Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Svk/34/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6022200004
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6022200004.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD., a členov senátu Mgr. Petra Macha, PhD. (spravodajca) a JUDr. Juraja Vališa, LL.M.,
v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): P. R., narodený X. Q. XXXX, bytom: Z. E. XX, G., zastúpený:
JUDr. Viktor Mlynek, advokát, so sídlom: Štúrova 43, Nitra, proti žalovanému: Okresný úrad Žarnovica,
odbor starostlivosti o životné prostredie, so sídlom: Bystrická 53, Žarnovica, za účasti ďalšieho účastníka
konania: Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a. s., so sídlom: Mlynské Nivy 59/A, Bratislava,
IČO: 35 829 141, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZC-OSZP-2021/001191-002
z 12. októbra 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. 75S/1/2022-103 z 22. februára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Žiadnemu z účastníkov konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a. s., Mlynské nivy 59/A, Bratislava (ďalej „ďalší účastník
konania“) ako vlastník a prevádzkovateľ elektrickej prenosovej sústavy na území SR požiadala v zmysle

§ 89 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej
„zákon o ochrane prírody a krajiny“) dňa 27. januára 2020 obec Píla o predĺženie platnosti rozhodnutia č.
2016/149-7z23.decembra2016(pôvodnérozhodnutie);totorozhodnutienavýrubdrevínboloplatnédo
31. marca 2020. Žiadosť odôvodňoval tým, že pripravoval plánovanú stavbu, ktorá prešla schvaľovacím
procesom posudzovania vplyvov na životné prostredie EIA a územné rozhodnutie bolo vydané dňa 21.
decembra 2015. Platnosť žiadal predĺžiť do 31. marca 2024 z dôvodu, že aktuálne prebiehalo konanie
pre vydanie stavebného povolenia, ktoré by do 31. marca 2020 nebolo ukončené. Zároveň žiadal o

zmenu v podmienke týkajúcej sa termínov uskutočnenia výrubu.

2. Proti pôvodnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Okresný úrad Žarnovica,
odbor starostlivosti o životné prostredie rozhodnutím č. OU-ZC-OSZP-2017/000502 zo 17. marca 2017
tak, že odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie obce Píla. Na základe správnej
žaloby žalobcu boli uvedené rozhodnutia predmetom súdneho prieskumu pred Krajským súdom v
Banskej Bystrici a správny súd rozsudkom č. k. 23S/67/2017-160 z 25. apríla 2018 správnu žalobu

žalobcu zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Na základe kasačnej sťažnosti
žalobcu, podanej proti uvedenému rozsudku krajského súdu, Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.
6Sžk/29/2018 z 11. júna 2019 kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol.3. Obec Píla po posúdení žiadosti rozhodnutím č. 2020/14-16 z 15. júna 2021 (ďalej „prvostupňové
rozhodnutie“) zmenila výrokovú časť pôvodného rozhodnutia, kde došlo k zmene termínu vykonania
činnosti výrubu na mimo vegetačné obdobie, ďalej v zmysle § 89 ods. 2 zákona o ochrane prírody

predĺžila platnosť rozhodnutia na dva roky, a to od právoplatnosti stavebného povolenia.

4. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. OU-ZC-OSZP-2021/001191-002 z 12.
októbra 2021 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) rozhodol podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku a
prvostupňové rozhodnutie zmenil vo výrokovej časti v bode 1. (Výrub stromov sa uskutoční v období

vegetačného pokoja, t. j. v termíne od 01.10. do konca februára kalendárneho roka) a 2. (Súhlas na výrub
drevín platí odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to na dva roky od právoplatnosti
stavebného povolenia podľa zákona č. 50/1976 Zb.). Ostatné časti a samotné bližšie špecifikované
podmienky rozhodnutia zostali nezmenené.

II. Priebeh konania na správnom súde

5. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd“) žalobu podľa § 190 Správneho súdneho
poriadku (ďalej „SSP“) zamietol rozsudkom č. k. 75S/1/2022-103 z 22. februára 2023 (ďalej „napadnutý
rozsudok“).

