Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 4Sf/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100181
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radovan Turčík
ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0923100181.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radovana Turčíka, Mgr. Jany
Fandákovej, L.L.M a JUDr. Renáty Smajdovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. X, XXX XX D., právne zastúpený JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická 33,
040 11 Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, Železničná 1, 040 90 Košice, o preskúmanie
opatrenia žalovaného - oznámenia č. 103463549/2016 zo dňa 08.07.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred Krajským súdom v
Košiciach a Správnym súdom v Košiciach ani nárok na náhradu trov kasačného konania pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky a Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Košice II (ďalej aj „správca dane“)
na základe vykonanej kontroly dane z príjmu za roky 2003 až 2007 začal vyrubovacie konanie a
žalobcovi dodatočnými platobnými výmermi vyrubil kontrolou zistené rozdiely na predmetnej dani za
kontrolované obdobia spolu vo výške 57.185,17 Eur, okrem iných Dodatočným platobným výmerom č.
696/230/65817/10/Tót zo dňa 29.10.2010 rozdiel na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2007 v

sume 9.505,67 Eur (ďalej len „dodatočný platobný výmer za rok 2007“).

2. Daňový úrad Košice II rozhodnutím č. 696/340/7827/11/Fra zo dňa 11.02.2011 zriadil záložné právo
na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu na zabezpečenie istej daňovej pohľadávky, ktorá vznikne v
budúcnosti vo výške 57.185,17 Eur titulom vyššie uvedených dodatočných platobných výmerov.

3. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán rozhodnutím č.

I/223/16937-89771/2011/999541-r zo dňa 09.09.2011 zrušil dodatočný platobný výmer za rok 2007,
samostatnými rozhodnutiami zrušil platobné výmery za roky 2003 -2007.

4. Daňový úrad Košice (ďalej tiež ako „správca dane“) si uplatnil nárok na výťažok z dobrovoľnej dražby
nehnuteľností žalobcu, na ktorých viazlo vyššie označené záložné právo správcu dane (okrem iných
na zabezpečenie pohľadávky z dodatočného platobného výmeru za rok 2007), ktorý bol uhradený

prostredníctvom notára na účet správcu dane dňa 24.06.2015 spolu v sume 57.185,17 Eur titulom
záložným právom zabezpečeného rozdielu dane z príjmov za zdaňovacie obdobia rokov 2003 až 2007
(z toho suma 9.505,67 Eur predstavovala rozdiel dane z príjmov za rok 2007).5. Správca dane následne dňa 15.03.2016 samostatnými rozhodnutiami vo vzťahu k jednotlivým
zdaňovacím obdobiam rokov 2003 až 2007 rozhodol, že v týchto zdaňovacích obdobiach nebol zistený

rozdiel dane medzi daňou z príjmov priznanou daňovým subjektom (žalobcom) a daňou zistenou
správcom dane vo vyrubovacom konaní (konkrétne rozhodnutím č. 298056/2016 zo dňa 15.03.2016
rozhodol vo vzťahu k roku 2007).

6. Žalobca doručil dňa 04.04.2016 správcovi dane žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov - výťažku

z dražby vo výške 57.185,17 Eur a správcom dane bola žalobcovi táto suma vrátená 15.04.2016 (z toho
suma 9.505,67 Eur predstavovala rozdiel dane z príjmov za rok 2007).

7. Žalobca samostatnými žiadosťami zo dňa 10.06.2016 požiadal správcu dane (ďalej aj „žalovaný“) o
vydanie rozhodnutí o úroku z omeškania podľa § 165 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) z vyrubeného

rozdielu dane z príjmov za roky 2003 až 2007 (konkrétne za rok 2007 v sume 9.505,68 Eur), ktorú
sumu uhradil správcovi dane dňa 24.06.2015 a ktorá mu správcom dane bola vrátená dňa 15.04.2016.

8. Žalovaný vybavil žiadosti žalobcu zo dňa 10.06.2016 samostatnými oznámeniami vo vzťahu k
jednotlivým zdaňovacím obdobiam rokov 2003 až 2007 (konkrétne vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu

roku 2007 oznámením č. 103463549/2016 zo dňa 08.07.2016, doručeným žalobcovi dňa 14.07.2016),
v ktorom zhrnul obsah žiadosti žalobcu, opísal skutkový stav veci, poukázal na § 79 ods. 3 Daňového
poriadku a uviedol: „Z doručeného rozhodnutia č. 298056/2016 zo dňa 15.03.2016, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 18.04.2016, a v ktorom daň zistená správcom dane sa neodlišuje od dane uvedenej v
daňovompriznaní,vyplýva,žepominulidôvody,nazákladektorýchbolipeňažnéprostriedkypoukázané.

