Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121426796
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6121426796.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o., so
sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, 811
07 Bratislava, proti žalovanej: A. B., nar: XX.X.XXXX, C. D. XXXX/XXXX, XXX XX E., zastúpenej
JUDr. Mgr. Milanom Vavrekom, MSc. MBA, Baštová 6, 060 01 Kežmarok, o zaplatenie 2.646,13 eura

s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. KK-4Csp/76/2021-183 zo dňa
19.01.2024, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok vo výrokoch II. a IV. a v rozsahu zrušenia sa vracia vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

,,I. Konanie z časti, a to ohľadne 30 eur s prísl. úrokmi z omeškania z a s t a v uje.
II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 2589,13 eur, úroky 1236,04 eur, úroky z omeškania 238,38
eur a úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2619,13 eur od 19.06.2021 do 16.07.2021 a zo
sumy 2589,13 eur od 17.07.2021 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a
IV. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške k rukám zástupcu

žalobkyne JUDr. Jána Šoltésa, Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 37 927 795, o výške náhrady rozhodne
po právoplatnosti rozsudku vyšší súdny úradník.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že zástupca žalobkyne zobral žalobu
sčasti, a to ohľadne 30 eur s príslušnými úrokmi z omeškania späť pred otvorením prvého pojednávania
v spore, resp. predbežného prejednania sporu. Rešpektoval tento jeho dispozitívny úkon so žalobou a

konanie sčasti, v ktorej bola žaloba vzatá späť, zastavil. Predmetom konania tak naďalej ostala istina
2.589,13 eura, kapitalizované zmluvné úroky v sume 1.236,14 eura, kapitalizované úroky z omeškania
v sumách 4,07 eura a 234,31 eura, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.619,13 od
19.06.2021 do 16.07.2021 a zo sumy 2.589,13 od 17.07.2021 do zaplatenia, a poplatky vo výške 27,-
eur.
Uviedol, že v prejednávanej veci si žalobkyňa žalobou uplatnila voči žalovanej ako dedičke jedného

z pôvodných spoludlžníkov A. F. pohľadávku vo výške 2.589,13 eur, spolu s jej príslušenstvom.
Právoplatným uznesením Okresného súdu Lučenec zo dňa 04.05.2021 bola všeobecná hodnota
majetku poručiteľky pozostávajúceho z bytu ustálená na 11.251,- eur. Žiadna zo sporových strán
hodnotu majetku poručiteľky ustálenú v dedičskom konaní nespochybnila. Preto vychádzal zo záveru,
že žalovaná ako jediný dedič poručiteľky, ktorému bolo potvrdené nadobudnutie dedičstva v celosti
právoplatným rozhodnutím dedičského súdu, zodpovedá za dlhy poručiteľky do výšky 11.251,- eur. A

preto pokiaľ sa žalobkyňa žalobou domáha na žalovanej zaplatenia dlhu, ktorý podľa jej tvrdení ku dňu
smrti poručiteľky predstavoval 2.589,13 eura s prísl., s prihliadnutím aj na existenciu ďalšieho záväzkuporučiteľky z titulu ďalšej pohľadávky banky prihlásenej do dedičského konania vo výške 4.297,30 eura
s prísl. a na náklady pohrebu vo výške 611,- eur, nemožno prijať iný záver, než že žalovaná zodpovedá
aj za dlh poručiteľky z titulu zmluvy o úvere v prejednávanej veci, tzn., že žalovaná je osobou vecne

pasívne legitimovanou v konaní.
Vo vzťahu ku skúmaniu bonity právnych predchodcov žalovanej pred poskytnutím spotrebiteľského
úveru súd prvej inštancie uviedol, že zástupca pôvodnej žalobkyne si nesplnil svoju procesnú povinnosť
a v žalobe neuviedol žiadne tvrdenia vo vzťahu k skúmaniu úverovej bonity spoludlžníkov. Po oznámení
predbežného právneho posúdenia veci súdom a výzve súdu na doplnenie prostriedkov procesného

útoku v tomto smere reagoval písomným podaním doručeným súdu 09.10.2023, v ktorom uviedol, že
príjmy oboch spoludlžníkov boli preverené Sociálnou poisťovňou a.s. ako externým zdrojom. Výsledkom
preverenia bolo zistenie príjmu minimálne 245,- eur mesačne u žiadateľa o úver a minimálne 342,- eur
mesačne u spolužiadateľky. Banka ďalej preverila úverovú zaťaženosť oboch dopytom do Spoločného
registra bankových informácií, podľa ktorého žiadateľ o úver bol úverovým dlžníkom v jednej finančnej
inštitúcií s výškou mesačnej splátky 50,- eur, spolužiadateľka nebola v čase podania žiadosti evidovaná

ako úverový dlžník. Žiadateľ v žiadosti uviedol rodinný stav: ženatý a žiadne vyživované povinnosti,
spolužiadateľka rodinný stav: vdova a žiadne vyživované deti. Finančná analýza platná v tom čase bola
vyhovujúca pre poskytnutie úveru vo výške 3.000,- eur na 8 rokov s mesačnou splátkou vo výške 46,23
eura.
Ďalej v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na výsledky dopytu banky do Sociálnej poisťovne

a.s. zo dňa 18.09.2018 (čl. 148 a čl. 149 spisu), podľa ktorého obaja spoludlžníci boli v čase
dopytu poberateľmi dôchodkov. Žiadateľ o úver G. H. vo výške 245,- eur mesačne a poručiteľka ako
spolužiadateľka vo výške 342,- eur mesačne. Preto pokiaľ zástupca žalovanej namietal, že banka
nemala k dispozícii potvrdenie zamestnávateľa spoludlžníkov, súd prvej inštancie konštatoval, že
pokiaľ vychádzala z príjmov 245,- eur a 342,- eur mesačne, vychádzala z výšky dôchodkov oboch