6. K námietkam udelenia súhlasu na výrub drevín pri stavbe, ktorá nebola v územnom pláne obce Píla,
a že nešlo o verejneprospešnú stavbu, že nebolo predložené rozhodnutie Okresného úradu Prievidza,
že nebolo do stavebného konania predložené predchádzajúce rozhodnutie obce, a že príslušný orgán
mal konať v zmysle § 140b ods. 5 stavebného zákona, správny súd uviedol, že námietky žalobcu,
ktoré uplatňoval v konaniach, boli vyhodnotené ako nedôvodné. V tomto súdnom konaní nebolo podľa

správneho súdu možné opätovne preskúmavať splnenie podmienok pre výrub a pre udelenie súhlasu
podľa § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny, pretože udelenie súhlasu bolo predmetom iného
administratívneho konania a iného rozhodnutia, ktoré aj bolo preskúmavané správnym súdom v inom
súdnom konaní.

7. K občianskoprávnej námietke o otázke vlastníckych vzťahov a zásahu do vlastníckych práv žalobcu
správny súd uviedol, že v tomto súdnom konaní správny súd preskúmava len to, či boli splnené
podmienky stanovené zákonom o ochrane prírody a krajiny pre zmenu rozhodnutia o udelení súhlasu
na výrub drevín podľa § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny, teda či boli dodržané podmienky
vymedzené v § 89 zákona o ochrane prírody a krajiny, pretože len toto bolo predmetom konania. S

námietkami týkajúcimi sa absencie súhlasu žalobcu na výrub, resp. aj súhlasu pre umiestnenie stavby,
sa vysporiadal správny súd a aj Najvyšší súd SR v rámci iných konaní. Správny súd poukázal na závery
správneho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 23S/67/2017-160 z 25. apríla 2018, kde bolo predmetom
súdneho prieskumu rozhodnutie o udelení súhlasu na výrub podľa § 47 ods. 3 zákona o ochrane
prírody a krajiny. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej

rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sžk/29/2018 z 11. júna 2019, ktorým bola kasačná
sťažnosť žalobcu zamietnutá. Ďalej správny súd zistil, že žalobca podal aj ústavnú sťažnosť, ktorá bola
uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 634/2020-16 z 2. decembra 2020 odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená.

8. K námietkam, v ktorých žalobca uvádzal, že upovedomenie o začatí administratívneho konania
neobsahuje informáciu, že bola navrhovaná činnosť posudzovaná podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o
posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o
EIA“), správny súd uviedol, že nebolo zrejmé, z akého ustanovenia zákona o EIA žalobca vyvodzoval
povinnosť orgánu verejnej správy uviesť takúto informáciu v upovedomení o začatí administratívneho

konania.

9. Žalobné námietky, ktorými žalobca namietal porušenie § 3 ods. 6 správneho poriadku a § 38 ods.
2 zákona o EIA, boli podľa správneho súdu tiež nedôvodné, pretože žalobca nebol ukrátený o právo
na účasť v konaní.

10. Správny súd ďalej uviedol, že z textu správnej žaloby vyplývalo, že žalobca prednášal také žalobné
námietky, ktoré smerovali voči územnému rozhodnutiu, ktoré v tomto súdnom konaní nebolo predmetom
súdneho prieskumu.11. K námietke o neprihliadaní na ustanovenia Aarhurského dohovoru a o porušení tohto dohovoru
zo strany orgánov verejnej správy uviedol správny súd, že námietky boli všeobecné a nekonkrétne, a

odkázal na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/29/2018 zo dňa 11.06.2019.

12. Správny súd konštatoval, že v tomto type administratívneho konania o všeobecnej správnej žalobe
mu neprináležalo vyhľadávať za žalobcu nezákonnosti v postupe a rozhodnutiach orgánov verejnej
správy, ani ich konkretizovať. Ďalej správny súd považoval za potrebné zdôrazniť, že predmetom

prieskumu pred správnym súdom bolo prioritne druhostupňové rozhodnutie - teda rozhodnutie, ktorým
bolo rozhodnuté o odvolaní. Vysporiadať sa s odvolacími námietkami bolo úlohou odvolacieho orgánu
a nie správneho súdu. Nebolo úlohou správneho súdu porovnávať obsah podaní žalobcu (námietok,
stanovísk, pripomienok, odvolania a pod.) s odôvodnením rozhodnutí, aby zistil či sa správny orgán s
niektorými, žalobcom v žalobe konkrétne neuvedenými námietkami, nevysporiadal.

