Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 10, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/121/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123331606
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6123331606.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a sudcov Mgr.

Jozefa Mačeja a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. –
D., C. XXX, Česká republika, zastúpený: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom:
Mliekarenská 2, Bratislava, IČO: 36 662 291, proti žalovanému: E. F., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX/XX,
XXX XX H. I., zastúpený: Advokátska kancelária Mgr. Miroslav Rybánsky, s.r.o., so sídlom: Kresánkova
3580/7A, Bratislava, IČO: 50 150 278, v spore o zaplatenie istiny 6.000,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 10C/86/2023-153 zo dňa 08.04.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu, výrokom II. priznal
žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100%, výrokom III. rozhodol, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

1.2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 05.06.2023 domáhal na
Okresnom súde Banská Bystrica zaplatenia istiny vo výške 6.000,- eur s príslušenstvom a náhrady trov
konania, titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Dňa 19.06.2023 pod č.k. 15Up/1001/2023 bol vo
veci vydaný platobný rozkaz, v ktorom bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie istiny s príslušenstvom
ako aj na zaplatenie náhrady trov konania. Nakoľko sa nepodarilo predmetný platobný rozkaz doručiť
žalovanému, právny zástupca žalobcu žiadal o pokračovanie v konaní. Žalovaný následne v konaní
žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

1.3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovení § 451 ods. 1, 2, § 456,
§ 458 ods. 1, 2, § 517 ods. 1 veta prvá, 2 Obč. zák.

1.4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav.

1.5. Žalobca zaplatil žalovanému v hotovosti sumu 6.000,- eur, čo žalovaný potvrdil vystavením

príjmového pokladničného dokladu zo dňa 27.03.2023 bez uvedenia právneho dôvodu.

1.6. Zo zmluvy o rezervácii nehnuteľností zo dňa 11.07.2022 vyplynulo, že budúci predávajúci VIWO,
s.r.o., a záujemca a to žalovaný ako budúci kupujúci, uzavreli zmluvu o rezervácii nehnuteľnosti,predmetom ktorej podľa článku 1 zmluvy bol záväzok žalovaného zložiť na účet budúceho
predávajúceho rezervačný depozit na apartmánový byt č. J. v piatom nadzemnom podlaží číslo vchodu
4 vo výmere 91,85 m2 v K. B. H. I. a to vo výške 175.000,- eur do 31.10.2022.

1.7. Žalobca mal záujem o nadobudnutie vyššie uvedenej nehnuteľnosti a za tým účelom oslovil
spoločnosť VIWO, s.r.o., ktorá je developerskou spoločnosťou a po ohliadke prejavil záujem o odkúpenie
apartmánového bytu J.. Byt bol rezervovaný zmluvou o rezervácii nehnuteľnosti v prospech žalovaného,
ktorý zložil zálohu na kúpnu cenu za uvedený apartmánový byt vo výške 175.000,- eur. Nakoľko žalobca

prejavoval o byt záujem, bol informovaný, že v prípade, ak by sa dohodol so žalovaným, spoločnosť
VIWO, s.r.o., na základe súhlasu žalovaného je ochotná zmluvu o rezervácii so žalovaným ukončiť a
zároveň pristúpiť na rokovanie o zmluve o rezervácii so žalobcom. Po rokovaní medzi stranami sporu
prišlo k dohode, pričom strany sporu sa dohodli na zaplatení sumy 6.000,- eur a to na základe ústnej
dohody za to, že žalovaný súhlasil s ukončením zmluvy o rezervácii.

1.8. Súd prvej inštancie z predloženej zmluvy o rezervácii uzatvorenej medzi budúcim predávajúcim
VIWO, s.r.o. a záujemcom a to žalobcom zistil, že zmluva bola uzatvorená dňa 27.03.2023 a jej
predmetom bol záväzok žalobcu a budúceho predávajúceho najneskôr do 15.05.2023 uzavrieť zmluvu o
uzavretí budúcej kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti alebo zmluvu o prevode vlastníctva
bytu a to na apartmánový byt č. J. (J. XX) vo výmere 91,85 m2 na piatom nadzemnom podlaží

apartmánového domu v K. B. H. I.. Konštatoval, že tým došlo k splneniu ústnej dohody so žalovaným.

