Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 16, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/32/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121386331
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6121386331.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ E. N., narodenej XX. Y. XXXX, Q., P. XXXX/XX,
2/ F. S., narodeného XX. A. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 3/ U. I., narodeného XX. P. XXXX, Q., P. XXXX/XX,
4/ U. Q., narodeného XX. Y. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 5/ Y. X., narodeného XX. T. XXXX, D., E. XXX, 6/
H. X., narodeného XX. P. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 7/ N. O., narodenej XX. T. XXXX, Q., P. XXXX/XX,
8/ U. P., narodeného XX. U. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 9/ P. P., narodenej XX. U. XXXX, N., Q., D. XX/

bX, 10/ U. W., narodeného XX. C. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 11/ U. L., narodeného XX. P. XXXX, Q., P.
XXXX/XX, 12/ S. P., narodeného XX. X. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 13/ B. O., narodeného XX. Y. XXXX,
Q., P. XXXX/XX, 14/ H. P., narodenej XX. U. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 15/ P. O., narodeného XX. U.
XXXX, M., A. XXX/X, 16/ N. S., narodenej XX. Y. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 17/ D. O., narodeného XX. U.
XXXX, Q., P. XXXX/XX, 18/ Q. W., narodenej XX. A. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 19/ Ing. E. O., narodenej
XX. Y. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 20/ S. U., narodeného XX. T. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 21/ Ing. X. D.,

narodenej XX. P. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 22/ P. I., narodenej XX. Y. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 23/ P. P.,
narodeného XX. U. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 24/ M. B., narodenej XX. Y. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 25/ P.
Q., narodeného XX. U. XXXX, Q., P. XXXX/XX, 26/ F. Q., narodeného XX. U. XXXX, Q., P. XXXX/XX,
27/ D. W., narodeného XX. X. XXXX, Q., P. XXXX/XX, zastúpených Advokátska kancelária CIMRÁK
s.r.o., Nitra, Štefánikova 7, IČO: 36868876, proti žalovanému Občianskemu bytovému družstvu Šurany,
Šurany, MDŽ č.1, IČO: 34122729, o zaplatenie 4.813,88 eura, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky

pod sp. zn. 4C/61/2021, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 11. septembra
2024 sp. zn. 25Co/22/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") v poradí druhým
rozsudkom z 21. decembra 2023, č. k. 4C/61/2021-360, zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali
vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného vo výške 4.813,88 eura, a to žalobcovia 1/ až 22/,
žalobcovia 24/ až 27/ každý v sume 183,31 eura, žalobca 23/ v sume 47,82 eura, titulom platieb za
správu žalovanému ako správcovi bytového domu bližšie špecifikovaného v žalobe, nachádzajúceho sa
v Q., v prípade žalobcov 1/ až 22/, žalobcov 24/ až 27/ za obdobie 23 mesiacov po 7,97 eur a žalobcu

23/ za obdobie 6 mesiacov po 7,97 eura, súvisiacich s porušením jeho povinnosti predložiť správu o
svojej činnosti za predchádzajúci rok (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal
nárok na náhradu trov v rozsahu 100% (výrok II.).
1.1. Vychádzajúc z ustanovení § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, § 132, § 150 ods. 1, § 215 ods. 1,
ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP"
alebo „Civilný sporový poriadok"), § 1 ods. 1, § 8 ods. 1, § 8a ods. 1, ods. 8, ods. 9, ods. 10 § 8b ods. 1,

ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákona č. 182/1993 Z. z." alebo „zákon o vlastníctve bytov") a na základe vykonanéhodokazovania dospel k záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia o tom, že zaplatili
správcovi uplatnenú sumu, pričom bolo ich povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na
preukázanie tejto skutočnosti.

1.2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie tiež poukázal, že v poradí prvým rozsudkom zo
07. februára 2022 žalobu v plnom rozsahu zamietol, pričom skúmal len procesnú podmienku aktívnej
legitimácie žalobcov, v rámci ktorej mal za to, že v danom prípade sa jedná o otázku nedostatku aktívnej
legitimácie, ktorú nebolo možné v konaní zhojiť. Avšak na odvolanie žalobcov Krajský súd v Nitre (ďalej
aj ako „odvolací súd") zrušil uvedený rozsudok súdu prvej inštancie, keď konštatoval, že žalobcovia

sú aktívne legitimovaní podať žalobu a uložil prvoinštančnému súdu vykonať dokazovanie ohľadne
vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného, ako aj ustáliť skutkový stav a stranám uložiť, aby
si uplatnili prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany.
1.3. Mal za preukázané, že žalovaný ako správca bytového domu stratil svoje oprávnenie vykonávať
správu, pretože k 31. decembru 2017 nespĺňal podmienky na zápis do registra správcov. Žalovaný listom
z 5. februára 2020 oznámil žalobcom, že dňa 30. júna 2018 prestala platiť podpísaná zmluva o výkone

