Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 27Co/40/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201520
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8619201520.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu
JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v spore žalobcu B. X., narodený 4. novembra XXXX, Za
jarkom XXX/XX, X., právne zastúpený advokátom JUDr. Ambróz Motyka , Nám. SNP 7, Stropkov, proti
žalovanému E. X., a.s., P. 8, W., G.: XX XXX XXX, právne zastúpenej Advokátska kancelária Branislav
Máčaj, s.r.o., Vajnorská 21A, Bratislava, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, pracovisko Svidník, č .k. 3C/37/2019-124 zo dňa 8.12.2022,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s výnimkou
trov dovolacieho konania.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom č. k. 3C/37/2019-124 z 8. decembra
2022 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie" ) prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku sumu 3 300 eur; vo výroku II. žalobu vo zvyšku
zamietol a vo výroku III. o trovách konania rozhodol tak, že ich plnou náhradou zaviazal žalovanú.
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil odkazom na § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1,

§ 41, § 42, § 132 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 2, § 187 ods. 1, ods. 2,§ 191 ods. 1, § 215 ods. 1, § 255 ods.
1, § 262 ods. 2, § 290 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), § 52 ods.
1, ods. 3, ods. 4, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník"), § 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 1-3, § 5 ods. 1, ods. 2,
§ 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, ods. 2, ods. 9, ods. 10, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona č.
122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých údajov, v znení účinnom

v čase bezpečnostného incidentu (ďalej „ZOOU"), čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, § 56
ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách č. 351/2011 Z. z. (ďalej „ZEK").
3. Súd prvej inštancie v prvom rade ustálil, že spor medzi stranami je spotrebiteľským sporom, v
ktorom sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej sumu 5 000 eur ako náhradu
nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného
života.

4. K priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch okresný súd v rámci voľnej úvahy prihliadal
na vzájomné vzťahy v konaní uvedených argumentov aj na význam chráneného záujmu, špecifiká
zásahu do práv žalobkyne a veľkého množstva ďalších dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť
satisfakčnú aj preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil sumu 3 300 eur pre žalobkyňu ako
sumu primeranú. Vo zvyšku návrh zamietol.
5. Náhradu trov konania okresný súd určil podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal proti

žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to napriek zamietnutiu žaloby vo zvyšku, pretože
výška náhrady nemajetkovej ujmy záležala od úvahy súdu.6. O odvolaní žalovanej následne rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 12Co/52/2023
z 23. novembra 2023 , ktorým prvým výrokom potvrdil rozsudok v napadnutom I. vyhovujúcom výroku,
čo do uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 110 eur v lehote troch dní od právoplatnosti

rozsudku a vo zvyšnej časti napadnutého I. vyhovujúceho výroku ten zmenil tak, že žalobu zamietol.
Druhým výrokom žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom
skončení veci.
7. Konštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených

skutočností vyvodil správny právny záver, okrem otázky primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy, preto
odvolanie žalovanej považoval za čiastočne dôvodné.
8. Odvolací súd taktiež konštatoval, že konanie žalovanej zakladalo nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že udalosť úniku dokladov s osobnými údajmi, ktorá
zakladala nárok, nastala v súvislosti s osobnými dátami, t. j. osobnými právami žalobcu, čo ani sporné
nebolo. V danom prípade existoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože došlo k vystaveniu

osobných údajov žalobcu nepovoleným osobám, išlo o neoprávnený zásah do jeho práv na ochranu
osobnosti. V tejto otázke považoval názor súdu prvej inštancie za správny.
9. V otázke primeranosti priznanej náhrady súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že ju
nemožno považovať za zodpovedajúcu okolnostiam a princípu proporcionality. Z výsledkov vykonaného
dokazovania vyplynulo, že dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári 2017, nebola

ustálená, a ani činnosť žalovanej nevykazovala znaky vysokej intenzity. Pri určení výšky bolo podľa
odvolacieho súdu potrebné vychádzať z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným
nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa priznávajú pozostalým po osobách usmrtených pri
dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných
činov.

