Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/31/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620201822
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8620201822.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, so sídlom
Lamačská cesta 8, 833 04 Bratislava 37, IČO:31 749 542 proti žalovaným 1./ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXXXX/XXX, XXX XX D., 2./ E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX B. F. XX,
3./ G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX B. F. XX, zastúpenej JUDr. Marekom Bujdošom,
advokátom, so sídlom Hlinky 262/6, 091 01 Stropkov, 4./ G. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. E.
XXX/X, XXX XX H., 5./ G. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. E. XXX/X, XXX XX H. a 6./ C. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom I. E. XXX/X, XXX XX H., o zaplatenie 5.570,04 eura a zmluvnej pokuty 531,66

euraspríslušenstvom,oodvolanížalobcuažalovanejv3.radeprotirozsudkuOkresnéhosúduBardejov
č.k. SK-4Csp/71/2020-179 zo dňa 09.02.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku II.

II. Zrušuje sa rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej v 3. rade a vo výroku III. a v
rozsahu zrušenia sa vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
,,I. Žalovaní v 1./, 2./, 3./, 4./, 5./ a 6./ rade sú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi sumu 3.253,98 eur,

úrok z omeškania vo výške 8,80 eur a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.253,98 eur
od 28.07.2020 do zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 130,-eur, pričom prvá splátka sa stane
splatnou 15. deň mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a ďalšie splátky vždy do 15. dňa
toho ktorého nasledujúceho mesiaca až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením čo i len
jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia, pričom plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že žalobca sa žalobou
podanou dňa 15.10.2020 na súde domáhal, aby súd žalovaným, ktorými v tom čase boli A. B. (žalovaný
v 1. rade), E. B. (žalovaná v 2. rade), G. H. (žalovaná v 3. rade) a G. B. (žalovaná v 4. rade) uložil
povinnosť zaplatiť mu sumu 5.570,04 eura, zmluvný úrok vo výške 39,69 eura, úrok z omeškania vo
výške 8,80 eur, zmluvnú pokutu vo výške 531,66 eura a tiež (po upresnení v podaní žalobcu zo dňa

13.12.2023) zmluvný úrok vo výške 1 % ročne zo sumy 5.570,04 eura od 28.07.2020 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 5.570,04 eura od 28.07.2020 do zaplatenia s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.Konštatoval, že skutkové tvrdenia žalobcu, že bola uzavretá predmetná zmluva so žalovanými, že boli
im na jej základe riadne poskytnuté tam uvedené prostriedky, že ich vrátenie bolo zabezpečené ručením
žalovanej v 3. rade a pôvodne žalovanej v 4. rade, že žalovaní v 1. a 2. rade porušili povinnosť splácať

úver dohodnutými mesačnými splátkami a že z toho dôvodu žalobca od zmluvy dňa 22.06.2020 odstúpil
a že celkovo žalovaní 1. a 2. na vrátenie úveru zaplatili sumu 12.191,19 eura s poslednou úhradou ešte
dňa 04.05.2020 tak, ako to žalobca špecifikoval podľa jednotlivých rokov vo svojom vyjadrení zo dňa
04.06.2021 neboli medzi stranami sporné, tieto žiadnym zo žalovaných neboli popreté, preto podľa §
151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tieto považoval za

nesporné. Ani žalovaná v 3. rade nepoprela, že úver nebol splácaný, vo vyjadrení zo dňa 04.08.2021
len uviedla, že o nesplácaní nevedela a bola v tejto otázke žalovanými v 1. a 2. rade uvedená do omylu.
Žiaden zo žalovaných nerozporoval ani tvrdenia žalobcu, že boli splnené podmienky pre odstúpenie
od zmluvy v zmysle článku VIII. bod 3 zmluvy a že po dni 04.05.2020, ani po odstúpení od zmluvy až
doposiaľ nič hradené nebolo, čo potvrdzuje aj žalobcom na pojednávaní predložená aktuálna história
pohybov na účte.

Nesporné skutkové tvrdenia žalobcu boli žalobcom aj riadne preukázané ním predloženými dôkazmi,
a to jednak predložením písomného vyhotovenia predmetnej zmluvy obsahujúcej podpísané ručiteľské
vyhlásenia, ako aj predloženými dokladmi o jednotlivých platbách a úhradách pri výplate úveru (č.l. 31 až
42 spisu) a predloženou históriou pohybov na účte ako aj predložením jednotlivých výziev a upomienok
zo strany žalobcu s príslušnými doručenkami a dokladmi o doručovaní a tiež písomných vyhotovení

odstúpenia od zmluvy zo dňa 22.06.2020 s dokladmi o jeho doručovaní všetkým žalovaným.
Podľa súdu prvej inštancie v súdenom spore nejednalo sa o spotrebiteľský spor, nešlo o spotrebiteľskú
zmluvu a žalobca nespĺňa zákonné znaky dodávateľa (vec do registra Csp bola zapísaná nesprávne,
omylom), nešlo ani o iný spor s ochranou slabšej strany, ale išlo o klasický kontradiktórny spor kde
procesná zodpovednosť za svoj výsledok a riadne a včasné splnenie povinností tvrdenia a dôkaznej

povinnosti bola výlučne na stranách sporu.
Pre rozhodnutie sporu z hľadiska právneho posúdenia uplatnených nárokov žalobcu súd prvej
inštancie považoval za podstatné a rozhodujúce bolo posúdenie, či zmluva uzavretá medzi stranami
vrátane nárokov po odstúpení od zmluvy sa popri ustanoveniach osobitného zákona č. 124/96 Z.z.
o Štátnom fonde rozvoja bývania má posudzovať podľa občianskoprávnej, alebo obchodnoprávnej

úpravy. V minulosti na uvedenú otázku neboli v súdnej praxi jednotné názory, avšak v súčasnosti
už prostredníctvom opakovane potvrdzovaných záverov vyslovených vo viacerých rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k žalobcovi a právnemu posúdeniu jeho zmlúv a
nárokov z nich plynúcich po odstúpení od zmluvy existuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších
súdnych autorít (článok 2 odsek 2 základných princípov CSP). Súd prvej inštancie preto, rešpektujúc

princíp právnej istoty v právnom štáte pri posúdení nárokov žalobcu a následkov odstúpenia od zmluvy
aplikoval závery uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako aj na ne nadväzujúcich rozhodnutí
krajských súdov.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn.
1Cdo/106/2022 zo dňa 27.09.2023, v ktorom boli nároky z obdobnej zmluvy posudzované podľa

Obchodného zákonníka (viď bod 18.6 odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu) cit.“ už ustálene
vyriešil postavenie žalobcu (ďalej aj ŠFRB) a aj to či ide (išlo) o spotrebiteľský charakter zmluvy
o poskytnutí podpory vo forme úveru, v rozhodnutiach napr. sp.zn. 4Cdo/106/2018, 8Cdo/9/2019, 8
Cdo/64/2019 a 8Cdo/164/2020. Zároveň uviedol, že „Tieto rozhodnutia treba považovať za súčasť
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.“ V uvádzaných rozhodnutiach Najvyšší súd dospel k

záveru, že ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej
politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa ustanovenia §
52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené zmluvy pri realizácií podpory štátu v oblasti
bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Zároveň v uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd konštatoval (viď bod 18.9 odôvodnenia) že

