Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/37/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122206632
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2122206632.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudkýň:

JUDr. Dominika Horváthová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobcu: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, IČO: 42 499 500, Daňový úrad Trnava, so sídlom Hlboká 8/1, 917 65 Trnava, proti žalovaným:
1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C. a 2. D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. G. XXXX/
XX, XXX XX H., obidvaja žalovaní zastúpení: JUDr. Anna Žedényiová, advokátka so sídlom Palackého
85/5, 911 01 Trenčín, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k.: 38C/50/2022 – 232 zo dňa 23. septembra 2024 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1 a 2 m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zamietol žalobu v celom rozsahu. Výrokom
II. priznal žalovaným 1 a 2 voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

1.1 Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 150 ods.
1, 2, § 191 ods. 1, § 204, čl. 2 ods. 2, § 137, § 251 ods. 1, § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2, zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“).

1.2 Súd prvej inštancie vecne dôvodil tým, že žalobca sa žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva
žalovaného2knehnuteľnostiam,zapísanýmnalistevlastníctvač.XXXXpreobecH.,katastrálneúzemie
H.,parcelyregistra„C“,evidovanénakatastrálnejmapeparc.číslo8252/21,ovýmere388m2zastavaná
plocha a nádvorie; stavby súpisné číslo XXXX, na parcele č. 8252/21, druh stavby 9, bytový dom; byty
a nebytové priestory, ulica E. XX, 4. poschodie, byt č.XX, podiel priestoru na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu 731/10000 rozhodnutím č, 101192624/2018 zo dňa 19.06.2018, ktorých

bol žalovaný 2 (daňový dlžník) v čase vydania rozhodnutia vlastníkom v podiele 1/1 (v ďalšom texte
„predmetné nehnuteľnosti“). Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 19.06.2018 Daňový úrad
Trnavaakosprávcadanezriadilnazabezpečeniedaňovéhonedoplatkuzrozhodnutiač.02201816/2017
zo dňa 17.10.2017 záložné právo k predmetným nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaného 2,
daňového dlžníka D. B., nar. XX.XX.XXXX. Vyššie uvedeným rozhodnutím o zriadení záložného práva
bolo žalovanému 2 zakázané nakladať s predmetom záložného práva bez súhlasu správcu dane.
Žalovaný 2 ako daňový dlžník mohol vykonať právne úkony týkajúce sa predmetu záložného práva

v zmysle predmetného rozhodnutia len s predchádzajúcim súhlasom správcu dane. Rozhodnutie o
zriadenízáložnéhoprávač.101192624/2018bolodoručenéžalovanému2dňa07.07.2018.Týmtodňom
sa stalo predmetné rozhodnutie vykonateľným (právoplatnosť nastala dňa 23.07.2018). Dňa 10.07.2018
bol Okresnému úradu Trnava, Katastrálny odbor, doručený návrh na vklad dočasného vlastníckehopráva na základe listiny „zmluva o pôžičke a zmluva o zabezpečovacom prevode práva“ uzatvorenej
medzi D. B., nar. XX.XX.XXXX ako veriteľom a D. B., nar.: XX.XX.XXXX ako dlžníkom, datovanej
dňa 10.12.2016. Predmetom zmluvy je pôžička poskytnutá veriteľom dlžníkovi, ktorá je zabezpečená

zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva, podľa ktorej dlžník dočasne prevádza do výlučného
vlastníctva veriteľa predmetné nehnuteľnosti. Rozhodnutím Okresného úradu Trnava, Katastrálny odbor
č. V 4924/2018 zo dňa 11.07.2018, bol povolený vklad dočasného vlastníckeho práva D. B., nar.
XX.XX.XXXX, Vklad bol v zmysle predmetného rozhodnutia povolený dňa 11.07.2018 a zároveň aj týmto
dňom nastali právne účinky predmetného vkladu.

1.3 Na základe uvedených skutočností Daňový úrad Trnava podal dňa 30.11.2018 na Okresný súd
Trnava žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. V
priebehu konania pôvodný žalovaný 2, D. B., dňa XX.XX.XXXX zomrel, jeho právnou nástupkyňou je A.
B. (žalovaná 1), ktorá na základe dohody dedičov v dedičskom konaní po poručiteľovi nadobudla sporné
nehnuteľnosti. Súdne konanie vedené pod sp. zn. 20C/87/2018 bolo ukončené rozsudkom z 22.06.2022,

ktorým súd žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu zamietol. Ďalej prebiehalo dodatočné dedičské
konanie po D. B. st. (sp. zn. 17D 110/2022) o aktívum dedičstva – pohľadávku poručiteľa v hodnote
25 000 eur z titulu zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 10.12.2016. V
rámci tohto konania sa dedičia dohodli, že túto pohľadávku zdedí v celosti len žalovaná 1.

1.4 Súd prvej inštancie predovšetkým skúmal naliehavý právny záujem žalobcu na určení a zistil, že
žalobca svoj naliehavý právny záujem odôvodnil tým, že zmluva o pôžičke a zabezpečovacom prevode
práva bola uzatvorená po nadobudnutí vykonateľnosti rozhodnutia o zriadení záložného práva, ktorým
bolo žalovanému 2 zakázané nakladať s nehnuteľnosťami. Porušenie tohto zákazu spôsobuje podľa
žalobcu absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Žalobca zároveň uviedol, že bez požadovaného určenia

nedokáže ochrániť svoje práva veriteľa a zabezpečiť výkon záložného práva, pričom poukázal aj na to,
že nebola preukázaná reálne poskytnutá pôžička (ani v predchádzajúcom konaní sp. zn. 20C/87/2018)
a táto suma nebola ani predmetom dedičstva.

1.5 Žalovaní namietali, že žalobcovo subjektívne právo sa týka daňového záložného práva, nie

vlastníckeho práva. Daňové záložné právo sa do katastra zapisuje záznamom s deklaratórnymi
účinkami, nie konštitutívnymi, a teda právo žalobcu spočívajúce v daňovom záložnom práve nie je nijak
ohrozené ani porušené a má ho zachované. Fakt, že nie je možný výkon tohto práva, nie je dôvodom
pre určenie vlastníckeho práva žalovaného 2. Ďalej poukázali na to, že žalobca neskúmal iný majetok
žalovaného 2 na výkon daňovej exekúcie a že ak považoval postup katastrálneho úradu za nesprávny,

mal použiť iné právne inštitúty na nápravu, nie civilné súdne konanie o určenie vlastníckeho práva.

