Rozsudok – Darovacia zmluva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/83/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123207229
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3123207229.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň

JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XX, právne zastúpenej: spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., IČO:
36 837 857, so sídlom Piaristická 46, Trenčín, proti žalovanému: D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.
XXX, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Martin Bartko a JUDr. Silvia Bartková, IČO: 42
021626,sosídlomPiaristická6667,Trenčín,ourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiam,oodvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 7. mája 2025, č.k. 69C/18/2023-341, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému proti žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX E. XXXX pre k.ú. C. D. a na LV č.
XXXX pre k.ú. D., titulom výzvy na vrátenie daru, zamietol. Žalovanému nepriznal nárok voči žalobkyni
na náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 51, § 628 ods. 1, § 630 Obč. zákonníka (ďalej len „OZ“). Rozhodol na
základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že žalobkyňa ako darkyňa

aoprávnenázvecnéhobremenadarovalažalovanémuajehobratoviF.B.akoobdarovanýmapovinným
z vecného bremena darovacou zmluvou zo dňa 18.06.2014 dom so súp. č. XX, pozemky zapísané na
LV č. XXXX pre k.ú. C. D., spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX
pre k.ú. C. D. a LV č. XXXX pre k.ú. D. bližšie charakterizované v ods. 18. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia. Darovacou zmluvou bolo súčasne k rodinnému domu so súp. č. XX a priľahlým pozemkom
zriadené vecné bremeno bezplatného bývania a užívania v prospech žalobkyne a G. B.. Žalovaný sa
ako povinný z vecného bremena formou osobného záväzku zaviazal doopatrovať žalobkyňu, ako aj

nepredať, neprenajať ani inak nescudziť darované nehnuteľnosti. Žalobkyňa a G. B. ako oprávnení
z vecného bremena a žalovaný ako povinný z vecného bremena sa dohodli na bezplatnom zrušení
vecného bremena zriadeného v prospech oprávnených, a to dohodou zo dňa 18.06.2014 k domu č. XX
a pozemkov parc. č. 8010/5, 8010/6, 8010/13, 8010/14, 8010/15, 8010/16. Dňa 01.12.2021 žalobkyňa
a žalovaný uzavreli zaopatrovaciu zmluvu, z ktorej znenia vyplýva záväzok žalovaného ako výlučného
vlastníka rodinného domu so súp. č. XX v C. D. a priľahlých nehnuteľností, že bude v predmetnom
rodinnom dome doživotne poskytovať žalobkyni užívanie priestorov domu, ako aj spoločné užívanie

príslušenstva domu, a to bez platieb úhrady za spotrebované energie (najmä vodné, stočné, elektrina,
teplo, odvoz smetí). Zároveň sa zaviazal bezplatne sa starať o žalobkyňu v chorobe a starobe. Následne
výzvou na vrátenie daru žalobkyňa uplatnila voči žalovanému ako dôvod na vrátenie daru skutočnosť,
že žalovaný sa v mesiaci marec 2022 z nehnuteľnosti odsťahoval, od uvedeného času sa o rodinný domnestaral a nezabezpečuje úhrady za užívanie domu. Vzhľadom na vysoký vek žalobkyne a jej zdravotný
stav nie je schopná dom samostatne prevádzkovať. Na základe uvedených skutočností skonštatovala,
že žalovaný si neplní zaopatrovaciu zmluvu, čím hrubo porušuje dobré mravy. Žalovaný odpoveďou na

zaslanúvýzvužalobkyninavrholopätovnézriadenievecnéhobremenaazrušeniezaopatrovacejzmluvy.
Zároveňjejnavrhol,žebudeposkytovaťpomocv rozsahukoseniezáhradydvakrátročne,koseniedvora
jedenkrát mesačne, vozenie dreva do pivnice na základe obojstrannej dohody a dovoz nákupu jedenkrát
mesačne v zimných mesiacoch na základe dohody. Zároveň sa zaviazal odomknúť prednú izbu - spálňu
počnúc mesiacom november 2023. Súd prvej inštancie mal z dokladov o úhradách za preukázané, že

žalobkyňa aktuálne uhrádza platby spojené s nákupom palivového dreva, elektriku, platby za internet
vrátane pokuty za neodovzdaný router. Žalovaný hradí poistné za rodinný dom, poplatky za komunálny
odpad, daň z nehnuteľností a náklady spojené s revíziu komína. Žalovaný sa pokúšal prispievať
žalobkyni sumou 20,- eur za úhradu elektrickej energie, túto sumu mu však žalobkyňa vracia. Zo
žalovaným predložených fotografií za obdobie od 20.06.2020 do 19.04.2022 vyplynulo, že vzťahy
medzi stranami sporu boli harmonické, na fotografiách sú zachytené momenty, kedy strany sporu trávili

spolu voľný čas, napr. pri rekonštrukčných prácach, alebo pri prácach v záhrade. Z predloženej SMS
komunikácie medzi stranami sporu za obdobie od 07.06.2019 do súčasného obdobia bolo preukázané,
že strany sporu z počiatku bezproblémovo komunikovali, žalobkyňa sa obracala na žalovaného s
rozličnými požiadavkami ako nákupy, zabezpečenie liekov a pod., ktoré plnenie žalovaný potvrdzoval.
Žalovaný žalobkyni opakovane oznamoval, kedy k nej príde. V máji 2022 žalovaný žalobkyni napísal,

že sa pokúšal nájsť domov a pokoj v C. D., ale nefungovalo to. Strany sporu následne ešte spolu vecne
komunikovali, navzájom si gratulovali, žalobkyňa sa 30.10.2022 na žalovaného obrátila so žiadosťou,
aby jej prišiel zakúriť, čo on prisľúbil urobiť. Správanie žalobkyne sa zmenilo v roku 2023 a následne
v roku 2024, kedy opakovane oznamuje žalovanému, že od neho nič nechce a nepotrebuje, že má v
dôsledku jeho správania zdravotné problémy a žiada ho, aby do domu nechodil. Čo sa týka žalobného

návrhu žalobkyne o určenie vlastníckeho práva k predmetným darovaným nehnuteľnostiam žalobkyni,
v tejto súvislosti súd prvej inštancie posudzoval vzájomnú podmienenosť darovacej a zaopatrovacej
zmluvy (aj vzhľadom na námietku žalovaného k tejto otázke) a dospel k záveru, že tieto nie sú
vzájomne podmienené. V danom prípade obe zmluvy boli uzavreté samostatne a so značným časovým
odstupom, darovacia zmluva dňa 18.06.2014 a zaopatrovacia zmluva až o viac ako 7 rokov (december

2021). Darovacia zmluva obsahovala aj ustanovenie, v zmysle ktorého sa žalovaný ako povinný z
vecného bremena formou osobného záväzku zaviazal doopatrovať darkyňu a oprávneného z vecného
bremena, avšak uvedené znenie záväzku strany sporu považovali za natoľko všeobecné a nekonkrétne,
že po zrušení vecného bremena v prospech žalobkyne, spočívajúceho v oprávnení bezplatného
užívanianehnuteľnosti,pristúpilikuzavretiuzaopatrovacejzmluvy.Pokiaľbysastranysporudomnievali,

že vyššie citované ustanovenie darovacej zmluvy už žalovaného dostatočným spôsobom zaväzuje
zaopatrovať žalobkyňu, nemuseli by pristupovať k uzavretiu ďalšej zmluvy. Následkom právneho záveru
o vzájomnej nepodmienenosti darovacej a zaopatrovacej zmluvy je skutočnosť, že neplnenie povinností
zaopatrovať darkyňu zo strany obdarovaného má za následok právo domáhať sa iba tohto plnenia
zo zaopatrovacej zmluvy, ale automaticky nespôsobuje zrušenie právneho vzťahu darovania a právo

darkyne,žalobkynedomáhaťsadaru,ibažebybolonaplnenéajkvalifikovanéporušeniedobrýchmravov
zo strany žalovaného voči darkyni. Súd prvej inštancie uviedol, že pri zaopatrovacej zmluve nemôžu
nastať uvedené právne účinky, pretože nový vlastník sa zaväzuje k určitým povinnostiam. V prípade
neplnenia záväzku poskytovať zaopatrenie alebo v prípade neposkytovania riadneho zaopatrenia
nemožno už z tohto samého dôvodu žiadať o zrušenie zmluvy, ale možno sa len domáhať jeho riadneho

plnenia prípadne nároku na finančné plnenie vyplývajúceho z predmetnej zmluvy. Následne súd prvej
inštancie posudzoval splnenie podmienok k zániku darovacieho vzťahu. Konštatoval, že na to, aby
došlo k vráteniu daru, darca musí vykonať jednostranný právny úkon adresovaný obdarovanému, ktorým
sa domáha vrátenia daru. Na platnosť právneho úkonu darcu (v tomto prípade vo forme písomnej
výzvy) zákon nepredpisuje žiadnu formu ani náležitosti. V danom konaní žalobkyňa výzvou na vrátenie

