Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 17. jún 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-4Cpr/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2522201002
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Greguš, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2522201002.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Gregušom, PhD., LL.M., v spore žalobcu: T.. B. Z., G..:

XX.XX.XXXX, K. L. XX, XXX XX Z. M., v zast.: LEGARTUM s.r.o., IČO: 47 252 332, so sídlom Hrachová
16B, 821 05 Bratislava, proti žalovanému: M. Z. M., T.: 00 305 332, so sídlom C. XXX/X, XXX XX Z. M.,
v zast.: Nagy & Nagy s.r.o., T.: 53 582 268, so sídlom Kukučínova 8, 940 02 Nové Zámky, o neplatné
skončenie pracovného pomeru a náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že výpoveď zo dňa 31.01.2022 z pracovného pomeru, ktorá bola daná žalobcovi, je
neplatná.

II. Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným, ktorý bol založený písomnou pracovnou zmluvou zo
dňa 10.12.2018, ďalej netrvá.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 2.310,50 EUR mesačne za kalendárne
obdobie od 25.05.2022 do skončenia pracovného pomeru spolu s úrokom z omeškania v príslušnej
percentuálnej výške podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to za každý kalendárny mesiac omeškania

žalovaného so zaplatením náhrady mzdy žalobcovi od 01.07.2022 do skončenia pracovného pomeru.

IV. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 27.05.2022 doručenou Okresnému súdu Trnava (predtým Okresný
súd Piešťany) dňa 31.05.2022, doplnenou podaním zo dňa 17.06.2022 domáhal určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy.

2. Žalobca svoju žalobcu zdôvodnil tým, že dňa 10.12.2018 uzavrel žalobca ako zamestnanec so

žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu prednostu
M. úradu vo Z. M. a to na základe menovacieho dekrétu zo dňa 10.12.2018. Dňa 31.01.2022 bola
žalobcovi doručená výpoveď s dvojmesačnou výpovednou dobou. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že
zamestnávateľovi dáva výpoveď z dôvodov v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. zákona č. 311/2001 Z.z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Zákonník práce“) z dôvodu, že žalovaný prestal
spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce v súbehu s § 3 ods. 1 písm. e) zákona 552/2003
Z.z. zákon o výkone práce vo verejnom záujme a v zmysle § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce,

t.j. z dôvodu, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú vhodnú prácu, ktorá bola žalobcovi ponúknutá.
Žalovaný vo výpovedi uviedol, že je naplnený výpovedný dôvod, nakoľko bol žalobca odvolaný na
základe odvolania zo dňa 14.12.2020 z funkcie prednostu a teda prestal spĺňať požiadavky v zmysle § 42
ods. 2 Zákonníka práce. Za zmätočné považuje skutočnosť, že žalovaný odôvodňuje výpoveď žalobcuvo výpovedi s poukazom na § 3 ods. 1 písm. e) zákona 552/2003 Z.z., v zmysle ktorého zamestnancom
podľa tohto zákona sa môže stať fyzická osoba, ktorá bola zvolená alebo vymenovaná, ak tento zákon
alebo osobitný predpis voľbu alebo vymenovanie ustanovuje ako predpoklad vykonávania práce vo

verejnom záujme. Naopak v odvolaní zo dňa 14.12.2020 žalovaný poukazuje na § 3 ods. 1 písm. b)
zákona 552/2003 Z.z. V zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona 552/2003 Z.z. zamestnancom podľa tohto
zákona sa môže stať fyzická osoba, ktorá je bezúhonná. Na základe uvedeného považuje žalobca
výpovedný dôvod za sporný, nakoľko je preukázateľné, že žalovaný výpoveď žalobcu vo výpovedi
opiera o iný skutkový a právny stav ktorý nekorešponduje so skutočným stavom a ani právnym stavom

uvedeným v odvolaní. Z dikcie ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že na to aby bola
výpoveď platná musia byť dodržané všetky podmienky upravené v § 61 Zákonníka práce, t.j. výpoveď
musí byť písomná, doručená druhému účastníkovi a vo výpovedi zamestnávateľa musí byť skutkovo
vymedzený dôvod skončenie (t.j. dôvod výpovede je potrebné opísať, výpovedný dôvod nemožno
dodatočne meniť). V zmysle uvedeného vyplýva, že ak vo výpovedi nie je jasne a zrozumiteľne skutkovo
vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru, výpoveď je neplatným právnym úkonom. Žalovaný vo

výpovediďalejpoukazujena§63ods.2písm.b)Zákonníkapráce.Žalovanývovýpovediuvádza,žedňa
16.12.2020 vykonal so žalovaným rozhovor na ktorom primátor pán W.? I. uviedol, že má záujem naďalej
žalobcu zamestnávať a údajne žalobcovi ponúkol zaradenie na pracovnú pozíciu referent - špecialista
stratégie rozvoja mesta, plánovania a investovania, pričom žalobca (podľa tvrdenia žalovaného)
s ponukou nesúhlasil. Žalobca uvedené tvrdenia o údajnej ponukovej povinnosti popiera, nakoľko

žalovaný žalobcovi predmetnú pracovnú ponuku neponúkol a z tohto dôvodu žalobca ani ponuku
nemohol prijať. V danej súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej zamestnávateľ musí
vedieť preukázať to, že zamestnancovi ponúkol inú pre zamestnanca vhodnú prácu a zamestnanec túto
prácu neprijal. Z uvedeného vyplýva, že dôkazné bremeno preukázania splnenia ponukovej povinnosti
nesie výlučne zamestnávateľ, v tomto prípade žalovaný, ktorý existenciu ponukovej povinnosti opiera

výlučne o svoje tvrdenia. Z daného dôvodu považujú ponukovú povinnosť žalovaného za nesplnenú a
výpoveď za neplatný právny úkon. Na základe uvedeného majú za to, že výpoveď je neplatným právnym
úkonom, nakoľko a) výpovedný dôvod skončenia pracovného pomeru uvedený vo výpovedi (prihliadnuc
na odvolanie žalobcu) je nejasný a výpovedi nesprávne skutkovo vymedzený, b) ponuková povinnosť
v zmysle § 63 ods. 2) písm. b) Zákonníka práce nebola žalovaným splnená. Žalobca pre doplnenie

uviedol, žepoodvolanížalobcuzfunkcieprednostu(dňa14.12.2020)aždoskončeniavýpovednejdoby,
t.j. cca rok a 4 mesiace vykonával žalobca i napriek odvolaniu pre žalovaného prácu s náplňou práce
zodpovedajúcou pozícii prednostu (okrem podpisovania dokumentácie). Žalobca zaslal žalovanému
oznámenie v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce na základe ktorého žalovanému oznámil, že trvá
na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, nakoľko má za to, že výpoveď je neplatná (oznámenie

bolo doručené žalovanému dňa 25.5.2022). žalovaný na uvedené reagoval vyjadrením k oznámeniu
zo dňa 26.5.2022 na základe ktorého žalobcovi oznámil, že neakceptuje oznámenie žalobcu a trvá na
skončení pracovného pomeru. Z uvedeného dôvodu je žalobca nútený iniciovať túto žalobu o určenie
neplatnostipracovnéhopomeruanáhradumzdy.Žiadaabysúdvydalnasledovnýrozsudok:I.Skončenie
pracovného pomeru žalobcu u žalovaného výpoveďou žalovaného zo dňa 31.1.2022 je neplatné. II.

Pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy
v sume 2 310,50 eur mesačne odo dňa 25.5.2022 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
z požadovanej sumy do času, keď žalobca umožní žalovanému pokračovať v práci. IV. Žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania.

3. Žalobca k žalobe priložil pracovnú zmluvu zo dňa 10.12.2018, menovací dekrét zo dňa 10.12.2018,
výpoveď zo dňa 31.01.2018, odvolanie zo dňa 14.12.2020, oznámenie zo dňa 24.05.2022, vyjadrenie
žalovaného zo dňa 26.5.2022, oznámenie o plate zo dňa 8.1.2020, výplatné pásky 1-3/2022, odoslanie
oznámenia žalobcu, potvrdenie o odoslaní oznámenia 25.05.2022, doručenka o prijatí oznámenia zo
dňa 25.05.2022.

4. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa
18.08.2022, v ktorom uviedol, že so žalobným nárokom nesúhlasia, uplatnený nárok žalobcu (t.j. o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného ako aj náhrady mzdy) v celom rozsahu
neuznávajú a žalobu považujú za nedôvodnú. Je nesporné, že žalobca uzavrel so žalovaným pracovnú

zmluvu na pracovnú pozíciu - prednosta mestského úradu žalovaného a to na základe menovacieho
dekrétu zo dňa 10.12.2018. Rovnako je nesporné, že pracovný pomer žalobcu trval u žalovaného od
10.12.2018 do 31.03.2022, že žalobca bol odvolaný z funkcie prednostu mestského úradu žalovaného
na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 14.12.2020 ku dňu 15.12.2020. Je nesporné, že žalobcovidňa 31.01.2022 doručená výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 a § 63 ods. 2, písm. b) Zákonníka
práce, pričom nakoľko žalobca odmietol podpísať jej prevzatie, bola mu táto doručená pred svedkami.
Je rovnako nesporné, že žalobca doručil žalovanému dňa 25.05.2022 oznámenie o trvaní na ďalšom

zamestnávaní a tiež, že žalovaný listom zo dňa 26.05.2022 oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že
trvá na skončení pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 31.01.2022. Žalobca opiera svoju žalobu (v
časti o neplatnosť skončenia pracovného pomeru) (i) nejasnosťou výpovedného dôvodu, nakoľko podľa
neho vo výpovedi absentuje skutkovo vymedzený dôvod skončenia, t.j. nie je jasne a zrozumiteľne
skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru a (ii) nesplnením ponukovej povinnosti

