Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 4Sf/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823100216
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Kútiková

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100216.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Kútikovej a

členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Lukáša Kolibába, v právnej veci žalobcu: CZT Ružomberok,
s. r. o., so sídlom Bystrická cesta 1, 034 01 Ružomberok, IČO: 36 820 300, právne zastúpený: Škubla &
Partneri s. r. o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava - Petržalka, IČO: 36 861 154,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101427260/2023 zo dňa 05.06.2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie
1. Daňový úrad Žilina, ako príslušný správny orgán I. stupňa na základe zákona č. 35/2019 Z. z.
o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vydal
rozhodnutieč.103343984/2022zodňa13.decembra2022(ďalejaj„prvostupňovérozhodnutie“),ktorým
rozhodol tak, že podľa § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov žiadosti

žalobcu ako daňového subjektu, doručenej dňa 11.4.2019 o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót
za zdaňovacie obdobie 2011 a priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných
kvót za rok 2011 nevyhovel.
2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu č. 103343984/2022 zo dňa 13. decembra 2022 žalobca v zákonom
stanovenej lehote podal odvolanie. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako správny orgán II.
stupňa na základe zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vydal rozhodnutie č. 101427260/2023
zo dňa 05. júna 2023 (ďalej aj „napádané rozhodnutie“ alebo ,,druhostupňové rozhodnutie"), ktorým
rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu tak, že podľa § 74 ods. 4 zákona č.
563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Žilina 103343984/2022 zo
dňa 13. decembra 2022, potvrdil.

Správna žaloba a žalobné body

3. Žalobca sa včas doručenou správnou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, pričom
žiadal napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému
orgánu na ďalšie konanie. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania.4. Žalobca žiadal zrušiť napádané rozhodnutie z dôvodov uvedených v ust. § 191 ods. 1 písm. c) a
d) zákona č.162/2005 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ,,SSP“), a teda žalobca mal za to, že
napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
5. V odôvodnení správnej žaloby žalobca konkretizoval dôvody nezákonnosti napádaného rozhodnutia
nasledovne - uviedol, že dňa 24. júna 2011 uhradil správcovi dane preddavok na daň z emisných kvót
za prvý polrok 2011 vo výške 105 540 eur a dňa 24. januára 2012 ďalší preddavok na túto daň za druhý
polrok 2011 v rovnakej výške. Celková suma zaplatených preddavkov tak predstavovala 211 080 eur.

Následne žalobca podal daňové priznanie k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011, v
ktorom vyčíslil daňovú povinnosť vo výške 278 575 eur. Rozdiel medzi uhradenými preddavkami a touto
sumou, t. j. 67 495 eur, žalobca doplatil dňa 29. júna 2012.
6. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 12. apríla 2018 vo veci
C-302/17, ktorým Súdny dvor s účinkami ex tunc deklaroval, že slovenská vnútroštátna právna úprava
dane z emisných kvót je v rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES o vytvorení

systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov. Z tohto dôvodu podľa žalobcu nebolo
možné túto daň od počiatku uplatňovať, pretože nikdy neexistoval právny základ pre jej vyrubenie a
výber. Správca dane ako orgán verejnej moci mal preto povinnosť túto skutočnosť zohľadniť ex officio
a vrátiť žalobcovi všetky sumy, ktoré na tejto dani zaplatil.
7. Žalobca tvrdil, že po vydaní uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ sa stalo právne nesporným,

že daň z emisných kvót bola od počiatku nezákonná a neexistoval žiadny právny dôvod, aby ju
správca dane naďalej zadržiaval. Zároveň žalobca uviedol, že v súlade s § 79 daňového poriadku bol
správca dane povinný rozhodnúť o vrátení preplatku (teda o celej zaplatenej dani) a o priznaní úroku z
oneskoreného vrátenia, a to najneskôr do 15 dní od vrátenia preplatku.
8. Na základe týchto skutočností žalobca dňa 11. apríla 2019 podal elektronicky žiadosť o vrátenie

neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia
preplatku. Správca dane však na túto žiadosť reagoval iba listom – „oznámením“ zo dňa 9. mája 2019,
ktorým žiadosť zamietol. Žalobca namietal, že správca dane sa týmto spôsobom vôbec nezaoberal
skutkovým ani právnym stavom veci, hoci mal povinnosť vydať rozhodnutie podľa § 63 ods. 5 daňového
poriadku. Takto vydané oznámenie podľa neho nebolo možné považovať za rozhodnutie, čím správca

dane konal v rozpore so zákonom a narušil princíp právnej istoty.
9. Z dôvodu pochybností o tom, či má proti takémuto oznámeniu možnosť podať riadne odvolanie,
žalobca odvolanie podal, avšak správca dane následne vydal ďalšie oznámenie zo dňa 21. júna 2019,
v ktorom uviedol, že o vrátení dane nebolo vydané rozhodnutie, a teda odvolanie nie je prípustné.
Žalobca tento postup označil za účelový a v rozpore so zásadou dvojinštančnosti konania, pretože týmto

spôsobom správca dane fakticky znemožnil, aby sa jeho žiadosť preskúmala nadriadeným orgánom.
10. Voči týmto oznámeniam podal žalobca dňa 3. júla 2019 správnu žalobu. Krajský súd v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 30S/122/2019 rozsudkom zo dňa 17. marca 2020 rozhodol v prospech žalobcu,
keď zrušil oznámenie správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd vtedy konštatoval, že správca
dane postupoval nesprávne, keď o žiadosti rozhodol len formou oznámenia, a uložil mu povinnosť v

ďalšom konaní rozhodnúť o žiadosti riadnym rozhodnutím a vec aj náležite odôvodniť.
11. Správca dane následne vydal dňa 13. decembra 2022 rozhodnutie č. 103343984/2022, ktorým
opätovne žiadosti žalobcu nevyhovel. Odôvodnil to tým, že žalobcovi uplynula päťročná lehota na
vrátenie daňového preplatku podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku, pričom uviedol, že povinnosť
podať daňové priznanie k dani z emisných kvót vznikla v roku 2012 a lehota uplynula 31. decembra

2017. Žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal dňa 12. januára 2023, keď namietal, že rozhodnutie
vychádzalo z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci.
12. Žalobca zároveň upozornil, že v súvislosti s týmto nárokom viedol aj občianskoprávne konanie na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 20C/20/2020, v ktorom sa domáhal náhrady škody spôsobenej
nezákonným výberom a zadržiavaním dane. Toto konanie bolo zastavené uznesením zo dňa 6. februára

2023, keď okresný súd konštatoval, že nárok žalobcu má daňovoprávny charakter a musí o ňom
rozhodnúť správca dane. Okresný súd zároveň uviedol, že žalobcov nárok na úrok z omeškania vyplýva
priamo z práva Európskej únie. Žalobca túto novú právnu skutočnosť oznámil žalovanému i správcovi
dane, avšak tí na ňu nijako nereagovali.
13. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný – Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky – rozhodnutím zo

dňa 5. júna 2023, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane. Žalovaný zopakoval argument, že žalobca
zmeškal päťročnú lehotu podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku, keďže daňové priznanie podal v roku
2012, a lehota tak uplynula koncom roka 2017.14.Žalobcanamietal,žetakýtoprávnyzáverjevrozporesprávomEurópskejúnieasúčinkamirozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/17, ktorý má deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc. Tvrdil, že ak bola
daň z emisných kvót od počiatku v rozpore s právom Únie, nemohla založiť zákonnú povinnosť podať

daňové priznanie, a preto nemohla ani začať plynúť prekluzívna lehota podľa § 69 ods. 1 daňového
poriadku. Žalobca zdôraznil, že správca dane a žalovaný boli povinní rešpektovať záväznosť práva
Európskej únie, ako aj princíp jeho prednosti zakotvený v čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
15. Podľa žalobcu tým, že správne orgány napriek tomu aplikovali vnútroštátne ustanovenia v rozpore s
právom EÚ, porušili nielen ústavné zásady, ale aj jeho základné právo na ochranu vlastníctva a princíp

právnej istoty. Poukázal pritom na ustálenú judikatúru slovenských správnych súdov, predovšetkým na
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/158/2020 zo dňa 21. apríla 2021 a rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 6S/144/2019 zo dňa 10. februára 2022, ktoré sa týkali obdobných prípadov a
v ktorých súdy zhodne konštatovali, že ak daň z emisných kvót bola nezákonná, nevznikla povinnosť
podať daňové priznanie, a tým nemohla začať plynúť ani lehota na vrátenie dane.
16. Žalobca ďalej namietal, že v čase zaplatenia dane neexistoval žiadny právny dôvod na jej výber,

a preto sa správca dane po právoplatnom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ dostal do omeškania s jej
vrátením. Z tohto dôvodu žalobca požadoval, aby mu bola daň vrátená spolu s úrokom z omeškania,
ktorý podľa neho vyplýva priamo z práva EÚ a z judikatúry Súdneho dvora, ktorá ukladá členským štátom
povinnosť vrátiť nezákonne vybrané dane vrátane príslušenstva.
17. Žalobca v žalobe osobitne namietal, že právne pojmy „povinnosť podať daňové priznanie“ a „podanie

daňového priznania“ predstavujú dve rozdielne právne skutočnosti, ktoré nemožno stotožňovať.
Vysvetlil, že zatiaľ čo povinnosť podať daňové priznanie vzniká zo zákona, samotné podanie daňového
priznania predstavuje iba faktický úkon daňového subjektu, ktorý má smerovať k splneniu tejto
povinnosti. Zdôraznil, že tieto dve skutočnosti môžu nastať v rôznych časových momentoch, pričom
niekedy môže dôjsť aj len k jednej z nich, napríklad ak vznikne povinnosť podať priznanie, no daňovník

ju nesplní.
18. Žalobca tvrdil, že správne orgány nesprávne zamieňali okamih vzniku zákonnej povinnosti s
okamihom samotného podania priznania, hoci zákon jednoznačne viaže plynutie lehôt na vznik
povinnosti, nie na úkon podania. Podľa žalobcu preto nebolo možné stotožňovať „vznik povinnosti podať
daňové priznanie“ s „podaním daňového priznania“, lebo by to predstavovalo svojvoľný a neodôvodnený

výklad právnej normy, odporujúci nielen daňovému poriadku, ale aj právu Európskej únie.
19. Žalobca zdôraznil, že takýto výklad by bol absurdný, pretože by znamenal, že samotné podanie
priznania na daň, ktorá bola od počiatku nezákonná, by spätne zakladalo zákonnú povinnosť, čo by bolo
v rozpore s právom Únie i s ústavnými princípmi. Z toho žalobca vyvodil, že nikdy nevznikla zákonná
povinnosť podať daňové priznanie na nezákonnú daň, a preto ani nezačala plynúť päťročná lehota podľa