13. Na záver správny súd uviedol, že námietky smerujúce voči procesu, výsledkom ktorého bolo vydané
osvedčenie Ministerstvom hospodárstva SR, presiahli rámec tohto súdneho prieskumu, a preto ich
nebolo možné v tomto konaní zodpovedať.

III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia ďalšieho účastníka

14. Žalobca (ďalej „sťažovateľ“) podal proti rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa
§ 440 ods. 1 písm. g) SSP, a teda že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci. Sťažovateľ navrhol napadnutý rozsudok zrušiť alebo ho zmeniť tak, že sa zruší preskúmavané
rozhodnutie.

15. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že sa správny súd s viacerými žalobnými dôvodmi
vysporiadal nesprávne a nezákonne, a viacerými žalobnými bodmi sa dokonca ani nezaoberal, keďže
mali byť vyriešené v konaní, kde bol udeľovaný súhlas na výrub drevín.

16. Ďalej sťažovateľ tvrdil, že nešlo o verejnoprospešnú stavbu, keďže nebola uvedená v územnom
pláneobcePíla,pričomakbybola,muselabybyťuvedenávzáväznejčastiúzemnéhoplánuspoukazom
na § 12 ods. 1 písm. b) a § 12 ods. 2 písm. j) stavebného zákona.

17. V rámci tohto konania malo byť podľa sťažovateľa predložené aj právoplatné rozhodnutie o súhlase

na poškodzovanie a ničenie biotopov, ktoré však neexistuje. Ďalej uviedol, že napriek tomu, že v rámci
prvostupňového konania sťažovateľ napadol všetky záväzné stanoviská vo veci stavby a žiadal, aby
príslušný orgán konal v zmysle § 140b ods. 5 stavebného zákona, orgány verejnej správy sa týmto
nijako nezaoberali.

18. Správny súd sa podľa sťažovateľa nesprávne vysporiadal so žalobnou námietkou, že v tomto
konaní bola preukázaná jasná existencia rozporov v otázke vlastníckych vzťahov. Uvedené sťažovateľ
odôvodňoval stálou existenciou jeho výlučného vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom, na ktorých
sa mal postaviť elektrovod, a teda neexistenciou právneho titulu stavebníka k pozemkom v zmysle § 58
ods. 2 v spojení s § 139 ods. 1 stavebného zákona.

19. Podľa sťažovateľa orgány verejnej správy porušili zákon, keď konali tak, že upovedomenie o začatí
tohto správneho konania neobsahovalo informáciu, že bola navrhovaná činnosť posudzovaná podľa
zákona EIA a nestanovoval ani okruh účastníkov konania a ani účastníkov z procesu EIA. Dotknutá
verejnosť mala mať podľa sťažovateľa postavenie účastníka a následne aj postavenie účastníka v

každom povoľovacom konaní navrhovanej činnosti alebo jej zmene, pričom výklad správneho súdu, že
to tak nie je, bol nesprávny.

20. Správny súd podľa sťažovateľa nesprávne posúdil, že išlo o predĺženie platnosti rozhodnutia a o
jeho zmenu na základe podnetu orgánu štátnej správy ochrany prírody a krajiny. Podľa sťažovateľa bolo

nesporné,žeišloonávrhovékonanienazákladedoručenejžiadosti.Obecporušilazákonnezverejnením
žiadosti navrhovateľa ako aj upovedomenia o začatí konania na úradnej tabuli tak, ako je to uvedené v
§ 3 ods. 6 Správneho poriadku a v § 38 ods. 2 zákona EIA.21. Správny súd nedal žiadnu odpoveď na žalobnú námietku, že stavba, pre ktorú má dôjsť k výrubu
drevín, nie je v súlade s územným plánom VÚC ani obcí, pričom niektoré obce územný plán ani nemajú
a prakticky pri všetkých obciach absentuje územný plán zóny, čo je v zrejmom rozpore aj so stavebným

zákonom, ak sa má vychádzať z toho, že umiestňovaná stavba má byť verejnoprospešnou stavbou.
Správnysúdpritomnedalodpoveďnato,žesprávneorgánysanijakonevysporiadalistým,žeobjektívne
bolo nadriadeným orgánom ustálené, že Variant VP3, z ktorého vychádza línia vedenia stavby, nie je
zapracovaný v územnom pláne Banskobystrického kraja.