správymedzižalovanýmavlastníkmibytovéhodomu. Napriektejtoskutočnostivykonávalvnevyhnutnej
miere a nevyhnutnom rozsahu správu bytového domu v zmysle § 8 ods. 8/ až 10/ zákona č. 182/1993
Z. z., riadil sa ustanoveniami vypovedanej zmluvy o výkone správy z dôvodu, že zo strany vlastníkov
nebola uzavretá zmluva o výkone správy s novým správcom, preto mu prináleží poplatok za správu,
ktorého účtovanie mu zákon vyslovene nezakazuje. Teda v konaní bolo preukázané, že žalovaný aj

po oznámení naďalej zabezpečoval prevádzku bytového domu, o čom predložil relevantné dôkazy, tieto
skutočnosti zo strany žalobcov v konaní popreté neboli. Pričom z vyúčtovaní za roky 2018, 2019, riadne
doručených jednotlivým vlastníkom, a do 30. apríla 2020 bolo zistené, že u žalobcov v 1/, 8/, 12/, 16/,
17/, 24/ a 26/ výška príspevku za správu za uvedené roky činí sumu 79,68 eura, t. j. v žiadnom prípade
nemôže výška príspevku za 23 mesiacov činiť sumu 183,31 eur. Konštatoval, že nakoľko zo strany

žalobcov neboli doložené žiadne dôkazy ohľadne výšky príspevku za výkon správy u týchto žalobcov,
nie je vôbec možné posúdiť uplatnený nárok. Takisto nebol predložený žiadny dôkaz ohľadne žalobcu
25/ za obdobie od 1. januára 2020 do 30. apríla 2020, takže ani u žalobcu 25/ súd prvej inštancie
nevedel posúdiť uplatnený nárok.
1.4. Vo vzťahu k argumentácii žalobcov ohľadom uloženia edičnej povinnosti žalovanému, týkajúcej

sa predloženia dôkazu o zaplatení príspevkov jednotlivých žalobcov, tiež uviedol, že ak by uložil
žalovanému takýto dôkaz predložiť, ani z výpisu z účtu by nebolo zrejmé, v akej výške mali žalobcovia
platiť príspevok za správu žalovanému, kedy bola splatnosť jednotlivých platieb a na základe akej
právnej skutočnosti plnili žalobcovia žalovanému mesačne a či vôbec išlo o mesačné platby, či plnili
platby preddavkovo alebo či boli platby uhrádzané za daný kalendárny mesiac, kedy vôbec boli

splatné. Ďalej poukázal, že žalobcovia nepredložili relevantné dôkazy o tom, že platby boli správcom
prijaté, kedy a na aký účet alebo akou formou boli platby zo strany jednotlivých vlastníkov bytov a
nebytových priestorov uhradené. Preto ak žalobcovia tvrdia, že žalovaný prijal neoprávnené platby,
je ich povinnosťou v konaní špecifikovať presnú výšku platby každého jedného zo žalobcov, nestačí
tvrdenie žalobcov, že žalovaný nepopiera, že platby od žalobcov obdržal. Ak teda žalobcovia nepredložili

relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ich povinnosť tvrdenia je sankciovaná procesnými
prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Podľa súdu prvej inštancie v prípade ak
žalobcovia neunesú dôkazné bremeno, nemôže prenášať ťarchu dôkazného bremena na žalovaného,
pretože by to bolo v príkrom rozpore so zásadami sporového konania, podľa ktorého každá zo strán
musí svoje tvrdenia podložiť relevantnými dôkazmi. Vtomtoprípade nestačilo zo strany žalobcov označiť

dôkaznapreukázaniesvojichtvrdení,pretožetentodôkazriadnevkonaníneoznačili(žiadalivýpiszúčtu
žalovaného, avšak nekonkretizovali o aký výpis sa malo jednať, z akého peňažného ústavu), navyše
žiadali, aby žalovaný predložil dôkaz, ktorým by mal žalovaný preukázať tvrdenie žalobcov, čo hrubým
spôsobom podľa názoru súdu porušuje v konaní rovnosť strán.

2. Na odvolanie žalobcov odvolací súd rozsudkom z 11. septembra 2024, č. k. 25Co/22/2024 - 456,
rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil ako vecne
správny (výrok I.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
(výrok II).
2.1. Odvolací súd, poukazujúc i na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd") sp. zn. III. ÚS 551/2012, III. ÚS 1/2015 a I. ÚS 364/2015, ako aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") sp. zn. 3Cdo/118/2016
a zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 03. decembra 2015
publikovanépodR2/2016,uviedol,žepopreskúmanínapadnutéhorozsudkunezistiljednakžiadnevadykonania, pre ktoré by bolo potrebné zrušiť napadnutý rozsudok, ale tiež sa v plnom rozsahu stotožnil
s dostatočným a riadnym odôvodnením napadnutého rozsudku, keď sa súd prvej inštancie dostatočne
vysporiadal so všetkými námietkami žalobcov a žalovaného vznesenými počas konania. Mal tiež za to,

