Rozsudok – Zmluvy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/34/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114215412
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3114215412.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom v C., Ul. A. D. E. XXXX/XX, 2/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v G. H. B., I. E. J. a 3/ K.
L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. B. E. XXX, všetci právne zastúpení JUDr. Jozefom Herbulákom,
advokátom so sídlom v Trenčíne, Brnianska ul. č. 1K, proti žalovanej A. N., O. N., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom v C., H. P. E. X, právne zastúpenej JUDr. Michalom Mudrákom, advokátom so sídlom
v Bratislave, Hurbanovo námestie č. 1, v konaní o zaplatenie peňažnej náhrady za užívanie spoločnej
veci, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. novembra 2024, č.k.
27C/153/2014-330, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti – vo výroku I. m e n í tak, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 3.484,45 eur, žalobcovi 2/ sumu vo výške 3.484,45 eur a žalobkyni 3/
sumu vo výške 3.484,45 eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca 1/ m á voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,4 %.
Žalobca 2/ m á voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,4 %.

Žalobkyňa 3/ m á voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,4 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi

1/ sumu vo výške 3.542,83 eur, žalobcovi 2/ sumu vo výške 3.542,83 eur a žalobkyni 3/ sumu vo výške
3.542,83 eur, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. v ostatnej časti žalobu
zamietol. Výrokom III. žalobcovi 1/ priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48,88
%. Výrokom IV. priznal žalobcovi 2/ voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48,88 %.
Výrokom V. žalobkyni 3/ priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48,88 %. Právne
svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, § 123, § 136 ods. 1, § 137 ods. 1,
§ 139 ods. 1, 2, § 454, § 460, § 511 ods. 3, § 563, § 580, § 581 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka,

§ 7b ods. 5, § 10 ods. 1 veta prvá zák. č. 182/93 Z. z. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že predmetom sporu medzi stranami je nárok žalobcov ako podielových spoluvlastníkov spoločného
bytu voči žalovanej uplatnený z titulu peňažného plnenia voči spoluvlastníkovi za užívanie spoločnej
veci nad rozsah spoluvlastníckeho podielu v období od 01.07.2011 do 30.06.2014 a od 01.06.2015 do
31.05.2017. Čo sa týka obdobia od 01.07.2011 do 30.06.2014 a od 01.06.2015 do 12.05.2017 ide o
obdobie počas prebiehajúceho dedičského konania, následné obdobie od 13.05.2017 do 31.05.2017

je obdobím po právoplatnom skončení dedičského konania po poručiteľovi, počas ktorého žalovanú
už nemožno považovať za podielovú spoluvlastníčku predmetného bytu. Medzi sporovými stranami
nebolo sporné, že byt č. 5 nachádzajúci sa v bytovom dome so súp. č. 1484, postavenom na parceleC-KN 1493/7, zapísaný na LV č. XXXX v k.ú. C. (spoluvlastnícky podiel 1/1), spoluvlastnícky podiel
priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu so súp. č. XXXX vo výške 63/379
a spoluvlastnícky podiel k pozemku C-KN č. 1493/7 zastavané plochy a nádvoria o výmere 163 m2 v

63/379 v celosti užívala žalovaná, a to od smrti poručiteľa - svojho manžela Q. F. B., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX, až do 31.05.2017. Dedičské konanie po uvedenom poručiteľovi bolo ukončené
uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.06.2015, č.k. 17D/239/2010-483 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.02.2017, č.k. 19CoD/6/2015-512. Predmetné rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 12.05.2017. V rámci dedičského konania bolo ohľadom predmetného

bytu a jeho príslušenstva rozhodnuté tak, že tento nadobudli do svojho podielového spoluvlastníctva
žalobcovia v rade 1/, 2/ a 3/, a to každý v podiele 1/3-iny. Súd prvej inštancie s poukazom na prijatú
prax vyslovil, že v období medzi nadobudnutím dedičstva (§ 460 OZ) a potvrdením nadobudnutia
dedičstva (§ 482 a 483 OZ) sú dedičia považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva,
pričom ich treba považovať za spoluvlastníkov vecí patriacich do dedičstva so všetkými právami a
povinnosťami spoluvlastníkov podľa § 139 Občianskeho zákonníka. V tomto „medziobdobí“ sú dedičia

oprávnení veci, ktoré patria do dedičstva v medziach zákona držať, užívať, požívať ich plody a úžitky a
nakladať s nimi. Z uvedeného preto vyplýva, že žalovaná bola v období od 01.07.2011 do 12.05.2017
oprávnená užívať byt, ktorý je predmetom tohto konania. Inak tomu je za obdobie po právoplatnosti
rozhodnutia o dedičstve t.j. od 13.05.2017, kedy žalovaná stratila titul pre užívanie predmetného bytu,
nakoľko podielovými spoluvlastníkmi predmetného bytu sa stali žalobcovia, a to každý v 1/3-ine. Súd

prvej inštancie uviedol, že v prípade, ak spoluvlastník neužíva (nemôže užívať) spoločnú vec v rozsahu
zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu bez toho, aby medzi ním a ostatnými spoluvlastníkmi
bola uzavretá nájomná alebo iná zmluva, obohatenie druhého spoluvlastníka spočíva v užívaní väčšieho
rozsahu predmetu spoluvlastníctva (než ktorý zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu) bez platenia
úhrady za užívanie tohto podielu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/2616/1999). Pokiaľ

sa týka právneho posúdenia uplatneného nároku (či ide o nárok podľa § 137 OZ alebo § 451
OZ), k tejto problematike, súd prvej inštancie uviedol 3 rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn.
3Cdo/252/2007, 4Cdo/277/2009, 6Cdo/184/2010). Poukázal aj na tú skutočnosť, že Občianskoprávne
kolégium Najvyššieho súdu SR dňa 06.12.2010 prejednávalo návrh stanoviska k uvedenému problému
s návrhom právnej vety, podľa ktorej nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie svojho podielu

voči spoluvlastníkovi užívajúcemu spoločnú vec nad rozsah jeho podielu je nárokom z bezdôvodného
obohatenia. Konštatoval, že stanovisko však nebolo prijaté, resp. bolo odložené. Mal za to, že pokiaľ
ide i právnu prax na území SR možno konštatovať, že k jej ustáleniu a komplexným odpovediam
na jednotlivé problematické otázky dosiaľ nedošlo. Prijal preto záver, že spoluvlastník užívajúci vec
nad rámec svojho podielu neužíva vec bez právneho dôvodu, a preto jej užívaním nemôže získať

bezdôvodné obohatenie, nakoľko žiadna skutková podstata vymedzená v § 451 OZ sa naň nevzťahuje.
V súvislosti s vysloveným právnym názorom súd prvej inštancie posudzoval námietku premlčania
vznesenú zo strany žalovanej v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že táto bola
čiastočne vznesená dôvodne, nakoľko žaloba bola podaná na súde dňa 03.07.2014, pričom začiatok
rozhodujúcehoobdobiabolžalobcamistanovenývrozsahuväčšomako3rokyspätne(od01.07.2011),a

preto nárok žalobcov v časti uplatnenia náhrady za užívanie nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho
podielu za obdobie od 01.07.2011 do 02.07.2011 považuje za premlčaný, a z tohto dôvodu ich žalobu
v tomto rozsahu zamieta. Následne súd prvej inštancie pristúpil k preskúmaniu dôvodnosti nároku
žalobcov. Vychádzajúc z § 137 ods. 1 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že
žalovaná byt od 03.07.2011 do 30.06.2014 a od 01.06.2015 do 12.05.2017 užívala oprávnene na

základe skutočnosti, že až do právoplatného rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva bola považovaná
spolu so žalobcami za podielovú spoluvlastníčku predmetného bytu. Hoci v konaní nebolo preukázané,
že by žalovaná bránila žalobcom sa do bytu fyzicky dostať, skutočnosť, že išlo o 2-izbový byt, ktorý
obývala spolu so svojimi 3 deťmi, neumožňoval jeho užívanie žalobcami v rozsahu ich spoluvlastníckych
podielov, a preto prijal záver, že užívala byt vo väčšom rozsahu ako pripadal na jej spoluvlastnícky

