Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. máj 2024

Súd: Mestský súd Bratislava III
Spisová značka: B2-22Cb/39/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1221201315
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Števík

ECLI: ECLI:SK:MSBA3:2025:1221201315.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava III v konaní pred sudcom JUDr. Patrikom Števíkom v spore žalobcu: BFF

Central Europe s.r.o., IČO: 44414315, Mostová 2, 811 02 Bratislava, zast. Mgr. Tomáš Čentéš, PhD.,
advokát, Stará Vajnorská 90, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Bratislava,
IČO: 31813861, Pažítková 4, 821 01 Bratislava, o zaplatenie 226.929,70 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 226.929,70 eur spolu s úrokom z omeškania:
- vo výške 3.357,24 eur
- vo výške 9 % ročne zo sumy 226.929,70 eur od 01.03.2021 do zaplatenia,
paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 5.800,- eur a to všetko do 15

dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške trov bude rozhodnuté
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 28.02.2021 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 145
jednotlivých pohľadávok, z ktorých každá má vlastný právny dôvod, odlišný okamih vzniku a termín
splatnosti. Ak by si žalobca uplatňoval zaplatenie každej jednotlivej pohľadávky spolu s príslušným
úrokom z omeškania, samotný petit žaloby by mal priveľký rozsah. Žalobca preto zadefinoval a vypočítal

úrok z omeškania všetkých uplatnených pohľadávok k dátumu 28.2.2021.
Z dôvodu hospodárnosti súdneho konania a v snahe racionalizovať rozhodovanie o nároku žalobcu si
žalobca uplatňuje úrok z omeškania súhrnne z celej žalovanej istiny od 1.3.2021 do zaplatenia a nie
od splatnosti každej jednotlivej pohľadávky. Žalobca sa na základe Zmluvy o poskytovaní finančných
služieb č. R/01/2020 zo dňa 29.4.2020, uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka zaviazal
pôvodnémuveriteľovi,spoločnostiINTRAVENAs.r.o.,sosídlomLevočská9,08001Prešov,IČO:31717
802, poskytnúť finančné služby spočívajúce v prevzatí ručenia a splnení záväzkov dlžníka - žalovaného,

špecifikovaných v predmetnej zmluve.
Dňa 18.5.2020 vydal žalobca Ručiteľské vyhlásenie, ktorým pôvodnému veriteľovi vyhlásil, že veriteľa
uspokojí, ak mu dlžník nesplní svoje splatné záväzky do súhrnnej výšky 2 000 000,00 EUR. Pôvodný
veriteľ výzvou zo dňa 20.11.2020 vyzval žalovaného, aby v lehote 5 pracovných dní uhradil svoj
záväzok v súhrnnej výške 226 929,70 EUR. Súčasne vo výzve žalovaného upozornil, že v prípade,
ak nedôjde k úhrade, vyzve na úhradu žalobcu, ktorý je ručiteľom žalovaného. Keďže žalovaný
nesplnil povinnosť uhradiť splatné záväzky pôvodnému veriteľovi, žalobca ako ručiteľ na základe

výzvy pôvodného veriteľa splnil za dlžníka - žalovaného dňa 30.12.2020 záväzky v súhrnnej výške
226 929,70 EUR, čím sa stal novým veriteľom žalovaného vo vzťahu k týmto pohľadávkam. Túto
skutočnosť oznámil žalobca žalovanému listom zo dňa 31.12.2020 a vyzval žalovaného na odsúhlasenie
výšky dlžnej sumy. Právnym dôvodom vzniku pohľadávok sú splatné peňažné nároky pôvodnéhoveriteľa ako dodávateľa zdravotníckych materiálov, tovaru a služieb na zaplatenie odplaty za tieto
opakované dodávky žalovanému ako kupujúcemu (odberateľovi), v súlade s objednávkami žalovaného
od pôvodného veriteľa. Zoznam týchto faktúr, ktoré sú súčasťou pohľadávok, prikladá žalobca aj vo

forme excelovskej tabuľky, spolu s výpočtom úroku z omeškania za jednotlivé nezaplatené faktúry
za obdobie od prvého dňa omeškania žalovaného voči žalobcovi, do 28.2.2021, ktorý predstavuje
sumu 3 357,24 EUR. Podľa špecifikácie, ktorá tvorí súčasť Oznámenia o plnení z ručenia zo dňa
31.12.2020, evidoval žalobca ako veriteľ voči žalovanému celkom 145 jednotlivých pohľadávok, pričom
pri každej jednotlivej pohľadávke si uplatňuje paušálnu náhradu nákladov spojených s ich uplatnením

vo výške 40,00 EUR. Celkovo za všetky uplatnené jednotlivé pohľadávky predstavuje paušálna náhrada
sumu 5 800,00 EUR (145 x 40,00 EUR). Právny vzťah medzi žalobcom, právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným, sa s poukazom na ustanovenie § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka spravuje
Obchodným zákonníkom. Uplatnený nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávok žalobca odvodzuje aj zo znenia dokumentu FAQ, zverejneného Európskou komisiou vo
vzťahu k vysvetleniu ustanovení smernice Late Payment Directive 2011/7/EU (Smernica Európskeho

parlamentu a Rady EÚ 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011, o boji proti oneskoreným platbám v obchodných
transakciách), ktorý žalobca prikladá v prílohe ako dôkaz. Predmetná Smernica, ktorá v článku 6
priznávaveriteľovinároknapaušálnunáhradunákladovspojenýchsuplatnenímomeškanejpohľadávky,
bola implementovaná do slovenského právneho poriadku a ako prevzatý všeobecne záväzný právny
akt EÚ je uvedená v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie v Prílohe k

Obchodnému zákonníku. V čl. 7 dokumentu (FAQ), ktorý obsahuje konkretizáciu úmyslov a cieľov
jednotlivých ustanovení Smernice, je explicitne vyjadrené, že nárok veriteľa na paušálnu náhradu
nákladov vo výške 40,00 EUR vzniká vo vzťahu ku každej jednotlivej neuhradenej faktúre, a to aj vtedy,
ak veriteľ uplatňuje splatné nároky z jednotlivých faktúr voči tomu istému dlžníkovi. Analogicky v prípade
žaloby, ktorou žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie istiny vyjadrenej sumou celého súboru žalovaných

pohľadávok voči tomu istému dlžníkovi, žalobca uplatňuje paušálnu náhradu nákladov spojených s
uplatnením každej jednotlivej pohľadávky subsumovanej v sume žalovanej istiny.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 20.04.2021 uviedol, že kontrolou účtovníctva nezistil rozdiely vo
výške žalovaných faktúr, ktoré sú pohľadávkami žalobcu. Namietal však paušálnu náhradu nákladov

vo výške 5 800 EUR. Dokument Late Payment Directive 2011/7/EU - The provisions of the directive,
FAQs, je žalobcom na tento prípad nesprávne interpretovaný a má len odporúčací charakter. Prioritu má
národná legislatíva s poukazom na ust. § 369cods. 1 Obchodného zákonníka SR v spojení s nariadením
vlády SR č. 21/2013 Z.z. Žalobca si preto uplatnil paušálnu náhradu nákladov v sume 5 800,00 EUR
v rozpore so zákonom, a to aj v prípade, že si uplatnil pohľadávku z viacerých titulov (faktúr). Takáto

paušálna náhrada nákladov sa totiž nepriznáva samostatne ku každej pohľadávke, ako si to vyložil
žalobca, keď každú faktúru vynásobil sumou 40,- EUR, ale ide o nárok na úhradu sumy len vo výške
40,- EUR v zmysle § 2 nariadenia č. 21/2013 Z.z., ktorá predstavuje náklady pri vedení evidencie
zmluvných záväzkov. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje
náhradu tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú veriteľovi pri kontrole

dodržiavania zmluvných záväzkov (ide najmä o náklady na vedenie evidencie pohľadávok, náklady
súvisiacestelefonickoualebopísomnouurgencioudlžníka,tátovšakniejepodmienkouprevzniknároku
na paušálnu náhradu nákladov). Pre dôvody vyššie uvedené namieta oprávnenosť žalobcom uplatnenej
paušálnej náhrady nákladov v sume 5 760 EUR, ktorá nezodpovedá účelu zákona.

3. Žalobca vo vyjadrení zo 04.05.2021 uviedol, že sa riadi oficiálnym výkladom ustanovení
Smernice vykonaným orgánom na to oprávneným - Európskou komisiou, teoreticko-právnou úvahou
a teleologickým výkladom vyššie uvedených právnych noriem. Ako podporne uvádza aj komentár k
ust. 369c ods. 1 Obchodného zákonníka „s odkazom na ustanovenie § 488 OZ treba pohľadávku
chápať ako jednotlivé právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi, ktoré síce môže vychádzať z jedného

právneho vzťahu (kúpnej zmluvy, zmluvy o dielo a pod.), no je samostatne podľa dohody zmluvných
strán vyúčtované, a ako s takým vznikajú veriteľovi voči dlžníkovi (v prípade neuspokojenia pohľadávky)
konkrétne interné výdavky pre každé z nich, osobitne v prípadoch, keď sú účtovné doklady (faktúry)
vyhotovené počas dlhšieho časového obdobia a s rôznou dobou splatnosti. ...tomuto výkladu, ktorý
je teleologicky na prospech veriteľa, svedčí aj použitie jednotného čísla v ustanovení § 369c ods.