Zuvedenéhodôvodusprávcudanevrátildňa14.04.2016poukázanéfinančnéprostriedky,atoprevodom
na účet Notárskeho úradu. Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších
predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov neustanovuje lehotu na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca
dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo

zabezpečených finančných prostriedkov.“

9. Následne žalovaný (už po podaní správnej žaloby) oznámením č. 1727696/2016 zo dňa 23.11.2016
oznámil žalobcovi, že jeho rozhodnutia z 15.03.2016 boli vydané po prekluzívnej lehote, sú
bezpredmetné a nemajú žiadne právne účinky a súčasne žalovaný rozhodnutím č. 173032/2016 zo dňa

23.11.2016 zastavil daňové konanie.

II.
Súdne konanie

10. Žalobca sa správnou žalobou podanou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) dňa
13.09.2016 domáhal zrušenia piatich oznámení žalovaného Daňového úradu Košice zo dňa 08.07.2016,
ktorými žalovaný vybavil žiadosti žalobcu zo dňa 10.06.2016 o vydanie rozhodnutí o úroku z omeškania
z vyrubeného rozdielu dane z príjmov za roky 2003 - 2007, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konania,
ako aj náhrady trov konania.

11. V konaní pôvodne vedenom o správnej žalobe pod sp. zn. 7S/90/2016 krajský súd uznesením zo dňa
19.09.2016, právoplatným 30.09.2016 vylúčil na samostatné konania preskúmanie štyroch oznámení
daňového úradu týkajúcich sa zdaňovacích období rokov 2004 - 2007.

12. V konaní o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463626/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2003 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.
7S/90/2016-42 zo dňa 03.06.2020, ktorým zrušil napadnuté oznámenie a kasačná sťažnosť proti tomuto
rozsudku nebola podaná.

13. V konaní o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463624/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2004 po vylúčení krajský súd prvýkrát rozhodol
rozsudkom č. k. 8S/60/2016-36 zo dňa 19.10.2017, ktorý bol rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Sžfk/41/2018 zo dňa 24.10.2019 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci krajský súddruhýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 8S/114/2019-37 zo dňa 07.10.2021, ktorý bol zrušený Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025 a vec bola vrátená na ďalšie konanie
Správnemu súdu v Košiciach, ktorým bolo konanie po vrátení veci vedené pod sp. zn. 4Sf/20/2025. Po

vrátení veci správny súd rozhodol (v poradí tretím) rozsudkom sp. zn. 4Sf/20/2025 zo dňa 30.09.2025
tak, že žalobu zamietol.

14. V konaní o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463591/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2005 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

7S/100/2016-28 zo dňa 14.02.2018, ktorým zrušil napadnuté oznámenie a rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 10Sžfk/41/2018 zo dňa 30.07.2019 bola zamietnutá kasačná sťažnosť proti predmetnému
rozsudku krajského súdu.

15. V konaní o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č. 103463612/2016 zo dňa
08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2006 krajský súd rozhodol rozsudkom č. k.

6S/99/2016-32 zo dňa 18.05.2017, ktorý bol zrušený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžfk/58/2017
zo dňa 24.10.2018 a vec vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení vec krajský súd rozhodol rozsudkom č. k.
6S/179/2018-84 zo dňa 27.05.2021, ktorý bol zrušený rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 4Sfk/23/2021 zo dňa 22.03.2023 a vec vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci rozhodol Správny
súd v Košiciach rozsudkom č. k. KE-6S/56/2023 zo dňa 29.01.2025, ktorý bol zrušený rozsudkom

Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/37/2025 zo dňa 21.05.2025 a vec vrátená na ďalšie
konanie. Po vrátení veci je konanie vedené Správnym súdom v Košiciach pod sp. zn. 6Sf/26/2025.

16. Predmetom tohto konania je konanie o žalobe (v časti) o preskúmanie oznámenia žalovaného č.
103463549/2016 zo dňa 08.07.2016 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia roku 2007, ktoré bolo po

vylúčení vedené krajským súdom pod sp. zn. 6S/100/2016. Dňa 19.12.2016 doručil žalovaný písomné
vyjadrenie k žalobe, ktoré bolo súdom zaslané žalobcovi a dňa 20.04.2017 sa konalo pojednávanie, na
ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 6S/100/2016-35 zo dňa 20.04.2017, ktorý bol rozsudkom
NajvyššiehosúduSRsp.zn.8Sžfk/50/2017zodňa20.06.2019zrušenýavecvrátená naďalšiekonanie.
Po vrátení veci (01.07.2019) bolo konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 6S/125/2019. Dňa