22. Okrem toho sťažovateľ nesúhlasil s názorom správneho súdu, že na toto konanie sa nevzťahuje
stavebný zákon, a teda orgány verejnej správy porušili § 37 a § 39 stavebného zákona.

23. Sťažovateľ namietal, že nedal súhlas na vydanie územného rozhodnutia. Tvrdil, že neboli splnené
podmienky pre možnosť vyvlastnenia pozemkov na navrhovaný účel, keďže nešlo o verejnoprospešnú
stavbu podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie, a preto ak aj správny súd konštatoval, že

predmetná stavba bola verejnoprospešná stavba, tak s týmto objektívne nebolo možné súhlasiť, keďže
v územnom pláne BBSK nebola zaradená ako verejnoprospešná stavba a taktiež tomu tak nebolo
ani v zmysle osvedčenia Ministerstva hospodárstva SR. Nebolo možné sa zákonne zaoberať žiadnym
kladným rozhodnutím o súhlase na výrub drevín, pretože takéto rozhodnutie bolo v rozpore s § 11 a §
12 stavebného zákona.

24. Podľa sťažovateľa boli rozhodnutia obcí Veľké Pole a Píla totožné a práve z tohto bolo zjavné, že
sa tu nemohlo jednať o nestranný a nezávislý administratívny proces.

25. Ďalej podľa sťažovateľa bolo nesprávne, že správny súd nepovažoval za dôvodné, že správne

orgány neprihliadali na Aarhuský dohovor. V tomto bode sťažovateľ namietal, že nebol rešpektovaný
účel Aarhuského dohovoru, keďže s jeho námietkami a odvolacími dôvodmi sa správne orgány
nevysporiadali vôbec alebo len vo formálnej rovine. Preto bol sťažovateľ presvedčený, že došlo k
porušeniu jeho základných práv vyplývajúcich z ústavy a dohovoru, ako aj dodatkového protokolu.

26. Okrem toho tvrdil, že správny súd nesprávne posúdil aj aplikáciu § 17 ods. 8 písm. c) vyhlášky
č. 24/2003 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o ochrane prírody a krajiny (účinná do 31. mája 2021) v
nadväznosti na znenie § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny, keďže na výrub drevín sa vyžaduje
súhlas orgánu ochrany prírody, ak zákon o ochrane prírody a krajiny neustanovuje inak. Správny súd
preto nepostupoval zákonne, keď súhlas sťažovateľa ako vlastníka dotknutých pozemkov nepovažoval

za potrebný pre vydanie pozitívneho rozhodnutia o výrube drevín. Z tohto dôvodu sťažovateľ správnemu
súdu vytkol vadu nesprávneho právneho posúdenia podmienky súhlasu vlastníka pozemku pre postup
podľa § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny.

27. Správny súd sa taktiež podľa sťažovateľa nevysporiadal so žalobnou námietkou, že správne orgány

sa nezaoberali tým, či ide o odôvodnený prípad a či záujem na výrube drevín prevažuje nad ekologickými
a estetickými funkciami dreviny a jej vplyvmi na zdravie človeka. Správnu úvahu musí správny orgán
vo svojom rozhodnutí dostatočne vysvetliť. Z rozhodnutia však vôbec nie je zrejmé, ako správny orgán
posúdil vyššie uvedené skutočnosti a rozhodnutie v tomto smere náležite nezdôvodnil.

28. Sťažovateľ zotrval na názore, že správne orgány porušili jeho právo na prístup k správnemu orgánu
v rámci rozhodovacieho procesu podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, argumentujúc tým, že pred
vydaním rozhodnutí mu neumožnili vyjadriť sa ku všetkým podkladom rozhodnutia v úradnom spise a
navrhovať doplnenie podkladov rozhodnutia, a to aj napriek tomu, že o to viackrát výslovne žiadal.

