Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/147/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114226110
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5114226110.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Holiča a členov

senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcov 1/ J. K.O.,
narodenej XX. O. XXXX, X., Z. XXXX/XX, 2/ I. G., narodeného X. O. XXXX, K. Č. XXX, 3/ O. U.,
narodeného XX. A. XXXX, O. XXX, 4/ O. M., narodeného XX. L. XXXX, O. XXX, 5/ O. B., narodeného
XX. O. XXXX, K. Č. XXX, žalobcov 1/, 3/, 4/ a 5/ zastúpených advokátskou kanceláriou kaduc & partneri
s.r.o., Trnava, Trojičné námestie 4, IČO: 50 290 762, proti žalovaným 1/ O.. C. G., narodenému XX.
E. XXXX, Ž., Š. XXXX/XX, 2/ K. B., narodenému X. O. XXXX, K. Č. XX, 3/ poľovníckej organizácii
Poľovnícky spolok Charubina, Malá Čierna 115, IČO: 42 345 944, 4/ obchodnej spoločnosti GOLF PARK

RAJEC, a.s., Rajec, Bystrická 66, IČO: 36 425 818, zastúpeným advokátskou kanceláriou HADBÁBNY
& spol., advokátska kancelária, s. r. o., Žilina, Prielohy 1012/1C, IČO: 47 249 722, o určenie neplatnosti
uznesení zhromaždenia vlastníkov poľovného revíru a určenie neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného
revíru, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2C/243/2014, o dovolaní žalobcov 1/, 3/, 4/ a 5/
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26. mája 2020 sp. zn. 11Co/221/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaní 1/ až 4/ majú voči žalobcom 1/, 3/, 4/ a 5/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. októbra 2016 č. k. 2C/243/2014
- 414 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 7. decembra 2017, č. k. 2C/243/2014 - 489 a opravným
uznesením z 13. júna 2018 č. k. 2C/243/2014 - 534 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali
určenia neplatnosti uznesení prijatých na zhromaždení vlastníkov poľovných pozemkov v spoločnom
poľovnom revíri Grúň a určenia neplatnosti zmluvy o užívaní Poľovného revíru Grúň uzavretej
žalovanými 1/ a 2/ ako splnomocnenými zástupcami vlastníkov a žalovaným 3/ ako užívateľom
poľovného revíru. Žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ priznal trovy konania a trovy právneho zastúpenia v rozsahu

100 %. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na zákon o poľovníctve č. 274/2009 Z. z. v znení zákonov
č. 72/2012 Z. z. a č. 115/2013 Z. z. a § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj
„CSP“). Dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení, že zmluva o
užívanípoľovnéhorevírujeneplatná.Takistonepreukázali,žeuzneseniač.1až6prijaténazhromaždení
vlastníkov konanom 1. júla 2013, sú neplatné.
1.1. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1/ až 5/ rozsudkom z 26. mája
2020 sp. zn. 11Co/221/2019 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovaným 1/ až 4/ priznal voči
žalobcom 1/ až 5/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.2.1.Odvolacísúd,hocisanestotožnilsprávnymizávermisúduprvejinštancieoneexistenciinaliehavého
právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, považujúc odvolanie žalobcov za čiastočne
dôvodné, konštatoval vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd dospel k záveru, že

pokiaľ už došlo k zaevidovaniu zmluvy podľa § 16 ods. 2 zákona o poľovníctve (zák. č. 274/2009 Z. z.;
pozn.), spôsobilým prostriedkom na odstránenie neistoty vlastníka, ktorý tvrdí, že jeho právo bolo upreté,
je práve žaloba o neplatnosť zmluvy. Dodal, že hoci naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
uznesení prijatých na zhromaždení vlastníkov pozemkov tvoriacich spoločný poľovný revír v zásade
nie je daný, v konaní treba prejudiciálne preskúmať aj zákonnosť uznesení prijatých na zhromaždení