15.10.2020 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Účastníci predložili svoje písomné
vyjadrenia (dňa 05.11.2020 vyjadrenie žalobcu, dňa 25.11.2020 vyjadrenie žalovaného, dňa 10.05.2021
vyjadrenie žalobcu). Na pojednávaní konanom dňa 27.05.2001 krajský súd rozhodol rozsudkom č. k.
6S/125/2019-77 zo dňa 27.05.2021, ktorý bol z dôvodu nerešpektovania záväzného právneho názoru
kasačného súdu rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/24/2021 zo dňa 22.03.2023

zrušený a vec opätovne vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci (18.05.2023) bolo konanie vedené
Správnym súdom v Košiciach pod sp. zn. 4Sf/2/2023. Na pojednávaní konanom dňa 16.01.2024, na
ktorom účastníci zotrvali na svojich doterajších stanoviskách, správny súd rešpektujúc záväzné právne
záverykasačnéhosúdurozhodolrozsudkomč.k.4Sf/2/2023-17zodňa16.01.2024,ktorýbolrozsudkom
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/19/2024 zo dňa 21.05.2025 zrušený a vec vrátená na

ďalšie konanie. Po vrátení veci bolo konanie vedené správnym súdom pod sp. zn. 4Sf/27/2025. Na
pojednávaní konanom dňa 30.09.2025, na ktorom účastníci zotrvali na svojich doterajších stanoviskách,
vo veci rozhodol týmto rozsudkom.

17. Žalobca správnu žalobu odôvodňoval tým, že napadnuté oznámenia žalovaného vychádzali z

nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaný týmito oznámeniami odmietol rozhodnúť o úroku
z omeškania zo žalobcom uhradených rozdielov dňa 24.06.2015 na dani z príjmu za roky 2003 až
2007, ktoré mu boli žalovaným vrátené dňa 15.04.2016, s odôvodnením, že „Zákon č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o
správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov neustanovuje lehotu

na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného
práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo zabezpečených finančných prostriedkov.“

18. Žalobca v žalobe prezentoval právny názor, podľa ktorého povinnosť žalovaného rozhodnúť o úroku
z omeškania z ním uhradených a následne žalovaným vrátených súm rozdielu na dani z príjmov za roky

2003 až 2007 vyplýva z ustanovení § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.) účinného do
31.12.2011 v spojení s prechodnými ustanoveniami § 165 ods. 1 a 7 a ustanovením § 156 Daňového
poriadku účinného od 01.01.2012, ktorým bol zrušený zákon č. 511/1992 Zb.19. Na podporu tohto právneho názoru žalobca poukázal na to, že z ustanovení § 35b ods. 5 až 7 zákona
č. 511/1992 Zb. vyplýva nárok daňového subjektu na sankčný úrok za správcom dane neoprávnene

zadržiavané peňažné prostriedky a povinnosť správcu dane o tomto nároku rozhodnúť, sankčný úrok
podľa označeného ustanovenia je inštitút hmotnoprávneho charakteru a pre uplatnenie tohto inštitútu je
preto rozhodujúca právna úprava platná v čase vzniku skutočností zakladajúcich právo na sankčný úrok
a povinnosť správcu o ňom rozhodnúť, ktorými skutočnosťami sú podľa žalobcu rozhodnutia správcu
dane vydané za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb.

20. Žalobca s poukazom na § 165 ods. 1 Daňového poriadku (v zmysle ktorého právne úkony a ich
účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) považuje nárok na
sankčný úrok a povinnosť správcu o ňom rozhodnúť za zachovaný, aj za účinnosti novej právnej úpravy
a s poukazom na § 165 ods. 7 Daňového poriadku (v zmysle ktorého sankčný úrok podľa doterajších
predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona) má za to, že toto ustanovenie upravuje

„právne pomery z nevyrubeného sankčného úroku podľa doterajších predpisov“.

21. S poukazom na to, že v novšej právnej úprave v Daňovom poriadku chýba oproti skoršej úprave
v zákone č. 511/1992 Zb. definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných
prostriedkov daňového subjektu, svoj názor precizuje tak, že v zmysle § 165 ods. 7 Daňového poriadku

sa tento sankčný úrok (definovaný v skoršej úprave) považuje za úrok z omeškania podľa § 156
Daňového poriadku. A zdôrazňuje, že z ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku nevyplýva, že
sankčný úrok upravený v ustanovení § 35b ods. 5 až ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý má platiť
správca dane, sa nepovažuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku, resp. z neho nevyplýva,
že sa vzťahuje len na sankčný úrok, ktorý vyrubí správca dane daňovému subjektu podľa § 35b ods.

1 zákona č. 511/1992 Zb.

22. Žalobca na podporu svojho právneho názoru poukazuje na dôvodovú správu k Daňovému poriadku,
ako aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/175/2013 z 10.09.2014, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/14/2015 z 05.04.2016 a na rozsudok Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. 2S/239/2013 zo 17.06.2015.