1“ (Q., M. a kolektív: Obchodný zákonník - Veľký komentár, zv. II, Eurokódex 2016, str. 143). Právne
závery, na ktorých žalobca zakladá uplatnený nárok, podporuje aj výrok a právne vety v odôvodnení
Rozsudku Krajského súdu Nitra (sp. zn. 15Cob/112/2015). Krajský súd Nitra v konaní o odvolaní
vyhovel odvolaniu žalobcu, ktorý namietal nesprávne posúdenie veci súdom prvého stupňa a rozsudkompriznal žalobcovi paušálnu náhradu za každú splatnú pohľadávku uplatnenú žalobcom v predmetnom
konaní. Podľa právneho názoru súdu „Dôvodová správa k § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z.
uvádza, že paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje náhradu tzv.

administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú veriteľovi pri kontrole dodržiavania
zmluvných záväzkov (ide najmä o náklady na vedenie evidencie pohľadávok, náklady súvisiace s
telefonickou alebo písomnou urgenciou dlžníka). Ide teda o paušálnu náhradu, pri ktorej nie je potrebné
preukazovať vznik konkrétnych nákladov. Pojem „uplatnenie práva“ nie je v slovenskom právnom
poriadku explicitne definovaný a v Článku VI. slovenského znenia Smernice 2011/7/EU o boji proti

oneskoreným platbám v obchodných transakciách, je označený ako náhrada nákladov za vymáhanie.
Nemožno ho však chápať len vo všeobecnom procesnoprávnom zmysle, ale ako akýkoľvek úkon
veriteľa voči dlžníkovi, ktorým sa domáha splnenia svojej pohľadávky. ... Predpokladom toho, aby bolo
možné uvažovať o vzniku nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je
nevyhnutné, aby existovala pohľadávka veriteľa (žalobcu), ktorá je po lehote splatnosti.“ Z uvedeného
možno vyvodiť záver, že každá z vyúčtovaných pohľadávok mala na základe jednej (rámcovej) zmluvy

samostatný právny režim, a preto je s vymáhaním každej z nich spojené právo uplatňovať si nárok
na paušálnu náhradu nákladov pri omeškaní veriteľa so zaplatením dohodnutej odmeny. Obdobne ako
KS Nitra sa s uplatneným nárokom žalobcu na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vysporiadal Okresný súdu Košice rozsudkom v konaní sp. zn. 36Cb/76/2018. V spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/13/2019 súd priznal žalobcovi v

právnej veci s totožným skutkovým základom nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky pri každej jednotlivej postúpenej pohľadávke (t.j. z každej jednotlivej faktúry)
s nasledovným odôvodnením: „Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka: „Omeškaním dlžníka
vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady

nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. Podľa
§ 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka: „Výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa
§ 369cods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania. Žalovaný sa dostal do
omeškania s uhradením 19 pohľadávok žalobcu (19 kúpnych cien za predaj tovaru), preto mu podľa

vyššie citovaných zákonných ustanovení (ods. 27 a 28) vznikol tiež nárok na zaplatenie paušálnych
náhrad nákladov spojených s uplatnením pohľadávok v celkovej výške 760,- eur (t.j. 19 x 40 eur).“
Rovnakú argumentáciu ako všeobecné súdy v citovaných rozhodnutiach použila Európska komisia
pri výklade smernice Late Payment Directive 2011/7/EU. V čl. 7 výkladu, ktorý žalobca pripojil k
žalobe, kde je explicitne vyjadrené, že nárok na 40,00 € vzniká vo vzťahu ku každej neuhradenej

faktúre (v prípade žalobcu ku každej jednotlivej pohľadávke, ktoré tvoria súbor pohľadávok uplatnených
žalobou) a nie len vo vzťahu k celej sčítanej istine: „The fixed sum of €40 is compensation that the
creditor is entitled to obtain from the debtor forrecovery costs. It is related to administrative costs
incurred in claiming the payment. This fixed sum isintended for each unpaid invoice. If the creditor
has different transactions on different invoices, even if the claim has to do with the same debtor,

the creditor will have a separate fixed amount of €40 per invoice/ Pevná suma 40 EUR predstavuje
kompenzáciu, ktorú je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka za náklady na vymáhanie. Súvisí s
administratívnymi nákladmi, ktoré vznikli pri vymáhaní platby. Táto pevná suma je viazaná na každú
nezaplatenú faktúru. Ak má veriteľ s dlžníkom rôzne transakcie s rôznymi faktúrami, disponuje veriteľ
nárokom na úhradu pevnej sumy 40 EUR za každú faktúru, aj keď sa pohľadávka týka toho istého

dlžníka.“ Smernica 2011/7/EU zaviedla nárok na paušálnu náhradu do slovenského právneho poriadku.
K jej implementácii došlo novelou Obchodného zákonníka - zákonom č. 9/2013 Z.z. V dôvodovej
správe k zákonu č. 9/2013 Z.z. je uvedené: „Predmetným ustanovením § 369c dochádza k transpozícii
čl. 6 smernice 2011/7/EU. Predkladateľ transponoval príslušný článok smernice 2011/7/EU a určil
predpoklady jeho vzniku a odkazom na osobitné vykonávacie nariadenie vlády Slovenskej republiky aj

určeniesumypaušálnejnáhradynákladovspojenýchsuplatnenímpohľadávkyv§369cods.1.Paušálna
náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje náhradu tzv. administratívnych
interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov.“ Podľa
dôvodovej správy predstavuje paušálna náhrada paušalizované administratívne interné monitorovacie
náklady,ktorévznikajúprikontroledodržiavaniazmluvnýchzáväzkov.Jelogicképredpokladať,ževeriteľ

- žalobca má eminentný záujem na riadnom vedení vnútornej evidencie a monitoringu pohľadávok voči
žalovanému, a to individuálne ku každej jednotlivej pohľadávke a nie iba vo vzťahu k súhrnnej mase
pohľadávok voči žalovanému. Žalobca uvedenú skutočnosť preukázal aj prílohami, ktoré boli priložené k
žalobe; v súboroch vo formáte Excel žalobca vedie presnú štruktúrovanú evidenciu ku každej jednotlivejpohľadávke, pričom každá jednotlivá pohľadávka je presne identifikovaná. Zo znenia výkladu Európskej
komisie k Smernici 2011/7/EU, ako aj zo znenia dôvodovej správy k zákonu č. 9/2013 Z.z. je dôvodné
usudzovať, že paušálnu náhradu si veriteľ môže nárokovať pri každej jednotlivej pohľadávke. Uvedený

názor je jednoznačne vyjadrený aj v citovanej judikatúre všeobecných súdov. Z uvedeného dôvodu
považuje žalobca žalovaným vznesenú námietku za nedôvodnú a zotrváva na uplatnenom nároku na
paušálnunáhradunákladovvrozsahuuvedenomvžalobnomnávrhu,ktorýpokladázaskutkovoiprávne
preukázaný a dôvodný.

4. Žalovaný vo vyjadrení z 28.09.2022 má za to, že inštitút ručenia je použitý vo vzťahu k nemu ako
simulovaný (predstieraný) právny úkon. Žalobca vystupuje v spore ako ručiteľ v zmysle § 303 a nasl.
Obchodného zákonníka, ktorý udáva, že poskytuje finančné plnenie dodávateľovi liekov, zdravotníckeho
materiálu a služieb pôvodnému veriteľovi žalovanej, a to spoločnosti INTRAVENA s.r.o. Pôvodný veriteľ
dodával tovar žalovanej na základe akceptovaných písomných objednávok, ktoré podmieňujú dodanie
tovaru zákazom postúpenia pohľadávok tretej osobe, žalovaný má to, že tento zákaz postúpenia

bol v praxi obchádzaný využívaním inštitútu ručenia - ručiteľským vyhlásením, čo nahradilo samotné
zakázané postúpenie pohľadávok, keďže žalobca nemohol vstupovať na základe postúpenia do práv a
povinností pôvodného veriteľa. Pohľadávka pôvodného veriteľa vznikla faktickou akceptáciou (dodaním
liekov, zdravotníckeho materiálu a služieb) objednávok žalovanej, pričom pôvodný veriteľ nebol v
zmysle akceptovaných objednávok oprávnený postúpiť svoje pohľadávky z nich tretej osobe bez

predchádzajúceho súhlasu žalovanej, a to pod následkom neplatnosti právneho úkonu podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Za účelom eliminovania postupovania pohľadávok týkajúcich sa verejných
financií tretej strane, vložila žalovaná od 15.06.2018 do jednotných objednávkových formulárov v
systéme pri objednávaní tovarov a služieb ako podmienku dodávky zákaz postúpenia v tomto znení:
„Dodávateľ nie je oprávnený postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky voči objednávateľovi podľa § 524