29. Na záver sťažovateľ uviedol, že sa správny súd nevysporiadal ani s tým, že osvedčenie ministerstva
hospodárstva na výstavbu energetického zariadenia nebolo medzi podkladmi rozhodnutia obce a
ani žalovaného. V tomto bode sťažovateľ správnemu súdu vytkol i to, že znova odignoroval, že celý
proces vydávania toho osvedčenia bol nezákonný. Ďalej namietal, že ani ministerstvo hospodárstva
nepostupovalo v súlade so správnym poriadkom, keďže o začatí takéhoto administratívne konania

neupovedomilo všetkých známych účastníkov konania.

30. Ďalší účastník konania sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa vyjadril tak, že s kasačnou sťažnosťou
nesúhlasí v plnom rozsahu.IV. Posúdenie veci kasačným súdom

31. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu SR ako súdu príslušnému na
konanie a rozhodnutie (ďalej aj „kasačný súd“). Kasačný súd preskúmal preskúmavaný rozsudok
správneho súdu v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná
oprávnenou osobou v zákonnej lehote, a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť
prípustná, nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť

je nedôvodná.

32. Úlohou kasačného súdu bolo podrobiť hodnoteniu právne posúdenie veci (postupu a rozhodnutia
žalovaného) správnym súdom a vyjadrenia jeho právnych úvah v odôvodnení rozsudku napadnutého
kasačnou sťažnosťou.

33. V inom kasačnom konaní boli rovnaké právne otázky v obdobnej veci s totožným žalobcom
(sťažovateľom) už posúdené kasačným súdom v rozsudku sp. zn. 1Svk/42/2023 z 26. júna 2025.
Zohľadniac túto skutočnosť, kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP ku sťažnostným bodom
sťažovateľa poukazuje na odôvodnenie tohto skôr vydaného rozsudku najvyššieho správneho súdu, s
ktorým sa (mutatis mutandis) konajúci senát stotožňuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza:

„59. V konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje kasačný súd ako kasačná inštancia a jeho úlohou nie je
primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a správnych súdov, ale podrobiť hodnoteniu
ich právne posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi správneho súdu prezentovanými v
odôvodnení kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku. Značná časť kasačnej sťažnosti sťažovateľa

spočíva v prekopírovaní rozsiahlej žalobnej argumentácie, na ktorú dal vyčerpávajúcim spôsobom
odpoveď už krajský súd. Sťažovateľ len subsidiárne a v obmedzenej miere reaguje v podanej kasačnej
sťažnosti na závery vyplývajúce z napadnutého rozsudku, prieskum ktorého je predmetom kasačného
konania, pričom jeho námietky sú zväčša všeobecného charakteru a bez viazanosti ku skutkovým
osobitostiam prejednávanej veci.

60. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako i ostatného spisového materiálu, kasačný súd
konštatuje, že nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku

napadnutého rozsudku. Preto sa s ním kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne
posúdenie veci krajským súdom za správne. Krajský súd sa riadne zaoberal podanou žalobou
sťažovateľa, pričom na zásadné žalobné námietky sťažovateľa reagoval vyčerpávajúcim spôsobom.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje kasačný súd za dôkladné a presvedčivé, obsahujúce
náležité posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov účastníkov konania

dotýkajúcich sa prejednávanej veci.

61. Kasačný súd zdôrazňuje, že v súdenej veci išlo o konanie podľa § 89 ods. 1 zákona o ochrane
prírody a krajiny, teda o konanie o zmenu rozhodnutia, ktorým bol udelený súhlas na výrub drevín, a to
v časti týkajúcej sa obdobia možnosti realizácie výrubu. Splnenie podmienok pre udelenie samotného

súhlasu na výrub drevín podľa § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny bolo posudzované a
súhlas na výrub drevín bol udeľovaný v rámci iného administratívneho konania. S námietkami týkajúcimi
sa splnenia podmienok na vydanie súhlasu na výrub drevín sa teda už vysporiadali správne orgány v
iných, nimi vydaných, právoplatných rozhodnutiach a na základe podanej správnej žaloby sťažovateľa
proti uvedeným rozhodnutiam aj správny súd, ktorý žalobu sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú

(rozsudok sp. zn. 23S/67/2017 zo dňa 25.04.2018). Kasačná sťažnosť sťažovateľa smerujúca voči
danému rozsudku krajského súdu bola kasačným súdom taktiež zamietnutá ako nedôvodná (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/29/2018 zo dňa 11.06.2019). Ako zjavne neopodstatnená bola pritom
odmietnutá i ústavná sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti danému rozsudku Najvyššieho súdu SR
(uznesenie IV. ÚS-634/2020-16 zo dňa 02.12.2020).