23. Na takto prezentovanom právnom názore žalobca zotrval aj vo svojich ďalších písomných
vyjadreniach predložených konajúcemu súdu a prednesoch na pojednávaniach konaných v predmetnej
veci a naviac ho podporil poukazom na závery v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžfk/41/2018 z

30.07.2019 (v obdobnej veci v konaní o žalobe proti oznámeniu žalovaného týkajúceho sa zdaňovacieho
obdobia roku 2005), a tiež zdôraznil, že sankčný úrok a úrok z oneskoreného vrátenia preplatku dane sú
dva úplne odlišné inštitúty, ktoré nie je možné zamieňať a sankcionujú úplne iné správanie správcu dane.

24. Žalovaný zaujal stanovisko vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.12.2016, aj ďalších

písomnýchvyjadreniachavosvojichprednesochnapojednávaniachkonanýchvoveci,vktorýchnavrhol
žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a zotrval na správnosti svojho právneho posúdenia veci vyjadreného
v napadnutom oznámení, podľa ktorého žiadosti žalobcu nie je možné vyhovieť ani podľa zákona č.
511/1992 Zb. ako ani podľa platnej úpravy Daňového poriadku. Zdôraznil, že na základe platnej právnej
úpravy, nie je v súčasnosti zákonom splnomocnený priznať žalobcovi, ako daňovému subjektu, taký

nárok, ktorý v tejto právnej úprave nemá oporu. V prípade, ak by žalovaný rozhodol o predmetnom
nároku tak, že by mu vyhovel, konal by v rozpore so zákonom.

25. Žalovaný v podstatnej časti svojho vyjadrenia poukázal na to, že v predmetnej veci v priebehu
vyrubovacieho konania došlo k zmene právnej úpravy pri správe daní, po ktorej zmene správca

postupoval vo vyrubovacom konaní v zmysle prechodných ustanovení Daňového poriadku od
01.01.2012 podľa § 165 a od dňa 30.12.2012 podľa § 165b. Žalovaný okrem iných uviedol, že na základe
novely Daňového poriadku (zákonom č. 440/2012 Z. z.) účinnej od 30.12.2012 sa v zmysle § 165b ods. 1
daňovékonaniazačatépodľazákonač.511/1992Zb.dokončiapodľaDaňovéhoporiadkuapretopočnúc
od 30.12.2012 nebolo možné začaté a právoplatne neukončené konania posudzovať podľa doterajších

predpisov - zákona č. 511/1992 Zb.

26. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že do Daňového poriadku nebol zavedený inštitút sankčných
úrokov za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov správcom dane, ktorý bol súčasťousankčného systému v zákone č. 511/1992 Zb. a uplatňovanie tohto inštitútu počnúc od 30.12.2012
neumožňovali ani prechodné ustanovenia Daňového poriadku (§165b ods. 1). Žalovaný preto nesúhlasil
so žalobcom prezentovaným právnym názorom o zachovaní nárokov na sankčné úroky podľa

predchádzajúcej právnej úpravy aj za účinnosti novej právnej úpravy daňového konania.

27. V neskorších vyjadreniach a prednesoch na podporu správnosti tohto stanoviska poukázal v
rozsudku na závery krajského súdu aj kasačného súdu v obdobných veciach.

28. Podľa žalovaného zmenou skutkových okolností (po podaní žaloby), spočívajúcou podľa neho v
neúčinnosti jeho rozhodnutia zo dňa 15.03.1016 o tom, že rozdiel na dani z príjmov nevznikol, ako to
oznámil vo svojom oznámení zo dňa 23.11.2016, nedošlo ani k splneniu podmienok, ktoré určovala
predchádzajúca právna úprava (zákon č. 511/1992 Zb.) pre vznik nároku na sankčný úrok a teda
uplatnený nárok by nebolo možné uznať a vyhovieť mu ani v prípade, ak by odo dňa 30.12.2012 neplatil
právny stav v zmysle prechodných ustanovení § 165b novej právnej úpravy (Daňového poriadku).

29. Žalovaný vo vzťahu k uplatneniu nárokov na výťažok z dobrovoľnej dražby správcom ako záložným
veriteľom zdôraznil, že tak bol povinný postupovať v súlade so zásadou zákonnosti a oficiality v zmysle
Daňového poriadku. A tiež vo vzťahu k sume výťažku z dražby, ktorá mu bola uhradená uviedol, že konal
v súlade so zákonom (§ 79 ods. 2 veta prvá, pred bodkočiarkou), keď predmetnú sumu ako daňový

preplatok vrátil žalobcovi v zákonnej lehote do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti o jej vrátenie, a preto
mu nevznikla povinnosť v zmysle § 79 odsek 3 Daňového poriadku rozhodovať o úroku, na ktorý vzniká
nárok daňovému subjektu pri oneskorenom vrátení preplatku dane zo strany správcu dane.