spoludlžníkov, ktorú mala riadne overenú v Sociálnej poisťovni a.s. Podľa tvrdení zástupcu žalobkyne
G. H. bol ženatý a poručiteľka vdovou, pričom obaja už nemali žiadne vyživovacie povinnosti. Tieto
skutočnosti plne korešpondujú s údajmi v spisoch (viď lustrácia na čl. 138 spisu a obsah dedičského
spisu sp.zn. 2D 491/2020). Podľa výpisov zo spoločného registra klientskych informácií (čl. 142 -
143 spisu) zo dňa 18.09.2018 G. H. v čase dopytu mal evidovaný jeden existujúci úver v celkovej

v zostatkovej hodnote 4.018,- eur s mesačnou splátkou 50,- eur. Poručiteľka nebola v čase dopytu
evidovaná ako úverový dlžník.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa tak hodnoverne preukázala celkové príjmy
spoludlžníkov vo výške spolu 587,- eur mesačne. Náklady na zabezpečenie základných životných
potrieb na oboch spoludlžníkov vo výške zodpovedajúcej životnému minimu na dve plnoleté osoby,

t.j. 2 x 205,07 eur, predstavovali 410,14 eur mesačne (podľa rozdielnych adries na zmluve o úvere sa
nejednalo o osoby, ktoré by bolo dôvodne posudzovať spoločne). Peňažné záväzky z úverov znižujúce
príjmy spoludlžníkov boli výške 50,- eur mesačne. Spolu so splátkou predmetného úveru vo výške 46,23
euramesačnea20%navýšenímnákladovnazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspoludlžníkov
podľa § 2 ods. 5 Opatrenia NBS o 34,37 eura (20 % z rozdielu medzi 587,- eur a 410,14 eura)

celkové náklady predstavovali 541,42 eura mesačne, čo neprevyšovalo mesačné príjmy spoludlžníkov.
Preto súd prvej inštancie nemohol prisvedčiť obrane zástupcu žalovanej, že veriteľ v prejednávanej veci
porušil svoje povinnosti stanovené v cit. ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a Opatrenia NBS. Podľa názoru súdu prvej inštancie
žalobkyňa hodnoverne preukázala, že banka ako pôvodný veriteľ postupovala pred poskytnutím úveru

pri skúmaní schopnosti oboch spoludlžníkov úver splácať s dostatočnou odbornou starostlivosťou, a
že limit ukazovateľa schopnosti spoludlžníkov splácať úver záväzný pre banku neprekračoval hodnotu
1. Preto súd prvej inštancie nevidel dôvod sankcionovať veriteľa sankciami podľa cit. ust. § 11 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z.z., a to či už stratou oprávnenia vyžadovať jednorazové splatenie úveru, alebo
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru pre porušenie povinnosti podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z.z.

Súd prvej inštancie následne podrobil preskúmaniu samotnú zmluvu o úvere, pričom zistil, že zmluva
má zákonom požadovanú písomnú formu a obsahuje všetky náležitosti, s ktorých absenciou zákon č.
129/2010 Z.z. v ust. § 11 ods. 1 písm. b) až g) spájajú sankciu veriteľa spočívajúcu v bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru. Tu len dodal, že žalovaná v konaní neuviedla žiadne okolnosti, ktoré by
viedli súd k záveru o obsahových nedostatkoch zmluvy o úvere, príp. o existencii neprijateľných

zmluvných podmienok v tejto spotrebiteľskej zmluve. Hodnota RPMN uvedená v zmluve o úvere 11,10 %
neprekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty za obdobný úver stanovenú podľa osobitných predpisov,
ktorá podľa www.finance.gov.sk v 2. štvrťroku 2018 predstavovala 17,74 %. Preto súd prvej inštancievychádzalzozáveru,žespotrebiteľskýúvervprejednávanejvecijepotrebnépovažovaťzaúversúrokmi
a poplatkami.
Zaplatenia celej úverovej pohľadávky sa žalobou nedomáhala banka ako pôvodný veriteľ, ale žalobkyňa,

a to s tvrdením, že celá zosplatnená pohľadávka zo zmluvy o úvere jej bola bankou postúpená na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2022. Bolo preto na žalobkyni, aby preukázala
svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, vrátane účinného predčasného zosplatnenia celej úverovej
pohľadávky.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci žalobkyňa preukázala, že obaja

spoludlžníci boli bankou pred uplatnením práva na zaplatenie celej pohľadávky zo zmluvy o úvere
naraz podľa § 565 Občianskeho zákonníka upozornení na omeškané splátky istiny vo výške 184,92
eur (4 mesačné splátky vo výške 46,23 eur) listami zo dňa 30.08.2018, ktoré boli obom poštou aj
riadne doručené dňa 04.09.2019. Listami boli zároveň obaja upozornení na možnosť zosplatnenia
celého úveru v prípade nezaplatenia dlžnej sumy do 15 kalendárnych dní od doručenia listu. Z
listiny „Aktuálny stav úveru k 31.05.2021“ vyplýva, že omeškané splátky v stanovenej lehote neboli