podiel. Po právoplatnosti dedičského rozhodnutia však už titul na jeho užívanie nemala, a preto súd prvej
inštancie dospel k záveru, že od 13.05.2017 do 31.05.2017 žalovaná užívala byt bez právneho dôvodu.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovanej sa nepodarilo preukázať (neuniesla dôkazné bremeno),
že by poručiteľ za svojho života rozhodol o tom, že by po jeho smrti mala žalovaná užívať predmetný
byt so svojimi deťmi bez nutnosti výplaty ostatných dedičov, ohľadom ktorej skutočnosti vypočul dvoch

svedkov, a to brata poručiteľa A. B. a syna žalovanej, A. N.. Nakoľko súd prvej inštancie nemal za
preukázaný žiadny relevantný právny úkon poručiteľa, ktorý by mohol považovať za rozhodnutie o
práve žalovanej užívať predmetný byt po jeho smrti bezodplatne, obranu žalovanej o tom, že jeho
deti ako dedičia neiniciovali inú úpravu v užívaní bytu, považoval za bezpredmetnú. Uviedol, že aksa žalovaná v konaní bránila aj tým, že žalobcovi až do podania žaloby v roku 2014 neprejavovali o
užívanie bytu, resp. byt žiadny záujem, túto súd prvej inštancie rovnako vyhodnotil ako irelevantnú s
tým, že v občianskom práve neplatí zásada „kto mlčí, ten svedčí“ a z nečinnosti žalobcov takýto súhlas

s výlučným užívaním bytu žalovanou zásadne nemožno dôvodiť. Čo sa týka námietky žalovanej, že
byt č. 5 je jedinou hodnotou z dedičstva, ktorú žalovaná užívala, a nakoľko celková masa dedičstva
bola v hodnote 45.021,17 eur a z toho predmetný byt bol v hodnote 18.298,- eur, pričom ostatné
hodnoty žalobcovia užívať mohli, tak rozsah užívania dedičstva k celkovej mase dedičstva bol úplne
primeraný jej dedičskému podielu. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na dedičské rozhodnutie

vo veci (uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.06.2015, č.k. 17D/239/2010-483 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.02.2017, č.k. 19CoD/6/2015-512), podľa ktorého
do masy dedičstva po poručiteľovi patria nasledovné hnuteľné a nehnuteľné veci, či práva: garáž v
C., byt v C., rodinný dom v A. R., vkladná knižka v E., S., podielové listy, osobný automobil Peugeot
206, finančné prostriedky od súdneho exekútora, pohľadávky z účtov a garantovaného vkladu. Pokiaľ
žalovaná tvrdí, že užívala iba jednu hodnotu z celej masy dedičstva (dotknutý byt), súdu prvej inštancie

nebolo jasné, prečo jej rozhodnutie (bez ohľadu na vôľu ostatných dedičov) by malo zakladať právo na
užívaniedotknutejvecizdedičstvapreňu.Poukázalnato,žepodľa§139ods.2Občianskehozákonníka
o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov.
Z uvedeného citovaného ustanovenia vyvodil, že toto rozhodnutie by mohlo byť prijaté iba v rámci
dohody spoluvlastníkov, resp. rozhodnutím väčšinového podielového spoluvlastníka, čo v prejednávanej

veci nie je tento prípad. Žalovaná ako menšinová podielová spoluvlastníčka prijala rozhodnutie, ktoré
nebolo urobené v súlade so zákonom, a preto súd prvej inštancie považoval jej argument, zohľadňujúci
celú masu dedičstva a ňou samovoľne užívanú hodnotu veci za právne irelevantnú. Rovnako v tomto
smere považoval za potrebné podotknúť, že súdu neboli zo strany žalovanej poskytnuté relevantné
informácie (skutočnosti), kto a akým spôsobom jednotlivé veci z dedičstva po smrti poručiteľa užíval a

ako resp. či bola žalovaná z ich užívania vylúčená (ako boli vylúčení ostatní spoluvlastníci predmetného
bytu).Akokoľvekskutočnosť,ževdôsledkurozhodnutiažalovanejakomenšinovejspoluvlastníčky,mohli
byť ostatné veci z dedičstva užívané ostatnými spoluvlastníkmi ešte nezakladá jej právo na užívanie
dotknutého bytu nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu, resp. vylúčenie jej povinnosti poskytnúť
náhradu za nadužívanie veci ostatným podielovým spoluvlastníkom. Nakoľko žalovaná predmetný

byt fyzicky užívala v celom rozsahu, t.j. nielen v rozsahu svojho podielu, ale aj v rozsahu celého
spoluvlastníckeho podielu, pripadajúcich na žalobcov a žiadna zo strán netvrdila, že by bola medzi
nimi uzavretá dohoda o bezodplatnom užívaní spoločného bytu, súd prvej inštancie mal za to, že
žalobcom prináleží náhrada za užívanie ich spoluvlastníckych podielov. Pokiaľ ide o výšku peňažnej
(primeranej) náhrady za užívanie spoločnej veci nad rozsah spoluvlastníckeho podielu (čiže o užívanie

na základe spoluvlastníckeho práva), súd prvej inštancie vyslovil názor, že pre posúdenie výšky náhrady
pre toho spoluvlastníka, ktorý bol z užívania spoločnej veci vylúčený, nie je rozhodujúce to, o čo sa
ten zo spoluvlastníkov, ktorý užíval spoločnú vec nad rámec svojho podielu, obohatil, ale podstatná
je ujma, ktorá vznikla spoluvlastníkovi, ktorý spoločnú vec neužíva. V prípade užívania bytu žalovanej
bez akéhokoľvek právneho dôvodu (obdobie od 13.05.2017 do 31.05.2017) mal za to, že naopak,

rozhodujúci rozsah, o ktorý sa ten zo spoluvlastníkov, ktorý vec užíval bez právneho dôvodu, obohatil.
Majetkovým vyjadrením prospechu získaného bezdôvodným obohatením je peňažná suma, ktorá
zodpovedá sumám vynakladaným zvyčajne v danom mieste a čase na užívanie veci aj s prihliadnutím
na druh právneho dôvodu (zmluvného typu, či vecného práva k veci cudzej), ktorým sa spravidla
právo užívania vzhľadom k jeho rozsahu a spôsobu zakladá; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu,

kedy sa výška náhrady hodnotí s obvyklou hladinou nájomného, ktoré by bol nájomca za obvyklých
okolností povinný plniť, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy. Nakoľko v prejednávanom
prípade si žalobcovia ako výšku náhrady za užívanie spoločnej veci nad rozsah spoluvlastníckeho
podielu žalovanej uplatnili len výšku obvyklého nájomného (hoci ich ujma mohla byť vyššia a zahŕňať
aj iné položky), pričom výška bezdôvodného obohatenia sa žalovanej sa rovná práve výške obvyklého

nájomného (ktoré v predmetnom prípade uhrádzať nemusela), súd prvej inštancie v predmetnom konaní
počas celého uplatňovaného konania vychádzal iba z výšky obvyklého nájomného. Žalobcovia v žalobe
stanovili výšku obvyklého nájomného za porovnateľný byt sumou 280,- eur za mesiac bez príslušného
dôkazu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná takúto sumu považovala za neprimerane vysokú, súd
na návrh žalobcov vykonal vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo, ktorý výšku

obvyklého mesačného nájomného za predmetný byt stanovil v rozsahu 288,31 eur mesačne. Pri určení
výšky obvyklého nájomného súd prvej inštancie teda vychádzal z toho, že výška nájmu za daný byt je
280,- eur mesačne (tak, ako si ju uplatnili žalobcovia), nakoľko táto výška sa stala medzi sporovými
stranami po podaní znaleckého posudku nespornou. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že každému zožalobcov za obdobie od 03.07.2011 do 30.06.2014 a od 01.06.2015 do 12.05.2017 prináleží náhrada
v rozsahu 1-iny obvyklého mesačného nájomného (nakoľko v tomto období sa žalobcovia a žalovaná
považujú za podielových spoluvlastníkov) a v období od 13.05.2017 do 31.05.2017 v rozsahu 1/3-

iny obvyklého mesačného nájomného (nakoľko podielovými vlastníkmi v tomto období boli už len
žalobcovia). V ostatnej časti považoval žalobu žalobcov za nedôvodnú, a preto ju zamietol. Čo sa týka
číselného vyjadrenia rozsahu tejto náhrady, tú stanovil pre každého zo žalobcov v rozsahu 4.209,50
eur. Za mesiac júl 2011 stanovil výšku peňažnej náhrady na sumu 65,50 eur po zohľadnení skutočnosti,
že náhrada za 2 dni bola zamietnutá z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania (280/4 :31 x

