Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/245/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021201588
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Tóth

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201588.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a sudcov Mgr.

Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: SLOVMAG, a.s. Lubeník, so sídlom
049 18 Lubeník 236, IČO: 31 686 184, právne zastúpený: Škubla & Partneri s. r. o., so sídlom Digital
Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskejrepubliky,sosídlomLazovná63,97401BanskáBystrica,vkonaníopreskúmaniezákonnosti
rozhodnutí žalovaného č. 101523964/2021 zo dňa 18.08.2021 a č. 101524089/2021 zo dňa 18.08.2021,
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žaloby z a m i e t a.

II. Správny súd žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňovému úradu A. A. bola dňa 21.06.2019 doručená žiadosť spoločnosti SLOVMAG, a.s. Lubeník
(ďalej „daňový subjekt“, „žalobca“) o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 v sume
X.XXX.XXX eur a o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku.

2. Daňový úrad A. A. oznámením č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.07.02019 daňovému subjektu
oznámil, že jeho žiadostiam nevyhovel z dôvodu uplatnenia nároku na vrátenie zaplatenej dane po
uplynutí lehoty na vyrubenie dane, resp. z dôvodu absencie naplnenia skutkového stavu pre priznanie
úroku. Poukázal pritom na § 69 ods. 1, § 73 ods. 3 a § 79 ods. 3, 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase
(ďalej „daňový poriadok“). Proti oznámeniu podal daňový subjekt podanie označené ako odvolanie,

na ktoré daňový úrad reagoval oznámením č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.07.2019 tak, že vo veci
podanej žiadosti už bolo rozhodnuté oznámením č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.07.02019 a ďalej nie
je možné vo veci konať a rozhodnúť. Na základe správnej žaloby podanej daňovým subjektom Krajský
súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 24S/212/2019 zo dňa 12.11.2020 oznámenia daňového úradu
č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.07.02019 a č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.07.2019 zrušil a vrátil
daňovému orgánu s tým, že v administratívnom (daňovom) konaní bude potrebné rozhodnúť podľa § 63
daňového poriadku, t. j. formou rozhodnutia a nie oznámenia.

3. Po zrušení pôvodne vydaných oznámení a ďalej po prenesení pôsobnosti vo veci z Daňového
úradu A. A. vydal Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej „správca dane“, „prvostupňový orgán“)
rozhodnutie č. 100718752/2021 zo dňa 29.04.2021, ktorým žiadosti daňového subjektu o vráteniezaplatenej dane z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 nevyhovel (ďalej „prvostupňové
rozhodnutie o dani resp. preplatku“). V odôvodnení správca dane uviedol, že daň z emisných kvót
za zdaňovacie obdobie 2011 bola daňovému subjektu vyrubená podaním daňového priznania dňa

29.06.2012 a bola uhradená dňa 02.07.2012. V súlade s § 69 ods. 1 daňového poriadku lehota na
vyrubenie dane uplynula dňa 31.12.2017. Daňový subjekt podal žiadosť dňa 21.06.2019, teda po
uplynutí lehoty na vyrubenie dane a zároveň po zániku nároku na vrátenie uhradenej dane (preplatku),
následkom čoho musel správca dane pristúpiť k nevyhoveniu podanej žiadosti. Pokiaľ daňový subjekt
daň z emisných kvót za rok 2011 uhradil, konal tak v súlade s právnou úpravou § 51b zákona č. 595/2003

Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2011 do 29.06.2012 (ďalej „zákon o dani z príjmov“).
Aj keď následnou novelou zákona z príjmov č. 189/2012 Z. z. účinnou od 30.06.2012 došlo k zrušeniu
§ 51b predmetného zákona, v čase od 01.01.2011 do 31.12.2011, za ktoré zdaňovacie obdobie došlo
u daňového subjektu k daňovej povinnosti týkajúcej sa dani z emisných kvót, bolo predmetné zákonné
ustanovenie súčasťou právneho predpisu v jeho účinnom znení. Správca dane zároveň poukázal
na Dohodu o mimosúdnom vyrovnaní medzi Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstva financií

Slovenskej republiky a daňovým subjektom č. MF SR: 2020/042 účinnú od 10.03.2020 (ďalej „dohoda
o mimosúdnom vyrovnaní“), na základe ktorej bola daňovému subjektu dňa 18.03.2020 uhradená suma
X.XXX.XXX eur, t. j. suma predstavujúca zaplatenú daň z emisných kvót za rok 2011.

4. Správca dane vydal aj rozhodnutie č. 100718816/2021 zo dňa 29.04.2021 (ďalej „prvostupňové

rozhodnutie o úroku“), ktorým s poukazom na § 79 ods. 3 a § 2 písm. d) daňového poriadku nepriznal
daňovému subjektu žiadaný úrok na dani z emisných kvót za rok 2011, keďže správca dane neevidoval
žiadny daňový preplatok na dani z emisných kvót. Ako v prípade nevyhovenia žiadosti daňového
subjektu o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót, aj v prípade nepriznania úroku správca dane
odkázal v skutkových okolnostiach na existenciu dohody o mimosúdnom vyrovnaní.