1.6 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom
určení vlastníckeho práva. Konštatoval, že primárny právny záujem žalobcu je zameraný na zaplatenie
daňového nedoplatku, čo vyplývalo aj z jeho vlastných podaní. Podľa prvoinštančného súdu nie je

zrejmé, aký právny záujem môže mať žalobca na určení vlastníckeho práva medzi stranami zmluvy (o
prevode vlastníckeho práva - zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva), keď samotné
zmluvné strany túto skutočnosť nespochybňujú. Neplatnosť nadobúdacej zmluvy môže podľa súdu
primárne spochybňovať len ten, kto je jej zmluvnou stranou, nie tretí subjekt, ktorému by takáto
neplatnosť prospela. Typickým prípadom určovacej žaloby je situácia, keď je spochybnené vlastníctvo

na liste vlastníctva alebo keď sa o platnosť/neplatnosť zmluvy súdia jej zmluvné strany. Súd dal za
pravdu žalovaným, že požadovaný výrok súdu by neodstránil stav právnej neistoty ohľadom vlastníctva,
pretože spor o to, kto je vlastníkom nehnuteľnosti, reálne ani nevznikol. Žalobca však chcel dosiahnuť,
aby bol vlastníkom nehnuteľnosti žalovaný 2 (daňový dlžník), lebo by si tým zlepšil svoje postavenie pri
vymáhaní nedoplatku – konkrétne možnosťou zapísať daňové záložné právo a začať výkon záložného

práva.Súdďalejkonštatoval,žežalobcanepreukázalžiadnespochybnenievlastníckehoprávazostrany
kohokoľvek. Z tohto dôvodu súd všetky argumenty žalobcu o naliehavom právnom záujme zamietol ako
právne irelevantné a neudržateľné, zdôrazňujúc, že na riešenie takýchto situácií (zlepšenie postavenia
veriteľa po prevode majetku dlžníkom na tretie osoby) slúžia osobitné druhy žalôb, a nie žaloba o určenie
vlastníckeho práva. Pretože žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem z dôvodu nesprávne podanej

žaloby a žalobného návrhu, súd rozhodol vo veci zamietnutím, a z tohto dôvodu sa ďalej nezaoberal
vecnými argumentmi žalobcu.1.7 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p., keď žalovaní 1 a 2 mali
v konaní plný úspech.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodu, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.).

2.1 Podľa žalobcu sa prvoinštančný súd dopustil vady konania (tzv. „prekvapivosti rozhodnutia“) a

vydal nepreskúmateľný rozsudok tým, že nepostupoval v súlade s ustanoveniami Civilného sporového
poriadku o predbežnom posúdení veci, čím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. Súd mal
povinne aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku týkajúce sa predbežného posúdenia veci
(predovšetkým § 138, § 168 ods. 1, § 171 ods. 1 posledná veta a § 181 ods. 2 druhá veta C.s.p.),
aby predišiel „prekvapivému rozhodnutiu“. Žalobca namietol, že súd počas celého konania neuskutočnil
a nevyjadril zodpovedajúce predbežné právne a skutkové posúdenie veci, a preto konanie zaťažil

vadou„prekvapivostirozhodnutia“,čímzásadnýmspôsobomporušilprávožalobcunaspravodlivýsúdny
proces.

2.2 Napadnutý rozsudok je podľa žalobcu nepreskúmateľný a logicky neudržateľný v kľúčových
záveroch, na základe ktorých bola žaloba zamietnutá. Súd zamietol žalobu sčasti s odôvodnením, že

žalobca mohol dosiahnuť svoj účel podaním inej žaloby, avšak odmietol uviesť, aký typ žaloby mal
žalobca správne použiť. Ak súd odmietne žalobu pre jej nesprávny typ, je povinný uviesť správny
typ žaloby. Neuvedenie správneho typu žaloby robí záver súdu a na ňom založené rozhodnutie
nepreskúmateľným, čo tiež predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Súd tiež zamietol
žalobu s odôvodnením, že žalobca mal len „putatívny“ (domnelý) záujem na určení vlastníckeho práva

žalovaného 2 a nebol oprávnený žiadať o určenie vlastníckeho práva iného subjektu, ktoré pôsobí
len medzi účastníkmi zabezpečovacieho prevodu. Žalobca s tým nesúhlasí a považuje to za logicky
neudržateľné, pretože: absolútnu neplatnosť zmluvy (o pôžičke a zabezpečovacom prevode práva)
môže namietať ktokoľvek (napr. žalobca); a tiež vlastnícke právo pôsobí proti všetkým (erga omnes), a
preto aj jeho existencia môže byť rozporovaná kýmkoľvek, vrátane žalobcu, ak si od neho odvodzuje

svoje práva; zmena vlastníctva nastáva len na základe platných právnych skutočností a nemôže nastať
len na základe súhlasného vyhlásenia účastníkov absolútne neplatnej zmluvy. Žalobca teda považuje
závery súdu o „putatívnom“ záujme za logicky neudržateľné, čo rovnako predstavuje porušenie práva
na spravodlivý proces.