že prvoinštančný súd vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil.
2.2. Konštatoval, že záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcami, keď
nepreukázali oprávnenosť svojho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, t. j.
nepreukázali, že k bezdôvodnému obohateniu žalovaného skutočne došlo tým, že mu platili bez
právneho dôvodu poplatok za výkon správy, je správny. Mal zhodne so súdom prvej inštancie za to, že

bolo prvoradou povinnosťou žalobcov, ktorí žiadali od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia,
aby preukázali, že žalovanému toto bezdôvodného obohatenie vzniklo tým, že mu poplatok za správu aj
skutočne a v požadovanej výške zaplatili. Žalobcovia túto skutočnosť nepreukázali a žiadali prenesenie
dôkazného bremena na žalovaného. Tým by však došlo k porušeniu zásady rovnosti strán v civilnom
procese uvedenej v čl. 6 Civilného sporového poriadku. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožnil
s odôvodnením súdu prvej inštancie, uvedeným v bode 53. napadnutého rozsudku, keď nevyhovel

návrhužalobcovnapredloženievýpisovzúčtovžalovaného.Nestotožnilsaibastvrdením,žežalobcovia
nekonkretizovalio aký výpis sa malo jednať, z akého peňažného ústavu, keď žalobcovia tieto skutočnosti
v priebehu konania označili. Napriek tomu, že žalobcovia konkretizovali účty žalovaného, peňažný ústav,
nemal súd prvej inštancie povinnosť preniesť dôkazné bremeno preukázania skutočností tvrdených
žalobcami, na žalovaného. Povinnosťou žalobcov už s podanou žalobou bolo predložiť dôkazy o svojich

tvrdeniach, pričom nie je postačujúce tvrdenie žalobcov, že žalovaný nepoprel, že platby od žalobcov
obdržal.
2.3. V súvislosti s predmetom konania zdôraznil, že v danej veci sa žalobcovia domáhali svojho nároku
titulombezdôvodnéhoobohateniažalovaného,súdprvejinštanciesatýmtoinštitútomvôbecnezaoberal.
Odvolací súd z dôvodu stotožnenia sa s výrokom napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, preto v

podstatnom zhrnul, že na vznik osobitného záväzkovo právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia
sa vyžaduje kumulatívne splnene zákonných predpokladov. Tvrdenie žalobcov, že žalovaný sa na ich
úkor obohatil z dôvodu nesplnenia povinností uvedených v ustanovení § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve
bytov, bolo v konaní medzi stranami sporu sporné. Žalovanému zanikla platnosť zmluvy o výkone správy
bytového domu, nakoľko ako správca stratil svoje oprávnenie vykonávať správu, keď k 31. 12. 2017

nespĺňal podmienky na zápis do registra správcov. Napriek tomu však správu bytového domu žalobcov
aj naďalej vykonával v nevyhnutnej miere a v nevyhnutnom rozsahu až do 30. 04. 2020. Skutočnosť, že
žalovaný aj naďalej vykonával správu bytového domu je preukázaná listinnými dôkazmi predloženými
v konaní pred súdom prvej inštancie (zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov, faktúry, správy o odbornej
prehliadke a skúške plynového zariadenia, bleskozvodu a pod.). Taktiež splnenie povinností podľa § 8a

ods. 2 zákona o vlastníctve bytov bolo súdu prvej inštancie preukázané, pričom správu o činnosti za
rok 2021 žalovaný priložil k vyúčtovaniu ročných nákladov, za rok 2019 bolo vyúčtovanie vložené do
poštovej schránky, za rok 2017 bolo doručené jednotlivým vlastníkom, taktiež za rok 2018. Z uvedeného
jednoznačne vyplýva, že žalovaný aj po 01. 01. 2018 plnil svoje povinnosti správcu bytového domu tak,
akomutozákonukladáaztohtodôvodukbezdôvodnémuobohateniužalovanéhotým,žeprijalpoplatok

za správu bytového domu, dôjsť nemohlo, keďže k zväčšeniu jeho majetku v dôsledku vykonávania
nevyhnutných úkonov pre správu bytového domu, nedošlo.
2.4. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcov ohľadom nesprávnych skutkových zistení zdôraznil,
že námietky týkajúce sa predloženia vyúčtovania žalovaného, ktoré podľa odvolacieho súdu nie sú
dôkazom preukazujúcim, že žalobcovia predmetný poplatok za správu aj skutočne v požadovanej

výške zaplatili, ako aj uloženia edičnej povinnosti žalovanému považuje za účelové a nedôvodné. V
tejto súvislosti okrem iného poukázal, že v danom prípade nejde o ojedinelý prípad možnosti presunu
dôkazného bremena, nakoľko bolo v možnostiach a schopnostiach žalobcov preukázať, že predmetný
poplatok za správu žalovanému zaplatili.
2.5. Záverom poukázal, že za nedôvodnú aj považoval jednak námietku ohľadom vedomého zatajovania

zániku oprávnenia žalovaného, ktorá bola vzhľadom na závery nižších súdov o neunesení dôkazného
bremena tvrdenia žalobcov bezpredmetná a navyše sa podľa odvolacieho súdu nezakladala na pravde
z dôvodu odignorovania predloženia návrhu novej zmluvy žalobcom v auguste 2018, ako i námietku
o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o výkone správy, nakoľko žalobcovia ako spotrebitelia boli v
danom konaní od začiatku konania zastúpení právnym zástupcom, advokátom. Z tohto dôvodu, podľa