„Právnemu posúdeniu zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, t.j. posúdením či sa na daný
zmluvný vzťah má aplikovať Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník (v zmysle uvedenej právnej
otázky položenej dovolateľmi) sa venovali rozhodnutia NS SR sp.zn. 8Cdo/164/2020 a 8Cdo/64/2019,
z ktorých vzišiel právny názor, že na predmetnú zmluvu a nároky z nej vyplývajúce by sa mali
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.“ Podľa záverov Najvyššieho súdu preto ak súdy na daný

právny vzťah zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru aplikovali Obchodný zákonník, predmetnú
vec neposúdili správne, odklonili sa od vysloveného právneho názoru v uvedených rozhodnutiach
dovolacieho súdu, ktorý je možno považovať za ustálený, čím došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci.Rovnako ako Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí, aj súd prvej inštancie poukázal aj na
závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/164/2020 zo dňa 26.08.2020, kde tento okrem
iného formuloval právny názor aj vo vzťahu k nároku žalobcu na zmluvný úrok po odstúpení od zmluvy,

k dojednaniu o zmluvnej pokute a k následkom odstúpenia od zmluvy na ručenie, ktoré sú použiteľné
aj v súdenej veci.
Aj súd prvej inštancie mal za to, že popri ustanoveniach osobitného zákona, ktorým v čase uzavretia
zmluvy (dňa 16.04.1999) bol zákon č. 124/1996 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania je potrebné
na právny vzťah strán aplikovať občianskoprávnu úpravu vrátane posúdenia dôsledkov vyplývajúcich

z odstúpenia žalobcu od zmluvy. Argumentácia žalobcu, vrátane tvrdenia, že vzhľadom na osobitné
ustanovenie Obchodného zákonníka o odstúpení od úverovej zmluvy (§ 506) je aj po odstúpení od
zmluvy oprávnený požadovať zmluvný úrok preto podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí a bola už
vyššie uvedenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR odmietnutá.
V danom prípade žalobca poskytoval tu žalovaným v 1. a 2. rade podporu (i vo forme poskytnutia
úveru) na základe a za podmienok, upravených v osobitnom prepise, ktorým v danej veci bol zákon

č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania. Tento predpis, ako uviedol aj Najvyšší súd v
rozhodnutí 8Cdo/164/2020 vo svojich ustanoveniach komplexne upravoval všetky podmienky (§ 5 až §
12), za ktorých bol Fond oprávnený poskytovať o. i. úvery, vrátane vymedzenia podstatných náležitostí
uzavretej Zmluvy o poskytnutí podpory (údaje o zmluvných stranách, účel, výška a druh poskytovanej
podpory, spôsob plnenia záväzkov zmluvných strán, boli základnými náležitosťami každého zmluvného

vzťahu). V zmluve boli tiež dohodnuté sankcie za oneskorené splácanie (nedodržanie splátkového
kalendára), za neoprávnené použitie poskytnutej podpory, za neumožnenie kontroly na stavbe, resp.
za iné porušenie zmluvných podmienok. Podpora poskytnutá z prostriedkov Fondu bola navyše určená
výhradne len na úhradu faktúr a iných platobných dokladov a nemohla byť žiadateľovi poskytnutá v
hotovosti. Poskytnutú podporu musel žiadateľ čerpať iba v súlade s podmienkami zákona č. 124/1996

Z.z. a zmluvne dohodnutými podmienkami. Je potom zrejmé, že Fond tu pri poskytovaní podpory vo
forme úveru, neuzatváral Zmluvu podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V danej veci tak nešlo o
typický úver v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale o úver, poskytovaný na základe
osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 124/1996 Z.z., a to za podmienok v ňom uvedených a bližšie
špecifikovaných v samotnej Zmluve, ktorej náležitosti rovnako upravoval tento predpis. Podpora z Fondu

sa tak poskytovala len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré boli
pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by si vedel obstarať finančné prostriedky na
kapitálovom trhu (t.j. za iných než komerčných podmienok). Tvrdenia žalobcu o tom, že zmluva o úvere
je absolútny obchod ako aj závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. marca
2013, sp.zn. 6MCdo/4/2012, v zmysle ktorých „Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až §

507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah
bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom“ v tejto veci, vzhľadom na
osobitnú úpravu postavenia Fondu a podmienok pre poskytovanie podpory nemožno aplikovať. Ako
už bolo uvedené, podmienky pre poskytovanie podpory (vo forme úveru) boli komplexne upravené v
zákone č. 124/1996 Z.z. a v podrobnostiach špecifikované v samotnej Zmluve, rovnako uzavretej podľa

tohto osobitného predpisu. Nešlo teda o úverovú zmluvu uzatváranú podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka napriek tomu, že je to v jej záhlaví nesprávne uvedené. Ak strany mali záujem riadiť
sa pri poskytovaní úveru ustanoveniami Obchodného zákonníka, mohli si v Zmluve dohodnúť, že
ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom (§ 262 Obchodného zákonníka).
Strany si tu však pre úpravu ich záväzkového vzťahu aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka

nedohodli. Práva žalobcu na vrátenie úveru (titulom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie) sa preto
nespravovali Obchodným zákonníkom, ale bolo potrebné ich posudzovať podľa všeobecnej právnej
úpravy, ktorou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane práv vyplývajúcich z účinkov
odstúpenia od Zmluvy. Pri rešpektovaní princípu lex specialis a lex generalis platí, že ak osobitný predpis
(v danom prípade zákon č. 124/1996 Z.z.) nemal blanket na použitie Obchodného zákonníka, bolo

potrebné použiť základný predpis občianskeho práva, a to Občiansky zákonník. Iná by bola situácia, ak
by medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného
zákonníka.
Žalobca nedisponoval oprávnením poskytovať úvery podľa § 497 Obchodného zákonníka, ale výlučne
podľa Zákona o Štátnom fonde rozvoja bývania a zmluva o poskytnutí podpory bola osobitnou zmluvou

vymedzenou týmto osobitným zákonom. Najvyšším súdom Slovenskej republiky už bola opakovane
odmietnutá (viď aj aktuálne rozhodnutie 2Cdo/335/2021 z 29.11.2023) opačná žalobcova argumentácia
založená na tvrdeniach, že zákon o ŠFRB neobsahuje komplexnú právnu úpravu zmluvy o poskytnutí
podpory vo forme úveru a že sú podľa tohto zákona možné tri rôzne druhy podpory, tri rôzne typy zmlúva že sa preto nemôže jednať o komplexnú úpravu zmluvy, ale
že zákon o ŠFRB upravuje len ďalšie náležitosti zmluvy o úvere popri náležitostiach § 497 Obchodného
zákonníka a že sa jedná o absolútny obchod a musí sa spravovať Obchodným zákonníkom. Najvyšší

súd, ako vyplýva z už uvedeného rozhodnutia a dovolacej argumentácie žalobcu už posudzoval aj
tvrdenia žalobcu, že aj po odstúpení od zmluvy má nárok na zmluvný úrok až do vrátenia úveru, lebo
podľa Obchodného zákonníka má odstúpenie od zmluvy následky ex nunc a tiež argumentáciu žalobcu,
že ak by sa neaplikoval Obchodný, ale Občiansky zákonník, bude dochádzať k absurdným následkom,
t.j.kzvýhodňovaniunedisciplinovanýchdlžníkov,ktorýmsazákonodarcasnažilpredísťprávezaradením