5. Proti obom prvostupňovým rozhodnutiam podal daňový subjekt odvolania, pričom Finančné
riaditeľstvoSlovenskejrepubliky(ďalej„žalovaný“)rozhodnutiamič.101523964/2021zodňa18.08.2021
(ďalej „napadnuté rozhodnutie o dani resp. preplatku“) a č. 101524089/2021 zo dňa 18.08.2021
(ďalej „napadnuté rozhodnutie o úroku“, súhrnne s rozhodnutím o dani aj „napadnuté rozhodnutia“)

prvostupňové rozhodnutia podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdilo. Žalovaný v odôvodnení
napadnutých rozhodnutí zrekapituloval zistený skutkový stav ako aj posúdenie veci vykonané správcom
dane. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej „SDEÚ“) vo veci C-302/2017
zo dňa 12.04.2018 (ďalej „rozhodnutie SDEÚ vo veci C-302/2017“), ktorým bola konštatovaná
rozpornosť vnútroštátnej právnej úpravy dane z emisných kvót s právom Európskej únie, konkrétne

so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES zo dňa 13.10.2003 o vytvorení systému
obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa
Smernica Rady 96/61/ES (ďalej „Smernica 2003/87/ES“). Daňový subjekt podal daňové priznanie
a uhradil daň z emisných kvót za rok 2011 postupujúc podľa v tom čase platnej a účinnej právnej
úpravy, pričom v dôsledku zmeny právneho prostredia a odpadnutia dôvodu plnenia titulom neskôr

zrušenej daňovej povinnosti mu vznikol nárok na vrátenie bezdôvodne zaplatenej dane. Daňový subjekt
však zmeškal lehotu na uplatnenie vrátenia daňového preplatku (t. j. sumy bezdôvodne zaplatenej
na dani z emisných kvót za rok), ktorá uplynula dňa 31.12.2017 a daňový subjekt podal žiadosť až
dňa 21.06.2019. V popisovanom prípade rozporu dane z emisných kvót s právom Európskej únie
a zároveň v situácii, kedy nebolo možné pre zánik nároku z dôvodu zmeškanie lehoty podľa § 69 ods. 1

daňového poriadku tento stav korektným spôsobom riešiť v daňovoprávnej rovine, prichádzalo do úvahy
odškodnenie, ku ktorému v danom prípade na základe uzatvorenej dohody o mimosúdnom vyrovnaní
aj reálne došlo. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na viacero rozhodnutí SDEÚ , napr.
rozhodnutia vo veciach C-500/16 či C-30/02.

II.
Správna žaloba (žalobné body)

6. Správnymi žalobami zo dňa 20.09.2021 sa daňový subjekt domáhal preskúmania zákonnosti
napadnutých rozhodnutí o dani a o úroku, ako aj im predchádzajúcich prvostupňových rozhodnutí

správcu dane vrátane postupu orgánov finančnej správy v administratívnom konaní. Žalobným petitom
navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutia č. 101523964/2021 zo dňa 18.08.2021 a č. 101524089/2021 zo
dňa 18.08.2021 ako aj im predchádzajúce prvostupňové rozhodnutia správcu dane č. 100718752/2021zo dňa 29.04.2021 a č. 100718816/2021 zo dňa 29.04.2021 a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie
konanie.

7. Žalobca bol toho názoru, že rozhodnutie SDEÚ vo veci C-302/2017 s účinkami ex tunc deklarovalo,
že vnútroštátna právna úprava dane z emisných kvót (§ 51b daňového poriadku v znení účinnom od
01.01.2011 do 29.06.2012) bola od počiatku v rozpore s právom Európskej únie a zaplatený preplatok
spolu s úrokom bolo nevyhnutné vrátiť platiteľovi (žalobcovi). Nestotožnil sa ani s právnymi závermi
daňových orgánov týkajúcimi sa aplikácie a plynutia lehoty podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku, keďže

rozhodnutie SDEÚ vo veci C-302/2017 platí aj do minulosti a Smernica 2003/87/ES platila už v čase
podania daňového priznania v roku 2012. Vo vzťahu k účinkom rozhodnutia SDEÚ vo veci C-302/2017
žalobca poukázal na viacero súdnych rozhodnutí, napr. rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2S/42/2012 zo dňa 13.06.2018 či sp. zn. 6S/23/2012 zo dňa 13.12.2018.

8. Žalobca ďalej namietal aplikáciu § 69 ods. 1 daňového poriadku a celkovo inštitútu zániku nároku

požadovať vrátenie zaplatenej dane (resp. daňového preplatku), pričom bol toho názoru, že lehota
stanovená vnútroštátnym právnym poriadkom nemohla začať plynúť a tým pádom ani nemohlo dôjsť
k jej uplynutiu. Popísanú úvahu žalobca odvíjal od existencie rozhodnutia SDEÚ vo veci C-302/2017
s deklaratórnym charakterom, ktorý svojim dôsledkom „vracia“ účinky do času nadobudnutia účinnosti
pravidla, ktoré je predmetom výkladu (bližšie žalobca odkázal na rozhodnutia SDEÚ vo veci C-2/06

zo dňa 12.02.2008 a vo veci C-453/00 zo dňa 13.01.2004). Rozhodnutie SDEÚ vo veci C-302/2017
podľažalobcudaňzemisnýchkvótnerušilo,predmetnérozhodnutielendeklarovalorozporvnútroštátnej
úpravy s právom Európskej únie od počiatku a dôvod na plnenie daňovej povinnosti neodpadol (tak,
ako to uvádzal žalovaný v napadnutých rozhodnutiach), ale takýto dôvod nikdy neexistoval. Podľa §
69 ods. 1 v spojení s § 79 ods. 5 daňového poriadku nemožno vyrubiť daň po uplynutí 5 rokov od

konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie a daňový preplatok nemožno vrátiť,
ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň, avšak v danom prípade podľa
názoru žalobcu daňová povinnosť nevznikla a lehota tak nemohla začať plynúť a ani márne uplynúť.
Žalobná argumentácia daňového subjektu smerovala aj k materiálnemu ponímaniu právneho štátu v
zmysle čl. 1 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej „ústava SR“)

a k princípu „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, v súvislosti s čím odkázal na rozhodovaciu činnosť
správnych súdov vo veciach daňových kontrol (pri konštatovaní ich nezákonnosti) s tým, že sa jedná
o judikatúru analogicky aplikovateľnú aj na prejednávaný prípad (napr. rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 3S/50/2013 zo dňa 31.10.2013 či rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Sžf/52/2010 zo dňa 01.12.2011, sp. zn. 6Sžf/37/2010 zo dňa 30.03.2011).

9. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutia za zmätočné v ich odôvodnení a zároveň konštatované
závery za arbitrárne a nesprávne. Daňové orgány podľa žalobcu postupovali v rozpore s platným právom
a vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď dezinterpretovali výklad ustanovenia § 69
ods. 1 daňového poriadku ohľadom existencie právneho dôvodu na začatie plynutia lehoty na vrátenie

dane, resp. keď pri aplikácii tohto ustanovenia dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že táto lehota
začalaplynúťmomentompodaniadaňovéhopriznaniananezákonnúdaň.Zákonnebylehotanavrátenie
daňového preplatku mohla začať plynúť (a uplynúť) len v prípade, ak by išlo o daň, ktorú možno zákonne
uplatňovať,atedaskutočnebyvzniklazákonná„povinnosťpodaťdaňovépriznanie“natakútodaň.Podľa
§ 69 ods. 1 daňového poriadku totiž začína lehota plynúť „od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť

podať daňové priznanie“ a nie od konca roka, kedy bolo podané daňové priznanie na daň, ktorá bola v
celosti v rozpore s právom EÚ. K rozhodnutiu SDEÚ vo veci C-500/16 žalobca uviedol, že sa jednalo
daň z pridanej hodnoty, pri ktorej sa pri vrátení preplatkov nerieši otázka zákonnosti tohto typu dane.

10. K problematike úrokov žalobca uviedol, že účinkami prejudiciálneho rozhodnutia SDEÚ vo

veci C-302/2017 zo dňa 12.04.2018 ex tunc nebolo možné aplikovať vnútroštátnu právnu úpravu
dane z emisných kvót už od času účinnosti Smernice 2003/87/ES, t. j. odo dňa 25.10.2003, resp.
v podmienkach Slovenskej republiky od 01.01.2011 (zavedenie právnej úpravy dane z emisných kvót
podľa § 51b zákona o dani z príjmov do vnútroštátneho právneho poriadku). Už v čase úhrady dane
neexistoval žiadny právny základ na takúto úhradu a ani na ďalšie zadržiavanie zaplatenej dane,

resp. daňového preplatku. Nevrátením preplatku sa správca dane dostal do omeškania, na základe
čoho vznikol nárok daňového subjektu nárok na úroky z oneskorene vráteného preplatku. Na podporu
svojich tvrdení žalobca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/41/2012 zo dňa
13.06.2018, sp. zn. 5S/244/2012 zo dňa 22.01.2019 a iné. Časť žalobnej argumentácie venoval žalobcarozhodnutiu SDEÚ vo veci C-565/11 zo dňa 18.04.2013, v zmysle ktorého: „Právo Únie sa má vykladať
v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky
vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť

len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane.“

11.Pokiaľsprávcadaneanásledneajžalovanýpoukazovalinato,žežalobcasiuplatnilajnárokvzmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom
v rozhodnom čase (ďalej „zákon č. 514/2003 Z. z.“), žalobca uviedol, že sa jednalo o civilnoprávny nárok

a jeho uplatnenie nevylučuje paralelne uplatňovať aj nárok v daňovom konaní. Navyše zdôraznil, že
žalobcovi nebolo v rámci konania o zodpovednosti za škodu v celom rozsahu vyhovené, keďže mu nebol
priznaný úrok.

12. Súhrnom uvedeného navrhol žalobca napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj jemu
predchádzajúce prvostupňové rozhodnutia správcu dane ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť správcovi

dane na ďalšie konanie.

III.
Vyjadrenie žalovaného

13. Žalovaný v písomných vyjadreniach zo dňa 17.03.2022 a 10.10.2022 navrhol žaloby zamietnuť
ako nedôvodné podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do
30.06.2023 (ďalej „SSP“).