vlastníkov, pretože vyriešenie prejudiciálnej otázky sa prejaví v rozhodnutí o platnosti, resp. neplatnosti
zmluvy. Dospel preto k záveru, že čo do konštatovania nedostatku naliehavého právneho záujmu v
časti konania o určenie neplatnosti zmluvy dôvody súdu prvej inštancie neobstoja a sú založené na
nesprávnom právnom posúdení veci.
2.2. Pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré bolo podľa odvolacieho súdu potrebné žalobu zamietnuť, odvolací
súd svoje rozhodnutie založil na ustálených záveroch súdnej praxe, v zmysle ktorých stranami súdneho

konania o neplatnosť právneho úkonu musia byť všetci, ktorí právny úkon uzavreli (príp. ich právni
nástupcovia). Ak niektorá zo zmluvných strán nie je stranou v súdnom spore, súd musí žalobu zamietnuť
pre nedostatok vecnej legitimácie. Berúc do úvahy predmet konania, stranami sporu - či už na strane
žalobcov alebo žalovaných - musia byť nevyhnutne všetci vlastníci spoločného poľovného revíru, pričom
jeirelevantné,čisazúčastnilihlasovanianazhromaždenívlastníkov.Poľovnýrevírjezhľadiskazákonao

poľovníctve chápaný ako spoločná vec a vzťahujú sa naň ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods.
2 OZ). Na druhej strane, vznik nájomného vzťahu, na základe ktorého nadobudne subjekt možnosť
realizovať výkon práva poľovníctva zmluvou s vlastníkmi poľovných pozemkov, je upravený osobitným
predpisom - zákonom o poľovníctve (§ 5, § 11 ods. 1, 2, § 13 ods. 1). Odvolací súd vychádzal z

toho, že právo hlasovať na zhromaždení majú všetci vlastníci poľovných pozemkov, a keďže prípadné
určenie neplatnosti prijatého uznesenia sa prejaví v právnom postavení vlastníka, stranami sporu o
určenie neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného revíru a jej predchádzajúcich uznesení musia byť všetci
vlastníci poľovných pozemkov, bez ohľadu na to, či sa zúčastnili na zhromaždení. Dodal, že aj zmluvu o
postúpení užívania poľovného revíru uzatvárajú všetci vlastníci; na tom nič nemení skutočnosť, že si na

zhromaždení na tento účel mohli zvoliť splnomocnencov. Stranami sporu tak musia byť všetci vlastníci
poľovných pozemkov spolu s fyzickou resp. právnickou osobou, ktorej bolo zmluvou postúpené užívanie
poľovného revíru, pričom ide o nerozlučné spoločenstvo v zmysle § 77 CSP. Nutnosť účasti všetkých
vlastníkov vyplýva z charakteru spoločných práv a povinností, ktoré sú predmetom konania. Dodal, že
na nedostatok vecnej legitimácie mal prihliadať už súd prvej inštancie.

2.3. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/, 3/, 4/ a 5/ (ďalej aj „dovolatelia“)
dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z ust. § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhli,

aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu [a rozsudok súdu prvej inštancie] zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.
3.1. Dovolatelia namietali, že odvolací súd vyvodil odlišné právne závery než súd prvej inštancie
bez toho, aby zopakoval resp. doplnil dokazovanie. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej
inštancie na základe iného právneho posúdenia otázky pasívnej vecnej legitimácie než prvoinštančný

súd, ktorý posudzoval otázku naliehavého právneho záujmu. Tým, že odvolací súd nečakane založil
svoje rozhodnutie na iných skutkových a právnych záveroch, odňal dovolateľom ich právo namietať
správnosť právneho názoru na súde vyššej inštancie. K novým právnym záverom odvolacieho súdu
žalobcovia nemali možnosť sa vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy. Právny názor odvolacieho súdu
považovali dovolatelia za nesprávny. Odvolaciemu súdu vytkli, že žiadnym spôsobom nezohľadnil a

nevysvetlil,zakéhodôvodubolomožnéanalogickyaplikovaťzáveryrozhodovacejpraxesúdovtýkajúcej
sa problematiky neplatnosti kúpnych zmlúv, nezohľadnil špecifiká daného zmluvného typu, ani to, že
zákon o poľovníctve stanovuje špecifické procesné podmienky spojené so spôsobom zastupovania
spoluvlastníkov poľovných pozemkov v spoločnom poľovnom revíri.