zaplatené. Preto pokiaľ banka listami zo dňa 30.08.2019, riadne doručenými obom spoludlžníkom
dňa 30.09.2019, v súlade s dojednaním v zmluvných podmienkach oboch spoludlžníkov vyzvala na
zaplateniacelejpohľadávkynarazpreomeškaniesosplátkamisplatnýmipočnúcsplátkouzamesiacmáj
2019, predčasné zosplatnenie úverovej pohľadávky je potrebné považovať za právne účinné. Súd prvej
inštancienemoholpretoprisvedčiťobranežalovanej,žeporučiteľkadosvojejsmrtinebolaupovedomená

o tom, že veriteľ celú úverovú pohľadávku predčasne zosplatnil. Postupovaná pohľadávka teda v čase
jej postúpenia bankou na žalobkyňu na základe zmluvy o postúpení zo dňa 27.09.2022 bola už splatnou.
Súd prvej inštancie prisvedčil zástupcovi žalobkyne, že za písomnú výzvu banky v zmysle cit. § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách možno považovať výzvu zo dňa 30.08.2019. Posledná úhrada bola
na úverový účet poukázaná v mesiaci júl 2021, teda viac ako jeden rok pred postúpením pohľadávky.

Preto súd prvej inštancie prijal záver, že postúpenie pohľadávky nie je v rozpore s zákonnou právnou
úpravou a žalobkyňa je v konaní aktívne vecne legitimovaná.
Konštatoval, že žalobou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia jednak nevrátenej časti istiny úveru vo
výške 2.589,13 eura (suma 2.616,13 pozostáva aj z poplatkov vo výške 27,- eur), ktorá podľa výsledkov
dokazovania zodpovedá rozdielu medzi výškou poskytnutého úveru 3.000,- eur a sumou započítanou

veriteľom na istinu úveru 104,87 eur. Preto súd prvej inštancie žalobe v tejto časti vyhovel a žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť istinu úveru v celej žalobkyňou požadovanej výške.
Žalobou sa žalobkyňa ďalej domáhala zaplatenia úrokov z úveru dojednaných vo výške 10,50 % ročne
v kapitalizovanej sume 1.236,14 eura. Výšku tejto sumy dôvodila tak, že veriteľ má nárok na úroky
v sume 1.436,78 eura, čo zodpovedá úrokom, ktoré by spoludlžníci boli zaplatili pri riadnom plnení

povinnosti. Listinou na čl. 10 spisu presne špecifikovala výpočet tejto sumy. Nakoľko na úroky započítala
sumu 200,74 eura, čo vyplýva aj z vykonaného dokazovania, žalovaná je povinná zaplatiť úroky v
kapitalizovanej sume 1.236,14 eura (1.436,78 eur - 200,74 eur). Preto súd prvej inštancie žalobe aj
v časti týchto zmluvných úrokov celkom vyhovel. V tejto súvislosti poukázal na aktuálne uznesenie
NajvyššiehosúduSRzodňa16.06.2020sp.zn.5Cdo42/2020publikovanévzbierkesúdnychrozhodnutí

ZSP 1/2021.
Súd prvej inštancie žalobkyni nepriznal nárok na poplatky vo výške 27 eur a žalobu v tejto časti
zamietol. Zástupca žalobkyne nárok v tejto časti nešpecifikoval. Nie je zrejmé, v čom má spočívať jeho
právny základ. Žiadne upomienky súdu neoznačil ani nepredložil, a výšku požadovaných poplatkov
27,- eur neodôvodnil. Navyše, podľa výsledkov dokazovania z platieb poukázaných na úverový účet do

predčasného zosplatnenia úveru v celkovej výške 350,61 eur veriteľ už započítal na nejaké poplatky
27,- eur.
Záverom súd prvej inštancie k obrane zástupcu žalovanej spočívajúcej v premlčaní nároku poukázal
na to, že uplatnený nárok nepovažoval za premlčaný. K predčasnému zosplatneniu celej pohľadávky
zo zmluvy o úvere, ktorá bola predmetom konania, došlo listami zo dňa 26.09.2019, doručenými

obom spoludlžníkom dňa 30.09.2019. Prvou omeškanou mesačnou splátkou bola splátka splatná dňa
10.05.2019, od ktorej tri mesiace uplynuli dňa 10.08.2019. Preto pokiaľ žalobkyňa žalobu podala
na upomínací súd dňa 20.07.2021, žalobu podala v 3-mesačnej premlčacej dobe upravenej v § 101
Občianskeho zákonníka.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a §
262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Žalobkyňa žalobu
podanú na súd dňa 20.07.2021 zobrala sčasti, a to ohľadne 30,- eur späť z dôvodu zaevidovania platby
zo dňa 16.07.2021. Vo zvyšnej časti žaloby bola vcelku úspešná s tým, že jej neúspech bol nepatrný, ibačo do poplatkov vo výške 27,- eur. Preto súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu trov v plnom rozsahu.

4. Proti tomuto rozsudku vo vzťahu k výrokom II. a IV. podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaná z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Žalovaná je toho názoru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný a arbitrárny a pre žalovanú zmätočný, pretože sa
neodvoláva na konkrétne dôkazy a tiež rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd
postupoval v rozpore s jej základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, pretože komplexne nepreskúmal jej procesné a hmotné námietky prednesené jej právnym
zástupcom. Žalovaná namieta, že z odôvodnenia rozsudku netuší za čo má platiť úroky vo výške
1.236,04 eura, kedy následne súd konštatuje vo výroku úroky z omeškania 238,38 eura a úroky z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.619,13 eura od 19.06.2021 do 16.07.2021 a zo sumy 2.589,13
eura od 17.07.2021 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Samotné znenie
tohto výroku je pre žalovanú zmätočný a neurčitý.