14. Podľa žalovaného vznikol žalobcovi ako daňovému subjektu, v dôsledku zmeny právneho prostredia

a odpadnutia dôvodu plnenia titulom neskôr zrušenej dane z emisných kvót, nárok na vrátenie takto
bezdôvodnezaplatenejdane.Žalobcavšakzmeškallehotunavrátenievzniknutéhodaňovéhopreplatku,
v dôsledku čoho došlo k zániku tohto práva. Povinnosť podať daňové priznanie k dani z emisných kvót
za zdaňovacie obdobie 2011 vznikla v roku 2012 a lehota na vyrubenie dane uplynula po uplynutí 5
rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, t. j. 31.12.2017. Žalovaný

zotrval na správnosti záveru správcu dane a následne aj na správnosti vlastného záveru obsiahnutého
v odôvodnení napadnutých rozhodnutí o tom, že daňovému subjektu nebolo možné vrátiť daňový
preplatok pozostávajúci z uhradenej dane z emisných kvót za rok 2011, ak žiadosť o vrátenie dane
podal u správcu dane dňa 21.06.2019, t.j. po uplynutí lehoty podľa § 69 ods. 1 v spojení s § 79 ods.
5 daňového poriadku.

15. Rozhodnutia daňových orgánov v prejednávanej veci podľa žalovaného neodporujú ani judikatúre
SDEÚ, podľa ktorej v prípade neexistencie harmonizovaných pravidiel upravujúcich vrátenie daní
uložených v rozpore s právom EÚ je členským štátom ponechané právo riadiť sa procesnými
podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v oblasti prekluzívnych lehôt,

pričom musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity a rovnako je súladný s rozsudkom SDEÚ vo
veci C-30/02, ktorý posudzoval problém s vrátením daní zaplatených bez právneho dôvodu a z ktorého
tiež vyplýva, že nároky na vrátenie platieb zaplatených bez právneho dôvodu musia byť uplatnené
v rôznych lehotách, v niektorých prípadoch do uplynutia všeobecnej premlčacej lehoty stanovenej v
právnom poriadku.

16. Keďže žalobca v zákonom stanovenej lehote nepožiadal o vrátenie bezdôvodne zaplatenej dane
z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011 (daňového preplatku) v lehote určenej v § 69 ods. 1
daňovéhoporiadku,nemohlanikdyvzniknúťanipovinnosťvyplateniaúrokovpodľa§79ods.3daňového
poriadku. Podľa záverov rozhodnutia SDEÚ vo veci C-565/11 má daňový subjekt nárok na úroky z

oneskoreného vrátenia dane od neoprávneného zaplatenia dane a nie až od podania žiadosti, avšak
relevantnou skutočnosťou je to, aby žiadosť o vrátenie bezdôvodne zaplatenej dane bola podaná v
lehote, inak nárok zanikne.

IV.

Ďalšie písomné podania účastníkov konania

17. Žalobca v replike zo dňa 06.10.2023 zotrval na dôvodoch uvedených v podanej žalobe, ktoré v
zásade zopakoval.18. Dňa 16.04.2024 bolo súdu doručené podanie žalobcu označené ako „doplňujúce vyjadrenie
žalobcu o právnych skutočnostiach podstatných pre súdne konanie“, v rámci ktorého žalobca poukázal

a následne polemizoval so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023.

V.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

19. Konania vo veciach správnych žalôb žalobcu pôvodne vedených na Krajskom súde v Bratislave pod
spisovými značkami 5S/245/2021 (konanie o dani resp. preplatku) a 5S/246/2021 (konanie o úroku) boli
uznesením č. k. 5S/245/2021-115 zo dňa 14.06.2022 podľa § 65 ods. 1 SSP spojené a ďalej vedené
pod spisovou značkou 5S/245/2021.

20. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „Zákon o správnych súdoch“) bol okrem iného zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý
začal svoju činnosť dňa 01.06.2023. V zmysle § 3 písm. b) Zákona o správnych súdoch: „ak § 4 ods.
1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu

v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná
právna vec, pôvodne vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/245/2021, bola na základe
uvedenej zmeny právnej úpravy v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023
náhodným výberom pridelená na konanie a rozhodovanie do senátu 4S Správneho súdu v Bratislave
(ďalej „správny súd“) a je vedená pod sp. zn. BA-5S/245/2021. Na základe dodatku č. 4 k Rozvrhu práce

Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 účinného od 21.05.2024 senát 4S koná a rozhoduje v zložení,
ktoré je uvedené v záhlaví tohto rozsudku.

21. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a §
13 ods. 1 SSP, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu, preskúmal

napadnuté rozhodnutia ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho ich vydaniu, pričom
viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že žalobcom podané
žaloby nie sú dôvodné, a preto ich podľa § 190 SSP zamietol.

22. O žalobách rozhodol správny súd bez nariadenia pojednávania rozsudkom podľa § 107 ods. 2

SSP, keďže žalobca ani žalovaný netrvali na nariadení pojednávania. Termín verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený najmenej päť dní vopred na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom
sídle súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.09.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).

23. Podľa § 493e zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom od 01.07.2023,

konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.
júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

24. Podľa § 42 ods. 12 zákona o dani z príjmov účinného do 31.12.2017 (t. j. do uplynutia lehoty na
vrátenie dane), správca dane vráti do 30 dní odo dňa podania žiadosti daňovníka zaplatené preddavky

na daň, ak daňovníkovi nevznikla povinnosť platiť preddavky na daň podľa tohto zákona, alebo rozdiel
zaplatených preddavkov na daň, ak daňovník zaplatil preddavky na daň v sume vyššej, akú bol povinný
zaplatiť podľa tohto zákona. Na postup správcu dane sa pri vrátení takto zaplatených preddavkov alebo
rozdielu zaplatených preddavkov na daň použijú ustanovenia osobitného predpisu.