úverovej zmluvy medzi absolútne obchody a tiež osobitnou právnou úpravou odstúpenia pri zmluve o
úvere, pričom túto argumentáciu najvyšší súd odmietol.
Súd prvej inštancie doplnil, že vzhľadom na vyššie uvedené iba samotná skutočnosť, že v záhlaví
predtlače zmluvy pripravenej žalobcom je uvedené, že táto je zmluvou podľa § 497 Obchodného
zákonníka nič nemení na tom, že o úverovú zmluvu podľa § 497 Obchodného zákonníka vzhľadom na
komplexnú úpravu zmluvy v osobitnom zákone nejde, keď navyše aj samotný článok I zmluvy hneď po

odkaze na § 497 Obchodného zákonníka výslovne odkazuje na § 12 zákona č. 124/96 Z.z. samostatne
upravujúci náležitosti takejto zmluvy. Na záver, že došlo k platnej voľbe Obchodného zákonníka je vždy
potrebný výslovný a nepochybný prejav vôle o voľbe tohto zákona, ktorý tu absentuje. „Dohodu o voľbe
Obchodného zákonníka nemožno považovať za určitú a za platne uzavretú, ak iba z úvodnej časti
zmluvy vyplýva, že ju strany uzatvárajú podľa § 652 a nasl. ObZ“ (citované z rozsudku Krajského súdu

v Košiciach sp.zn. 11Co/120/2012). V prípadoch formulárových zmlúv pre záver o voľbe Obchodného
zákonníka je „rozhodujúci úmysel účastníkov zmluvného vzťahu smerujúci k voľbe práva a jasnosť a
jednoznačnosť prejavenia vôle oboch účastníkov“ (citované z Ovečková, O. a kol. Obchodný zákonník,
Veľký komentár. Zväzok II / § 261 až 775/ 2. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o.2022, 75 s.).
O tom, že žiadna jasná, určitá, zrozumiteľná a jednoznačná dohoda o voľbe Obchodného zákonníka tu

uzavretá nebola a že nešlo o obchodnoprávny vzťah svedčí okrem uvedeného článku I a tiež článku II
a III zmluvy aj článok VII, kde je uvedené, že návratnosť úveru je v súlade s § 546 až 550 Občianskeho
zákonníka a § 303 až 312 Obchodného zákonníka zabezpečená ručením, nakoľko vzhľadom na
komplexnú, samostatnú a ucelenú úpravu ručenia v Obchodnom zákonníku by sa občianskoprávna
úprava v prípade skutočne obchodnoprávneho vzťahu použiť na ručenie nemohla, a to ani podporne. Aj

článok XI bod 2 zmluvy vylučuje záver o platnej voľbe Obchodného zákonníka.
Keďže žalobca od zmluvy platne odstúpil - využil svoje právo vyplývajúce mu z tejto zmluvy, preto sa
súd prvej inštancie musel prioritne zaoberať účinkami a následkami daného úkonu na záväzkový vzťah
medzi stranami.
Žalobca sa v predmetnej veci dobrovoľne rozhodol postupovať v zmysle ustanovení o odstúpení v ním

naformulovanej zmluve, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia
s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru). Žalobca
ako profesionál v oblasti poskytovania podpory a úverov občanom teda od predmetnej zmluvy sám
a dobrovoľne odstúpil. Nie je pritom rozhodujúce, či si žalobca bol vedomý dôsledkov svojho úkonu
v podobe nastúpenia účinkov v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka s nárokom na vrátenie mu len

poskytnutej úverovej istiny. Zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od uzatvorenej zmluvy (listom zo
dňa 22.06.2020) s tým, že tento inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a
Občianskom zákonníku odlišne. Obchodný zákonník v ust. § 349 ods. 1 zánik zmluvy viaže na okamih,
keď prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Ustanovenie § 506
Obchodného zákonníka na ktoré poukazoval žalobca sa tu ako už bolo uvedené použiť nemôže.

Preto podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 48 v spojení s § 457) je následkom odstúpenia
od zmluvy len vznik povinnosti účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť to, čo podľa nej dostali. V
danom prípade teda povinnosť žalovaných vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi. Opačná
argumentácia žalobcu, že plnenie poskytnuté pred zrušením zmluvy nie je plnením z neplatnej zmluvy a
že preto na usporiadanie vzájomných nárokov nebolo možné použiť úpravu bezdôvodného obohatenia

a že povinnosť platiť úrok odstúpením od zmluvy nezanikla bola už posudzovaná Najvyšším súdom SR
vo veci sp.zn. 8Cdo/164/2020, kde bola odmietnutá.
Súd prvej inštancie teda aj v súdenom spore vychádzal zo skutočnosti, že v dôsledku platného a
účinného odstúpenia od zmluvy žalobcom zmluvné strany sú povinné navzájom si vrátiť len to, čo podľa
zmluvy dostali so zákonnými úrokmi z omeškania. Ako uviedol Najvyšší súd SR vo vyššie uvedených

rozhodnutiach, (napr. 8Cdo/164/2020) právnym následkom platného odstúpenia od zmluvy podľa § 48
ods. 2 Občianskeho zákonníka je zánik všetkých práv a povinností, ktoré účastníkom záväzkového
právneho vzťahu vyplývali z uzavretej zmluvy na základe zmluvy (t.j. ako keby zmluva nebola vôbec
uzavretá), a preto je už pojmovo vylúčené právo požadovať zmluvný úrok.Skutkové tvrdenie žalobcu, že z reálne poskytnutej sumy úveru 15.435,17 eur žalovaní doposiaľ vrátili
len sumu 12.181,19 eur nebolo popreté, toto ma súd za nesporné. S poukazom na vyššie uvedené súd
prvej inštancie mal za to, že žalobca už môže požadovať od žalovaných len vrátenie sumy 3.253,98 eura

(15.435,17 eura - 12.181,19 eura). V priebehu konania nebolo ničím spochybnené tvrdenie žalobcu, že
žalovaní sumu 3.253,98 eura mu do dňa podania žaloby, ani do dňa vyhlásenia rozsudku nezaplatili,
preto v časti o zaplatenie sumy 3.253,98 eura súd prvej inštancie žalobe vyhovel. V prevyšujúcej časti
požadovanej istiny (nad sumu 3.253,98 eura) ako aj čo do požadovaných zmluvných úrokov žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Na podporu svojho záveru, že žalobcovi tu po odstúpení od zmluvy patrí len

rozdiel medzi reálne vyčerpanou sumou a celkovo uhradenou sumou súd prvej inštancie poukázal napr.
na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 11CoCsp/30/2020 (dovolanie žalobcu proti nemu bolo
odmietnuté uznesením NS SR sp.zn. 2Cdo/335/2021).
Súd prvej inštancie vo vzťahu ku ručiteľskému záväzku uviedol, že keďže žalovaní v 1. a 2. rade ako
dlžníci ani po písomnej výzve žalobcu (poslednou takou výzvou bolo samotné odstúpenie od zmluvy s
lehotou na plnenie 30 dní od jej doručenia) neuhradili dlžnú sumu, žalobca bol oprávnený domáhať sa

žalobou plnenia aj voči žalovanej v 3. rade a žalovanej v 4. rade ako ručiteľom. Keďže povinnosť plniť
vznikla žalovanej v 4. rade ešte za života, jej smrťou v tomto prípade nezanikli jej povinnosti vyplývajúce
z ručenia (bolo by tak tomu len v prípade, keby zomrela skôr ako bola na plnenie vyzvaná a skôr ako
jej vznikla povinnosť plniť, nakoľko ručiteľský záväzok sám o sebe nie je dlhom). Tu však zomrela až
po vzniku povinnosti plniť, v priebehu sporu. Smrťou ručiteľa záväzok z titulu ručenia nezaniká, ale

prechádza na jeho dedičov ak nebolo dojednané niečo iné, čo tu nebolo. Tá okolnosť, že zodpovednosť
dedičov ručiteľa je obmedzená výškou ceny nimi nadobudnutého dedičstva, nemá vplyv na rozsahu
ručiteľského záväzku. Dedičia vstupujú do práv a povinností poručiteľa a ručia v rozsahu záväzku, ktorý
na nich prešiel smrťou poručiteľa. Preto boli k plneniu zaviazaní aj žalovaní v 4., 5. a 6. rade ako dedičia
pôvodne žalovanej v 4. rade popri žalovanom v 1. rade (§ 470 Občianskeho zákonníka).

