Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Stk/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200571
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:7020200571.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr.

Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Okresné stavebné bytové družstvo Michalovce,
so sídlom Plynárenská 1, Michalovce, IČO: 00 172 154, zastúpeného JUDr. Slavomírom Kučmášom,
advokátom, so sídlom Plynárenská 1, Michalovce, IČO: 35 557 192 - proti žalovanému: Slovenská
obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom Bajkalská 21/A,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0371/99/2019 zo dňa 25.05.2020,
v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Košiciach - č.

k. KE-7S/164/2020-46 zo dňa 29. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-7S/164/2020-46 zo dňa 29. októbra 2024 sa zrušuje
a vec sa vracia Správneho súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom, vybrané závery z administratívneho konania
1. Správny súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. KE- 7S/164/2020-46 zo dňa 29.
októbra 2024 zamietol správnu žalobu žalobcu a o trovách konania rozhodol tak, že účastníkom konania
právo na ich náhradu nepriznal (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“).
2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.05.2020

č. SK/0371/99/2019 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“), ktorým tento ako druhostupňový správny
orgán podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) - ďalej aj ako
„Správny poriadok“ - odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorát
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj (ďalej aj ako „prvostupňový
orgán“) - č. P/0101/08/19 zo dňa 02.08.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) zamietol a
prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Prvostupňovým rozhodnutím bola pritom - žalobcovi podľa § 24 ods.
1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.

372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o ochrane spotrebiteľa“)
- uložená peňažná pokuta vo výške 4 000,- eur.
3. Z výroku prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobcovi bola uvedená pokuta uložená za dva
skutky:
a) „pre porušenie povinnosti predávajúceho podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa [...], v zmysle ktorého je predávajúci povinný zabezpečiť poskytovanie služieb spôsobom,
ktorý umožňuje ich riadne použitie, v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov [...], podľa ktorého je správca povinný riadiť sa rozhodnutím nadpolovičnej
väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa, keď účastník konania ako
správca bytov a nebytových priestorov v bytovom dome G.-X na ulici X. X, X., J. XX, XX, XX, XX, XX,
XX,. X. X, X., J. realizoval výber dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania (vyúčtovaných vlastníkombytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome za rok 2017) bez rozhodnutia nadpolovičnej
väčšiny vlastníkov v dome o výbere dodávateľa.“ (ďalej aj ako „skutok 1“) a
b) „pre porušenie povinnosti predávajúceho podľa § 18 ods. 4 zákona [pozn.: rozumej - zákon o ochrane

spotrebiteľa], v zmysle ktorého je predávajúci povinný vybaviť reklamáciu v lehote nie dlhšej ako 30 dní
odo dňa uplatnenia reklamácie, nakoľko účastník konania reklamáciu vyúčtovania nákladov spojených
s užívaním bytu spotrebiteľa (pisateľa podnetu č. 46/2019) za rok 2015, 2016 a 2017 uplatnenú dňa
08.11.2018 nevybavil v lehote nie dlhšej ako 30 dní odo dňa jej uplatnenia“ (ďalej aj ako „skutok 2“)
4. Pre rozhodnutie žalovaného (vo vzťahu ku skutku 1) bolo relevantné najmä to, žalobca nepostupoval

pri výkone správy príslušného bytového domu v súlade so zmluvou o výkone správy a požiadavkami
odbornejstarostlivosti,nakoľkovýberdodávateľavovýrokuuvedenejslužbynebolodsúhlasenývsúlade
so zákonom č. 182/1993 Z. Z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj ako „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“). Žalovaný vo svojom rozhodnutí
akcentoval, že žalobca nepreukázal, že sa pri výbere dodávateľa na dodávku „služieb rozúčtovania“
nákladovnateplo,teplúúžitkovúvodu,studenúvoduazrážkovúvodu,ktorébolivyúčtovanéavlastníkmi

uhrádzané, riadil rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny vlastníkov v dome. Žalobca teda nepreukázal
rozhodnutie vlastníkov bytov a nebytových priestorov o výbere dodávateľa, ktoré bolo v roku 2017
vykonávané podľa zmluvy o dielo č. 2014/2037/63 zo dňa 26.09.2014 uzavretej so spoločnosťou Ista
Slovakia s.r.o.. Náklady na rozúčtovanie boli rozúčtované vlastníkom vo vyúčtovaní za rok 2017 v
položke „poplatok za rozúčtovanie“. Na strane druhej, skutočnosť, že vlastníci dodatočne odsúhlasili

rozhodnutie správcu bytového domu o výbere dodávateľa na službu rozúčtovania (v roku 2019)
nezbavuje - podľa žalovaného - žalobcu zodpovednosti za sankcionované porušenie zákona, nakoľko
toto hlasovanie sa uskutočnilo až dňa 21.05.2019.
5. Podľa žalovaného bola nedôvodná aj argumentácia žalobcu viažuca sa k preklúzii postihovateľnosti
jeho protiprávneho konania (skutok 1). K tejto námietke - poukazujúc na analógiu s trestným právom

- žalovaný uviedol, že správny delikt, za ktorý bol žalobca postihnutý, je trvácim správnym deliktom a
subjektívnaaaniobjektívnalehotapodľa§24ods.7zákonaoochranespotrebiteľapretovpodmienkach
súdenej veci neuplynula. Žalobca protiprávny stav vyvolal uzatvorením Zmluvy o dielo č. 2014/2037/63
so spoločnosťou Ista Slovakia, s.r.o. zo dňa 26.09.2014 v rozpore so zákonom o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov; pričom hlasovanie o službe poskytovanej na základe uvedenej zmluvy sa

uskutočnilo až dňa 21.05.2019. Podľa zásad trestného práva ide - podľa názoru žalovaného - o jeden
kontinuálny skutok, v prípade ktorého premlčacia doba začala plynúť až ukončením protiprávneho stavu.
6. Ku skutku 2 z rozhodnutia žalovaného - okrem iných vyplýva - že žalobca tým, že spotrebiteľom
uplatnenú reklamáciu zo dňa 08.11.2018 vybavil až listom zo dňa 11.12.2018, prekročil zákonnú lehotu
na vybavenie reklamácie. Bez ohľadu na dôvod podania reklamácie konkrétneho spotrebiteľa, podľa

žalovaného má každý spotrebiteľ v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa právo
na uplatnenie reklamácie a po jej podaní byť informovaný o jej vybavení zo strany predávajúceho v
zákonnej 30-dňovej lehote (§ 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa). Žalovaný podanie označené
ako „Reklamácia vyúčtovania za rok 2015, 2016, 2017“, v ktorom spotrebiteľ upozornil na poplatky za
rozúčtovanie a na skutočnosť, že mu nie je známe, že vlastníci bytov poplatok odsúhlasili na schôdzi

vlastníkov a jeho účtovanie preto považoval za neoprávnené, posúdil ako podanie nespĺňajúce znaky
reklamácie a nevybavil ho v zákonom stanovenej lehote. Uplatnenie reklamácie zo strany spotrebiteľa
podľa žalovaného nie je viazané na opodstatnenosť jej podania; je právom spotrebiteľa, ktoré môže
uplatniť kedykoľvek v zmysle zákona a nie je podmienené budúcim a neistým úspechom jeho uplatnenia.
Z toho dôvodu je jedným zo spôsobov vybavenia reklamácie i odôvodnené zamietnutie v prípade, ak

ide o neopodstatnenú reklamáciu zo strany spotrebiteľa (§ 2 písm. m) zákona o ochrane spotrebiteľa).
Žalovaný mal za to, že reklamácia vyúčtovania spotrebiteľom nemôže byť a priori vyhodnotená ako
podanie nenapĺňajúce znaky reklamácie podľa ustanovenia § 2 písm. 1) zákona o ochrane spotrebiteľa
len preto, že spotrebiteľ nebol spokojný s výškou vyúčtovania. Akceptoval, že zákon nevyžaduje, aby
žalobca odpovedal na akékoľvek neodôvodnené podania spotrebiteľov, avšak zároveň uzavrel, že v

predmetnom prípade, okrem toho, že spotrebiteľ nazval svoje podanie ako reklamácia, dostatočne určito
a zrozumiteľne opísal dôvody jej podania, a žalobca - i keď mal za to, že reklamácia je neopodstatnená -
mal vo vzťahu k spotrebiteľovi vybaviť reklamáciu v zákonnej lehote. V tejto súvislosti žalovaný poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 3Asan/27/2019 zo dňa 10.12.2019.
7. Vychádzajúc z uvedených skutkov, žalovaný následne odôvodnil výšku uloženej pokuty. Mal za to,

že prvostupňový orgán pri určení výšky sankcie náležite zohľadnil charakter protiprávneho konania,
rozsah zisteného porušenia povinnosti ako aj možné následky, v súlade s § 24 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa. Doplnil, že žalobcovi bola uložená pokuta na dolnej hranici zákonom stanoveného rozsahu
(do66400,-eur).Sankciaspĺňapretorepresívno-výchovnúajpreventívnufunkciu,a-podľažalovaného- bola uložená v súlade so zásadou materiálnej rovnosti vyjadrenou v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho
poriadku.
8. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorá mala byť

vyvolaná nesprávnym právnym posúdením veci.
9. Osobitne žalobca namietal, že zo strany správnych orgánov došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu otázky preklúzie právnej zodpovednosti za skutok 1. Uviedol, že k porušeniu povinnosti, za
ktoré bol sankcionovaný (skutok 1), došlo dňa 26.09.2014, kedy uzavrel zmluvu o dielo č. 2014/2037/63
so spoločnosťou Ista Slovakia s.r.o. bez súhlasu nadpolovičnej väčšiny vlastníkov. Z uvedeného dôvodu

nie je - podľa žalobcu - možné posudzovať správny delikt ako trváci, s ukončením protiprávneho stavu
uskutočnením schôdze vlastníkov dňa 21.05.2019. Keďže prvostupňový orgán vo veci rozhodol dňa
02.08.2019, bolo to po uplynutí prekluzívnej lehoty v zmysle § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa
- štvorročná prekluzívna lehota začala plynúť dňom podpísania zmluvy o dielo 26.09.2014 a uplynula
dňa 26.09.2018. Žalobca zdôraznil, že lehoty na uloženie sankcie za správny delikt sú prekluzívnymi
(prepadnými) lehotami, na uplynutie ktorých je povinný prihliadnuť správny orgán z úradnej povinnosti

(ex offo).
10. Ku skutku 2, t. j. k porušeniu povinnosti predávajúceho podľa § 18 ods. 4 zákona o ochrane
spotrebiteľa žalobca namietal, že žalovaný nesprávne aplikoval ust. § 2 písm. l) zákona zákon o
ochrane spotrebiteľa, keď podnet spotrebiteľa č. 46/2019 uplatnený dňa 08.11.2018 s poukazom na
jeho formálne označenie bez splnenia obligatórnych obsahových náležitostí považoval za reklamáciu.