25. Podľa § 51b ods. 1 zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2011 do 29.06.2012,
predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné kvóty v rokoch 2011 a 2012.

26. Podľa § 52j ods. 8 zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2011, ustanovenia § 9 ods.
2 písm. x) a § 13 ods. 2 písm. j) predpisu účinného od 1. januára 2011 sa použijú na výnosy (príjmy) z

predaja emisných kvót bezodplatne pridelených a zapísaných v rokoch 2011 a 2012 podľa osobitného
predpisu plynúce do 31. decembra 2012 povinnému účastníkovi schémy obchodovania, ktorý vykonáva
činnosti podľa osobitného predpisu.27. Podľa § 52j ods. 9 zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2011, ustanovenia § 51b ods.
1 až 12 predpisu účinného od 1. januára 2011 sa použijú poslednýkrát pri podávaní daňového priznania
na daň z emisných kvót za rok 2012.

28. Podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po
uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v
ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom

daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.

29. Podľa § 79 ods. 1 daňového poriadku, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa
§ 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods.
6 a 7.

30. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo
uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje
daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od
doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na
dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na

podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.

31. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej

v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo
sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala
byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej

úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo
jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú

bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

32. Podľa § 79 ods. 5 daňového poriadku, daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie
bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; to neplatí, ak daňový preplatok vznikol
z dôvodu, že daň bola zaplatená na základe rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo následne zmenené

alebo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti, a žiadosť o jeho vrátenie bola podaná do 60 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia. Daňový preplatok, ktorý nemožno vrátiť, je príjmom štátneho rozpočtu
alebo rozpočtu obce.

33. Predmetom súdneho prieskumu sú v tomto konaní rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené

prvostupňové rozhodnutia správcu dane o nevyhovení žiadosti na vrátenie preplatku – zaplatenej dane
z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011 a zároveň o nepriznaní úroku. Daňové orgány považovali
žalobcom uplatnený nárok za zaniknutý, a to vzhľadom na podanie žiadosti na vrátenie preplatku po
lehote podľa § 69 ods. 1 v spojení s § 79 ods. 5 daňového poriadku. Následne, z dôvodu zániku
práva daňového subjektu na vrátenie preplatku, nemohlo vzniknúť jeho právo na priznanie úrokov.

Daňové orgány zároveň odkázali na dohodu o mimosúdnom vyrovnaní, na základe ktorej bola žalobcovi
dňa 18.03.2020 Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstva financií Slovenskej republiky uhradená
suma 1.166.622 eur, t. j. suma predstavujúca zaplatenú daň z emisných kvót za rok 2011.

34. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, resp. panuje zhoda o 1/ v minulosti existujúcej

vnútroštátnej právnej úpravy dane z emisných kvót podľa § 51b zákona o dani z príjmov účinnej
od 01.01.2011 do 29.06.2012, 2/ vypustení § 51b na základe zákona 189/2012 Z. z. účinného od
30.06.2012, 3/ konštatovaní rozpornosti vnútroštátnej právnej úpravy dane z emisných kvót s právomEurópskej únie, konkrétne so Smernicou 2003/87/ES, a to na základe rozhodnutia SDEÚ vo veci
C-302/2017 zo dňa 12.04.2018.

35. Spornou otázkou v posudzovanej veci bolo aplikovanie vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej
sa plynutia lehoty na vyrubenie dane a následne aj na vrátenie daňového preplatku spolu s úrokmi
obsiahnutej v § 69 ods. 1 v spojení s § 79 daňového poriadku. V tejto súvislosti správny súd poukazuje
na východiská obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej „NSS
SR“) sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023, predmetom kasačného prieskumu ktorého bola skutkovo

a právne obdobná právna vec iného daňového subjektu:

„38. Kasačný súd v zhode so správnym súdom konštatuje, že účelom zakotvenia premlčacích, resp.
prekluzívnych lehôt je naplnenie princípu právnej istoty (viď. aj vyššie citované rozsudky SDEÚ). Tento
princíp platí aj pre postup pri správe daní podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku.

39. Pokiaľ ide o použiteľnosť sporného ustanovenia na situáciu sťažovateľa, treba zdôrazniť, že
v súdenej veci nejde primárne o vymáhanie práva vyrubiť daň, keďže sťažovateľ ako daňový subjekt
bez výzvy správcu dane podal sám daňové priznanie k Dani, Daň priznal a uhradil preddavky podľa v
tom čase platnej vnútroštátnej normy. V jeho prípade ide o uplatnenie práva na vrátenie Dane, resp. aj
úrokov a tomu korešpondujúcu povinnosť správcu dane.

40. Podľa § 42 ods. 12 zákona o dani z príjmov účinného do 31.12.2017 (t.j. do uplynutia lehoty na
vrátenie Dane) „Správca dane vráti do 30 dní odo dňa podania žiadosti daňovníka zaplatené preddavky
na daň, ak daňovníkovi nevznikla povinnosť platiť preddavky na daň podľa tohto zákona, alebo rozdiel
zaplatených preddavkov na daň, ak daňovník zaplatil preddavky na daň v sume vyššej, akú bol povinný

zaplatiť podľa tohto zákona. Na postup správcu dane sa pri vrátení takto zaplatených preddavkov alebo
rozdieluzaplatenýchpreddavkovnadaňpoužijúustanoveniaosobitnéhopredpisu.XXX)“Poznámka126
odkazuje na § 79 daňového poriadku.