29). Výšku náhrady za obdobie od 01.08.2011 do 30.06.2014 a od 01.06.2015 do 30.04.2017 t.j. za 58
mesiacov stanovil vo rozsahu 4.060,- eur (t.j. 280/4 x 58). Za obdobie od 01.05.2017 do 12.05.2017
priznal sumu vo výške 27,- eur (280/4 :31 x 12) a za obdobie od 13.05.2017 do 31.05.2017 sumu vo
výške 57,- eur (280/3 : 31 x 19). Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia svojím podaním zo
dňa 29.05.2024 rozšírili svoju žalobu aj o úroky z omeškania, ktoré si uplatnili z nárokovanej sumy v
minimálnej zákonnej výške 5 % od 01.06.2021, t.j. 3 roky spätne t.j. v rozsahu, ktorý nie je premlčaný.

Uviedol, že dňa 14.11.2024 bolo súdu doručené podanie právneho zástupcu žalovanej, ktorým vzniesol
námietku premlčania voči uplatneným úrokom z omeškania. Vo svojom podaní uviedol, že žalobcovia
si uplatnili pohľadávky za obdobie rokov 2012 - 2017. Od uvedeného obdobia uplynuli už viac ako
3 roky a teda nárok na úroky z omeškania je premlčaný. O tejto otázke už opakovane rozhodoval
Najvyšší súd SR, pričom v občianskych veciach konštantne potvrdzuje, že „povinnosť platiť úroky z

omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania,
ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom
začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok" (napr.
rozsudok sp. zn. 1 Cdo 157/2009, uznesenie 9Cdo/357/2021, uznesenie 3 Cdo 72/2018, uznesenie
5Cdo 115/2018). Rovnako túto otázku posúdil aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach I. ÚS

18/2020 a II. ÚS 569/2020. Na základe uvedeného k uplynutiu premlčacích dôb pre uplatnenie úrokov
z omeškania zo žalovaných pohľadávok došlo postupne v rokoch 2015 - 2020. Tým, že si žalobcovia
neuplatnili úroky z omeškania včas, teda počas plynutia 3-ročnej lehoty od splatnosti uplatnených
pohľadávok, došlo k ich premlčaniu. Súd prvej inštancie v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho
súdu SR, na ktorú poukázala žalovaná a ktorá prešla aj testom ústavnosti konštatoval, že uplatnené

úroky z omeškania považuje za premlčané, nakoľko boli uplatnené po uplynutí 3-ročnej lehoty od vzniku
práva na úroky z omeškania. Uviedol, že žalobcovia si svoj posledný nárok na náhradu za nadužívanie
spoluvlastníckeho podielu na dotknutom byte uplatnili svojím podaním zo dňa 23.05.2017, doručeným
súdu dňa 26.05.2017, ktoré bolo žalobkyni doručené dňa 07.12.2017. Tá bola povinná posledne
uplatnený nárok plniť prvý deň po doručení rozšírenej žaloby (ako výzvy, ktorou bol zosplatnený nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia), z čoho vyplýva, že do omeškania sa dostala dňa 09.12.2017.
Nakoľko od tejto doby uplynuli viac ako 3 roky, súd prvej inštancie považoval jej nárok na úroky
z omeškania premlčaný a z tohto dôvodu jej nárok zamietol. Na predmetnú sumu si žalovaná voči
žalobcom započítavala viaceré svoje nároky. V uvedenej súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že
ku kompenzácii podľa § 580 Občianskeho zákonníka je potrebné, aby jeden z účastníkov urobil prejav

k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi. Forma pre tento právny úkon nie je predpísaná, stačí
ústny prejav. Ide o jednostranný právny úkon, pre platnosť ktorého sa vyžadujú náležitosti v zmysle
§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z jeho obsahu musí byť zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka
sa uplatňuje na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke veriteľa, prípadne proti ktorým z
viacerých pohľadávok. Započítací prejav je možné urobiť po tom, čo sa pohľadávky stretli, teda od

okamihu splatnosti tej pohľadávky, ktorá sa stala splatnou neskôr. Započítací prejav, aj keď bol urobený
až po splatnosti oboch pohľadávok, má účinky spätne k okamihu stretu pohľadávok (ex tunc). K tomuto
okamihu, kedy došlo k splatnosti oboch započítavaných pohľadávok, dochádza k zániku pohľadávok
následkom započítania a to v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú. Ak je jedna z nich vyššia, zaniká
len do výšky protipohľadávky, vo zvyšku zostáva naďalej v platnosti (NS SR 4 M Cdo 14/2011). Súd

prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že právny úkon započítania, urobený žalovanou podaním zo dňa
22.12.2017, zodpovedal kritériám, vyžadovaným ustanovením § 37 a § 580 Občianskeho zákonníka,
dostal sa do dispozičnej, teda poznávacej sféry žalobcov 11.01.2018 (deň doručenia odporu žalovanej
žalobcom), preto pristúpil k preskúmaniu dôvodnosti vznesených kompenzačných námietok. Jedným
z týchto nárokov bol nárok voči žalobcovi 2/, vyplývajúci z dedičského rozhodnutia (t.j. uznesenia

Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.06.2015, č.k. 17D/239/2010 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 28.02.2017, č.k. 19CoD/6/2015) v rozsahu 900,17 eur. Nakoľko v priebehu
konania došlo zo strany žalobcu 2/ k úhrade predmetnej sumy, čo potvrdil právny zástupca žalovanej
na pojednávaní dňa 19.09.2022, na tejto kompenzačnej námietke žalovaná ďalej netrvala, a preto sa súdprvej inštancie touto obranou žalovanej nezaoberal. Ďalším z nárokov, ktoré si žalovaná započítavala
bola pohľadávka z dôvodu investícií a zhodnotenia bytu vo výške 2.000,01 eur, čiže v sume 666,67
eur voči každému zo žalobcov, a to v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 22.12.2017. Súd prvej

inštancie poukázal na skutočnosť, že nakoľko v prejednávanom prípade išlo o vynaloženie investícií
bez dohody spoluvlastníkov a nešlo ani o rozhodnutie na základe princípu majorizácie (ktorá skutočnosť
nebola medzi sporovými stranami sporná - viď vyjadrenie žalobcov na č.l. 117), nejedná sa u žalovanej
ako investujúceho spoluvlastníka o nárok voči ostatným spoluvlastníkom, ktorý by sa opieral o § 137
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale v takomto prípade sa žalovaná ako investujúci spoluvlastník môže

domáhaťvydaniabezdôvodnéhoobohatenia,ktoréostatnýmspoluvlastníkomvzniklo.Nakoľkosúdprvej
inštancie nemal ani tvrdené a ani preukázané, že by v prípade investícií zo strany žalovanej sa jednalo
o investície na nutné opravy alebo údržbu, prijal záver, že povinnosť spoluvlastníka (v prejednávanom
prípade žalobcov) vydať bezdôvodné obohatenie vznikla až pri zániku spoluvlastníctva, a to vo výške
zhodnotenia podielu v dôsledku vynaloženej investície, pričom toto zhodnotenie je dané rozdielom ceny
podielu pred investíciou a po nej (NS ČR 22 Cdo 599/99 a 22 Cdo 1644/2005, aj staršia judikatúra