2.3 Žalobca uviedol, že v konaní a v predchádzajúcom konaní (sp. zn. 20C/87/2018) súd nepostupoval
správne a konal tak, akoby chcel sťažiť alebo zmiasť žalobcu v uplatňovaní jeho nárokov, ktoré sú
založené na spornosti platnosti zmluvy o pôžičke a zabezpečovacom prevode práva, ktorou malo dôjsť
k prevodu nehnuteľnosti (predmetu zabezpečovacieho prevodu) na právneho predchodcu žalovaného
1. Žalobca poukázal na chronológiu udalostí okolo zriadenia záložného práva Daňovým úradom a

následného povolenia vkladu na základe zmluvy, pričom návrh na vklad bol podaný v čase, keď už
žalovaný 2 (daňový dlžník) vedel o zákaze nakladania s nehnuteľnosťami. Predchádzajúce súdne
konanie Okresného súdu Trnava spis. zn. 20C/87/2018 začalo podaním žaloby na určenie neplatnosti
právneho úkonu – zmluvy a návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia dňa 30. novembra 2018.
Žaloba bola smerovaná voči právnemu predchodcovi žalovaného 1 a voči žalovanému 2. Okresný súd

Trnava uznesením zo dňa 18. decembra 2018 zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia.
Následne súd doručil žalobcovi tri výzvy: Výzvami z 28. februára 2020 a 12. marca 2020 žiadal doplnenie
skutkových tvrdení preukazujúcich naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o pôžičke a
zabezpečovacom prevode práva; výzvou z 21. decembra 2020 vyzval žalobcu, aby oznámil, či trvá na
žalobe, nakoľko ju považuje za zjavne nedôvodnú s odkazom na § 138 C. s. p.. V reakcii na výzvu

súdu (najmä tú z 21. decembra 2020 deklarujúcu zjavnú nedôvodnosť žaloby o neplatnosť), a tiež
z dôvodu námietok žalovaných, že zmluva môže byť len neúčinná, žalobca navrhol zmenu žaloby –
požadoval,abysúdurčil,žezmluvajevočinemuneúčinná.Súdtútozmenužalobypripustil,avšakžalobu
o neúčinnosť zmluvy zamietol s právnym záverom, že nemohol skúmať neúčinnosť zmluvy, pretože
zmluva je podľa neho neplatná. Žalobca považuje toto rozhodnutie za nepredvídateľné, keďže súd

predtým (vo výzve z 21.12.2020) označil žalobu o určenie neplatnosti za zjavne nedôvodnú, no nakoniec
ju zamietol z dôvodu, že zmluva je neplatná. Súd zamietol žalobu z dôvodu neplatnosti, hoci predmetom
konania už bola neúčinnosť. V aktuálnom súdnom konaní (spis. zn. 20C/58/2018) vzhľadom na priebeh
a odôvodnenie rozsudku v prvom konaní (20C/87/2018) bola voči žalovaným podaná nová žalobana Okresnom súde Trnava, ktorá žiadala určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, alternatívne
určenie záložného práva k nim. Výzvou zo dňa 24. novembra 2022 súd vyzval žalobcu na odstránenie
nedostatkov nezrozumiteľnej žaloby s poučením o jej odmietnutí. Súd odôvodnil nezrozumiteľnosť tým,

že žalobca nemá právo požadovať alternatívne určenie vlastníckeho práva alebo záložného práva, ale
len jedného z nich. Na základe tejto výzvy a poučenia o možnom odmietnutí žalobca zmenil žalobu a
žiadal len určenie vlastníckeho práva. Súd túto zmenu pripustil, ale napokon žalobu zamietol. Žalobca
z odôvodnenia dedukoval, že súd dospel k záveru, že žalobca mal podať žalobu na určenie záložného
práva, ktorú súd predtým "donútil" žalobcu v podstate vziať späť. Žalobca má za to, že súd vo výzve

postupoval nesprávne a v rozpore s právnymi predpismi, uviedol ho do omylu a vynútil si zmenu, ktorá
mala charakter čiastočného späťvzatia dôvodne uplatneného nároku. Žalobca nesúhlasí so záverom
súdu o nezrozumiteľnosti nároku, nakoľko právna teória pripúšťa uplatnenie napríklad eventuálnych
petitov, ktoré umožňujú súdu rozhodnúť, ktorý z uplatnených nárokov je dôvodný, pričom rozdiel medzi
slovami alternatívne a eventuálne nie je natoľko podstatný, aby robil nárok nezrozumiteľným. Žalobca
vidí v postupoch súdu v aktuálnom konaní kroky, ktoré môžu smerovať k tomu, aby sa nerozhodovalo

o relevantnom nároku a ktoré miatli žalobcu. Konkrétne ide o odôvodnenie zamietnutia žaloby tým, že
žalobca mal uplatniť iný typ žaloby, no súd úmyselne neuviedol aký; rozsudok bez zmeny skutkových
okolností v tomto konaní (sp. zn. 20C/58/2018) dospel k záveru, že zmluva je platná, hoci v predošlom
konaní (sp. zn. 20C/87/2018) dospel k záveru, že je neplatná, čím opätovne otvára už vyriešené otázky
platnosti.

2.4 Žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaní 1 a 2 vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť a uložiť povinnosť

žalobcovi uhradiť im trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. Podľa žalovaných daňové záložné
právo na zabezpečenie daňového nedoplatku vzniká na základe rozhodnutia správcu dane podľa §
81 ods. 1 daňového poriadku. Na rozdiel od všeobecného záložného práva k nehnuteľnosti, ktoré
vzniká vkladom do katastra nehnuteľností s konštitutívnymi účinkami, daňové záložné právo vzniká už
samotným rozhodnutím štátneho orgánu (správcu dane). Zápis tohto práva do katastra nehnuteľností

sa preto vykonáva formou záznamu podľa § 34 ods. 1 katastrálneho zákona, ktorý má len deklaratórne
(evidenčné) účinky. To znamená, že daňové záložné právo vzniklo a existuje v okamihu vydania
rozhodnutiasprávcudane,atobezohľadunato,čibolodokatastranehnuteľnostízapísané.Skutočnosť,
že v čase evidencie už bol v katastri ako vlastník zapísaný iný subjekt, nebráni vzniku tohto práva.
Daňové záložné právo prevodom vlastníckeho práva prešlo na nového vlastníka podľa príslušných

ustanovení Občianskeho zákonníka a daňového poriadku. Žalobca v skutočnosti sleduje cieľ dosiahnuť
zápis už existujúceho daňového záložného práva do katastra nehnuteľností, aby mohol následne
pristúpiť k jeho výkonu v daňovom exekučnom konaní. Zvolil však nesprávny typ žaloby a petitu. Jediná
správna a účelná žaloba, ktorá odstráni stav právnej neistoty žalobcu a umožní zápis práva do katastra,
je žaloba o určenie existencie daňového záložného práva podľa § 137 písm. c) C.s.p. Rozhodnutie

