boli tak správcom dane, ako aj žalovaným správne

právne posúdené. Správny súd pripomenul, že s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3 Daňového
poriadku, každé podanie posudzujú daňové orgány podľa jeho obsahu. Z obsahu námietok vznesených
proti zamestnancom, ktorí sa zúčastnili ústneho pojednávania dňa 9. októbra 2019, vyplýva, že tieto sa
týkali iba procesného postupu namietaných zamestnancov v rámci ústneho pojednávania konaného dňa
26. septembra 2019. O týchto námietkach - ako to vyplýva z administratívneho spisu, ako aj z vyjadrenia

žalobcu - bolo rozhodnuté rozhodnutiami z 10. októbra 2019 č. 102342111/2019, z 9. októbra 2019 č.
102342148/2019 a z 9. októbra 2019 č. 102342198/2019. Správny súd v tomto kontexte poukázal na tú
skutočnosť, že žalobca správnosť uvedených záverov o nevylúčení zamestnancov žalobcu v správnej
žalobe nerozporoval a taktiež - na rozdiel od výsluchov jeho zamestnancov - nerozporoval zákonnosť
týchto procesných úkonov, keďže vykonanie výsluchu zamestnancov Colného úradu Bratislava sám

navrhol.
13. K argumentácii ohľadom pochybenia správneho označenia žalobcu, ktorý namietal, že uvedené
výstupy orgánov verejnej správy neobsahujú správne označenie žalobcu, správny súd uviedol, že
žalobca bol v napadnutých rozhodnutiach, ako aj v protokole označený v súlade s ustanovením §
63 ods. 3 a § 47 písm. c) Daňového poriadku ako fyzická osoba - podnikateľ správne uvedeným

menom, priezviskom, adresou a tiež správne uvedenými údajmi o IČO, DIČ a IČ DPH, ktoré umožňovali
jednoznačne, spoľahlivo a správne identifikovať žalobcu ako osobu, ktorej je rozhodnutie adresované
a ktorej sa týka protokol.
14. Rovnako sa správny súd nestotožnil s tvrdením žalobcu ohľadom nezákonnosti viažucej sa k
orgánu verejnej správy, ktorý vo veci konal a rozhodoval (správca dane). Správny súd bol toho názoru,

že z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že správne konanie vo veci žalobcu bolo
vedené pobočkou Daňového úradu Prešov, konkrétne pobočkou Poprad, ktorá v zmysle § 5 ods. 1
zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov - v znení účinnom do 30. júna 2019, patrila do územnej pôsobnosti Daňového úradu
Prešov a bola riadnou organizačnou zložkou tohto správcu dane. Uvedenie adresy sídla oprávnene

konajúcej pobočky a zároveň neuvedenie adresy sídla správcu dane je možné vnímať ako postup
síce nezodpovedajúci doslovnému zneniu § 47 písm. a) Daňového poriadku, avšak nemajúci v danom
prípade žiaden negatívny dopad na subjektívne práva žalobcu.
15. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, správny súd žalobu žalobcu vo veci rozhodnutí
orgánov verejnej správy týkajúcich sa vyrubenia rozdielu dane na dani z pridanej hodnoty zamietol.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
16.Protirozsudkusprávnehosúdupodalžalobca(ďalejajako„sťažovateľ“)kasačnúsťažnosťzdôvodov
podľa v § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP
napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby
kasačný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

17. Sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, konkrétne absenciu
odpovede na zásadné otázky súvisiace s predmetom konania. Napadnutý rozsudok obsahuje množstvo
všeobecných konštatácií a citácií bez toho, aby vyplývala súvislosť s predmetom konania.18. Správny súd nesprávne posúdil námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, keď
dospel k nesprávnemu záveru, že orgány verejnej správy vyhodnotili dôkazy zákonne. Žalovaný pritom
dôkazy hodnotil selektívne. Správny súd zovšeobecnil obsah výsluchov svedkov bez komplexného

posúdenia ich obsahu jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti. S predmetnou námietkou sťažovateľa sa
pritom správny súd mal vysporiadať len v jednom bode napadnutého rozsudku. Naviac mal len nekriticky
prevziať závery orgánov verejnej správy, bez reflexie na existenciu dôkazov, ktoré potvrdzujú tvrdenia
sťažovateľa a vyvracajú tvrdenia žalovaného.
19. Sťažovateľ poukázal na výpovede svedkýň O., X., D., O. a X.. Tieto svedkyne mali podľa sťažovateľa

pri výsluchoch u správcu dane vypovedať, aké funkcie používali pri evidencii tržieb v rámci elektronickej
registračnej pokladnice, pričom ani jedna z nich neuviedla, že používala funkciu Hotovosť*. Uvádzali iné
funkcie, a to „Hotovosť“, „Platobná karta“, „Terminál“, „Stravné lístky“, „Kreditná karta“ a „Calio karta“.
Podľa sťažovateľa tieto výpovede predstavujú priamy dôkaz o tom, že závery žalovaného v napadnutom
rozhodnutí sú len ničím nepodložené domnienky a tvrdenia.
20. V súvislosti s vykonanými dôkazmi poukázal sťažovateľ na to, že žalovaný sa v napadnutom

rozhodnutí odvoláva na vyjadrenie svedkyne O. zo zápisnice z miestneho zisťovania z 23. októbra
2017, avšak súčasne v rozhodnutí, ktorým zrušil prvé rozhodnutie správcu dane, sám uviedol, že toto
vyhlásenie nie je postačujúce pre záver v kontexte § 24 ods. 3 a § 63 ods. 2 Daňového poriadku.
Sťažovateľ žalovanému vytkol, že v rámci nového konania vo veci (predmet súdneho prieskumu) sa od
svojho skoršieho názoru odklonil, t. j. z predmetného vyjadrenia napriek tomu vychádzal, hoci sám skôr

uviedol, že toto vyhlásenie nie je pre potreby daňového konania postačujúce.
21. Sťažovateľ v ďalšom žalovanému vytkol jeho záver, že ani jeden zo svedkov sa jednoznačne
nevyjadril,žefunkciuHotovosť*nepoužíval,čomaložalovanémustačiťprezáver,žežalobcatútofunkciu
používal a že na základe takýchto dokladov došlo k zdaniteľnému plneniu. Namietol, že v predmetnej
veci sa nekoná o nároku sťažovateľa na vrátenie odpočtu dane, kde by znášal dôkazné bremeno on, ale

naopak je to žalovaný, kto v tomto konaní znáša dôkazné bremeno a on musí preukazovať skutočnosti
relevantné pre jeho postup.
22. V tejto súvislosti namietol, že aj výpovede svedkov U., C. a P. boli vyhodnotené selektívne a že
orgány verejnej správy z nich prevzali len tvrdenia, ktoré sa im „hodili“. Títo svedkovia nepotvrdili, resp.
vyvrátili existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne u žalobcu, nepotvrdili, že by tzv. „falošný“ doklad (Hotovosť*)

bol z tlačiarne vytlačený, resp. popreli, že by takýto doklad bol zákazníkovi vydaný, príp. sa k tomu
nevedeli vyjadriť. Naviac, sťažovateľ spochybňuje ich výpoveď aj vzhľadom na „časovú diskontinuitu“.
Rozporoval tiež, že niektorí svedkovia boli zo strany správcu dane vypočúvaní sugestívnym spôsobom.
23. Výpovede svedkov O., X., Q. F. a Q. správca dane podľa sťažovateľa „bezdôvodne a svojvoľne
neuviedol“, keď tieto osoby mali údajne tvrdenia správcu dane vyvrátiť. Poukazuje pritom na to, že ak