R 37/1982). Poukázal na skutočnosť, že podielové spoluvlastníctvo žalobcov a žalovanej zaniklo až
právoplatnosťou uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.06.2015, č.k. 17D/239/2010 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.02.2017, č.k. 19CoD/6/2015 t.j. dňom 12.05.2017.
Pohľadávka z titulu zhodnotenia predmetného bytu mohla tak vzniknúť až týmto dňom. V tomto smere
žalovaná uviedla, že po smrti svojho manžela rekonštruovala nasledovné: vybúranie kúpeľne, staré

kachlice a sprchovací kút, oprava potrubia, robenie novej dlažby a obkladu v kúpeľni, spravenie novej
hladkej omietky, zapojenie nového sprchovacieho kúta, lakový náter parkiet v spálni a izbe, vyspravenie
a náter stien. K uvedenému zaslala pokladničné doklady. Tiež uviedla, že boli vykonané aj ďalšie práce,
ku ktorým však doklady nenašla, ako napr. výmena wc dosky, výmena skrinky pod umývadlom, výmena
dverí na kuchyni za skladacie, výmena dverí na obývačke a spálni za plné, smrekové, výmena kľučiek

v byte- 4 ks, nový náter dverí (2ks) a skrine na chodbe. Žalobcovia kompenzačnú námietku týkajúcu
sa zhodnotenia bytu v plnom rozsahu neuznávali, nesúhlasili so započítaním žiadnych „investícií“. Na
preukázaný rozsah rekonštrukcie predmetného bytu súd prvej inštancie na návrh žalovanej vypočul
svedka C. N., ktorý tvrdenú rekonštrukciu bytu vykonával (otca žalovanej), ktorý uvádzal skutočnosti
tak v prospech, ako aj v neprospech svojej dcéry, a preto súd prvej inštancie konštatoval, že nemal

žiadny dôvod diskvalifikovať jeho výpoveď iba z dôvodu jeho príbuzenského pomeru k žalovanej, avšak
aj vzhľadom na uvedené, na návrh sporových strán ustanovil znalca, ktorý mal vyčísliť zhodnotenie bytu,
ktoréspočívalovrekonštrukciikúpeľne.Ustanovenýznalecvosvojomposudkuč.37/2022stanovilvýšku
technického zhodnotenia predmetného bytu žalovanou v rozsahu vykonanej rekonštrukcie kúpeľne,
na sumu 2.924,83 eur, t.j. vo väčšom rozsahu ako tvrdila a uplatnila si žalovaná. Táto preto podaním

zo dňa 05.09.2022 svoju kompenzačnú námietku rozšírila na sumu 2.193,62 eur, t.j. 731,20 eur voči
každému zo žalobcov. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal skutočnosťou, či zo strany žalovanej
mohlo dôjsť k jednostrannému započítaniu pohľadávky z titulu zhodnotenia bytu, skúmal splnenie
podmienky splatnosti pohľadávky u kompenzačnej námietky, týkajúcej sa práve pohľadávky žalovanej
voči žalobcom z dôvodu zhodnotenia bytu. Konštatoval, že táto kompenzačná námietka bola zo strany

žalovanej vznesená v odpore, a to v sume 2.000,01 eur. Nakoľko aj pri tomto nároku žalovanej zákon
neupravuje dobu splnenia, aplikoval § 563 Občianskeho zákonníka, a preto žalobcovia boli povinní plniť
prvýdeňpotom,čoboližalovanouosplneniepožiadaní.Aknedošlokpožiadaniužalobcovnazaplatenie
tohto nároku skôr (čo žalovaná ani netvrdila a ani nepreukázala), bolo potrebné za kvalifikovanú výzvu
považovať kompenzačnú námietku, resp. odpor žalovanej. Dňom splatnosti tejto pohľadávky žalovanej

bol potom deň po doručení odporu žalobcom t.j. v prejednávanom prípade 11.01.2018. Z uvedeného
preto vyvodil, že v čase vznesenia započítacej námietky predmetná pohľadávka splatná nebola, a preto
táto pohľadávka nemohla byť v čase podania odporu predmetom započítania. Avšak žalovaná vo
svojom podaní zo dňa 05.09.2022 uviedla: „voči znaleckému posudku nemám výhrady. Na základe
jeho výsledkov si žalovaná uplatňuje voči žalobcom kompenzačnú námietku (započítanie) v sume

2.193,62 eur, t.j. v sume 731,21 eur voči žalobcovi v rade 1/, 731,20 eur voči žalobcovi v rade 2/ a
731,20 eur voči žalobcovi v rade 3/, pričom na strane žalobcov voči pohľadávkam najskôr splatným.“
Súd prvej inštancie tento jej prejav posúdil ako námietku započítania z dôvodu zhodnotenia bytu v
rozsahu 2.193,62 eur. Konštatoval, že takýto započítavací prejav bol už vznesený po splatnosti uvedenej
pohľadávky, avšak len do výšky 2.000,01 eur. Vznesenie pohľadávky nad túto sumu bolo opätovne

vykonané pred jej splatnosťou, nakoľko žalovaná ani netvrdila, že by na zaplatenie uvedenej pohľadávky
vyzvala žalobcov mimo súdneho konania, a preto súd prvej inštancie z dôvodu, že takáto pohľadávka
nebola splatná, nad túto sumu konštatoval, že započítavací prejav nebola žalovaná oprávnená vykonať.
Avšak započítavací prejav vo výške 2.000,01 eur bol vykonaný po vyvolaní jej splatnosti, a preto sasúd prvej inštancie zaoberal aj vznesenou námietkou premlčania. Uviedol, že pohľadávka žalovanej z
titulu zhodnotenia predmetného bytu vznikla až dňom 12.05.2017, jej splatnosť bola v zmysle § 563
Občianskeho zákonníka zo strany žalovanej vyvolaná dňom 11.01.2018. Podľa § 112 Občianskeho

zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a
v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.
Nakoľko k uplatneniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo podaním odporu, týmto dňom
došlo k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty tak na uplatnenie ako aj na priznanie tohto práva, a
preto súd prvej inštancie pohľadávku žalovanej z titulu zhodnotenia bytu za premlčanú nepovažoval.

Pretoobranužalovanejspočívajúcuvovzneseníkompenzačnejnámietkyztituluzhodnoteniaužívaného
bytu vyhodnotil ako dôvodnú, a to do výšky 666,67 eur voči každému zo žalobcov. V rámci svojej
obrany žalovaná vzniesla aj ďalšiu kompenzačnú námietku (a to na pojednávaní dňa 22.02.2019),
ktorá sa týkala skutočnosti, že žalobcovia ako podieloví spoluvlastníci bytu a jeho príslušenstva sa
žiadnym spôsobom nepodieľali na nákladoch spojených s užívaním bytu, pričom tieto si uplatnila vo
výške 2.761,47 eur. Nakoľko spoluvlastnícky vzťah sporových strán zanikol právoplatnosťou dedičského

rozhodnutia, súd prvej inštancie bol toho názoru, že obrana žalovanej je v tomto smere relevantná, a
preto pristúpil k meritórnemu preskúmaniu tohto nároku žalovanej. Aj napriek skutočnosti, že žalobcovia
predmetný byt v ostatne uvedenom období vôbec neužívali (rovnako ako ani služby/plnenia spojené s
užívanímbytu),akopodielovíspoluvlastnícimalizákonnúpovinnosťuhradiťauhrádzaťplatbyzaplnenia
spojené s užívaním bytu ako aj príspevok do fondu prevádzky, údržby a opráv spolu so žalovanou,