súdu o existencii tohto práva by predstavovalo spoľahlivý podklad pre jeho záznam v katastri. Zároveň
zdôraznili, že otázka platnosti či neplatnosti zmluvy o pôžičke a zabezpečovacom prevode práva nie je v
tomto konaní podstatná a rozhodujúca, pretože žalobca na skúmanie tohto súkromnoprávneho vzťahu
nemánaliehavýprávnyzáujem.Účel,ktorýžalobcasleduje(zápisdaňovéhozáložnéhopráva),jemožné
dosiahnuť žalobou o určenie jeho existencie bez ohľadu na platnosť zabezpečovacieho prevodu. Zmluva

o zabezpečovacom prevode práva z dôvodu absencie súhlasu správcu dane nie je absolútne neplatná,
čo je podporené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Pôžička bola reálne vyplatená, čo potvrdzujú
aj zmluvné strany a svedkovia. Súd prvej inštancie správne vyzval žalobcu na úpravu petitu, pretože
alternatívne petity (určenie vlastníctva a zriadenie záložného práva súdom) sa navzájom vylučovali. Hoci
súd upozornil žalobcu na nedostatok naliehavého právneho záujmu, nemohol mu radiť, ako správne

sformulovať petit žaloby na určenie existencie daňového záložného práva, keďže žalobca bol zastúpený
právnikom. Z týchto dôvodov žalovaní navrhli potvrdiť rozhodnutie prvoinštančného súdu ako vecne a
právne správne.

3.1 V doplnenom vyjadrení k odvolaniu žalovaní 1 a 2 poukázali na § 81 ods. 1 daňového poriadku

a uviedli, že podľa tohto ustanovenia odvolanie proti rozhodnutiu o zriadení daňového záložného práva
nemá odkladný účinok. To znamená, že rozhodnutie správcu dane je predbežne vykonateľné bez ohľadu
na to, či už nadobudlo právoplatnosť. Informácia o právoplatnosti rozhodnutia o zriadení daňového
záložného práva sa katastru nehnuteľností už len oznamuje. Argument žalobcu, že daňové záložnéprávo vzniká až zápisom do katastra nehnuteľností, by znamenal, že právne účinky tohto práva, vrátane
jeho záväznosti voči žalovanému 2, by nastali až dňom tohto zápisu. Ak by to tak bolo, žalobca by
nemohol správne argumentovať, že žalovaný 2 nemohol nakladať s nehnuteľnosťami bez súhlasu

správcu dane. Navyše, v praxi by argumentácia žalobcu viedla k tomu, že rozhodnutie o zriadení
záložného práva by sa muselo do katastra zapisovať vkladom, pri ktorom sú účinky zápisu konštitutívne
(teda právo vzniká zápisom). V skutočnosti sa všetky rozhodnutia o zriadení daňového záložného práva
vždy zapisovali a naďalej zapisujú do katastra nehnuteľností záznamom podľa § 34 ods. 1 katastrálneho
zákona, a to s deklaratórnymi (nie konštitutívnymi) účinkami. Z toho vyplýva právny záver, že daňové

záložné právo žalobcu vzniklo už okamihom jeho vydania (rozhodnutia správcu dane), a do katastra
nehnuteľností sa už len zaeviduje (zapíše/vykoná zápis) záznamom s deklaratórnymi účinkami. Inými
slovami, daňové záložné právo nevzniká zápisom do katastra nehnuteľností, len sa záznamom zapíše.
V kontexte Občianskeho zákonníka a daňového poriadku sa daňové záložné právo stalo existujúcim a
prevodom vlastníckeho práva (na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva) prešlo na nového
vlastníka. Súčasná žaloba o určenie vlastníckeho práva v prospech žalovaného 2 nie je pre žalobcu

vhodná, pretože nemá naliehavý právny záujem na takomto určení. Zápis daňového záložného práva
a následne jeho výkon je totiž možné dosiahnuť, aj ak nehnuteľnosti zostanú vo vlastníctve žalovanej
1, a to prostredníctvom žaloby o určenie existencie daňového záložného práva k nehnuteľnostiam vo
vlastníctve žalovanej 1 s vhodne formulovaným návrhom (petitom) žaloby. Vzhľadom na uvedené je
na mieste, aby žalobca podal žalobu podľa § 137 písm. c) C.s.p., teda žalobu o určenie existencie

daňového záložného práva. Len touto žalobou sa odstráni stav právnej neistoty žalobcu, zlepší sa jeho
postavenie vo vzťahu k žalovanému 2 ako daňovému dlžníkovi a čo je kľúčové, dosiahne sa zápis už
existujúceho daňového záložného práva do katastra nehnuteľností. Tento zápis následne umožní jeho
výkon v daňovom exekučnom konaní, čo je skutočný cieľ žalobcu. Rozhodnutie súdu o určení existencie
daňového záložného práva podľa § 137 písm. c) C.s.p. bude spoľahlivým podkladom pre zápis do

katastra a bude plne zodpovedať jestvujúcemu právnemu stavu.

4. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že hoci jeho odvolanie je založené na porušení práva
na spravodlivý súdny proces (konkrétne na prekvapivosti rozhodnutia pre absenciu predbežného
posúdenia veci, nepreskúmateľnosti a nelogickom zdôvodnení rozhodnutia a na konaní súdu, ktoré

sťažuje uplatňovanie nárokov), žalovaní sa vo svojich vyjadreniach k odvolaniu venujú takmer výlučne
interpretácii hmotnoprávnych predpisov o záložnom práve. Takéto zameranie by bolo relevantné len
v prípade, ak by sa odvolanie týkalo nesprávneho právneho posúdenia veci, nie porušenia práva na
spravodlivý súdny proces. Žalobca preto žiada, aby sa odvolací súd primárne zaoberal namietanými
pochybeniami súdu porušujúcimi jeho právo na spravodlivý súdny proces. Až po náprave týchto

nedostatkov alebo ich vyvrátení je relevantné posudzovať aplikáciu a interpretáciu právnych noriem.
Žalobcakonštatuje,ževyjadreniažalovanýchsatakmervôbecnevzťahujúkdôvodomjehoodvolania,čo
podľa neho svedčí o tom, že žalovaní si uvedomujú, že relevantnosť týchto dôvodov nevedia spochybniť.
Jediná reakcia žalovaných na odvolacie dôvody bola v prvých dvoch odsekoch ich vyjadrenia z
30.11.2024, avšak žalobca spochybňuje jej pravdivosť a relevantnosť. Žalovaní sa snažia prezentovať,