§ 160 CSP nemal súd prvej inštancie poučovaciu povinnosť. Dodal, že za opodstatnenú považoval iba
námietku žalobcov, že v priebehu konania označili čísla účtov a peňažné ústavy, z ktorých navrhovali
predložiť výpisy z účtov žalovaného, avšak s tým, že táto námietka nemala žiadny vplyv na rozhodnutie
v danej veci.3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj ako „dovolatelia") dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP, žiadajúc, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby zrušil napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie
konanie.
3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) dovolatelia videli jednak v
procesnom postupe nižších súdov, ktorý sa podľa žalobcov prieči základným zásadám civilného

sporového procesu, ignoruje spotrebiteľský charakter sporu, vykazuje vážne procesné nedostatky,
opomína význam zásady voľného hodnotenia dôkazov a vykonávania dôkazov v spotrebiteľských
veciach, ako aj v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia v otázke nevykonaného dokazovania.
Dovolatelia mali za to, že záver súdov nižšej inštancie, v rámci ktorého považovali za podstatné pre
konanie zistenie, že žalobcovia nepreukázali reálne zaplatenie poplatkov za správu, nie je správny a
odporuje vykonanému dokazovaniu, keďže spolu so žalobou predložili žalobcovia jednotlivé vyúčtovania

vyhotovené žalovaným, z ktorých je nesporné, že žiaden z nich nemal nedoplatky vo vzťahu k poplatku
za správu. V tejto súvislosti zdôraznili, že v konaní viackrát uviedli, že pokiaľ by predsa len bolo potrebné
vykonaťdokazovanie,ktorébytútopodľaobochsúdovspornúskutočnosťpreukázalo,žalobcovianavrhli
vykonať dokazovanie uložením edičnej povinnosti žalovanému predložiť výpisy z konkrétnych účtov
žalovaného, na ktoré žalobcovia platili poplatky za správu za sledované obdobie, a to na preukázanie

skutočného zaplatenia poplatkov za správu, odhliadnuc od faktu, že táto skutočnosť mala byť podľa
žalobcov v zmysle § 151 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP považovaná za nespornú, avšak súdy oboch inštancii
napriek opakovanému, kvalifikovanému a odôvodnenému procesnému návrhu žalobcov počas konania,
odmietli 8v tomto smere vykonať efektívne dokazovanie prostredníctvom tohto zásadného dôkazu.
Pričom úhrada poplatkov za správu sa stala de facto spornou skutočnosťou na základe právneho

názoru prvoinštančného súdu až po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom, čo preukazuje zápisnica
a zvukový záznam z pojednávania dňa 21. septembra 2023. Uvedené procesné pochybenie považovali
v tomto smere i so zreteľom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/5/2019, 7Cdo/205/2019,
6Cdo/259/2010 či 4Cdo/100/2018 a 6Cdo/107/2022, za o to výraznejšie z dôvodu spotrebiteľského
charakteru konania a potreby uplatňovania § 295 CSP.

3.2. V súvislosti s nedostatkom riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v podstatnom uviedli,
že arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť a zmätočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu možno pozorovať najmä v bodoch 21., 21.2., 25.2., 25.2.1 a 25.3.1 tohto rozhodnutia. Vychádzajúc
aj z rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/151/2019 a Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 38/2015, II. ÚS 400/2009, III. ÚS 651/2016, podľa názoru

žalobcov súdy nižšej inštancie svojím postupom hrubo popreli princíp rovnosti zbraní bez akéhokoľvek
riadneho a objektívneho odôvodnenia. Teda navrhované pre konanie relevantné dokazovanie ku
kľúčovým skutočnostiam odmietli čisto formalisticky a neposkytli žalobcom ako slabšej strane v
pozícií spotrebiteľov riadne odôvodnenie tohto odmietnutia. Poukázali, že odvolací súd vo vzťahu k
nepreukázanému a popretému tvrdeniu žalovaného ohľadom predloženia návrhu novej zmluvy o výkone

správy, zaťažil svoje rozhodnutie vadou zmätočnosti, keď bez akéhokoľvek vysvetlenia sa stotožnil s
nepodloženýmtvrdenímžalovaného.Zároveňupriamilipozornosťnato,žesúdprvejinštanciesaneriadil
záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, prezentovaným v bode 13. uznesenia Krajského súdu
v Nitre, č. k. 25Co/81/2022 - 262, nakoľko sa nevyporiadal s argumentáciou žalobcov obsiahnutou v ich
odvolaní, avšak táto zostala bez povšimnutia i samotným odvolacím súdom pri opätovnom rozhodovaní.