K návrhu žalovanej v 3. rade aby žaloba voči nej bola zamietnutá súd prvej inštancie uviedol, že žiadne
skutkové či právne dôvody na zamietnutie žaloby voči nej nenašiel. Žalovaná v 3. rade nevzniesla žiadne
námietky voči samotnej pohľadávke (§ 548 ods.2 OZ) ani neboli zistené dôvody, pre ktoré by bolo
možné akceptovať odopretie plnenia ručiteľom podľa § 549 OZ. Keďže žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžníci
ani po písomnej výzve žalobcu neuhradili dlžnú sumu, žalobca bol oprávnený domáhať sa plnenia aj

voči žalovanej v 3. rade a žalovanej v 4. rade ako ručiteľom. Veriteľovi (žalobcovi) nemožno tu pričítať
zavinenie na neuspokojení pohľadávky hlavným dlžníkom. K jej vymáhaniu voči dlžníkom pristúpil včas,
bol dokonca ochotný ešte pred podaním žaloby pristúpiť na dohodu o splátkach s primárnymi dlžníkmi
(žalovanýmiv1.a2.rade),pretolensamotnáskutočnosť,žežalovanáv3.radeniejeschopnáposkytnúť
plnenie nie je dôvodom na jeho odopretie a zamietnutie žaloby voči nej. Poukazy na majetok dlžníkov

a jej ťaživú sociálnu a majetkovú situáciu môžu byť relevantné v prípadnom exekučnom konaní. Právo
požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi (§ 550 Občianskeho zákonníka) je
zachované.
Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti požadovanej zmluvnej pokuty vo výške 531,66 eur. Dospel k
záveru, že vychádzajúc zo znenia zmluvnej pokuty čl. VIII bod 8.3. zmluvy „ak je dlžník v omeškaní so

splátkami úveru po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov aj po zaslaní písomnej upomienky veriteľom, veriteľ má
právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité vrátenie celého zostatku úveru vrátane prislúchajúceho
úroku. V takomto prípade má veriteľ právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 10 % z tejto dlžnej
sumy do termínu 30 dní odo dňa písomného vyzvania dlžníka veriteľom“ nebolo zrejmé, kedy mal takýto
nárok na zmluvnú pokutu vzniknúť, t.j. či už v dobe samotného omeškania dlžníka s úhradou splátok

dlhšie ako 6 mesiacov alebo až po jednostrannom odstúpení od Zmluvy, ak tieto splátky neboli uhradené
ani v lehote a za podmienok uvedených vo výzve na ich úhradu. Nakoľko bod 8.3 Zmluvy veta druhá
viaže vznik nároku na zmluvnú pokutu na splnenie všetkých podmienok uvedených v prvej vete bodu
8.3 Zmluvy, treba sa prikloniť skôr k výkladu, že žalobcovi mohol vzniknúť nárok na jej zaplatenie až
potom, čo tento odstúpil od Zmluvy, keď dlžník neuhradil dlžné splátky s ktorými bol v omeškaní ani po

dodatočnej výzve na ich úhradu. Ak však nárok na zmluvnú pokutu, resp. povinnosť dlžníka ju uhradiť,
mala vzniknúť až po odstúpení od Zmluvy, nemožno ju priznať, pretože dohoda o zmluvnej pokute
bola spolu s hlavným záväzkom od začiatku zrušená a právo na jej zaplatenie nemalo žiaden právny
základ. Navyše takto dohodnutá zmluvná pokuta nebola vymedzená dostatočne určito (umožňovala
rôzny výklad podmienok jej vzniku), čo samo o sebe vyvolávalo pochybnosti o jej platnom dojednaní.

Aj tu súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/164/2020 (bod
57 odôvodnenia). Platí totiž, že v dohode o zmluvnej pokute výška zmluvnej pokuty alebo spôsob jej
určenia aj povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje, musia byť vymedzené určito, inak je dohoda
neplatná (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. MObdo/4/2003). Tu nebolozrejmé, či sa nárok na zmluvnú pokutu viaže na porušenie zmluvnej povinnosti (plniť splátky) alebo na
výkon práva veriteľa (odstúpiť od zmluvy), čo je neprípustné, neplatné dojednanie. Podporne súd prvej
inštancie poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Cdo/1857/2008 podľa ktorého ak

vznik nároku na zmluvnú pokutu bol kumulatívne viazaný ako na porušenie zmluvnej povinnosti jednej
zo zmluvných strán, tak na následné odstúpenie od zmluvy druhou zmluvnou stranou, tak nárok na
zmluvnúpokutuvtakomprípadenevznikol,lebomal(amohol)vzniknúťažpozánikuzáväzkuvdôsledku
odstúpenia od zmluvy, pričom odstúpenie od zmluvy má podľa § 48 ods. 2 OZ ten následok, že sa
zmluva od začiatku ruší a zanikajú práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy.

Keďže žalobca sám navrhol povoliť žalovaným splácať dlžnú sumu v splátkach po 130 eur mesačne
a to v intenciách ešte pred podaním žaloby pôvodne navrhovanej a nakoniec neuzavretej dohody o
splátkach, súd prvej inštancie využijúc právo vyplývajúce mu z ust.§ 232 ods. 3 a 4 CSP povolil
žalovaným s prihliadnutím na tento návrh žalobcu, výšku dlžnej sumy (tiež pomery žalovanej v 3. rade)
platiť žalobcovi prisúdenú sumu s príslušenstvom v splátkach vo výške 130,- eur mesačne spôsobom
uvedeným vo výroku rozsudku k 15. dňu v mesiaci (ku ktorému sa splátky aj pôvodne mali platiť), majúc

za to, že takáto výška splátok je v súlade so zásadou spravodlivej ochrany práv a tiež so zásadou
zohľadnenia sociálneho postavenia strán sporu vyjadrenou v čl. 2 a 6 CSP pri súčasnom určení, že v
prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas nastane splatnosť celého plnenia tak, ako to
bolo aj v pôvodne navrhovanej dohode o splátkach.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Pomer úspechu a neúspechu

bol cca pol na pol (53 % k 47 %).Vzhľadom na uvedené v zmysle § 255 ods. 2 CSP rozhodol, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Podľa jeho názoru Zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru je

jednoznačne zmluvou o úvere uzatvorenou podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Obsah žalobcom uzatvorenej zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru a nenávratného príspevku
(ďalej len „zmluva“) zodpovedá práve podstatným častiam zmluvy o úvere podľa ust. § 497 Obchodného
zákonníka, ktorými sú: určenie zmluvných strán (článok I zmluvy), určenie limitu poskytnutia peňažných
prostriedkov (článok III. zmluvy), záväzok veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky na požiadanie (článok

II zmluvy), záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky (článok V. zmluvy).
Ak obsah zmluvy dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti určitej zmluvy ustanovené v základnom
ustanovení, potom sa na zmluvu budú aplikovať ustanovenia upravujúce práve daný zmluvný typ
(ktorému zodpovedá obsah zmluvy). Obsah žalobcom uzatvorenej zmluvy zodpovedá plne podstatným
častiam zmluvy o úvere podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka.

Žalobca je toho názoru, že v Zákone o ŠFRB v ustanovení § 12 nie je stanovená komplexná úprava
osobitnej úverovej zmluvy, ale zámer zákonodarcu bez akýchkoľvek pochybností smeroval k aplikácii
všeobecnej normy definujúcej poskytovanie úveru, ktorou je v prípade zmluvy jednoznačne ustanovenie
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Dôvodom je tá skutočnosť, že zmluva obsahuje podstatné časti
zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka.

Zákon o ŠFRB nepojednával o tom, aké záväzky zo zmluvy podľa ustanovenia § 12 majú mať veriteľ a
dlžník (záväzok veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky, záväzok dlžníka vrátiť čiastku úveru a zaplatiť
úroky), a teda neupravoval všetky podstatné časti určitej zmluvy., potom sa v žiadnom prípade nemôže
jednať o komplexnú úpravu zmluvy alebo zmluvných podmienok alebo podstatných náležitostí zmluvy.
Zákon o ŠFRB neobsahoval definíciu úveru na účely tohto zákona.

