Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/46/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106473
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Matúš Škarbala

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106473.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu

(sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Andrey Soukupovej,
v právnej veci žalobcu: myWood Polomka Timber, s.r.o., so sídlom Osloboditeľov 50, 976 66 Polomka,
IČO: 36 693 979, právne zastúpeného: Matejka & Haluška s.r.o, advokátska kancelária so sídlom
Na Troskách 22, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 257 415, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia
životného prostredia, ústredie, so sídlom Grösslingova 7152/5, 811 09 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 00
156 906, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23 950 008 23/9779-34623/Juš zo dňa
13.10.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd správnu žalobu zamieta.

II. Súd návrh žalobcu na sankčnú moderáciu z a m i e t a .

III. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Banská Bystrica, odbor

inšpekcie ochrany ovzdušia (ďalej aj ako „inšpekcia“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“)
vykonala dňa 15.11.2022 kontrolu plnenia povinností vyplývajúcich zo zákona č. 137/2010 Z. z.
o ovzduší v znení účinnom od 09.04.2020 do 30.06.2023 (ďalej aj „zákon č. 137/2010 Z. z.“ alebo
„zákon o ovzduší“) v spoločnosti žalobcu ako prevádzkovateľa stredného zdroja znečisťovania ovzdušia
„Kotol na drevné piliny“ (ďalej aj ako „kotol K2“), zaradeného podľa Vyhlášky Ministerstva životného
prostredia Slovenskej republiky č. 410/2012 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona
o ovzduší v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 410/2012 Z. z.“) do kategórie 1.1.2

Technologické celky obsahujúce spaľovacie zariadenia vrátane plynových turbín a stacionárnych
piestových spaľovacích motorov s nainštalovaným súhrnným menovitým tepelným príkonom 0,3 MW a
vyšším až do 50 MW. Kontrolou boli zistené porušenia povinností ustanovených v § 15 ods. 1 písm. a)
a q) zákona o ovzduší. Výsledky kontroly sú popísané v Protokole č. 126/2022 zaevidovanom pod RZ:
6539/43-8,1/2023-12021/2023 zo dňa 28.03.2023 (ďalej aj ako „protokol“) a v Zápisnici o prerokovaní
protokolu pod RZ: 6539/43-8,1/2023-17272/2023 zo dňa 12.05.2023. Dňa 04.04.2023 bol žalobcovi
doručený protokol, pričom zástupca žalobcu sa k zisteným nedostatkom a k výsledkom kontroly

uvedeným v protokole písomne nevyjadril a protokol podpísal pri jeho prerokovaní. Zástupca žalobcu bol
listom ,,Predvolanie na prerokovanie protokolu č. 126/2022“ pod RZ: 6539/43-8,1/2023-15792/2023 zo
dňa 27.04.2023 predvolaný na prerokovanie protokolu na deň 12.05.2023. Orgán verejnej správy prvého
stupňa zaslal účastníkovi konania list pod RZ: 8074/43-8/2023-21351/2023 zo dňa 12.06.2023 s názvom„Upovedomenie o začatí správneho konania podľa § 18 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v
znení neskorších predpisov vo veci uloženia pokuty“ (ďalej aj ako „upovedomenie“), ktorý bol žalobcovi
elektronicky doručený dňa 14.06.2023, kedy sa začalo správne konanie. Orgán verejnej správy prvého

stupňa v upovedomení zároveň žalobcu informoval o možnosti oboznámiť sa s podkladmi pred vydaním
rozhodnutia, vyjadriť sa k nim a navrhnúť ich doplnenie v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Správny
poriadok“), a to v lehote 7 dní odo dňa doručenia upovedomenia. Žalobca svoje právo nevyužil a orgánu
verejnej správy prvého stupňa po začatí správneho konania nezaslal žiadne vyjadrenie.

2. Orgán verejnej správy prvého stupňa ako príslušný orgán podľa § 9 a § 10 zákona č. 525/2003 Z.
z. o štátnej správe, starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, v súlade s § 24 ods. 4 zákona o ovzduší podľa § 30 ods. 4 zákona č. 137/2010 Z.
z. rozhodol rozhodnutím č. 2395301023/8074-25329/8 zo dňa 10.07.2023 (ďalej aj ako „prvostupňové
rozhodnutie“) o uložení pokuty žalobcovi vo výške 10 000,- Eur za to, že:

- porušil povinnosť uvedenú v ustanovení § 15 ods. 1 písm. a) zákona o ovzduší tým, že ako
prevádzkovateľ na strednom zdroji znečisťovania ovzdušia ,,Kotol na drevné piliny“ (ďalej aj ako „kotol
K2“) postavil samostatný komín pre odvod spalín z tohto kotla bez súhlasu orgánu ochrany ovzdušia.
Odpadový plyn so znečisťujúcimi látkami bol pôvodne odvádzaný do spoločného oceľového komína
napojeného na kotol K1 IMAVECO (vo výške 50 m), ktorý sa nachádza v spoločných priestoroch

kotolne, ako samostatný stredný zdroj znečisťovania ovzdušia. Vykonaná zmena na zdroji je v rozpore
s podmienkou určenou v rozhodnutí Obvodného úradu životného prostredia v Brezne pod č. OO/A
2007/01746 Plk vydaného dňa 05.09.2007. Uvedeným konaním žalobca ako prevádzkovateľ naplnil
skutkovú podstatu pre uloženie pokuty podľa ustanovenia § 30 ods. 4 zákona o ovzduší;
- porušil povinnosť uvedenú v ustanovení § 15 ods. 1 písm. q) zákona o ovzduší tým, že ako

prevádzkovateľ na predmetnom kotle K2 vykonal posledné periodické oprávnené meranie emisií v
roku 2013. V zmysle ustanovenia § 16a ods. 1 písm. b) bodu 2. k Vyhláške Ministerstva životného
prostredia Slovenskej republiky č. 411/2012 Z. z. o monitorovaní emisií zo stacionárnych zdrojov
znečisťovania ovzdušia a kvality ovzdušia v ich okolí v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
č. 411/2012 Z. z.“) sa údaje o dodržaní emisných limitov periodickým meraním zisťujú najmenej raz

za šesť kalendárnych rokov, ak celkový menovitý tepelný príkon jestvujúceho spaľovacieho zariadenia
je 1 MW alebo väčší a menší alebo rovný 5 MW, s platnosťou do 31. decembra 2029. Na základe
6 ročného intervalu meraní malo byť ďalšie periodické oprávnené meranie emisií vykonané v roku
2019. Prevádzkovateľ toto meranie v požadovanom termíne nevykonal a nevykonal ho ani do dňa
vykonania kontroly. Uvedeným konaním prevádzkovateľ naplnil skutkovú podstatu pre uloženie pokuty

podľa ustanovenia § 30 ods. 5 zákona o ovzduší.

3. Orgán verejnej správy prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po zhodnotení
dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že žalobca svojím konaním porušil
ustanovenia § 15 ods. 1 písm. a) a q) zákona o ovzduší, čím naplnil základné znaky skutkovej podstaty

iného správneho deliktu podľa ustanovenia § 30 ods. 4 a ods. 5 zákona o ovzduší. Zároveň uviedol,
že zodpovednosť žalobcu bola spoľahlivo preukázaná. Zaoberal sa skutkovými zisteniami uvedenými
v podkladoch vypracovaných v súvislosti s vykonanou kontrolou a uložil žalobcovi pokutu, ktorej výška
vychádza z objektívnych zistení, prihliada na všetky okolnosti prípadu a zodpovedá v plnej miere
rozsahu a významu zisteného nedostatku. Keďže zo strany žalobcu boli naplnené viaceré skutkové

podstaty správnych deliktov a vznikol viacčinný súbeh správnych deliktov, uplatnil orgán verejnej správy
prvého stupňa pri ukladaní sankcie tzv. absorpčnú zásadu, t.j. správny orgán tieto zbiehajúce sa delikty
postihol len trestom určeným pre najťažší z nich, pričom posúdil závažnosť deliktu a úhrnný trest uložil
podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov. K uvedenému pristúpil z dôvodu, že ani Správny
poriadok, ani zákon o ovzduší neupravuje postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých

správnych deliktov, a tak na základe analógie legis uplatnil tzv. absorpčnú zásadu. Podstatou tejto
zásady je, že prísnejší trest pohlcuje miernejší. S prihliadnutím na uvedenú zásadu uložil správny
orgán účastníkovi konania pokutu za správny delikt podľa ustanovenia § 30 ods. 4 zákona o ovzduší,
teda podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na iný správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Výšku
uloženej pokuty odôvodnil tým, že vychádzal z ustanovenia § 30 ods. 4 zákona o ovzduší a prihliadol

na závažnosť, rozsah porušenia povinnosti a čas trvania protiprávneho konania. Prihliadol tiež na
charakter nedostatku a jeho možný vplyv na životné prostredie. Orgán verejnej správy prvého stupňa
zohľadnil aj to, že u žalobcu ide o opakované, už piate porušenie povinností ustanovených v zákone
o ovzduší v priebehu piatich rokov, pričom v odôvodnení uviedol jednotlivé porušenia žalobcu za roky2018 až 2022, ako aj rozhodnutia, ktorými bola voči nemu vyvodená zodpovednosť uložením pokút
od 500 eur do 5000 eur. Orgán verejnej správy prvého stupňa prihliadol aj na priťažujúce okolnosti,
keď uviedol, že nepreukázanie dodržania emisných limitov mohlo ohroziť a poškodiť zložky životného