30. Zdôraznil, že na prípad žalobcu sa nevzťahuje § 79 ods. 2 veta prvá za bodkočiarkou, v zmysle

ktorého „daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie
obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov,
najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku.“, pretože táto úprava sa vzťahuje iba na
prípady, keď správca dane rozhoduje o preplatku na základe podaného daňového priznania k dani z
príjmov, ktorého súčasťou je aj žiadosť o vrátenie daňového preplatku, čo nie je prípad žalobcu.

III.
Relevantná právna úprava

31. Podľa § 469 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“), ak dôjde k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán
verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

32. V § 35b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. je upravený sankčný úrok, na ktorý vzniká nárok správcovi
dane voči daňovému subjektu za podmienok tam uvedených.

33. V § 35b ods. 5, 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. je upravený sankčný úrok, na ktorý vzniká
nárok daňovému subjektu voči správcovi dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky za
podmienok tam uvedených.

34. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným
rozdielomdanenazákladeprávoplatnéhoavykonateľnéhorozhodnutiasprávcudanealeboodvolacieho
orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. (...) Správca dane vráti sumu neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti

nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca
dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu
alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.

35. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných

peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok
vo výške (…) Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov
daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane
pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubenítejto dane, (…) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal
daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď
sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.

36. Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok.
O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto
rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok,

správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63,
o čom vyrozumie daňový subjekt.

37. V § 63 ods. 1, 2, 3, 4 a 6 zákona 511/1992 Zb. bola upravená povinnosť správcu dane na
vrátenie daňového preplatku a dôsledky jeho nevrátenia v zákonom stanovených lehotách spočívajúce
v povinnosti zaplatenia úroku za obdobie omeškania.

38. Podľa § 167 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej „Daňový poriadok“) účinného od 01.01.2012 sa zrušuje zákon č. 511/1992 Zb.

39. Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

40. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku, daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred
účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. (…) v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť

rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt
priaznivejšie.

41. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku, sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za
úrok z omeškania podľa tohto zákona.

42. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku, účinného od 30. decembra 2012, daňové konanie začaté
podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. (...) sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.
z. (…) v znení neskorších predpisov.

43. Podľa § 165b ods. 2 Daňového poriadku, účinného od 30. decembra 2012, § 165 ods. 2 znenie pred
bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú.

44. Podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie daňovým preplatkom

suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.

45. Podľa § 79 ods. 1, 2 a 3 Daňového poriadku, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje
podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa §
55 ods. 6 a 7.

46. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo
uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje
daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od
doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na

dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.

47. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo
sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej malabyť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za

každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo
jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

48. Podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2,
ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo
v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok
na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na
zabezpečenie dane.

IV.
Posúdenie veci správnym súdom

49. S účinnosťou ku dňu 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3

písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu
v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc
správnychsúdov.Od01.06.2023jetedanakonanievpredmetnejvecipríslušnýSprávnysúdvKošiciach
(ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“).

50. Správny súd v Košiciach preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 177 ods. 1 SSP v
medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP) a po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou
osobou (§ 178 ods. 1 SSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), po nariadení pojednávania,
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

51. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu správny súd zistil, že za účinnosti zákona č. 511/1992
Zb. žalovaný ako správca dane po ukončení daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní dodatočným
platobným výmerom zo dňa 29.10.2010 žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov za rok 2007 v sume
9.505,68 €, ktorý bol zrušený rozhodnutím odvolacieho orgánu zo dňa 09.09.2011. Vyrubený rozdiel

dane z príjmov za rok 2007, napriek zrušeniu platobného výmeru o jeho vyrubení vzhľadom na stále
trvajúce záložné právo správcu dane na zabezpečenie pohľadávky z tohto dodatočného výmeru, bol
uhradený žalovanému formou výťažku z dobrovoľnej dražby nehnuteľností žalobcu dňa 24.06.2015.
Následne žalovaný rozhodnutím zo dňa 15.03.2016 konštatoval, že daň zistená správcom dane za rok
2007 sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní a na žiadosť žalobcu bola dňa 15.04.2016

suma 9.505,68 € správcom dane vrátená žalobcovi. Žalovaný žalobou napadnutým oznámením zo dňa
08.07.2016 nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa 10.06.2016 o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania
podľa § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku z ním uhradeného a žalovaným vráteného rozdielu dane
z príjmov za rok 2007, a to s odôvodnením, že žalobcovi nárok na úrok nevznikol ani podľa pôvodnej
právnej úpravy zákona č. 511/1992 Zb. ako ani podľa novej úpravy Daňového poriadku.