10. Miera zásahu do osobnostných práv v tomto prípade bola nepomerne nižšia v porovnaní s obeťami
trestných činov, podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu cca 10 % zo základu
priznaného pre obete násilných trestných činov (10 % z 4 350 eur). Túto sumu bolo potrebné ponížiť
o 50 % z dôvodu, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, došlo
len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia. Ďalšie zníženie sumy o 50 % vzhliadol odvolací súd v

skutočnosti, že v konaní neboli zistené dôvody ako škandalizácia žalobkyne opakovane či zvyšovanie
intenzity konania, alebo úmyselné konanie žalovanej. Výslednú sumu vo výške 110 eur odvolací súd
priznal žalobkyni ako náhradu nemajetkovej ujmy.
11. Odvolací súd o trovách celého konania rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom

na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. U takéhoto nároku
sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné
zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa
týka základu nároku, plne úspešný, a to, čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto
právonaplnúnáhradutrovkonania.Odvolacísúdvbodoch30.a31.uviedol,žesúdvýnimočneneprizná

náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať
neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik
trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne
dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí
aplikáciadanéhoustanoveniazodpovedaťosobitnýmokolnostiamkonkrétnehoprípaduamusímaťvždy

výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje.
Ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania

výnimočne prihliadnuť. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými
slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Vo
vzťahu k požadovanej aplikácii výnimočného ustanovenia § 257 CSP odvolací súd poukázal na to, že v
tomto prípade žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy výška úkonu právnej služby vychádza z § 10 ods. 10
vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho zastúpenia je suma

2 000 eur, kedy je odmena právnej služby za tento úkon 91,29 eur. S poukazom na uvedenú skutočnosť
preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej o aplikácií § 257 CSP v
danom prípade, vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na výšku odmeny za jeden
úkon právnej služby výška trov konania v žiadnom prípade nemôže pre žalovanú predstavovať sumu,ktorá by objektívne bola spôsobilá ohroziť jej finančnú stabilitu či jej podnikanie. V každom prípade každá
strana sporu v prípade meritórneho rozhodnutia súdu musí si byť vedomá skutočnosti, že v prípade
neúspechu bude niesť trovy konania. V prejednávanej veci nebolo dôvodné upustiť od tejto zásady.

12. Proti výroku II. rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka"),
ktorého prípustnosť aj dôvodnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP navrhujúc rozsudok odvolacieho
súdu v časti výroku II. o nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania zrušiť a vec vrátiť
krajskému súdu na ďalšie konanie.
13. V dovolaní žalovaná uviedla, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou, ale

časť z nej odignoroval, a to v tak zásadnom rozsahu, že takýmto nesprávnym procesným postupom
došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces.
14. Odvolací súd sa podľa dovolateľky žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalovanej,
podľa ktorej aj keď rozhodnutie o výške plnenia - peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od
úvahy súdu, musí aj žalobca niesť nejakú zodpovednosť za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania
neprimeraných a premrštených nárokov.

15. Dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala, že z jeho rozhodnutia nie je zrejmá odpoveď na otázku,
či žalobcovi vôbec vznikol nárok na náhradu trov konania za situácie, kedy síce bol úspešný čo do
právnehozákladužalovanéhonároku(súdmibolorozhodnuté,žedožalobcovhoprávabolozasiahnuté),
ale bola mu priznaná neporovnateľne nižšia suma, ako žiadal (žalobca uplatnil žalobou sumu 5 000 eur,
rozhodnutím mu bola priznaná suma 110 eur, čo je suma 45 násobne nižšia). V tejto otázke v odvolaní

žalovaná poukázala na odbornú literatúru, ako aj súdne rozhodnutia, avšak odvolací súd ich nezohľadnil
a k uvedenej otázke sa nevyjadril. Podľa dovolateľky mal odvolací súd pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania zohľadniť nielen skutočnosť, že žalobca bol úspešný čo do právneho nároku, ale
pri úspešnosti strany mal zohľadniť a porovnať výšku náhrady, ktorá bola žalobou nárokovaná a súdom
určená.