Občianskeho zákonníka plynúce z tejto objednávky na tretí subjekt bez predchádzajúceho písomného
súhlasu objednávateľa. Právny úkon, na základe ktorého dodávateľ postúpi svoje pohľadávky bez
predchádzajúceho súhlasu objednávateľa tretej osobe, je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný.
Akýkoľvek súhlas objednávateľa s postúpením pohľadávok je platný iba v prípade, ak naň bol udelený
predchádzajúci písomný súhlas Ministerstva zdravotníctva SR." Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho

zákonníka nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s
dlžníkom. Pokiaľ by žalobca spochybňoval uzavretie dohody o zákaze postúpenia na základe
akceptovaných objednávok, žalovaná uvádza, že prejavy vôle nemusia by na jednej listine, a nemusia
byť ani písomné. Prejav vôle možno uskutočniť aj konkludentne. To platí aj pri prijatí návrhu, Zákon
pripúšťa ako akceptačné konanie aj dodanie plnenia. Objednávku, ktorá obsahuje zákaz postúpenia

pohľadávok je možné považovať za právny úkon oferty. V prípade, ak dodávateľ odošle na základe
takto vystavenej objednávky (obsahujúcej zákaz postúpenia pohľadávky bez súhlasu žalovanej na
tretiu stranu) objednávateľovi tovar (v časovej nadväznosti na vystavenú objednávku) je možné
jeho konanie považovať za prijatie návrhu na uzatvorenie zmluvy (vrátane uvedeného zákazu o
postúpení pohľadávky). Dodaním tovaru a vystavením faktúry na základe zaslanej objednávky došlo

ku konkludentnému spôsobu uzatvorenia zmluvy v doslovnom znení, tak ako ho navrhla žalovaná v
objednávke (teda vrátane zákazu postúpenia pohľadávky) keďže pôvodný veriteľ neučinil včas žiadnu
výhradu voči zaslanej objednávke, Dodaním tovaru pôvodným veriteľom v časovej nadväznosti na
vystavenú objednávku, ktorá obsahovala klauzulu o zákaze postúpenia pohľadávky došlo zo strany
pôvodného veriteľa k tzv. reálnej akceptácii, z čoho je možné dovodiť súhlas osoby, ktorej bol

návrh určený. Neexistuje jediný dôvod, prečo by dodanie tovaru (konkludentný súhlas s ofertou) mal
pokrývať všetky aspekty zmluvy, avšak práve klauzulu o zákaze postúpenia pohľadávok nie. Navyše
v sprievodných dokladoch k dodávke objednaných tovarov, ktoré boli doručené žalovanej, sa nikde
nenachádza akákoľvek výhrada voči ustanoveniu o zákaze postúpenia pohľadávok, ktoré je súčasťou
predmetných objednávok. Keďže pôvodný dodávateľ výslovne neodmietol klauzulu o zákaze postúpenia

pohľadávok najneskôr v čase dodania predmetných liekov, resp. zdravotníckeho materiálu, bol medzi
pôvodným veriteľom a žalovanou ako dlžníkom platne dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávok na tretiu
osobu v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Bez súhlasu žalovanej (po predchádzajúcom
písomnom súhlase Ministerstva zdravotníctva SR), tak v takomto prípade pôvodný veriteľ nemohol
platne postúpiť pohľadávky na žalobcu, a ten sa tak postúpením nemohol stať novým veriteľom

predmetných pohľadávok. Pretože predmetné objednávky obsahovali zákaz postúpenia, žalovaná má
za to, že prevzatie ručenia zo strany žalobcu, jeho úhrada a nadobudnutie pohľadávky ručiteľom
ako novým veriteľom voči žalovanej predstavujú v skutočnosti simulovaný právny úkon, ktorým mal
byť zastretý skutočný - zmluvne zakázaný - právny úkon postúpenia pohľadávky. V zmysle vyššieuvedeného možno považovať ručiteľský záväzok žalobcu a jeho následný nárok voči žalovanej za
absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, keďže skutočnou vôľou žalobcu ako
ručiteľa a pôvodného veriteľa bolo postúpenie pohľadávok voči žalovanej ako dlžníkovi, ktoré je však

v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožné (zakázané) pre existujúcu dohodu medzi
pôvodným veriteľom a žalovanou vylučujúcu takéto postúpenie bez písomného súhlasu žalovanej (a
predchádzajúceho písomného súhlasu Ministerstva zdravotníctva SR). Podľa § 4la ods.2 Občianskeho
zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá
vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno

dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý. V danom prípade by tak bol ručiteľský
záväzok ručiteľa BFF a jeho následný nárok voči dlžníkovi UNB absolútne neplatný, keďže skutočnou
vôľou ručiteľa BFF a pôvodného veriteľa bolo postúpenie pohľadávok voči dlžníkovi UNB, ktoré je
však v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožné (zakázané) pre existenciu dohody
medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom UNB, ktorá vylučuje takéto postúpenie. O úmysle žalobcu a
pôvodného veriteľa zastrieť postúpenie pohľadávok svedčí aj skutočnosť, že žalobca začal používať

ručenie na získanie pohľadávok voči zdravotníckym organizáciám (vrátane žalovanej) podriadeným
Ministerstvu zdravotníctva SR vo všetkých prípadoch, odkedy tieto zdravotnícke organizácie na základe
Príkazu ministra zdravotníctva SR č. 7/2017 vložili do svojich zmluvných vzťahov s dodávateľmi
liekov a zdravotníckeho materiálu klauzulu o zákaze postúpenia pohľadávok bez súhlasu príslušnej
zdravotníckej organizácie. Simulovaným právnym úkonom bol zastretý iný- v konkrétnom prípade

(zmluvne) zakázaný - právny úkon (postúpenie pohľadávky). Keďže pohľadávku, pri ktorej sa strany
dohodli na zákaze postúpenia, zo zákona nemožno postúpiť (§ 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka),
žalobca a pôvodný veriteľ inštitútom ručenia, ktorý im fakticky umožnil pohľadávku postúpiť, obchádzali
zákon. To má za následok absolútnu neplatnosť ručenia a nadobudnutia pohľadávky ručiteľom ako
novým veriteľom voči dlžníkovi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko neplatný je právny

úkon, ktorým dochádza k obchádzaniu zákona alebo ktorý sa zákonu prieči. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti je zrejmé, že samotné ručenie ako aj plnenie z neho a nadobudnutie pohľadávky
ručiteľom ako novým veriteľom je neplatný právny úkon, pretože je to simulovaný právny úkon a zastretý
právny úkon (postúpenie pohľadávok) bol zakázaný. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Právny
úkon sa musí urobiť slobodne o vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný." Proti ručiteľskému

vyhláseniu zo dňa 18.05.2020 žalovaná vznáša námietku jeho neurčitosti. Ručiteľský záväzok v
ručiteľskom vyhlásení zo dňa 18 . 05 . 2020 je koncipovaný ako ručenie za (všetky) záväzky UNB „ z
potvrdených objednávok tovaru o služieb" uzavretých medzi UNB ako dlžníkom a pôvodným veriteľom ,
a to do ručenia v súhrnnej výške 2 000 000,00 €. Žalovaná je toho názoru, že takéto vymedzenie
zabezpečovaného záväzku v ručiteľskom vyhlásení nespĺňa zákonné požiadavky. Podľa platného práva

vyhlásenie o ručení (§ 303 Obchodného zákonníka) je určité, ak obsahuje označenie, resp. vymedzenie
určitého ručením zabezpečovaného záväzku. To platí bez ohľadu nato, či je zabezpečovaný už existujúci
ale budúci záväzok. Požiadavku „určitosti" zabezpečovaného záväzku je pritom nevyhnutné vykladať
tak, že ide o jeho identifikáciu takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným záväzkom. Z ručiteľského
vyhlásenia musí byť zrejmé, o aký záväzok ide, teda ktorý záväzok má byť zabezpečený ručením.