4. Žalovaní 1/ až 4/ v písomnom vyjadrení považovali dovolanie žalobcov za neprípustné. Navrhli, aby
ho dovolací súd odmietol, resp. zamietol.5.NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejlen„najvyššísúd“)akodovolacísúduznesenímz23.augusta
2023 sp. zn. 9Cdo/211/2021 výrokom I. rozhodol o pokračovaní v konaní s právnou nástupníčkou
pôvodného žalobcu 1/, výrokom II. dovolanie odmietol a výrokom III. žalovaným 1/ až 4/ priznal voči

žalobcom 1/, 3/, 4/ a 5/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd namietanú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto posúdil dovolanie v tejto časti ako procesne
neprípustné, čo bol dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP. Dovolací súd odmietol
dovolanie z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP podľa § 447 písm. f), keď dospel k záveru, že
dovolatelia nevymedzili tento dovolací dôvod zákonom stanoveným spôsobom, lebo nešpecifikovali

právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, naopak, svoju
dovolaciuargumentáciuzaložilinanesúhlasesposúdenímotázkypasívnejvecnejlegitimácieodvolacím
súdom a polemike s jeho závermi.

6. Na základe sťažnosti žalobcu 3/ Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom
z 11. júna 2024 č. k. II. ÚS 35/2024-48 rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu z 23. augusta 2023

sp. zn. 9Cdo/211/2021 v jeho druhom výroku o odmietnutí dovolania bolo porušené základné právo
sťažovateľa (žalobcu 3/) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie najvyššieho súdu v jeho II. a III. výroku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyššiemu
súdu uložil povinnosť nahradiť žalobcovi 3/ trovy konania v sume 530,85 eura a zaplatiť ich právnej

zástupkyni žalobcu 3/ do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
6.1. Ústavný súd priblížil podstatu námietok sťažovateľa, ktorý tvrdil, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu je arbitrárne, formalistické a neudržateľné. Sťažovateľ nesúhlasil so záverom
najvyššieho súdu, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je prekvapivé. Zároveň mal za to, že z
dovolania jasne vyplývala právna otázka, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorú podľa

dovolateľov posúdil odvolací súd nesprávne.
6.2. Pokiaľ ide o namietanú vadu zmätočnosti, ústavný súd z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nezistil žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľnosť postupu dovolacieho súdu. V časti týkajúcej sa
neprípustnosti dovolania z hľadiska § 420 písm. f) CSP sa preto stotožnil so záverom dovolacieho
súdu, že dovolanie bolo potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. c) CSP. Vo vzťahu k dovolaciemu

dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ústavný súd uzavrel, že hoci dovolateľ vymedzil právnu
otázku v zmysle § 421 ods. 1 CSP širšie, táto je v dovolaní vymedzená dostatočne. Sťažovateľ v
dovolaní odvolaciemu súdu vytýkal, že svoj právny záver vyvodil výhradne z rozhodnutí týkajúcich sa
sporov o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, hoci spor sa týkal (i) neplatnosti uznesení prijatých na
zhromaždení vlastníkov poľovných pozemkov v spoločnom poľovnom revíri a (ii) neplatnosti zmluvy o

užívaní poľovného revíru. Odvolací súd podľa sťažovateľa nezohľadnil špecifiká daného zmluvného typu
vyplývajúce jednak z normatívneho zdroja, ako aj reálnej praxe. Procesná podmienka, ktorú si osvojil
odvolací súd, je v praxi nemožná z dôvodu mnohosti a početnosti (spolu)vlastníkov poľovných pozemkov
v spoločnom poľovnom revíri. Ráta s ňou aj samotný zákon o poľovníctve.
6.3. Z uvedeného dôvodu ústavný súd bez ambície odpovedať na vymedzenú právnu otázku,

zdôrazniac, že najvyšší súd je nenahraditeľným v úlohe tvorcu judikatúry, zrušil rozhodnutie najvyššieho
súdu v jeho II. a III. výroku a vec mu vrátil na ďalšie konanie, aby ju meritórne prerokoval a ustálil v
zmysle formulovanej právnej otázky.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd”) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení,