daru vyzvala žalovaného listom bez uvedenia dátumu. V priebehu konania žalovaný skutočnosť,
že ho žalobkyňa vyzvala na vrátenie daru nerozporoval a na túto výzvu aj reagoval návrhom na
zriadenie vecného bremena v prospech žalobkyne a súčasné zrušenie zaopatrovacej zmluvy. Z tohto
dôvodu súd prvej inštancie ustálil, že táto podmienka bola zo strany žalobkyne splnená. Súd prvej
inštancie mal za sporné, či sa žalovaný voči žalobkyni dopustil správania, ktoré možno charakterizovať

ako hrubé porušenia dobrých mravov. K tvrdeniam žalobkyne, ktoré uvádzala v predmetnej výzve,
v žalobe, ako aj pri svojom výsluchu na pojednávaní ako dôvody na vrátenie daru, a to neplnenie
zaopatrovacej zmluvy zo strany žalovaného, nezáujem o ňu a darované nehnuteľnosti, neposkytnutie
potrebnej pomoci v starobe a chorobe, neznášania nákladov na chod domácnosti, súd prvej inštanciepo vykonanom dokazovaní posúdil tak, že žalovaný sa nedopúšťa voči žalobkyni takého konania, ktoré
možno charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. K tvrdeniu žalobkyne, že jej žalovaný
neposkytuje potrebnú pomoc, prihliadol na skutočnosť, že žalobkyňa od žalovaného žiadnu pomoc

nevyžaduje. Naopak, opakovane ho žiadala, aby do predmetnej nehnuteľnosti vôbec nechodil. Navyše
nebolo v priebehu konania preukázané, že by sa žalobkyňa určitej pomoci dožadovala, obrátila sa
v akomkoľvek smere na žalovaného, a ten jej žiadosť ignoroval alebo odmietol. Vždy, keď ho žalobkyňa
o pomoc požiadala, jej túto poskytol v požadovanej alebo alternatívnej forme. (napr. po havárii kotla
zabezpečil elektrické kúrie, ktoré žalobkyňa z vlastnej vôle nevyužila). Za takýchto okolností nebolo

možné bez ďalšieho spravodlivo ustáliť záver, že žalovaný žalobkyni neposkytuje pomoc. Rovnako
nebolopreukázané,žebysažalovanýkžalobkynisprávalakýmkoľvekspôsobomnevhodne,žebynaňu
kričal, bol by na ňu hrubý alebo násilný. Pokiaľ ide o obmedzujúce správanie žalovaného voči žalobkyni,
ktorý po tom ako si z rodinného domu odsťahoval časť svojich osobných vecí, uzamkol časť miestností
v dome a záhradný domček, táto skutočnosť bola žalovaným oprávnene odôvodnená obavou o svoj
majetok, keďže domácnosť žalobkyne navštevuje aj jej syn (otec žalovaného), ktorý má preukázateľne

pretrvávajúce problémy s nadmernou konzumáciou alkoholu, pod vplyvom ktorého sa môže správať
násilne. Naviac tento stav bol dočasný, toho času je odstránený a vo výzve na vrátenie daru ním
žalobkyňa neargumentovala. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa aktuálny stav
neznáša po psychickej stránke dobre. Ako vyplynulo z odpovede žalovaného na výzvu na vrátenie
daru zo dňa 27.06.2023, žalovaný žalobkyni ponúkal možnosť opätovného zriadenia vecného bremena

spočívajúceho v práve bezplatného užívania nehnuteľnosti, pričom na tomto postoji žalovaný zotrval aj
v priebehu súdneho konania. Týmto by sa zmenšili obavy žalobkyne o svoju budúcnosť a eliminoval
pocit, že sa cíti ako „bezdomovkyňa“. K úhradám za plnenia spojené s užívaním nehnuteľnosti bolo
zistené, že žalovaný jednak časť z nich aktuálne znáša, alebo má vôľu žalobkyni na ne prispievať, čo
mu zo strany žalobkyne nie je umožnené, keďže táto od neho peňažné prostriedky odmieta. Záverom

súd prvej inštancie k tvrdeniam žalobkyne, že žalovaný neposkytuje svojmu otcovi potrebnú pomoc
uviedol, že žalovaný sa nikdy nezaviazal poskytovať osobnú starostlivosť vo vzťahu k svojmu otcovi.
Napriek tejto skutočnosti ho navštevoval, kontroloval a odovzdával mu veci, ktoré posielala žalobkyňa.
S poukazom na uvedené súd prvej inštancie nemal v konaní preukázané dôvody, ktoré by spôsobovali
zánik darovacieho vzťahu, a preto žalobu o určenie vlastníckeho práva, ktorou žalobkyňa požadovala

určenie výlučného vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam ako nedôvodnú zamietol. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 CSP tak, že úspešnému žalovanému
nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko dôvody na aplikovanie ust. § 257 CSP vzhliadol v
rodinnom pomere strán sporu, v snahe nevyhrocovať naďalej vzájomné vzťahy, vo vysokom veku a
zdravotnom stave žalobkyne.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnila
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces,
resp. nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nesprávne skutkové a právne závery).

Uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že sa domáha vrátenia daru len z
dôvodu porušenia povinností, ktoré žalovanému vyplynuli zo zaopatrovacej zmluvy. Žalovaný sa síce
zaopatrovacou zmluvou zaviazal poskytovať starostlivosť, avšak skutočnosť, že jej žiadnu starostlivosť
neposkytuje, je len jedným z mnohých dôvodov hrubého porušenia dobrých mravov, ktorého sa voči nej
dopúšťa, a ktoré boli rozsiahlo opísané v samotnej žalobe, či v jej písomných a ústnych vyjadreniach,

pričom súd prvej inštancie na ne neprihliadol. Skutková podstata dôvodu vrátenia daru v zmysle
ustanovenia § 630 Obč. zákonníka predpokladá hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným;
ide o neposkytnutie pomoci darcovi v chorobe, starobe alebo v iných závažných prípadoch. V tomto
kontexte sa za hrubé porušenie dobrých mravov nepovažuje len aktívne konanie obdarovaného vo
forme nevhodného či neúctivého správania, ale aj jeho pasívna nečinnosť, vedomá ľahostajnosť a

odmietnutie poskytnutia potrebnej starostlivosti a pomoci darcovi. Dôraz sa kladie na morálnu povinnosť
obdarovaného správať sa voči darcovi s primeranou mierou rešpektu a vďaky, najmä ak bol dar
poskytnutý za predpokladu udržiavania určitých vzťahov alebo starostlivosti. Mala za to, že žalovaný
zneužil jej dobrú vôľu, dlhodobo jej neposkytuje nijakú pomoc v chorobe a starobe, a to napriek
skutočnosti, že žalovaný má vedomosť o jej zdravotných problémoch (najmä problémy s kĺbmi, problémy

s chôdzou, osteoporóza, koxatróza, 2x pľúcna embólia, cholecystolitiáza, lipomatóza pankreasu a
ďalšie) a v súvislosti s tým sa nezaujíma, či sa má ako dopraviť k lekárom. Dôvodila tým, že žalovaný
jej neposkytuje ani len elementárnu pomoc, t.j. či má zabezpečené dôstojné podmienky na život, pričom
jej opakované prosby o pomoc žalovaný vo väčšine prípadov úplne ignoruje. Od mesiaca marec 2022,kedy sa žalovaný odsťahoval z rodinného domu, sa o ňu ani o rodinný dom nestará, nezabezpečuje
úhradyzaužívaniedomuanapriek jejvysokémuvekusanestaráanioprevádzkurodinnéhodomu.Mala
za to, že z postoja žalovaného v priebehu konania možno jednoznačne vyvodiť záver, že si ju neváži,

neváži si to všetko, čo pre neho spravila a pristupuje k nej ako k osobe, ktorá by nemala mať právo na
vlastný názor a dôstojné zaobchádzanie. Poukázala na súdnu prax v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
R 88/1998. Podľa nej nebolo ani výpoveďami svedkov vypočutých na návrh žalovaného preukázané,
že by sa mal údajne o ňu náležíte starať a poskytovať pomoc, nakoľko od rozhodného obdobia, teda
od prelomu rokov 2021/2022 sa žiadne žalovaným prezentované práce neudiali. Navyše svedkovia