§ 69 ods. 1 daňového poriadku na vyrubenie alebo vrátenie dane spolu s úrokom.
20. Žalobca uviedol, že právna skutočnosť, ktorá by mohla vyvolať začiatok plynutia lehoty, nikdy
nenastala, keďže už od počiatku nebolo možné túto daň zákonne uplatňovať. V dôsledku toho nebolo
možné aplikovať ani ustanovenia daňového poriadku upravujúce procesné postupy k nezákonnej
dani, vrátane povinnosti podať daňové priznanie. Tento záver podľa žalobcu vyplýval nielen z výkladu

daňového poriadku, ale aj priamo z článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
Slovenská republika je právnym štátom.
21. Žalobca poukázal na všeobecne uznávaný princíp právneho štátu – „ex iniuria ius non oritur“, teda
že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že ak právny poriadok vyžaduje na začatie plynutia
lehoty vznik zákonnej povinnosti podať daňové priznanie, no takáto povinnosť nikdy zákonne nevznikla

(pretože samotná daň bola nezákonná), potom nemohlo dôjsť ani k začatiu plynutia lehoty.
22. Ďalej žalobca argumentoval článkom 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého možno povinnosti
ukladať len zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv
a slobôd. Podľa žalobcu preto žiadny orgán verejnej moci nemohol zákonne zasahovať do práv
daňovýchsubjektovbezhmotnoprávnehozákladu–tedabezexistenciezákonnejdane.Aktakýtozáklad

chýbal, každý následný procesný úkon štátu, hoci by bol formálne v súlade s daňovým poriadkom, bol
nezákonný, pretože smeroval k nezákonnému výsledku.
23. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru slovenských správnych súdov, ktorá zdôrazňuje,
že ak je určitý úkon správneho orgánu nezákonný, všetky následné kroky založené na ňom sú takisto
nezákonné. Analogicky uviedol, že ak bola samotná daň z emisných kvót nezákonná, žiadny procesný

postup týkajúci sa tejto dane nemohol byť zákonný. Preto podľa žalobcu nebolo možné počítať plynutie
prekluzívnej lehoty od momentu podania nezákonného daňového priznania.
24. Žalobca na podporu svojho tvrdenia citoval viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove,
Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR, ktoré sa opierali o princíp „ius ex iniuria non oritur“,podľa ktorého právne následky nemôžu vzniknúť z nezákonného postupu štátu. Z tejto analógie
žalobca vyvodil, že rovnako ako nezákonná daňová kontrola nemôže založiť zákonné rozhodnutie, ani
nezákonná daň nemôže založiť plynutie lehôt či zákonnú povinnosť podať priznanie.

25. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný nesprávne a metodologicky chybne uplatnil princíp právnej istoty.
Podľa žalobcu bolo naopak porušením právnej istoty daňového subjektu, ak by sa od neho požadovalo
rešpektovanie povinností, ktoré vychádzali z nezákonného právneho predpisu. Právnu istotu v danom
prípade narušil samotný štát tým, že trval na aplikácii právnej úpravy, ktorá bola s účinkami ex tunc
vyhlásená za rozpornú s právom Európskej únie.

26. Žalobca pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR sa právne normy musia
vykladať v prospech ochrany základných práv a slobôd, teda aj vlastníckeho práva, ktorého súčasťou je
právo na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane. Ak preto § 69 ods. 1 daňového poriadku viaže plynutie
lehoty na „vznik povinnosti podať daňové priznanie“, bolo potrebné tento pojem vykladať v prospech
daňového subjektu, teda tak, že ak ide o daň, ktorá bola od počiatku v rozpore s právom EÚ, takáto
povinnosť nikdy nevznikla.

27. Žalobca zdôraznil aj logický a systematický výklad zákona: ak zákonodarca výslovne odlíšil moment
„vzniku povinnosti“ od samotného „podania“, urobil tak úmyselne a so zámerom, aby tieto pojmy neboli
zamieňané. Ak by sa výklad žalovaného prijal, znamenalo by to popretie zmyslu ustanovenia § 69 ods.
1 daňového poriadku.
28. Podľa žalobcu žalovaný nesprávne tvrdil, že by rozhodnutie v prospech žalobcu bolo rozhodnutím

contra legem, hoci práve aplikácia nezákonného ustanovenia vnútroštátneho práva bola contra legem
vzhľadom na nadradenosť práva Európskej únie. Žalobca uviedol, že jeho prípad nemožno považovať
za „výnimku“ z plynutia lehôt – naopak, lehoty nikdy nemohli začať plynúť, pretože zákonný predpoklad
pre ich začatie nikdy nevznikol.
29. Žalobca opäť poukázal na judikatúru slovenských krajských súdov (napr. KS Trenčín sp. zn.

11S/158/2020 a KS Bratislava sp. zn. 6S/144/2019), ktoré rovnako skonštatovali, že ak ide o daň
nezlučiteľnú s právom EÚ, nemohla vzniknúť zákonná povinnosť podať daňové priznanie, a preto ani
nemohla začať plynúť lehota podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku.
30. Žalobca ďalej uviedol, že princíp právnej istoty nemožno vykladať na jeho ujmu, pretože jeho situácia
vznikla v dôsledku nezákonného konania štátu. Ak právna úprava dane bola od počiatku v rozpore s

právom EÚ, potom nezákonná bola aj povinnosť podať priznanie a všetky jej následky.
31. Z týchto dôvodov žalobca namietal, že odôvodnenie žalovaného rozhodnutia bolo arbitrárne a
nesprávne právne posúdené. Žalovaný podľa neho nesprávne interpretoval ustanovenie § 69 ods. 1
daňového poriadku, keď plynutie lehoty na vrátenie dane viazal na okamih podania daňového priznania,
hoci tento úkon bol sám o sebe nezákonný. Správny výklad podľa žalobcu znamenal, že lehota by mohla

začať plynúť len v prípade, ak by vznikla zákonná povinnosť podať priznanie na zákonnú daň, čo sa v
danom prípade nikdy nestalo.
32. Žalobca ďalej reagoval na argumentáciu žalovaného, ktorý v napadnutom rozhodnutí poukázal na
viacero rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorých síce v prípade porušenia práva EÚ v
oblasti daní neexistujú harmonizované pravidlá pre vrátenie nezákonne vybraných daní, avšak členským

štátom je ponechaná právomoc upraviť si procesné podmienky takéhoto vrátenia vo vnútroštátnom
práve, vrátane prekluzívnych lehôt. Žalobca však zdôraznil, že ani v takom prípade členské štáty nesmú
porušiť základné zásady práva Európskej únie – zásadu ekvivalencie a efektivity.
33. Podľa žalobcu tieto zásady znamenali, že vnútroštátne podmienky uplatnenia práva na vrátenie dane
zaplatenej v rozpore s právom EÚ nesmú byť menej výhodné než podmienky uplatňované pri obdobných

nárokoch podľa vnútroštátneho práva a zároveň nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť
výkon práv priznaných právom Únie.
34.Žalobcatvrdil,ževjehoprípadezásadaefektivityneboladodržaná,pretožeslovenskáprávnaúprava
umožňovalaplynutielehotynauplatnenienárokunavráteniedaňovéhopreplatkuajbeztoho,abyvznikla
zákonná povinnosť podať daňové priznanie. Podľa žalobcu však takýto výklad nie je možný – lehota

podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku môže začať plynúť len vtedy, ak existuje zákonná povinnosť podať
priznanie, teda len v prípade, že daň, ku ktorej sa priznanie vzťahuje, je zákonná. V prejednávanej veci
však daň z emisných kvót bola nezákonná, a preto povinnosť podať priznanie nikdy nevznikla a lehota
na vrátenie preplatku nemohla začať plynúť.
35. Žalobca zdôraznil, že tento záver vyplýva nielen z výkladu daňového poriadku, ale aj priamo z Ústavy

Slovenskej republiky. Poukázal na článok 7 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého majú právne akty Európskej
únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, a na článok 59 ods. 2 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že
dane možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona. Ak bola vnútroštátna právna úprava danev rozpore so smernicou EÚ, znamenalo to podľa žalobcu, že táto daň nikdy nebola zákonnou daňou, a
teda žiadna povinnosť podať daňové priznanie na ňu nemohla vzniknúť.
36. Žalobca zároveň uviedol, že podľa článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR možno povinnosti ukladať len

zákonomalebonazákladezákonaalenprizachovanízákladnýchprávaslobôd.Keďžepovinnosťpodať
daňové priznanie smerovala k uplatneniu nezákonnej dane, išlo o povinnosť, ktorá nemohla byť nikdy
zákonná. Vzhľadom na to, že právna skutočnosť vzniku povinnosti podať priznanie nikdy nenastala,
nemohlo dôjsť ani k začatiu plynutia prekluzívnej lehoty podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku.
37. Na tomto základe žalobca uzavrel, že zásada efektivity by bola dodržaná len vtedy, ak by mu bol

priznaný nárok na vrátenie dane a zaplatenie úroku, pretože lehota na uplatnenie tohto nároku podľa
vnútroštátneho práva nikdy nezačala plynúť.
38. Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, žalobca poukázal na to, že vnútroštátne podmienky pre vrátenie
dane zaplatenej v rozpore s právom EÚ nesmú byť menej výhodné ako podmienky stanovené pre
obdobné nároky vyplývajúce z vnútroštátneho práva. Na podporu svojho tvrdenia odkázal na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci Irimie, C-565/11 z 18. apríla 2013, podľa ktorého má daňový subjekt, ktorý

zaplatil daň v rozpore s právom Únie, nárok nielen na vrátenie zaplatenej sumy, ale aj na úrok z nej, a
to odo dňa jej zaplatenia až do dňa vrátenia.
39. Žalobca zdôraznil, že tento výklad je záväzný aj pre slovenské orgány verejnej správy, pretože
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ majú priamy účinok a ich právne závery musia byť uplatňované aj na
právne vzťahy vzniknuté pred ich vydaním. Preto mal žalobca podľa svojho názoru nárok na vrátenie

dane aj na úrok odo dňa jej úhrady, a to v súlade s § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorý stanovuje
úrokovú sadzbu 10 % ročne.
40. V súvislosti s tým žalobca reagoval aj na žalovaným citované rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo
veci C-500/16 Caterpillar Financial Services, pričom uviedol, že žalovaný toto rozhodnutie nesprávne
aplikoval. Vysvetlil, že predmetom veci Caterpillar bola daň z pridanej hodnoty (DPH), ktorá je

harmonizovanou daňou v rámci práva EÚ. Preto sa v jej prípade nepochybuje o zákonnosti samotnej
dane ani o existencii notifikačnej povinnosti (povinnosti podať priznanie). Aj vtedy, ak je určitá časť DPH
zaplatená bez právneho dôvodu, zachováva sa zákonná povinnosť podať priznanie, pretože DPH ako
taká je súladná s právom EÚ.
41. Naopak, daň z emisných kvót podľa žalobcu nikdy nebola zákonnou daňou, pretože smernica