že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§
429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcov 1/, 3/, 4/ a 5/ je síce v časti prípustné,
ale vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod [§ 421 ods.1 písm. b) CSP] nedôvodné a vo zvyšnej časti
je potrebné ho odmietnuť.

8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

9. Dovolatelia vyvodzovali prípustnosť podaného dovolania v prvom rade z ustanovenia § 420 písm.

f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.10. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny

procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej
patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.

11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva

na spravodlivý proces.
11.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
11.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

12. Dovolatelia prípustnosť podaného dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na

spravodlivý proces opreli o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, lebo je založené
na iných skutkových a právnych záveroch ako rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odvolací súd na rozdiel
od súdu prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, k čomu
sa žalobcovia nemali možnosť vyjadriť.

13.Podľa§382CSPakmáodvolacísúdzato,žesanavecvzťahujeustanovenievšeobecnezáväzného
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

14. Predmetné ustanovenie vychádza z princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý je

považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty. Jeho účelom je
predchádzať vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, t.j. „nečakane“ založených na iných právnych
záveroch resp. iných „nových“ dôvodoch než rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak strana sporu v danej
procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v
odvolacom konaní.

15. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. apríla 2020 sp. zn. III. ÚS 52/2019
zverejneného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 12/2020
prekvapivosť rozhodnutia inštančne nadriadeného súdu môže spočívať v aplikácii právnej normy, ktorá
dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo v zmene právneho názoru súdu

vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom konaní, ku ktorým sa
účastník nemal možnosť vyjadriť.

16. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu)
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou každého

súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu, a to aj v prípade, že ju žiaden z
účastníkov konania nenamieta (z rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. júna 2010 sp. zn. 2Cdo/205/2009,
obdobne III. ÚS 191/2018). Žalobcovia mohli legitímne očakávať, že odvolací súd bude v rámci
odvolacieho prieskumu posudzovať aj otázku vecnej legitimácie. Len skutočnosť, že odvolací súd dospel
nazákladeskutočnostízistenýchužsúdomprvejinštanciekinýmprávnymzáveromvotázkezákladných

predpokladov úspešnosti žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu nedáva podklad pre záver, že
jeho rozhodnutie je z tohto hľadiska pre žalobcov prekvapivé. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní v
priebehu konania na súde prvej inštancie namietali nedostatok pasívnej vecnej legitimácie (č. l. 118),
pričom žalobcovia mali možnosť sa k tomuto tvrdeniu vyjadriť či predložiť dôkazy (pozri doručenkypripojenékč.l.124súdnehospisu).Postupomodvolaciehosúdupretonedošlokdovolateľminamietanej
vade v zmysle § 420 písm. f) CSP.

17. S ohľadom na uvedené dovolací súd odmietol dovolanie žalobcov v časti namietajúcej vadu
zmätočnosti podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné.

18. Keďže konanie vadou podľa § 420 písm. f) CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu
dovolania z hľadiska dovolateľmi namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom

v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

19. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

20. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

21. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a

dôvodnosť dovolania.

22. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristickéznaky.Predovšetkýmmusíísťootázkuprávnu,ktorúodvolacísúdriešilanajejvyriešení
založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť

procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Relevanciu
podľa citovaného ustanovenia má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie
odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím
súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 2 CSP) a pri ktorej, s prihliadnutím na individuálne
okolnosti prípadu, zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak,

pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.

