Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. november 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620201122
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8620201122.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v právnej veci žalobkyne: A. B., C. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX E. XX, právne zastúpenej: JUDr. Matúšom Motykom, advokátom, so
sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov proti žalovanej: A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. XXX,
právne zastúpenej: JUDr. Silviou Turcsányiovou, advokátkou, so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava,
o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov, č.k. SK-4C/26/2020-180 zo dňa 13.03.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd I. inštancie“) rozsudkom č.k. SK-4C/26/2020-180 zo dňa
13.03.2024 rozhodol tak, že:
I. Žalobu žalobkyne z a m i e t a .
II. Z r u š u j e neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Svidník č.k.3C/21/2020-32
zo dňa 05.05.2020.
III. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 % o výške ktorých

rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

2. Z odôvodnenia rozsudku súdu I. inštancie vyplýva, že súd zistil tento skutkový stav:

3. Medzi stranami nebolo skutkovo sporné, že žalobcovia v čase podania žaloby boli podielovými
spoluvlastníkmi ( každý v podiele 1) nehnuteľností zapísaných na LV č.XX pre k.ú. G., a to rodinného
domu so súpisným číslom XXX postaveného na parcele č.XXX a pozemku, parcela reg. „C“ č. XXX vo

výmere 538 m2-zastavaná plocha a nádvorie a pozemku, parcely reg. „C“ č. XXX vo výmere 1575 m2-
záhrada, pričom titulom nadobudnutia nehnuteľností bola kúpna zmluva zo dňa 20.11.2019 č. F. XXXX/
XX. Na základe darovacích zmlúv zo dňa 09.09.2021 a zo dňa 21.10.2022 sa výlučnou vlastníčkou
týchto nehnuteľností v priebehu konania stala žalobkyňa. Sporné nebolo ani to, že žalovaná je výlučnou
vlastníčkou susediacich nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre k.ú. G., a to rodinného domu H. I.
XXX postaveného na parcele č. XXX/X, tam uvedených parciel registra „C“ (XX/X, XXX, XXX/X, XXX/X)
vo výmere a druhu uvedených na liste vlastníctva a tiež parcely registra „E“ č. XXX/XX vo výmere 67m2-

zastavaná plocha a nádvorie s titulom nadobudnutia podľa listu vlastníctva- Rozhodnutie J. XXX/XXXX.

4. Z rozhodnutia Správy katastra Svidník zo dňa 26.01.2011 č. J. XXX/XXXX/XX ( č.l.73 až 74 spisu)
bolo zistené, že správa katastra Svidník ním podľa § 59 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/1995 Z.z.o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších
zmien a doplnkov ( ďalej len „katastrálny zákon“) opravila údaje katastra v katastrálnom území G.
tak, že zapísala novovytvorenú parcelu registra „E“ KN č. XXX/XX, zastavaná plocha a nádvoria o

výmere 67 m2 na LV č. XXX v prospech A. F., C. E., nar.XX.XX.XXXX bytom G. XXX (tu žalovaná) v
spoluvlastníckom podiele 1/1 a zapísala tiež novovytvorenú parcelu registra „E“ katastra nehnuteľností
číslo XX/X, zastavaná plocha a nádvoria o výmere 217 m2 na list vlastníctva č. XXX v prospech SR-
Slovenskéhopozemkovéhofonduvspoluvlastníckompodiele1/1vsúborepopisnýchinformáciíkatastra
nehnuteľností a zobrazila citované parcely v súbore geodetických informácií katastra nehnuteľností.

Vychádzajúc z jeho odôvodnenia toto rozhodnutie vydané bolo na základe návrhu žalovanej v ktorom
žiadala o opravu chyby v katastrálnom operáte v zmysle § 59 katastrálneho zákona z dôvodu
chybného zákresu a zápisu geometrického plánu číslo X-XX-XX-XX-XXX-XXX „K.“ zo dňa 18.05.1957,
katastrálne územie G. titulom nadobudnutia podľa kúpnopredajnej zmluvy z 29.10.1957 zapísanej do
pozemkovoknižnejzápisnicečísloXXXpodč.d.XXXzodňa19.12.1957,parcelačísloXXX/XX,stavebný
pozemok v prospech A. E. a A. E., C. A. ( každý v spoluvlastníckom podiele 1). Podľa odôvodnenia

rozhodnutia v návrhu na opravu žalovaná dôvodila aj tým, že vznikla cesta na súkromnom pozemku tam,
kde nebola a zanikla tam, kde bola (terajšia parcela č. XXX), pričom podľa písomného vyjadrenia A. E.
pre správu katastra ona a jej už zosnulý manžel si dňa 29.10.1957 odkúpili pozemok od bývalého MNV z
bývalého konfiškátu v pozemnoknižnom protokole č.X/X parc.č. XXX/X, z ktorého bola oddelená parcela
č. XXX/XX a pre ich suseda parc.č. XXX/XX, pričom obe parcely boli totožné, omedzníkované, neboli

sporné, od roku 1957 ich užívali v dobrej viere ako vlastníci do roku 1991, kedy ju darovali dcére A. F.,
C. E., ktorá v máji 2010 keď si plánovala nové oplotenie pozemku zistila, že geometrický plán zo dňa
27.04.1976 je úplne iný ako zákres z roku 1957 a na súkromnom pozemku vznikla cesta tam kde nebola
a zanikla tam kde bola ( terajšia parcela č.XXX). Správa katastra po vykonanom dokazovaní na základe
rozhodnutia Okresného úradu Svidník odboru PPaLH číslo XX/XXXXX-XXX/XXXX zo dňa 21.09.1999

o schválení registra obnovenej evidencie pôdy, výsledkov technickohospodárskeho mapovania z roku
1965, náčrtu o miestnom vyšetrovaní číslo XX, geometrického plánu číslo X-XX-XX-XX-XXX-XXX „K.“
zo dňa 18.05.1957, k.ú. G., kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 29.10.1957, výpisu z pozemkovej knihy č.
XXX, uznesenia č.d. XXX/XX, darovacej zmluvy a zmluvy o vecnom bremene C. XXX/XX- číslo zmeny X/
XX zo dňa 25.11.1991 a po prešetrení uvedených skutočností dospela k záveru, že spracovateľ registra

neriešil parcely reg. EKN pre parcelu registra C KN číslo XXX- zastavané plochy - miestna komunikácia
o výmere 548 m2 ku ktorej nie je evidovaný právny vzťah na liste vlastníctva, kde v mape určeného
operátu bol vyznačený nulový objekt, čo znamená, že ju určil ako majetko-právne vysporiadanú, preto
správa katastra chybu opravila tak, že určila parcelu registra E KN číslo XXX/XX L. B. C. M. E. I. XX/X
a ich zobrazenie v mape určeného operátu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

5. Z kúpnej zmluvy zo dňa 20.11.2019 (č.l. 15 až 18 spisu) bolo zistené, že pôvodní žalobcovia svoje
nehnuteľnosti nadobudli od predávajúcich L. I., C. E., N. E., O. B., C. E. a B. E., ktorí nadobudli uvedené
nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva ( každý so spoluvlastníckym podielom 1) na základe P./
XXXX, Uznesenia XXX/XXXX zo dňa 16.01.2018, P./XX-XXXXXXXXXX o dedičstve 5D 46/2009 (viď

článok I bod 1 a 3 kúpnej zmluvy). Pôvodní žalobcovia ako kupujúci v zmluve (článok II bod 4) prehlásili,
že pred jej uzavretím sa oboznámili so stavom nehnuteľností najmä na základe osobnej obhliadky, stav
je im dobre známy a nehnuteľnosti v tomto stave kupujú.

