Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 10, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoEk/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106225585
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2106225585.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a sudcov Mgr.
Jozefa Mačeja a JUDr. Ľuboslavy Vankovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C., o zaplatenie 719,64 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej súdnym exekútorom: JUDr.
Ladislav Jakubec, so sídlom Exekútorského úradu Zámocká 30, Bratislava, vedenej pod sp. zn. EX

120/06, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 16Er/757/2006-36 zo dňa
23. mája 2012, vydaného v spojení s doplňujúcim uznesením č.k. 16Er/757/2006-90 zo dňa 5. mája
2025 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 16Er/757/2006-36 zo dňa 23. mája 2012
p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

III. Povinnému a súdnemu exekútorovi sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvým výrokom exekúciu zastavil. Súd prvej inštancie
dopĺňacím uznesením č.k. 16Er/757/2006-90 zo dňa 5. mája 2025 priznal súdnemu exekútorovi nárok

na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému vo výške 40,82 eur. Dopĺňacie uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňom 20.6.2026.

2. Napadnuté uznesenie č.k. 16Er/757/2006-36 zo dňa 23.5.2012 súd prvej inštancie odôvodnil právne
aplikáciou ustanovení § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), §

45 ods. 2, ods. 1 písm. b), § 40 ods. 1 písm. a), § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení do 31.03.2006 (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 8a,
§ 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení do 30.06.2006,
Čl. 2 písm. a), Čl. 3 ods. 1, 3, Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Dopĺňacie uznesenie súd
prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 9a ods. 1, § 243h ods. 1, § 200 ods. 5, § 196, § 203 ods.

1, § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, § 234 ods. 2, § 255 ods. 1 až 3 Civilného sporového poriadku, §
14 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov v znení účinnom do 31.3.2017.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že exekúcia prebiehala na základe exekučného titulu,
a to vykonateľného rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

Slovenskou rozhodcovskou, a.s. v Bratislave, sp. zn. SR 2174/06/06 zo dňa 23.6.2006. Právny vzťah
medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere č. 1730039 uzatvorenej dňa 27.10.2005 (ďalejlen „zmluva o úvere“), ktorú povinný riadne a včas neplnil. Preskúmaním priložených listín súd prvej
inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený ako dodávateľ poskytol
povinnému ako spotrebiteľovi úver, má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy

o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod 17. obsahuje rozhodcovskú doložku,
v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce
alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s jej porušením, ukončením alebo neplatnosťou budú riešené
cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom
výber jednej z alternatív spočíva na žalobcovi. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedeného dospel

k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v Zmluve o úvere, ako
v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v jej všeobecných podmienkach tvoriacich
jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, v zmysle ktorej je síce daná možnosť výberu medzi
štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak ale už dôjde k výberu rozhodcovského súdu
žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, a to v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka

v znení účinnom do 31.3.2006, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom do 31.3.2006 neplatná. Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je neprijateľná
a napadnuté ustanovenie absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska
vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola

so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Už samotná
forma Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, t.j. drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný text už
sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto
texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom

zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so
zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému
voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a
preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného

titulu so zákonom, čo bolo dôvodom na zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle
§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní podľa § 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1
písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Na základe vyššie uvedených
skutočností súd prvej inštancie podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 písm. Exekučného poriadku exekúciu

zastavil. Dopĺňacím uznesením priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči
oprávnenému vo výške 40,82 eur.

4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie oprávnený. V podrobných dôvodoch
odvolania okrem iného namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci

mu zákonom (§ 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok; ďalej len
„Občiansky súdny poriadok“), že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku),
ďalej preto, že súd prvej inštancie svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. d) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) Občiansky súdny poriadok), že konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b)
Občiansky súdny poriadok) a tiež z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) Občiansky súdny poriadok). Domáhal sa
zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Oprávnený
v odvolaní namietal, že súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie,

v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, v súvislosti s
neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Oprávnený
tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť
účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej,
rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. V danom prípade

však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek
tomu ju aplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu Súdneho dvora Európskej únie a Smernicu Rady
93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti
- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom Európskejúnie. Ďalej dôvodil, že súd prvej inštancie prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia §
45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu
napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom

jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval
až potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením
§ 40 a § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. zákona
o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v

konanívovecivrozsahuuvedenomvžalobealebovrozsahuuvedenomvovzájomnejžalobe.Vprípade,
že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom

ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude zasahovať do práv
a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek
bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom,

pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskejrepubliky.Márnymuplynutímlehotynapodaniežalobyozrušenierozhodcovskéhorozsudku,
je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť
len postupom podľa zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského

rozsudku. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Ak súd nehodlá akceptovať túto
argumentáciu, oprávnený navrhol, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku prerušil a Ústavnému súdu SR podal návrh na konanie o súlade s § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s č.l. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty
a s princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok a či je možné opakované
uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej
limitácie. V odvolaní ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania

na podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka (§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní). Exekučný súd konal mimo zverenej právomoci, porušil princíp legality, zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Taktiež došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho
konania, nakoľko bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne

nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V tejto
súvislosti namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a tiež nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd prvej inštancie vzhľadom na znenie § 58 ods. 2 Exekučného poriadku porušil právo oprávneného

na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, pretože nevytýčil vo veci ústne pojednávanie,
hoci tak podľa zákona bol povinný urobiť a hoci bolo v danom prípade potrebné pre objasnenie veci
nariadiť pojednávanie. Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie dôsledne, teda nezisťoval skutkový
stav veci, čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu,
ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej namietal, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1

písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
súdom je v súlade s dobrými mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky,
ktorá je však aj napriek tomu podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko
jej obsahom neboli ustanovenia, ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa

predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už
raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o
udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Nesúhlasil ani
s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľskýchúveroch. Ďalej poukazoval na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto
úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtujú len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky.
Tvrdil, že súd sa zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov,

pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý
odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu
uzatvorí a či je schopný svoj záväzok splácať. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený
zúradnejpovinnostivysloviťneprípustnosťexekúciezačatejnazákladerozsudkuakoexekučnéhotitulu.
Doplnením odvolaním žiadal s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované
pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie – pozn. odvolacieho súdu) prerušiť konanie a
predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v znení 1/
Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?; 2/ V prípade zápornej odpovede SD na prvú otázku, je možné ustanovenie

písm. q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej
doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na
základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa
zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným

súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?; 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu, zabráni vymožiteľnosti reálnej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ? V prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími
dôvodmi takisto podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podanie
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade § 44 ods.

2 vety prvej a druhej E.P. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované
uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E.P bez akejkoľvek časovej limitácie.

5. Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „Civilný sporový poriadok“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 359 Civilného sporového poriadku
a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 58

ods. 5 Exekučného poriadku, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363
Civilného sporového poriadku), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného
sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne
potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

7. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného
v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,
a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

8. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).

9. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie

potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

10. Podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Podľa § 162 CSP, súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní
oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie
o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
"ústavnýsúd")návrhnazačatiekonania,c)podalnávrhnazačatieprejudiciálnehokonaniapredSúdnym
dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie

o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti (ods.
1). Súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o prerušení konania
upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania (ods. 2). O zamietnutí
návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej (ods. 3).

12.Predpreskúmanímodvolanímnapadnutéhouzneseniavzniklapotrebavyriešiťotázku,čizadôvodný

možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej
doložky na SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
- § 162 ods. 1 písm. c) resp. aj o prenesenie problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b)
O. s. p. - § 162 ods. písm. a) CSP) .

13. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. (účinného v čase podania odvolania) súd konanie preruší, ak
rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v

tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

14. Vyššie citované ustanovenie prerušenie konania podmieňuje záverom exekučného súdu o existencii
rozporuvšeobecnezáväznéhoprávnehopredpisutýkajúcehosaprejednávanejvecisústavou,zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom rozhodnutie vo veci

exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru. Inak povedané,
postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade
určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom
k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď zákon
v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ÚS SR).

V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky snažiacej sa presvedčiť súd
o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E.P. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania
revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe
odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia
sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto

totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet konaní kde táto vystupuje
na strane oprávnenej osoby) notoricky známu skutočnosť, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie
exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch
listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia,
2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy

(napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie
príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred
exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať
na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to
i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými mohol účastník rozhodcovského konania

dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania (medzi ktoré patrí napr. vyvolanie
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky predpojatosti rozhodcu a pod.),
kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa s plnením podmienok udelenia
poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne
zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než

súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže zaoberať najskôr v
štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností tomuto titulu odoprieť
vykonateľnosť.15. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. (účinného v čase podania odvolania) súd konanie preruší, ak
rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva).

16. Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy
ozaloženíEurópskehospoločenstva)SúdnydvorEurópskejúniemáprávomocvydaťpredbežnýnálezo
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov

alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

17. Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj

opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b)). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné

so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

18. Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej
otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak

vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak
naopak tento je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni;
možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie
predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to
podmienkysformulovanejnaúrovnijednéhozozákladnýchpredpisovEurópskejúnietak,žerozhodnutie

o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto
rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne –
rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne
súdy členských štátov Európskej únie jednotný).