23. Viazaný právnym názorom vysloveným v kasačnom náleze ústavného súdu dovolací súd konštatuje,
že dovolatelia dostatočne vymedzili právnu otázku, či ustálená rozhodovacia prax v otázke vecnej
legitimácie strán v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu je, bez ohľadu na špecifickosť tohto

zmluvného typu, aplikovateľná aj na konanie o určenie neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného revíru
podľa zákona o poľovníctve, resp. konania o určenie neplatnosti uznesení zhromaždenia vlastníkov
poľovného revíru.

24. Právny záver odvolacieho súdu, ktorý odôvodňoval vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej

inštancie, spočíval v skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom
určení a vecnej legitimácie strán sporu. Hoci odvolací súd dospel k záveru, že naliehavý právny záujem
žalobcov je daný, skonštatoval nedostatok aktívnej i pasívnej vecnej legitimácie, pre ktorý bolo potrebné
žalobu zamietnuť. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax s dôrazom na hmotnoprávne postavenie
vlastníkov poľovných pozemkov.

25. Predpokladom úspešnosti žaloby v spore o určenie neplatnosti právneho úkonu, ako aj v spore
o určenie neplatnosti uznesení zhromaždenia vlastníkov poľovného revíru, je vecná legitimácia strán
(spolu s existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení). Všeobecne súdna
prax vychádza z názoru, že stranami sporu o neplatnosť právneho úkonu musia byť všetci, ktorí právny

úkon urobili (resp. ich právni nástupcovia), a to buď ako žalobcovia, alebo ako žalovaní. To v prípade
dvojstranného právneho úkonu, zmluvy, znamená, že ak niektorá zo zmluvných strán (resp. jej právny
nástupca) nie je stranou v spore, súd musí žalobu zamietnuť pre nedostatok vecnej legitimácie (k tomu
pozri rozsudok Najvyššieho súdu Československej republiky z 29. februára 1988 sp. zn. 3Cz/61/1987,rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2003 sp. zn. 3Cdo/122/2002 uverejnený v
časopise Zo súdnej praxe pod č. 30/2004, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17.
februára 2011 sp. zn. 3Cdo/158/2010 a z 13. mája 2014 sp. zn. 5Cdo/211/2013).

26. Nosným dôvodom pre zamietnutie žaloby bol v danom prípade záver odvolacieho súdu o nedostatku
vecnej legitimácie. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý reflektuje, či práve
žalobcajenositeľomnímtvrdenéhosúkromnéhosubjektívnehopráva,ačiprávenímoznačenýžalovaný
je nositeľom s týmto právom korelujúcej subjektívnej povinnosti. Otázka vecnej legitimácie, či už

pasívnej alebo aktívnej, je ústredným pojmom sporového dokazovania. Následkom jej nepreukázania
je zamietnutie žaloby.

27. Z hmotnoprávneho predpisu môže vyplývať situácia, keď na jednej či druhej, prípadne na obidvoch
stranách sporu vystupuje viacero subjektov. Ide o tzv. procesné spoločenstvo.
27.1. Charakter procesného spoločenstva je determinovaný charakterom predmetu konania, teda

hmotnoprávnou úpravou (pozri rozhodnutie ústavného súdu z 15. apríla 2020 sp. zn. II. ÚS 375/2019).
O nerozlučné spoločenstvo ide vtedy, ak povaha predmetu sporu neumožňuje, aby bol prejednaný a
rozhodnutý samostatne voči každému zo spoločníkov. O nútené procesné spoločenstvo pôjde vtedy,
keď priamo zo zákona alebo z povahy veci je z hľadiska vecnej legitimácie nevyhnutné, aby v konaní
vystupovalo spoločenstvo.

27.2. V prípade žaloby o neplatnosť právneho úkonu sa vyžaduje, aby na strane žalovaných ako
nútené procesné spoločenstvo vystupovali všetci účastníci dotknutého právneho úkonu. Ak by žalobca
namiesto núteného procesného spoločenstva žaloval len jeden subjekt, prípadne nie všetkých nútených
spoločníkov, žalobu je potrebné zamietnuť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.

