Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, November 3, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/80/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6424200634
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6424200634.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX. XXXXXXXX XXXX, bytom C. D., E. F. XXXX/XX, právne zastúpený ŠKODA LEGAL s.r.o., so
sídlom Bratislava, Jarabinková 17563/2C, IČO: 47 244 259, proti žalovanej: Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.
28C/21/2024-127 zo dňa 29. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 28C/21/2024-127 zo dňa 29. apríla 2025 vo výroku I.
a III. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj len „súd prvej inštancie“

alebo aj „okresný súd“) rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1 000,- eur do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % (výrok III.).
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou súdu
dňa 29. februára 2024 domáhal voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia práva
európskej únie.

1.2 Súd prvej inštancie skonštatoval, že vnútroštátna právna úprava v podobe zák. č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom zbore“) umožňovala rozvrhnúť pracovný
čas hasičov tak, že tento presiahol maximálny priemerný týždenný pracovný čas v zmysle čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“) ako následok skutočnosti, že vnútroštátna úprava
preúčelyrešpektovaniamaximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasunerešpektovalavýklad

pojmu pracovný čas v zmysle čl. 2 Smernice v rozsahu času pripadajúceho na pracovnú pohotovosť.
1.3 Z dokazovania vyplynulo, že žalobca mal v rozhodnom období (01. január 2021 až 31. december
2023) ako hasič rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne. Žalobca predložil prehľad plánu pre rozhodné
obdobie,zktoréhovyplývalikonkrétnedniakonkrétnehodiny,vktorýchžalobcamalvykonávaťpracovnú
činnosť – výkon služby, služobnú pohotovosť a iné formy prehlbovania kvalifikácie, ako aj časy, v ktorých
žalobca výkon služby nevykonával (napr. dovolenka, PN).

1.4 Základným skutkovým tvrdením žalobcu bolo porušenie čl. 6 písm. b) Smernice. Súd prvej
inštancie preto vychádzal z predloženého plánu práce za rozhodné obdobie, ustálil si z neho konkrétne
počty odpracovaných hodín, od ktorých odpočítal časy, ktoré nenapĺňali definíciu pracovného času.
Z dokazovania (pozri bod 22. až 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku) vyplynulo, že žalobca
vykonával pracovný čas počas 8 mesiacov z celkovo 36 mesiacov posudzovaného obdobia nad rozsah
maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Súd prvej inštancie tiež s poukazom na ust.

§ 85 ods. 2 Zákona o hasičskom zbore, ktorý stanovuje služobný čas hasiča na 40 h týždenne uviedol,
že okrem už uvedených 8 mesiacov z celkovo 36 mesiacov posudzovaného obdobia (kedy došlok porušeniu čl. 6 písm. b/ Smernice) v ďalších 14 mesiacov došlo k prekročeniu pracovného času 40 h
týždenne, ktorý vyplýva z ust. § 85 ods. 2 Zákona o hasičskom zbore. Žalobca teda realizoval výkon
práce počas viac než polovice žalovaného obdobia (konkrétne počas 22 z 36 mesiacov) zjavne nad

rámec zákonom určeného služobného času 40 hodín týždenne, z toho počas 8 mesiacov realizoval
výkon práce aj nad rámec maximálneho prípustného pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho
zo Smernice.
1.5 Súd prvej inštancie nevidel dôvod osobitne sa zaoberať žalovanou uvádzanými referenčnými
obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie 3 rokov, z

ktorého súd v tomto konaní vychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby
bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) Smernice
nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza k zásahom do sféry jeho oprávnených
záujmov.PoukázalnarozsudokSDEÚvoveciC-429/09Fuß(bod97),podľaktoréhoreferenčnéobdobia
upravené v čl. 16 až 19 smernice 2003/88/ES na uplatnenie čl. 6 písm. b) tejto Smernice na účely
stanovenia týždenného priemerného pracovného času, v takej veci ako vo veci samej, nemôžu byť v

žiadnom prípade relevantné, keďže aj keď tieto ustanovenia majú v tejto súvislosti priamy účinok, je
nesporné, že všetky dotknuté referenčné obdobia uplynuli, pokiaľ ide o obdobie uvedené v návrhu na
náhradu škody, ktorý vo veci samej podal žalobca.
1.6 Súd prvej inštancie skonštatoval nesprávnu transpozíciu Smernice, z čoho vyplýva zodpovednosť
žalovanej za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva únie. Súd mal za preukázaný vznik ujmy

ako aj podmienku príčinnej súvislosti. V tomto smere uviedol, že v dôsledku porušenia práva únie musel
žalobca odpracovať viac než umožňuje zákona, čím došlo k zásahu do jeho práva na ochranu zdravia,
odpočinku a práva na súkromie. Žalobca tak i na úkor svojich blízkych musel odpracovať viac než
bol povinný. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že s partnerkou sa dlhodobo snažia založiť rodinu, avšak
v dôsledku pracovného vyťaženia žalobcovi neostáva dosť priestoru na súkromný život a voľnočasové