orgán verejnej správy vychádzal z výpovede svedkov U., C. a P., mal vo vzájomnej súvislosti hodnotiť
aj svedecké výpovede svedkov F., O., O., X., Q. F. a Q., čo však neurobil. Sťažovateľ má za to,
že sa jedná o pochybenie v podobe selektívneho hodnotenia dôkazov, opomenutia ich hodnotenia
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, resp. o úplne nesprávnu interpretáciu svedeckých výpovedí a
ich „vytrhnutie z kontextu“. Nesprávnosť právneho posúdenia veci potom v zmysle vyššie uvedeného

má podľa sťažovateľa spočívať v tom, že správny súd akceptoval postup žalovaného, ktorý si selektívne
vybral tie dôkazy zo všetkých vykonaných, ktoré sa mu hodili pre potreby potvrdenia záverov správcu
dane, a to bez kritického vyhodnotenia ostatných vykonaných dôkazov vo vzájomnej súvislosti.
24. Ako nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom namietal sťažovateľ aj to, že záver
žalovaného vo veci existencie nefiškálnej tlačiarne u žalobcu v priebehu roka 2017 vyhodnotil ako

správny, resp. relevantný aj v podmienkach súdenej veci. Správny súd pritom údajne vôbec nevzal do
úvahy pri posudzovaní tejto otázky obsah administratívneho spisu. Sťažovateľ poukázal na 13 výpovedí,
z ktorých má vyplývať, že nefiškálna tlačiareň v rozhodnom čase u žalobcu nebola. Pripomenul, že
navrhol správnemu súdu vykonať zápisnice z výsluchu týchto svedkov, avšak napadnutý rozsudok sa
s týmto jeho návrhom vôbec nevysporiadal. Podľa sťažovateľa potom platí, že ak predmetné výpovede

fakticky vylučujú existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne u žalobcu, je vylúčené aj to, aby sa tlačili doklady
„Hotovosť*“, keďže na to nebol k dispozícii spôsobilý nástroj. Tu potom správnemu súdu vytkol, že
dospel k záveru, že takáto nefiškálna tlačiareň u žalobcu bola (ako jediný logický záver z vykonaných
dôkazov), pričom však tento záver je v rozpore so špecifikovanými 13 svedeckými výpoveďami. Doplnil,
že existencia takejto tlačiarne bola zistená pri miestnom zisťovaní v roku 2017, čo však nemá žiadnu

relevanciuspoukazomnazdaňovacieobdobie,zaktorébolovydanénapadnutérozhodnutiežalovaného
(máj 2016 - pozn. kasačného súdu).
25.Správnemusúdusťažovateľvytkolajto,žesanevenovalanitomu,žeanijedenzosvedkovnepotvrdil
rozdiel medzi reálne prijatou tržbou a uzávierkou vytlačenou z elektronickej registračnej pokladnice.Namieta, že ak ani jeden zo zamestnancov nezaznamenal rozdiel medzi riadne prijatou tržbou a dennou
uzávierkou z elektronickej registračnej pokladnice, je úplne vylúčené, aby existovala akákoľvek tržba,
ktorú žalovaný a správca dane označujú ako nepriznaná.

26. Ďalšie nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho súdu má podľa sťažovateľa spočívať
v tom, že neexistuje jediný dôkaz o tom, že v rozhodnom čase prijal akúkoľvek odplatu za akékoľvek
poskytnuté zdaniteľné plnenie, ktorá by mala byť pretavená vo výške jeho tržieb. V tejto súvislosti
poukázal na § 19 ods. 1 zákona o DPH. Má za to, že správca dane, ako ani žalovaný nepreukázali, že
by u žalobcu v spornom zdaňovacom období vznikol zdaniteľný príjem vo výške určenej napadnutými

rozhodnutiami, keď zároveň nebolo preukázané, že došlo k dodaniu tovarov alebo služieb, za ktoré
by tieto plnenia prijal. Správnemu súdu vytkol, že sa jedná o kľúčovú námietku, pričom tento sa jej
nevenoval.
27. Sťažovateľ správnemu súdu tiež vytkol, že nesprávne vyhodnotil rozloženie dôkazného bremena
v podmienkach súdenej veci. Ak v rámci daňovej kontroly správca dane predniesol záver o údajných
nepriznaných tržbách sťažovateľa, bol to správca dane, kto bol nositeľom dôkazného bremena (a nie

daňový subjekt) vo vzťahu k uvedenej skutočnosti. Sťažovateľ namieta, že nebol vykonaný jediný dôkaz,
ktorý by preukazoval, že doklady, o ktorých to majú orgány verejnej správy za preukázané, boli naozaj
vytlačené a že boli odovzdané jeho zákazníkom. Tvrdí, že vykonané dôkazy tieto závery správcu dane
o tlačení falošných dokladov v celom rozsahu vyvracajú. Správny súd sa však výpoveďami svedkov
nezaoberal a rovnako ani vyhodnotením týchto výpovedí žalovaným.

28. Sťažovateľ odmieta, že by porušil ustanovenia zákona o DPH a zopakoval, že nebol produkovaný
žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že by bol vytlačený jediný doklad, od akých odvíja svoje závery
žalovaný, resp. správca dane. Má za to, že ak správca dane chcel zvýšiť daňovému subjektu zdaniteľné
príjmy v určitej výške, musí mať aj dôkazy o existencii týchto príjmov. Namieta, že takéto dôkazy orgány
verejnej správy nemajú, keďže technická expertíza vypracovaná inou zložkou žalovaného nie je podľa

sťažovateľa dostatočným dôkazom na preukázanie existencie ďalších tržieb, ktoré neboli uvedené v
daňovom priznaní. Sťažovateľ tvrdí, že správca dane musí v konaní preukázať existenciu tržby, pričom
v tomto konaní sa tak nestalo. Žalovaný sa v podstate mal obmedziť na konštatovanie o tom, že pri
elektronickej registračnej pokladnici by musel byť inštalovaný kamerový systém, ktorý však inštalovaný
nebol,apretožalovanýanisprávcadanenevedelipreukázaťexistenciuprijatiatržieb.Akorgányverejnej

správy nevedeli zabezpečiť jediný dôkaz o reálnom prijatí tržieb, podľa sťažovateľa nie je možné určiť
rozdiel dane.
29. Správnemu súdu v ďalšom sťažovateľ vytýka, že dospel k záveru o tom, že skutkové okolnosti veci
boli dostatočne zistené, pričom však poukázal len na tri svedecké výpovede, ktoré boli naviac v rozpore
so zvyšnými svedeckými výpoveďami (v celkovom počte sedem), a to nielen v otázke neexistencie

nefiškálnej tlačiarne v prevádzke žalobcu v roku 2017, ale najmä v otázke existencie tržieb na strane
žalobcu v dotknutom období. Namieta, že dôkazy, ktoré označil, negujú existenciu ucelenej reťaze
dôkazov o údajnom prijatí nepriznaných tržieb. Samotná tabuľka o nefiškálnych dokladoch (súčasť
rozhodnutia správcu dane) nepreukazuje, že sa jedná o nepriznanú tržbu. Podľa sťažovateľa potom
neexistuje jediný dôkaz o týchto tržbách a predmetné domnienky správcu dane malo vyvrátiť niekoľko

svedkov. V tomto kontexte žalovaný uviedol, že reálne prijatie tržieb nie je možné preukázať, pričom
správny súd tento záver žalovaného o nemožnosti preukázania reálnosti prijatia tržieb nevyhodnotil.
30. Sťažovateľ poukázal aj na to, že z technickej expertízy vyplýva, že „v internej databáze
BLUEGASTRO sa nachádzali nejaké doklady a ich vyobrazenie“, keď následne zdôraznil slovo „interné“
s tým, že sa v žiadnom prípade nejednalo o doklady používané v bežnom obchodnom styku, a