28. V danom prípade je predmetom konania žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného
revíru (§ 13 zákona o poľovníctve), ktorú uzatvárajú vlastníci poľovných pozemkov tvoriacich spoločný
poľovný revír postupom v zmysle § 5 v spojení s § 11 ods. 2 zákona o poľovníctve. Vlastníci
poľovných pozemkov uznaného poľovného revíru rozhodujú o využití práva poľovníctva v poľovnom
revíre na zhromaždeniach vlastníkov poľovných pozemkov. V zmysle názoru odbornej literatúry (Sarvaš,

M., Ľupták, M.: Zákon o poľovníctve - komentár k vybraným ustanoveniam. Bratislava : Wolters
Kluwer. 2015, 388 s.), ktorý prevzal aj najvyšší súd v odôvodnení rozsudku z 25. apríla 2024 sp.
zn. 5Cdo/90/2023, výsledkom zhromaždenia je určitá obdoba zmluvy o budúcej zmluve, pretože na
zhromaždení sa vlastníci poľovných pozemkov dohodnú, že uznaný poľovný revír budú užívať buď
samostatne (§ 12 zákona o poľovníctve), alebo jeho užívanie postúpia subjektu podľa § 13 ods.

1 rovnomenného zákona. Zhromaždenie si zvolí určitý počet splnomocnencov, ktorým určí rozsah
zastupovania vlastníkov v medziach zákona o poľovníctve (§ 5 ods. 7 zákona o poľovníctve).

29. Všeobecne je potrebné vychádzať z toho, že v sporoch o určenie neplatnosti právneho úkonu nejde
len o to, či konkrétny subjekt (žalobca alebo žalovaný) mohol mať podľa hmotného práva vplyv na

vznik sporného právneho úkonu, ale tiež či a ako sa následné určenie neplatnosti tohto právneho úkonu
premietne do jeho právnych pomerov.

30. Najvyšší súd už v rozhodnutí z 25. apríla 2024 sp. zn. 5Cdo/90/2023 vychádzajúc z hmotnoprávneho
postavenia jednotlivých vlastníkov poľovných pozemkov dospel k záveru o nútenej povahe spoločenstva

všetkých vlastníkov poľovných pozemkov v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o užívaní spoločného
poľovného revíru. Hoci závery najvyššieho súdu boli vyslovené len ako obitter dictum, dovolací súd v
danom prípade zhodne uvádza, že v spore o neplatnosť zmluvy o užívaní spoločného poľovného revíru,
ako aj v spore o určenie neplatnosti uznesení zhromaždenia vlastníkov poľovného revíru, musia ako
strany vystupovať všetci vlastníci pozemkov tvoriacich spoločný poľovný revír. Je tomu tak preto, že

právo poľovníctva je formulované ako jednotné a rozhodovať o jeho využití resp. postúpení majú všetci
vlastníci spoločného poľovného revíru. Výsledok konania o platnosť zmluvy o užívaní sa preto nutne
bude dotýkať každého vlastníka poľovného pozemku.

31. Právo poľovníctva je zákonom formulované ako právo jednotné, ktoré sa z povahy veci vykonáva

na území celého poľovného revíru. Ide o prirodzený dôsledok zaistenia základných životných potrieb
neustále migrujúcej zveri. Najvyšší súd v rozsudku z 29. apríla 2020 sp. zn. 2Cdo/168/2019, ktorý bol
publikovaný aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2020
pod č. 32, a ktorý prešiel aj testom ústavnosti (IV. ÚS 529/2020-17), dospel k záveru, že pri rozhodovanío spoločnom výkone práva poľovníctva podľa § 12 zákona o poľovníctve, ako aj pri jeho postúpení
v zmysle § 13 zákon preferuje väčšinový, nie jednomyseľný názor vlastníkov spoločného poľovného
revíru a minoritný vlastník/-ici nemôže uzavretie toho ktorého zmluvného typu zablokovať. Oba druhy

zmlúv musia podpísať oprávnení zástupcovia, ktorých si vlastníci spoločného poľovného revíru zvolia
v zmysle § 5 ods. 4 zákona o poľovníctve a ktorí následne v medziach splnomocnenia vystupujú za
vlastníkov. Podmienkami zvolávania a rozhodovania zhromaždenia vlastníkov sa následne najvyšší súd
bližšie zaoberal v uznesení z 25. januára 2024 sp. zn. 6Cdo/21/2022, ktoré bolo publikované aj ako
judikát R 27/2024.