K nároku na sankčný úrok podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní

52. Správny súd formuloval nižšie uvedené závery vo vzťahu k posúdeniu nárokov žalobcu na sankčný
úrok podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní napadnutým opatrením (oznámením) žalovaného

obdobne ako vo svojom skoršom rozsudku č. k. 4Sf/2/2023-17 zo dňa 16.01.2024, rešpektujúc
pre neho záväzné právne závery v dvoch rozhodnutiach kasačného súdu v predmetnej veci sp. zn.
8Sžfk/58/2017 zo dňa 20.06.2019 a sp. zn. 4Sfk/24/2021 zo dňa 22.03.2023, ako aj totožné právne
závery kasačného súdu v obdobných veciach (sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24.10.2019 a sp. zn.
3Sžfk/58/2017 zo dňa 24.10.2018). Tieto závery neboli predmetom posudzovania kasačným súdom v

konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti skoršiemu rozsudku správneho súdu, o ktorej rozhodol
kasačný súd rozsudkom sp. zn. 4Sfk/19/2024 zo dňa 21.05.2025 tak, že skorší rozsudok správneho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.53. Pokiaľ ide o odlišné právne závery vyslovené kasačným súdom v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/41/2018
zo dňa 30.07.2019 v ďalšej obdobnej veci žalobcu (o prieskum oznámenia žalovaného týkajúceho
sa nárokov z úhrady a vrátenia rozdielu dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2005), tieto

závery vzhľadom na ostatnú prevažujúcu a odlišnú rozhodovaciu činnosť kasačného súdu správny súd
nevyhodnotil ako závery spôsobilé argumentačne spochybniť závery správneho súdu prezentované v
danej veci.

54. Správny súd nehodnotil žalobcom predostretý právny názor, že v jeho prípade vznikol nárok na

sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky správcom dane a na rozhodnutie o ňom
v zmysle § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb., § 165 ods. 1 a 7 (prechodných ustanovení) a § 156
(ustanovením o úrokoch z omeškania) Daňového poriadku, ako názor spôsobilý spochybniť zákonnosť
napadnutého opatrenia (oznámenia) žalovaného.

55. Pre priznanie sankčného úroku za správcom dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky

zákon č. 511/1992 Zb. vyžadoval, aby v čase jeho účinnosti došlo k splneniu troch právnych skutočností
- vydanie rozhodnutia, ktorým sa vyrubila daň, zaplatenie tejto dane a zrušenie pôvodného rozhodnutia
(§ 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb.). Vo veci žalobcu nedošlo za účinnosti zákona č. 511/1992
Zb. k splneniu podmienky zaplatenia dane resp. rozdielu dane, nakoľko táto skutočnosť nastala až za
účinnosti novej právnej úpravy daňového konania t. j. za účinnosti Daňového poriadku.

56. Podľa správneho súdu, na rozdiel od názoru žalobcu a aj na rozdiel od právneho názoru vysloveného
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/41/2018 zo dňa 30.07.2019 v obdobnej veci žalobcu
(o prieskum oznámenia žalovaného týkajúceho sa nárokov z úhrady a vrátenia rozdielu dane z príjmov
za zdaňovacie obdobie roku 2005), rozhodným pre vznik nároku na sankčný úrok podľa § 35b ods.

5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. nebol čas vydania dodatočného platobného výmeru a jeho zrušenia
odvolacím orgánom, ku ktorým došlo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., ale čas kedy došlo k
reálnemu zaplateniu rozdielu dane na účet žalovaného, a k tomu došlo v prípade žalobcu až za účinnosti
Daňového poriadku. Na uvedenom nič nemení, že ešte za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. bolo
zriadené samotné záložné právo, na základe ktorého si žalovaný uplatnil nárok na uhradenie výťažku

z dražby na plnenie pohľadávky, ktorej právny základ (dodatočný platobný výmer o jej vyrubení) už v
čase dražby a realizovanej úhrady neexistoval.

57. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na právne závery vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžf/14/2015 zo dňa 05.04.2016, aj sp. zn. 1Sžf/96/2015 zo dňa 24.01.2017, v zmysle

ktorých je potrebné rozlišovať a odlišne posudzovať nárok na úrok podľa obdobia, v ktorom došlo k
neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov správcom dane.

58. Správny súd pre úplnosť uvádza, že vyrubovacie konanie, ktoré je potrebné považovať za jeden
z druhov daňového konania, ktoré sa začalo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. a nebolo ukončené

do účinnosti Daňového poriadku v jeho znení od 30.12.2012 sa v zmysle novelou Daňového poriadku
(zákonom č. 440/2012 Z. z.) zavedenej úpravy v § 165b ods. 1 počnúc od 30.12.2012 má dokončiť
podľa Daňového poriadku, t. j. podľa zákona platného a účinného v čase, keď aktuálne prebieha daňové
konanie, čím sa zabránilo tomu, aby správca dane na vecne zhodné konania používal dva procesné
predpisy.