nemali spôsobilosť sa relevantne vyjadriť vo vzťahu k správaniu žalovaného voči nej, nakoľko nemali
objektívne vedomosti o správaní a o konaní žalovaného od prelomu rokov 2021/2022. Nestotožnila sa
s tvrdením súdu prvej inštancie, že nebola preukázaná skutočnosť, že by sa k nej žalovaný správal
akýmkoľvek spôsobom nevhodne, že by na ňu kričal, bol by na ňu hrubý alebo násilný, nakoľko
svedkyňa H. G. vo svojej výpovedi uviedla, že bola priamym svedkom konfliktu medzi žalovaným a
žalobkyňou, pričom z jej výpovede vyplýva aj skutočnosť, že žalovaný na ňu kričal a správal sa k nej

nevhodným a agresívnym spôsobom. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie tiež pochybil, keď uzamknutie
časti miestností v dome a záhradný domček vyhodnotil len na základe tvrdení žalovaného, ktorý toto
konanie odôvodnil obavou o svoj majetok, a teda takéto správanie nevyhodnotil ako hrubé porušenie
dobrých mravov. Zo strany žalovaného boli pred ňou neoprávnene zamknuté dve veľké izby, a to spálňa
a obývacia miestnosť, žalovaný tieto miestnosti zamkol a žalobkyni ich odmietal sprístupniť napriek

tomu, že v týchto miestnostiach sa nachádzali aj osobné veci a rôzne dokumenty patriace žalobkyni.
Žalovaný tieto miestnosti žalobkyni odmietal sprístupniť napriek jej prosbám, k sprístupneniu týchto
miestností zo strany žalovaného účelovo došlo až po tom, ako bola zo strany žalobkyne podaná na súd
žaloba, ktorá je predmetnom tohto súdneho konania, resp. po tom, ako sa obsah tejto žaloby dostal
do dispozície žalovaného. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že uzamknutie vyššie uvedených

miestností a záhradného domčeka žalobkyňa neuviedla ako dôvod hrubého porušenia dobrých mravov
vo výzve na vrátenie daru, ktorú adresovala žalovanému, zdôraznil, že súd prvej inštancie sám v
bode 39. prvá veta napádaného odôvodnenia rozhodnutia uvádza, že zákon nepredpisuje samotnej
výzve na vrátenie daru žiadnu formu ani náležitosti, a teda má za to, že z predmetnej výzvy na
vrátenie daru je dostatočne zrozumiteľné, čoho sa domáha, a síce vrátenia daru z dôvodu, že

žalovaný svojim konaním hrubo porušuje dobré mravy, keďže o ňu (okrem iného) neprejavuje žiaden
záujem a nezabezpečuje jej žiadnu starostlivosť, pričom uzamknutie vyššie uvedených miestností je
vrátane ostatného nevhodného správania subsumované pod dôvod uvedený vo výzve na vrátenie
daru. Súd prvej inštancie ani neprihliadol na vyjadrenie žalovaného, že ho nikto nežiadal o opätovné
zriadenie takéhoto vecného bremena. Žalobkyňa zdôrazňuje, že práve výmaz tohto vecného bremena

bol iniciovaný zo strany žalovaného, a teda po tom, čo nedošlo k získaniu hypotekárneho úveru, bolo
v jeho záujme toto vecné bremeno zriadiť späť. To, že tak neučinil, len potvrdzuje tvrdenia žalobkyne,
čo súd prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozsudku však nereflektoval. V súvislosti s bodom
44. napádaného rozsudku uviedla, že právo na odvolanie darovania zakladá nielen na nevhodnom
správaní obdarovaného voči darcovi, ale aj voči členom rodiny darcu. Naopak, správanie členov rodiny

obdarovaného nemá na darovací vzťah žiadny dosah. K tomu odkázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR R 61/1997, v zmysle ktorého: „Za členov rodiny darcu v zmysle § 630 Obč. zákonníka treba
považovať tie fyzické osoby, ktoré sú s prihliadnutím na všetky okolnosti danej veci k darcovi v pomere
príbuzenskom alebo obdobnom, ak darca ujmu, spôsobenú niektorej z nich obdarovaným, pociťuje
ako ujmu vlastnú. Uvedené zákonné ustanovenie za právne relevantné považuje len také správanie

sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok
darcu.“ Zo samotnej žaloby ako aj z výsledkov dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný
hrubo porušil dobré mravy aj tým, že sa nielen hrubo správal k nej ako darkyni, ale vôbec sa nestaral a
nestará a nezaujíma o svojho otca, o ktorého sa ona ako jeho matka snaží postarať. V snahe žalovaného
bolo umiestnenie žalobkyne do domova sociálnych služieb, zrušenie zaopatrovacej zmluvy a vyhnutie

sa pomoci a starostlivosti o žalobkyňu. Naviac, z výpovede starostu obce C. D. I. J. K. vyplynulo, že
na mediačnom stretnutí žalovaného a žalobkyne za účasti starostu sa mal žalovaný dokonca vyjadriť,
že spolužitie so žalobkyňou nie je možné a práve žalovaný otvoril aj tému umiestnenia žalobkyne
do domova sociálnych služieb. Uvedené preukazuje, že nikdy nebolo skutočnou vôľou žalobkyne ísť žiť
do domova sociálnych služieb, ale bola zavádzaná a ovplyvňovaná žalovaným. Na základe uvedeného

dospela k záveru, že napádané rozhodnutie je nezákonné, zmätočné a nedôvodné, nakoľko neobsahuje
všetky zákonné náležitosti ustanovené v § 220 ods. 2 CSP.3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobkyne navrhol potvrdenie napadnutého
rozsudku. Uviedol, že žalobkyňa interpretuje vykonané dokazovanie len jednostranne vo svoj prospech
a opakuje skutočnosti, ktoré uviedla už v konaní pred súdom prvej inštancie, kde však vykonané

dokazovanie jej tvrdenia vôbec nepreukázalo. Je toho názoru, že súd prvej inštancie dal v odôvodnení
svojho rozsudku žalobkyni odpovede na ňou vznesené námietky a s týmito námietkami sa riadne
vysporiadal, a preto je nedôvodné zo strany žalobkyne vyčítať rozsudku súdu prvej inštancie jeho
nepreskúmateľnosť. Plne odmieta tvrdenia, že by sa voči žalobkyni správal takým spôsobom, ako to
popisuje výzva na vrátenie daru. Rovnako odmieta ako nepravdivé tvrdenia, že by sa voči žalobkyni

správal takým spôsobom, ako to popisuje samotná žaloba, či dokonca podané odvolanie. Pravda je taká,
že v rámci svojich možností poskytoval žalobkyni všetku potrebnú pomoc a doteraz sa nikdy nestalo,
že by jej nejakú pomoc odmietol poskytnúť. Dokonca pravidelne žalobkyni poskytoval aj pomoc, o
ktorú ho žalobkyňa nežiadala, pokiaľ sám mal vedomosť, že je potrebné niečo urobiť, alebo žalobkyni
pomôcť. Ako však vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobkyňa ho o pomoc nežiadala a dokonca
mu aj finančnú podporu vracala späť s odôvodnením, že ona od neho nič nepotrebuje. Skutočnosť, že

žalobkyňa je samostatná a pomoc v zásade nepotrebuje, potvrdili svedkovia ako I. J. B., F. B., L. B. ale aj
H. G. a aj samotná žalobkyňa. Skutočnosť, že napriek tomu jej pomoc poskytoval a aj poskytuje potvrdili
okrem I. J. B., F. B., L. B. aj M. N. a O. B.. K nepravdivým tvrdeniam žalobkyne poukázal na výpoveď
brata F. B., ktorý jasne vypovedal, že „chodili sme tam, pomáhali jej so všetkým, čo potrebovala, najmä
brat. Ich vzťahy sa naštrbili po tom, ako brat spoznal J., svoju terajšiu ženu. Babka je dosť žiarlivá až

chorobne “. Taktiež potvrdil, že nemá vedomosť o tom, že by žalobkyňa žalovaných o niečo požiadala
a že by to neurobil, práve naopak, bol vždy ochotný. Uvedené potvrdila aj svedkyňa L. B., ktorá uviedla,
že žalovaný bol žalobkyni vždy poruke a ochotný pomôcť. V rovnakom duchu sa vyjadrili aj svedkovia
M. N. a O. B.. Ako vyplynulo aj z výpovedí svedkov, žalovaný investoval do rekonštrukcie rodinného
domu značné množstvo svojho času a aj financií, čo jednoznačne preukazuje jeho úprimný záujem o

stav nehnuteľnosti a o zlepšenie bývania žalobkyne. Rovnako úplne vymyslené je aj tvrdenie, že si
údajne žalobkyňu neváži a že údajne k nej pristupuje ako k osobe, ktorá by nemala mať vlastný názor
a dôstojné zaobchádzanie a že skutočne potrebuje pomoc, nakoľko bolo preukázané, že žalobkyňa
aktuálne pomoc nepotrebuje a ani o ho o ňu nežiadala. Napriek tomu sa o žalobkyňu zaujíma a pomoc jej
stále ponúka a v rámci svojich možnosti o dom a okolie stále stará. Pokiaľ ide o čerpanie ďalšej pôžičky

na rekonštrukciu domu, uviedol, že k tejto pôžičke nakoniec nedošlo, a to najmä pre správanie žalobkyne
voči jemu a jeho manželke, ktoré sa zmenilo do takej miery, že bolo nereálne, aby so žalobkyňou
spoločne bývali. Ďalej poukázal na to, že žalobkyňa navštívila svoju obvodnú lekárku G. P. a požiadala
ju o vystavenie posudku ohľadne jej odkázanosti pre potreby žiadosti o domov sociálnych služieb. Na
strane 3 svojej písomnej výpovede žalobkyňa potvrdila, že ona sama s pomocou pani na B. Q. H. C.