V plnom rozsahu žalobca nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v záhlaví zmluvy bolo
nesprávneuvedené,žesauzatvárapodľa§497anasl.Obchodnéhozákonníka,nakoľkozmluvnéstrany
uzatvorili zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v súlade s § 12 Zákona o ŠFRB,
ktorý upravuje ďalšie náležitosti zmluvy o úvere.
Zmluva v súlade s § 12 Zákona o ŠFRB nie je osobitným, novým typom úverovej zmluvy - je to zmluvný

vzťahpodľaust.§497Obchodnéhozákonníka,ktorýjevsúladesust.§261ods.6písm.d)Obchodného
zákonníkatzv.absolútnymobchodom(obligatórnapôsobnosťObchodnéhozákonníka).Musíobsahovať
náležitosti v zmysle § 12 Zákona o SFRB, ale zmluvný vzťah sa spravuje Obchodným zákonníkom
bez ohľadu na dohodu zmluvných strán. Aj keby sa zmluvné strany v zmluve dohodli, že tento ich
právny vzťah sa bude spravovať Občianskym zákonníkom, zmluva by bola v časti o použití Občianskeho

zákonníka neplatná, ich právny vzťah by sa spravoval Obchodným zákonníkom.
Žalobca nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie v bode 28, že ak strany mali záujem riadiť
sa pri poskytovaní úveru ustanoveniami Obchodného zákonníka, mohli si v Zmluve dohodnúť, že ich
záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom (§ 262 Obchodného zákonníka).Žalobca je toho názoru, že pri záväzkových vzťahoch zo zmluvy o úvere nie je možné pristúpiť k
argumentácii, ktorá poukazuje na dohodu zmluvných strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle
ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo o vylúčení použitia Obchodného zákonníka, na čo

poukazujú rozhodnutia Najvyššieho súdu č.k. 5Odo/56/2007-83 zo dňa 04.06.2008, č.k. 5Odo/12/2010
zo dňa 29.11.2020, sp.zn. 2MCdo/3/2011 z 28.04.2011 a sp.zn. 4Obo/115/1999 z 18.05.2000.
Žalobca k tvrdeniu súdu prvej inštancie, že Zákon o ŠFRB nemal blanket (danosť) na použitie
Obchodného zákonníka, preto bolo potrebné použiť Občiansky zákonník ako základný predpis
občianskeho práva, uvádza nasledovné:

- odkaz na použitie Obchodného zákonníka v Zákone o ŠFRB nebol potrebný, keďže zmluva je zároveň
zmluvou o úvere podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, tzn. na jej základe vzniká záväzkový vzťah,
ktorý je absolútnym obchodom podľa ustanovenia $ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka;
- právne normy všeobecné (lex generalis) a právne normy špeciálne (lex specialis) rozlišujeme na
základe vecnej pôsobnosti právnych noriem. Lex generalis sa vzťahuje na väčší počet rovnakých
prípadovvurčitomprávnomodvetvíalexspecialisupravujeužšievymedzenýokruhzvláštnychprípadov,

resp. určité špeciálne otázky. Z hľadiska určenia lex generalis vo vzťahu ku konkrétnemu lex specialis
je teda rozhodujúca vecná pôsobnosť daných predpisov, ktorá je väčšinou vymedzená v úvodných
ustanoveniach právnych predpisov;
- ani v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je odkaz

(odkazujúca právna norma) na použitie Obchodného zákonníka ako lex generalis a napriek tomu je
podľa názoru J. E. K. K., L. vo vzťahu k tomuto zákonu potrebné aplikovať právnu úpravu zmluvy o úvere
v Obchodnom zákonníku ako lex generalis;
- blanketová právna norma odkazuje na inú, konkrétne neurčenú právnu normu, ktorá ešte nemusí byť
ani vydaná. Preto v Zákone o ŠFRB nebol uvedený blanket (blanketová norma) na použitie Obchodného

zákonníka ako konkrétnej právnej normy.
Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, že články I, II, III, VII, XI bod 2 zmluvy svedčia o tom,
že nešlo o obchodnoprávny vzťah.
Okrem toho, že v záhlaví pri označení je uvedené použitie ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka pri uzatváraní zmluvy, tak v článku I. zmluvy je za označením zmluvných strán výslovne

uvedené, že ju uzatvárajú podľa § 497 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka a v súlade s § 12
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 124/96 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania a nasl.
predpisov túto zmluvu o poskytnutí podpory /ďalej len „zmluvu“/. Článok II. zmluvy obsahuje záväzok
veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky na požiadanie (žiadosti dlžníka), článok III. zmluvy obsahuje
určenie limity poskytnutia peňažných prostriedkov, čo sú podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa §

497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Pokiaľ sa jedná o Článok VII. bod 1 zmluvy, v ktorom je uvedené, že návratnosť úveruje v súlade s §
546 až 550 Občianskeho zákonníka a § 303 až 312 Obchodného zákonníka, Žalobca zastáva názor, že
odkazy v zmluve, ktorá zakladá absolútny obchodnoprávny vzťah, nemenia a ani nemôžu tento zmluvný
vzťah zmeniť na občianskoprávny. Nanajvýš môžu byť ustanovenia zmluvy obsahujúce tieto odkazy

považované za neplatné. Pôjde o neplatnosť jednotlivých ustanovení a nie celej zmluvy, a to v súlade
s ust. § 41 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ ide o Článok XI. bod 2 zmluvy, v ktorom je uvedené: „Pokiaľ v zmluve nebolo dohodnuté inak,
riadia sa práva a povinnosti ako i vzájomné pomery účastníkov Obchodným a Občianskym zákonníkom
ako i zákonom č. 124/1996 Z.z.“, Žalobca zastáva názor, že z tohto ustanovenia zmluvy je zrejmé, že

ide o obchodnoprávny vzťah (absolútny obchod), keďže ako prvotné je uvedené použitie Obchodného
zákonníka, následne použitie Občianskeho zákonníka v prípade záujmu dlžníka nahradiť ručiteľské
zabezpečenie svojho záväzku zriadením záložného práva v súlade s Článkom VII. bodom 4 zmluvy a
podporné použitie Zákona o ŠFRB vyjadrené slovným spojením „ako i zákonom č. 124/96 Z.z.“
Nakoľko vzťah vyplývajúci zo zmluvy je vzťahom obchodnoprávnym (podľa § 261 ods. 3 písm.

d/ Obchodného zákonníka): premlčacia doba je štvorročná (podľa ustanovenia § 397 Obchodného
zákonníka) a odstúpením od zmluvy sa zmluva nezrušuje od počiatku, ale až okamihom, keď
prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane (ustanovenie § 349
Obchodného zákonníka). Aj po odstúpení od zmluvy je Žalobca oprávnený žiadať od žalovaných
vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov (dlžnej sumy) a zaplatenie zmluvných úrokov (ako ceny

poskytnutých peňazí) z nevrátenej časti úveru, a to až do okamihu vrátenia dlžnej sumy (ustanovenie
§ 506 Obchodného zákonníka).Žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že z bodu 8.3. zmluvy nebolo zrejmé, kedy žalobcovi
vznikol nárok na zmluvnú pokutu, či to bolo v dobe omeškania dlžníka s úhradou splátok dlhšie ako 6
mesiacov alebo či to bolo po odstúpení žalobcu od zmluvy.