2003/87/EStakútodaňneumožňovalazaviesť.Pretovtomtoprípadevôbecnemohlavzniknúťpovinnosť
podať daňové priznanie, a teda ani začať plynúť lehota podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku.
42. Žalobca tiež pripomenul, že aj Súdny dvor EÚ vo veci Caterpillar opätovne zdôraznil, že jeho
rozhodnutia v prejudiciálnych konaniach majú účinky ex tunc, teda sa vzťahujú aj na právne vzťahy,
ktoré vznikli pred ich vydaním. Z toho žalobca vyvodil, že ak už v čase, keď podával daňové priznanie

(v roku 2012), bola predmetná daň v rozpore s právom EÚ, nemohla vzniknúť zákonná povinnosť toto
priznanie podať.
43. Žalobca ďalej poukázal aj na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-30/02 Recheio-Cash
& Carry a C-89/10 a C-96/10 Q-Beef a A., z ktorých vyplýva, že plynutie lehôt na vrátenie nezákonne
zaplatenejdanezávisíodvnútroštátnejprávnejúpravy,avšaktátoúpravamusíbyťvsúladesozásadami

efektivity a ekvivalencie. Z uvedených rozhodnutí žalobca dovodil, že v prípade Slovenskej republiky,
kde je plynutie lehoty viazané na vznik zákonnej povinnosti podať priznanie, lehota nemôže plynúť, ak
ide o daň, ktorá bola nezákonná od samého začiatku.
44. Žalobca preto uzavrel, že žalovaný nesprávne aplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, a jeho právny
záver, že prekluzívna lehota uplynula, bol v rozpore so zásadami efektivity, ekvivalencie, ako aj s

princípom prednosti práva Európskej únie.
45. Žalobca v žalobe osobitne namietal aj nesprávne posúdenie otázky úroku z neoprávnene zaplatenej
dane. Tvrdil, že ak bola daň z emisných kvót vybraná v rozpore s právom Európskej únie, štát bol povinný
nielen túto daň vrátiť, ale aj zaplatiť úrok z jej zadržania. Podľa žalobcu tento nárok vyplýval priamo
z judikatúry Súdneho dvora EÚ, najmä z rozsudkov Irimie (C-565/11) a Littlewoods (C-591/10), podľa

ktorých členské štáty musia vrátiť daň vybranú v rozpore s právom Únie spolu s primeraným úrokom,
ktorý zabezpečí úplnú náhradu finančnej ujmy spôsobenej daňovému subjektu.
46. Žalobca uviedol, že nárok na úrok v takýchto prípadoch nevyplýva zo všeobecných predpisov o
náhrade škody, ale priamo z princípu efektivity a rovnosti v právnom poriadku EÚ. Preto nie je potrebné,
aby bol úrok výslovne priznaný vnútroštátnym zákonom – vzniká priamo z práva Únie.

47. Pokiaľ ide o jeho výšku, žalobca poukázal na § 79 ods. 3 daňového poriadku, podľa ktorého sa pri
oneskorenom vrátení daňového preplatku priznáva úrok vo výške 10 % ročne. Tvrdil, že táto sadzba
zodpovedá aj požiadavke primeranosti úroku podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ, keďže zabezpečuje
reálnu kompenzáciu za neoprávnené zadržiavanie finančných prostriedkov.48. Žalobca namietal, že správne orgány sa otázkou úroku vôbec riadne nezaoberali, hoci išlo o
neoddeliteľnú súčasť jeho nároku. V ich rozhodnutiach absentovalo akékoľvek posúdenie, či bol štát v
omeškaní a odkedy mu vznikla povinnosť úrok zaplatiť. Žalobca zdôraznil, že omeškanie štátu nastalo

už v momente, keď bolo zrejmé, že daň bola vybraná nezákonne, a teda najneskôr odo dňa vydania
rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/17.
49. Z týchto dôvodov žalobca žiadal, aby mu bola vrátená nezákonne vybraná daň spolu s úrokom z
omeškaniavovýške10%ročne,atoododňazaplateniajednotlivýchsúmaždoichskutočnéhovrátenia.
50. Žalobca v žalobe ďalej namietal, že pre správne určenie sumy úroku, na ktorý mal nárok, bolo

potrebné najprv určiť okamih, od ktorého tento nárok vznikol. Zdôraznil, že Súdny dvor Európskej únie
rozsudkom zo dňa 12. apríla 2018 vo veci C-302/17 skonštatoval rozpor slovenskej právnej úpravy dane
z emisných kvót s právom Európskej únie. Keďže tento rozsudok mal deklaratórny, nie konštitutívny
charakter, pôsobil ex tunc, teda spätne od nadobudnutia účinnosti smernice 2003/87/ES, resp. od 1.
januára 2011, keď Slovenská republika daň zaviedla do svojho právneho poriadku.
51. Žalobca preto tvrdil, že už v čase zaplatenia dane, vrátane preddavkov, neexistoval žiadny právny

základ pre jej výber ani zadržiavanie, a zaplatené sumy preto predstavovali daňový preplatok. Tým,
že správca dane tento preplatok nevrátil, dostal sa do omeškania, z čoho žalobca vyvodil vznik svojho
nároku na úroky z oneskoreného vrátenia dane.
52. Na podporu tohto záveru žalobca poukázal na judikatúru Krajského súdu v Bratislave (rozsudky sp.
zn. 2S/41/2012, 2S/42/2012, 6S/23/2012 a 5S/244/2012), podľa ktorej bolo potrebné rozsudok Súdneho

dvora EÚ C-302/17 interpretovať tak, že ak nebolo možné vyberať daň z emisných kvót, nebolo možné
určovať ani preddavky na túto daň. Tieto súdy zároveň zdôraznili, že prejudiciálne rozsudky Súdneho
dvora majú deklaratórny charakter a pôsobia spätne, pričom sa vzťahujú aj na právne vzťahy, ktoré
vznikli pred ich vydaním.
53. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Irimie (C-565/11), ktorý sa týkal

obdobnej skutkovej situácie v Rumunsku. V tomto prípade Súdny dvor konštatoval, že je v rozpore s
právom EÚ vnútroštátny režim, ktorý obmedzuje výplatu úrokov z vrátenia nezákonne vybratej dane iba
od dňa nasledujúceho po podaní žiadosti o jej vrátenie. Podľa tohto rozsudku musia byť úroky priznané
od dňa neoprávneného zaplatenia dane až do jej vrátenia, pretože len takáto úprava zodpovedá zásade
efektivity a zabezpečuje plnú kompenzáciu finančnej ujmy spôsobenej daňovníkovi.

54. Žalobca podrobne opísal skutkové okolnosti prípadu Irimie a zdôraznil, že závery Súdneho dvora v
ňom uvedené sú plne aplikovateľné aj na jeho situáciu. Vyslovil, že aj v jeho prípade bola daň vybraná
v rozpore s právom Únie, a preto mu vznikol nárok na úrok odo dňa, keď túto daň zaplatil. Odkázal
na ustálenú judikatúru Súdneho dvora (vec Littlewoods, B./XX, C., B./XX, D. E., C-113/10 a ďalšie), z
ktorej vyplýva, že členský štát je povinný vrátiť nielen neoprávnene vybranú daň, ale aj zaplatiť úroky

ako náhradu za nemožnosť disponovať finančnými prostriedkami počas obdobia, keď boli nezákonne
zadržané.
55. Žalobca zdôraznil, že z rozhodnutia vo veci Irimie jednoznačne vyplýva, že nárok na úroky vzniká od
okamihuzaplateniadane,ažekaždýčlenskýštátjepovinnýzabezpečiťichvýplatuvsúladesozásadami
efektivity a ekvivalencie. Preto slovenské orgány verejnej správy nemohli vykladať § 79 daňového

poriadku tak, že úrok sa priznáva až po uplynutí určitej lehoty od podania žiadosti o vrátenie.
56. Žalobca argumentoval, že práve rozsudok vo veci Irimie predstavuje tzv. acte clair, teda jasný a
jednoznačný výklad práva EÚ, ktorý neumožňuje odlišný výklad. Súdny dvor v ňom podľa žalobcu
poskytol jednoznačné pravidlo – členský štát je v omeškaní od okamihu, keď prijal nezákonnú daň, a
preto je povinný zaplatiť úroky od tohto momentu. Tento právny názor museli slovenské súdy aj správne

orgány rešpektovať, pretože právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom.
57. Žalobca ďalej poukázal na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora, ktorá tento právny názor potvrdzuje,
napríklad rozsudky C-69/14 Târ?ia a C-331/13 Nicula, v ktorých Súdny dvor zopakoval, že členský štát
je povinný vrátiť dane vybraté v rozpore s právom Únie spolu s úrokmi, pričom tieto úroky musia byť
priznané za celé obdobie od nezákonnej úhrady až do jej vrátenia.

58. Na tomto základe žalobca namietal, že v jeho prípade Slovenská republika ako členský štát EÚ
bola v omeškaní od okamihu zaplatenia dane z emisných kvót (vrátane preddavkov), a preto mu vznikol
nárok na úroky od tohto momentu.
59. Žalobca tiež uviedol, že právny princíp „ex iniuria ius non oritur“ sa vzťahuje aj na výpočet úrokov. Ak
samotná daň bola nezákonná, potom aj výpočet úroku podľa vnútroštátneho režimu, ktorý by odkladal

začiatok plynutia úrokov na neskorší okamih, by bol nezákonný.
60. Pokiaľ ide o výšku úroku, žalobca konštatoval, že hoci právo Európskej únie nestanovuje konkrétnu
úrokovú sadzbu, vnútroštátna právna úprava musí byť v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.
Odkázal pritom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-654/13 Delphi Hungary, podľa ktorého súvnútroštátne súdy povinné neuplatniť také ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s
právom EÚ.
61. Z toho žalobca vyvodil, že v jeho prípade bolo potrebné aplikovať sadzbu úroku podľa § 79 ods.

3 daňového poriadku, teda 10 % ročne, keďže ide o sadzbu primeranú a používanú v obdobných
situáciách, keď štát dlhuje daňovníkovi finančné prostriedky. Tento výklad podľa žalobcu zodpovedal
zásadám efektivity a ekvivalencie, ako ich vyžaduje judikatúra Súdneho dvora EÚ, a bol potvrdený aj
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/57/2016, podľa ktorého možno použiť analógiu legis pri
určovaní úrokovej sadzby v prípadoch, ktoré zákon výslovne neupravuje.

62. Žalobca napokon poukázal aj na politický rozmer veci. Uviedol, že po vydaní rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-302/17 sa k problematike nezákonnej dane z emisných kvót vyjadrilo Ministerstvo
financií SR ako ústredný orgán pre oblasť daní. Podľa medializovaných informácií sa rozsudok
dotýkal viac než 130 daňových subjektov, a preto ministerstvo zaujalo centralizovaný prístup a vydalo
Finančnému riaditeľstvu SR interný pokyn, aby daňové orgány týmto subjektom daň nevracali a len im
oznámili, že daňový preplatok neevidujú.