1.9.VsúdnomkonaníOkresnéhosúduDunajskáStredamedzižalobcomaVIWO,s.r.o.,akožalovaným,
rozsudkom sp. zn. 20C/62/2023 - 107 zo dňa 12.10.2023 súd rozhodol vo výroku I., že konanie v časti
o zaplatenie 5.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 06.06.2023 do zaplatenia

zastavuje (z dôvodu zaplatenia žalovaným po začatí súdneho konania), vo výroku II. uložil povinnosť
žalovanému zaplatiť žalobcovi 10.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy
15.000,- eur od 22.05.2023 do 05.06.2023 a zo sumy 10.000,- eur od 06.06.2023 do zaplatenia a vo
výroku III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

1.10. Súd prvej inštancie konštatoval splnenie dohody uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným o
ukončení rezervačnej zmluvy žalovaným na predmetný byt so spoločnosťou VIWO, s.r.o.. Dospel
k záveru o nedôvodnosti žaloby, nakoľko nedošlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného na
úkor žalobcu. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalovaný nezodpovedá za následné okolnosti ohľadom
uzatvorenia zmluvy o rezervácii žalobcu a ani za neplatnosť predmetnej zmluvy. Na základe uvedeného

žalobu zamietol ako nedôvodnú.

1.11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 2 CSP.

2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a
žalobe vyhovieť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

2.2. V odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia,
keď v bode 16. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie správne opísal zákonné skutkové podstaty
bezdôvodného obohatenia, o ktorú konkrétnu skutkovú podstatu v zmysle právneho posúdenia
konkrétneho prejednávaného prípadu ide, však už neuviedol.

2.3. Poukázal na ust. § 51, 52a ods. 2 Obč. zák. a nález Ústavného súdu SR z 2. marca 2016, sp.
zn. II. ÚS 620/2015-94 a uviedol, že v zmysle uvedeného mal súd prvej inštancie konštatovať aj zánik
ústnej dohody. Súd prvej inštancie zistil splnenie ústnej dohody zo Zmluvy o rezervácii medzi budúcim
predávajúcim VIWO, s.r.o. a záujemcom a to žalobcom, ktorá zmluva bola uzatvorená dňa 27.03.2023,
pričom neprihliadol na právoplatný rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 20C/62/2023, kde

súd rozhodol o neplatnosti Zmluvy o rezervácii medzi budúcim predávajúcim VIWO, s.r.o. a záujemcom
a to žalobcom zo dňa 27.03.2023 pre neuvedenie základnej náležitosti - kúpnej ceny. Zároveň v konaní
sp. zn. 20C/62/2023 súd konštatoval, že plnenie, ktoré žalovaný na základe tejto zmluvy od žalobcuprevzal, je tak bezdôvodným obohatením, získaným plnením z neplatného právneho úkonu v zmysle
§ 451 Obč. zák.

2.4. Súd prvej inštancie na základe nesprávne vykonaného dokazovania opomenul vyhodnotiť
predžalobnú upomienku zo dňa 16.05.2023, ktorou žalobca jasne vyjadril svoju vôľu nebyť viazaný
žalovaným tvrdenou „ústnou dohodou“. Dňom 26.05.2023 by bez ďalšieho, tak či tak, zanikla akákoľvek
„ústna dohoda“ medzi žalobcom a žalovaným (napriek tomu, že platne nikdy nevznikla) a vznikla
povinnosť žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi, pretože neboli naplnené ani dôvody

na vyplatenie „ústne dohodnutej odplaty“ žalovaného za uzatvorenie Zmluvy o rezervácii nehnuteľnosti
medzispoločnosťouVIWO,s.r.o.ažalobcom.Okamihomodpadnutiaprávnehodôvodubysaposkytnuté
plnenie opätovne stalo bezdôvodným obohatením.