prostredia a následky tohto protiprávneho konania nie je možné odstrániť, pričom takéto porušenie môže
mať negatívny dopad na kvalitu ovzdušia. Tá významnou mierou ovplyvňuje zdravie ľudí ako aj stav
ekosystémov. Jedným z nástrojov na dosiahnutie dobrej kvality ovzdušia je obmedzovanie emisií na
mieste vzniku ustanovením emisných limitov a preukazovaním ich dodržiavania, čo v danom prípade
nebolo zo strany kontrolovaného subjektu preukázané. V súčasnej dobe predstavujú najzávažnejší

problém pre kvalitu ovzdušia najmä tuhé znečisťujúce látky (TZL), ktorých najväčší podiel tvoria častice
PM10, PM2,5. Tie môžu ľahko prenikať do pľúcnych tkanív a spôsobiť zdravotné problémy v oblasti
srdcovo-cievnej a dýchacej sústavy. Orgán verejnej správy prvého stupňa prihliadol aj na poľahčujúcu
okolnosť a to, že v rokoch 2020 a 2021 bol zdroj mimo prevádzky a v tomto období z neho neboli
vypúšťané znečisťujúce látky, ktoré by mohli prispieť k znečisťovaniu ovzdušia. Správny orgán pri
určovaní výšky pokuty prihliadal aj na skutočnosť, že sankcia má spĺňať preventívnu i represívnu funkciu.

S prihliadnutím na všetky skutočnosti, ako aj vzhľadom na závažnosť a čas trvania protiprávneho stavu
uložil orgáne verejnej správy prvého stupňa žalobcovi pokutu vo výške 10 000 eur. Ustanovenie §
30 ods. 4 zákona o ovzduší umožňuje za správny delikt, ktorého sa dopustil žalobca uložiť pokutu
v rozpätí od 160 eur do 33 000 eur, preto uložená pokuta je v zákonom stanovenom rozpätí, čo
v percentuálnom vyjadrení predstavuje 30,30 % z najvyššej možnej sadzby, je zákonná a jej výška

primeraná a dostatočná. Orgán verejnej správy na záver svojho rozhodnutia poukázal, že v priebehu
konania, konkrétne dňa 01.07.2023 nadobudol účinnosť zákon č. 146/2023 Z. z. o ochrane ovzdušia a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa zrušil zákon č. 137/2010 Z. z. S poukazom na ust. §
61 ods. 1 zákona č. 146/2023 Z. z. o ochrane ovzdušia a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo
toto konanie o uložení pokuty vedené podľa zákona č. 137/2010 Z. z.

4. Proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa bolo podané v zákonnej lehote odvolanie,
o ktorom rozhodol žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. 23 950 008 23/9779-34623/Juš zo dňa
13.10.2023 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. Žalovaný odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že základnou ale aj rozhodujúcou

skutočnosťou pri posúdení odvolania sú výsledky kontroly uvedené v protokole. Kontrolou bolo
zistené, že žalobca postavil samostatný komín pre odvod spalín zo zdroja znečisťovania ovzdušia bez
súhlasu orgánu ochrany ovzdušia a nepreukázal dodržanie emisného limitu v ustanovenom 6 ročnom
intervale. Uvedeným zistením účastník konania porušil povinnosť prevádzkovateľa zdroja znečisťovania
ovzdušia upravenú v ustanovení § 15 ods. 1 písm. a) a q) zákona o ovzduší, t.j. prevádzkovať

zdroj znečisťovania ovzdušia v súlade s podmienkami určenými okresným úradom a monitorovať a
preukazovať dodržiavanie emisných limitov ustanoveným spôsobom, v ustanovených lehotách.

5. K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej z prvostupňového rozhodnutia a ani konania, ktoré jeho
vydaniu predchádzalo, nie je možné ustáliť, či bol správny orgán oprávnený začať konanie o uložení

pokuty (a to vo vzťahu k obom deliktom), a to s prihliadnutím na ust. § 30 ods. 13 prvej vety zákona
o ovzduší, podľa ktorého „Okresný úrad, inšpekcia a obec môžu začať konanie o uložení pokuty do
jedného roka odo dňa, keď sa o porušení povinnosti dozvedeli, najneskôr do troch rokov odo dňa, keď
k porušeniu povinnosti došlo“, žalovaný uviedol, že orgán verejnej správy prvého stupňa na základe
výsledkov z kontroly upovedomil o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty účastníka konania

listom č. 8074/43-8/2023-21351/2023 dňa 12.06.2023, t.j. do jedného roka od kedy sa o porušení
zákona o ovzduší dozvedel. Z výsledkov kontroly vyplýva, že žalobca prevádzkoval zdroj znečisťovania
ovzdušia v čase výkonu kontroly a podľa údajov z Národného emisného informačného systému (ďalej
len „NEIS PZ WEB“) v roku 2022 bol prevádzkovaný 280 hodín. Orgán verejnej správy prvého stupňa
teda začal konanie o uložení pokuty do jedného roka odo dňa, keď sa o porušení povinnosti dozvedel

a najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Uvedené sa vzťahuje na obe
porušenia povinnosti žalobcu (porušenie povinnosti ustanovenej v § 15 ods. 1 písm. a) zákona o ovzduší
a porušenie povinnosti ustanovenej v § 15 ods. 1 písm. q) zákona o ovzduší). Z uvedeného vyplýva, že
orgán verejnej správy prvého stupňa postupoval správne a dodržal zákonné lehoty na začatie správneho
konania.

6. Žalovaný tiež konštatoval, že orgán verejnej správy prvého stupňa prihliadal pri ukladaní pokuty
na všetky skutočnosti vyplývajúce zo zisteného stavu ako aj na to, že ide o opakované porušenie
zákona na úseku ochrany ovzdušia. Keďže zo strany účastníka konania boli naplnené viaceré skutkovépodstaty správnych deliktov a vznikol viacčinný súbeh správnych deliktov, uplatnil orgán verejnej správy
prvého stupňa pri ukladaní sankcie tzv. absorpčnú zásadu, t.j. orgán verejnej správy prvého stupňa
tieto zbiehajúce sa delikty postihol len trestom určeným pre najťažší z nich, pričom posúdil závažnosť

deliktu a úhrnný trest uložil podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov. S prihliadnutím na uvedenú
zásadu uložil orgán verejnej správy prvého stupňa účastníkovi konania pokutu za správny delikt podľa
ustanovenia § 30 ods. 4, teda podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na iný správny delikt najprísnejšie
postihnuteľný. Účastníkovi konania boli uložené orgánom verejnej správy prvého stupňa štyri sankcie
na úseku ochrany ovzdušia za posledných 5 rokov pri prevádzkovaní zdrojov znečisťovania ovzdušia

nachádzajúcich sa v areáli účastníka konania. Odvolací orgán uviedol prehľad uložených sankcií
rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa s tým, že ani po uložení predchádzajúcich sankcií
(väčšinou na spodnej hranici určeného zákonného rozpätia) nedošlo k náprave zo strany účastníka
konania a nepriniesli žiadúci efekt pri ochrane ovzdušia.

7. Žalovaný konštatoval, že orgán verejnej správy prvého stupňa prihliadal na závažnosť a čas trvania

protiprávneho stavu a dostatočne odôvodnil a vysvetlil priťažujúce ako aj poľahčujúce okolnosti v
rozhodnutí o pokute. Prvostupňový orgán poukázal na zdravotné riziká spojené s nepreukázaním
dodržiavania emisných limitov znečisťujúcich látok a poškodenie zložiek životného prostredia a tiež
poukázal na to, že zabezpečenie a udržanie dobrej kvality ovzdušia je hlavným cieľom zákona o ovzduší
a jedným z nástrojov na dosiahnutie dobrej kvality ovzdušia je obmedzovanie emisií na mieste vzniku

emisných limitov a preukazovaním ich dodržiavania, čo v danom prípade nebolo zo strany účastníka
konania preukázané. Účastník konania si nesplnil základnú povinnosť vyplývajúcu zo zákona o ovzduší
a nevykonal periodické oprávnené meranie emisií za účelom preukázania dodržania emisných limitov
pre znečisťujúce látky TZL, CO, NOx, TOC v rámci nasledujúceho šesť ročného intervalu pre pokrytie
rokov 2019 až 2025. Zdroj znečisťovania ovzdušia bol v rokoch 2020 a 2021 mimo prevádzky, čo orgán

verejnej správy prvého stupňa zohľadnil pri určovaní výšky pokuty. V roku 2022 bol podľa informácií
z NEIS PZ WEB zdroj znečisťovania ovzdušia v prevádzke 280 hodín. Za kontrolované obdobie teda
účastník konania nepreukázal dodržanie emisných limitov na zdroji znečisťovania ovzdušia.

8. Žalovaný uviedol, že nezistil v prvostupňovom rozhodnutí a ani v správnom konaní, ktoré mu

predchádzalo nedostatky, na základe ktorých by mal rozhodnutie o pokute zrušiť a vrátiť orgánu
verejnej správy prvého stupňa na nové konanie. V odvolaní účastníka konania neboli uvedené žiadne
skutočnosti ani dôkazy, ktoré by vyvrátili alebo spochybnili správnosť prvostupňového rozhodnutia,
pričom je jednoznačne preukázateľné, že došlo k porušeniu ustanovenia § 15 ods. 1 písm. a) a q) zákona
o ovzduší.