19. O taký prípad ale v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami
vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého
stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.

20. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom
výkladu Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam
lento,ževprejednávanejvecineaplikoval(okresnýsúd)vrámciposudzovania(ne)prijateľnostizmluvnej
podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia

jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu použil iba ako výkladové pravidlo
pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany
spotrebiteľa.

21. I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávnenej o nie celkom správnom preklade

znenia Smernice do slovenského jazyka, aj v tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, ktorý bol
povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných
práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by
bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice čiiného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej
položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné
rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať

(a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne
o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v prejednávanej veci naplnený nebol.

22. Bolo tomu tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou
(v chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani

tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil, že rozhodcovské konanie
ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika
rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských
rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej
vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou
ponechanie možnosti veriteľovi „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv

na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe
výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenouneprijímanémupostupupriamymuplatnenímSmernice,aleuplatnenímnoriemslovenského

spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky
vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä zákon č.
150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného
predpisu občianskeho práva ustanovenia § 52 – 60 – inak číselným označením paragrafov časť zo
zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom

iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy
neakceptovať.

23. Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)

na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario
(opakom)pretotrebadospieťkzáveru,ževyššíštandardochranyspotrebiteľa(normaminavnútroštátnej
úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou

napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do
slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy
oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 OZ (obsahujúce definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek

4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné
(a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže
príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“
v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký
základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici

relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

24. Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD, ako aj ÚS SR,
tak neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

25. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

26. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľaakoslabšejzmluvnej
strany.27. Zo zmluvy o úvere č. 1730039 zo dňa 27.10.2005, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným
vyplynulo, že oprávnený ako veriteľ sa zaviazal poskytnúť povinnému úver vo výške 14.000,- Sk, ktorý
mal povinný splatiť spolu s poplatkom vo výške 10.120,- Sk v deväť mesačných splátkach po 2680,- Sk.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod
17. obsahuje rozhodcovskú doložku v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú riešené
cestou príslušného súdu alebo pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., pričom výber z alternatív spočíva na žalujúcej strane. Z formy a obsahu zmluvy je
zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravený a

dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym
podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť, ani neovplyvnil.

28. Z predmetnej rozhodcovskej doložky vyplýva, že právo voľby medzi všeobecným a rozhodcovským
súdom je na žalobcovi. Žalobcom je však takmer pravidelne veriteľ - dodávateľ (oprávnený), a teda
aj právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna, z čoho vyplýva,

že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje
však za takejto situácie hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp.
rozhodcovského súdu dodávateľom bol obsahom rozhodcovskej doložky, ktorá je dodávateľom vopred
pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť,

mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.

29. V danom prípade, tak nemožno ani uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú
zmluvnú podmienku a za týchto podmienok dojednaná rozhodcovská doložka môže ľahko slúžiť na
obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje,

ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský
súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom
vybranéhorozhodcovskéhosúduobjektívne.Vzhľadomnavšetkytietodôvodypredmetnározhodcovská
doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, nakoľko je spôsobilá vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka neplatná. Teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.

30. Keďže rozhodcovská doložka je neplatná, medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá

rozhodcovská zmluva v zmysle ust. § 3 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní a nebola tak založená
ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu,
ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne
následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. 41 Exekučného poriadku a výkon
exekúcie na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je

exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc
odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky), súd
žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na
zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodcovský

rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje
platná rozhodcovská zmluva.

31. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancieakovecnesprávnevzmysleustanovenia§387ods.1,2Civilnéhosporovéhoporiadkupotvrdil.

32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Oprávnený nemal v odvolacom
konaní úspech a povinnému ani súdnemu exekútorovi v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto
im odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (ustanovenie § 419
Civilného sporového poriadku).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ustanovenie § 420 Civilného
sporového poriadku).

Dovolanie je podľa ustanovenia § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (ustanovenie § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa ustanovenia § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie podľa ustanovenia § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatiadovolaciehokonanianeprevyšujesumupodľapísmena)ab)(ustanovenie§422ods.1Civilného

sporového poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (ustanovenie § 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (ustanovenie § 423 Civilného sporového
poriadku).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (ustanovenie § 424
Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa ustanovenia § 77 (ustanovenie § 425 Civilného sporového poriadku).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil

(ustanovenie § 426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (ustanovenie
§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (ustanovenie § 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (ustanovenie § 428 Civilného

sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (ustanovenie § 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(ustanovenie § 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (ustanovenie § 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení (ustanovenie § 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ustanovenie § 431 ods.
2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (ustanovenie § 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ustanovenie § 432 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (ustanovenie § 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (ustanovenie §
434 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (ustanovenie

§ 435 Civilného sporového poriadku).