aktivity. Súd posúdil nárok na nemajetkovú ujmu podľa § 11 až 13 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Pri určení výšky súd vychádzal
ako z preukázaného porušenia čl. 6 písm. b) Smernice, tak i z porušenia ust. § 85 ods. 2 Zákona
o hasičskom zbore, keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice mu odpracované hodiny určenej služobnej
pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. Pri určení primeranej výšky vychádzal súd prvej

inštancie zo súdnej prax v porovnateľných sporoch a v rámci toho zohľadnil, že k porušeniu práv žalobcu
dochádzalo len v časti rozhodného obdobia. Za primeranú preto považoval ujmu vo výške 1 000,- eur.
V prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. O trovách rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že
procesne plne úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, keďže výška ujmy závisela od
úvahy súdu (I. ÚS 56/2017).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná (ďalej aj len „odvolateľka“), a to
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP, pričom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie
napáda len vo výroku I. a III., a žiadala, aby odvolací súd v napadnutej časti žalobu zamietol.
2.1 Na úvod poznamenala, že sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý pri hodnotení hodín

výkonu služby žalobcu rozlišoval medzi pracovným časom a časom odpočinku.
2.2 Namietla nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. V tomto smere argumentovala, že súd
neodôvodnil bližšie to, aký vplyv malo údajné prekročenie maximálneho priemerného pracovného času
žalobcu na jeho súkromný život. Súd tiež nemal preukázané, že nesprávna transpozícia Smernice je
jediným faktorom, v dôsledku čoho mal žalobca menej času venovať sa svoje rodine a záujmom.

2.3 Tvrdila, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v rovine preukázania takých skutočností, pre ktoré
by došlo k tak závažnému stavu, že to odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V konaní
nebol preukázaný zásah do súkromného a rodinného života žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania hasiča. Zdôraznila, že žalobca musí nie len tvrdiť ale aj preukázať aká konkrétna ujma mu
vznikla. Žalovaná bola názoru, že ani na základe výpovede žalobcu neboli tieto skutočnosti preukázané.

2.4Žalovanáuviedla,žeposúdeniepojmureferenčnéobdobiežalobcomjenesprávne.Dodala,žepojem
referenčné obdobie reflektuje na určitý časový úsek, v rámci ktorého sa počíta priemer pracovného
času; to znamená, že Smernica prezumuje rozvrhnutie pracovného času v určitom období, ktoré sa
stalo v minulosti. V tomto smere tvrdila, že referenčné obdobie je 6 mesiacov, s poukazom na ust. § 86
Zákona o hasičskom zbore. Zdôraznila, že porušenie čl. 6 písm. b) Smernice sa skúma v referenčných

obdobiach.

3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu žalobca, ktorý uviedol,
že napadnutý rozsudok považuje v napadnutej časti za správny. Tvrdil, že po dôkaznej stránkepreukázal neschopnosť plnohodnotne regenerovať, narušenie partnerského spolužitia, obmedzenie
výkonu voľnočasových aktivít. Uvedené bolo preukázané predovšetkým prostredníctvom výsluchu
žalobcu (dôkazný prostriedok) v spojení s ďalšími listinný dôkazmi preukazujúcimi porušenie Smernice

o prekročení čl. 6 písm. b), ktoré malo byť garantované aj vnútroštátnym poriadkom.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rámec argumentov
produkovaných v odvolaní už neuviedla žiadne ďalšie relevantné skutočnosti pre odvolacie konanie.

5. K odvolacej replike žalovanej sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupca žalobca (odvolacia
duplika), ktorý nad rozsah argumentov produkovaných vo vyjadrení k odvolaniu neuviedol už žiadne
ďalšie relevantné skutočnosti pre odvolacie konanie.

6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, po zistení,
že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu

prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením §
385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok okresného súdu vo výroku I. a III. podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Výrok II. rozsudku nebol
odvolaním dotknutý.

7. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 500,-
eur, a to z titulu porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej Smernice vo
vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu k porušeniu jeho práva na
maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Za účelom preukázania svojich tvrdení

produkoval o. i. dôkazy: prehľad plánu pre obdobie 01.01.2021 – 31.12.2023.

8. Odvolací súd posúdil podané odvolanie podľa obsahu a vyabstrahoval relevantnú procesnú
„odvolaciu“ argumentáciu žalovanej do roviny námietky (odvolacieho dôvodu) porušenia práva na
spravodlivý proces, nesprávneho právneho posúdenia veci, s ktorými sa bude v danom poradí v rámci

odvolacieho prieskumu odvolací súd ďalej zaoberať.