preto podľa sťažovateľa za takéto doklady logicky nemohla byť prijatá tržba. Doplnil, že aj svedkovia
zamestnanci žalovaného (Q., X.), ako aj G.. X. vylúčili, že technická expertíza je dôkazom o existencii
prijatia tržby za dotknuté zdaňovacie obdobie.
31. V závere kasačnej sťažnosti sa sťažovateľ ohradil voči záverom správneho súdu, podľa
ktorých v rámci konania orgánov verejnej správy boli identifikované len formálne pochybenia, ktoré

neodôvodňovali zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí. Osobitne pritom poukázal na vady týkajúce
sa protokolu, v ktorom nebolo uvedené sídlo správcu dane, čo nebolo podľa správneho súdu podstatné
pochybenie zo strany orgánov verejnej správy. Doplnil tiež, že podstatným procesným pochybením
správcu dane bolo napr. aj vedenie výsluchov v rámci ústneho pojednávania 9. októbra 2019, keď
správca dane musel toto ústne pojednávanie ukončiť (výsluch dvoch osôb za vzájomnej prítomnosti,

nie osve). Neprípustný postup správcu dane potvrdzuje napr. aj to, že samotní zamestnanci Finančnej
správy Slovenskej republiky ako vypočúvané osoby museli v rámci zápisnice podať námietky proti jej
obsahu.32. Pochybenia správcu dane podľa sťažovateľa nie sú formálne, ale zásadné, a preto správny súd
pochybil, ak ich relativizoval. Doplnil, že mal právo na to, aby v jeho veci konal zamestnanec správcu
dane, o zaujatosti ktorého nie sú žiadne pochybnosti, resp. aby o jeho námietke proti takémuto

zamestnancovi príslušný orgán rozhodol pred vykonaním sporných úkonov týmto zamestnancom.
Ak tomu tak nebolo, ochrana práv daňového subjektu prostredníctvom Daňového poriadku je podľa
sťažovateľa iluzórna.
33. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti z 21. októbra 2024 uviedol, že zotrváva na svojich
predchádzajúcej argumentácii, pričom sa stotožnil s právnym posúdením správneho súdu. Uviedol, že

sťažovateľ mení svoju argumentáciu - kým v správnej žalobe namietal výsluch svedkov a tvrdil, že došlo
k procesnému pochybeniu podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, v kasačnej sťažnosti už namietal, že
správny súd neaplikoval požiadavku hodnotenia dôkazov vo vzájomných súvislostiach.
34. Žalovaný svoje úvahy podporil odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Sžfk/44/2019 z 10. septembra 2019, bod 32, poukazujúci na relevanciu technickej expertízy vykonanej
certifikovaným orgánom: „Je bežným postupom správcu dane postupovať v úzkej súčinnosti s inými

štátnymi orgánmi a použiť nimi získané informácie ako dôkazy za účelom správneho vyčíslenia základu
dane. Správca dane ani nie je oprávnený vypracovávať znalecký posudok v takýchto veciach, nakoľko
ide o odbornú otázku vyžadujúcu si odborné posúdenie Colným úradom Bratislava, OCaFA, ktorý je ako
jediný štátny orgán oprávnený vykonávať technické expertízy ERP.“
35. Žalovaný uviedol, že nikdy nespochybnil hodnotu dôkazov z miestneho zisťovania z 23. októbra

2017, t. j. že boli vytlačené doklady označené ako Hotovosť* a že následne na základe týchto dokladov
zamestnanci sťažovateľa prijali tržby. Uviedol, že vyjadrenie D. O. a výpoveď svedkyne X. z 22. augusta
2019, ktoré boli tiež prítomné na miestnom zisťovaní 23. októbra 2017, považuje za irelevantné, ba
priam sporné, nakoľko obe svedkyne v deň miestneho zisťovania použili funkcionalitu Hotovosť*. Tvrdil,
že nariadené výsluchy svedkov mali odstrániť predchádzajúce pochybenia správcu dane (v skoršom

konaní), aby sťažovateľovi nebolo upreté právo klásť svedkom otázky a tiež aby skutkový stav bol
zistený čo najúplnejšie. Tieto výsluchy by však neboli nariadené, ak by správca dane v skoršom konaní
nezovšeobecnil vyjadrenie D. O. na všetky dotknuté zdaňovacie obdobia a nepoužil by toto vyjadrenie
ako svedeckú výpoveď. Zároveň však dodal, že výpovednú hodnotu v danom prípade naprieč všetkými
zdaňovacími obdobiami, v ktorých bolo zistené nezákonné používanie registračnej pokladnice, má

samotná technická expertíza a výpoveď servisného technika G.. F. X.. Výsluchy svedkov, o ktoré sa
sťažovateľ v rámci súdneho konania opiera (či už sú v jeho prospech alebo neprospech), majú podľa
žalovaného iba nepatrnú či doplnkovú hodnotu a boli iba podporným dôkazom.
36. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa prijímania tržieb, tlače pokladničných dokladov v
režime „Hotovosť*“, používania nefiškálnej tlačiarne, výpovede svedkov, resp. časového odstupu a

irelevantnosti miestneho zisťovania z 23. októbra 2017 žalovaný uviedol, že tieto okolnosti je potrebné
skúmať v kontexte technickej expertízy, keďže pre posúdenie tohto prípadu bola práve táto esenciálnou
(spolu s výpoveďou G.. X.).
37. Žalovaný sa vyjadril voči pokusom sťažovateľa redukovať význam miestneho zisťovania zo dňa
23. októbra 2017 tak, že uviedol, že pri tomto miestnom zisťovaní obsluha žalobcu vydala zákazníkovi

(colníkovi) falošný doklad (Hotovosť*) vytlačený cez nefiškálnu tlačiareň a zároveň prijala od colníka na
základe tohto dokladu platbu. Technickou expertízou pritom bolo zistené, že takto bolo vytlačených cca
147-tisíc dokladov od roku 2008 do 23.10.2017. To, že tieto doklady boli vytlačené, vyplýva zo samotnej
expertízy. Technická expertíza pritom preukázala, že fiškálnu tlačiareň je možné použiť aj na tlač kópie
nefiškálnych dokladov, resp. aj falošných pokladničných dokladov označených ako Hotovosť*.

38. Žalovaný ďalej odkázal na závery technického zisťovania spočívajúce v tom, že originály
falošných dokladov (Hotovosť*) nemohli byť vytlačené cez fiškálnu tlačiareň, keďže doklady s
označením Hotovosť* sa neukladajú do prevádzkovej pamäte a kontrolného záznamu. Doplnil, že
toto bolo preukázané aj v rámci miestneho zisťovania. Žalovaný zhrnul, že je nepochybné, že na
prevádzke sťažovateľa musela byť aj nefiškálna tlačiareň, ktorá umožnila tlač takýchto dokladov, a

tým aj obchádzanie fiškálnej pamäte registračnej pokladnice. Za jednotlivé zdaňovacie obdobia boli
identifikované kópie dokladov Hotovosť*, čo znamená, že tieto museli byť vytlačené a ich tlač mohla byť
realizovaná výlučne na nefiškálnom zariadení. Podľa žalovaného je v tejto súvislosti potrebné poukázať
na to, že na tieto závery sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nereaguje.
39. Žalovaný uviedol, že za zdaňovacie obdobie máj 2016 boli nájdené pravé doklady (669 kusov), ako

aj falošné doklady (1 623 ks), ktoré mali simulovať fiškálne doklady, a ktoré boli vytlačené cez nefiškálne
zariadenie. Odmieta námietku nedostatočnému zistenia skutkových okolností veci, keď doplnil, že pri
takommnožstvedokladovniejemožné,abysakukaždémudokladuuskutočnilodetailnézisťovanie,akosa uskutočnilo 23. októbra 2017. Vzhľadom na množstvo dokladov a ich simuláciu tak, aby sa podobali
na riadne fiškálne doklady, nebolo možné prijať argument, že malo ísť len o interné doklady.
40. Záverom žalovaný doplnil, že bez ohľadu na to, či si svedkovia pamätali podrobnosti práce s

pokladnicou alebo nie, podstatným bolo to, že nefiškálne doklady simulujúce fiškálne doklady na
prevádzke sťažovateľa preukázateľne tlačené boli, keď tieto sa nezaznamenávali do fiškálnej pamäte a
ani sa neobjavili v kontrolných záznamoch. Išlo pritom o funkcionalitu, ktorá pôvodne v systéme nebola
a ani nie je potrebná na riadne fungovanie elektronickej registračnej pokladnice. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol.