16. Dovolateľka poukázala na časť odvolania, v ktorom požiadala odvolací súd, aby v prípade, ak dôjde
k záveru, že žalobkyni vznikol proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, uplatnil pri určovaní trov
konania moderačné právo podľa § 257 CSP. Dôvody osobitného zreteľa vzhliadla v skutočnosti, že
na súde sa vedie veľký počet skutkovo a právne identických sporov, v ktorých sa opakujú obsahové

aj formálne úkony, ktoré vyžadujú len formálne zmeny (meno, priezvisko, dátum narodenia žalobcu,
spisová značka a dátum podania). Ďalšou skutočnosťou osobitného zreteľa bolo to, že žalobcom
požadovaná a uplatnená suma 5 000 eur bola neprimeraná a neadekvátna, v rozpore s dobrými
mravmi a zásadou slušnosti. Odvolací súd sa touto argumentáciou žalovanej nezaoberal a v rozhodnutí
odvolacieho súdu absentuje akékoľvek odôvodnenie, prečo na ňu neprihliadol a prečo ju odvolací súd

považoval za nesprávnu.
17. K dovolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol dovolanie odmietnuť a zaviazať žalovanú
k plnej náhrade trov dovolacieho konania. Dovolanie považoval za neprípustné z dôvodu, že výroky
o trovách nie sú považované za rozhodnutie vo veci samej a nie sú ani rozhodnutím, ktorým sa
konanie končí. Nebola preto naplnená zákonná podmienka podľa § 420 CSP. Dovolanie považoval za

nedôvodné, pretože bolo argumentačne nesprávne. V konaní o ochrane osobnosti pre rozhodnutie súdu
o náhrade trov nie je rozhodujúca výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ale konštatovanie
súdu o tom, že do osobnostných práv žalobcu bolo zasiahnuté. Podľa žalobcu odvolací súd správne
neaplikoval § 257 CSP, pretože žalovaná bola zo strany viacerých bezpečnostným incidentom
dotknutých osôb vyzývaná na mimosúdne riešenie sporu, avšak ani v jednom prípade ho neakceptovala

z dôvodu, že základ nároku dotknutých osôb od začiatku popierala.
18. V danom prípade z dovolania žalovanej vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
výroku II. na základe § 420 písm. f) CSP.
19. Po predložení veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade prípustnosť podaného
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je daná.

20. Dovolateľka v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm. f) CSP odvolaciemu súdu vytýkala
nedostatočné odôvodnenie priznaného nároku na náhradu trov konania, ako aj nevysporiadanie sa s
odvolacou argumentáciou žalovanej v otázke náhrady trov konania.
21. Dovolací súd konštatoval, že ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň
dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v
zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým
v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj
ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručenýchprocesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie
veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,

na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom odvolacom návrhu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
22. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia 5 000 eur ako náhrady
nemajetkovej ujmy, pričom rozsudkom súdu prvej inštancie mu bola priznaná náhrada vo výške 3 300
eur a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá a žalobcovi bola priznaná plná náhrada trov konania. Odvolací

súd na základe odvolania žalovanej dospel k záveru, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná
súdom prvej inštancie nebola primeraná, preto náhradu nemajetkovej ujmy priznal vo výške 110 eur, vo
zvyšku žalobu zamietol. Vo vzťahu k trovám konania, výrok súdu prvej inštancie o trovách konania zostal
síce rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý, avšak odvolací súd v druhom výroku priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (zrejme duplicitne - pokiaľ sa týka konania na súde
prvej inštancie).