D. vypísala žiadosť o umiestnenie do domova dôchodcov a doložila ju potrebným vyjadrením jej lekárky
(obvodnej) o zdravotnom stave. Žalobkyni však domov dôchodcov schválený nebol práve s ohľadom
na to, že nedosahuje potrebný stupeň odkázanosti. Uvedené tak potvrdzuje to, čo tvrdí opakovane
aj žalobkyňa, že ona sa dokáže sama o seba postarať, je schopná samostatne fungovať a vládze.
Napriek tejto zdravotnej spôsobilosti žalobkyne uviedol, že bol vždy nápomocný akejkoľvek požiadavke

žalobkyne a aj keď ho žalobkyňa nežiadala o pomoc, sám iniciatívne jej túto pomoc opakovane ponúkal.
Rovnako aj v prípade, ak vedel, že je potrebné na dome niečo opraviť, tak to aj urobil. Na základe
toho pri hodnotení plnenia zo zaopatrovacej zmluvy je potrebné objektívne zhodnotiť vzájomné vzťahy
žalobkyne a žalovaného a síce, že žalobkyňa ho o pomoc nežiadala, opakovane prehlasovala, že je
samostatná a veci okolo seba ako aj domu zvláda.

4. Žalobkyňa v replike k podanému vyjadreniu žalovaného nesúhlasila s tvrdeniami žalovaného
obsiahnutými v jeho vyjadrení s tým, že tieto v celom rozsahu rozporuje, pričom ich považuje za
nedôvodné. Uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava argumentácie obsiahnutej v podanom odvolaní.
Žalovaný sa ju snaží (nedôvodne) vykresliť ako akúsi „chorobne žiarlivú ženu“, avšak takéto tvrdenia

žalovaného sú účelové a nemajú nič dočinenia so skutočnosťou. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa
v predmetnej výzve na vrátenie daru uviedla dôvod, ktorý podľa jeho názoru nie je určitý, nakoľko
neuviedla, v čom konkrétne si žalovaný neplní zaopatrovaciu zmluvu zo dňa 01.12.2021, poukazuje
na skutočnosť, že právny úkon odvolania darovania nevyžaduje pre platnosť písomnú formu, možno
ho uskutočniť aj ústne. Z hľadiska obsahových náležitostí by odvolanie darovania malo obsahovať

okrem prejavu vôle darcu o požiadavke vrátenia daru aj určenie, čo darca považuje za hrubé porušenie
dobrých mravov obdarovaným. Odvolanie darovania má podľa súdnej praxe a mierne prevažujúceho
názoru právnej vedy aj vecnoprávne účinky, t. j. darca doručením prejavu vôle obdarovanému opätovne
nadobúda vlastnícke právo k daru ex nunc. (JURČOVÁ, Monika. § 630 [Odvolanie darovania].In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František,
TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník II. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 2365, márg.
č. 5.). Na tomto mieste uviedla, že určenie, čo považuje za hrubé porušenie dobrých mravov bolo

obsahom samotnej výzvy, ale najmä, že sa domáha vrátenia daru nielen z dôvodu porušenia povinností,
ktoré žalovanému vyplynuli zo zaopatrovacej zmluvy, keďže žalovaný sa síce zaopatrovacou zmluvou
zaviazal žalobkyni poskytovať starostlivosť, avšak skutočnosť, že jej žiadnu starostlivosť neposkytuje, je
len jedným z mnohých dôvodov hrubého porušenia dobrých mravov, ktorého sa žalovaný voči žalobkyni
dopúšťa. Čo sa týka tvrdení žalovaného o jeho údajnom vážnom záujme o čerpanie úveru opätovne

zdôrazňuje, že žalovaný takýto úver nikdy nečerpal a v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo
žiadnym spôsobom preukázané, že by niekedy o tento úver banku vôbec žiadal. Žalovaný ju úmyselne
presvedčil, aby pristúpila k zrušeniu zriadeného vecného bremena pod zámienkou získania úveru,
pričom však k získaniu úveru nedošlo, avšak nedošlo ani k opätovnému zriadeniu vecného bremena v jej
prospech. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, ktoré sa týkali oboznámenia sa so znaleckým posudkom I.
A. R., ktorý údajne jasne uvádza, že si tento znalecký posudok žalovaný objednal za účelom uzatvorenia

záložnej zmluvy, má za to, že tento nijakým spôsobom nepreukazuje, že by si žalovaný o úver skutočne
požiadal, nakoľko do konania pred súdom prvej inštancie nebol zo strany žalovaného predložený žiadny
relevantný dôkaz. Rovnako ani výpovede svedkov I. J. B. a svedka M. N., z ktorých údajne vyplýva, že
si žalovaný mal v pláne čerpať pôžičku, pričom svedok M. N. vo svojej výpovedi okrem iného uviedol,
že „Boris si aj vybavoval pôžičku, chcel nehnuteľnosť výraznejšie prerobiť, zatepliť, ale keď sa vzťahy

pokazili, hoci mal pôžičku schválenú, nič z toho nebolo.“ vykazujú znaky ich subjektívneho hodnotenia,
nie však neutrálneho a vecného popisu skutkového stavu, nakoľko títo neboli spôsobilí relevantne sa
k veci vyjadriť. Uvedené preukazuje aj skutočnosť, že je vlastne otázne, či žalovaný mal len v pláne
čerpať pôžičku, ako on sám tvrdil, alebo mal pôžičku schválenú, ako vo výpovedi uviedol svedok M. N..
Tieto protichodné tvrdenia však neboli preukázané žiadnym relevantným dôkazom, ako už bolo viackrát

uvedené, a teda zostáva aj naďalej v pochybnostiach, či si vôbec žalovaný o údajný úver žiadal. Pokiaľ
išlo o údajné umiestnenie žalobkyne do domova dôchodcov, oponovala, že nikdy neprejavila záujem
o umiestnenie do domova dôchodcov, práve naopak, chce dožiť v rodinnom dome, v ktorom aktuálne
žije, čo jej však zjavne nie je umožňované práve s poukazom na správanie sa žalovaného voči nej.
K posudku obvodnej lekárky, ktorý bol vyhotovený pre potreby žiadosti o domov sociálnych služieb,

odkázala na podané odvolanie.

5. Žalovaný v duplike poukázal na to, že žalobkyňa vo svojom poslednom vyjadrení nepravdivo
popisujeúdajnúaktuálnusituácieohľadnejehozáujmuoňu,avšakjezrejmé,žeaktuálnasituácianebola
predmetom konania na súde prvej inštancie; predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie bolo

obdobie do doručenia výzvy na vrátenie daru v júni 2023, resp. do doručenia žaloby v auguste 2023
(tzv. rozhodné obdobie) a nie súčasné obdobie roku 2025. Zároveň opätovne poprel, že by žalobkyňu
plánoval umiestniť do domova dôchodcov. Domov dôchodcov sa riešil len okrajovo a bolo to len v rovine
teoretickej možnosti, a s touto alternatívou v podstate prišla žalobkyňa. Žalobkyňa ho sama požiadala
o prinesenie tlačiva na potvrdenie odkázanosti a toto jej na jej výslovnú žiadosť zohnal a doniesol.