6. V predmetnej kúpnej zmluve, v článku IV. bod 1 označenom ako „Vyhlásenia zmluvných strán“ je

uvedené , cit. “Predávajúci oboznamuje kupujúceho, že prístupová cesta, parcela č. „E“-KN XXX/XX,
ktorá doposiaľ slúžila ako prístup k predávaným nehnuteľnostiam nie je predmetom predaja a je vo
vlastníctve inej osoby“.

7. Zo spisu Okresného súdu Svidník sp.zn. 3C/21/2020 kde predmetom konania bol návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia bolo zistené, že na návrh pôvodných žalobcov, A. B. a E. Q. bolo uznesením zo
dňa 05.05.2020 č.k. 3C/21/2020-32 nariadené neodkladné opatrenie, ktorým bola tu žalovanej uložená
povinnosť umožniť a strpieť právo prechodu a prejazdu motorovými vozidlami cez parcelu registra „E“
evidovanú na katastrálnej mape pod parc.č. XXX/XX-XXXXXXXXX plocha a nádvorie vo výmere 67 m2,
zapísanej na LV č. XXX, k.ú. G. vo výlučnom vlastníctve žalovanej v prospech žalobcov ako vlastníkov

parciel registra „C“ evidovaných na katastrálnej mape pod B. plocha a nádvorie vo výmere 538 m2,
parc.č.XXX-XXXXXXXvovýmere1575m2arodinnéhodomuH.I.XXXpostavenéhonaparceleregistra
„C“ č. XXX, zapísaných na LV č. XX, katastrálne územie G., do právoplatného skončenia konania vo
veci samej (výrok č. I). Žalobcom bola zároveň uložená povinnosť (výrok č. II) podať v lehote 30 dnížalobu vo veci samej, v ktorej stranami budú oni ako žalobcovia a žalovaná a predmetom konania vo
veci samej bude zriadenie vecného bremena prechodu a prejazdu cez parcelu registra „E“ evidovanú
na katastrálnej mape pod parcelné číslo XXX/XX-XXXXXXXXX plocha a nádvorie vo výmere 67 m2

zapísanej na LV č. XXX, k.ú. G. vo výlučnom vlastníctve žalovanej v prospech žalobcov.

8. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia žalobcovia odôvodňovali tam tým, že nedávno, koncom
roku 2019 kúpili rodinný dom s.č. XXX a parcely reg. „C“ č. XXX L. XXX ku ktorému jedinú reálne a
fakticky použiteľnú príjazdovú cestu tvorí parcela reg. „E“ č. XXX/XX vo vlastníctve žalovanej a že právni

predchodcovia žalobcov, rodina Kravčuková používali danú príjazdovú cestu k rodinnému domu pokojne
a nerušene takmer 50 rokov. Tvrdili, že po nadobudnutí rodinného domu ich žalovaná pri prechode cez
príjazdovú cestu začala upozorňovať, že prechádzajú cez jej súkromný pozemok, a hoci po viacerých
rozhovoroch ústne deklarovala, že prechod a prejazd motorovými vozidlami povolí, tak že vecné
bremeno si na list vlastníctva zapísať nedá, v skutočnosti však podľa nich príjazd k ich domu blokuje
a znemožňuje. V návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedli, že listom žalovanú vyzvali na

uzatvorenie dohody o zriadení vecného bremena, kde deklarovali ochotu uzavrieť zmluvu o zriadení
vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez pozemok žalovanej a dohodnúť sa
na podmienkach zmluvy, na čo žalovaná nereagovala. Poukazovali na to, že žalovaná blokuje vozidlami
príjazd k ich nehnuteľnostiam, odvolávali sa aj na reportáž RTVS relácia Občan za dverami zo dňa
29.10.2019 a tvrdili, že nakoľko ich právni predchodcovia využívali prístup k svojim nehnuteľnostiam

cez parcelu reg. „E“ č. XXX/XX nerušene desiatky rokov, je možné dôvodne predpokladať, že vecné
bremeno prechodu a prejazdu cez danú parcelu vydržali. Keďže daná parcela tvorí príjazdovú cestu k
domu žalobcov a žalovanej ako celok, nie je podľa nich potrebné vyhotovenie geometrického plánu a
nariadenie neodkladného opatrenia je podľa nich dôvodné, lebo zo strany žalovanej dochádza k reálnej
blokácii jedinej reálne použiteľnej príjazdovej cesty k ich rodinnému domu, čím im žalovaná bráni v

nerušenom výkone vlastníckeho práva.

9. Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia, súd pri jeho nariadení
mal za osvedčené, že žalobcovia prístup k svojim nehnuteľnostiam majú zabezpečený výlučne cez
túto priamo susediacu nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovanej, mal za osvedčené, že ide o jedinú

prístupovú cestu k nehnuteľnostiam žalobcov ale i žalovanej, že možno objektívne predpokladať, že ich
právni predchodcovia používali ako príjazdovú cestu danú parcelu, pričom po zmene vlastníka došlo k
zhoršeniu vzájomných susedských vzťahov, ktoré zo strany žalovanej vyústili k sťažovaniu prístupu k
nehnuteľnostiam žalobcov, čo títo osvedčili. Súd uviedol, že žalobcovia nedisponujú právom vedného
bremena vo vzťahu k parcele č. XXX/XX a keďže osvedčili potrebu neodkladnej úpravy, ich návrhu

vyhovel. Pre trvalú úpravu pomerov medzi stranami uložil žalobcom podať v určenej lehote žalobu o
zriadenie vecného bremena.

10. Proti uzneseniu o nariadení neodkladného opatrenia podala žalovaná odvolanie o ktorom Krajský
súd v Prešove uznesením zo dňa 25.06.2020 č.k. 22Co/28/2020-112 rozhodol tak, že uznesenie o

nariadení neodkladného opatrenia potvrdil, toto tak nadobudlo právoplatnosť dňa 17.07.2020.

11. Na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku v znení
neskorších predpisov č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ďalej § 129 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 130 ods. 1 OZ, § 134 ods. 1 až 4 OZ, §

151o ods. 1 až 3 OZ. Svoje rozhodnutie odôvodnil týmito právnymi úvahami:

12. Keďže žalobcovia (a po nich žalobkyňa) domáhali sa požadovaného určenia titulom vydržania,
vzhľadom na už uvedené predpoklady vydržania vecného bremena- práva cesty pre úspech ich žaloby
bolo nevyhnutne potrebné, aby okrem tvrdenia a preukazovania faktického stavu užívania (držby práva)

tvrdili a preukázali aj naplnenie subjektívnej i objektívnej stránky, ktorá ako už súd uviedol je naplnená
vtedy,aknastranedržiteľaexistujeprávnydôvod,titulnatakétoužívanie (výkon)aleboaspoňobjektívne
ospravedlniteľný omyl, že tu taký titul je. Toto sa počas celého konania nestalo, keď žalobcovia žiaden
spôsobilý titul vstupu do oprávnenej držby napriek opakovanému poukazovaniu žalovanej na túto
skutočnosť ani len netvrdili. Keďže podmienkou pre to, aby bolo možné určitú skutočnosť dokazovať je

to, aby najskôr bola takáto skutočnosť ako predmet dokazovania tvrdená, a žalobcovia žiaden taký titul
netvrdili, nebolo v tomto smere ani čo ďalej dokazovať.13. Jediným ich v konaní produkovaným tvrdením v tomto smere bolo tvrdenie, že dobromyseľnosť
ich právnych predchodcov je možné celkom jednoznačne objektivizovať tým, že o práve prechodu a
prejazdu po tejto príjazdovej ceste k ich rodinnému domu nemali žiadne dôvodné pochybnosti, lebo ako

vyplýva z katastrálnej mapy z roku 1957, takáto cesta tam za účelom prístupu k ich pozemkom bola
vytvorená ešte v čase, keď začali realizovať prípravy na stavbu svojho rodinného domu. Aj v konaní
o nariadenie neodkladného opatrenia ( viď napr. vyjadrenie žalobcov zo dňa 04.06.2020 k odvolaniu
žalovanej na č.l. 99 až 102 spisu sp.zn.3C/21/2020) uviedli, že poukazujú na kópiu katastrálnej mapy,
ktorú si nechal v roku 1957 vyhotoviť právny predchodca žalobcov- N. E. pri stavbe rodinného domu z

ktorej je podľa nich zrejmé, že prístupová cesta k parcele XXXX tam existovala ešte v roku 1957, pričom
vtedajšej parcele XXXX podľa nich zodpovedajú terajšie parcely č. XXX L. XXX.