Žalobcovia záverom tiež dodali, že súdy oboch inštancii v zásade nepriamo aprobovali nezákonný
postup správcu bytového domu, ktorý na jednej strane v podstate môže vykonávať faktickú správu
bytového domu bez riadnej zmluvy, poberať za to od vlastníkov odmenu a na strane druhej sa na
neho povinnosti správcu bytového domu podľa platného práva nebudú vzťahovať. Podľa žalobcov ide
o zásadný a nebezpečný precedens, ktorý otvára cestu špekulatívnemu podnikaniu na úseku správy

bytových domov.

4. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení nestotožnil s dovolacou argumentáciou žalobcov, pričom okrem
iného podotkol, že ochrana práv spotrebiteľov však nemôže byť bezbrehá, keďže aj spotrebiteľ je
sporovou stranou majúcou svoje povinnosti, ktorých zanedbaním znáša dôsledky. Záverom navrhol, aby

dovolací súd podané dovolanie odmietol, prípadne zamietol ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolonapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP)
skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,
pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3

CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. V danom prípade žalobcovia vyvodzovali prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
6.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP pritom nie je významný
subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale

rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

7. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Z práva
na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie

je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (tu porovnaj rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II.
ÚS 251/03).

8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide
napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

9. Dovolatelia v podanom dovolaní namietali najmä nedostatky v procese dokazovania, ako aj
nedostatočnéhozdôvodneniarozhodnutiavedúcehokzmätočnosti,nepreskúmateľnostiažarbitrárnosti,
či dokonca k prílišnému formalizmu rozhodnutí nižších súdov i s akcentom na spotrebiteľský charakter
predmetného konania, keď súdy nižšej inštancie odmietli vykonať žalobcami navrhnutý kľúčový dôkaz,
resp. ani z vlastnej iniciatívy nevykonali v súlade s § 295 CSP dokazovanie smerujúce k zisteniu

podstatnej skutočnosti, či zo strany žalobcov došlo k zaplateniu žalobou uplatnených poplatkov za výkon
správy predmetného bytového domu (pozri body 3.1. a 3.2.).

10. V zmysle čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

10.1. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci. Skutkové
predpoklady právnej normy zakladajúcej nárok (právo, iný právny následok) preukazuje ten, kto sa
nároku alebo iného právneho následku dovoláva, a toho samozrejme ťažia aj nepriaznivé následky,
že skutkové predpoklady tejto právnej normy zostanú neobjasnené (Lavický, P.: Důkazní břemeno v
civilním řízení soudním. Praha: Leges, 2017, 165 s.) .

10.2. Zároveň v prípade spotrebiteľských sporov platí, že všeobecne uznávaný princíp „vigilantibus iura
scriptae sunt" ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, vychádzajúc tak zo
samotnej povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, v ktorých je neinformovanosť spotrebiteľov častozneužívaná v ich neprospech, keďže len malé percento spotrebiteľov dokáže vyhodnotiť nekalú povahu
zmluvnej podmienky (m. m. I. ÚS 150/2018 ).

11. Najvyšší súd so zreteľom na nosnú dovolaciu argumentáciu žalobcov pripomína, že dokazovanie je
časť civilného sporového konania, v rámci ktorého si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo
veci. V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových
okolnostiach,ktorézakladajúaodôvodňujúprejednávanýnárok).Stranysporusúpritompovinnéoznačiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (čl. 8 CSP), pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, listiny, znalecký posudok, správy a vyjadrenia
orgánov a právnických osôb, obhliadka a výsluch strán sporu (§ 132 ods. 1 a § 187 ods. 1 a 2 CSP). O
tom,ktoréznavrhovanýchdôkazov(aleajtých,ktoréniesúnavrhované)budúvykonané,prípadneakým
spôsobom, rozhoduje výlučne súd, a nie strany sporu (§ 185 ods. 1 CSP). Táto, súdu respektíve sudcovi
zákonom daná možnosť výberu dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je súčasťou
princípu voľného hodnotenia dôkazov (viď napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 64/1997,

resp. najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/13/2012). O tom, či súd vykoná alebo nevykoná navrhovaný dôkaz
nevydáva žiadne rozhodnutie, má iba povinnosť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej uviesť, z akého
dôvodu navrhovaný dôkaz nevykonal (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/242/2013).