Podľa žalobcu nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný dospel k záveru, že spotrebiteľ reklamoval
poskytnutú službu - spôsob rozúčtovania a nie samotný poplatok, ktorý bol zahrnutý v rozúčtovaní. V
tejto súvislosti sa žalobca stotožnil s názorom žalovaného, že povinnosťou žalobcu nie je odpovedať
na akékoľvek neodôvodnené podania, teda aj tie, ktoré neobsahujú obligatórne náležitosti reklamácie.
Žalobca neporušil právne predpisy, ročné vyúčtovania za roky 2015 - 2017 vyhotovil správne, a preto

nie je možné tvrdiť, že bola poskytnutá vadná služba, ktorá by spotrebiteľa uviedla do stavu právnej
neistoty. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného, že došlo k porušeniu zákonom stanovenej 30-
dňovej lehoty na vybavenie reklamácie z dôvodu, že spotrebiteľ nereklamoval zle alebo nesprávne
poskytnutú službu - vyhotovenie vyúčtovania, ale poukázal na skutočnosť, že mu nie je známe, z akého
dôvodu je predmetná položka v rozúčtovaní. K tvrdeniu žalovaného, že každé podanie spotrebiteľa

označené ako „reklamácia“ je potrebné považovať za reklamáciu, žalobca uviedol, že z predmetného
podnetu je zjavné a nesporné, že spotrebiteľ sa opakovane informuje (podľa názoru žalobcu účelovo)
ohľadom titulu účtovania poplatku za rozúčtovanie. Na rovnako označený podnet žalobca spotrebiteľovi
už viackrát odpovedal, podnety spotrebiteľ následne postúpil na Slovenskú obchodnú inšpekciu a táto
žalobcovi z totožných dôvodov uložila pokutu (rozhodnutie č. SK 0004/99/2017 zo dňa 07.06.2017).

Nakoľko spotrebiteľ nenapadol základ nároku, t. j. samotnú poskytnutú službu, nemohla sa na tento
prípad vzťahovať vyššie uvedená lehota. Vychádzajúc z ustanovenia § 2 písm. l), m) zákona o ochrane
spotrebiteľa mal žalobca za to, že podnet spotrebiteľa č. 46/2019 uplatnený dňa 08.11.2018 nie je
dôvodný, nakoľko nenapĺňa pojmové znaky reklamácie. Predmetná „reklamácia“ sa nevzťahuje na
službu poskytnutú žalobcom, za ktorú je nevyhnutné považovať vyhotovenie vyúčtovania, čo žalobca

vždy urobil riadne, včas a v súlade s platnou právnou úpravou, a preto nie je naplnená dikcia ust. §
2 písm. l) zákona o ochrane spotrebiteľa. Nakoľko podnet spotrebiteľa č. 46/2019 zo dňa 08.11.2018
nemožno považovať za reklamáciu v zmysle § 2 písm. l) zákona o ochrane spotrebiteľa, žalobca má za
to, že ako správca nebol povinný vybaviť predmetnú reklamáciu spôsobom podľa § 2 písm. m) zákon o
ochrane spotrebiteľa - v lehote podľa § 18 ods. 4 uvedeného zákona.

11. Zároveň, pre prípad, že by správny súd považoval rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie
prvostupňového orgánu za opodstatnené, z dôvodu minimálnej spoločenskej nebezpečnosti porušenia
povinností žalobcom voči spotrebiteľovi navrhol, aby súd využil peňažnú moderáciu v zmysle § 192 SSP
a primerane znížil výšku pokuty, ktorá mu bola uložená.
12. Správny súd v nadväznosti na podanú správnu žalobu ustálil, že zmluvný vzťah medzi správcom

bytov a nebytových priestorov ako predávajúcim a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov ako
spotrebiteľmi je spotrebiteľským vzťahom (zmluvou). Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania
sporná.
13. Podľa správneho súdu bolo medzi účastníkmi konania sporným, či sa žalobca ako správca bytového
domu dopustil porušenia povinnosti ustanovenej v § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa

pri realizácii výberu dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania vyúčtovaných vlastníkom bytov a
nebytových priestorov v danom bytovom dome za rok 2017, a následnom účtovaní položky „poplatok
za rozúčtovanie“ vo vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním bytu za rok 2017, keď výber dodávateľamal podľa žalovaného uskutočniť bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov, t. j. v rozpore s ust.
§ 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
14. Správny súd sa pritom v súvislosti s týmto skutkom (skutok 1) stotožnil so závermi správnych

orgánov, podľa ktorých žalobca svojím konaním porušil povinnosť zabezpečiť poskytovanie služieb
spôsobom,ktorýumožňujeichriadnepoužitievzmysle§4ods.1písm.h)zákonaoochranespotrebiteľa
v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Naopak, nestotožnil
s námietkou žalobcu, že došlo k náprave protiprávneho stavu dodatočným schválením dodávateľa na
dodávku služieb rozúčtovania vlastníkmi na schôdzi v máji 2019, t. j. ešte pred vydaním rozhodnutia

žalovaného. Uskutočnenie rozhodujúcej schôdze vlastníkov - podľa správneho súdu - nemá vplyv na
správnosť záverov správnych orgánov o tom, že žalobca sa dopustil správnym orgánom kvalifikovaného
porušenia zákonom uložených povinností pri správe majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v roku 2017, za ktoré bol sankcionovaný.
15. Ani námietku preklúzie skutku 1 správny súd v rámci rozhodovania o správnej žalobe žalobcu
neakceptoval. Keďže subjektívna lehota pre zánik zodpovednosti nebola medzi účastníkmi konania

sporná (k tomu pozri bod 75. napadnutého rozsudku), správny súd zameral svoju pozornosť na časovú
zložku objektívnej lehoty pre zánik zodpovednosti za protiprávne konanie žalobcu. V tejto súvislosti
uviedol, že pre účely posúdenia uplynutia objektívnej prekluzívnej lehoty podľa druhej vety § 24 ods.
8 zákona o ochrane spotrebiteľa bolo rozhodujúcim určenie dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.
Správny súd v tomto kontexte ustálil, že podľa vymedzenia a kvalifikácie skutku vo výroku rozhodnutia

správneho orgánu, sankcionovaná bola nezákonnosť realizácie výberu dodávateľa na dodávku služieb
rozúčtovania vyúčtovaných vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome za rok
2017. Za poskytnutie uvedenej služby žalobca účtoval „poplatok za rozúčtovanie“, a to raz ročne vo
vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním bytu za príslušný kalendárny rok.
16. Správny súd v napadnutom rozsudku zdôraznil, že zákonnosť rozhodnutia a postup správnych

orgánov boli posudzované iba vo vzťahu k rozúčtovaniu predmetnej položky žalobcom vo vyúčtovaní
za rok 2017, nakoľko správne orgány rozhodli o porušení povinností súvisiacich s vyúčtovaním za rok
2017 (výrok prvostupňového rozhodnutia v spojení s rozhodnutím žalovaného), čo nebolo v žalobe ani
namietané. Súd na uvedené poukazoval vzhľadom na podnet č. 46/2019, v ktorom bolo namietané
účtovaniepoložkyžalobcomajvovyúčtovaniachzaroky2015a2016.Nakoľkonavyúčtovanízaobdobie

01.01.2017 - 31.12.2017 (čl. 18 administratívneho spisu) nie je uvedený dátum vyhotovenia vyúčtovania,
iba dátum jeho vytlačenia (12.04.2018), správny súd vychádzal z predpokladu, že vyúčtovanie bolo
vykonané najneskôr do 31.05.2018 v súlade s ustanovením § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov (vyhotovenie vyúčtovania v zákonom stanovenej lehote nebolo namietané). Preto
s poukazom na dátum nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia žalovaného - 11.06.2020 - je - podľa

správneho súdu - nesporné, že rozhodnutie bolo vydané pred uplynutím štvorročnej prekluzívnej lehoty
17. V súvislosti s prekluzívnou lehotou za skutok 1 správny súd doplnil, že aj keď „správny orgán
rozhodol iba o porušení povinností žalobcu súvisiacich s vyúčtovaním poplatku za spornú službu v
roku 2017 (čo nebolo žalobcom v správnej žalobe ani namietané), súd má za potrebné dodať, že pri
posudzovaní protiprávnosti správneho deliktu v zmysle judikatúry súdov (rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 8Sž/6/2012, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sž/18, 22, 23, 24/2011) za použitia analógie s trestným právom, je potrebné predmetný skutok
posúdiť ako pokračovací správny delikt. Listinnými dôkazmi (podnet spotrebiteľa č. 46/2019, predmetom
ktorého bolo posúdenie vyúčtovania za rok 2015, 2016 a 2017; vyúčtovania nákladov spojených s
užívaním bytu za roky 2015, 2016 a 2017 /čl. 16 - 18 administratívneho spisu/) bolo v administratívnom

konaní jednoznačne preukázané, že žalobca ako správca pokračoval v páchaní toho istého deliktu.
Trestnosť jednotlivých čiastkových troch skutkov (protiprávne vyúčtovanie položky vo vyúčtovaní za rok
2015, vo vyúčtovaní za rok 2016 a vo vyúčtovaní za rok 2017) je potrebné posúdiť ako jeden správny
delikt, nakoľko všetky čiastkové delikty spája objektívna súvislosť v čase, v spôsobe ich spáchania
a v predmete útoku - tú istú položku, za totožnú službu, účtoval žalobca ako správca vlastníkom

neoprávnene opakovane v troch ročných vyúčtovaniach. Protiprávny stav bol ukončený až schôdzou
vlastníkov dňa 21.05.2019.“, ako aj to, že „Správne orgány síce posúdili správny delikt ako trváci, avšak
táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť samotného rozhodnutia vo veci. K plynutiu prekluzívnej lehoty
na prejednanie pokračujúceho správneho deliktu súd uvádza, že počas trvania tohto deliktu neplynú, a
začínajú plynúť až momentom jeho ukončenia.“ (bod 79. napadnutého rozsudku).

18. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že správne orgány nesprávne posúdili podnet č. 46/2019
ako reklamáciu (skutok 2), nakoľko nebolo reklamované zlé alebo nesprávne poskytnutie služby -
vyhotovenie vyúčtovania, ale podľa obsahu podanie bolo iba žiadosťou o poskytnutie informácie, na
základe čoho bol účtovaný poplatok za rozúčtovanie, správny súd uviedol, že vyjadrením nespokojnostiso službou poskytovanou žalobcom ako správcom, t. j. vyúčtovaním nákladov za služby spojené s
užívaním a správou bytu pod položkou „poplatok za rozúčtovanie“, spotrebiteľ vyslovil pochybnosť
o správnosti vyúčtovania, a vytkol tak vady poskytnutej služby. Považoval za jednoznačné, že

spotrebiteľovi nebolo zrejmé, na základe čoho bola sporná položka účtovaná, keďže sa neuskutočnila
schôdza vlastníkov, ktorá by poplatok odsúhlasila v súlade so zákonom. Vychádzajúc z obsahu podnetu
považoval správny súd za nesporné, že spotrebiteľ sa domáhal nápravy. Keďže predmetný podnet -
podľa správneho súdu - spĺňa znaky reklamácie podľa § 2 písm. l) zákona o ochrane spotrebiteľa,
žalobca ho bol ako správca povinný vybaviť spôsobom podľa § 2 písm. m) v lehotách podľa § 18 ods. 4

zákona o ochrane spotrebiteľa, t. j. do 30 od uplatnenia reklamácie. Vykonanou kontrolou zameranou na
prešetreniepodnetuspotrebiteľavšakbolo-podľasprávnehosúdu-zistené,žežalobcasitútopovinnosť
nesplnil. K skutočnému vybaveniu došlo až dňa 11.12.2018, čím došlo k porušeniu povinnosti podľa § 18
ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa. Preto súd považoval uvedenú námietku žalobcu za nedôvodnú.
19. Z uvedených dôvodov považoval správny súd rozhodnutie žalovaného, ktorým tento potvrdil
prvostupňové rozhodnutie, za zákonné.

20. K návrhu na moderáciu v napadnutom rozsudku uviedol, že ustanovenie § 192 SSP, podľa
ktorého žalobca žiadal zníženie pokuty (k tomu pozri aj bod 11. tohto rozsudku), upravuje tzv. peňažnú
moderáciu. Uvedené ustanovenie je preto aplikovateľné iba na plnenia, ktoré nemajú sankčný charakter
a vzťahuje sa na všeobecnú správnu žalobu. V predmetnom prípade však ide o vec správneho trestania
podľa § 194 a nasl. SSP, kde prichádza v zmysle § 198 SSP možnosť využitia sankčnej moderácie,

ktorú však žalobca nenavrhol a správny súd sa preto návrhom žalobcu nezaoberal. V tejto súvislosti
poukázal na právny názor vyjadrený k uvedenej problematike v rozsudku Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6S/92/2017 zo dňa 25.10.2018 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Asan/27/2019 zo dňa 10.12.2019.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného k nej
21. Proti rozsudku správneho súdu (bod 1.) podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“),
ktorý ju formálne odôvodnil ustanoveniami § 440 ods. 1 písm. d) (v tej istej veci sa už skôr právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie), f) (nesprávnym procesným postupom správny
súd znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces) a g) (nesprávnym právnym posúdením veci zo strany správneho
súdu) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„SSP“).
22. Nesprávne právne posúdenie identifikoval sťažovateľ v určení rozhodujúcej skutočnosti pre začatie
plynutia prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty správnym orgánom v zmysle § 24 ods. 8 zákona o

ochrane spotrebiteľa, keď za deň porušenia povinnosti správne orgány nepovažovali deň, kedy žalobca
porušil povinnosť, za ktorú bol postihnutý, t. j. vybral dodávateľa a následne s ním uzavrel zmluvu bez
súhlasu vlastníkov bytového domu (skutok 1) a rovnako za nesprávne právne posúdenie považoval
záver správneho súdu o tom, že podnet spotrebiteľa č. 46/2019 uplatnený dňa 08.11.2018 spĺňa
náležitosti v zmysle ust. § 2 písm. l) zákona o ochrane spotrebiteľa (skutok 2).

23. V súvislosti s nesprávnym určením začiatku plynutia objektívnej časti prekluzívnej lehoty za skutok
1 sťažovateľ uviedol, že v zmysle výroku rozhodnutia správneho orgánu došlo k uloženiu pokuty z
dôvodu porušenia povinnosti podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti
na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorá v zmysle výroku žalovaným
potvrdeného rozhodnutia mala spočívať v realizácií výberu dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania

bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Až z odôvodnenia
rozhodnutia správny orgán - podľa sťažovateľa - z nepochopiteľných dôvodov uvádza, že porušenie
povinnosti vzniklo až vyúčtovaním poskytnutej služby za rok 2017.
24. Sťažovateľ namieta, že medzi výrokom rozhodnutia žalovaného a odôvodnením tohto rozhodnutia
je potom zjavný nesúlad. Poukázal na to, že výrok je najdôležitejšou časťou rozhodnutia a musí byť

formulovaný tak, aby neposkytoval možnosť dvojitého výkladu.
25. Doplnil, že priamo vo výroku (prvostupňového) rozhodnutia je jasne definovaná povinnosť, ktorú
mal porušiť. Vo výroku prvostupňového rozhodnutia nie je uvedené, že došlo k porušeniu povinnosti
súvisiacej s vyúčtovaním dodávanej služby, ale to, že porušenie povinnosti spočívalo vo výbere
dodávateľa v rozpore s § 4 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
26. Toto potom - podľa sťažovateľa - jasne určuje povinnosť, ktorá mala byť porušená a zároveň zakladá
aj rozhodujúci moment pre určenie začatia plynutia lehôt v zmysle príslušných ustanovení zákona o
ochrane spotrebiteľa.27. Sťažovateľ v závere tejto kasačnej sťažnosti poukázal na to, že odôvodnenie rozhodnutia neslúži
ako doplnenie výroku rozhodnutia, ale jeho účelom je priblížiť účastníkovi konania postup správneho
orgánu, na základe ktorého dospel k záveru, ktorý uviedol vo výroku rozhodnutia.

28. V súvislosti so stanovením rozhodného dňa v zmysle § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa
napokon sťažovateľ zosumarizoval, že nakoľko v zmysle výrokovej časti rozhodnutia žalovaného
došlo k porušeniu povinnosti spočívajúcej vo výbere dodávateľa bez predchádzajúceho rozhodnutia
vlastníkov, nie je možné stanoviť rozhodujúci deň spôsobom, ako ho stanovil správny súd - a teda
na deň vyhotovenia vyúčtovania za rok 2017. Takýto spôsob stanovenia rozhodného dňa odporuje -

podľa sťažovateľa - nielen výroku rozhodnutia správneho orgánu, nakoľko pomenúva odlišný skutkový
stav, ale je v rozpore s elementárnou logikou. Ak totiž zo strany sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu
povinnosti v súvislosti s výberom dodávateľa služby bez predchádzajúceho súhlasu vlastníkov, potom
k porušeniu uvedenej povinnosti muselo dôjsť najneskôr uzatvorením zmluvy s dodávateľom, nakoľko
týmto spôsobom definoval správny orgán porušenie povinnosti, za ktoré uložil sťažovateľovi sankciu.
Podľa sťažovateľa musí platiť záver, že ak s takýmto dodávateľom uzatvoril príslušnú zmluvu dňa

26.09.2014, z logického posúdenia veci je zrejmé, že k porušeniu povinnosti muselo dôjsť najneskôr
v deň uzatvorenia tejto zmluvy. Posúdenie správneho súdu, v zmysle ktorého malo dôjsť k porušeniu
povinnosti vyhotovením vyúčtovania, a teda najneskôr dňa 30.05.2018, nie je - podľa sťažovateľa -
správne a nereflektuje rozhodnutím vymedzené porušenie povinnosti.
29. Nie je možné len na základe odôvodnenia rozhodnutia dospieť k záveru, že účastník konania

(sťažovateľ) porušil (inú) povinnosť, ktorá sa však nezhoduje so skutkovým vymedzením výroku
rozhodnutia správneho orgánu o uložení sankcie.
30. Nakoľko pokuta bola sťažovateľovi právoplatne uložená až rozhodnutím žalovaného zo dňa
25.05.2020, podľa sťažovateľa je nespochybniteľné, že právo správneho orgánu uložiť mu pokutu za
výber dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v dome, je v súlade s § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa
prekludované, t. j. rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.05.2020 bolo vydané po márnom uplynutí
prekluzívnej lehoty určenej na uloženie pokuty žalobcovi. Štvorročná prekluzívna lehota plynula - podľa
sťažovateľa - odo dňa, kedy k porušeniu povinnosti došlo - t. j. odo dňa kedy došlo k výberu dodávateľa,
čo bolo najneskôr v deň podpisu zmluvy s dodávateľom teda 26.09.2014.

31. Ku skutku 2 v podanej kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že podnetom spotrebiteľa č. 46/2019
v žiadnom prípade nedošlo zo strany spotrebiteľa k uplatneniu reklamácie vo vzťahu k sťažovateľom
poskytnutej služby. Z obsahu podnetu vyplýva, že spotrebiteľ len poukázal na skutočnosť, že mu nie
je známe, na základe čoho žalobca uviedol predmetnú položku v rozúčtovaní. Z tohto dôvodu potom
sťažovateľ zotrval na svojich záveroch, že predmetný podnet nie je reklamáciou pre účely zákona

o ochrane spotrebiteľa. Podľa sťažovateľa sa správny súd s jeho námietkami v uvedenom kontexte
nevysporiadal dostatočne a zároveň z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, na základe čoho
dospel k záveru, že podnet spotrebiteľa spĺňa znaky reklamácie podľa § 2 písm. l) zákona o ochrane
spotrebiteľa.
32. Sťažovateľ tiež v kasačnej sťažnosti napadol postup správneho súdu, ktorý sa v zásade s jeho

návrhom na moderáciu uloženej pokuty nezaoberal z dôvodov neprípustného formalizmu. Nesprávny
procesný postup správneho súdu videl sťažovateľ v tom, že konajúci súd sa jeho návrhom vôbec
nezaoberal, a to aj napriek skutočnosti, že z jeho žaloby bolo zrejmé, že sa domáhal možnosti využitia
sankčnej moderácie v zmysle § 198 SSP. Poukázal na to, že priamo v bode 9. správnej žaloby uviedol,
že navrhuje zníženie pokuty, ktorá mu bola uložená rozhodnutím správneho orgánu. Podľa sťažovateľa

mal potom správny súd uplatniť postup podľa § 55 ods. 3 SSP, v zmysle ktorého správny súd posudzuje
podanie podľa jeho obsahu, teda tak, aby výklad podania zodpovedal skutočnej vôli konajúcej osoby v
čase uskutočnenia tohto podania.
33. V kontexte námietky litispendencie poukázal sťažovateľ na to, že v súvislosti s konaním pred
Slovenskou obchodnou inšpekciou, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach

pre Košický kraj, č. k. P/0101/08/19, ktoré začalo na základe kontroly subjektu ukončenej dňa
20.03.2019, v čase začatia konania pred uvedeným správnym orgánom už prebiehalo iné konanie -
č. k. P/0523/08/17, ktoré začalo na základe kontroly žalobcu ukončenej dňa 21.11.2017. Predmetom
skôr začatého konania č. P/0523/08/17 bolo aj preskúmanie porušenia povinnosti predávajúceho podľa
§ 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov, v zmysle ktorého je predávajúci povinný zabezpečiť poskytovanie služieb
spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne použitie, keď účastník konania ako správca bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome G.-X na ulici X. X, X., J. XX, XX, XX, XX, XX, XX., X. X, X, . J.,
nezabezpečil poskytovanie služieb spôsobom umožňujúcim ich riadne použitie v nadväznosti na § 8bods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keď výber dodávateľa na dodávku služieb
rozúčtovania (vyúčtovaných - uhrádzaných vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome), realizoval
bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere

dodávateľa.
34. V tomto kontexte sťažovateľ namietal, že aj keď sa nestotožňuje so závermi správneho súdu,
že sa v jeho prípade má jednať o pokračovací správny delikt, správny súd v napadnutom rozsudku
(bod 79.) skonštatoval, že žalobca ako správca pokračoval v páchaní toho istého deliktu, a preto
trestnosť jednotlivých čiastkových skutkov (pričom správny súd v napadnutom rozsudku poukazuje

aj na protiprávne vyúčtovanie položky za rok 2016, o ktorom už rozhodol Správny súd v Košiciach
Rozsudkom sp. zn. KE-7S/77/2022 zo dňa 10.09.2024), je potrebné posúdiť ako jeden správny delikt.
Priamo z odôvodnenia napadnutého rozsudku - podľa sťažovateľa - vyplýva, že protiprávne vyúčtovanie
položky vo vyúčtovaní za 2016 a protiprávne vyúčtovanie položky vo vyúčtovaní za 2017 sú čiastkovými
skutkami, ktoré je nutné posúdiť ako jeden správny delikt a takto o nich malo byť aj rozhodnuté.
35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej

republiky (ďalej aj ako „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) zmenil napadnutý rozsudok
Správneho súdu v Košiciach tak, že zruší rozhodnutie žalovaného č. SK/0371/99/2019 zo dňa
25.05.2020 - spolu s rozhodnutím Inšpektorátu slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach
pre Košický kraj č. P/0101/08/19 zo dňa 02.08.2019 a vec mu vráti na nové konanie. Zároveň žiadal,
aby kasačný súd zaviazal žalovaného voči žalobcovi k náhradu trov konania - vrátane trov kasačného

konania.
36. K podanej kasačnej sťažnosti žalobcu sa podaním zo dňa 04.03.2025 vyjadril žalovaný.
37. Tento sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa o tom, že skutok 1 by mal byť prekludovaný.
Uviedol, že podľa vymedzenia a kvalifikácie skutku 1, sankcionovaná bola okrem iného nezákonnosť
realizácie výberu dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania vyúčtovaných vlastníkom bytov a

nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome za rok 2017. Za poskytnutie uvedenej služby
žalobca účtoval „poplatok za rozúčtovanie“, a to raz ročne vo vyúčtovaní nákladov spojených s
užívaním bytu za príslušný kalendárny rok. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom správneho súdu
(bod 78. napadnutého rozsudku). Podľa žalovaného k porušeniu povinnosti žalobcu (sťažovateľa)
podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona o

vlastníctve bytov a nebytových priestorov teda došlo k dátumu 31.05.2018. Žalovaný má za to, že
štvorročná prekluzívna lehota pre vydanie rozhodnutia o uložení sankcie začala plynúť práve dňom
31.05.2018 (v zmysle záverov správneho súdu), pričom žalovaný vydal rozhodnutie dňa 25.05.2020
a toto sa stalo právoplatným dňa 11.06.2020, t. j. uplynuli 2 roky a 11 dní od porušenia povinnosti
do právoplatnosti rozhodnutia o uložení sankcie. Vzhľadom na uvedené potom žalovaný odmietol

argumentáciu sťažovateľa o preklúzii jeho zodpovednosti za skutok 1.
38. Z vyjadrenia žalovaného ďalej vyplýva, že sa nestotožnil ani s názorom sťažovateľa, že medzi
výrokom rozhodnutia žalovaného a odôvodnením tohto rozhodnutia je zjavný nesúlad, keď až v
odôvodnení rozhodnutia by mal (podľa sťažovateľa) správny orgán uvádzať, že porušenie povinnosti
vzniklo vyúčtovaním poskytnutej služby za rok 2017. Žalovaný skonštatoval, že prvostupňový orgán už

vo výroku rozhodnutia č. P/0101/08/19 zo dňa 02.08.2019 ustálil, že k porušeniu povinnosti žalobcu
podľa§4ods.1písm.h)zákonaoochranespotrebiteľavnadväznostina§8bods.3zákonaovlastníctve
bytov a nebytových priestorov došlo tým, že žalobca ako správca bytov a nebytových priestorov v
bytovom dome G.-X na ulici X. č. X, X, . J. č. XX, XX, XX, XX, XX, XX, X. č. X, X, J., realizoval
výber dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa, pričom dodávka služieb rozúčtovania bola
vyúčtovaná vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome za rok 2017.
39. V tejto súvislosti doplnil, že v správnom konaní sa zároveň uplatňuje zásada jednotnosti
konania, v zmysle ktorej je správne konanie jediným celkom od podania až po jeho právoplatné
ukončenie. Poukázal na to, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutie

odvolacieho orgánu (žalovaného) spolu navzájom súvisia. Rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho
orgánu vychádza z prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, ktoré žalovaný po preskúmaní
prvostupňového rozhodnutia potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Teda možno konštatovať, že tieto
rozhodnutia nemožno posudzovať izolovane, ale práve naopak len spolu, v ich vzájomnej súvislosti.
Na základe toho má žalovaný za to, že výroková časť jeho rozhodnutia v odvolacom konaní v žiadnom

prípade netrpí takou vadou, ktorá by mala mať za následok jeho zrušenie.
40. Žalovaný odmietol aj opätovné námietky sťažovateľa o údajnej vecnej nesprávnosti jeho záverov
o tom, že by podnet vlastníka bytu (pozri toto odôvodnenie vyššie), nebol riadnou reklamáciou (skutok
2). Skonštatoval, že uplatnenie reklamácie je jednostranný právny úkon, ktorý sa riadi zákonom oochrane spotrebiteľa, avšak podmienky uplatnenia zodpovednosti za vady, ako aj nároky plynúce z
uplatnenia tohto práva spotrebiteľa sú predmetom úpravy v Občianskom zákonníku. Predmetný list
spotrebiteľa adresovaný žalobcovi obsahuje - podľa žalovaného - označenie subjektu realizujúceho

reklamáciu, okamih reklamácie, ako aj zrejmý prejav vôle smerujúci k vzniku zodpovednostného
právneho vzťahu medzi spotrebiteľom a žalobcom. Vo vzťahu k náležitostiam reklamácie doplnil,
že je relevantné, aby oprávnený vymedzil svoje požiadavky, stručne ich odôvodnil a uviedol rozsah
svojich nárokov. Predmetná reklamácia nie je nejasná, neurčitá a - podľa žalovaného - ani neplatná.
Vo všeobecnosti následne žalovaný zhrnul, že sťažovateľ ako účastník správneho konania vo

vzťahu k príslušným orgánom verejnej správy žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal vybavenie
predmetnej reklamácie spotrebiteľa v lehote 30 dní odo dňa jej uplatnenia, t. j. tak, ako to vyžaduje
príslušnázákonnáúprava(§18ods.4zákonaoochranespotrebiteľa).Vtejtosúvislostidaldopozornosti
kasačného súdu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 3Asan/27/2019 zo dňa
10.12.2019
41. V kontexte návrhu sťažovateľa na moderáciu uloženej pokuty žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej

sťažnosti žalobcu rozsiahlym spôsobom argumentoval zákonnosťou výšky pokuty, keď poukazoval na
jednotlivé okolnosti, na ktoré prihliadal, na tzv. zásadu materiálnej rovnosti účastníkov konania, na
funkcie správnej sankcie a pod.
42. Napokon žalovaný prezentoval svoje úvahy aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že v konaní malo
byť prihliadané aj na prekážku litispendencie. Uviedol, že prekážku prv začatého súdneho konania

(litispendencia) upravuje ustanovenie § 31 ods. 5 SSP, podľa ktorého: „Začatie konania bráni tomu,
aby o tej istej veci toho istého žalobcu prebiehalo na správnom súde iné konanie.“. Litispendencia je
teda definovaná totožnosťou veci a totožnosťou žalobcu. Pod totožnosťou veci sa rozumie ten istý
predmet prieskumu, t. j. predovšetkým to isté rozhodnutie, opatrenie, iný zásah, nečinnosť orgánu
verejnej správy a pod totožnosťou žalobcu sa myslí ten istý žalobca. Podmienky totožnosti žalobcu a

totožnosti veci (predmetu konania) musia byť splnené súčasne. Totožnosť veci (predmetu konania) je
- podľa žalovaného - daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, (t. j. ak je založený na rovnakých
skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode).
43. V podmienkach súdenej veci potom - podľa žalovaného - prekážka litispendencie nenastala, pretože

nie je naplnená práve podmienka totožnosti veci. V konaní vedenom pod č. SK/0218/99/2018 (č.
P/0523/08/17) bol žalobca sankcionovaný pre porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona
o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti na § 8b ods. 2 písm. a) zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov,podľaktoréhoprisprávebytovéhodomujesprávcapovinnýhospodáriťsmajetkomvlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o

výkone správy, keď účastník konania ako správca v príslušnom bytovom dome [...] vyúčtoval vo fonde
prevádzky, údržby a opráv za rok 2016 vlastníkom bytov a nebytových priestorov položku: „réžia údržby“,
pričom zo zmluvy o výkone správy a jej dodatku nevyplýva účtovanie predmetnej položky schválené
vlastníkmi bytov a nebytových priestorov. Zároveň bol sankcionovaný pre porušenie povinnosti podľa §
4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého je predávajúci povinný zabezpečiť

poskytovanie služieb spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne použitie, keď účastník konania ako správca
v príslušnom bytovom dome [...] nezabezpečil poskytovanie služieb spôsobom umožňujúcim ich riadne
použitie v nadväznosti na § 8b ods. 3 o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keď výber dodávateľa
na dodávku služieb rozúčtovania (vyúčtovaných vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom
dome za rok 2016), realizoval bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome o výbere dodávateľa.
44. V konaní vedenom pod č. SK/0371/99/2019 (č. P/0101/08/19) však bol žalobca sankcionovaný pre
porušenie § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, podľa ktorého je správca povinný riadiť sa rozhodnutím
nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa, keď