V danej veci predmetné ručiteľské vyhlásenie BFF nevymedzuje zabezpečované záväzky určitým
spôsobom a nie je z neho zrejmé, či sa týka len už existujúcich (tj. minulých) záväzkov, alebo aj
záväzkov, ktoré vzniknú v budúcnosti. Neuvádza sa ani jednoznačne špecifikovaný právny dôvod
vzniku zabezpečovaných záväzkov, ani nie je zrejmé, či sa jedná o peňažné alebo nepeňažné záväzky
dlžníkaUNB(napr.podrozsahpredmetnéhoručiteľskéhovyhláseniamôžespadaťizáväzokposkytnutia

zdravotníckych služieb zo strany UNB pôvodnému veriteľovi) .V ručiteľskom vyhlásení BFF nie sú
záväzky vymedzené nezameniteľným spôsobom, naopak jednotlivé záväzky, ktoré pod toto ručiteľské
vyhlásenie spadajú možno prakticky ľubovoľne meniť. Žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť že
žalobca do dnešného dňa nijakým spôsobom nepreukázal, že pôvodnému veriteľovi poskytol plnenie
z ručenia, nakoľko jednostranné oznámenie žalobcu o plnení z ručenia zo dňa 31.12.2020 priložené

k žalobe nie je žiadnym relevantným dôkazom preukazujúcim plnenie z ručenia, ale v skutočnosti sa
jedná len o nepodložené tvrdenie žalobcu . Žalovaná už vo svojom vyjadrení zo dňa 06.10.2021 žiadala,
aby žalobca predložil súdu doklad (potvrdenie) o vykonaní úhrady plnenia z titulu ručenia v prospech
pôvodného veriteľa. Zo zápisnice o predbežnom prejednaní sporu zo dňa 20.10.2021 vyplýva, že súd
pojednávanie odročil za účelom doplnenia dokazovania, pričom uložil žalobcovi povinnosť založiť do

súdnehospisudoklad-potvrdenieoplnenízručenia,atodo30dní,azároveňodoslaťjednovyhotovenie
potvrdenia o úhrade aj priamo právnej zástupkyni žalovanej. Strana sporu má procesnú povinnosť
predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas.V prípade porušenia povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas môže
nastúpiť sankcia predpokladaná v§ 153 ods. 2a3 CSP. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana
sporu mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo. Napriek vyššie uvedenému, žalobca do dnešného

dňa doklad o vykonaní úhrady plnenia z titulu ručenia žalovanej nepredložil a teda neuniesol dôkazné
bremeno,keďžepreukázanieplneniaztituluručeniajezákladnýmpredpokladomnapreukázanienároku
žalobcu voči žalovanej v tomto súdnom konaní. Preto žiadame žalobu v celom rozsahu zamietnuť aj
s poukazom na ustanovenie § 132 ods. 3 CSP a § 153 CSP. Úroky z omeškania súvisiace s plnením
na základe ručiteľských vyhlásení prislúchajú ručiteľovi (novému veriteľovi) len za podmienky, že dlžník

je voči nemu v omeškaní s plnením pohľadávky (a to v rozsahu, v ktorom bolo plnené z ručenia). To
však nie je tento prípad, pričom žalovaná v tomto ohľade opätovne poukazuje na skutočnosť, že žalobca
doposiaľ nepreukázal ani plnenie z ručenia v prospech pôvodného veriteľa, ani konkrétny rozsah, v
akom plnil. Rovnako tak nebola táto skutočnosť UNB doposiaľ ani oznámená zo strany pôvodného
veriteľa. Od žalovanej ako dlžníka nie je možné rozumne vyžadovať, aby novému veriteľovi, ktorým sa
ručiteľ - žalobca stáva, plnil len na základe ručiteľovho ničím nepodloženého, resp. nepreukázaného

tvrdenia o plnení z ručenia. Žalovaná tak po túto dobu - t.j. dokedy mu plnenie z titulu ručenia nie
je preukázané ručiteľom, resp. oznámené pôvodným veriteľom - nie je v omeškaní voči ručiteľovi, a
žalobca nemá po túto dobu nárok na úroky z omeškania. Na základe vyššie uvedeného žalovaná okrem
istiny popiera aj nárok žalobcu na úroky z omeškania uplatňované do okamihu preukázania úhrady z
titulu ručenia v prospech pôvodného veriteľa, zo strany žalobcu resp. kvalifikovaného oznámenia o tejto

skutočnosti zo strany pôvodného veriteľa. Ani jedna z týchto okolností sa do dnešného dňa nestala,
a teda žalovaná sa doposiaľ do omeškania ani nemohla dostať. Opakovane namietame nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie v spore na strane žalobcu. Nakoniec, len pre úplnosť je vhodné dodať, že ak
bynároknaúrokyzomeškaniamalexistovaťužodmomentu(údajného)plneniazručenia(napriektomu,
že o tomto (údajnom) plnení nemala žalovaná relevantný dôkaz), čo žalovaná nepovažuje za správny

výklad práva, došlo by k praktickému zmazaniu akéhokoľvek rozdielu medzi postúpením pohľadávky
a ručením /s dôsledkom zákonnej cesie/. Aj týmto spôsobom by tak bolo preukázané, že prevzatie
ručiteľského záväzku a plnenie z neho, predstavuje zo strany žalobcu (a pôvodného dodávateľa) len
simulovaný právny úkon, ktorého jediným zmyslom bolo obísť nemožnosť postúpenia pohľadávky pre
dohodu pôvodných strán. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov 40

eur jednorazovo, žalovaný na podporu svojich tvrdení poukazuje na viaceré právoplatné rozhodnutia
odvolacích súdov SR, ktorými boli zamietnuté nároky (v niektorých prípadoch aj nároky samotného
žalobcu) na úhradu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 40,- €
za každú jednotlivú faktúru (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/99/2019, zo dňa
13.05.2020, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/52/2020, zo dňa 05.08.2020, rozsudok

Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob /118/2021, zo dňa 26.05.2022, resp. rozsudok Krajského súdu
Nitra, sp. zn. 15Cob/79/2016, zo dňa 22.11.2016). Podľa zmienených súdnych rozhodnutí veriteľ má
nárok na úhradu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok maximálne vo výške
40,- € za uplatnenú pohľadávku.

5. Žalobca vo vyjadrení z 30.04.2024 poukázal na rozsudky Okresného súdu Košice II (dnes Mestský
súd Košice, konkrétne sp. zn. 31Cb/120/2021, sp. zn. 31Cb/74/2021 a sp. zn. 35Cb/95/2020, všetky
právoplatné) a Okresného súdu Prešov (sp. zn. 25Cb/3/2022, sp. zn. 23Cb/52/2022 a 21Cb/34/2022),
ktoré žalobca doručil do súdneho spisu ako prílohy podania zo dňa 23.10.2023. V každom z rozsudkov
zákonné pani sudkyne a páni sudcovia zhodne konštatovali, že plnenie z titulu ručenia v zmysle

Obchodného zákonníka má za následok subrogáciu ručiteľa do pozície nového veriteľa žalovaného
vo vzťahu k istinám, ktoré miesto dlžníka plnil pôvodnému veriteľovi ručiteľ (žalobca). Zdôraznili, že
pôvodné pohľadávky preto nezanikli, naďalej existujú, avšak ich vlastníkom sa stal žalobca. Potvrdzujú
to aj názory rešpektovaných odborníkov z oblasti obchodné práva. Podľa učebnice Obchodné právo
II, Obchodné záväzkové vzťahy, ktorej autorom je prof. Mamojka ml., a ktorá vyšla v roku 2023 v

nakladateľstve C. H. O., platí, že: „Ručiteľ sa tak stáva automaticky zo zákona veriteľom namiesto
pôvodného veriteľa, voči ktorému pôvodný dlh zanikol. Ide o tzv. zákonnú cesiu (tiež subrogáciu), teda
zmenu v osobe dlžníkovho veriteľa. Ide o osobitné majetkové právo ručiteľa domáhať sa plnenia voči
dlžníkovi v rozsahu, v akom ručiteľ za dlžníka plnil (tzv. regres, právo postihu). Na tomto základe možno
odpovedať na otázku, či v prípade, ak ručiteľ splní svoj záväzok voči veriteľovi, naďalej trvá záväzok

medzi dlžníkom a veriteľom a ručiteľ len vstupuje do jeho práv, alebo vzniká nový záväzok medzi novým
veriteľom (ručiteľom) a dlžníkom. Ako uvádza V., uvedené možno považovať aspoň za obmedzenú
subrogáciu, a to preto, lebo nie je celkom jasné, či zahŕňa aj práva z ďalších zabezpečovacích
prostriedkov. V prípade právnej úpravy v OBZ v nadväznosti na subrogáciu (§ 308) možno hovoriťo vstupe ručiteľa do práv veriteľa v dôsledku splnenia svojho ručiteľského záväzku v rozsahu svojho
plnenia. Dochádza teda k zmene subjektu bez toho, aby sa zmenil jeho obsah.“ Prof. R. vo svojom
Veľkom komentári k Obchodnému zákonníku, II. zväzok, vydavateľstvo Wolters Kluwer, rok vydania