že súd najprv predbežne posúdil vec tak, že žalobca nemá naliehavý právny záujem, na základe čoho
žalobca doplnil svoju argumentáciu. Žalobca to popiera a tvrdí, že súd má realizovať predbežné právne
posúdenie veci na pojednávaní, pričom zo zápisnice z 23.09.2024 to nevyplýva. Žalobca dodáva, že
ani uznesenie súdu z 24. novembra 2022 (sp. zn. 38C/50/2022 – 25) neobsahuje predbežné právne
posúdenie, ale je výlučne výzvou na odstránenie nedostatkov žaloby podľa § 129 ods. 1 C.s.p. (napr.

neurčitosti), čo je iný právny inštitút. Z dôvodu, že uznesenie deklarovalo nezrozumiteľnosť žaloby, je
pre žalobcu nepochopiteľné, ako by v ňom mohlo byť uvedené aj predbežné posúdenie. Ďalej žalobca
objasňuje, že v odvolaní nevytkol súdu, že mu mal radiť, ako naformulovať petit žaloby. Vytkol mu to,
že ak súd zamietol žalobu s odôvodnením, že mal použiť iný typ žaloby, mal v odôvodnení uviesť,
aký typ žaloby mal žalobca použiť, inak je rozhodnutie nepreskúmateľné. Nakoniec žalobca poukazuje

na vzájomnú rozpornosť záverov v odseku 39 prvoinštančného rozhodnutia. Konkrétne, v rámci tohto
odseku súd uvádza, že nebol žiadny spor o vlastnícke právo, no zároveň žalobca požadoval určenie
vlastníckeho práva inej osoby (žalovaného 2), než tej, ktorá je zapísaná v katastri. Tiež namieta, že
súd mu vytkol, že nepreukázal, že by kataster disponoval podaním spochybňujúcim vlastnícke právo
vlastníka, pričom žalobca nechápe, prečo by mal preukazovať takéto podanie, keďže katastrálny odbor

o ňom nie je oprávnený rozhodovať. Ďalej žalobca v odvolacej replike zopakoval svoju argumenty
obsiahnuté v odvolaní voči napadnutému rozsudku.5. Žalovaní 1 a 2 vo svojej odvolacej duplike v súvislosti s prekvapivým rozhodnutím poukázali na
rozhodnutie NS SR, č.k. 5 Cdo 46/2011, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 52/2019
z 1. apríla 2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 1/2018 a rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove, č.k. 9Co 81/2012. Uviedli, že dňa 19. apríla 2024 súd na pojednávaní vyzval
strany sporu, aby sa vyjadrili k štyrom kľúčovým právnym skutočnostiam: k aktívnej legitimácii žalobcu
na podanie určovacej žaloby, k otázke naliehavého právneho záujmu žalobcu s podkladom v zmluve
o pôžičke (jej platnosti/vzniku), k prednosti iného typu žaloby pred tzv. určovacou žalobou a k pasívnej
vecnej legitimácii žalovaného 2. Súd zároveň oznámil svoje predbežné právne posúdenie, v ktorom

uviedol, že bude posudzovať, či zmluva o pôžičke reálne vznikla a či je určovacia žaloba zvoleným
typom žaloby vhodná a správna. Zo zvukovej nahrávky z pojednávania vyplýva, že sudca nielen položil
otázky, ale aj podrobne vysvetlil svoje predbežné právne posúdenie, kde uviedol, že sa mu vec javí tak,
že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, a to aj s uvedením dôvodov. Strany
sporu, vrátane žalobcu, mali priestor na písomné vyjadrenie k nastoleným otázkam a predbežnému
právnemu názoru, čo aj využili; žalobca pritom svoj naliehavý právny záujem podrobne právne a

skutkovo argumentoval. Aj žalovaná strana opakovane namietala chýbajúci naliehavý právny záujem
žalobcu, pričom svoje tvrdenie podrobne odôvodnila konkrétnymi ustanoveniami hmotného práva
(Občiansky zákonník, katastrálny zákon, daňový poriadok) a poukázaním na obdobný, právoplatne
skončený súdny prípad. Preto rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo pre strany prekvapivé. V tomto
spore nešlo žalobcovi v skutočnosti o určenie vlastníckeho práva v prospech žalovaného 2, ale o

dosiahnutie zápisu daňového záložného práva do katastra nehnuteľností s cieľom následnej daňovej
exekúcie predajom nehnuteľnosti voči žalovanému 2 ako daňovému dlžníkovi. Teda, nešlo o spor o
vlastnícke právo v pravom zmysle, kde by sa žalobca domáhal vlastníctva vo svoj prospech (keďže
sa za vlastníka cítil on), ale o určenie vlastníctva pre tretiu osobu, ktorá si ho sama neuplatňovala.
Žalovaní 1 a 2 vysvetlili nesprávnosť podanej žaloby a jej správne znenie pomocou argumentácie z

hmotnoprávnych predpisov, od ktorých sa odvíja aj procesná správnosť a prípustnosť. Hoci žalobca
s argumentáciou žalovaných nesúhlasil a trval na svojom právnom názore, súd sa obmedzil len na
vyjadrenie predbežného právneho názoru, aby nenarušil zásadu rovnosti strán „radením“ správneho
typu žaloby, čím len umožnil stranám zvážiť ďalší procesný postup a obranu.