14. Žalovaná v konaní opakovane poprela tvrdenie žalobcov, že parcele XXXX zodpovedajú terajšie
parcely č. XXX L. XXX a niekoľkokrát poukazovala na to, že parcela XXXX nikdy nepatrila žalobcom ani
ich právnym predchodcom, že parcele XXXX zodpovedá v súčasnosti parcela č. XXX o výmere 1330 m2

zapísaná na LV č. XX k.ú. G. vo vlastníctve O. A., C. C., a že v skutočnosti bola v roku 1957 na parcely
vo vlastníctve teraz žalovanej (XXX L. XXX/X, pôvodne ako parc.č. XXX/XX) a parcely vo vlastníctve
právnych predchodcov žalobcov ( p.č.XXX L. XXX) rozdelená pôvodná parcela č.XXXX/XX uvedená aj
v kópii katastrálnej mapy predloženej samými žalobcami.

15. Žalobcovia na túto opakovanú námietku žalovanej absolútne nijako nereagovali, tvrdenia žalovanej
nespochybnili ani nepopreli. Nenavrhli ani dokazovanie za účelom identifikácie parciel. Z porovnania
máp nachádzajúcich sa v spise, a to kópie katastrálnej mapy 1:2880 kat. úz. G. predloženej žalobcami
s vyznačenou parcelou č. XXXX (č.l.13 spisu) a geometrického (polohopisného) plánu, snímky z
katastrálnej mapy z 18.5.1957 (č.l. 69 spisu) a kópie katastrálnej mapy na č.l.76 spisu je pritom podľa

názoru súdu zjavné a zrejmé, že parcele č. XXXX od vyznačenia cesty ku ktorej žalobcovia vyvodzujú
svoju dobromyseľnosť v skutočnosti zodpovedá súčasná parcela č.XXX, resp.XXX/X a XXX/X patriaca
úplneinejosobeakožalobcomčiichpredchodcomažeparcelámžalobcov(terazžalobkyne)zodpovedá
v skutočnosti časť parcely, ktorá na nimi predloženej kópii katastrálnej mapy (čl.13 spisu) má číslo XXXX/
XX. Zo zakreslenia uvedených parciel v daných mapách, zo zakreslenia ciest v nich a ich lomenia

(na všetkých predložených mapách sa „horná“ cesta, súčasná parcela. č. XXX lomí na konci pozemku
žalovanejanienazačiatkupozemkužalobkyneakotovyznačiližalobcovia)jepotomzrejmé,žeužlenna
základe danej skutočnosti tento jediný dôvod z ktorého žalobcovia vyvodzovali svoje presvedčenie, že k
ich pozemku bola vyznačená ako prístupová cesta práve súčasná parcela reg. „ E“ č. XXX/XX nemohol
obstáť, nemohol zakladať ich oprávnený vstup do držby. Predchodcovia žalobkyne a predchodcovia

žalovanej nehnuteľnosti nadobudli na základe kúpnopredajných zmlúv uzavretých v ten istý deň -
29.10.1957. Z kúpnopredajnej zmluvy z 29.10.1957 predloženej žalobcami je zrejmé, že N. E. a jeho
manželke L. odpredaný bol zo strany MNV v G. stavebný pozemok s býv. konfiškátu v Okrúhlom
číslo protokolné 6/a parcelné číslo XXX/X vo výmere 20 árov 22 m2. Žalovaná k svojim pozemkom
dostala sa na základe darovacej zmluvy zo dňa 20.11.1991 ( č.l. 66 spisu 3C/21/2020) tak, že jej ich

darovali jej rodičia A. E., nar. XX.XX.XXXX a A. E., C. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorí ich odkúpili na základe
kúpnopredajnej zmluvy z 29.10.1957 ( č.l.55 spisu 3C/21/2020) od MNV v G. ako stavebný pozemok s
býv. konfiškátu v pozemnoknižnom protokole / vložke/ obce G. číslo protokolné X/X parcelné číslo XXX
vo výmere 20 árov 22 m2, pričom z uznesenia Ľudového súdu v Giraltovciach z 03.05.1958 č.d.XXX/
XX ( č.l.75 spisu) vyplýva, že podľa predmetnej kúpnopredajnej zmluvy vystavenej v G. 29.10.1957

odpisuje sa parcela č. XXX/XX a zapisuje sa do novej vložky číslo XXX tejto knihy a vkladá sa v tejto
novej vložke vlastnícke právo A. E. a A. E., C. A.. Keďže susedmi k parcele č. XXX/XX boli právni
predchodcovia žalobcov a v súčasnosti žalobkyňa odjakživa z pravej strany (z pohľadu tejto parcely), ich
tvrdenie, že boli dobromyseľní preto, lebo z katastrálnej mapy vyplýva, že tam mala byť vytvorená cesta
k ich pozemku (ktorá je v nimi predloženej mape z opačnej strany a len po začiatok pozemku žalovanej)

neobstojí. Nemohlo ísť ani o ospravedlniteľný omyl, keď aj z rozhodnutia Odboru pre výstavbu rady
ONV v Giraltovciach z 13.06.1958 predloženého žalobcami (č.l. 12) vyplýva, že ako podmienka k stavbe
rodinného domu bola právnym predchodcom žalobcov určená aj podmienka mať zriadenú príjazdnú
cestu na náklad stavebníka, pričom rozhodnutie výslovne sa odvoláva na pripojenú situáciu 1:2880 ktorá
bola k nemu pripojená.

16. Bez ohľadu na uvedené, toto zakreslenie cesty v mape tvrdené žalobcami titulom vstupu do
oprávnenej držby nemohlo byť (teda podľa názoru súdu ako titul vstupu do držby bolo absolútne
nespôsobilé) aj z ďalšieho dôvodu, a to preto, lebo „samotná skutočnosť užívania pozemku vpresvedčení, že ide o pozemok verejný stačí na záver, že užívanie pozemku (výkon tohto práva)
nemôže zakladať vznik vecného bremena v dôsledku absencie subjektívnej stránky na strane užívateľa
(presvedčenie, že mu toto právo patrí)“ citované z N. N. E., Občiansky zákonník pre prax (komentár)

Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, strana 1521.