Ak by nárok žalobcu na zmluvnú pokutu mal vzniknúť v dobe omeškania dlžníka s úhradou splátok dlhšie
ako 6 mesiacov, tak by určenie výšky zmluvnej pokuty bolo upravené v prvej vete bodu 8.3. zmluvy,
asi takto: „Ak je dlžník v omeškaní so splátkami úveru po dobu dlhšiu ako šesť mesiacov aj po zaslaní
písomnej upomienky veriteľ má právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 10 % z dlžnej sumy ako aj
právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité vrátenie celého zostatku úveru vrátane prislúchajúceho

úroku.“ V takomto prípade by sa výška zmluvnej pokuty počítala zo sumy omeškaných splátok úveru.
Žalobca má za to, že vznik nároku na zmluvnú pokutu sa viaže na splnenie všetkých podmienok
uvedených v prvej vete bodu 8.3. zmluvy, t.j. na omeškanie dlžníka s úhradou dlhšie ako 6 mesiacov,
neuhradenie omeškaných splátok úveru na výzvu veriteľa a následne na odstúpenie veriteľa od
zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu považuje žalobca argumentáciu súdu prvej
inštancie, že dohoda o zmluvnej pokute bola s hlavným záväzkom od začiatku zrušená za nesprávnu.

Žalobca dodal, že právny záver súdu prvej inštancie obsiahnutý v rozsudku, v zmysle ktorého sa pri
rozhodovaní o nárokoch žalobcu na úhradu istiny, zmluvného úroku, zmluvnej pokuty, či posúdenie
odstúpenia od zmluvy budú aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka za prejav nesprávneho
právneho posúdenia veci. Takýto právny názor priamo odporuje výslovnému zneniu Obchodného
zákonníka o absolútnych obchodných záväzkových vzťahoch, ako aj ustálenej judikatúre a všeobecne

rešpektovaným právnym názorom právnych teoretikov. S poukazom na vyššie uvedené mal žalobca
za to, že sú naplnené všetky predpoklady na vyhovenie žalobe žalobcu v celom rozsahu, vrátane
priznania trov konania v rozsahu 100 % (náhrada cestovného vlakom Piešťany - Svidník a späť - účasť
na pojednávaní súdu dňa 24.01.2024).
Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti resp. zrušil rozsudok a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Proti rozsudku v jeho výroku I. vo vzťahu k uloženiu povinnosti podala odvolanie žalovaná v 3. rade z
dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietala, že súd prvej inštancie nedostatočne
vykonal dokazovanie a nedostatočne aplikoval právne normy vo vzťahu k ochrane jej práv, pričom je

jasné zrejmé, že jedine žalovaná v 3. rade bola v tomto konaní aktívna, pričom požadovala, aby súd
zobral do úvahy skutočnosť, že len formálne plnila ručenie z titulu rodinného vzťahu a požiadaviek,
ktoré si určoval žalobca vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade.
Zároveň namietala, že sa súd prvej inštancie sa nevyporiadal s námietkami žalovanej v 3. rade, že
rozhodnutie ktorým súd zaviazal žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy a jej príslušenstva bude mať veľký

vplyv na jej životnú situáciu, pričom žalovaná v 3. rade je starobnou dôchodkyňou s nízkym príjmom a
nepriaznivým zdravotným stavom.
Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti I. výroku voči žalovanej v 3. rade
zamietol v celom rozsahu a zároveň nepriznal trovy odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.

5. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 3. rade žalobca nesúhlasil s jej tvrdením, že súd vo vzťahu ku
žalovanejv3.radenedostatočnevykonaldokazovanieanedostatočneaplikovalprávnenormyvovzťahu
k ochrane práv žalovanej v 3./ rade, pričom súd nezobral do úvahy skutočnosť, že žalovaná v 3. rade len
formálne plnila ručenie z titulu rodinného vzťahu. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej v 3. rade, že súd sa
nevysporiadal s jej námietkami, že rozhodnutie súdu bude mať veľký vplyv na jej životnú situáciu, keďže

žalovaná v 3. rade je starobnou dôchodkyňou s nízkym príjmom a nepriaznivým zdravotným stavom.
Žalobca má za to, že podľa článku VII. Zmluvy o úvere žalovaná v 3. rade ako ručiteľ vyhlásila a
svojím podpisom potvrdila, že berie na seba voči veriteľovi povinnosť uspokojiť v plnej výške pohľadávku
žalobcu voči žalovaným v 1. rade a v 2. rade z poskytnutého úveru, resp. jeho nesplatenú časť vrátane
prislúchajúceho úroku, ak ho nesplatia žalovaní v 1. rade a v 2. rade v stanovenom termíne ani na

písomnú výzvu veriteľa.

6. V odvolacej replike žalovaná v 3. rade uviedla, že podľa jej názoru žalobca vo vzťahu k žalovaným
1/ a 2/ si vedel svoju pohľadávku zabezpečiť iným spôsobom ako ručením (napr. Záložné právo na
nehnuteľnosť) pričom len formálne ručila záväzku žalovaných 1/a 2/. Podľa jej názoru len pochybením

zo strany žalobcu nebola jeho pohľadávka zabezpečená dostatočne. Súd sa nevysporiadal s jej
námietkami, že rozhodnutie, ktorým ju zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy a jej príslušenstva bude mať
veľký vplyv na jej vplyv na jej životnú situáciu, pričom žalovaná v 3. rade je starobnou dôchodkyňou s
nízkym príjmom a nepriaznivým zdravotným stavom.7. V odvolacej duplike žalobca uviedol, že nie je možné považovať za pochybenie žalobcu skutočnosť,
že dlžníci, žalovaní v 1. rade a v 2. rade nemali záujem nahradiť ručiteľské zabezpečenie svojho

záväzku voči žalobcovi zriadením záložného práva, nepožiadali žalobcu o možnosť zriadiť záložné
právo. Ručiteľský záväzok by mohol zaniknúť iba v prípade zriadenia záložného práva k úverovanej
nehnuteľnosti Keďže záložné právo nebolo zo strany žalovaných v 1. rade a v 2. rade zriadené, v
danom prípade zostal ručiteľský záväzok žalovanej v 3. rade naďalej založený. Podľa žalobcu bolo v
možnostiach žalovanej v 3. rade z titulu jej príbuzenského vzťahu k žalovaným v 1. a v 2. rade, po

doručení upomienok žalobcu na úhradu dlžných splátok úveru (počas platnosti a účinnosti zmluvy o
úvere) požadovať od žalovaných v 1. a 2. rade, aby požiadali žalobcu o zmenu zabezpečenia úveru
zriadením záložného práva.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné v časti potvrdiť a v časti zrušiť a
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu (§ 124 CSP) bol v odvolacom konaní preskúmavaný
výrok II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, ako
aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Vzhľadom na odvolanie žalovanej v 3. rade, bol taktiež

preskúmavaný výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti zaplatiť dlžnú sumu
žalovanej v 3. rade. Vo zvyšnej časti výrok I. rozsudku nebol preto v odvolacom konaní predmetom
preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

11. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty).
Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj

dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

12. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

13. V danom spore si žalobca voči žalovaným uplatňoval nárok na zaplatenie nesplateného zostatku

úveru, ako aj s tým súvisiace nároky (zmluvný úrok, zmluvnú pokutu), keď právny základ svojho nároku
vyvodilzplatneuzatvorenejZmluvyoposkytnutípodporyvoformenenávratnéhopríspevkuz16.04.1999
(č.l. 11 až 14 súdneho spisu), z jej porušovania zo strany žalovaných a z jeho odstúpenia od uvedenej
zmluvy k 21.06.2020 s následkom zosplatnenia celého zostatku dlhu podľa čl. VIII bodu 8 tejto zmluvy
(č.l. 19 až 21 súdneho spisu).