účastník konania ako správca v príslušnom bytovom dome [...] realizoval výber dodávateľa na dodávku
služieb rozúčtovania (vyúčtovaných vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome
za rok 2017), bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome
o výbere dodávateľa a pre porušenie § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého je
predávajúci povinný vybaviť reklamáciu v lehote nie dlhšej ako 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie,

nakoľko účastník konania reklamáciu vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu spotrebiteľa
(pisateľa podnetu č. 46/2019) za rok 2015, 2016 a 2017 uplatnenú dňa 08.11.2018 nevybavil v lehote
nie dlhšej ako 30 dní odo dňa jej uplatnenia.45. Pokiaľ ide o porušenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa
v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, nejedná sa - podľa
žalovaného - o totožnosť veci, nakoľko v prípade konania č. SK/0218/99/2018 (č. P/0523/08/17), išlo

o dodávku služieb rozúčtovania realizovanú bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome, vyúčtovanú vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
za rok 2016 (uvedené vyplýva z dokladu predloženého žalobcom - z Vyúčtovania nákladov za služby
spojené s užívaním a správou bytu za rok 2016 na byt č. XXXXXXX XX. zo dňa 26.05.2017) a v
prípade konania č. SK/0371/99/2019 (č. P/0101/08/19) išlo o dodávku služieb rozúčtovania realizovanú

bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, vyúčtovanú
vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome za rok 2017 (uvedené vyplýva z dokladu
predloženého žalobcom - z Vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu/priestoru za rok 2017 na
byt č. XXXXXXX (č. l. 18 spisu)).
46. Žalovaný - v súvislosti s tým, že sa jedná o trváci správny delikt, resp. čiastkové útoky - podotkol,
že v danom prípade nešlo o porušenie povinnosti niekoľkokrát za sebou v určitom krátkom časovom

rozmedzí, nakoľko v rámci konania vedeného pod č. SK/0218/99/2018 (č. P/0523/08/17) kontrola začala
dňa 25.10.2017 a bola ukončená dňa 21.11.2017 a konanie pred súdom začalo dňa 07.09.2018,
pričom však v rámci predmetného prejednávaného konania vedeného pod č. SK/0371/99/2019 (č.
P/0101/08/19) kontrola začala dňa 23.01.2019 a bola ukončená dňa 20.03.2019, tzn. pri výkone
uvedenej kontroly (v roku 2019) už bolo začaté súdne konanie, týkajúce sa porušenia povinností

zistených pri kontrole vykonanej v roku 2017. Z uvedeného dôvodu nebolo možné prejednať porušenie
povinností zistených pri kontrole vykonanej v roku 2017 a porušenie povinností zistených pri kontrole
vykonanej v roku 2019 v spoločnom konaní a rozhodnúť o ich potrestaní jedným rozhodnutím. Uvedené
nebolo možné ani s ohľadom na plynutie prekluzívnej lehoty pre vydanie rozhodnutia o uložení sankcie,
keď v rámci konania vedeného pod č. SK/0218/99/2018 (č. P/0523/08/17) začala predmetná lehota

plynúť už dňa 26.05.2017.
47. Žalovaný doplnil, že sťažovateľ sa v konaní vedenom pod č. SK/0218/99/2018 (č. P/0523/08/17)
dopustil - okrem iného - porušenia povinnosti podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa
v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, tak ako už bolo
uvedené vyššie, dňa 26.05.2017 a v konaní vedenom pod č. SK/0371/99/2019 (č. P/0101/08/19) sa

dopustil - okrem iného - porušenia povinnosti podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa
v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov dňa 31.05.2018, t. j.
s odstupom viac ako 1 rok. Žalovaný uviedol, že spomenutý časový odstup medzi jednotlivými útokmi
nemožno považovať za blízku súvislosť v čase, a to aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.
48. V závere svojho vyjadrenia žalovaný navrhol, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobcu

zamietol a aby sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

III. Konanie pred kasačným súdom
49. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti.
Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004

Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.
50. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
51. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP, najvyšší správny súd skonštatoval, že podaná

kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou
a včas.
52. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a oboznámení sa s obsahom kasačnej
sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v
nasledovnom texte.

IV. Súvisiaca právna úprava
53. Podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný zabezpečiť predaj
výrobkov a poskytovanie služieb spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné použitie.
54. Podľa § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, ak spotrebiteľ uplatní reklamáciu, predávajúci

alebo ním poverený zamestnanec alebo určená osoba je povinný poučiť spotrebiteľa o jeho právach
podľa všeobecného predpisu; na základe rozhodnutia spotrebiteľa, ktoré z týchto práv spotrebiteľ
uplatňuje, je povinný určiť spôsob vybavenia reklamácie podľa § 2 písm. m) ihneď, v zložitých prípadoch
najneskôr do 3 pracovných dní odo dňa uplatnenia reklamácie, v odôvodnených prípadoch, najmäak sa vyžaduje zložité technické zhodnotenie stavu výrobku alebo služby, najneskôr do 30 dní odo
dňa uplatnenia reklamácie. Po určení spôsobu vybavenia reklamácie sa reklamácia vybaví ihneď, v
odôvodnených prípadoch možno reklamáciu vybaviť aj neskôr; vybavenie reklamácie však nesmie trvať

dlhšie ako 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie. Ak k prevzatiu predmetu reklamácie predávajúcim
dôjde v neskorší deň, ako je deň uplatnenia reklamácie, tak lehoty na vybavenie reklamácie podľa
tohto odseku začínajú plynúť odo dňa prevzatia predmetu reklamácie predávajúcim; najneskôr však od
momentu, kedy predávajúci znemožní alebo zabráni prevzatie predmetu reklamácie. Po uplynutí lehoty
na vybavenie reklamácie má spotrebiteľ právo od zmluvy odstúpiť alebo má právo na výmenu výrobku

za nový výrobok.
55. Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, za porušenie povinností ustanovených týmto
zákonomaleboprávnezáväznýmiaktmiEurópskejúnievoblastiochranyspotrebiteľauložíorgándozoru
výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66
400 eur; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 eur.
56. Podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa, konanie o uložení pokuty možno začať do 12

mesiacov odo dňa, keď orgán dozoru zistil porušenie povinnosti podľa tohto zákona, najneskôr do troch
rokov podľa odsekov 1 a 3, a do desiatich rokov podľa odseku 2 odo dňa, keď k porušeniu povinnosti
došlo. Pokutu možno uložiť najneskôr do štyroch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.
57. Podľa § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, správca je povinný najneskôr
do 31. mája nasledujúceho roka predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome správu o

svojej činnosti za predchádzajúci rok týkajúcej sa domu, najmä o finančnom hospodárení domu, o stave
spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, ako aj o iných významných skutočnostiach, ktoré
súvisia so správou domu. Zároveň je povinný vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby
a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome. Ak správca
končí svoju činnosť, je povinný 30 dní pred jej skončením, najneskôr v deň skončenia činnosti, predložiť

vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome správu o svojej činnosti týkajúcej sa tohto domu a
odovzdať všetky písomné materiály, ktoré súvisia so správou domu vrátane vyúčtovania použitia fondu
prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia. Zároveň je povinný previesť zostatok majetku vlastníkov
na účtoch v banke na účty nového správcu alebo spoločenstva.
58. Podľa § 8b ods. 2 písm. a) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pri správe domu je

správca povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome s odbornou
starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy.
59. Podľa § 8b ods. 2 písm. b) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pri správe
domu je správca povinný dbať na ochranu práv vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a
uprednostňovať ich záujmy pred vlastnými.

60.Podľa§8bods.3zákonaovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov,priobstarávaníslužiebatovaru
je správca povinný dojednať čo najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali dojednať v prospech vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome. Správca je povinný riadiť sa rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa.
61. Podľa § 192 SSP, správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania rozsudkom

znížiť výšku peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody, ktoré boli priznané napadnutým
rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy, ak to žalobca navrhol, a
priznaná výška peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody je neprimeraná alebo voči žalobcovi
likvidačná.
62. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie

orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.
63. Podľa § 198 SSP, správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh
žalobcu rozsudkom a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení
nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo

by mala pre žalobcu likvidačný charakter, b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania
možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci.
64. Podľa § 47 ods. 1, 2 a 3 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho

predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ
sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu;
lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotenídôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako
sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

V. Právne posúdenie veci kasačným súdom
65. Skôr ako kasačný súd pristúpi k podrobnému odôvodneniu tohto rozsudku, uvádza, že sťažovateľ
namietal v zásade štyri okolnosti. Vo vzťahu ku skutku 1 namietal, že správny súd nesprávne určil
začiatok plynutia objektívnej zložky prekluzívnej lehoty za predmetný skutok, nesprávne vyhodnotil
skutok ako taký, keď neprihliadal na nesúlad medzi výrokom prvostupňového rozhodnutia (v časti

skutkovej vety skutku 1), resp. nadväzujúceho rozhodnutia žalovaného a ich odôvodnením, čo
sťažovateľ identifikoval zároveň ako vadu predmetných rozhodnutí. Vo vzťahu ku skutku 2 namietal, že
by podnet vlastníka bytu (spotrebiteľa), ktorý mu bol doručený (pozri vyššie napr. bod 3. písm. b) tohto
rozsudku), bol reklamáciou a že by preto mal zákonnú povinnosť vybaviť ho v lehote 30 dní odo dňa
doručenia.
66. Ako nezákonnosť postupu správneho súdu ďalej namietal to, že správny súd sa vecne nezaoberal

jeho návrhom na sankčnú moderáciu, ako aj to, že v rámci konania nebolo prihliadané na prekážku
litispendencie.
67. V súvislosti s prvou z uvedených námietok kasačný súd uvádza, že v zhode so sťažovateľom,
aj najvyšší správny súd identifikoval medzi výrokom prvostupňového rozhodnutia (potvrdeného
rozhodnutím žalovaného) v časti skutku 1 nesúlad medzi samotným znením predmetného výroku

a nadväzujúceho odôvodnenia tohto skutku. Podľa najvyššieho správneho súdu nie je sporné, že
skutok, ktorým mal sťažovateľ naplniť znaky správneho deliktu spočíval v tom, že „ako správca bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome G.-. na ulici X. X,X., J. XX, XX, XX, XX, XX, XX, X. X,
X. J., realizoval výber dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania (vyúčtovaných vlastníkom bytov a
nebytových priestorov v danom bytovom dome za rok 2017), bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa“.
68. Objektívna stránka deliktu - tak ako bol prvostupňovým správnym orgánom vymedzený v jeho
rozhodnutí - teda spočíva fakticky vo výbere dodávateľa určitej služby (konkrétne: dodávka služby
rozúčtovania) bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v
predmetnom dome. V rozpore so zákonom, resp. zmluvou o výkone správy teda konal sťažovateľ (podľa