17. Podľa názoru súdu I. inštancie preto záver o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
v danom prípade neprichádza do úvahy tak či tak. Ak by predchodcovia žalobcov, vzhľadom na ich
tvrdenie, že k vlastníctvu parcely sa žalovaná dopracovala podľa nich problematickým rozhodnutím až

v roku 2011 mali pozemok za verejný, potom nemohli byť dobromyseľní, že im patrí právo z vecného
bremena. A ak by mali za to, že ide o pozemok súkromný, potom samotný výkon práva (detencia)
hoci aj nerušený nezakladá dobromyseľnosť. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom, ktorý napĺňa
možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená, že je držiteľom vecných
práv (NS ČR sp.zn. 22 Cdo 1597/2011). K naplneniu dobrej viery nestačí ani to, keď tvrdené právo
k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho aby sa vlastník nehnuteľnosti výkonu bránil,

prípadne že sa vykonávalo „od nepamäti“ napr. aj inými obyvateľmi obce. Presvedčenie, že niekomu
právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí, že nekoná bezprávne musí byť podložené dôvodom
oprávňujúcim k takému presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia.
Vlastníkovi pozemku, ktorý niekto používa k priechodu alebo prejazdu by totiž muselo byť dané najavo,
že sa tak robí z titulu vecného bremena a vlastník tento stav musí trpieť, inak nemôže ísť o držbu práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu ale len o správanie, ktorí by síce mohlo byť obsahom držby práva,
avšak je realizované z iného právneho dôvodu ( napr, výprosy, obligácie, verejné užívanie) alebo bez
právneho dôvodu. Takéto správanie teda nemôže viesť k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu.(opäťpozriN.N.E.,Občianskyzákonníkpreprax(komentár)JudikatúraNSSR,NSČR,ESD,
ESĽP, vydavateľstvo EUROUNION, máj 2015, strana 1523, rozhodnutie NS ČR 22Cdo 1568/2012)..

18. Súd nie je orgánom moci zákonodarnej ale súdnej, zákon netvorí, len ho aplikuje, preto
nemôže ignorovať platnú právnu úpravu a k nej rokmi ustálenú súdnu prax pokiaľ ide o podmienky
a titul dobromyseľného vstupu do držby. Vyššie uvedené právne závery pritom vyplývajú aj z
ustálenej judikatúry slovenských súdov, viď napr. rozhodnutie NS SR 8Cdo/147/2018 zaoberajúce sa

predpokladmi vydržania v časovom období podobnom tu súdenej veci (kde zároveň najvyšší súd riešil,
či v individuálnych okolnostiach daného sporu mohlo ísť o dobromyseľnú držbu práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu -prejazdu cez nehnuteľnosť v prípade toho, kto v roku 1965 začal prechádzať
cez pozemok vo vlastníctve žalovaného len na základe jeho súhlasu, resp. či takýto súhlas možno
považovať za tzv. domnelý právny titul uchopenia držby t. j. dohodu o zriadení práva prejazdu, keďže

pre nedostatok jej písomnej formy, bola táto neplatným právnym úkonom) alebo 3MCdo 7/2008 alebo
3MCdo/1/2010, ktoré vo vzťahu k tu súdenej veci aplikovateľné je aj pokiaľ ide o rozsah dokazovania
vzhľadomnapredmetkonania(vydržanie).Najvyššísúdnesúhlasilsnámietkouvmimoriadnomdovolaní
o nedostatočnom zistení rozhodujúcich skutkových okolností, keď súdy oboch stupňov podľa neho
správne posudzovali v danej veci splnenie podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu.

19. Žalobcovia a po nich žalobkyňa svoje tvrdenie o vydržaní opakovane opierali o to, že po niekoľko
desaťročí mali ako prístup k svojmu domu využívať výlučne parcelu, ktorú v súčasnosti predstavuje
parcela žalovanej reg. č. „E“ XXX/XX. Avšak, ako už súd I. inštancie uviedol, sama skutočnosť, že

nehnuteľnosťniektoužívanerušenepodobupresahujúcu10rokov,nezakladádobrúvieruotom,žeideo
výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.3Cdo/147/2016).

20. Súd I. inštancie vníma a chápe naliehavosť potreby žalobkyne mať zjazdný prístup k svojmu domu.
Na naplnenie tejto potreby však žalobkyňa, resp. jej predchodcovia nezvolili v danom prípade správny

procesnýprostriedokochrany,správnužalobu,asúdbezaktivityžalobcov,resp.terazžalobkyne (zmeny
žaloby) tento nedostatok v tomto konaní sám napraviť nemohol. Tento záver pre žalobkyňu nemôže byť v
žiadnom prípade prekvapivý, keďže aj v neodkladnom opatrení súdu zo dňa 05.05.2020 vychádzajúcom
z opísania rozhodujúcich skutočností pôvodnými žalobcami títo odkázaní boli práve na podanie žaloby
o zriadenie vecného bremena. Práve v konaní o zriadenie vecného bremena boli by relevantné dôkazné

návrhy žalobkyne na posúdenie, či ide o jedinú reálnu prístupovú cestu, zjazdnosti „hornej“ cesty a
podobne, tam by malo miesto tiež posúdenie námietok ohľadom žalobkyňou tvrdených nereálnych
ekonomických požiadaviek žalovanej a podobne. Pre konanie o tejto určovacej žalobe však vzhľadom
na absentujúci titul dobromyseľného vstupu do držby boli tieto návrhy a vyjadrenia nepoužiteľné. Prinariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo veci samej, ktorým nemožno zabezpečiť
trvalú úpravu pomerov medzi stranami je súd povinný uložiť povinnosť podať v určenej lehote žalobu
a aj preto je obligatórnou náležitosťou návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle § 326

ods.1 CSP aj opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému
sa má poskytnúť ochrana, keďže z toho súd vychádza pri vymedzení predmetu budúcej žaloby, kde
musí jasne uviesť, akú žalobu má žalobca podať ( § 137 CSP), čoho a proti komu sa ňou má
domáhať. Aj proti výroku o uložení žalobnej povinnosti má navrhovateľ neodkladného opatrenia právo
sa odvolať, a to aj pre nesprávne uvedenie žalobnej povinnosti čo do predmetu budúcej žaloby ( k tomu

bližšie pozri Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku- Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2022, s. 1281, komentár k § 336). Žalobkyňa správne poukazuje na to, že základnou
metódou výkladu práva je logická metóda. Ak ale boli žalobcovia súdom výslovne inštruovaní na podanie
žaloby o zriadenie vecného bremena, pričom daný výrok neodkladného opatrenia nenapadli odvolaním
a nežiadali ho zmeniť a určiť povinnosť podať inú žalobu ( aj vo všeobecných plných mociach pre

advokáta na č.l. 7 a 8 spisu je pritom uvedené podanie žaloby o zriadenie vecného bremena a aj
výzva na uzatvorenie dohody zo dňa 19.02.2020 na č.l. 10 spisu 3C/21/2020 týkala sa zmluvy o
zriadení vecného bremena) a nakoniec podali úplne inú žalobu, bez toho, aby čo i len tvrdili spôsobilý,
prípustný titul dobromyseľného vstupu do držby práva, potom ani ich poukaz na túto metódu výkladu
neobstojí. Určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) nemožno stotožňovať so žalobou o zriadenie vecného

bremena podľa § 151o ods. 3, ktorá patrí medzi iné, v § 137 neuvedené súkromnoprávne žaloby. Ide
o logicky protichodné a vzájomne sa vylučujúce rozhodnutia. Žalobkyňa určovacou žalobou domáhala
sa vydania rozhodnutia, ktoré má deklaratórne účinky, tvrdí, že právo tu už je, že vzniklo vydržaním,
len ho treba deklarovať, zatiaľ čo rozhodnutie súdu o zriadení vecného bremena má konštitutívne
účinky, konštituuje úplne nový, dosiaľ neexistujúci hmotnoprávny vzťah, vecné bremeno vzniká až