63. Žalobca ako dôkaz predložil „Informáciu o prijatých záveroch k dani z emisných kvót“ č. 607014/18
z 26. októbra 2018, vydanú daňovou sekciou Finančného riaditeľstva SR. Z tohto dokumentu vyplývalo,
že postup správnych orgánov bol priamo koordinovaný s Ministerstvom financií SR, ktoré dalo pokyn,
aby sa zaplatené dane nevracali ani v prípadoch, keď daňovníci podali žiadosť po uplynutí lehoty na
vyrubenie dane.

64. Žalobca tvrdil, že žalovaný sa týmto pokynom riadil a uprednostnil politické stanovisko Ministerstva
financií pred zákonnou úpravou a záväznými rozhodnutiami súdov. Zdôraznil, že správne orgány sú
povinné riadiť sa zákonom, nie politickými pokynmi. Na podporu svojho názoru citoval judikatúru
Najvyššieho súdu SR (uznesenie sp. zn. 3Sžf/50/2009) a Ústavného súdu SR (nález sp. zn. III. ÚS
341/07), ktoré zdôrazňujú povinnosť orgánov verejnej moci uplatňovať právo v súlade s ústavou a

princípom spravodlivosti, ako aj povinnosť výkladu právnych predpisov ústavne konformným spôsobom.
65. Žalobca zdôraznil, že štátne orgány majú v pochybnostiach vždy vykladať právne normy v prospech
realizácie základných práv, a že v jeho prípade bola povinnosťou finančnej správy a Ministerstva financií
postupovať v súlade s ústavou, právom Európskej únie a princípom spravodlivosti, nie podľa interných
politických rozhodnutí.

66. Žalobca namietal, že žalovaný nesprávne posúdil právny význam dohody o mimosúdnom vyrovnaní
uzatvorenej medzi žalobcom a Slovenskou republikou podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tvrdil, že táto dohoda nemala žiadny vplyv na
priebeh daňového konania o vrátenie dane a zaplatenie úroku, pretože išlo o dva samostatné
právne režimy – daňovoprávny a civilnoprávny. Vyslovil, že predmetom daňového konania bol nárok

daňovoprávnej povahy podľa daňového poriadku, zatiaľ čo konanie podľa zákona o zodpovednosti za
škodu predstavovalo uplatnenie civilnoprávneho nároku na náhradu škody.
67. Žalobca konštatoval, že tieto dva druhy konaní sa mohli viesť súbežne, čo vyplývalo aj z ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej konanie o vrátení daňového preplatku a
úrokov nevylučuje konanie o náhrade škody spôsobenej orgánom verejnej moci. Namietal, že žalovaný

neodôvodnil, prečo by takýto súbeh mal byť vylúčený, a obmedzil sa len na tvrdenie, že problém by
nevznikol, keby žalobca podal dodatočné daňové priznanie po tom, čo bolo známe, že daň z emisných
kvót je nezákonná. Žalobca označil tento záver za neprijateľný, pretože správca dane bol povinný
postupovať eurokonformne a mal už pri vyrubení dane rozpoznať jej rozpor s právom EÚ.
68. Ďalej žalobca poukázal na to, že otázky uplatnenia civilnoprávneho nároku zo zodpovednosti za

škodu nepatria do pôsobnosti správnych orgánov ani správnych súdov. Napriek tomu reagoval na
tvrdenie žalovaného o „vrátení dane“ prostredníctvom dohody a zdôraznil, že podľa ustálenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ (najmä vo veciach Irimie, Târ?ia, Nicula a Littlewoods Retail) má daňový subjekt
v prípade dane vybratej v rozpore s právom EÚ nárok nielen na vrátenie samotnej dane, ale aj na
zaplatenie úroku z tejto sumy, a to ako neoddeliteľnej súčasti tohto nároku.

69. Žalobca poznamenal, že predmetná mimosúdna dohoda sa vzťahovala iba na samotné vrátenie
dane, nie na úroky, ktoré mu neboli vyplatené. Preto podal na Slovenskú republiku žalobu o náhradu
škody v rozsahu nevyplatených úrokov. O tejto žalobe rozhodol Okresný súd Bratislava I uznesením zo
dňa 6. februára 2023, v ktorom potvrdil, že žalobca má právo na vrátenie dane a zaplatenie úroku, pričom
konštatoval, že úrok nepredstavuje škodu, ale daňovoprávny nárok, o ktorom má rozhodnúť správca

dane. Z tohto dôvodu súd postúpil vec správcovi dane.
70. Žalobca uviedol, že toto rozhodnutie predložil žalovanému, avšak žalovaný sa s jeho obsahom
nijako nevysporiadal, hoci si pre „mimoriadnu zložitosť prípadu“ predĺžil lehotu na rozhodnutie. Žalobcapretokonštatoval,žežalovanýnevykonalžiadneposúdenienovýchprávnychskutočnostíaneodôvodnil,
prečo neakceptoval závery civilného súdu, ktorý označil úrok z vrátenej dane za daňovoprávny nárok.
71. Záverom žalobca zdôraznil, že si bol vedomý judikatúry Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej majú

členské štáty určitú voľnosť pri voľbe procesného postupu na odstránenie následkov porušenia práva
EÚ. Uviedol však, že uplatnil svoje nároky v oboch režimoch – daňovoprávnom aj civilnoprávnom
– nie s cieľom získať dvojité plnenie, ale pre zachovanie právnej istoty, keďže nebolo zrejmé, ktorý
postup je správny. Zároveň vyslovil, že ak by sa jeho nárok mal posudzovať výlučne v režime zákona o
zodpovednosti za škodu, musel by mu byť priznaný aj úrok, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou vrátenia

dane vybratej v rozpore s právom Európskej únie.
72. Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného bolo nezákonné, nepreskúmateľné a zmätočné,
pretože sa žalovaný nevysporiadal s podstatou jeho argumentácie, prípadne sa vyjadroval protichodne.
Tvrdil, že hoci rozhodnutie malo rozsah trinásť strán, väčšina jeho obsahu bola len rekapituláciou
skutkového stavu a odvolania, pričom chýbala vecná právna argumentácia.
73. Žalobca uviedol, že žalovaný sa obmedzil len na citáciu ustanovení zákona o dani z príjmov a

vykonávacej vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 178/2011, ktoré upravovali daň z emisných
kvót. Na základe týchto ustanovení žalovaný konštatoval, že povinnosť podať daňové priznanie za rok
2011 vznikla v roku 2012 a že lehota na vyrubenie dane uplynula 31. decembra 2017. Žalobca však
tvrdil, že žalovaný úplne opomenul skutočnosť, že v čase účinnosti týchto vnútroštátnych ustanovení
už bola účinná aj smernica Európskej únie, ktorá mala aplikačnú prednosť a s ktorou bola vnútroštátna

úprava v rozpore.
74. Žalobca vyslovil, že žalovaný sa ani jediným slovom nezaoberal priamou aplikovateľnosťou smernice
ani jej článkom 10, hoci táto smernica mala prednosť pred vnútroštátnym právom. Namiesto toho sa
žalovaný odvolal len na zásadu nepriameho účinku práva EÚ a uviedol, že eurokonformný výklad
nesmie viesť k výkladu vnútroštátneho práva contra legem. Žalobca označil takýto názor za nesprávny

a v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ aj ústavným postavením európskeho práva v
slovenskom právnom poriadku. Skonštatoval, že po takmer dvoch desaťročiach členstva Slovenskej
republiky v Európskej únii nie je možné akceptovať, aby správny orgán nepoznal alebo ignoroval princíp
priamej aplikácie smerníc EÚ.
75. Žalobca uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplývajú štyri podmienky priamej

aplikovateľnosti smerníc – jasnosť a presnosť záväzku, jeho nepodmienenosť, uplynutie transpozičnej
lehoty a priznanie práv jednotlivcovi. Tieto podmienky boli podľa neho v prípade smernice o emisných
kvótach splnené, čo potvrdzoval aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/17, ako aj viaceré
rozhodnutia krajských súdov.
76. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nevedel jednoznačne uviesť, či daň (t. j.

preplatok) bola žalobcovi vrátená, alebo nie. Poukázal na vnútorný rozpor v odôvodnení, keď žalovaný
na jednej strane tvrdil, že k vráteniu dane nedošlo, a preto nevznikol nárok na úrok, no na druhej
strane uviedol, že daň bola žalobcovi vrátená na základe dohody so Slovenskou republikou, a preto
nemohla byť vrátená „dvakrát“. Žalobca zdôraznil, že tieto tvrdenia si navzájom odporujú a spôsobujú,
že rozhodnutie je právne neudržateľné a zmätočné.

77. Žalobca ďalej odmietol argumentáciu žalovaného, podľa ktorej mal podať dodatočné daňové
priznanie ešte pred 31. decembrom 2017, teda pred uplynutím lehoty na vyrubenie dane. Žalobca
uviedol, že rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorým bola daň z emisných kvót označená za nezákonnú
(C-302/17), bol vydaný až 12. apríla 2018, teda po uplynutí tejto lehoty. Skonštatoval preto, že tvrdenie
žalovaného o možnosti podať dodatočné priznanie bolo objektívne nereálne, keďže „nová skutočnosť“,

teda zistenie nezákonnosti dane, nastala až po preklúzii nároku.
78. V závere žalobca uviedol, že rozhodnutie žalovaného bolo právne neudržateľné a svojvoľné a že
jeho účinky predstavovali závažný zásah do práv žalobcu. Zdôraznil, že aj naďalej zotrvával na svojom
nároku na vrátenie preplatku a zaplatenie úroku podľa § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Opieral sa pritom o rozsudky

Súdneho dvora EÚ – najmä vec C-302/17, ktorou bola daň z emisných kvót označená za nezákonnú ex
tunc, a vec C-565/11 (Irimie), podľa ktorej musí byť úrok z vrátenia dane vybratej v rozpore s právom
EÚ priznaný už odo dňa jej zaplatenia, nie až odo dňa podania žiadosti.
79. Žalobca napokon uzavrel, že žalovaný svoj záver o preklúzii nároku oprel o nesprávny výklad §
69 daňového poriadku, keď začiatok plynutia lehoty viazal na podanie daňového priznania, hoci podľa

žalobcu lehota nemohla začať plynúť, keďže povinnosť podať priznanie k nezákonnej dani nikdy platne
nevznikla. Tento záver podporoval aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/158/2020 a
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/144/2019, ktoré potvrdili, že lehota na vyrubenie dane
nemohla začať plynúť pri dani, ktorá bola od počiatku v rozpore s právom Európskej únie.Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe žalobcu
80. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe žalobcu zo dňa 10. augusta 2023 uviedol, že