žalovaným, nakoľko podľa neho, žalovaný neponúkol žalobcovi predmetnú pracovnú ponuku a preto
ju ani žalobca nemohol prijať. K nejasnosti výpovedného dôvodu uvádzajú, že tvrdenie žalobcu je nie
len nepravdivé, ale priamo ním predloženými dôkazmi popreté, resp. v určitej časti zamlčujúce úplné
a pravdivé opísanie skutkových okolností. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že dôvod výpovede spočíva
v odvolaní žalobcu z funkcie prednostu mestského úradu žalovaného, t.j. ide o výpoveď podľa § 63
ods. 1 písm. b) bod 2 Zákonníka práce, pričom žalovaný vyslovene poukázal, že žalovaný po odvolaní

z funkcie prednostu mestského úradu žalovaného prestal spĺňať požiadavky na výkon práce podľa
pracovnej zmluvy dané právnymi predpismi. Žalovaný vyslovene vo výpovedi uviedol, že prednostu
mestského úradu žalovaného vymenúva a odvoláva primátor, pričom žalobca bol vymenovaný do
funkcie prednostu mestského úradu žalovaného odo dňa 10.12.2018 a bol odvolaný z funkcie prednostu
mestského úradu žalovaného ku dňu 15.12.2020. Žalobca síce poukazuje na rozpor v samotnom znení

odvolacieho dekrétu žalobcu, ktorý predložil k žalobe, ktorý vznikol chybou v písaní v časti odvolacieho
dekrétu o spĺňaní predpokladov na výkon práce vo verejnom záujme. Ide však o chybu, ktorá nemôže
mať žiaden vplyv na samotný odvolací dekrét, keďže (i) išlo o chybu bez akejkoľvek relevancie k
platnosti/neplatnosti výpovede. Poukazujú, že strany sporu sa spravovali podľa odvolacieho dekrétu
od daného dňa, t.j. žalobca nekonal ako prednosta mestského úradu (t.j. žalobca nepravdivo tvrdil,

že vykonával prácu prednostu, nakoľko neriadil zamestnancov, nepodpisoval rozhodnutia v právomoci
prednostu mestského úradu, nekonal ako prednosta mestského úradu, atď.) a ani žalobca nenapadol
platnosť/neplatnosť tohto odvolacieho dekrétu. Navyše (ii) išlo len o chybu v písaní na odvolacom
dekréte, ktorú žalovaný hneď v deň vydania odvolacieho dekrétu opravil a rovnako doručil žalobcovi
(ten túto skutočnosť však pochopiteľne zamlčiava). Poukazujeme na skutočnosť, že právne predpisy

viažu platnosť výpovede na nezameniteľnosť výpovedného dôvodu uvedeného vo výpovedi a nie na
prípadnú chybu v odvolacom dekréte, preto majú za to, že žalovaný jednoznačne, jasne a určito
vymedzil výpovedný dôvod pracovného pomeru žalobcu vo výpovedi a preto výpoveď daná žalobcovi
nemôže byť neplatná, resp. nemôže trpieť vadou nejasnosti výpovedného dôvodu. K nesplneniu
ponukovej povinnosti si uvádzajú, že aj toto tvrdenie žalobcu je rovnako nepravdivé, keďže žalovaný

prostredníctvom svojho primátora mu nie len dňa 16.12.2020, ale aj následne a to aj pred svedkami
opakovane ponúkal voľné pracovné miesto u žalovaného, pričom žalobca toto pracovné miesto neprijal,
t.j. túto ponuku odmietol. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že napriek tomu, že k odvolaniu žalobcu z
funkcieprednostumestskéhoúradužalovanéhodošlouž15.12.2020,žalobcavykonávalprežalovaného
prácu ďalší rok a to práve z dôvodu záujmu žalovaného o jeho prácu (avšak na inej pracovnej pozícii

ako prednosta mestského úradu). Žalobca však odmietol akceptovať žalovaným ponúknutú pracovnú
pozíciu, čím žalovaný musel pristúpiť k ukončeniu pracovného pomeru. Uvedené skutočnosti žalovaný
priamo podchytil aj do výpovede pracovného pomeru, pričom do oznámenia zamestnanca v zmysle §
79 ods. 1 Zákonníka práce žalobca žiadnym spôsobom nepopieral túto ponuku od žalovaného, preto
je žalovaný zásadne prekvapený zo správania žalobcu a z jeho nepravdivých tvrdení. Na základe

uvedenej skúsenosti s nepravdivými tvrdeniami zo strany žalobcu, týmto žalovaný (napriek tomu, že
to žalobca nenamietol) predkladá súdu aj súhlasné stanovisko zástupcov zamestnancov k udeleniu
výpovede žalobcovi, o ktoré prerokovanie žalovaný pred udelením výpovede požiadal a ktoré obdržal
od zástupcov zamestnancov pred udelením výpovede žalobcovi. K uplatnenému nároku na náhradu
mzdy si dovoľujeme uviesť, že tento nárok môže žalobcovi ako zamestnancovi vzniknúť výlučne za

kumulatívneho splnenia dvoch podmienok a to, ak mu dal zamestnávateľ neplatnú výpoveď a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Uvedené teda
vyžaduje nie len oznámiť žalovanému ako zamestnávateľovi, aby ho ďalej zamestnával, ale najmä by
musel súd rozhodnúť o neplatnom daní výpovede, ktorá skutočnosť podľa ich názoru nenastala. Z
uvedeného dôvodu sa budú len krátko vyjadrovať k finančným nárokom žalobcu, ktorých uplatnenie

považujú rovnako za sporné nakoľko, žalobca vykonával prácu u žalovaného podľa zákona č. 552/2003
Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, pričom odmeňovanie zamestnancov vykonávajúcich prácu vo
verejnomzáujmeniejepredmetomdohody,alejeurčenéprávnymipredpismi,konkrétnepodľazákonač.
553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmenea doplnení niektorých zákonov. Z uvedeného dôvodu musia rozporovať platnosť žalobcom predloženého
platového výmeru (oznámenia o plate zo dňa 08.01.2020 platným od 01.01.2020), ktoré preukázateľne
stratilo platnosť odvolaním žalobcu z funkcie prednostu mestského úradu žalovaného, pričom poukazujú

napríklad na platový výmer žalovaného zo dňa 26.01.2021 platným od 01.01.2021, podľa ktorého bol
žalobca zaradený do 4. platovej triedy a 8. platového stupňa. Vzhľadom na dovolenkové obdobie u
žalovanéhoakoajorganizovanierôznychfolklórnychainýchspoločenskýchašportovýchpodujatí,nevie
žalovaný potvrdiť, či uvedený platový výmer je posledným výmerom žalobcu, ktorú skutočnosť však po
dohľadanípríslušnýmizamestnancamipredložímesúdu,prípadnedoplnímeďalšieskutočnostipotrebné

pre toto konanie. Bez ohľadu na uvedené je zrejmé, že žalobcovi (aj v prípade úspechu) nemôže patriť
uplatnená náhrada mzdy ako si ju uplatnil v žalobe. Zároveň majú za to, že žalobca si uplatnil k nej
prislúchajúci nárok na úroky z omeškania bez opory v právnych predpisoch. V § 1 ods. 4 Zákonníka
práce je zakotvená subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Občiansky zákonník“) vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce,
pričom ale úroky z omeškania nie sú upravené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, keďže sú

upravené v jeho ôsmej časti. Napriek povahe náhrady mzdy ako sankcie a satisfakcie ako ju pozná
právna teória ako aj súdna prax, je priznanie úrokov z omeškania k náhrade mzdy (napriek tomu ako
bežné môže byť) bez právneho základu, nakoľko absentuje v pracovnoprávnych predpisoch, preto
aplikácia občiansko-právnej úpravy by mala byť možná len výlučne podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že k náhrade mzdy by nemala byť priznaná povinnosť platiť aj úroky z

omeškania, keďže úroky z omeškania nie sú upravené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka.
Uvedenú nesprávnosť priznávať k náhrade mzdy aj úroky z omeškania potvrdil v rozhodnutí aj Krajský
súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/133/2013. Na základe uvedeného navrhli súdu, aby
po nariadenom pojednávaní a vykonaní dokazovania žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu a zároveň priložil výsluch zamestnancom žalovaného (Ing. C.

C.), stanovisko zástupcov zamestnancov žalovaného a oznámenia o plate zo dňa 26.01.2021 platným
od 01.01.2021.

5. Žalobca v replike zo dňa 07.09.2022 uviedol, že žalobca má za to, že jeden z dôvodov neplatnosti
výpovede predstavuje nesplnenie ponukovej povinnosti v zmysle § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka

práce zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Vzhľadom na skutočnosť, že ponuková povinnosť
predstavuje hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede, jej absencia v danom prípade, podľa názoru
žalobcu, spôsobila, že výpoveď je neplatným právnym úkonom. Žalovaný v súvislosti s ponukovou
povinnosťou v bode 9 vyjadrenia uvádza nasledovné: „K nesplneniu ponukovej povinnosti si dovoľujeme
uviesť, že aj toto tvrdenie je rovnako nepravdivé, keďže žalovaný prostredníctvom svojho primátora

mu nie len dňa 16.12.2020, ale aj následne a to aj pred svedkami ponúkal voľné pracovné miesto u
žalovaného, pričom žalobca toto pracovné miesto neprijal, t.j túto ponuku odmietol.“ V prvom rade má
za to, že slovné spojenie „nie len“ je zavádzajúce a účelové, nakoľko sám žalovaný vo výpovedi priamo
uvádza, že keďže žalobca na ponuku zo dňa 16.12.2020 nereagoval bol „nútený predpokladať“, že
žalobca ponuku práce neprijal. Vo výpovedi v danej súvislosti žalovaný uvádza: „Dňa 16.12.2020 som s

Vami vykonal pracovný pohovor, na ktorom som deklaroval, že mám záujem naďalej Vás zamestnávať
a využiť Vaše pracovné skúsenosti. Ponúkol som Vám zaradenie na pracovnú pozíciu „referent -
špecialista stratégie rozvoja mesta, plánovania a investovania", KZAM: XXXXXXX. Na moju ponuku
ste však doteraz nereagoval a preto som nútený predpokladať, že ste moju ponuku odmietol.“ Ako
vyššie uvádza v zmysle ustálenej judikatúry a komentovaného znenia príslušných ustanovení je zrejmé,

že ponuka inej vhodnej práce je hmotnoprávnou podmienkou výpovede zo strany zamestnávateľa,
pričom jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Na to, aby bola splnená ponuková povinnosť, je
zamestnávateľ povinný preukázať skutočnosť, že zamestnancovi ponúkol inú, pre neho vhodnú prácu a
zamestnanec danú prácu odmietol. I napriek uvedenému tvrdeniu žalovaného, že k odmietnutiu ponuky
došlo údajným mlčaním žalobcu navrhuje žalovaný predvolať svedka - zamestnanca žalovaného pána