2022, 2. vydanie uvádza, že (citujeme dôležité časti komentára): „V tejto súvislosti vzniká otázka, či
ručiteľ, ktorý splnil svoj ručiteľský záväzok, nadobúda nárok, ktorý mal veriteľ voči dlžníkovi (osoba
veriteľa bola nahradená osobou ručiteľa), alebo ide o nový nárok na náhradu plnenia poskytnutého
veriteľovi. Inak povedané, či v prípade ustanovenia § 308 ide o subrogáciu (prevzatie práv). Len pre
porovnanie, ustanovenie § 550 OZ nič nehovorí o tom, že ručiteľ vstupuje do práv veriteľa. Z toho

možno vyvodiť, že v prípade právnej úpravy v Občianskom zákonníku o subrogáciu nejde. Pokiaľ ide
o právnu úpravu v § 308, je rozhodne rozvinutejšia a možno ju považovať za úpravu subrogácie. Ako
v tejto súvislosti uvádza I. V., možno ju považovať aspoň za subrogáciu obmedzenú, a to preto, lebo
nie je celkom jasné, či zahŕňa aj práva z ďalších zabezpečovacích prostriedkov. Na tomto základe
potom možno odpovedať na už položenú otázku, či v prípade, ak ručiteľ splní svoj záväzok voči
veriteľovi, naďalej trvá záväzok medzi dlžníkom a veriteľom a ručiteľ len vstupuje do jeho práv, alebo

vzniká nový záväzok medzi novým veriteľom (ručiteľom) a dlžníkom. Pokiaľ ide o právnu úpravu v
Obchodnom zákonníku, v nadväznosti na právnu úpravu subrogácie (§ 308) možno hovoriť o vstupe
nadobudnutí práv) ručiteľa do práv veriteľa v dôsledku splnenia svojho ručiteľského záväzku v rozsahu
svojho plnenia. Dochádza tak k zmene subjektu záväzku bez toho, aby sa menil jeho obsah.“ Podľa
Veľkého komentára prof. V. k Obchodnému zákonníku, vydaného v roku 2022, 1. vydanie, vydavateľstvo

C. H. O.: „Momentom splnenia záväzku ručiteľom dochádza v dôsledku zákonnej cesie upravenej v
tomto ustanovení k zásadnej zmene jeho postavenia. Ručiteľ nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa
a dochádza k zániku jeho záväzku k veriteľovi (pôvodnému). V literatúre sa tento dôsledok splnenia
ručiteľského záväzku ručiteľom označuje termínom subrogácia. Na rozdiel od subrogácie upravenej
Obchodným zákonníkom, ktorá znamená vstup ručiteľa do práv a do právneho postavenia veriteľa vo

vzťahu k hlavnému dlžníkovi, hovorí Občiansky zákonník v § 550 iba o tom, že „ručiteľ, ktorý splnil
dlh, je oprávnený od dlžníka požadovať náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi“, čo predstavuje ničím
neodôvodnený, napriek tomu zreteľný odklon v úprave oboch súkromnoprávnych kódexov.“ Navyše,
skutočnosť, že ide stále o rovnaký záväzok dlžníka, aký mal voči pôvodnému veriteľovi, podporuje aj to,
že pôvodný veriteľ je povinný dať ručiteľovi k dispozícii všetky doklady a pomôcky za účelom uplatnenia

si nároku voči dlžníkovi zo strany ručiteľa ako nového veriteľa, čiže vlastníka tej istej pohľadávky, ktorú
mal predtým pôvodný veriteľ voči dlžníkovi. Zároveň platí, že žalovaný dlžník by sa mohol dovolávať
solučných účinkov len s odkazom na § 324 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého: „Spôsob plnenia
§ 324
(1) Záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.

(2) Záväzok zaniká tiež neskorým plnením dlžníka, ibaže pred týmto plnením záväzok už zanikol
odstúpením veriteľa od zmluvy.
(3) Ak dlžník poskytne vadné plnenie a veriteľ nemá právo odstúpiť od zmluvy alebo toto právo nevyužije,
mení sa obsah záväzku spôsobom, ktorý zodpovedá nárokom veriteľa vzniknutým z vadného plnenia,
a záväzok zaniká ich uspokojením.

(4) Ustanovenia odsekov 2 a 3 sa nedotýkajú nárokov na náhradu škody a na zmluvnú pokutu.“
Žalovaný však svoje záväzky nikdy nesplnil, preto nevidíme žiaden právny dôvod, aby sa mohol
dovolávať solučných účinkov. Na tomto nemení nič ani tá skutočnosť, že pôvodného veriteľa uspokojil
žalobca ako ručiteľ miesto žalovaného dlžníka.
V dôsledku subrogačných účinkov plnenia z ručenia v zmysle Obchodného zákonníka nie je daný žiaden

právny dôvod k tomu, aby došlo k pozastaveniu plynutiu úrokov z omeškania vo vzťahu k predmetným
istinám, ktorých vlastníkom je teraz žalobca. Práve naopak, žalobcovi prislúcha príslušenstvo k týmto
istinám, a to počnúc dňom nasledujúcom po dni plnenia z ručenia pôvodnému veriteľovi žalovaného.
Narastanie úrokov z omeškania je možné zastaviť len plnením zo strany žalovaného dlžníka žalobcovi
ako veriteľovi v dôsledku akcesorickej povahy príslušenstva pohľadávky. K takýmto záverom vo vzťahu

k úrokom z omeškania prišli aj okresné súdy z Košíc a z Prešova v už spomínaných a priložených
rozsudkoch a aj Mestský súd Bratislava III. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 19. 6. 2008, sp. zn. 3 M Obdo 2/2007: „Nárok na úroky z omeškania vzniká bez ohľadu
na to, čo spôsobilo omeškanie veriteľa, ide teda o objektívnu zodpovednosť. Ak sú splnené zákonné
podmienky, omeškanie dlžníka, teda povinnosť platiť úroky z omeškania nastane priamo zo zákona, a

to bez ohľadu na zavinenie. Zmluvné strany si úrok z omeškania nemusia zmluvne dohodnúť. Nárok aj
v takom prípade vznikne priamo zo zákona. Omeškanie dlžníka trvá až do riadneho splnenia záväzku. Z
hľadiska funkčnosti úroku z omeškania možno hovoriť o zabezpečovacej funkcii, ktorá pôsobí ex ante vo
vzťahu k porušeniu povinnosti, t. j. pôsobí v smere včasného plnenia peňažného záväzku. Zároveň plnísčasti aj kompenzačnú funkciu. Výška úrokov z omeškania sa upravuje v prvom rade dohodou strán.
Len ak nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje určenie výšky úrokov zákonom (§ 369, § 502 Obchodného
zákonníka). Charakteristickou črtou úrokov z omeškania je ich akcesorická povaha. Občiansky zákonník

považujevustanovení§121ods.3úrokyzomeškaniazapríslušenstvopohľadávky.Obchodnýzákonník
síce hovorí o príslušenstve pohľadávky (§ 330 ods. 1 in fine), ale tento pojem nevymedzuje.“ Logicky
si preto kladie otázku, že ak dochádza k nútenej (čiže zákonnej, a nie zmluvnej) cesii záväzku dlžníka
voči pôvodnému veriteľovi na ručiteľa, prečo by, obzvlášť v obchodnom práve, malo prísť k získaniu
výhody na strane dlžníka, a teda k pozastavenia plynutia jeho omeškania so zaplatením dlhu, a prečo

by mal dlžník získať voči ručiteľovi ako novému veriteľovi výhody plynúce zo solučných účinkov plnenia
ručiteľom miesto dlžníkom. Záver ustanovenia § 308 jasne ustanovuje, že: „Ručiteľ, ktorý splní záväzok,
za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a
pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi.“ V zmysle uvedeného
má žalobca za to, že žaloba žalobcu je dôvodná aj v časti uplatnených úrokov z omeškania. Napokon,
k takémuto záveru sa priklonili aj iné všeobecné súdy, ktorých rozsudky sme doručili do súdneho spisu.