2.5. Namietal, že súd prvej inštancie porušil tzv. princíp rovnosti zbraní, pretože vlastnými úvahami a nad
rámec navrhnutých a vykonaných dôkazov kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovaného,

a to najmä neúčinným popretím skutkových tvrdení žalovaným a abstrahoval skutkový dej inak, ako
bol uvedený vo výpovediach svedka a žalovaného na pojednávaní dňa 10.03.2025. Súd prvej inštancie
zbytočne nariadil výsluch otca žalovaného k nesporným skutočnostiam, a to napriek skutočnosti, že
poukazoval na zaujatosť svedka, ktorý je zamestnávateľom a otcom žalovaného, ako aj bol žalovaným
v konaní Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 20C/62/2023 so žalobcom. Preto celý úkon bol v

rozpore s § 157 ods. 1 CSP a čl. 17 CSP.

3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

3.2. Uviedol, že súd prvej inštancie podrobne analyzoval jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného
obohatenia, pričom na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že sa na úkor
žalobcu bezdôvodne neobohatil na základe žiadnej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia.

3.3. Nevidel žiaden dôvod na to, aby súd prvej inštancie na zmluvný vzťah aplikoval spotrebiteľské právo
a preto ani ustanovenie § 52a Obč. zák. Zmluvný vzťah bol zmluvným vzťahom dvoch fyzických osôb,
netýkal sa ich podnikateľskej činnosti, pričom spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle ustanovenia § 52
ods. 1 Obč. zák. výlučne taká zmluva, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom.

3.4. V konaní mal za jednoznačne preukázané, že strany sporu sa dohodli na zaplatení sumy 6
000,- eur, ktorá predstavovala ústne dohodnutú odplatu žalovaného za to, že vyjadrí súhlas a príde k
ukončeniu Zmluvy o rezervácii nehnuteľnosti, ktorá bola uzatvorená medzi spoločnosťou VIWO, s.r.o. a
žalovaným. Bolo riadne preukázané, že dohodu so žalobcom v celom rozsahu splnil, preto neexistuje
žiaden dôvod na vrátenie dohodnutej odmeny žalobcovi. Prijatie tejto odplaty v žiadnom prípade nemôže

byť bezdôvodným obohatením sa žalovaného na úkor žalobcu. Nemožno mu klásť za vinu ani to, že
žalobca si kúpu predmetného apartmánového bytu po uzatvorení Zmluvy o rezervácii nehnuteľnosti
so spoločnosťou VIWO, s.r.o. rozmyslel, čo je preukázané tým, že si výzvu na uzatvorenie Zmluvy o
budúcej kúpnej zmluve od spoločnosti VIWO, s.r.o. ani neprevzal a následne od Zmluvy o rezervácii
nehnuteľnosti listom zo dňa 16.05.2023 odstúpil. Táto skutočnosť nepochybne vyplynula aj z iných

dôkazov pred súdom prvej inštancie.

3.5. Bol názoru, že súd prvej inštancie vykonal všetky potrebné dôkazy na rozhodnutie vo veci, jeho
skutkové tvrdenia sú správne a vo veci správne rozhodol. Žalobcove odvolacie námietky týkajúce sa
nesprávneho vyhodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie považoval za neopodstatnené.

3.6. Konateľ spoločnosti VIWO, s.r.o. (a zároveň otec žalovaného) bol vypočutý za účelom objasnenia
okolností uzatvorenia ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným a okolností uzatvorenia Zmluvy o
rezervácii nehnuteľností a preto bol vypočutý dôvodne. Uviedol, že žalobca mal možnosť zúčastniť sa
pojednávania a vypovedať, toto svoje právo však dobrovoľne nevyužil.

4. K vyjadreniu žalovaného doručil dňa 19.06.2025 žalobca repliku, v ktorej zotrval na svojich
predchádzajúcich tvrdeniach.5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a § 262 ods. 1 CSP,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s

uvedením dôvodov odvolania, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 CSP, t. j. v medziach
podaného odvolania jeho dôvodov.

6.Vzmysleustanovenia§385ods.1CSPnebolopotrebnénaprejednanieodvolaniažalobcunariaďovať
pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval

dôležitý záujem.

7. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380ods.
1 CSP).

10. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

11. Odvolateľ v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého

rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Jedinú výnimku predstavuje
oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to
z úradnej moci.

12. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci), dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie

sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej
mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne
získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo
posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

14. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

15. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom
prvej inštancie nie je zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného
postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súdpreskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady
zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

17. Odvolací súd ďalej skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom
smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho
procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred
odvolacímsúdom.Vadakonaniavymedzenáv§389ods.1písm.b)CSPjevosvojejpodstateporušením

základného práva na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR
okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

18. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu
prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len
zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského
súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8.
októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako
aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania. V tejto súvislosti odvolací súd vychádza aj zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2Cdo 170/05, v zmysle ktorého, pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej
inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

19.1. Žalobca založil dôvody svojho odvolania na tvrdeniach, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.

19.2. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v zmysle nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 620/2015 nevykonal právne posúdenie veci a nevysvetlil, o ktorú z viacerých

zákonných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia ide.

19.3. V ďalšom žalobca dôvodil, že dohoda medzi žalobcom a spoločnosťou VIWO, s.r.o. bola zmluvou
spotrebiteľskou, podliehajúcou režimu ust. § 51a nasl. Obč. zák. a preto, v zmysle ust. § 52a ods. 2 Obč.
zák., po vyhlásení neplatnosti rezervačnej zmluvy súdom, mal súd prvej inštancie aj zmluvu medzi

stranami sporu považovať za zaniknutú, nakoľko ide o závislé zmluvy. Súdu prvej inštancie vytkol, že
neprihliadol na právoplatný rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 20C/62/2023, kde súd
rozhodol o neplatnosti Zmluvy o rezervácii medzi budúcim predávajúcim VIWO, s.r.o. a záujemcom a
to žalobcom zo dňa 27.03.2023 pre neuvedenie základnej náležitosti - kúpnej ceny, ako aj neprihliadol
na to, že plnenie, ktoré žalovaný na základe tejto zmluvy od žalobcu prevzal, je tak bezdôvodným

obohatením získaným plnením z neplatného právneho úkonu.

19.4. Žalobca v odvolaní namietal aj to, že súd prvej inštancie opomenul vyhodnotiť predžalobnú
upomienku zo dňa 16.05.2023, ktorou žalobca jasne vyjadril svoju vôľu nebyť viazaný žalovaným
tvrdenou ústnou dohodou.

19.5. Žalovaný považoval rozsudok súdu prvej inštancie za nedostatočne odôvodnený, nespĺňajúci
náležitosti ust. § 220 ods. 2 CSP, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Súd prvej
inštancie porušil tvz. princíp rovnosti zbraní, keď abstrahoval skutkový dej inak, ako bol uvedený vo
výpovediach svedka a žalovaného. Súd prvej inštancie zbytočne nariadil výsluch otca žalovaného k

nesporným skutočnostiam, a to napriek skutočnosti, že žalobca poukazoval na zaujatosť svedka, ktorý
je zamestnávateľom a zároveň otcom žalovaného.

20. Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.21.1. Z obsahu spisu odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zistil nasledovné.

21.2.Žalovanýsospoločnosťou VIWO,s.r.o.uzatvorildňa 11.7.2022 ZmluvuorezerváciiJ.(J.L.XX)na
4. poschodí apartmánového domu v K. M. B. H. I. a postupne z nej plnil zmluvné povinnosti (rezervačný
depozit). Zo zmluvy o rezervácii nehnuteľnosti zo dňa 11.07.2022 vyplynulo, že budúci predávajúci
VIWO, s.r.o., a žalovaný ako budúci kupujúci uzavreli zmluvu o rezervácii nehnuteľností predmetom,
ktorejpodľačlánku1zmluvybolzáväzokžalovanéhozložiťnaúčetbudúcehopredávajúcehorezervačný

depozit na apartmánový byt č. J. vo výške 175 000,- eur do 31.10.2022.