6. Žalovaní vo svojom následnom podaní poukázali na Nález Ústavného súdu SR č.k. ÚS 643/2022
s tým, že účelom a zmyslom stanoviska súdu k skutkovým tvrdeniam a dôkazom a jeho predbežného
právneho posúdenia veci podľa § 181 ods. 2 C. s. p. je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie
sporového konania a prevencia prekvapivých rozhodnutí. Súd túto povinnosť splní oboznámením
prítomných osôb na prvom pojednávaní s týmito závermi. Určenie sporných/nesporných tvrdení,

vymedzenie predmetu dokazovania a predbežný právny názor robia postup súdu predvídateľným a
transparentným, zároveň však kladú väčší dôraz na zodpovednosť a aktivitu strán pri substancovaní
svojich tvrdení a dôkazov. Súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu a berie do úvahy len
skutočnosti zistené počas konania, pričom rozhodne, ktoré dôkazy vykoná a vychádza zo zhodných
tvrdení strán, ak nepochybuje o ich pravdivosti. Nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 C. s. p. súdom

nemá priamy dopad na procesné práva strán (ako účasť na pojednávaní, navrhovanie dôkazov atď.) a
samoosebenezakladázmätočnosťrozhodnutiaaniniejeprocesnouvadou.Navyše,anidodržanietohto
postupu, vrátane označenia sporných tvrdení a predbežného právneho posúdenia, neznamená konečný
názor súdu a neviaže ho striktne, čo potvrdzuje, že strany musia byť naďalej aktívne a predkladať dôkazy
podporujúce ich tvrdenia.

7. Žalobca vo svojom vyjadrení konštatoval, že žalovaní vo svojom vyjadrení neuviedli žiadne nové
skutočnosti a obmedzili sa len na citáciu súdnych rozhodnutí týkajúcich sa predbežného právneho
posúdenia veci, bez akejkoľvek väzby na aktuálne konanie.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C. s. p.), stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C. s. p.) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm., b) C. s. p.), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.),
s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 C. s. p.), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1C. s. p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C. s. p.), a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Predmetom vecného prieskumu odvolacieho súdu je v súlade s odvolacím dôvodom uplatneným
žalobcom posúdiť, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom žalobcovi znemožnil, aby
uskutočňoval patriace mu procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.), pričom napadnutým rozsudkom zamietol uplatnenú žalobu

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva žalovaného 2
k predmetným nehnuteľnostiam.

10. Žalobca sa uplatnenou žalobou domáhal voči žalovaným 1 a 2 určenia, že žalovaný 2 (daňový
dlžník) je vlastníkom predmetných nehnuteľností, ktorých bol vlastníkom v čase vydania rozhodnutia
DaňovéhoúraduTrnavač.101192624/2018zodňa19.06.2018ozriadenízáložnéhoprávavpodiele1/1.

Žalobuodôvodniltým,žedňa19.06.2018DaňovýúradTrnavaakosprávcadanezriadilnazabezpečenie
daňového nedoplatku vyplývajúceho z rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 02201816/2017 zo dňa
17.10.2017 záložné právo k predmetným nehnuteľnostiam vo výlučnom vlastníctve žalovaného 2 ako
daňového dlžníka. Vyššie uvedeným rozhodnutím bolo žalovanému 2 zakázané nakladať s predmetom
záložnéhoprávabezsúhlasusprávcudane.Rozhodnutieozriadenízáložnéhoprávač.101192624/2018

bolo doručené žalovanému dňa 07.07.2018 a súčasne sa stalo vykonateľným (právoplatnosť nastala
dňa 23.07.2018). Dňa 10.07.2018 bol Okresnému úradu Trnava, Katastrálny odbor, doručený návrh na
vklad dočasného vlastníckeho práva na základe listiny „zmluva o pôžičke a zmluva o zabezpečovacom
prevode práva“ uzatvorenej medzi D. B., nar. XX.XX.XXXX ako veriteľom a žalovaným 2 - D. B., nar.:
XX.XX.XXXX ako dlžníkom, datovanej zo dňa 10.12.2016. Predmetom zmluvy je pôžička poskytnutá

veriteľom dlžníkovi, ktorá je zabezpečená zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva, podľa ktorej
dlžník dočasne prevádza do výlučného vlastníctva veriteľa predmetné nehnuteľnosti. Rozhodnutím
Okresného úradu Trnava, Katastrálny odbor č. V 4924/2018 zo dňa 11.07.2018, bol povolený vklad
dočasného vlastníckeho práva p. D. B., nar. XX.XX.XXXX. Vklad bol v zmysle predmetného rozhodnutia
povolený dňa 11.07.2018 a zároveň týmto dňom nastali jeho právne účinky. D. B., nar. XX.XX.XXXX

zomrel dňa XX.XX.XXXX, jeho právnou nástupkyňou je A. B. (žalovaná 1), ktorá na základe dohody
dedičov v dedičskom konaní po poručiteľovi nadobudla predmetné nehnuteľnosti. Svoj naliehavý
právny záujem žalobca odôvodnil tým, že zmluva o pôžičke a o zabezpečovacom prevode práva
bola uzatvorená po nadobudnutí vykonateľnosti rozhodnutia o zriadení záložného práva, ktorým bolo
žalovanému 2 zakázané nakladať s nehnuteľnosťami. Porušenie tohto zákazu spôsobuje podľa žalobcu

absolútnu neplatnosť právneho úkonu a bez požadovaného určenia nedokáže ochrániť svoje práva
veriteľa a zabezpečiť výkon záložného práva.

11. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že vzhľadom k žalobnému návrhu – určovacej žalobe, súd
prvej inštancie postupoval správne, keď skúmal, či v predmetnej veci ide o prípustnú žalobu v zmysle

ustanovenia§137písm.c)C.s.p.,tedačinapožadovanomurčenímážalobcanaliehavýprávnyzáujem,
pretože z osobitného predpisu takýto naliehavý právny záujem žalobcu nevyplýva.

12. Podľa § 137 písm. c) C. s. p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné

preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

13. Podľa ustálenej judikatúry je predpokladom úspešnosti návrhu na začatie konania o určenie, či
tu právny vzťah alebo právo je či nie, naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naliehavý
právny záujem na určení je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu

alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Naliehavý právny záujem
je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným,
ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia (nie faktického) a ktorý nemožno iným právnym
prostriedkomodstrániť.Povinnosťpreukázaťexistenciunaliehavéhoprávnehozáujmunapožadovanom
určení zaťažuje žalobcu. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých

vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení. Posúdenie naliehavého právneho
záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú
ohrozené neistotou. Ak súd dospeje k záveru, že podaná žaloba nie je procesné prípustným nástrojom
ochrany práva žalobcu, lebo žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vyjadrenom vpetite žaloby, súd žalobu zamietne bez toho, aby pristúpil k skúmaniu vecnej opodstatnenosti žaloby
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2008, sp. zn. 2 M Cdo
20/2007 publikované pod č. 55 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2009).

14. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 8Cdo/90/2013 zo dňa 30.11.2016 konštatoval, že určovací
návrh podľa § 80 písm. c) O. s. p. (teraz § 137 písm. c) C. s. p. – poznámka odvolacieho súdu)
mal predovšetkým preventívny charakter - jeho účelom bolo spravidla poskytnúť ochranu právam
navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovací návrh preto vo

všeobecnosti nie je opodstatnený tam, kde už právny vzťah alebo
právo boli porušené a kde je namieste návrh na splnenie povinnosti. Právny
záujem, ktorý bol podmienkou prípustnosti takéhoto návrhu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku
(aj v súčasnosti v zmysle Civilného sporového poriadku – poznámka odvolacieho súdu), musel byť
naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom právnom vzťahu mohol navrhovaným určením
dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady,

v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne
vzťahy účastníkom sporu a predíde sa návrhu na plnenie). Nejde tu o samotný určovací návrh, ale o to,
čoho (akého určenia) sa navrhovateľ domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny
záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí
s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti

navrhovateľovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého
právneho záujmu navrhovateľa predpokladá teda posúdenie, či podaný určovací návrh je procesne
prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva
konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý právny záujem navrhovateľa
na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním návrhu a

konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujem
na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu.
Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva,
zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Najvyšší súd tu tiež uviedol, že naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať
so zreteľom na cieľ, ktorý žalobca sleduje podaním žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov a
konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia.

15. Z obsahu žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa žalobcu

spočíva v skutočnosti, že zmluva o pôžičke a o zabezpečovacom prevode práva bola uzatvorená medzi
žalovaným 2 ako dlžníkom a D. B., nar. XX.XX.XXXX ako veriteľom až po nadobudnutí vykonateľnosti
rozhodnutia o zriadení daňového záložného práva, ktorým bolo žalovanému 2 (ako daňovému dlžníkovi)
zakázané nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami. Je nesporné, že rozhodnutie o zriadení záložného
práva daňový úrad ako správca dane vydal na zabezpečenie daňového nedoplatku žalovaného 2 (čo

napokon žalobca aj uvádza v uplatnenej žalobe). Cieľom žalobcu, sledovaným predmetnou žalobou je
teda ochrániť svoje práva daňového (záložného) veriteľa, zabezpečiť výkon záložného práva a vymôcť
daňovýnedoplatok,akosprávnekonštatovalajsúdprvejinštancievodôvodnenínapadnutéhorozsudku.
Je zrejmé, že žalobca sa v skutočnosti nedomáha odstránenia právnej neistoty v otázke vlastníctva
predmetnýchnehnuteľností,nejdemuoochranuvlastníckehoprávažalovaného2,vovzťahukuktorému

sa určenia vlastníckeho práva domáha.

16. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na ustanovenie § 81 ods. 11 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok), podľa ktorého sa ustanovenia Občianskeho
zákonníka a osobitných predpisov o záložnom práve použijú, ak tento zákon neustanovuje inak. Pričom

ustanovenie § 81 ods. 11 daňového poriadku odkazuje na ustanovenia § 151a až 151md Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov.

17. Podľa § 151h ods. 2 Občianskeho zákonníka na nadobúdateľa zálohu, voči ktorému pôsobí záložné
právo, prechádzajú účinnosťou prevodu alebo prechodu všetky práva a povinnosti záložcu zo zmluvy o

zriadení záložného práva. Nadobúdateľ zálohu, voči ktorému pôsobí záložné právo, je povinný strpieť
výkon záložného práva a vzťahujú sa na neho práva a povinnosti záložcu.18. Podľa § 88 ods. 8 písm. a) daňového poriadku proti inému, než tomu, kto je v rozhodnutí označený
ako daňový dlžník, možno viesť daňové exekučné konanie a vykonať daňovú exekúciu ktorýmkoľvek
spôsobom podľa tohto zákona, ak sa dokladmi preukáže, že na neho prešla povinnosť podľa tohto

zákona alebo osobitného predpisu.

19. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmena vlastníka veci nemá vplyv na ďalšie trvanie
záložného práva, keď záložné právo pôsobí aj voči nadobúdateľovi zálohu. Pri prevode vlastníckeho
práva (zmena vlastníka na základe zmluvy) zostáva záložné právo zachované (porovnaj: Števček,

M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I.
§ 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2019, 1293 s.) Je tak zrejmé, že uzavretím
zmluvy o pôžičke a o zabezpečovacom prevode práva medzi žalovaným 2 ako dlžníkom a D. B., nar.
XX.XX.XXXX ako veriteľom (a následným nadobudnutím nehnuteľností žalovanou 1 ako dedičkou po
D. B., nar. XX.XX.XXXX) sa právne postavenie žalobcu ako daňového záložného veriteľa nezmenilo,
pretože daňové záložné právo zriadené rozhodnutím Daňového úradu Trnava č. 101192624/2018 zo

dňa 19.06.2018 prešlo na D. B., nar. XX.XX.XXXX a následne na jeho dedičku – žalovanú 1 ako
nadobúdateľku zálohu – predmetných nehnuteľností. Nie je preto možné konštatovať, že existuje
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovanými, ktorý je ohrozením žalobcovho
právneho postavenia a ktorý je možné odstrániť jedine uplatnenou určovacou žalobou. Správne preto
súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení a žalobu

napadnutým rozsudkom z uvedeného dôvodu zamietol.