41. Je pravdou, že vzhľadom na rozpor Dane s právom EÚ sťažovateľ nebol povinný od počiatku Daň

uhradiť. Keďže tak však urobil, je potrebné vychádzať z faktickej situácie a zohľadňujúc prístup SDEÚ
posúdiť, či mu vnútroštátna právna úprava, zakotvená v § 79 daňového poriadku v spojení s § 69 ods.
1daňového poriadku poskytovala dostatočnú možnosť domáhať sa uplatnenia svojho práva na vrátenie
zaplatenej sumy Dane, resp. aj úrokov.

42.Kasačnýsúdsastotožňujesozávermižalovaného,ktorývosvojomrozhodnutíuviedol,žesťažovateľ
mohol v lehote stanovenej v § 69 ods. 1 daňového poriadku podať dodatočné daňové priznanie, čím
by si uplatnil v zákonnej lehote nulové vyrubenie Dane a týmto aj žiadal o vrátenie preplatku podľa §
79 ods. 5 daňového poriadku. Takisto mal možnosť podať žiadosť o vrátenie zaplatenej sumy podľa
§ 42 ods. 12zákona o dani z príjmov. Takýto prístup naznačuje aj odborná literatúra cit: „Z pojmového

vymedzenia, čo je vyrubením dane, vyplýva, že daň sa vyrubuje nielen úkonom správcu dane, ale aj
úkonom daňového subjektu. Ak právo vyrubiť daň zanikne a napriek tomu dôjde k úkonu, ktorý by inak
mal za následok vyrubenie dane, tento úkon nemôže mať právne následky. Napríklad, ak by daňový
subjekt podal daňové priznanie potom ako zaniklo právo vyrubiť daň, k vyrubeniu dane nedôjde. Daňová
povinnosť daňovému subjektu by nevznikla a zároveň by nevznikla ani správcovi dane pohľadávka.

Ak by napriek tomu došlo k plneniu zo strany daňového subjektu, išlo by o plnenie, na ktoré nebol
podľazákonapovinný.Daňovoprávnyvzťahjevzťahomverejnoprávnym.Ztohtodôvodusadomnievam,
že daňový subjekt sa nemôže domáhať vydania tohto plnenia ako bezdôvodného obohatenia podľa
ustanovení súkromného práva. Daňový subjekt sa môže domáhať vrátenia tohto plnenia len podľa
ustanovení daňového poriadku, a to zrejme podľa právnej úpravy týkajúcej sa daňových preplatkov (§

79). Ak pri správe daní daňový subjekt plní to, na čo v súlade so zákonom nie je povinný, toto plnenie,
resp. takáto platba predstavuje sumu, ktorá prevyšuje splatnú daň. Podľa daňového poriadku sumou
platby, ktorá prevyšuje splatnú daň, sa rozumie daňový preplatok [§ 2 písm.d)].“ (Kubincová, S.: Daňový
poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015).

43.ZrozsudkovKrajskéhosúduvBratislave,ktorépredkladalsťažovateľ,vyplýva,žežalobcoviavtýchto
prípadoch, vrátane spoločnosti PPC Power, a.s., využili rôzne možnosti vrátenia Dane a pred súdom
argumentovali rozporom Dane s právom EÚ. Pokiaľ sa teda sťažovateľ domnieval, že z rovnakého
dôvodu ani jemu povinnosť zaplatiť Daň nevznikla, nič mu nebránilo postupovať rovnako. Nebolopotrebné čakať na rozhodnutie SDEÚ vo veci PPC Power, keďže tento nemohol mať konštitutívne účinky
a neovplyvnil časovú možnosť sťažovateľa uplatniť svoje právo u správcu dane včas.“

36.NSSSRvrozhodnutísp.zn.3Sfk/26/2021zodňa23.11.2023ďalejpoukázalajnarozhodnutieSDEÚ
vo veci C-500/16, v zmysle ktorého „zásady ekvivalencie a efektivity sa majú vo svetle článku 4 ods. 3
ZEÚ vykladať v tom zmysle, že nebránia takým vnútroštátnym právnym predpisom, o aké ide vo veci
samej, ktoré umožňujú zamietnuť žiadosť o vrátenie preplatku DPH, ak zdaniteľná osoba podala túto
žiadosť po uplynutí päťročnej premlčacej lehoty, hoci z rozsudku Súdneho dvora, ktorý bol vyhlásený po

uplynutí uvedenej lehoty, vyplýva, že DPH, ktorej sa týkala uvedená žiadosť o vrátenie, bola zaplatená
bez právneho dôvodu.“ (k rozhodnutiu SDEÚ vo veci C-500/16 bližšie odseky 45. až 52. odôvodnenia
rozhodnutia NSS SR sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023).