21.3. Žalobca prejavil záujem o odkúpenie predmetného apartmánového bytu J., a bol informovaný, že
v prípade, ak by sa dohodol so žalovaným, spoločnosť VIWO, s.r.o., na základe súhlasu žalovaného je
ochotnázmluvuorezerváciisožalovanýmukončiťazároveňpristúpiťnarokovanieozmluveorezervácii
so žalobcom. Po rokovaní medzi žalobcom a žalovaným prišlo k dohode, pričom sa strany sporu dohodli

na zaplatení sumy 6 000,- eur a to na základe ústnej dohody za to, že žalovaný súhlasil s ukončením
zmluvy o rezervácii.

21.4. Z predloženej zmluvy o rezervácii medzi budúcim predávajúcim VIWO, s.r.o. a záujemcom a to
žalobcom, ktorá zmluva bola uzatvorená dňa 27.03.2023, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu a

budúceho predávajúceho najneskôr do 15.05.2023 uzavrieť zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy
o prevode vlastníctva nehnuteľnosti alebo zmluvu o prevode vlastníctva bytu a to na apartmánový
byt č. J. (J. XX) vyplynulo, že došlo k splneniu ústnej dohody žalovaným. Prevod sa uskutočnil dňa
27.03.2023, kedy zároveň došlo k uzatvoreniu Dohody o zrušení Zmluvy o rezervácii nehnuteľnosti
medzispoločnosťouVIWO,s.r.o.ažalovanýmazároveňkuzatvoreniuZmluvyorezerváciinehnuteľnosti

medzi spoločnosťou VIWO, s.r.o. a žalobcom. Suma 6.000,- eur teda predstavovala odplatu žalovanému
za ukončenie Zmluvy o rezervácii nehnuteľnosti medzi spoločnosťou VIWO, s.r.o. a žalovaným.

21.5. Súd prvej inštancie uzavrel, že z dôvodu splnenia povinnosti žalovaným bezdôvodné obohatenie
žalovaného na úkor žalobcu nevzniklo a argumentoval, že žalovaný nezodpovedá za následné okolnosti

ohľadom uzatvorenia zmluvy o rezervácii žalobcu a ani za neplatnosť predmetnej zmluvy.

22. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že základnou povinnosťou žalobcu v civilnom súdnom
konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť. Žalobca je nielen povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z
ktorých svoj nárok odvodzuje a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinný

označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah
dôkaznej povinnosti, ako povinnosti označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného
bremena.

23. „Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov

(pozri II. ÚS 400/09), avšak zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej
sa odvíja rozloženie dôkazného bremena. Správne rozloženie dôkazného bremena vedie k vymedzeniu
zisťovanýchskutočnostíajenevyhnutýmpredpokladomnasprávneuplatneniezodpovednostiúčastníka
za neunesenie dôkazného bremena, a tým priamo aj k obsahu výroku rozhodnutia vo veci samej.
Nesprávne rozloženie dôkazného bremena spravidla vedie k diametrálne odlišnému výroku rozhodnutia.

Za určitých okolností môže byť potom táto procesná chyba vo svojich účinkoch prejavom svojvôle, t.
j. arbitrárnosti zo strany konajúceho súdu, ktorý napr. neúmerne zaťaží dôkazným bremenom jedného
účastníka, nesprávne uplatní jeho zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena a následne
rozhodne v neprospech tohto účastníka.“ (IV. ÚS 35/2012).

24. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane
stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ („nie je jasné“), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť
v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad
pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav
dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze.

Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a
že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech (Macur Jozef, Dukazní břemeno
v civilním soudním řízení, 1.vydání, Brno, Masarykova Univerzita v Brne, 1995).25. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena
medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich.
Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak

tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky
neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim
tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Pokiaľ teda žalobca v konaní
nepreukáže pravdivosť ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho hmotnoprávneho
nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného

bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Treba zdôrazniť, že
pre preukázanie určitej skutočnosti nie je hypotetická, teoretická možnosť postačujúca. Ako už bolo
uvedené, nie je povinnosťou žalovaného tvrdiť ani dokazovať skutočnosti, z ktorých žalobca svoje právo
odvodzuje, t.j. nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného
bremena žalobcom nemôže byť na ujmu.