a to práve s poukazom na § 7b ods. 5 vety prvej a § 10 ods. 1 vety prvej zákona č. 182/1993 Z.z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v rozhodnom znení v spojení s § 139 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie nesúhlasil s názorom žalovanej o tom, že pohľadávka z titulu úhrad
platieb za užívanie bytu sa stáva splatnou raz ročne, a to dňom 30.06. nasledujúceho kalendárneho
roka z dôvodu nutnosti vykonania vyúčtovania týchto platieb za predchádzajúci rok, ale vzhľadom na

povinnosť vlastníka bytu uhrádzať tieto platby vo forme preddavku s mesačnou periodicitou, a to v
súlade so zmluvou o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy, súd je toho názoru, že po
vykonaní mesačnej platby z titulu týchto úhrad, žalovanej vzniklo právo požadovať náhradu od ostatných
spoluvlastníkov, teda žalobcov podľa ich podielov. Nakoľko súdu prvej inštancie neboli poskytnuté
tvrdenia ohľadom skutočností, kedy a v akom rozsahu v období rokov 2010 až 2016 si žalovaná svoju

povinnosť uhrádzať mesačné preddavky plnila, mal za to, že táto povinnosť jej vznikla prvého dňa
v tom ktorom mesiaci, a preto nasledujúcim dňom mala právo žiadať od ostatných spoluvlastníkov
náhradu prislúchajúcu k ich spoluvlastníckemu podielu. Čo sa týka roka 2017, z listinného dôkazu,
založeného v spise na č.l. 98, mal za zrejmé, že žalovaná jednotlivé preddavkové platby uhrádzala
nasledovne: dňa 17.01.2017 sumu 84,- eur, dňa 16.02.2017 sumu 84,- eur, dňa 16.03.2017 sumu 84,-

eur, dňa 19.04.2017 sumu 84,- eur, dňa 16.05.2017 sumu 84,- eur. Súd prvej inštancie konštatoval,
že jednou z podmienok pre jednostranné započítanie pohľadávky je podmienka splatnosti pohľadávky,
ktorá musí byť splnená najneskôr k dobe započítania. V tomto smere súd konštatuje, že pohľadávka
žalovanej z titulu úhrad do fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia, ktorú hradila vo vyššej
miere, než aký pripadal na jej podiel sa v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka stala splatnou až

v dôsledku výzvy žalovanej ako veriteľa, keďže vo všeobecnosti platí, že splatnosť dlhu nadväzuje
na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi dohodnutá,
stanovená právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka
ukladá dlžníkovi povinnosť plniť deň nasledujúci po tom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak veriteľ
vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto doby. Za výzvu sa považuje aj

žaloba alebo kompenzačná námietka. V takomto prípade dlh sa stane splatným deň po doručení žaloby
dlžníkovi, resp. po doručení kompenzačnej námietky veriteľovi. K omeškaniu dochádza uplynutím lehoty
splatnosti. Vzhľadom k tomu, že pri nároku žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 454
Občianskeho zákonníka nie je v Občianskom zákonníku určená doba splnenia, bolo i v posudzovanej
veci potrebné vychádzať z toho, že tí, ktorí boli povinní bezdôvodné obohatenie vydať (žalobcovia) boli

povinní plniť prvý deň po tom, čo boli žalovanou o splnenie požiadaní. Ak nedošlo k požiadaniu žalobcov
navydaniebezdôvodnéhoobohateniaskôr(čožalovanáaninetvrdilaaaninepreukázala),bolopotrebné
za kvalifikovanú výzvu považovať kompenzačnú námietku. Dňom splatnosti pohľadávky žalovanej na
vydanie bezdôvodného obohatenia bol potom deň po doručení tejto kompenzačnej námietky žalobcom
t.j. v prejednávanom prípade 23.02.2019. Z uvedeného preto vyplýva, že v čase vznesenia započítacej

námietky predmetná pohľadávka splatná nebola, a preto táto pohľadávka nemohla byť predmetom
započítania, keďže ako vyplýva z rozsudku NS SR sp.zn. 4MCdo 14/2011 (R 58/2013) započítací prejav
je možné urobiť po tom, čo sa pohľadávky stretli, teda od okamihu splatnosti tej pohľadávky, ktorá sa
stala splatnou neskôr. Súd prvej inštancie preto na takto vznesenú námietku započítania prihliadal,keďže táto nebola vznesená po splatnosti pohľadávky, ktorej sa týkala (žalovaná vo svojom podaní
zo dňa 05.09.2022 iba uviedla, že trvá na už vznesenej námietke). Vzhľadom na vyššie uvedené mal
súd prvej inštancie za to, že každému zo žalobcov by mala z titulu náhrady za užívanie bytu nad

rozsah spoluvlastníckeho podielu patriť suma vo výške 4.209,50 eur, pričom po zohľadnení dôvodnej
kompenzačnej námietky zo strany vo výške 666,67 eur (z titulu zhodnotenia bytu žalovanou), zaviazal
žalovanú na zaplatenie sumy vo výške 3.542,83 eur pre každého zo žalobcov. O trovách konania súd
prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP tak, že náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa
pomeru úspechu a neúspechu účastníkov.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vo výroku I. žalobu zamietne, vo výroku III. zmení tak, že
prizná žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % a výrok IV. a V. zruší. V podanom odvolaní
úvodom zhrnula priebeh súdneho sporu. Následne uviedla, že v poradí prvým rozsudkom súdu prvej
inštancie bola zaviazaná zaplatiť každému zo žalobcov sumu 3.484,45 eur a nahradiť časť trov konania.

Na základe odvolania žalovanej odvolací súd vydal dňa 26.03.2024 uznesenie, ktorým predchádzajúci
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom súd prvej
inštancie uložil žalovanej, aby každému zo žalobcov zaplatila sumu 3.542,83 eur a nahradila časť
trov konania, čím uložil žalovanej povinnosť zaplatiť vyššiu sumu ako predchádzajúcim prvostupňovým
rozsudkom, a to aj napriek tomu, že z obsahu uznesenia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací

súd výrok o zamietnutí časti žaloby ani nepreskúmaval a v tejto časti predchádzajúci rozsudok ani
nezrušil. Z obsahu uznesenia odvolacieho súdu je zrejmé, že výrok o zrušení rozsudku prvoinštančného
súdu sa vzťahuje len na výroky I., III., IV. a V. rozsudku a v uznesení odvolacieho súdu tak išlo len
o chybu v písaní. Súdu prvej inštancie vytýkala, že napriek tomu, že mal znovu posúdiť všetky námietky
žalovanej proti nároku uplatnenému žalobcami, tieto posúdil len formálne. Súd prvej inštancie rozhodol

už na prvom pojednávaní po vrátení veci odvolacím súdom, hotové znenie rozsudku majúceho 27
strán podpísal menej ako dve hodiny po ukončení prvého pojednávania, čo je fyzicky nemožné. Súdu
prvej inštancie vytýkala, že v konaní pred súdom prvej inštancie vzniesla kompenzačnú námietku v
sume 3.079,33 eur z dôvodu platenia platieb, na ktoré boli povinní všetci spoluvlastníci bytu (platby
boli vo výške 4.105,77 eur, z čoho 3-iny je suma 3.079,33 eur). Súd prvej inštancie túto námietku

neuznal vôbec z dôvodu, že v čase započítacieho prejavu nebola pohľadávka podľa názoru súdu
splatná. Podľa názoru súdu sa pohľadávka stala splatnou až kompenzačným prejavom žalovanej a až
ďalším úkonom po tomto kompenzačnom prejave mohlo dôjsť k započítaniu pohľadávky. Nesúhlasila
s takýmto právnym názorom s tým, že tento je zároveň v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu,
v ktorej súvislosti poukazovala na rozhodnutie sp. zn. 2Mcdo/1/2008 s tým, že nie je pred započítacím