Ďalej žalovaná svoje odvolanie odôvodňuje skutočnosťou, že súd sa síce zaoberal vznesenou
námietkou premlčania, ale zmätočným spôsobom, nesprávne kooperoval a vyložil ustanovenie § 101
Občianskeho zákonníka, kedy zákon hovorí o trojročnej premlčacej dobe pričom súd prvej inštancie
kooperuje s pojmom trojmesačná premlčacia doba, kedy Občiansky poriadok takýto pojem nepozná.
Žalovaná poukázala na to, že v trojročných premlčacích dobách sa premlčujú aj jednotlivé splátky, na

ktoré bolo dohodou účastníkov daného právneho vzťahu rozložené celé plnenie. Nesmie však ísť o
splátky, na ktoré rozdelil celkové plnenie v svojom právoplatnom rozsudku súd, alebo o splátky, ktoré
vyplývajú z písomného uznania dlhu. Prikláňa sa k názoru, ktorý nielen korešponduje s doslovným
znením ustanovenia § 100 ods. 2 a 3 OZ, ktoré obsahuje taxatívny výpočet nepremlčateľných práv,
ale rešpektuje aj zásadu, že každý sa má náležite starať o svoje práva (vigilantibus iura). V dôsledku

tejto zásady zákon ustanovuje časové obmedzenie uplatniteľnosti práv, pričom však veriteľa nezbavuje
jeho práv. Pokiaľ by totiž uspel so žalobou na určenie času splatnosti podľa § 564, potom by mu
plynula ďalšia premlčacia doba na uplatnenie práva na plnenie, ktorá by začala plynúť najskôr dňom
nasledujúcim po právoplatnosti súdneho rozhodnutia, napriek tomu, že v určovacom výroku rozsudku
by bol určený najbližší možný termín splatnosti, t.j. deň vyhlásenia rozsudku. Tento názor je teda v

súlade s podstatou a účelom inštitútu premlčania, ktorý má zabrániť dlhodobému trvaniu práv a im
zodpovedajúcich povinností, ktoré môžu byť, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie, spojené s neistotou,
pochybnosťou a spornosťou, a tým aj s prípadnými zložitými súdnymi spormi.
Súd oprávnenej osobe (veriteľovi) premlčané subjektívne občianske právo (nárok) nemôže priznať, lebo
vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku. V dôsledku toho súdu, ktorý zistí, že

vznesenie námietky premlčania je odôvodnené, nezostáva nič iné, než žalobu veriteľa, ktorou sa tohto
premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením námietky premlčania na súde (nie mimo súdu len
listom a pod.) prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné.
Žalovaná preto žiada, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd rozsudok zmenil v časti II. výroku tak, že nárok žalobcu

na zaplatenie úroku vo výške 1.236,04 eur zamieta a o náhrade trov konania rozhodne podľa pomeru
úspechu strán vo veci. Žalovaná v dôvodoch odvolania nesúhlasí s rozhodnutím súdu, ktorým žalobkyni
priznal nárok na úroky vo výške 1.236,04 eura. Žalovaná v súvislosti s tvrdenými skutočnosťami
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 4Obo/143/98, v ktorom bolo vyslovené o i. aj to, že v
prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi

nepatrí a veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým,
že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, ale vzniká len právo na úrok z omeškania. V
opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov
z úveru ako aj úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

5. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá sa v plnom rozsahu stotožnila so závermi súdu
prvej inštancie. Žalovaný nárok, aj s poukazom na aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít, konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu pod sp.zn. 4Cdo/132/2021, ako aj R 29/2023, bol podaný
preduplynutímvšeobecnej3-ročnejpremlčacejdoby.Súdprvejinštancieurobilevidentnúchybuvpísaní
v odseku 77 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď uviedol 3-mesačnú premlčaciu dobu. Žalovaná

pohľadávka nebola premlčaná. Rovnako neobstojí ani nesúhlas žalovanej so sumou priznaných úrokov
z úveru a to s poukazom na judikát R 5/2021. Navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny a zaviazať žalovanú na náhradu trov odvolacieho konania.6. K vyjadreniu žalobkyne podala odvolaciu repliku žalovaná. Uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne
vyhodnotil skutkové okolnosti súdeného prípadu. Podľa bankou predloženej korešpondencie poručiteľka
do jej smrti nebola upovedomená o tom, že veriteľ pohľadávku zo zmluvy o úvere predčasne zosplatnil, o

čom svedčí aj samotná skutočnosť, že veriteľ do dedičského konania po poručiteľke sp.zn. 2D 491/2020
prihlásil pohľadávku zo zmluvy o úvere len vo výške 877,13 eura spolu s jej príslušenstvom. Predmetná
notárska zápisnica 2D 491/2020 doposiaľ nebola nejakým spôsobom namietaná ostatnými stranami
čo do dôvodu a výšky pohľadávky žalovanej. Banka mala povinnosť prihlásiť do dedičského konania
pohľadávku v celej jej výške. Keďže tak neučinila, je nesporné, že dlh zo zmluvy o úvere prešiel na ňu len

do výšky prihlásenej pohľadávky 877,23 eura. Žalovaná nemala možnosť oboznámiť sa so zmluvnými
dokumentami a skutočným stavom prihlásenej pohľadávky nakoľko dostávala zmätočné informácie od
rôznych subjektov vymáhajúce pohľadávku pozostalej. Takéto konanie veriteľa považuje za úmyselné
konanie v rozpore s dobrými mravmi. Z opatrnosti žalovaná namieta odôvodnenie rozsudku dotýkajúcej
sa otázky dôjdenia prejavu vôle pri doporučených listoch (výzva a upozornenie). V tejto súvislosti
poukázala na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 26Cdo 864/2004, uznesenie ÚS SR sp.zn. II. ÚS 32/2012.