Ďalšie riešenie bolo už vecou žalobkyne. Žalobkyňa sama navštívila svoju obvodnú lekárku, a to bez
jeho účasti a sama ju žiadala o vydanie posudku na odkázanosť. Taktiež žalobkyňa dezinterpretovala
aj skutočnosti ohľadne čerpania úveru. Tento úver mal záujem čerpať, aj oň požiadal, keďže opravou
darovaného domu vyčerpal takmer všetky svoje zdroje a potreboval ďalšie. O úver žiadal úplne
štandardne v banke. Banka mu jasne uviedla podmienky pre čerpanie tohto úveru a základnou z nich

bolo zrušenie akejkoľvek ťarchy na dome, ktorý má byť predmetom založenia. Rovnako podmienkou
banky bolo zabezpečiť znalecký posudok na ocenenie domu na účelom zriadenia ťarchy banky. O tento
posudok rovnako požiadal, objednal a následne zaň zaplatil. Skutočnosť, prečo nakoniec k čerpaniu
úveru nedošlo, jasne a zrozumiteľne vysvetlil a jeho tvrdenia potvrdili aj svedkovia, ktorí spolu s ním na
dome predtým pracovali.

6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobkyňou
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý
jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporumal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec
aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobkyne uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť

zmenunapadnutéhorozsudku.Anivodvolacomkonanínebolipreukázané,anitvrdenétakéskutočnosti,
ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil
dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2
CSP poukazuje, aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou
právnych predpisov.

8. V posudzovanej veci sa žalobkyňa v zmysle ňou formulovaného žalobného návrhu domáhala proti
žalovanému určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú. C.
D., podielovým spoluvlastníkom v podiele 5/192 nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú. C.
D. a podielovým spoluvlastníkom v podiele 15/7452 nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre
k.ú. D., dôvodiac tým, že ako darca uskutočnila proti žalovanému ako obdarovanému jednostranný

písomný právny úkon smerujúci k vráteniu daru, keď od roku 2021, odkedy sa jeho súčasná manželka
prisťahovala do rodinného domu, sa správanie žalovaného postupne zmenilo, jeho vystupovanie proti
žalobkyni bolo neúctivé, slovne na žalobkyňu útočil, čo vyústilo do situácie, že v priebehu mesiaca
marec 2022 žalovaný spolu so súčasnou manželkou opustili spoločnú domácnosť. Od tohto času sa
o nehnuteľnosť a pozemky nestará, nezabezpečuje jej údržbu ani neuhrádza náklady spojené s jej

užívaním.Potomakosažalovanýodsťahovalzrodinnéhodomu,uzamkolniektorémiestnostivrodinnom
dome a tiež záhradný domček, ku ktorým žalobkyňa nemala žiadny prístup. Žalobkyňa dôvodí, že
žalovaný si svojím nezáujmom o ňu a jej zdravotný stav neplní povinnosti vyplývajúce zo zaopatrovacej
zmluvy, je odkázaná na pomoc inej osoby (susedy), čím hrubo porušuje dobré mravy.

9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie záverov súdu prvej inštancie, ktorý žalobu
žalobkyne o určenie vlastníckeho práva titulom vrátenia daru zamietol za aplikácie ust. § 630 Obč.
zákonníka z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobkyňou vo vzťahu k jej tvrdeniam o správaní
obdarovaného, ktoré by bolo možné objektívne kvalifikovať ako hrubé porušenie morálnych pravidiel
takej intenzity, ktorá by bola spôsobilá k žalobkyňou požadovanému rozhodnutiu.

10. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd

uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389
ods. 1 písm. a/ CSP.

11. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal námietkou žalobkyne o nedostatkoch odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia z pohľadu ňou tvrdených dôvodov odvolania uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, príp.

d/ CSP.

12. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré nebolo

vyhovené uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, zktorého
nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval,
treba považovať zanepreskúmateľné. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že na rokovaní
Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR dňa 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce
stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v

zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“, ktoré stanovisko bolo publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016.22. Odôvodnenie
rozhodnutia v tomto prípade však tvorí rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu

v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods.
2 CSP a nie je žiaden dôvod na to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta uvedeného stanoviska,
ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky
relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. V praxi ide o prípady, keď rozhodnutiesúdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre
súdny systém, prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl. Odvolací
súd poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku

nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za
významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z
9.decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III.
ÚS 209/04,I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo. Súd prvej inštancie
sa vysporiadal so všetkou významnou argumentáciou strán sporu, všetky ťažiskové otázky v
odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zdôvodnil, preto nie je možné konštatovať, že by jeho
rozhodnutie vykazovalo znaky arbitrárnosti.

13. Skutočnosť, že žalobkyňa sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie, či
dôvodmi, na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie, subjektívne nestotožňuje a považuje ich za
nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie

pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie
pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových
okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia
dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnenom nároku.

14. Samotná polemika odvolateľky s právnymi závermi súdu prvej inštancie, či len všeobecné
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia a kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu
ťažiskových právnych otázok, či kritika toho, že súd neriešil otázky, ktoré však pre rozhodnutie o nároku
nie sú rozhodujúce, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

15.Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať pre tvrdené vady odôvodnenia rozhodnutia
naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm.
d/ CSP.

16. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti

vo svetle vecných odvolacích námietok žalobkyne, teda možného naplnenia ňou produkovaných
odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne
závery, na ktorých je založené rozhodnutie).

17. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupujeprihodnotenídôkazovpodľa §191CSP.Dôkazy súdhodnotípodľasvojejúvahy,atokaždý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie
dôkazovbybolomožnévytknúť súduprvejinštancielenvprípade,akbyvzaldoúvahyskutočnosti,ktoré

z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne,
že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli
v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je
logický rozpor.

18. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené

v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).19. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmanímobsahuspisuodvolacísúdzistil,žesúdprvejinštanciezdostatočnezistenéhoskutkového

stavu vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých žalobe o vrátenie daru nevyhovel, správne
dospejúc k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania skutočností, ktoré by boli
dôvodom pre vrátenie daru v zmysle § 630 Obč. zákonníka, a to na základe jednostranného právneho
úkonu, uplatnenia práva na vrátenie daru. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne a
presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd

nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so
správnou citáciou dotknutej právnej normy obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie v časti o veci samej, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie.

20. Predovšetkým odvolací súd vo vzťahu k vecným odvolacím námietkam žalobkyne produkovaným
v odvolacom konaní uvádza, že v zásade celá ich ťažisková časť už bola predmetom posudzovania

súdom prvej inštancie, ktorými sa dostatočne a správne a plne vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení
svojho rozhodnutia.

21. Vychádzajúc z ust. § 132 ods. 1 Obč. zákonníka možno vlastníctvo veci nadobudnúť kúpnou,
darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných

skutočností ustanovených zákonom. Predmetom darovania môže byť všetko, čo môže byť spôsobilé
byť predmetom iných občianskoprávnych vzťahov. Darovať je teda možné aj nehnuteľnosti, ktoré
prenecháva darca obdarovanému bez nároku na protihodnotu. Typickým znakom darovacej zmluvy je
teda jej bezodplatnosť a dobrovoľnosť.

22.Kzánikudarovaciehovzťahumedziúčastníkmikonania,tedakobnoveniuvlastníckehopávadarcom
v zmysle ust. § 630 Obč. zákonníka dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych
skutočností, ktorými sú kvalifikované (hrubé) porušenie dobrých mravov voči darcovi a členom jeho
rodiny a jednostranný prejav vôle darcu voči obdarovanému, ktorým sa domáha vrátenia daru.

23. Domáhanie sa vrátenia daru (odvolanie daru) je jednostranným právnym úkonom darcu, ktorý
smeruje k tomu, aby obdarovaný dar vrátil. Forma tohto úkonu nie je stanovená, a to ani v prípade,
že predmetom daru je nehnuteľnosť. Z výzvy na vrátenie daru však musí byť zrejmá vôľa darcu
smerujúca k tomu, aby obdarovaný vec vrátil, tzn., že musí byť zrejmé, kto ju urobil, voči komu, z akého
dôvodu (pričom nevhodné správanie sa obdarovaného musí byť opísané konkrétnym a nezameniteľným

spôsobom) a čoho sa ten, kto ju robí, domáha.

24. Pokiaľ ide o správanie obdarovaného spôsobujúce porušenie dobrých mravov, je potrebné
vychádzať z toho, že dobré mravy (boni mores) sú zásadami súkromného práva. Používajú
sa ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon

subjektívnych práv. Hoci ide o zákonný pojem, dobré mravy nie sú zákonom definované. Ich obsah je
založený na všeobecne uznávaných normách, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania.
Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi.

25. K naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje iba také závažné konanie obdarovaného

voči darcovi alebo členom jeho rodiny, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje
žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Teda predpokladom úspešného uplatnenia práva
darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, či
menej významné porušenie dobrých mravov (R 31/1999), ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na
okolnosti prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Podľa ustálenej judikatúry

súdom však musí ísť o také porušenie dobrých mravov, ktoré svojou intenzitou a dlhodobým
charakterom výrazne prekračuje hranice spoločensky akceptovateľného konania, napr. vo forme
fyzického napádania, hrubých urážok, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným
osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr. § 18 a nasl., § 30 a nasl. Zákona o
rodine), alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.

Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami vo vzájomných
medziľudských vzťahoch, napĺňa totiž znaky ust. § 630 Obč. zákonníka. Negatívne správanie sa
obdarovaného k darcovi alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými
mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu(R 61/1197). Právne vzťahy založené prevodom vlastníctva darovacou zmluvou zakladajú právny stav,
ktorý má právnu istotu, požíva právnu ochranu s tým, že záväznosť z toho vyplývajúcu zmluvné strany
na seba zobrali samy a dobrovoľne.

26. Uvedené kvalifikované správanie sa obdarovaného je podmienkou vrátenia daru, ak nastalo po
uzavretí darovacej zmluvy a odovzdaní daru obdarovanému. Darca sa ako dôvodu na vrátenie daru
nemôže dovolávať skutkových okolností, ktoré nastali alebo existovali v čase pred darovaním a za
ktorých bol právny úkon urobený a o ktorých obe strany pri uzavieraní zmluvy vedeli.

27. Je pritom potrebné posudzovať aj správanie samotného darcu, či práve nevhodné správanie
darcu nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného, teda z hľadiska princípu vzájomnosti.
V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu
obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a

obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo
strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom
nepomere k správaniu sa samotného darcu.

28. Otázka, či boli správaním obdarovaného hrubo porušené dobré mravy, je otázkou skutkovou. Pre

správne zodpovedanie predmetnej otázky je preto nevyhnutné, aby v každom jednotlivom prípade bolo
hrubé správanie obdarovaného nielen darcom tvrdené, ale tiež preukázané. Účinky darovacej zmluvy
sa platným odvolaním daru nerušia od začiatku (ex tunc), ale ex nunc, t.j. až od okamihu, keď prejav vôle
darcuboldoručenýdosféryvplyvuobdarovaného.Týmtomomentomaobnovujevlastníckeprávodarcu.

29. Ak darca uplatní svoje právo na vrátenie daru (revocare donationem) a ak sú naplnené zákonné
podmienky pre vrátenie daru, zanikne právny vzťah z darovania priamo zo zákona, a to dňom,
kedy bola výzva darcu doručená obdarovanému. Dôsledkom zániku právneho vzťahu darovania
je obnovenie pôvodného právneho stavu v rozsahu účinku tohto právneho úkonu. Pre existenciu
kvalifikovaného porušenia dobrých mravov sa vyžaduje uznanie tejto skutočnosti osobou takto

konajúcou (obdarovaným), alebo jej určenie rozhodnutím súdu v sporovom konaní.

30. V posudzovanej veci tak bolo povinnosťou súdu prvej inštancie posúdiť, jednak či žalobkyňa uniesla
dôkazné bremeno vo vzťahu ku svojim tvrdeniam o konaní, ktorého sa mal dopustiť proti nej žalovaný
a súčasne tiež, či konanie žalovaného, ktoré mu bolo vytýkané žalobkyňou vo výzve na vrátenie

daru a špecifikované v žalobe o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam titulom vrátenia daru,
napĺňa alebo nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov, a stupeň závažnosti takéhoto konania
hodnotiť podľa objektívnych kritérií, nielen podľa subjektívneho názoru darcu, uplatňujúc pritom princíp
vzájomnosti (v zmysle bodu 27. odôvodnenia tohto rozhodnutia).

31. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, ktorý odvolací súd preberá, vyplýva, že
darovacou zmluvou zo dňa 18.06.2024 žalobkyňa ako darkyňa darovala žalovanému rodinný dom so
súp. č. XX a pozemky evidované na LV č. XXXX pre k.ú. C. D., taktiež previedla na žalovaného
spoluvlastnícke podiely (špecifikované v darovacej zmluve) na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č.
XXXXprek.ú.C.D.anaLVč.XXXXprek.ú.D..Súčasneúčastnícidarovacejzmluvy (včl.VI.darovacej

zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena) zriadili v prospech žalobkyne a G. B. vecné bremeno
vo forme doživotného bývania a užívania rodinného domu so súp. č. XX a priľahlých pozemkov, a to
v neobmedzenom rozsahu tak, ako ich doteraz užívali. V zmysle čl. VI darovacej zmluvy žalovaný ako
povinný z vecného bremena sa formou osobného záväzku zaviazal doopatrovať žalobkyňu ako darkyňu
a oprávneného z vecného bremena č. 2, ďalej sa zaviazal, nepredať, neprenajať ani inak nescudziť

darované nehnuteľnosti bez súhlasu žalobkyne a oprávneného z vecného bremena č. 2. Medzi stranami
nebolo sporné, že sa žalobkyňa a G. B. a žalovaný dohodli na bezplatnom zrušení vecného bremena
v prospech oprávnených dohodou podpísanou dňa 01.12.2021. Nebolo sporným, že strany sporu dňa
01.12.2021 uzavreli zaopatrovaciu zmluvu, z ktorej znenia vyplýva záväzok žalovaného ako výlučného
vlastníka rodinného domu so súp. č. XX v C. D. a priľahlých nehnuteľností v predmetnom rodinnom

dome doživotne poskytovať žalobkyni užívanie priestorov domu, ako aj spoločné užívanie príslušenstva
domu, a to bez platieb úhrady za spotrebované energie (najmä vodné, stočné, elektrina, teplo, odvoz
smetí). Zároveň sa zaviazal bezplatne sa starať o žalobkyňu v chorobe a starobe. V prejednávanej veci
za kvalifikovanú výzvu na vrátenie daru treba považovať výzvu na vrátenie daru (bez uvedenia dátumu),doručenie ktorej žalovaný nespochybnil, na túto výzvu reagoval odpoveďou a návrhom na zriadenie
vecného bremena v prospech žalobkyne a súčasnom zrušení zaopatrovacej zmluvy. Predmetná výzva
obsahuje skutkové vymedzenie dôvodov požadovaného vrátenia daru - konkretizované v neplnení si

zaopatrovacej zmluvy žalovaným ako obdarovaným v súhrnom vyčítaní jej vyjadrenia, že od marca
2022, kedy sa žalovaný spolu s manželkou z nehnuteľnosti odsťahoval, o ňu neprejavuje záujem,
neuhrádza úhrady za užívanie nehnuteľnosti, žalobkyni neposkytuje pomoc v starobe a v chorobe,
napriek tomu, že to bola podmienka darovacej zmluvy. Podľa žalobkyne správanie žalovaného napĺňa
znaky hrubého porušenia dobrých mravov.

32. Súd prvej inštancie, vychádzajúc tak z vyššie uvedených skutočností, rozhodol plne v intenciách
daného výkladu ust. § 630 Obč. zákonníka, ak na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že pokiaľ ide o v konaní preukázané správanie žalovaného ako obdarovaného, toto nie je
spôsobilé k jeho kvalifikovaniu ako hrubo porušujúcemu dobré mravy, t. j. konanie v hrubom rozpore so
súborom spoločnosťou všeobecne uznávaných pravidiel ľudského správania, čím absentuje splnenie

druhej zákonnej podmienky (okrem výzvy darcu na vrátenie daru) pre vrátenie daru, ktoré je nevyhnutné
pre naplnenie skutkovej podstaty ust. § 630 Obč. zákonníka, nad rámec ktorého ďalšie konanie
žalovaného tvrdenej žalobkyňou, táto nepreukázala, teda vo vzťahu k nej dôkazné bremeno, ktoré ju
zaťažovalo, neuniesla.

33. V súvislosti s nesplnením si dôkaznej povinnosti žalobkyňou odvolací súd uvádza, že dokazovanie v
sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností
tvrdenýchstranamiavykonávalentiedôkazy,ktorétietonavrhli.Bolotedanažalobkyni,akýmspôsobom
žalobný návrh formulovala a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladala a tiež bolo vecou jej
racionálneho posúdenia, či ňou tvrdené skutočnosti je spôsobilá tiež preukázať. Prejednacia zásada

úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré subjektom sporového konania
vyplývajú z Civilného sporového poriadku. Povinnosť tvrdenia znamená, že strana sporu musí uviesť
skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne, aby súd vedel, na základe akých okolností jej vyplýva
uplatnené právo, alebo povinnosť. V prípade, ak si strana nesplní povinnosť tvrdenia, teda neunesie
bremeno tvrdenia, má to za následok, že skutočnosť, ktorú vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní

najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak sa jedná o rozhodnú skutočnosť podľa hmotného
práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre ňu väčšinou za následok
nepriaznivé rozhodnutie. Dôkazná povinnosť znamená, že strana musí na preukázanie svojich tvrdení
označiť a predložiť dôkazy. Ak predložené dôkazy preukážu skutkové okolnosti ňou tvrdené, hovoríme o
unesení dôkazného bremena ohľadom jej tvrdení. Prejednacia zásada predstavuje istý stimul, motiváciu

pre strany sporu, pretože ak zostanú pasívne, môže im to priniesť negatívne dôsledky v spore, teda
nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí
pre stranu, ktorá v tomto smere svoje bremeno neuniesla. K naplneniu týchto skutočností došlo aj
v posudzovanej veci, keď žalobkyňa neprodukovala také tvrdenia a dôkazy, ktoré by boli spôsobilé
k záveru, že jej nárok je dôvodný, čo nemohlo mať za následok iné, ako v jej neprospech vydané

rozhodnutie.