9. Žalovaný ďalej konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v rámci zákonných ustanovení
vzťahujúcichsanajehovydanie,nazákladespoľahlivozistenéhoskutkovéhostavuveciajehoobsahová
stránka je v súlade so zákonom o ovzduší a Správnym poriadkom. Odôvodnenie uloženej pokuty vo
výške 10 000 eur orgánom verejnej správy prvého stupňa bolo dostatočné a výška uloženej pokuty, ktorá

bolaúčastníkovikonaniauloženápodľaustanovenia§30ods.4zákonaoovzdušíbolazákonnesprávne
posúdená a zodpovedá rozsahu a závažnosti zistených nedostatkov. Výška uloženej pokuty tvorí 30,30
% z hornej hranice zákonného rozpätia (od 160 eur do 33 000 eur) pre uloženie pokuty za porušenie
povinnosti účastníka konania. Pri uložení pokuty orgán verejnej správy prvého stupňa prihliadal aj na
charakter nedostatku a jeho možný vplyv na životné prostredie. Prihliadal aj na to, že sa jedná o piate

porušenie povinnosti účastníka konania na úseku ochrany ovzdušia za posledných 5 rokov a taktiež aj
na výšku sankcií ukladaných za obdobné porušenia povinností na úseku ochrany ovzdušia. Pokuta musí
spĺňať nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania
dotknutého subjektu a má za cieľ pôsobiť výchovne na budúce konanie účastníka konania.

Správna žaloba – žalobné body

10. Správnou žalobou vo veci správneho trestania, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového
rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov

konania v plnom rozsahu.

11. Žalobca uviedol, že s napadnutým rozhodnutím sa nemôže stotožniť, a to predovšetkým v dôsledku
jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, (§ 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z.Správnehosúdnehoporiadkuvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„SSP“)),zdôvodunedostatočného
zistenia skutkového stavu (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP), nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj (§
191 ods. 1 písm. c) SSP), ako aj z dôvodu neprimeranosti a arbitrárnosti uloženej pokuty.

12. Žalobca pre prípad, že by sa správny súd nemohol stotožniť so žalobným návrhom navrhol, aby
správny súd využijúc moderačné oprávnenie podľa § 198 ods. 1 SSP upustil od uloženia sankcie za
skutky, ktoré boli predmetom správneho konania, alebo znížil jej výšku tak, aby táto bola primeraná
skutkom, za ktoré je voči žalobcovi vyvodzovaná administratívna zodpovednosť.

13. Žalobca v úvodnej časti správnej žaloby identifikoval napadnuté rozhodnutie a deklaroval splnenie
procesných podmienok meritórneho prejednania a rozhodnutia veci. V ďalšej časti správnej žaloby
namietal, že žalovaný sa s časťou argumentácie žalobcu vznesenou v odvolaní nevysporiadal vôbec
a ďalšie námietky a výhrady účastníka konania neboli žalovaným v rámci inštančného prieskumu
prvostupňového rozhodnutia vyhodnotené správne.

14. Žalobca namietal, rovnako ako v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, že nie je možné ani
len ustáliť, či bol správny orgán vôbec oprávnený začať konanie o uložení pokuty (vo vzťahu k obom
deliktom), a to s prihliadnutím na znenie ust. § 30 ods. 13 prvej vety zákona o ovzduší, teda otázku
zániku oprávnenia začať konanie o uložení pokuty za konania, za ktoré bola žalobcovi uložená úhrnná

sankcia (pokuta).

15. Žalobca považoval odôvodnenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí za nesprávne, nespôsobilé
podoprieť ním prezentovaný záver, a to z dôvodu, že žalovaný opomenul skutočnosť, že ust. § 30
ods. 13 prvej vety zákona o ovzduší popri jednoročnej subjektívnej lehote normuje tiež objektívnu

lehotu v trvaní 3 rokov, odo dňa keď k porušeniu povinnosti došlo, ktorej plynutím v predmetnej veci
sa žalovaný vôbec nezaoberal. Navyše pokiaľ je skutkovou vetou prvého deliktu žalobcovi kladené
za vinu, že „postavil samostatný komín pre odvod spalín z tohto kotla bez súhlasu orgánu ochrany
ovzdušia“, je pre vyhodnotenie objektívnej lehoty potrebné skutkové zistenie o čase kedy bol predmetný
komín „postavený“, čo však nebolo v správnom konaní zisťované a ani zistené. Konanie spočívajúce v

postaveníkomína,napojenéhonazdrojznečistenia,ktorýnebolprevádzkovanýniejemožnékvalifikovať
ako porušenie povinnosti normovanej ust. § 15 ods. 1 písm. a) zákona o ovzduší. Žalobca sa domnieval,
že nakoľko kotol K2 nebol z jeho strany prevádzkovaný v rokoch 2020 až 2021 prevádzkovaný vôbec a
v roku 2022 len krátko v súvislosti s prípravou jeho opätovného spustenia, nebol povinný na ňom v roku
2019 uskutočniť periodické oprávnené meranie emisií.

16. Žalobca tiež namietal nesprávnu aplikáciu absorpčnej zásady zo strany orgánu verejnej správy
prvého stupňa vyžadujúcou, aby všetky zbiehajúce sa delikty boli potrestané jedinou úhrnnou sankciou,
a to v sadzbe určenej pre najťažší resp. najzávažnejší z nich. Za najzávažnejší administratívny delikt
na účely determinácie sankcie v rámci trestania súbehu deliktov však nemožno považovať (abstraktné)

zákonné ustanovenie normujúce skutkovú podstatu deliktu s najprísnejšou sankciou, ale konkrétny
skutok napĺňajúci znaky skutkovej podstaty deliktu , ktorý je zo všetkých zbiehajúcich sa konkrétnych
skutkov napĺňajúcich znaky skutkovej podstaty deliktu (teda deliktov v súbehu) najzávažnejší, pričom
sankciou určenou resp. individualizovanou pre takto identifikovaný najzávažnejší delikt je následne
potrestaný celý súbeh deliktov (ako hmotnoprávne jednotný celok).

17.Odôvodnenieorgánuverejnejsprávyprvéhostupňa,ktoréžalovanýaproboval,žalobcapovažovalza
nedostatočné a neudržateľné, nakoľko z oboch rozhodnutí nie je možné mimo rozumných pochybností
zistiť, porušenie ktorej povinnosti a na základe akých úvah považovali za prísnejšie trestné a tak ani za
spáchanie ktorého deliktu (či inak povedané porušenie ktorej povinnosti) napokon pokutu uložili. Inak

povedané, ak by správne orgány chceli uložiť úhrnnú sankciu za oba delikty, museli by identifikovať
najzávažnejší z oboch trestaných deliktov a stanoviť výšku sankcie vo vzťahu k nemu, k čomu sa
však ani jeden z orgánov, narábajúcich ohľadne právnej kategórie závažnosti namiesto konkrétneho
deliktu s abstraktným ustanovením zákona normujúcim výšku pokuty za viaceré správne delikty, celkom
zrejme neodhodlal. Žalobca poukázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedené v náleze

vydanom pod č. k. III. ÚS 571/2015, v ktorom konštatoval, že „zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté
len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán
posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosťpritom treba posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže
záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom)“.

18. Žalobca ďalej namietal arbitrárnosť a neprimeranosť uloženej pokuty, pričom žalovaný správnosť
výšky uloženej pokuty vo svojom rozhodnutí opodstatnil výlučne s poukazom na správnosť záverov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré v podstate len cituje či parafrázuje. Podľa žalobcu odôvodnenie
žalovaného nemôže obstáť, keďže ani orgán verejnej správy prvého stupňa sa analýze jednotlivých
faktorov, obligatórne vstupujúcich do úvah o individualizácii sankcie a ani pri nadväzujúcom kroku

vyvodzovania konkrétnych dôsledkov, ktoré so závermi vykonanej analýzy faktorov rozhodujúci orgán
vo vzťahu k primeranej výške sankcie referenčným rámcom jednotlivých funkcií správneho trestania
spája, riadne nevenoval. Ku konštatovaniu orgánu verejnej správy prvého stupňa, že ide už o piate
porušenie povinností ustanovených v zákone o ovzduší v priebehu piatich rokov, žalobca uviedol,
že uvedená skutočnosť na výšku uloženej sankcie nijako nedopadá, pretože v dôsledku zaplatenia
predmetných sankcií došlo, obdobne ako je tomu v trestnom práve, k „zahľadeniu“ ich uloženia a teda ich

uloženie nemôže odôvodňovať zvýšenie sankcie v predmetnej veci. Žalobca mal za to, že nedodržanie
či prekročenie akýchkoľvek emisných limitov netvorí súčasť žiadneho zo skutkov predstavujúcich
správne delikty, za ktoré bol žalobca sankcionovaný a tiež na to, že vo svojej podstate sa jedná o
inými slovami vyjadrený objekt všetkých správnych deliktov podľa zákona o ovzduší. Žalobca zároveň
vyslovil presvedčenie, že jeho konanie, posúdené ako vyššie uvedené správne delikty, bolo omisívneho

charakteru, ktoré objektívne nemalo žiadny negatívny dopad na kvalitu ovzdušia a nebol v správnom
konaní ani preukázaný. So zreteľom na chýbajúce prepojenie medzi úvahami správnych orgánov o
faktoroch ovplyvňujúcich výšku pokuty a výsledkom týchto úvah, v dôsledku ktorého by za použitia
totožného odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia bolo možné opodstatniť akúkoľvek výšku pokuty
v rámci zákonného rozpätia aplikovateľnej sadzby, žalobca uskutočnenú kvantifikáciu pokuty aj po

oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného vníma ako arbitrárnu. Uvedené
platí vo veci zavŕšenej napádaným rozhodnutím o to viac, že aj žalovaný ignoroval alebo zjavne
nesprávne vyhodnotil kritériá či hľadiská posudzovania výšky ukladaných sankcií pri porušení povinností
stanovených priamo v ust. § 30 ods. 13 druhej vety zákona o ovzduší.