žiadažalobuzamietnuťakoneopodstatnenú,pričompoukázalnaskutočnosť,žežalobcapodalrozsiahlu
žalobu, v ktorej opakuje tie isté skutočnosti a to vo viacerých bodoch ako v odvolaní. Žalovaný bol toho
názoru, že nie je účelné vo svojom vyjadrení opakovane uvádzať skutočnosti už uvedené v napadnutom
rozhodnutí.
81. Žalovaný k námietke žalobcu, že rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti a zmätočnosti uviedol,

že rozhodnutie je v súlade s ustanovením § 63 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 563/2009
Z. z.“), pretože rozhodnutie neobsahuje vlastné úvahy žalovaného, ale obsahuje skutočnosti na základe
ktorých rozhodoval, z toho dôvodu bolo potrebné v rozhodnutí uviesť všetky podstatné skutočnosti a
to aj na základe akých noriem rozhodoval, bolo potrebné uviesť zákonné normy, na základe ktorých
postupoval aj žalobca v prípade podania daňového priznania z emisných kvót v danom čase. Žalovaný

v rozhodnutí neopakoval tie isté skutočnosti viackrát, ale uviedol hlavne skutočnosti, na základe ktorých
rozhodoval (dobré rozhodnutie ? rozsiahle rozhodnutie).
82. Konštatovanie žalobcu, že žalovaný zrekapituloval obsah odvolania a skutkový stav, na viac ako
jednej strane, pričom poukazuje na ustanovenia zákona o dani z príjmov a vykonávacej vyhlášky
MŽP SR č. 178/2011, ktorá sa týka dane z emisných kvót, je podľa žalovaného bezpredmetné,

pretože podľa § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Samotné
tvrdenie žalobcu, že žalovaný na základe toho potom konštatuje, že „U uvedených ustanovení je zrejmé,
že povinnosť podať daňové priznanie k dani z emisných kvót za rok 2011 vznikla v roku 2012, lehota

na vyrubenie dane uplynula po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať
daňové priznanie, t. j. dňom 31.12.2017 je zavádzajúce, pretože žalovaný v odôvodnení rozhodnutia
uviedol celú postupnosť konania, na základe čoho konal žalobca a následne správca dane.
83. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadava s princípom priamej
aplikácie Smernice, pretože žalovaný akceptuje predmetnú smernicu a v rozhodnutí uvádza, na základe

čoho konal po aplikácií predmetnej smernice.
84. Žalobca tiež poukázal na výrok žalovaného, že „uplatnenie zásady nepriameho účinku nesmie
viesť k výkladu vnútroštátneho práva contra legem“, ktorý nemá ani žiadnu oporu v slovenskej právnej
praxi a uviedol, že tento výrok, používajú len žalovaný (resp. správca dane a žalovaný) a začali ho
používať až po roku 2020 výlučne v rámci agendy dane z emisných kvót pred Krajským súdom v Banskej

Bystrici. Žalobca uvádza, že žalovaný v rozhodnutí tvrdí, že „Vyrubenie dane z EK bolo v súlade s v tom
čase platnou legislatívou tak procesnou ako aj hmotnoprávnou." Aj Smernica bola „v tom čase platnou
legislatívou“, a napriek tomu bola daň vyrubená v rozpore s ňou. K uvedenému žalovaný uviedol, že
je pravdou, že tento stav nastal, teda že daň z emisných kvót bola priznaná v súlade s vtedy platnými
zákonnými normami a priznaním k dani z emisných kvót sa táto daň považovala za vyrubenú.

85. Žalovaný poznamenal, že Slovenská republika tak prostredníctvom Ministerstva financií SR
nezákonnosť zaplatenia dane z emisných kvót vysporiadala (napravila vzniknutý stav) a to spísaním
Dohody o mimosúdnom vyrovnaní evidovanej pod č. 2020/038 zo dňa 06.03.2020 medzi Slovenskou
republikou v zastúpení Ministerstvom financií SR a žalobcom. Podľa predmetnej dohody bola žalobcovi
zaplatená časť uplatneného nároku na náhradu škody titulom rozporu vnútroštátnej dane z emisných

kvót s právom EÚ v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, predstavujúceho zaplatenú daň z emisných
kvót v sume 278 575,00 eur. To znamená, že na základe tejto dohody bola žalobcovi vrátená daň, ktorá
nemala byť zaplatená.

86. Podľa žalovaného, námietka žalobcu, že žalovaný nebol schopný v rozhodnutí ani uviesť, či daň
bola žalobcovi vrátená alebo nie, je zavádzajúca, pretože v rozhodnutí bolo uvedené, že daň z emisných
kvót v sume 278 575,00 eur bola vrátená na základe Dohody o mimosúdnom vyrovnaní evidovanej
pod č. 2020/038 zo dňa 06.03.2020 medzi Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom financií
SR a žalobcom. Tým, že správca dane postupoval do vrátenia dane z emisných kvót v súlade s

procesnoprávnym zákonom a to zákonom č. 563/2009 Z. z., ako aj so zákonom č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov v platnom znení v roku 2011 a nasl., jeho postup bol správny. Podstatou celej veci je, aby
žalobcovi bola vrátená daň, ktorá nemala byť ním zaplatená a táto skutočnosť nastala.87. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že už len pre rozpor v citovaných vyjadreniach
žalovaného je potrebné rozhodnutie zrušiť ako nezákonné z dôvodu zmätočnosti, pretože zmätočnosť
do celého prípadu vniesol sám žalobca, ktorý už počas podania žaloby na Krajský súd v Žiline o

preskúmanie Oznámenia č. 101080989/2019 zo dňa 09.05.2019, keď aj správny súd poukázal na určitý
rozpor v tvrdeniach žalobcu, týkajúci sa kvalifikácie žiadanej sumy ako daňového preplatku a jeho
tvrdenia o tom, že daň z emisných kvót nikdy nebolo možné uplatňovať ani určovať preddavky na túto
daň, lebo neexistovala povinnosť podať daňové priznanie (čo podľa žalobcu znemožňuje aj aplikáciu §
79 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.). Uvedené by znamenalo, že táto daň nikdy nebola splatná. Podľa §

2 písm. d) zákona č. 563/2009 Z. z. daňovým preplatkom je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.
Pokiaľ však žiadna daň splatná nebola, potom nemôže ísť o daňový preplatok a nemožno aplikovať
ani druhú vetu § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. Správca dane po rozsudku Krajského súdu v
Žiline č.k. 30S/122/2019 zo dňa 17.03.2020 vydal rozhodnutie č. 103343984/2022 zo dňa 13.12.2022,
ktorým nevyhovel predmetnej žiadosti z toho dôvodu, že preplatok nie je možné vrátiť, pretože žiadosť
je doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane. V napadnutom rozhodnutí o.i. správca

dane uviedol, že lehota na podanie žiadosti vo veci vrátenia vyrubenej dane z emisných kvót uplynula
v súlade s ustanovením § 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. dňom 31.12.2017. Z predmetnej žiadosti
vyplýva, pokiaľ ide o vrátenie dane z emisných kvót, že žalobca sa pracuje s argumentom zániku
práva vyrubiť daň, kde podľa § 69 ods. 1 v spojení s § 79 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z, platí, že
daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť

daň. Aplikáciu tohto argumentu v uvedenom prípade dane z emisných kvót, však žalobca odmieta. Z
uvedeného je zrejmé, že správne orgány posudzovali vrátenie preplatku na základe podanej žiadosti
žalobcom, t. j. námietka, že správne orgány uvádzali rozpor v citovaných vyjadreniach je zavadzajúca.
Tým, že preplatok v súvislosti s daňou z emisných kvót správca dane nevrátil, nebolo možné ani úrok z
oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót, ktorý žalobca požaduje priznať.

88. K úvahám žalobcu ohľadne splatnosti dane z emisných kvót žalovaný podotkol, že podľa §51b ods.
6 zákona č. 595/2003 Z. z. v platnom znení daňovník podáva daňové priznanie na daň z emisných
kvót miestne príslušnému správcovi dane za príslušný kalendárny rok v lehote do 30. júna po skončení
príslušného kalendárneho roka. Daň z emisných kvót ja splatná v lehote na podanie daňového priznania
nadaňzemisnýchkvót.Toznamená,žesplatnosťdanebolajednoznačnevlehotenapodaniedaňového

priznania, ktorá v danom prípade bola 02.07.2012 (30.06.2012 bola sobota - § 27 ods. 4 zákona č.
563/2009 Z. z.).
89. Žalovaný k pracovnému stretnutiu, na ktoré poukazuje žalobca vysvetlil, že oddelenie metodiky
Finančného riaditeľstva SR je súčasťou Organizačného poriadku Finančnej správy SR a skutočne
vykonáva metodiku, ale odvolací orgán, ktorý je tiež súčasťou Organizačného poriadku Finančnej

správy SR rozhoduje v súlade so zákonnými normami a nie v súlade s metodickými pokynmi, resp.
usmerneniami, ktoré vydáva oddelenie metodiky.
90. V závere žalovaný vyslovil, že tým, že žalobca nepožiadal o vrátenie preplatku vzniknutého na
dani z emisných kvót na základe aplikácie predmetnej smernice v lehote do 31.12.2017 (t. j. správca
dane už vzniknutý preplatok nemohol vrátiť), Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom financií SR

vysporiadala zaplatenú daň z emisných kvót na základe Dohody o mimosúdnom vyrovnaní evidovanej
pod č. 2020/038 zo dňa 06.03.2020 a to dňa 18.03.2020 na základe informácie od žalobcu.