rozhodnutí správnych orgánov) tým, že vybral a zazmluvnil určitý subjekt na poskytovanie konkrétnej
služby bez toho, aby na to boli splnené zákonné predpoklady.
69. Správneho deliktu sa - podľa skutkovej vety skutku 1 výroku prvostupňového rozhodnutia
- teda nedopustil sťažovateľ tým, že predmetné služby následne vyúčtoval vlastníkom bytov a
nebytových priestorov v príslušnom bytovom dome. Samotné vyúčtovanie predmetnej služby sa

zo štylistického hľadiska výroku prvostupňového rozhodnutia javí skôr ako následok protiprávneho
konania identifikovaného vo výroku. Podľa kasačného súdu zo skutkovej vety skutku 1 prvostupňového
rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že protiprávne konanie malo spočívať v tom, že sťažovateľ
„realizoval výber dodávateľa“, a to „bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov“. V prospech
tejto interpretácie skutku 1 svedčí nepochybne nielen jeho vlastné slovné vyjadrenie, ale aj odkazy na

zákonné ustanovenia, ktoré sú v rámci skutkovej vety uvedené ako právny základ povinnosti, ktorú mal
sťažovateľ porušiť (§ 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa a § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov - pozri body 53. a 60. tohto rozsudku vyššie).
70. Paradoxne, v bode 76. napadnutého rozsudku sám správny súd uviedol, že „Podľa vymedzenia
a kvalifikácie skutku vo výroku rozhodnutia správneho orgánu, sankcionovaná bola nezákonnosť

realizácie výberu dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania vyúčtovaných vlastníkom bytov a
nebytových priestorov v danom bytovom dome za rok 2017.“. Správny súd teda zhodne s kasačným
súdom identifikoval ako nezákonnosť výber dodávateľa určitej služby. Nie je sporné, že „nezákonnosť
realizácie výberu dodávateľa na dodávku služieb“ viedla následne k tomu, že úhrada za tieto služby bola
„premietnutá“ do ročného vyúčtovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov, avšak skutok 1 - tak,

ako je vymedzený - vyúčtovanie platby za takto „zazmluvnenú“ službu uvádza ako následok nezákonnej
realizácie výberu dodávateľa samotnej služby, nie ako samostatný správny delikt.
71. V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd napr. na nasledovné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky - sp. zn. 2Sž/25/2011 zo dňa 15. februára 2012 - podľa ktorého „...je
nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania

spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. [...]
V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch,
je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. [...] Jednotlivé skutkové
údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku amožnosťopakovanéhopostihuzarovnakýskutok,pritomjepotrebnéodmietnuťúvahuotom,žepostačí,
ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia.“
72. Obdobne je v tomto kontexte možné poukázať aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky-sp.zn.8Sžo/29/2016zodňa28.júna2018-„...ibavýrokováčasťrozhodnutiamôžezasiahnuť
do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom konkrétny popis skutku
spolu s uvedením zákonného ustanovenia, ku ktorého porušeniu malo dôjsť, je nezastupiteľná časť
rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli
uložené. [...] Významnou charakteristikou výroku je jeho určitosť.“, ale napr. aj na rozhodnutie sp. zn.

8Sžo/28/2007-zodňa06.marca2008-„Výrokrozhodnutiapredstavujenajdôležitejšiučasťrozhodnutia,
lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a
konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. [...] Vymedzenie
predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak,
aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo
z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú

nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne
konanie je subjekt postihnutý. [...] miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to
najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie
prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva
na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopostil a v čom spáchaný

delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie
obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné
odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia.
[...] Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového
a miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom SR. Je potrebné pripomenúť, že i na

rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských
právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.). Keď Dohovor v článku 6 ods. 1
uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, je potrené poskytnúť záruku tomu kto je obvinený v trestnom
konaníakoajvsprávnomkonaníprepodozreniezospáchaniasprávnehodeliktu.TaktovykladáDohovor
stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.“.

73. Napokon, v súvislosti s nevyhnutnosťou jasného a jednoznačného vymedzenia skutku vo výroku
rozhodnutia správneho orgánu je možné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky - sp. zn. 5Sž/66/98 zo dňa 30. septembra 1998 - „Výrok rozhodnutia je jadrom celého
rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov správneho konania. Musí v
presnej, stručnej a úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom

rozhodnutia. Preto výrok musí byť vždy určitý a presný. Túto požiadavku určitosti, presnosti a
zrozumiteľnosti výroku treba dôsledne rešpektovať aj pri vydávaní rozhodnutia odvolacieho orgánu,
a to preto, aby účastník konania mohol jednoznačne a určite poznať konečný výsledok konania bez
toho, aby musel prácne porovnávať znenie rozhodnutí správnych orgánov obidvoch stupňov.“, príp. sp.
zn. 7Sž/102/98 zo dňa 25. marca 1999 - „Účastníci konania sú viazaní výrokom rozhodnutia, ktorý je

následne aj vykonateľný. Dôvody rozhodnutia síce obsahujú skutočnosti, ktoré príslušný orgán viedli
k vyhláseniu rozhodnutia, nemajú však charakter skutočnosti zaväzujúcej ako výrok rozhodnutia.“, ale
napr. aj sp. zn. 5Sž/106/2001 zo dňa 06. februára 2022- „Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu
časť rozhodnutia. Sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Výrok rozhodnutia
musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho

konania.“.
74. Tu je potom potrebné uviesť, že aj keď sa kasačný súd zhoduje so žalovaným, že správne konanie
pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacím správnym orgánom tvoria jeden celok, nie je
možnéaprobovaťtakýprístup,kedysaskutokkladenýpostihovanémusubjektuzavinuupresňuje,mení,
príp. rozširuje o ďalšie zložky až v odôvodnení správneho rozhodnutia. Samozrejme, ak by žalovaný vo

svojom rozhodnutí bol býval modifikoval skutok 1 tak, že za protiprávne konanie by sa bez akýchkoľvek
pochybností považovalo (aj) samotné vyúčtovanie poplatku, resp. účtovanie súvisiacej platby (za rok
2017), nielen nezákonný výber a zazmluvnenie služby ako takej, skutkové okolnosti veci, ktoré by
kasačný súd v tomto konaní posudzoval, by boli úplne iné. V aktuálnom konaní však žalovaný zamietol
odvolaniesťažovateľaapotvrdilrozhodnutieprvostupňovéhosprávnehoorgánubezzmenyopisuskutku

1, čím akceptoval opis skutku 1 v prvostupňovom rozhodnutí.
75. Nejednoznačnosť, príp. neurčitosť výroku rozhodnutia o správnom delikte nie je možné pripisovať
na ťarchu postihovaného subjektu v tom zmysle, že sa za predmet postihu bude považovať aj také
konanie, ktoré v skutkovej vete výroku takéhoto rozhodnutia nie je bez akýchkoľvek pochybnostíoznačené za protiprávne, resp. nezákonné - t. j. ako konanie, za ktorý sa postih ukladá. Skutok, ktorý
musí byť vo výroku rozhodnutia označený jednoznačne a nezameniteľne (k tomu pozri rozhodnutia
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyuvedenévyššievtomtorozsudku),nemôžebyťrozširovaný,príp.

modifikovaný odôvodnením rozhodnutia alebo dodatočnou interpretáciou s cieľom preklenúť nedostatok
neurčitosti výroku. Podľa názoru kasačného súdu, výrok prvostupňového rozhodnutia za skutok 1
potvrdený rozhodnutím žalovaného síce obsahuje časť „(vyúčtovaných vlastníkom bytov a nebytových
priestorov v danom bytovom dome za rok 2017)“, avšak z celkového znenia skutkovej vety výroku,
ďalej zo štylistického umiestnenia predmetnej textovej časti do výroku prvostupňového rozhodnutia

ako tzv. vsuvky do skutkového deja a aj to v zátvorkách - realizoval výber dodávateľa na dodávku
služieb rozúčtovania (vyúčtovaných vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome
za rok 2017) bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov v dome o výbere dodávateľa - ako
aj s prihliadnutím na zákonné ustanovenia, ktorých porušenie je v predmetnom výroku uvedené, a
ktoré sa týkajú fakticky len protiprávnosti výberu dodávateľa služby (k tomu pozri bod 3. písm. a) a
bod 69. tohto rozsudku), nie je možné s istotou a bez akýchkoľvek pochybností uviesť, že by výrok

prvostupňového rozhodnutia za samostatné protiprávne konanie postihované ako skutok 1, považoval
(aj) úkon následného účtovania predmetnej položky v ročnom vyúčtovaní za rok 2017. Naopak, táto
informácia uvedená vo výroku sa javí ako opis skutkového deja, uvedenie následku protiprávneho
konania, nie ako samostatne postihované protiprávne konanie. Bremeno jednoznačnosti výroku v tomto
zmysle pritom zaťažovalo správny orgán prvého stupňa, resp. Žalovaného.

76. Z vyššie uvedených dôvodov sa potom javí ako sporný aj záver správneho súdu vyjadrený v bode 79.
napadnutého rozsudku v tom zmysle, že „trestnosť jednotlivých čiastkových troch skutkov (protiprávne
vyúčtovanie položky vo vyúčtovaní za rok 2015, vo vyúčtovaní za rok 2016 a vo vyúčtovaní za rok 2017)
je potrebné posúdiť ako jeden správny delikt, nakoľko všetky čiastkové delikty spája objektívna súvislosť
v čase, v spôsobe ich spáchania a v predmete útoku - tú istú položku, za totožnú službu, účtoval žalobca

ako správca vlastníkom neoprávnene opakovane v troch ročných vyúčtovaniach“. Ak totiž sťažovateľ
nebol trestaný za realizáciu vyúčtovania (nezákonne vybranej a zazmluvnenej služby), ale za samotný
výber dodávateľa služby, nemohol sa - vychádzajúc z vymedzenia skutku 1 - dopustiť protiprávneho
konania tromi čiastkovými skutkami v podobe troch vyúčtovaní. Tu sa žiada doplniť, že správny súd
síce v citovanom bode napadnutého rozsudku uvádza, že sa malo jednať o „protiprávne vyúčtovanie“

položiek, resp. o „neoprávnené“ opakovanie účtovania predmetnej položky za tri roky, avšak tento
záver je - v podmienkach súdenej veci - nepochybne determinovaný tým, že „protiprávnym“ alebo
„neoprávneným“ bolo už samotné zazmluvnenie účtovanej služby (t. j. bez toho, aby na to boli splnené
zákonné podmienky - predpoklady v podobe požiadavky na predchádzajúce schválenie dodávateľa
služby vlastníkmi bytov a nebytových priestorov).