právoplatnosťou rozhodnutia súdu o jeho zriadení a vyžaduje sa naň preto nevyhnutne iná, samostatná
žaloba, alebo zmena pôvodnej žaloby, čo sa nestalo. Nič nebránilo žalobcom domáhať sa primárnym
petitom požadovaného určenia a eventuálnym petitom (pre prípad, ak by vykonaným dokazovaním
nebolopreukázané,žeimtotoprávozodpovedajúcevecnémubremenupatrí)požadovaťzriadeniepráva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, čo sa takisto nestalo. Konštitutívne rozhodnutie nedeklaruje už

existujúce práva a povinnosti, ale zasahuje do hmotnoprávnej sféry účastníkov tak, že zakladá, mení
alebo ruší subjektívne práva a povinnosti a ide preto o úplne iný typ žaloby, ako bola podaná. Treba
preto podľa názoru súdu I. inštancie súhlasiť so žalovanou, že žalobcovia a teraz žalobkyňa nemohli
odvodzovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení ako podmienku úspechu svojej žaloby
z neodkladného opatrenia, keďže to im uložilo podať úplne inú žalobu- žalobu o zriadenie vecného

bremena, teda žiadať konštitutívne rozhodnutie.

21. V konaní ako je toto, ktoré možno začať iba na návrh je súd viazaný žalobným návrhom žalobcu (§
216 ods. 1 CSP) a nemôže účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti než sú navrhované.
Abysúdmoholposudzovaťadokazovať,čimážalobkyňainýriadnyazjazdnýprístupknehnuteľnostiam,

alebo či je žalovanou žiadaná odplata primeraná a podobne, musela by byť podaná žaloba o zriadenie
vecného bremena, čo sa nestalo. Preto súd nemohol vykonávať ani dokazovanie k niečomu, čo nie
je predmetom konania. Nebola tu podaná žaloba o zriadenie vecného bremena ani žaloba o plnenie,
kde by súd vydržanie mohol riešiť ako predbežnú otázku. Podaná bola samostatná určovacia žaloba.
V civilnom sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičným a prejednacím princípom je to výlučne

žalobcaktovymedzujepredmetsvojhokonaniaatojednakpokiaľideokonkrétnyprávnyvzťah,oktorom
tvrdí, že existuje a je ohrozený alebo porušený a konkrétny nárok z tohto právneho vzťahu, ktorému
žiada poskytnúť súdnu ochranu, ako aj pokiaľ ide o druh, výšku či rozsah plnenia ktoré žiada z daného
nároku priznať. „Súd sa teda v sporovom konaní nebude vecne zaoberať iným právnym vzťahom, iným
právom, ani iným plnením ( čo do druhu alebo výšky), než aké sú uvedené v žalobe a nemôže priznať iné

plnenie, ako je žiadané v petite“ ( citované z Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku- Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2022, s. 867, komentár k § 216). Zároveň je súdu
daná povinnosť postupovať v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s
prihliadnutím na povahu konania (§ 157 ods. 1 CSP).

22. Vzhľadom na predmet konania a žalobný návrh, ktorým súd bol viazaný, nakoľko už z tvrdení
žalobcov je zrejmé, že nemohla vzniknúť tu na strane predchodcov žalobcov oprávnená držba, keďže
u nich neexistoval žiaden právny titul, a to ani domnelý, súd I. inštancie danú žalobu musel zamietnuť.NakoľkožalobcoviapodľanázorusúduI.inštancieanisvojimitvrdeniamidobromyseľnosťneodvodzovali
od žiadneho titulu spôsobilého vyvolať v nich objektívne presvedčenie o práve vyplývajúcom im z
vecného bremena, záver o vydržaní neprichádzal tu do úvahy. Keďže taký titul ani netvrdili (tým

ako už bolo uvedené nemohla byť daná mapka, na ktorú poukazovali), potom nebolo možné a
dôvodné vykonávať ďalšie nimi navrhované dokazovanie, nakoľko dokazovanie nemožno vykonávať
na neexistujúce tvrdenia a toto ani nemá nahrádzať nesplnenie povinnosti tvrdenia u žalobcov.
Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (§ 132 ods.2
CSP) a vykonávanie dokazovania napr. obhliadkou na mieste samom, aj vzhľadom na odôvodnenie

tohto dôkazného návrhu vzhľadom na predmet konania ( ktorým nebolo zriadenie vecného bremena
ale určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu in rem, ktorého nositeľmi sa mali
žalobcovia stať z titulu vydržania tohto práva ich právnymi predchodcami) vo vzťahu k titulu vstupu do
držby (ani netvrdenému) nebolo potrebné ani možné. Toto prichádzalo by do úvahy len v inom type
konania, napr. o zriadenie vecného bremena. Ak v súvislosti s obhliadkou na pojednávaní zástupca
žalobkyne tvrdil, že by ňou „vo vzťahu k vydržaniu dokázali preukázať, že tam žiadna iná cesta od

hlavnej cesty neexistuje, že tá horná cesta je neudržiavanou poľnou cestou a ten príjazd tam existuje
viacako60rokov“taksúdI.inštancieopäťpripomína,žefaktickývýkonprávanedokazujedobromyseľný
vstup do držby. Keďže žiaden titul dobromyseľného vstupu do držby na preukázanie ktorého by
dokazovanie mohlo byť vedené pôvodní žalobcovia a následne žalobkyňa netvrdili, nebola dôvodná
obhliadka a nebolo dôvodné ani vykonanie dokazovania výsluchom starostu obce, či ich právnych

predchodcov, alebo občanov obce Okrúhle vo vyššom veku, čo je navyše dôkazný návrh neurčitý,
nespĺňajúci zákonné podmienky návrhu na výsluch svedka v zmysle § 197 ods. 2 CSP, keď nebolo
ani uvedené o ktorých konkrétnych občanov má ísť. Aby bolo čo dokazovať, muselo by byť najskôr
produkované tvrdenie ako predmet dokazovania, čo tu vo vzťahu k titulu vstupu do oprávnenej držby
nebolo a keďže predmetom konania bolo len určenie práva titulom vydržania, nebolo takéto dokazovanie

možné pripustiť a preto súd takéto dôkazné návrhy žalobkyne zamietol. Bola preto dôvodná námietka
žalovanej, že žalobkyňa navrhovala dôkazy, ktoré majú preukazovať odlišný spôsob nadobudnutia
oprávnenia z vecného bremena, než aký tvrdí v žalobe a aký je predmetom konania.

23. Keďže žaloba bola zamietnutá, súd I. inštancie musel podľa § 336 ods. 4 CSP v spojení s § 335

ods. 1 CSP aj bez návrhu zrušiť neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Svidník
č.k. 3C/21/2020-32 zo dňa 05.05.2020 (druhý výrok rozsudku).

24. O trovách konania súd I. inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP.
V danom prípade plný úspech v spore mala žalovaná, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá,

preto podľa § 255 ods. 1 CSP jej vznikol nárok na priznanie plnej náhrady trov konania. Vzhľadom na
uvedenésúdI.inštancievsúlades§262ods.1CSP onárokunanáhradutrovkonaniarozhodolvtreťom
výroku tohto rozsudku tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu
100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust.§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Súd nezistil žiaden dôvod na

výnimočnú aplikáciu § 257 CSP, čoho sa tu žalobkyňa ani nedomáhala. Nepreukázala, ale ani netvrdila
žiadne skutočnosti odôvodňujúce také rozhodnutie, či nepriznanie náhrady trov konania žalovanej. Za
daných okolností veci preto bolo dôvodné priznať žalovanej náhradu trov, ktoré jej vznikli v súvislosti s
nutnosťou brániť sa nedôvodnej žalobe.

25. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktoré odôvodňovala v zmysle § 365 ods. 1 písm.
a), b), e), g) a h) Civilného sporového poriadku.

26. Uviedla, že súd I. inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, zrušil nariadené neodkladné
opatrenie a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení konštatuje, že v žalobe

ani nebol tvrdený dobromyseľný vstup do oprávnenej držby, preto dokazovanie takejto skutočnosti ani
nie je možné vykonať. Žalobkyňa naviac podľa názoru súdu I. inštancie „netrafila“ žalobu, pretože v
neodkladnom opatrení Okresného súdu Svidník zo dňa 05.05.2020 č.k. 3C/21/2020-32 bola pôvodným
navrhovateľom uložená povinnosť podať žalobu o zriadenie vecného bremena, nie o vydržanie vecného
bremena. Rozsiahle odôvodnenie napadnutého rozsudku je z veľkej časti tvorené citáciami odbornej

literatúry ako aj relevantnej judikatúry, ktorá je na predmetnú právnu vec určite aplikovateľná. Súd
I. inštancie však z týchto citácii vyvodzuje nesprávne právne závery, pretože vo veci nevykonal
dokazovanie a na právne hodnotenie teda nemá vytvorený relevantný skutkový základ. Ak všeobecný
súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranamikonania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná,
či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v
takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (Nález
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.II.ÚS168/2019z21.novembra2019,zdroj:ustavnysud.sk;
uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 29/2019)

27. Už pri prvom úkone (v riadne odôvodnenej žalobe) je konštatované: „Právni predchodcovia žalobcov

(rodina Kravčuková) používali príjazdovú cestu k ich rodinnému domu dobromyseľne, pokojne a
nerušene preukázateľne od roku 1957. Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr.
sp.zn. 2Cdo 271/2007, sp.zn. 5Cdo 49/2010, sp.zn. 3Cdo 12/2010) konštantne uvádza, že jedným
z viacerých predpokladov vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je skutočnosť, že
ten, kto určitú nehnuteľnosť užíva (napríklad za účelom prechodu alebo prejazdu), je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že koná ako oprávnený z vecného bremena. Rozhodujúcim tu nie sú

subjektívne predstavy alebo domnienky konajúceho; jeho dobromyseľnosť musí byť, podobne ako v
prípade vydržania vlastníckeho práva, posudzovaná z objektívneho hľadiska, to znamená z hľadiska,
či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na
každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Sama skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva nerušene po dobu presahujúcu 10 rokov,

nezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu.

28. V konkrétnom prípade je dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov možné celkom
jednoznačne objektivizovať. O práve prechodu a prejazdu po tejto príjazdovej ceste k ich rodinnému
domu nemali žiadne dôvodné pochybnosti, pretože ako vyplýva

z katastrálnej mapy z roku 1957 (príloha žaloby), takáto cesta tam za účelom prístupu k ich pozemkom
bola vytvorená ešte v čase, keď začali realizovať prípravy na stavbu svojho rodinného domu. Táto
prístupová cesta tam aj v súčasnosti fakticky existuje a svojmu jedinému účelu (prístup k rodinnému
domu žalobcov a žalovanej) slúži už viac ako 60 rokov. Podľa názoru žalobcov je preto dôvodné
predpokladať, že došlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve

prechodu a prejazdu motorovými vozidlami cez parcelu registra „E“ evidovanú na katastrálnej mape pod
parc. č. XXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 67 m2, zapísanej na LV č. XXX katastrálne
územie: G., vo výlučnom vlastníctve žalovanej v prospech žalobcov ako vlastníkov parciel registra „C“
evidovaných na katastrálnej mape pod parc. č. XXX – zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 538 m2,
parc. č. XXX – záhrada vo výmere 1575 m2 a rodinného domu H. I. XXX postaveného na parcele registra

„C“ č. XXX, zapísaných na LV č. XX katastrálne územie: G..

29. Za účelom preukázania vyššie popísaných skutočností žalobcovia navrhujú vykonať obhliadku veci
podľa § 211 ods. 2 CSP, vypočuť starostu obce, občanov obce Okrúhle (vo vyššom veku) ako aj
právnych predchodcov žalobcov.“ Konštatovanie súdu I. inštancie, že dobromyseľnosť vstupu do držby

právnych predchodcov žalobkyne (rodiny Kravčukovej) nebola ani tvrdená sa teda evidentne rozchádza
s realitou. Pre rozhodnutie predmetného sporu o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
je relevantné zistenie skutkového stavu náročnou, no nevyhnutnou podmienkou (conditio sine qua
non), preto nevykonanie riadne a včas navrhovaného dokazovania je zásadným porušením práva na
spravodlivý proces.

30. Navrhnuté dôkazy (obhliadka veci podľa § 211 ods. 2 CSP, výpoveď starostu obce, občanov obce G.
(vo vyššom veku) ako aj právnych predchodcov žalobcov – rodiny E.) má pre meritórne rozhodnutie vo
veci zásadný význam. Naviac je možné predpokladať, že v priebehu vykonávania dokazovania vyplynie
aj potreba ďalšieho dokazovania (napr. problematické katastrálne konanie, výpoveď N. I. - majiteľa

susedného pozemku, ktorý podľa názoru žalovanej zasahuje do predmetnej parcely a pod.)

31. Žalobkyňa resp. jej syn s družkou sa vlastníkmi predmetného rodinného domu stali len koncom
roka 2019, preto logicky právo zodpovedajúce vecnému bremenu ani nemohli vydržať. Ich právni
predchodcovia, rodina E. - L. I., N. E., O. B., B. E. (identifikácia v kúpnej zmluve zo dňa 20.11.2019 -

príloha žaloby) však v predmetnom rodinnom dome strávili takmer celý svoj život, preto ich svedecké
výpovede sú pre náležité zistenie skutkového stavu rozhodujúce.32. Už len samotnou obhliadkou veci by bolo možné preukázať, že ide o jedinú možnú prístupovú cestu
k rodinnému domu žalobkyne, pričom aj plot žalovanej je postavený dlhoročne tak, aby príjazdová cesta
mohla slúžiť svojmu jedinému účelu.

33. Súd I. inštancie namiesto vykonania dokazovania v odôvodnení sám konštatuje skutkové závery,
ku ktorým nevykonal žiadne dokazovanie (napr. závery o tom, že právny predchodcovia žalobkyne mali
predmetný pozemok považovať za verejný či obecný), hoci takúto skutočnosť v konaní ani nikto netvrdil.

34. Žalobkyni je známe, že existujú typy sporov, ktoré je možné rozhodnúť aj na prvom pojednávaní na
základe písomných podkladov bez vykonania ďalšieho dokazovania. Zo stabilnej právnej praxe je však
možné hodnotiť, že spory o vydržanie akéhokoľvek práva medzi takéto typy nepatria.

35. V danom prípade bola žaloba riadne odôvodnená (spolu s návrhom na vykonanie dokazovania),
preto sa žalobkyni javí, že súd prvej inštancie žalobu „zarezal“ bez vykonania opakovane navrhovaného

dokazovanianaprvomotvorenompojednávanípreto,leboideo4-ročnúreštančnúvec,vktorejdlhodobo
nekonal.