Ing. C. C., ktorý má potvrdiť tvrdenia žalovaného v súvislosti s ponukovou povinnosťou. Uvádza, že
svedok ani daný deň nebol prítomný na stretnutí medzi žalobcom a žalovaným. Zároveň má za to,
že aj v prípade, ak by svedok potvrdil, že došlo k ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa,
čo žalobca odmieta, svedok nemôže potvrdiť tvrdenia žalovaného, že došlo zo strany žalobcu k
odmietnutiu danej ponuky, nakoľko sám žalovaný vo výpovedi jednoznačne uvádza, že žalobca na

údajnú ponuku „nereagoval“. Zároveň si dovoľuje dať do pozornosti, že nesplnenie ponukovej povinnosti
ďalej potvrdzuje skutočnosť, že ponuková povinnosť nie je evidovaná v osobnom spise žalobcu, nie je
spomenutá v zápisnici zo stretnutia zo dňa 10.02.2021 a bola údajne vykonaná dňa 16.12.2020, pričom
výpoveď bola žalobcovi daná až dňa 31.01.2022. Ako je uvedené vo výpovedi, žalovaný dal žalobcovivýpoveď z dôvodov v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. Zákonníka práce a to, že žalovaný prestal spĺňať
požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce v súbehu s § 3 ods. 1 písm. e) zákona 552/2003 Z. z. o
výkone práce vo verejnom záujme. V prípade, ak by súd dospel k rozhodnutiu, že ponuková povinnosť

bola zo strany zamestnávateľa splnená (čo žalobca v celkom rozsahu popiera) je potrebné zohľadniť
tvrdenia žalovaného uvedené v bode 10 vyjadrenia kde uvádza, že žalobca vykonával pre žalovaného
ďalší rok (t. j. od 16.12.2020) prácu, avšak na inej pracovnej pozícií ako prednosta mestského úradu.
Ak teda žalovaný tvrdí, že žalobca vykonával pre žalovaného od 16.12.2020 prácu na inej pozícií ako
prednosta mestského úradu, v danom prípade tak žalobca na výkon tejto inej práce už viac nemusel

spĺňať požiadavky v zmysle § 42 ods. 2) Zákonníka práce, a teda neboli naplnené výpovedné dôvody
v zmysle § 63 ods. 1) písm. d) bod 2 Zákonníka práce, o ktoré opiera žalovaný výpoveď. Nie je možné
totiž skončiť pracovný pomer ohľadom inej pracovnej pozície z dôvodu v zmysle § 42 ods. 2) Zákonníka
práce, ak sa na výkon tejto inej pracovnej pozície nevyžaduje menovanie. Na základ vyššie uvedeného
má za to, že výpoveď je neplatným právnym úkonom nakoľko: a) ponuková povinnosť v súvislosti s
výpoveďou nebola riadne splnená, b) žalobca údajnú ponuku neodmietol, čo potvrdzuje aj tvrdenia

žalovaného vo výpovedi kde sám výslovne uvádza, že žalobca na ponuku nereagoval, c) žalovaný
naďalej vykonával inú prácu ako prácu prednostu mestského úradu na ktorú nebolo potrebné menovanie
a teda ani nemohol byť z takejto pozície odvolaný, d) v prípade ak, by súd vyhodnotil, že žalovaný
vykonával inú prácu ako prácu prednostu, nemohli tak byť naplnené výpovedné dôvody viažuce sa k
pracovnému pomeru prednostu.

6.Žalovanývduplikezodňa14.10.2022uviedol,žemajúzato,ževyjadreniežalobcuneobsahuježiadne
tvrdenia, podľa ktorých by bolo možné považovať výpoveď danú žalovaným žalobcovi za neplatnú. Ďalej
majú za to, že žalobca rozširuje dôvody žaloby o neplatnosť výpovede, avšak po lehote stanovenej §
77 Zákonníka práce. Navyše aj bez skutočnej relevancie k prejednávanej veci vzhľadom na rozpor s

ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov
(ďalejlen:„zákonoobecnomzriadení“). Vprvomradesidovoľujúreagovaťnatvrdeniežalobcuuvedené
v bode 4 jeho vyjadrenia, kde označil naše tvrdenie o opakovanom ponúknutí práce žalobcovi za
zavádzajúceaúčelovévsnahetvrdiť,žeajzvýpovedežalovanéhovyplýva,žežalobcovibolaponúknutá
práca len jedenkrát a to dňa 16.12.2020. Uvedené tvrdenie žalobcu je zavádzajúce a dokonca v rozpore

so samotným znením výpovede, kde výpoveď síce obsahuje tvrdenie žalovaného, že dňa 16.12.2020
bol so žalobcom vykonaný pohovor, na ktorom mu bola ponúknutá iná vhodná práca, avšak zároveň
táto veta vyslovene uvádza, že na túto ponuku žalobca „napriek viacerým mojim ústnym urgenciám o
vyjadrenie sa“ nereagoval. Je zvláštne a zarážajúce, že žalobca vo svojom vyjadrení v bode 5 práve
uvedenú časť tejto vety „úmyselne“ vypustil, pričom sa odvoláva na znenie, ktoré je vyslovene v rozpore

s ním samotným predloženým dôkazom. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že táto iná vhodná práca
bola žalobcovi ponúknutá (od zrušenia jeho pozície do dania výpovede) opakovane a niekoľkokrát,
pričomžalovanýsprávneidentifikovalprvéponúknutiedňa16.12.2020akotozákladné,pričomnásledné
opakované rozhovory medzi žalobcom a žalovaným, v ktorých riešili práve túto ponuku inej vhodnej
práce spomenul žalobca už len ako „urgencie“. Rovnako teda žalovaný netvrdí, že svedok - Ing. C. C.

bol prítomný na stretnutí so žalovaným dňa 16.12.2020 (k tejto skutočnosti sa môže vyjadriť priamo
len tento svedok), avšak tvrdí, že bol prítomný pri ponúknutí inej vhodnej práce, ktorá sa opakovala
niekoľkokrát v období od zrušenia jeho pozície do dania výpovede (čo vyplýva aj z trvania času medzi
týmito úkonmi). Je pochopiteľné, že nie všetky skutočnosti sú detailne zachytené vo výpovedi, avšak
je zrejmé, že pokiaľ žalobca ako zamestnanec bol odvolaný z funkcie prednostu mestského úradu

a žalovaný mal záujem na jeho zamestnávaní, avšak na inej pozícii, bolo aj v záujme žalovaného
presvedčiť žalobcu, aby túto ponúknutú prácu prijal. Vzhľadom na uvedené, žalovaný dlhodobo urgoval
žalobcu o prijatie tejto inej ponuky a to aj pred svedkami, pričom skutočnosť, že žalovaný túto ponuku
neprijal ani po vyše roku, môžeme objektívne vyhodnotiť ako neprijatie tejto ponuky zo strany žalobcu.
Z uvedeného dôvodu musia rozporovať tvrdenie žalobcu uvedené v bode 7 ods. b) jeho vyjadrenia o

potrebe výslovného odmietnutia ponúknutej práce, nakoľko ustanovenie § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka
práce vyslovene uvádza, že „zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu,...“.
Z uvedeného vyplýva, že zamestnanec nemusí výslovne odmietnuť túto ponuku, ale stačí, že nie je
ochotný prejsť na inú vhodnú prácu. Túto skutočnosť už dostatočne potvrdila aj ustálená súdna prax. V
opačnom prípade by sa nenaplnil účel a duch zákona a úmyslu zákonodarcu k uvedenému ustanoveniu,

nakoľko samotné nevyjadrenie sa zamestnanca k ponuke práce (t.j. ani kladné ani záporné) by v
takom prípade predstavoval prekážku dania výpovede. Už z doby trvania medzi odvolaním žalobcu
ako prednostu mestského úradu žalovaného a daním výpovede vyplýva, že žalobca nebol ochotný
prejsť na inú vhodnú prácu. Uvedené nepriamo vyplýva aj zo stanoviska zástupcov zamestnancov,ktorí k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu výpoveďou nemali žiadne námietky. Žalobca tak vo
svojom liste 24.05.2022 adresovanému žalovanému ako aj vo svojej žalobe opieral svoj nárok v tomto
konaní (i) nejasnosťou výpovedného dôvodu, nakoľko podľa neho vo výpovedi absentuje skutkovo

vymedzený dôvod skončenia, t.j. nie je jasne a zrozumiteľne skutkovo vymedzený dôvod skončenia
pracovného pomeru a (ii) nesplnením ponukovej povinnosti žalovaným, nakoľko podľa neho, žalovaný
neponúkol žalobcovi predmetnú pracovnú ponuku a preto ju ani žalobca nemohol prijať. Podaním zo
dňa 07.09.2022, t.j. viac ako 5 mesiacov po skončení pracovného pomeru, uvádza žalobca (v bode
12 vyjadrenia) ďalší dôvod pre vznik svojho nároku a to skutočnosť, že ak teda žalobca vykonával

prácu na inej pozícii ako prednosta už nemusel podľa žalobcu spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2
Zákonníka práce, a teda neboli na výpoveď naplnené dôvody, čím by šlo o danie výpovede bez dôvodu.
Napriek skutočnosti, že považujú uvedené tvrdenie za zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 Civilného
sporového poriadku, a teda o uplatnenie práva po uplynutí lehoty stanovenej § 77 Zákonníka práce,
dovoľujú si zareagovať aj na túto skutočnosť, aby sme vysvetlili nesprávnosť právneho posúdenia ako aj
nepravdivosť skutkových tvrdením žalobcom. Ako vyplýva z predložených dôkazov, žalobca vykonával

u žalovaného prácu prednostu a to na základe vymenovania do funkcie prednostu a uzavretia pracovnej
zmluvy zo dňa 10.12.2018, ktorú v konaní aj predložil. Druh práce žalobcu je v pracovnej zmluve
vymedzený ako „prednosta mestského úradu“. Uvedené jednoznačne preukazuje na akú pracovnú
pozíciu mal žalobca uzavretú so žalovaným pracovnú zmluvu. Podľa § 17 ods. 1 posledná veta zákona
o obecnom zriadení prednostu vymenúva a odvoláva starosta. Uvedené ustanovenie jednoznačne