59. Daňový poriadok neupravuje inštitút obdobný sankčným úrokom za správcom dane neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky podľa § 35b ods. 5, 6, 7 zákona č. 511/1992 Zb., a predmetom novej
úpravy sa stal len inštitút obdobný sankčnému úroku, ktorý si mohol uplatňovať správca dane voči
daňového subjektu podľa § 35b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý je v novej úprave v § 156 označený

akoúrokzomeškania.Pretosamotnéznenieprechodnéhoustanovenia§165ods.7Daňovéhoporiadku
(podľa ktorého sa sankčný úrok podľa doterajších predpisov považuje za úrok z omeškania podľa tohto
zákona) neumožňuje výklad, že za účinnosti novej úpravy môže dôjsť k vzniku obdobného nároku, aký
bol predmetom úpravy v § 35b ods. 5,6,7 zákona č. 511/1992 Zb. K tomu je potrebné dodať, že uvedené
nie je možné zamieňať s posudzovaním hmotnoprávnych nárokov na sankčný úrok podľa § 35b ods.

5,6,7 zákona č. 511/1992 Zb., ku vzniku ktorých došlo už za účinnosti pôvodnej právnej úpravy, čo však
nie je prípad žalobcu.60. Na základe vyššie uvedeného správny súd uzatvára, že nároky na úrok z omeškania v súvislosti
so žalobcom realizovanou úhradou rozdielu dane v prospech správcu dane a následným vrátením tejto
platby správcom dane je možné posudzovať len podľa právneho predpisu účinného v čase, kedy k týmto

úhradám došlo, a to Daňového poriadku.

K nároku na úrok z preplatku podľa § 79 Daňového poriadku

61. Správny súd formuloval nižšie uvedené závery vo vzťahu k posúdeniu nárokov žalobcu na úrok z

preplatku podľa § 79 Daňového poriadku napadnutým opatrením (oznámením) žalovaného odlišne ako
vo svojom skoršom rozsudku č. k. 4Sf/2/2023-17 zo dňa 16.01.2024, v ktorom rešpektoval záväzné
právnezáveryvskoršíchzrušujúcichrozsudkochkasačnéhosúduvpredmetnejveci,akoajvobdobných
inýchveciach,nakoľkotietoboli prekonanérozsudkomVeľkéhosenátuNajvyššiehosprávnehosúduSR
sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025. Vychádzajúc z právnych záverov veľkého senátu kasačný súd
rozsudkom sp. zn. 4Sfk/19/2024 zo dňa 21.05.2025 zrušil skorší rozsudok správneho súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, v dôvodoch odkázal na závery označeného rozsudku veľkého senátu, a správny
súd je viazaný právnymi závery kasačného súdu v jeho zrušujúcom rozsudku v zmysle § 469 SSP.

62. Správny súd zdôrazňuje že za daňový preplatok je považovaná suma realizovanej platby, ktorá
prevyšuje splatnú daň, teda je dôsledkom skutočnosti, že daňový subjekt si plní svoje daňové povinnosti

voči štátnemu rozpočtu nad rámec hmotno-právneho daňového predpisu alebo Daňového poriadku.

63. Daňový poriadok v § 79 ods. 2 určuje správcovi dane povinnosť vrátiť daňový preplatok v prípade,
ak ho nemožno použiť na úhradu iných daňových nedoplatkov v lehote 30 dní od doručenia žiadosti
daňovéhosubjektuojehovrátenie(vetaprvá§79ods.2predbodkočiarkou)resp.vprípadepreplatkuna

danizpríjmovnajneskôr40dníododňajehovzniku(vetaprvá§79ods.2zabodkočiarkou).Ustanovenie
§ 79 ods. 3 Daňového poriadku upravuje činnosť správcu dane po tom, ako vráti daňový preplatok
po lehote určenej v odseku 2 citovaného ustanovenia, ktorá spočíva v povinnosti vydať rozhodnutie o
priznaní úroku zo sumy oneskorene vráteného daňového preplatku.

64. Podľa správneho súdu v danej veci žalobcom realizovaná platba spĺňa zákonné kritéria preplatku
na dani v zmysle § 2 písm. d) Daňového poriadku a pokiaľ ide o použitie takého preplatku správcom,
povinnosť jeho vrátenia správcom a vznik nároku na úrok v prípade nevrátenia preplatku v ustanovenej
lehote, na uvedené sa vzťahuje ustanovenie § 79 Daňového poriadku, okrem § 79 ods. 2 prvá veta za
bodkočiarkou, a to v zmysle záverov Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR v rozsudku sp.

zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025.