12. Na druhej strane ustanovenie § 295 CSP, ktoré dopĺňa vyššie naznačené znenie ustanovenia §

185 CSP (systematicky zaradené do druhej hlavy Civilného sporového poriadku „Spory s ochranou
slabšej strany"), predstavuje jedno z kľúčových ustanovení prelamujúcich dispozičný princíp v civilnom
procesescieľomposkytnúťspotrebiteľovičonajväčšiumieruochranyjehoprávgarantovanýchhmotným
právom. Vyplýva z neho, že v spotrebiteľských sporoch súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ
nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou

ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov (Števček M., Ficová
S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár,
Praha:C.H.Beck,2016,1540s.,str.1029).Tátomožnosťpriznanásúdubolaposúdenáakonevyhnutná
pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné
nebezpečenstvo toho, že spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

13. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že rovnako ako súd prvej inštancie i odvolací
súd dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena z dôvodu nepreukázania opodstatnenosti
uplatnenéhonárokužalobcaminavydaniebezdôvodnéhoobohateniažalovaným.Malizato,ževdanom
prípade bolo v možnostiach a schopnostiach žalobcov preukázať tvrdenie o zaplatení predmetných

poplatkov v požadovanej výške, a preto nevznikla potreba prenesenia tohto dôkazného bremena na
žalovaného, resp. nešlo o prípad nevyhnutnosti aplikácie tohto procesnoprávneho inštitútu.

14. Najvyšší súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že je síce možnosťou súdu v spotrebiteľských
sporoch vykonať aj taký dôkaz, ktorý spotrebitelia nenavrhli (čiže obstarávať a vykonávať dôkazy i z

vlastného podnetu súdu), to však neznamená, že súd bude suplovať dôkaznú povinnosť (obdobne
aj v prípade povinnosti skutkových tvrdení) žalobcov v pozícii spotrebiteľov, osobitne ak sú
zastúpení advokátom, prípadne vykonávať dokazovanie o každej spotrebiteľmi tvrdenej, či
nevyslovenej a nenamietanej skutočnosti, prípadne aj povinnosť vykonať každý spotrebiteľmi navrhnutý
dôkaz. Aj za účinnosti novej právnej úpravy totiž naďalej platí, že o návrhu na vykonanie dokazovania

rozhoduje súd. Súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, a to vždy za stavu daného
osobitne individuálnymi okolnosťami prejednávanej veci (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/36/2018, 4Cdo/233/2021). Preto v zásade nie je povinnosťou súdu vykonať každý spotrebiteľom
navrhnutý dôkaz resp. nachádzať bezbreho dôkazy podporujúce tvrdenie spotrebiteľa v spore, avšak na
druhej strane z ustanovení zákona vyplýva, že ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci má potrebné

dôkazy vykonať ex offo, pričom spravila ide o dôkazy, ktoré si slabšia strana nemá možnosť zabezpečiť
(prípadne, ktoré nie sú podľa mylného názoru tejto strany dôležité pre samotné konanie), a preto je
potrebná ingerencia súdu. Pokiaľ takto nepostupuje až vtedy možno aj s ohľadom na okolnosti tej-ktorej
veci konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces.

15. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo
skutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za
základsvojhorozhodnutiaúplneinak,akovyplývazvykonanéhodokazovania,prípadneaknezistilurčitúpodstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva. V danom prípade však
dovolací súd takéto vady v procese dokazovania nezistil.
15.1. Povinnosťou žalobcov bolo preukázať, že žalovaný sa na ich úkor bezdôvodne obohatil. Povinnosť

uvádzať skutkové tvrdenia platí aj pre spotrebiteľa. Povinnosť strany sporu preukázať svoje tvrdenia,
z ktorých odvodzuje svoje právo, nemôže byť prenesená na protistranu, pretože by to bolo v rozpore
so základnými princípmi kontradiktórneho procesu, so zásadou zodpovednosti za unesenie dôkazného
bremena a s princípom formálnej pravdy uplatňovanej v sporovom konaní. Aj v spotrebiteľskom spore
má spotrebiteľ povinnosť uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdenia, že žalovaný sa na jeho úkor

bezdôvodne obohatil tým, že prijal poplatok za správu bytového domu uhradený jednotlivými žalobcami.

16. Zároveň dovolací súd zvažoval, či postup nižších súdov, ktoré nevykonali žalobcami navrhovaný
dôkaz, mal za následok záver o neunesení dôkazného bremena, inak povedané, či nevykonanie tohto
dôkazu vykazovalo znaky nesprávneho procesného postupu.
16.1. Dovolací súd uvádza, že súd prvej inštancie poukázal, že ani z výpisu z účtu by nebolo zrejmé,

v akej výške mali žalobcovia platiť príspevok za správu žalovanému, kedy bola splatnosť jednotlivých
platieb a na základe akej skutočnosti plnili žalobcovia žalovanému mesačne a či vôbec išlo o mesačné
platby, či plnili preddavkovo alebo či boli platby uhrádzané za daný kalendárny mesiac, kedy vôbec
boli splatné. Okrem toho odvolací súd konštatoval, že „Tvrdenie žalobcov, že žalovaný sa na ich úkor
obohatil z dôvodu nesplnenia povinností uvedených v ustanovení § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve

bytov, bolo v konaní medzi stranami sporu sporné. Žalovanému zanikla platnosť zmluvy o výkone správy
bytového domu, nakoľko ako správca stratil svoje oprávnenie vykonávať správu, keď k 31. 12. 2017
nespĺňal podmienky na zápis do registra správcov. Napriek tomu však správu bytového domu žalobcov
aj naďalej vykonával v nevyhnutnej miere a v nevyhnutnom rozsahu až do 30. 04. 2020. Skutočnosť, že
žalovaný aj naďalej vykonával správu bytového domu je preukázaná listinnými dôkazmi predloženými

v konaní pred súdom prvej inštancie (zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov, faktúry, správy o odbornej
prehliadke a skúške plynového zariadenia, bleskozvodu a pod.). Taktiež splnenie povinností podľa § 8a
ods. 2 zákona o vlastníctve bytov bolo súdu prvej inštancie preukázané, pričom správu o činnosti za
rok 2021 žalovaný priložil k vyúčtovaniu ročných nákladov, za rok 2019 bolo vyúčtovanie vložené do
poštovej schránky, za rok 2017 bolo doručené jednotlivým vlastníkom, taktiež za rok 2018. Z uvedeného

jednoznačne vyplýva, že žalovaný aj po 01. 01. 2018 plnil svoje povinnosti správcu bytového domu tak,
akomutozákonukladáaztohtodôvodukbezdôvodnémuobohateniužalovanéhotým,žeprijalpoplatok
za správu bytového domu, dôjsť nemohlo, keďže k zväčšeniu jeho majetku v dôsledku vykonávania
nevyhnutných úkonov pre správu bytového domu, nedošlo".
16.2. Z uvedeného potom vyplýva, že aj v prípade vykonania dôkazu navrhovaného žalobcami na

predloženie výpisov z účtu žalovaného, takéto dokazovanie by bez ďalšieho samé osebe nemohlo
spochybniť vyššie uvedený záver odvolacieho súdu. Za takejto situácie potom postupom súdov nemohlo
dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces.
16.3. V tomto smere dovolací súd tiež uvádza, že odvolací súd správne poukázal, že presunúť dôkazné
bremeno z povinnej strany (žalobcov) na druhú strany je možné v ojedinelých prípadoch (napríklad

dokazovanie negatívnych skutočností, informačný deficit, vysvetľovacia povinnosť a pod.), keď táto
strana nie je schopná a nemá možnosť si pre konanie významné dôkazy zaobstarať sama. Nemožno
opomenúť,žeosobitnáochranavsporeslabšejstranynezbavujestranupovinnostitvrdeniaadôkazného
bremena, ktoré majú kľúčový význam a predstavujú jeden zo základných princípov civilného procesu.
Tieto povinnosti žalobcov - spotrebiteľov musia byť zachované a dodržané. Pokiaľ si žalobcovia nesplnili

svoju povinnosť alebo ju zanedbali, nemôžu ju zastierať, či za každých okolností zamieňať s údajne
nesplnenou, či zanedbanou možnosťou súdu prevziať dôkaznú iniciatívu za nich ako spotrebiteľov.

17. V reakcii na námietku dovolateľov ohľadom absencie riadneho odôvodnenia vykonaného
dokazovania v napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu, jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť

dovolací súd považuje za vhodné poukázať, že jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva
na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo
a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP, I. ÚS
243/2007),pritomstarostlivoprihliadaťnavšetko,čovyšlopočaskonanianajavo,vrátanetoho,čouviedli
strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný
súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým
na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale vneposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A,
č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
17.1. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 a § 393 ods. 2 CSP, preto ho nemožno

považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Za rozhodujúce pritom
považoval, že odôvodnenie obidvoch rozsudkov (konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím
súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu) zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva

vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické
a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre
právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami,

odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP.
17.2. Žalobcovia v podstatnom argumentovali tým, že odvolací súd len stroho skonštatoval, že v
zhode so súdom prvej inštancie sa s návrhom žalobcov na vykonanie dokazovania nestotožnil a
zároveň aproboval postup prvoinštančného súdu, ktorým odoprel povinnosť preniesť dôkazné bremeno
preukázania skutočností tvrdených žalobcami na žalovaného bez poskytnutia ochrany žalobcom v

pozícii slabšej strany.
17.3. Najvyšší súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na umožnenie odvolaciemu súdu procesným
právom, aby takýto súd, pokiaľ sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením odvolaním napadnutého
rozhodnutia, sa v odôvodnení len obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387

ods. 2 CSP). V týchto prípadoch potom stačí, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže
na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, keď spätosť potvrdzovaného
a potvrdzujúceho rozsudku vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu a rozhodnutie odvolacieho
súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie; ak
sa však odvolací súd rozhodne ísť touto cestou, vedome tým preberá zodpovednosť i za kvalitu