9. V rozsahu odvolacieho dôvodu o porušení práva na spravodlivý proces žalovaná argumentovala,
že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku bližšie neodôvodnil to, aký vplyv malo údajné
prekročenie maximálneho priemerného pracovného času žalobcu na jeho súkromný život. Súd tiež

nemal preukázané, že nesprávna transpozícia Smernice je jediným faktorom, v dôsledku čoho mal
žalobca menej času venovať sa svoje rodine a záujmom.

10. Vo vzťahu k námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkovýstavapopoužitírelevantnýchprávnychnoriemvovecirozhodnúzapredpokladu,žeskutkovéa
právnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaženeboliprijatévzrejmomomylekonajúcichsúdov,ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 220
CSP), ktorého integrálnou súčasťou je aj povinnosť súdu poskytnúť dostatočnú (špecifickú) odpoveď na

takýargument,ktorýjeprerozhodnutievovecivýznamný,resp.rozhodujúci(RuizTorijaproti Španielsku
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998).

11. Odvolací súd považuje námietku žalovanej o nedostatočnom odôvodnení rozsudku za nedôvodnú.
Odôvodnenie rozsudku totiž zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; bez ohľadu na úsudok
o vecnej správnosti právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé

na základe čoho dospel k záverom, na základe ktorých vo veci rozhodol. Z toho vyplýva, že námietky
smerujúce k tomu, že konajúci súd sa nestotožnil s predstavou vedenia a hodnotenia sporu (či po
stránke skutkovej alebo právnej) podľa mienky strany sporu ešte nemôže samo o sebe viesť k záveru
o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie (pozri IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04).12. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala
spochybnením preukázania základu nároku žalobcu, resp. že došlo k prekročeniu maximálneho

priemerného týždenného pracovného času nad 48 h. V tomto smere argumentovala aplikáciou 6
mesačného referenčného obdobia. Na záver namietla výšku ujmy a jej primeranosť.

13. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

14. Odvolací súd uvádza, že pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom

rade zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice,
absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za
pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Pre
zodpovedanietejtootázkyjepotrebnévychádzaťzprávnejúpravySlovenskejrepubliky,ktoránormovala
pracovnoprávne postavenie žalobcu ako hasiča, účinnej v rámci rozhodného obdobia. To znamená, že

je potrebné na vec nahliadať cez Zákon o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 a cez
Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024. V tomto smere odvolací súd uvádza, že článok
6 písm. b) Smernice stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.
októbra 2024, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je

k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.
októbra 2024, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí
nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková
dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti

v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 86 ods. 4 veta
prvá predmetného zákona „Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Podľa § 92 ods. 1 Zákona
o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z citovaných
ustanovení Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 vyplýva, že zákon oddeľuje
vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v
rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje
na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o

výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča.
Podľa článku 2 ods. 1 a 2 Smernice však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča

má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o hasičskom zbore v znení
účinnom do 31. októbra 2024 tak jednoznačne v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného)
času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené možno dovodiť aj z ustanovenia §
122 ods. 3 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, z ktorého tiež vyplýva
rozlíšenie, že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu),

až takéto vykonanie je štátnou službou. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v
platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. Súdny
dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný
čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom

obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom obdobní
umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času
(hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonníkpráce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný
čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce
uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,

ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.
Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich
služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14.

decembra 2022).V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský
štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade
príslušníkov hasičského a záchranného zboru, neprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa
článku 2 Smernice pre účely dodržania maximálnej hranici priemerného týždenného pracovného času
(čl. 6 písm. b/ Smernice).

15. V druhom rade je pre záver o dôvodnosti žaloby potrebné zistiť či u žalobcu v rámci žalovaného
obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad
48 h. Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné si ozrejmiť, akým spôsobom má žalobca rozvrhnutý
služobný čas, od čoho potom závisí aj určenie referenčného obdobia, v rámci ktorého sa zisťuje

dodržanie povinnosti rešpektovať maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.

16. V tomto duchu odvolací súd poznamenáva, že termín „fond pracovného času“ nemá „expressis
verbis“ legislatívne vyjadrenie v Zákonníku práce a ani v Zákone o hasičskom zbore, a je potrebné ho
vnímať ako formu súhrnu pracovného času, ktorý po rozvrhnutí zamestnávateľom, by mal zamestnanec

v ideálnom stave za určitý časový úsek odpracovať. Možno tak uzavrieť, že fond pracovného
času je iba teoretické (ideálne) číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín pracovného času má
zamestnanec k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času. Zákonník práce,
ako i Zákon o hasičskom zbore reguluje spôsob rozvrhnutia pracovného času zamestnanca. Jednou
z podmienok je aj rešpektovanie pravidiel pre rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutý pracovný

čas. Zamestnávateľ má k dispozícii týždenný pracovný čas a ten podľa potreby rozvrhuje buď na
jednotlivé týždne, mesiace tak, aby v určenom referenčnom období bol v priemere dodržaný rozsah
ustanoveného týždenného pracovného času. Počet pracovných dní, ktoré je zamestnanec povinný
odpracovať v príslušnom období sa potom logicky bude odvíjať od spôsobu rozvrhnutia pracovného
času.

17. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca mal v rozhodnom období rozvrhnutý pracovný čas
nerovnomerne. V zmysle ust. 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024
„Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov“. Odvolací súd konštatuje, že podstata

rozvrhového obdobia tkvie aj v tom, aby zamestnávateľ, ktorý rozvrhne pracovný čas, v tomto období aj
sledoval dodržanie priemerného týždenného pracovného času. Vo vzťahu k referenčnému obdobiu pre
účelyvýpočtupriemernéhotýždennéhopracovnéhočasuodvolacísúduvádza,žeakZákonohasičskom
zbore pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času určuje obdobie 6 mesiacov, tak potom z právnej
logiky veci možno odvodiť, že v súlade s čl. 17 ods. 2 a 3 písm. b) bod iii., ktorý umožňuje sa odchýliť od

čl. 16 písm. b) Smernice stanovujúc štvormesačné referenčné obdobie, ide aj o určenie referenčného
obdobia nad tento všeobecný rozsah prezumovaný v čl. 16 písm. b) Smernice, a teda pre účely
výpočtu priemerného týždenného pracovného času bolo pre rozhodnutie vo veci potrebné vychádzať
zo 6 mesačného referenčného obdobia. Uvedenému zodpovedá aj povaha nerovnomerne rozvrhnutého
pracovného času, pri ktorom potom logicky platí, že v rámci jedného rozvrhového obdobia môže byť

rozsah pracovného času v jednotlivých týždňoch kolísavý, čo má svoje opodstatnenie aj v povahe
(charaktere) vykonávanej práce. Povaha takéhoto referenčného obdobia (6 mesiacov) potom vytvára
aj racionálne podmienky pre zistenie priemerného týždenného pracovného času za sledované obdobie.
Odvolací súd poznamenáva, že pre účely ustálenia referenčného obdobia je potrebné odlíšiť rozvrhové
obdobie, ktoré je v zmysle ust. § 86 ods. 1 predmetného zákona 6 mesačné, od rozvrhu vykonávania

služobných povinností s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, ktorý sa spravidla rozvrhuje na
obdobie jedného mesiaca v zmysle ust. § 86 ods. 4 predmetného zákona. Pre účely eurokonformného
výkladu v rámci ustálenia referenčného obdobia je rozhodujúca skutočnosť o dĺžke rozvrhového obdobia
služobného času (v rámci ktorého sa potom čiastkovo rozvrhuje vykonávanie služobných povinností),a ktoré obdobie je zákonom stanovené na 6 mesiacov. Odvolací súd preto konštatuje, že pre zistenie
či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného
pracovnéhočasubolopotrebnévychádzaťzošesťmesačnéhoreferenčnéhoobdobia.Žalobcovžalobný

nárokpritomvyplývalztvrdeníonezarátaníhodínslužobnejpohotovostidopracovnéhočasu,vdôsledku
čohomalodôjsťuňhokprekročeniu48hpriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu,čomuzodpovedáaj
jednoznačná formulácia čl. 6 písm. b) Smernice. Za týmto účelom žalobca produkoval dôkaz v podobe
prehľadu plánu pre obdobie 01.01.2021 – 31.12.2023, z ktorého je možné zistiť aj rozsah skutočne
odslúžených hodín. Avšak odvolací súd v tejto rovine konštatuje, že základným predpokladom pre

úspech žalobcu v spore je tvrdiť a tiež preukázať všetky tie skutočnosti, z ktorých pre súd vyplynie, že
žalobcov pracovný čas v referenčných obdobiach v priemere prekračoval 48 h týždenne. Následkom
neunesenia bremena tvrdenia a dôkazu je strata sporu.