Replika žalobcu
91. Žalobca v úvode vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe uviedol, že žalovaný

opomenul,žeonsámsavrozhodnutínevysporiadal,resp.vôbecnevyjadrilkznačnejčastiargumentácie
žalobcu. Rovnako sa žalovaný nevysporiadal s touto argumentáciou ani vo svojom vyjadrení, ktoré,
okrem toho, z väčšej časti tvorí rekapitulácia textu žaloby.
92. Implikácia žalovaného, že žalobca v žalobe opakuje tie isté skutočnosti, potom nie je na mieste.
O selektívnom prístupe k argumentácii žalobcu a celkovej zmätočnosti zo strany žalovaného svedčí

aj spôsob, akým sa snaží vyjadriť k žalobe. Totiž takmer celé vyjadrenie žalovaného k žalobe tvorí
argumentácia vo vzťahu k bodom 80. až 90. žaloby; vo zvyšku vyjadrenia žalovaný reagoval na
nešpecifikované body žaloby, aj to neúplne a v niektorých prípadoch nezrozumiteľne.
93. Žalobca mal za to, že žalovaný reagoval na argumentáciu žalobcu týkajúcu sa vady
nepreskúmateľnosti rozhodnutia v úvode tým, že poukázal na náležitosti, ktoré má obsahovať

rozhodnutie podľa ust. § 63 Daňového poriadku. Žalovaný sa, rovnako ako v rozhodnutí, vyhýba
podstatnej časti argumentácie žalobcu. Žalobca totiž nenamieta, že by v odôvodnení rozhodnutia chýbali
formálne náležitosti. Žalobca naopak namietal, že tá časť odôvodnenia rozhodnutia, ktorá by mala
obsahovať právne posúdenie veci, je nedostatočná a nepreskúmateľná. A je tomu tak práve preto,že žalovaný sa cielene vyhýba a opomína argumentáciu žalobcu a namiesto toho sa obmedzuje na
jednoduché konštatovania svojich záverov bez bližšieho právneho odôvodnenia.
94. O tomto zmätočnom a neodbornom prístupe svedčia aj žalovaného tvrdenia vo vzťahu k bodu 81. a

82. žaloby. Ak by sa žalovaný skutočne zaoberal argumentáciou žalobcu v uvedených bodoch a snažil
sa v tomto kontexte preukázať, že odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, neodbil by túto argumentáciu
stručným tvrdením, že so žalobcom nesúhlasí a „akceptuje predmetnú smernicu a v rozhodnutí uvádza,
na základe čoho konal po aplikácii predmetnej smernice.“. Žalobca totiž v citovanej časti žaloby poukázal
na to, že žalovaný zjavne Smernicu aplikuje nesprávne a tiež že sa v rozhodnutí vôbec nevysporiadal s

právnym účinkom Smernice v čase prijatia právnej úpravy Dane a jej následnej aplikácii. Žalobca tvrdil,
ževdôsledkuúčinkuSmernice(aprednostiprávaEÚ)nikdynevzniklapovinnosťpodaťdaňovépriznanie
na daň, čo žalovaný nikdy vo svojom odôvodnení nezohľadnil a ani kvalifikovane nevyvrátil. Vo vzťahu
k uvedenej právnej otázke ani nie je možné vychádzať z faktickej situácie, že žalobca spravil a podal
daňové priznanie. Takýto prístup by bol v zjavnom rozpore s povinnosťou štátnych orgánov aplikovať
právne normy, t. j. aj právne relevantným spôsobom dať odpoveď k výkladu pojmu „povinnosť podať

daňové priznanie“ v situácii, kedy sa takýto procesná povinnosť viaže na hmotnoprávny základy, ktorý
je ex tunc protiprávny pre rozpor s právom EU.
95. Žalovaný sa ďalej snažil reagovať na argumentáciu žalobcu uvedenú v bode 84. žaloby. Opäť
sa však vyhýbal argumentácii žalobcu a bez bližšieho odôvodnenia iba konštatuje, že daň mala byť
priznaná v súlade s vtedy platným právom, namiesto toho, aby sa zaoberal alebo akokoľvek vyvrátil

žalobcovu argumentáciu vo vzťahu k jeho vlastným tvrdeniam. V prvom rade platí, že konštatovanie
žalovaného nemá v kontexte argumentácie žalobcu žiadnu relevanciu. To, že daň mala byť podľa
žalovaného zaplatená na základe formálne platných právnych predpisov nijako nevyvracia fakt, že daň
bola z materiálneho hľadiska neaplikovateľnou z dôvodu rozporu s právom EÚ. Taktiež, ako žalobca
poukázal v žalobe, tvrdenie, že uplatnenie nepriameho účinku nesmie viesť k výkladu vnútroštátneho

práva contra legem je v danom prípade právne neudržateľné a v rozpore s princípom právnej istoty,
pretože popiera základný účinok práva EÚ, a to jeho prednosť pred vnútroštátnym právom.
96. Žalobca upozornil, že namiesto zohľadnenia (týchto) podstatných bodov žaloby sa žalovaný snažil
naznačiť, že žalobcovi už aj tak mala byť „daň“ vrátená prostredníctvom mimosúdnej dohody s MF
SR. Aj tu však žalovaný argumentoval neúplne. Napriek tomu, že (celkom správne) konštatoval, že

žalobcovi bola na základe mimosúdnej dohody zaplatená iba časť uplatneného nároku na náhradu
škody,žalovanýuvedenýmnevyvrátilargumentáciužalobcuotom,ževrozhodnutínevedelproblematiku
nároku žalobcu po právnej stránke riadne uchopiť. Hoci žalovaný správne pochopil podstatu nároku
žalobcu, keď konštatoval, že „podstatou celej veci je, aby žalobcovi bola vrátená daň, ktorá nemala byť
zaplatená a táto skutočnosť nastala.“, opomenul, že žalobcovi nikdy nebola zaplatená suma rovnajúca

sa úroku, ani mu úrok nebol zaplatený zo strany správcu dane. Povinnosťou žalovaného však bolo v
rozhodnutí sa riadne vysporiadať aj s touto časťou nároku žalobcu, ktorý vyplýva priamo z práva EÚ.
97. Žalobca tvrdil, že vo vzťahu k uvedenému sa následne žalovaný snažil označovať argumentáciu
uvedenú v bode 86. žaloby za zavádzajúcu. Práve v tomto bode žaloby žalobca demonštroval už vyššie
uvedené zjavné nepochopenie veci zo strany žalovaného, ktorý v jednej časti rozhodnutia označuje daň

za daňový preplatok (ktorý vrátený nebol) a následne sa snaží tvrdiť, že daň je suma náhrady škody
(ktorá vrátená bola). K uvedenému žalovaný opäť neuviedol žiadnu argumentáciu, ktorá by žalobu v
tomto smere spochybnila a obmedzil sa iba na konštatovanie, že postup správcu dane mal byť správny.
98.Okremtohosažalovanýsnažínavodiťdojem,žezmätočnosť„doceléhoprípadu“malvniesťžalobca,
a to odkazom na konanie o správnej žalobe vedenej na Krajskom súde v Žiline. Podľa žalobcu to však

robí celkom nezrozumiteľným konštatovaním, z ktorého nie je zrejmé, čo mal žalobca vlastne v tomto
konaní tvrdiť alebo čo konkrétne v tomto zmysle uviedol Krajský súd v Žiline. Žalobca sa len môže
domnievať, čo sa žalovaný uvedeným snaží povedať. Pokiaľ sa však snažil tvrdiť, že nakoľko žalobca
tvrdil, že daň nikdy nebolo možné uplatňovať (lebo neexistovala povinnosť podať daňové priznanie na
daň), tak uvedené by znamenalo, že daň nikdy nebola splatná, tak s týmto sa žalobca stotožňuje a

odkazuje na svoju rozsiahlu argumentáciu k tejto téme uvedenú v častiach žaloby, ktorým sa žalovaný
vyhýba.
99. Podľa žalobcu, žalovaný však aj tento záver prekrútil a argumentoval definíciou daňového preplatku
uvedenou v ust. § 2 písm. d) Daňového poriadku; pričom tvrdil, že pokiaľ daň nebola splatná, potom
nemožno hovoriť o daňovom preplatku (a aplikovať ust. § 79 ods. 2, druhá veta Daňového poriadku).

Inýmislovami,žalovanýsaakýmsiargumentumadabsurdumsnažípreukázať,žedaňbolavskutočnosti
splatnou.
100. Žalobca skonštatoval, že v tejto otázke však žalovaný aplikuje ust. § 2 písm. d) Daňového poriadku
izolovane a právne neudržateľne. Ako už poukázal aj v žalobe, vnútroštátne právne predpisy je vdanom prípade potrebné vykladať eurokonformne a zároveň ako jeden celok. Ak raz právo EÚ priznáva
žalobcovi nárok na vrátenie dane a zaplatenie úroku, Daňový poriadok je potrebné vykladať tak, aby
tento nárok bol uspokojený. Inými slovami, ak by aj platilo, že daň nenapĺňala definíciu daňového

preplatku expressis verbis podľa ust. § 2 písm. d) Daňového poriadku, Daňový poriadok je potrebné
vykladať tak, že daň je platbou zaplatenou bez toho, aby vznikla žalobcovi povinnosť podať daňové
priznanie, resp. bez toho, aby sa stala splatnou.
101. Nespochybniteľná je skutková okolnosť, že štát vybral daň v rozpore s právom EU, a žalobcovi
preto vzniklo právo na jej vrátenie spolu s úrokom. Štát musí splniť túto svoju povinnosť v súlade so

zásadou efektivity a ekvivalencie, ako sú tieto vyložené v judikatúre SD EU, aplikujúc vnútroštátnu
procesnoprávnu úpravu. V záujme zachovania právnej istoty a aplikáciou eurokonformného výkladu
treba Daňový poriadok vykladať tak, že za daňový preplatok sa považuje aj platba dane – t. j. platba
zaplatená bez toho, aby na to vznikla žalobcovi povinnosť a je potrebné túto sumu žalobcovi vrátiť,
pretože právo na jej vrátenie spolu s úrokom žalobcovi vzniklo na základe práva EÚ a v súlade so
zásadou efektivity a ekvivalencie (ktorú je povinný či už žalovaný, správny súd, ale aj akýkoľvek iný

o tejto veci konajúci orgán štátnej moci, posudzovať ex offo) toto právo nezaniklo, hoci by aj napokon
dospeli k záveru, že mohla uplynúť lehota podľa § 79 Daňového poriadku, pretože v prípade porušenia
práva EÚ právny poriadok Slovenskej republiky obmedzuje trvanie tohto nároku nie lehotou podľa § 79
daňového poriadku, ale lehotou, ktorá je upravená v zákone č. 514/2003 Z. z.
102. Uvedené tvrdenie žalovaného preto žalobca považuje za právne irelevantné. Navyše žalobca dal

súdu osobitne do pozornosti, že takúto argumentáciu uviedol žalovaný prvý raz až vo vyjadrení. Tieto
závery žalovaného neboli podkladom rozhodnutia, a preto nimi žalovaný nemôže odôvodňovať svoj
skorší procesný postup, resp. sa týmto spôsobom snažiť zhojiť vady rozhodnutia.
103. V neposlednom rade žalovaný opakoval svoje skoršie závery (resp. aj správcu dane) o
tom, že lehota na podanie žiadosti už uplynula. Neuviedol však žiadnu argumentáciu, ktorá by

akokoľvek spochybnila alebo vyvrátila argumentáciu žalobcu v žalobe; obmedzil sa opäť iba na strohé
konštatovanie právnej úpravy a neodôvodnený záver o uplynutí lehoty podľa § 79 Daňového poriadku.
104. Žalovaný sa tiež vyjadril ohľadom nešpecifikovanej námietky žalobcu ohľadom rozporu vo
vyjadreniach správnych orgánoch. Žalobca uviedol, že namietal rozpor jedine v texte samotného
rozhodnutia (bod 86. žaloby), ku ktorému sa vyjadril v skoršej časti tohto vyjadrenia.