preukazuje podmienku vymenovania pre výkon práce prednostu, resp. možnosť postupu podľa § 63
ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce v prípade odvolania zamestnanca z funkcie prednostu. Aj keď
mal žalovaný záujem zamestnávať ďalej žalobcu na inej pozícii, ktorú pozíciu mu opakovane ponúkol,
nedošlo medzi stranami sporu podľa § 54 Zákonníka práce k dohode o zmene pracovnej pozície (z
dôvodu, že túto žalobca neprijal) a teda k prijatiu ponúknutej práce. Z uvedeného dôvodu, žalovaný

nemohol už ďalej zamestnávať žalobcu na pozícii, pre ktorú prestal spĺňať požiadavky a kvôli tomu, že
nedospeli k dohode o zmene pracovných podmienok, musel pristúpiť k skončeniu pracovného pomeru
so žalobcom výpoveďou. Z uvedeného dôvodu neobstojí tvrdenie žalobcu, že neboli u žalobcu dané
výpovedné dôvody. Práve uvedené konanie žalovaného potvrdzuje, že žalovaný ponúkol žalobcovi inú
vhodnú prácu, keďže reálne mal záujem o jeho prácu, avšak neprijatie ponúknutej práce žalobcom a

teda jeho neochota prejsť na inú voľnú pozíciu, ho prinútilo ukončiť jeho pracovný pomer. Vzhľadom
na predchádzajúce tvrdenie žalobcu o vykonávaní práce prednostu aj po svojom odvolaní, sa žalovaný
snaží zosumarizovať dôkazy o charaktere vykonávania práce žalobcom v období od odvolania z funkcie
prednostu do skončenia pracovného pomeru. Nakoľko však žalobca už uvedené teraz netvrdí, tak
žalovaný nateraz tieto dôkazy nepredkladá z dôvodu, že by musel prácne zabezpečiť ich preklad z

maďarského do slovenského jazyka. V prípade, ak by žalobca opätovne začal tvrdiť, že aj po odvolaní
vykonával teda prácu prednostu, tak sme pripravení tieto dôkazy preložiť do slovenského jazyka a
predložiť súdu. Aj keď žalobca nijak nereagoval na tvrdenie žalovaného o nesprávnosti uplatnených
finančných nárokov, zistili sme, že sme k predchádzajúcemu vyjadreniu omylom nedoložili platový
výmer žalobcu zo dňa 26.01.2022 s účinnosťou od 01.01.2022, ktorý dokladáme k tomuto vyjadreniu.

Zároveň z dôvodu opatrnosti navyše poukazujú na ustanovenie § 3 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý
považuje v prípade odmeňovania zamestnancov vykonávajúcich práce vo verejnom záujme, t.j. vrátane
žalobcu, Zákonník práce za zákon lex generalis a zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o odmeňovaní“) za lex specialis, čím sa vzťah medzi žalobcom a žalovaným vo veciach jeho

mzdových nárokov spravuje zákonom o odmeňovaní. Podľa § 29 ods. 2 zákona o odmeňovaní sa za
priemerný zárobok zamestnanca považuje jeho funkčný plat, ktorý mu bol zamestnávateľom priznaný
v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie, t.j. ak bol funkčný plat žalobcu v rozhodnom čase vo výške
806 EUR mesačne, považuje sa tento za jeho priemerný zárobok, resp. podľa § 29 ods. 3 zákona o
odmeňovaní sa za priemerný čistý zárobok bude považovať funkčný plat po odpočítaní súm poistného

na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, príspevku na poistenie v
nezamestnanosti,príspevkunadoplnkovédôchodkovépoistenieapreddavkunadaňzpríjmovfyzických
osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, za ktorý sa tento
čistýfunkčnýplatzisťuje,čímjezrejmé,žežalobcovinemoholvzniknúťnároknanáhradumzdyvovýške,
ako si ju uplatnil v doplnení žaloby. Na základe vyššie uvedeného navrhujú súdu, aby po nariadenom

pojednávaní a vykonaní dokazovania vydal v zmysle § 212 ods. 1 Civilného sporového poriadku žalobu
zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.7. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku: „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“

8. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 115/03 zo dňa 03. júla 2003 vyplýva,
že: „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces“.

9. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III. ÚS 209/04 zo dňa 23. júla 2004 vyplýva,
že: „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces.“

10. Podľa 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.“

11. Podľa 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne
nepoprela, sa považujú za nesporné.“

12. Súd vo veci vykonal dokazovanie vyššie citovanými listinnými dôkazmi predloženými žalobcom
a žalovaným, pričom si z vykonaného dokazovania ustálil nasledovný skutkový stav: žalobca ako
zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom uzatvoril dňa 10.12.2018 pracovnú zmluvu na dobu
neurčitú na pracovnú pozíciu - prednostu M. úradu vo Z. M. a to na základe menovacieho dekrétu zo dňa

10.12.2018. Uvedené mal súd za preukázané z predloženej pracovnej zmluvy a menovacieho dekrétu,
čo napokon medzi stranami sporu nebolo sporné. Dňa 31.01.2022 bola žalobcovi doručená výpoveď s
dvojmesačnou výpovednou dobou. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že zamestnávateľovi dáva výpoveď z
dôvodov v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 2. zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov (ďalej len: „Zákonník práce“) z dôvodu, že žalovaný prestal spĺňať požiadavky podľa § 42

ods. 2 Zákonníka práce v súbehu s § 3 ods. 1 písm. e) zákona 552/2003 Z.z. zákon o výkone práce vo
verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len: „zákon o výkone práce vo verejnom záujme“)
a v zmysle § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, t.j. z dôvodu, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú
vhodnú prácu, ktorá bola žalobcovi ponúknutá. Uvedenú skutočnosť mal súd za preukázanú na základe
predloženej písomnej výpovede, čo rovnako tak nebolo medzi stranami sporu sporné.

13. Súd daný spor medzi žalobcom a žalovaným posúdil po právnej stránke ako pracovnoprávny spor
vyplývajúci z uzavretej pracovnej zmluvy, predmetom ktorého bolo skúmanie, či výpoveď daná žalobcovi
podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce bola v súlade so Zákonníkom práce. Predmetom
právneho posúdenia zo strany súdu bola výška náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce

spolu s nárokom žalobcu na úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch, čo má svoj základe v
ustanovení § 1 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Súčasne súd žiadosť žalovaného o určenie, aby súd
rozhodol, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával,
posudzoval v zmysle § 79 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce. Žiadosť žalovaného, aby súd primeraneznížil nárok na náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov, posudzoval v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka
práce.

14. Medzi stranami sporu bolo ďalej sporné to, či výpovedný dôvod uvedený v písomnej výpovedi je
totožný so skutkovým a právnym stavom a s právnym stavom uvedeným v odvolaní, či si žalovaný splnil
svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, výška mzdy žalobcu, na
základe ktorého odvodzuje svoj nárok na náhradu mzdy v prípade vyhovenia žaloby žalobcu, ako aj
nárok žalobcu požadovať úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch. Súčasne žalovaný namietal

vo svojom podaní zo dňa 14.10.2022, že zo strany žalobcu došlo jeho podaním zo dňa 07.09.2022 k
zmene žaloby. V intenciách kladených na odôvodnenia rozhodnutia v zmysle vyššie citovaných nálezov
Ústavného súdu Slovenskej republiky súd v ďalšej časti tohto odôvodnenia pristupuje k objasneniu
skutkových a právnych skutočností, ktoré tvoria skutkový a právny základ rozhodnutia a mali v spore
medzi žalobcom a žalovaným podstatný význam pre výrokovú časť súdneho rozhodnutia.

15. Podľa § 140 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „zmena žaloby je návrh, ktorým sa
rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo.“

16. Podľa § 140 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „zmenou žaloby je i podstatná zmena
alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.“

17.Súdvtomtosmerepreskúmalpodaniežalobcuzodňa07.09.2022adospelkzáveru,žejehopodanie
nie je zmenou žaloby v zmysle § 139 alebo § 140 Civilného sporového poriadku. Žalobca v tomto konaní
neuplatňuje iné právo než to, ktoré mu vyplýva z § 77 Zákonníka práce a ktoré si uplatnil svojou žalobou
na súde. Súčasne z obsahu jeho vyjadrenia nevyplýva, že by žalobca začal tvrdiť v tomto písomnom

podaní také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by z hľadiska ich obsahu bolo možné považovať za ich
podstatnú zmenu alebo ich doplnenie. Doplnenie podstatných skutočností tvrdených v žalobe žalobca
realizoval procesným úkonom zo dňa 17.06.2022 s názvom doplnenie žaloby.

18. Nakoľko žalobca vo svojej žalobe primárne poukazoval na to, že dôvod výpovede nie je v súlade so

skutkovým a právnym stavom, súd svoju pozornosť na úvod zameral na skutočnosť, že daná výpoveď
žalovaného bola skutočne plne v súlade so zisteným skutkovým a právnym stavom, resp. či medzičasom
od odvolania z funkcie prednostu M. úradu vo Z. M. zo dňa 14.12.2020 ku dňu udelenia výpovede podľa
§ 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce zo dňa 31.01.2022 nedošlo k takej zmene skutočností, ktoré by
robili písomnú výpoveď žalovaného neplatnú pre rozpor skutkového stavu a vymedzenia výpovedného

dôvodu. O tejto skutočnosti boli strany sporu vopred informované v rámci predbežného právneho
posúdenia na pojednávaní konanom dňa 08.04.2024, aby sa prípadné rozhodnutie nepovažovalo za
prekvapivé.

19. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce platí, že: „zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba

z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak,
aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.“

20. Podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce platí, že: „zamestnanec prestal spĺňať požiadavky podľa

§ 42 ods. 2 Zákonníka práce.“

21. Podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce platí, že: „ak osobitný predpis ustanovuje voľbu
alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu alebo vnútorný
predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie

vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, pracovný pomer s týmto
zamestnancom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení alebo vymenovaní.“

22. Podľa § 54 Zákonníka práce upravujúceho zmenu pracovnej zmluvy platí, že: „dohodnutý obsah
pracovnejzmluvymožnozmeniťlenvtedy,aksazamestnávateľazamestnanecdohodnúnajehozmene.

Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne a jedno vyhotovenie zmeny
pracovnej zmluvy vydať zamestnancovi.“23. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III ÚS 86/2020 zo dňa 08. septembra
2020 vyplýva, že : „zo skutkového hodnotenia postupu a záverov všeobecných súdov chce ústavný
súd obrátiť pozornosť na faktickú zmenu pracovnej zmluvy, ktorá môže byť vykonaná aj konkludentne.

Práve skúmanie prípadnej zmeny druhu práce ako podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy bude pre
ďalší priebeh konania dôležité. Pri tom by všeobecné súdy nemali stratiť zo zreteľa, že Zákonník
práce umožňuje zmenu pracovnej zmluvy aj konkludentným spôsobom bez toho, aby takúto zmenu
sankcionoval neplatnosťou, pokiaľ nie sú vylúčené pochybnosti o tom, že taká vôľa existuje (por. aj
uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 7 M Cdo 12/2011). Na tomto mieste ústavný súd len pripomína, že

podľa § 54 Zákonníka práce je to zamestnávateľ (a nie zamestnanec), koho zaťažuje povinnosť zmenu
pracovnej pozície písomne vykonať. Preto je akceptovateľné, že sťažovateľ mohol vykonávať reálne
inú prácu ako tú, ktorú mal napísanú v pracovnej zmluve, bez toho, aby sám iniciatívne žiadal zmenu
druhu práce. Aj z ľudského hľadiska možno (pasívne) konanie sťažovateľa chápať, keď vykonáva prácu,
resp. pracovné úlohy, ktoré od zamestnávateľa dostane, a nežiada po každej vykonanej pracovnej úlohe
formálnu zmenu pracovnej zmluvy.“

24. Z vykonaného dokazovania žalobcu prostredníctvom výsluchu strany sporu v zmysle § 195 ods. 1
Civilného sporového poriadku jednoznačne vyplynulo, že po odvolaní z funkcie na základe odvolania
prednostu M. úradu vo Z. M. zo dňa 14.12.2020 žalobca ešte u žalovaného vykonával prácu. Žalobca u
žalovaného ďalej vykonával závislú prácu v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Táto práca mala veľmi

podobnú obsahovú náplň, ako práca prednostu M. úradu mesta Veľký M., ale nebolo s touto prácou
plne totožná. Odlišnosťou napríklad bola skutočnosť, že žalobca už nemohol podpisovať za žalovaného
písomné dokumenty, pretože už de iure nebol prednostom M. úradu mesta Veľký M.. Túto závislú prácu
vykonával žalobca až do momentu, keď mu neuplynula výpovedná doba.

25. Z uvedeného skutkového stavu vyplýva, že žalobca po odvolaní z funkcie prednostu M. úradu mesta
Veľký M. zo dňa 14.12.2020 po uplynutie výpovednej doby plynúcej z výpovede podľa § 63 ods. 1
písm. d) bodu 2 Zákonníka práce zo dňa 31.01.2022 ešte u žalovaného vykonával závislú prácu v rámci
pracovného pomeru zo dňa 10.12.2018. Súd uvedený skutkový stav v rámci predmetu sporu medzi
žalobcom a žalovaným posúdil po právnej stránke tak, že medzi žalobcom a žalovaným došlo po jeho

odvolanízfunkcieprednostuM.úradumestaVeľkýM.zodňa14.12.2020vzmysle§54Zákonníkapráce
k zmene pracovnej zmluvy v časti druhu práce podľa § 43 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce tým, že po
jeho odvolaní vykonával pre žalovaného závislú prácu, ale s inými pracovnými kompetenciami. Tým, že
žalovaný, resp. žalobca tento skutkový a právny stav akceptoval, došlo medzi žalobcom a žalovaným k
faktickejakceptáciizmenypracovnejzmluvyvzmysle§54Zákonníkaprácebezpísomnéhovyhotovenia

zmeny pracovnej zmluvy. V zmysle vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn.: III ÚS 86/2020 zo dňa 08. septembra 2020 vyplýva, že tento právny stav medzi žalobcom a
žalovaným mohol nastať aj konkludentne a skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ nevyhotovil
písomnú zmenu pracovnej zmluvy a porušil tým ustanovenie § 54 Zákonníka práce, nemôže byť v
neprospech zamestnanca.

26. Skutočnosť, že došlo k zmene pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, potvrdzuje aj
výpoveď svedka pána C. C. na pojednávaní konanom dňa 13.05.2024, z ktorej jednoznačne vyplynulo,
že: „nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil
jednostranne“. Uvedená skutočnosť je obsahom zápisnice z pojednávania zo dňa 13.05.2024 na strane

2.

27. Z uvedeného dôvodu súd dospel k čiastočnému záveru, že medzi žalobcom a žalovaným došlo
po jeho odvolaní z funkcie prednostu M. úradu mesta Veľký M. zo dňa 14.12.2020 k zmene pracovnej
zmluvy podľa § 54 Zákonníka práce tým, že ďalej pre žalovaného vykonával závislú prácu s inými

kompetenciami. Uvedená skutočnosť má veľmi dôležité právne následky. Právnym následkom tejto
skutočnostije,ževýpoveďdanážalobcovipodľa§63ods.1písm.d)Zákonníkaprácezodňa31.01.2022
je neplatná. Potom, ako bol žalobca zo svojej funkcie písomne odvolaný, vykonával pre žalovaného
inú závislú prácu ako pôvodnú prácu prednostu M. úradu mesta Veľký M., na ktorú nebolo potrebné
vymenovanie. Tento záver vyplýva celkom z logických dôvodov zo zisteného skutkového stavu. Keby

bolo potrebné aj pri výkone závislej práce pre žalovaného na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii
potrebné vymenovanie v zmysle § 42 ods. 2 Zákonníka práce, tak bez vymenovania by žalobca u
zamestnávateľa túto závislú prácu nemohol vykonávať. Keďže však žalobca po jeho odvolaní z funkcie
prednostu M. úradu mesta Veľký M. závislú prácu pre žalovaného na presne nešpecifikovanej pracovnejpozícii bez vymenovania vykonával, súd dospel k záveru, že na presne nešpecifikovanej pracovnej
pozícii nebolo potrebné vymenovanie žalobcu ako hmotnoprávny predpoklad pre vznik pracovného
pomeruvzmysle§42ods.2Zákonníkapráce.Absolútnelogickýmnatonadväzujúcimzáveromje,žena

tejto pracovnej pozícii sa nevyžadovalo ani jeho odvolanie (keďže sa nevyžadovalo jeho vymenovanie).
Právnym následok takto zisteného skutkového stavu je, že výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods.
1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce zo dňa 31.01.2022 je neplatná, pretože v čase jej udelenia sa
na pracovnom mieste vykonávajúcom žalobcom nevyžadovalo jeho vymenovanie, resp. odvolanie. Z
uvedeného dôvodu sa súd plne stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu v jeho žalobe, že výpoveď

daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce je v rozpore so skutkovým a právnym stavom
medzi žalobcom a žalovaným v čase jej udelenia.

28. Žalovaný v rámci svojich písomných vyjadrení uviedol, že zrejmá nesprávnosť v odvolacom dekréte
nemohla mať za následok neplatnosť výpovede. Nakoľko súd neposúdil predmetnú výpoveď ako
neplatnú z toho dôvodu, nepovažuje za potrebné sa vyjadriť k obsahu tohto argumentu žalovaného. Súd

neakceptoval argumenty žalovaného uvedené v jeho podaní zo dňa 14.10.2022, v zmysle ktorých tým,
žežalobcaažalovanýnedospelispoločnekzmenepracovnýchpodmienok,bolžalovanýnútenýpristúpiť
ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Súd tieto argumenty neakceptoval, pretože žalobca pre
žalovaného reálne po jeho odvolaní vykonával závislú prácu a v tom čase konkludentne došlo k zmene
pracovných podmienok v zmysle § 54 Zákonníka práce. Skutočnosť, že žalobca a žalovaný nedospeli

spoločne k zmene pracovných podmienok v zmysle § 54 Zákonníka práce po udelení výpovede, nie je
právne relevantná.

29. Medzi žalobcom a žalovaným bol okrem vyššie uvedeného dôvodu neplatnosti výpovede z
pracovného pomeru spor aj v tom, či si žalovaný ako zamestnávateľ splnil svoju ponukovú povinnosť

ponúknuť v čase udelenia výpovede žalobcovi inú vhodnú prácu v súlade s § 63 ods. 2 písm. b)
Zákonníka práce. Kľúčovú úlohu v tomto smere mal mať aj svedok pán C. C., ktorého žalovaný navrhol
ako svedka v zmysle § 197 Civilného sporového poriadku.

30. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3 Cdo/228/2013 zo dňa

12.09.2013 vyplýva, že: „z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia
ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce platí, že splnenie
ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. To znamená, že zamestnávateľ
musí tvrdiť a dokázať, že zamestnancovi pred daním výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesta výkonu práce.“

31. Podľa § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce platí, že: „zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného
pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o
výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny

alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, alebo o výpoveď podľa odseku 1
písm. f), iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší
pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu

zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť
predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.“

32. Súd vykonal výsluch svedka pána C. C. na pojednávaní konanom dňa 13.05.2024, pričom z jeho
výsluchu vyplynulo, že: „bol som zamestnaný na meste Veľký M. od 11.12.2018 na pozícii ako asistent

prednostu. Od apríla 2024 je žalovaný jeho bývalý zamestnávateľ. Nebol osobne prítomný pri takých
rozhovoroch, kde by bol prítomný pán primátor so žalobcom, kde by odzneli nejaké ponuky práce voči
pánovi prednostovi / žalobcovi. Pamätá si na jedno pracovné stretnutie, kt. inicioval žalobca a bol som
tam prizvaný ako zapisovateľ, aby obe strany mali svedka, o čom sa rozprávali. Skôr žalobca, ako som
sa následne dozvedel, predmetom stretnutia bolo vyjasnenie si pozícií, nakoľko primátor predpokladám,

že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne, nakoľko tá zmena nebol
zo strany prednostu podpísaná a ak si dobre pamätám v tejto súvislosti mal aj znížený plat. V podstate
žalobca vytýkal žalovanému, že tento akt je protiprávny. Neviem či ho požiadal aby zjednal nápravu. Jasom sa vyjadril v tom duchu na tomto stretnutí, že je to nešťastne zvolené riešenie, že to bol jednostranný
akt zo strany primátora mesta.“

33. Z výpovede svedka pána C. C. nemal súd za preukázané, že by žalovaný ponúkol inú vhodnú
prácu žalobcovi v čase udelenia výpovede z pracovného pomeru. Zamestnávateľ ako žalovaný mal
takúto povinnosť ku dňu udelenia písomnej výpovede žalobcovi. Ponuková povinnosť nie je evidovaná v
osobnom spise žalobcu a nie je spomenutá ani v zápisnici zo stretnutia zo dňa 10.02.2021. Ponuku inej
vhodnej práce musí zamestnávateľ uskutočniť ku dňu udelenia výpovede. Dohoda o zmene pracovnej

zmluvy zo dňa 27.05.2021 sa nemohla týkať ponukovej povinnosti zamestnávateľa, pretože výpoveď
z pracovného pomeru bola udelená až 31.01.2022. Z uvedeného dôvodu Dohoda o zmene pracovnej
zmluvy zo dňa 27.05.2021 sa nemohla týkať ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 63 ods.
2 písm. a) a b) Zákonníka práce.