65. V predmetnej veci žalobca uhradil sumu 57.185,17 Eur správcovi dane dňa 24.06.2015 (poukázaním
výťažku z dražby nehnuteľností notárom na účet správcu dane), a to bez právneho titulu, čím došlo
týmto dňom k vzniku daňovému preplatku v uvedenej sume. O vrátenie preplatku (o vrátenie finančných

prostriedkov - výťažku z dražby vo výške 57.185,17 Eur, z čoho suma 9.505,67 Eur predstavovala rozdiel
dane z príjmov za rok 2007) žalobca požiadal žiadosťou doručenou správcovi dane dňa 04.04.2016.
Povinnosťou správcu dane bolo predmetný preplatok na dani z príjmov v zmysle § 79 ods. 2 prvá veta
pred bodkočiarkou Daňového poriadku vrátiť v lehote 30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu
o jeho vrátenie, pričom správcom dane bol žalobcovi požadovaný preplatok vrátený dňa 15.04.2016 v

zákonnej 30 dňovej lehote od doručenia žiadosti.

66. Zákonnosť napadnutého opatrenia (oznámenia) žalovaného práve v intenciách záverov Veľkého
senátu Najvyššieho správneho súdu SR v rozsudku sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025 nebola
spôsobilá spochybniť ani skutočnosť, že v danom prípade k vráteniu preplatku došlo po uplynutí

lehoty stanovenej v § 79 ods. 2 veta prvá za bodkočiarkou Daňového poriadku (t. j. lehoty 40 dní od
vzniku preplatku), nakoľko závery kasačného súdu podporujú správnosť argumentácie žalovaného, že
preplatok na dani z príjmu bol ním v čas vrátený, keď bol vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti
o jeho vrátenie ustanovenej v § 79 ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou a lehota za bodkočiarkou sa má
vzťahovať len na vrátenie preplatku uplatneného v samotnom daňovom priznaní k dani z príjmu.

67. V tomto smere správny súd odkazuje na závery v rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025 (vzťahujúce sa k oznámeniu správcu dane k žiadostižalobcu za zdaňovacie obdobie 2004), na ktoré odkázal aj kasačný súd v zrušujúcom rozsudku sp. zn.
4Sfk/19/2024 zo dňa 21.05.2025 v predmetnej veci, v ktorých sa okrem iných uvádza:

„54. Veľký senát preto s ohľadom na už uvedené konštatuje, že tak z historického výkladu, ako aj z
gramatickéhoasystematickéhovýkladu§79ods.2Daňovéhoporiadkuvkontexteosobitnéhopredpisu-
zákonaodanizpríjmov,jezrejmé,žepovinnosťsprávcudanevrátiťpreplatoknadanisavovšeobecnosti
viaže na podanie žiadosti o vrátenie preplatku. Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového
poriadku v tomto smere nie je výnimkou a vzťahuje sa na osobitný prípad preplatkov, ktoré vznikajú na

základe podania daňového priznania na dani z príjmov a dani z motorových vozidiel, pričom aj v tomto
prípade daňovník podáva žiadosť o vrátenie preplatku ako súčasť daňového priznania.
55. Veľký senát preto prijal záver (na rozdiel od záverov uvedených v rozhodnutiach uvedených v
bode 31 tohto rozsudku), že preplatok na dani z príjmu sa podľa § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou
Daňového poriadku vracia vždy v lehote najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku (bez ohľadu na moment
podania žiadosti o jeho vrátenie). Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku sa

aplikuje len na preplatok na dani z príjmu, ktorý vznikol v zdaňovacom období v nadväznosti na podanie
daňového priznania, v ktorom je obsiahnutá žiadosť o vrátenie daňového preplatku. (...)
57. Keďže vo veci sťažovateľa daňový preplatok na dani z príjmov nevznikol v dôsledku podania
daňového priznania, povinnosť vrátiť daňový preplatok (ktorý vznikol dňa 24. júna 2015) podľa § 79 ods.
2 Daňového poriadku nevznikla správcovi dane 40 dní od 24. júna 2015, ale až v lehote 30 dní odo dňa

podania žiadosti o jeho vrátenie, teda v lehote 30 dní odo dňa 4. apríla 2016. Vzhľadom na uvedený
záver preto vyhodnotil veľký senát kasačnú sťažnosť ako dôvodnú.“

Záver a rozhodnutie o trovách konania

68. Z vyššie uvedených dôvodov, správny súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol ako nedôvodnú. (výrok
I.)

69. Správny súd o nároku na náhradu trov konania a trov kasačného konania rozhodol podľa § 168
SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP tak, že žalovanému náhradu trov voči žalobcovi nepriznal, keďže

úspešnémužalovanémunevznikližiadneodôvodnenétrovy,ktorébybolomožnéodžalobcuspravodlivo
požadovať a výnimočne ich priznať (výrok II.).

70. Rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho
doručenia na Správny súd v Košiciach. (§ 443 ods. 1 SSP v znení do 30.06.2023)

Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. (§ 443 ods. 5 SSP)

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak
a/másťažovateľaleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnom
súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť

a/ označenie napadnutého rozhodnutia,
b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. (§ 445 ods. 1,
2 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.

Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. (§ 56 SSP)

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo

j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ

poukáže na svoje podania pred správnym súdom. (§ 440 ods. 2 SSP)