26. Po preskúmaní obsahu spisu, vykonaného dokazovania, napadnutého rozsudku ako aj podaného
odvolania žalobcu a vyjadrenia žalovaného v odvolaní odvolací súd zhodne so závermi súdu
prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal oprávnenosť
žalovaného nároku, a preto súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku vo vzťahu k odvolacím dôvodom uvádza odvolací súd nasledovné.

27.1. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 620/2015 nevykonal právne posúdenie veci a nevysvetlil, o ktorú z viacerých zákonných
skutkových podstát bezdôvodného obohatenia ide, odvolací súd uvádza nasledovné.

27.2. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie možno jednoznačne uzavrieť, že žalobca
žalovanému poskytol sumu 6.000,- eur na základe splneného zmluvného záväzku, z ktorého dôvodu
nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného a nebolo možné aplikovať ustanovenia o
bezdôvodnomobohatení.Plneniemedzistranamibolotedazaložené naplatneuzatvorenom zmluvnom
záväzku, pričom súd prvej inštancie v ods. 15 a 16 napadnutého rozsudku definoval, čo je bezdôvodným

obohatením a v ods. 17 riadne odôvodnil, z akých dôvodov nevzhliadol bezdôvodné obohatenie na
strane žalovaného.

27.3. Súd prvej inštancie v ods. 17 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že medzi stranami
sporu bola uzatvorená ústna dohoda, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že žalovaný ukončí

uzatvorenú Zmluvu o rezervácii uzatvorenú medzi ním a spoločnosťou VIWO, s.r.o. a žalobca mu za
to zaplatí sumu 6.000,- eur, pričom žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal
opak. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi stranami sporu bol uzatvorený a realizovaný záväzkový vzťah
vo forme ústne uzatvorenej zmluvy, preto do úvahy neprichádza vydanie bezdôvodného obohatenia.

27.4. Je potrebné zdôrazniť, že práve žalobca inicioval dohodu so žalovaným, ktorá viedla k zaplateniu
6.000,-eurakodohodnutejodplatyzasúhlasžalovanéhosukončenímZmluvyorezerváciinehnuteľnosti
medzi žalovaným a spoločnosťou VIWO, s.r.o., aby žalobca mal možnosť uzatvoriť Zmluvu o rezervácii
nehnuteľnosti na apartmánový byt, ktorý bol pôvodne rezervovaný pre žalovaného. Prevod sa uskutočnil
dňa 27.03.2023, kedy zároveň došlo k uzatvoreniu Dohody o zrušení Zmluvy o rezervácii nehnuteľnosti

medzispoločnosťouVIWO,s.r.o.ažalovanýmazároveňkuzatvoreniuZmluvyorezerváciinehnuteľnosti
medzi spoločnosťou VIWO, s.r.o. a žalobcom. Suma 6.000,- eur teda predstavovala odplatu žalovanému
za ukončenie Zmluvy o rezervácii nehnuteľnosti medzi spoločnosťou VIWO, s.r.o. a žalovaným.
Žalovaný svoju časť ústnej dohody splnil, čo zároveň žalobcovi umožnilo uzatvoriť Zmluvu o rezervácii
nehnuteľnosti medzi spoločnosťou VIWO, s.r.o..

27.5. Súd prvej inštancie dospel k záveru o splnení dohodnutého zmluvného záväzku na základe ktorej
skutočnosti žalobu zamietol, nakoľko na strane žalovaného z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k
bezdôvodnému obohateniu a teda ani k aplikácii ust. o bezdôvodnom obohatení. S uvedeným záverom
sa odvolací súd plne stotožňuje. K žalobcom uvádzanému nálezu II. ÚS 620/2015 odvolací súd uvádza,

že sa týka odlišných skutkových okolností, naviac samotný Ústavný súd SR v právnej vete uzavrel, že
v konaniach o vydanie bezdôvodného obohatenia spravidla nemožno dospieť k meritórnemu záveru o
dôvodnosti žaloby bez toho, aby sa zo skutkového hľadiska ujasnilo, o ktorú z viacerých zákonnýchskutkových podstát bezdôvodného obohatenia ide. Samotný Ústavný súd SR teda pripúšťa určité
výnimky.