37. Rozhodnutie SDEÚ vo veci C-302/2017 nevyhodnotil NSS SR ako prekvapivé a dôvody, prečo bola
daňzemisnýchkvótrozpornásprávomEurópskejúnie,boliverejnedostupnéajdiskutovanéodpočiatku

zavádzania tejto právnej úpravy do právneho poriadku Slovenskej republiky. SDEÚ už riešil obdobné
situácie v iných členských štátoch (rozhodnutia vo veciach C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11,
C-620/11, C-640/11 C-43/14) a od týchto rozhodnutí odvodzovali svoju argumentáciu aj iné daňové
subjekty podávajúce správne žaloby. NSS SR ďalej uviedol, že aj z konania pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky vo veci namietanej protiústavnosti zavedenia dane z emisných kvót do právneho

poriadku Slovenskej republiky bola zjavná argumentácia navrhovateľov o tom, že ide o rozpor s právom
EÚ (uznesenie Ústavného súdu SR PL. ÚS 114/2011-179 z 13. júna 2012) a nesúladom predmetnej
dane so Smernicou 2003/87/ES argumentoval aj prezident Slovenskej republiky, keď zákon č. 548/2010
Z.z. nepodpísal a vrátil do parlamentu na nové prerokovanie (bližšie odsek 46. odôvodnenia rozhodnutia
NSS SR sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023).

38. Vzhľadom na popísané závery NSS SR, s ktorými sa správny súd v plnom rozsahu stotožnil, dospel
správny súd k záveru, že postup a rozhodnutie správcu dane a žalovaného, ktorý svoj záver o zániku
nároku na vrátenie daňového preplatku a úroku z dôvodu absencie včasnosti uplatnenia nárokov podľa
vnútroštátnej právnej úpravy, konkrétne § 69 ods. 1 v spojení s § 79 daňového poriadku, bol zákonný.

Vnútroštátna právna úprava bola predvídateľná a zrozumiteľná, pričom dávala daňovému subjektu
možnosť včas uplatniť nárok na vrátenie zaplatenej dane, pokiaľ sa domnieval, že ju zaplatil bez toho,
aby mal takúto povinnosť (bližšie odsek 49. odôvodnenia rozhodnutia NSS SR sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo
dňa 23.11.2023).

39. Rozsudok NSS SR sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023, na ktorého závery správny súd
v odsekoch vyššie odkazuje a s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje, prešiel aj testom ústavnosti,
keď Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. I. ÚS 409/2024-24 zo dňa 24.07.2024 ústavnú
sťažnosť podanú proti predmetnému rozsudku odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Dospel pritom
k záveru, že NSS SR sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy,

ktorým by poprel jej účel a význam, a že napadnutý rozsudok NSS SR nemožno označiť za arbitrárny
v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav,
ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre
riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti. Ústavný súd taktiež uviedol, že nebolo
možné dospieť k záveru, že daňový subjekt stratil akúkoľvek možnosť uplatniť svoje právo vyplývajúce

zo Smernice 2003/87/ES.

40. K obdobným záverom dospel NSS SR aj v rozhodnutí sp. zn. 1Sfk/34/2023 zo dňa 30.01.2025, a to aj
s odkazom na rozhodnutie SDEÚ vo veci sp. zn. C-452/09, v zmysle ktorého: „na to, aby mohli nositelia
práv v plnom rozsahu poznať svoje práva, nie je rozhodnutie Súdneho dvora o predmetnom porušení

potrebné; stanovenie začiatku plynutia lehoty pred týmto súdnym rozhodnutím nevedie k praktickej
nemožnosti ani nadmernému sťaženiu ochrany práv priznaných právom Európskej únie“.

41. V prejednávanom prípade nebolo potrebné čakať na rozhodnutie SDEÚ vo veci C-302/17, keďže
tento nemohol mať konštitutívne účinky a neovplyvnil časovú možnosť žalobcu uplatniť nárok u správcu

dane včas. Žalobca mohol v lehote stanovenej v § 69 ods. 1 daňového poriadku podať dodatočné
daňové priznanie, čím by si uplatnil v zákonnej lehote nulové vyrubenie dane a týmto aj žiadať o
vrátenie preplatku podľa § 79 ods. 5 daňového poriadku, čo však neurobil. Právna úprava § 42 ods.
12 zákona o dani z príjmov v spojení s § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku predstavovala pre žalobcudostatočnú právnu úpravu, umožňujúc plnohodnotné uplatnenie práva na vrátenie dane (preplatku) aj
spolu s prípadnými úrokmi.

42. Doslovný výklad žalobcu, že lehota na podanie žiadosti na vrátenie dane nikdy nezačala plynúť,
pretože nikdy nevznikla povinnosť podať daňové priznanie na daň nezákonnú ex tunc, by vo svojich
dôsledkoch znamenal, že daňové subjekty by nikdy neboli pozbavené možnosti uplatniť si vrátenie
zaplatenejdaneazaplatenieúroku,tedažebysisvojenárokymohliuplatňovaťpočasovoneobmedzenú
dobu. Uvedený výklad považuje správny súd za príliš formalistický a odporujúci účelu právnej úpravy

prekluzívnych lehôt v daňovom poriadku i princípu právnej istoty, ktorý má slúžiť nielen na ochranu
fyzických a právnických osôb, ale aj na ochranu štátu pred následkami oneskoreného uplatňovania
nárokov zo strany fyzických a právnických osôb. Rovnako je uvedený výklad potrebné označiť za
rozporný so zásadou ekvivalencie, pretože nároky na vrátenie dane a zaplatenie úroku založené na
vnútroštátnej úprave je potrebné si uplatniť v lehotách ustanovených daňovým poriadkom. K obdobným
záverom dospel NSS SR v rozhodnutí sp. zn. 1Sfk/34/2023 zo dňa 30.01.2025, ktorý zároveň posúdil