62. Kasačný súd primárne poznamenáva, že zmena pôvodného rozhodnutia o súhlase na výrub drevín
spočívala v tom, že 1) určila sa doba platnosti súhlasu na výrub na dobu dva roky od právoplatnosti
stavebného povolenia, a to z dôvodu, že v čase pôvodne povoleného obdobia výrubu ešte neboloprávoplatne ukončené stavebné konanie vo vzťahu k líniovej stavbe - elektrovodu, v prospech ktorej sa
mal výrub uskutočniť a 2) určilo sa obdobie povoleného výrubu na obdobie vegetačného pokoja, a to
z dôvodu, že si to vyžadovala ochrana prírody a krajiny v nadväznosti na zmenu príslušnej legislatívy,

ktorá stanovila obdobie vegetačného obdobia do konca februára namiesto pôvodného konca marca
kalendárneho roka.

63. Sťažovateľ v správnej žalobe ani kasačnej sťažnosti neuvádza, aký dopad mala vyššie uvedená
zmena rozhodnutia o súhlase na výrub drevín na jeho práva a právom chránené záujmy oproti

pôvodnému rozhodnutiu o súhlase na výrub drevín. Nijako nenamieta nesplnenie podmienok uvedených
v § 89 ods. 1 písm. a) zákona o prírody a krajiny pre zmenu rozhodnutia o súhlase na výrub drevín.
Naopak, namieta nesplnenie podmienok pre vydanie samotného rozhodnutia o súhlase na výrub drevín
podľa § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny, ktoré však už v tomto konaní nemajú miesto.
Namieta aj rad porušení procesného charakteru avšak bez vymedzenia ich dopadu na zákonnosť
rozhodnutia a porušenie jeho subjektívnych práv.

64. Námietky sťažovateľa smerujúce k nesplneniu podmienok na udelenie súhlasu na výrub drevín
sú v tomto konaní irelevantné, presahujú rámec súdneho prieskumu v prejednávanej veci a boli už
právoplatne posúdené, resp. sťažovateľ ich mal uplatniť v žalobe proti rozhodnutiu o súhlase na
výrub drevín. Uvedené platí o námietke, že správne orgány neskúmali, či záujem na výrube drevín

prevažuje nad ekologickými a estetickými funkciami dreviny a jej vplyvmi na zdravie človeka, čo je
podmienka súvisiaca s prvotným povolením výrubu podľa § 47 ods. 3 zákona o ochrane prírody a
krajiny. S námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa absencie súhlasu sťažovateľa na výrub, resp. súhlasu
pre umiestnenie stavby, ako i námietkami súvisiacimi s územným a stavebným konaním vo vzťahu ku
samotnej stavbe elektrovodu či namietanou povahou stavby ako verejnoprospešnej sa vysporiadal už

správny súd (v rozsudku sp. zn. 23S/67/2017 zo dňa 25.04.2018) a Najvyšší súd SR (v rozsudku sp.
zn. 6Sžk/29/2018 zo dňa 11.06.2019). K otázke zásahu do vlastníckych práv sťažovateľa správny súd
v dôvodoch napadnutého rozsudku taktiež správne poznamenal, že predmetom súdneho prieskumu v
tomto konaní je to, či (ne)boli splnené podmienky vymedzené v § 89 zákona o ochrane prírody a krajiny
a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/29/2018 zo dňa 11.06.2019, ktorý v bodoch

42 a 43 odôvodnenia uviedol, že „v prejednávanej veci nebol súhlas vlastníka nehnuteľnosti na udelenie
súhlasu s výrubom drevín potrebný, nakoľko § 17 ods. 9 vyhlášky č. 24/2003 Z.z. ustanovuje v prípade
žiadosti o vydanie súhlasu na výrub dreviny z dôvodu umiestnenia líniovej stavby, na ktorej účely možno
pozemky vyvlastniť, že predloženie súhlasu vlastníka nehnuteľnosti sa nevyžaduje.