20. K ďalším odvolacím námietkam žalobcu sa odvolací súd vyjadruje nasledovne:

21. Podľa žalobcu k porušeniu jeho procesných práv prišlo tým, že súd prvej inštancie počas

celého konania neuskutočnil a nevyjadril zodpovedajúce predbežné právne a skutkové posúdenie
veci, čím konanie zaťažil vadou „prekvapivosti“ rozhodnutia. Namietol tiež, že napadnutý rozsudok
je nepreskúmateľný a logicky neudržateľný v kľúčových záveroch, na základe ktorých bola žaloba
zamietnutá. Súd prvej inštancie odmietol uviesť, aký typ žaloby mal žalobca správne použiť, v dôsledku
čoho je záver súdu a na ňom založené rozhodnutie nepreskúmateľným, čo tiež podľa žalobcu

predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Vyhodnotenie súdu o tom, že žalobca mal len
„putatívny“ (domnelý) záujem na určení vlastníckeho práva žalovaného 2 a nebol oprávnený žiadať
o určenie vlastníckeho práva iného subjektu, ktoré pôsobí len medzi účastníkmi zabezpečovacieho
prevodu je podľa žalobcu logicky neudržateľné.

22. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom.. Pod porušením práva na spravodlivý proces sa rozumie nesprávny
procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré
sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená

aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Pod pojmom „procesný
postup“ (čo vyplýva aj z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR a judikatúry Ústavného súdu SR) sa
rozumiefaktická(ne)činnosťsúduznemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesnýchoprávnení,resp.
možnosť jej aktívnej účasti v spore, predchádzajúca vydaniu súdneho rozhodnutia. Obsahom práva na
spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez akejkoľvek diskriminácie,

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo
na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade
s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).

23. Podľa § 181 ods. 2 C. s. p. po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi

stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri
predbežnom prejednaní sporu.24. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§
215ods.1C.s.p.),beriedoúvahyibaskutočnosti,ktorévyšlinajavopočaskonania(čl.11ods.4C.s.p.)
aprizisťovanískutkovéhostavuvychádzazozhodnýchtvrdenístrán,akneexistujedôvodnápochybnosť

o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 C. s. p.). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak
pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným
právnym posúdením. V prípade ak súd ustanovenie § 181 ods. 2 C. s. p. nedodrží, nemá to žiaden
priamydosahnamožnosťvylúčeniastranysporuzjejprocesnýchpráv,ktoréjejCivilnýsporovýporiadok
priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr.

v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v preskúmavanej
veci vyplýva aj z obsahu zápisníc z pojednávania pred súdom prvej inštancie. Z judikatúry Ústavného
súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci
postupu podľa § 181 ods. 2 C. s. p.), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej
prejednávanej veci. Neuvedenie predbežného právneho názoru preto nie je možné vyhodnotiť ako

porušenie procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

25. Odvolací súd však v súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou žalobcu a po vypočutí si zvukovej
nahrávky z pojednávania konaného dňa 19. apríla 2024 konštatuje, že súd prvej inštancie podrobne
uviedol (napriek stručne zachytenému obsahu v zápisnici z pojednávania) svoje predbežné právne

posúdenie veci, pričom sa vyjadril aj k typu žaloby, ktorá by vo veci mala byť uplatnená. Námietka
žalobcu týkajúca sa nedostatku postupu súdu prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 C. s. p. nie je teda
dôvodná. V tejto súvislosti a aj s poukazom na ďalší priebeh konania, z ktorého je zrejmé, že súd prvej
inštancie aj určil, ktoré otázky boli medzi stranami sporné, ozrejmil, ktoré právne skutočnosti považuje
pre rozhodnutie za podstatné, pričom dal možnosť stranám sporu vyjadriť sa k sporným otázkam,

jeho myšlienkový postup teda bol zreteľný, nie je možné konštatovať ani prekvapivosť napadnutého
rozhodnutia.

26.Podľa§160ods.1C.s.p.súdposkytujestranámpoučeniaoichprocesnýchprávachapovinnostiach
v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

27. Podľa § 160 ods. 2 C. s. p. súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť
sa na Centrum právnej pomoci.

28. Podľa § 160 ods. 3 C. s. p. poučovaciu povinnosť podľa odsekov 1 a 2 súd nemá, ak je

a) stranou štát, štátny orgán alebo právnická osoba a osoba, ktorá za ňu koná, alebo jej zamestnanec,
alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b)stranazastúpenáadvokátom,právnickouosobouzaloženoualebozriadenounaochranuspotrebiteľa,
odborovou organizáciou alebo fyzickou osobu, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa.

29. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že nie je procesnou povinnosťou súdu
poučovať žalobcu ako stranu sporu o tom, aký typ žaloby má správne použiť (i keď sa na pojednávaní
súd prvej inštancie k tejto skutočnosti vyjadril). Naviac v zmysle citovaného ustanovenia § 160 ods. 3 C.

s. p. súd voči žalobcovi nemal poučovaciu povinnosť aj z dôvodu, že žalobca je štátnym orgánom, za
ktorý konala jeho zamestnankyňa s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa.

30. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

31. V preskúmavanej veci nie je možné konštatovať ani nedostatok odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosť, pretože písomné vyhotovenie rozhodnutia obsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Preskúmaním napadnutého rozhodnutiaodvolací súd zistil, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky citovaného ustanovenia §
220 ods. 2 C. s. p.. Súd prvej inštancie vysvetlil, z ktorých skutočností vychádzal pri svojom rozhodovaní
a ako tieto vyhodnotil, uviedol svoje úvahy ako dospel k rozhodnutiu. V odôvodnení napadnutého

rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol aj príslušné zákonné ustanovenia, ktoré na zistený skutkový stav
správne aplikoval.

32. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu považoval odvolací súd za nepodstatné pre rozhodnutie
o odvolaní, preto sa k nim nevyjadruje.

33. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že žalobcom tvrdené porušenie jeho
právanaspravodlivýprocesniejemožnékonštatovať,pretoženebolzistenýnesprávnyprocesnýpostup
súdu prvej inštancie, žalobcovi nebola znemožnená realizácia jeho procesných práv.

34. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak

je vo výroku vecne správne.

35. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v celom rozsahu nedôvodné, napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie preto v súlade s citovaným ustanovením § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne
správny potvrdil.

36. Žalovaní 1 a 2 boli v odvolacom konaní úspešní v celom rozsahu, majú preto voči žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s.
p., aj vzhľadom na to, že tu neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočnenáhradutrovkonanianepriznať(§257 C.s.p.).Ovýškenáhradytrovodvolaciehokonania

rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 393 ods.
2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).