ako nedôvodné námietky žalobcu smerujúce voči „použiteľnosti“ rozhodnutí SDEÚ vo veciach C-500/16
a C-30/02. Z hľadiska práva na vrátenie čiastok zaplatených bez právneho dôvodu SDEÚ nerozlišuje, či
sa jedná o finančné príspevky (napr. rozhodnutia SDEÚ vo veciach C-89/10 a C-96/10), daň (DPH), ktorá
síce je ako celok harmonizovaná, ale bola uplatnená na transakcie, ktoré majú byť v zmysle práva EÚ
od nej oslobodené (napr. rozhodnutie SDEÚ vo veci C-500/16) alebo daň, ktorá je ako celok rozporná s

právom EÚ (napr. rozhodnutie vo veci C-677/19 či C-302/2017). SDEÚ vo svojej rozhodovacej činnosti
používapojem„poplatkyzaplatenébezprávnehodôvodu“avyššieuvedenépravidlákonštanteuplatňuje
na všetky takto uhradené platby (bližšie odseky 44. a 45. odôvodnenia rozhodnutia NSS SR sp. zn.
1Sfk/34/2023 zo dňa 30.01.2025).

43. Čo sa týka žalobcom uplatnených úrokov, správny súd považuje za vecne správne závery
žalovaného o tom, že z dôvodu zániku nároku žalobcu na vrátenie daňového preplatku (sume uhradenej
v roku 2012 ako daň z emisných kvót za rok 2011) nemožno úrok z preplatku, ktorý daňové orgány vo
vzťahu k žalobcovi neevidujú, priznať. V okolnostiach prejednávanej veci tak bolo nadbytočné ďalej sa
zaoberať žalobnou argumentáciou žalobcu vo vzťahu k času, od ktorého žalobcovi úrok z oneskoreného

vrátenia preplatku patrí.

44. Len v prípade, že vrátenie preplatku by bolo uplatnené daňovým subjektom včas, no k vráteniu
preplatku v daňovom konaní by nedošlo z dôvodu, že by došlo k zaplateniu sumy uhradenej dane vo
forme občianskoprávneho nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. bez priznania úroku, by bolo potrebné

posudzovať otázku, ako mali daňové orgány pristúpiť k vráteniu úroku ako daňovoprávneho nároku.
Uvedené však nebol prejednávaný prípad, kedy daňové orgány správne konštatovali zánik žalobcom
uplatneného nároku na vrátenie preplatku (bližšie ods. 46 odôvodnenia rozhodnutia NSS SR vo veci sp.
zn. 1Sfk/34/2023 zo dňa 30.01.2025).

45. Hoci správca dane a následne aj žalovaný v prvostupňových ako aj napadnutých rozhodnutiach pri
dôvodoch nevyhovenia žiadosti žalobcu poukázali na riešenie vzniknutej situácie formou uzatvorenia
dohody o mimosúdnom vyrovnaní medzi Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstva financií
Slovenskej republiky a daňovým subjektom č. MF SR: 2020/042 zo dňa 06.03.2020 v rámci postupu
podľazákonač.514/2003Z.z.,jednalosalenosekundárnuargumentáciu,ktoráskutkováokolnosťvšak

nič nezmenila na správnosti primárneho právneho záveru daňových orgánov o zániku nároku žalobcu
z dôvodu uplynutia lehoty podľa § 69 ods. 1 v spojení s § 79 daňového poriadku.

46. Vzhľadom na uvedené, po oboznámení sa s aktuálnou rozhodovacou činnosťou NSS SR, ktorá
nijakým spôsobom nevybočuje z relevantnej rozhodovacej činnosti SDEÚ, sa správny súd s týmito

závermi v plnom rozsahu stotožnil, prejednávanú vec posúdil obdobne a správne žaloby ako nedôvodné
podľa § 190 SSP zamietol. Rozhodnutia daňových orgánov, tak žalovaného ako aj správcu dane,
vychádzajú z riadne zisteného skutkového stavu, sú jasné, zrozumiteľné, vecne správne a obsahujú
všetkyzákonnénáležitosti.Názorvyslovenýdaňovýmiorgánmivichrozhodnutiachzodpovedázásadám
správneho uváženia.

47. V závere správny súd dodáva, že nemá povinnosť zaoberať sa všetkými namietanými skutočnosťami
žalobcu, ale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí. V tomto kontexte
súd poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje,aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je inter alia aj zárukou toho, že
výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo
na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) vyplýva, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutie, ale nemožno
ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná odpoveď, plnenie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napríklad
rozhodnutia ESĽP vo veciach Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. 329/2010, III. ÚS 726/2016, rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/150/2009).

48. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému správnemu orgánu
aj napriek úspechu v konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže nevzhliadol existenciu
výnimočných okolností, za ktorých by bolo možné orgánu verejnej správy danú náhradu priznať.

49. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho
súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia /§

439 ods. 1 v spojení s § 443 ods. 2 písm. a), § 145 ods. 2 písm. a) a § 493e SSP/.

Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolsképrávnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).