65. Podľa názoru kasačného súdu sťažovateľ jasne a zrozumiteľne nevymedzil, v čom mal spočívať
dotyk na jeho subjektívnych právach ako účastníka administratívneho konania v postupe a rozhodovaní
orgánov verejnej správy. V konaní pred správnym súdom je sťažovateľ oprávnený uplatňovať len
námietky nezákonnosti v postupe a rozhodnutiach orgánov verejnej správy, v dôsledku ktorých
bol ukrátený na svojich subjektívnych právach a právom chránených záujmoch. Účelom správneho

súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná
(podobne napr. III. ÚS 502/2015, III. ÚS 33/2018). V tomto bode kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ
nešpecifikoval, ako bol ukrátený na svojich subjektívnych právach a právom chránených záujmoch v
konaní o zmene rozhodnutia o udelení súhlasu na výrub drevín v časti týkajúcej sa obdobia možnosti

realizácie výrubu. K zmene rozhodnutia o súhlase na výrub drevín v časti obdobia možnej realizácie
výrubu došlo z dôvodu, že nebolo právoplatne ukončené stavebné konanie ako aj z dôvodu zmeny
legislatívy. Sťažovateľ nevymedzil a ani zo spisu nevyplýva, žeby sa zmena času výrubu oproti
pôvodnémurozhodnutiusprávnehoorgánu,ktorýmboludelenýsúhlasnavýrubdrevín,akokoľvekdotkla
sťažovateľa na jeho subjektívnych právach a právom chránených záujmoch.

66. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa ohľadne spôsobu, akým bola vybavená žiadosť žiadateľa
(Slovenskej elektrizačnej a prenosovej sústavy, a.s.) o predĺženie platnosti či zmenu rozhodnutia,
námietku takéhoto druhu by mohol uplatniť len aktívne legitimovaný subjekt na vznesenie takejto
námietky,ktorýmježiadateľ.Spôsobvybaveniažiadosti(čiužsťažovateľomnamietanéprekvalifikovanie

žiadosti žiadateľa na podnet správnemu orgánu a následné vedenie konania ex offo alebo zmena
rozsahu žiadosti) nezakladá dotyk na subjektívnych právach sťažovateľa.67.Zároveňkasačnýsúdkonštatuje,žesťažovateľniejeaktívnelegitimovanýaninaprednášanietakých
námietok, ktoré by mohla uplatňovať dotknutá verejnosť. Sťažovateľ v administratívnom konaní nebol v
postavení dotknutej verejnosti, čo už vyslovil aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6Sžk/29/2018 zo dňa

11.06.2019. Preto sa nemôže s úspechom domáhať jej práv ani poukazovaním na Aarhuský dohovor.

68. K namietaným procesným pochybeniam kasačný súd takisto konštatuje, že sťažovateľ nešpecifikuje,
aký vplyv mali tieto namietané porušenia na zákonnosť rozhodnutí či odňatie jeho možnosti konať pred
orgánom verejnej správy. Opäť platí, že účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo

verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej
je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

69. Pokiaľ ide o namietané procesné vady v postupoch a rozhodnutiach správnych orgánov (porušenie
§ 3 ods. 6, § 33 ods. 2 Správneho poriadku, § 38 ods. 2 zákona EIA), kasačný súd konštatuje,
že správny súd sa s týmito procesnými námietkami sťažovateľa veľmi podrobne vysporiadal (najmä

v bodoch 103 - 110, 122 napadnutého rozsudku). Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nepredkladá
argumentáciukonkurujúcuzáveromsprávnehosúdu.Kasačnýsúdpretolenmôžezhrnúť,žeopredmete
administratívneho konania sa sťažovateľ dozvedel, aktívne sa administratívneho konania zúčastnil a
správne orgány s ním konali. Oznámenie o začatí správneho konania bolo zverejnené na úradnej tabuli
verejnou vyhláškou (viď body 5 a 8 tohto rozsudku) a týmto spôsobom mali právo oboznámiť sa s

predmetom administratívneho konania i tí účastníci, ktorí boli účastníkmi konania podľa zákona EIA.
Orgány verejnej správy pritom vo vzťahu k sťažovateľovi zvolili doručovanie aj prostredníctvom pošty,
nielen verejnou vyhláškou. V tomto smere sťažovateľ nebol na svojich subjektívnych právach nijakým
spôsobom ukrátený.

70. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa toho, že neexistuje právoplatné rozhodnutie o poškodzovaní
a ničení biotopov, kasačný súd v zhode s názorom správneho súdu uvádza, že sťažovateľ v žalobe
neuviedol právnu argumentáciu, z ktorej túto tvrdenú nezákonnosť vyvodzuje. Konkrétne ustanovenia
právnych predpisov, z ktorých by vyplývala previazanosť konania o zmene rozhodnutia, ktorým bol
udelený súhlas na výrub drevín, s konaním, predmetom ktorého je súhlas na poškodzovanie a ničenie

biotopov, sťažovateľ neuviedol ani v kasačnej sťažnosti. Z tohto dôvodu je aj táto kasačná námietka
sťažovateľa nedôvodná.

71. S tvrdením sťažovateľa, že išlo o návrhové (administratívne) konanie, sa kasačný súd takisto
nemohol stotožniť. K zmene pôvodného rozhodnutia o súhlase na výrub drevín pristúpil prvostupňový

orgán ex offo, a to na základe podnetu žiadateľa. Spôsob začatia správneho konania patrí do
kompetencie príslušného orgánu ochrany prírody, ktorý je oprávnený zmeniť ním vydané rozhodnutie
z vlastného podnetu alebo na návrh účastníka konania, čo je plne v súlade s § 89 ods. 1 písm. a)
zákona o ochrane prírody a krajiny. Naviac, z kasačnej sťažnosti nie je zrejmé, aký prípadný vplyv a
dopad by uvedené malo mať na zákonnosť vo veci vydaných rozhodnutí správnych orgánov (t. j. že

konanie bolo začaté z vlastného podnetu správneho orgánu). Opäť je potrebné zdôrazniť, že spôsob,
akým bola vybavená žiadosť žiadateľa (Slovenskej elektrizačnej a prenosovej sústavy, a.s.) o predĺženie
platnosti či zmenu rozhodnutia, či už sťažovateľom namietané prekvalifikovanie žiadosti žiadateľa na
podnet správnemu orgánu a následné vedenie konania ex offo alebo zmena rozsahu žiadosti, by mohol
namietať aktívne legitimovaný subjekt, ktorým by bol žiadateľ.

72. Pokiaľ ide o poukaz sťažovateľa na to, že s viacerými žalobnými bodmi sa správny súd nezaoberal,
ide o nekonkrétnu námietku. Úlohou sťažovateľa je vymedziť, s ktorými konkrétnymi námietkami sa
krajský súd nezaoberal. Sťažovateľ pritom kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP - porušenie
práva na spravodlivý proces - ani výslovne neuplatnil. Nad rámec uvedeného však kasačný súd

znovu opakuje (viď aj bod 60 tohto rozsudku), že krajský súd sa so všetkými námietkami sťažovateľa
vysporiadal a buď posúdil ich dôvodnosť alebo objasnil dôvod, pre ktorý považuje tú-ktorú námietku v
konaní za irelevantnú (uvedené platí predovšetkým o námietkach týkajúcich sa samotného rozhodnutia
o súhlase na výrub drevín, potrebe súhlasu vlastníka pozemkov na výrub či vád v procese vydávania
osvedčení Ministerstva hospodárstva SR).“

34. Na základe rovnakých úvah dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nebola
dôvodná a preto ju v zmysle § 461 SSP zamietol.35. O nároku na náhradu trov kasačného konania sťažovateľa a žalovaného rozhodol kasačný súd
podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal
a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo

požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne, ktoré podľa obsahu súdneho
spisu nenastali, preto im kasačný súd právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

36. Ďalšiemu účastníkovi konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1
SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal. V kasačnom konaní nebola ďalšiemu účastníkovi konania uložená

žiadna povinnosť (vyjadril sa na základe výzvy krajského súdu, v zmysle ktorej bol poučený, že ak sa
nevyjadrí, bude sa konať bez jeho vyjadrenia, a teda nebola mu uznesením uložená povinnosť vyjadriť
sa).

37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0.