23. Výrok o náhrade trov konania odvolací súd zdôvodnil v bode 28. a nasl. svojho rozsudku odkazom na
§ 396 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobca mal plný úspech v konaní, pretože bolo rozhodnuté,
že do jeho práva bolo zasiahnuté, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.
24. Dovolanie žalovanej za takejto situácie je procesne prípustné [§ 420 písm. f) CSP], ale tiež dôvodné
(§ 431 CSP), lebo v ňom opodstatnene namietala, že súd (odvolací) jej nesprávnym procesným

postupom znemožnil, aby ako strana uskutočňovala jej patriace procesné práva v miere porušujúcej
jej právo na spravodlivý proces. V odôvodnení rozsudku odvolací súd nereflektuje a nedáva odpoveď
na argumentáciu žalovanej o tom, že aj žalobca má niesť zodpovednosť za výsledok sporu v prípade
uplatňovania neprimeraných nárokov. Odvolací súd neodpovedal na argumentáciu žalovanej o tom, že
žalobca bol v spore len čiastočne úspešný (z uplatňovanej sumy 5 000 eur mu bolo priznaných iba 110

eur), ale napriek tomu mu súd priznal trovy konania v plnej výške. K odvolaciemu návrhu žalovanej na
aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania odvolací súd iba uviedol, že z obsahu
spisu nebol zistený dôvod pre použitie uvedeného ustanovenia zákona, čo nemožno vzhľadom na
viaceré argumenty žalovanej prednesené v odvolaní považovať za dostatočné. Odvolací súd neuviedol
žiadnu špecifickú odpoveď, jednotlivými tvrdeniami žalovanej sa nezaoberal, resp. neuviedol, prečo

svoje moderačné právo podľa § 257 CSP neuplatnil. V prejednávanej veci nezaujal k relevantným
odvolacím námietkam žalovanej ohľadom náhrady trov konania žiadne konkrétne stanovisko. Z dôvodu,
že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu
v napadnutom II. výroku o trovách konania zrušiť poukazujúc zároveň na obdobné veci, o ktorých už
dovolací súd rozhodoval, napr. sp. zn. 9Cdo/71/2023, 5Cdo/158/2023, 4Cdo/89/2024, 6Cdo/135/2023.

25. V posudzovanom spore dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním
napadnutej časti (výrok II.) nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení
s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho treba považovať za nepreskúmateľné.
26. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP). Najvyšší súd SR v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v
napadnutej časti a vec mu v uvedenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie, keďže len odvolací súd môže
odstrániť arbitrárnosť a čiastočnú zmätočnosť svojho rozhodnutia (§ 450 CSP).
27. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na

ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453
ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

28. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),

vzhľadom na včas podané odvolanie opätovne preskúmal rozsudok v napadnutej časti v rozsahu
zrušeniadovolacímsúdom,viazanýjehoprávnymnázorom,akoajkonaniemupredchádzajúcevzmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného voči výroku o trovách konania nie je dôvodné.

29. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

30. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.31. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

32. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať

osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

33.ZNálezuIII.ÚS98/2018z02.05.2018vyplýva,žepodľa§257CSPsúdvýnimočnenepriznánáhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania

úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane.". Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým
vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať
náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad

rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu
k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS
303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.
zn. III. ÚS 727/2000)." Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,
ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného

princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1).

34. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých vecí s
rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde Svidník z dôvodu,
ktorý aj v prejednávanej veci bol nepochybne ustálený súdom prvej inštancie a ktorý bol dôvodom pre

rozhodnutie ÚOOÚ SR zo 16.8.2017, číslo: XXXXX/XXXX-Os-XX, v ktorom tento orgán konštatoval
porušenie zákona tým, že pri likvidácií obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti E. X., a.s. v
rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP,
pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj
informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou. Táto okolnosť, teda porušenie

zákona na ochranu osobných údajov v prejednávanej veci, bola dôvodom pre priznanie nemajetkovej
ujmy v zmysle výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

35. Náhrada trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako
aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení z

24.5.2022 uvedenej spisovej značky konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore
o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto
situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň
Ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