28.1. K odvolacej námietke žalobcu, že dohoda medzi žalobcom a spoločnosťou VIWO, s.r.o. bola
zmluvou spotrebiteľskou, podliehajúcou režimu ust. § 51a nasl. Obč. zák. a preto, v zmysle ust. §
52a ods. 2 Obč. zák., po vyhlásení neplatnosti rezervačnej zmluvy súdom, mal súd prvej inštancie aj
zmluvu medzi stranami sporu považovať za zaniknutú, nakoľko ide o závislé zmluvy, uvádza odvolací
súd nasledovné.

28.2. Podľa § 52a ods. 1,2 Obč. zák. , ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom
rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne. Ak však
z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme
vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou
vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom

nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi
účinkami. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že hoci zmluva uzatvorená
medzi žalobcom a spoločnosťou VIWO, s.r.o. mala charakter zmluvy spotrebiteľskej, uzatvorená ústna
zmluva medzi stranami sporu ako občanmi, charakter spotrebiteľskej zmluvy nemala. Odvolací súd
mal za preukázané, že tento zmluvný vzťah bol zmluvným vzťahom dvoch fyzických osôb, netýkal sa

ich podnikateľskej činnosti, pričom spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Obč.
zák. výlučne taká zmluva, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom, o čo v danom prípade nešlo.
Nie sú preto splnené predpoklady ust. § 52a Obč. zák. Naviac šlo o dva samostatné záväzkové vzťahy,
uzatvorené medzi rôznymi zmluvnými stranami, ktoré nemali na sebe charakter závislosti.

28.3. Žalobca v odvolacích námietkach vytkol súdu prvej inštancie, aj to, že neprihliadol na právoplatný
rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 20C/62/2023, v ktorom súd rozhodol o neplatnosti
Zmluvy o rezervácii medzi budúcim predávajúcim VIWO, s.r.o. a záujemcom a to žalobcom zo dňa
27.03.2023 pre neuvedenie kúpnej ceny. Odvolací súd poznamenáva, že na Okresnom súde Dunajská
Streda sa viedlo konanie pod sp. zn. 20C/62/2023, kde žalobca žaloval spoločnosť VIWO, s.r.o. (ako

žalovaného) a predmetom žaloby bolo zaplatenie 15.000,- eur s príslušenstvom, z titulu, že žalobca mal
záujem kúpiť od žalovaného apartmánový byt v komplexe K. B. H. I., pričom vychádzal z informácie
o kúpnej cene vo výške 210.000,- eur. Za týmto účelom uzavreli strany sporu dňa 27.03.2023 Zmluvu
o rezervácii nehnuteľnosti, na základe ktorej žalobca zložil na účet žalovaného rezervačný poplatok
15.000,- eur. Súd rozsudkom č.k. 20C/62/2023-107 zo dňa 12.11.2023 rozhodol, že konanie v časti

o zaplatenie 5.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 06.06.2023 do zaplatenia
zastavuje (výrok I.), žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 10.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške
8,75% ročne zo sumy 15.000,- eur od 22.05.2023 do 05.06.2023 a zo sumy 10.000,- eur od 06.06.2023
do zaplatenia (výrok II.), a že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu
100% (výrok III.). Odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietku žalobcu ako irelevantnú. Uvedený

spor sa týkal iného zmluvného vzťahu medzi odlišnými subjektmi a na inom skutkovom základe.

28.4. Za nedôvodnú považoval odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu, ktorou vytýkal súdu
prvej inštancie, že opomenul vyhodnotiť predžalobnú upomienku zo dňa 16.05.2023, ktorou
žalobca jasne vyjadril svoju vôľu nebyť viazaný žalovaným tvrdenou ústnou dohodou. Súd prvej

inštancie v napadnutom rozsudku, hoci stručne, ale jasne a zrozumiteľne odôvodnil zamietnutie
žaloby. Argumentáciu žalobcu v odvolaní považuje odvolací súd za nedôvodnú, pričom na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k danej námietke uvádza nasledovné. Dňa 27.03.2023
žalobca zložil sumu 6 000,- eur na účet žalovaného. Dňa 27.03.2023 došlo k zrušeniu Zmluvy o
rezervácii nehnuteľnosti medzi žalovaným a VIWO, s.r.o. a zároveň uzatvoreniu Zmluvy o rezervácii