prejavom potrebná výzva na „zosplatnenie“ pohľadávky. Požiadavka súdu na dvojkrokové započítanie
(1. zosplatnenie výzvou, 2. započítanie) je v rozpore s judikatúrou NS SR. Pokiaľ súd prvej inštancie
opiera svoj názor o rozsudok NS SR sp. zn. 4Mcdo/14/2011, mala za to, že súdom prvej inštancie
citovaná časť judikátu predstavovala len všeobecné formulácie bez ich aplikácie na konkrétny prípad.
S poukazom na vyjadrenie zo dňa 05.09.2022 mala za to, že súdu prvej inštancie aj druhej strane

z tohto vyjadrenia musela byť úplne zrejmá výška aj právny dôvod započítaných pohľadávok. K otázke
premlčania započítavanej pohľadávky uviedla, že v predchádzajúcom rozsudku súd prvej inštancie
zhodnotil, že ku dňu započítania (22.02.2019) bola pohľadávka z veľkej časti premlčaná. Uviedla, že súd
prvej inštancie tvrdí, že pohľadávka žalovanej nebola splatná a ako nesplatná bola následne premlčaná.
Že od jej vzniku neexistoval moment, počas ktorého by bola započítateľná. Mala za to, že sa jedná o

nesprávny výklad zo strany súdu prvej inštancie s poukazom na to, že je dlhodobo a stabilne judikované,
že premlčanie sa posudzuje ku dňu stretu pohľadávok, nie ku dňu vykonania/dôjdenia započítacieho
prejavu druhej strane. Trvala na tom, že súd prvej inštancie predmetnú otázku vyriešil nesprávne.
Poukazovala na to, že pohľadávka žalobcov, ako aj pohľadávka žalovanej vznikli prakticky v tom istom
čase (u žalovanej každý mesiac od 08.02.2010 do 31.05.2017 - u žalobcov 03.07.2011 - 30.06.2014,

01.06.2015 - 31.05.2017) a z toho istého dôvodu - užívanie bytu a platenie platieb zaň. S poukazom
na rozhodnutie sp. zn. 2Mcdo 1/2008 uviedla, že zmyslom započítania je šetrenie dvojakého splnenia
vzájomných pohľadávok a zjednodušenie majetkových vzťahov medzi účastníkmi a s tým súvisiaca
procesná ekonómia - aby neprebiehali v zásade duplicitné spory z jednej a druhej strany. Záver súdu
prvej inštancie považuje za nesprávny a neudržateľný s poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 2Mcdo 1/2008 zo dňa 26.02.2009. Na posúdenie celej záležitosti považovala za potrebné
uviesť, že žalovaná pokračovala v užívaní bytu po smrti svojho manžela, pričom až do 10.06.2014
ju nikto z dedičov (žalobcov) nevyzýval ani na vysťahovanie a ani za náhradu za užívanie. Uviedla,
že počas užívania bytu platila všetky platby spojené s bytom. Mala za to, že situácia je v poriadkua žalobcovia s ňou súhlasia. Nemala záujem si voči žalobcom čokoľvek uplatňovať. Žaloba jej bola
doručená až v decembri 2017, dovtedy nemala žiadnu informáciu o tom, že by si žalobcovia tento
ich údajný nároku uplatňovali, preto záver, že jedna strana si pohľadávku uplatniť môže a druhá nie,

hoci vychádzajú z tej istej situácie, považuje prinajmenšom za rozporný s dobrými mravmi. Uviedla, že
v predchádzajúcom odvolaní žalovaná dôvodila, že súd prvej inštancie nemal na premlčanie pohľadávky
prihliadať, keďže žalobcovia námietku premlčania nevzniesli. Námietku premlčania vzniesli žalobcovia
v opätovnom prvoinštančnom konaní. Po vrátení veci odvolacím súdom vznesenú námietku premlčania
žalovaná považuje za rozpornú so základnými princípmi CSP. Odvolanie podávala v tejto časti práve

z dôvodu, že žalobcovia námietku premlčania nevzniesli. Odvolací súd s tvrdením žalovanej súhlasil
a jeho rozhodnutie bolo zjavne v prospech žalovanej. Pokiaľ súd prvej inštancie neuznal žalovanej
kompenzačnú námietku z dôvodu zhodnotenia spoločnej veci v sume 46,53 eur voči každému žalobcovi,
z tých istých dôvodov, pre ktoré žalovanej neuznal kompenzačnú námietku platieb, ktoré výlučne platila
za byt, a na ktoré boli povinní všetci spoluvlastníci, poukazovala na to, že na túto námietku sa v plnom
rozsahu vzťahujú dôvody uvedené vyššie. Ďalej považovala za irelevantnú skutočnosť, či žalovaná

užívala byt na základe dohody alebo bez nej. Zastávala názor, že súd prvej inštancie mal posudzovať
mieru užívania vo vzťahu k celej dedičskej podstate, nielen voči jednej časti tejto podstaty. Hodnota
dedičstva a bytu je súdu známa z dedičského rozhodnutia, tieto hodnoty neboli medzi stranami sporné
a súd vie veľmi jednoducho určiť pomery medzi účastníkmi. Ďalej dôvodila tým, že žalobcovia až do
podania žaloby v roku 2014 neprejavovali záujem o byt, jeho užívanie a celú záležitosť. Po celý ten

čas vedeli o jeho užívaní žalovanou a boli si vedomí, že sú dedičia. Hoci mali v tom čase postavenie
spoluvlastníkov, nevyzvali žalovanú na úpravu v užívaní bytu, preto úprava vykonaná poručiteľom
za života trvala aj naďalej a žalobcovia svojou nečinnosťou konkludentne súhlasili so stavom veci.
Žalobcovia neiniciovali akékoľvek rozhodovanie spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou
podľa § 139 ods. 2 Obč. zák., a to až do skončenia dedičského konania. Takéto rozhodnutie nebolo

prijaté až do samotného skončenia dedičského konania. Žalovaná nesúhlasila ani s výrokom o trovách
konania s odôvodnením, že aj keby výrok v merite veci ostal nezmenený, súd prvej inštancie mieru určil
nesprávne, keď ignoroval skutočnosť, že každý zo žalobcov si uplatnil aj úroky z omeškania.

3. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

považujú v plnom rozsahu za vecne i právne správne. Navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
potvrdil a zároveň im priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Poukazovali na priebeh
doterajšieho konania. Vyslovili názor, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku dôsledne
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré dokazovaním vyšli najavo a vec po právnej stránke správne
posúdil, rešpektujúc pritom právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v jeho uznesení. K jednotlivým

odvolacím námietkam vzneseným žalovanou uviedli okrem iného, že z výroku uznesenia odvolacieho
súdu jednoznačne vyplýva, že zrušený bol rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu. Bolo
povinnosťou súdu prvej inštancie po vrátení veci na nové konanie opätovne rozhodnúť o celom
predmete konania. Naviac po vrátení veci došlo k rozšíreniu žaloby a súd zmenu žaloby na pojednávaní
dňa 18.11.2024 pripustil a o tejto žalobe následne vo svojom rozsudku rozhodol. Pokiaľ žalovaná

v podanom odvolaní namieta časť elektronickej autorizácie rozsudku v kontexte časového odstupu
od skončenia pojednávania, uviedli, že zistenia žalovanej svedčia o tom, že zákonný sudca sa na
pojednávanie dôkladne pripravil a keďže na pojednávaní dňa 18.11.2024 nebolo vykonávané žiadne
dokazovanie, ktoré by bolo spôsobilé zmeniť právny názor súdu na pojednávanú vec, súdu nič nebránilo
na pojednávaní rozhodnúť a už v rámci ústneho odôvodnenia rozsudku vychádzať z pripravených

podkladov. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní trvá na tom, že súd prvej inštancie mal ako dôvodnú
posúdiť jej kompenzačnú námietku v sume 3.079,33 eur, v tejto časti sa v plnom rozsahu žalobcovia
stotožnili s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalovaná nemohla vzniesť
kompenzačnú námietku, pretože žiadnym svojím úkonom predtým nevyvolala jej splatnosť. Pokiaľ
poukazovala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Mcdo/1/2008, tak právne závery v ňom uvedené nie sú

