Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Sak/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725100452
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0725100452.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej
veci žalobcu: T. T. L., narodený XX. W. XXXX, štátna príslušnosť: Konžská demokratická republika, číslo
cestovného pasu: O.XXXXXXX, adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu v meste L., časť
G.,ulicaL.XXX,tohtočasunazákladepovolenianapobytmimoPobytovéhotáboraRohovcenaadrese:
G. č. XXX, W., E. A., právne zast.: Ligou za ľudské práva, so sídlom v Bratislave, Michalská č. 372/9,
IČO: 31 807 968, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom
v Bratislave, Pivonková č. 6, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z 24. februára 2025, číslo

ČAS: MU-PO-176-30/2024-Ž, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave
z 26. júna 2025, č. k. 19SaZ/2/2025-96, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku kasačnej
sťažnosti z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Žalobca dňa 02. októbra 2024 požiadal na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru v Žiline
o povolenie na pobyt.

2. Následne bol žalobca prevzatý hliadkou Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica,

zároveň bol požiadaný, aby sa vyjadril k dôkazom poukazujúcim na administratívne vyhostenie z dôvodu
neoprávneného pobytu; pri vyjadrení prejavil úmysel požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky. Následne bol žalobca prepravený na Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné.

3. Dňa 03. októbra 2024 bola so žalobcom na Oddelení azylu Policajného zboru Humenné spísaná
zápisnica za účelom objasnenia a zdôvodnenia jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky a tiež bol so žalobcom v rámci „dublinského konania“ vykonaný dňa 17. októbra 2024 vstupný

pohovor a rovnako tak vstupný pohovor dňa 23. januára 2025 za účelom objasnenia a zdôvodnenia
žiadosti o udelenie azylu.4. Rozhodnutím z 24. februára 2025, číslo ČAS: MU-PO-176-30/2024-Ž žalovaný postupom podľa §
13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 480/2002 Z.z.“) žalobcovi neudelil azyl, podľa § 13c ods. 1

písm. a/ a § 20 ods. 4 tohto zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu, podľa § 13 ods. 1 písm. b/ a §
20 ods. 5 zákona mu neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny a podľa § 13c ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5
zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny.

II.

Konanie na správnom súde

5. Žalobca následne podal správnu žalobu podľa § 207 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“) domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému
na ďalšie konanie.

6. V správnej žalobe primárne uvádzal, že hlavným dôvodom podania žiadosti o azyl bol strach a obavy
žalobcu o jeho život, humanitárna kríza v krajine pôvodu, v ktorej nie sú dodržiavané základné ľudské
práva a do ozbrojených konfliktov sú zapojené aj maloleté deti. Ďalej uvádzal, že hrával futbal za klub
Saint Eloi Lupopo, ktorého prezidentom bol v tom čase W. R.. Keď žiadal vyplatenie odmeny podľa
zmluvy s futbalovým klubom, na základe príkazu prezidenta klubu bol žalobca zbitý tak, že bol 6 týždňov

hospitalizovaný. Následne bol napadnutý opätovne. Žalobca uviedol, že príbehom žalobcu vo vzťahu k
osobe prezidenta klubu, ktorý je aj politicky činnou osobou, sa žalovaný vôbec nezaoberal a nesprávne
konštatoval, že ide o problémy súkromného charakteru. Poukázal na to, že bolo úlohou žalovaného, aby
zabezpečil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovedí žalobcu potvrdzujú alebo vyvracajú.
Žalovaný znevýhodnil žalobcu, keď ho posúdil ako nedôveryhodného a porušil zásadu v pochybnostiach

v prospech žiadateľa o azyl. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že nebolo preukázané, že žalobca hral za klub
Saint Eloi Lupopo, žalobca uvedené preukázal predloženými fotografiami, na ktorých je zachytený v
drese klubu. Ďalej žalobca žiadosť o udelenie azylu odôvodňoval aj strachom pred náborom do armády,
pričom uviedol, že Faustin Bokonda je súčasťou organizácie, ktorá vykonáva nábor do armády. K tejto
skutočnosti však žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie napriek návrhu žalobcu. Poukázal tiež na to,

že jeho mladší maloletý brat bol naverbovaný do armády a v súčasnosti už nežije. Žalovaný nepristúpil
riadne k otázke skúmania opodstatnenosti strachu žalobcu z návratu do krajiny pôvodu. Zameral sa len
na rozdiely, ktoré žalobca uviedol v rámci jednotlivých pohovorov (napr. v menách a dátumoch narodenia
rodinných príslušníkov), nie na dôvody opodstatneného strachu žalobcu z návratu do krajiny pôvodu.
Rovnako namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil otázku (ne)udelenia doplnkovej ochrany, viaceré

články pojednávali o masívnom porušovaní ľudských práv na území Konga, o vykonávaní popráv, čo
potvrdzuje obavy žalobcu z jeho návratu do krajiny pôvodu. V závere namietal, že mu neboli poskytnuté
zápisnicevjehojazyku,čímbolaporušenázásadarovnostizbraníúčastníkovkonaniaatiež,žežalovaný
sa nijak nevysporiadal s požiadavkou žalobcu z humanitárnych dôvodov.

7. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 14. apríla 2025 považujúc správnu žalobu za nedôvodnú,
žalovaný spochybnil žalobcovu dôveryhodnosť, keď príbeh, ktorý žalobca predostrel, vykazoval znaky
účelovo podanej žiadosti o udelenie azylu. Žalobca požiadal o udelenie azylu po rokoch pohybovania sa
v priestore Európskej únie a po mesiacoch v Slovenskej republike, a to až v prípade, keď bol zadržaný
cudzineckou políciou, keď sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene. Žalobcov príbeh

postrádal znaky zmysluplnosti a logiky. Hral futbal údajne (profesionálne) za FC Saint Eloi Lupopo bez
finančnej protihodnoty a po tom, čo ho prezident klubu dal zbiť a bol dlhodobo hospitalizovaný, sa znovu
vrátil do rezortu klubu, kde sa mal zdržiavať a reprezentovať klub. Následne mal prezident znovu poslať
za ním ľudí, ktorí ho napadli. Aj s ohľadom na vážnosť napadnutia, ktoré žalobca popisoval (6 týždňov
hospitalizácia, 1 roka rekonvalescencia), bolo veľmi nepravdepodobné, aby sa vrátil do klubového

rezortu a pôsobil by tam ďalej. Údajné obavy z operácie NDOBO nekorešpondovali s informáciami o
krajinepôvodu,ktorébolizaloženédospisu,žalobcapožiadaloudelenieazyluzekonomickýchdôvodov,
vyslovene sa vyjadril, že mu v krajine pôvodu nič nehrozí a nemá problém sa tam vrátiť; uvádzal tiež
ďalšie rozporuplné vyjadrenia ohľadom veku jeho sestry, prípadne roku úmrtia jeho rodičov. Žalobca tiež
tvrdil,žebolregistrovaný(malzmluvu)vklubeSaintEloiLupopo,očompredložilvsprávnejžalobedôkaz

vpodobefotografií,avšakdostupnébolizáznamyojehoregistráciivklubeJACTresorzKinshasy,pričom
podľa výpovede žalobcu v Kinshase sa mal regenerovať z napadnutia. Z týchto skutočností vyplývalo, že
žalobca neposkytol žalovanému úplný a pravdivý príbeh o svojom pôsobení v kluboch a o problémoch,
ktoré s tým údajne boli spojené. Podobne to bolo aj v prípade registrácie v klube v Grécku, o ktoromvypovedal, že dostával odmenu 700 eur mesačne, kde však registráciu nemal. Vyjadril presvedčenie,
že inštitút azylu nemá za cieľ nahrádzať nedodržaný postup na legalizáciu pobytu, ktorý je upravený v
zákoneč.404/2011Z.z.opobytecudzincovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskorších

predpisov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“; pozn. súdu). Po údajnom návrate do mesta Kinshasa
žalobca nečelil žiadnej forme prenasledovania. Pravdepodobne potom hral futbal za klub JAC Tresor z
Kinshasa. Odôvodnenie právnej zástupkyne, že to nebolo možné, lebo v tom čase už bol v Grécku, je
nedostatočné, nakoľko aj počas platného pobytu v Grécku sa žalobca mohol do krajiny svojho pôvodu
vrátiť/vracať a hrať futbal v Kinshase, čomu nasvedčovali aj pečiatky v pase žalobcu, podľa ktorých

sa v roku 2023 vrátil do Konga. Pre podporu svojich tvrdení odkázal na závery plynúce z rozhodnutí
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1Sžak/1/2020,sp.zn.1Sža/4/2012,sp.zn.1Sža/48/2010,
sp. zn. 1Sža/73/2008, sp. zn. 1Sža/4/2009, sp. zn. 8Sža/60/2009. V súvislosti s neudelením azylu z
humanitných dôvodov žalovaný zdôraznil, že žalobca o túto formu ochranného statusu vôbec nežiadal,
pričom žalovaný preskúmava žiadosť o udelenie azylu len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ uvedie a
iba v týchto intenciách vykonáva dokazovanie. V tomto smere odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/4/2019 a navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

8. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe vyjadril dňa 15. mája 2025 uvádzajúc, že
samotná skutočnosť, že žalobca nepožiadal o udelenie azylu bezodkladne po príchode na Slovensko,
či do inej krajiny, sama o sebe nepostačuje na to, aby bol žalobca vylúčený z možnosti udelenia

medzinárodnej ochrany, žalobca mal v čase, keď do klubu nastupoval, prisľúbenú finančnú odmenu za
pôsobenievklube,avšakklubtietopodmienkyporušilavmomente,keďchcelžalobcatútosituáciuriešiť,
dal ho prezident klubu zbiť tak, že skončil na pokraji smrti v nemocnici. Opakovane dal do pozornosti,
že osobou W. R. sa žalovaný nezaoberal, žalovaný tiež neuvádzal, v čom konkrétne nekorešpondovali
informácie o krajine pôvodu, z ktorého dôvodu považoval odôvodnenie žalovaného za neodôvodnené,

na operáciu NDOBO poukazoval žalobca jednak z dôvodu, že prezident W. R. je politicky angažovaný a
angažujesavnáborochdotýchtoskupín,žalovanýsícezískalvšeobecnéinformácieooperáciiNDOBO,
ale nie v súvislosti s azylovým príbehom žalobcu. S odkazom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva Bellov proti Švédsku uviedol, že pri posudzovaní všeobecnej dôveryhodnosti žiadosti sa nemôže
očakávať úplná presnosť v dátumoch a udalostiach s tým, že pokiaľ mal žalovaný nezrovnalosti vo

výpovediach, v rámci pohovoru sa mal a mohol pokúsiť odstrániť tieto rozpory, napríklad doplňujúcim
pohovorom, predtým ako označil osobu žalobcu za nedôveryhodnú. Samotná skutočnosť, že hrával pre
klub Saint Eloi Lupopo nevylučuje, že hrával aj v iných kluboch predtým, či potom. O tom, že v klube
Saint Eloi Lupopo skutočne pôsobil predložil ako dôkaz fotografie zachytávajúce žalobcu po zápasoch
za tento klub. Ako nepravdivé považoval tvrdenie, že nežiadal azyl z humanitárnych dôvodov, keďže vo

výpovedi z 23. januára 2025 (str. 7), bolo uvedené cit.: „Chcel by som, aby som dostal medzinárodnú
ochranu, aby som sa nemusel vrátiť do krajiny pôvodu. V mojej krajine je vojna, násilie, epidémie, je tam
vnútorná nestabilita. Nie sú tu dodržiavané zákony, nie sú tu dodržiavané ľudské práva.“