Čo sa týka ďalšej námietky žalovaného, ktorú prezentuje v sporoch so žalobcom, že ručenie je neplatné,
pretože išlo o simulovaný právny úkon s cieľom obísť zákaz postúpenia pohľadávky v podobe zmluvnej
cesie podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak ani s týmto tvrdením sa nie je vecne možné
stotožniť.Ručenieupravenév§303anasl.Obchodnéhozákonníkajeinštitútzabezpečeniapohľadávky,
ktorý je úplne odlišný od inštitútu zmluvného postupovania pohľadávok, ktorý je upravený v § 524 a

nasl. Občianskeho zákonníka, ktorý nie je zabezpečovacím inštitútom, iba spôsobom zmeny vlastníctva
pohľadávky. Právna úprava ručenia v Občianskom zákonníku je v ustanoveniach § 546 a nasl. Podľa
ručenia upraveného v Obchodnom zákonníku, toto vzniká už na základe jednostranného písomného
vyhlásenia ručiteľa adresovaného veriteľovi. Pre zmluvné postúpenie pohľadávky podľa Občianskeho
zákonníka sa však vyžaduje dohoda medzi veriteľom ako postupcom a medzi postupníkom, t. j. osobou,

ktorej sa pohľadávka postupuje. Aj podľa právnej úpravy je jasné, že sa jedná o dva rozdielne právne
inštitúty, či už z pohľadu podmienok ich platného vzniku alebo ich účelu a zaradenia z hľadiska vnútornej
systematiky príslušnej právnej normy. Preto pokiaľ žalovaný tvrdí, že ručením sa obchádza interný
pokyn pána ministra zdravotníctva SR č. 7/2017, je takéto tvrdenie pre toto konanie bezpredmetné.
Jednak, čo sa týka príkazu ministra zdravotníctva SR (interný pokyn), v zmysle ktorého teda mali byť

uzatváranéobjednávkymedzinemocnicamiadodávateľmitak,žebyzakazovalipostúpeniepohľadávky,
tak tento tzv. interný predpis sa môže vzťahovať len na štatutárov nemocníc. Ním nemôžu byť viazané
iné subjekty súkromného práva, čiže ani žalobca. V tomto prípade ale žiadne zmluvy o postúpení
pohľadávky medzi žalobcom a pôvodnými veriteľmi neboli uzatvorené. V tomto prípade išlo o ručenie
na základe ručiteľských vyhlásení vystavených podľa Obchodného zákonníka. Na to sa pokyn pána

ministra žiadnym spôsobom nevzťahoval. Využiť inštitút ručenia upraveného v Obchodnom zákonníku
je právom každého subjektu akéhokoľvek záväzkového vzťahu, v ktorom je tento inštitút možné použiť.
Neexistuje žiadne obmedzenie, ktoré by zakazovalo pôvodným veriteľom neprijať vyhlásenie ručiteľa
a takýmto spôsobom docieliť zabezpečenie svojej pohľadávky. Veď pokiaľ by si žalovaný splnil svoje
povinnosti riadne a včas, k realizácii ručenia prísť ani nemuselo. Zmluvná cesia a ručenie sú dva od

seba úplne odlišné právne inštitúty:
1. Zmluvná cesia je upravená v § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom ide o ôsmu časť
(Záväzkové právo), prvá hlava (všeobecné ustanovenia), štvrtý oddiel (zmeny v osobe veriteľa alebo
dlžníka).
2. Ručenie v prípade, ak je dlžníkom subjekt v zmysle § 261 ods. 4 písm. a), b) a/alebo c), čo je prípad

žalovaného, tak sa riadi právnym režimom ručenia v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, Tretia
časť (Obchodnozáväzkové vztahy), hlava I (Všeobecné ustanovenia), diel VI (Zabezpečenie záväzku),
oddiel 3 (ručenie)
3. Zabezpečenie v Občianskom zákonníku je riešené až od § 544, a teda zmluvná cesia nemá nič
spoločné so zabezpečením záväzkov. Naopak, ručenie podľa Obchodného zákonníka je právnym

inštitútom zabezpečenia, a nemá tak nič spoločné so zmluvnou cesiou.
4. Kým zmluvná cesia si vyžaduje dvojstranný právny úkon v podobe dohody o zákaze postúpenia
pohľadávky, ktorú uzatvoria veriteľ s dlžníkom, tak pri ručení nie je žiadna ingerencia dlžníka potrebná,
keďže ručenie je jednostranný právny úkon ručiteľa, ktorého adresátom je veriteľ dlžníka.
Akékoľvek námietky žalovaného o tom, že ručiteľ, teda žalobca, vynechal žalovaného zo zabezpečenia

jeho záväzkov ručením, sú bezpredmetné a bez právneho významu. Navyše, žalovaný sa síce zmieňuje
o simulovanom právnom úkone vo vzťahu k ručiteľskému vyhláseniu, ale zrejme sa pomýlil a mal na
myslidisimuláciu,tedazastieranieinéhoprávnehoúkonu.Simulácioutotižrozumiemenesúladskutočnej
vôle a jej prejavu navonok zo strany osoby, ktorá daný právny úkon (ručiteľské vyhlásenie) vykonala,resp. vystavila. Môžeme ubezpečiť ctený súd, ako aj žalovaného, že ak raz žalobca ako dlžník vystavil
ručiteľské vyhlásenia, rozhodne nimi zamýšľal zabezpečiť zaplatenie dlhov žalovaného voči veriteľom
pre prípad, že tak žalovaný dlžník nespraví. Prečo tak žalovaný bojuje voči zmene veriteľa? Je tomu

podľa názoru žalobcu preto, lebo žalovaný dúfa v tom, že ho daňoví poplatníci oddlžia a nebude si
musieť plniť svoje záväzky. Žalovaný dúfa, že pôvodný veriteľ by sa prihlásil do oddlženia. Ak je tu niečo
nepoctivé, tak je to práve takéto uvažovanie žalovaného, pretože nevidíme žiaden dôvod, prečo by pri
klasickom obchodnoprávnom záväzku malo hrať akúkoľvek úlohu nejaké dobrovoľné oddlžovanie za
peniaze daňových poplatníkov. Žalobca si vo vzťahu k argumentácii žalovaného o údajnej neurčitosti

ručiteľských vyhlásení žalobcu dovoľuje poukázať okrem iných predložených rozsudkov aj na rozsudok
Okresného súdu Košice II zo dňa 03.11.2021, č. k. 35Cb/95/2020-336, v ktorom sa tamojší súd v právne
a skutkovo totožnej veciuž vysporiadal s touto argumentáciou iného žalovaného (Univerzitná nemocnica
L. Pasteura Košice), pričom išlo o identicky znejúcu formu ručiteľského vyhlásenia, keď v odôvodnení
rozsudku uviedol, že: „Pokiaľ ide o argument žalovaného o neurčitosti ručiteľských vyhlásení čo do ich
predmetu, súd uvádza, že vyhlásenie je jednostranným právnym úkonom toho, kto ručenie ponúka, a

preto musí spĺňať aj všetky všeobecné požiadavky na platnosť právneho úkonu. Z vyhlásenia musí byť
zrejmé, ktorý záväzok má byť ručením zabezpečený. Dôležitá je jeho presná identifikácia z hľadiska jeho
obsahu a rozsahu, ale aj právneho dôvodu, pričom môže byť identifikovaný rôznymi spôsobmi, napríklad
konkrétnym určením výšky záväzku, za ktorý sa ručenie preberá, ale aj odkazom na zmluvu, resp.
inú listinu, v ktorej je záväzok jednoznačne identifikovaný. Určitosť ručiteľského vyhlásenia posudzuje

súd. S ohľadom na teologický výklad súd uzavrel, že predmetné vyhlásenia spĺňajú podmienku určitosti
právneho úkonu. Navyše, neurčitosťou ručiteľských vyhlásení argumentuje žalovaný, pričom tieto neboli
adresované jemu, ale pôvodnému veriteľovi žalovaného dlžníka, spoločnosti MEDICAL GROUP SK a.s.,
ktorá, vychádzajúc z dôkazov preložených stranami v konaní, nemala žiadne pochybnosti o tom, akých
pohľadávok sa ručiteľské vyhlásenia týkajú. Nakoniec súd dodáva, že žalovaný po tom, čo mu žalobca

oznámil, že za neho plnil jeho dlh, nevzniesol námietku neurčitosti predmetných vyhlásení.“ Navyše,
adresátom jednostranného právneho úkonu žalobcu - ručiteľského vyhlásenia - ktorým je príslušný
pôvodnýveriteľžalovaného,považovalručiteľskévyhláseniezajasné,zrozumiteľnéaurčité,čonapokon
viedlo k tomu, že pôvodný ručiteľ presne vedel, na zaplatenie akých pohľadávok má vyzvať žalovaného
a v prípade, ak ich v stanovenej lehote neuhradí, tak zaplatenie akých pohľadávok môže požadovať

zaplatiť od ručiteľa. Ak by ručiteľské vyhlásenia neboli určité a zrozumiteľné pre adresátov tohto prejavu
vôle - pôvodných veriteľov žalovaného, proces plnenia z ručenia by neprebiehal medzi veriteľom a
ručiteľom tak hladko a jednoducho. K otázke spôsobu plnenia žalobcom ako ručiteľom pôvodnému
veriteľovi žalovaného (INTRAVENA s.r.o.) sa žalobca písomne vyjadril už dňa 14.11.2022. Je zrejmé, že
dňa 30.12.2020 prišlo k vzájomnému započítaniu pohľadávok medzi žalobcom a pôvodným veriteľom,

o čom svedčí aj priložená Dohoda o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok zo dňa 30.12.2020.
Žalobca má za to, že nad všetku pochybnosť preukázal plnenie v prospech pôvodného veriteľa
žalovaného ako ručiteľ v podobe takéhoto vzájomného započítania, ktorý plnil miesto žalovaného.

6. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi

podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové
vzťahy medzi subjektom verejného práva. ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej

prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.

Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu
nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

Podľa § 304 ods. 2 Obchodného zákonníka, ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v
budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky.

Podľa § 308 Obchodného zákonníka, ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi
práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné

na uplatnenie nároku voči dlžníkovi.

Podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka, záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.Podľa § 332 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak plnenie záväzku nie je viazané na osobné vlastnosti
dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie jeho záväzku ponúknuté treťou osobou, ak s tým dlžník súhlasí.
Súhlas dlžníka nie je potrebný, ak tretia osoba za záväzok ručí alebo jeho splnenie iným spôsobom

zabezpečuje a dlžník svoj záväzok porušil.
Podľa § 332 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak z právneho vzťahu medzi dlžníkom a treťou osobou
nevyplývaniečoiné,vstupujetretiaosobasplnenímdlžníkovhozáväzkudoprávveriteľa,ktorýjepovinný
jej vydať a na ňu previesť všetky svoje dôkazné prostriedky.

Podľa§265Obchodnéhozákonníka,výkonpráva,ktorýjevrozporesozásadamipoctivéhoobchodného
styku, nepožíva právnu ochranu.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych predpisov, výkon práv a
povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 488 Občianskeho zákonníka, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká
právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť' splniť záväzok.

Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo
spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa § 494 Občianskeho zákonníka, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho
sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ' je oprávnený to od neho požadovať.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku

alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia.

Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je

povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

Podľa § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby
určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej
úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky 1) platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť

percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania.

Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v období od 18.9.2019 do 26.7.2022 bola 0,00 %.

Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa

§ 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a
to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

Podľa § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. výška paušálnej náhrady nákladov spojených s

uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40,- eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku
omeškania.7. Súd vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s predloženými listinnými dôkazmi a citovanými
zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne v celom rozsahu
opodstatnený. Zo skutkových tvrdení strán sporu, ako aj z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca

disponuje voči žalovanému 145 pohľadávkami, ktoré pôvodný veriteľ vyfakturoval žalovanému 145
faktúrami. Každou faktúrou bola fakturovaná samostatná pohľadávka. Tieto pohľadávky predstavujú
odplatu za dodané zdravotnícke materiály, tovary a služby. Každá z týchto pohľadávok má svoj
samostatný základ a odlišnú dobu splatnosti. Žalobca si v tomto konaní uplatnil voči žalovanému
pohľadávky, ktoré pôvodne patrili spoločnosti INTRAVENA s.r.o. Z vykonaného dokazovania vyplýva,

že na základe zmluvy o poskytovaní finančných služieb č. R/01/2020 žalobca vydal dňa 18.05.2020
ručiteľskévyhlásenie,vktoromspoločnostiINTRAVENAs.r.o.vyhlásil,žeuspokojíjejpohľadávky,pokiaľ
tieto nebudú uspokojené žalovaným do výšky 2 mil. eur. Medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné,
že spoločnosť INTRAVENA s.r.o. dodala žalovanému tovary a služby v celkovej sume 226.929,70
eur, ktoré žalovaný neuhradil. Medzi stranami nebolo sporné, že medzi žalovaným a spoločnosťou
INTRAVENA s.r.o. existoval obchodnoprávny vzťah, kde uvedená spoločnosť na základe objednávok

dodávala žalovanému zdravotnícky materiál, iný tovar a služby, pričom žalovaný sa zaviazal tejto
spoločnosti zaplatiť odplatu. Žalovaný v konaní nepopieral ani to, že má voči tejto spoločnosti splatné
záväzky, s ktorých úhradou sa dostal do omeškania. Napriek uvedenému žalovaný žalobcom uplatnený
nárok neuznal, keďže mal za to, že ručenie za plnenie žalovaného bolo so spoločnosťou INTRAVENA
s.r.o. dojednané v rozpore so zákonom a žalobcovi nárok na regresné plnenie nevznikol. Žalovaný

ďalej v konaní v rámci svojej obrany uviedol, že žalobca vôbec nepreukázal, že za žalovaného
skutočne plnil. Žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej istiny titulom nároku ručiteľa na úhradu platieb,
ktoré za žalovaného plnil spoločnosti INTRAVENA s.r.o., a to na základe ručiteľského vyhlásenia zo
dňa 18.05.2020. Ručiteľské vyhlásenie žalobcu malo byť dojednané vychádzajúc z ustanovenia §
303 Obchodného zákonníka. Toto zákonné ustanovenie identifikuje podstatné náležitosti ručiteľského

vyhlásenia, medzi ktoré zaraďuje riadne označenie dotknutých subjektov (teda veriteľa, dlžníka ako aj
ručiteľa) a samotné vyhlásenie zo strany ručiteľa o splnení záväzku veriteľovi za splnenia podmienky,
že dlžník tak neurobí sám. V uvedenom vyhlásení musí ručiteľ riadnym a nezameniteľným spôsobom
zároveň označiť aký konkrétny záväzok sa zaväzuje za dlžníka veriteľovi splniť a v akom rozsahu.
Zákon zároveň stanovuje povinnú písomnú formu pre tento právny úkon. Označenie záväzku, ktorý

sa zabezpečuje ručením sa považuje za určité, ak obsahuje jeho vymedzenie takým spôsobom, aby
nebol zameniteľný s iným záväzkom. Musí byt' teda zrejmé, o aký záväzok ide a to jeho presnou
identifikáciou z hľadiska obsahu. Rozsahu i právneho dôvodu. Súd sa nestotožnil s argumentáciou
žalovaného, že ručiteľský záväzok žalobcu nebol dostatočne určitý, ani že by nemal spĺňať všetky
zákonom stanovené náležitosti a preto by mal byť neplatne dojednaný. Z ručiteľského vyhlásenia

žalobcu jasne vyplýva označenie dotknutých subjektov, ako aj riadna identifikácia nárokov, ktorým sa
ručenie poskytuje. Žalobca vyhlásil, že poskytuje ručenie z potvrdených objednávok tovaru a služieb
uzavretých medzi veriteľom a dlžníkom a uviedol aj do akej súhrnnej výšky ručenie poskytuje (2 mil.
eur). Z ručiteľského vyhlásenia je zároveň zrejmé, na aké konkrétne pohľadávky sa toto vyhlásenie
vzťahuje,keďžeideopohľadávky,ktorésújednoznačneakonkrétnevymedzenévzmluveoposkytovaní

finančných služieb. Ďalej sa ručiteľ zaviazal, že veriteľovi plnenie poskytne na základe jeho písomnej
výzvy za predpokladu, že dlžník svoj záväzok voči veriteľovi nesplní. Súd sa nestotožnil s argumentáciou
žalovaného o neurčitosti právneho úkonu ručiteľského vyhlásenia, nakoľko z neho vyplývajú všetky
podstatné náležitosti ručiteľského vyhlásenia. Určitosti takéhoto právneho úkonu nebráni, ak ručiteľ
vymedzil len hornú hranicu výšky istiny, ktorú ručením zabezpečuje, ak jasne identifikoval, že sa má

jednať o ručenie za plnenie z objednávok, dojednaných z konkrétnej zmluvy o poskytnutí finančných
služieb. V akej miere totižto veriteľ využije zabezpečenie svojej pohľadávky poskytnutej mu z ručenia
je v zmysle zákona čisto na uvážení veriteľa, ktorý je v zmysle § 305 Obchodného zákonníka povinný
ručiteľovi oznámiť výšku svojej zabezpečenej pohľadávky. Práve oznámením veriteľa o tejto výške sa
definitívne naplní požiadavka identifikácie nároku, v tomto prípade najviac však do výšky určenej v

ručiteľskom vyhlásení. Tým, že ručiteľ splní veriteľovi dlžníkov dlh, zaniká právo veriteľa domáhať sa
ďalej úhrady tejto pohľadávky, a to nielen voči dlžníkovi, ale (prípadne) aj voči ďalším osobám, ktoré
túto pohľadávku svojím majetkom zabezpečovali. Inak povedané zaniká tým veriteľova pohľadávka
voči dlžníkovi. Úprava obsiahnutá v ustanovení § 308 Obchodného zákonníka, ktorá sa v právnej
praxi nazýva zákonná cesia, tomuto názoru zodpovedá. Od iných spôsobov prechodu alebo prevodu

pohľadávky sa zákonná cesia veriteľových práv na ručiteľa založená tým, že ručiteľ uspokojí veriteľovu
pohľadávku namiesto dlžníka líši práve tým, že pohľadávka pôvodného (priameho) veriteľa týmto
uspokojením zaniká (inak by sa ručiteľ svojho záväzku plniť nezbavil a k zákonnej cesii predpokladanej
ustanovením § 308 Obchodného zákonníka by nedošlo). Ručiteľ, ktorý uhradil záväzok dlžníka sastáva namiesto „uspokojeného“ veriteľa „novým“ veriteľom dlžníka v rozsahu, v akom uhradil záväzok;
súčasne „vzniká ručiteľovi nové právo voči veriteľovi“. Tomu napokon nasvedčuje aj vlastná dikcia
ustanovenia § 308 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ručiteľ splnením záväzku „nadobúda voči