aplikovateľné na prejednávanú vec, pretože v citovanom judikáte je riešená situácia, kedy na podklade
zrušenej zmluvy vzniká zmluvným stranám priamo zo zákona právo, resp. povinnosť na vydanie
bezdôvodného obohatenia, a teda táto povinnosť nie je viazaná na výzvu podľa § 563 Občianskeho
zákonníka. Zároveň uviedli, že na to, aby sa nároky žalovanej stali voči žalobcom splatnými, je potrebná
kvalifikovaná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo však žalovaná neurobila a preto súd

prvej inštancie postupoval správne, keď kompenzačnú námietku, a to i s poukazom na publikované
rozhodnutie R 58/2013 neuznal. Pokiaľ ďalej žalovaná v podanom odvolaní žalovaná brojí proti postupu
súdu prvej inštancie, ktorý jej titulom údajného technického zhodnotenia byt nepriznal čiastku 64,53 eur
proti každému zo žalobcov, uviedli, že žalovaná si sama ocenila zhodnotenie bytu na sumu 2.000,01eur, ktorú žiadala započítať. Keďže samotné zhodnotenie bytu popierajú, v dôsledku čoho bola sporná
aj výška zhodnotenia bytu, bol podaný znalecký posudok, v ktorom znalec ustálil zhodnotenie bytu na
sumu vo výške 2.193,62 eur. Po oboznámení so závermi znalca, žalovaná rozšírila svoju pôvodnú

kompenzačnú námietku, konala tak účelovo a špekulatívne po zistení, že znalec ustáli cenu zhodnotenia
na vyššiu sumu ako sama žiadala. Takáto procesná špekulácia žalovanej nemôže viesť k úspechu,
pretože pokiaľ by boli hodnotu technického zhodnotenia bytu žalobcovia uznali, bez dokazovania
znalcom by sa uspokojila so sumou 2.000,01 eur. V ďalšej časti odvolania žalovaná polemizuje
srozhodnutímsúduprvejinštancie,pokiaľideosamotnýzákladpodanejžaloby.Žalobcoviatrvalinatom,

že takto vznesená námietka zo strany žalovanej je v plnom rozsahu nedôvodná a súd prvej inštancie sa
s ňou v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal správne. Trvali na tom, že nikdy nebránili žalovanej
v užívaní ostatných nehnuteľností – garáž v C., rodinný dom v A. R., osobný automobil Peugeot 206,
či napríklad podielové listy, tvoriace masu dedičstva a z ich užívania ju nikdy nevylúčili. Preto obrana
žalovanej, spočívajúca v tvrdení, že užívala len nehnuteľnosti, a teda predmetný byt po poručiteľovi v C.,
a to v rozsahu aký zodpovedal jej dedičskému podielu, pričom ostatné nehnuteľnosti a hodnoty patriace

do masy dedičstva, ktoré neužívala, mohli užívať žalobcovia, je irelevantná. Taktiež je nesporné, že tým,
žežalovanásivýlučnesamanárokovalaužívaťpredmetnýbyt,zabránilažalobcomvjehozhodnocovaní,
ktoré by dosiahli napríklad jeho prenájmom. Je teda nesporné, že žalovaná sa nielenže zo strany súdu
domáha, aby jej poskytol ochranu aj v prípade, keď užívala predmetný byt v rozsahu prevyšujúcom
jej dedičský podiel, ale zároveň, aby jej voči žalobcom priznal nárok na náhradu časti uhradených

nákladov, ktoré bola v skutočnosti povinná uhrádzať výlučne ona ako vedľajšia užívateľka bytu a ktoré
náklady boli zohľadnené vo výške nájomného, ktorého úhrady sa voči nej žalobcovia domáhali. V závere
odvolania žalovaná argumentuje tým, že žalobcovia si mali byť vedomí, že byt užíva a že ju na žiadnu
nápravu nevyzvali. V tejto časti sú námietky žalovanej nedôvodné, súd sa s otázkou právneho základu
uplatneného nároku vo svojom rozsudku dostatočne vyporiadal a v bode 32. svojho rozsudku odkazuje

na tri rôzne rozhodnutia NS SR, z ktorých rezultuje záver, že žalovaná je v prípade excesívneho užívania
spoločnej veci povinná zaplatiť ostatným podielovým spoluvlastníkom primeranú peňažnú náhradu.
Námietka žalovanej, týkajúca sa užívania iných veci patriacich do dedičstva, je irelevantná a nemá
žiadny dopad na správne posúdenie prejednávanej veci.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania čo do výroku I.
a v závislých výrokoch o trovách konania – výroky III., IV. a V. podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku I. podľa § 388 CSP zmeniť, nakoľko
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho zrušenie (§ 389 CSP), ani potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).
Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario),

keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým bola žaloba v ostatnej časti zamietnutá, odvolací
súd nepreskúmaval, keďže v tomto rozsahu rozhodnutie suspenzívnym účinkom odvolania dotknuté

nebolo, v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie (výrok II.) nadobudol právoplatnosť.

6. V danej veci bol predmetom sporu nárok žalobcov ako podielových spoluvlastníkov spoločného bytu
voči žalovanej uplatnený z titulu peňažného plnenia voči spoluvlastníkovi za užívanie spoločnej veci nad
rozsah spoluvlastníckeho podielu za podielovú spoluvlastníčku predmetného bytu. V konaní si zároveň

žalovaná voči žalobcom uplatnila kompenzačnú námietku, ktorou započítala viaceré svoje nároky.

7. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 24.10.2022 č.k. 27C/153/2014-269 výrokom
I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 3.484,45 eur, žalobcovi 2/ sumu vo
výške 3.484,45 eur a žalobkyni 3/ sumu vo výške 3.484,45 eur, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti

rozsudku, výrokom II. v ostatnej časti žalobu zamietol, výrokom III. priznal žalobcovi 1/ proti žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,4%, výrokom IV. priznal žalobcovi 2/ a výrokom V. priznal
žalobkyni 3/ voči žalovanej totožný nárok na náhradu trov konania ako žalobcovi 1/. V dôsledku
podaného odvolania žalovanou odvolací súd uznesením zo dňa 26. marca 2024 č.k. 27Co/18/2023-305
v spojení s opravným uznesením zo dňa 12. septembra 2025 č.k. 27Co/18/2023-370 rozsudok súdu

prvej inštancie vo výrokoch I., III., IV., V. zrušil a v tejto časti vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. I napriek tomu, že pred vydaním opravného uznesenia odvolacím súdom
bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
z obsahu napadnutého uznesenia, ako aj z obsahu samotného spisu bolo nesporné, že došlo výlučnek opisnej chybe, keď z výroku uznesenia odvolacieho súdu vypadlo, že rozsudok súdu prvej inštancie
sa zrušuje len v napadnutej časti za dodržania princípu reformatio in peius, aplikovateľnej pri podaní
opravného prostriedku, vychádzajúc z toho, že podanie odvolateľa nemôže zhoršiť jeho postavenie.