19. Žalobca zároveň v správnej žalobe uviedol, že pokiaľ správny súd nevzhliadne dôvody
opodstatňujúce kasáciu napádaného rozhodnutia, bude nevyhnutne potrebné vo vzťahu k napádanému
rozhodnutiu a pokute využiť jeho moderačné oprávnenie (prameniace z ust. § 198 ods. 1 SSP) a
tak nahradiť inferencie oboch správnych orgánov o výške ukladanej sankcie vlastnou úvahou, a to
na základe dôsledného zistenia a posúdenia všetkých okolností a faktorov disponujúcich relevanciu

pre usudzovanie, autonómnym skutkovým prieskumom. Žalobca v tejto súvislosti uviedol niektoré
okolnosti a faktory, ktoré pre prípad ukladania sankcie za delikty vo svetle ust. § 30 ods. 13 druhej vety
zákona o ovzduší a funkcií trestania porušenia predpisov v oblasti verejnej správy, podľa jeho názoru
disponujú určitým významom: 1. pokuta uložená na úrovni predstavujúcej takmer tretinu (presne 30,3
%) hornej hranice a zároveň takmer 62 (presne 62,5) násobok spodnej hranice zákonom ustanoveného

rozpätia je (a to aj pri zohľadnení súbehu deliktov) neudržateľná pre je neprimeranosť, nakoľko konanie
predstavujúce oba delikty nemalo žiadne škodlivé následky na životné prostredie; 2. komín postavenie
ktorého, tvorí podstatu skutku predstavujúceho prvý delikt, nie je nelegálnou stavbou, práve naopak
bol postavený v súlade s aplikovateľnou (nielen stavebnou legislatívou), ktorá skutočnosť je známa
aj orgánom ochrany životného prostredia; 3. meranie emisií kotla „K2“ po jeho odstavení v roku 2019

nebolo a doposiaľ nie je možné, keďže na jeho uskutočnenie je potrebný tzv. „VAR symbol“; 4. miera
ohrozenia životného prostredia, nahliadaná pravdepodobnosťou materializácie rizika alebo rozsahu a
závažnosti možného škodlivého účinku v prípade takejto materializácie, sa nejaví obzvlášť vysokou
(komín zo svojej povahy nie je zdrojom znečistenia a predmetný kotol bol prevádzkovaný len v roku
2022, a to v minimálnom rozsahu). Žalobca zároveň vyjadril presvedčenie, že uložená pokuta nemôže

z hľadiska jej výšky obstáť ani s ohľadom na obvykle ukladanú výšku pokút v iných prípadoch.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

20. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že

žalobca postavil samostatný komín pre odvod spalín na strednom zdroji znečisťovania ovzdušia ,,Kotol
na drevné piliny“ (kotol K2), pričom k predmetnému došlo bez príslušného súhlasu orgánu ochrany
ovzdušia. Odpadový plyn zo znečisťujúcich látok bol pôvodne odvádzaný do spoločného oceľového
komína napojeného na kotol K1 IMAVECO (vo výške 50 m), ktorý sa nachádza v spoločných priestorochkotolne, ako samostatný stredný zdroj znečisťovania ovzdušia, pričom žalobca sa rozhodol pre výstavbu
samostatného komína pre odvod spalín. Ak žalobca mienil uskutočniť takúto zmenu mal si pred
výstavbou vyžiadať súhlas orgánu ochrany ovzdušia. Nakoľko žalobca postavil samostatný komín pre

odvod spalín bez príslušného súhlasu orgánu ochrany ovzdušia, naplnil znaky skutkovej podstaty iného
správneho deliktu podľa ustanovenia § 30 ods. 4 zákona o ovzduší. Žalobca namietal nedodržanie
objektívnej lehoty pre uloženie sankcie, teda nedodržanie trojročnej lehoty pre uloženie sankcie odo
dňa, kedy došlo k spáchaniu správneho deliktu. Je pravdou, že žalovaný nevie s určitosťou stanoviť
deň, kedy k výstavbe komína došlo. Vie však z vlastnej kontrolnej činnosti (nakoľko v prevádzke u

žalobcu prebiehali v posledných rokoch viaceré kontroly) uviesť, že v priebehu predošlých kontrol sa
predmetnýkotolvprevádzkežalobcunenachádzal.Žalovanýnepovažovalzapotrebnésaspredmetným
obsiahlo zaoberať v rámci napádaných rozhodnutí, nakoľko žalobca o predmetnej kontrole, resp. aj o
iných kontrolách vykonávaných u žalobcu vedel, a teda musel mať vedomosť o tom, že správne orgány
majú prehľad o stave prevádzky.

21. Žalobca namietal naplnenie znakov skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa ustanovenia §
30 ods. 5 zákona o ovzduší. Podľa žalovaného medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že žalobca
vykonal posledné periodické oprávnené meranie emisií v roku 2013. Žalobca však spochybnil jeho
povinnosť vykonať ďalšie periodické oprávnené meranie emisií v roku 2019, nakoľko tvrdil, že kotol v
rokoch 2020 až 2021 nevyužíval. Podľa žalovaného mal žalobca povinnosť vykonať oprávnené meranie

emisií v roku 2019, pretože napĺňa kritéria uvedené v ustanovení § 15 ods. 1 písm. q) zákona o ovzduší a
ustanovení § 16a ods. 1 písm. b) bod 2. vyhlášky, pričom ich naplnenie žalobca ani nenamietal. Žalobca
bol preto povinný postupovať v súlade s ustanovením § 16a ods. 1 písm. b) bod 2. vyhlášky a vykonať
periodické merania raz za 6 rokov. Zákon o ovzduší ani vyhláška neupravujú výnimky z predmetnej
povinnosti,aniliberačnédôvody,ktorébyžalobcuzbavilizodpovednostizaporušenieprávnejpovinnosti.

Zákon o ovzduší ani vyhláška nestanovujú, že meranie nie je nutné vykonať, ak nasledujúci kalendárny
rok nebude stredný zdroj v prevádzke, a teda nesplnením si povinnosti podľa ustanovenia § 15 ods. 1
písm. q) zákona o ovzduší došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa
ustanovenia § 30 ods. 5 zákona o ovzduší.

22. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu o nesprávnej aplikácii absorpčnej zásady, pričom mal za
to, že ju aplikoval v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom citoval
rozhodnutie sp. zn. 6Asan/15/2018, podľa ktorého: „Na základe analógie teda v danom prípade treba
aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa
ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Touto zásadou sa správne

orgány pri ukladaní sankcie za nimi zistené správne delikty neriadili. Pri ukladaní úhrnného správneho
trestu v jednom spoločnom administratívnom konaní je potrebné rešpektovať § 41 Trestného zákona
a pri súbehu viacerých správnych deliktov uložiť trest určený pre delikt najprísnejšie postihnuteľný.
Najprísnejšie postihnuteľný správny delikt je delikt, za ktorý možno uložiť pokutu s najvyššou sadzbou.
V konečnom dôsledku to znamená, že správny orgán v uvedenom prípade vysloví vinu za všetky

zbiehajúce sa delikty, ale sankciu (pokutu) uloží vo výmere ustanovenia vzťahujúceho sa na ten zo
zbiehajúcich sa správnych deliktov, ktorý je najprísnejšie postihnuteľný. Ak pôjde o prípad, keď sú
horné hranice pokút rovnaké, správny trest sa uloží podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na správny
delikt najzávažnejší. Závažnosť je pritom nutné posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter
individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje, a ktorému je ochrana právnym

predpisom určená“. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že pokiaľ majú správne delikty rozličné
sadzby pre uloženie sankcie, správny orgán ukladá sankciu vo výmere správneho deliktu najprísnejšie
postihnuteľného. Avšak pokiaľ by zbiehajúce sa správne delikty mali horné hranice pokút rovnaké,
správny orgán je povinný skúmať závažnosť správneho deliktu s ohľadom na charakter individuálneho
objektu deliktu. Predmetné je v súlade so žalobcom citovanými závermi Ústavného súdu Slovenskej

republiky uvedenými v náleze vydanom pod č.k. III. ÚS 571/2015 47, ktoré si zrejme žalobca nesprávne
interpretoval. Žalobca naplnil svojim konaním/opomenutím konania znaky skutkových podstát dvoch
správnych deliktov, pričom kým jeden zo zbiehajúcich sa správnych deliktov bol postihnuteľný sankciou
vo výške 160 eur do 33 000 eur, druhý zo zbiehajúcich sa správnych deliktov bol postihnuteľný sankciou
vo výške od 33 eur do 6 700 eur. Z uvedeného je zrejmé, že správne delikty majú rozličné sadzby

pre uloženie pokuty, preto žalovaný, resp. orgán verejnej správy prvého stupňa postupovali v súlade
s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj s názormi Ústavného súdu
Slovenskej republiky a uložil pokutu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.23. Žalovaný ďalej uviedol, že k výške uloženej pokuty sa vyjadril rozsiahlo v rámci napádaného
rozhodnutia, pričom zdôraznil okolnosti, ktoré boli správnymi orgánmi oboch stupňov zohľadnené.
Žalovaný ako aj orgán verejnej správy prvého stupňa uviedli akými úvahami sa riadili pri určovaní

výšky pokuty, pričom uviedli poľahčujúce ako aj priťažujúce okolnosti. Žalovaný považoval výšku
uloženej pokuty za náležitú a riadne zdôvodnenú. Výška sankcie je primeraná k povahe spáchaného
skutku, zodpovedá závažnosti spáchaného deliktu, pričom je zákonná, nevybočuje z medzí stanovených
zákonom a je riadne odôvodnená. Výška uloženej sankcie je vecou voľnej úvahy. Poukázal pritom na
závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/11/2013 a sp. zn. 3Sžp/10/2011.