77. V súhrne je potom potrebné uviesť, že v napadnutom rozsudku správny súd vyhodnotil skutok 1
fakticky zhodne s právnymi názormi žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, keď akceptoval,
že skutok 1 spočíva (aj) v tom, že sťažovateľ neoprávnene účtoval platby za „nezákonne vybrané
a zazmluvnené“ služby vlastníkom bytov a nebytových priestorov. Zo skutkovej vety prvostupňového
rozhodnutia potvrdeného žalovaným však takéto jednoznačné vymedzenie skutku 1 kasačnému súdu

nevyplýva. Naopak, kasačný súd má za to, že postihovaným skutkom (v skutku 1) bola „iba“ vlastná
realizácia výberu dodávateľa určitej služby bez toho, aby na takýto postup mal sťažovateľ (ako správca
bytového domu) príslušný právny mandát od vlastníkov bytov a nebytových priestorov, keď účtovanie
súvisiacej služby za rok 2017 je potrebné vnímať ako následok uvedeného protiprávneho konania.
Takýto interpretačný záver je potrebné zvoliť nielen na základe skutočností uvedených najmä v bode 75.

tohto rozsudku, ale aj s prihliadnutím na to, že sa jedná o vec správneho trestania, kde nejednoznačnosť
výroku musí ísť na ťarchu správneho orgánu, nie postihovaného subjektu.
78. V súvislosti s plynutím, príp. uplynutím objektívnej zložky prekluzívnej lehoty v súdenej veci bude
potom potrebné v novom konaní pred správnym súdom preskúmať, či táto uplynula alebo nie. Tu pritom
kasačný súd dopĺňa, že zákonné obmedzenia vo vzťahu k deliktuálnemu postihovaniu vyplývajúce z

ustanovenia § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa sa týkajú nielen samotného uloženia pokuty, ale
aj začatia deliktuálneho konania (k tomu pozri bod 56. tohto rozsudku a bod 95. tohto rozsudku).
79. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že mu je známa rozhodovacia činnosť iných senátov tunajšieho
súdu v obdobných veciach toho istého účastníka konania (a to najmä rozsudky vo veciach sp. zn.
2Stk/1/2022 a sp. zn. 2Asan/13/2020), avšak tieto nepovažuje senát rozhodujúci v rámci tohto konania

za relevantné. Z bodu 1. rozsudku sp. zn. 2Stk/1/2022 síce vyplýva, že sťažovateľ bol sankcionovaný
za obdobný skutok ako je skutok 1 v tejto veci (výber dodávateľa určitej služby - pozn. inej ako je
služba tvoriaca predmet tohto konania - bez predchádzajúceho súhlasu vlastníkov bytov a nebytových
priestorov), nevyplýva však z neho to, že by súčasťou výroku rozhodnutia správneho orgánu vo vzťahuk tomuto skutku bolo aj to, že tieto náklady spojené s týmito službami následne účtoval ďalej vlastníkom
bytov a nebytových priestorov. Aj keby tomu tak bolo, samotný kasačný súd sa v bodoch 18 a nasl.
uvedeného rozsudku otázkam súvisiacim s určitosťou výroku, jeho interpretáciou a pod. nezaoberal,

fakticky „iba“ potvrdil, že výber dodávateľa služby uskutočnil sťažovateľ v rozpore so zákonom, čím
naplnil znaky správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená pokuta, ktorú zároveň vyhodnotil ako
primeranú. Z bodu 1. rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Asan/13/2020 vyplýva, že
sťažovateľovibolapokutauložená-okreminých-preto,že„nepreukázaldodržaniepovinnostinajneskôr
do 31. mája nasledujúceho roka predložiť vlastníkovi bytu a nebytových priestorov v dome (pisateľovi

podania č. 1375/2015) správu o svojej činnosti týkajúcej sa domu, najmä o finančnom hospodárení
domu, o stave spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, ako aj iných významných
skutočnostiach, ktoré súvisia so správou domu, vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a
vyúčtovanie úhrad za plnenia na byt a nebytové priestory v dome za rok 2014.“, pričom z predmetného
bodu citovaného rozsudku zároveň vyplýva, že sťažovateľovi bola sankcia uložená „tiež v nadväznosti
na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov, keď výber dodávateľa na výmenu vodomerov teplej úžitkovej

vody (ďalej aj ako „TÚV“) v roku 2014 bol realizovaný bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa.“ Ani z uvedeného rozsudku však nevyplýva,
že by súčasťou výroku rozhodnutia správneho orgánu bolo to, že sa náklady za kúpu, resp. výmenu
vodomerov teplej úžitkovej vody v roku 2014 (prostredníctvom takto vybraného dodávateľa) následne - v
rámciročnéhovyúčtovania-účtovalivlastníkomdotknutýchbytov,resp.nebytovýchpriestorov.Obdobne

ako vo veci sp. zn. 2Stk/1/2022 - aj keby tomu tak bolo - samotný kasačný súd predmetné otázky spojené
s výrokom rozhodnutia (najmä k jeho určitosti, príp. druhu správneho deliktu z hľadiska jeho trvania a
pod., resp. súvisiacim následkom) neskúmal, a preto k nim nezaujal ani záväzný právny názor (k tomu
pozri body 16. a nasl. rozsudku Najvyššieho správneho súdu - sp. zn. 2Asan/13/2020). Naopak, z oboch
citovaných rozsudkov tunajšieho súdu vyplýva, že správneho deliktu sa sťažovateľ dopustil samotným

výberom dodávateľa tovarov/služieb bez súhlasu nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových
priestorov (k tomu pozri samotné rozhodnutia), pričom tento názor je súladný aj s úvahami kasačného
súdu vyslovenými v tomto rozsudku vyššie.
80. V nadväznosti na bod 79. tohto rozsudku je zároveň potrebné doplniť, že tak vo veci sp. zn.
2Stk/1/2022, ako ani vo veci sp. zn. 2Asan/13/2020 kasačné námietky ani explicitné právne posúdenie

veci najvyšším správnym súdom nesmerovali k otázke prípadnej preklúzie zodpovednosti sťažovateľa
za skutky, za ktoré bol postihnutý.
81. Aj vyššie uvedené skoršie rozhodnutia kasačného súdu (body 79. a 80. tohto rozsudku) teda
dostatočne indikujú, že protiprávnym konaním vo veciach podobných súdnej veci je samotný - vlastný
výber dodávateľa určitej služby, nie nadväzujúce vyúčtovania za konkrétny rok, kedy takto vybraná,

resp. „protiprávne zazmluvnená“ služba bola vlastníkom bytov a nebytových priestorov vyúčtovaná, keď
takýto explicitný právny záver z predmetných rozhodnutí kasačného súdu nevyplýva.
82. Najvyšší správny súd sa potom - opierajúc svoje závery o všetky vyššie uvedené okolnosti - stotožnil
so sťažovateľom v podstatnej časti jeho kasačných námietok týkajúcich sa skutku 1 tak, ako je to
uvedené vyššie v tomto rozsudku.

83. Na strane druhej, kasačný súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu ku skutku 2.
V zhode so správnymi orgánmi a správnym súdom, aj kasačný súd je toho názoru, že podanie p. R.
Y. zo dňa 08.11.2018 označené ako „Reklamácia vyúčtovania za rok 2015, 2016, 2017“ mal sťažovateľ
vyhodnotiť ako reklamáciu podľa § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa. Z reklamácie vyplýva,
že p. Y. je vlastníkom bytu nachádzajúceho sa na I.. F. XXX, že reklamuje vyúčtovanie nákladov za

služby spojené so správou svojho bytu za roky 2015, 2016 a 2017. Poukázal na to, že mu v uvedených
vyúčtovaniach bol „stiahnutý poplatok za rozúčtovanie“ (t. j. druhovo vymedzil reklamovanú položku
vyúčtovania), za roky 2016 a 2017 uviedol aj ich výšku, a to 8,35 Eur a 8,47 Eur (pri položke 2015 sumu
nešpecifikoval, keďže nevedel nájsť vyúčtovanie). Naviac doplnil, že predmetné položky spochybňuje,
keďže mu nie je známe, že vlastníci bytov takýto poplatok odsúhlasili, a preto skonštatoval, že jeho

účtovanie zo strany sťažovateľa považuje za „neoprávnené“.
84. Z takéhoto úkonu spotrebiteľa je aj podľa najvyššieho správneho súdu zrejmé, čoho sa spotrebiteľ
domáhal, predmet reklamácie je vymedzený dostatočne jasne a určito. Za týchto okolností potom ani
kasačný súd neidentifikoval žiadnu okolnosť, ktorá by legitímne mala viesť k záveru, že predmetný úkon
p. Y. nie je reklamáciou vyúčtovania a že ju sťažovateľ nemal vybaviť v zákonnej lehote, čo však neurobil

(a čo v konečnom dôsledku ani materiálne nerozporoval). Tu je potrebné doplniť, že odôvodnenie
rozsudku správneho súdu je vo vzťahu ku skutku 2 dostatočné, súvisiace právne názory správneho súdu
vyhodnotil kasačný súd ako vecne správne, a preto v predmetnej časti vyhodnotil kasačnú sťažnosť
žalobcu ako nedôvodnú. Len pre úplnosť je potrebné dodať (v zhode s právnymi názormi správnychorgánov a správneho súdu), že prípadný „predbežný“ záver sťažovateľa ako správcu bytového domu o
tom, že reklamácia nie je dôvodná, nezbavuje sťažovateľa povinnosti reklamáciu riadne a včas vybaviť
- v zákonných lehotách.