34. Z uvedeného dôvodu súd dospel k právnemu záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ v civilnom

sporovomkonaníneuniesoldôkaznébremenootom,žekudňuudeleniavýpovedežalobcovisižalovaný
splnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z § 63 ods. 2 písm. a) a b) Zákonníka práce. Právnym
následkom neunesenia dôkazného bremena o tom, že ku dňu udelenia výpovede žalobcovi si žalovaný
splnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z § 63 ods. 2 písm. a) a b) Zákonníka práce je, že výpoveď
daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce zo dňa 31.01.2022 je neplatná.

35. Pretože súd v rámci civilného sporového konania zistil až dva dôvody neplatnosti udelenej výpovede
podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce zo dňa 31.01.2022, pričom každý jeden právny dôvod
predstavuje sám o sebe právny dôvod spôsobujúci neplatnosť danej výpovede nezávisle a samostatne
od druhého zisteného dôvodu, súd žalobe žalobcu ohľadom neplatnosti výpovede vyhovel, o čom

rozhodol vo výroku č. I tohto rozsudku.

36. Nakoľko žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a uvedené požadoval uviesť
aj vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, súd rozhodoval o tom, či pracovný pomer medzi žalobcom
a žalovaným aj naďalej trvá.

37. Podľa § 79 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce platí, že: „ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo

požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

38. V tejto súvislosti žalovaný využil svoje zákonné oprávnenie vyplývajúce z § 79 ods. 1 Zákonníka
práce vo svojom podaní na pojednávaní konanom dňa 13.05.2024 požiadal súd, aby určil, že pracovný
pomermedzižalobcomažalovanýmnaďalejnetrvá.Svojužiadosťodôvodniltým,MestskýúradVeľkýM.

fungujeod01.05.2024bezprednostu,niejevypísanéžiadnevýberovékonanienatútopracovnúpozíciu,
pretože žalovaný nemá peniaze na prevádzkovanie tohto pracovného miesta. Žalovaný poukázal
na spôsob prevádzkovania mestskej samosprávy, na proces organizačných zmien v rámci mestskej
samosprávy.

39. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení doložil do spisového materiálu uznesenie M. zastupiteľstva
vo Z. M. č. 2MSZ/2024-3b zo dňa 18.03.2024, z ktorého vyplývajú organizačné zmeny v rámci
štruktúry žalovaného. Na základe Rozhodnutia zamestnávateľa ako žalovaného zo dňa 21.05.2024
došlo následne k zrušeniu pracovnej pozície prednostu mestského úradu. Uvedené rozhodnutie o
organizačnej zmene je rovnako tak súčasťou spisového materiálu.

40. Žalobca k tejto problematike uviedol, že podľa jeho právneho názoru nemožno na uvedenú situáciu v
danom spore a za daných okolností uplatniť uvedenú výnimku. Táto legislatívna výnimka sa skôr aplikuje
na prípady porušenia pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca, nie v prípade organizačných zmien.

41. Súd k tejto problematike uvádza, že Zákonník práce neustanovuje dôvody, pre ktoré nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Tieto dôvody
nie sú stanovené ani demonštratívne v Zákonníku práce. Jednotlivé dôvody, pre ktoré nemožno od
zamestnávateľa požadovať, aby ďalej nemohol zamestnávať zamestnanca, možno nájsť v judikatúrenajvyšších súdnych autorít. Medzi takého dôvody patrí napríklad závažné porušenie pracovnej disciplíny
v podobe krádeží na pracovisku alebo porušovania bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo síce z
dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorá sa však často opakuje, resp. z dôvodov

uvedených v § 63 ods. 1 písm. d) bod 1. Zákonníka práce. Organizačná zmena zamestnávateľa nebola
dokonca uvedená ani v odborných publikáciách (bližšie pozri napríklad: ŠVEC, J., TOMAN, J., a kol.:
Zákonník práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní. 2. doplnené a prepracované vydanie. I. zväzok.
Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2023, ISBN: 978-80-571-0584-8.).

42.Zuvedenéhodôvodusúdzvážilvyjadreniažalobcuavyjadreniažalovanéhoapodôkladnomzvážení
okolnosti tohto sporu medzi žalobcom a žalovaným dospel k právnemu záveru, že v tomto konkrétnom
prípade sú naplnené dôvody pre aplikáciu § 79 ods. 1 Zákonníka práce a z uvedeného dôvodu žiadosti
žalovanéhoakozamestnávateľovivyhovel.Vtejtočastiodôvodneniasasúdďalejzameralnaobjasnenie
dôvodov, ktoré ho viedli k záveru, že v tomto konkrétnom prípade bolo možné žalovanému vyhovieť.

43. Súd ako prvé uvádza, že medzi žalobcom a žalovaným došlo konkludentným spôsobom k akceptácii
nového bližšie nešpecifikovaného pracovného miesta s bližšie nešpecifikovanou mzdou. V dôsledku
takejto faktickej zmeny pracovnej zmluvy v zmysle § 54 Zákonníka práce súd mal zo spisového materiálu
preukázané, že medzi stranami sporu je okrem výšky mzdy sporná aj pracovná pozícia, ktorá vlastne
ku dňu vyhlásenia rozsudku ani nebola objasnená v štruktúre zamestnávateľa. To znamená, že medzi

stranami sporu boli sporné dve podstatné náležitosti pracovnej zmluvy v zmysle § 43 ods. 1 písm. a)
Zákonníka práce druh práce a jeho stručná charakteristika a v zmysle § 43 ods. 1 písm. d) Zákonníka
práce mzdové podmienky, ktoré súhrnne tvoria podstatné esenciálne náležitosti pracovnej zmluvy.
Strany sporu si v tejto súvislosti musí uvedomiť najmä to, že súd výrokom určujúcim trvanie pracovného
pomeru neurčuje, že zamestnanec má právo vykonávať prácu za pôvodných mzdových podmienok

a rovnaký druh práce, ktorý vlastne po zmene pracovnej zmluvy ani nebol súdu ani stranám sporu
stopercentne známy. Súd takýmto výrokom len určuje, že pracovný pomer medzi zamestnancom a
zamestnávateľom trvá. V situácií, kedy nie je medzi stranami sporu sporné, aká bola dohodnutá mzda a
aká bola pracovná náplň zamestnanca, je to v podstate jasné, že zamestnanec pokračuje na pôvodnej
pracovnej pozícií s pôvodnými pracovnými a mzdovými podmienkami.

44. V situácií vo veci samej, že v čase vyhlásenia rozsudku už pôvodné pracovné miesto prednostu
M. úradu mesta Veľký M. neexistovalo, posledné pracovné miesto žalobcu v štruktúre zamestnávateľa
vôbec nie je presne zadefinované, strany sporu majú medzi spor ohľadne poslednej výšky mzdy žalobcu
v dôsledku plurality platobných dekrétov a oznámení o výške funkčných platov, to vôbec nie je jasné.

Skutočnosť, že súd vo výroku č. III uviedol sumu náhrady mzdy, ktorú je žalovaný povinný žalobcovi
vyplatiť, automaticky bez ďalšieho neznamená, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného by trval za
takých istých mzdových podmienok. Výrok súdu sa vzťahuje na náhradu mzdy, nie na mzdu v prípade
trvania pracovného pomeru. Jedná sa o dve nezávislé právne skutočnosti. Súd poukazuje napríklad na
ustanovenie § 157 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce, kde je jasne zadefinované právo zamestnanca na

tzv. tú istú stoličku za tých istých podmienok pri návrate z materskej alebo rodičovskej dovolenke. Pri
nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 a nasl. Zákonníka práce takéto
ustanovenie nikde nie je upravené. Je to práve z toho dôvodu, že posledné pôvodné pracovné miesto
môže zamestnávateľ medzičasom zrušiť, prípadne sa zlúčiť s iným pracovným miestom a zamestnanec
a zamestnávateľ musia pristúpiť k dohode o zmene pracovnej zmeny v zmysle § 54 Zákonníka práce.