Uvedenýprincípsauplatňujeajprizrušenírozhodnutiaavrátenívecisúdunižšiehostupňa.Odvolacísúd
v zrušujúcom uznesení vytýkal súdu prvej inštancie, že sa zaoberal premlčaním nároku žalovanej nad
rámec uplatnenej námietky premlčania vznesenej žalobcami. Zároveň uložil súdu prvej inštancie vecne
preskúmať nárok žalobcu a kompenzačnú námietku žalovanej za súčasného zistenia skutkového stavu,
čopredpokladátiežvysporiadaniesaajsovšetkýmiodvolacíminámietkamivpodanomodvolaní,včítane

námietky týkajúcej sa rozšírenia kompenzačnej námietky žalovanou podaním zo dňa 05.09.2022, ako
aj so všetkými odvolacími námietkami obsiahnutými v podanom odvolaní, včítane tých, ktoré považuje
odvolateľka za otázky zásadného právneho významu, predovšetkým ustálenie rozhodnej doby stretu
pohľadávok pre posúdenie otázky premlčania vzájomnej pohľadávky. Vyššie uvedenú úlohu si súd
prvej inštancie, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého (v poradí druhého) rozhodnutia, po vrátení
veci súdom prvej inštancie v udržateľnej kvalite splnil. V dôsledku nesprávnej interpretácie zrušujúceho

uznesenia odvolacieho súdu ale súd prvej inštancie do svojho v poradí druhého rozsudku v danej veci zo
dňa 18.11.2024 č.k. 27C/153/2014-330 nesprávne prevzal aj časť, ktorá odvolaním nebola napadnutá
anapadnutýmvporadídruhýmrozsudkomrozhodolvýrokomI.tak,žežalovanejuložilpovinnosťzaplatiť
žalobcovi 1/ sumu vo výške 3.542,83 eur, žalobcovi v rade 2/ sumu vo výške 3.542,83 eur a žalobcovi
v rade 3/ sumu vo výške 3.542,83 eur, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom

II. v ostatnej časti žalobu zamietol, výrokom III., IV., V. rozhodol tak, že žalobcom 1/, 2/, 3/ každému
osobitne priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48,88 %. V uvedenej súvislosti
odvolací súd súladne s názorom žalovanej konštatuje, že napadnutým v poradí druhým rozsudkom súd
prvej inštancie priznal žalobcovi vyššiu sumu, a tak rozhodol o veci, ktorá už predtým bola právoplatne
rozhodnutá.

8. Odvolateľka (žalovaná) nešpecifikovala v zmysle ust. § 365 ods. 1 uplatnené odvolacie dôvody,
avšak vychádzajúc z obsahu odvolania odvolací súd vyvodil, že uplatňuje dôvody na odvolanie
uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/
existencia inej vady, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje

rozhodnutie). Žalovaná v konkrétnosti namietala samotný základ podanej žaloby, správnosť posúdenia
kompenzačných námietok, namietala časť elektronickej autorizácie rozsudku v kontexte časového
odstupu od skončenia pojednávania a v konečnom dôsledku súdu prvej inštancie vytýkala, že priznal
žalobcom vyššiu sumu ako v predchádzajúcom zrušenom rozsudku.

9. Odvolací súd okrem vyššie uvedenej poslednej uplatnenej odvolacej námietky nevzhliadol dôvodnosť
podaného odvolania.
10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP spočíva v absencii procesných podmienok.
Procesné podmienky sú upravené v ustanovení § 161 ods. 1 CSP. Na to, či sú splnené podmienky,
za ktorých môže súd konať vo veci a rozhodnúť, prihliada súd kedykoľvek za konania. Nedostatky

niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné, čo znamená, že prítomnosť takéhoto nedostatku
absolútne bráni súdu v konaní a rozhodnutí vo veci a jedine správne rezultuje do zastavenia konania.
Nedostatky iných procesných podmienok sú odstrániteľné, a teda súd po zistení nedostatku procesnej
podmienky sa pokúsi tento nedostatok odstrániť (vlastným postupom alebo výzvou strane sporu na
odstránenie nedostatku). V prípade neodstránenia odstrániteľného nedostatku súd konanie zastaví.

11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho
rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so

súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

12. Nesprávny skutkový záver - odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je spôsobilým odvolacím
dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom
konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade,

ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v
hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska
ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

13. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom
vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový
stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce
bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil
podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval

vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

14. Pokiaľ žalovaná namietala postup súdu prvej inštancie v tom, že časť elektronickej autorizácie
rozsudku v kontexte časového odstupu od skončenia pojednávania menej ako dve hodiny považuje
za fyzicky nemožný s tým, že súd prvej inštancie mal konečné znenie rozsudku pripravené už pred

pojednávaním a samotné pojednávanie súd považoval už len za nutnú formalitu, odvolacia námietka
žalovanej nie je dôvodná. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že vzhľadom na krátkosť času
od pojednávania a vyhotovenie rozsudku súd prvej inštancie považoval „už len za nutnú formalitu, ktorá
ho ale nevyrušila pri vydávaní rozsudku vo vopred pripravenom znení“. Len samotný fakt, že rozsudok
bol vydaný v krátkej lehote po skončení pojednávania, nepreukazuje porušenie procesného postupu.

Uvedené svedčí práve o tom, že zákonný sudca sa na pojednávanie dôkladne pripravil.

15. Odvolací súd dáva do pozornosti, že stabilná rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania, vrátane ich dôvodov a námietok (napr. sp. zn. I. ÚS/204/2010, II. ÚS/3/97).

16. Bez právneho významu sú aj námietky žalovanej, týkajúce sa nespokojnosti s posúdením
kompenzačnej námietky, ako aj posúdenia samotného základu podanej žaloby. Uvedené ťažiskové

odvolacie námietky žalovanej boli žalovanou produkované už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa nimi
opakovane dostatočne, zrozumiteľne a správne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, a to aj
s poukazom na aktuálnu judikatúru. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté
v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení rozsudku

náležitým spôsobom vysporiadal s uvedenými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody žalovaná
prezentovalaužpočaskonaniapredsúdomprvejinštancie,pridržiavajúcsaskôrvedenejargumentačnej
línie a s poukazom na danú vec neaplikovateľné rozhodnutie NS SR.

17. Odvolací súd po komplexnom posúdení danej veci dospel k záveru, že odvolacie námietky žalovanej

s výnimkou zásady reformatio in peius sú nedôvodné. Opakovane je potrebné ale uviesť, že k porušeniu
uvedenej zásady došlo v dôsledku nesprávnej interpretácie zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu,
ku ktorej došlo v dôsledku opisnej chyby v uznesení odvolacieho súdu, ktorá bola napravená opravným
uznesením. Na konečný výsledok sporu s odvolacom konaní nemá vplyv ani zmena žaloby spočívajúca
v rozšírení o úroky z omeškania, nakoľko o.i. aj v tejto časti súd prvej inštancie žalobu zamietol.

S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ každému po 3.484,45 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

18. Odvolací súd zároveň uvádza, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto
požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v.Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/
Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

19. V konečnom dôsledku bolo potrebné rozhodnúť tiež o náhrade trov konania medzi stranami sporu
vzniknutých stranám sporu tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, a to

podľa § 396 ods. 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že náhradu trov konania odvolací súd pomerne
rozdelil podľa pomeru úspechu a neúspechu účastníkov. V konaní bol každý zo žalobcov úspešný v časti
o zaplatenie sumy 3.484,45 eur a žalovaná úspešná proti každému žalobcovi vo výške 1.275,47 eur,
z čoho vyplýva, že úspešnejšou stranou sporu boli žalobcovia, ktorých čistý úspech má hodnotu 46,4 %.

20. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Odvolací súd s prihliadnutím na odvolaciu námietku žalovanej, kde uviedla „aj keby úrok v merite veci
ostal nezmenený, súd mieru určil nesprávne. Súd úplne ignoroval skutočnosť, že každý zo žalobcov si
uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.759,92 eur od 01.06.2021 až do zaplatenia“,

poukazuje na konštantnú judikatúru, podľa ktorej úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a pokiaľ nie sú samostatne predmetom konania (vyčíslené z určitej
istiny, v určitej sadzbe, za určité obdobie a uplatnené samostatne alebo popri istine ako kapitalizované
úroky z omeškania), súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádza len z uplatnenej
istiny a z úspechu strán sporu k tomuto nároku. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, t.j.

veci hlavnej a znášajú osud hlavnej veci, preto ak sú uplatnené spolu s istinou, netvoria osobitný predmet
konania a nejde ani o spojenie dvoch samostatných vecí. Z uvedeného vyplýva, že čiastočný úspech
žalovanej v časti úrokov z omeškania nemá na rozhodnutie o náhrade trov konania žiaden vplyv.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).