Podľa názoru žalovanej je žalovaná pohľadávka je premlčaná. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje
na aplikačnú prax. Zdôraznila, že v žiadnom z posudzovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR alebo
Najvyššieho súdu ČR (známych autorovi) nešlo o prípad, kedy na strane oprávneného subjektu stál
spotrebiteľ – teda žiadny z týchto rozsudkov sa ani len teoreticky nezaoberal skutočnosťou, ktorou je
odklonenie sa od záveru konštatovaného opakovane tak Najvyšším súdom SR, ako aj Ústavným súdom

SR o prelomení zásady vigilantibus iura sripta sunt v prípade spotrebiteľských vecí(pričom prelomenie
tejto zásady je zároveň nevyhnutným predpokladom, aby sa dalo o použití Opačného výkladu vôbec
uvažovať). Práve naopak, súdy ktoré sa touto zásadou pri posúdení začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby v spotrebiteľských veciach reálne zaoberali, vždy celkom jednoznačne dospeli k tomu,
že v prípade spotrebiteľských vzťahov nie je možné automaticky prezumovať vedomosť spotrebiteľa

o právnej úprave a jej dôsledkoch, a teda nie je možné ani automaticky počítať začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty spoločne s plynutím objektívnej premlčacej lehoty.
V tejto súvislosti žalovaná rovnako zotrváva na nesúhlase so sumou priznaných zmluvných úrokov
z úveru.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné v napadnutej časti zrušiť a vrátiť

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. So zreteľom na obsah odvolania žalovanej bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o zaplatenie sumy 2.589,13

eura s príslušenstvo, ako aj súvisiaci výrok IV. o trovách konania. Keďže výrok I., ktorým bolo konanie
zastavené a výrok III. ktorým bola žaloba zamietnutá v prevyšujúcej časti neboli odvolaním napadnuté,
neboli preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako také nadobudli právoplatnosť.

10. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo

11. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým vo výroku II. čiastočne vyhovel žalobe, ktorá si uplatnila pohľadávku voči žalovanej ako dedičke

po spoludlžníkovi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere dobrápožička zo dňa 18.09.2018, A. F..

12. Z dokazovania súdu prvej inštancie je zrejmé, že dňa 18.09.2018 Poštová banka a.s. (ďalej už
len „banka“) v postavení veriteľa uzavrela s G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, XXX XX I. (ďalejuž len „G. H.“) ako dlžníkom a A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, XXX XX I. (ďalej už len „A.
F.“) ako spoludlžníkom zmluvu o spotrebiteľskom úvere dobrápožička, na základe ktorej sa banka
zaviazala poskytnúť bezúčelový úver vo výške 3.000,- eur a obaja dlžníci sa zaviazali zaplatiť banke 96

pravidelných mesačných splátok po 46,23 eura a 96. splátku splatnú 10.09.2026 vo výške 44,93 eura.

13. Ďalej z dokazovania vyplýva, že Okresný súd Lučenec uznesením č.k. 2D 491/2020-45 zo dňa
04.05.2021 ustálil aktíva dedičstva po spoludlžničke, poručiteľke A. F. na hodnotu 11.250,- eur, výšku
dlhov na 5.785,43 eura a čistú hodnotu dedičstva na 5.465,57 eur a potvrdil nadobudnutie dedičstva v

celosti žalovanej ako jedinej dedičke po poručiteľke.

14. Súd prvej inštancie ustálil, že pokiaľ sa v prejednávanej veci veriteľ domáha uspokojenia pohľadávky
lennažalovanej,nieajnaG.H.akospoludlžníkovi,takémutoprocesnémupostupunemožnoničvytknúť.
Rozhodnutie súdu v prejednávanej veci nebude mať žiadny vplyv na vzájomné vzťahy medzi žalovanou
a spoludlžníkom G. H., ktoré upravuje ustanovenie § 511 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak

niektorý zo spoludlžníkov plnil veriteľovi viac, ako zodpovedá jeho podielu, má voči ostatným dlžníkom
právo regresu, a to v rozsahu zodpovedajúcom jeho podielu.

15. Nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi bankou a spoludlžníkmi,
je štandardná formulárová spotrebiteľská zmluva, keďže banka vystupovala v postavení dodávateľa,

pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a spoludlžníci sú spotrebitelia, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z
uvedeného je zrejmé, že na predmetnú úverovú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

16. Dňa 27.09.2022 uzavrela banka a žalobkyňa, Intrum Slovakia s.r.o. písomnú Zmluvu o postúpení
pohľadávok č. II/ 2022 (č.l. 105 spisu), predmetom ktorej je postúpenie pohľadávok banky na žalobkyňu
špecifikovaných v Prílohe č.1 tejto zmluvy. Podľa výpisu z Prílohy č.1 (č.l. 101 spisu) pod por. č. 1069 je
vedená pohľadávka banky voči spoludlžníkovi, G. H. v celkovej výške 2.877,13 eura. Súd prvej inštancie

uznesenímč.k.4Csp/76/2021-119zodňa26.01.2023pripustil,abyzkonanianastranežalobcuvystúpila
banka a na je miesto vstúpila nebanková spoločnosť, Intrum Slovakia s.r.o.