85. Napokon, kasačný súd sa stotožnil so sťažovateľom aj v tom, že záver správneho súdu, ktorý sa
odmietol vecne zaoberať jeho návrhom na moderáciu uloženej pokuty, vykazuje znaky excesívneho
formalizmu. Najvyšší správny súd nerozporuje, že sťažovateľ v žalobe o moderáciu žiadal odkazom
na ustanovenie § 192 SSP, ktoré rieši tzv. peňažnú moderáciu v prípade všeobecných správnych
žalôb (pozn.: správne mal žiadať o sankčnú moderáciu podľa § 198 SSP). Na strane druhej, nie

je možné opomenúť, že na str. 6 správnej žaloby sťažovateľ uviedol, že „ak by súd považoval
rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za opodstatnené, z
hľadiska minimálnej spoločenskej nebezpečnosti porušenia povinnosti žalobcom voči spotrebiteľovi“,
aby správny súd „využil peňažnú moderáciu“ a aby „primerane znížil výšku peňažného plnenia - pokuty,
ktorá bola priznaná napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej správy“.
86. Z takto formulovaného návrhu je podľa kasačného súdu zrejmé, že sa ním žalobca domáhal

moderácie vo vzťahu k uloženej pokute (čo dokonca výslovne uviedol v časti, kde žiadal primerané
zníženie „peňažného plnenia - pokuty“, ktorá mu bola rozhodnutiami správnych orgánov uložená), keď
tiež uviedol, že o zníženie žiada z dôvodu minimálnej spoločenskej nebezpečnosti skutkov, za ktoré mu
táto bola uložená.
87. Ak teda aj sťažovateľ (ako žalobca v správnej žalobe) nesprávne odkázal na ustanovenie § 192 SSP

ako na právny základ, na základe ktorého mala byť súdna moderácia realizovaná, podľa najvyššieho
správneho súdu sa javí ako formalizmus, ak správny súd predmetný návrh meritórne nevybaví, a to
najmä v prípade, ak z návrhu ako celku je zrejmé, že tento je formulovaný vo vzťahu k pokute (ako
sankcii, ktorá bola žalobcovi napadnutým rozhodnutím uložená) a dôvod, pre ktorý žiada o moderáciu,
má naviac deliktuálnu povahu v tom zmysle, že dôvodom pre zníženie pokuty má byť údajná nízka

spoločenská nebezpečnosť jeho protiprávneho konania.
88. Na strane druhej, aj keby sťažovateľ úplne opomenul uviesť zákonné ustanovenie, od ktorého odvíja
svoj návrh na zníženie pokuty (pozn.: v súdenej veci odkázal na nesprávne zákonné ustanovenie),
nezbavovalo by to súd povinnosti venovať sa predmetnému návrhu v merite. Uvedenie, príp. odkaz na
zákonné ustanovenie, ktoré má tvoriť základ požiadavky žalobcu na zníženie pokuty, resp. uplatnenie

moderácie totiž nie je ani len zákonnou náležitosťou takéhoto návrhu.
89. Napokon - ak správny súd v napadnutom rozsudku poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 3Asan/27/2019 - ako podporného právneho základu, pre ktorý
nepovažoval za relevantné meritórne riešiť návrh žalobcu na moderáciu uloženej pokuty - k tomu
kasačný súd uvádza, že aj keď mu je z úradnej moci známe, že v tam súdenej veci sa krajský súd

moderáciou naozaj nezaoberal, a to z obdobných dôvodov ako tomu bolo v tejto veci, nie je možné
skonštatovať, že by kasačný súd (v rámci rozhodnutia sp. zn. 3Asan/27/2019) explicitne aproboval
tento prístup správneho súdu. Najvyšší súd v bode 4. predmetného rozsudku v súvislosti s postupom
správneho súdu uviedol, že tento sa návrhom žalobcu „na využitie peňažnej moderácie nezaoberal. V
danom prípade ide o vec správneho trestania a nie o všeobecnú správnu žalobu, na ktorú by bolo možné

využiť postup podľa § 192 SSP.“ Ide však o časť rozsudku, kde najvyšší súd „len“ sumarizoval rozsudok,
proti ktorému bola kasačná sťažnosť podaná. Naopak, v bodoch 5. a 6. rozsudku sp. zn. 3Asan/27/2019,
kde najvyšší súd uviedol dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu v tam súdenej veci, nevyplýva, že by
sťažovateľ kasačnou sťažnosťou napádal aj to, že sa správny súd moderáciou nezaoberal. Tomu
zodpovedá aj vecné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3Asan/27/2019 (body 8. a nasl.

uvedeného rozsudku), keď je zrejmé, že najvyšší súd neskúmal a potom ani nezaujal akýkoľvek
právny názor k tomu, či bol uvedený postup krajského súdu správny. Sám kasačný súd totiž v bode 8.
rozsudku uviedol, že preskúmal len kasačné námietky sťažovateľa („...preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti...“), pričom zo
sumarizácie námietok sťažovateľa nevyplýva, že ten by v predmetnom konaní namietal aj to, že sa súd

návrhom na moderáciu (či už podľa § 192 alebo podľa § 198 SSP) nezaoberal.
90. Na strane druhej, v súdenej veci je nesporné, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti výslovne napadol
postup správneho súdu, ktorý sa jeho návrhom na moderáciu pokuty odmietol v merite zaoberať
a explicitne to uvádza ako jeden z kasačných dôvodov podanej kasačnej sťažnosti. Okrem toho
je potrebné doplniť, že kasačnému senátu rozhodujúcemu v tejto veci nie je známe, ako presne

formuloval žalobca návrh na sankčnú moderáciu vo veci, o ktorej rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 3Asan/27/2019 (pozn.: i keď z uvedeného rozsudku je zrejmé, že aj tam sťažovateľ uviedol
ustanovenie § 192 SSP), avšak v súdenej veci je zároveň nesporné, že aj keď sťažovateľ nesprávne
odkázal v texte správnej žaloby na § 192 SSP a použil slovné spojenie „peňažná moderácia“, výslovnenavrhol, aby správny súd uplatnil moderáciu vo vzťahu k peňažnému plneniu - pokute, ktorú má podľa
rozhodnutia správnych orgánov zaplatiť. Za týchto okolností kasačný senát rozhodujúci v tejto veci
nemohol akceptovať to, že sa správny súd návrhom žalobcu (sťažovateľa) na zníženie pokuty uloženej

mu správnymi orgánmi nezaoberal.
91. Najvyšší správny súd však zároveň v tejto súvislosti konštatuje, že v tomto kasačnom konaní
nepreskúmaval výšku uloženej pokuty (a to napriek rozsiahlej argumentácii žalovaného vo vyjadrení
ku kasačnej sťažnosti zameranej práve na vecné odôvodnenie výšky uloženej pokuty), ale v súlade s
kasačnou sťažnosťou skúmal len to, či sa správny súd mal predmetným návrhom žalobcu (na moderáciu

pokuty) zaoberať a ak áno, či tak urobil.
92. Naviac, týmto záverom (o potrebe meritórneho vysporiadania sa s návrhom sťažovateľa na
uplatnenie inštitútu sankčnej moderácie) kasačný súd neprejudikuje, že sankčná moderácia vo veci má
byť uplatnená, t. j. že výšku uloženej pokuty má správny súd upraviť.
93. V súvislosti s prekážkou litispendencie, ktorú sťažovateľ vzniesol v kasačnom konaní, poukazuje
najvyšší správny súd na to, že z dôvodov, pre ktoré došlo k zrušeniu napadnutého rozsudku správneho

súduanadväzujúcichprávnychnázorovkasačnéhosúdu-najmävsúvislostisoskutkom1-nepovažoval
za dôvodné v tomto kasačnom konaní skúmať relevanciu predmetnej námietky. S touto sa vysporiada
správny súd v novom rozhodnutí vo veci, a to aj prihliadajúc na parciálne závery kasačného súdu
vyslovené v tomto rozsudku.
94. Zároveň (a to aj odkazujúc na ustanovenie § 120 písm. b) SSP, resp. bod 93. tohto rozsudku -

v spojení s tým, že vec sa týmto rozsudkom vrátila správnemu súdu na ďalšie konanie), poukazuje
najvyšší správny súd na to, že v rozsudku správneho súdu, na ktorý sťažovateľ v kasačnej sťažnosti
odkázal (sp. zn. KE-7S/77/2022), sa v bode 70. (reprodukcia obsahu administratívneho spisu) uvádza,
že sťažovateľ bol sankcionovaný aj za „II. porušenie povinností predávajúceho zabezpečiť poskytovanie
služieb spôsobom, ktoré umožňuje ich riadne použitie, v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov, podľa ktorého je správca povinný riadiť sa rozhodnutím nadpolovičnej
väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa, nakoľko kontrolovaná
osoba ako správca bytov a nebytových priestorov v bytovom dome G.-X na ulici X. X,X, J. XX, XX, XX,
XX, XX, XX, . X. X,X, J. realizovala výber dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania (vyúčtovaných -
uhrádzaných vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome) bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa, čím došlo k porušeniu § 4
ods.1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa, za ktoré zodpovedá správca bytového fondu Okresné
stavebné bytové družstvo Michalovce“ (zvýraznenie textu pridané kasačným súdom). Na strane druhej,
vo veci tvoriacej predmet tohto konania (skutok 1), bola sťažovateľovi uložená pokuta „pre porušenie
povinnosti predávajúceho podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa [...],

v zmysle ktorého je predávajúci povinný zabezpečiť poskytovanie služieb spôsobom, ktorý umožňuje
ich riadne použitie, v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov [...], podľa ktorého je správca povinný riadiť sa rozhodnutím nadpolovičnej
väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa, keď účastník konania
ako správca bytov a nebytových priestorov v bytovom dome G.-X na ulici X. X, X,. J. XX, XX, XX,

XX, XX, XX, X. X, X, J. realizoval výber dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania (vyúčtovaných
vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome za rok 2017) bez rozhodnutia
nadpolovičnej väčšiny vlastníkov v dome o výbere dodávateľa“ (zvýraznenie textu pridané kasačným
súdom). I keď k uvedenému kasačný súd v tomto štádiu konania nezaujíma žiadny záväzný právny
názor, je nesporné, že určitý obsahový „prekryv“ medzi takto vymedzenými skutkami v rozhodnutiach

správnych orgánov badateľný je. Preskúmanie tejto otázky správnym súdom je pritom relevantné najmä
v kontexte zákazu postihovania toho istého protiprávneho konania dvakrát (ne bis in idem), keď právne
posúdenie tejto otázky bude závislé od toho, ako správny súd v novom konaní posúdi samotný výrok
prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu ku skutku 1, a to najmä v kontexte objektívnej stránky správneho
deliktu a prípadnej preklúzie protiprávnosti konania sťažovateľa, ale napr. aj v rovine určitosti výroku

(nezameniteľnosti skutku a pod.) - k tomu pozri citované rozsudku Najvyššieho správneho súdu a
Najvyššieho súdu uvedené v tomto rozsudku vyššie.
95. Vzhľadom na skutočnosť, že kasačný súd vec vrátil týmto rozsudkom správnemu súdu na ďalšie
konanie, poukazuje tiež na to, že v priebehu súdneho konania došlo k zmene v objektívnom práve
(zrušenie zákona o ochrane spotrebiteľa a nadobudnutie právnej účinnosti novej súvisiacej právnej

úpravy - zákon č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov), čo
môže dopadať - vzhľadom na to, že sa jedná o vec správneho trestania - na ďalší postup a posudzovanie
súvisiacich právnych otázok správnym súdom v ďalšom konaní. Z napadnutého rozsudku, ktorý bol
vydaný už po účinnosti novej právnej úpravy pritom nevyplýva, či sa správny súd zmenou objektívnehopráva zaoberal, resp. či skúmal, či táto akokoľvek dopadá na súdenú vec (najmä prípadnými zmenami
v prospech sťažovateľa).
96. Podľa § 467 ods. 3 SSP, ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie

konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. Vzhľadom k tomu, že
kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, o nároku na
náhradu trov kasačného konania rozhodne správny súd.
97. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.