18. K namietanej dĺžke referenčného obdobia odvolací súd dodáva, že žalobca v žalobe argumentoval
prekročením maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad 48 h odvolávajúc sa

však iba na údaje v dôkaznom prostriedku (prehľadu plánu pre obdobie 01.01.2021-31.12.2023).
Súd prvej inštancie odmietol úsudok žalovanej o potrebe ustálenia si 6 mesačného referenčného
obdobia, čo odôvodnil tým, že rozhodné obdobie 3 rokov, z ktorého súd v tomto konaní vychádzal, na
základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu
k žalobcovi bola požiadavka v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice porušovaná. Odvolací súd v tejto súvislosti

poznamenáva, že súd prvej inštancie napriek tomu, v rámci výpočtov - za účelom zistenia priemerného
týždenného pracovného času, vychádzal „de facto“ z mesačných referenčných období (pozri bod 23.
odôvodnenia napadnutého rozsudku). Práve tejto vnútornej protichodnosti názorov súdu prvej inštancie
je potrebné vytknúť aj určitú mieru zmätočnosti napadnutého rozsudku; čo umocňuje prijatá úvaha súdu
prvej inštancie, v rámci ktorej nesprávne vykladá pojem „referenčné obdobie“ s pojmom „rozhodné

obdobie 3 rokov“ (žalované obdobie) sémanticky, t. j. obsahovo (funkčne) ich stotožňuje. V nadväznosti
na to odvolací súd uvádza, že referenčné obdobie v zmysle čl. 16 Smernice predstavuje obdobie, za
ktoré sa zbierajú údaje o týždennom pracovnom čase, ktoré sa následne spriemerujú na účely kontroly
dodržiavania maximálneho limitu priemerného pracovného času. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok
ESD C-429/09 (bod 97.), na ktorý odkázal súd prvej inštancie, v súvislosti s dôvodom odmietnutia

referenčného obdobia, nevylučuje výklad odôvodňujúci aplikáciu 6 mesačného referenčného obdobia
pre zistenie priemerného týždenného pracovného času. Právny názor ESD vyjadrený v bode 97.
rozsudku C-429/09 súd prvej inštancie vykladal izolovane, nezohľadňujúc súvis s podstatou položených
prejudiciálnych otázok (skutkový stav) a v nadväznosti na to s prijatým výrokom rozsudku ESD (najmä
bod 3. výroku). Odvolací súd v tomto smere uvádza, že pre účely prejednávanej veci sa referenčné

obdobie vykladá v súvislosti so zistením priemerného týždenného pracovného času, pre potreby zistenia
prekročenia čl. 6 písm. b) Smernice, a nie pre účely rozhodnutia o forme náhrady ujmy, ako tomu bolo
v konaní C-429/09. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie nesprávne hodnotil závery
rozsudku C-429/09, z dôvodu ktorého potom vec nesprávne právne posúdil, ak pre zistenie priemerného
týždenného pracovného času žalobcu nevychádzal zo 6 mesačných referenčných období.

19. Odvolací súd hodnotí námietky žalobcu smerujúce k odmietnutiu referenčných období z dôvodu
ich irelevantnosti za nedôvodné a poukazuje na závery rozsudku Súdneho dvora C-303/98, ktoré je
možné, vzhľadom na obdobný obsah Smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, aplikovať aj v posudzovanom období. Súdny dvor v danom

rozsudku vylíčil podstatu prípadného priameho účinku Smernice, keď vyslovil, že v prípade neexistencie
vnútroštátnych ustanovení, ktoré by preberali článok 16 ods. 2 či čl. 17 ods. 2 až 4 danej smernice,
možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, a preto jednotlivcom priznávajú
právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného
času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Z uvedeného možno na prejednávaný prípad vyabstrahovať,

že ak by sa aj súd priklonil k záveru, že Smernica nebola do právneho poriadku SR v rozsahu
ustanovenia referenčného obdobia transponovaná správne, tak vzhľadom na priamy účinok Smernice,
by sa jednotlivci mali právo domáhať „minimálnej“ ochrany poskytovanou Smernicou, ktorou je zákaz
ustanovenia referenčného obdobia dlhšieho ako 12 mesiacov. Ide o vyjadrenie minimálnej miery
ochrany, ktorá sa smernicou priznáva a s ktorou je spojený prípadný priamy účinok Smernice

(tomu zodpovedá aj výklad čl. 6 písm. b/ v spojení s čl. 16 Smernice podaný vo Výkladovom
oznámení Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času - ďalej len „Výkladové oznámenie“, kapitola VI. písm. c/). Priama
aplikácia Smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne „ultima ratio“ vtedy, ak cieľ Smernicenie je možné dosiahnuť prostredníctvom (nepriamej aplikácie smernice), tzv. cez eurokomforný
výklad posudzovaného ustanovenia vnútroštátneho práva (pozri C-462/99). V danom prípade platí, že
Smernica je pre členský štát záväzná, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť (čl. 288 ZFEU).