9. Žalovaný vo vyjadrení z 30. mája 2025 dal opakovane do pozornosti ten fakt, že žalobca sa

pred podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu už značný čas pohyboval v priestore Európskej únie,
z ktorého dôvodu sa potom žiadosť žalobcu javí ako účelová a oslabujú sa aj žalobcove tvrdenia
týkajúce strachu z prenasledovania v domovskej krajine. Podobne aj v súvislosti s eventuálnym
návratom do krajiny pôvodu, ak by sa tvrdenia žalobcu zakladali na pravde, bolo by v jeho záujme
o túto ochranu požiadať čo najskôr. V prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené

obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania
za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť
do tohto štátu alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za svoje politické práva a slobody. Podľa
žalovaného nebol vo svojej celistvosti naplnený ani jeden z uvedených dôvodov a na základe týchto

informácií zotrval na tom, že žalobcov príbeh postráda znaky zmysluplnosti a logiky; žalobca tým,
že neposkytol rozumné a ucelené vysvetlenia pre svoju žiadosť a pre svoje správanie, neuniesol
bremeno tvrdenia, ktoré je primárnou zodpovednosťou žiadateľa. Dodal, že vojenská služba v Konžskej
demokratickej republike nie je povinná a podľa informácií o krajine pôvodu k núteným náborom
nedochádza. V konaní bolo dostatočne preukázané, že žalobcovi nehrozí zo strany štátu žiadna ujma

v podobe trestu a ani nútený nástup do armády. V jeho prípade sa nepreukázala ani hrozba vážneho
bezprávia. Žalobcom prezentované dôvody, na ktorých stavia svoju žiadosť, nie sú skutočnými dôvodmi
na udelenie medzinárodnej ochrany, ale vyznievajú účelovo s cieľom získať „nejakú“ formu ochrany, a
teda legalizovať si pobyt na území Slovenskej republiky.10. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 10. júna 2025 na vedomie.

11. Správny súd v konaní podľa § 207 a nasl. SSP preskúmal postup žalovaného a dospel k záveru o
nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

12. Mal preukázané, že žalobca v administratívnom konaní netvrdil, že by mal obavy z prenasledovania v
krajine pôvodu zo zákonom relevantných dôvodov, teda z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.
Žalobca žiadal o udelenie azylu z dôvodu strachu o svoj život kvôli konaniu prezidenta futbalového
klubu, ktorý mal žalobcu opakovane dať fyzicky napadnúť a kvôli všeobecne nepriaznivým podmienkam
v krajine pôvodu. Tieto dôvody však nebolo možné podradiť pod žiaden z relevantných dôvodov v
zmysle zákona č. 480/2002 Z.z. Žalovaný vykonal v konaní dostatočné dokazovanie procesne legálnymi
dôkazmi, a to najmä výsluchom žalobcu a obsahom správy o krajine pôvodu (Polytematická správa o

krajine Konžská demokratická republika z 03. februára 2025, REF. No.: MU-ODZS-2025/00232-004), v
ktorejbolastručnepopísanáspoločensko-politickásituáciavkrajinepôvodusozameranímnaposúdenie
dôvodov, ktoré uviedol žalobca v konaní o žiadosti o udelenie azylu a na možné riziká návratu žalobcu do
krajinypôvodu.Správnysúddospelkzáveru,žežalovanýdostatočnezistilskutkovýstavavyvodilzneho
správny záver o tom, že žalobcom uvádzané dôvody pre udelenie azylu nebolo možné považovať za

relevantné v zmysle zákona, a to pre nepreukázanie existencie azylovo relevantného dôvodu. Správny
súd rovnako ako žalovaný nemal preukázanú všeobecnú dôveryhodnosť žalobcu, keďže nemožno
pokladať za hodnoverného toho, kto menil svoje výpovede v konaní pred štátnymi orgánmi bez toho,
aby zmeny v tvrdeniach dostatočne odôvodnil. Pripisovanie opomenutia uvedenia obáv z návratu do
krajiny pôvodu počas úvodného podania vysvetlenia a prvého pohovoru žiadateľa o azyl tomu, že

nedisponoval zápisnicami z pohovorov v slovenskom jazyku, strachu vypovedať, stresu a obavám, čo
sa bude diať, ktorými sa snažil ospravedlniť, respektíve objasniť tieto nedostatky tvrdení, nevyznievali
podľa správneho súdu uveriteľne. Dôvod prenasledovania, respektíve vážneho bezprávia musel byť
žalobcovi zrejmý už v čase vstupu na územie Európskej únie, pričom o medzinárodnú ochranu požiadal
až s odstupom niekoľkých rokov, a teda nebola splnená ani podmienka uvedená v § 19a ods. 3 písm.

d/ zákona č. 480/2002 Z.z. (t. j., že žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej
ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod,
prečo tak neurobil). Správny súd ďalej uviedol, že žalobca v priebehu administratívneho konania ako
jeden z hlavných dôvodov pre opustenie krajiny pôvodu uvádzal hrozbu násilia zo strany prezidenta
futbalového klubu, v ktorom mal v krajine pôvodu pôsobiť. Uvedené skutkové okolnosti by mohli spadať

pod nebezpečenstvo vážneho bezprávia zo strany súkromného pôvodcu, avšak príbeh žalobcu v časti
týkajúcej sa pôsobenia vo futbalovom klube a pôvodu zranení sa nepodarilo dostatočne osvedčiť. Ak
žalobca skutočne utrpel zranenie po útokoch v roku 2018 a z krajiny pôvodu odišiel až v roku 2021, je
otázne, nakoľko bola hrozba bezprostredná a či vzhľadom na odstup času, trvá aj v súčasnosti. Tieto
obavy do budúcna neboli žalobcom nijako osvedčené. Žalobca sa po útokoch neobrátil na štátne orgány

tvrdiac, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok by mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými
útokmi takejto súkromnej osoby a nevyšetrila by ani útoky, ktoré sa už udiali. Tieto skutočnosti však
vo vzťahu ku krajine pôvodu neboli preukázané. K (ne)poskytnutiu doplnkovej ochrany správny súd
tiež uviedol, že konflikt, ktorý vykazuje prvky vnútroštátneho konfliktu, je prítomný vo východnej časti
krajiny pôvodu, najmä v provincii Severné Kivu, kde prebiehajú boje medzi konžskými vládnymi silami a