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
41. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. ods. 2 písm. a) SSP), oprávnenou osobou
(§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445
SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k
názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

42. Kľúčovou právnou otázkou, ktorou sa kasačný súd zaoberal v prejednávanej veci, bolo, či je
dostatočnepreukázateľneodôvodnenýzáveroporušení§19ods.2zákonaoDPHzostranysťažovateľa
tým, že nepriznal DPH z tržieb evidovaných v ERP, ktoré sa do prevádzkovej ani inej fiškálnej pamäte
nezaznamenávali, keďže boli tlačené pomocou nefiškálnej tlačiarne s použitím špeciálneho typu platby
Hotovosť*.

43. Podstatná časť sťažovateľom vytýkaných vád sa týka práve nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku a nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom úvodná argumentácia
obsiahnutá v kasačnej sťažnosti je značne všeobecná. V tomto kontexte kasačný súd poukazuje
na podstatu kasačného konania, ktorého účelom nie je reagovať na každé jednotlivé tvrdenie, resp.
námietku sťažovateľa, a to najmä v prípade, ak táto nebola dostatočne konkrétne vznesená, prípadne

ak ide o námietku, na ktorú už reagoval správny súd a jeho závery sťažovateľ kvalifikovane nenapáda.
Úlohou kasačného súdu je primárne preskúmať zákonnosť postupu a rozsudku správneho súdu, nie v
druhom stupni správneho súdnictva preskúmavať postup a rozhodnutia správnych orgánov. Bolo preto
úlohou sťažovateľa adresne a čo najpresnejšie pomenúvať nedostatky v konaní a v právnych úvahách
správneho súdu.

44. Pokiaľ ide o rozsudok, v ktorom správny súd odkázal (podľa § 140 SSP) na iný rozsudok toho
istého správneho súdu - sp. zn. PO-1S/100/2020 z 5. októbra 2023, kasačný súd vychádzal z toho, že
argumentačnému prístupu spočívajúcemu v odkazovaní na iný skôr vyhlásený rozsudok sťažovateľ v
kasačnej sťažnosti nič nevytkol. Kasačný súd preto skúmal kvalitu odôvodnenia napadnutého rozsudku
primárne v kontexte odkazovaného rozsudku, keďže skutočné odôvodnenie v tejto veci obsahuje práve

predmetný rozsudok. Kasačný súd vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu zameral svoj prieskum
predovšetkým vo vzťahu ku konkrétne formulovaným námietkam sťažovateľa.
45. Sťažovateľ opakovane namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a jeho následné selektívne
vyhodnotenie daňovými orgánmi. Otázke selektívneho prístupu sa venoval správny súd v bodoch 59.
až 70. odôvodnenia odkazovaného rozsudku. Kasačný súd na tomto mieste pripomína, že úlohou

správneho súdu vo vzťahu k dokazovaniu je predovšetkým skúmať a testovať zákonnosť dokazovania
realizovaného správnymi orgánmi a ich hodnotenie v rozsahu riadne vznesených námietok a následne
môže toto hodnotenie správneho súdu preskúmať kasačný súd. Z hodnotenia svedeckých výpovedí
správcom dane a žalovaným je pritom zrejmé, že jednotlivé výpovede neprinášajú konzistentnú
odpoveď pre zodpovedanie otázok, ktoré súvisia aj s námietkami obsiahnutými v kasačnej sťažnosti,

pričom žalovaný jednotlivé dôkazy posudzoval vo vzájomnej súvislosti a rešpektujúc zásadu voľného
hodnotenia dôkazov prijal záver, ktorý je dostatočne odôvodnený. Obdobným spôsobom možno pristúpiť
aj k vyhodnoteniu námietky, že na niektoré závery svedeckých výpovedí správne orgány neprihliadali.
Kasačný súd pritom žiadny excesívny ani nelogický prvok v napadnutých rozhodnutiach neidentifikoval.
46. Sťažovateľ v tomto kontexte poukázal na obsah svedeckých výpovedí, osobitne na skutočnosť, že

13 svedkov malo existenciu nefiškálnej tlačiarne na jeho prevádzke vyvrátiť. Kasačný súd nerozporuje,
že niektorí svedkovia uviedli, že sťažovateľ mal disponovať jednou tlačiarňou, resp. že v prevádzke
sťažovateľa sa nachádzala jedna tlačiareň, avšak odpovede iných svedkov boli nejednoznačné.
Kasačný súd menovite na tomto mieste sumarizuje podstatný obsah výpovedí jednotlivých svedkov O.,
U., X., F. a P., keďže tieto použil správca dane ako dôkaz vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu, ktoré

je predmetom tohto konania - máj 2016. Svedkyňa O. uviedla, že si myslí, že bola jedna tlačiareň,
ale správnosť svojej odpovede nevedela jednoznačne potvrdiť, keďže v rozhodnom čase pracovala
vo viacerých zamestnaniach. Svedok U. uviedol, že na prevádzke bola jedna tlačiareň, ale zároveňdeklaroval používanie oboch funkcií Hotovosť. Svedkyne X., F. a P. v rámci svojich výpovedí uviedli, že
na prevádzke sa mala nachádzať jedna tlačiareň, pokiaľ si dobre pamätajú.
47. Akokoľvek teda sťažovateľ v kasačnej sťažnosti brojil proti tomu, že zo svedeckých výpovedí - v

celkovom počte 13 - malo jednoznačne vyplynúť, že v jeho prevádzke bola len jedna tlačiareň (čo mal
podľa sťažovateľa správny súd pri svojom rozhodovaní údajne odignorovať), nie všetky výpovede boli
v tejto veci použité vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu máj 2016 a podľa kasačného súdu je tento
záver sťažovateľa naviac nesprávny, keď z ním označených svedeckých výpovedí (relevantných vo
vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu máj 2016) takýto záver ani jednoznačne nevyplýva. Kasačný súd

podotýka, že s uvedenou námietkou sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal správny súd vo veci sp. zn.
PO-1S/100/2020, a to v bode 60. rozsudku.
48. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že výpovede svedkov U., C. a P. sú irelevantné pre ich časovú
diskontinuitu, je potrebné uviesť, že v rozhodnom zdaňovacom období boli z uvedených troch svedkov
zamestnancami sťažovateľa len U. a P., pričom z obsahu výpovedí kasačný súd zistil, že funkcia
Hotovosť* bola týmito zamestnancami, a zrejme aj ďalšími, používaná. Kasačnému súdu preto nie je

zrejmá sťažovateľom naznačovaná nerelevantnosť týchto výpovedí, keďže bližšie uvedenú námietku
sťažovateľ nešpecifikuje. Zároveň kasačný súd dodáva, že nie je pravdou, že okrem týchto svedkov
neboli ďalšie svedecké výpovede použité (pozri bod 46. tohto rozsudku).
49. Hoci dvaja svedkovia vyhlásili, že na prevádzke sťažovateľa sa mala nachádzať jedna tlačiareň, v
uvedenom kontexte poukazuje kasačný súd aj na iné dôkazy, a to najmä na dôkazy technickej povahy.