Uvedené podľa odvolacieho súdu znamená, že niet v aspekte referenčného obdobia dôvodu prijať
záver o priamom účinku Smernice, ak bolo možné prijaté a posudzované vnútroštátne ustanovenie
vyložiť eurokomforným spôsobom, ktorý sleduje naplnenie cieľa Smernice. V prejednávanom prípade
za takéto ustanovenie považuje odvolací súd ust. § 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení
účinnom do 31. októbra 2024, výkladom ktorého tak, ako bol vyššie odôvodnený, bolo možné naplniť

Smernicou sledovaný zámer, aby s ohľadom na povahu niektorých činností/služieb (protipožiarnych)
nebolo ustanovené referenčné obdobie pre účely rešpektovania maximálneho priemerného týždenného
pracovného času dlhšie než 6 mesiacov (čl. 19 veta prvá Smernice). Z tohto pohľadu sa potom námietky
žalobcu smerujúce k odmietnutiu referenčných období, s prípadným záverom súdu o nedostatočnej
transpozície Smernice v rovine referenčného obdobia v zmysle čl. 16 písm. b) a čl. 17 Smernice,
dostávajú do akademického významu. Možno tak dôvodiť, že záver prijatý odvolacím súdom je

v konečnom dôsledku pre žalobcu priaznivejší, keď na rozdiel od prípadného priameho účinku
Smernice v rovine referenčných období (12 mesačných) operuje, v súlade s cieľmi Smernice, s dĺžkou
referenčného obdobia v rozsahu 6 mesiacov.

20. Nadväzujúc na vyššie uvedené, pre účely zistenia či u žalobcu v rámci rozhodného obdobia došlo

k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, bolo potrebné si ustáliť, čo
tvorí, resp. čo je súčasťou referenčného obdobia. Odpoveď na túto otázku poskytuje ako čl. 2 bod
i., ii., Smernice, ktorý stanovuje že „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi a/alebo praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“,

tak i čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, ktorý stanovuje, že „Doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru
neutrálne“. Výklad k predmetným ustanoveniam článkov poskytla Európska komisia vo Výkladovom
oznámení, ktorá v rozsahu výkladu čl. 2 bod i. a ii. vyslovila, že aj vzhľadom na judikatúru Súdneho
dvora, sa za pracovný čas považujú určité obdobia, v ktorých pracovník pracuje, pracovník pracuje podľa

pokynov zamestnávateľa, pracovník musí vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti, alebo je k dispozícii
zamestnávateľovi (napr. v súvislosti s pracovnou pohotovosťou). Ak niektorý čas zamestnanca nespĺňa
uvedené kritéria, hodnotí sa daný čas ako čas odpočinku (pozri napr. kapitolu V. Výkladového
oznámenia). Osobitne k čl. 16 písm. b) Smernice Výkladové oznámenie stanovuje, že „neexistenciu
práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období počas ktorých sa presiahol

maximálny týždenný pracovný čas“. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dané články Smernice
vykladať spôsobom, podľa ktorého sa pre výpočet priemerného týždenného pracovného času nemôže
použiť (zahrnúť) čas, ktorý vzhľadom na uvedené kritéria nenapĺňa charakter pracovného času tak,
ako to má na mysli Smernica (napr. dovolenka a PN). Odvolací súd poznamenáva, že to automatický
neznamená, že s týmto časom, ktorý nespĺňa kritéria pracovného času (kvôli neexistencii výkonu práce)

vnútroštátny právny poriadok nemôže spájať iné pracovnoprávne či sociálnoprávne benefity (napr.
pracovné voľno s náhradou mzdy, započítaním času do rokov praxe a pod...). Smernica totiž v tomto
smerenevylučujeprečlenskéštátyanimožnosťniektorédoby/časyzahrnúťalebovylúčiťzreferenčného
obdobia pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času (kapitola VI. písm. B/ bod 3.
Výkladového oznámenia). Ponecháva sa týmto spôsobom pre členské štáty určitá miera diskrečnej

právomoci. Uvedenému záveru nebráni ani gramatická formulácia ust. § 97 ods. 1 Zákona o hasičskom
zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, ktoré je potrebné vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho
dvora a účelom Smernice tak, ako bolo vyššie uvedené. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie v tomto smere správne postupoval, keď pre účely prekročenia
maximálneho priemerného týždenného pracovného času reflektoval na uvedené kritérium.

21. Vyššie uvedené znamená, že pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného
pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký
počet hodín (pracovného času), ktorý po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne
hodnotu 48 h týždenne. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak by z dôvodu, napr. čerpania dovolenky

či práceneschopnosti v jednom z referenčných období došlo k pomernému zníženiu priemerného
týždenného pracovného času, nemožno tento čas (obdobie) použiť na kompenzáciu v referenčnom
období, v ktorom už k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času došlo. Uvedené vyplýva
z Výkladového oznámenia, obsah ktorého stanovuje neprípustnosť kompenzácie neexistencie práce(z dôvodu dovolenky či PN) počas jedného obdobia v období, kedy k prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času došlo.