34. V konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, napriek tomu s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným (jej vnukom) dospel súd k záveru, že žalobkyňa na základe
vykonaného dokazovania nepreukázala také správanie sa žalovaného, ktoré by dosahovalo značnú

intenzitu, alebo by bolo sústavné tak, ako to súdna prax vyžaduje pre úspešné uplatnenie nároku na
vrátenie daru a bolo by vyvolané výlučne iba konaním a správaním žalovaného bez toho, aby bolo
vyvolané vzájomným správaním sa (v tomto prípade) žalobkyne voči žalovanému.

35. V konaní predovšetkým odvolací súd obdobne ako súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia,

že žalovaný od roku 2014, kedy darovanú nehnuteľnosť nadobudol, túto postupne rekonštruoval,
opravoval, v nehnuteľnosti sa zdržiaval iba za účelom opráv, so žalobkyňou nezdieľal spoločnú
domácnosť, avšak od roku 2021 so svojou súčasnou manželkou ostávali v rodinnom dome počas
víkendov, čo potvrdila vo svojej výpovedi manželka žalovaného a matka žalovaného. V období od
20.06.2020 do 19.04.2022 z predložených fotografií žalovaného bolo preukázané, že ich vzájomné

vzťahy boli harmonické, na fotografiách boli zachytené momenty, ako varili a ako trávili spolu voľný
čas, pri prácach okolo rodinného domu a v záhrade. Pokojné vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným
vyplynuli aj zo vzájomnej SMS komunikácie od začiatku 06/2019 do súčasnosti. Žalobkyňa sa na
žalovaného obracala s bežnými požiadavkami, ako zabezpečenie nákupov či liekov, pričom žalovanýreagoval ochotne a potvrdzoval splnenie týchto žiadostí. Zo správ je zároveň zrejmé, že žalovaný
žalobkyni oznamoval svoje plánované príchody, čo potvrdzuje, že sa u nej nezdržiaval nepretržite.
Obidve strany sporu však zhodne uviedli, že tieto ich pôvodne dobré vzájomné vzťahy sa narušili

(niekedy od roku 2021), pričom ich výpovede sa v príčinách vzniku tohto stavu rozchádzali. Kým
podľa tvrdenia žalobkyne k zhoršeniu vzťahov došlo v dôsledku nevhodného správania žalovaného,
ktorý na ňu začal verbálne útočiť a kričať, a po odsťahovaní sa so svojou manželkou zo spoločnej
domácnosti prestal plniť zaopatrovaciu zmluvu, prejavovať nezáujem o žalobkyňu o jej zdravotný stav
a chod domácnosti, podľa žalovaného za tým bola komplikovaná povaha žalobkyne, ktorá s nimi

prestala komunikovať, správala sa odmietavo, nadobudla presvedčenie, že ju žalovaný a jeho manželka
ohovárajú, začala vyvolávať konflikty. Podľa žalovaného žalobkyňa viackrát uviedla, že od neho žiadnu
pomoc nechce ani nepotrebuje, čo prispelo k ďalšiemu zhoršeniu ich vzájomných vzťahov a nakoniec
vyústilo do toho, že žalobkyňu prestali navštevovať a po určitom čase sa z rodinného domu odsťahovali.
V konaní bolo preukázané, že tieto vyššie uvedené udalosti mali následne negatívny dopad na
kvalitu vzájomných vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným, čo potvrdila SMS komunikácia medzi

stranami sporu za obdobie od 07.06.2019 do súčasného obdobia, z ktorej vyplýva, že žalovaný v máji
2022 kontaktoval žalobkyňu, ktorej oznámil, že sa pokúšal nájsť domov a pokoj v Novej Bošáci, ale
nefungovalo to. Strany si následne ešte vymieňali SMS správy, komunikovali medzi sebou, dokonca si
navzájom gratulovali. Na správu žalobkyne zo dňa 30.10.2022, aby jej žalovaný prišiel zakúriť, žalovaný
prisľúbil vykonať. V priebehu rokov 2023 a 2024 žalobkyňa opakovane žalovanému oznamovala, že od

neho nič nechce a nepotrebuje a žiadala ho, aby do domu nechodil, čím jasne vyjadrovala svoj záujem
obmedziť kontakt so žalovaným, ako aj odmietavý postoj voči akejkoľvek jeho pomoci.

36. Pokiaľ žalobkyňa dôvodila, že žalovaný opakované prosby žalobkyne o pomoc vo väčšine prípadov
úplne odignoroval, odvolací súd identicky ako súd prvej inštancie (v ods. 41. odôvodnenia rozhodnutia)

vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa o pomoc žalovaného nežiadala, resp.
neobrátila sa na žalovaného s jednoznačnou požiadavkou, ktorú by žalovaný výslovne odmietol alebo
odignoroval. Práve naopak, v danom prípade to bola práve žalobkyňa, ktorá deklarovala, že od
žalovaného nič nechce a ani nepotrebuje a žiadala ho, aby do nehnuteľnosti nevstupoval, čím jasne
signalizovala, že jeho asistencia nie je vítaná. Zo zisteného stavu bolo preukázané, že žalobkyňa si

v priebehu sledovaného obdobia zabezpečovala potrebnú starostlivosť a pomoc prostredníctvom
iných osôb, ako vyplynulo z výpovede svedka S. P., svedka G. T., ktorý jej zaplatil a namontoval nový
kotol a svedkyne H. G., ktorá jej pomáhala s každodennými úkonmi, vrátane doprovodu k lekárovi.
Táto skutočnosť je podstatná pre posúdenie zodpovednosti žalovaného, pretože zo strany žalobkyne
neexistovali jasné a preukázateľné žiadosti, aby žalovaný poskytol konkrétnu pomoc alebo sa aktívne

staral o jej potreby. Za situácie, keď žalobkyňa žalovaného o takúto pomoc nežiadala (uvedené sama
potvrdila), žalovaný tak nemal vedomosť o aktuálnej potrebe žalobkyne. Ani správanie sa žalobkyne
naviac proti žalovanému nebolo po narušení ich vzťahu úplne akceptovateľné. V tejto súvislosti odvolací
súd konštatuje, že nemožno žalovanému pripisovať zodpovednosť za porušenie povinností, keďže to
bola práve žalobkyňa, ktorá aktívne zvolila, že jeho pomoc nebude využívať, resp. ak žalobkyňa sama

nezabezpečila, aby jeho pomoc bola potrebná alebo prijatá. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že
nemožno prihliadnuť na argument žalobkyne, podľa ktorého by vzhľadom na jej vysoký vek a zdravotný
stav nebolo možné mať pochybnosti o tom, že „skutočne potrebuje pomoc“ a túto potrebovala aj
v minulosti. Skutočnosť, že žalobkyňa je samostatná a nie je odkázaná na sústavnú pomoc inej osoby,
nebola vyvrátená ani výpoveďami svedkov. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v rámci svojich

možností (časových a finančných) poskytoval žalobkyni potrebnú pomoc, zabezpečoval práce okolo
domu. Poskytnutie starostlivosti potvrdil aj svedok, brat žalovaného, F. B., ktorý vypovedal, že žalobkyňu
navštevovali pomáhali jej so všetkým, čo potrebovala, a to najmä žalovaný. V minulosti, keď žalobkyni
doviezli drevo, žalovaný zorganizoval brigádu, prišli kamaráti. Žalovaný bol voči žalobkyni ochotný,
urobil všetko o čo ho požiadala. Žalovaný do rodinného domu investoval vlastné peniaze, vyvložkoval

komín, postavil šopu a porobil záhony. Uvedené potvrdila aj matka žalovaného, ktorá uviedla, že
žalovaný bol žalobkyni vždy poruke, nakúpil, porobil, čo bolo treba. Kosil záhradu, chystal drevo,
zabezpečil šopuadreváreň,žalobkynipomoholzariadiťizbu.Vrovnakomduchusavyjadriliajsvedkovia
M. N. a O. B., ktorý pomáhali žalovanému pri rôznych brigádach, napr. pri rekonštrukcii domu.