14. Právne posúdenie zmluvy o poskytnutí podpory podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o štátnom fonde
rozvoja bývania vo forme úveru, teda posúdenie, či na daný právny vzťah z tejto zmluvy je potrebné
aplikovať Občiansky zákonník, alebo Obchodný zákonník, sa venoval Najvyšší súd SR v rozhodnutiachsp.zn. 1Cdo/106/2022, sp.zn. 8Cdo/164/2020, sp.zn. 2Cdo/335/2021, na ktoré poukázal prvoinštančný
súd, ale aj v rozhodnutiach sp.zn. 8Cdo/64/2019, prípadne sp.zn. 2Cdo/326/2021. Vo všetkých týchto
sporoch bol žalobca stranou sporu a vo všetkých týchto kauzách sa najvyšší súd otázkou aplikácie

Obchodného či Občianskeho zákonníka vysporiadal. Právny názor, ktorý bol prezentovaný dovolacím
súdom je možné už považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, ktorú je povinný
rešpektovať nielen prvoinštančný, ale aj odvolací súd. Odvolací súd sa s názorom súdu prvej inštancie
na aplikáciu Občianskeho zákonníka v súvislosti aj s aplikáciou zákona č. 124/96 Z.z. o štátnom fonde
rozvoja bývania stotožňuje a na ustálenej súdnej praxi nemieni nič meniť. Je preto potrebné považovať

túto zásadnú otázku postavenia žalobcu o aplikácii Občianskeho zákonníka za vyriešenú.

15. ,,....K rovnakým záverom dospel dovolací súd aj v uznesení z 26. augusta 2020
sp.zn. 8Cdo/164/2020, kde - napriek tomu, že zrušil rozsudky nižších súdov, ktoré právny vzťah
založený zmluvou o poskytnutí podpory kvalifikovali ako spotrebiteľský vzťah - výslovne uviedol (a
odôvodnil), že aj keď zmluva uzavretá medzi stranami nemala spotrebiteľský charakter, nároky z nej

je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (vrátane nárokov po odstúpení od
Zmluvy). Následne bolo stanovisko o potrebe aplikovať Občiansky zákonník ako lex specialis (popri
zákone o Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý predstavuje lex generalis) prevzaté aj v uznesení
najvyššieho súdu z 22. augusta 2023 sp.zn. 2Cdo/326/2021, ako aj v uznesení z 30. októbra 2023
sp.zn. 9Cdo/176/2022. 10.1. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia

prax dovolacieho súdu„ (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho
súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je však tiež prax
vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)

rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. 10.2. V zmysle vyššie uvedeného dovolací
súd uzatvára, že právna otázka, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a to otázka
posúdenia žalobcom uplatneného nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 457
OZ v dôsledku odstúpenia od zmluvy podľa § 48 OZ a s premlčacou dobou podľa § 107 OZ, resp. opačne

(ako to formuloval žalobca v dovolaní) otázka, či je daný právny vzťah vzťahom obchodnoprávnym, bola
v čase podania dovolania riešená dovolacím súdom jednotne, pričom dovolaciemu súdu nie je známe
žiadne odlišné rozhodnutie dovolacieho súdu v tejto otázke. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
12.12.2024, sp.zn. 7Cdo/146/2023).

16.Lenprepotvrdeniesprávnostirozhodnutiasúduprvejinštancieodvolacísúdpodotýka,žejepotrebné
zmluvu o poskytnutí podpory podľa zákona č. 124/96 Z.z. vo forme úveru, ktorú uzatvorili strany
sporu, 06.04.1999 považovať za zmluvu, z ktorej nároky je potrebné posudzovať podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, vrátane nárokov, ktoré vznikli v súvislosti s odstúpením od zmluvy. Žalobca
nemá podnikateľský charakter subjektu. Nevykonáva podnikateľskú ani obchodnú činnosť, nie je

podnikateľom podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka. Jeho činnosť nie je podnikaním podľa § 2 ods.
1 Obchodného zákonníka.

17. Žalobca tak, ako to vyplýva zo zákona č. 124/96 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania, realizuje
podporu vo forme úveru za osobitných podmienok ustanovených v zákone č. 124/96 Z.z. Tento predpis

určuje podmienky, za ktorých žalobca je oprávnený poskytovať úvery a aké náležitosti musí mať zmluva
o poskytnutí podpory.

18. Zmluva o poskytnutí podpory, ktorá je predmetom tohto sporu, spĺňa zákonom predpokladané
náležitosti a zároveň v zmluve žalobca naformuloval sankcie za nedodržanie splátkového kalendára, za

neoprávnené použitie podpory, za znemožnenie kontroly na stavbe, alebo porušenie iných zmluvných
podmienok. Ako to vyplýva zo zmluvy, v zmluve je určené, že poskytnutá podpora slúži len na úhradu
faktúr a iných platobných dokladov, ktoré v súvislosti s výstavbou vzniknú žalovaným. Nie je možné
finančné prostriedky zo Štátneho fondu rozvoja bývania poskytnúť v hotovosti a na účet žalovaným.

19. Takéto zmluvné dojednanie podpory nemá charakter úveru podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, ale ide o osobitný spôsob poskytovania podpory formou úveru (ktorý je typický podľa
Obchodného zákonníka) za podmienok uvedených v zákone č. 124/1996 Z.z. Naviac, takáto podpora
nie je poskytovaná komukoľvek, ale je poskytovaná len žiadateľom, ktorí splnia zákonom predpokladanépodmienky. Takýto žiadateľ dostane za priaznivejších okolností, než sú komerčné možnosti v peňažných
ústavoch, finančné prostriedky na výstavbu bývania, avšak ich použitie je opäť zákonom limitované a
podmienené, na rozdiel od komerčných úverov.

20. Z uvedeného potom vyplýva, že názor žalobcu o tom, že úverová zmluva podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, je správny, avšak pre účely prejednávanej veci,
kde nedošlo k uzatvoreniu typickej úverovej zmluvy, takýto právny názor neobstojí. Na daný právny
vzťah je potrebné aplikovať zákon č. 124/96 Z.z. a zmluvné dojednania.

21. Pôsobnosť Obchodného zákonníka môže byť rozšírená dohodou zmluvných strán aj na prípady,
kedy by sa inak neaplikoval. Voľba Obchodného zákonníka nepredstavuje žiaden zložitý právny úkon, v
zásade ide o dohodu s obligatórne písomnou formou, ktorá spĺňa všeobecné požiadavky na náležitosti
právneho úkonu vyplývajúce z Občianskeho zákonníka. Spomedzi náležitostí je treba zdôrazniť určitosť,
nakoľko táto sa v praxi ukázala byť kritickým momentom pri platnom dojednávaní voľby Obchodného

zákonníka. Podľa judikatúry slovenských súdov na platné dojednanie voľby Obchodného zákonníka
je potrebný výslovný prejav vôle zmluvných strán o tom, že pre daný právny vzťah si volia aplikáciu
Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že takýto výslovný
prejav vôle zmluvných strán o aplikácii Obchodného zákonníka nevyplýva zo samotného uvedenia, že
ide o zmluvu podľa § 497 Obchodného zákonníka v záhlaví predtlače Zmluvy o poskytnutí podpory, ako

to odôvodnil súd prvej inštancie v bode 30. odôvodnenia rozsudku. Výslovnú dohodu zmluvných strán
o aplikácii Obchodného zákonníka nepotvrdzuje ani znenie článku XI bodu 2 zmluvy, podľa ktorého
sa riadia práva a povinnosti ako i vzájomné pomery účastníkov tak Obchodným ako aj Občianskym
zákonníkom ako i zákonom č. 124/1996 Z.z.

22. Je nepochybné, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať Občiansky zákonník aj na následky
odstúpenia od zmluvy. Preto závery súdu prvej inštancie o prednostnom aplikovaní, resp. výhradnom
aplikovaní Občianskeho zákonníka sú správne. Vychádzajú z ustálenej súdnej praxe a právne závery
vyplývajúce zo správneho právneho posúdenia veci sú v súlade s vykonanými dôkazmi, zisteným
skutkovým stavom. Preto odvolací súd nemôže považovať odvolacie námietky žalobcu o aplikácii

Obchodného zákonníka v danej veci za správne.