36. Súd I. inštancie zamietnutie žaloby ďalej odôvodňuje tým, že pôvodným žalobcom bola v
neodkladnom opatrení Okresného súdu Svidník zo dňa 05.05.2020 č.k. 3C/21/2020-32 uložená

povinnost podať žalobu o zriadenie vecného bremena, nie o vydržanie vecného bremena.

37. Takáto právna argumetnácia súdu prvej inštancie je výrazom zreteľného a prílišného formalizmu a
to napriek konštatovaniu v bode 43. odôvodnenia, že súd nie je jeho zástancom.

38. Pôvodný žalobcovia už v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedli, že „je možné
dôvodne predpokladať, že vecné bremeno prechodu a prejazdu cez predmetnú parcelu vydržali“.

39. Povinnosť uložená II. výrokom uznesenia Okresného súdu Svidník zo dňa 05.05.2020 č.k.
3C/21/2020-32 bola podľa názoru žalobkyne vecne splnená, pretože žaloba o vydržania vecného

bremena sa týkala rovnakých sporových strán, týkala sa toho istého vecného bremena a tej istej parcely.
V merite sa stále bavíme o existencii (vydržanie) či neexistencii (nutnosť zriadenia) tohto konkrétneho
vecného bremena.

40. Ak by sme aj prijali tento právny záver súdu I. inštancie (žalobcovia „netrafili žalobu“) potom procesný

postup súdu I. inštancie bol nesprávny.

41. „K zrušeniu neodkladného opatrenia pristúpi súd obligatórne nielen v prípade márneho uplynutia
lehoty na podanie žaloby, ale aj pri včasnom podaní žaloby, ktorej obsah nezodpovedá uloženej
povinnosti. Zohľadňuje pri tom najmä vymedzený predmet konania vo veci samej a identitu sporových

strán.“ (Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku-Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2022, s. 1282)

42. Ak teda bola podľa tvrdenia súdu I. inštancie podaná žaloba, ktorej obsah nezodpovedá uloženej

povinnosti, malo zo strany súdu obligatórne dôjsť k zrušeniu nariadeného neodkladného opatrenia už
v júni 2020 (po uplynutí 30 dňovej lehoty).

43. Súd I. inštancie napriek svojmu vlastnému názoru o nesplnení povinnosti podať obsahovo správnu
žalobu nielenže za 4 roky nezrušil neodkladné opatrenie, ale o podanej žalobe o vydržanie vecného

bremena ani riadne nekonal, keď nevykonal absolútne žiadne dokazovanie.

44. Odvolateľka navrhla, aby krajský súd rozsudok súdu I. inštancie zrušil a vrátil súdu I. inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

45. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

46. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 377 ods. 1, 2CSP potvrdil ako vecne správny. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu I. inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa po odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal
všetky potrebné dôkazy, vyvodil z nich správne skutkové zistenia, dôkazy vyhodnotil jednotlivo ako aj vo
vzájomných súvislostiach a takto zistený skutkový stav aj náležite posúdil podľa relevantných právnych
noriem vzťahujúcich sa na danú vec. Súd dal odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré sa vzťahujú

k posúdeniu uplatneného nároku žalobkyne.

47. Po oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj napadnutým rozhodnutím okresného súdu odvolací
súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, rozhodnutie je nielen dostatočne
podrobné a presvedčivé, ale i jasné a zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými
relevantnými otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení §

220 ods. 2 CSP a je aj v súlade s relevantnou rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky, ako aj
príslušnou judikatúrou. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
súduprihodnotenídôkazovnastranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Okresnýsúdneporušil
právo na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť, alebo okolnosť tak ako to namieta žalobca vo svojom odvolaní. Naopak, okresný súd ich

správnym spôsobom posúdil, a v celom rozsahu aj náležite vyhodnotil rešpektujúc formálnu logiku.
Okresný súd sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami strán sporu a vo veci rozhodol spravodlivo
a zákonne.

48. Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolací súd za zákonný a správny aj súvisiaci výrok o

trovách konania, ktorý súvisel s úspechom žalovanej v konaní pred súdom I. inštancie.

49. „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011 sp. zn. 6Cdo 145/2011)

50. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu SR z
08.06.2006 sp. zn. I.ÚS 188/06).

51. Na doplnenie rozsudku súdu I. inštancie k podstatnej odvolacej námietke žalobkyne, že boli splnené
predpoklady na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a teda skutkový stav nebol súdom
I. inštancie ustálený správne, odvolací súd uvádza:

52. Odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie potvrdil, pretože dospel k záveru, že prvostupňový súd

v konaní vykonal dokazovanie, ktoré navrhli účastníci konania, jeho výsledky správne vyhodnotil
a vec po skutkovej a právnej stránke správne posúdil. V odôvodnení rozhodnutia interpretoval
ustanovenie § 151o zákona č.40/1964 Zb. Občianského zákonníka a uviedol, že právo zodpovedajúce
vecnému bremenu možno nadobudnúť aj vydržaním. Aj keď právna úprava tohto inštitútu podliehala
v priebehu času zmenám, vo všeobecnosti možno konštatovať, že zákonnými podmienkami vydržania

boli vždy oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej doby a spôsobilý predmet vydržania. Medzi
základné podmienky vydržania teda patrí oprávnená držba práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Oprávnenosť držby znamená, že osoba, ktorá právo vykonáva (drží), je so zreteľom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu, v skutočnosti domnelého, jej na jednej strane patrí právo
k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný

strpieť výkon tohto práva. Podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci podmienka oprávnenosti držby
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu odvolateľkou preukázaná nebola, pretože na preukázanie
dobrej viery nestačí len dokázať skutočnosť, že odvolateľke resp. jej právnym predchodcom určitú
dobu nikto nebránil prechádzať cez pozemok žalovanej resp. jej právnych predchodcov, hoci tentopokojný stav trval mnoho rokov. Je potrebné preukázať aj to, že obsahom domnelého právneho vzťahu
okrem výkonu práva je aj povinnosť vlastníka pozemku trpieť výkon odvolateľkou tvrdeného práva.
Vykonaným dokazovaním táto skutočnosť nebola preukázaná, v dôsledku čoho nemožno kvalifikovať

držbu práva odvolateľkou ako oprávnenú, ktorá je predpokladom vydržania práva zodpovedajúcemu
vecnému bremenu.

53. Odvolací súd uvádza, že vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva resp. iného vecného práva priamo zo zákona („ex lege“) pri splnení nasledovných zákonom

požadovaných predpokladov: musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, držba musí byť oprávnená, držba
musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. U nehnuteľných vecí je vydržacia doba
desaťročná. Do plynutia tejto doby sa započítava aj doba oprávnenej držby právneho predchodcu
vydržiteľa. Ak dôjde k prerušeniu vydržacej doby v dôsledku toho, že držiteľ prestal byť dobromyseľný
v tom, že mu vec patrí, plynutie takto prerušenej vydržacej doby sa neobnovuje ani pri novom vzniku
oprávnenej držby tej istej veci; v takom prípade začína plynúť nová vydržacia doba.