22.Vrozsahupredpokladovzodpovednostižalovanejodvolacísúduvádza,žepodľajudikatúrySúdneho
dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie,
ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo
zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením
práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške

náhradyškodyvždyrozhodujevnútroštátnysúd.Odvolacísúdzdôrazňuje,žeust.čl.6písm.b)Smernice
je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené,
je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice umožnil,
aby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný
čas. Odvolací súd dodáva, že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny
priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice

má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Odvolací súd konštatuje, že ustanovenie článku 2 bod i. a ii. v spojení s čl. 6 písm.
b) Smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňovalo,
aby čas služobnej pohotovosti nebol zohľadňovaný pre účely dodržania maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. Zároveň je však potrebné mať pre záver o vyslovení zodpovednosti

žalovanej za preukázané, že takto nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný
negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času
žalobcu v rámci posudzovaných referenčných období. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že
v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého

sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na
náhradu ujmy. Záveru o vzniku zodpovednosti za porušenie tohto práva únie nebráni miera prekročenia
maximálneho priemerného týždenného pracovného času, nakoľko ide dôležité sociálne právo – právo
na súkromie, rodinný život a právo na odpočinok po práci (článok 36 Ústava SR). Relevantným bude
už sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných

období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, čo logicky znamená,
že žalobca musel v danom období odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný, a to na
úkor seba a svojich blízkych. S ohľadom na povahu ujmy nie je pre vec relevantné, o aké konkrétne
(vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie ukrátený, pretože tieto sa z logiky
veci – s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života – nedajú absolútne konkretizovať.

Dôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to, že žalobcovi bolo v dôsledku
porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a rodinný život.
V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že neobstojí námietka, v zmysle ktorej je žalobca povinný
preukázať čo konkrétne chcel vo voľnom čase robiť. Z povahy veci totiž nie je logické a ani spravodlivé
od žalobcu žiadať, aby spätne (v horizonte troch rokov) tvrdil a predovšetkým dokazoval, o čo konkrétne

bol v dôsledku porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času ukrátený; povaha
tejto ujmy (nároku) totiž vytvára legitímne hranice dôkazného bremena, ktoré nie je možné spravodlivo
od žalobcu žiadať aby prekročil v súvislosti s preukázaným porušením čl. 6 písm. b) Smernice.
V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že uvedené nemôže byť vykladané v rozpore so zásadou
kontradiktórnosti sporového konania, v zmysle ktorej je pre úspech v spore potrebné tvrdiť a preukázať

rozhodné skutočnosti. Z podstaty žalobného nároku vyplýva, že pre úspech v spore je žalobca o. i.
povinný tvrdiť aspoň také skutočnosti, ktoré by súdu poskytli obraz o jeho rodinnom a súkromnom živote,
a obvyklom spôsobe trávenia voľného času (uniesť bremeno tvrdenia), ako hodnotového ekvivalentu
k zásahu do jeho práv vo forme straty voľného času, času na regeneráciu po práci, času na rodinu
a pod. V nadväznosti na to je žalobca povinný uvedené tvrdenia po dôkaznej stránke aj preukázať, a to

prostredníctvom dôkazných prostriedkov, ktorým môže byť aj len samotný výsluch žalobcu, prípadne
členov rodiny (uniesť bremeno dôkazu). Za rešpektovania zásady kontradiktórnosti konania potom
konajúci súd vyhodnotí stav procesnej diligencie strán sporu, v kontexte vyššie uvedených právnych
úvah, na základe čoho príjme záver o dôvodnosti alebo nedôvodnosti nároku. Sumarizujúc vyššie
uvedené je tak podľa odvolacieho súdu v tomto smere relevantné už zistenie, že v referenčnom období

k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo (pozri rozsudok
Súdneho dvora C-243/09). Otázka intenzity tohto prekročenia už potom z logiky veci bude spadať do
kategórie ustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. Povaha tejto náhrady zodpovedá zásahu
do osobnostných práv (§ 13 Občianskeho zákonníka) formou zadosťučinenia v peniazoch.23. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v otázke dôvodnosti nároku
žalobcu vychádzal aj z porušenia ust. § 85 ods. 2 Zákona o hasičskom zbore, pojednávajúc o služobnom

čase príslušníka v rozsahu 40 h týždenne, ako následku nezohľadňovania hodín služobnej pohotovosti
v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice. K tomu odvolací súd uvádza, že podstata žalobného nároku žalobcu je
založená na porušení práva únie - čl. 6 písm. b/ Smernice - ako dôležitého sociálneho práva. Práve čl. 6
písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny priemerný týždenný pracovný čas, keďže
predmetné ustanovenie má priamy účinok, t. j. priznáva žalobcovi právo, ktoré môže priamo uplatniť

v konaní pred vnútroštátnym súdom. Dôvodnosť žalobného nároku je tak možné odvodzovať výlučne
zo zodpovednosti členského štátu (žalovanej) za to, že v procese transpozície Smernice neprijal také
opatrenia, pre absenciu ktorých došlo k porušeniu práva žalobcu vyplývajúce preň z čl. 6 písm. b)
Smernice; t. j. nezapočítaním pracovného času v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice.