17. Odvolací súd považuje za kruciálna otázku v tomto spore posúdenie aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu. V prejednávanej veci ide o nárok žalobcu Intrum Slovakia s.r.o., ako postupníka, ktorý má

hmotnoprávny základ v pôvodnom zmluvnom právnom vzťahu medzi právnym predchodcom žalobkyne
(ktorým bola banka) a predchodkyňou žalovanej.

18. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je pritom imanentnou súčasťou

každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju
žiadna zo strán sporu nenamieta. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy
žalobca ako strana sporu civilného súdneho konania je subjektom hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré
v konaní ide, ktorý je aktívne vecne legitimovaný a na druhej strane je žalovaný, ktorý je subjektom
hmotno-právnej povinnosti, ktorý je pasívne vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie bol povinný sa v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia s otázkou existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore
náležte vysporiadať.

19. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách a o doplnení a zmene niektorých zákonov (ďalej v texte len ako ,,ZoB“), v zmysle ktorého

spôsobilým predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná,
a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je
napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú
zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť kumulatívne splnené
v čase postúpenia pohľadávky. Ak nie sú splnené, postúpenie je neplatné pre rozpor s ust. § 39

Občianskeho zákonníka, a žalobcovi potom chyba aktívna vecná legitimácia v spore.

20. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27.10.2021, uverejneného v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 2/2022 pod R 6 v sporoch s ochranou slabšej stranysúd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok
podľa 92 ods. 8 vety prvej ZoB pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že
spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.

21. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

22. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

23. V citovanom ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka sa spresňujú (a aj sprísňujú) podmienky

zosplatnenia záväzkov zo spotrebiteľských zmlúv a podľa tejto úpravy dodávateľ môže uplatniť právo
vyplývajúcezust.§565Občianskehozákonníka,t.j.žiadaťozaplateniecelejpohľadávkyprenesplnenie
niektorej splátky najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky zo strany
spotrebiteľa. Toto právo možno uplatniť iba za podmienky, že spotrebiteľ bol naň upozornený aspoň v
lehote 15 dní.

24. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa ex offo zaoberal aktívnou
vecnou legitimáciou žalobcu v tomto súdnom konaní podľa § 92 ods. 8 ZoB, vrátane splnenia
zákonných podmienok účinného predčasného zosplatnenia celej úverovej pohľadávky podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka.

25. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa preukázala splnenie podmienok podľa § 92 ods.
8 ZoB. Vo vzťahu splatnosti postupovanej pohľadávky zistil, že obaja spoludlžníci boli bankou pred
uplatnením práva na zaplatenie celej pohľadávky zo zmluvy o úvere naraz podľa § 565 Občianskeho
zákonníka upozornení na omeškané splátky istiny vo výške 184,92 eura (4 mesačné splátky vo výške

46,23 eur) listami zo dňa 30.08.2018 (správne má byť 30.08.2019, pozn. odvolacieho súdu), ktoré boli
obom poštou aj riadne doručené dňa 04.09.2019 (z podacieho hárku vyplýva, že boli doručené obom
spoludlžníkom 02.09.2019, rub č.l. 16 spisu).
Súd prvej inštancie mal za to, že ak banka listami zo dňa 30.08.2019, riadne doručenými obom
spoludlžníkom dňa 30.09.2019 (správne 02.09.2019), v súlade s dojednaním v zmluvných podmienkach

oboch spoludlžníkov vyzvala na zaplatenia celej pohľadávky naraz pre omeškanie so splátkami
splatnými počnúc splátkou za mesiac máj 2019, predčasné zosplatnenie úverovej pohľadávky súd prvej
inštancie považoval za právne účinné, s čím odvolací súd nesúhlasí (pozri odôvodnenie ďalej). Na
základe týchto zistení mal súd prvej inštancie preukázané, že postupovaná pohľadávka bola v čase jej
postúpenia bankou na žalobkyňu na základe zmluvy o postúpení zo dňa 27.09.2022 už splatnou.

26. Podľa odvolacieho súdu však z uvedených záverov vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru
o splatnosti úverovej pohľadávky v čase jej postúpenia, hoci sa vôbec vo svojom odôvodnení nezaoberal
samotným úkonom o uplatnení práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka zo strany banky. Súd prvej
inštancie vyvodil záver o splatnosti pohľadávky len s ohľadom na výzvu banky zo dňa 30.08.2019, ktorou

upozorňuje oboch dlžníkov možnosť predčasného zosplatnenia podľa § 565 Občianskeho zákonníka.
Za tejto situácie považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie o účinnom zosplatnení úverovej
pohľadávky nateraz za predčasný a nesprávny.

27. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že v spise sa nachádza výzva na úhradu dlžnej sumy zo dňa

26.09.2019 adresovaná osobitne obom spoludlžníkom (č.l. 15 a 24 spisu), v ktorej banka im oznamuje,
že svojim konaním podstatné porušili ustanovenia Zmluvy zo dňa 18.09.2018, a preto sa stala úverová
pohľadávka k 26.09.2019 predčasne splatnou v celom rozsahu. Žalovaní boli zároveň vyzvaní náhradu
dlžnej sumy 3.021,65 eura v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy. Súd prvej inštancie sa uvedenou
výzvou vôbec nezaoberal.

28. V súvislosti so splatnosťou odvolací súd uvádza, že ak Občiansky zákonník v ustanovení § 53
ods. 9 hovorí o možnosti uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, najskôr v lehote po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, s ktorom je spotrebiteľ v omeškaní, musíísť vždy o konkrétnu splátku, nakoľko len v takomto prípade je možné posúdiť, či bola dodržaná zákonom
stanovenáminimálnalehotatrochmesiacovpreuplatnenietakéhotoprávaveriteľom.Súdprvejinštancie
sa uvedeným právnym posúdením veci doposiaľ nezaoberal.