V súvislosti so samotnými svedeckými výpoveďami dopĺňa, že tieto boli uskutočnené cca 3 roky po
posudzovanom zdaňovacom období, čo môže dopadať aj na kredibilitu obsahu príslušných výpovedí,
ktorá skutočnosť následne ešte viac opodstatňuje potrebu hodnotenia dôkazov v ich vzájomných
súvislostiach. Z odôvodnenia vydaných rozhodnutí je však dostatočne zrejmé, prečo aj parciálne závery
abstrahované z týchto výpovedí boli postačujúce pre skutkové závery správnych orgánov vo veci, a to

osobitným poukázaním na význam obstaranej technickej expertízy. Kasačný súd sa preto nestotožnil s
námietkou sťažovateľa ohľadom selektívneho hodnotenia dôkazov.
50. V tomto smere je potrebné uviesť, že kasačný súd nevníma ako sugestívny prístup vedenia
výsluchu to, že správca dane poskytol svedkom k nahliadnutiu vo vytlačenej podobe vyobrazenie ERP
sťažovateľa. Naopak, tento krok sa javí ako dôvodný nielen vzhľadom na časový odstup od okolností,

o ktorých mali svedkovia vypovedať, ale kasačný súd ho považoval za relevantný napr. aj z dôvodu,
že samotný rozdiel medzi položkou Hotovosť a Hotovosť* je v jednom symbole (*), keď svedkom
po príslušnom časovom odstupe takýto minimálny rozdiel v rámci ERP ani nemusel byť pri bežnej
pamäťovej stope jednotlivca zrejmý. Pritom vecná správnosť vizualizácie ERP, ktorá bola svedkom
poskytnutá, nebola zo strany sťažovateľa spochybnená. Svedkom bola skôr, ako sa vyjadrili k samotnej

otázke,danámožnosťvyjadriťsaktomu,čipredloženávizualizáciazodpovedáelektronickejregistračnej
pokladnici sťažovateľa, na ktorej pracovali, pričom svedkovia túto skutočnosť potvrdili.
51. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení rozhodnutia poukázať už len na
obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

52. Kasačný súd zo svojej úradnej činnosti zistil, že predmetom jeho právneho posúdenia v iných
konaniach už boli obdobné veci sťažovateľa s totožne nastolenými právnymi otázkami, ku ktorým
kasačný súd vyslovil svoje právne názory napr. v rozsudkoch sp. zn. 2Sfk/13/2024 z 22. mája 2025
(zdaňovacie obdobie marec 2015), sp. zn. 5Sfk/14/2024 z 30. apríla 2025 (zdaňovacie obdobie jún
2015), sp. zn. 2Sfk/15/2025 z 25. júna 2025 (zdaňovacie obdobie júl 2015), sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23.

októbra 2024 (zdaňovacie obdobie august 2015), sp. zn. 5Sfk/17/2024 z 30. apríla 2025 (zdaňovacie
obdobie október 2015), sp. zn. 2Sfk/10/2024 z 30. apríla 2025 (zdaňovacie obdobie jún 2016).
53. Nadväzujúc na už uvedenú argumentáciu (body 42. až 50. tohto rozsudku) kasačný súd v ďalšom
odkazuje v zmysle § 464 ods. 1 SSP na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sfk/25/2024 zo
dňa 23. októbra 2024. Hoci v označenej veci išlo o preskúmavanie rozhodnutia žalovaného o vyrubení

rozdielu dane z pridanej hodnoty sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie august 2015, pri formulovaní
záverov správca dane vychádzal z rovnakého dokazovania (výsluchov zamestnancov sťažovateľa), ako
aj zistení z identického miestneho zisťovania. Pre argumentačnú korektnosť treba pripomenúť, že pokiaľ
sa v citovanom texte poukazuje na zdaňovacie obdobie august 2015, tam uvedené závery platia aj pre
zdaňovacie obdobie máj 2016. Senát 8S kasačného súdu, stotožňujúc sa so závermi vyslovenými v

odôvodnení rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 zo dňa 23. októbra 2024, cituje z neho nasledovné vybrané
(relevantné) časti plne aplikovateľné na práve posudzovanú vec:
„124. Technickou expertízou bolo zistené, že doklady v režime Hotovosť* boli cez ERP generované
minimálne od r. 2008 (30.06.2008) do 23.10.2017 (miestne zisťovanie u sťažovateľa). Identifikovanýspôsob činnosti sťažovateľa bol vymedzený tak, že pri tlači dokladov cez BLUEGASTRO bol pravý
pokladničný doklad vytlačený z fiskálnej tlačiarne a bol započítaný do obratov evidovaných vo fiskálnej
tlačiarni. Pri tlači falošného pokladničného dokladu bol tento vytlačený cez nefiskálnu tlačiareň a nebol

započítaný do obratov evidovaných vo fiskálnej tlačiarni. Z technickej expertízy tiež vyplynulo, že
všetky falošné pokladničné doklady sa tlačili práce cez nefiskálnu tlačiareň (predmet č. 2). Systém
BLUEGASTRO vytvára a tlačí interné uzávierky (cez fiskálnu tlačiareň), pričom na týchto uzávierkach
sú presne definované typy platby - vrátane tých, ktoré označujú falošné doklady. Systém BLUEGASTRO
ďalej presne zaznamenáva, aké doklady sa vytlačili, pričom pri týchto dokladoch ukladá príznak, či ide

o pravý alebo falošný pokladničný doklad, keď pri tlači falošných pokladničných dokladov zasiela do
nefiskálnej tlačiarne celý obsah dokladu - vrátane príkazu na tlač falošnej ochrannej známky MF SR s
cieľom, aby obsahoval všetky znaky pokladničného dokladu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z.
125. Z technickej expertízy tiež vyplýva, že systém BLUEGASTRO využíva relačnú databázu ORACLE,
ktoráobsahujearchívvykonanýchtransakcií.Údajedatabázybolipreúčelydaňovejkontrolysťažovateľa
vyexportované a na ich základe bola následne určená výška krátenej tržby [...], keď v uvedenom

vyexportovanom súbore sú takto uvádzané údaje za časový úsek od 30.6.2008 do 23.10.2017.
Dôležitým v tejto súvislosti je záver formulovaný G.. X. (dodávateľom systému ERP pre sťažovateľa) v
rámci jeho výsluchu, podľa ktorého, ak falošný doklad nie je vytlačený, do databázy sa uloží len údaj
o ňom, kým - na strane druhej - ak je falošný doklad vytlačený, do databázy sa uloží celé vyobrazenie
dokladu. V databáze pritom boli identifikované tisíce kompletných vyobrazení falošných pokladničných

dokladov, čo - berúc do úvahy výsledky technickej expertízy - znamená, že tieto museli byť vytlačené.“
54. Kasačný súd je preto názoru, že ak z technickej expertízy vyplýva, že falošný doklad musel byť
vytlačený, keďže sa v systéme uložil celý, a nielen údaje o ňom, potom svedecké výpovede s odstupom
niekoľkých rokov nevyvracajú záver prijatý žalovaným, že falošné pokladničné doklady boli vytlačené
na nefiškálnom zariadení. Dotknuté výpovede totiž nie sú jednoznačným dôkazom toho, či v prevádzke

sťažovateľa bola len jedna (fiškálna) tlačiareň. Podstatným dôkazom toho, že sa falošné pokladničné
doklady prostredníctvom ERP systému sťažovateľa tlačili, pritom nie je samotná nefiškálna tlačiareň,
ale ERP systém podrobený technickej expertíze, z ktorej jednoznačne vyplýva, že dotknuté doklady
museli byť vytlačené. Pre účely daňového konania je preto podstatné mať dostatočne preukázanú
najmä samotnú činnosť (tlač falošných pokladničných dokladov), nie nástroj, na ktorom sa tak dialo