24. Žalovaný zároveň zdôraznil, že správne delikty na úseku ochrany životného prostredia
sú koncipované aj ako preventívne opatrenia na zamedzenie znečistenia životného prostredia,
predchádzanie škôd na jeho zložkách, pričom tieto zákony chápu prevenciu ako jeden z prostriedkov
predchádzaniaškôd,apretoniejepotrebnévyčkávaťnareálnepoškodeniezložiekživotnéhoprostredia.
Na vyvodenie sankcie za správne delikty na úseku životného prostredia preto nie je potrebné reálne

poškodenie zložiek životného prostredia. Žalobca bol v predchádzajúcich rokoch sankcionovaný za
viaceré správne delikty, ktorých sa dopustil, z tohto titulu správne orgány pristúpili k uloženej pokute
vo výške 10 000 eur, ktorú s ohľadom na ďalšie okolnosti vyhodnotili ako za primeranú k spáchanému
deliktu.

25. Žalovaný návrh žalobcu na uplatnenie moderačného práva súdu podľa § 198 ods. 1 SSP navrhol
zamietnuť, pretože na jeho aplikáciu je potrebné vykonať dokazovanie, avšak žalobca neuviedol žiadne
nové dôkazy, ktoré navrhuje súdu vykonať a musí byť uložená pokuta a) neprimeraná povahe skutku
alebo b) likvidačná pre žalobcu, pričom žalobca nepreukázal likvidačnú povahu uloženej sankcie a
pokiaľ ide o primeranosť výšky sankcie k povahe skutku, mal žalovaný za to, že výška uloženej sankcie

zodpovedá závažnosti spáchaného deliktu.

26. Na záver svojho vyjadrenia žalovaný, aj orgán verejnej správy prvého stupňa, postupovali pri
rozhodovaní o uložení pokuty v súlade a v medziach ustanovených zákonom o ovzduší, Správnym
poriadkom a príslušnými právnymi predpismi, ako aj zásadami, ktorými sa celé správne konanie

riadi, pričom rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho vecného a právneho posúdenia
veci. Žalovaný považoval rozhodnutie za preskúmateľné a riadne odôvodnené. Žalovaný postupoval
pri rozhodovaní v súlade s princípom materiálnej pravdy, vyjadreným v ustanovení § 3 ods. 5
Správneho poriadku, ktorého podstatou je spoľahlivo zistený stav, ktorý by mal byť podmienkou každého
rozhodnutia.

27. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú
a neopodstatnenú zamietol.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)

28. Žalobca vo svojej replike zotrval na svojich žalobných námietkach, pričom k zániku zodpovednosti
žalobcu zdôraznil, že žalovaný vo svojom vyjadrení potvrdil fakt, že v správnom konaní nebola ani
len zisťovaná a už vôbec nie zistená či inak ustálená základná otázka nevyhnutná pre nadväzujúce
úvahy o vyvodení akejkoľvek administratívnej zodpovednosti žalobcu za konanie zodpovedajúce deliktu,

za spáchanie ktorého, s ohľadom na trestaný súbeh deliktov, bola napádaným rozhodnutím napokon
ukladaná aj Pokuta a to, či správny orgán mohol vôbec začať konanie o uložení sankcie, keď v rámci
správneho konania nebolo ani len konštatované skutkové zistenie, kedy ku výstavbe predmetného
komína malo dôjsť. Žalobca je presvedčený, že v konaní o správnej žalobe vo veci administratívneho
trestania, nie je úlohou správneho súdu nahrádzať činnosť administratívnych orgánov smerujúcich k

zisteniu predpokladov pre vyvodenie možnosti vyvodenia administratívnej zodpovednosti a preto už len
s ohľadom na vyššie uvedenú skutočnosť sa domnieval, že napadnuté rozhodnutie nemôže obstáť a bez
ďalšieho je potrebné ho zrušiť. Pokiaľ by však správny súd by považoval za potrebné v rámci konania o
správnej žalobe uskutočniť skutkové zistenie o čase výstavby predmetného komína, žalobca uviedol, že
komín, za vybudovanie ktorého mu bola uložená pokuta, bol postavený v zmysle stavebného zákona v

mesiaci marec 2018, ktorého stavba bola príslušným stavebným úradom Obcou Polomka na podklade
oznámenia žalobcu zo dňa 18.03.2018 evidovanej stavebným úradom pod číslom 589/2018 a teda, s
ohľadom na deň doručenia upovedomenia o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty žalobcovi
(14.06.2023), mimo akýchkoľvek pochybností viac ako 3 roky pred doručením upovedomenia o začatísprávneho konania. Nakoľko žalobca predmetnými dokumentmi nedisponuje navrhol, aby správny súd,
využijúc svoje oprávnenie plynúce z ust. § 127 SSP, vo vzťahu k dokumentom súvisiacim s výstavbou
komína uložil edičnú povinnosť Okresnému úradu Brezno, odboru starostlivosti o životné prostredie,

ktorý nimi disponuje (na podklade dožiadania Obecného úradu Polomka) v súvislosti s konaním,
ktoré bolo zavŕšené rozhodnutím vydaným Okresným úrad Brezno, odborom starostlivosti o životné
prostredie pod č. OU-BR-OSZP-2024/002999-002 dňa 08.04.2024, ktorým bol žalobcovi v zmysle ust.
§ 26 ods. 1 písm. c) zákona o ovzduší udelený súhlas na trvalú prevádzku technologického zariadenia
stacionárneho zdroja ,,Hlavná centrálna kotolňa kotol K2“ (VAR PCZ 0877025), ktorého súčasťou je

(okrem iného aj) komín, za postavenie, ktorého mu bola uložená Pokuta (ďalej aj ako „Rozhodnutie o
povolení“).Žalobcakneprimeranostivýškyuloženejpokutypoukázalnato,žesprávnaúvahasprávneho
orgánu pri ukladaní sankcie za správny delikt nie je neobmedzená ale determinovaná zákonnými
predpokladmi, poukázal pri tom na záver Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžp/16/2011 zo
dňa 30.05.2012 publikovaný v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2013, podľa ktorého „voľná úvaha
pri rozhodovaní o výške pokuty za správny delikt je myšlienkový proces, v rámci ktorého má správny

orgán zvažovať závažnosť porušenia právnych predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu protiprávneho
konania, jeho následky, dobu protiprávnosti, aby uložená sankcia spĺňala nielen požiadavku represie,
ale aj preventívny účel“. Záver o udržateľnosti a správnosti výšky uloženej pokuty nijako nepodporuje
úvaha o preventívnej funkcii pokút, keďže opomína fakt, že samotný zákon o ovzduší ukladá správnemu
orgánu povinnosť stanoviť výšku sankcie s prihliadnutím na rozhodujúce faktory, ktorými sú „závažnosť“

a „rozsah“ porušenia povinností, „okolnosti“, ktoré k tomuto porušeniu viedli, a čas trvania protiprávneho
stavu.

Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu (duplika)

29. Žalovaný v duplike zotrval na právnej argumentácii uvedenej vo svojom vyjadrení k správnej žalobe,
ako aj na stanoviskách uvedených v napádanom rozhodnutí. Žalobca v replike neuviedol žiadne nové
argumenty,ktorébybolispôsobilévyvrátiťtvrdeniažalovaného,pretonavrholsprávnužalobuzamietnuť.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom

30. Správny súd vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 24.09.2025 v súlade s § 107 ods. 1 SSP.
Právny zástupca žalobcu odkázal na obsah podanej správnej žaloby a obaja zástupcovia účastníkov
konania zotrvali na argumentácii uvedenej vo svojich písomných vyjadreniach. Poverený zástupca
žalovaného doplnil, že skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe, žalobca nenamietal v

priebehu prvostupňového konania a ani pri samotnej kontrole a ani vo vzťahu k protokolu o kontrole
nevzniesol žiadne námietky a tento protokol podpísal bez námietok. V reakcii na to právny zástupca
žalobcu uviedol, že v danej veci je uvedené bez právneho významu, nakoľko predmetom konania
je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí, ktorými bolo konanie zavŕšené a teda podstata argumentácie
smeruje k zániku oprávnenia uložiť predmetnú sankciu s ohľadom na nedostatočne zistený stav ohľadne

výstavby komína, ako aj k neprimeranosti a arbitrárnosti uloženej sankcie.

31. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie
orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, a to nielen v
rozsahu a z dôvodov správnej žaloby, ale aj v rozsahu ustanovenia § 195 SSP, pretože ide o správnu

žalobu vo veci správneho trestania. Správny súd nezistil dôvodnosť žalobných námietok a ani iné vady
a nedostatky v postupe a v rozhodnutiach orgánov verejnej správy v zmysle § 195 SSP, preto správnu
žalobu žalobcu podľa § 190 SSP zamietol.

32. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým žalobcom podané

odvolanie zamietol a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorým bola žalobcovi uložená
pokuta podľa ust. § 30 ods. 4 zákona o ovzduší za porušenie povinností prevádzkovateľa stanovené
v ustanoveniach § 15 ods. 1 písm. a) a q) zákona o ovzduší vo výške 10 000,- eur, v celom rozsahu
potvrdil.

33. Správna žaloba žalobcu je správnou žalobou vo veci správneho trestania. Podľa § 194 ods. 1
SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy
o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Pri správnom
trestaní sa vyvodzuje zodpovednosť za protiprávne konanie a ukladá sa sankcia, pričom sa rozlišujevyvodzovanie zodpovednosti za priestupky, za iné správne delikty fyzických osôb, správne delikty
právnických osôb a fyzických osôb - podnikateľov, správne disciplinárne delikty a správne poriadkové
delikty.

34. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

35. Podľa § 2 ods. 2 SSP; Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

36. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb

zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

37. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP; správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo

veciach správneho trestania.

38. Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 137/2010 Z. z.; inšpekcia za porušenie povinností ustanovených týmto
zákonom, ktoré zistila kontrolnou činnosťou, ukladá pokuty.

39. Podľa § 30 ods. 4 zákona č. 137/2010 Z. z.; okresný úrad alebo inšpekcia uloží prevádzkovateľovi
stredného zdroja pokutu od 160 eur do 33 000 eur, ak poruší povinnosti ustanovené v § 14 ods. 2, §
15 ods. 1 písm. a) až c), h), l), n), z), aa) alebo písm. af), povinnosť plniť opatrenia podľa § 15 ods. 1
písm. f) alebo písm. s) alebo povinnosť prijať a vykonať opatrenia podľa § 15 ods. 1 písm. g), ab) alebo
písm. ad) alebo ak prevádzkuje stacionárny zdroj bez súhlasu podľa § 17 ods. 1 písm. f) alebo poruší

zákaz ustanovený v § 14 ods. 8 písm. a).

40. Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona č. 137/2010 Z. z.; prevádzkovatelia veľkých zdrojov a
prevádzkovatelia stredných zdrojov sú povinní
a) uvádzaťdoprevádzkyaprevádzkovaťstacionárnezdrojevsúladesdokumentáciouaspodmienkami

určenými okresným úradom podľa tohto zákona, alebo s podmienkami na ochranu ovzdušia určenými
správnym orgánom v integrovanom povoľovaní,
q) monitorovať a preukazovať dodržiavanie emisných limitov, technických požiadaviek a podmienok
prevádzkovania, ktoré sa vzťahujú na stacionárny zdroj, a plniť požiadavky na automatizované meracie
systémy emisií a na monitorovanie kvality ovzdušia ustanoveným spôsobom, v ustanovených lehotách

a v súlade s dokumentáciou a s podmienkami určenými okresným úradom podľa tohto zákona alebo
s podmienkami určenými správnym orgánom v integrovanom povoľovaní; ak sa monitorovaním zistí,
že emisné limity boli prekročené alebo technické požiadavky a podmienky prevádzkovania alebo
požiadavky na automatizované meracie systémy neboli dodržané, bezodkladne o tom informovať
okresný úrad a inšpekciu a okresnému úradu predložiť aj príslušný doklad o výsledku kontinuálneho

merania alebo diskontinuálnej oprávnenej technickej činnosti podľa § 20 ods. 8, a v ostaných prípadoch
doklad o výsledku diskontinuálnej oprávnenej technickej činnosti predkladať najneskôr do 60 dní od
vykonania posledného odberu vzorky alebo inej zodpovedajúcej technickej činnosti na príslušnom
monitorovacom mieste.

41. Žalobca v správnej žalobe ako aj v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal, že
z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako ani z prvostupňového rozhodnutia nie je možné ustáliť, či
bol správny orgán oprávnený začať konanie o uložení pokuty s prihliadnutím na znenie ust. § 30 ods.
13 prvej vety zákona o ovzduší, podľa ktorého okresný úrad, inšpekcia a obec môžu začať konanie
o uložení pokuty do jedného roka odo dňa, keď sa o porušení dozvedeli, najneskôr do troch rokov

odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo, nakoľko správne orgány opomenuli skutočnosť, že popri
subjektívnej lehote zákon normuje tiež objektívnu lehotu, ktorej uplynutím sa žalovaný ako odvolací
orgán nezaoberal. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že pokiaľ mu bolo kladené za vinu, že
postavil samostatný komín pre odvod spalín z tohto kotla bez súhlasu orgánu ochrany ovzdušia, jepre vyhodnotenie objektívnej lehoty potrebné skutkové zistenie o čase, kedy bol predmetný komín
postavený, čo však nebolo zisťované a ani zistené.

42. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že k predmetnej odvolacej námietke žalovaný uviedol, že
prvostupňový orgán vykonal kontrolu na zdroji znečisťovania ovzdušia dňa 15.11.2022 a výsledky
kontroly sú popísané v protokole. Prvostupňový orgán na základe výsledkov z kontroly upovedomil
žalobcu o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty listom zo dňa 12.06.2023, ktorý bol
žalobcovi doručený dňa 14.06.2023, teda do jedného roka od kedy sa o porušení zákona o ovzduší

dozvedel. Z výsledkov kontroly vyplýva, že účastník konania prevádzkoval zdroj znečisťovania ovzdušia
v čase výkonu kontroly a podľa údajov z NEIS PZ WEB v roku 2022 bol prevádzkovaný 280 hodín. Orgán
verejnej správy prvého stupňa začal správne konanie o uložení pokuty do jedného roka odo dňa, keď sa
o porušení povinnosti dozvedel a najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.
Uvedené sa vzťahuje na obe porušenia povinností žalobcu. Žalovaný konštatoval, že orgán verejnej
správy prvého stupňa postupoval správne a dodržal zákonné lehoty na začatie správneho konania.

43. Z uvedeného vyplýva, že medzi účastníkmi teda nebolo sporné, že bola zachovaná jednoročná
subjektívna lehota na začatie konania. Pokiaľ ide o splnenie podmienky začatia konania v objektívnej
trojročnej lehote zostalo sporné, či v zmysle ust. § 30 ods. 13 prvej vety zákona o ovzduší došlo zo
strany orgánu verejnej správy prvého stupňa k začatiu správneho konania v rámci objektívnej lehoty

alebo až po jej uplynutí. Žalobca odvíjajúc začiatok jej plynutia od času, kedy postavil samostatný komín
pre odvod spalín z kotla K2 (teda od marca 2018) mal za to, že k začatiu konania o uložení pokuty došlo
po uplynutí objektívnej lehoty.

44. Správny súd uvádza, že odôvodnenie zo strany žalovaného je naozaj pomerne strohé, napriek tomu

správny súd má za to, že žalobná námietka nie je dôvodná. Správny súd je právneho názoru, že konanie
žalobcu, ktorým pristúpil k realizácii stavby komína bez súhlasu orgánu ochrany ovzdušia (čo nebolo
medzi účastníkmi konania sporné), možno z hľadiska zákona o ochrane ovzdušia definovať ako konanie
smerujúce k uvádzaniu stredného zdroja znečisťovania ovzdušia do prevádzky, ktoré bolo v rozpore s
podmienkami určenými okresným úradom podľa zákona o ovzduší. Zároveň nebolo sporné, že v čase

vykonania kontroly (dňa 15.11.2022) bol zdroj znečisťovania v prevádzke. Žalobca teda svojím konaním,
resp. udržiavaním protiprávneho stavu (realizáciou stavby bez súhlasu orgánu ochrany ovzdušia) naplnil
znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 30 ods. 4 v spojení s ust. § 15 ods. 1 písm. a) zákona
o ovzduší, ktorý svojou charakteristikou predstavuje delikt obdobný trvajúcemu trestnému činu. Podľa §
122 ods. 12 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Trestný

zákon“) za trváci trestný čin sa považuje vyvolanie a udržiavanie alebo len udržiavanie protiprávneho
stavu; za trváci trestný čin sa nepovažuje trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 a
§ 233a. Aj podľa teórie trestného práva hmotného je trvajúcim trestným činom taký čin, ktorým páchateľ
vyvolá protiprávny stav a ten potom udržuje, alebo páchateľ udržuje protiprávny stav, bez toho, aby
zákon vyžadoval, aby ho aj vyvolal. Trvajúci trestný čin sa považuje za jediné konanie, ktoré trvá tak

dlho, dokedy je takýto protiprávny stav udržiavaný, resp. trvá. Vyvolanie stavu sa môže stať konaním
i opomenutím, udržiavanie protiprávneho stavu sa potom spravidla deje opomenutím spočívajúcom
v tom, že páchateľ taký stav neodstráni.