36. Odvolací súd poukazuje, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 225/2020
z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
pod č. 31/2020 konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného" výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca."
Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020. Z týchto názorov Ústavného súdu vychádzali potom rozhodnutia

odvolacieho súdu (Krajského súdu v Prešove) v otázke náhrady trov konania a z tohto názoru treba
vychádzať aj v prejednávanej veci pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov.37. Zo samotného znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. do 31.12.2023 vyplýva, že tarifnou
hodnotou je suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma 2.000,- eur, ak
sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť, v akej výške v konečnom dôsledku táto náhrada

nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu trov konania.
Rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobca mal vo veci úspech, nakoľko zásah do jeho osobnostných
práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jeho osobnými údajmi bol zistený, a preto má nárok v
zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu trov konania, pričom
ide o štandardný a zaužívaný výrok o nároku na náhradu trov konania používaných v prípadoch,

kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu a kde za plne úspešného sa považuje žalobca aj vtedy,
ak čo do výšky plnenia plný úspech nemal, pretože v konaniach, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku sa za základné považuje rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. V konaniach o
ochranu osobnosti je vždy základným konštatovanie zásahu do osobnostných práv, pričom priznanie
nemajetkovej ujmy, prípadne jej výška je okolnosťou sprevádzajúcou. K argumentácii žalovaného, že

trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku odvolací súd uvádza, že ide o konanie o ochranu
osobnosti, v ktorom je základné a rozhodujúce konštatovanie súdu o zásahu do osobnostných práv
žalobcu, ktorý sa pre účely rozhodovania o trovách v takomto prípade považuje za stranu v spore
plne úspešnú. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu SR (II. ÚS 225/2020, II. ÚS. 223/2022, IV.
ÚS 599/2013) je konštatovanie žalovaného o nepomere medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a

výškou trov konania bez právneho významu a rovnako je bez právneho významu aj konštatovanie o
nevyhnutnosti žalobcu niesť „zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za výsledok sporu".

38. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257
CSP, ktorej sa dožaduje žalovaný E., a.s. (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie osobných údajov

L.) pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection Regulation,
skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla
2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov,
ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie Európskej
únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov.

39.VÚradnomvestníkuEurópskejúniebolovyhlásené27.apríla2016.Nariadenia,vschválenomznení,
sú priamo účinné pre každý členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté
aj do zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
z 29. novembra 2017. Zákon č. 18/2018 Z.z. je účinný na Slovensku rovnako ako GDPR od 25. mája

2018. Zákon bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. 35/2019 Z.z. (nepriamo),
221/2019 Z.z.).

40. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany
osobnýchúdajov.Stanovujepravidláochranyfyzickýchosôbapravidláprevoľnýpohyb(ktorýsanesmie

obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň
ochranyfyzickýchosôbvcelejÚniimázabrániťrozdielom,ktorésúprekážkouvoľnéhopohybuosobných
údajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods.13).

41. GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé" (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a odôvodnenia

51 - 56 GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú ale sú uvádzané ako „genetické údaje", „biometrické
údaje" „údaje týkajúce sa zdravia"), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným podmienkam
spracovania. Na stránkach Európskej komisie sú uvedené tieto: i. osobné údaje, ktoré odhaľujú
rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie; ii. členstvo v
odborovýchzväzoch;iii.genetickéúdaje,biometrickéúdajespracúvanélennaúčelyidentifikácieľudskej

bytosti; iv. zdravotné údaje; v. údaje týkajúce sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie danej
osoby.

42. V rámci stanovenia „kategórií" osobných údajov, ktoré patria do osobitnej kategórie osobných údajov,
došlo na Slovensku k zmenám platným od 25.5.2018. Podľa Úradu na ochranu osobných údajov

Slovenskejrepubliky(ÚOOÚ)i. zákonč.122/2013Z.z.poznáosobitnúkategóriuosobnýchúdajov,ktoré
sú v uvedené v § 13 a odtiaľ vypadol z týchto citlivých osobných údajov údaj o členstve v politickej strane
alebo hnutí a tiež ii. rodné číslo. Slovenská republika prijala novú úpravu spracúvania rodného čísla, ako
národného identifikátora a to v § 78 ods. 4 zákona č. 18/2018 Z.z., a to na základe splnomocňujúcehoustanovenianariadeniavčl.87.Stáleplatí,žerodnéčíslojezakázanézverejňovať,právozverejniťrodné
číslo ma iba dotknutá osoby, ktorej sa týka. iii. Zo zoznamu citlivých osobných údajov tiež vypadli údaje
týkajúce sa uznania viny za trestné činy a priestupky, ktoré sa stali samostatnou kategóriou osobných

údajov a sú uvedené v čl. 10 nariadenia.

43. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 násobné
porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu X. a X. by zvýhodniť porušovateľove práva
a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania

pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uprednostniť osobu zodpovednú
za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia odvolacieho súdu je
neakceptovateľné.

44. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho
výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je

neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných
údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o
náhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti
neaplikovateľné.

45. Odvolací súd súčasne konštatuje, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu, by došlo
k porušeniu práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je potrebné poukázať na to,
že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníkasúdnehokonania,resp.právonaúspechvkonaní(obdobnenapr.II.ÚS218/02,III.ÚS198/07,

I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Hypotetické priznanie trov konania v rozsahu 200.000,- eur v iných, avšak
skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať dopad na prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok
na náhradu trov konania je nárokom patriacim strane sporu a advokát je len platobným miestom (pozri
§ 263 CSP). Ide o trovy sporovej strany, nie právneho zástupcu. Túto náhradu trov vyplatí žalovaný
síce na účet právneho zástupcu žalobcu, avšak ide o prostriedky, ktoré pojmovo patria žalobcovi ako

sporovej strane.

46. Odvolací súd preto nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovaným tvrdené opakovanie
veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov právnym zástupcom žalobcu, pretože tieto úkony
sa týkajú vždy inej sporovej strany, a neznamená to, že tieto úkony právnej pomoci neboli poskytnuté.

47. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného o existencii dôvodu hodného osobitného
zreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaný bol do súdneho konania reálne donútený v dôsledku uplatnenia
neprimeranej sumy vo výške 5.000,- eur a takto uplatnená suma mu nedávala možnosť vyhnúť sa
tomuto súdnemu konaniu, pričom neústretový prístup žalobcu k mimosúdnej dohode nebol žalovaným

preukázaný. Naopak, z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s
rovnakým skutkovým a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho
základu nároku iných dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom, žalovaný stále namietal
nielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popieral samotný právny základ
nároku dotknutých osôb, a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí

odvolacieho súdu, ktoré danosť nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si
žalovaný musí byť dobre vedomý všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane
povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok
sporu) je charakteristická pre sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore
úspešnej strane trovy konania.

48. V predmetnej veci neboli splnené žiadne podmienky pre možnosť aplikácie § 257 CSP o použití
moderačného práva súdu, pretože nebolo možné konštatovať výnimočné okolnosti prípadu ani iné
dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane
sporu.

49. Odvolací súd preto rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle ust. §
396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi
voči žalovanému v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanejnáhrady závisela od úvahy súdu. Na základe citovanej judikatúry Ústavného súdu je nepochybné, že
žalobcovi patrí plný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bez ohľadu na
to, že v konečnom dôsledku mu bola priznaná suma 110,- eur náhrady nemajetkovej ujmy, aj keď

tento ju uplatňoval pôvodne vo výške 5.000,- eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne
úspešnúvtedy,akjeúspešnáčodozákladunároku.Niejetotižmožnézaťažiťžalujúcustranuprocesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný,
a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, preto má právo na plnú náhradu trov konania, o
výške ktorých bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP, avšak s výnimkou trov dovolacieho

konania.

50. Trovy dovolacieho konania sú trovami v osobitnom druhu civilného sporového konania, ktoré má
relatívne samostatné postavenie, nakoľko prichádza do úvahy ako konanie o mimoriadnom opravnom
prostriedku po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V tomto dovolacom konaní bol plne úspešný
žalovaný, pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu č.k. 1Co/10/2023-253 z 19.9.2023 bolo vo výroku

o náhrade trov konania na základe jeho dovolania v dovolacom konaní uznesením Najvyššieho súdu
SR č.k. 9Cdo/110/2024-313 z 19.2.2025 zrušené, a preto mu patrí náhrada trov dovolacieho konania
v zmysle § 255 ods. 1 CSP proti žalobcovi, ktorý v dovolacom konaní úspech nemal (pozri tiež I. ÚS
453/2019). O výške týchto trov bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).