105.Žalobcasanestotožnilstvrdenímžalovaného,ženemápovinnosťprihliadaťnarozhodnutieMFSR,
ako ústredného orgánu štátnej správy na úseku žalovaného, ktoré pôsobí v tomto kontexte tendenčne.
Totiž hoci inštrukcia MF SR smerovala (skrz žalovaného) primárne na správcu dane (resp. daňové
úrady), žalovaný ako (odvolací) orgán vyššieho stupňa je orgánom, ktorý preskúmava rozhodovaciu
činnosť správcu dane, ktorej sa táto inštrukcia týka. Logicky potom pri prieskume takejto rozhodovacej

činnosti musí dbať na to, aby správca dane rozhodoval v súlade s metodikou vydanou samotným
žalovaným. Žalovaný si nemôže vyberať, či inštrukciu svojho nadriadeného orgánu bude plniť podľa
toho, ktorý odbor v rámci vnútornej organizácie žalovaného práve koná.
106. V nadväznosti na vyššie uvedené mal žalobca za to, že závery žalovaného uvedené vo vyjadrení
sú neustálené, nezrozumiteľné, arbitrárne a v rozpore s princípom právnej istoty. Poznamenal, že

rovnako ako v prípade rozhodnutia, žalovaný cielene opomenul podstatné argumentačné body žalobcu
a argumentoval zmätočne. V závere repliky uviedol, že trvá na podanej žalobe.
107. Žalobca súdu doručil tiež i podanie označené ako „Doplňujúce vyjadrenie žalobcu o právnych
skutočnostiach podstatných pre súdne konanie“ zo dňa 16. apríla 2024, ku ktorému pripojil rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23. novembra 2023

a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 74S/30/2020-117 zo dňa 26. mája 2021. Mal za
to, že išlo o obdobné konanie založené na takmer identickej skutkovej situácii a na rovnakej právnej
argumentáciistránsporuakojetomumedzižalobcomažalovaným,avšakvyslovil,žeuvedenýrozsudok
obsahuje nesprávne právne posúdenie veci.
108. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom
109. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný § 10 SSP a miestne príslušný § 13 SSP
nezistil dôvody pre nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, preto rozhodnutie verejne vyhlásil
podľa § 107 ods. 1 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP dňa 25.09.2025. Oznámenie o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu odo dňa 30.07.2025
do 26.09.2025.
110. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové
rozhodnutie, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby(§134 ods. 1 SSP), a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa § 190
SSP zamietol.
111. Podľa § 51b ods. 2 zákona o dani z príjmov: „Predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné

kvóty v rokoch 2011 a 2012.“
112. Podľa § 42 ods. 12 zákona o dani z príjmov účinného do 31.12.2017 (t. j. do uplynutia lehoty na
vrátenie dane): „Správca dane vráti do 30 dní odo dňa podania žiadosti daňovníka zaplatené preddavky
na daň, ak daňovníkovi nevznikla povinnosť platiť preddavky na daň podľa tohto zákona, alebo rozdiel
zaplatených preddavkov na daň, ak daňovník zaplatil preddavky na daň v sume vyššej, akú bol povinný

zaplatiť podľa tohto zákona. Na postup správcu dane sa pri vrátení takto zaplatených preddavkov alebo
rozdieluzaplatenýchpreddavkovnadaňpoužijúustanoveniaosobitnéhopredpisu.XXX)“Poznámkapod
čiarou pod č. XXX odkazuje na § 79 Daňového poriadku.
113. Podľa § 69 ods. 1 prvá veta Daňového poriadku: „Ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných
predpisov1 po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie

alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v
ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.“
114. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku: „Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1
alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu
preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30

dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov
a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty
na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.“

115. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku: „Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote
ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť
o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte
úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný
deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok

základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto
trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10
%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia
rozhodnutia o priznaní úroku. [...]“
116. Podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku: „Daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie

bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane [...]“
117. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného
potvrdzujúce rozhodnutie správcu dane, ktorým správca dane nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa
11.04.2019, ktorou požiadal správcu dane o vrátenie preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011
ako aj úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na tejto dani z dôvodu rozporu dane z emisných kvót s

právom EÚ deklarovaného rozsudkom SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s. zo dňa 12.04.2018.
Nosným dôvodom pre nevyhovenie žiadosti žalobcu, s ktorým sa stotožnili daňové orgány bolo, že
žiadosť bola žalobcom uplatnená oneskorene, keďže lehota na podanie žiadosti o vrátenie dane a úroku
uplynula podľa § 79 ods. 5 v spojitosti s § 69 ods. 1 Daňového poriadku dňa 31.12.2017, ako aj že
časť nároku pozostávajúceho zo zaplatenej dane štát žalobcovi vrátil ako nárok na náhradu škody na

základe mimosúdnej dohody.
118. V podstatnom žalobca tvrdí, že lehota na podanie žiadosti o vrátenie dane a úroku ešte nezačala
plynúť, keďže nenastal okamih rozhodujúci pre začatie jej plynutia, teda vznik povinnosti podať daňové
priznanie, pretože v uvedenom prípade nemohla vzniknúť povinnosť podať daňové priznanie na
daň od počiatku nezákonnú ( ex tunc účinky rozsudku SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power).

Výklad Daňového poriadku zo strany daňových orgánov považoval za odporujúci zásade efektivity a
ekvivalencie európskeho práva.
119. Správny súd v tomto prípade upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho správneho súd
SR pod sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023, ktorým kasačnú sťažnosť postavenú na totožnej
právnej argumentácii ako v prejednávanej veci zamietol ako nedôvodnú. Uvedený rozsudok prešiel

aj testom ústavnosti, kedy Ústavný súd SR uznesením sp. zn. I. ÚS 409/2024-24 zo dňa 24.07.2024
ústavnú sťažnosť podanú proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo
dňa 23.11.2023 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd SR dospel k záveru, že Najvyšší
správny súd SR sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy (Daňovéhoporiadku a Správneho súdneho poriadku), ktorými by poprel ich účel a význam, a že napadnutý
rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery
ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo

že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a
rozhodnutie o kasačnej sťažnosti.
120. Nakoľko Najvyšší správny súd SR a Ústavný súd SR v nastolených právnych otázkach poskytli
vyčerpávajúce odpovede a formulovali právne závery, s ktorými sa správny súd stotožňuje, súd pri
odôvodnení tohto rozsudku vychádzal aj z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR

sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023 a uznesenia Ústavného súdu SR I. ÚS 409/2024-24 zo dňa
24.07.2024.
121. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ
majú členské štáty povinnosť vrátiť dane zaplatené v rozpore s právom EÚ ako poplatky vybrané bez
právneho dôvodu, na druhej strane však členské štáty môžu v záujme právnej istoty stanoviť primerané
prekluzívne či premlčacie lehoty, a to za podmienky dodržania zásady efektivity a ekvivalencie:

„ Podľa ustálenej judikatúry sú členské štáty podľa zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku
4 ods. 3 ZEÚ povinné odstrániť nezákonné následky porušenia práva Únie a stanoviť procesné
pravidlá pre prostriedky nápravy určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim
súdnej právomoci vyplývajú z tohto práva, ktoré nie sú menej výhodné než tie, ktoré sa týkajú
podobnýchprostriedkovnápravyvnútroštátnejpovahy(zásadaekvivalencie),aktorénevedúkpraktickej

nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity). V
prípade neexistencie právnej úpravy Únie v oblasti vrátenia neoprávnene vybraných vnútroštátnych
daní prislúcha každému členskému štátu, aby upravil procesné pravidlá žalôb určených na ochranu
práv vyplývajúcich z práva Únie, ale pod podmienkou, že uvedené pravidlá sú v súlade tak so zásadou
ekvivalencie, ako aj zásadou efektivity, najmä pokiaľ ide o stanovenie prekluzívnych alebo premlčacích

lehôt uplatňujúcich sa na takéto žaloby (rozsudok vo veci C-677/19 SC Valoris, bod 21).
122. Súdny dvor EÚ tiež konštatoval, že členský štát je povinný vrátiť sumy dane vybraté v rozpore s
právom EÚ spolu s úrokmi (napr. rozsudok vo veci B./11 C. F. a tam citované rozsudky).
123. V konaní teda nebolo sporné, že žalobcovi, ktorý zaplatil daň z emisných kvót za rok 2011,vzniklo
z titulu jej rozporu s právom Európskej únie právo na vrátenie zaplatených súm dane, ako aj úroku.

Sporné nebolo ani to, že časť nároku v rozsahu nezákonnej dane bola žalobcovi zo strany štátu vrátená.
Slovenská republika prostredníctvom Ministerstva financií SR nezákonnosť zaplatenia dane z emisných
kvót vysporiadala, a to spísaním Dohody o mimosúdnom vyrovnaní evidovanej pod č. 2020/038 zo
dňa 06.03.2020 medzi Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom financií SR a žalobcom. Podľa
predmetnej dohody bola žalobcovi zaplatená časť uplatneného nároku na náhradu škody titulom rozporu

vnútroštátnej dane z emisných kvót s právom EÚ v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, predstavujúceho
zaplatenú daň z emisných kvót v sume 278 575,00 eur.
124. Zo záverov žalovaného, ako aj správneho súdu vyplýva, že nespochybňovali vznik žalobcovho
práva na vrátenie dane a úroku, avšak ho nepovažovali za včas uplatnené z dôvodu uplynutia lehoty

stanovenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku. Žalobca naopak tvrdil, že s ohľadom na znenie § 69 ods.
1 prvá veta Daňové poriadku a ex tunc účinky rozsudku SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s.
mu nikdy nevznikla povinnosť podať daňové priznanie, a teda lehota podľa tohto ustanovenia nikdy
nezačala plynúť, a že aplikácia prekluzívnej lehoty v zmysle § 69 ods. 1 prvá veta Daňového poriadku
zo strany daňových orgánov vedúca k odmietnutiu žiadosti o vrátenie dane a úroku nespĺňala zásady

efektivity a ekvivalencie.
125. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, je pravdou, že vzhľadom na rozpor dane z emisných kvót s právom
EÚ žalobca nebol povinný od počiatku daň uhradiť. Keďže tak však urobil, je potrebné posúdiť, či mu
vnútroštátna právna úprava, zakotvená v § 79 Daňového poriadku v spojení s § 69 ods. 1 Daňového
poriadku, poskytovala dostatočnú možnosť domáhať sa uplatnenia svojho práva na vrátenie zaplatenej

sumy dane, resp. aj úrokov, teda či bola v súlade so zásadou efektivity.
126. Súdny dvor EÚ zásadu efektivity vo väzbe na premlčacie a prekluzívne lehoty posudzoval
napr. v rozsudku v spojených veciach C-89/10 a C-96/10 Q-Beef a Bosschaert: „... právo Únie bráni
vnútroštátnemu orgánu vzniesť námietku uplynutia primeranej premlčacej doby len v tom prípade, ak
konanie vnútroštátnych orgánov spolu s existenciou premlčacej doby vedú k tomu, že dotknutá osoba je