45. V situácií, keď sú medzi stranami sporné dve podstatné náležitosti z pracovnej zmluvy v zmysle §
43 ods. 1 písm. a) a písm. d) Zákonníka práce, je zrejmé, že medzi stranami sporu nastal stav právnej
neistoty. V situácií, kedy by súd rozhodol, že pracovný pomer aj naďalej trvá, strany sporu by nemali inú
možnosť, ako na základe súdneho rozhodnutia ďalej medzi sebou rokovať, na akej pracovnej pozícii by

žalobcu žalovaný ďalej zamestnal, keďže pôvodné pracovné miesto prednostu M. úradu Veľký M. je z
organizačných dôvodov zrušené a súčasne pracovné miesto po zmene pracovnej zmluvy v zmysle § 54
Zákonníka práce nebolo z pohľadu názvu ustálené a neboli ustálené ani jeho mzdové podmienky. Pri
takejto situácii by sa mohlo kľudne stať, že strany sporu by medzi sebou k vzájomnej dohode nedospeli,
čím by nastal ešte väčší stav právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ako keby súd rozhodol, že v

danom spore za daných zistených skutkových a právnych okolností by pracovný pomer medzi žalobcom
a žalovaným naďalej netrval. Z uvedeného dôvodu sa súd po dôkladnom zvážení všetkých vyššie
uvedených skutočností rozhodol pre aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce a rozhodol vo
výroku č. II tohto rozsudku, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ďalej netrvá.46. Podľa § 79 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce platí, že: „zamestnávateľ je povinný zamestnancovi
poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa,

keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ
umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.“

47. V zmysle § 4 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len: „zákon o odmeňovaní

zamestnancov“) platí, že „zamestnávateľ je povinný písomne oznámiť zamestnancovi výšku a zloženie
funkčného platu pri uzatvorení pracovnej zmluvy, pri zmene druhu práce alebo pri úprave funkčného
platu.“

48. Podľa § 5 ods. 4 zákona o odmeňovaní zamestnancov platí, že: „ak zamestnanec má vykonávať
pracovné činnosti remeselné, manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce, zaradí ho

zamestnávateľ do niektorej z platových tried 1 až 4.“

49. Čo sa ďalej týka výšky nároku na náhradu mzdy, žalovaný poukázal na to, že žalobca do konania
predložil platobný dekrét s tarifným platom vo výške 2.310,50 EUR, pričom žalovaný do konania predložil
platobný dekrét s oznámením o plate zo dňa 26.01.2021, ktorý považuje za aktuálny a z ktorého vyplýva,

že funkčný plat žalobcu bol vo výške 806,00 EUR. Žalobcom určený tarifný plat nezodpovedá ani jeho
výplatným páskam, kde je uvedený plat 1.060,00 EUR.

50. Žalobca svoj nárok týkajúci sa výšky náhrady mzdy bližšie zadefinoval vo svojom vyjadrení v §
17.06.2022, pričom pri jeho výpočte vychádzal z pravdepodobného priemerného zárobku. Súčasne vo

svojich vyjadreniach poukázal na to, že oznámenie je datované na 26.01.2021 s účinnosťou 01.01.2021,
nie ako nesprávne uvádza žalovaný (26.01.2022 s účinnosťou od 01.01.2022), žalobcovi nebolo dané
oznámenie o plate zo dňa 26.01.2021 nikdy doručené, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že na predloženom
oznámení nie je v kolonke „prevzal“ (vľavo dole) podpis žalobcu, pričom v predchádzajúcich oznámenia
podpis žalobcu figuruje. V oznámení zo dňa 26.01.2021 je žalobca zaradený do 4. platovej triedy, pričom

v zmysle § 5 ods. 4 zákona o odmeňovaní zamestnancov: „ak zamestnanec má vykonávať pracovné
činnostiremeselné,manuálnealebomanipulačnésprevahoufyzickejpráce,zaradíhozamestnávateľdo
niektorej z platových tried 1 až 4.“ Žalobca však nikdy pre žalovaného nevykonával činnosti „remeselné,
manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce. Oznámenie zo dňa 26.01.2021 netvorí súčasť
osobného spisu žalobcu. Posledným oznámením v osobnom spise žalobcu je oznámenie zo dňa

08.01.2020 s funkčným platom 2.310,50 eur. Oznámenie tvorí súčasť spisu, nakoľko na základe daného
oznámenia si žalobca uplatňuje nárok. Žalobcovi bolo doručené oznámenie o vysporiadaní záväzkov zo
dňa 22.04.2021, z ktorého jednoznačne vyplýva, že k danému dňu má žalovaný voči žalobcovi záväzky
v sume 6.018,00 EUR, ktoré boli žalobcovi doplatené, t. j. reálny plat nepredstavoval 806 EUR ako
účelovo uvádza žalovaný, nakoľko v samotnom oznámení žalovaný akceptuje nárok žalobcu na plat v

zmysle posledného oznámenia o plate zo dňa 08.01.2020.

51. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k právnemu záveru, že pri stanovení výšky náhrady mzdy
bude vychádzať zo sumy 2.310,50 EUR. Je tomu tak preto, že v zmysle vyššie citovaného nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: III ÚS 86/2020 zo dňa 08. septembra 2020 vyplýva, že

v zmysle § 54 Zákonníka práce je to zamestnávateľ (a nie zamestnanec), koho zaťažuje povinnosť
zmenu pracovnej pozície písomne vykonať spolu s príslušnou zmluvnou dokumentáciou týkajúcou sa
aj výšky platu. Akýkoľvek stav právnej neistoty nemôže ísť v dôsledku porušenia zákonnej povinnosti
uvedenej v § 54 Zákonníka práce v dôsledku ochrannej funkcie pracovného práva na vrub zamestnanca.
Pokiaľ sa žalovaný ako zamestnávateľ domáhal výpočtu náhrady mzdy na základe oznámenia o plate

zo dňa 26.01.2021, kde bol funkčný plat žalobcu vo výške 806,00 EUR, musel tieto tvrdenia náležite
preukázať. Súd tvrdenia žalovaného neakceptoval a priklonil sa k právnemu názoru žalobcu, pretože
jeho argumenty týkajúce sa tejto časti sporu boli silnejšie, ktoré podstatným spôsobom vylučovali právnu
argumentáciu žalovaného. Je tomu tak preto, že oznámenie o výške platu uvádzané žalovaným je
datované na 26.01.2021 s účinnosťou 01.01.2021, nie ako nesprávne uvádza žalovaný 26.01.2022

s účinnosťou od 01.01.2022. Súčasne toto oznámenie o plate zo dňa 26.01.2021 nebolo žalobcom
podpísané a nebolo mu nikdy doručené. Toto oznámenie o plate zo dňa 26.01.2021 nebolo súčasťou
osobného spisu žalobcu. Naopak súčasťou osobného spisu žalobcu bolo oznámenie o plate vo výške
2.310,50 EUR, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok čo sa týka výšky náhrady mzdy.52. V oznámení zo dňa 26.01.2021 je žalobca zaradený do 4. platovej triedy, pričom žalobca nikdy
nevykonával činnosti remeselné, manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce. Uvedené

vyplýva aj z výsluchu žalobcu, na ktorom súdu uviedol, že vykonával prácu totožnú s pôvodnou prácou,
ale nepodpisoval už dokumenty. Z uvedeného dôvodu súd vychádzal pri stanovení výšky nároku na
náhradu mzdy vo výške 2.350,00 EUR mesačne.

53. V prípade, ak súd rozhodne v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, že pracovný pomer ďalej

netrvá, v tomto prípade sa pracovný pomer končí dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu. O skončení
pracovného pomeru nemožno rozhodnúť spätne, napríklad ku dňu účinnosti výpovede (presnú citáciu
bližšie pozri: ŠVEC, J., TOMAN, J., a kol.: Zákonník práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní. 2.
doplnené a prepracované vydanie. I. zväzok. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2023, str. 814, ISBN:
978-80-571-0584-8.). Z uvedeného dôvodu vyplýva, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným
sa skončí dňom nadobudnutia právoplatnosti výroku č. II tohto rozsudku, nárok na náhradu mzdy

žalobcovi mohol vzniknúť len do skončenia pracovného pomeru.

54. Keďže nárok na náhradu mzdy vzniká žalobcovi odo dňa, kedy žalobca oznámil žalovanému ako
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, súd v rámci výroku č. III. tohto rozsudku stanovil
začiatok nároku na náhradu mzdy žalobcovi od 25.05.2022. Keďže súd vo výroku č. II tohto rozsudku

určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ďalej netrvá a skončenie pracovného pomeru
medzi žalobcom a žalovaným je naviazané na moment právoplatnosti výroku č. II tohto rozsudku, súd
v rámci výroku č. III. tohto rozsudku stanovil koniec nároku na náhradu mzdy žalobcovi do momentu
skončenia pracovného pomeru, t.j. nadobudnutia právoplatnosti výroku č. II tohto rozsudku.

55. Podľa § 79 ods. 2 druhá veta Zákonníka práce platí, že: „ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná
najviac za čas 36 mesiacov.“

56. Žalovaný požiadal súd s poukazom na § 79 ods. 2 Zákonníka práce, aby súd nárok žalobcu
zaplatiť náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov žalobcovi nepriznal. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že
je v nepriaznivej finančnej situácii. Žalobca mal počas rozhodného obdobia príjem, pričom je jediným
spoločníkom a štatutárom obchodných spoločností D. L., s.r.o., T.: XX XXX XXX, so sídlom M. XX, XXX

XX Dunajská A., s tržbami za rok XXXX XXX.XXX,XX EUR a R. T. s.r.o., T.: XX XXX XXX, so sídlom
Nám. O. 2172/32, XXX XX Dunajská A. s tržbami za rok 2023 vo výške XX.XXX,XX EUR. Žalobca teda
nie je odkázaný na náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov, pričom žalovaný bol z dôvodu dosiahnutia
vyrovnaného rozpočtu nútený pristúpiť k zrušeniu pracovných miest.

57. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach uviedol, že nesúhlasí s aplikáciou § 79 ods. 2 Zákonníka
práce, pretože dôvody uvádzané žalovaným nie sú právne relevantné.

58. Súd po vyjadrení strán sporu dospel k právnemu záveru, že pre aplikáciu ustanovenia § 79 ods.
2 Zákonníka práce nebol naplnený zákonný dôvod. Žalovaný náležite súdu nepreukázal, prečo by mal

súd vo výrokovej časti svojho rozsudku nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Žalovaný
poukázal na to, že žalobca je spoločník a konateľ vo vyššie uvedených obchodných spoločnostiach,
netvrdil však ani súdu následne nepreukázal, že by z titulu svojich funkcií štatutárneho orgánu mal
dostávať nejakú odmenu. Z tržieb týchto dvoch obchodných spoločností nemožno automaticky dovodiť
právny záver, že sa jedná o zisk týchto obchodných spoločností a že tento zisk patrí žalobcovi ako

fyzickej osobe z titulu postavenia spoločníka alebo konateľa obchodnej spoločnosti. Z uvedeného
dôvodu súd argumenty žalovaného pri jeho žiadosti o aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce
vyhodnotil ako právne nedôvodné.

59.Čosatýkaúrokovzomeškaniavpracovnoprávnychvzťahoch,žalobcapoukázalnanálezÚstavného

súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: ÚS 460/2XX7 zo dňa 04. júla 2XX7. Žalovaný vo svojich vyjadreniach
poukázal na to, keďže úroky z omeškania sú ako občianskoprávny inštitút upravené v § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a keďže sa v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce na Zákonník práce subsidiárnevzťahujú len všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ich aplikácia na pracovnoprávne vzťahy
je vylúčená.

60. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce platí, že: „ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú
sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.“

61. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že: „ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona

povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.“

62. Podľa článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže

legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“

63. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 460/2XX7 zo dňa 04. júla 2XX7
vyplýva, že: „zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi,
je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka
práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s
vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym
uplynutímvýplatnéhotermínuvnasledujúcomkalendárnommesiaci,zčohovyplývaito,ženasledujúcim

dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy.“

64. K problematike úrokov z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch si je súd vedomý všetkých
právnych problémov aktuálnej právnej úpravy s tým spojených. Na jednej strane stojí odborná a
vedecká spisba v podobe rôznych vedeckých publikácií od významným profesorov a docentov z oblasti

pracovného práva, ktorí v zásade jednotne hovoria vo svojich publikáciách, že úroky z omeškania
nie je možné priznať práve z toho dôvodu, o ktorý sa opiera žalovaný. Na druhej strane je prítomná
rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít v podobe vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 460/2XX7 zo dňa 04. júla 2XX7, na ktorý poukázal žalobca, že
úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch možno priznať. Súd sa pri rozhodnutí o tom, či prizná

alebo neprizná žalobcovi spolu s náhradou mzdy aj zákonný úrok z omeškania, riadil článkom 2 ods.
2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má strana sporu, t.j. žalobca právo, aby bol jeho spor
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít. Súd je v tomto
prípade toho názoru, že nepriznaním úroku z omeškania v prípade prítomnej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky v tejto otázke by došlo k porušeniu práva žalobcu na rozhodnutie sporu v súlade

s ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 Civilného
sporového poriadku. Z uvedeného dôvodu súd žalobcovi zákonný úrok z omeškania priznal.

65. Súd pre strany sporu uvádza, že vo výrokovej časti rozsudku použil zvolenú opisnú formuláciu
úroku z omeškania práve z toho dôvodu, že pokiaľ by v čase od vyhlásenia rozsudku do nadobudnutia

právoplatnosti výroku č. II tohto rozsudku došlo k zákonnej zmene úrokovej sadzby úroku z omeškania,
táto zmena by nebola zachytená vo výrokovej časti jeho rozsudku. Pokiaľ si žalobca uplatnil zákonný
úrok z omeškania v rôznej výške za každý jeden kalendárny mesiac, je takéto vyčíslenie právne v
poriadku, avšak súd z dôvodu vhodnosti použil formuláciu, aby pokrývala viaceré právne situácie. Takto
použitá formulácia úrokov z omeškania je dostatočne jasná a určitá. V záverečnej časti sa súd zameral

na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania.

66. Podľa § 251 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené
a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

67. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku: „súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“68. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku platí, že: „o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

69. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

70. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3 MCdo/11/2XX1 zo dňa 11. októbra

2XX2, vyplýva, že: „v prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje
sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade
treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov, ďalej zvážiť, či neúspech nebol len
v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú
totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní.“

71. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sa súd v zásade rozhodoval medzi tým, či
žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 % voči žalovanému a neúspech
žalobcu v rámci výroku č. II vyhodnotí ako neúspech v nepatrnej časti, alebo výrok č. II tohto rozsudku
vyhodnotí v neprospech žalobcu so zníženou mierou hrubého úspechu žalobcu približne 66,66 %, čo

by v konečnom dôsledku znamenalo čistý úspech žalobcu voči žalovanému približne 33,33 %. Súd
rozhodovanie samostatnými výrokmi o nároku na náhradu trov konania nezvažoval, pretože sa jedná o
výroky majúce jeden skutkový a v zásade aj právny základ vyplývajúci z nárokov z neplatného skončenia
pracovného pomeru podľa § 77 a nasl. Zákonníka práce.

72. Súd sa po dôkladnom zvážení osobitosti celého civilného sporového konania priklonil k záveru,
že bolo by za danej situácie extrémne nespravodlivé, aby žalobca ako zamestnanec nemal priznaný
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 % voči žalovanému. Súd dospel k uvedenému
záveru z nasledovných dôvodov. Súd uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany
žalobcupočasceléhocivilnéhosporovéhokonaniavyhodnotilakosprávne,majúcezanásledokúspešné

uplatňovanie jeho práva na súde. V priebehu súdneho sporu krátko pred vyhlásením samotného
rozsudku došlo k zmene skutkových okolností, ktoré žalobca nemohol v žiadnom prípade predpokladať
v čase začatia súdneho sporu a v žiadnom prípade ovplyvniť. Došlo k totiž k zrušeniu pracovného miesta
prednostu M. úradu Veľký M. na základe organizačných zmien, v dôsledku čoho žalovaný požiadal súd
v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce, aby rozhodol, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným

ďalej netrvá. Táto skutočnosť je absolútne nezávislá od uplatnenia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany žalobcu. Samotný žalovaný súdu preukázal skutočnosti, že došlo ku
skutočnej organizačnej zmene z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie v meste Veľký M., to formou
Rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 21.05.2024, ktoré do konania žalovaný
doložilaždňa22.05.2024.Ažvtomtomomentesažiadosťoužalovanéhozačalsúdrelevantnezaoberať,

pretože dovtedy nebola ničím preukázaná, resp. bola neodôvodnená.

73. V tomto prípade pred všeobecným súdom stála nasledovná všeobecná právna otázka: „či v
prípade, keď žalovaný ako zamestnávateľ krátko pred vyhlásením rozsudku doloží konajúcemu súdu
Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, že pôvodné pracovné miesto sa zrušuje a požiada

súd, aby uplatnil ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce a určil, že pracovný pomer medzi žalobcom
a žalovaným ďalej netrvá a súd jeho žiadosti vo výroku rozsudku vyhovie, aký to bude mať priamy vplyv
na výrok súdu o trovách konania ?“

74. Súd uvádza, že podľa jeho právneho názoru je potrebné v každom jednom prípade skúmať

okolnosti, za ktorých došlo k určeniu, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ďalej netrvá.
Iná situácia napríklad bude, keď táto skutočnosť nastane v priebehu civilného procesu a žalobca
by sa rozhodol zobrať žalobu v tejto časti späť, iná situácia bude, keď ku skončeniu pracovného
pomeru dôjde na základe závažného porušovania pracovnej disciplíny zamestnancom alebo v dôsledku
iných ďalších skutočností. Každý jeden prípad je potrebné v nadväznosti na väzbu o trovách konania

posudzovať samostatne. V opačnom prípade by sme mohli dospieť k právnemu záveru ad absurdum,
že zamestnávateľovi ako žalovanému v spore o neplatné skončenie pracovného pomeru a o nároku
na náhradu mzdy by po zvážení procesnej situácie v spore prijať pred posledným pojednávanímrozhodnutie o organizačnej zmene a zrušiť pôvodné pracovné miesto s tým, že ak súd jeho návrhu
vyhovie, že automaticky dosiahne vo veci hrubý úspech v spore približne 33,00 %.

75. Ďalej súd poukazuje na charakter žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru v zmysle § 77 a
nasl. Zákonníka práce. Vo väčšine prípadov sa jedná o žalobu o neplatné skončenie pracovného pomeru
a o náhradu mzdy. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Výrok súdu o tom, či pracovný pomer ďalej trvá,
nie je pri žalobe o neplatné skončenie pracovného pomeru obligatórny a závisí od toho, či zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, resp. že uvedenú skutočnosť aj následne

požaduje súdom určiť v rámci svojho žalobného návrhu.

76. Po zvážení všetkých vyššie uvedených skutkových okolností daného prípadu súd dospel k záveru,
že žalobca nemohol ovplyvniť ani predpokladať skutočnosť, že žalovaný pristúpi k zrušeniu pracovného
miesta prednostu M. úradu mesta Veľký M., resp. iných miest krátko pred vyhlásením rozsudku,
počas celého civilného sporového konania predkladal súdu správne prostriedky procesného útoku

a prostriedky procesnej obrany a v tomto prípade by bolo extrémne nespravodlivé, aby súd jeho
neúspech neposúdil len ako nepatrný neúspech v spore. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalobcovi
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %.

77. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového

poriadku v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

78. Súd v tejto súvislosti na úplný záver stranám sporu pripomína, že v dôsledku výroku č. II tohto
rozsudku došlo dokonca „de facto“, nie „de iure“ k nepriamemu čiastočnému vyhoveniu žiadosti

žalovaného,abysúdnároknanáhradumzdyžalobcovinepriznalvčastipresahujúcej12mesiacovpráve
tým, že súd určil, že pracovný pomer ďalej netrvá. Z uvedeného dôvodu súd po zohľadnení nárokov
žalobcu a nárokov žalovaného je toho názoru, že tento rozsudok je spravodlivý pre žalobcu ako aj
žalovanému, pretože v rozumnej miere reflektuje na oprávnené záujmy žalobcu a oprávnené záujmy
žalovaného v tomto konaní. Súd žalobcovi vyhovel v tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné

a tým, že mu priznal nárok na náhradu mzdy v stanovenej výške spolu s úrokmi z omeškania ako aj s
náhradou trov konania v rozsahu 100,00 %. Súd žalovanému vyhovel tým, že určil, že pracovný pomer
medzi žalobcom a žalovaným naďalej netrvá, čím de facto došlo k nepriamemu čiastočnému vyhoveniu
jeho žiadosti, aby súd nárok na náhradu mzdy žalobcovi nepriznal v časti presahujúcej 12 mesiacov.
Prostredníctvom výroku č. II došlo k nastoleniu stavu právnej istoty medzi žalobcom a žalovaným

tým, že pracovný pomer s bližšie neurčenou náplňou práce a sporným odmeňovaním končí, pričom
stranám sporu po skončení konania nič nebráni v tom, aby začali nové rokovania ohľadom uzatvorenia
pracovného pomeru s vopred jasnými náležitosťami pracovnej zmluvy, pokiaľ prejavia o to záujem. Z
uvedeného dôvodu podľa názoru súdu uvedený rozsudok vyjadruje spravodlivé usporiadanie vzťahov
medzi žalobcom a žalovaným v danom spore.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 a § 357 písm. m) Civilného sporového poriadku).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového

poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 Civilného sporového
poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)
(§ 363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa § 48 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.