54. Jedným z esenciálnych predpokladov vydržania vlastníckeho práva resp. iného vecného práva k veci
je dobromyseľnosť držby. Pri posúdení toho, či je držiteľ vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemožno vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s

prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti
držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy
sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec

právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Na to, aby sa držiteľ považoval
za oprávneného držiteľa, zákon vyžaduje, aby bol vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že
mu vec (vecné právo) patrí, a preto s ňou nakladá ako s vlastnou vecou. Posúdenie toho, či držiteľ
bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, ale nemôže vychádzať
iba zo subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera sa musí vzťahovať aj na objektívne okolnosti, za

ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať
za následok vznik práva. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,
stačí, ak tu bol i domnelý (putatívny) právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia
vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so

zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka, ktorú pre nadobudnutie
vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad dedičské
rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku,
neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, či kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je
z niektorého dôvodu neplatná. Do úvahy je potrebné zobrať aj to, či by držiteľ pri bežnej (normálnej)

opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom (spravodlivo)
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, či mu vec alebo právo patrí. Nastúpenie dobromyseľnosti
je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Dobromyseľnosť
zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať
pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí, a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal

v presvedčení o svojom vlastníctve veci alebo oprávnenom výkone práva. V závislosti od konkrétneho
prípadu takouto skutočnosťou môže byť oboznámenie sa s vlastníckym zápisom v katastri nehnuteľností
alebo verejnou, či inou listinou, z ktorej vyplýva vlastníctvo v prospech inej osoby. Vo vzťahu k vydržaniu
je nevyhnutné, aby takáto dobromyseľnosť bola daná po celú dobu plynutia vydržacej doby.

55. Odvolací súd konštatuje, že súd I. inštancie správne žalobu zamietol pre nepreukázanie podmienok
vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Žalobkyňa nepreukázala v konaní na základe
akého právneho titulu vstúpili jej právni predchodcovia do dobromyseľnej držby práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu vo vzťahu k predmetnému pozemku. Žalobkyňa v tomto smere nepreukázala
existenciu platného ani putatívneho právneho titulu, ktorý by svedčil o dobromyseľnom uchopení držby

práva vecného bremena k predmetnému pozemku zo strany jej právnych predchodcov. V rámci
podaného odvolania žalobkyňa tvrdila, že je potrebné vychádzať z toho, že predmetný pozemok užívali
užjejprávnipredchodcoviapodlhúdobu.,Odvolacísúdhodnotípredmetnúodvolaciuargumentáciuako
nedôvodnú a uvádza, že preukázanie dobromyseľnosti držby nie je možné založiť len na subjektívnejdomnienke navrhovateľa, pretože dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých

vlastníctvo (resp. iné vecné právo) k nim nenadobudol. V tomto ohľade bolo povinnosťou žalobkyne
produkovať také relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by aj pri absencii právneho (príp. putatívneho)
titulu, tzv. so zreteľom na všetky skutkové a právne okolnosti prípadu, poskytovali pre súd hodnoverný,
resp. osvedčený záver o preukázaní dobromyseľnosti držby právo zodpovedajúceho vecnému bremenu
žalobkyne prípadne jej právnych predchodcov. u navrhovateľa. Z produkovaných skutkových tvrdení

a predložených dôkazov nebola ani podľa názoru odvolacieho súdu osvedčená dobromyseľnosť držby
u právnych predchodcov žalobkyne ani u samotnej žalobkyne. Osobitne k dobromyseľnosti odvolací
súd akcentuje na skutočnosť, že žalobkyňa v podanej žalobe neuviedla žiadne také skutkové okolnosti,
z ktorých by bolo možné zistiť od ktorého momentu vstúpil jej právny predchodca do oprávnenej
držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a či ide o držbu dobromyseľnú. V konaní nebolo
preukázanéničiné,lento,že právnipredchodcoviaasamotnážalobkyňadlhodobocezspornýpozemok

prechádzali, pričom žalovanou a jej právnymi predchodcami pri tom neboli nijako rušení. . S ohľadom
na vyššie uvedené odvolací súd hodnotí záver súdu I. inštancie o nepreukázaní dobromyseľnosti držby,
ako podmienky pre vydržanie, za vecne správny.

56. V naznačenom smere dáva odvolací súd do pozornosti, že medzi základné okolnosti, ktoré

nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako držiteľ vec (resp. vecné právo)
nadobudol, t.j. či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Užívanie nehnuteľnosti (resp. vecného
práva) samo o sebe nezakladá titul oprávnenej držby ani vstup do oprávnenej držby. Odvolací súd v
tomto smere poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/17/2016 zo dňa 24.04.2017, v
zmysle ktorého: „Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom

je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav,
o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne
považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti
držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol – či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul.
Subjektívnypocitdržiteľanemôžebyťsámosebepodkladomprevydržanie,akniejetentopocitvyvolaný

okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp. zn. 5Cdo/260/2008)“.

57. Podľa uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo 52/2010: „ Ak chce byť
žalobca v spore úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči

žalovanému. O týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz. To je výraz, ktorým právna
teória označuje dôkaznú situáciu, kedy procesná strana v plnej miere, bez akýchkoľvek pochybností
preukáže svoje skutkové tvrdenie a súd je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať.
Vzhľadom na to, že v civilnom práve Slovenskej republiky platí princíp voľného hodnotenia dôkazov,
závisí od úvahy súdu, či žalobca poskytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých zakladá svoj

nárok, alebo či žalovaný poskytol plný dôkaz o skutočnostiach zakladajúcich námietku. To isté platí
aj pri hodnotení protidôkazu, pričom by sa malo uplatňovať pravidlo, že ak jedna strana v dôsledku
predloženia protidôkazu úspešne vyvráti alebo spochybní tvrdenie protistrany, nemôže súd považovať
takéto tvrdenie vo svojom rozhodnutí za dokázané.

58. V tomto smere dôkazné bremeno preukázať okolnosti svedčiace záveru o nadobudnutí práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu zaťažovalo žalobkyňu.

59. V súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, súd I. inštancie posúdil vykonané dôkazy tak, že
priznalväčšiudôkaznúváhudôkaznémureťazcupozostávajúcehozvykonanýchdôkazov,predložených

písomných listín, z ktorých kontextu bolo ustálené, že žalobkyňa nepreukázala oprávnenú držbu práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu. To malo za následok neunesenie dôkazného bremena tohto
tvrdenia žalobkyne. Svoje úvahy o vyhodnotení dôkaznej situácie a zistenom skutkovom stave súd
riadne odôvodnil, pričom zdôvodnil aj to, z čoho vychádzal pri ustálení skutkového stavu rozhodovanej
veci.

60. Odvolací súd uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§
191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu (teda jeho procesný postup), pri ktorej vykonanéprocesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommázhľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

61. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

62. Na základe uvedeného, keďže žalobkyňa nepredložila v konaní také dôkazné návrhy, ktorý by
účinne preukázali oprávnenú držbu jej resp. jej právnych predchodcov, neuniesla v konaní dôkazné
bremeno a súd rozhodol v prospech žalovanej.

63. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie dôvody, odvolací súd nezistil ich dôvodnosť.

64. Pokiaľ odvolateľka poukazovala na nevykonané dôkazy ňou navrhované, odvolací súd uvádza,
že jednalo sa len o všeobecne formulované dôkazné návrhy bez uvedenia konkrétnych svedkov
a konkrétnych skutočností k čomu by mali títo svedkovia svedčiť. Pokiaľ odvolateľka poukazovala na
skutočnosť, že súd I. inštancie ukončil vec na prvom pojednávaní a nevenoval sa jej náležite, odvolací

súd poznamenáva, že koncepcia nového Civilného sporového poriadku je založená práve na tom, aby
spory boli pokiaľ možno ukončené na prvom pojednávaní. Dôkazné bremeno je na sporových stranách.

65. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu I. inštancie, vrátane jeho výroku o
trovách konania vecne správne, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

66. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnou stranou sporu bola strana
žalovanej. Z obsahu spisu žalovanej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací súd
rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v súlade so zásadou hospodárnosti

konania nepriznal.

67. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).