(nefiškálna tlačiareň), pričom toto je v podmienkach súdenej veci dostatočne preukázané. Za všetkých
vyššie uvedených okolností potom aj uvedenú námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.
55. Ďalej sťažovateľ namietal záver správnych orgánov a správneho súdu, že z jeho strany došlo k
poskytnutiu zdaniteľných plnení, za ktoré mal získať tržby ustálené orgánmi verejnej správy ako tržby
na základe falošných pokladničných dokladov. Tu senát 8S kasačného súdu opätovne poukazuje na

vybranézáverykasačnéhosúduprijatévrozsudkusp.zn.4Sfk/25/2024z23.októbra2024aplikovateľné
i na práve posudzovanú vec:
„132. Kasačný súd - stotožniac sa s orgánmi verejnej správy a správnym súdom - dospel k záveru, že pri
vzájomnom hodnotení dôkazov je nesporné, že tlač nefiskálnych dokladov bola zo strany sťažovateľa
uskutočňovaná za účelom prijímania tržieb, ktoré sa však následne neobjavili vo fiskálnom režime

elektronickej registračnej pokladnice, t. j. predstavujú nepriznané tržby. Na miestnom zisťovaní dňa
23.10.2017 bol zistený spôsob, ako sa takéto úkony v rámci prevádzky sťažovateľa realizovali, keď
počas kontrolných nákupov realizovaných colníkmi, týmto boli vydané falošné pokladničné doklady
(Hotovosť*), na základe ktorých následne sťažovateľ prijal od colníkov peňažné plnenie. Toto peňažné
plnenie nebolo zachytené vo fiskálnej pamäti ERP systému.

133. Aj podľa názoru kasačného súdu nie je z právneho hľadiska nevyhnutné, aby orgán verejnej
správy dokazoval daňovému subjektu poskytnutie zdaniteľného plnenia a prijatie odplaty za takéto
plnenie vo vzťahu ku každému jednému falošnému pokladničnému dokladu (Hotovosť*) - cca 147 tisíc
pokladničných dokladov za všetky zdaňovacia obdobia (vrátane zdaňovacieho obdobia relevantného
pre toto konanie). Toto by sa nepochybne priečilo účelu zákona a ochrane verejných záujmov, ktoré

orgány verejnej správy aj v týchto konaniach sledujú. Takýto dôkazný štandard naviac od správneho
orgánu nevyžaduje ani zákon. Súbor dôkazov a ich vzájomné hodnotenie (osobitne s prihliadnutím na
zachytený modus operandi sťažovateľa preukázaný dňa 23.10.2017) - podľa názoru kasačného súdu -
dostatočne odôvodňujú závery správnych orgánov o tom, že predmetné plnenia (na základe falošných
pokladničnýchdokladov)sťažovateľajreálneprijal.Vtomtozmyslepotompodľakasačnéhosúduorgány

verejnej správy aj uniesli súvisiace dôkazné bremeno.
134. Sťažovateľovi správca dane svoje pochybnosti týkajúce sa jeho daňového priznania, resp.
súvisiacich podkladov, odkomunikoval ešte v priebehu daňovej kontroly (pozn.: čo sťažovateľ ani
nespochybňoval a meritórne sa proti týmto záverom bránil). Správca dane sťažovateľa oboznámils dôkazmi a zisteniami, ktoré spochybňujú správnosť, pravdivosť, resp. úplnosť ním predložených
dokladov pre účely určenia daňovej povinnosti, resp. nadväzujúcej daňovej kontroly. Správca dane na
základe vykonaných dôkazov prezentoval, že sťažovateľ mal aj iné príjmy - nezahrnuté do daňového

priznania za sledované zdaňovacie obdobie. V konaní orgány verejnej správy preukázali, že sťažovateľ
mal technicky uspôsobené zariadenie na vydávanie nefiskálnych pokladničných dokladov (Hotovosť*),
ako aj to, že tieto reálne tlačil (čo vyplýva napr. aj technickej expertízy). Najmä z kontrolných nákupov
colníkov (ale aj z ďalších dôkazov - k tomu pozri toto odôvodnenie ďalej) pritom vyplynulo, že predmetné
doklady zároveň tvorili základ pre prijatie peňažného plnenia od zákazníka, a to bez toho, aby sa

následne toto peňažné plnenie objavilo v priznaných tržbách sťažovateľa (fiskálna pamäť). Takto
dôkazmi podopreté pochybnosti správcu dane pritom sťažovateľ následne kvalifikovane nevyvrátil.
135. V kontexte predmetnej námietky nie je tiež možné opomenúť, že všetci svedkovia za rôzne
zdaňovacie obdobia [...] bez výnimky potvrdili, že doklady z ERP vždy odovzdávali zákazníkom a
inkasovali následne na základe nich súvisiace tržby, čo nepochybne znamená, že to bolo aj za doklady
vystavené v režime Hotovosť*, ktorých vydávanie vyplýva nielen zo svedeckých výpovedí, ale najmä

z technickej expertízy, keďže táto dokazuje, že každý falošný doklad, ktorý sa uložil do systému v
celom vyobrazení, musel byť vytlačený. V tejto súvislosti kasačný súd podporne poukazuje na § 8 ods.
1 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (v rozhodnom čase), podnikateľ je povinný

po zaevidovaní tržby v elektronickej registračnej pokladnici alebo vo virtuálnej registračnej pokladnici
odovzdať kupujúcemu pokladničný doklad okrem kópie pokladničného dokladu ihneď po jeho vytlačení
v elektronickej registračnej pokladnici alebo vo virtuálnej registračnej pokladnici [...]. Uvedené potom
predpokladá,žedokladoplatbe(pokladničnýdoklad)jezákazníkovivydanýpoprijatípeňažnéhoplnenia
alebo bezprostredne pri prijatí peňažného plnenia od neho, keď tento doklad je zároveň potvrdením o

kúpe tovarov a služieb, t. j. zároveň je dôkazom o poskytnutí predmetného plnenia zo strany daňového
subjektu.
136. Uvedené parciálne závery potom znamenajú, že ak je preukázaná tlač falošných dokladov - o. i.
- technickou expertízou a samotné používanie funkcie Hotovosť* výslovne potvrdili viacerí svedkovia,
príp. ich použitie nevylúčili, keď zároveň svedkovia potvrdili, že doklady vždy odovzdávali zákazníkom

a vždy na základe nich inkasovali tržby, potom tieto doklady nepochybne zahŕňali doklady v režime
Hotovosť, ale aj v režime Hotovosť*.
137. Naviac, tak, ako na to poukázali aj orgány verejnej správy, kontrolné nákupy realizované dňa
23.10.2017 predstavujú určitý - orgánmi verejnej moci zachytený - spôsob realizácie tejto činnosti
sťažovateľom a i keď samé osebe by tieto nákupy a závery z miestneho zisťovania nemohli byť priamym

dôkazom o tejto činnosti aj spätne (vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu tvoriaceho predmet tohto
konania), vo svetle vykonaných dôkazov má kasačný súd za to, že skutkové závery orgánov verejnej
správy a potvrdené správnym súdom, sú súladné so zákonnými požiadavkami a sú vecne správne.
138. Ak sťažovateľ v ďalšom namietal, že v rámci hodnotenia dôkazov bolo opomenuté, že zamestnanci
neidentifikovali rozdiely v závierkach, resp. v tržbách [...], tu je potrebné poukázať na to, že tak, ako