argumentácie súdu prvej inštancie (t. j. či v prípadnom dovolacom konaní obstojí ako ním potvrdené
rozhodnutie, tak i ním samým doplnené dôvody). Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie
prvoinštančného súdu (zo strany súdu odvolacieho) v tomto prípade nie je pravidlom (ale výnimkou)
a môže sa stať, že toto ani nebude reálne možné, ak súd prvej inštancie sa v rámci odôvodňovania
svojho rozhodnutia, neskôr podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní sám objektívne uspokojivým

spôsobom vyporiada so všetkými relevantnými argumentmi všetkých sporových strán a ani odvolanie
neprinesie nič iné, než polemiku s takýmito jeho úvahami. O takýto prípad išlo aj v danej veci, keď
odvolací súd doplnil argumentáciu prvoinštančného súdu na zdôraznenie jeho správnosti vo vzťahu
k vykonanému dokazovaniu vedúcemu k záveru o potrebe zamietnutia žaloby z dôvodu neunesenia
dôkaznéhobremenažalobcami,atokonkrétnevbodoch20.až21.2.napadnutéhorozhodnutia.Zároveň

odvolací súd sa zaoberal aj inštitútom bezdôvodného obohatenia (na ktorý vo svojom rozhodnutí súd
prvej inštancie nereflektoval), titulom ktorého žiadali žalobcovia zaplatenie uplatnených poplatkov za
výkon správy predmetného bytového domu, keď v bodoch 22. až 22.2. odôvodnenia rozhodnutia sa
vysporiadal so základnými predpokladmi, ktorých kumulatívne splnenie pre vznik tohto osobitného
záväzkového vzťahu zákon vyžaduje.

17.4. Navyše odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacom konaní (II. ÚS 78/05 ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená,
že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument procesnej strany sporu (II. ÚS 76/07 ).

17.5. Dovolatelia namietajú, že odvolací súd sa nevysporiadal s kasačne záväzným právnym názorom
vysloveným v bode 13. uznesenia odvolacieho súdu č. k. 25Co/81/2022-262, podľa ktorého sa súd
prvej inštancie mal zaoberať argumentáciou žalobcov obsiahnutou v odvolaní. Túto námietku žalobcovia
uplatnili aj v odvolaní, na základe ktorého bol vydaný napadnutý rozsudok. Odvolací súd sa však suvedenou argumentáciou zaoberal a poskytol k nej primeranú odpoveď. V odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol, že nezistil žiadne vady konania, stotožnil sa s dostatočným a riadnym odôvodnením
rozsudku súdu prvej inštancie a konštatoval, že tento súd sa náležite vysporiadal so všetkými

námietkami žalobcov aj žalovaného. Zároveň sa odvolací súd vysporiadal so všetkými podstatnými
námietkami žalobcov uvedenými v podanom odvolaní (bod 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku).
Uvedený postup považuje dovolací súd za postačujúci, keďže odvolací súd sa s podstatou odvolacej
argumentácie žalobcov vecne vyrovnal.
17.6. Takisto samotná skutočnosť, že dovolatelia so závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia

odvolacieho súdu nesúhlasia, v danom prípade s názorom oboch nižších súdov o neunesení dôkazného
bremena žalobcami z dôvodu nepreukázania vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
žalovaným, nemôže bez ďalšieho relevantného namietania viesť k založeniu prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP, pretože ako už bolo vyššie uvedené do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, resp. s jej právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

18. Pokiaľ žalobcovia namietajú nesprávne hodnotenia vykonaných dôkazov, uvedenú vadu bez
ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe
odvolacieho súdu, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý
ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie, (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť
sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Už dávnejšia
judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000), ako aj viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012)
zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov

nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv.
zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli
účinnosť od 01. júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli, preto ich
treba považovať za naďalej aktuálne. Preto nie je dôvodom zakladajúcim zmätočnostnú vadu podľa
§ 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných

dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017,5Cdo/90/2017,8Cdo/187/2017,9CdoPr/8/2023).Súladtohtoprávnehonázorusústavou
posudzoval ústavný súd a nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017,
III. ÚS 40/2020).
18.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a

druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).
V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie

zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP,
avšak tieto vady v posudzovanom spore nezistil.

19. Ak dovolatelia považovali za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesprávny právny
záver súdov nižších inštancií (nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, skutkovými
a právnymi zisteniami, nesprávne interpretovanie právnej normy), dovolací súd zdôrazňuje, že už
podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že
realizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením (pozri R 54/2012,

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011,
5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa dovolacieho súdu nie je po
01. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho
posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného
sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne

posúdenie veci nezakladá žalobkyňou tvrdenú vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R
24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (viď. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017,
3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).20. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd mal za to, že žalobcovia neopodstatnene namietajú, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom im znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

21. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435.

22. Najvyššiemu súdu za opísanej situácie preto neostalo iné, než dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP
odmietnuť ako neprípustné v zmysle § 447 písm. c) CSP.

23. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.