úplne pozbavená možnosti uplatniť si svoje práva pred vnútroštátnymi súdmi.“ alebo v rozsudku vo veci
C- 30/02 Recheio - Cash & Carry SA: „členské štáty môžu určiť dlhšie alebo kratšie lehoty pre vrátenie
súm zaplatených bez právneho dôvodu, pod podmienkou, že nespôsobujú faktickú nemožnosť alebo
výrazné sťaženie výkonu práv priznaných právom Spoločenstva.“127. V rozsudku vo veci C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o. SD EÚ uviedol: „V
prejednávanej veci Caterpillar mala možnosť odmietnuť zaplatiť nedoplatky na dani, lebo pôvodne sa
domnievala, že náklady na poistenie sú oslobodené od DPH a napadnúť každý platobný rozkaz žalobou

na súde, alebo zaplatiť nedoplatky na dani a pred uplynutím uvedenej premlčacej lehoty podať návrh
na vnútroštátny súd na vrátenie bezdôvodného obohatenia, pričom nemusela čakať na prípadný výklad
ustanovení smernice DPH Súdnym dvorom. Treba však konštatovať, že Caterpillar nevyužila žiadnu z
týchto možností.“
128. Aj z rozsudku SD EÚ vo veci B./09 G. H. F. zo dňa 19.05.2011 vyplýva, že „na to, aby mohli nositelia

práv v plnom rozsahu poznať svoje práva, nie je rozhodnutie Súdneho dvora o predmetnom porušení
potrebné; stanovenie začiatku plynutia lehoty pred týmto súdnym rozhodnutím nevedie k praktickej
nemožnosti ani nadmernému sťaženiu ochrany práv priznaných právom Európskej únie.“
129. Aplikujúc tieto závery na právnu situáciu žalobcu súd konštatuje, že nebolo potrebné čakať na
rozhodnutie SD EÚ vo veci C-302/17 PPC Power, keďže tento nemohol mať konštitutívne účinky a
neovplyvnil časovú možnosť sťažovateľa uplatniť svoje právo u správcu dane včas. Žalobca mohol

v lehote stanovenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku podať dodatočné daňové priznanie, čím by si
uplatnil v zákonnej lehote nulové vyrubenie dane a týmto aj žiadať o vrátenie preplatku podľa § 79 ods.
5 Daňového poriadku, čo však neurobil. Právna úprava § 42 ods. 12 zákona o dani z príjmov, účinného
do 31.12.2017, v spojení s § 79 ods. 2 a 3 Daňového poriadku tak podľa názoru súdu predstavovala
pre žalobcu dostatočnú právnu úpravu, ktorá umožňovala plnohodnotne uplatniť právo na vrátenie dane

aj spolu s prípadnými úrokmi.
130. Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 409/2024-24 zo dňa 24.07.2024, bode 22 (vydanom v
obdobnej právnej a skutkovej veci) takisto vyslovil, že v posudzovanom prípade nebolo možné dospieť k
záveru, že žalobca stratil akúkoľvek možnosť uplatniť svoje právo vyplývajúce zo smernice 2003/87/ES.
131. V zmysle zásady prednosti práva Európskej únie (vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ) pred

vnútroštátnym právom, ktorá je vyjadrená v článku 7 ods. 2 veta druhá Ústavy SR, sú orgány verejnej
moci povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich
aplikácia prispela k zabezpečeniu účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým
osobám vyplývajú z právneho poriadku EÚ. Žalobca mohol primárne uplatniť svoj nárok na vrátenie
preplatku a priznanie úroku pred správnymi orgánmi a v prípade, že by tieto orgány tento nárok

neuspokojili napríklad z dôvodu, že by rozhodli contra legem národnému právu, sa mohol žalobca
domáhať ochrany pred vnútroštátnym súdom, ktorý by konfliktné vnútroštátne ustanovenia ponechal
neaplikované a prípadne priamo aplikoval ustanovenia smernice, alebo by sa obrátil na Súdny dvor EÚ
so žiadosťou o výklad smernice (tak ako to urobil krajský súd v prípade PPC Power). Žalobca teda mal
vo vnútroštátnej právnej úprave Daňového poriadku, zákona o dani z príjmov a Správneho súdneho

poriadku (resp. aj zákona o zodpovednosti za škodu) dostupné právne možnosti domáhať sa ochrany
svojich práv založených na práve EÚ aj pred vydaním prejudiciálneho nálezu SD EÚ vo veci C-302/17
PPC Power.
132. Pokiaľ žalobca argumentuje tým, že princíp právnej istoty má chrániť fyzické a právnické osoby a
nie štát, ktorý porušil právo EÚ, súd pripomína, že princíp právnej istoty má podľa judikatúry Súdneho

dvora EÚ chrániť nielen dotknutú osobu, ako aj dotknutý správny orgán. Súdny dvor v tejto súvislosti
konštatoval: „Súdny dvor uznal zlučiteľnosť stanovenia primeraných lehôt na podanie žalôb s právom
Únie pod hrozbou zániku práva v záujme právnej istoty, ktorá chráni tak dotknutú osobu, ako aj
dotknutý správny orgán, hoci ich uplynutie, ako vyplýva z ich podstaty, spôsobuje úplné alebo čiastočné
zamietnutie podanej žaloby.“ (rozsudok vo veci C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o. bod

42, rozsudok vo veci C-677/19 SC Valoris, bod 25 a ďalšie). Uvedenú argumentáciu preto posúdil súd
ako nedôvodnú.
133. Doslovný výklad žalobcu, že lehota na podanie žiadosti na vrátenie dane nikdy nezačala
plynúť, pretože nikdy nevznikla povinnosť podať daňové priznanie na daň nezákonnú ex tunc, by
svojich dôsledkoch znamenal, že daňové subjekty by nikdy neboli pozbavené možnosti uplatniť si

vrátenie zaplatenej dane a zaplatenie úroku, teda že by si svoje nároky mohli uplatňovať po časovo
neobmedzenú dobu. Uvedený výklad súd považuje za príliš formalistický a odporujúci účelu právnej
úpravy prekluzívnych lehôt v Daňovom poriadku i princípu právnej istoty, ktorý má slúžiť nielen
na ochranu fyzických a právnických osôb, ale aj na ochranu štátu pred následkami oneskoreného
uplatňovania si nárokov zo strany fyzických a právnických osôb. Rovnako je uvedený výklad potrebné

označiť za rozporný so zásadou ekvivalencie, pretože nároky na vrátenie dane a zaplatenie úroku
založené na vnútroštátnej úprave je potrebné si uplatniť v lehotách ustanovených Daňovým poriadkom.
134. Odmietnuť je podľa súdu potrebné aj argumentáciu o nepoužiteľnosti rozsudkov C-500/16
Caterpillar Financial Services sp. z o.o. a C-30/02 Recheio-Cash & Carry SA. Na súdenú vec. Zhľadiska práva na vrátenie čiastok zaplatených bez právneho dôvodu SD EÚ nerozlišuje, či ide finančné
príspevky (napr. rozsudky Q-Beef a Bosschaert, C-89/10 a C-96/10), daň (DPH), ktorá síce je ako celok
harmonizovaná, ale bola uplatnená na transakcie, ktoré majú byť v zmysle práva EÚ od nej oslobodené

(napr. rozsudok C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o) alebo daň, ktorá je ako celok rozporná
s právom EÚ (napr. rozsudok C-677/19 SC Valoris, ako aj rozsudok C-302/2017 PPC Power, a.s. a
právna situácia sťažovateľa). Vo svojej rozhodovacej činnosti používa pojem „poplatky zaplatené bez
právneho dôvodu“ a vyššie uvedené pravidlá konštante uplatňuje na všetky takto uhradené platby.
135. K súbehu konania o vrátenie dane a zaplatenie úrokov s konaním podľa zákona o zodpovednosti

za škodu súd uvádza, že nespochybňuje všeobecné závery a rozhodnutia o tom, že tieto nároky
možno uplatňovať paralelne. Predmetom tohto správneho súdneho konania je postup žalovaného,
ktorý súd považuje za zákonný, a súdu neprináleží preskúmať postup štátu pri konaní podľa zákona
o zodpovednosti za škodu. Pre súd bolo rozhodujúce, že nárok na zaplatenie dane a úroku žalobca
uplatnil po lehote stanovenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku, a preto jeho žiadosti nebolo možné
vyhovieť. Skutočnosť, že žalobcovi bol nárok v časti neoprávnene zaplatenej dane vrátený preukazuje

aj uzatvorenie mimosúdnej dohody.
136. Pokiaľ daňové orgány argumentujú tým, že úrok nemohol byť priznaný z dôvodu, že nedochádza
súčasne aj k vráteniu dane, súd uvádza, že táto argumentácia bola sekundárna a pre výsledok konania
spočívajúci v odmietnutí žiadosti o vrátenie dane a úroku nemá rozhodujúci význam. Pre nevyhovenie
žiadosti bol podľa súdu podstatným dôvodom dôvod spočívajúci v oneskorenom uplatnení žiadosti, tento

dôvod súd posúdil ako vecne správny a zákonný a pre tento dôvod rozhodnutia o nevyhovení žiadosti
právne obstoja. Len v prípade, že vrátenie dane a úroku by bolo uplatnené včas, no k vráteniu dane by
nedošlo z dôvodu, že táto bola vrátená ako občianskoprávny nárok, by musel súd posudzovať otázku,
ako mali daňové orgány (bez súčasného vrátenia dane ako daňovoprávneho nároku) pristúpiť k vráteniu
úroku ako daňovoprávneho nároku. Uvedené však nebol prejednávaný prípad.

137. K rozsudkom krajského súdu, na ktoré žalobca poukazoval v správnej žalobe, a ktoré posúdili
rozhodné otázky odchylne, súd uvádza, že týmito rozsudkami nie je viazaný. Stotožňuje sa so závermi
daňových orgánov, ktoré svoje závery opreli aj o relevantnú judikatúru SD EÚ v obdobných veciach.
138. K zásade ekvivalencie, ktorej porušenie žalobca videl v tom, že § 69 ods. 1 Daňového poriadku sa
musí rovnocenne vzťahovať na nároky založené na vnútroštátnom i európskom práve a teda že lehota

na podanie žiadosti musí plynúť od vzniku povinnosti podať daňové priznanie, ktorý však v uvedenom
prípade nenastal, správny súd uvádza, že aj táto námietka žalobca je vzhľadom na vyššie uvedené
úvahy súdu nedôvodná.
139. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa, z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru,

že napadnuté rozhodnutie žalovaného a správcu dane je v súlade so zákonom, a preto s poukazom na
§ 190 SSP správnu žalobu zamietol.
140. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého
má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom
alebo sčasti úspešný. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov

konania účastníkom konania nepriznal. Správny súd zároveň nezistil podmienky pre priznanie náhrady
trov konania žalovanému.
141. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo

rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu
v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie

právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa

podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie

podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/
(správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom
(§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).