povstalcami z hnutia 23. marca (M23), ktorých podporuje Rwanda. Z príslušnej správy o krajine pôvodu
však vyplývalo, že ozbrojené konflikty s povstalcami sú lokalizované výlučne vo východných provinciách
Konžskej demokratickej republiky. Žalobca, pochádzajúci z L., v ktorej sa naposledy nachádzal pred
odchodom z krajiny pôvodu a ktorá sa nachádza na západe Konžskej demokratickej republiky, sa môže
do hlavného mesta L. vrátiť bez obavy z možného svojvoľného násilia z dôvodu vnútroštátneho konfliktu,

keďže v L. bojové akcie neprebiehajú. Ohľadom obavy žalobcu, že by v prípade návratu do krajiny
pôvodu mohol byť odvedený do armády správny súd aj s odkazom na príslušnú polytematickú správu
uviedol, že v Konžskej demokratickej republike neexistuje branná povinnosť, násilné nábory sa týkajú
povstaleckejskupinyM23aďalšíchozbrojenýchskupínvprovinciáchSevernéaJužnéKivu,nieštátnych
ozbrojených zložiek. Nepreukázali sa ani tvrdenia žalobcu o tom, že operácia NDOBO je zameraná na

násilné odvody do armády, keďže zo získaných informácií vyplývalo, že išlo o akciu zameranú na boj
proti mestskému banditizmu v Kinshase, ale aj v ďalších regiónoch Konžskej demokratickej republiky.
Správny súd mal tiež preukázané, že žalobca v administratívnom konaní nepožiadal aj o udelenie azylu
z humanitárnych dôvodov, a teda žalovaný nepochybil, keď sa možnosťou udelenia tohto druhu azylunezaoberal. Rovnako v postupe žalovaného nevzhliadol procesné pochybenie spočívajúce v tom, že
žalovaný žalobcovi neposkytol preklad zápisníc z pohovorov vykonaných so žalobcom, keďže žalobca
bol vypočutý v priebehu administratívneho konania vždy za prítomnosti tlmočníka z/do francúzskeho

jazyku (teda jazyka, o ktorom žalobca uviedol, že mu rozumie slovom aj písmom), pričom na začiatku
aj na konci pohovoru vyhlásil, že tlmočníkovi dobre rozumie, v administratívnom konaní bol zastúpený
kvalifikovanou právnou zástupkyňou a v rámci pohovoru uviedol, že položeným otázkam porozumel.
Správnu žalobu potom ako nedôvodnú zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

III.
Konanie na kasačnom súde

13. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

14. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym

procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

15. Konkrétne namietal, že k opakovanému fyzickému násiliu bol žalobca podrobený vo veku 17

rokov, teda vo veku, kedy bol dieťaťom. Nebolo zohľadnené osobitné postavenie žalobcu ako
preživšieho prenasledovania v čase, keď bol dieťaťom. V mnohých prípadoch zaobchádzanie, ktoré
nie je považované za prenasledovanie v prípade dospelých osôb, je prenasledovaním v prípade detí.
Nezrelosť, zraniteľnosť, nevyvinuté mechanizmy zvládania náročných situácií a závislosť na dospelých
osobách, rovnako ako rôzny stupeň vývoja vôľových schopností sú určujúce v tom, ako dieťa vníma a

prežíva prítomné hrozby. Preto je pri vyhodnocovaní existencie prenasledovania potrebné prihliadať na
individuálne okolnosti prípadu. S otázkou veku žalobcu v čase, keď bol opakovane fyzicky napadnutý,
súvisí skutočnosť a výčitka žalovaného voči žalobcovi, že žalobca sa po týchto incidentoch neobrátil na
štátne orgány so žiadosťou o pomoc a o riešenie jeho situácie. Deti v tomto veku často nekomunikujú
s úradmi kvôli strachu, hanbe, nedostatku dôvery alebo nedospelosti, čo bolo potvrdené v odborných

štúdiách o detských azylových žiadostiach. Z tohto dôvodu by sa potom nemala neexistencia oznámenia
automaticky považovať za narušenie dôveryhodnosti žiadateľa o azyl. Mal za to, že pokiaľ by žalovaný,
ako aj správny súd vzali do úvahy tieto skutočnosti, nemohli by dospieť k záveru o všeobecnej
nedôveryhodnosti žalobcu.

16. V ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku
správneho súdu, ktorý sa vôbec nevysporiadal s námietkou ohľadom nedostatočného zistenia
skutkového stavu veci, keď si žalovaný do konania nezabezpečil dostatok informácií o osobe W. R.,
ktorý mal stáť za opakovanými fyzickými útokmi na žalobcu; rovnako sa správny súd nijakým spôsobom
nevysporiadal s námietkou ohľadom nedobrovoľného náboru do armády (nie výslovne do armády

Konžskej demokratickej republiky) a tiež sa nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa vzniku rozporov vo
výpovediach žalobcu vzhľadom na rôzne typy výpovedí pred štátnymi orgánmi. V tomto smere namietal
porušenie § 139 ods. 2 SSP.

17. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok správneho súdu tak, že

správnou žalobou napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. V závere
požiadal o priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, keďže následkom vykonateľnosti rozsudku
správneho súdu je, že správne orgány sa môžu k žiadateľovi o azyl správať tak, ako by už nebol
žiadateľom o azyl, s čím bude spojené pokračovanie v konaní o jeho administratívnom vyhostení alebo
zaistení podľa príslušných ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z.

18. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 13. augusta 2025 navrhujúc kasačnú
sťažnosť žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú s tým, že dôvody uvedené v tomto vyjadrení v podstatnej
časti korešpondovali s dôvodmi obsiahnutými vo vyjadrení k správnej žalobe zo 14. apríla 2025 (bod
7 tohto rozsudku) a tiež s vyjadrením z 30. mája 2025 (bod 9 tohto rozsudku). Zotrval na závere o

účelovosti žalobcom podanej žiadosti o azyl, žalobcov príbeh postráda znaky vierohodnosti, žalobca
požiadal o udelenie azylu z ekonomických dôvodov, obavy z možného útoku vykazujú atribúty sporu
súkromného sporu (ak sú vôbec pravdivé). K námietke žalobcu ohľadom veku žalovaný dodal, že
veková hranica 17-18 rokov a miera vnímania strachu nie je rozhodujúca pri hodnotení objektívnychkritérií opodstatneného strachu z prenasledovania. U žalobcu z objektívneho hľadiska nebol preukázaný
strach z prenasledovania. K návrhu žalobcu o priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti žalovaný
uviedol, že zaistenie nepredstavuje závažnú ujmu pre žalobcu; žalobca nijakým spôsobom nepreukázal

hrozbu závažnej ujmy. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietol a rovnako tak zamietol príslušný návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej
sťažnosti.

19. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 15. augusta 2025 na vedomie.

IV.
Právny názor kasačného súdu

20. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods.
2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť

kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť
podal žalobca v zákonom stanovenej skrátenej lehote (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. septembra 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

21. Zákon č. 480/2002 Z.z. upravuje konanie o azyle, ustanovuje postup pri poskytovaní dočasného
útočiska, ustanovuje práva a povinnosti žiadateľov o udelenie azylu, azylantov, cudzincov, ktorým sa

poskytla doplnková ochrana, cudzincov žiadajúcich o poskytnutie dočasného útočiska a odídencov,
ustanovuje pôsobnosť orgánov verejnej moci na úseku azylu, doplnkovej ochrany a dočasného
útočiska, upravuje prvotnú integráciu azylantov a cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, do
spoločnosti, upravuje pobyt v azylových zariadeniach. (§ 1).

22. Podľa § 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ zákona č. 480/2002 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie
a/ medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany,
b/ azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve
2) [Dohovor o právnom postavení utečencov (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 319/1996 Z.z.)] alebo v osobitnom predpise 3) (článok 53 Ústavy Slovenskej republiky)

c/ doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu,
d/ prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných
ľudských práv 3a) [napríklad článok 15 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie č. 209/1992 Zb.)] alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným
spôsobom, ktoré spočíva najmä v

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom;
f/ vážnym bezprávím
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

23. Podľa § 8 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje

inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do
tohto štátu.24. Podľa § 13a zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú
vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe
vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

25. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd
postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 24. februára 2025, ktorý postupom podľa § 13 ods.
1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. žalobcovi neudelil azyl, podľa § 13c ods. 1 písm. a/ a § 20 ods. 4

tohto zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu, podľa § 13 ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona mu
neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny a podľa § 13c ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona mu neposkytol
doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny.

26. V úvode najvyšší správny súd poukazuje na to, že konanie o udelenie azylu na území Slovenskej
republikyjeupravenévzákoneč.480/2002Z.z.UdelenieazylunaúzemíSlovenskejrepublikyjespojené

so splnením podmienok taxatívne uvedených vo vyššie citovanom ustanovení § 8 zákona, t. j. v prípade
žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy (prípadne „oprávnené obavy“ v znení
definíciepojmu„utečenec“podľačlánku1Dohovoruoprávnompostaveníutečencov)zprenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorovalebopríslušnostikurčitejsociálnejskupine,prenasledovaniazauplatňovaniepolitickýchpráva

slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení
ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za
uplatňovanie politických práv a slobôd (článok 53 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody
pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania
ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané.

Inštitút azylu je teda aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom
uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a
práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona je viazané objektívne na
prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona alebo na odôvodnené
obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe

bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 04. augusta 2009, sp. zn. 8Sža/41/2009, prípadne rozsudok z 15. novembra
2019, sp. zn. 10Sžak/17/2019). Najvyšší správny súd tiež zdôrazňuje, že azyl je výnimočný inštitút
konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje
oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy

nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo
celé skupiny obyvateľov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2014,
sp. zn. 1Sža/26/2014).

27.Popreskúmanívecinajvyššísprávnysúddospelkzáveru,žežalovanýpostupujúcpritomvsúlades§

19aods.1zákonač.480/2002Z.z.prizisťovanískutkovéhostavuvecipostupovaldôsledneastarostlivo,
obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu žalobcu, tvrdenia žalobcu s týmito informáciami porovnal
a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Z administratívneho spisu je zrejmé, že v predmetnej
veci sa žalovaný zaoberal skutočnosťami uvedenými žalobcom, ako dôvodmi pre udelenie azylu. Keďže
je žalovaný v prípade konania o azyle viazaný dôvodmi, ktoré uvedie žiadateľ o azyl počas konania,

na základe obsahu administratívneho spisu má najvyšší správny súd za dostatočne preukázané, že
žalovanýsazaoberaldôvodminaudelenieazylu,ktoréuviedolžalobcaažalovanýdostatočne(vrozsahu
dôvodov žiadosti o azyl) zistil skutkový stav tak, aby bolo možné spoľahlivo rozhodnúť v merite veci,
teda nedošlo k porušeniu zásady materiálnej pravdy. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť
zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v

rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia
zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné
dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. januára 2007,
sp. zn. 1SžoKS 124/2005, rozsudok z 01. júla 2009, sp. zn. 8Sža/34/2009, prípadne rozsudok z

31. mája 2017, sp. zn. 10Sžak/5/2017, ktorý si uvedené závery rovnako osvojil). Konanie o azyl je
osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný podoprieť svoje vyhlásenia
dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti príbehu, ktorý predostiera pred
žalovaným správnym orgánom, závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho osoby, ktorúsi žalovaný o žalobcovi vytvára v priebehu celého administratívneho konania. Dôveryhodnosť osoby
žiadateľa žalovaný posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by
preukázal svoju totožnosť, respektíve ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní

v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie žalobcu v priebehu administratívneho konania.
Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia
musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a
svojím konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby. Posudzovanie
dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah

žalovaného o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, respektíve vierohodnosti ním
tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami
o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré
nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné
rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.

28. Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca v prvej fáze konania, teda v zápisniciach z 02.
októbra 2024 a z 03. októbra 2024, neuvádzal žiadne dôvody, ktoré by bolo možné podriadiť do rámca
azylovo relevantných dôvodov plynúcich z vyššie citovaného ustanovenia § 8 zákona č. 480/2002
Z.z. Navyše v zápisnici z 03. októbra 2024 jasne uviedol, že o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky žiada z ekonomických dôvodov, keďže na Slovensku chce ostať žiť, pracovať a hrať futbal.

Rovnako v zápisnici z 02. októbra 2024 uviedol, že v krajine pôvodu mu nič nehrozí a nemá problém
sa vrátiť do krajiny pôvodu. Opakovane tiež uviedol, že voči nemu nie je vedené žiadne trestné konanie
ani nebol v krajine pôvodu nikdy odsúdený a nebol ani členom politickej strany, hnutia alebo inej
organizácie. V ďalšom štádiu konania v rámci realizácie vstupného pohovoru v súvislosti s „dublinským
konaním“ zo 17. októbra 2024 ako dôvod odchodu z krajiny pôvodu rovnako uvádzal záujem hrať futbal

v ktorejkoľvek krajine v Európe. Vzhľadom na to, že dostal ponuku (pozvánku) z Grécka, na základe
ktorej dostal vízum, odcestoval do Grécka, kde mu bolo následne vydané aj povolenie na pobyt. Na
základe schengenského víza pricestoval aj na Slovensko. Takto vymedzené dôvody aj v zmysle vyššie
ozrejmených východísk zameraných na vymedzenie podstaty inštitútu azylu však nemôžu obstáť a
nespĺňajú základné podmienky pre udelenie azylu vyplývajúce z vyššie citovaného § 8 písm. a/ v spojení

s § 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z. Ďalej, v súvislosti so vstupným pohovorom z 23. januára 2025
za účelom objasnenia a zdôvodnenia žiadosti žalobcu o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej
ochrany na území Slovenskej republiky začal žalobca ako (z jeho pohľadu) azylovo relevantný dôvod
uvádzať ďalšiu a diametrálne odlišnú skutočnosť v porovnaní s (pomerne zhodnými) faktami, ktoré
uvádzal v skorších štádiách. Touto skutočnosťou bol poukaz žalobcu na jednak pretrvávajúcu vojnu v

krajine pôvodu, násilie, epidémie, vnútornú nestabilitu, nútené nábory detí do armády a jednak ohrozenie
jeho vlastného života založenom na fyzickom útoku voči jeho osobe zo strany prezidenta futbalového
klubu Saint Eloi Lupopo, za ktorý žalobca hrával futbal a mal podpísanú zmluvu. V tomto smere sa
možno stotožniť so záverom, ku ktorému dospel žalovaný a rovnako tak správny súd, že takto žalobcom
uvádzaný dôvod bližšie špecifikovaný v správnej žalobe (pozri bod 6 tohto rozsudku) nemôže zakladať

dôvod na udelenie azylu. Ide o spor osobného (súkromného) charakteru majúci pôvod v neplnení
finančných záväzkov zo strany futbalového klubu, pričom žalobca nepreukázal, že by sa domáhal
ochrany, prípadne (vy)riešenia svojich problémov prostredníctvom štátnych orgánov na to určených.
Pokiaľ žalobca v kasačnej sťažnosti poukazoval na to, že v čase incidentov bol maloletou osobou (17
rokov), pričom deti v tomto veku často nekomunikujú s úradmi kvôli strachu, hanbe, nedostatku dôvery

alebonedospelosti,najvyššísprávnysúduvádza,žetátoskutočnosťvšakničnemenínatom,žežalobca
o azyl požiadal až niekoľko rokov po opustení krajiny pôvodu, ktorá skutočnosť skôr vyznieva v prospech
záveru o účelovosti podania žiadosti o azyl. V tomto smere možno tiež dodať, že s ohľadom na to, že išlo
o (žalobcom tvrdené) akty majúce závažnejší charakter čo do zásahu do osobnej integrity jednotlivca,
na tieto skutočnosti by bol žalobca poukázal ihneď pri prvej príležitosti, ktorá by sa mu naskytla a nie

až o niekoľko rokov neskôr a výlučne z toho dôvodu, že žalobca bol dňa 02. októbra 2024 zaistený
po zistení, že tento nedisponuje príslušnými dokladmi oprávňujúcimi ho legálne sa zdržiavať na území
Slovenskej republiky. Súd len dopĺňa, že žalobca krajinu pôvodu opustil v roku 2021 [hoci napríklad v
dotazníkoch zo 17. októbra 2024 a tiež z 23. januára 2025 uvádzal marec 2019; rovnako v zápisniciach z
02. októbra 2024 a z 03. októbra 2024 uviedol, že z krajiny pôvodu cit.: „(...) odišiel približne pred piatimi

rokmi letecky do Grécka (...)“] a na územie Slovenskej republiky prišiel v mesiaci marec 2024. Žalobca
bol poučený o svojich procesných právach, bolo mu umožnené riadne sa vyjadriť formou odpovedí na
otázky, ktoré mu žalovaný kládol, okrem iného mohol dodať čokoľvek, čo považoval za potrebné vo
veci svojej žiadosti uviesť. Najvyšší správny súd po vzhliadnutí administratívneho spisu konštatuje, žeotázky žalovaného boli dostatočne obsiahle a konkrétne a nasmerované tak, aby bol žalovaný schopný
relevantne vyhodnotiť, či konkrétna situácia žalobcu napĺňa niektorú z podmienok udelenia azylu.
Zároveň mu bolo zabezpečené tlmočenie, pričom žalovanému uviedol, že tlmočníkovi riadne rozumie.