29. Z určujúceho hľadiska je potrebné zdôrazniť, že vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru je právom
(nie povinnosťou) veriteľa, ktorý tak môže učiniť pre ktorúkoľvek, a to aj jedinú splátku; samozrejme za
splnenia zákonom predpokladaných podmienok. Predmetný absolútne zásadný dôsledok, ktorý môže
veriteľ dosiahnuť pre nezaplatenie čo i len jedinej splátky, podmieňuje nutnosť náležitého zadefinovania

práve tej konkrétnej splátky, od ktorej včasného nesplnenia sa zosplatnenie celého úveru má odvíjať.
V danej spojitosti treba konštatovať, že účelom § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je aj poskytnutie
možnosti spotrebiteľovi odvrátiť dôsledok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, a to zaplatením splátky,
pre ktorú k takémuto mimoriadnemu úkonu zo strany veriteľa môže dôjsť.

30. Okolnosť náležitého zadefinovania konkrétnej splátky je rovnako relevantná z hľadiska využitia

predmetného oprávnenia veriteľa, ktoré je podľa § 565 Občianskeho zákonníka časovo limitované
do splatnosti najbližšej splátky. Veriteľ má pritom právo vybrať si, pre nezaplatenie ktorej splátky
bude požadovať úhradu celého dlhu. Tento výber je ale spojený s povinnosťami dodržať zmienenú
lehotu. Napokon, vymedzenie „zročnosti nesplnenej splátky“ je významné taktiež vo vzťahu k plynutiu
premlčacej doby podľa § 103 Občianskeho zákonníka v spojení so závermi súvisiacej judikatúry

Najvyššieho súdu SR; bližšie napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR R 29/2023.

31. Na základe uvedeného je nutné vysloviť, že ak upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka nevymedzuje splátku, ktorej nezaplatenie je určujúce pre využitie oprávnenia zosplatniť úver,

nie je možný iný záver, než konštatovanie neplatnosti daného právneho úkonu pre jeho neurčitosť.
Obdobne treba uvedené aplikovať aj pre nadväzujúci úkon – vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka. (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn.
10CoCsp/14/2024 z 27.02.2025).

32. Podľa záverov Najvyššieho súdu SR vyjadrených v uznesení sp.zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024,
cit.: „v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s
ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné,
aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne
zosplatnil celý dlh“.

33. Podľa záverov Najvyššieho súdu SR vyjadrených v neskoršom uznesení sp.zn. 5Cdo/197/2022 zo
dňa 26.06.2024, cit.: „...v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný,
a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany
veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na

uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže
zosplatniťcelýdlh.Identifikáciasplátkyjepotrebnázdôvoduidentifikácieprvéhodňaplynutiapremlčacej
doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru
(porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/149/2021). Je to podstatná informácia najmä v
situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj

dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ
oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ
pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený.“

34. Rovnako, podľa záverov Najvyššieho súdu SR vyjadrených v uznesení sp.zn. 6Cdo/15/2023 zo

dňa 25.09.2024 „...neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie
neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka malo za následok neplatnosť
zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj absolútnu neplatnosť zmluvy o
postúpení pohľadávky zo 14. decembra 2020 uzavretej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne
Slovenskou sporiteľnou a. s. ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom v zmysle § 39 v spojení s§

525 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok postúpenia bankovej
pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách,
v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne
v spore.“35. Vo vzťahu ku splneniu druhej podmienky, a to písomnej výzvy banky v zmysle ust. § 92 ods. 8
ZoB súd prvej inštancie prisvedčil zástupcovi žalobkyne, že za takúto písomnú výzvu možno považovať

výzvu zo dňa 30.08.2019, ktorou banka upozornila oboch spoludlžníkov na možnosť predčasného
zosplatnenia podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa však s uvedeným právnym záverom
súdu prvej inštancie nestotožňuje.

36. Podľa názoru odvolacieho súdu za takúto výzvu nemožno považovať výzvu veriteľa pred

mimoriadnym zosplatnením úveru a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Tieto sú
realizované zo strany veriteľa na úplne inom právnom základe a to na podklade § 53 ods. 9 a
§ 565 Občianskeho zákonníka a nie na podklade § 92 ods. 8 ZoB, pretože jedná sa o výzvu na
plnenie s následkom zosplatnenia celého úveru, ako aj samotné mimoriadne zosplatnenie úveru, a nie
s následkom postúpenia pohľadávky inému subjektu, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 ZoB.

37. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB, vyžaduje, aby banka pred zamýšľaným postúpením pohľadávky inému
subjektu, ktorého výber ako už bolo konštatované spotrebiteľ (klient) nemôže ovplyvniť, dala tento svoj
zamýšľaný postup na vedomie spotrebiteľovi a to písomnou výzvou na plnenie s upozornením, že aj
keď napriek tejto výzve bude spotrebiteľ viac ako 90 kalendárnych dní s plnením čo i len časti svojho
záväzku voči banke v omeškaní, musí si byť spotrebiteľ vedomý a musí počítať s tým, že banka aj bez

jeho súhlasu svoju pohľadávku voči nemu môže postúpiť inému aj nebankovému subjektu, t.j. subjektu
voči ktorému už spotrebiteľ nebude požívať ochranu v zmysle ochrany svojich citlivých údajov tvoriacich
predmet bankového tajomstva, vymožiteľnej národnou bankou.