24. V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá by mala

odzrkadliťmieruintenzityzásahudoprávpoškodeného(žalobcu).Vposudzovanejvecimožnootakomto
zásahu hovoriť v množine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to
ako v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine
samotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto
referenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pre

účely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48 hodín
priemerného týždenného pracovného času, ergo zistenie koľko presne odslúžených hodín bolo nad limit
48 h týždenne. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej miere zohľadňovať všetky aspekty
porušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca nemôže
určitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy, ktorá sa mu s ohľadom na nuansy

prejednávanej veci javí ako spravodlivá, pretože konečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti
tejto náhrady k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby
(žalobcu).

25. Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené, v rovine námietky nesprávneho právneho posúdenia

veci konštatuje, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď pre účely zistenia
nerešpektovania čl. 2 v spojení s čl. 6 písm. b) Smernice nevychádzal zo 6 mesačných referenčných
období, pretože ustálenie si referenčného obdobia má priamy dopad na zistenie či k došlo k porušeniu čl.
6 písm. b) Smernice, ako aj na zistenie v akom rozsahu došlo k porušenie predmetného článku Smernice
(t. j. v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 h), od čoho potom logicky závisí aj záver

o primeranosti výšky priznanej ujmy. V tejto časti preto hodnotí odvolaciu námietku žalovanej odvolací
súd ako dôvodnú. V zostávajúcej časti hodnotí námietky žalovanej odvolací súd ako nedôvodné.

26. Na záver odvolací súd poznamenáva, že mu je známa skoršia rozhodovacia činnosť Krajského súdu
v Banskej Bystrici v obdobných sporoch a rešpektujúc čl. 2 CSP uvádza, že v zásade nebráni účelu

rozvíjania judikatúry, ergo rozhodovacej činnosti, ak konajúci súd v analogických veciach z hľadiska
interpretácie a výkladu práva prijal rozdielne právne závery, a to aj s ohľadom na ústavnoprávny princíp
nezávislosti sudcu. Uvedenému záveru zodpovedá aj nahliadanie na princíp právnej istoty z pohľadu
najvyššieho súdu, ktorý sa vyjadril, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom
na jednotnú judikatúru, ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský

vývoj a doposiaľ „neobjavené“ argumenty. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente,
ak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov (sp. zn. 6Cdo/13/2023 zo dňa 29. októbra
2024). Takýto odklon možno aprobovať (čl. 2 ods. 3 CSP) vo všeobecnosti len na výskyte skutkových
alebo právnych osobitosti prípadu. Kým skutkové osobitosti predpokladajú aspoň heslovitú skutkovú
komparáciu (prejednávanej veci s obdobnými prípadmi), tak pri tzv. právnych osobitostiach prípadu

možno uvažovať najmä v rovine zmeny relevantnej judikatúry, rozhodnej právnej úpravy, prípadne
v rovine výskytu doposiaľ „neobjaveného – neriešeného“ argumentu. V tomto aspekte odvolací súd
uvádza, že predchádzajúca rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici bola relevantným
spôsobom determinovaná rozsahom produkovaných odvolacích námietok odvolateľa. Práve viazanosť
odvolacími dôvodmi bola tou kardinálnou skutočnosťou, ktorá z odvolacieho prieskumu vylučovala

preskúmanie tých relevantných odvolacích argumentov, pre ktoré odvolací súd v tomto prejednávanom
prípade pristúpil k pomernému odklonu od svojich záverov vyjadrených v skorších rozhodnutiach
v obdobných sporoch.27. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej
uvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na

spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej
veci už rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).

28. Z vyššie uvedených dôvodov hodnotí odvolací súd odvolanie žalovanej ako čiastočne dôvodné
a uvádza, že vzhľadom na nesprávne právne posúdenie je záver súdu prvej inštancie o preukázaní

(unesenie bremena tvrdenia a dôkazu) prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného
času žalobcu predčasný, čím došlo k naplneniu dôvodu pre postup v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c)
CSP, v dôsledku čoho odvolací súd napadnutý rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný
právny názorom odvolacieho súdu, preskúma či na strane žalobcu došlo v rámci referenčných období
k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času; odvolací súd zdôrazňuje,

že žalobca má povinnosť tvrdenia ako aj dôkaznú povinnosť. V závislosti od výsledku vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie vo veci rozhodne a svoje závery v dostatočnej miere zdôvodní (§ 391
ods. 2 a 3 CSP).

29. Keďže odvolací súd zrušil rozhodnutie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne

o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).