bol ERP systém uspôsobený, umožňoval vytlačiť dve kategórie závierok (tzv. internú) - „Denný predaj,
transakcie“, ktorá - ako to vyplýva z vykonaných dôkazov, zahŕňala aj tržby viažuce sa k tzv. falošným
pokladničným dokladom (k tomu pozri zápisnicu z miestneho zisťovania, resp. technickú expertízu). Táto
závierka však nie je totožná s riadnou fiskálnou (druhá kategória závierky), v ktorej sa tržby za falošné
doklady nenachádzali. Z toho vyplýva, že medzi tzv. internou uzávierkou a hotovosťou odovzdávanou

sťažovateľovi jeho zamestnancami nebol, resp. nemusel byť žiadny rozdiel, keď práve táto interná
(nefiskálna) závierka zahŕňala prijaté platby v režime Hotovosť aj Hotovosť*. Bez ohľadu na uvedené
je však v súvislosti s kasačnou námietkou sťažovateľa potrebné doplniť, že vypočutí svedkovia, ktorí u
sťažovateľapracovali[...],uviedli,žetržbyodovzdávaliniepodľadennejuzávierky,alepodľastavusvojho
používateľského konta, na ktorom boli zaevidované tržby pri použití Hotovosť aj Hotovosť*. [...]Svedkyňa

P. v súvislosti so závierkou uviedla, že si nepamätá, či jej tržba zvykla so závierkou sedieť a rovnako
si nepamätala, či bola vytlačená jedna alebo dve závierky. Svedkyňa X. uviedla, že závierky nerobila.
Ani tieto závery svedeckých výpovedí potom neindikujú to, čo z nich malo vyplývať podľa kasačnej
sťažnosti (ako dôkazy v prospech sťažovateľa). Svedkovia si totiž nepamätali, aké závierky robili (keď
jeden typ závierky - nefiskálna - dokonca zahŕňal okrem platieb Hotovosť, aj platby Hotovosť*), koľko ich

bolo, dokonca uviedli, že peniaze neodovzdávali podľa dennej závierky, ale podľa stavu ich konta, na
ktorom boli evidovaná aj kategória Hotovosť*), pričom ak odkazujúc na uvedené následne sťažovateľ
argumentuje, že rozdiel v závierkach a tržbách zistený nebol, potom fakticky potvrdzuje, že platby boli
od zákazníkov prijímané aj za Hotovosť*.“56. Kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyššie uvedenou argumentáciou. Správca dane a
žalovaný na základe zisteného skutkového stavu veci dostatočne odôvodnili prijatý záver, že falošné
pokladničnédokladynachádzajúcesavinternejpamätisystémubolireálnevytlačenéaženaichzáklade

prijímal sťažovateľ peňažné plnenia.
57. Vo vzťahu k použiteľnosti vysvetlenia D. O. na miestnom zisťovaní z 23. októbra 2017 kasačný súd
uvádza, že na túto námietku správny súd primerane reagoval v rozsudku vo veci sp. zn. PO-1S/100/2020
v bode 61. Ak totiž žalovaný v skoršom odvolacom konaní vo veci vyslovil názor, že samotná výpoveď
D. O. z miestneho zisťovania je pre riadne zistenie skutkového stavu nepostačujúca, neznamená to, že

táto jej výpoveď, spolu s ďalšími (doplnenými) dôkazmi, nie je vôbec relevantná a že sa na ňu nemohlo
prihliadať v rámci ďalšieho konania vo veci. Dôvodom pre zrušenie skoršieho rozhodnutia správcu dane
vo veci bola práve primárne potreba doplnenia dokazovania ku skutkovej stránke veci, resp. odstránenie
pochybení, ktorých sa správca dane pôvodne dopustil (napr. aj telefonická komunikácia s colníkmi
vo veci technickej expertízy namiesto nariadenia ústneho pojednávania a pod.).Toto bolo procesne
konvalidované práve tým, že sa tento podklad doplnil o ďalší, a to o svedeckú výpoveď D. O., keď

počas jej výsluchu ako svedkyne mohol sťažovateľ klásť otázky. Závery z miestneho zisťovania z 23.
októbra 2017 sú však naďalej relevantné. Z predmetného vyjadrenia je navyše zrejmé, že svedkyňa
potvrdila aj používanie funkcie Hotovosť*. Kasačný súd preto dospel k záveru, že orgány verejnej správy
nepochybili, ak okrem iných dôkazov vychádzali aj z vyjadrenia D. O..
58. Pokiaľ sťažovateľ namietal procesné pochybenie správcu dane spočívajúce v tom, že protokol

o daňovej kontrole neobsahuje sídlo správcu dane, avšak správny súd vyhodnotil, že nejde o taký
nedostatok, ktorý by poškodil sťažovateľa na jeho právach, kasačný súd vníma vysporiadanie sa
s uvedenou námietkou ako postačujúce a primerane v tejto súvislosti odkazuje na body 72. a 73.
rozsudku vo veci sp. zn. PO-1S/100/2020. Sťažovateľ pritom ani v kasačnej sťažnosti túto argumentáciu
správneho súdu relevantne nenapadol a nepreukázal, prečo by malo neuvedenie sídla správcu dane v

protokole mať dopad na jeho subjektívne práva. Túto námietku preto kasačný súd rovnako vyhodnotil
ako nedôvodnú.
59. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že aj samotní zamestnanci colného úradu (ako osoby, ktoré
vypracovali technickú expertízu) museli namietať svoj výsluch, kasačný súd uvádza, že vypočúvaní
colníci nenamietali svoj výsluch, ale v rámci vznesených námietok špecifikovali, ktorý z nich odpovedal

na ktorú z dvoch (dovtedy) položených otázok, ktoré im boli správcom dane položené. Táto námietka
colníkov pritom nie je námietkou, ktorá by dopadala na subjektívne práva sťažovateľa, keďže odpovede
na dotknuté otázky v rámci rozhodovania správnych orgánov použité neboli. Napokon je potrebné dodať,
že následne bol výsluch každého z colníkov realizovaný osobitne.
60. V nadväznosti na to, že o námietke zaujatosti sťažovateľa proti zamestnancom správcu dane

nebolo v čase, keď už títo realizovali výsluch colníkov - technických expertov, rozhodnuté, kasačný súd
poukazuje aj na skutočnosť, že zo zápisnice č. 102328013/2019 z 9. októbra 2019 (výsluch: W.. F.. U. X.)
a zápisnice č. 102328092/2019 z 9. októbra 2019 (výsluch: G.. A.. P. Q.) vyplýva, že týmto otázky kládol
výlučne zástupca sťažovateľa, nie zamestnanci správcu dane, ktorí teda do ich vypočúvania aktívne
nevstupovali, čo opäť vylučuje, aby ich výsluch mohol byť vnímaný ako postup porušujúci subjektívne

práva sťažovateľa. Zamestnanci správcu dane len zapisovali otázky položené zástupcom sťažovateľa
a nadväzujúce odpovede vypočúvaných colníkov.
61. Kasačný súd, berúc do úvahy všetky doposiaľ uvedené skutočnosti, dospel k záveru o absencii
dôvodnosti kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto
rozsudku. Zároveň pre väčšiu prehľadnosť záverov odkazuje na zhrnutie kasačného súdu formulované

v bode 148. rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 zo dňa 23. októbra 2024, aplikovateľné aj na práve
posudzovanú vec:
„148. Kasačný súd záverom konštatuje, že skutkové zistenia orgánov verejnej správy považuje za
správne. V hodnotení vykonaných dôkazov zo strany správcu dane, resp. žalovaného neidentifikoval
najvyšší správny súd žiadne také pochybenie, nelogickosť, účelovosť alebo opomenutia, ktoré