38. Inými slovami povedané, v záujme ochrany slabšej strany vo vzťahu s bankou, t.j. v záujme ochrany

spotrebiteľa z hľadiska ochrany jeho citlivých údajov tvoriacich predmet bankového tajomstva, pred ich
sprístupnením tretím osobám nebankového charakteru, ktorých postupy sú z hľadiska nakladania a
spracovania s týmito údajmi nekontrolovateľné a nevymožiteľné národnou bankou, dal zákonodarca v
§ 92 ods. 8 ZoB spotrebiteľovi možnosť, rozhodnúť sa, či aj napriek písomnej výzve banky na plnenie
podstúpi riziko, aby jeho údaje boli sprístupnené nebankovému subjektu ak po výzve nebude viac ako

90 kalendárnych dní banke plniť a tak aby bolo nakladanie s jeho údajmi nekontrolovateľné národnou
bankou alebo spotrebiteľ bude konať svedomím, že sám svojím konaním, keď ani po takejto výzve banky
viac ako 90 kalendárnych dní nebude banke plniť, sa pripravil o ochranu nakladania so svojimi údajmi
tvoriacimi predmet bankového tajomstva.

39. Banka nezaslaním predmetnej výzvy spotrebiteľovi podľa § 92 ods. 8 ZoB, nie je oprávnená
spotrebiteľa o toto jeho rozhodnutie (v lehote min. 90 kalendárnych dní po zaslaní výzvy, pozn.) pripraviť,
resp. tomuto oprávneniu spotrebiteľa korešponduje zákonná povinnosť banky, aby pred zamýšľaným
postúpením svojej pohľadávky voči spotrebiteľovi na tretiu osobu (aj nebankového charakteru), takúto
výzvu spotrebiteľovi zaslala, aby toto postúpenie pohľadávky bolo účinné aj z hľadiska zákonných

požiadaviek ZoB.

40. Písomná výzva podľa § 92 ods. 8 ZoB je faktickým úkonom, ktorý je nevyhnutnou podmienkou
možnosti ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky na osobu, ktorá nie
je bankou aj bez súhlasu jej klienta (spotrebiteľa), po uplynutí zákonom stanovenej lehoty min. 90

kalendárnych dní. V prípade, ak tento faktický úkon nebol preukázateľne vykonaný a doručený dlžníkovi,
nemôže byť platná ani zmluva o postúpení, z ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu.

41. Výzva v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB musí byť kvalifikovaná. Zákon síce nestanovuje žiadne osobitné
obsahové náležitosti na túto výzvu, avšak z obsahu a zmyslu tohto ustanovenia nepochybne vyplýva,

že nestačí akákoľvek výzva banky na zaplatenie, ale touto výzvou musí banka jednak vyzvať dlžníka
na zaplatenie dlžnej sumy s uvedením lehoty 90 dní a upozorniť ho, že po márnom uplynutí tejto lehoty
bude banka oprávnená postúpiť pohľadávku na iný, hoc aj nebankový subjekt, bez súhlasu dlžníka.

42. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.

2Cdo/266/2020 zo dňa 31.03.2022 podľa ktorého obsah ustanovenia § 92 ods. 8, veta prvá ZoB
predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením
čo len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľský charakter dojednanej zmluvy o úvere nemožno
prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Nauvedené rozhodnutie nadviazal Najvyšší súd SR ďalej vo svojich rozhodnutiach sp.zn. 4Cdo/75/2020
zo dňa 27.10.2022 a v najnovšom sp.zn. 9Cdo/90/2023 z 30.10.2024, v ktorom sa odklonil od svojho
predchádzajúceho právneho názoru uvedeného v rozhodnutí sp.zn. 9Cdo/165/2022 z 27.9.2023, v

ktorom skonštatoval, že nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu, že vo výzve
podľa § 92 ods. 8 ZoB musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku na tretiu osobu,
pričomvýzvouvzmysle§92ods.8ZoBmôžebyťajoznámenieovyhlásenímimoriadnejsplatnostiúveru
za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto adresovaného
jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 OZ).

43. So zreteľom na vyššie uvedené odvolaciemu súdu neostávalo nič iné len kasačným vybavením veci
zrušiť rozsudok v jeho napadnutej časti a postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP a podľa § 391
ods. 1, 2 CSP s vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

44. Zároveň sa súd prvej inštancie vyrovná s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého „Bez

konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu
práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je
preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 OZ).
Nesprávne uvedenie len priemernej hodnoty RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere (bez ohľadu

na povahu odchýlky) a podobne tiež nesprávne uvedenie RPMN v spotrebiteľov prospech samo
osebe bezúročnosť úveru ani nemožnosť veriteľa žiadať v súvislosti s jeho poskytnutím poplatky
nespôsobuje.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. februára 2025, sp.zn.
6Cdo/152/2022).

45. Úlohou prvoinštančného súdu bude v ďalšom konaní opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby v
rozsahu zodpovedajúcom zrušeniu rozsudku. Súd prvej inštancie sa bude opätovne zaoberať aktívnou
legitimáciou žalobcu ako postupníka s ohľadom na platnosťou zmluvy o postúpení bankovej pohľadávky.
V tejto súvislosti posúdi, či žalobca uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k splneniu zákonným
predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB v intenciách vyššie

uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie svoje závery odôvodní v súlade s
ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé. V novom rozhodnutí rozhodne súd
prvej inštancie ako o trovách prvoinštančného tak i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

46. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)