dlžníkovi práva veriteľa“. Pokiaľ ručiteľ veriteľovi neplní, nemá žiadny peňažný nárok voči dlžníkovi (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9. júna 2005, sp. zn. 29 Odo 563/2003). Prechod pohľadávky
podľa § 308 Obchodného zákonníka tak nemožno stotožňovať s postúpením pohľadávky. Ani prípadný
zákaz postúpenia pohľadávky nebráni vzniku účinkov podľa § 308 Obchodného zákonníka. Dôsledkom
ručiteľského vyhlásenia nie je prechod záväzkov. Vznikom ručiteľského vzťahu medzi veriteľom a

dlžníkom sa osoba veriteľa nemení. Zabezpečenie pohľadávky ručením nijako nemení postavenie
dlžníka. Dlžník sa nedostáva do horšej povinnosti a aj v prípade, ak nastanú účinky 308 Obchodného
zákonníka. Cesii veriteľových práv môže navyše dlžník (na rozdiel od postúpenia pohľadávky) účinne
zabrániť riadnou úhradou pohľadávky. Dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávky nie je prekážkou
zabezpečenia takejto pohľadávky a prirodzene ani nespôsobuje neplatnosť ručiteľského vyhlásenia.
V prípade, ak ručiteľ splní záväzok, ktorý je predmetom ručenia, nadobúda postavenie veriteľa voči

dlžníkovi a zároveň mu vzniká právo požadovať od veriteľa doklady potrebné na uplatnenie nároku
voči dlžníkovi (§ 308 Obchodného zákonníka). Ručiteľ však nenadobúda nárok, ktorý mal veriteľ voči
dlžníkovi, ale nárok (nový) na náhradu plnenia poskytnutého veriteľovi. Prirodzene účinky v zmysle §
308 Obchodného zákonníka nastávajú až v prípade, ak ručiteľ veriteľovu pohľadávku splní namiesto
dlžníka. Žalobca v priebehu konania predložil súdu dôkaz, z ktorého je jednoznačne zrejmé, že došlo

k splneniu ručiteľského záväzku žalobcu voči veriteľovi INTRAVENA s.r.o., a to na základe dohody o
vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok zo dňa 30.12.2020 (v spise na č.l. 133), čiže v zmysle §
308 Obchodného zákonníka prešlo na žalobcu právo domáhať sa zaplatenia predmetných pohľadávok
voči žalovanému.

8. V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa nadobudnutia pohľadávok pôvodného veriteľa
voči nemu ručiteľom (subrogácia), keďže sa má v skutočnosti jednať o simulovaný právny úkon,
ktorým mal byť zastretý skutočný zmluvne zakázaný právny úkon postúpenia pohľadávky súd uvádza,
že postúpenie pohľadávky podľa ust. § 524 Občianskeho zákonníka je vo svojej podstate odlišným
inštitútom a absolútne nezávislým na inštitúte ručenia v zmysle ust. § 303 Obchodného zákonníka.

Ručenie je zabezpečovacím inštitútom, pričom podstatou postúpenia pohľadávky je zmena v osobe
veriteľa. Dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky na základe pokynu Ministerstva zdravotníctva SR č.
7/2017,ktorámávylučovaťzmluvnépostúpeniepohľadávok,nemôžemaťvplyvnaplatnosťručiteľského
vyhlásenia. Žalobca sa vystavením písomného ručiteľského vyhlásenia nedopustil konania v rozpore s
právnymi predpismi. Vystavenie ručiteľského vyhlásenia nepredpokladá aktivitu zo strany pôvodného

veriteľa či dlžníka, preto sa zákaz postúpenia nemôže na jednostranný právny úkon ručiteľa vzťahovať.
Okrem toho, v danom prípade sa jedná o peňažnú pohľadávku, ktorá nie je spätá s osobou pôvodného
veriteľa. Jej obsahom je povinnosť dlžníka plniť svoj záväzok v peniazoch a právo veriteľa požadovať
peňažné plnenie. Plnením pohľadávky ručiteľom sa postavenie dlžníka nezhoršuje a z toho plynúce
zmena v osobe veriteľa peňažnej pohľadávky nemá vplyv na jej obsah.

9. Je nesporné, že žalovaný je so splnením peňažného záväzku v omeškaní, preto žalobcovi vzniklo
právo požadovať úrok z omeškania. Nakoľko jeho výšku nemali zmluvné strany v zmluve dohodnutú,
jeho výšku je potrebné určiť na základe zákona. Žalobcom požadovaná a súdom aj priznaná výška
úroku z omeškania je plne v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keďže úroková sadzba

ECB bola v rozhodnom období 0,00 % ročne. Dôvodný je preto nárok žalobcu na kapitalizovaný úrok
z omeškania ku dňu 28.02.2021 v sume 3.357,24 eur a od 01.03.2021 vo výške 9 % ročne zo sumy
plnenia 226.929,70 eur do zaplatenia. Súd sa zároveň stotožnil s tvrdením žalobcu, že v dôsledku
subrogačných účinkov plnenia z ručenia v zmysle Obchodného zákonníka nie je daný žiaden právny
dôvod k tomu, aby došlo k pozastaveniu plynutiu úrokov z omeškania vo vzťahu k predmetným istinám

pohľadávok, ktorých vlastníkom je teraz žalobca. Práve naopak, žalobcovi prislúcha príslušenstvo
k týmto istinám, a to počnúc dňom nasledujúcom po dni plnenia z ručenia pôvodnému veriteľovi
žalovaného (v danom prípade vzájomným započítaním pohľadávok medzi ručiteľom a veriteľom).
Narastanie úrokov z omeškania je možné zastaviť len plnením zo strany žalovaného dlžníka žalobcovi
ako veriteľovi v dôsledku akcesorickej povahy príslušenstva pohľadávky. Ak totiž dochádza k cesii

záväzku dlžníka voči pôvodnému veriteľovi na ručiteľa, neexistuje žiaden zákonný dôvod, prečo by
mal dlžník získať výhodu pozastavenia plynutia jeho omeškania so zaplatením dlhu, a to v dôsledku
solučnýchúčinkovplneniaručiteľommiestodlžníkom.Napokonzustanovenia§308jezrejmé,žeručiteľ,
ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovaťvšetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi, čiže
podľa názoru súdu inštitút úrokov z omeškania nevynímajúc.

10. Vzhľadom k tomu, že je žalovaný v omeškaní, popri úroku z omeškania žalobcovi vznikol aj nárok na
zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 5.800,- eur (145
pohľadávok x 40,- eur). K problematike priznávania paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky súd poukazuje na aktuálnu judikatúru Súdneho dvora:
„1. Článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/ES zo 16. februára o boji proti

oneskorenýmplatbámvobchodnýchtransakciáchsamávykladaťvtomzmysle,že:minimálnapaušálna
suma vo výške 40 eur ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej
platby dlžníka je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenú na
faktúre, vrátane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej administratívnej
sťažnosti alebo žaloby.“ (rozsudok Súdneho dvora z 20.10.2022 vo veci C-585/20)
„29. Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 smernice

2011/7 v spojení s článkom 3 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že ak jedna a tá istá zmluva
upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo
poskytnutie musí zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma
40 eur ako minimálna paušálna náhrada nákladov na vymáhanie.“ (rozsudok Súdneho dvora vo veci
C-370/21 z 1.12.2022)

Rovnaký právny názor je aj súčasťou rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho,
a to konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2022 sp. zn.
2Obdo/59/2021, ktorým bola nastolená právna otázka vyriešená, a to dokonca ustálene, keď najvyšší
súd svoj právny názor k právnej otázke (odpoveď na to ako má byť právna otázka riešená) publikoval v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (I. ÚS 115/2020) č. 1/2023

pod poradovým č. 11, v ktorom bol vyslovený nasledovný právny názor:
„I. Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c
ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z. vo výške 40,- eur
za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry za dodávku tovaru alebo poskytnutie
služby, a to aj v prípade, že si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Takáto faktúra

musí zodpovedať jednej ucelenej obchodnej transakcii smerujúcej k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu
služieb za odplatu, teda nesmie byť účelovo delená.
II. Výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného
zákonníka je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou pohľadávky, ani na výške
pohľadávky. Táto náhrada je splatná ex lege po uplynutí lehoty splatnosti pohľadávky.“

V súlade s uvedeným súd priznal žalobcovi nárok na paušálnu náhradu za každú jednu priznanú
samostatne fakturovanú pohľadávku.

11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, na základe ktorého
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní mal

plný úspech vo veci žalobca, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa

doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie

prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.