37. Žalovaný mal záujem v darovanej nehnuteľnosti bývať, ako vyplynulo aj z výpovedí svedkov, za
týmto účelom ho postupne začal rekonštruovať, kupovať nové vybavenia, upravil aj okolie rodinného
domu, zrekonštruoval záhradný domček a oplotil aj záhradu, čo preukazoval jeho záujem o stav
nehnuteľnosti a zlepšenie bývania aj samotnej žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa uviedla, že k zrušeniuvecného bremena zriadeného k dotknutej nehnuteľnosti v prospech nej malo dôjsť z dôvodu údajného
získania hypotekárneho úveru na rekonštrukciu rodinného, avšak žalovaný takýto úver nikdy nečerpal a
zpohľadužalobkyne vkonaníaninebolo preukázané,žebyvôbec niekedyotentoúverbankuskutočne

žiadal, z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný požiadal o vypracovanie znaleckého
posudku znalkyňu I. A. R. za účelom uzatvorenia záložnej zmluvy. Zámerom žalovaného bolo prerobiť
dom na nové bývanie, preto začal riešiť hypotekárny úver. Vzhľadom na vzniknuté okolnosti a správanie
žalobkyne voči žalovanému a jeho manželke, ktoré sa zmenilo do takej miery, že považovali za nereálne,
aby so žalobkyňou spoločne bývali, od ďalšej rekonštrukcie domu upustil. Za tejto situácie k pôžičke

nedošlo.

38. Skutočnosti, ktoré žalobkyňa v žalobe uviedla a ktoré ďalej v konaní prezentovala, sú najmä
výsledkom jej vlastného vnímania situácie po darovaní nehnuteľnosti, ktoré zrejme súvisia aj s tým, že
žalovaný si našiel priateľku (v súčasnosti už manželku) a príchodom tejto osoby do rodinného domu v
nej vyvolal pocit, že je odstrčená, čo ovplyvňovalo jej celkové vnímanie situácie. Žalobkyňa nadobudla

pocit, že je odsúvaná a že ju žalovaný po nadobudnutí majetku už „nepotrebuje“, že ju chcú „strčiť
do starobinca“. Zmeny v správaní žalobkyne potvrdili vo svojich výpovediach aj matka žalovaného,
manželka žalovaného, ako aj brat žalovaného. Vyhýbavé správanie žalobkyne si všimol aj svedok O.
B.. Podľa odvolacieho súdu došlo k naštrbeniu vzťahov medzi stranami sporu, aj keď sa jedná o blízkych
príbuzných a následné odsťahovanie sa z rodinného domu, aby predišli konfliktom bolo spôsobené

v prevažnej miere konaním žalobkyne, ktoré súd považuje za prirodzenú reakciu žalovaného, ktoré
nemožnohodnotiťakojednostrannékonaniehruboporušujúcedobrémravy.Vprípade,žebyvzťahyboli
dobré a stabilné, určite by účastníci zotrvali v darovanej nehnuteľnosti a pokračovali by k rekonštrukcii,
nakoľko vykonali množstvo úkonov, ktoré k tomu smerovali. Z vykonaného dokazovania možno vyvodiť
obavy žalobkyne, ktoré mohli byť skutočným motívom na uplatnenie práva na vrátenie daru, a to

jej strach o to, že zostane „bez domova“, ktorú obavu síce súd považoval za pochopiteľnú, avšak
neoprávňujúcu k postupu podľa § 630 Obč. zákonníka, ktorá zostala len v rovine tvrdenia. Naopak,
žalovaný viackrát v priebehu konania ponúkol žalobkyni možnosť opätovného zriadenia vecného
bremena v práve v bezplatného užívania nehnuteľností.

39. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, že žalovaný od marca 2022, kedy sa odsťahoval
z rodinného domu, nezabezpečuje úhrady za užívanie domu odvolací súd uvádza, že žalovaná
nepreukázala žiadnymi dôkazmi svoje prezentované tvrdenia. Súd prvej inštancie sa v bode 43.
odôvodnenia rozhodnutia riadne vysporiadal s argumentáciou žalobkyne ohľadne úhrad za plnenia
spojených s užívaním domu, pričom z predložených dokladov o úhradách nesporne vyplýva, že

žalovaný hradí poistné za rodinný dom, poplatky za komunálny odpad, daň z nehnuteľností a náklady
spojené s revíziu komína. Pokiaľ ide o náklady, ktoré sú priamo evidované na žalobkyňu, žalovaný sa
pokúšal prispievať žalobkyni sumou 20,- eur za úhradu elektrickej energie, túto sumu mu však žalobkyňa
vracia. Uvedené potvrdil aj svedok - brat žalovaného, ktorý vypovedal, že bol priamo účastný pri situácii,
keď boli vymeniť sporák a babka sa sťažovala, že bude mať vysoký účet za elektrinu, tak jej dal žalovaný

20,- eur, ktoré mu vzápätí vrátila, že ich nechce.

40. Dôkaznú oporu postrádalo tiež tvrdenie žalobkyne o nevhodnom a agresívnom správaní žalovaného
voči nej. Žalovaný údajné tvrdenia žalobkyne, že si ju neváži, že k nej pristupuje ako k osobe, ktorá by
nemala mať vlastný názor a dôstojné zaobchádzanie, považuje za klamstvá. Svedkovia vo svojich

výpovediach (síce) potvrdili, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným bol po určitom čase konfliktný a
narušený (uvedené medzi stranami ani nebolo sporné), avšak priamym pozorovateľom ani účastníkom
žiadnych ich prejavov správania sa medzi sebou žiaden zo svedkov nebol (s výnimkou svedkyne H. G.,
ktorá bola svedkom jediného incidentu v súvislosti s donáškou obedu pre žalobkyňu, ktorá však priamo
netvrdila neúctivé, či dokonca vulgárne správanie žalovaného), k rodinným pomerom preto vypovedali

iba ako o skutočnostiach, ktoré mali sprostredkované (a to buď od žalobkyne alebo žalovaného), teda
súdu nepodali vlastnú verziu skutkových okolností.

41. Pokiaľ žalobkyňa vytýkala súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie správania žalovaného
vo veci uzamknutia časti miestností v dome a záhradného domčeka, vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že žalovaný k uzamknutiu miestností nepristúpil svojvoľne, ani so zámerom žalobkyňu
obmedziť v užívaní predmetných miestností (spálne a záhradného domčeka). Uvedené opatrenie bolo
motivované obavou žalovaného o svoj majetok/osobné veci a snahou zabrániť vstupu iných členov
rodiny - otca žalovaného, ktorý dom pravidelne navštevoval a ktorého správanie bolo po požití alkoholunepredvídateľné a rizikové, pričom bol schopný poškodiť cudzie veci, čo potvrdila aj výpoveď svedka
M. N.. Odvolací súd identicky ako súd prvej inštancie v bode 42. odôvodnenia rozhodnutia považuje
obavu žalovaného za objektívne odôvodnenú a jeho konanie za legitímne preventívne k ochrane jeho

majetku, ktoré nie je porušením dobrých mravov. Nad rámec uvedeného, žalobkyňa neuviedla ani jediný
konkrétny prípad, v ktorom by jej žalovaný odmietol prístup do týchto miestností potom, čo oň výslovne
požiadala. Taktiež nekonkretizovala jedinú situáciu, v ktorej by uzamknutie miestností reálne bránilo
jej bežnému životu či osobným potrebám. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa mohla z okien týchto
miestností vidieť na vchodovú bránku, nie je sama o sebe takého charakteru, aby vytvárala jej objektívnu

potrebu tieto miestnosti nepretržite užívať.

42. V danom spore na základe vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by sa žalovaný ako
obdarovaný proti žalobkyni ako darkyni dopustil takého konania, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov v zmysle § 630 Obč. zákonníka, t.j. správanie žalovaného proti darkyni
nedosiahlo intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov zakladajúcu vrátenie daru.

43. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

44. Odvolací súd nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktorý by mu patril

podľa § 255 ods. 1 CSP ako plne úspešnému, a to s poukazom na existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, ktoré odvolací súd vzhliadol vo vysokom veku
a majetkových pomeroch žalobkyne a zároveň s prihliadnutím k majetkovým a sociálnym pomerom
žalovaného, ktorému naviac neúspešná žalobkyňa darovala rodinný dom spolu s príslušnými parcelami,
ako aj k tomu, že žalovaný je v najproduktívnejšom veku (má 31 rokov) a bolo by podľa odvolacieho

súdu neprimerane tvrdé, ak by žalobkyňa musela znášať náhradu trov konania.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).