32. Aj podľa odbornej právnickej spisby k zákonu o poľovníctve (cit. už vyššie) je inštitút poľovného revíru
právnou aplikačnou praxou správnych orgánov a konštantnou judikatúrou súdov považovaný za tzv.
spoločnú vec, pri ktorej je potrebné uplatniť princíp väčšinového rozhodovania. Vlastník, resp. vlastníci
postupujú právo užívania poľovného revíru k celému poľovnému revíru ako celku a užívateľ (nájomca)
poľovného revíru je následne oprávnený vykonávať právo poľovníctva na všetkých pozemkoch - tieto

môžu byť vo vlastníctve rôznych osôb, keďže poľovný revír môže byť tvorený pozemkami jedného alebo
aj viacerých vlastníkov.

33. Berúc do úvahy, že zmluvou o užívaní poľovného revíru nie je možné postúpiť právo užívania len k
častipoľovnéhorevíru,tedalenkniektorýmpoľovnýmpozemkom,vychádzajúctiežzjednotnostivýkonu

práva poľovníctva, tento právny úkon sa nepochybne týka všetkých vlastníkov poľovných pozemkov
tvoriacich spoločný poľovný revír, pričom prípadné určenie jeho neplatnosti sa nesporne premietne do
právnych pomerov každého z nich.

34. Sumarizujúc vyššie uvedené, v súdnom konaní o určenie (ne)platnosti zmluvy o užívaní poľovného

revíru, ako aj o určenie neplatnosti uznesení zhromaždenia vlastníkov poľovného revíru, musia napriek
možnej početnosti vystupovať všetci vlastníci a nie iba splnomocnenci podľa § 5 ods. 7 zákona o
poľovníctve. Ich postavenie je odlišné od postavenia napr. správcu bytového domu podľa zákona č.
182/1993Z.z.ovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov,ktorýmzákon-narozdielodsplnomocnencov
v zmysle § 5 ods. 7 zákona o poľovníctve - priamo udelil určité oprávnenia konať v mene vlastníkov bytov

a na ich účet (§ 8b). V okolnostiach posudzovanej veci odvolací súd nemal pochybnosť o tom, že v spore,
či už na strane žalobcov alebo na strane žalovaných, nevystupovali všetci vlastníci pozemkov tvoriacich
spoločný poľovný revír. Nemožno preto prijať iný záver než ten, že rozhodnutie odvolacieho súdu
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd sa stotožnil so záverom odvolacieho
súdu, že pre rozhodnutie súdu o nedostatku vecnej legitimácie postačovalo zistenie, že stranou sporu

nie je čo i len jeden spoluvlastník poľovných pozemkov.

35. Dovolací súd na podklade uvedeného konštatuje, že dovolanie síce vyvolalo procesný účinok
umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, jeho výsledok ale vedie k záveru, že
dovolanie žalobcov 1/, 3/, 4/ a 5/ nie je dôvodné, lebo právne posúdenie pre vec rozhodujúcej

otázky odvolacím súdom bolo správne. Keďže dovolatelia dovolaním napadli vecne správny rozsudok
odvolacieho súdu, dovolací súd ich dovolanie ako nedôvodné podľa § 448 CSP zamietol.

36. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaní 1/ až 4/ boli v dovolacom konaní v celom rozsahu úspešní,

dovolací súd im priznal proti žalobcom 1/, 3/, 4/ a 5 (dovolateľom) nárok na náhradu trov dovolacieho
konania v celom rozsahu.

37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.