45. V prejednávanej veci teda realizáciou a udržiavaním stavby komína v rozpore s podmienkami

určenými v rozhodnutí Obvodného úradu životného prostredia v Brezne pod č. OO/A 2007/01746 Plk,
vydaného dňa 05.09.2007, teda bez súhlasu orgánu ochrany ovzdušia, bol nastolený protiprávny stav,
ktorý trval po celú dobu dokedy nebol vydaný súhlas orgánu ochrany ovzdušia. Žalobca postavením
komína pre odvod spalín z kotla K2 vyvolal protiprávny stav a následne ho aj udržiaval, pričom
z časového hľadiska je potom irelevantné, kedy k samotnej realizácii stavby došlo, ale podstatným je

skutočnosť, že v čase vykonania kontroly bol komín postavený, a to bez súhlasu príslušného orgánu.
V okolnostiach veci teda pre posúdenie plynutia objektívnej lehoty na začatie konania o uložení pokuty
za trváci správny delikt žalobcu teda nie je podstatný čas, kedy bol predmetný komín žalobcom
postavený (kedy začal protiprávny stav), tak ako to tvrdil žalobca. Vzhľadom na špecifickosť procesu
podľa zákona o ovzduší má správny súd za to, že trvajúci správny delikt bol dokonaný vytknutím

porušenia zákona orgánom dozoru v rámci protokolu z vykonanej kontroly. Už v protokole je totiž
skonštatované porušenie právnych predpisov a jeho vydaniu predchádzal výkon dozoru, v rámci ktorého
inšpektorát životného prostredia zistil relevantné skutočnosti, a teda už v tomto štádiu konania mal
dostatok skutkových podkladov pre prijatie záveru o porušení zákona. Rozhodnutia správnych orgánovo uložení pokuty boli teda vydané pred uplynutím trojročnej objektívnej lehoty, tak ako správne uviedol
v odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný, nakoľko v danom prípade sa správny orgán dozvedel o
skutku v rámci vykonávaného dozoru, začal vo veci konať bez zbytočného odkladu a toto konanie bolo

zavŕšené vydaním prvostupňového rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené potom neobstojí ani námietka
nedostatočne zisteného skutkového stavu ohľadom času výstavby komína, nakoľko táto skutočnosť
nebola podstatnou skutkovou okolnosťou pre rozhodnutie správneho orgánu. Uvedené potom platí
rovnako aj pokiaľ ide o návrh žalobcu na využitie oprávnenia podľa § 127 SSP vo vzťahu k dokumentom
súvisiacim s výstavbou komína. Pre vyvodenie zodpovednosti žalobcu v konaní o uloženie pokuty za

porušenie povinností ustanovených zákonom o ovzduší nebolo rozhodujúce, či stavba komína bola
realizovaná v súlade so stavebnou legislatívou, ale to či predmetná stavba bola realizovaná v súlade
s podmienkami určenými v rozhodnutí orgánu ochrany ovzdušia, preto aj vyžiadanie podkladov od
príslušného orgánu sa súdu javilo ako nadbytočné a nemajúce vplyv na rozhodnutie súdu v tejto veci.

46. Správny súd zároveň uvádza, že následné udržiavanie protiprávneho stavu zo strany žalobcu po

vykonaní kontroly inšpektorátom životného prostredia by bolo možné za použitia analógie podľa § 122
ods. 12 Trestného zákona považovať za nový trváci delikt, ktorý mohol eventuálne trvať až do vydania
Rozhodnutia o povolení, nakoľko v súlade s § 122 ods. 13 Trestného zákona, ak obvinený pokračuje
v konaní, pre ktoré je stíhaný aj po oznámení vznesenia obvinenia, považuje sa také konanie od tohto
procesného úkonu ako nový skutok. Toto ustanovenie je možné analogicky aplikovať na posudzovaný

správny delikt tak, že určitým procesným úkonom správneho orgánu, ktorý je oprávnený posudzovať
porušenie predpisov o ochrane ovzdušia (inšpektorát životného prostredia) dôjde k posudzovaniu
trváceho deliktu ako nového správneho deliktu.

47.Žalobcaďalejvyjadrilpresvedčenie,žekonaniespočívajúcevpostaveníkomínanapojenéhonazdroj

znečistenia, ktorý nebol prevádzkovaný, nie je možné kvalifikovať ako porušenie povinnosti normovanej
ust. § 15 ods. 1 písm. a) zákona o ovzduší. Uvedenému tvrdeniu žalobcu však chýba konkrétna právna
argumentácia, ktorou by sa správny súd mohol zaoberať, preto toto tvrdenie správny súd vyhodnotil len
ako všeobecné konštatovanie nesúhlasu s právnym posúdením správnych orgánov. Správne orgány
v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, v čom spočívalo porušenie povinnosti podľa § 15 ods. 1 písm.

a) zákona o ovzduší a naplnenie skutkovej podstaty tohto deliktu nevyžadovalo aj spustenie prevádzky
stredného zdroja znečisťovania. Súčasne konštatácia žalobcu o tom, že zdroj znečisťovania nebol
prevádzkovaný, nezodpovedá zisteniu orgánu dozoru, ktorý zistil, že zdroj znečisťovania ovzdušia bol
v prevádzke minimálne v čase výkonu kontroly.

48. Žalobca ďalej konštatoval, že nebol povinný na zdroji znečisťovania ovzdušia v roku 2019 uskutočniť
periodické oprávnené meranie emisií, nakoľko nebol v rokoch 2020 až 2021 prevádzkovaný vôbec
a v roku 2022 bol prevádzkovaný len krátko v súvislosti s prípravou jeho opätovného spustenia. Opäť
išlo len o všeobecné tvrdenie žalobcu bez konkrétnej právnej argumentácie, pričom správny súd sa
stotožnilsožalovaným,žežalobcaprávnerelevantnýmspôsobomvpriebehuadministratívnehokonania

a ani v tomto súdnom konaní nenamietal naplnenie kritérií uvedených v ustanovení § 15 ods. 1 písm.
q) zákona o ovzduší a ustanovení § 16a ods. 1 písm. b) bod 2. vyhlášky tým, že by nemal povinnosť
vykonať oprávnené meranie emisií v roku 2019. Správne orgány dostatočne odôvodnili, že žalobca
bol povinný postupovať v súlade s ustanovením § 16a ods. 1 písm. b) bod 2. vyhlášky a vykonať
periodické meranie raz za 6 rokov. Zároveň treba prisvedčiť žalovanému v tom, že zákon o ovzduší ani

vyhláška neupravujú výnimky z predmetnej povinnosti, ani liberačné dôvody, ktoré by žalobcu zbavili
zodpovednosti za porušenie povinnosti.

49. Žalobca v správnej žalobe ďalej namietal porušenie pravidiel trestania súbehu deliktov tým, že
orgán verejnej správy prvého stupňa nesprávne aplikoval tzv. absorpčnú zásadu vyžadujúcu, aby všetky

zbiehajúce sa delikty boli potrestané jedinou úhrnnou sankciou, a to v sadzbe určenej pre najťažší,
resp. najzávažnejší z nich. Žalobca považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného
a prvostupňového rozhodnutia za nedostatočné a neudržateľné, nakoľko z nich podľa žalobcu nie
je možné zistiť, porušenie ktorej povinnosti a na základe akých úvah považovali správne orgány za
prísnejšie trestné a za spáchanie ktorého deliktu ukladali pokutu.

50. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe je pri súbehu viacerých správnych deliktov s ohľadom na
nedostatok špeciálnej úpravy pre administratívne trestanie potrebné metódou analógie legis aplikovať
pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu podľa Trestného zákona. Použitie absorpčnej zásady priadministratívnom trestaní za viaceré správne delikty je z hľadiska výslednej výšky sankcie v prospech
žalobcu, pretože v prípade uloženia sankcie za každý zo zbiehajúcich sa správnych deliktov by výsledná
sankcia uložená žalobcovi bola podstatne vyššia. Pokiaľ subjekt spácha viacero deliktov, správny

orgán uloží sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.
Najprísnejšie postihnuteľný správny delikt je delikt, za ktorý možno uložiť pokutu s najvyššou sadzbou.
Závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu
deliktu, čiže záujem proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená.
Na základe analógie je teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu,

t.j. správny orgán uloží za viaceré správne delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na delikt
najprísnejšie postihnuteľný.

51. Správny súd dospel k záveru, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ale najmä
z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že orgán verejnej správy prvého stupňa uložil žalobcovi pokutu
podľa § 30 ods. 4 zákona o ovzduší, ktorý ustanovuje okrem iného výšku pokuty za porušenie povinnosti

podľa § 15 ods. 1 písm. a) zákona o ovzduší, čo orgán verejnej správy prvého stupňa aj odôvodnil,
keď uviedol, že „s prihliadnutím na uvedenú zásadu uložil správny orgán účastníkovi konania pokutu za
správny delikt podľa ustanovenia § 30 ods. 4 zákona o ovzduší, teda podľa ustanovenia vzťahujúceho
sa na iný správny delikt najprísnejšie postihnuteľný“. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je
teda jednoznačne zrejmé, že za najzávažnejší správny delikt bolo vyhodnotené porušenie povinnosti

podľa § 15 ods. 1 písm. a) zákona o ovzduší, ako aj to podľa akého ustanovenia zákona bola uložená
sankcia vo forme pokuty. S ohľadom na uvedené dospel správny súd k záveru, že orgán verejnej správy
prvého stupňa pri vyvodení administratívnoprávnej zodpovednosti aplikoval absorpčnú zásadu správne.
V argumentácii žalobcu správny súd ani neidentifikoval žiadnu konkrétnu žalobnú námietku vo vzťahu
k právnemu posúdeniu zo strany správnych orgánov.

52. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú arbitrárnosť a neprimeranosť uloženej pokuty, správny súd uvádza,
že samotná výška uloženej pokuty je výsledkom myšlienkového postupu správnych orgánov pri tzv.
správnej úvahe, teda zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu. Teda orgán verejnej správy v
normatívne stanovených medziach uplatňuje svoju právomoc a ukladá druh sankcie a jej výšku. Správny

súd v rámci preskúmavania takéhoto rozhodnutia podľa § 27 ods. 2 SSP skúma, či toto nevybočilo z
medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Čo sa týka medzí, v danom prípade rozhodnutie z týchto medzí
nevybočilo, keď medze stanovenia pokuty v danom prípade predstavuje minimálna výška 160 eur a
maximálna výška 33 000 eur. Čo sa týka hľadísk stanovených zákonom pre uloženie výšky pokuty, tieto
sú stanovené v § 30 ods. 13 druhá veta cit. zákona tak, že pri rozhodovaní o výške pokuty prihliada

okresný úrad, inšpekcia a obec na závažnosť a rozsah porušenia povinnosti, na okolnosti, ktoré viedli k
tomuto porušeniu a na čas trvania protiprávneho stavu. V danom prípade orgán verejnej správy prvého
stupňa dostatočným spôsobom odôvodnil, ako zohľadnil jednotlivé hľadiská pri stanovení výšky pokuty,
a to závažnosť a rozsah porušenia povinnosti (porušením povinností zo strany žalobcu mohlo ohroziť
a poškodiť zložky životného prostredia, zdravie ľudí ako aj stav ekosystémov) a okolnosti, ktoré viedli k

tomuto porušeniu (išlo už o piate porušenie povinnosti na úseku ochrany ovzdušia, ktoré bolo u žalobcu
zistené, v priebehu piatich rokov). Čas trvania protiprávneho stavu bol taktiež zhodnotený, pričom bolo
prihliadnuté aj na poľahčujúcu okolnosť, že v rokoch 2020 a 2021 bol zdroj mimo prevádzky a v tomto
období neboli vypúšťané znečisťujúce látky, ktoré by mohli prispieť k znečisťovaniu ovzdušia.

53. Pokiaľ žalobca argumentoval (s odkazom na ust. § 92 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 32
písm. d) Trestného zákona) tým, že žalobca predchádzajúce sankcie (pokuty) zaplatil, v dôsledku čoho
došlo k zahladeniu ich uloženia (ako je tomu v prípade uloženia peňažného trestu), a teda nemožno
nimi odôvodňovať zvýšenie sankcie, správny súd uvádza, že v prejednávanej veci nebolo sporné, že
žalobca bol v minulosti opakovane sankcionovaný za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona

o ovzduší a v prípade, ak by aj išlo o sankcionovanie, o ktorom platí fikcia, že na páchateľa sa hľadí,
akoby nebol odsúdený, nebráni to správnemu orgánu, aby pri hodnotení možností nápravy páchateľa
prihliadolnaskutočnosť,žepáchateľužvminulostispáchalinýsprávnydeliktaztejtoskutočnostivyvodil
príslušné závery z hľadiska sklonu páchateľa k deliktuálnej činnosti a jeho vzťahu k spoločenským
hodnotám (porovnaj R 10/1974 a R 7/1975). Zároveň platí, že „ustanovenie § 195 písm. c) a d) SSP

nešpecifikuje, ktoré zásady trestného konania a ukladania trestov je potrebné vziať v určitej oblasti
správneho trestania do úvahy pri ukladaní sankcie. Naopak, z formulácie „ktoré je potrebné použiť“
vyplýva, že treba v každom jednotlivom prípade skúmať, ktoré z týchto zásad majú byť v konkrétnom
administratívnom konaní uplatnené, a to s ohľadom na účel, ktorý tá-ktorá zásada sleduje“ (RozsudokNajvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Asan 12/2020 z 25. mája 2022, ZNSS 25/2022). V zmysle
uvedeného správny súd poukazuje aj na to, že z iných ustanovení zákona o ovzduší vyplývalo (pred
jeho nahradením zákonom č. 146/2023 Z. z. o ochrane ovzdušia a o zmene a doplnení niektorých

zákonov s účinnosťou od 01.07.2023), že pri opakovanom porušení povinnosti v priebehu jedného roka
a pri nesplnení opatrenia na nápravu sa uloží pokuta až do výšky dvojnásobku hornej hranice pokút a
môže sa nariadiť odstavenie zdroja alebo obmedzenie jeho prevádzky. Teda aj sám zákonodarca určil
požiadavku, podľa ktorej okresný úrad alebo inšpekcia sú povinné pri ukladaní pokút prihliadnuť aj na
predchádzajúce porušenia povinností, za ktoré bola uložená pokuta. Pre úplnosť správny súd dodáva,

že zákonodarca túto zákonnú požiadavku pre správne orgány ustanovil aj v ust. § 55 ods. 13 zákona
o ochrane ovzdušia, ktorý s účinnosťou od 01.07.2023 nahradil pôvodný zákon o ovzduší.

54. Vzhľadom na uvedené správny súd nepovažoval za neprimerané uloženie sankcie vo výške 10 000,-
Eur vzhľadom na možnosť uloženia sankcie v rozsahu od 160,- Eur do 33 000,- Eur. Tak orgán verejnej
správy prvého stupňa ako aj žalovaný jednoznačne odôvodnili, čo ich viedlo k uloženiu sankcie vo

výške 10 000,- Eur, pričom uviedli jednotlivé poľahčujúce ako aj priťažujúce okolnosti, ktoré ovplyvňovali
určovanie výšky sankcie. Správny súd teda v tomto smere žiadne pochybenia nezistil. Orgány verejnej
správy obidvoch stupňov správne prihliadali na účel uloženej sankcie, ktorou je jej represívna zložka ako
aj úloha individuálnej a generálnej prevencie. Správny súd tak považoval za dostatočne odôvodnené
rozhodnutia aj vo vzťahu k uloženej sankcii.

55. Zároveň správny súd konštatuje, že pri predmetnom porušení zákona č. 137/2010 Z. z. sa jedná
o objektívnu zodpovednosť. Zo strany správnych orgánov nebola predmetom dokazovania miera
zavinenia na strane žalobcu, len konštatovanie, že došlo porušeniu povinností vyplývajúcich zo zákona
o ovzduší. Keďže zodpovednosť za iné správne delikty je budovaná na objektívnom princípe, je právne

irelevantné skúmanie úmyslu pri naplnení skutkovej podstaty tohto správneho deliktu a jeho spáchanie
sa posudzuje výlučne na základe preukázania porušenia povinnosti podľa zákona o ovzduší. Ak
sa porušenie zákona preukáže, nastupuje objektívna zodpovednosť subjektu a povinnosť správneho
orgánu začať správne konanie a preto nie je potrebné osobitne odôvodňovať potrebu sankcionovať
subjekt.

56. Preskúmaním veci správny súd dospel k záveru, že žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa
zistili skutkový stav v dostatočnej miere, vyvodili správne skutkové závery a jednotlivé žalobné námietky
správny súd nepovažoval za relevantné privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp.
prvostupňového rozhodnutia. Správny súd ani nezistil vady v rozhodnutiach a postupe orgánov verejnej

správy v zmysle § 195 SSP.

57. Žalobca v správnej žalobe navrhol alternatívne rozhodnúť tak, aby správny súd upustil od uloženia
sankcie alebo znížil jej výšku tak, aby táto bola primeraná skutkom, za ktoré je voči žalobcovi
vyvodzovaná administratívna zodpovednosť. Správny súd poukazuje na znenie ustanovení § 30 ods. 4

a 5 zákona o ovzduší, v zmysle ktorých okresný úrad alebo inšpekcia uloží prevádzkovateľovi stredného
zdroja za porušenie povinnosti ustanovenej v § 15 ods. 1 písm. a) pokutu vo výške od 160 eur do 33 000
eur a za porušenie povinnosti ustanovenej v § 15 ods. 1 písm. q) pokutu vo výške od 33 eur do 6 700 eur.
S poukazom na ustanovenie § 198 ods. 2 SSP správny súd môže rozhodnúť len tak, ako mohol podľa
zákona o ovzduší rozhodnúť orgán verejnej správy, a teda v danom prípade správny súd nemohol podľa

§198ods.1písm.b)SSPupustiťoduloženiasankcie,nakoľkotaknemoholrozhodnúťaniorgánverejnej
správy. Navyše žalobca v správnej žalobe neuviedol žiadne žalobné námietky, z ktorých by odvodzoval
dôvodnosť návrhu na upustenie od uloženia sankcie. Zároveň správny súd nevzhliadol ani dôvod na
zníženie uloženej pokuty, nakoľko jej výšku nepovažoval vzhľadom na predchádzajúcu argumentáciu
za neprimeranú. Vzhľadom na uvedené dôvody správny súd nevzhliadol dôvodnosť návrhu žalobcu na

peňažnú moderáciu uloženej pokuty, a preto návrh žalobcu zamietol.

58. Keďže žalobca nebol v konaní úspešný, nakoľko správna žaloba bola zamietnutá, správny súd mu
podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario nepriznal náhradu trov konania.

59. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu v pomere 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu v pomere 3 : 0.Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP

v znení účinnom od 1. júla 2023).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §
439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.

2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)
vlehotejednéhomesiacaoddoručeniarozhodnutiaoprávnenémusubjektu(§443ods.1SSP).Kasačná
sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania

podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.