Žalobca mal dostatočný časový priestor uviesť všetky relevantné skutočnosti v priebehu konania o azyle
s tým, že pri prvých procesných úkonoch (zápisnica z 02. októbra 2024, zápisnica z 03. októbra 2024,
dotazník zo 17. októbra 2024) vôbec nespomínal obavu o svoje zdravie / život z dôvodu fyzických útokov
na jeho osobu, hoci, v prípade zásahov do osobnej integrity by bolo rozumné a najpravdepodobnejšie
predpokladať, že fyzická osoba do diapazónu azylovo relevantných dôvodov najprv zaradí práve tie

najzávažnejšie vonkajšie prejavy smerujúce voči nej a zasahujúce a ohrozujúce jej samotné zdravie a
život. Namiesto toho žalobca ako dôvody pre udelenie azylu uvádzal už vyššie bližšie špecifikované
dôvody charakteru skôr ekonomického. Navyše, ak žalobca skutočne utrpel zranenie po útokoch v roku
2018 a z krajiny pôvodu odišiel až v roku 2021, je otázne, do akej miery bola hrozba bezprostredná a
či vzhľadom na odstup času, trvá aj v súčasnosti.

29. Rovnako sa možno stotožniť so žalovaným, ktorý v napadnutom rozhodnutí vyslovil (okrem
vyslovenej účelovosti podania žiadosti o azyl) aj isté pochybnosti o samotnej dôveryhodnosti žalobcu
prameniace z rôznych žalobcom uvádzaných skutočností, ktoré si neraz odporovali. V tomto smere
možno len doplniť, že žalobcove vyjadrenia sa v priebehu administratívneho konania rozchádzali.
Napríklad v zápisnici z 02. októbra 2024 uviedol, že nemá deti, hoci neskôr už v zápisnici z 03. októbra

2024 a dotazníkoch uviedol, že má jednu dcéru. Rovnako ako dôveryhodnosť žalobcu spochybňujúce
skutočnosti možno vyhodnotiť zistenia ohľadom samotného pôsobenia vo futbalovom klube v Grécku.
V zápisniciach z 02. októbra 2024 a z 03. októbra 2024 a v dotazníku zo 17. októbra 2024 uvádzal,
že hral v Grécku futbal (mal tam „hráčsku zmluvu“), v zápisnici z 02. októbra 2024 tiež uvádzal, že v
Grécku mu platili 700 eur mesačne, hral tam futbal, pričom v dotazníku z 23. januára 2025 uviedol, že

v Grécku sa snažil nájsť nejakú prácu, nezarábal si ani futbalom, futbal nehral, nemal žiadnu zmluvu s
klubom. Rovnako sa vyjadrenia žalobcu rozchádzali v časti týkajúcej sa cieľovej krajiny, keď na jednej
strane ako cieľovú krajinu uvádzal Grécko, Slovensko, prípadne ktorúkoľvek inú krajinu v Európe, v
ktorej by mohol hrať futbal. Nezrovnalosti bolo možné badať aj pri odpovedi na otázku, či má na území
Slovenskej republiky alebo v inej krajine Európskej únie príbuzných / známych uviedol, že v Belgicku

a vo Francúzsku má tetu a v Londýne uja (zápisnica z 03. októbra 2024), pričom v zápisnici z 02.
októbra 2024 uviedol, že na území Slovenskej republiky alebo v štáte Európskej únie má iba tetu v
Belgicku. V dotazníku z 23. januára 2025 zase uviedol, že má rodinných príslušníkov vo Francúzsku
a v Anglicku (teda Belgicko už neuvádzal). Ďalej v zápisnici z 02. októbra 2024 uvádzal, že má dve
sestry a troch bratov, v dotazníku z 23. januára 2025 uvádzal dve sestry a štyroch bratov, pričom ich

mená sa značne líšili. Nezrovnalosti bolo možné badať aj v stupni dosiahnutého vzdelania, keď na
jednej strane žalobca tvrdil, že má ukončených dvanásť tried školy (zápisnica z 03. októbra 2024) a
v dotazníku zo 17. októbra 2024 uviedol, že má ukončené stredoškolské vzdelanie a výučný list v
odbore laborant - biochemik. V dotazníku z 23. januára 2025 ako najvyššie dosiahnuté vzdelanie uviedol
základnú futbalovú školu, pričom na otázku zamestnanca žalovaného, aby sa vyjadril k tvrdeniu, že má

ukončené stredoškolské vzdelanie v odbore laborant - (bio)chemik uviedol, že došlo k nedorozumeniu,
v krajine pôvodu sa študuje v nejakých úrovniach s tým, že žalobca študoval a mával aj nejaké tréningy.
Rozpor vo vyjadreniach je badať tiež v čase, kedy žalobca opustil krajinu pôvodu, keď v priebehu
administratívneho konania uvádzal rok 2019 (zápisnice z 02. a 03. októbra 2024), bližšie marec 2019
(dotazník zo 17. októbra 2024), prípadne aj konkrétny deň 03. marec 2019 (dotazník z 23. januára

2024), pričom na nariadenom pojednávaní dňa 10. júna 2025 uviedol, že krajinu pôvodu opustil v roku
2021. Navyše na nariadenom pojednávaní žalobca uviedol, že nemá kontakt so súrodencami, čo je
v rozpore s tvrdením uvádzaným v dotazníku zo 17. októbra 2024, v ktorom uviedol, že v kontakte
so súrodencami je. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok
sp. zn. 1Sža/15/2008, sp. zn. 1Sža/33/2009, sp. zn. 8Sža/14/2009, sp. zn. 8Sža/60/2009) vyplýva, že

rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti
alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach,
ktoré správny orgán rozpozná. V tomto smere najvyšší správny súd uvádza, že vyššie identifikované
nezrovnalosti samé o sebe neboli spôsobilé spochybniť dôveryhodnosť žalobcu, ale s ohľadom na ich
rozsah bolo ustálenie záveru o jeho nedôveryhodnosti na mieste.

30. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu žalovaný správne posúdil aj to, že u žalobcu nie je dôvod
na poskytnutie doplnkovej ochrany. „Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu
ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorýmnebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné,
neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne

k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri
rozhodovaníoudeleniečineudeleniedoplnkovejochranydoznačnejmieryurčujúcetvrdeniasamotného
žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.“ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
12. októbra 2010, sp. zn. 1Sža/77/2010). V predmetnej veci neboli podľa najvyššieho správneho
súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia,

tak ako je definované v ustanovení § 2 písm. f/ zákona č. 480/2002 Z.z., podľa ktorého sa vážnym
bezprávímrozumiei/uloženietrestusmrtialebojehovýkon,ii/mučeniealeboneľudskéaleboponižujúce
zaobchádzanie alebo trest, alebo iii/ vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby
z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V
tomto smere sa možno stotožniť so zisteniami, ku ktorým dospel žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Vo
vzťahuktrestusmrtiuviedol,ževkrajinepôvodusaodroku2003popravynevykonávajú,kobnovetrestu

smrti došlo v súvislosti so situáciou na východe krajiny, hlavne v provincii Severné Kivu, kde dochádza k
ozbrojenému konfliktu medzi Rwandou podporovanými povstalcami M23 a konžskými vládnymi silami.
Rovnako nebolo pravdepodobné, že by bol žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený
mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, keď tento sám uviedol,
že nebol nikdy trestaný a v krajine pôvodu mu nehrozí žiaden postih. V súvislosti s ďalším dôvodom

pre poskytnutie doplnkovej ochrany založenom na vážnom a individuálnom ohrození života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu bolo nesporne preukázané aj v zmysle záverov plynúcich z príslušnej a aktuálnej
polytematickej správy o krajine pôvodu z 30. januára 2025, že ozbrojený konflikt neprebieha na celom
území krajiny pôvodu. Nestabilná situácia je na východe krajiny (najmä v provinciách Severné Kivu,

Južné Kivu a Ituri), pričom žalobca pochádza z hlavného mesta L., ktoré sa nachádza na opačnej
strane od bezpečnostne exponovaných provincií vzdialeného niekoľko tisíc kilometrov. Rovnako nebolo
objektívne preukázané, že by navrátilci do krajiny pôvodu čelili vážnym problémom s úradmi.

31. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom nedobrovoľného náboru do armády sa najvyšší správny

súd stotožňuje so správnym súdom. Tvrdenie žalobcu, že by v prípade návratu mohol byť následne
odvedený do armády, nebolo v konaní preukázané. Z príslušnej polytematickej správy o krajine pôvodu
z 03. februára 2025 vyplýva, že v krajine pôvodu neexistuje branná povinnosť. Násilné nábory sa týkajú
povstaleckejskupinyM23aďalšíchozbrojenýchskupínvprovinciáchSevernéaJužnéKivu,nieštátnych
ozbrojených zložiek. Rovnako neboli preukázané ani tvrdenia žalobcu o tom, že operácia NDOBO je

zameraná na násilné odvody do armády. Zo získaných informácií vyplýva, že ide o akciu zameranú
na boj proti mestskému banditizmu v L. ale aj v ďalších regiónoch v krajine pôvodu. Možno sa preto
objektívnedomnievať,žeanitátoformavážnehobezpráviavzmysle§2písm.f/zákonač.480/2002Z.z.,
žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí. Z týchto dôvodov považuje najvyšší správny súd
výrok rozhodnutia žalovaného o neposkytnutí doplnkovej ochrany pre nesplnenie zákonných podmienok

uvedených v § 13a zákona č. 480/2002 Z.z. za súladný so zákonom a dostatočne odôvodnený.

32. Ďalej najvyšší správny súd uvádza, že hoci žalobca napadol správnou žalobou rozhodnutie
žalovaného v celom rozsahu, teda nielen v časti neudelenia azylu a neposkytnutia doplnkovej ochrany,
ale aj v časti neudelenia azylu na účel zlúčenia rodiny a tiež v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany

na účel zlúčenia rodiny, z obsahu spisu je nesporne preukázané, že žalobca nemá na území Slovenskej
republiky žiadnych rodinných príslušníkov.

33. Vo vzťahu k otázke (ne)preskúmateľnosti rozsudku správneho súdu možno uzavrieť, že Ústavný súd
Slovenskej republiky pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku

46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné úkonyúčastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s
platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06). Aj Európsky súd

pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto
požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý
argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61). Vo svetle
takto prezentovaných záverov možno potvrdiť, že správny súd konal v medziach svojej právomoci,

primerane rozumným a v okolnostiach veci dajúc zreteľ na charakter súdneho prieskumného konania v
rámci správneho súdnictva reflektoval na žalobcom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval
relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a
svoje rozhodnutie, ktorým správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil.
Rovnako z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmý skutkový stav, sú tam uvedené
skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov,

ako bola použitá správna úvaha pri hodnotení predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa
správny orgán vyrovnal so zásadnými návrhmi a námietkami účastníka konania a s jeho vyjadreniami k
podkladom rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie aj podľa názoru najvyššieho správneho súdu vo svojom
odôvodnení dostatočne uvádza konkrétne dôvody, na základe ktorých pristúpil k vydaniu rozhodnutia
o tom, že žalobca primárne nespĺňa podmienky na udelenie azylu a tiež pre poskytnutie doplnkovej

ochrany.

34. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne
správny, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol.

35. Podľa § 447 ods. 2 SSP, priznaním odkladného účinku na základe rozhodnutia kasačného súdu, sa
do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého
rozhodnutiasprávnehosúduatakétorozhodnutienemôžebyťpodkladomnavydanienaňnadväzujúcich
rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej moci. Vzhľadom na vydanie meritórneho rozhodnutia,
najvyšší správny súd nepriznal kasačnej sťažnosti žalobcov odkladný účinok.

36. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto
konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a
žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení
s § 168 veta druhá SSP).

37. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.