23. Odstúpenie od zmluvy Občiansky zákonník upravuje v ustanovení § 48 ods. 1 a 2. Podľa § 48 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka, od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom
zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje,

ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Odstúpením od zmluvy
dochádza v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia k jej zrušeniu ex tunc, pričom zánikom
hlavného záväzku vyplývajúceho zo zmluvy, dochádza zároveň aj k zániku vedľajších záväzkov, ktoré
pre svoju akcesorickú povahu sú závislé od existencie záväzku hlavného. Medzi sporovými stranami po
zrušení zmluvy nastal režim bezdôvodného obohatenia a sporové strany boli povinné vrátiť si všetko

to, čo si navzájom plnili. Dlžníci (žalovaní v 1. až 6. rade ) po zrušení zmluvy boli povinní žalobcovi
vrátiť poskytnuté plnenie, no bez akýchkoľvek úrokov, poplatkov a zmluvnej pokuty, teda iba výšku
poskytnutej finančnej podpory vo výške 465.000,- Sk (15.435,17 eura). V konaní nebolo sporné, že
žalovaní doposiaľ uhradili žalobcovi sumu 12.181,19 eura. Preto správne súd prvej inštancie priznal
žalobcovi sumu 3.253,19 eura a v prevyšujúcej časti požadovanej istiny žalobu ako nedôvodnú zamietol.

24. Ohľadom nároku na zmluvnú pokutu odvolací súd poukazuje na právny záver vyslovený v rozsudku
KrajskéhosúduvTrnavesp.zn.11CoCsp/30/2020z16.03.2021,vočiktorémuboloodmietnutédovolanie
žalobcu vyššie spomínaným uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/335/2021 z 29.11.2023 v
obdobnej veci, cit: ,,Pokiaľ sa týka nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorého sa žalobca domáha

vo výške 457,21 EUR odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,
podľa ktorej odstúpenie od zmluvy nezbavuje povinný subjekt zaplatiť zmluvnú pokutu, ak takáto
povinnosť vznikla z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti ešte v dobe trvania záväzkového právneho
vzťahu. Odstúpením od zmluvy zanikajú pre svoju akcesorickú povahu aj vedľajšie záväzky, ktoré
sú od existencie hlavného záväzku závislé. Takýmito vedľajšími záväzkami sú aj záväzky slúžiace

k zabezpečeniu splnenia hlavného záväzku, teda aj záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa § 544
OZ.Aktedadôjdekodstúpeniuodzmluvy,nemôžesažiadnazozmluvnýchstránnajejzákladedomáhať
zaplatenia zmluvnej pokuty, pretože dohoda o zmluvnej pokute bola spolu s hlavným záväzkom od
začiatku zrušená a právo na jej zaplatenie nemá žiaden právny základ. Nárok na zmluvnú pokutu všakv dôsledku odstúpenia od zmluvy v prípade, že vznikol ešte pred odstúpením od zmluvy z dôvodu
jej skoršieho porušenia nezaniká. Odstúpením od zmluvy dochádza k zániku povinnosti plniť pôvodný
záväzok zabezpečený zmluvnou pokutou, avšak nie vždy dochádza súčasne aj k zániku povinnosti

plniť zmluvnú pokutu ako dôsledok neplnenia pôvodného záväzku. Porušením zmluvy vznikol medzi
zmluvnými stranami nový právny vzťah, ktorý už nemá vo vzťahu k pôvodnému zabezpečenému
záväzku akcesorickú povahu a na existenciu ktorého nemá zánik zabezpečeného zmluvného záväzku
vplyv.Vdanejvecivšakžalobcovinemoholvzniknúťnároknazmluvnúpokutu,nakoľkotátobolavčlánku
VIII. bod 8.5 dohodnutá tak, že ju bol dlžník povinný uhradiť vo výške 10% z celej dlžnej sumy v termíne

do 30 dní od doručenia výzvy, v prípade naplnenia bodu 8.4 v zmysle ktorého v prípade, ak je dlžník
v omeškaní s úhradou ktorejkoľvek splátky dlhšie ako 6 mesiacov je fond oprávnený po doručení výzvy
k vyrovnaniu splátok od zmluvy odstúpiť jednostranne ak nebudú splnené podmienky uvedené vo výzve.
Nebolo potom zrejmé, kedy mal takýto nárok na zmluvnú pokutu vzniknúť, t.j. či už v dobe samotného
omeškania dlžníka s úhradou ktorejkoľvek splátky dlhšie ako 6 mesiacov alebo až po jednostrannom
odstúpení od zmluvy, ak tieto splátky neboli uhradené ani v lehote a za podmienok uvedených vo výzve

na ich úhradu. Nakoľko bod 8.5 zmluvy viaže vznik nároku na zmluvnú pokutu na splnenie všetkých
podmienok uvedených v bode 8.4 zmluvy, treba sa prikloniť skôr k výkladu, že žalobcovi by mohol
vzniknúťnároknajejzaplatenieažpotom,čotentoodstúpilodzmluvy,keďdlžníkneuhradildlžnésplátky,
s ktorými bol omeškaní ani po dodatočnej výzve. Ak nárok na zmluvnú pokutu, resp. povinnosť dlžníka
ju uhradiť mala vzniknúť až po odstúpení od zmluvy, nemožno ju priznať, pretože dohoda o zmluvnej

pokute bola spolu s hlavným záväzkom od začiatku zrušená a právo na jej zaplatenie nemalo žiaden
právny základ. Navyše takto dohodnutá zmluvná pokuta (vo všeobecnosti odkazujúca iba na naplnenie
bodu 8.4 zmluvy) nebola vymedzená dostatočne určito keď umožňovala rôzny výklad jej vzniku, čo samo
o sebe vyvolávalo pochybnosti o jej platnom dojednaní. Platí totiž, že v dohode o zmluvnej pokute výška
zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia aj povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje musia byť

vymedzené určito, inak je dohoda neplatná.“

25. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie

uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami žalobcu.

26. Odvolací súd však za dôvodne považoval odvolanie žalovanej v 3. rade, ktorá vo svojom odvolaní
okrem iného namietala, že súd prvej inštancie sa v konaní nevyporiadal s jej námietkami, že rozhodnutie
ktorým ju zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy a jej príslušenstva bude mať veľký vplyv na jej životnú

situáciu, pričom žalovaná v 3. rade je starobnou dôchodkyňou s nízkym príjmom a nepriaznivým
zdravotným stavom.

27. Podľa § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie nepovažoval skutočnosť, že
žalovaná v 3. rade nie je schopná poskytnúť plnenie ako dôvod na zamietnutie žaloby voči nej. Ťaživú
sociálnu a majetkovú situáciu žalovanej považoval za relevantnú v prípadnom exekučnom konaní.
Odvolací súd nie celkom súhlasí s týmto názorom súdu prvej inštancie a považuje sociálnu a majetkovú
situáciu žalovanej v 3. rade za relevantnú minimálne aspoň čo do určenia výšky povolených mesačných

splátok na splácanie dlžnej sumy podľa § 232 CSP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva,
že by sa súd prvej inštancie dôkladne zaoberal sociálnou a majetkovou situáciou žalovanej v 3. rade.
Rozhodujúc o odvolaní žalovanej v 3. rade preto odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie v tejto napadnutej časti je nepreskúmateľný a nebol dostatočne zistený skutkový stav.

28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku I. podľa
ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, ako vecne správny potvrdil a zrušil rozsudok vo výroku I. v časti uloženia
povinnosti žalovanej v 3. rade a v súvisiacom výroku III. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

29. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o žalobe v rozsahu zodpovedajúcom zrušeniu
rozsudku voči žalovanej v 3. rade zohľadňujúc ex offo jej majetkové a sociálne pomery. Po opätovnom
posúdení veci súd prvej inštancie rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalopožiadavkám stanoveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Zároveň rozhodne aj o všetkých trovách
konania (§ 396 ods. 3 CSP )

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).