nehnuteľnosti medzi žalobcom a VIWO, s.r.o.. Žalobca až dňa 16.05.2023 vyzval žalovaného na vydanie
bezdôvodného obohatenia, t.j. až potom, čo došlo zo strany žalovaného k splneniu záväzku. Naviac
uvedená výzva je obsahom spĺňajúca náležitosti predžalobnej upomienky, nie odstúpenia od zmluvy.
Nebolo teda povinnosťou súdu prvej inštancie sa v odôvodnení podrobne zaoberať týmto úkonom
právneho zástupcu žalobcu.

28.5. Odvolací súd pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c.
Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

29.1. Neobstoja tiež odvolacie námietky žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej
inštancie, namietané porušenie rovnosti zbraní súdom prvej inštancie, či vykonanie výsluchu svedka.

29.2. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré

majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté
závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods.

2 až 4 CSP.

29.3. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a
po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

29.4. Rovnosť zbraní sa prejavuje ako rovnaká miera možnosti uplatňovania prostriedkov procesného
útoku, ale aj procesnej obrany v medziach stanovených CSP. Obsah princípu rovnosti sporových strán

sa v civilnom sporovom konaní prejavuje ako tzv. funkčná rovnosť, spočívajúca v takom procesnom
postupe súdu, aby sa každej zo sporových strán umožnilo v rovnakej miere realizovať svoje procesné
oprávnenia, napríklad právo navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k dokazovaniu či zúčastniť sa pojednávania
a pod.

29.5. Rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) súd zabezpečuje vytvorením rovnakých
procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady
spočíva v tom, že všetci účastníci konania, (osobitne strany civilného sporového konania), majú
rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez
zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo

procesná pozícia účastníka (strany sporu), nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov (sporových strán)
sa stane žalobcom, a ktorý z účastníkov je žalovaný (m. m. PL. ÚS 43/95 , II. ÚS 35/02 , II. ÚS 121/02 ,
II. ÚS 135/05 , IV. ÚS 126/09 ). Táto ústavná zásada zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom
konaní, nie „rovnosť" v zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku pre každého účastníka takéhoto
konania.

29.6. Z obsahu spisu nevyplýva, že by došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, a že by žalobca
bol postupom súdov pri posudzovaní unesenia dôkazného bremena akokoľvek ukrátený na svojich
procesných právach. Z obsahu tejto odvolacej námietky je zrejmé, že žalobca považuje za porušenie
zásady rovnosti strán svoj neúspech v otázke posúdenia unesenia dôkazného bremena svojho konania

v žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. posúdenie tejto otázky súdom prvej inštancie
v jeho neprospech. Je však potrebné uvedomiť si, že sporové konanie je konaním, kde vždy proti
sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom,
aby na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej stranya prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy
tou neúspešnou. Podstata odvolania a jeho dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti
neúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé

a relevantné. Samotným rozhodnutím súdu a právnym posúdením sporu súdom totiž nemôže dôjsť k
porušeniu práva na spravodlivý proces, a teda ani k porušeniu zásady rovnosti zbraní, pretože sa tým
strane sporu neznemožňuje realizovať jej procesné oprávnenia v priebehu konania pred súdom.

29.7. Pokiaľ súd prvej inštancie v konaní predvolal a vypočul žalovaným navrhnutého svedka (navrhnutý

na čl 55), ktorý žalobca považoval za zbytočný , nemožno takýto úkon súdu prvej inštancie hodnotiť
ako porušenie práva žalobcu na rovnosť zbraní a porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Rovnaké
práva ako žalobcovi totiž patria aj žalovanému.

30. Ďalšie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné,
nespôsobilé ovplyvniť právne posúdenie veci.

31. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom
rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na
ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto
vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a

dostatočne zisteného skutkového stavu. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ako
vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

32. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku II.
a III. o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 2 CSP.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za

dodržania zásad podľa § 251 CSP.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trnave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného

sporového poriadku).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného
sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).