by dopadali na ich vecnú správnosť, resp. zákonnosť. Následne potom nekonal nezákonne ani
správny súd, ak tieto hodnotenia a závery orgánov verejnej správy akceptoval. Technická expertíza
nepochybne potvrdila, že sťažovateľ systém ERP používal aj na tvorbu falošných pokladničných
dokladov v režime Hotovosť*. Skutočnosť, že funkcionalitu Hotovosť* sťažovateľ vo svojom systéme
mal, potvrdzuje technická expertíza a aj svedecké výpovede potvrdzujúce vizuál displeja systému

používaného sťažovateľom. Tieto výpovede tiež potvrdili alebo aspoň nevylúčili používanie funkcie
Hotovosť*. Dôkazom toho, že funkcionalita Hotovosť* používaná bola, je to, že v systéme boli zistené
kompletné vyobrazenia týchto falošných pokladničných dokladov, čo podľa súvisiaceho odborného
záveru znamená, že tieto doklady museli byť vytlačené. I keď priamymi dôkazmi nebolo preukázané, žeby sa v prevádzke sťažovateľa v auguste 2015 [v tu posudzovanej veci v máji 2016], fyzicky nachádzala
nefiskálna tlačiareň, dôkazom toho, že predmetné doklady museli byť vytlačené, je už samotný záver
odborníkov, ktorí vypracovali technickú expertízu a G.. X. (za spoločnosť dodávateľa systému ERP) v

tom zmysle, že ak by predmetné doklady vytlačené neboli, v systéme by sa neukladali ich celé kópie,
ale len údaje o nich. Vzhľadom na uvedené je potom bez väčšej relevancie, či svedkovia (zamestnanci
sťažovateľa) výslovne potvrdili používanie funkcie Hotovosť* alebo nie, príp. tlač týchto dokladov na
nefiskálnom zariadení. Technickou expertízou bolo preukázané, že v čase od 30.06.2008 do 23.10.2017
takéto doklady tlačené boli, keď tento časový úsek zahŕňa aj august 2015 [v tu posudzovanej veci

máj 2016], ktorý je relevantným zdaňovacím obdobím pre účely tohto súdneho konania. Predmetné
doklady bolo pritom možné jednoznačne identifikovať kvôli príznaku (*) a takto určiť aj rozdiel v
tržbách, ktoré neboli zo strany sťažovateľa (pre účely jeho daňových povinností) priznané. V kasačnej
sťažnosti sťažovateľ nevytýkal, že by táto suma bola orgánmi verejnej správy nesprávne kvantifikovaná
(skôr vznesená námietka celej tabuľky spočívala na iných právnych skutočnostiach - jej exporte zo
systému - nie na nesprávnej kvantifikácii sumy, resp. konkrétnych položiek). To, že doklady vytlačené

cez funkcionalitu Hotovosť* neboli zaznamenávané do fiskálnej pamäte (a teda neboli predmetom
zdaňovania), opäť preukázala samotná technická expertíza, a to aj v spojení s kontrolnými nákupmi
realizovanými colníkmi dňa 23.10.2017 a nadväzujúcimi závermi miestneho zisťovania z tohto dňa. Ak
podľa sťažovateľa nebolo preukázané, že za takto vystavené doklady reálne utŕžil peňažné prostriedky
(t. j. mal tržbu), ktorú nepriznal, ani s týmto záverom kasačný súd nesúhlasí. Svedkovia v rámci svojich

výpovedí potvrdili, že každý doklad, ktorý vytlačili, odovzdávali zákazníkom a následne od nich prijímali
súvisiace peňažné plnenia. Ak teda bolo v konaní preukázané, že takéto doklady (Hotovosť*) vytlačené
boli (keďže sa našli v pamäti systému ako vyobrazenia kompletného dokladu, nielen údaje o nich a
ich používanie funkcie Hotovosť* nevyvrátili ani samotní svedkovia), potom vyhlásenie zamestnancov,
že každý doklad zákazníkovi odovzdávali a že za každý doklad prijímali platbu, nepochybne zahŕňa aj

dokladyvystavenévrežimeHotovosť*(falošnépokladničnédoklady).Nedásavtejtosúvislostineuviesť,
že falošné pokladničné doklady boli z grafického hľadiska takmer identické s reálnymi (zákonnými)
pokladničnými dokladmi, bol na nich použitý mierne modifikovaný font, obsahovali ochranný znak
MF SR a pod. Kontrolné nákupy zo dňa 23.10.2017 preukázali, akým spôsobom bola táto aktivita
sťažovateľom realizovaná a i keď tieto kontrolné nákupy nie sú priamym dôkazom vo vzťahu k augustu

2015 [v tu posudzovanej veci vo vzťahu k mesiacu máj 2016], ich výsledky sú relevantné napr. v
tom zmysle, že priamym zisťovaním v prevádzke sťažovateľa bolo identifikované, akým spôsobom
fungovala funkcionalita Hotovosť* v ERP sťažovateľa, keď vzhľadom na rovnaké technické atribúty a
zistenia vzťahujúce sa k tomuto systému, tieto sú relevantné aj vo vzťahu k augustu 2015 (relevantný
časový úsek en bloc 30.06.2008 - 23.10.2017 - k tomu pozri tento rozsudok vyššie) a pod. (...) Podľa

kasačného súdu, dôkazy, ktoré správne orgány vo veci vykonali, ich závery dostatočne preukazujú.
Naopak, sťažovateľ v priebehu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní neprodukoval žiadne také
dôkazy, ktoré by podozrenia/pochybnosti správcu dane o tom, že tržby získané na základe dokladov
Hotovosť* (...) naozaj nemal, resp. že tieto plnenia prijal tak, že ich nezdanil, keďže obišli fiskálny
systém ERP. Tu je potrebné doplniť, že vyrubovacie konanie nie je trestným konaním, správca dane

nepreukazuje sťažovateľovi vinu, neukladá mu sankciu a pod., a preto je legitímne a v súlade so
zákonom, aby v prípade, keď správca dane dostatočne spochybnil pravdivosť, úplnosť, resp. správnosť
dokladov daňového subjektu (sťažovateľa) použitých pre účely správneho určenia daňovej povinnosti,
resp. nadväzujúcej daňovej kontroly, aby tieto pochybnosti daňový subjekt kvalifikovane vyvrátil, čo sa
však v súdenej veci nestalo (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Prípadné formálne nedostatky

vo vyhotovení protokolu z daňovej kontroly, rozhodnutí správcu dane, resp. sťažovateľom namietané
procesné vady, s ktorými sa správne orgány, ako aj správny súd dostatočne vysporiadali, a ktoré
závery kasačný sťažovateľ v texte kasačnej sťažnosti napadol viac-menej iba vo všeobecnej rovine
(nesúhlasom), nie podrobnejšou právnou argumentáciou, boli podľa kasačného súdu posúdené správne
a nedosahovali takú intenzitu, aby odôvodňovali zrušenie právoplatného rozhodnutia žalovaného.“

V. Záver
62. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných
námietok sťažovateľa. So závermi správneho súdu v napadnutom rozsudku ako aj v odkazovanom
rozsudku sa v celom rozsahu stotožnil a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú
zamietol.

63. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v zmysle § 467 ods. 1 SSP v spojení s §
167 ods. 1 SSP tak, že účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal. Kasačný súd urobil
tak z dôvodu, že sťažovateľ úspech v kasačnom konaní nemal a súčasne neboli zistené výnimočné
dôvody (§ 168 SSP), pre ktoré by náhradu trov konania mohol žalovaný spravodlivo požadovať.64. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.